S posledným odsekom nemožno súhlasiť pre mnohé dôvody. Kde je záruka, že kandidáti menovaní/volení politickými orgánmi sensu stricto - ministerka a parlament, (ne)budú mať záujem na ovplyvnení výsledkov a posadenia si "svojich" sudcov. V čom akože má byť pozitívna zmena, neviem. Okrem toho to naráža na princíp deľby moci a nezávislosť súdnej moci na výkonnej a zákonodarnej. O prevahe exekutívy pri výberových konaniach ani nehovorím.
Rečičky o transparentnosti sú pre ľudí, ktorí nie sú právnikmi, resp. žijú v ružovom svete, iba mydlovou vodou a keď ich prestane štípať, nezostane im nič, iba moc v jedných rukách - koaličnej rade. Súčasná koalícia zabúda, že o pár týždňov sa všetko môže zmeniť a toto, čo teraz robia (a čo sa "chváli ako pozitívne kroky") sa môže otočiť o 180 stupňov a PROTI NIM. Som zvedavý, či by autorka takto optimisticky písala, aj keby sa totožné zmeny v justícii diali za minulej vlády. Odpoveď, myslím, poznáme všetci. Len akosi zmenu k lepšiemu nevidím.
Výberové konania na sudcov
Ľudmila Babjaková | 05. 04. 2011 | komentárov: 10
To, či je lepší model výchovy sudcov od justičných čakateľov, či cez vyšších súdnych úradníkov, alebo výber sudcov z okruhu „hotových“ právnikov z tých právnických profesií, ktoré spĺňajú zákonom určené podmienky, je na širšiu diskusiu. Zrejme každý z týchto modelov má svoje výhody aj nevýhody. Osobne poznám mnoho dobrých ale i slabých sudcov z oboch kategórií, ale v tomto príspevku ich nemienim porovnávať.
U nás v minulosti platilo, že sudcovia boli v podstate volení (menovaní) len zo súdnych čakateľov, ktorí sa po absolvovaní čakateľskej doby podrobili justičným skúškam. Za súdnych čakateľov boli väčšinou prijímaní čerství absolventi právnickej fakulty, ale nebolo vylúčené, aby boli prijatí aj právnici z praxe, ktorá sa im započítala do čakateľskej doby. To sa vo väčšej miere využívalo najmä po r. 1989 a postupne sa dospelo do stavu, že justiční čakatelia sa zrušili a výberové konanie na sudcov sa ešte viac otvorilo.
V každom prípade však platí, že každý, kto uvažuje o tom, že by sa chcel stať sudcom, musí si byť vedomý toho, že na výkon sudcovskej funkcie sú kladené vysoké odborné a morálne nároky. Pretože byť sudcom je poslanie.
Ale ako zabezpečiť, aby sa sudcami stali takí právnici, ktorí budú tento post zastávať skutočne tak, ako to spoločnosť od nich očakáva: nestranne, nezávisle, s vysokou odbornosťou, poctivo a zodpovedne... že to budú integrované osobnosti, ktoré budú mať úctu a dôveru občanov a ktoré budú vzbudzovať rešpekt? Základom je kvalitné výberové konanie. Jeho význam je v našich podmienkach o to väčší, že podľa našej právnej úpravy vlastne neexistuje žiadna „skúšobná doba“ a hneď ide o výber sudcu do doživotnej funkcie.
Aj podľa medzinárodných dokumentov a zásad platných pre súdnictvo by hlavné slovo pri výbere sudcov mali mať sudcovia. Vychádzajú z predpokladu, že práve sudcovia sú tí, ktorí sú ako nestranní, nezávislí a znalí toho, čo sa pre výkon sudcovskej funkcie vyžaduje, najspôsobilejší objektívne posudzovať kvality uchádzačov o sudcovský post. Ale čo keď vznikne vážne podozrenie, že takto nastavený systém zlyhal?
U nás také podozrenie vzniklo v nedávnom období, keď sa s účinnosťou od 1. januára 2009 znovu zaviedli justiční čakatelia – a pretože sa zároveň uzákonilo, že „voľné miesto sudcu na okresnom súde sa obsadzuje bez výberového konania justičným čakateľom vykonávajúcim stálu štátnu službu na tomto súde, ktorému skončila prípravná prax justičného čakateľa a ktorý spĺňa predpoklady na vymenovanie za sudcu podľa tohto zákona (§ 28 ods. 1 zák. č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich v znení zák.č. 517/2008 Z.z. ), úplne sa tým zablokoval prístup k výberovým konaniam na miesta sudcov pre uchádzačov z praxe. Stalo sa totiž to, že voľných miest pre justičných čakateľov, na ktoré boli následne vypísané výberové konania, bolo ministrom určených toľko, že žiadne výberové konania na sudcov podľa ods. 2 tohto ustanovenia by už na dlhé roky ani neprichádzali do úvahy. Výberové konania na miesta justičných čakateľov v rokoch 2009-2010 takto vlastne boli zároveň výberovými konaniami na doživotné miesta sudcov, ktoré sa ešte len uvoľnia v priebehu pár ďalších rokov... Na miesta justičných čakateľov pritom boli v prevažnej miere vybratí príbuzní sudcov, príbuzní ich príbuzných či inak spriaznených alebo vplyvných ľudí..., na čo začali upozorňovať aj médiá. A na verejnosť prenikli informácie, že mnohí z vybratých kandidátov vo výberových konaniach excelovali, pretože boli podozrivo rýchlo hotoví s testami a dokázali uspieť aj pri takých záludných otázkach, ktoré boli na takomto výberovom konaní dosť neobvyklé... Výberové konania síce prebiehali v súlade so zákonom a zásadami, prijatými po dohode ministra spravodlivosti a predsedu Súdnej rady SR z r. 2006, ale každý, kto bol čo len trošku lepšie zorientovaný v týchto vzťahoch a miestnych väzbách, vopred dokázal výsledok výberového konania „uhádnuť“. Aj to nabudilo zvýšený záujem o dianie v justícii a prispelo k nedôvere občanov k súdnictvu.
Preto aj sudcovská iniciatíva Za otvorenú justíciu poukazovala na potrebu zabezpečiť rovnosť šancí všetkým uchádzačom napr. aj tým, aby testy na výberové konania boli náhodne vyberané z jednotnej a dostatočne širokej databázy testov prístupných všetkým uchádzačom, aby testy boli vypracované a vyhodnocované anonymne a aby sa zvýšil dôraz na osobnostné predpoklady uchádzača zastávať post sudcu. Niektoré naše požiadavky boli v novej právnej úprave výberových konaní akceptované.
Z platnej zákonnej úpravy, ktorá nadobudne účinnosť od 1. mája 2011 (zákon č. 33/2011 Z.z.), z tohto hľadiska považujem za prvoradé, že výberové konania na voľné miesta sudcov už budú verejné, že zverejnené budú všetky žiadosti o zaradenie do výberových konaní, profesijné životopisy a motivačné listy uchádzačov, voči ktorým môže každý vzniesť výhrady, ktoré tiež budú predložené výberovej komisii, a že zverejnené bude aj vyhlásenie uchádzačov o jemu blízkych osobách v rezorte spravodlivosti. Je to vlastne reakcia na uvedené skúsenosti z výberových konaní na miesta justičných čakateľov. To, že majú príbuzných v radoch sudcov, by ich nemalo diskriminovať, ale samozrejme ani zvýhodňovať. Viem, že aj mnohí z nich majú predpoklady pre to, aby z nich boli dobrí sudcovia a predpokladám, že mnohí z nich sa budú hlásiť aj do týchto výberových konaní. Verím, že časom sami uznajú, že bolo v ich záujme, aby svoju spôsobilosť preukazovali v transparentnom prostredí – len tak z nich môžu byť skutočne nezávislí a nestranní sudcovia. To, že písomné testy, ktorými sa budú overovať odborné znalosti príp. aj psychická zrelosť uchádzačov, budú losované priamo komisiou z jednotnej databázy testov až v deň výberového konania, by malo byť zárukou rovnakej štartovacej pozície pre všetkých uchádzačov.
