Lucia Žitňanská: Zamerali sme sa na otvorenie súdov verejnej kontrole

Je súčasnou ministerkou spravodlivosti SR. Vyštudovala právo na Univerzite Komenského a funkciu ministerky spravodlivosti zastáva druhýkrát. Justíciu krátko viedla v roku 2006 a predtým v nej pôsobila ako štátna tajomníčka. Rozprávali sme sa s Luciou Žitňanskou o najaktuálnejších zmenách v justícii, ako aj budúcich reformách. Taktiež sme sa spýtali na jej názor na tzv. antidiskriminačné žaloby sudcov a voľbu generálneho prokurátora. V porovnaní s rokom 2006, kedy ste na určitý čas pôsobili ako ministerka spravodlivosti, kam sa podľa vás posunula justícia na Slovensku?

Predtým, ako som krátko pôsobila ako ministerka spravodlivosti, som celé volebné obdobie pôsobila ako štátna tajomníčka na tomto ministerstve a podľa mojej mienky sme sa púšťali do pomerne zásadných reformných krokov. Týkali sa predovšetkým zmeny organizácie práce na súdoch. Išlo o projekt súdny manažment, zavádzali sme vyšších súdnych úradníkov na súdy. Bolo to obdobie, ktoré znamenalo významné zmeny v organizácii práce na súdoch a zároveň, napríklad úplná zmena práce na niektorých parciálnych častiach súdneho systému, ako je povedzme obchodný register, a pod. Zároveň to bolo obdobie, podľa mojej mienky, veľmi otvorené a veľmi veľa sa diskutovalo a samozrejme, že na rôzne otázky mali sudcovia rôzne názory a tie diskusie boli niekedy veľmi plamenné, ale diskutovalo sa. To čo by som ja povedala v porovnaní s týmto, keď som teraz nastúpila v roku 2010, tak justícia je ako keby utiahnutá do seba. Na jednej strane, cítiť výrazný hlas justície proti niektorým zmenám, ktoré presadzujem, ale na druhej strane je ako keby utiahnutá do seba bez takého náboja prinášať návrhy a nápady na zmeny, ktoré by som z toho sudcovského prostredia možno očakávala. Napríklad debaty o etike sudcovskej profesie, a pod. To sú totiž témy, ktoré by sa podľa mňa patrilo sudcom otvárať. Ako keby sme sa vrátili niekam do nejakej éry demokratického centralizmu. Všetci sa tak opatrne správajú, že ako sa tá Žitňanská bude vlastne správať.

Čo sú podľa Vás najzásadnejšie problémy v justícii teraz?

Problémom sú určite prieťahy, ale nielen. Treba povedať aj to, že od toho roku 2004 sa priemerná dĺžka konania skracuje aj v civilných, aj obchodných veciach. Ja som presvedčená, že je to zásluhou toho, že v rokoch 2002 až 2004 prišlo na súdy 800 vyšších súdnych úradníkov, to znamená k 1200 sudcom pribudlo 800 právnikov, ktorí začali participovať na vybavovaní agendy a to musí byť cítiť.

Ako veľký problém, o ktorom sa ako keby nehovorilo, je otázka dôveryhodnosti súdnictva. To čo ja vnímam ako problém, je postoj súdnictva k problému dôveryhodnosti. Kde sa tá debata ako keby neviedla o tom, či aj my súdna moc, my sudcovia, participujeme nejakým spôsobom na tom nie pozitívnom obraze a môžeme niečo spraviť, aby sa tento pozitívny obraz zmenil. Ale ako keby sa to odsúvalo, za to môžu tí politici, tí druhí a keď tí druhí začnú o nás lepšie rozprávať, tak aj obraz sa zlepší. A toto mi chýba. Čiže ja vnímam aj tento problém. Určite sú v súdnictve aj praktické problémy, ako sú prieťahy, ale ja vnímam ako problém aj to, ako súdnictvo reflektuje pohľad vonkajšieho sveta na súdnictvo a ako je súdnictvo v tomto smere pasívne a nesnaží sa to nejakým spôsobom zmeniť. To by som vnímala ako druhý problém.

