Hľadanie novodobého kréda

Je zložité komentovať článok autorky z dôvodu toho, že hovorí ústredne o NOVODOBÝCH morálnych hodnotách.

Podľa môjho názoru, morálne hodnoty, sú morálne hodnoty a skutočne si neviem predstaviť, že stav, že existujú nejaké NOVODOBÉ morálne hodnoty. Morálne hodnoty sú predsa kogentné, teda nemenné, či je nastolený fašizmus, nacizmus, socializmus, komunizmus alebo našťastie vládne demokratický režim.

Ale asi je chyba na mojej strane.

Zoradiť myšlienky v takom slede, v akom ich zoradila autorka článku, sa mi javí minimálne ako odvážne. Ja osobne som to pochopila tak, že v úvode hovorí autorka o zločineckých režimoch a sudcoch - pochlebovačoch zločineckých režimov a následne premostí do súčasnosti.

Ale asi je chyba na mojej strane.

Obdobným odvážnym spôsobom autorka hovorí, že síce neadresné vznášanie kolektívnej viny a súdov ostane bez náležitej odozvy, ale v nasledujúcej vete hovorí, že nositeľom zla je jednotlivec a mlčanie jeho okolia môže mať nedozierne následky na celú komunitu, teda autorka vzniesla kolektívnu vinu na mlčiacu väčšinu sudcov, čo je obľúbené slovné spojenie, už chýba len prirovnanie k pštrosovi pchajúcemu hlavu do piesku, a je to komplet.

Možno spoločnosť vysiela smerom k sudcom veľmi kritické signály, ako píše autorka.


Ale asi je chyba na mojej strane.

Ja to vidím inak, a síce tak, že politici, ktorí majú neobmedzený priestor v mienkotvorných mediách, vysielajú takéto signály, a to preto, čo už raz v jednom z mojich komentárov napísala, že sudcovia sú zaujímavá cieľová skupina pre politikov na " chytanie politických bodov " a tie body sa nechytajú tým, že minister spravodlivosti, ktorý je politik a NIČ VIAC, ich nechytí tým, že bude chváliť. Je však korektné to, keď minister spravodlivosti na stretnutí so sudcami, povie, že ich prácu váži a na strane druhej sa v ruke v ruke v médiách prezentuje ako SUDCOBIJEC ???

A na dôvažok , pýtam sa autorky článku prečo nemá v sebe toľko občianskej odvahy, keď moralizuje, aby toho jedného z vysokých predstaviteľov súdnej moci o ktorom hovorí vo svojom článku označila menom a priezviskom ? Nemá autorka článku, podľa môjho názoru, morálne právo čokoľvek kritizovať pokiaľ ide o morálne hodnoty, keď sama sa je neadresná. ? Je mi ľúto, pri všetkej úcte, ale nemôžem ju zaradiť inam, než medzi mlčiacu väčšinu.

PS : Úplná katastrofa pre morálku by bolo, keby mal byť sudca tvorcom morálky a pravdy, ako píše autorka v závere článku.

Morálka a pravda je len JEDNA a sudca musí stáť na strane pravdy a morálky a svojim rozhodnutiami pravdu, spravodlivosť a morálku hájiť. Ak by to malo byť tak, ako píše autorka článku, že sudca má tvorcom morálky a pravdy, mohla by sa stať, že bude toľko pravdy a morálky koľko je sudcov v SR.


Ale asi je chyba na mojej strane, že som nepochopila článok a jeho ideu.

S úctou

Pani Svediaková postrehla a poukázala na viaceré nedotiahnuté myšlienky autorky článku, resp. nepresnú prezentáciu týchto myšlienok. Aspoň dúfam, že tvorba pravdy zo strany sudcov nebola myslená naozaj tak, ako z článku vyznela. Čiže v tomto viac-menej súhlas. Na druhú stranu by som nerád, ak by táto isto dobre mienená kritika odradila autorku od ďalších príspevkov.

V jednom bode však nemôžem s p. Svediakovou súhlasiť. Možno je chyba na mojej strane, ale z jej komentáru mi prišlo, ako by to bola ministerka (resp. ďalší politici), kto "nainfikoval" spoločnosť negatívnym postojom k súdnictvu. Nie, nie, to je pohľad zo "slonovinovej veže" súdov, to znechutenie z prešľapov a nezmyslov napísaných v rozsudkoch tu je už dávno. Možno pani ministerka sa začala venovať tejto téme skutočne zo zištných dôvodov, aby získala politické body, ja jej do svedomia nevidím, ale bolo by možné s takouto témou bodovať, ak by v ľudoch tento pocit už nebol? A priznajme si, že kritici pomerov v súdnictve nie sú z tých, ktorý by rečníckym prejavom dokázali strhnúť masy aj keby rozprávali úplné nezmysly, na to sú na našej politickej scéne iní "odborníci". Takže v tomto smere by som ocenil väčšiu sebakritiku zo strany sudcov. Názor, že podstatná časť sudcov je pomalých/nekvalitných/neodborných/úplatných, pričom tieto kategórie sa nemusia navzájom úplne kryť, nie je proste automaticky nelegitímny. Nikomu tento názor nevnucujem, sudcovia s ním samozrejme nemusia súhlasiť, ale domnievam sa, že nemôžu túto možnosť ani kategoricky odmietať a ...už som chcel napísať že "strkať hlavu do piesku" ... a prečo nie? Možno sa to preto tak často opakuje v súvislosti so sudcami, pretože to proste sedí, nie preto, že sa to objavilo v domnelej "príručke mladých kritikov súdnictva"...

V plnom rozsahu sa stotžňujem s doktorkou Svediakovou.

S pozdravom
MK

...tak oblečme si dresy, aby bolo jasné, kto za koho kope ...

Od skupiny Elán.

Pri plnej vážnosti, trošku s nadhľadom ..., hlavne pre mladších ..

Hľadanie novodobého kréda značí hľadanie profilu sudcu. Predpokladom je však poznanie minulosti a zodpovedný záujem. Záujem sudcu o sebareflexiu. Novembrom 89 začali sudcovia rok NULA. Mali na čo nadviazať? Predchádzali mu dve totalitné obdobia. Kontinuita ochrany morálnych hodnôt bola prerušená. Sudca splynul v dave, vzdal sa svojho ústavného priestoru, moci. Stal sa ZAMESTNANCOM súdu. Ten je predsa riadený.

A tak stratil dôveru. Prestal vnímať tieň justičnej minulosti, konfrontovať ju so súčasnosťou, hľadať hodnotové základy, výkladové princípy formujúceho sa právneho štátu. Veď sudca rozhoduje, pracuje. Má odveky stanovenú normu, štatistické hodnotenie. Svoju rodinu, limity, záujmy. Čo viac od neho spoločnosť žiada? Tvoriť právo? Byť ústavným činiteľom? Nepodľahnúť tlaku, väčšine, formalizmu? Prejaviť názor, diskutovať?

Skvelý článok M. Laufovej môže byť zaujímavým zrkadlom. Záleží na každom, či sa do neho pozrie, čo v ňom uvidí a ako obraz spracuje. Pred realitou zakrývať oči však nikomu nepomôže.

Mne sa ten článok a hlavne názory v ňom naznačované nepáčia. Verím ale, že autorka je presvedčená o správnosti svojich názorov a cíti sa byť ako sudkyňa „tvorcom a poslom novodobých morálnych hodnôt.“
Opomenúc to, že nikto nevie čo sú to novodobé morálne hodnoty, nie je mi jasné, prečo by mali byť práve sudcovia ich tvorcami a poslami. Prečo nie učiteľ, alebo roľník, či historik. Alebo že by poslanci Národnej rady Slovenskej republiky? Či sám pán prezident? Alebo kňaz či politik alebo riaditeľ daňového úradu? Či pán Harabin, alebo Lipšic ?
Žiadne novodobé morálne hodnoty neexistujú. Neexistujú ani žiadne morálne hodnoty spoločnosti či ľudstva. Spoločnosť či ľudstvo nemôže mať morálku. Existujú len morálky a ľudia. Každý človek má svoje hodnoty a svoju morálku. Najväčší prienik morálnych hodnôt jednotlivých ľudí sa volá dobré mravy.
Každý človek je presvedčený, že práve tá jeho morálka a jeho hodnoty sú tie správne. Každý je presvedčený o svojej spravodlivosti. Spravodlivostí je veľa.
Preto nemôže žiadna skupina ľudí, aj keby boli čo ako „ctihodní“, hlásať že práve oni sú tvorcami a poslami pravidiel, ktorými sa všetci ostatní musia riadiť. Žiadny názor, akokoľvek úctyhodný, nemôže vybiť baterky všetkým ostatným. Spôsobil by totálne zatemnenie.
Každý človek je jedinečný. Je celkom mimoriadny, stretávajú sa v ňom javy tohoto sveta takto iba raz, a nikdy viac.

Autorka spomína sudcu, ktorý slúžil fašizmu, sudcu, ktorý slúžil komunizmu, oproti nim stavia sudcov, ktorí mali odvahu odmietnuť slúžiť hodnotám, ktoré neboli v súlade s ich morálkou. Z dnešného pohľadu sú tí prví odsúdeniahodní, sudcovia Cimler a Bělský obdivhodní. Ja s tým súhlasím. Asi by som nedokázal tak pevne stáť sa svojimi názormi ako sudcovia Cimler a Bělský. Ale neboli rovnako obdivhodní naši letci v Anglicku, bojovníci v SNP, generál Svoboda a naši vojaci v Rusku či mnohí iní. Tiež položili životy za svoje presvedčenie.
A ako pochopiť obrovskú podporu fašizmu vo vtedajšom Nemecku? Fašizmus to nebol len Hitler, Goebels či ostatní. Morálka fašizmu bola morálnym presvedčením miliónov ľudí. Vtedy to považovali za správne a morálne. Z dnešného pohľadu je to hnus.
Pani Milada Horáková bola podľa všetkého nevinná. Bola to zrejme justičná vražda. Ale rovnako bola justičnou vraždou poprava manželov Rosenbergovcov americkou justíciou v časoch McCarthyho honu na čarodejnice. Vtedy bola taká doba.
Týmto chcem povedať len toľko, že na každý čin sa treba pozerať očami doby. Tisíce občanov ČSR trest smrti Milady Horákovej verejne schvaľovali. Tisíce Američanov schvaľovali popravu Rosenbergovcov.
Jasne to vystihol český ústavný súd, číslo si nepamätám ani presné znenie ale asi takto: Činy minulosti nemožno postaviť pred súd času prítomnosti, ktorý jen už poučený ďalšími skúsenosťami.

To je môj názor vyplývajúci z mojich skúseností.

Snažil som sa byť zdržanlivý, ale posledný diskutujúci príspevok ma prebral z nej. Pán Dr. veľmi sa mýlite tvrdením, že spravodlivosť nie je jedna a morálok je viac. Aby som to vyjadril príkladnejšie mýlite sa ako keď Kelsen povedal, že každý štát, ktorý vydáva zákony je ex definitione právnym štátom. Pripomínate mi nihilizmus Nietzscheho v súmraku modiel či tragédie z duše človeka. Dúfam, že tak ako ste to vyjadrili to skutočne aj nevnímate, lebo potom mi z toho vyznieva, že človek žije len preto aby existoval, existuje aby žil. Svoj život nemeria nijakým vyšším cieľom a to je cesta v ústrety smrti. Spravodlivosť je len jedna a pripomínam, že nie je v rukách človeka. Morálne hodnoty spoločnosti existujú a existovať budú a nie sú to len dobré mravy, ktoré sú práve to nedefinovateľné. Morálka zdielaná v spoločnosti a jedincami nie je a nikdy nebude dobrými mravmi to je hlboký omyl. Aby som Vám to priblížil bližšie morálka či skôr prirodzené práva, ktoré sú jej odrazom to je večný zákon zapísaný do sŕdc ľudí a všade na svete od indiánov v pralese po high-tech civilizáciu v japonsku nájdeme spoločné a rovnaké zdielané hodnoty - morálne hodnoty (vyjadrené jednoducho aj v 10 prikázaniach), ktoré dávajú identitu spoločnosti a jej jedincom. Tak ako európske hodnoty sa tvorili medzi Sinajom, Gologotou a Olympom a ich pozostatky vnímame aj my sa tvoria aj iné hodnoty. Spravodlivosť je podľa Aristotela „najviac dokonalou cnosťou, pretože je užívaním dokonalej cnosti, dokonalou je však preto, že ten kto ju má, dokáže cnosti používať aj voči druhému a nielen pre seba.“ Spravodlivosť nám Aristoteles vymedzuje vo vzťahu konania jednotlivca k blížnemu. Tam ju podľa neho vidieť najčastejšie. Sám voči sebe človek nemôže byť spravodlivý, nemôže byť zároveň aj subjektom aj objektom. Tento záver formuluje takto: „Práve preto sa taktiež zdá, že spravodlivosť jediná z cností je cudzím dobrom, kdežto sa vzťahuje k druhému; koná totiž to, čo prospieva inému, buď vládcovi alebo spoluobčanovi. Najhorší je teda ten, kto používa zla voči sebe i voči svojim priateľom, najlepší je potom ten, kto používa cnosti nie tak voči sebe, ako voči druhému, pretože toto nie je vec jednoduchá. K spravodlivosti snáď nič viac už dodať netreba. V prípade schvaľovania hodnôt davom v tomto prípade to nie je podporný ale degradujúci argument, predsa už od Rousseaua vieme, že volante generale nemá pravdu a veľmi sa mýli - skoro vždy, pretože dav je vrtkavý a slepý. Veď pre všetky totality je individuálna snaha tým najväčším nepriateľom a v tyranii väčšiny (demokracii) to nie je inak. Čo sa týka konkrétnych osôb poukázal by som na zaujímavý fakt vždy to po väčšine boli advokáti ako súkromný stav, ktorí boli likvidovaní a nie sudcovia (preto lebo sudcu ako zložku štátnej moci - ekonomicky závislej je možné primäť k poslušnosti, nezávislého advokáta jedine likvidáciou) a v konkrétnosti spomeniem len Dr. Ivana Sekaninu za protektorátu a spomínanú Dr. Horákovú z 50. rokov. K spomínaným menám sudcov slúži ku cti, že sa nenechali ovládnuť, ale samotnej diktatúre nezabránili i keď sa domnievam, že s istotou mohli. A prečo to nie sú Vami uvedené osoby? Jednoducho preto lebo Vás nesúdia, nezasahujú do Vášho života, všetkého čo vám je tak blízke natoľko aby mali takú moc ako sudcovia. neznevažujem ich, ale proste z nedostatku kompetencie je im to právo neprístupné. Názor ÚS ČR je v zásade správny len tam chýba tá veta, že národ, ktorý sa nevie z minulosti poučiť nemá ani veľkú budúcnosť. Nemyslím si, že sudca je ten jediný, ktorí má tvoriť morálku a hodnoty spoločnosti, pretože justíciu nie je možné separovať len na sudcov sú tam aj advokáti. Tieto dve skupiny najviac reflektujú a aj musia reflektovať morálku a hodnoty spoločnosti i nedostatky zákonodarcu, prokurátor väčšinou zastupuje neosobnú entitu štát a tým aj trpí našich reáliách jeho postavenie. V prípade deľby profesií si dovolím menší citátik od spisovateľa advokáta - "Pozri ako všetko, čo sme a máme, pozostáva z troch vecí - z duše, tela a majetku. Na zachovanie každej z týchto troch vecí sú dnes určené tri druhy ľudí: Bohoslovci pre dušu, lekári pre telo, právnici pre majetok. Môj názor je aby sme si pozvali na obed bohoslovca, lekára a právnika. S nimi si pohovoríme o Vašej bezradnosti. Pri svätom Picaultovi, neurobíme nič správne, už to vidím. a pozrite, ako je svet skazený: dávame svoje duše do opatery bohoslovcom, ktorí sú väčšinou kacíri, svoje telá lekárom, ktorí všetci opovrhujú liečivami a nikdy ich neužívajú a svoje majetky advokátom, ktorí sa medzi sebou nikdy nesúdia." (F. Rabelais - Gargantua a Pantagruel).

Patricku, Kelsen vnímal objektívne právo ako matematický model. Už Kurt Godel vedel, že takéto modely musia byť neúplné. A na tomto kelsenovskom postoji k právu je podobná neúplnosť najlepšie viditeľná.

Ten citát od Rabelaisa je famózny, tak ako jeho kontext, pán advokát svojmu povolaniu rozumel. ale vrátil by som sa k výroku ÚS ČR a tým nadviazal aj na to, čo som uviedol v odseku 1 o Kelsenovi: "Činy minulosti nemožno postaviť pred súd času prítomnosti, ktorý je už poučený ďalšími skúsenosťami." Skúsenosti sú empirická kategória, sú iracionálnym druhom poznania ... inak povedané "ako je súd v prítomnosti iný od súdu v minulosti, s výnimkou empirického poznania udalostí od minulosti po prítomnosť?" Prečo by sa mal niekto poučiť z chýb minulosti, keď ich opakuje znovu a znovu? Na to, aby sme sa vyhli chybám bez empirického poznania o tom, že konkrétny čin je chybou, sa používa obvykle intelekt. Z toho vyplýva, že chyba je nedostatkom intelektu a opakovaná chyba je možno závažným nedostatkom intelektu. Ale, čo je to chyba?

Tým sa dostávam k spomenutým Aristotelovým tézam o spravodlivosti ... tvrdí v kocke, že spravodlivosť možno používať len voči inému, pretože je to podobne ako pozorovanie metóda, ktorú možno charakterizovať aj dualitou subjekt - objekt. Patricku, tvrdíš, že základnou hodnotovou bázou je desatoro. Prečo by to tak malo byť? Kant tvrdil, že existuje apriórne poznanie a aposteriórne poznanie. Apriórne poznanie je deriváciou intelektu, založené na racionálnej a emocionálnej báze, pretože iné nástroje na "prácu s poznaním" človek nemá. Aposteriórne poznanie je poznanie na báze skúsenosti, ktorá je pozorovaná a spracúvaná ratiom a emotiom. Ktoré poznanie podľa Teba predchádzalo viac desatoru a prečo? Existuje podľa neho "Verstand" a "Vermunft", čiže dnešným pojmoslovím azda "syntetizátor" a "analyzátor". Syntetizátor spája na základe čŕt zmyslový input do pojmov a jednoduchých súdov, analyzátor používa racionálne nástroje k ďalšiemu spracovaniu outputu zo syntetizátora. Výstupom sú úsudky. Kant tvrdí, že existuje možnosť generovať úsudky bez zmyslového inputu a nazýva to "apriórne syntetické súdy". Niečo ako xerox bez originálu. A otázka znie -> môže byť takýmto apriórnym súdom aj súbor základných spoločných hodnôt, keďže ho poznajú od "indiánov v pralese po high-tech v Japonsku"? Kant tvrdí, že áno, a nazýva to kategorický imperatív alias "Konaj tak, aby maxima tvojej vôle mohla vždy zároveň platiť ako princíp všeobecného zákonodarstva." Ja tvrdím, že nie. Tak ako niet práce bez energie, xeroxu bez originálu, ani apriórne syntetické súdy nie sú rýdzo apriórne a toto považujem za zásadnú chybu v predpokladoch pri uvažovaní o spravodlivosti už od Aristotela. Vieme predsa, že človek prichádza na svet s genetickou výbavou, čo je odovzdaná skúsenosť derivovaná do informácie. Genetická informácia je totiž budovaná v procese evolúcie ako reakcia na okolitý podnet, na javy (udalosti). Pri narodení si je sotva vedomý nejakej maximy vôle, vie akurát "sať a chniapať". Potom sa učí, opäť aposteriórnou formou, napodobujúc vnímané. Ako naznačujú nové fyzikálne objavy v oblasti poľa nulovej energie (supratekutého vákua), ktoré E. László prirovnáva k akášickému poľu, neexistuje pri získavaní skúseností horizont udalostí, podobný horizontu udalostí čiernej diery, čo znamená, že každým okamihom svojej existencie môže človek získavať skúsenosť minimálne z celého vesmíru. To sú trilióny a trilióny dát informácie na každú sekundu existencie, ktoré sa musia prejaviť na skúsenostiach. Podľa genetickej informácie ľudí, ktorá má zásadný vplyv na "ľudskú apriórnosť" (v skutočnosti "ťažká aposteriórnosť") a aj na intelekt či uvažovanie ľudí, majú ľudia spoločnú skúsenosť na určite viac ako 90 % ... preto existujú spoločné vzorce správania ľudí založené na skúsenosti a spoločné "apriórne" náhľady ľudí na to, čo je dobré. Tým sa opäť v úvahe vraciam ku spravodlivosti. Odhliadnuc od výskumov v oblasti telesomatického či transpersonálneho prenosu (napr. S. Grof, psychotronickí výskumníci v Prahe, Narby, Puthoff a spol.), ktoré vypovedajú o schopnosti ľudí zdieľať skúsenosť doposiaľ vedecky neklasifikovaným spôsobom (agensom), spoločná genetická skúsenosť ľudí determinuje niektoré spoločné základné hodnoty, ktoré tvoria "to, čo je dobré" a ktoré možno odporučiť ako surovinu pre "syntetizátor spravodlivosť". Analýzou skúseností pomocou intelektu dostávame úsudky o tom, či "surovina" je "kvalitná" a či poslúži svojmu účelu => in concreto, či môže byť základom pre reguláciu správania ľudí (čiže základom právnych noriem objektívneho práva). Ďalším žriedlom takejto "suroviny" je kolektívna skúsenosť jednotlivých ľudských spoločenstiev, triedená pod pojmy typu "kultúra" či "náboženstvo", ktorá sa ďalším generáciám odovzdáva učením. Takže žiadna dokonalá cnosť a lá Aristoteles neexistuje a žiadny "apriórny syntetický súd" a lá Kant neexistuje. "Spravodlivosti nás učí skúsenosť" a skúsenosti má ľudské spoločenstvo na rozdávanie. Ak máme subjektívny pocit, že nám skúsenosť neprospieva ("chyba v spravodlivosti"), error je v metóde jej derivácie na základ právnych noriem.

Jednoduchým dôkazom podstaty tohto erroru je davová psychóza => je to nutkavé správanie vyvolané metabolickou poruchou pri nervovom prenose (druh obsesívnej poruchy). Táto porucha je prenosná a koliduje s uplatňovaním intelektu. tým možno vysvetliť, že človek či skupina sa správa v rozpore so svojou skúsenosťou a so závermi, ktoré po "analytickej" práci mozgu z nej plynú. (Pozn.: veľkou záhadou vzniku "vedomia" a "myslenia" je to, akým spôsobom sa u ľudí analytické nástroje v mozgu vyvinuli.) Jednotlivec je preto "hybnou silou protitotalitnou", lebo jeho základnou hodnotou je vôľa žiť a prežiť, a toto realizuje unikátnym spôsobom, presne, ako to píše vyššie p. Klobušiak. Mnoho ľudí si vyvodí zo svojho "inputu" záver, že v totalite neprežijú a nemôžu žiť, preto jej kladú odpor. Kolektív dnes nie je hnaný vôľou žiť a prežiť, preto sa môže správať "psychoticky". Skúsenosť s tým, že celé kolektívy a davy musia držať spolu, konať to, čo je aj pre ostatných dobré, aby sami prežili, však už ľudstvo má. Nakoľko celé ľudstvo pochádza geneticky z niekoľkých desiatok ľudí (dokonca existujú vedecké štúdie, že z jedinej matky), túto skúsenosť má každý človek vo svojej genetickej výbave a nazýva sa solidarita. Preto od indiánov v pralese po high-tech Japoncov solidaritu ako výsledok analytickej činnosti mozgu poznajú všetci ľudia, len každý ju inak nazýva (iným pojmom), hoci niekedy podobne (napr. členovia 1 jazykovej skupiny, pokiaľ majú rovnakú predstavu podradenú pod pojem). Solidarita pomohla ľudstvu prežiť a stala sa preto aposteriórnym poznaním, hodnotou, ktorú ľudstvo potrebuje. Vďaka tomu, že sa dedí prostredníctvom raných vývinových vzorcov učenia a genetickej informácie, a že je takto zakódovaná hlboko v správaní ľudí, sa javí apriórnou, hoci nie je. A stala sa tak jedným zo vstupov pre metódu regulácie správania (aj v objektívnom práve pomocou noriem) - spravodlivosť. Error je však v tom, že nie explicitne, iba implicitne a nedostatočne. Error je teda v nedostatočnej analýze a aplikácii tejto našej spoločnej skúsenosti.

To čo si ondriši napísal skúsim jednoduchšie: Len hlupák sa dvakrát popáli o tú istú pec. A na tvoje vyjadrenie spravodlivosti si požičiam tohto pána: Xenofon to zhrnul takto: „Peržania posielajú chlapcov do školy, aby sa tam naučili spravodlivosť – hovoria, že je to cieľom ich vzdelávania, ako sa u nás hovorí, že cieľom je, aby sa chlapci naučili čítať a počítať."

veru nič iné asi od chlapcov ani nepotrebovali ... preto tak aj dopadli. Aj dnes počítajú a špekulujú, potom majú podivné štátne účtovníctvo. Inak sú to bystrí chlapci, len trošku sa preceňujú.

Peržania mali tú smolu, že znútra jedného poloostrova sa k nim dostala dosť pre nich neprospešná konfesia, ktorá nepodporuje tvorivého ducha (koniec Sasánovcov - bitka pri Ktésifóne). V konflikte s Grékmi mali logistickú smolu (490-479 BC) a doplatili neskôr (334 - 329 BC) na to, že existoval jeden bystrý Macedónec (áno, sám Šaňo Veľký), na ktorého neboli pripravení. Inak dodnes je to pozoruhodný národ s množstvom zaujímavých vedomostí, skúseností a prísloví. Len sa tu v Európe o nich toľko neučí, ako o Grékoch.

A s tým hlupákom ... neviem, či Kant čítal Aristotela, ak áno, môžeme ho preto považovať za hlupáka?

Súhlasím s názorom, že sudca by mal byť nositeľom morálky. Musím však polemizovať s názorom, že by mal byť aj jej tvorcom. Keďže srdce by chcelo ale hlava na to nemá, pomôžem si dvomi konkrétnymi príkladmi (sudca sa nebude môcť vyjadriť ani keby chcel, ak teda nemám pravdu, snáď sa nájde jeho obhajca v radoch čitateľov, prípadne, nech sa vyjadrí anonymne ako tretia osoba):

1. Bol som presvedčený o svojej morálnej pravde, len som to zle zažaloval a teda aj prehral. Odvolací senát Krajského súdu Košice (JUDr. Husivarga) si dal tú námahu aby zrozumiteľne vysvetlil prečo mi právo, tak ako bolo žalované, nemožno priznať, podrobil kritike nemorálnosť konania odporcu a prvostupňový rozsudok potvrdil. Spor som prehral, napriek tomu som súd opúšťal ako morálny víťaz. Odporca následne, sám, dobrovoľne, pristúpil k náprave.

Súd poukázal síce aj na morálne aspekty sporu, rozhodol však podľa práva. Ukázal, aké morálne princípy ctí, následne ich aj dodržal, keď ich nepovýšil nad právo.

2. V konkurznom konaní úpadcu, ktorého som konateľom, som si prihlásil osobnú pohľadávku. Správca ju poprel s odôvodnením, že som mu neodovzdal účtovníctvo úpadcu a nemá ju podľa čoho overiť. V incidenčnom konaní o zistenie jej pravosti som požiadal o ustanovenie právneho zástupcu, súd mi nevyhovel. Odvolací Krajský súd Košice (JUDr. Rizman) prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Citujem z odôvodnenia: "Nie je možné akceptovať, že na jednej strane si neplní povinnosti žalobca ako štatutár úpadcu v zmysle ZKR a na strane druhej podáva žaloby už v postavení veriteľa proti SKP...Z takéhoto konania žalobcu je možné vyvodiť záver, že ide o zrejmé bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva."

Je nepodstatné, či som účtovníctvo odovzdal, alebo nie. Riešenie takejto poruchy je obsiahnuté v ZKR a Trestnom zákone. Ak by to aj bola pravda, sankciou rozhodne nemôže byť upretie práva na obranu pohľadávky, resp. prejudiciálne rozhodnutie odvolacieho súdu o zrejmej bezúspešnosti jej bránenia. Sudca sa nevyslovil k dôvodnosti či nedôvodnosti popretia pohľadávky správcom. Sudca moje, správcom tvrdené konanie neoveroval, prehnal ho cez filter svojich morálnych hodnôt a v právnej vete vyslovil sankciu za moje nemorálne konanie. Sankciu, ktorá nemá oporu v zákone, sankciu založenú na ním prezentovaných morálnych hodnotách, ktoré však postavil nad zákon.

V tomto prípade sa sudca stal tvorcom morálnych hodnôt.

Ak je určité konanie nemorálne, spoločensky neakceptovateľné, na základe spoločenskej objednávky vydá zákonodarca zákonnú normu, takéto konanie potierajúcu. Sudca dostáva do ruky pracovný nástroj, pomocou ktorého má chrániť morálne hodnoty, vyznávané majoritou spoločnosti. Neznamená to ale, že ako osoba sa sudca musí nevyhnutne s každým parciálnym aspektom morálky spoločnosti aj stotožňovať. Ak pripustíme, aby bol sudca aj tvorcom morálky a svoje osobné morálne zásady postavil nad zákon, pripúšťame zároveň, že morálne zásady jednotlivca budú dominovať nad morálnymi zásadami väčšiny, čo je samo o sebe nemorálne, pretože predstavuje základ diktátu.

Veľmi jednoznačne to extrahoval A. Brostl vo svojom úvode k Weibergerovmu Inštitucionalizmu (Kalligram, Bratislava 2010, str.28): "...musíme mať možnosť hodnotenia (platného alebo navrhovaného) práva, ale platnosť práva nepodlieha morálnemu filtru jednotlivého sudcu..."

Preto som toho názoru, že ak sa stretne právo s neprávom, morálne hodnotenie sporu sudcom nesmie mať vplyv na výsledok sporu. Nemorálne právo musí zvíťaziť nad morálnym neprávom, s následne vyslaným signálom k zákonodarcovi. Morálne hodnoty sudcu sa môžu prejaviť len vo vzťahu k sľubu, ktorý dal sudca predtým, než si prvýkrát obliekol talár.

Iná situácia nastáva, ak dôjde ku kolízii dvoch práv. Spravodlivosť rozhodnutia je v takomto prípade plne závislá na morálnych hodnotách vyznávaných sudcom a jeho rozhodnutie je zároveň aj zrkadlom jeho osobnej morálky.

Pre úplnosť dodám, že ako laický radbruchofil uznávam aj výnimky. Ich uplatnenie v praxi si však môže dovoliť skutočne len Pán Sudca.

Dovetok: v konkurznom konaní 2K 249/98 (konkurzný sudca JUDr. Rizman) som sa ako konateľ spoločnosti F. sťažoval, že správkyňa KP sa nezákonne zmocnila celého majetku a účtovníctva spoločnosti a dožadoval som sa jeho vrátenia. Bez reakcie. O následne podanej žalobe o jeho vydanie nie je od r. 2000 rozhodnuté. Spoločnosť činnosť prerušila, podávala nulové daňové priznania, v r. 2009 na ňu bol vyhlásený konkurz. Správcu aj konkurzný súd som vyrozumel, že účtovníctvom nedisponujem a vydokladoval som, kde a u koho sa nachádza. JUDr. Rizman ma následne "uznal vinným" z neodovzdania účtovníctva nachádzajúceho sa v jeho "operačnom dosahu". Poďme sa ešte chvíľku rozprávať o morálke. Naozaj ma to začína baviť.