Dovolím si vysloviť názor, že pri takto nastavenom výberovom konaní už zloženie výberovej komisie (jeden člen z kandidátov zvolených národnou radou, jeden člen z kandidátov zvolených súdnou radou, dvaja členovia z kandidátov vymenovaných ministerkou a jeden člen zvolený sudcovskou radou príslušného súdu, na ktorom sa voľné miesto obsadzuje) ani nie je to najpodstatnejšie – dôležitejšie je, ako sa vyberá a s akým úmyslom sa vyberá. Verím, že aj nominácie kandidátov na členov výberových komisií od všetkých relevantných subjektov budú zohľadňovať predovšetkým ich spôsobilosť posúdiť odbornú a morálnu spôsobilosť uchádzačov o post sudcu. Transparentný spôsob výberu umožňuje odhaliť úmysel či manipuláciu. Aj vzhľadom na vysokú mieru nedôvery našej spoločnosti voči súdnictvu by teda verejnosť mala tieto výberové konania čo najintenzívnejšie sledovať.
V každom prípade však platí, že každý, kto uvažuje o tom, že by sa chcel stať sudcom, musí si byť vedomý toho, že na výkon sudcovskej funkcie sú kladené vysoké odborné a morálne nároky. Pretože byť sudcom je poslanie.
Ale ako zabezpečiť, aby sa sudcami stali takí právnici, ktorí budú tento post zastávať skutočne tak, ako to spoločnosť od nich očakáva: nestranne, nezávisle, s vysokou odbornosťou, poctivo a zodpovedne... že to budú integrované osobnosti, ktoré budú mať úctu a dôveru občanov a ktoré budú vzbudzovať rešpekt? Základom je kvalitné výberové konanie. Jeho význam je v našich podmienkach o to väčší, že podľa našej právnej úpravy vlastne neexistuje žiadna „skúšobná doba“ a hneď ide o výber sudcu do doživotnej funkcie.
Aj podľa medzinárodných dokumentov a zásad platných pre súdnictvo by hlavné slovo pri výbere sudcov mali mať sudcovia. Vychádzajú z predpokladu, že práve sudcovia sú tí, ktorí sú ako nestranní, nezávislí a znalí toho, čo sa pre výkon sudcovskej funkcie vyžaduje, najspôsobilejší objektívne posudzovať kvality uchádzačov o sudcovský post. Ale čo keď vznikne vážne podozrenie, že takto nastavený systém zlyhal?
U nás také podozrenie vzniklo v nedávnom období, keď sa s účinnosťou od 1. januára 2009 znovu zaviedli justiční čakatelia – a pretože sa zároveň uzákonilo, že „voľné miesto sudcu na okresnom súde sa obsadzuje bez výberového konania justičným čakateľom vykonávajúcim stálu štátnu službu na tomto súde, ktorému skončila prípravná prax justičného čakateľa a ktorý spĺňa predpoklady na vymenovanie za sudcu podľa tohto zákona (§ 28 ods. 1 zák. č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich v znení zák.č. 517/2008 Z.z. ), úplne sa tým zablokoval prístup k výberovým konaniam na miesta sudcov pre uchádzačov z praxe. Stalo sa totiž to, že voľných miest pre justičných čakateľov, na ktoré boli následne vypísané výberové konania, bolo ministrom určených toľko, že žiadne výberové konania na sudcov podľa ods. 2 tohto ustanovenia by už na dlhé roky ani neprichádzali do úvahy. Výberové konania na miesta justičných čakateľov v rokoch 2009-2010 takto vlastne boli zároveň výberovými konaniami na doživotné miesta sudcov, ktoré sa ešte len uvoľnia v priebehu pár ďalších rokov... Na miesta justičných čakateľov pritom boli v prevažnej miere vybratí príbuzní sudcov, príbuzní ich príbuzných či inak spriaznených alebo vplyvných ľudí..., na čo začali upozorňovať aj médiá. A na verejnosť prenikli informácie, že mnohí z vybratých kandidátov vo výberových konaniach excelovali, pretože boli podozrivo rýchlo hotoví s testami a dokázali uspieť aj pri takých záludných otázkach, ktoré boli na takomto výberovom konaní dosť neobvyklé... Výberové konania síce prebiehali v súlade so zákonom a zásadami, prijatými po dohode ministra spravodlivosti a predsedu Súdnej rady SR z r. 2006, ale každý, kto bol čo len trošku lepšie zorientovaný v týchto vzťahoch a miestnych väzbách, vopred dokázal výsledok výberového konania „uhádnuť“. Aj to nabudilo zvýšený záujem o dianie v justícii a prispelo k nedôvere občanov k súdnictvu.
Preto aj sudcovská iniciatíva Za otvorenú justíciu poukazovala na potrebu zabezpečiť rovnosť šancí všetkým uchádzačom napr. aj tým, aby testy na výberové konania boli náhodne vyberané z jednotnej a dostatočne širokej databázy testov prístupných všetkým uchádzačom, aby testy boli vypracované a vyhodnocované anonymne a aby sa zvýšil dôraz na osobnostné predpoklady uchádzača zastávať post sudcu. Niektoré naše požiadavky boli v novej právnej úprave výberových konaní akceptované.
Z platnej zákonnej úpravy, ktorá nadobudne účinnosť od 1. mája 2011 (zákon č. 33/2011 Z.z.), z tohto hľadiska považujem za prvoradé, že výberové konania na voľné miesta sudcov už budú verejné, že zverejnené budú všetky žiadosti o zaradenie do výberových konaní, profesijné životopisy a motivačné listy uchádzačov, voči ktorým môže každý vzniesť výhrady, ktoré tiež budú predložené výberovej komisii, a že zverejnené bude aj vyhlásenie uchádzačov o jemu blízkych osobách v rezorte spravodlivosti. Je to vlastne reakcia na uvedené skúsenosti z výberových konaní na miesta justičných čakateľov. To, že majú príbuzných v radoch sudcov, by ich nemalo diskriminovať, ale samozrejme ani zvýhodňovať. Viem, že aj mnohí z nich majú predpoklady pre to, aby z nich boli dobrí sudcovia a predpokladám, že mnohí z nich sa budú hlásiť aj do týchto výberových konaní. Verím, že časom sami uznajú, že bolo v ich záujme, aby svoju spôsobilosť preukazovali v transparentnom prostredí – len tak z nich môžu byť skutočne nezávislí a nestranní sudcovia. To, že písomné testy, ktorými sa budú overovať odborné znalosti príp. aj psychická zrelosť uchádzačov, budú losované priamo komisiou z jednotnej databázy testov až v deň výberového konania, by malo byť zárukou rovnakej štartovacej pozície pre všetkých uchádzačov.
Dovolím si vysloviť názor, že pri takto nastavenom výberovom konaní už zloženie výberovej komisie (jeden člen z kandidátov zvolených národnou radou, jeden člen z kandidátov zvolených súdnou radou, dvaja členovia z kandidátov vymenovaných ministerkou a jeden člen zvolený sudcovskou radou príslušného súdu, na ktorom sa voľné miesto obsadzuje) ani nie je to najpodstatnejšie – dôležitejšie je, ako sa vyberá a s akým úmyslom sa vyberá. Verím, že aj nominácie kandidátov na členov výberových komisií od všetkých relevantných subjektov budú zohľadňovať predovšetkým ich spôsobilosť posúdiť odbornú a morálnu spôsobilosť uchádzačov o post sudcu. Transparentný spôsob výberu umožňuje odhaliť úmysel či manipuláciu. Aj vzhľadom na vysokú mieru nedôvery našej spoločnosti voči súdnictvu by teda verejnosť mala tieto výberové konania čo najintenzívnejšie sledovať.