Ak to mám ešte rozmeniť do veľmi konkrétnych problémov súdov. Treba hovoriť o tom, že súdnictvo nie je jeden monolitný celok. Sú súdy, ktoré rozhodujú rýchlo, sú súdy, ktoré rozhodujú výrazne pomalšie. Sú súdy, ktoré sú dobre obsadené sudcami a personálom, sú súdy, ktoré veľmi zle obsadené. Sú súdy, ktoré majú veľmi dobrú výkonnosť, sú súdy, ktoré majú výrazne slabšiu výkonnosť. To, čo si myslím je dôležité, ak chceme bojovať s prieťahmi a následne sa potom venovať aj kvalite rozhodovania, tak musíme ísť jasne po tých konkrétnych veciach. Tak sa pozrime, prečo tento súd má veľké prieťahy, pretože má málo sudcov, alebo naopak má dosť sudcov a zlyháva riadiaca práca. Ja si myslím, že to je riešenie do budúcna.

Prečo niektoré súdy majú lepšiu výkonnosť a iné nie?

O tom, ktorý súd bude mať koľko sudcov v zásade rozhoduje minister spravodlivosti, takže určite je dôležité zo strany ministerstva spravodlivosti stanoviť transparentné a zrozumiteľné kritériá, ako sa obsadzujú sudcovské miesta, aby to nebolo na základe kamarátstiev alebo na základe toho, ktorý predseda ide po vôli ministrovi, ale na základe kritérií, ktoré musia vychádzať zo záťaže. Na jednej strane je dobré, že sudcu nemožno bez jeho osobného súhlasu preložiť z jedného súdu na druhý, ale na druhej strane nie je pochopiteľne vyrovnávanie rozdielov v obsadenosti jednotlivých súdov tým pádom možné v rámci existujúceho počtu sudcov. Pretože keď máme v Bratislave päť súdov, z toho dva sú veľmi dobre obsadené a dva zle obsadené, tak nemôžeme zobrať troch alebo piatich sudcov z jedného súdu a dať ich na druhý a pritom sme stále v tej istej Bratislave. To sa jednoducho nedá, pretože nám to neumožňuje ústava. Takže systém nie je ani dostatočne pružný, čiže asi zostáva len uvažovať o nejakých motivačných faktoroch, ako motivovať sudcov z dobre obsadených súdov ísť na tie horšie obsadené súdy. Takže to je jeden faktor. A potom sú aj súdy, ktoré sú porovnateľne obsadené, ale nemajú porovnateľné výsledky. Tam už za tým treba vidieť aj riadiacu prácu predsedu súdu. Pretože akékoľvek teleso, aj súd ako taký, proste funguje podľa toho, ako si ten, ktorý má kompetenciu riadiť, dokáže robiť svoju robotu alebo nie.

Na čo sa chcete zamerať vo svojej reforme justície?

V tom prvom kroku som sa rozhodla urobiť všetko pre to, aby sa vytvorili podmienky pre vyššiu dôveryhodnosť. Ten prvý krok znamenal otvorenie justície verejnej kontrole, ktoré spočíva v rôznych opatreniach. Napríklad zverejňovanie súdnych rozhodnutí, ktoré sa budú zverejňovať od 1.1.2012, otvorený systém výberových konaní, aby sa sudcom mohol stať právnik, ktorý spĺňa zákonom stanovené kritériá a má príslušnú justičnú skúšku, alebo adekvátnu skúšku. Teda, aby to nemohol byť len človek z vnútra justície a justičný čakateľ. Aby výberové konania boli transparentné od začiatku po koniec, v ktorých budeme zverejňovať od členov výberových konaní, cez kandidátov na sudcov, ich motivačné listy, ich väzby na iných ľudí v rámci justície, až po zápisnicu z výberového konania, všetko. Také isté pravidlá by mali platiť aj pre výber predsedov súdov. Zverejňujeme omnoho podrobnejšie štatistiky, než sa doteraz zverejňovali. Každý súd bude mať svoju web-stránku, na ktorej bude zverejňovať informácie o sebe. Čiže to sú prvé kroky, ktoré môžu na základe konkrétnych informácií otvoriť tak potrebnú verejnú debatu o súdnictve a vytvoriť možno verejný tlak na súdnictvo, aby fungovalo lepšie inak. Otvorenie však môže mať dva efekty. V prvom rade, budú viac viditeľné všetky prešľapy alebo zlé veci, na druhej strane aj dobre fungujúce súdy to budú môcť na základe zverejnených faktov ukázať. Verím, že to prinúti aj samotných sudcov a celé justičné prostredie pripustiť otvorenú debatu v justícii a možno časom sa do tejto debaty aj zapojí.

