Ján Šikuta: Nedostatočne zdôvodnené rozhodnutie vytvára priestor pre rôzne špekulácie

Od roku 2004 je jedným zo sudcov Európskeho súdu pre ľudské práva. JUDr. Ján Šikuta vyštudoval právo v Bratislave, pôsobil ako sudca na Slovensku a pracoval pre OSN ako právny poradca Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR). Absolvoval viacero zahraničných študijných pobytov a pôsobil ako lektor v oblasti ľudských práv a medzinárodného azylového práva. Je autorom a spoluautorom mnohých vedeckých článkov a publikácií. My sme sa ho pýtali na jeho pôsobenie na Európskom súde pre ľudské práva aj na kvalitu súdnych rozhodnutí. Prečo ste sa rozhodli pre právnickú profesiu?

Veľmi ťažko s odstupom času povedať presne, prečo som sa rozhodol pre právnickú profesiu, určite tých faktorov bolo viac. Nepochybne však k takémuto rozhodnutiu prispela aj skutočnosť, že pochádzam zo „starej“ právnickej rodiny s dlhoročnou tradíciou. Moji starí otcovia z oboch strán, otca aj mamy, boli právnici, presnejšie povedané jeden bol sudcom vtedy unitárneho Najvyššieho súdu ČSR v Brne pred 2. svetovou vojnou a druhý v predvojnovom období notárom. Rovnako moji rodičia boli právnikmi, mama sudkyňou. Táto tradícia je veľmi dôležitá, tak ako v každom inom intelektuálnom , ale aj inom povolaní či remesle, keď Vám môžu rodičia či starí rodičia odovzdať poznatky a skúsenosti, také „know-how“, ktoré Vás potom dostane trochu „dopredu“ pred ostatnými kolegami. Môžete problémy konzultovať, rozoberať, hovoriť o nich, a to Vás nepochybne posúva. Teda pokiaľ vo všeobecnosti potomkovia pokračujú v tradíciách svojich predkov, samozrejme za predpokladu, že k danej tradícií majú vzťah, baví ich to a majú záujem sa ďalej vzdelávať a zdokonalovať, je to podľa mňa správne a pre spoločnosť ako celok to predstavuje prínos.

Máte nejakú zásadu, ktorou sa riadite vo svojom profesionálnom živote?

Samozrejme, a to nie jednu. Aj keď nevymenujem všetky, ale určite tam patria čestnosť a slušnosť, od ktorých zásad sa odvíja všetko ostatné.

Mohli by ste prosím stručne popísať, kde všade ste pôsobili?

Po skončení štúdia práv na Univerzite Komenského v Bratislave som nastúpil ako justičný čakateľ na Krajský súd v Bratislave, pričom som bol pridelený na Okresný súd Bratislava-vidiek. Po zložení justičných skúšok som bol zvolený za sudcu tohto súdu, kde som pôsobil na občiansko-právnom úseku, neskôr som sa špecializoval na pracovno-právne spory a veci týkajúce sa vynálezov a zlepšovacích návrhov. Neskôr, v roku 1990 som bol prevolený za sudcu Krajského súdu v Bratislave, kde som vedený ako sudca doposiaľ, keďže od roku 1994 mám prerušený výkon funkcie sudcu. Totiž od toho roku som pracoval v OSN ako právny poradca a od roku 2004 pôsobím ako sudca na ESĽP v Štrasburgu. Súčasne som aj po skončení štúdia práva pokračoval v ďalšom vzdelávaní. Na začiatku 90. tych rokov som absolvoval postgraduálne štúdium na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe a následne som študoval ľudské práva, humanitárne právo a azylové právo na Univerzite v Oxforde vo Veľkej Británií. Rovnako som neskôr absolvoval doktorandské štúdium (Ph.D.). Pokiaľ ide o miesta môjho pôsobenia, tak táto oblasť je skutočne veľmi široká, keďže práve počas práce v OSN som bol súčasťou tímu, ktorého úlohou bolo pomáhať vládam štátov strednej a východnej Európy budovať azylové systémy a procedúry vrátane súdneho prieskumu tejto agendy. Súčasne som prednášal moju špecializáciu sudcom, prokurátorom, advokátom, imigračným pracovníkom či študentom na rôznych univerzitách v Kanade a v Európe od Dublinu až po Ruskú federáciu či Arménsko, samozrejme vrátane Slovenskej a Českej republiky.

Mohli by ste prosím stručne opísať bežný pracovný deň sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva?

