Podľa mňa a na čo autorka, inak v peknej eseji, trochu pozabudla je účel a kontext celej výpovede. Účelom karikatúr, in genere, nie je sprostredkuvávať informácie, ale vtipným zábavným spôsobom poukazovať na javy a udalosti verejného života. Táto skutočnosť môže byť veľmi nebezpečná pri veciach, ktoré sú vnímané časťou verejnosti zvlášť citlivo. Náboženské vyznanie do tejto oblasti nepochybne patrí a má špecifické postavenie. Pre veriacich ľudí (a to nielen moslimov) je jednou z najdôležitejších vecí (ak nie najdôležitejšou) v živote, oblasťou, kde v ich ponímaní nie je priestor pre zábavu, zosmiešňovanie alebo vtipy. Preto ich reakcie na podobné karikatúry môže byť absolútne neadekvátne nevylučujúc násilné útoky či dokonca smrť. Pri islame je reakcia dokonca do istej miery predpokladaná, čo si vyžaduje osobitnú starostlivosť a zodpovednosť novinárov aj vo vzťahu napr. k ochrane života a zdravia iných. Americká doktrína slobody prejavu "clear and present danger" túto situáciu celkom dobre vystihuje aj keď samozrejme trochu v inom kontexte Smerujem k tomu, že hranica medzi provokáciou a slobodou prejavu špeciálne pri náboženských veciach je veľmi nejasná. Preto napr. zobrazenie proroka Mohammeda v novinách či inde, za čo je mimochodom trest smrti v mnohých arabských krajinách, môžeme rovnako charakterizovať aj ako provokáciu (frustráciu ?) novinárov, ktorá nie je v súlade so zodpovednostnou žurnalistikou. Informovať a kritizovať napr. dodržiavanie ľudských práv v arabských krajinách, resp. postavenie žien v islame, sa určite dá aj iným spôsobom ako zosmiešňovaním najvýznamnejšej osoby pre viac ako miliardu ľudí na tejto planéte. Prinajmenšom v rovine etickej dánski novinári nepostupovali správne. Pri trestných sankciách pre nich by som bol zdržanlivejší a nepovažoval by som ich potrestanie trestným právom za racionálne a spravodlivé.
Sloboda prejavu a jej hranice
Kristína Potomová | 11. 06. 2011 | komentárov: 19
Autorka je víťazkou tohtoročnej Ceny Otvoreného práva, ktorú vyhrala s esejou na tému "Sloboda prejavu a jej hranice". V tejto eseji rozoberá aktuálny problém týkajúci sa karikatúr v novinách.
Medzi základné ľudské a osobné práva v každej demokracii patrí nepochybne sloboda prejavu, právo, ktorého záruka je vnímaná ako nevyhnutná súčasť moderného Rechtsstaatu a ochrana ktorého by mala byť zabezpečená v záujme sebarealizácie jedinca, jeho participácie na demokratickom fungovaní štátu ako aj argumentu hľadania pravdy (search for truth) najlepšie uskutočniteľného v podmienach pluralizmu názorov a myšlienok. Zaujímavý a hádam aj kľúčový aspekt chápania slobody prejavu však spočíva v určení hraníc a limitov, ktorými možno toto právo ohraničiť v záujme nejakých iných hodnôt, ktoré tým staviame na nadradenú priečku. Pri kolízii slobody prejavu a osobnostných práv je z pohľadu európskeho ľudskoprávneho systému zvlášť náročné vymedziť generálny rámec stanovujúci, ktorému právu priznať väčšiu právnu ochranu, dôvodom čoho je rovnocenná ochrana ľudských a občianskych práv, avšak do kolízie tu môže prísť aj verejný poriadok. Viacero právnych otáznikov v súvislosti s morálkou, sebacenzúrou a spomínanou problematikou nastoľuje prípad dánskych novín Jyllands Posten.
Po zverejnení dvanástich karikatúr proroka Mohameda v tomto denníku sa rozpútala séria udalostí zahŕňajúca masívny odpor zo strany moslimskej komunity tak v Dánsku ako aj v arabských krajinách. V októbri 2005 niekoľko moslimských organizácií podalu žalobu na Jyllands Posten za spáchanie trestného činu podľa dánskeho Trestného zákona. Ustanovenia tohto zákona zakazujú rúhanie a narúšanie verejného poriadku verejným zosmiešňovaním alebo urážaním vierovyznania a jeho dogiem akejkoľvek právoplatne existujúcej náboženskej komunity v Dánsku. Treba spomenúť, že len jeden prípad v histórii mal za následok udelenie trestu na základe tohto ustanovenia, a to prípad z roku 1938, v ktorom figurovala skupina propagujúca antisemitské myšlienky. Súd zastavil vyšetrovanie konštatujúc, že skutková podstata prípadu nenapĺňala predpoklady trestného činu.