V čom je stav výberových konaní nevyhovujúci? Prečo ich chcete zmeniť?

Dnes sudcovia vyberajú sudcov, v skratke povedané. Výberové komisie sú zložené tak, že majoritu, 4 z 5 členov komisie, obsadzuje justičné prostredie, či už je to samospráva, predsedovia súdov alebo súdna rada. Okrem toho, že je verejne vypísané výberové konanie, z procesu výberového konania nie je vidieť nič, ani tú finálnu zápisnicu. Proste je realitou, že sa môžeme stretnúť aj s tým, že po chodbách justičných palácov sa vopred rozpráva o tom, na koho alebo pre koho je vypísané to výberové konanie. Slovensko je malé, právnický svet na Slovensku je ešte menší a aj steny majú uši a fámy sa šíria rýchlosťou blesku - takže toto je klíma, kde sa ľudia nemajú záujem prihlásiť do výberových konaní (hoci tie fámy ani nemusia byť pravda). Aj taká situácia môže nastať. Kvôli dôveryhodnosti výberových konaní je potrebné ich odkryť. Nech sa na ne prídu pozrieť aj iní ľudia, tretí sektor, novinári a nech sa začne možno aj diskutovať o tom, ako vlastne vyberáme sudcov na Slovensku a či ich vyberáme dobre, či tie kritériá sú dobré. Pretože my zatiaľ nemeníme kritériá na výber sudcov. Tie schválila súdna rada po dohode s ministerstvom, ešte predchádzajúcimi ministrami, takže kritériá platia. Avšak uvidíme čo nám povie verejnosť, či si takto predstavuje výber sudcov alebo by tie kritériá mali byť omnoho náročnejšie.

Na základe novej úpravy výberových konaní môže ktokoľvek vzniesť voči uchádzačovi námietku alebo výhradu. Nebojíte sa, že toto bude zneužívané a že následne bude výberové konanie veľmi zdĺhavé a nepružné?

To riziko samozrejme existuje, ale ja si myslím, že pozitíva tohto systému prevažujú nad rizikami a tomu treba vedieť čeliť. Tak keď prídu nejaké anonymy, tak ich výberová komisia uloží ad acta, ale keď príde možno nejaká podpísaná námietka, v ktorej budú fakty, tak sa výberová komisia s tým vysporiada. Môže sa toho uchádzača pýtať na vysvetlenie a a vysporiada sa s dostupnými informáciami. Myslím si, že je to vždy lepšie vysporiadať sa s takýmito námietkami počas výberového konania, ako keď sa niekto stane sudcom a potom ľudia z daného mestečka budú písať ministrom spravodlivosti alebo predsedom súdov ako je možné, že sa takáto nemorálna osoba stala sudcom, vtedy to už je pasé. Ja si myslím, že to sú veci, o ktorých treba hovoriť dopredu. Ale neobávam sa. Takéto plané poplachy vznikajú často. Napríklad keď sme mali zverejňovať majetkové priznania, tak bolo tiež veľa obáv z toho, ako ľudia budú vydierať sudcov, pretože budú vedieť aké majú majetky a pod. Tiež musím zverejňovať majetkové priznanie, som na politika open a v živote sa nikto vážne nezaoberal, okrem novinárov, mojím majetkom. Mnohokrát sú tie obavy väčšie a realita potvrdí ich neopodstatnenosť.

Kde budú informácie o výberových konaniach zverejnené?

Časť informácií na stránke ministerstva, ale pokiaľ ide o výberové konania na sudcov, tak na ne budú odkazovať aj stránky toho ktorého súdu, kde sa uskutočňuje výber, aby dostupnosť informácií bola, čo najväčšia.

Prečo rušíte inštitút justičného čakateľa?

