Veľké dopady malej novely katastrálneho zákona (1. časť so zameraním na odmeňovanie advokátov)

Informačná povinnosť advokáta

Súčasťou novelizácie zákona o advokácii je i zavedenie informačnej povinnosti advokáta vo vzťahu ku klientovi – spotrebiteľovi právnej služby – o výške odmeny za úkon právnej služby - § 18 ods.4. Dôsledkom nesplnenia predmetnej povinnosti je skutočnosť, že advokátovi nevznikne voči klientovi právo na odmenu za poskytnutú právnu službu.

Vzhľadom na doslovné znenie – v priebehu poskytovania právnej služby; pred začatím tohto úkonu -  a vnútornú právnu konštrukciu predmetného ustanovenia je možné konštatovať, že advokát bude povinný informovať klienta o výške odmeny za každý jednotlivý úkon právnej služby. Súčasťou danej povinnosti je, samozrejme, aj presné vymedzenie konkrétneho úkonu. Pokiaľ advokát nesplní svoju informačnú povinnosť, nevznikne mu právo na odmenu len za tento jednotlivý úkon. 

Výnimku z informačnej povinnosti predstavuje časová tieseň, kedy je prvoradým cieľom zabezpečiť riadnu ochranu práv a oprávnených záujmov klienta – ak je potrebné úkon právnej služby vykonať bezodkladne. „Bezodkladnosť“ úkonu právnej služby bude zrejme prichádzať do úvahy najmä v situáciách, kedy určitý právny úkon bude potrebné vykonať v stanovenej lehote. Aj v takýchto prípadoch však nie je vylúčené, že v konečnom dôsledku tvrdenie, o potrebe vykonať úkon právnej služby bezodkladne, neobstojí. Napríklad aj s poukazom na to, že lehota na podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu bola 15 dní od jeho doručenia, čo vytvára dostatočný priestor na splnenie (aj) informačnej povinnosti, a preto nebolo bezodkladným, ak advokát zasielal odvolanie až v posledný deň lehoty bez toho, aby vo vzťahu ku klientovi splnil informačnú povinnosť o výške odmeny za tento úkon právnej služby.

V každom prípade preukázanie „bezodkladnosti“ bude zaťažovať advokáta. Ak uvedené bremeno dôkazu nedokáže uniesť, potom nebude mať nárok na odmenu za dotknutý úkon právnej služby. V zásade možno skonštatovať, že pokiaľ advokát komunikoval o určitom úkone s klientom a v rámci tejto komunikácie si nesplnil informačnú povinnosť, nie je akceptovateľné jeho neskoršie poukazovanie na to, že pri bezprostrednej realizácii úkonu (napr. pre hrozbu zmeškania lehoty) právnej služby sa jednalo o bezodkladný úkon. 

Odmena advokáta a nekvalitná právna služba

Ešte viac problémov, ako informačná povinnosť, s veľkou pravdepodobnosťou so sebou prinesie ďalšia novinka v otázke odmien za poskytovanie právnych služieb advokátmi. V zmysle § 18 ods. 5 zák. o advokácii odmena advokátovi nepatrí za tie úkony , pri ktorých nepostupoval s odbornou starostlivosťou. Z citovaného znenia vyplýva, že sa jedná o všeobecné ustanovenie, ktoré sa vzťahuje na všetky prípady poskytovania právnej služby (právne konzultácie, právne poradenstvo so spísaním podania/listu bez právneho zastupovania, právne zastupovanie na základe plnomocenstva...). Rozhodne ho nemožno zúžiť len na odmenu za zastupovanie v súdnom konaní, k čomu by mohlo zvádzať  i doplnenie § 24 zákona o advokácii o (nový) odsek 6; vrátane dôvodovej správy k dotknutému ustanoveniu. 

Nadväzne nastáva situácia, kedy klient bude posudzovať, či právna služba bola poskytnutá s „odbornou starostlivosťou“ (jej zadefinovanie je obsiahnuté v novom znení § 18 ods.2 zák. o advokácii). Pokiaľ sa bude domnievať (a to z akýchkoľvek pohnútok – neúspech v konaní, neuzavretie navrhovanej zmluvy, či len účelovo pre platobnú neschopnosť), že poskytnutá právna služba bola nekvalitná, nemá bezprostrednú povinnosť za dotknuté úkony právnej služby zaplatiť odmenu.

Advokát, ktorý v absolútnej väčšine prípadov bude presvedčený, že právne služby poskytol s náležitou odbornou starostlivosťou, bude nútený odmenu (vo vzťahu ku ktorej si splnil aj informačnú povinnosť) vymáhať v súdnom konaní. Ak odmena bola/je pokrytá „primeraným preddavkom“ (§ 18 ods.1 zák. o advokácii), situácia bude opačná a navrhovateľom v súdnom spore bude klient, spochybňujúci kvalitu prijatých právnych služieb. S určitou dávkou zveličenia možno povedať, že otázka navrhovateľa, a tým aj nositeľa bremena tvrdenia a dôkazného bremena v prípadnom súdnom konaní bude závisieť od toho, či konkrétny advokát požaduje dostatočné preddavky za právne služby.

Domnievam sa, že spory o kvalitu právneho zastúpenia nebudú práve jednoduchými. Súd bude musieť vyriešiť (minimálne rámcovo) i základný právny problém t.j. ten, ktorého sa právna služba týkala, a to v zásade aj v prípadoch, keď poskytovanie právnej služby do štádia vyriešenia veci ani nedospelo. Až jasné stanovisko o riešení daného problému dá totiž jednoznačný predpoklad pre posúdenie, ako mala byť právna služba náležite poskytnutá. Odhliadnuc od možnej rôznosti názorov súdu a advokáta na efektívnosť toho-ktorého právneho postupu pri riešení konkrétnej otázky, je nutné vnímať aj kvalitatívnu odlišnosť v pozíciách súdu a advokáta. Advokát prioritne háji záujmy klienta, ktoré nemusia korešpondovať s ambíciou súdu dosiahnuť spravodlivé/zákonné usporiadanie veci.