Pán Kramarič nie som zástancom legalizmu,ale skúsim trošku zhrnúť východiská čo nesedí na obidvoch prípadoch. Najprv však k vyjasneniu judicálnej cesty zneplatňovania práva. Sudca pri prirodzenoprávnej aplikácii práva a jeho argumentačnom poli a mape má možnosť zneplatniť právo morálnym argumentom to je jasné. Problém však je, že samotné zneplatnenie nie je svojvoľné. Radbruchova formula hovorí až keď je právo neznesiteľné musí ustúpiť spravodlivosti tam je základ. Toto sa ešte dopĺňajú právne princípy vyjadrené ako ústavnými maximami, procesnými garanciami a hmotnoprávnymi zásadami, všetky podliehajúce ústavnoprávnym maximám. Na základe tohto sudca môže zneplatniť pozitívne právo v istej miere nemôže však vytvoriť nový zákon lebo nemá zákonodarnú legitimitu - je obmedzený stoličkou k pohybu (je len sudca - neuvedomuje si, že tvorí nové právo i keď vie, že právom jeho výrok bude). Lenže zneplatnenie môže dôjsť až v miere neznesiteľnej -a čo to teraz je neznesiteľná miera? z toho vyplýva, že všetko sa bude riadiť princípmi a optimalizáciou na čo najvyššiu úroveň. to však nie je všetko morálny argument v právnom diskurze neexistuje. Sám osobe nie je, lebo morálka nemá právne donútenie a tak nie je možné vynucovať abstraktné hodnoty, ktorým sa nedá okrem morálneho odsúdenia vynútiť iná sankcia, ale v práve sa tomu hovorí slušnosť alebo skôr dobré mravy. V prípade jeden však formalizmus - t.j. prihliadnutie toho čo bolo napísané miesto toho čo tým malo byť dosiahnuté je možné pomocou slušnosti suspendovať a priznať Vám garantované právo t.j. konečne nepôjde hmotné právo na úkor procesného. V prípade druhom iný sudca taktiež obmedzením sa na legalistické chápanie práva Vás ukrátil o to čom Vám malo byť garantované a opäť to bolo možné docieliť argumentom slušnosti. Podotýkam však, že v tomto prípade bolo možné docieliť spravodlivosť aj pomocou pozitivistického argumentu formalistickým zákonným právom. Osobne sa domnievam, že ani jedno riešenie týchto dvoch prípadov nie je použijúc pojmovú mapu R. Procházku ani dobré ani správne ani právne.

Sudcovia sú urazení, že verejnosť o nich nemá dobrú mienku, či už pre podozrenia z korupcie alebo z ne/kvality rozhodovania. Snažia sa brániť voči tomu zubami nechtami. Prednosť by som dal osobne tomu, aby sa snažili svoj obraz v očiach verejnosti zlepšiť kvalitou práce a minimalizovaním korupčných podozrení. Súd je nestranný a nezávislý orgán. Toto je zákonný fakt, ale skutočnosť je iná. Sudcovia a súdy sú do veľkej miery previazaní s politickými špičkami, preto nestrannosť a ich nezávislosť je viac ako diskutabilná. Viď napr. verejne diskutovaný prípad sudkyne Dubovcovej. "Apolitická" sudkyňa po vyzlečení sudcovského talára, vstúpila hneď do istej politickej strany a okamžite sa stala aj poslankyňou parlamentu. Takto by sme mohli pokračovať. O morálke a etike sudcov sa vedú veľké akademické debaty, hlboké teórie, presiaknuté odbornými termínmi, ale odvážiť sa pomenovať problém jasne a zrozumiteľne to je už niečo iné. Spoločnosť je prepolitizovaná. Štátne /verejné/ orgány vrátane súdov, hoci de iure sú apolitické, de fakto sú politické. O všetkom čo sa tam deje, vrátane personálnych otázok rozhodujú partaje. Kým sa táto sféra neodpolitizuje, ale skutočne, nezmení sa takmer nič. Na to by sa mali vedátori a poslanci typu R. Procházku zamerať. Prázdnych rečí už bolo dosť. Väčšina komentárov a článkov k tejto téme neprekročila svoj tieň, preto podľa mňa to ani v budúcnosti nemôže vyvolať v tejto oblasti podstatnú zmenu. Všetci hlavní aktéri sú politickí prepojení na jednotlivé partaje. Málokedy ich názor je názor odborný. Pretečie ešte veľa vody....

Dovoľujem si upozorniť na pondelnajšiu prílohu Lidových novín Právo & Justice.V poslednom vydaní je uverejnená esej filozofa Jána Sokola na tému ,,K čemu je nám právo, k čemu je soudce.Mnoho odpovedí na mnoho otázok...Veľmi zaujímavý pohľad.
Tiež dávam do pozornosti knihu Právo a dobro v ústavní demokracii, Liří Přibáň Pavel Holländer.

Akurát mi prišlo na um, pripomenúť, že predstavenie tejto publikácie sa konalo na konferencii v senáte PČR Právo a Spravodlivosť.... pani sudkyňa, bolo by vhodné článok Bonanno republik posunúť aj pre tento portál....:)

Ad.Bonano republic je reakcia na článok Bonanno republic v Sme . Inak Vám dávam do pozornosti / aj keď to istotne sledujete / novú knihu Alexandry Krskovej Dejiny politickej a právnej filozofie , Jiné právo vyšlo knižne... a k celkovému pohľadu na vývoj súvislostí v spoločnosti ako takej , , knihu Tony Judt Povojnová Európa,história po roku 1945.....

Postrehol som, že sa jedná o reakciu. Autorský výtlačok aj s venovaním mám v knižnici už dlhšiu dobu, o Jinom práve viem, o Povojnovej Európe hodím teda očkom. Určite ste postrehli, že v edícii Exempla Iuris vyšla nová publikácia od Cardoza - Povaha súdneho procesu.