Pretože si naozaj myslím, že dnes justícia nefunguje tak, ako by mala. Ja si naozaj myslím, že nie je dobré, keď nie úplne funkčný systém vychováva vlastných ľudí na svoj vlastný obraz, ktorí nepoznajú nič iné a dnes je to naozaj tak. Ľudia, ktorí vyjdú zo školy, stanú sa justičnými čakateľmi, spravia skúšky, počkajú kým majú 30 rokov a stanú sa sudcami. Takto je to momentálne nalinkované. Vôbec nevedia, ako vyzerá iný právnický svet a aj na tie osudy ľudí, o ktorých rozhodujú, sa vlastne pozerajú cez tie oči toho súdneho sveta, ktorý jediný poznajú vo svojej profesionálnej kariére. Ja si myslím, že to nie je dobré. Ten vek 30 rokov bol nastavený preto, aby naozaj sa tými sudcami stávali ľudia, ktorí nie sú hneď zo školy, ale poznajú aj život. Keď však nepoznajú iný ako justičný svet, tak si myslím, že ten pohľad môže byť iný. Minule som mala zaujímavú debatu s jedným sudcom z Holandska, ktorý sa usmial a povedal: „Viete, som sudca, ale po desiatich rokoch musím povedať, že každý z nás je trochu zdeformovaný, pretože my sudcovia sme zvyknutí, že my vydávame to rozhodnutie, ktoré v konečnom dôsledku predstavuje pravdu, takže my sme zvyknutí mať pravdu.“ Na tom niečo podľa mojej mienky je a preto si myslím, že je dobré, keď do tohto uzatvoreného justičného systému príde zopár ľudí zvonku, ktorí splnia všetky predpoklady a prinesú aj iný spôsob myslenia do justície.

V akom rozsahu sa budú zverejňovať súdne rozhodnutia? Budú existovať výnimky?

Zverejňovať sa budú predovšetkým všetky právoplatné rozhodnutia, meritórne a rozhodnutia vo veci. Zároveň spolu s právoplatným rozhodnutím sa budú potom zverejňovať aj všetky rozhodnutia, ktoré boli zmenené rozhodnutím odvolacieho súdu. Pretože inak by ten rozsudok nemusel byť zrozumiteľný. Ale napríklad aj predbežné rozhodnutia. Čiže rozhodnutia vo veci samej, rozhodnutia, ktorými sa končí konanie a rozhodnutia o predbežnom opatrení, a rozhodnutia o vykonateľnosti správneho orgánu a potom súvisiace rozhodnutia. Zverejňovať sa majú od 1. januára budúceho roku, pretože na to musíme nastaviť celý systém, nielen elektronický systém, ale aj budeme pravdepodobne musieť prijať ďalších anonymizátorov na krajských súdoch, pretože sa budú zverejňovať rozhodnutia, tak ako doteraz, anonymizované. Rozsah anonymizácie nemáme ešte úplne uzatvorený. Máme vytvorenú pracovnú skupinu, ktorá v tomto zmysle pripravuje návrh rozsahu v akom sa bude anonymizovať a bude stanovený vyhláškou ministerstva spravodlivosti. Plus zákon stanovuje, že sa nebudú zverejňovať rozhodnutia, kde z pojednávania bola vylúčená verejnosť, je tam dôvod aby to rozhodnutie nebolo zverejnené ako celok. Okrem týchto rozhodnutí, ktoré sa nebudú zverejňovať, na žiadosť možno hneď sprístupniť akékoľvek právoplatné rozhodnutie. Zverejňovanie rozhodnutí za prvé pomáha sudcom, pretože poznajú ako rozhodujú ich kolegovia a môže v tomto zmysle prispieť aj k zjednocovaniu súdnej praxe. Okrem toho, že prospieva alebo môže mať úžitok pre sudcov, tak určite prospieva aj advokátom a prokurátorom, pretože im umožní zorientovať sa v rozhodovacej praxi súdov vo väčšej miere ako doteraz. Určite to umožní právnej vede sa viacej zaoberať aplikačnou praxou, ako je to teraz. V neposlednom rade si musí byť aj každý sudca vedomý toho, že jeho rozhodnutie bude zverejnené, čiže môže ho čítať ktokoľvek a môže aj verejne k nemu vyjadrovať názor. To znamená, že to určite vytvára aj nepriamy tlak na kvalitu rozhodnutí.