Spor a kontroverzia v tomto prípade spočíva v tom, že došlo k údajnej urážke a zásahu do práva na náboženské vyznanie príslušníkov moslimskej viery, tj. k rúhaniu. Pre moslimov je zobrazenie proroka Mohameda neprípustným rúhaním a podobne urážlivo pociťovali aj zobrazenie vyznávačov islamu s teroristickým podtextom a karikatúry s motívom utláčaných moslimských žien. Je dôležité si na tomto mieste priblížiť otázku miery individualizácie dotknutej osoby, nakoľko sa ponúka viacero náhľadov. Do úvahy prichádza konflikt dvoch rovnocenných práv, slobody prejavu a slobody náboženstva, alebo môže oproti slobode prejavu stáť ochrana verejného poriadku či špecifický aspekt ochrany morálky v súvislosti s náboženským vierovyznaním. Inštitút rúhačstva je v súčasnosti v platnosti vo viacerých európskych krajinách, okrem iného aj v spomínaných ustanoveniach dánskeho právneho poriadku. Možno konštatovať, že karikatúry s náboženskou tématikou sú zamerané na skupinu osôb charakteristickú určitým spoločenským znakom , avšak tým, že by sme poskytli náboženstvu ako takému, jeho dogmám a symbolom rovnakú mieru ochrany ako jednotlivcovi proti zásahu do jeho individuálneho práva na náboženstvo, staviame tieto dve hodnoty na roveň, čo spôsobouje istú disproporciu. Fakt, že sa tu nejedná o individuálny prejav nenávisti a zásah do osobného práva, treba zohľadniť pri diskusii o akceptovateľnej miere slobody prejavu.
Ďalším argumentom prispievajúcim k záveru, že nedošlo k prekročeniu hraníc slobody prejavu, je, že formou prejavu bola karikatúra. Zámerom karikatúry je špecifický druh zobrazenia, ktorý má podať satirický a skresľujúci obraz určitého spoločenského, politického alebo iného javu s cieľom preháňať a posúvať skutočný význam, pričom politická karikatúra je zobrazením aktuálneho diania vo vizuálnej podobe . Zároveň je nositeľom odkazu, sprostredkovaváteľom názorovej výmeny v spoločnosti, je však absolútne zrejmé, že miera akceptácie musí byť v tomto prípade stanovená čo najširšie, nakoľko vtip a satira sú práve cieľom karikatúry. K obmedzeniu slobody prejavu možno pristúpiť len za účelom sledovania legitímneho cieľa a kritériom pri takomto obmedzení v prípade karikatúry je miera vulgárnosti, útočnosti a obsahovej nebezpečnosti prejaveného názoru. Zámerom Jyllands – Posten nebolo vyjadrenie nenávisti alebo agresívna difamácia náboženstva.
Je nevyhnutné dať taktiež striktnú hranicu medzi hodnotiacimi úsudkami a faktmi. V prípade Lingens p. Rakúsku sa viedenský regionálny súd vyjadril, že pravdivé faktické výroky si zasluhujú väčšiu ochranu ako názory a p. Lingens bol uznaný vinným, nakoľko nedokázal poskytnúť dôkaz pravdy pre hodnotiace úsudky uverejnené v časopise Profil . Naozaj ťažko si predstaviť praktizovanie slobody prejavu, pokiaľ by boli aprobované len overené a nepochybne pravdivé faktické výroky - fakty by mali požívať rovnakú ochranu ako hodnotiace úsudky. S tým bezprostredne súvisiaci dôkaz pravdy, ktorý pri názore neprichádza do úvahy, nie je namieste ani v prípade karikatúry prezentujúcej subjektívny náhľad, úsudok o danej problematike, skôr možno povedať, že pokiaľ by dotyčné kresby odkazujúce na extrémistické vetvy islamu či utláčané ženy neboli do istej miery založené na reálnej skutočnosti, nevzbudili by taký odpor a pobúrenie. V každom prípade, upretie právnej ochrany názorom v rámci spoločenskej diskusie znamená upierať právo na slobodu prejavu.