Bežný pracovný deň sudcu na ESĽP je veľmi podobný bežnému pracovnému dňu akéhokoľvek iného sudcu na národnej úrovni, samozrejme, s určitými zvláštnosťami, ktoré vyplývajú so samotnej skutočnosti, že človek vykonáva svoju prácu v zahraničí a v multi-národnom prostredí. Prácu si sudca organizuje sám, dôležité je to a vychádza sa z toho, že sudca je dostatočne zodpovedný a záleží mu na tom, aby sa veci plynule študovali, vybavovali. Pracovný čas pre sudcu či dochádzka na pracovisko nie sú stanovené. Samozrejme, pracuje každý deň. Dôležité je, aby sa zúčastnil všetkých naplánovaných zasadaní v senátoch či porád výborov a komisií, v ktorých pôsobí. Každý sudca je zaradený do jednej z piatich sekcií na obdobie troch rokov, v ktorých sekciách potom si zaradení sudcovia vytvárajú senáty, trojčlenné (Výbor) alebo sedemčlenné (Komora), v ktorých rozhodujeme.

Teda jadro práce sudcu spočíva v naštudovaní spisu, v naštudovaní relevantnej judikatúry či literatúry, a potom v zasadaní v senáte, v príprave a prednese svojich stanovísk a návrhoch k prejednávanej veci a, samozrejme, v rozhodovacej činnosti. Keď som v danej veci sudcom-spravodajcom alebo národným sudcom, v takých prípadoch sa očakáva odo mňa podrobnejšia analýza veci. V ostatných veciach sa očakáva každopádne aspoň vyjadrenie svojho stanoviska k veci a uvedenie dôvodov k môjmu názoru. Tieto vyjadrenia či analýzy si pripravujem vopred, buď v práci alebo doma. Zasadám aj vo Veľkej Komore, čo je sedemnásť členný senát, ktorý rozhoduje len o závažných otázkach, týkajúcich sa interpretácie Dohovoru alebo vo veciach, kde sa rieši závažná otázka všeobecného významu. Sudca-spravodajca v takejto veci si pripraví analýzu, ktorá je porovnateľná s diplomovou prácou. Samozrejme, pri tom všetkom mám veľmi intenzívnu podporu zo strany Kancelárie Súdu, právnikov z toho štátu, proti ktorému sťažnosť smeruje, rešeršnej divízie, ktorá vyhotoví na moju žiadosť potrebnú komparatistickú či inú štúdiu ako jeden z podkladov pre rozhodnutie vo veci. Teda sudca ESĽP má na rozdiel od národného sudcu okolo seba veľmi veľa ľudí, s ktorými spolupracuje na vytvorení výsledného produktu. Je to vysoko tímová práca.

Takmer všetko je vopred stanovené plánom práce, ktorý sa robí na pol roka alebo rok vopred. Tento plán obsahuje termíny zasadaní senátov, ktoré zasadajú obvykle každý týždeň raz, termíny zasadaní Výborov, Veľkej Komory, termíny zasadaní pléna Súdu ako najvyššieho orgánu, ktoré tvoria všetci sudcovia Súdu, termíny dovoleniek a pod. Popri tejto typickej činnosti sudcu prijímam aj pozvania robiť prednášky, väčšinou pre sudcov, prokurátorov, advokátov, ale aj študentov a iných záujemcov v členských štátoch Rady Európy. Nakoľko sudca ESĽP je členom diplomatického zboru pri Rade Európy (corps diplomatique), súčasťou jeho nepísaných povinností je aj účasť na spoločenských akciách, recepciách, kultúrnych podujatiach, koncertoch, ale aj súkromných večierkoch, ktoré si organizujú sudcovia medzi sebou navzájom.

Ako hodnotíte situáciu na Európskom súde pre ľudské práva? Aké sú skúsenosti s novým Protokolom 14 k Dohovoru, ktorý zmenil spôsob vybavovania sťažností?

Na ESĽP pôsobí počet sudcov rovný počtu Vysokých zmluvných strán Dohovoru, v súčasnosti 47. Práca na Súde je vysoko organizovaná, nápad vecí, ktoré na Súd prichádzajú je rovnomerne rozdelený medzi jednotlivých sudcov tak, aby všetci mali vyvážený nápad, bez ohľadu na to, za ktorú Vysokú zmluvnú stranu boli zvolení, teda či za štát malý, ako napr. Andorra či Lichtenstein, alebo veľký, ako Ruská federácia či Turecko. Každá vec hneď po jej zaregistrovaní na Súde je pridelená konkrétnemu sudcovi-spravodajcovi, ktorý za jej vybavenie zodpovedá spolu s Kanceláriou Súdu. Kancelária Súdu zohráva veľmi dôležitú úlohu v celom obehu spisu, nakoľko ona so spisom pracuje, zbiera potrebné podklady a až potom spis predloží sudcovi. Teda sudca nestráca čas inými úkonmi, ako len tými, ktoré sú potrebné k právnemu posúdeniu veci, venuje sa výlučne štúdiu kompletného spisu tak, aby ako spravodajca tento mohol predložiť na zasadanie senátu s určitým návrhom. Ako som spomenul vyššie, v celom procese úzko spolupracuje s tímom právnikov a s kanceláriou Súdu.