Budú sa meniť postavenie a právomoci predsedov súdov v rámci reformy?

V právnej úprave sme sa zamerali na otvorenie súdov verejnej kontrole, ale okrem toho sme sa snažili vychytať všetky miesta, ktoré vytvárali priestor pre možnosť vnútornej korupcie na súdoch a cez ňu priestor pre nepriame ovplyvňovanie aj rozhodovacej činnosti. Preto sme niektoré oprávnenia, ktoré mal minister spravodlivosti a predseda súdu modifikovali a zobrali im. Tak napríklad o pozastavení výkonu funkcie sudcu už nebude môcť rozhodovať minister spravodlivosti, ale disciplinárne senáty. Predseda súdu už nebude môcť prideľovať odmeny, nebude rozhodovať o práci doma, ale toto oprávnenie prechádza čisto na samosprávu. Predsedovi súdu zostáva parketa dohliadať na plynulosť súdnych konaní. Na to budem klásť aj ja najväčší dôraz. Aby sa zamerali predsedovia súdov v organizačnej práci predovšetkým na dobrý rozvrh práce a dohľad na plynulosť súdnych konaní. Je to ich povinnosť zo zákona.

Pripravujete aj ďalšiu reformu súdnictva, prípadné pokračovanie súčasnej reformy?

Máme viacero tém, ktoré sú ešte nedotknuté. Ja by som to rozdelila do troch kategórií. Jedna kategória, s ktorou sme už začali, sú procesno-právne normy. Dali sme do pripomienkového konania trestný poriadok a určite sa budeme zaoberať občianskym súdnym poriadkom. K vymožiteľnosti práva patrí však nielen to, ako rýchlo sa účastníci konania dostanú k titulu, ale aj ako dokážeme garantovať vymožiteľnosť toho titulu. To znamená, budeme sa venovať aj systému exekúcií, či sú dostatočne pružne nastavené.

Druhou oblasťou sú zmeny, ktoré predpokladá programové vyhlásenie vlády, ale vyžadujú si zmenu ústavy. Napríklad oddelenie súdnej rady od najvyššieho súdu, kde je dnes predseda najvyššieho súdu automaticky predsedom súdnej rady. Ja si myslím, že by bolo dobré, keby súdna rada mala osobitne voleného predsedu. Do tejto skupiny zmien patrí aj zavedenie previerok sudcov. Zmenu ústavy si vyžaduje aj zriadenie najvyššieho správneho súdu. V programovom vyhlásení máme, že budeme minimálne analyzovať možnosť zriadenia najvyššieho správneho súdu. To je balík, ktorý vyžaduje ústavné zmeny a ja ich určite navrhnem. Otázkou je ich priechodnosť.

Pri treťom okruhu nepotrebujeme ústavnú väčšinu a sú to rovnako dôležité zmeny, ktorými sa musíme zaoberať. Napríklad je aktuálnou otázkou, či sú kritériá na výber sudcov dobré alebo nie. Rovnako sú aktuálne aj pravidlá pravidelného hodnotenia sudcov, pretože chceme zaviesť pravidelné hodnotenie sudcov. Čo si koniec koncov pýtajú aj sudcovia. Napríklad pre potreby interného riadenia rezortu sa naozaj snažíme vytvoriť čo najobjektívnejšie kritériá pre určovanie voľných miest sudcov, pre obsadzovanie súdov personálom. Aj keď je to kompetencia ministerstva spravodlivosti, chcem aby existovali jasné kritériá, aby pozícia ministra nemohla byť zneužívaná ani v tejto oblasti. To sú síce témy, ktoré možno vyžadujú dlhodobejšiu debatu a možno pravidlá budeme v priebehu volebného obdobia meniť, podľa toho, ako sa v praxi osvedčia, ale sú to konkrétne praktické kroky, ktoré budeme aplikovať.

Čím ste sa nechali inšpirovať pri reforme súdnictva, napríklad systémom v iných krajinách, a pod.?