Súvisiace články
Sudcovia sa nesmú stavať nad ústavu a zákonIde o kanibalizmus, keď upír uhryzne právnika?Právomoc súdu prikázať sprístupnenie informácií – prelom v prístupe občanov k informáciám?O spolupráci občianskej spoločnosti so súdnou mocouPodnet na úpravu ustanovení OSP týkajúcich sa odôvodnenia súdneho rozhodnutia Články autora
Tomáš | 05. 04. 2011 18:41:39
// Reagovať
beáta svediaková | 05. 04. 2011 21:10:11
// Reagovať
Článok pani autorky je konečne, po tej znôške nezmyslov na danú tému prezentovaných na rôznych fórach, vyvážený.
Snáď len malá pripomienka, že hneď v úvode sú opäť úvodzovky pri "hotových právnikoch", ale na danú tému už bolo na našom fóre diskutované v súvislosti s článkom kanadskej kolegyne sudkyne.
Na strane druhej však v celom rozsahu súhlasím s komentárom pána Tomáša v tom, že s posledným odsekom nemožno súhlasiť.
Použijem tie isté argumenty, len vyjadrím inými slovami, a to nasledovne :
Súčasné zloženie parlamentu a od neho zložená exekutíva, u mňa nevzbudzuje dôveryhodnosť. Systém práce : pokus, omyl, náprava, neustále politické šarvátky teda tvrdý politický boj, do ktorého je vkladaná všetka energia a prirodzene, že neostáva čas na prácu, za ktorú sú všetci do radu, platení.
Mňa osobne zaujíma najmä skrátenie dĺžky konania vo veciach, ktoré mi boli pridelené na prejednanie a rozhodnutie. A preto pre mňa a určite pre ďalšie stovky kolegov, ale nemám mandát hovoriť za iných, teda budem len za seba, je podstatné či bude alebo opäť nebude novela Občianskeho súdneho poriadku v tých ustanoveniach, ktoré majú za následok neprimeranú dĺžku konania, ide o úpravu doručovania súdnych písomností etc, etc...
Hmotné právo : veď predsa veci znalý musí vedieť, že súčasná úprava napr. vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov už desaťročia je prekonaná a čo má sudca urobiť? Musí aplikovať účinný zákon, a preto sú práve tieto konania tak neprimeranej dĺžky.
Ďalej v rýchlosti : má vôbec význam, aby pri súčasnej právnej úprave spotrebiteľských vecí vôbec existovala dvojkoľajnosť obchodného a občianskeho práva ?
Vytvorenie tzv. rodinných senátov ? Veď je to taký nezmysel, ktorý len komplikuje situáciu na jednotlivých preťažených súdoch. Ak je pravdivý dôvod, že civilní sudcovia sa vraj nevenujú deťom, tak to ani komentovať nebudem. Ak sa nevenujú deťom, tak svojim vlastným, to hovorím za môj súd. Ak niekto chce umelo znižovať rozvodovosť touto tzv. zmenou ako komunisti v minulosti, tak garantujem, že sa to nepodarí, akurát sa už načisto preťažia kolegovia poručenskí sudcovia. Poručenskú agendu som prejednávala popri civilnej, takže viem o čom hovorím.
Záverom: môže vyznieť môj komentár ako "mimo témy" , ale chcela som poukázať, na čo by sa malo MS SR zamerať najmä.
A k diskriminácii : evidentná diskriminácia prípadných rodinných príslušníkov sudcov z radov justičných čakateľov. Prekvapuje ma, že práve táto vládna garnitúra sa uchyľuje k takýmto úpravám, iba ak by počítali legislatívci s tým, že súčasný antidiskriminačný zákon s takouto formou diskriminácie nepočíta, lebo nepočíta, ale nie všetko, čo je v súladné so zákonom, je aj rozumne obhájiteľné.
Čo sa proti komu obráti alebo neobráti je otázka času, s tým možno súhlasiť. Ale to je taký náznak revanšizmu a ja som odporca revanšizmu, akéhokoľvek.
Dlhodobo na akúkoľvek tému tvrdím, že menej politického revanšizmu, viac empatie, viac sústredenia na vlastné poslanie, menej vyrovnávania si účtov a najmä skoncovať s paušálnym znevažovaním sudcov.
Viac adresnej, tvrdej, ale KONKRÉTNEJ kritiky, KONKRÉTNYCH sudcov.
Súčasné nekultúrne neadresné útoky na sudcovský stav ako taký, sú KONTRAproduktívne a neslušné, možno i alibistické až úbohé. Na podstate veci nič nezmenia, jediné, čo tiež stále akcentujem v mojich komentároch, je možno to, že niekto chce chytať politické body na lukratívnej cieľovej skupine akou sú sudcovia.
Snáď len malá pripomienka, že hneď v úvode sú opäť úvodzovky pri "hotových právnikoch", ale na danú tému už bolo na našom fóre diskutované v súvislosti s článkom kanadskej kolegyne sudkyne.
Na strane druhej však v celom rozsahu súhlasím s komentárom pána Tomáša v tom, že s posledným odsekom nemožno súhlasiť.
Použijem tie isté argumenty, len vyjadrím inými slovami, a to nasledovne :
Súčasné zloženie parlamentu a od neho zložená exekutíva, u mňa nevzbudzuje dôveryhodnosť. Systém práce : pokus, omyl, náprava, neustále politické šarvátky teda tvrdý politický boj, do ktorého je vkladaná všetka energia a prirodzene, že neostáva čas na prácu, za ktorú sú všetci do radu, platení.
Mňa osobne zaujíma najmä skrátenie dĺžky konania vo veciach, ktoré mi boli pridelené na prejednanie a rozhodnutie. A preto pre mňa a určite pre ďalšie stovky kolegov, ale nemám mandát hovoriť za iných, teda budem len za seba, je podstatné či bude alebo opäť nebude novela Občianskeho súdneho poriadku v tých ustanoveniach, ktoré majú za následok neprimeranú dĺžku konania, ide o úpravu doručovania súdnych písomností etc, etc...
Hmotné právo : veď predsa veci znalý musí vedieť, že súčasná úprava napr. vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov už desaťročia je prekonaná a čo má sudca urobiť? Musí aplikovať účinný zákon, a preto sú práve tieto konania tak neprimeranej dĺžky.
Ďalej v rýchlosti : má vôbec význam, aby pri súčasnej právnej úprave spotrebiteľských vecí vôbec existovala dvojkoľajnosť obchodného a občianskeho práva ?
Vytvorenie tzv. rodinných senátov ? Veď je to taký nezmysel, ktorý len komplikuje situáciu na jednotlivých preťažených súdoch. Ak je pravdivý dôvod, že civilní sudcovia sa vraj nevenujú deťom, tak to ani komentovať nebudem. Ak sa nevenujú deťom, tak svojim vlastným, to hovorím za môj súd. Ak niekto chce umelo znižovať rozvodovosť touto tzv. zmenou ako komunisti v minulosti, tak garantujem, že sa to nepodarí, akurát sa už načisto preťažia kolegovia poručenskí sudcovia. Poručenskú agendu som prejednávala popri civilnej, takže viem o čom hovorím.
Záverom: môže vyznieť môj komentár ako "mimo témy" , ale chcela som poukázať, na čo by sa malo MS SR zamerať najmä.
A k diskriminácii : evidentná diskriminácia prípadných rodinných príslušníkov sudcov z radov justičných čakateľov. Prekvapuje ma, že práve táto vládna garnitúra sa uchyľuje k takýmto úpravám, iba ak by počítali legislatívci s tým, že súčasný antidiskriminačný zákon s takouto formou diskriminácie nepočíta, lebo nepočíta, ale nie všetko, čo je v súladné so zákonom, je aj rozumne obhájiteľné.
Čo sa proti komu obráti alebo neobráti je otázka času, s tým možno súhlasiť. Ale to je taký náznak revanšizmu a ja som odporca revanšizmu, akéhokoľvek.