V súčasnosti je počet nevybavených vecí asi 130.000. Aj táto skutočnosť núti ako Vysoké zmluvné strany Dohovoru, tak aj Radu Európy a sudcov samotných diskutovať a hľadať ďalšie riešenia a cesty, ako systém zefektívniť. Protokolom 14 k Dohovoru, účinným od 1. júna 2010, sa naštartovala už druhá reforma Súdu, ktorá priniesla viacero zmien, od ktorých sa očakáva zvýšenie efektívnosti vybavovania vecí. Ako príklad môžem uviesť zavedenie inštitútu samosudcov, ktorí rozhodujú tie najjednoduchšie veci, kde nie sú splnené formálne náležitosti sťažnosti, ako nevyčerpanie domácich opravných prostriedkov či podanie sťažnosti po uplynutí 6-mesačnej lehoty. Zdá sa to neuveriteľné, ale tieto prípady predstavujú až 80% všetkých sťažností. A to je jeden z problémov, pretože aj tieto veci je potrebné naštudovať a vybaviť, ale zaberajú množstvo času, ktorý by mohol byť venovaný tomu zvyšku „dobrých“ prípadov a tak riešenie týchto „odsúva“.

Protokol 14 zaviedol aj nový dôvod neprijateľnosti sťažnosti, ak sťažovateľ nebol porušením jeho základných práv významným spôsobom znevýhodnený. Tento dôvod by mal byť namierený napríklad proti takým sťažnostiam, kde sa sťažovateľ súdi o veľmi malú finančnú hodnotu a pod. Taktiež upravuje, že také prípady, ktoré neprinášajú nové právne otázky a naopak, je judikatúra ustálená, budú riešiť len trojčlenné senáty bez zdĺhavých diskusií.

Toto všetko by malo prispieť k tomu, aby sa zvýšil počet vybavených vecí.

Dala by sa nejako zhodnotiť situácia na Slovensku čo sa týka aplikácie Dohovoru všeobecnými súdmi?

Nepochybne, pokiaľ ide o aplikáciu Dohovoru na Slovensku, situácia sa veľmi zlepšila, keď sa na vec pozrieme v širších súvislostiach za celé obdobie od roku 1993, kedy Slovenská republika k Dohovoru pristúpila po rozpadnutí federácie. Spoločenské zmeny po roku 1989, nová ústava, priniesli aj to, že medzinárodné zmluvy, teda aj Dohovor, dostali prednosť pred zákonom. V domácej právnickej praxi to bola tiež taká „revolúcia“, keďže vyvstalo hneď niekoľko problémov: právnici, či už sudcovia alebo advokáti, nepoznali obsah týchto medzinárodných dokumentov, nemali žiadnu skúsenosť s ich aplikáciou, teoretici rovnako, dohadovali sa, či je možné priamo Dohovor aplikovať alebo nie, niektorí zastávali názor, že koncept ľudských práv je zasahovaním do vnútorných záležitosti suverénnych štátov, jazyková bariéra, obmedzený prístup k judikatúre, literatúre a pod. Teda je potrebné si uvedomiť, že toto bola situácia a podmienky, v ktorých mal začať fungovať nový systém. Pochopiteľne, všetko nové potrebuje určitý čas na to, aby sa zabehlo v praxi, aby sa našli advokáti, ktorí sa začnú na medzinárodnú zmluvu či judikatúru ESĽP odvolávať, a aby sa našli sudcovia, prvé „lastovičky“, ktorí sa s judikatúrou ESLP začnú oboznamovať a ju aj v praxi aplikovať, a neskôr aj správne aplikovať. Je to prirodzený proces, ktorý prebiehal v každej krajine Dohovoru, a v mnohých krajinách stále prebieha. Samozrejme na druhej strane, vždy je čo vylepšovať a zdokonalovať, v tomto má slovenská justícia tiež nepochybne ešte rezervy. Ale ak hodnotím celú situáciu v celkovom kontexte, keď dnes súdy bežne (aj keď treba povedať že nie vždy) argumentujú vo svojich rozsudkoch štrasburskou judikatúrou, mnohí sudcovia majú záujem sa informovať a sledujú túto oblasť, môžem to hodnotiť s výhľadom do budúcnosti pozitívne.