Keď sa pozriete na systém súdnictva v celej Európe tak určite existujú odporúčania. Existujú odporúčania výboru ministrov Rady Európy a Benátskej komisie. Zároveň vo všetkých týchto dokumentoch je zrejmé, že, čo krajina, to trošku odlišný systém, ktorý vychádza z tradície tej ktorej krajiny. Keď pozorujete jednotlivé systémy, je zrejmé, že jedna vec je právna úprava, ktorá musí garantovať nezávislosť justície, ktorá zohráva veľkú rolu. Ale rovnako veľkú rolu zohrávajú aj neformálne pravidlá, ktoré existujú v spoločnosti, a ktoré niekedy môžu byť veľmi silné. Niektoré krajiny s tradičnými demokraciami možno nemajú tak prepracovaný zákonný mechanizmus garancií nezávislosti súdov a výberové komisie na predsedov súdov, atď., ale funguje to a nikto nespochybňuje nezávislosť. Pretože tie neformálne pravidlá a právno-politická kultúra sú tak silné, že proste netreba písané právo. My ale zase môžeme pozorovať, že napriek prepracovaným písaným pravidlám, neformálne pravidlá dokážu ísť tak proti písaným pravidlám, že písané pravidlá nie sú garanciou. Tlak na otvorenosť systému a verejnú kontrolu, ten je podľa mňa dôležitý práve preto, pretože len pod verejnou kontrolou dokážeme upriamiť pozornosť na neformálne pravidlá, tak ako fungujú a vytvárať tlak, tak aby sa tie neformálne pravidlá držali v rámci písaného práva a nezdeformovali celý systém. Preto je verejná kontrola z môjho pohľadu taká dôležitá.

Myslíte si, že by mal byť vytvorený nový etický kódex pre sudcov a kto by ho mal tvoriť?

Podľa mňa sú etické pravidlá preto etické pravidlá a nie právnou normou, pretože vychádzajú zvnútra spoločenstva, ktoré sa má riadiť týmito etickými normami. Preto by podľa mňa bolo normálne a prirodzené keby s etickými pravidlami prišli sudcovia, združenia alebo aj iné iniciatívy. Ja tam nevidím až takú silnú rolu ministerstva, i keď viem, že už existujú aj také návrhy, aby etické pravidlá boli prijaté vo forme zákona. Ale pre mňa to už potom nebudú etické pravidlá. Takže ja sa tu držím trošku bokom. Myslím, že z povahy veci by sa ministerstvo pri etických pravidlách malo držať trochu bokom. Zároveň si osobne myslím, že byť v pozícii sudcu, určite by som hľadala nejakú formu s laickou verejnosťou pri vytváraní etických pravidiel. Pretože etické pravidlá budú mať zmysel vtedy, keď budú vnímané a akceptované aj laickou verejnosťou. Bude prevládať vnímanie: keď budú dodržiavané tieto štandardy, tak budem dôverovať justícii. To je téma, ktorá si vyžaduje debatu s osobnosťami, možno aj nejakými právnymi filozofmi, prečo nie.

U nás sú etické pravidlá prepojené na disciplinárne konanie sudcov. Ako hodnotíte toto ustanovenie?

Ja to vidím v poriadku za predpokladu, že platia nejaké etické pravidlá. Ale vidím to v zásade v poriadku aj preto, že disciplinárne senáty by tým dávali vlastne obsah tomu, čo v konkrétnom prípade znamená naplnenie týchto etických pravidiel. A tak, keď je v disciplinárnych senátoch zastúpený sudcovský prvok, ale aj nesudcovský prvok, napríklad právnický, tak sa tým vytvára priestor pre diskusiu, čo znamenajú tie konkrétne pravidlá, či už písané alebo nepísané a čo to pre ten konkrétny prípad znamená.

Druhá vec je, že máme sudcovskú samosprávu, sudcovské rady, ktoré už dnes majú priestor na to zaoberať sa etickými podnetmi a podnetmi na etické pochybenie a je to veľmi silná zbraň sudcovského stavu, keď môže definovať etické pravidlá, zaoberať sa nimi a vytlačiť spomedzi seba možno tých, ktorí tieto etické pravidlá nedodržiavajú. Ale žiaľ, ja neviem o žiadnom prípade, kde by sa sudcovská rada takto zásadne zaoberala neetickým správaním.