Dlhodobo na akúkoľvek tému tvrdím, že menej politického revanšizmu, viac empatie, viac sústredenia na vlastné poslanie, menej vyrovnávania si účtov a najmä skoncovať s paušálnym znevažovaním sudcov.
Viac adresnej, tvrdej, ale KONKRÉTNEJ kritiky, KONKRÉTNYCH sudcov.
Súčasné nekultúrne neadresné útoky na sudcovský stav ako taký, sú KONTRAproduktívne a neslušné, možno i alibistické až úbohé. Na podstate veci nič nezmenia, jediné, čo tiež stále akcentujem v mojich komentároch, je možno to, že niekto chce chytať politické body na lukratívnej cieľovej skupine akou sú sudcovia.
edmund horváth | 07. 04. 2011 17:16:06
// Reagovať
Vopred sa ospravedlňujem, že sa napojím na bočnú líniu, ktorú ste naznačili, a to skrátenie dĺžky súdnych konaní. Čo hovoríte na tento článok? http://www.najpravo.sk/clanky/co-by-mohlo-realne-pomoct-justicii-alebo-pomenovali-sme-to-pravym-menom.html
Spracovali v ňom viacerí zamestnanci súdov aj ľudia mimo justície pár nápadov na zlepšenie situácie v súdnictve. Podľa mňa im patrí veľká vďaka, že sa v čase svojho voľna snažili a zosumarizovali svoje nápady, ktoré môžu naozaj súdnictvu pomôcť. Je to nazretie do kuchyne, reálny článok o reálnych každodenných veciach, žiadne pózy.
Spracovali v ňom viacerí zamestnanci súdov aj ľudia mimo justície pár nápadov na zlepšenie situácie v súdnictve. Podľa mňa im patrí veľká vďaka, že sa v čase svojho voľna snažili a zosumarizovali svoje nápady, ktoré môžu naozaj súdnictvu pomôcť. Je to nazretie do kuchyne, reálny článok o reálnych každodenných veciach, žiadne pózy.
Vladimír Kramarič | 11. 04. 2011 13:40:38
// Reagovať
Pani sudkyňa,
Dovoľte dve pripomienky:
ad. Neadresné útoky na sudcovský stav: ak vychádzam z predpokladu, že na každom súde sú "zlí", "priemerní" a "dobrí" sudcovia, vychádzajúc z normálneho rozdelenia pravdepodobnosti ich počtu, tých "zlých" je všade menšina. Ak sudca dospeje k zákonnému rozhodnutiu, niet dôvodu aby očakával potlesk verejnosti. Neurobil nič viac, než že si splnil svoju povinnosť v povolaní, ktoré si sám dobrovoľne zvolil. Odpoveď verejnosti bude neutrálna (mierne pozitívna až nulová). Ak dospeje k rozhodnutiu, ktoré možno označiť za zákonné len preto, že je na papieri so štátnym znakom, odpoveď verejnosti bude silne negatívna (nechválim svoje sliepky len preto, že znášajú vajíčka - preto ich chovám). Preto ani desať spravodlivých rozhodnutí nevyváži negatívny efekt jedného nespravodlivého. Prirodzenou reakciou účastníka pobúreného čo i len subjektívnym pocitom nespravodlivosti, je sťažnosť ministerstvu spravodlivosti. Dostane síce temer formulárovú odpoveď, že ministerstvo nemôže zasahovať do ústavne garantovanej nezávislosti súdnej moci, čo však neznamená, že ministerstvo nie je schopné vykonávať konkrétne dielčie analýzy, so syntetickým výstupom. Takéto podklady a výstupy má každá vláda. Je rozdiel, či vláda napriek tomu mlčí, kryjúc sa alibistickou perinkou "nemožnosti zasahovať", alebo či výsledky syntézy zverejní a koná odvolávajúc sa na syntézu a nie na parciálne analytické vstupy. Viete si predstaviť, že by vláda navrhovala kroky na podklade Vášho konkrétneho rozhodnutia, prípadne s ďalšími konkrétnymi rozhodnutiami niektorých Vašich kolegov? Asi by sme v prvom rade museli posilniť personálne obsadenie ÚS. Aj keď osobne si myslím, že monopolný poskytovateľ ochrany práva (ktorým nie je súd), má právo kontrolovať a kritizovať subjekt, na ktorý výkon tohto práva delegoval. Kontrolovať a kritizovať ešte neznamená meniť rozhodnutie.
Aj ja patrím k ľuďom generalizujúcim, ak chcete, "kolektívne obviňujúcim". Nemusí sa Vám to páčiť, ale zo stavu súdnictva viním každého jednotlivého sudcu. Geniálne to vyjadril americký maliar F.Kulon vo svojom obraze "Themis - Lady of Justice", s podtextom "znásilnenie Justície". Prosím, aby ste sa tomuto obrazu veľmi pozorne prizreli (www.kramaric.eu/dzungla_fialoveho_talara.html). Sú vyobrazení sudcovia vinní? Nesporne. Každý z nich je však súčasne človekom, teda osobnosťou viac či menej vyzretou. Preto aj ich vina bude rôzna. Niektorý z nich to možno považuje aj za svoje "prirodzené právo" a vôbec nevníma, že by konal niečo zlé. Je tam však jeden najväčší vinník - sudca v jarmulke, sediaci, hanbiaci sa, uhýbajúci pohľadom. Najväčší vinník! Pretože vidí, vie a chápe - a MLČÍ.
Pani sudkyňa, dovolávate sa konkrétnej kritiky. Buď pôsobíte na ideálnom súde na ktorom niet jediného "zlého" sudcu - alebo nad Vami vynášam svoj osobný výrok - VINNÁ. Odôvodnenie: ak špina vyteká už až na verejnosť, pred budovu súdu, nie je možné, aby si ju najprv nevšimol ktokoľvek majúci možnosť pohybu po chodbách vnútorných priestorov súdu! Preto by som bol rád keby ste prijala moju výzvu a čestne sa vyjadrila, či ste sa v niektorej z postáv obrazu nespoznala?
Dovoľte prímer: desať krabíc, v jednej z nich osa, do jednej z nich musím vložiť ruku. Nepríjemné, nuž ale nakoniec, o čo ide - ako opuchne, tak aj odpuchne. Toto je však analógia pre akýkoľvek iný, len nie súdny systém. Pre súdny systém musím osu zameniť za štrkáča. Asi ma len ťažko upokojíte vysvetľovaním veľmi nízkej pravdepodobnosti. A najmä, ak mi tam tú ruku môžete vložiť aj nasilu. Najprv odpracte toho čo i len jediného štrkáča a potom sa môžete ňahňať v nastalom tichu vo verejnosti, ktoré bude samo osebe trvalým "standing ovation".
ad. Konkrétnosť kritiky: prepáčte, ale kto má byť tým konkrétnym kritikom? Ja? Občan, ktorý sa dnes a zajtra postavím pred sudcu? Nemali by ste to byť skôr vy, sudcovia? Chápem, že nechcete (kolegialita, atmosféra na pracovisku, "bonzovanie",...) a zároveň nemôžte (disciplinárny postih za znevažovanie stavu súdnictva - pekne zvrhlé, však?).
Na mojej stránke nájdete okrem obrazu aj konkrétnu kritiku, aj s menami sudcov. Konkrétny efekt? Cca 5 MB zabratého diskového priestoru na serveri, neoficiálne podporné stanoviská a sťažnosť členky advokátskej komory najvyššiemu súdu, ako na webe urážam sudcov a znevažujem súdny stav. Ale čo s tým chcete urobiť konkrétne Vy - sudkyňa? Áno, som konkrétny. Pretože som tak morálne vyspelý? Pretože mám tak vycibrený cit pre spravodlivosť? Nie. Pretože ste, porušiac sľub, zasiahli do mojich práv spôsobom, pre ktorý nie som schopný nájsť ani zdôvodnenie, ani ospravedlnenie v zákone. Uvedomte si, že pre idealistického, alebo ak chcete naivného, účastníka konania nemáte tváre. Nechodím na súd, aby o mojom práve rozhodol Jožko, Ferko, alebo Marienka. Chodím sa postaviť pred anonymného SUDCU. A SUDCA je na vine, keď po jeho pravici vidím stáť čudesne vyškerenú dámu, s dvomi mečmi v rukách, s váhami váľajúcimi sa pod sudcovým stolom.