Ste ako sudca Európskeho súdu pre ľudské práva v kontakte so slovenskými súdmi alebo s Ústavným súdom SR?

Nepochybne som, a to v kontakte so sudcami všeobecných súdov, Najvyššieho súdu SR, rovnako ako so sudcami Ústavného súdu SR. Tento priamy a pravidelný kontakt je veľmi dôležitý, pričom ide o kontakt ako formálny, pracovný, tak aj neformálny. Ak sa má dosiahnuť ideálny stav, ktorým je zosúladenie rozhodovacej činnosti domácich súdnych orgánov s judikatúrou Dohovoru, tak je nevyhnutný permanentný dialóg medzi našimi inštitúciami. Ako som spomenul vyššie, pochádzam z justičného prostredia, poznám ho, a medzi sudcami mám, pochopiteľne aj mnoho kolegov, priateľov, známych a pod. S radosťou prijímam pozvania na rôzne prednášky a iné vzdelávacie aktivity pre slovenských sudcov, prokurátorov, advokátov či študentov, s ktorými sa môžem podeliť o tu nadobudnuté poznatky a prax.

Našou témou pre mesiac máj je kvalita resp. dostatočné odôvodnenie súdnych rozhodnutí. Sám ste boli sudcom všeobecného súdu. Má podľa vás verejná diskusia o súdnych rozhodnutiach a o ich kvalite význam?

Nie je mi celkom jasné, čo rozumiete pod „verejnou diskusiou“? Či diskusiu najširšej verejnosti napríklad na internete, v médiách, alebo verejnú odbornú diskusiu na organizovaných fórach odborníkov.  Nepochybne, diskusia o súdnych rozhodnutiach a o ich kvalite má veľký význam. Dáva možnosť sudcom samotným zistiť na súdne rozhodnutia názor širokej verejnosti, ale zároveň dáva sudcom možnosť určitým spôsobom reflektovať a zamyslieť sa nad nimi. O súdnych rozhodnutiach sa vždy viedli diskusie a aj sa budú viesť. Ide skôr o to, akú formu zvoliť, pokiaľ to má mať určitý efekt. Tie efektívne diskusie by sa, podľa môjho názoru, mali viesť v konštruktívnej rovine, nakoľko len také diskusie môžu viesť k rozumnému a účinnému posunu v interpretácií práva a ku skvalitneniu rozhodovania ako takého. Efektívne diskusie by nemali byť krčmového, vulgárneho a subjektívneho charakteru, ale nemali by byť ani politicky motivované. To všetko bude len kontraproduktívne. Je potrebné si uvedomiť, že v každom spore takmer vždy jedna strana bude nespokojná, preto je tu súd. Teda skutočnosť sama, že rozhodnutie súdu je v neprospech tej strany, ktorá najviac kričí, alebo ktorá sa subjektívne domnieva, že má pravdu, ešte nie je kritériom nesprávnosti rozhodnutia.

Dostatočné a jasné odôvodnenie rozhodnutí je kľúčom ku zvýšeniu dôveryhodnosti občana v justíciu, v spravodlivosť, ale zároveň je dôležité pre právnu istotu občanov. A o to v konečnom dôsledku ide, aby účastník konania, či už civilného alebo trestného mal istotu v to, že jeho vec bude spravodlivo a predvídateľne posúdená a v rozsudku budú jasne uvedené dôvody, prečo bolo zrovna takto v danej veci rozhodnuté. Nedostatočne zdôvodnené rozhodnutie vytvára priestor pre rôzne špekulácie o možnom ovplyvnení sudcu druhou stranou alebo treťou osobou, o podplácaní, korupcií a pod. Ak je rozhodnutie dostatočne zdôvodnené, je potom pre strany v spore, ale aj pre tretie osoby, presvedčivé, a v konečnom dôsledku pôsobí na účastníkov tak, že ho budú, pravdepodobne, aj dobrovoľne rešpektovať. Naopak, a povedal by som že v priamej úmere s nedostatočným zdôvodnením, účastníci potom následne automaticky podávajú a využívajú všetky možné opravné prostriedky, čím je súdivosť v našej krajine vyššia a súdne spory trvajú v konečnom dôsledku podstatne dlhšie. A takisto platí, že sudca má dať do zdôvodnenia svojho rozsudku všetko, potom nie je potrebné (inak ani etické), aby svoje rozhodnutie nejako vysvetľoval či komentoval, malo by tam byť jednoducho všetko potrebné.

Myslíte si, že na Slovensku sa dostatočne diskutuje o súdnych rozhodnutiach? Vedeli by ste to porovnať so situáciou v iných krajinách?

Neviem posúdiť dostatočnosť alebo nedostatočnosť diskusie o súdnych rozhodnutiach na Slovensku. Čo som si ale všimol je skutočnosť, že v médiách sa veľmi často vopred vynášajú súdy v konkrétnych veciach, o vine či nevine, o zodpovednosti niekoho, čo je podľa mňa, ale aj iných mojich kolegov, s ktorými často o mnohých veciach diskutujeme, veľmi nebezpečná prax. Totiž nielenže tu môže dochádzať k porušeniu práva na prezumpciu neviny, zakotvenú v domácom práve ale aj v Dohovore, ale každý veľmi dobre vie, že cez médiá sa veľmi ľahko ovplyvňuje verejná mienka. Niekedy sa zvykne hovoriť, že médiá predstavujú popri zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci tzv. štvrtú moc v štáte. Ak sa na začiatku kauzy verejnosť ovplyvní určitým smerom, potom verejnosť má určité vopred sformované očakávania. Ak súd ale nakoniec rozhodne objektívne podľa dôkazov v spise, ktoré médiá zvyčajne v počiatočných fázach určitého konania nemajú, opačne, vrhá to zlé svetlo na sudcov. A to aj v prípade, ak sudca rozhodol zákonne, spravodlivo a rozhodnutie riadne zdôvodnil. Z tohto súdka sme tu mali zopár prípadov, a to aj proti Slovenskej republike, kde ESĽP dospel k záveru, že zásada prezumpcie neviny bola porušená.

Ak sa pýtate na porovnania, napadá mi príklad Spojeného kráľovstva, kde postavenie justície požíva veľmi vysokú dôveru a súdne konania končia veľakrát už na prvom stupni. Je tam aj nižšia súdivosť oproti Slovenskej republike, hoci počet obyvateľstva je niekoľkokrát vyšší. Sudcovia súdov prvých stupňov veľakrát zostávajú sudcami na prvom stupni celú svoju kariéru a požívajú veľmi vysokú vážnosť, účastníci sporu ich rozhodnutia vysoko rešpektujú, aj keď môžu o nich diskutovať. A aj diskutujú. Ale to je demokracia.

Samozrejme nebolo by fair, keby sme veci takto zjednodušovali. Treba zohľadniť napríklad, že krajiny strednej a východnej Európy prešli a prechádzajú rôznymi transformačnými ekonomickými, politickými, sociálnymi atď. procesmi, ktoré nevyhnutne zasiahli do právneho systému krajiny. Zaviedli sa nové právne inštitúty, zmenili sa kvalitatívne právne vzťahy, zrazu či postupne vznikali nové a nové druhy súdnych konaní, čo v konečnom dôsledku prinieslo podstatný nárast konaní pred súdmi. Teda v tomto smere sa nemôžeme porovnávať s ustálenou spoločnosťou založenou na tradíciách a common law, akou je Spojené kráľovstvo. Teda chcem len povedať, že pri zásadných spoločenských zmenách diskusie o súdnych rozhodnutiach sú len jedným elementom z mnohých, ktorý môže pozitívne prispieť.

Popri diskusiách o rozhodnutiach súdov a ich odôvodneniach je, podľa môjho názoru, tiež potrebné diskutovať o zákonoch tak, aby tieto boli stabilizujúcim prvkom na scéne práva, aby boli prijímané v parlamente širokým konsenzom po dostatočnej verejnej diskusii, aby ich kvalita, jasnosť a predvídateľnosť bola taká, že sudca nebude mať príliš veľký priestor pre príliš široký a rôzny výklad. Príliš časté zmeny zákonov, časté prijímania nových zákonov a ich noviel nielenže zneprehladňujú právny stav pre subjekty práva, ktoré potom nevedia, ako sa majú správať, ale tiež sťažujú situáciu aj sudcom pri právnom posudzovaní veci. Častá zmena zákonov a vôbec právnej úpravy môže vytvárať právnu neistotu, v dôsledku čoho sa potom subjekty práva častejšie súdia, zvyšuje sa nápad vecí na súdoch a tým sa aj predlžuje konanie. Možnosť rôzneho výkladu rovnakého zákonného ustanovenia rôznymi súdmi skôr svedčí o nekvalite zákona, ktorá mohla vzniknúť práve ako dôsledok nedostatočnej diskusie o ňom.

Kde vidíte možnosti pre zvýšenie kvality súdnych rozhodnutí?

Samozrejme, odpoveď na túto otázku je široká a nevyčerpajúca, nakoľko tých skutočností, ktoré majú vplyv na kvalitu rozhodnutí je veľmi veľa. Začal by som napríklad kvalitou štúdia na právnických fakultách a školách na Slovensku. Tam niekde začína odpoveď na túto otázku, nakoľko už počas štúdia práva budúci právnik sa učí právne myslieť.

Ďalšou skutočnosťou je nepochybne výber kandidáta za sudcu. Sudca by mal byť veľmi dobrý právnik s „pridanou hodnotou“. V osobe sudcu by mali byť garancie nielen tie, ktoré sa dajú naučiť, teda odbornosť, organizácia práce, určité skúsenosti nadobudnuté vekom a praxou. Sudca musí garantovať nezaujatosť a nestrannosť, a tieto požiadavky sú často súčasťou povahových a charakterových vlastností jednotlivca, ktoré sa môžu v kolektíve sudcov prejaviť až po určitom čase, keď sa dostane do krízovej situácie, pri lákavej ponuke, vyhrážke a pod. Preto, podľa môjho názoru, kandidát na sudcu by mal byť vybratý z tých najlepších uchádzačov podľa životopisu, rôznych odporúčaní, ktoré by mali byť overiteľné, ale aj životných a praktických skúseností. Rovnako by sa mal určitú dobu na povolanie sudcu pripravovať pod dohľadom iného staršieho skúsenejšieho sudcu.

A to je ďalší moment, ktorý môže vplývať na budúcu prax funkčne mladého sudcu. Totiž ak sudca supervízor bude pre budúceho sudcu zlým príkladom, napr. nebude mať vhodnú a efektívnu organizáciu práce, vhodný prístup pri vybavovaní vecí a pod., tak je riziko, že tieto „zlé“ praktiky sa veľmi ľahko „nalepia“ na zvereného funkčne mladého sudcu. Nižšia kvalita súdneho rozhodnutia môže byť aj dôsledkom toho, že sudca si nevie svoju prácu a prácu kancelárie organizovať, a to sa musí pred nástupom do funkcie sudcu niekde naučiť.

Správne rozhodnutie sudcu je výsledkom správneho vedenia dokazovania, zisťovania skutkového stavu, správneho posúdenia a vyhodnotenia všetkých právnych, skutkových a odborných otázok, .....a v neposlednom rade správneho použitia interpretačných metód a techník, správneho narábania s inštitútom dôkazného bremena, inštitútom voľného hodnotenia dôkazov a miery voľnej úvahy, kedy je širšia, kedy užšia, kedy žiadna, práca s princípom právnej istoty, rovnosti zbraní...... A toto všetko sa musí nakoniec premietnuť do odôvodnenia každého rozsudku. Teda nepochybne ďalšiu skutočnosť, pokiaľ hovoríme o kvalite súdnych rozhodnutí, predstavuje kvalitné vzdelávanie sa ako počas prípravy na sudcu, tak aj po vymenovaní za sudcu.

Často sa hovorí, že rozsudok by mal byť stručný. Niekedy sú však rozsudky tak stručné, že nie je jasné, ako súd k rozhodnutiu prišiel a prečo rozhodol určitým spôsobom. Ako sa na to pozerá Európsky súd pre ľudské práva?

Vždy bude závisieť od okolností prípadu a povahy veci. Ja nie som zástanca veľmi dlhých odôvodnení rozhodnutí. Viem si predstaviť situácie, kedy si povaha veci vôbec nebude vyžadovať dlhé odôvodnenie, v prípadoch späťvzatí, súdnych dohôd, tam, kde už nie je spor. Napríklad v poľskom procesnom práve v niektorých veciach súd nevyhotovuje písomné dôvody rozhodnutia, len na vyžiadanie účastníkom konania. Avšak v zásade do presvedčivého odôvodnenia by sa mali dostať všetky tie veci, skutkové zistenia a ich vyhodnotenie sudcom tak, ako som uviedol vyššie pri predchádzajúcej odpovedi, aby rozhodnutie bolo aj preskúmateľné vyššími súdmi v prípade potreby.