Ako vnímate možný prechod osôb z justície do exekutívy a späť?

Človek by sa mal vedieť rozhodnúť. Keď sa rozhodne ísť do exekutívy, najmä na pozíciu vysokú, to znamená napríklad minister, štátny tajomník, tak to sú pozície, ktoré sú zároveň politickými. V takom prípade sa už tá osoba len tak skoro nezbaví nálepky politika. Aj preto ešte dlhé obdobie potom bude vnímaná ako politická osoba. A ak teda platí, že nezávislosť má nielen byť, ale aj sa javiť, tak som veľmi kritická voči takýmto prechodom z justície do politiky a späť. Sudca sa môže rozhodnúť, že ide do politiky a ostane v nej, ale ku prechodu z justície do politiky a naspäť som kritická. Sčasti to riešime v zákone, nie úplne konzekventne, iba vo vzťahu k predsedom súdov.

Aký máte názor na tzv. antidiskriminačné žaloby sudcov a ako sa k tomu stavia ministerstvo spravodlivosti?

Ministerstvo využije všetky právne prostriedky, ktoré má k dispozícii, aby táto republika neplatila za diskriminačné žaloby sudcov. Tam ten nárok spolu predstavuje okolo 70 miliónov eur, ide o vyše 700 sudcov, ktorí žalujú. Ministerstvo spochybňuje právny nárok ako taký, podľa mňa nie je právne opodstatnený. V konečnom dôsledku, samozrejme, keď si sudca myslí, že má na niečo nárok, tak aj sudca môže žalovať štát, ja toto právo nespochybňujem, ale nesmieme sami seba klamať. V tomto prípade platí, že toto je organizovaná akcia, kde sa emailom rozposielali vzory žalôb, ako sa má žalovať tento nárok. S týmto sa ja nemôžem stotožniť, aby sudcovia podpisovali takéto nároky - no tak podpísali kolegovia, podpíšem aj ja, však, čo keď to náhodou vyjde. To je pre mňa niečo, čo ťažko znášam. Ale to je už tá mimoprávna rovina.

Ale po tej právnej rovine to vnímate ako neopodstatnené?

Ja to vidím ako neopodstatnené, pretože, ak existuje nejaká potreba satisfakcie, tak tá bola daná samotným nálezom ústavného súdu, ktorý rozhodol, že nebola primeraná tá výška príplatkov sudcov špeciálneho súdu oproti sudcom všeobecných súdov. Zároveň treba povedať, že ústavný súd nikdy nepovedal, že nemôže existovať príplatok pre sudcov špeciálneho súdu, ale proste povedal, že to nebolo proporcionálne, že 6-násobok je veľa, pritom nepovedal koľko je akurát. Ani ústavný súd nepovedal, že sudcovia špeciálneho súdu nemôžu mať príplatok za to, že sú sudcami špeciálneho súdu, namietol len primeranosť výšky, čiže otázka proporcionality. Druhý fakt je, že štandardne sú účinky nálezu ústavného súdu do budúcnosti a nie spätne. To znamená tá satisfakcia, to prípadné odstránenie diskriminácie nastalo tým momentom, ako bol publikovaný nález ústavného súdu a prestali byť vyplácané neprimerane vysoké príplatky sudcom špeciálneho súdu, resp. potom už sudcom špecializovaného trestného súdu. Za ďalšie, ak by sme aj pripustili diskrimináciu, tak potom tá satisfakcia vyplýva už zo samotného nálezu ústavného súdu. Tie žaloby sú podané ako antidiskriminačné žaloby, kde ja by som očakávala, že v každom jednom prípade sa vlastne dokazuje ujma, ktorá sa stala. Tam je otočené dôkazné bremeno, že nemusí dokazovať diskrimináciu, ale musí dokazovať ujmu. Sudcovia si vyčíslili ujmu ako ušlú mzdu, čo nie je v súlade s ničím. Pričom prakticky všetci si vyčíslili rovnako túto ujmu, vrátane sudcu, ktorý bol medzičasom odsúdený právoplatne za korupciu. A tak by som mohla pokračovať.