Konečné rozhodnutia sa majú rešpektovať. S veľmi peknou korekciou pre rozhodnutia nespravodlivé, uvedenou na týchto stránkach - nie rešpektovať, ale strpieť. Každá minca má dve strany. Na tú druhú sa zabúda - ja síce musím v konečnom dôsledku strpieť akúkoľvek ohavnosť podpísanú sudcom, ten však musí na oplátku strpieť svoju hanbu z vystavenia jeho rozhodnutia na pranieri. Takže budeme trpieť dvaja ? Nebolo by rozumnejšie zobrať takémuto sudcovi pero?
Ad. Kultúrnosť kritiky: Len vďaka fackám od otca za každé neslušné slovo, v procese môjho formovania, som sa vyjadril slovníkom, ktorý by sa Vás nemal dotknúť. Nechcite vedieť, ako hodnotím niektoré rozsudky, keď v záhrade kŕmim sliepky. Nie každý má sliepky a "paru" je potrebné vypustiť. Aj keď uznávam, že aj tu je červená čiara, ktorá by nemala byť za žiadnych okolností prekročená.
ad. Neadresné útoky na sudcovský stav: ak vychádzam z predpokladu, že na každom súde sú "zlí", "priemerní" a "dobrí" sudcovia, vychádzajúc z normálneho rozdelenia pravdepodobnosti ich počtu, tých "zlých" je všade menšina. Ak sudca dospeje k zákonnému rozhodnutiu, niet dôvodu aby očakával potlesk verejnosti. Neurobil nič viac, než že si splnil svoju povinnosť v povolaní, ktoré si sám dobrovoľne zvolil. Odpoveď verejnosti bude neutrálna (mierne pozitívna až nulová). Ak dospeje k rozhodnutiu, ktoré možno označiť za zákonné len preto, že je na papieri so štátnym znakom, odpoveď verejnosti bude silne negatívna (nechválim svoje sliepky len preto, že znášajú vajíčka - preto ich chovám). Preto ani desať spravodlivých rozhodnutí nevyváži negatívny efekt jedného nespravodlivého. Prirodzenou reakciou účastníka pobúreného čo i len subjektívnym pocitom nespravodlivosti, je sťažnosť ministerstvu spravodlivosti. Dostane síce temer formulárovú odpoveď, že ministerstvo nemôže zasahovať do ústavne garantovanej nezávislosti súdnej moci, čo však neznamená, že ministerstvo nie je schopné vykonávať konkrétne dielčie analýzy, so syntetickým výstupom. Takéto podklady a výstupy má každá vláda. Je rozdiel, či vláda napriek tomu mlčí, kryjúc sa alibistickou perinkou "nemožnosti zasahovať", alebo či výsledky syntézy zverejní a koná odvolávajúc sa na syntézu a nie na parciálne analytické vstupy. Viete si predstaviť, že by vláda navrhovala kroky na podklade Vášho konkrétneho rozhodnutia, prípadne s ďalšími konkrétnymi rozhodnutiami niektorých Vašich kolegov? Asi by sme v prvom rade museli posilniť personálne obsadenie ÚS. Aj keď osobne si myslím, že monopolný poskytovateľ ochrany práva (ktorým nie je súd), má právo kontrolovať a kritizovať subjekt, na ktorý výkon tohto práva delegoval. Kontrolovať a kritizovať ešte neznamená meniť rozhodnutie.
Aj ja patrím k ľuďom generalizujúcim, ak chcete, "kolektívne obviňujúcim". Nemusí sa Vám to páčiť, ale zo stavu súdnictva viním každého jednotlivého sudcu. Geniálne to vyjadril americký maliar F.Kulon vo svojom obraze "Themis - Lady of Justice", s podtextom "znásilnenie Justície". Prosím, aby ste sa tomuto obrazu veľmi pozorne prizreli (www.kramaric.eu/dzungla_fialoveho_talara.html). Sú vyobrazení sudcovia vinní? Nesporne. Každý z nich je však súčasne človekom, teda osobnosťou viac či menej vyzretou. Preto aj ich vina bude rôzna. Niektorý z nich to možno považuje aj za svoje "prirodzené právo" a vôbec nevníma, že by konal niečo zlé. Je tam však jeden najväčší vinník - sudca v jarmulke, sediaci, hanbiaci sa, uhýbajúci pohľadom. Najväčší vinník! Pretože vidí, vie a chápe - a MLČÍ.
Pani sudkyňa, dovolávate sa konkrétnej kritiky. Buď pôsobíte na ideálnom súde na ktorom niet jediného "zlého" sudcu - alebo nad Vami vynášam svoj osobný výrok - VINNÁ. Odôvodnenie: ak špina vyteká už až na verejnosť, pred budovu súdu, nie je možné, aby si ju najprv nevšimol ktokoľvek majúci možnosť pohybu po chodbách vnútorných priestorov súdu! Preto by som bol rád keby ste prijala moju výzvu a čestne sa vyjadrila, či ste sa v niektorej z postáv obrazu nespoznala?
Dovoľte prímer: desať krabíc, v jednej z nich osa, do jednej z nich musím vložiť ruku. Nepríjemné, nuž ale nakoniec, o čo ide - ako opuchne, tak aj odpuchne. Toto je však analógia pre akýkoľvek iný, len nie súdny systém. Pre súdny systém musím osu zameniť za štrkáča. Asi ma len ťažko upokojíte vysvetľovaním veľmi nízkej pravdepodobnosti. A najmä, ak mi tam tú ruku môžete vložiť aj nasilu. Najprv odpracte toho čo i len jediného štrkáča a potom sa môžete ňahňať v nastalom tichu vo verejnosti, ktoré bude samo osebe trvalým "standing ovation".
ad. Konkrétnosť kritiky: prepáčte, ale kto má byť tým konkrétnym kritikom? Ja? Občan, ktorý sa dnes a zajtra postavím pred sudcu? Nemali by ste to byť skôr vy, sudcovia? Chápem, že nechcete (kolegialita, atmosféra na pracovisku, "bonzovanie",...) a zároveň nemôžte (disciplinárny postih za znevažovanie stavu súdnictva - pekne zvrhlé, však?).
Na mojej stránke nájdete okrem obrazu aj konkrétnu kritiku, aj s menami sudcov. Konkrétny efekt? Cca 5 MB zabratého diskového priestoru na serveri, neoficiálne podporné stanoviská a sťažnosť členky advokátskej komory najvyššiemu súdu, ako na webe urážam sudcov a znevažujem súdny stav. Ale čo s tým chcete urobiť konkrétne Vy - sudkyňa? Áno, som konkrétny. Pretože som tak morálne vyspelý? Pretože mám tak vycibrený cit pre spravodlivosť? Nie. Pretože ste, porušiac sľub, zasiahli do mojich práv spôsobom, pre ktorý nie som schopný nájsť ani zdôvodnenie, ani ospravedlnenie v zákone. Uvedomte si, že pre idealistického, alebo ak chcete naivného, účastníka konania nemáte tváre. Nechodím na súd, aby o mojom práve rozhodol Jožko, Ferko, alebo Marienka. Chodím sa postaviť pred anonymného SUDCU. A SUDCA je na vine, keď po jeho pravici vidím stáť čudesne vyškerenú dámu, s dvomi mečmi v rukách, s váhami váľajúcimi sa pod sudcovým stolom.