Judikatúra ESĽP v tejto oblasti je dosť jasná a presvedčivá. Nedostatok dôvodov rozhodnutia môže predstavovať porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru a často-krát k takémuto záveru aj došiel a porušenie zistil, je to napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija v. Španielsko, Múčková v. Slovensko a mnohé ďalšie. Dôležitá nebude ani tak dĺžka odôvodnenia, ako jeho obsah, a ten musí byť dostatočne vyčerpávajúci, bohatý na vysvetlenia a zodpovedanie otázok typu kto, prečo, ako, na základe čoho a pod....tak, ako som už uviedol vyššie na Vašu otázku. Ako mnohokrát pripomenul ESĽP vo svojich rozhodnutiach, že „...spravodlivosť nielenže musí byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že je vykonávaná...“. A tu odôvodnenie rozhodnutia a jeho úplnosť a presvedčivosť zohráva rovnako dôležitú úlohu.

Čo si myslíte o názore, že k zrozumiteľnosti súdnych rozhodnutí by prispela ich prehľadnejšia štruktúra – napríklad číslovanie odsekov, oddelenie jednotlivých častí odôvodnenia alebo nadpisy jednotlivých významových celkov rozsudku?

Štruktúra súdnych rozhodnutí sa vyvinula historicky v každom právnom systéme do určitej miery rozdielne, avšak všetky štruktúry rozhodnutí majú spoločné to, že z rozhodnutia musí byť zrejmé, kto rozhodnutie vydal, aké rozhodnutie vydal, a samozrejme z odôvodnenia sa dá dozvedieť, ktorá strana čoho sa domáhala, aké dôkazy sudca vykonal a prečo vec určitým spôsobom posúdil.

Aj rozsudky ESĽP majú svoju štruktúru, najskôr sa uvedie zloženie senátu, potom je to časť o faktoch, vrátane domáceho a iného práva, časť, z ktorej je zrejmé, čoho sa domáha sťažovateľ, čo tvrdí strana, proti ktorej sťažnosť smeruje, a potom právne posúdenie veci. Operatívna časť, teda výrok je až na konci rozsudku. Ale to si myslím nie je až také podstatné, rozhodujúce je, aby bol vytvorený určitý systém, určitá štruktúra rozhodnutia, a najmä, aby sa tam uviedli všetky potrebné informácie, predpisy a úvahy sudcu. Jednotlivé myšlienky, odstavce rozsudku sa na ESĽP číslujú, čo má praktický význam pri diskusii sudcov o veci, keďže sa potom ľahšie hľadajú namietané formulácie. Moja odpoveď na túto otázku znie pozitívne, avšak nedomnievam sa, že je toto to podstatné.

Aká by mala byť úloha vzdelávania pri zvyšovaní kvality súdnych rozhodnutí? Sú podľa vás na Slovensku v tejto oblasti nejaké rezervy?

Ako som spomenul vyššie, vzdelávanie je nepochybne dobrá investícia do sudcu či adepta na post sudcu. Jedným z predpokladov, aby sudca prijal dobré rozhodnutie, je, popri iných, aj jeho odborná erudovanosť, informovanosť o právnych predpisoch, ich interpretácií, platnej judikatúre najvyššieho súdu, ústavného súdu, právnickej literatúre, ktorá pojednáva o určitej problematike a podobne. Sudca, najmä budúci sudca by mal byť aj vzdelávaný práve na samotné písanie a štruktúru odôvodnení rozhodnutí, vnútornú aj vonkajšiu logickosť odôvodnenia, vyváženosť, úplnosť, aj toto by malo byť súčasťou prípravy budúceho sudcu v rámci určitej „čakateľskej“ doby. Pokiaľ ide o rezervy, v zásade sa všetko dá vylepšovať, avšak na túto otázku sa mi obtiažne odpovedá, nakoľko nemám presný prehľad o tom, ako sa tejto oblasti v súčasnosti venuje, aká je kvalita vzdelávacích seminárov atď.

Viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva sformulovali požiadavku, že súdne rozhodnutie musí byť dostatočne odôvodnené (napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko). Aké najčastejšie chyby robia slovenské súdy pri odôvodňovaní súdnych rozhodnutí?

Áno, z času na čas príde taká sťažnosť aj proti Slovensku, najmä sú to sťažnosti v trestných veciach, ktoré sa týkajú nedostatočného zdôvodnenia dôvodov pri opakovanom predlžovaní väzby. ESĽP prijal zásadu, že čím dlhšie väzba trvá, tým opodstatnenejšie vzniká potreba podrobnejšieho vysvetlenia dôvodov. Teda tak, ako pri vzatí do väzby stačí sa odvolať na existenciu niektorého z dôvodov väzby podľa zákonného ustanovenia a stručne uviesť okolnosti, to už nebude stačiť pri opakovanom predlžovaní. Potrebné je si uvedomiť, že väzba je len dočasné opatrenie, umožňujúce v nevyhnutne potrebnom čase zasiahnuť do základného práva jednotlivca na osobnú slobodu zo zákonom určeného dôvodu, ktoré sa považuje za nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Avšak súčasne je tu aj povinnosť štátu viesť riadne a v primeranom čase potrebné vyšetrovanie a obmedzenie osobnej slobody pred právoplatným uznaním viny zbytočne nepredlžovať.

V tejto súvislosti môžem uviesť ako príklad aj slovenskú vec Múčková v. Slovensko, kde ESĽP vyčítal slovenským súdom, že pri výklade neurčitých právnych pojmov, ako napr. „zrejme bezúspešné uplatňovanie práva“ a pod. musí argumentácia súdu obsahovať aj dostatočný počet myšlienkových krokov či úvah, ktoré zrozumiteľne „premosťujú“ tieto neurčité pojmy s konkrétnymi skutkovými situáciami.

Pred časom vyniesol Európsky súd zaujímavé rozhodnutie vo veci Beian v. Rumunsko. Rozhodol, že existencia vzájomne si odporujúcich rozhodnutí vnútroštátnych súdov týkajúcich sa tej istej otázky je porušením Dohovoru. Vidíte problém s nekonzistentnosťou súdnych rozhodnutí aj na Slovensku?

Vo veci Beian v. Rumunsko ESLP jednohlasne zistil, okrem iných aj porušenie článku 6/1 Dohovoru, jednoducho spočívajúce v tom, že dotknutý kasačný súd mal zažívanú takú prax, že zvykol rozhodovať v obdobných veciach úplne rozdielne, čím sa sám takto stal zdrojom právnej neistoty, o ktorej sme vraveli vyššie. Zároveň ale bolo úlohou najvyššieho súdu takéto nedostatky upravovať. Na tento druh problému má Súd rozvinutú pomerne dobre svoju judikatúru a takéto porušenia našiel vo viacerých prípadoch, ktoré sťažovatelia priniesli predeň.

Pokiaľ ide o nekonzistentnosť súdnych rozhodnutí, táto môže mať dôvody rôzne. Môže ísť na jednej strane o zlú interpretáciu zákonného ustanovenia sudcom v dôsledku jeho nedostatočnej znalosti interpretačných pravidiel, ale rovnako dobre to môže byť výsledkom skutočnosti, že dané zákonné ustanovenie je tak nekvalitné a samé ponúka viaceré výklady, ktoré sú možné pri správnom použití interpretačných pravidiel. V tomto druhom prípade potom zodpovednosť za nekonzistentnosť v určitom časovom momente nie je na sudcovi, ale na tom, kto nekvalitný zákon pripravil. Na tieto prípady má tiež ESĽP pomerne bohato rozvinutú judikatúru.

Pokiaľ ide o rozhodnutia slovenských súdov, v praxi je vytvorený systém, ktorý by takejto nekonzistentnosti mal predchádzať. Pokiaľ viem, je tu každému sudcovi dostupná judikatúra najvyššieho súdu, ktorou by sa mali nižšie súdy riadiť, rovnako je tu dostupná judikatúra ústavného súdu. Pri súdoch tiež pôsobia senáty, ktorých úlohou je súdnu prax zjednocovať a tak predchádzať takej situácií.

Akým smerom sa môže podľa vás judikatúra Európskeho súdu ohľadom kvality odôvodňovania súdnych rozhodnutí bude ďalej vyvíjať?

Tak ako sa vyvíja spoločnosť, vyvíja sa aj judikatúra ESĽP. Sú oblasti, kde vývoj judikatúry skutočne nabral citeľný posun, môžem uviesť otázku aplikácia článku 1 Protokolu 1, teda majetkové práva, aj na právo sociálneho zabezpečenia, čo pred 20 rokmi nebolo predstaviteľné. Takisto aplikabilitu článku 6 Dohovoru na štátnych úradníkov, kde tiež došlo k výraznému posunu, ako aj ďalšie oblasti.

Pokiaľ ide o oblasť odôvodňovania súdnych rozhodnutí, tam nepredpokladám, že by malo v blízkej budúcnosti prísť k podstatnému odklonu. Požiadavky, ktoré judikatúra Súdu má na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí, sú, podľa môjho názoru, dostatočne rozumné, sledujúc účel odôvodnenia tak, aby účastníci konania mali objektívne pocit, že sa im dostalo spravodlivého súdu, ale aj zároveň, aby rozhodnutia boli natoľko zrozumiteľne a jasne zdôvodnené, aby ich bolo možné preskúmať súdom vyššieho stupňa.