Ako si Európa chráni svoje menšiny

Postavenie menšín a ich právna ochrana na medzinárodnej a európskej úrovni prešla podstatne dlhším vývojovým procesom, než všeobecná ochrana ľudských práv. Prakticky až donedávna bola ochrana menšín spojená len s dohovormi a dokumentmi, ktoré upravovali ľudské práva vo všeobecnosti, nakoľko štáty necítili potrebu konkrétnejšej a hlavne samostatnej právnej úpravy pre postavenie a práva menšín. Európa, ako oblasť rôznych jazykov, kultúr a národností, až koncom 20. storočia pristúpila k špecifickej úprave postavenia a práv menšín, ktorej sa chcem v tomto príspevku venovať. V tomto smere bol najaktívnejším orgánom Rada Európy, ktorá v súčasnosti disponuje dvomi základnými dokumentmi, ktoré sa venujú právam menšín. Európska únia sa zatiaľ spolieha na všeobecnú ochranu ľudských práv a iné medzinárodné dokumenty, ktoré sú pre členské krajiny záväzné. Je však na mieste pochybovať o tom, že nástroje, ktoré upravujú základné práva a slobody, sú nedostačujúcu pre pokrytie potrieb jednotlivých menšín. Donedávna sa argumentovalo tým, že predsa ustanovenie o zákaze diskriminácie na základe rôznych dôvodov samo osebe postačuje, a že zvyšné práva sú spoločné aj pre príslušníkov menšín. Je pravda, že zákaz diskriminácie je kľúčový, ale aj nedostatočný na to, aby pokryl všetky potreby menšín.

Rada Európy v roku 1992 prijala prvý samostatný dokument upravujúci práva menšín, a to Európsku chartu regionálnych alebo menšinových jazykov. Už zo samotného názvu je však jasné, že táto charta sa venuje len určitému druhu menšín, a teda, že pre práva a postavenie menšín ako takých, neznamenala veľký posun vpred. Vo svojej dôvodovej správe k charte sa hovorí, že jej zámerom je ochrana a podpora regionálnych alebo menšinových jazykov a nie jazykových menšín. Zároveň sa tieto jazyky limitujú na ich tradičné používanie na určitom území, takže automaticky vylučuje také jazyky, ktoré sa historicky neviažu na dané územie. Toto priamo ovplyvňuje prisťahovalcov a novousadlíkov a používanie ich jazykov. Dalo by sa povedať, že samotná charta sa viac zameriava na zachovania akéhosi kultúrneho dedičstva, a v tomto smere zaväzuje aj štáty k podporovaniu a ochrane jazykov, ktoré sa viažu na dané teritórium. Je pozitívne, že tieto záväzky siahajú od podpory jazyka vo vzdelávaní, v správe verejných vecí, až po médiá a kultúrny a súkromný život. Avšak tento dokument nepodporuje práva a postavenie menšín v celom štáte. Okrem toho nie je presne stanovené, o ktoré regionálne alebo menšinové jazyky a v ktorých oblastiach ide, teda štáty samotné podľa kritérií v charte si určujú, či na ich území sú alebo nie sú takéto jazyky.

Druhý pokus Rady Európy o úpravu práv menšín prišiel v podobe Rámcového dohovoru na ochranu národnostných menšín vytvorený v roku 1995. Je to prvý právne – záväzný nástroj na ochranu práv národnostných menšín. Čiastočne problematickým zostáva fakt, že nie je celkom jasné, čo sú to národnostné menšiny, keďže nie sú priamo definované v dohovore. Aj keď by sa dalo argumentovať, že existencia menšiny je otázkou faktu a nie práva, a že existujú objektívne kritériá, ktoré odsúhlasil Výbor OSN pre ľudské práva, jasná definícia by určite uľahčila spôsob určovania menšiny a neponechala by priestor na prípadnú aplikáciu, ktorá by bola viac znevýhodňujúca pre menšiny. Napriek tomu, veľmi kladným aspektom dohovoru je určenie pozitívnych krokov, resp. záväzkov, ktoré štáty musia urobiť na ochranu národnostných menšín a zdôrazňuje ich zodpovednosť za tieto skupiny. Dohovor priamo prepojil všeobecné ustanovenia o ľudských právach na špecifickú úpravu ochrany menšín, čím zdôraznil význam ľudských práv, ako prostriedku, ktorý zvyšuje ochranu menšín.

Asi najväčším problémom obidvoch dokumentov zostáva fakt, že ich reálna vymožiteľnosť je slabá. Európska charta má síce monitorovací systém, ale dôsledky jeho nedodržiavania sú prakticky žiadne. V prípade Rámcového dohovoru, aj keď ide o právne záväzný nástroj, je to podobné. Špeciálna komisia sleduje jeho implementáciu, ale je otázne do akej miery sa môže jednotlivec, príslušník menšiny, domáhať týchto práv na vyššej úrovni.

Je zrejmé, že väčšina štátov, ktoré podpísali tieto dokumenty má vo svojich ústavách, ako aj samostatných zákonoch upravené postavenie menšín a ich právnu ochranu. Avšak nástroje, ktoré majú svoj dosah aj cez hranice a spájajú viaceré krajiny s rovnakým prístupom k danej problematike, sú prínosné, keďže vyjadrujú zhodu určitého regiónu, oblasti, a tým dávajú aj väčšiu váhu príslušnej úprave. Je teda na mieste očakávať, že na európskej úrovni by sa malo pristúpiť k podstatne rozsiahlejšiemu spoločnému pokrytiu ochrany práv menšín.