Dôvodný je tiež predpoklad posudzovania iných rozhodnutí mimo štandardný rámec ich prieskumu v konaní o príslušných opravných prostriedkoch. Napríklad advokát poskytne právnu službu klientovi v správnom konaní, v ktorom bude klient neúspešný, avšak možnosť preskúmania veci v správnom súdnictve odmietne využiť. Právna argumentácia a z nej rezultujúce právne závery správneho orgánu a advokáta budú diametrálne odlišné. Klient (aj pre výsledok správneho konania a obsah rozhodnutia) bude mať za to, že právna služba nebola kvalitná a odmietne zaplatiť advokátom uplatňovanú odmenu. Posúdenie kvality t.j opodstatnenosti argumentácie advokáta v prípadnom súdnom spore bude vo svojich dôsledkoch aj posúdením zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu.

Jasnejšia by mala byť situácia v prípade nároku na odmenu za právne služby poskytnuté v rámci súdneho konania. Z dôvodovej správy je pritom zrejmé, že zákonodarca (v podstate predkladateľ tejto novely) uvažuje v dimenziách predovšetkým sporového občianskoprávneho konania; na ďalšie druhy súdnych konaní nie je možné výslovnú úpravu  § 24 ods. 6 zák. o advokácii uplatňovať. Pokiaľ súd v rozhodnutí skonštatuje, že nepriznáva náhradu trov konania z dôvodu neposkytnutia právnych služieb advokátom s odbornou starostlivosťou, nemôže advokát požadovať od klienta odmenu.

Domnievam sa, že takéto rozhodnutie, hoci súčasťou jeho výrokovej časti nebude výrok o neposkytnutí právnej služby s odbornou starostlivosťou, bude záväzné i pre eventuálny spor medzi advokátom a klientom o kvalitu právnych služieb, a teda o nárok advokáta na odmenu za ne. To znamená, že súd konajúci o takomto spore, sa nebude môcť odchýliť od právoplatného rozhodnutia o nepriznaní trov v „základnom“ konaní, hoci by mal iný názor nielen na kvalitu právnej služby, ale i na riešenie sporu ako celku. Pokiaľ však odôvodnenie „základného“ rozhodnutia bude síce obsahovať záver súdu o nekvalite právnej služby, ale nebude dostatočne konkrétny, bude nutne musieť súd, konajúci v spore o odmenu, posudzovať efektivitu jednotlivých úkonov právnej služby. Obdobne bude postupovať, pokiaľ nekvalita právnej služby bude len jedným z dôvodov nepriznania, resp. zníženia práva na náhradu trov konania.

V súvislosti s poslednou vetou § 24 ods.6 zák. o advokácii – To platí aj v prípade, ak advokát nevykonal potrebný úkon k priznaniu náhrady trov konania – dochádza k zvýrazneniu už existujúceho aplikačného problému ustanovenia § 151 ods. 1 O.s.p., najmä v prípadoch vyhlásenia rozhodnutia bez pojednávania.

Bežnou praxou je nepriznanie náhrady trov konania pre ich nevyčíslenie advokátom už priamo v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. V zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. ale povinnosť vyčíslenia zaťažuje účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania (najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia), a teda nie účastníka, ktorému by inak bola náhrada trov prisúdená. To znamená, že najskôr musí súd rozhodnúť o prisúdení náhrady trov a až v prípade nevyčíslenia trov právneho zastúpenia tieto účastníkovi nepriznať (§ 151 ods.2). V prevažnej miere zaužívaná súdna prax tak nie je v súlade so zákonom a po nadobudnutí účinnosti rozoberanej novely môže nepriaznivo ovplyvniť nárok advokátov na odmenu za právne služby.

Po novelizácii Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 384/2008 Z.z. už nielen Najvyšší súd SR, ale vo výraznej miere i odvolacie súdy rozhodujú bez nariadenia pojednávania. O nariadení vyhlásenia rozhodnutia sa je síce možné dozvedieť z verejne prístupnej webovej stránky súdov, resp. Ministerstva spravodlivosti SR, ale nie je možné  z nej získať informáciu o výsledku konania, osobitne o rozhodnutí o trovách konania (aj v prípade rešpektovania postupnosti podľa § 151 ods. 1 veta druhá v spojení s § 151 ods.2 O.s.p.). Tým je fakticky vylúčená možnosť splnenia povinnosti vyčísliť trovy právneho zastúpenia. Eventuálne telefonické zisťovanie výroku  súdu je v praxi veľmi problematické.

Ochrana procesných nárokov účastníka a v zmysle rozoberanej novely aj nároku advokáta na odmenu je tak v prípade vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia pojednávania nižšia ako v prípade rozhodnutia, ktoré sa nevyhlasuje - § 151 ods.4 O.s.p., kedy súd zaťažuje povinnosť samostatným podaním vyzvať účastníka na vyčíslenie trov konania.  

Niektoré ďalšie zmeny v Notárskom poriadku, zákone o advokácii a katastrálnom zákone, možno i podstatnejšie ako rozoberané v tomto príspevku, budú predmetom pokračovania úvah nad veľkými dopadmi „malej novely“ - zákona č. 304/2009 Z. z. - na právnu prax.

*Pre účely všetkých častí článku označuje:

- Notársky poriadok  zákon Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov,

- zákon o advokácii zákon č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov,

- katastrálny zákon zákon č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov.