Zaujímavý post, dovolil by som si ale skúsiť dať nejaké protiargumenty na dva argumenty proti:
1. Anonymizácia - otázka anonymity súdneho procesu vôbec je zaujímavá teoretická otázka, ktorou sa napr. na západe intenzívne zaoberá aj veda procesného práva. Vo všeobecnosti sa však dospieva k názoru, že proces nevyhnutne presahuje "intímny", súkromný okruh účastníka. Už tým, že účastník sa obracia na súd, musí nevyhnutne prijať určité obmedzenie vlastného súkromia (pričom pojem súkromie treba vnímať v najširšom slova zmysle). Prakticky sa to prejavuje v zásade verejnosti súdneho konania, ktorá môže byť obmedzená len z dôležitých dôvodov, pričom za dôležitý dôvod určite nemožno považovať preberanie skutkového stavu, ktorý je individualizovateľný. To potom ale vedie k logickému rozporu s tvrdením, že zverejnením rozsudku sa zasahuje do súkromia - ak niekto bude sedieť ako verejnosť na všetkých termínoch pojednávania v určitej veci, o čo toho bude vedieť menej než bude napísané v rozsudku?
2. Justícia musí strpieť kontrolu verejnosti. Argument o tom, že rozsudok je písaný "právnickým jazykom" apod, je zahmlievanie problému. Rozsudok musí byť napísaný právnicky presne, ale súčasne zrozumiteľne. Sudca musí svoje závery obhájiť voči argumentom, ktoré sú vecné. Voči nevecným argumentom ale nemôže obhájiť nikdy nikto nič, o nich je zbytočné diskutovať.
K uverejňovaniu rozhodnutí: Najťažšia vec, ktorá na svete existuje, je nájsť správne riešenie
Ján Hrubala | 09. 10. 2009 | komentárov: 14
Takto nejako som si zapamätal vetu uja so štamperlíkom v ruke z najnovšieho dokumentárneho filmu Marka Škopa „Osadné“. K tomu niet čo dodať. Hamlet sa pýtal „byť či nebyť“, diskusia formou aperitívu Petra Wilflinga vyzýva na zodpovedanie otázky „zverejňovať, či nezverejňovať“ súdne rozhodnutia. Hamletova otázka možno má aj abstraktný a od konkrétnej situácie abstrahovateľný charakter, Wilflingovu otázku riešili vždy vo vzťahu k miestu, času a stavu vedomostí inak v starovekom Ríme, inak v stredoveku, inak v Sovietskom zväze, inak dnes.
Na úvod budem parafrázovať niekoľko myšlienok, ktoré som zhruba pred dvomi rokmi napísal do denníka SME. Kontext vtedy písaného článku sa týkal inej problematiky, ale je použiteľný ako úvod aj teraz – niet čo meniť.
„Súd nie je a nesmie byť pretekár. Nesúťaží o priazeň verejnosti, súdy nemajú ligu, do ktorej sa zapisujú body z úspešných zásahov. Súd nehrá zápas ani proti prokurátorovi, ani proti obžalovanému a jeho obhajobe ani proti strane v občianskoprávnom, správnom, či obchodnoprávnom konaní. Súd je rozhodca, ktorého jedinou povinnosťou je prísť načas na zápas, fandiť len právu, logike a jasnému úsudku a neutrálne stanoviť výsledok zápasu. A nebáť sa. Zápas nesmie neprimerane naťahovať, ale nesmie ho ani ukončiť po odohraní dvoch tretín. Sudca nie je poľovník na obžalovaného, stranu v konaní, a zároveň nie je ani jeho poradcom. Jeho umením je vyvažovať, vymedziť stranám primeraný priestor a zároveň razantne zasiahnuť tam, kde sa vymedzený priestor zneužíva napríklad na obštrukcie. Umenie rozhodovať je ťažké a rozhodca, ktorý by sa páčil všetkým, vždy a všade, sa ešte nenarodil a ani nenarodí. Preto je zákonité, že vznikajú spory okolo interpretácie výsledkov práce súdov a každý „posudzovateľ“ sa bude tváriť, že veci posudzuje jedine z odborného (ľudského, morálneho...) hľadiska..."
Nateraz sa nebudem zaoberať zverejňovaním súdnych rozhodnutí z hľadiska potrebnosti či nepotrebnosti evidencie práce sudcu a potrebnosti či nepotrebnosti zverejnenia rozhodnutí ako zdroja odborných informácií. Ostanem len pri „posudzovaní“, teda akéhosi spôsobu verejnej kontroly sudcu. Čiže – na to aby bolo čo posudzovať, je treba dôkladne poznať obsah posudzovaného. Z tohto pohľadu „nie je čo riešiť“. Je však vôbec možné (potrebné, správne, zdravé...) posudzovať obsah súdnych rozhodnutí niekým iným ako odvolacím súdom? Je potrebné (vhodné, zdravé...) kompletne „odkryť karty“ strán v konaní a v konečnom dôsledku aj sudcu?
Pokúsim sa prezentovať niekoľko argumentov pre i proti – určite nejde o vyčerpávajúci výber, pridám len niekoľko ďalších štamperlíkov aperitívu do ďalšej diskusie...
Argumenty pre odpoveď „NIE“
Nateraz sa nebudem zaoberať zverejňovaním súdnych rozhodnutí z hľadiska potrebnosti či nepotrebnosti evidencie práce sudcu a potrebnosti či nepotrebnosti zverejnenia rozhodnutí ako zdroja odborných informácií. Ostanem len pri „posudzovaní“, teda akéhosi spôsobu verejnej kontroly sudcu. Čiže – na to aby bolo čo posudzovať, je treba dôkladne poznať obsah posudzovaného. Z tohto pohľadu „nie je čo riešiť“. Je však vôbec možné (potrebné, správne, zdravé...) posudzovať obsah súdnych rozhodnutí niekým iným ako odvolacím súdom? Je potrebné (vhodné, zdravé...) kompletne „odkryť karty“ strán v konaní a v konečnom dôsledku aj sudcu?
Pokúsim sa prezentovať niekoľko argumentov pre i proti – určite nejde o vyčerpávajúci výber, pridám len niekoľko ďalších štamperlíkov aperitívu do ďalšej diskusie...
Argumenty pre odpoveď „NIE“
- Z textu rozhodnutia je aj po nevyhnutnom anonymizovaní údajov zrejmý kontext situácie, z ktorého je jasná priraditeľnosť ku konkrétnej kauze, najmä ak je médiami sledovaná. V rozsudkoch sa môžu nachádzať pasáže výrazne súkromného charakteru (napr. podrobnosti o zdravotnom stave), ktorých zverejnenie môže byť zásahom do práv dotknutých osôb.
- Rozsudok a iné rozhodnutia súdu by síce mali byť písané zrozumiteľne, avšak ide o výsostne právnický, nebeletristický text určený len stranám v konaní, ktorý by mal riešiť situáciu nie podľa objednávky verejnej mienky, ale podľa práva. Zverejnenie rozsudku môže vyvolať reakcie nedostatočne informovaných alebo negatívne motivovaných „posudzovateľov“, čo v konečnom dôsledku môže v negatívnom smere ovplyvniť spoločenskú atmosféru, v ktorej má sudca rozhodnúť.
- Zverejňovanie všetkých rozhodnutí súdov bude mať nepochybne nároky na štátny rozpočet, kvôli technickej realizácii projektu budú musieť byť vytvorené nové pracovné miesta.
Argumenty pre odpoveď „ÁNO“
- „Odkrytie karát“ zverejnením rozhodnutia je významným nástrojom kontroly práce sudcov a vôbec kvality právneho prostredia v tom ktorom štáte. Laická i odborná verejnosť má možnosť posudzovať prípad nielen prostredníctvom (niekedy deformovaných) správ v médiách, ale aj prostredníctvom priamej kontroly rozhodnutia. Z hľadiska ochrany súkromia niet dôvodu rozlišovať medzi rozhodnutiami ústavného súdu, ktoré sú kompletne zverejňované, a všeobecných súdov.
- Zverejňovanie rozhodnutí súdov prispeje k budovaniu atmosféry otvorenosti a dôvery v spoločnosti. Zvýši sa aj dôvera verejnosti voči súdom, nakoľko občania od súdov dostanú jasný signál – nebojíme sa verejnej kontroly, tu sú naše rozhodnutia.
- Pokiaľ by v databáze evidovaných rozhodnutí existoval jednoduchý elektronický vyhľadávací systém, mohol by sa zrýchliť systém unifikácie rozhodovania Najvyšším súdom SR, nakoľko súčasný systém judikovania a zjednocovania stanovísk sa javí byť veľmi pomalým.
Ako som už uviedol, argumentov je určite viac, ak je chuť, môžeme ich v tejto diskusii rozširovať. Predbežne sa mi však zdá, že to, čo je z jedného uhla pohľadu v tejto veci výhodou, je z druhého (tiež legitímneho) uhla pohľadu rizikom, a to, čo je pre niekoho rizikom, je pre druhého výhodou. Ak je rozhodnutie logicky zdôvodnené, spĺňa náležitosti kladené naň zákonom, je zbraňou v rukách sudcu a eventuálni oponenti to majú ťažké, pričom tiež im nikto nebude brániť v odborných či iných médiách prezentovať svoje argumenty. Ak je rozhodnutie povrchné, nie sú z neho zrejmé logické postupy sudcu pri posudzovaní veci, môže sa takéto rozhodnutie stať pre sudcu postrachom a zbraň bude v rukách oponentov jeho názoru. Nuž ale – je na tom niečo zlé?
Odpoveď na moje argumenty v poslednom odseku typu „to všetko je vecou vkusu, názoru, už vidím zástupy kverulantov kritizujúcich všetko a všetkých...“ bude možno logická, ale naozaj len na prvý pohľad. Áno, zneužiteľné je všetko, aj dobrá vôľa, ale otázka znie: „Koho majú ohrozovať potencionálne riziká obidvoch riešení?“ Odpoveď je : „Menej schopných sudcov a nečestne hrajúcich kritikov.“ Natíska sa ďalšia otázka: „Ktoré prostredie je lepšie pre schopných sudcov a čestných kritikov?“ Odpovedať dúfam nemusím...
Predpokladám, že sudcovia (teraz nehovorím o tých, ktorí rozhodujú na základe inej než právom predpokladanej motivácie a ktorí si ochranu v podstate nezaslúžia) veria svojim rozhodnutiam a vedia i to, že táto práca sa úplne bez chýb robiť nedá. Niet pochýb, že ich robíme všetci. Priznám sa však, že mne by sa lepšie bránilo v prípade eventuálnych mediálnych či iných útokov na moje rozsudky, ak by viseli na internete...
Takže, pýtam sa, zvažujem, uvádzam riziká a fakty. Pripúšťam, že mi niečo ušlo, niečo som zveličil, niečo podcenil. Veď ako povedal ujo, najťažšia vec na svete je nájsť správne riešenie.
Odpoveď na moje argumenty v poslednom odseku typu „to všetko je vecou vkusu, názoru, už vidím zástupy kverulantov kritizujúcich všetko a všetkých...“ bude možno logická, ale naozaj len na prvý pohľad. Áno, zneužiteľné je všetko, aj dobrá vôľa, ale otázka znie: „Koho majú ohrozovať potencionálne riziká obidvoch riešení?“ Odpoveď je : „Menej schopných sudcov a nečestne hrajúcich kritikov.“ Natíska sa ďalšia otázka: „Ktoré prostredie je lepšie pre schopných sudcov a čestných kritikov?“ Odpovedať dúfam nemusím...
Predpokladám, že sudcovia (teraz nehovorím o tých, ktorí rozhodujú na základe inej než právom predpokladanej motivácie a ktorí si ochranu v podstate nezaslúžia) veria svojim rozhodnutiam a vedia i to, že táto práca sa úplne bez chýb robiť nedá. Niet pochýb, že ich robíme všetci. Priznám sa však, že mne by sa lepšie bránilo v prípade eventuálnych mediálnych či iných útokov na moje rozsudky, ak by viseli na internete...
Takže, pýtam sa, zvažujem, uvádzam riziká a fakty. Pripúšťam, že mi niečo ušlo, niečo som zveličil, niečo podcenil. Veď ako povedal ujo, najťažšia vec na svete je nájsť správne riešenie.
Súvisiace články
Podnet na úpravu ustanovení OSP týkajúcich sa odôvodnenia súdneho rozhodnutiaM. Kolíková: Mala som záujem podieľať sa na zmenách v justícii Sudca v procese rozhodovaniaMonopol na sudcovskú nezávislosť neexistujeKto sa bojí hodnotenia sudcov? Články autora
Michal Novotný | 11. 10. 2009 21:50:45
// Reagovať
K dvom proti
Imrich Vozár | 12. 10. 2009 13:06:49
// Reagovať
k anonymizácii účastníkov
Domnievam sa, že ako argument proti môže zohrávať istú rolu zásah do súkromia účastníkov konania a to najmä v niektorých špecfických prípadoch. Z pohľadu verejnosti, či neverejnosti konania už v súčasnosti existuje možnosť sudcu vylúčiť verenosť konania vo vymedzených prípadoch a zákonodarca tým zrejme definoval tie prípady, keď záujem na ochrane súkromia účastníka je výraznejší, než záujem na verejnosti súdneho konania. Myslím si, že v takýchto prípadoch (resp. vo všeobecnosti, že v niektorých prípadoch má argument nezverejnenia rozsudku dosť veľkú relevanciu v súvislosti s jeho potenciálne výrazným zásahom do súkromia) by bolo nezverejnenie rozsudku dostatočne dôvodné. Je otázkou (a zrejme by to bolo predmetom osobitej diskusie) o ktoré konkrétne prípady by šlo a ako by boli určené (či ich vymenovaním priamo v zákone, alebo na základe zhodného prehlásenia všetkých účastníkov pred súdom atď), avšak vo všeobecnosti by som tento argument na nezverejnenie konkrétneho rozsudku prijmuť vedel.