Aký je Váš názor na rozsah a opodstatnenosť imunity verejných činiteľov, predovšetkým poslancov NRSR a sudcov?

Ja sa netajím tým, že podľa mňa imunita poslancov NRSR by mohla byť zúžená na výroky v parlamente a u sudcov na rozhodovaciu činnosť. Potom by bol aj rozsah imunity rovnocenný pokiaľ ide o ústavných činiteľov. Podľa mňa by bol aj spravodlivý. A naopak prispelo by to k dôveryhodnosti aj poslaneckého zboru a politiky ako takej, aj sudcovskej funkcie. V tomto je môj názor zrejmý a nikdy som sa tým netajila. Ja som navrhla a vláda predložila návrh novely ústavy, ktorá zužovala imunitu aj poslancov, aj sudcov. Tento návrh neprešiel a myslím si, že by teraz tá iniciatíva mala ísť z radov poslancov, pretože koniec koncov je to tá skupina ústavných činiteľov, ktorých sa to najviac týka. Vláda ako taká imunitu nemá.

Aké zmeny navrhujete v aktuálnej reforme prokuratúry?

Zmeny sú veľmi podobné, ako tie, ktoré už boli schválené pre súdnictvo. To znamená otvorenie systému verejnej kontrole. Čiže zmeny začínajú pri zverejňovaní niektorých rozhodnutí, najmä tých, kde prokuratúra rozhoduje s konečnou platnosťou, napríklad o zastavení trestného stíhania, a ktoré nepodliehajú už ďalšiemu súdnemu prieskumu. Tiež je to zavedenie výberových konaní aj na funkcie prokurátorov, aj na funkcie vedúcich prokurátorov. Dnes vlastne tieto výberové konania vôbec neexistujú. Medzi návrhmi je aj zákaz tzv. negatívnych pokynov. To znamená, aby nadriadený prokurátor nemohol nariadiť zastavenie trestného stíhania, ale ak priamo nadriadený prokurátor chce v danej veci rozhodnúť, tak si musí ten spis zobrať a sám vo veci konať. Čiže to sú zmeny, ktoré súvisia s otvorením systému, či posilnením procesnej nezávislosti prokurátora. Tretí balík sa skôr týka vedúcich prokurátorov a systému ako takého. Zavádzame funkčné obdobie vedúcich prokurátorov, pre generálneho prokurátora len jedno funkčné obdobie. Je to citlivá téma. Rozumiem tomu, že tá debata je búrlivá. Sama som prekvapená z toho, že je omnoho búrlivejšia pri zmenách na prokuratúre, ako pri zmenách v justícii.

Čím si to vysvetľujete?

Veľmi zjednodušene povedané, ja mám taký pocit, že na justíciu sú akoby všetci za posledné roky negatívne naladení, vrátane verejnosti. To sa potom prejavuje v tom, že každý chce, aby sa niečo urobilo s justíciou a tieto zmeny sú vo všeobecnosti vítané. Pokiaľ ide o prokuratúru, o nej sa málo vie, a preto ten verejný tlak na to, aby sa zmenili veci na prokuratúre, nie je taký silný. K tomu sa pridá masívna antikampaň a všetky veci na prokuratúre sa stali akosi citlivejšími.

Aký je váš názor na zmenu voľby generálneho prokurátora z neverejnej na verejnú?

Ja osobne s verejnou voľbou nemám žiaden problém. Nielen pokiaľ ide o voľbu generálneho prokurátora, ale aj pokiaľ ide o iné voľby, pretože to v zastupiteľskej demokracii považujem za štandardnú súčasť demokracie. Normálny demokratický inštitút, ktorý zároveň umožňuje voličom kontrolu poslanca, ktorá je dôležitá najmä v pomernom systéme, kde ich zástupcovia vlastne vykonávajú mandát im zverený občanmi. Na druhej strane musím povedať, že situácia, v ktorej meníme tajnú voľbu na verejnú ma pochopiteľne neteší. Pretože mňa vôbec neteší spôsob akým prebiehala voľba generálneho prokurátora. Ale práve v tejto situácii mám pocit, že verejná voľba môže byť vhodnejšia ako tajná.