Konečné rozhodnutia sa majú rešpektovať. S veľmi peknou korekciou pre rozhodnutia nespravodlivé, uvedenou na týchto stránkach - nie rešpektovať, ale strpieť. Každá minca má dve strany. Na tú druhú sa zabúda - ja síce musím v konečnom dôsledku strpieť akúkoľvek ohavnosť podpísanú sudcom, ten však musí na oplátku strpieť svoju hanbu z vystavenia jeho rozhodnutia na pranieri. Takže budeme trpieť dvaja ? Nebolo by rozumnejšie zobrať takémuto sudcovi pero?
Ad. Kultúrnosť kritiky: Len vďaka fackám od otca za každé neslušné slovo, v procese môjho formovania, som sa vyjadril slovníkom, ktorý by sa Vás nemal dotknúť. Nechcite vedieť, ako hodnotím niektoré rozsudky, keď v záhrade kŕmim sliepky. Nie každý má sliepky a "paru" je potrebné vypustiť. Aj keď uznávam, že aj tu je červená čiara, ktorá by nemala byť za žiadnych okolností prekročená.
Andrej Hrabčák | 06. 04. 2011 21:35:30
// Reagovať
Fikcia alebo idea ?
Článok kladie otázky, či také alebo onaké výberové konanie, odbornosť, morálnosť a neviem čo ešte autorka pospomínala. Dnes na posty sudcov a prokurátorov neexistuje žiadne "skutočné" výberové konanie. Je to len výberové divadlo, aby sa splnila litera zákona a nič iné. Celá štátna správa takto funguje. Neviem, či chcela autorka niekoho obsahom článku aj presvedčiť, ale mňa určite nie. Kto svoj život prežil v štátnej správe a na rôznych úrovniach, toho obsah článku nenadchne. Iste ako idea je to krásne, ale len ako idea, pretože život nás prebudí do reality, ktorá je úplne iná. V tomto štáte ani tak skoro nehrozí, aby na funkcie sudcov a prokurátorov sa mohli dostať "bežní" ľudia bez vplyvu. Je to absolútne vylúčené. Za každým úspešným kandidátom stojí vplyvná osoba. Všetci to vieme, ale tvárime sa, že to tak nie je. Jednoducho s tým nevieme nič urobiť. Kto tomu neverí čo píšem, nech si skúsi a absolvuje určité výberové konania do štátnej správy / alebo do samosprávy / a rýchlo sa mu vyjasní, že ktoré kritéria sú rozhodujúce, či odbornosť alebo politické vplyvy. Žiadny post v tomto štáte nie je obsadený výlučne na základe odbornosti. Prvá je politika a potom niečo z odbornosti. Pripadá mi, že autorka obhajuje sama seba, ale článok nie je len o nej. Je mi ľúto, ale nie je to také aké ona vykresľuje, ani zďaleka. Myslím si, že je tu zbytočne hovoriť o morálke a iných kladných vlastnostiach ľudí v týchto povolaniach. Nemyslím si, že je dobre, aby sme násilne presviedčali verejnosť, že my sudcovia alebo prokurátori nie sme takí skorumpovaní, nemorálni a pod.. Verejnosť si na základe vlastných skúseností denno-denne vytvára vlastný názor a úsudok.
Mária Laufová | 11. 04. 2011 17:24:32
// Reagovať
Pretože byť sudcom je poslanie
Výňatok z prednášky prof. JUDr. Alexandry Krskovej uverejnený v časopise Soudce 3/2006
Ľudská bytosť svojou prirodzenosťou hľadá nad sebou vyššiu inštanciu. Jednoduchý človek možno po nej pátra, len keď je mu ťažko, v krízových situáciách, možno v hodine smrti. Je spotrebiteľ, nezaujímajú ho kultúrne hodnoty a nie je ochotný im obetovať svoj život. Každý národ má však svoju elitu, svoju duchovnú aristokraciu. Aristokrat, to nie je namyslenec, ktorý sa považuje za niečo viac, ako sú ostatní. Je to ten, kto od seba žiada viac, ako ostatní. Má sebadisciplínu a zodpovednosť. Nekladie si otázku „prečo“, tá patrí do prírody. V morálke platí kantovský kategorický imperatív, príkaz konať dobro pre dobro samo, jednoducho preto, že slobodná bytosť tým robí svet ľudskejším a sama získava dôstojnosť.
Takouto aristokraciou by mali byť profesie, ktorých duchovný život svojou podstatou vyžaduje vysokú kvalifikáciu a na ktorých sa ľudia obracajú s prosbou o pomoc a ochranu: lekár, kňaz, právnik, predovšetkým sudca. Kto iný v našej pokrivenej spoločnosti by mal zobrať do rúk zaprášenú myšlienku o dobre a spravodlivosti a ťahať zo sobou zvyšok spoločnosti, ak nie práve sudcovia? Čo iné by im dávalo morálnu legitimitu? Veď to neznamená nepraktický idealizmus, ani obeť na posvätnom oltári etiky. Stačí upustiť od cynického sledovania vlastných záujmov bez akejkoľvek sebaúcty.
Ľudská bytosť svojou prirodzenosťou hľadá nad sebou vyššiu inštanciu. Jednoduchý človek možno po nej pátra, len keď je mu ťažko, v krízových situáciách, možno v hodine smrti. Je spotrebiteľ, nezaujímajú ho kultúrne hodnoty a nie je ochotný im obetovať svoj život. Každý národ má však svoju elitu, svoju duchovnú aristokraciu. Aristokrat, to nie je namyslenec, ktorý sa považuje za niečo viac, ako sú ostatní. Je to ten, kto od seba žiada viac, ako ostatní. Má sebadisciplínu a zodpovednosť. Nekladie si otázku „prečo“, tá patrí do prírody. V morálke platí kantovský kategorický imperatív, príkaz konať dobro pre dobro samo, jednoducho preto, že slobodná bytosť tým robí svet ľudskejším a sama získava dôstojnosť.
Takouto aristokraciou by mali byť profesie, ktorých duchovný život svojou podstatou vyžaduje vysokú kvalifikáciu a na ktorých sa ľudia obracajú s prosbou o pomoc a ochranu: lekár, kňaz, právnik, predovšetkým sudca. Kto iný v našej pokrivenej spoločnosti by mal zobrať do rúk zaprášenú myšlienku o dobre a spravodlivosti a ťahať zo sobou zvyšok spoločnosti, ak nie práve sudcovia? Čo iné by im dávalo morálnu legitimitu? Veď to neznamená nepraktický idealizmus, ani obeť na posvätnom oltári etiky. Stačí upustiť od cynického sledovania vlastných záujmov bez akejkoľvek sebaúcty.
vladimír komár | 22. 04. 2011 16:41:31
// Reagovať
Pán Kramarič - niet čo dodať
Je to výstižné a presné.Klikol som aj na Váš odkaz, a je to presne trafený klinec po hlavičke.
K sudkyni pani Svediakovej je ťažko sa vyjadrovať, pretože s výnimkou jej príspevkov je všetko ostatné znôška nezmyslov.
Tak jej jeden konkrétny pridám aj ja, a to, konkrétny nezmysel konkrétnej sudkyne, ktorý ma pripravil o niekoľkoročné úspory v Kčs. Bolo to konkrétne cez 60000Kčs. A bola to JUDr.Babinová z OS v Prešove, a v tom pokračovali ďalší "spravodliví sudcovia" na KS v Prešove i NS SR. A uvediem aj ich mená pri najbližšej príležitosti.
Takže o čom sa tu budeme dookola baviť.Žiadne tutlanie,všetko pekne na verejnosť aj s menami sudcov,ktorí rozsudky vyniesli, aj s ich fotografiami. Po mojich skúsenostiach so súdnictvom v ČSSR,a teraz v tzv.právnom štáte, za ktorý sa SR ústami politikov vyhlasuje, je mi na blití,/ako sa po novembri 1989 vyjadril jeden z popredných politikov ČSFR/.
Isteže krivdu a nespravodlivosť som nepocítil od celého sudcovského stavu, ale od jednotlivých sudcov, ktorí k tomuto stavu patria, a keďže máloktorý z príslušníkov tohto stavu zaujme kritické stanovisko k rozhodnutiam svojho kolegu, je to moje právo, aby som k takémuto rozhodnutiu, ktoré ma poškodilo na celý život zaujal stanovisko ja, ako občan.
Chápem, že je to mnohým nepríjemné, ale to je za ich činy strašne málo. Za nespravodlivé rozsudky by mali znášať aj následky: nulová tolerancia-okamžiý odchod z funkcie a materiálne škody i nemajetkovú ujmu spôsobenú účastníkom konania zaplatiť z vlastného vrecka.
Aj výberové konania by boli prehľadnejšie, a aj enormny záujem osôb bez akéhokoľvek zmyslu pre pravdu a spravodlivosť o toto konanie by sa znížil.
A napokon, prečo by sa nemohli výberové konania diať pred širokým auditóriom verejnosti, kde by aj občan mohol položiť uchádzačovi o post sudcu otázky,veď funkcia sudcu nebola zriadená len pre parlament ani pre sudcovskú radu, ale pre občanov.
A prečo nie psychotesty? Veď nebezpečnosť bezcharakterného sudcu v justícii je pre spoločnosť oveľa nebezpečnejšia než opitý poľovník v lese.
Nie je tak súdružky a súdruhovia v sudcovských talároch? Aj to by sa malo na Slovensku zverejniť, kto bol zo sudov členom komunistickej partaje, a kto donášač štb. Mám právo byť informovaný.Bohužiaľ na to,nebola politická vôľa ani hneď po novembri 1989, a teraz sme v horšom morálnom bahne než na začiatku budovania tzv. právneho štátu.
Tak sa to snažme zmeniť aspoň teraz. A možno už je aj neskoro.
K sudkyni pani Svediakovej je ťažko sa vyjadrovať, pretože s výnimkou jej príspevkov je všetko ostatné znôška nezmyslov.
Tak jej jeden konkrétny pridám aj ja, a to, konkrétny nezmysel konkrétnej sudkyne, ktorý ma pripravil o niekoľkoročné úspory v Kčs. Bolo to konkrétne cez 60000Kčs. A bola to JUDr.Babinová z OS v Prešove, a v tom pokračovali ďalší "spravodliví sudcovia" na KS v Prešove i NS SR. A uvediem aj ich mená pri najbližšej príležitosti.
Takže o čom sa tu budeme dookola baviť.Žiadne tutlanie,všetko pekne na verejnosť aj s menami sudcov,ktorí rozsudky vyniesli, aj s ich fotografiami. Po mojich skúsenostiach so súdnictvom v ČSSR,a teraz v tzv.právnom štáte, za ktorý sa SR ústami politikov vyhlasuje, je mi na blití,/ako sa po novembri 1989 vyjadril jeden z popredných politikov ČSFR/.
Isteže krivdu a nespravodlivosť som nepocítil od celého sudcovského stavu, ale od jednotlivých sudcov, ktorí k tomuto stavu patria, a keďže máloktorý z príslušníkov tohto stavu zaujme kritické stanovisko k rozhodnutiam svojho kolegu, je to moje právo, aby som k takémuto rozhodnutiu, ktoré ma poškodilo na celý život zaujal stanovisko ja, ako občan.
Chápem, že je to mnohým nepríjemné, ale to je za ich činy strašne málo. Za nespravodlivé rozsudky by mali znášať aj následky: nulová tolerancia-okamžiý odchod z funkcie a materiálne škody i nemajetkovú ujmu spôsobenú účastníkom konania zaplatiť z vlastného vrecka.
Aj výberové konania by boli prehľadnejšie, a aj enormny záujem osôb bez akéhokoľvek zmyslu pre pravdu a spravodlivosť o toto konanie by sa znížil.
A napokon, prečo by sa nemohli výberové konania diať pred širokým auditóriom verejnosti, kde by aj občan mohol položiť uchádzačovi o post sudcu otázky,veď funkcia sudcu nebola zriadená len pre parlament ani pre sudcovskú radu, ale pre občanov.
A prečo nie psychotesty? Veď nebezpečnosť bezcharakterného sudcu v justícii je pre spoločnosť oveľa nebezpečnejšia než opitý poľovník v lese.
Nie je tak súdružky a súdruhovia v sudcovských talároch? Aj to by sa malo na Slovensku zverejniť, kto bol zo sudov členom komunistickej partaje, a kto donášač štb. Mám právo byť informovaný.Bohužiaľ na to,nebola politická vôľa ani hneď po novembri 1989, a teraz sme v horšom morálnom bahne než na začiatku budovania tzv. právneho štátu.
Tak sa to snažme zmeniť aspoň teraz. A možno už je aj neskoro.
beáta svediaková | 27. 04. 2011 19:18:58
// Reagovať
Pán Kramarič, mrzí ma, že sa až takým časovým odstupom zapájam do diskusie, ale verím, že môj komentár si prečítate i tak.
Máme odlišné predstavy, Vy tvrdíte, že chodíte na súd sa postaviť pred anonymného sudcu. Ale to tu bolo pred rokom 1989. Vy pán Kramarič nepoznáte vlastné práva. Ústava Vám garantuje zákonného sudcu vyberaného náhodným výberom a buď žiaľ alebo ChvalaBohu, Vám ústava garantuje aj to, že nikto Vám ho nemôže len tak z plezíru alebo iného dôvodu odňať. Tak o akom anonymnom sudcovi hovoríte ?
Máte to úplne pomýlené. "Anonymný" sudca tu " strašil " do času kým, kým nebol zavedený náhodný výber sudcu a bolo na vôli alebo nevôli predsedu súdu ako a komu, ktoré veci pridelil. Zákon mu ale umožňoval, teda zase to bolo len o osobe predsedu súdu. či rozdeľoval nezávisle alebo v tom bolo niečo iné.
Takže si stojím za svojim, som za tvrdú kritiku sudcov, ale adresnú a konkrétnu. Inak sú to len reči a reči, mlátenie prázdnej slamy.
PS : Aby som Vám neostala dlžná aj ďalšiu odpoveď na Vašu otázke v Vašom komentári : prvá časť otázky je záoveň správna odpoveď, čiže pôsobím na ideálnom súde.
S úctou.
Máme odlišné predstavy, Vy tvrdíte, že chodíte na súd sa postaviť pred anonymného sudcu. Ale to tu bolo pred rokom 1989. Vy pán Kramarič nepoznáte vlastné práva. Ústava Vám garantuje zákonného sudcu vyberaného náhodným výberom a buď žiaľ alebo ChvalaBohu, Vám ústava garantuje aj to, že nikto Vám ho nemôže len tak z plezíru alebo iného dôvodu odňať. Tak o akom anonymnom sudcovi hovoríte ?
Máte to úplne pomýlené. "Anonymný" sudca tu " strašil " do času kým, kým nebol zavedený náhodný výber sudcu a bolo na vôli alebo nevôli predsedu súdu ako a komu, ktoré veci pridelil. Zákon mu ale umožňoval, teda zase to bolo len o osobe predsedu súdu. či rozdeľoval nezávisle alebo v tom bolo niečo iné.
Takže si stojím za svojim, som za tvrdú kritiku sudcov, ale adresnú a konkrétnu. Inak sú to len reči a reči, mlátenie prázdnej slamy.
PS : Aby som Vám neostala dlžná aj ďalšiu odpoveď na Vašu otázke v Vašom komentári : prvá časť otázky je záoveň správna odpoveď, čiže pôsobím na ideálnom súde.
S úctou.
Vladimír Kramarič | 05. 05. 2011 09:36:03
// Reagovať
Pani Svediaková, na podklade môjho komentára ste dospeli k úsudku, že nepoznám svoje práva a v otázke anonymity sudcu to mám úplne pomýlené. Musím s Vašim úsudkom hlboko nesúhlasiť.
Ak by som aj svoje práva (procesné) naozaj nepoznal, nie ja som ten, kto ich musí poznať. Poznať a rešpektovať by ich mal v prvom rade sudca. Ak ich v súdnom konaní musím poznať a domáhať sa ich ja sám, tak v jedinom možnom prípade, a to, keď mi ich súd odopiera, alebo ich porušuje. A to by na ideálnom súde nemalo nastať, všakže? Súd by ich mal nielen rešpektovať, ale mal by ma o nich dokonca aj poučiť a v prípade potreby ma procesne usmerniť. Z "praxe": zažaloval som pohľadávku z poskytnutej pôžičky. Na podporu svojho tvrdenia som súdu predložil potvrdenky dlžníka o prevzatí súm. Sudca sa na ne pozrel a vracal mi ich. Požiadal som ho, nech ich zaradí do spisu. Sudca tak učinil. Následne moju žalobu zamietol pre neunesenie dôkazného bremena: dôkazy som síce predložil, ale explicitne som nevyslovil "navrhujem vykonať ako dôkaz", tak ich nevykonal. Dovolil by si to sudca, ak by namiesto mňa konal advokát? Pred sudcom stál laik a spriaznená protistrana. Tak to sudca jednoducho skúsil. Odvolací súd rozsudok zrušil pre nevykonanie predložených dôkazov. Potreboval som poznať svoje práva? Nesporne áno, ale najmä preto, aby som sa mohol brániť pred vadným konaním súdu. Teda objektívna nevyhnutnosť ich poznania daná výhradne vedomou účelovosťou postupu súdu proti mojim právam za situácie, kedy ich mal naopak, rešpektovať a dokonca ma o nich poučiť.
Komentujete mnou spomenutú "anonymitu sudcu". Každý prejav alebo jeho časť má minimálne tri roviny: diskrétne gramatickú, kontextuálne gramatickú a kontextuálne významovú. Prvoplánový význam slova "anonymný" znamená skutočne osobu s neznámym alebo utajeným menom, jeho ďalší bežný význam je však aj osoba alebo vec bez individuálnych charakteristík, v danej triede vecí splývajúca s ostatnými podobnými vecami (napr. Collins English Dictionary - odporúčam, veľmi pomáha rozširovať slovnú zásobu). Ako som to s anonymitou sudcu myslel, je zrejmé nielen z kontextu, ale aj z jedného z diskrétnych významov slova "anonymný". Limitné
charakteristiky, vlastnosti a požiadavky kladené na osobu sudcu sú dané a platia pre všetkých sudcov rovnako. To, že sudca má aj svoje civilné meno a občiansku identitu, je pre mňa ako účastníka konania bezvýznamné. O osobe sudcu potrebujem vedieť viac až vo chvíli, keď chcem namietať napr. jeho zaujatosť. Ak je námietka dôvodná, opäť sa jedná už len o nápravu toho, čo mal urobiť sám sudca ešte pred jej vznesením. Ak žalobca namieta, že odporca vyrobil nekvalitné pero ktoré prasklo, sudca by mal pred vyslovením súdu, že žalobca nemal pri písaní tak tlačiť, zistiť, či sa nejedná o pružinové pero na náprave vozidla. Sudca, ktorý vysloví súd na podklade jediného, z množiny viacerých možných, významu slova a kontextuálneho významu výroku, chybuje. Aspoň v mojich očiach laika. Takže, stále túžim po tom, aby som sa chodil postaviť pred tvár anonymného SUDCU, pretože o mojich právach nerozhoduje sudca, ale súd.
K Vášmu pôsobeniu na ideálnom súde Vám môžem len gratulovať. Resp. aspoň k Vášmu subjektívnemu presvedčeniu, že to tak naozaj je.
Ak by som aj svoje práva (procesné) naozaj nepoznal, nie ja som ten, kto ich musí poznať. Poznať a rešpektovať by ich mal v prvom rade sudca. Ak ich v súdnom konaní musím poznať a domáhať sa ich ja sám, tak v jedinom možnom prípade, a to, keď mi ich súd odopiera, alebo ich porušuje. A to by na ideálnom súde nemalo nastať, všakže? Súd by ich mal nielen rešpektovať, ale mal by ma o nich dokonca aj poučiť a v prípade potreby ma procesne usmerniť. Z "praxe": zažaloval som pohľadávku z poskytnutej pôžičky. Na podporu svojho tvrdenia som súdu predložil potvrdenky dlžníka o prevzatí súm. Sudca sa na ne pozrel a vracal mi ich. Požiadal som ho, nech ich zaradí do spisu. Sudca tak učinil. Následne moju žalobu zamietol pre neunesenie dôkazného bremena: dôkazy som síce predložil, ale explicitne som nevyslovil "navrhujem vykonať ako dôkaz", tak ich nevykonal. Dovolil by si to sudca, ak by namiesto mňa konal advokát? Pred sudcom stál laik a spriaznená protistrana. Tak to sudca jednoducho skúsil. Odvolací súd rozsudok zrušil pre nevykonanie predložených dôkazov. Potreboval som poznať svoje práva? Nesporne áno, ale najmä preto, aby som sa mohol brániť pred vadným konaním súdu. Teda objektívna nevyhnutnosť ich poznania daná výhradne vedomou účelovosťou postupu súdu proti mojim právam za situácie, kedy ich mal naopak, rešpektovať a dokonca ma o nich poučiť.
Komentujete mnou spomenutú "anonymitu sudcu". Každý prejav alebo jeho časť má minimálne tri roviny: diskrétne gramatickú, kontextuálne gramatickú a kontextuálne významovú. Prvoplánový význam slova "anonymný" znamená skutočne osobu s neznámym alebo utajeným menom, jeho ďalší bežný význam je však aj osoba alebo vec bez individuálnych charakteristík, v danej triede vecí splývajúca s ostatnými podobnými vecami (napr. Collins English Dictionary - odporúčam, veľmi pomáha rozširovať slovnú zásobu). Ako som to s anonymitou sudcu myslel, je zrejmé nielen z kontextu, ale aj z jedného z diskrétnych významov slova "anonymný". Limitné
charakteristiky, vlastnosti a požiadavky kladené na osobu sudcu sú dané a platia pre všetkých sudcov rovnako. To, že sudca má aj svoje civilné meno a občiansku identitu, je pre mňa ako účastníka konania bezvýznamné. O osobe sudcu potrebujem vedieť viac až vo chvíli, keď chcem namietať napr. jeho zaujatosť. Ak je námietka dôvodná, opäť sa jedná už len o nápravu toho, čo mal urobiť sám sudca ešte pred jej vznesením. Ak žalobca namieta, že odporca vyrobil nekvalitné pero ktoré prasklo, sudca by mal pred vyslovením súdu, že žalobca nemal pri písaní tak tlačiť, zistiť, či sa nejedná o pružinové pero na náprave vozidla. Sudca, ktorý vysloví súd na podklade jediného, z množiny viacerých možných, významu slova a kontextuálneho významu výroku, chybuje. Aspoň v mojich očiach laika. Takže, stále túžim po tom, aby som sa chodil postaviť pred tvár anonymného SUDCU, pretože o mojich právach nerozhoduje sudca, ale súd.
K Vášmu pôsobeniu na ideálnom súde Vám môžem len gratulovať. Resp. aspoň k Vášmu subjektívnemu presvedčeniu, že to tak naozaj je.
beáta svediaková | 27. 04. 2011 19:53:17
// Reagovať
Ku komentáru pani Laufovej :
S vzácnymi myšlienkami a názormi pani Prof. Krskovej, by som nakladala ja osobne citlivo.
S vzácnymi myšlienkami a názormi pani Prof. Krskovej, by som nakladala ja osobne citlivo.