Nič to nemení na tom, že z celkového pohľadu a vo všeobecnej rovine si zo strany sudcu neviem dosť dobre predstaviť relevantný argument proti zverejňovaniu rozsudkov (poukazujúc aj na to, čo tu už zaznelo).
Nič to nemení na tom, že z celkového pohľadu a vo všeobecnej rovine si zo strany sudcu neviem dosť dobre predstaviť relevantný argument proti zverejňovaniu rozsudkov (poukazujúc aj na to, čo tu už zaznelo).
Martin Maliar | 11. 10. 2009 22:48:14
// Reagovať
Tento post ma dosť prekvapil. Myslím, že smee to už dávnejšie diskutovali a tvrdil som to čo Michal a síce, že ak je pojednávanie v zásade verejné a rozsudok má byť vyhlásený vždy verejne (dokonca s odôvodnením), tak ja nevidím v zásade priestor na dôvodnosť úvah o nemožnosti zverejnenia (beriem anonymizáciu). Je to jeden zo zásadných nástrojov kontroly súdnej moci verejnosťou.....
Ak na to pôjdeme konštrukciou proporcionality, či vyvažovania záujmov, tak ak vnímame normatívne napätie princípu ochrany súkromia a iných princípov (napr. férového procesu), tak musí ochrana súkromia ustúpiť (uplatniť sa samozrejme musí pokiaľ je to čo i len trochu možné)....
Koľko nástrojov má verejnosť na kontrolu súdnej moci okrem tohto?
Ak na to pôjdeme konštrukciou proporcionality, či vyvažovania záujmov, tak ak vnímame normatívne napätie princípu ochrany súkromia a iných princípov (napr. férového procesu), tak musí ochrana súkromia ustúpiť (uplatniť sa samozrejme musí pokiaľ je to čo i len trochu možné)....
Koľko nástrojov má verejnosť na kontrolu súdnej moci okrem tohto?
Jan Hrubala | 12. 10. 2009 10:24:13
// Reagovať
Fajn,
dá sa povedať, že aj kvôli takýmto typom reakcií som to písal - teším sa, že som nemusel všetko dopovedať. Písať a uvažovať o tom však treba, lebo neverili by ste, pre koľkých z právnickej branže toto vôbec nie je dôležitá téma, resp. nevidia dôvod verejne sprístupňovať rozsudky.
Inak na margo Martinovho príspevku - nejde ani tak o nemožnosť zverejnenia rozsudku, ako o posúdenie potrebnosti takéhoto kroku z hľadiska všetkých normatívnych a iných "napätí", o ktorých píšeš. Jednoducho o posúdenie otázky, či toto je tak strašne dôležité, aby sa do toho pri zvažovaní priorít investovala námaha (peniaze, ľudia...). Ja si myslím, že áno, pričom existujú aj rôzne prijateľné kompromisy - napr. povinné zverejňovanie na základe žiadosti jednej zo strán v konaní, sudcu...
Inak na margo Martinovho príspevku - nejde ani tak o nemožnosť zverejnenia rozsudku, ako o posúdenie potrebnosti takéhoto kroku z hľadiska všetkých normatívnych a iných "napätí", o ktorých píšeš. Jednoducho o posúdenie otázky, či toto je tak strašne dôležité, aby sa do toho pri zvažovaní priorít investovala námaha (peniaze, ľudia...). Ja si myslím, že áno, pričom existujú aj rôzne prijateľné kompromisy - napr. povinné zverejňovanie na základe žiadosti jednej zo strán v konaní, sudcu...
ivan | 13. 10. 2009 19:04:56
// Reagovať
no zaujímavé názory, ja sa tiež prikláňam k tomu, že pokiaľ je konanie verejné nič nebráni fakticky tomu aby bol verejne publikovaný rozsudok, resp. rozhodnutie súd vo veci samej,
domnievam sa, že nikto však nemôže žiadať od tvorcov rozhodnutí aby tieto tvorili v jazyku verejnosti, jedná sa predsa o text odborný, rozsudok a ten, prikláňam sa v tomto k autorovi nemôže byť v laickom jazyku tak aby ho každý pochopil,
kto sa bojí kontroly verejnosti vždy niečo skrýva, tak ako bolo v minulosti nepredstaviteľné žiadať štátne orgány o informácie je dnes bežné, narážam na zákon myslím č. 211 o slobodnom prístupe k informáciám, kontrola verejni môže veci len napomôcť
domnievam sa, že nikto však nemôže žiadať od tvorcov rozhodnutí aby tieto tvorili v jazyku verejnosti, jedná sa predsa o text odborný, rozsudok a ten, prikláňam sa v tomto k autorovi nemôže byť v laickom jazyku tak aby ho každý pochopil,
kto sa bojí kontroly verejnosti vždy niečo skrýva, tak ako bolo v minulosti nepredstaviteľné žiadať štátne orgány o informácie je dnes bežné, narážam na zákon myslím č. 211 o slobodnom prístupe k informáciám, kontrola verejni môže veci len napomôcť
Peter Wilfling | 16. 10. 2009 00:02:26
// Reagovať
Chcel by som upozorniť na dva veľmi zaujímavé a inšpiratívne články k téme zverejňovania súdnych rozhodnutí:
Ide o tieto články:
Kühn Zdeněk, Baňouch Hynek: O publikaci a citaci judikatury aneb proč je někdy
judikatura jako císařovy nové šaty. Právní rozhledy č. 13/2005.
Derka Ladislav, Kühn Zdeněk: Je anonymizace publikovaných soudních rozhodnutí
vskutku nutná? Jurisprudence č. 1/2005.
Články sú oba dostupné tu:
http://is.muni.cz/el/1422/podzim2005/MVV01Zk/um/842935/KAP_-_sem_3.pdf?fakulta=1422;obdobi=3122;kod=MVV01Zk
Ide o tieto články:
Kühn Zdeněk, Baňouch Hynek: O publikaci a citaci judikatury aneb proč je někdy
judikatura jako císařovy nové šaty. Právní rozhledy č. 13/2005.
Derka Ladislav, Kühn Zdeněk: Je anonymizace publikovaných soudních rozhodnutí
vskutku nutná? Jurisprudence č. 1/2005.
Články sú oba dostupné tu:
http://is.muni.cz/el/1422/podzim2005/MVV01Zk/um/842935/KAP_-_sem_3.pdf?fakulta=1422;obdobi=3122;kod=MVV01Zk
Peter Šamko | 20. 10. 2009 17:13:15
// Reagovať
prvá vec, ktorá ma zaujala na diskusii a hlavnom príspevku, bolo použitie spojenia "kontrola súdnej moci verejnosťou". priznám sa že ako sudca (pre úplnosť uvádzam, že som sudca Okresného súdu v Pezinku) celkom nechápem čo sa v diskusii rozumie pod "verejnosťou" (zrejme je to každý, ktorý nie je zvnútra justíce, teda každý okrem sudcov) a ako by mohla "verejnosť" kontrolovať sudcov prostredníctvom zverejňovania ich rozhodnutí.
zverejňovanie rozhodnutí súdov slúži primárne ako zdroj informácií o riešených sporných hmotnoprávnych, či procesných otázok, slúži k zjednocovaniu rozhodovacej činnosti súdov v skutkovo podobných prípadoch a slúži k posiľňovaniu princípu predvídateľnosti rozhodnutí súdov. v tomto smere má zverejňovanie rozhodnutí súdov zásadný význam.
v zásade by preto všetky rozhodnutia Ústavného súdu a Najvyššieho súdu SR mali byť zverejňované. pokiaľ ide o rozhodnutia okresných a krajských súdov, nie je problém taktiež zverejniť všetky ich rozhodnutia, avšak nechápam aký by to malo význam a na čo by to bolo. ako môže verejnosť kontrolovať súdy cez ich rozhodnutia? kontrolou ich obsahu? to asi môže, avšak má verejnosť jednotný subjektívny názor na riešené právne problémy a číta vôbec rozhodnutia, ktoré sú už zverejnené? verejnosť môže s rozhodnutím súdu nesúhlasiť a polemizovať s ním, avšak ako môže cez rozhodnutie kontrolovať sudcu? práca sudcu nie je len počet vydaných rozhodnutí a ich obsah, práca sudcu spočíva aj v hodinách strávených v pojednávacej miestnosti, v štúdiu literatúry a podobne. Ako verejnosť zhodnotí tieto faktory pri kontrole sudcu prostredníctvom zverejnenia jeho rozhodnutí? v prvom rade obsah a zákonnosť rozhodnutí súdov kontrolujú odvolacie a dovolacie súdy, práve tak to stanovil zákonodarca, pretože tie zákonodarca povolal k tomu, aby kontrolovali rozhodnutia súdov.
ak sa majú zverejňovať všetky rozhodnutia súdov, tak okrem rozsudkov by sa mali potom zverejňovať aj všetky uznesenia súdu, trestné rozkazy, opatrenia (napríklad ustanovenie obhajcu), respektíve príkazy (napríklad príkaz ohľadne domovej prehliadky po jeho odtajnení) ako aj všetky rozhodnutia vydané napríklad vo vykonávacom konaní (napríklad týkajúce sa trov) a malo by sa to týkať aj všetkých rozhodnutí, ktoré vydá vyšší súdny úradník...je to vôbec potrebné a nevyhnutné? čo to povie verejnosti o činnosti sudcu? a ak sa majú zverejňovať len rozsudky, je skutočne potrebné, aby sa zverejňovali všetky (napríklad je pomerne veľké množstvo zjednodušených rozsudkov ktoré neobsahujú odôvodnenie), ďalej sú rozsudky, ktoré boli vydané súdom preto, že súd bol viazaný právnym názorom nadriadeného súdu, výsledný rozsudok tak svedčí skôr o právnom názore odvolacieho súdu ako súdu prého stupňa a podobne. (majú sa napríklad zverejňovať aj zrušené rozsudky?). ako sudca nemám problém aby sa zverejnilo všetko čo som na súde urobil, ale na čo to bude verejnosti?
napriek tomu si myslím že by bolo vhodné aby sa na úrovni krajských súdov zvereňovali aj niektoré rozhodnutia okresných či krajských súdov, avšak len také, ktoré by riešili nejaké sporné otázky, respektíve by boli podnetné z hľadiska svojho odôvodnenia, alebo by išlo o medializované prípady a podobne. Znova pripomínam, že zverejňovanie súdnych rozhodnutí má predovšetým význam ako zdroj informácií a zjednocovanie rozhodovacej činnosti súdov.
z hľadiska súdov by sa teda mali povinne zverejňovať len rozhodnutia Ústavného súdu a Najvyššieho súdu a ostatných súdov len v obmedzenom rozsahu, nakoľko zverejňovanie všetkých rozhodnutí (nie teda len rozsudkov), všetkých súdov je úplne zbytočným.
napokon som názoru, že zverejňovať by mali svoje rozhodutia aj iné inštitúcie. V trestnom konaní je načase aby svoje podstatné rozhodnutia v konkrétnych kauzách zverejňovala v celom znení Generálna prokuratúra. myslím, že prokuratúra zostáva, a neprávom, trocha bokom záujmu kontroly verejnosti, pritom práve prípravné konanie je konanie neverejné a práve prokurátor je ten ktorý rozhodne s konečnou platnosťou, či sa nejaká kauza dostane na súd (právoplatné rozhodnutie prokurátora pritom môže zrušiť len GP a práve tieto rozhodnutia by mali byť určite zverejňované). zjednocovanie postupu prokurátorov v obdobných veciach je pritom nanajvýš aktuálne a ako bývalý prokurátor som názoru, že na zjednotenie postupu nepostačujú len všeobecne koncipované stanoviská GP.
dúfam že tento príspevok bude správne pochopený a opakujem:v zásade možno zverejniť všetko čo sudca a súd vyprodujuje (to znamená aj kompletný spis), ale je to potrebné? a je skutočne možné kontrolovať sudcov podľa obsahu ich rozhodnutí aj inak ako v opravných konaniach, respektíve v disciplinárnych konanich? a ak súd použije v rozhodnutí argumentáciu s ktorou "verejnosť" nesúhlasí, znamená to, že súd konal nesprávne? nenaží sa trochu "verejnosť" diktovať sudcom ako by mali rozhodovať?
zverejňovanie rozhodnutí súdov slúži primárne ako zdroj informácií o riešených sporných hmotnoprávnych, či procesných otázok, slúži k zjednocovaniu rozhodovacej činnosti súdov v skutkovo podobných prípadoch a slúži k posiľňovaniu princípu predvídateľnosti rozhodnutí súdov. v tomto smere má zverejňovanie rozhodnutí súdov zásadný význam.
v zásade by preto všetky rozhodnutia Ústavného súdu a Najvyššieho súdu SR mali byť zverejňované. pokiaľ ide o rozhodnutia okresných a krajských súdov, nie je problém taktiež zverejniť všetky ich rozhodnutia, avšak nechápam aký by to malo význam a na čo by to bolo. ako môže verejnosť kontrolovať súdy cez ich rozhodnutia? kontrolou ich obsahu? to asi môže, avšak má verejnosť jednotný subjektívny názor na riešené právne problémy a číta vôbec rozhodnutia, ktoré sú už zverejnené? verejnosť môže s rozhodnutím súdu nesúhlasiť a polemizovať s ním, avšak ako môže cez rozhodnutie kontrolovať sudcu? práca sudcu nie je len počet vydaných rozhodnutí a ich obsah, práca sudcu spočíva aj v hodinách strávených v pojednávacej miestnosti, v štúdiu literatúry a podobne. Ako verejnosť zhodnotí tieto faktory pri kontrole sudcu prostredníctvom zverejnenia jeho rozhodnutí? v prvom rade obsah a zákonnosť rozhodnutí súdov kontrolujú odvolacie a dovolacie súdy, práve tak to stanovil zákonodarca, pretože tie zákonodarca povolal k tomu, aby kontrolovali rozhodnutia súdov.
ak sa majú zverejňovať všetky rozhodnutia súdov, tak okrem rozsudkov by sa mali potom zverejňovať aj všetky uznesenia súdu, trestné rozkazy, opatrenia (napríklad ustanovenie obhajcu), respektíve príkazy (napríklad príkaz ohľadne domovej prehliadky po jeho odtajnení) ako aj všetky rozhodnutia vydané napríklad vo vykonávacom konaní (napríklad týkajúce sa trov) a malo by sa to týkať aj všetkých rozhodnutí, ktoré vydá vyšší súdny úradník...je to vôbec potrebné a nevyhnutné? čo to povie verejnosti o činnosti sudcu? a ak sa majú zverejňovať len rozsudky, je skutočne potrebné, aby sa zverejňovali všetky (napríklad je pomerne veľké množstvo zjednodušených rozsudkov ktoré neobsahujú odôvodnenie), ďalej sú rozsudky, ktoré boli vydané súdom preto, že súd bol viazaný právnym názorom nadriadeného súdu, výsledný rozsudok tak svedčí skôr o právnom názore odvolacieho súdu ako súdu prého stupňa a podobne. (majú sa napríklad zverejňovať aj zrušené rozsudky?). ako sudca nemám problém aby sa zverejnilo všetko čo som na súde urobil, ale na čo to bude verejnosti?
napriek tomu si myslím že by bolo vhodné aby sa na úrovni krajských súdov zvereňovali aj niektoré rozhodnutia okresných či krajských súdov, avšak len také, ktoré by riešili nejaké sporné otázky, respektíve by boli podnetné z hľadiska svojho odôvodnenia, alebo by išlo o medializované prípady a podobne. Znova pripomínam, že zverejňovanie súdnych rozhodnutí má predovšetým význam ako zdroj informácií a zjednocovanie rozhodovacej činnosti súdov.
z hľadiska súdov by sa teda mali povinne zverejňovať len rozhodnutia Ústavného súdu a Najvyššieho súdu a ostatných súdov len v obmedzenom rozsahu, nakoľko zverejňovanie všetkých rozhodnutí (nie teda len rozsudkov), všetkých súdov je úplne zbytočným.
napokon som názoru, že zverejňovať by mali svoje rozhodutia aj iné inštitúcie. V trestnom konaní je načase aby svoje podstatné rozhodnutia v konkrétnych kauzách zverejňovala v celom znení Generálna prokuratúra. myslím, že prokuratúra zostáva, a neprávom, trocha bokom záujmu kontroly verejnosti, pritom práve prípravné konanie je konanie neverejné a práve prokurátor je ten ktorý rozhodne s konečnou platnosťou, či sa nejaká kauza dostane na súd (právoplatné rozhodnutie prokurátora pritom môže zrušiť len GP a práve tieto rozhodnutia by mali byť určite zverejňované). zjednocovanie postupu prokurátorov v obdobných veciach je pritom nanajvýš aktuálne a ako bývalý prokurátor som názoru, že na zjednotenie postupu nepostačujú len všeobecne koncipované stanoviská GP.
dúfam že tento príspevok bude správne pochopený a opakujem:v zásade možno zverejniť všetko čo sudca a súd vyprodujuje (to znamená aj kompletný spis), ale je to potrebné? a je skutočne možné kontrolovať sudcov podľa obsahu ich rozhodnutí aj inak ako v opravných konaniach, respektíve v disciplinárnych konanich? a ak súd použije v rozhodnutí argumentáciu s ktorou "verejnosť" nesúhlasí, znamená to, že súd konal nesprávne? nenaží sa trochu "verejnosť" diktovať sudcom ako by mali rozhodovať?
Peter Wilfling | 21. 10. 2009 00:34:07
// Reagovať
Čo sa týka kotroly súdnej moci "verejnosťou", podľa mňa sa vychádza z toho, že súdnictvo má určitý demokratický "deficit" - tým, že nie je kreované vo voľbách a občania ako "zdroj moci" voči nemu nemôžu vyvodzovať zodpovednosť. Tým je problematická aj kontrola výkonu súdnictva, pretože ako ste spomínali, možnosť zrušiť rozhodnutie súdu majú znovu iba súdy (vyššie súdy). Tým sa vytvára aj riziko uzavretosti súdnictva. Ak si svoju úlohu nesplnia vyššie súdy a nezrušia nesprávny rozsudok, jediná možnosť, ako vyvodiť zodpovednosť je verejná diskusia o rozhodnutí a prípadne aj verejná kritika rozhodnutia, ktorá poskytne súdu spätnú väzbu a možnosť v budúcnosti napraviť chyby. Samozrejme, pod kontrolou verejnosti sa mysli fundovana, vecna a odborna kritika - teda mysli sa najma kontrola zo strany odbornej verejnosti. Nemyslia sa nejake nevecne a irelevantne emocionalne "vylevy".
Ján Brestovický | 23. 10. 2009 18:39:26
// Reagovať
Zverejňovať všetky súdne rozhodnutia?
Moja odpoveď je ano všetky bez rozdielu. Len týmto postupom sa dá minimalizovať škandalózne rozhodnutia sudcu. Ja by som dokonca zašiel ešte ďalej a to tak, že by každý sudca mal mať zo zákona povinnosť mať verejne dostupnú vlastnú webovú stránku dokonca s fotografiou. Sudca dnes stratil vo verejnosti dôverihodnosť práve kôli tomu , že svojím často škandalóznym uznesením ktorý s právom nemá nič spoločné, zostáva pre občanov v anonimite, neručí svojím majetkom za svoju prácu tak, ako je to vo všetkých ostatných profesiách.Verejnosť na nich hľadí ako na nejakých nadludí spoločnosti, ktorý sú v podstat nepostihnuteľný a beztrestný. Uvediem príklady, ktoré túto skutočnosť v spoločnosti potvrdzujú.
Lekár zle zoperuje, zomrie mu pacient jeho vinou a začne sa kolotoč šetrení a ide nekompromisne do väzenia a hradí škodu rodine.
Podnikateľ - manažér spoločnosti zamestná účtovníčku, tá pochybí celoročne niekoľko krát čím vznikne daňový únik a podnikateľ ako štatutár spoločnosti si ide sadnúť do väzenia aj na 12 rokov.ani nevie poriadne začo.
Profesionálny šofér autobusu spôsobí nehodu, zomrie 5 ľudí a ide sedieť Na 5 -10 rokov. Statik zle vyráta nosnosť mostu, následkom čoho sa most zrúti s cestujúcimi v aute a statik tak isto ide sedieť. Toto je len niekoľko názorných príkladov ako "diskriminačne" je nastavená naša spoločnosť v prospech sudcu, prokurátora, vyšetrovateľa.Práva majú obrovské, ale povinnosti v porovnaní s nim minimálne. Kontrola činnosti sudcu je na Slovensku len deklarovaná,. V praxi kde sa jedná o "malichernosti" sa dá zákonnosť na súdoch dosiahnúť pomerne ľahko. Ale kde ide o spor o veľké majetky, sudca často podľahne tlaku lobistických skupín, ktorý nemajú problém "kúpiť" aj odvolacie prípadne dovolacie konanie, dokonca posledné udalosti naznačujú že aj ústavné.Poznám konkrétny prípad z prostredia tzv. konkurznej mafie, kde si nemenovaná spoločnosť najala profesionálnych vybavovačov,vprostredí justície ktorý dostali za úlohu zbaviť lukratívneho majetku v hodnote viac ako 300mil. Sk fizickú osobu nepodnikateľa bez pohľadávky, cez " staré" konkurzné konanie, čo je na prvý pohľad nemožné, pretože ZKV sa na občana nepodnikateľa nemôže aplikovať.Lobisti prislúbili, že to predjednali so sudcami na KS,NS a pri 15 -20 % ( 45-60milSk!!) provízií z konkurznej podstaty to prejde.aj na ÚS..Občanovi nepomohli zastaviť tento právny nezmysel všeobecné súdy, gen. prok. dokonca za tento nenormálny právny stav US zamietol požiadavku vyšetrovateľa o zbavenie imunity konkurzného sudcu za účelom trestného stíhania. Tu snád netreba ďaľší komentár. Porovnateľných právnych absurdít je po slovenských súdoch na tisíce, v ktorých uvedené lobistické skupiny cez megaskorumpovaných sudcov presadia nemožné.
Som presvedčený o tom, že ak by bola mnou vyššie navrhovaná verejná kontrola súdnej moci tento uvedený prípad by sa nikdy nestal. Takto reálne hrozí štátu sankcia za spôsobenú škodu cez ESLP ktorú nezaplatí súdny systém štátu , ale všetci občania.Takže som jednoznačne za tvrdú kontrolu sudcu. Navyše, jeho ctihodnosť pri prechádzke po meste by mal zažiť " aplauz" za svoju perfektne spravodlivo a hlavne v zmysle zákona vykonanú prácu ,ktorú sa občan dozvedel pri návšteve jeho weovej stránky. Sudca by bol určite opodstatnene pyšný ,uznávaný, rešpektovaný človek .
Lekár zle zoperuje, zomrie mu pacient jeho vinou a začne sa kolotoč šetrení a ide nekompromisne do väzenia a hradí škodu rodine.
Podnikateľ - manažér spoločnosti zamestná účtovníčku, tá pochybí celoročne niekoľko krát čím vznikne daňový únik a podnikateľ ako štatutár spoločnosti si ide sadnúť do väzenia aj na 12 rokov.ani nevie poriadne začo.
Profesionálny šofér autobusu spôsobí nehodu, zomrie 5 ľudí a ide sedieť Na 5 -10 rokov. Statik zle vyráta nosnosť mostu, následkom čoho sa most zrúti s cestujúcimi v aute a statik tak isto ide sedieť. Toto je len niekoľko názorných príkladov ako "diskriminačne" je nastavená naša spoločnosť v prospech sudcu, prokurátora, vyšetrovateľa.Práva majú obrovské, ale povinnosti v porovnaní s nim minimálne. Kontrola činnosti sudcu je na Slovensku len deklarovaná,. V praxi kde sa jedná o "malichernosti" sa dá zákonnosť na súdoch dosiahnúť pomerne ľahko. Ale kde ide o spor o veľké majetky, sudca často podľahne tlaku lobistických skupín, ktorý nemajú problém "kúpiť" aj odvolacie prípadne dovolacie konanie, dokonca posledné udalosti naznačujú že aj ústavné.Poznám konkrétny prípad z prostredia tzv. konkurznej mafie, kde si nemenovaná spoločnosť najala profesionálnych vybavovačov,vprostredí justície ktorý dostali za úlohu zbaviť lukratívneho majetku v hodnote viac ako 300mil. Sk fizickú osobu nepodnikateľa bez pohľadávky, cez " staré" konkurzné konanie, čo je na prvý pohľad nemožné, pretože ZKV sa na občana nepodnikateľa nemôže aplikovať.Lobisti prislúbili, že to predjednali so sudcami na KS,NS a pri 15 -20 % ( 45-60milSk!!) provízií z konkurznej podstaty to prejde.aj na ÚS..Občanovi nepomohli zastaviť tento právny nezmysel všeobecné súdy, gen. prok. dokonca za tento nenormálny právny stav US zamietol požiadavku vyšetrovateľa o zbavenie imunity konkurzného sudcu za účelom trestného stíhania. Tu snád netreba ďaľší komentár. Porovnateľných právnych absurdít je po slovenských súdoch na tisíce, v ktorých uvedené lobistické skupiny cez megaskorumpovaných sudcov presadia nemožné.
Som presvedčený o tom, že ak by bola mnou vyššie navrhovaná verejná kontrola súdnej moci tento uvedený prípad by sa nikdy nestal. Takto reálne hrozí štátu sankcia za spôsobenú škodu cez ESLP ktorú nezaplatí súdny systém štátu , ale všetci občania.Takže som jednoznačne za tvrdú kontrolu sudcu. Navyše, jeho ctihodnosť pri prechádzke po meste by mal zažiť " aplauz" za svoju perfektne spravodlivo a hlavne v zmysle zákona vykonanú prácu ,ktorú sa občan dozvedel pri návšteve jeho weovej stránky. Sudca by bol určite opodstatnene pyšný ,uznávaný, rešpektovaný človek .
Slavo Trnkocy | 03. 11. 2009 00:27:25
// Reagovať
Kontrola súdov verejnosťou
V článku, ale najmä v reakciách naň, bol niekoľkokrát spochybnený význam a možno aj nárok verejnosti na kontrolu súdnej moci. Podľa môjho názoru, je zverejňovanie rozhodnutí súdov jednou z podmienok právnej istoty. Môže zabezpečiť predvídateľnosť rozhodnutia a aj napriek tomu, že náš právny systém nie je založený na precedentoch, je zverejnenie rozhodnutí, najmä rozsudkov, tlakom aj na samotných sudcov, aby ešte viac boli nútení študovať a to najmä rozhodnutia v podbných veciach už vydané. Ak by mali iný názor, ako už bol v publikovanom rozhodnutí zverejnený (možno už aj v ustálenej rozhodovacej činnosti), je tu pri predpokladanom zverejnení ich rozhodnutia legitímne očakávanie, že odôvodnenie bude naozaj zodpovedne pripravené a to tak k veci samej ako aj z pohľadu teórie.
Podľa môjho názoru, je pomerne veľkým nedostatkom v súčasnosti najmä argumentačná schopnosť súdov odôvodniť svoj výrok. Veď samotný opis skutkového stavu a správanie sa účastníkov konania súdu (sudcovi) stačiť nemôžu.
Z tohto dôvodu, samotná možnosť verejnosti oboznámiť sa s rozhodovacou činnosťou súdov, je pomerne veľká zodpovednosný tlak na sudcu. To, že nie každý, kto si to rozhodnutie prečíta, bude danej problematike rozumieť, je nepodstatné. Základ je ten, že kto sa bude chcieť s daným rozhodnutím oboznámiť, bude mať tú možnosť a možno sa donúti naštudovať veci tak, aby tomu rozhodnutiu mohol aj pochopiť. Sudca (súd) je však nútený, ak nechce byť spájaný s "verejným prerokovaním" (aj keď už aj právoplatne rozhodnutej) publikovanej veci, rozhodnúť tak, a takým spôsobom odôvodniť, že negatívnych názorov bude čo najmenej.
S publikovaním rozhodnutí sú ale spojené aj ďalšie problémy. a to nie len v spojitosti s rizikom neoprávneného zásahu do súkromia účastníkov konania. Je tu otázka relevantnosti publikácie (nahradí (možnou fikciou) doručenie v prípade neprevzatia (napr. zo strany právnických osôb, ktoré sú zapísané v obchodnom registri) a zásielky zo súdu nepreberajú), kedy má byť rozhodnutie publikované, kto bude zodpovedať za autentickosť publikovaného rozhodnutia a možno aj otázka autorských práv vo vzťahu k autorstvu sekundárnych prameňov práva. Veď rozhodnutia môžu slúžiť ako zdroj poznatkov, ktorý bude zachytený v odbornej spisbe.
Na záver chcem len dodať, že podľa môjho názoru, by sa rozhodnutia súdov publikovať mali.
Podľa môjho názoru, je pomerne veľkým nedostatkom v súčasnosti najmä argumentačná schopnosť súdov odôvodniť svoj výrok. Veď samotný opis skutkového stavu a správanie sa účastníkov konania súdu (sudcovi) stačiť nemôžu.
Z tohto dôvodu, samotná možnosť verejnosti oboznámiť sa s rozhodovacou činnosťou súdov, je pomerne veľká zodpovednosný tlak na sudcu. To, že nie každý, kto si to rozhodnutie prečíta, bude danej problematike rozumieť, je nepodstatné. Základ je ten, že kto sa bude chcieť s daným rozhodnutím oboznámiť, bude mať tú možnosť a možno sa donúti naštudovať veci tak, aby tomu rozhodnutiu mohol aj pochopiť. Sudca (súd) je však nútený, ak nechce byť spájaný s "verejným prerokovaním" (aj keď už aj právoplatne rozhodnutej) publikovanej veci, rozhodnúť tak, a takým spôsobom odôvodniť, že negatívnych názorov bude čo najmenej.
S publikovaním rozhodnutí sú ale spojené aj ďalšie problémy. a to nie len v spojitosti s rizikom neoprávneného zásahu do súkromia účastníkov konania. Je tu otázka relevantnosti publikácie (nahradí (možnou fikciou) doručenie v prípade neprevzatia (napr. zo strany právnických osôb, ktoré sú zapísané v obchodnom registri) a zásielky zo súdu nepreberajú), kedy má byť rozhodnutie publikované, kto bude zodpovedať za autentickosť publikovaného rozhodnutia a možno aj otázka autorských práv vo vzťahu k autorstvu sekundárnych prameňov práva. Veď rozhodnutia môžu slúžiť ako zdroj poznatkov, ktorý bude zachytený v odbornej spisbe.
Na záver chcem len dodať, že podľa môjho názoru, by sa rozhodnutia súdov publikovať mali.
Jano Hrubala | 03. 11. 2009 16:40:30
// Reagovať
Riešenie
Riešenie existuje - zverejňovať čo najviac spôsobom čo najjednoduchším a k tomu sa prikláňala väčšina diskutujúcich... vrátane mňa. Ak to niekomu ušlo (súdiac podľa niektorých reakcií aj mimo tejto diskusie), beriem chybu na seba. Rád (možno niekedy zbytočne) sa pýtam, ale v tomto prípade cieľom bolo len vyprovokovať odpovede.
Inak technické zabezpečenie takého projektu je naozaj náročné, a len preto ma napadlo zvážiť nejaký filter potrebnosti - napr. len rozhodnutia o merite veci, zverejnenie na návrh a pod.
Inak technické zabezpečenie takého projektu je naozaj náročné, a len preto ma napadlo zvážiť nejaký filter potrebnosti - napr. len rozhodnutia o merite veci, zverejnenie na návrh a pod.
Hana Lupačová | 28. 11. 2009 01:09:28
// Reagovať
Rada by som reagovala na niektoré z uvedených poznámok v príspevkoch
AD Slavo Trnkocy: relevantnosť publikácie (nahradí (možnou fikciou) doručenie v prípade neprevzatia (napr. zo strany právnických osôb, ktoré sú zapísané v obchodnom registri) a zásielky zo súdu nepreberajú) a s tým súvisiaca otázka, kedy má byť rozhodnutie publikované,
- nemyslím si, že publikácia rozhodnutia na internete by mala mať za následok fikciu doručenia. Je možné upraviť publikáciu tak, že na internete sa zverejní rozhodnutie až potom, čo bolo doručené obom stranám (prípadne nastala fikcia doručenia).
AD filtrácia rozhodnutí, ktoré publikovať.
- myslím si, že je vhodné publikovať min. všetky meritórne rozhodnutia (aj nižších súdov), ale pre začiatok by bolo skvelé už to, keby Najvyšší súd (ako stupeň zjednocujúci judikatúru) zverejnil všetky svoje rozhodnutia.
Ako príklad môžu slúžiť zahraničné databázy, napríklad belgická: http://jure.juridat.just.fgov.be/, kde sa dá vyhľadávať podľa jednotlivých súdov a u mnohých rozhodnutí je uvedená aj právna veta, ktorá uľahčuje orientáciu.
Konieckoncom, za príklad by som uviedla aj český NALUS (Ústavní soud), ktorý takisto zverejňuje aj abstrakty rozhodnutí, alebo webové stránky NSS (Nejvyšší správní soud (kde pracujem, preto ich dôverne poznám)), kde sa dá čiastočne triediť podľa oblastí a dá sa vyhľadávať vo fulltexte.
AD kontrola verejnosti: (Peter Šamko)
Osobne nemám rada, keď sa o rozsudku dozviem iba z médií a nemám možnosť si ho sama prečítať a utvoriť si názor. Preto sa prikláňam k prvému argumentu ÁNO uvedeného autorom článku. Zverejnenie rozsudkov môže justícii pomôcť, pretože pomerne často sa závery v médiách zjednodušia alebo sa zamlčia dôležité veci, ktoré by boli ale práve zrejmé tomu, kto by si rozsudok poriadne prečítal. Aj takto by som chápala kontrolu verejnosťou. Ale podľa mňa prospieva aj to, ak si nejaký akademik stiahne všetky rozsudky týkajúce sa
konkrétnej otázky, povie, v čom vidí nejednotnosť judikatúry, v čom je naopak judikatúra ustálená a čo sa mu na tej judikatúre nepáči a z akého dôvodu. Je to skvelá spätná väzba, ktorú môže neskôr napríklad Najvyšší súd (ak bude kritika oprávnená a dobre odôvodnená) využiť pri zjednocovaní judikatúry.
AD Slavo Trnkocy: relevantnosť publikácie (nahradí (možnou fikciou) doručenie v prípade neprevzatia (napr. zo strany právnických osôb, ktoré sú zapísané v obchodnom registri) a zásielky zo súdu nepreberajú) a s tým súvisiaca otázka, kedy má byť rozhodnutie publikované,
- nemyslím si, že publikácia rozhodnutia na internete by mala mať za následok fikciu doručenia. Je možné upraviť publikáciu tak, že na internete sa zverejní rozhodnutie až potom, čo bolo doručené obom stranám (prípadne nastala fikcia doručenia).
AD filtrácia rozhodnutí, ktoré publikovať.
- myslím si, že je vhodné publikovať min. všetky meritórne rozhodnutia (aj nižších súdov), ale pre začiatok by bolo skvelé už to, keby Najvyšší súd (ako stupeň zjednocujúci judikatúru) zverejnil všetky svoje rozhodnutia.
Ako príklad môžu slúžiť zahraničné databázy, napríklad belgická: http://jure.juridat.just.fgov.be/, kde sa dá vyhľadávať podľa jednotlivých súdov a u mnohých rozhodnutí je uvedená aj právna veta, ktorá uľahčuje orientáciu.
Konieckoncom, za príklad by som uviedla aj český NALUS (Ústavní soud), ktorý takisto zverejňuje aj abstrakty rozhodnutí, alebo webové stránky NSS (Nejvyšší správní soud (kde pracujem, preto ich dôverne poznám)), kde sa dá čiastočne triediť podľa oblastí a dá sa vyhľadávať vo fulltexte.
AD kontrola verejnosti: (Peter Šamko)
Osobne nemám rada, keď sa o rozsudku dozviem iba z médií a nemám možnosť si ho sama prečítať a utvoriť si názor. Preto sa prikláňam k prvému argumentu ÁNO uvedeného autorom článku. Zverejnenie rozsudkov môže justícii pomôcť, pretože pomerne často sa závery v médiách zjednodušia alebo sa zamlčia dôležité veci, ktoré by boli ale práve zrejmé tomu, kto by si rozsudok poriadne prečítal. Aj takto by som chápala kontrolu verejnosťou. Ale podľa mňa prospieva aj to, ak si nejaký akademik stiahne všetky rozsudky týkajúce sa
konkrétnej otázky, povie, v čom vidí nejednotnosť judikatúry, v čom je naopak judikatúra ustálená a čo sa mu na tej judikatúre nepáči a z akého dôvodu. Je to skvelá spätná väzba, ktorú môže neskôr napríklad Najvyšší súd (ak bude kritika oprávnená a dobre odôvodnená) využiť pri zjednocovaní judikatúry.
Adrian Malek | 09. 06. 2010 11:52:22
// Reagovať
K tejto teme som sa dostal z pohladu potreby obcana mat moznost overit si dobru povest fyzickej alebo pravnickej osoby. Vobec sa nezverejnuju ucastnici konania v elektronicky spracovatelnej forme. Ako obcanovi my chyba, ked si nemozem overit, ci fyzicka alebo pravnicka osoba, ktora vstupuje do pravnych vztahov s vopred neurcenymi inymi osobami, bola alebo je v civilnom konani v pozicii odporcu. Chyba mi, ze si nemozem overit, ci osoba, ktora mi navrhuje zmluvu alebo obchod v minulosti nebola zaviazana sudom na plnenie alebo nie je aktualne s niekym v spore teda ucastnikom civilneho konania v pozicii odporcu .......
Andrej Hrabčák | 06. 02. 2011 18:12:14
// Reagovať
zverejňovanie súdnych rozhodnutí
V podstate s autorom článku súhlasím. Myslím, že aj u neho prevažuje názor za zverejňovanie súdnych rozhodnutí. Všeobecne preváži názor na zverejňovanie u laickej verejnosti, sudcovia skôr budú navodzovať rôzne obštrukcie ako nezverejňovať. Odborne fundovaní a čestní sudcovia sa nemusia báť, že niekto bude ich rozhodnutia posudzovať negatívne alebo kriticky. Aj keby sa u zákonných rozsudkov objavili negatívne ohlasy, či už laickej alebo odbornej verejnosti, v konečnom dôsledku budú tieto rozsudky hodnotené celkove pozitívne. Dobrí sudcovia budú stúpať na cene, čo slabí sudcovia budú ešte slabší.... Zverejňovať !