Kde teda treba stanoviť hranice? Je jeden názor, že na tento inštitút treba nahliadať inak než na ostatné slobody. Vezmime si príklad: keby chcel štát obmedziť povedzme slobodu pohybu, mohol by okolo svojho štátneho územia vybudovať plot znemožňujúci obyvateľom prekročiť hranice a tým by zabránil akémukoľvek výkonu tohto práva mimo svojho územia. Keby sa však štát rozhodol obmedziť slobodu prejavu, nemôže nejakým spôsobom zabrániť ľuďom, aby rozprávali a šírili myšlienky, minimálne nie vo význame formulovania slov, reči. Obmedzenie môže prísť až vo forme sankcie za prekročenie stanovených medzí. Hranice slobody prejavu teda možno chápať vo vymedzení sankcie, resp. správania sa subjektov práva, ktoré bude mať charakter právom reprobovaného konania. Tu prichádzajú k slovu súdy, ktorým prináleží na základe princípu proporcionality rozhodovať, ktorý prejav koliduje v neprijateľnej miere s iným právom či verejným poriadkom a kedy prevažuje potreba ochrany samotnej slobody prejavu. V nadväznosti na to sa žiada spomenúť, že sloboda prejavu je založená na individuálnosti a autonómii jedinca a dostáva najväčší význam práve vtedy, ak akceptujeme aj tvrdenia šokujúce a kritické. Pre právny dialóg a rozvoj v oblasti ľudskoprávnych otázok je prínosné, ak je sloboda prejavu uplatňovaná predovšetkým novinármi v plnom „rozsahu“ stanovenom právnymi normami a konzekventne dochádza k akceptácii aj nonkonformných a rozporuplných názorov spoločnosťou.
Denník Jyllands – Posten oslovil značne väčšie množstvo umelcov, než je počet tých, ktorí napokon prispeli kontroverznými karikatúrami. V prípade tých ostaných ide v istom zmysle o sebacenzúru, tj. o odmietnutie publikovania svojich prác z dôvodu obavy, že by mohlo dôjsť k dotknutiu sa alebo zásahu do práv a slobôd iných alebo iných nežiaducich následkov. Bola to však sebacenzúra z úcty k hodnotám, k slobode vyznania a náboženským dogmám islamu, podľa ktorej zobrazenie Mohameda je rúhaním, alebo to bola sebacenzúra zo strachu? Nie bezdôvodne sa považuje sebacenzúra nad rámec nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti za ešte zhubnejší jav, než cenzúra zvonka, stavia sa totiž priamo proti podstate slobody vyjadrenia, ktorá nadobúda o to osobitejší význam, ak podnetom na mlčanie nie je vnútorný morálny imperatív, ale – imperatív strachu.
Záver, ktorý z toho plynie, je nasledovný: podľa môjho názoru uverejnením karikatúr sa denník Jyllands- Posten nedopustil trestného činu rúhania, ani neprekročil nejaké hranice v právnom zmysle. Prípad vo svetle reakcie európskych krajín a krajín moslimských poukázal na viaceré zaujímavé skutočnosti. Niekoľko európskych krajín po incidente vydalo sériu karikatúr aj vo svojich novinách a toto gesto zobrazuje dôležitosť pripisovanú ochrane slobody prejavu v európskej právnej komunite, či už v rovine právnej alebo symbolickej. Prijatie bolo v jednotlivých krajinách istotne rôznej povahy, čo má súvis aj s pretrvávajúcou kriminalizáciou rúhačstva v niektorých štátoch, no otázky osobnostných práv a exemplárne náboženstva sú v európskej jurisdikcii často ponechané na miere uváženia štátov. Ustanovenia upravujúce slobodu náboženstva a spôsob ich aplikácie determinujú historicko- spoločensko – politické pomery toho- ktorého štátu a ich riešenie „zvonka“ môže prinášať rôzne komplikácie.
Na druhej strane, vlna odporu z moslimských krajín a moslimského obyvateľstva všeobecne, ústiaca do obáv členov redakcie Jyllands- Posten o život, bojkotu dánskeho tovaru, alebo napríklad do odmietavej pozície Turecka voči zvoleniu vtedajšieho dánskeho premiéra Rasmussena, ktorý vyjadril podporu zverejneneniu karikatúr, na pozíciu generálneho tajomníka NATO, robí potrebu ochrany a presadzovania slobody prejavu o to naliehavejšou. V spoločnosti, kde politická alebo „náboženská“ satira, pretože k prelínaniu náboženstva a politiky dochádza neustále, je schopná viesť k takémuto odmietaniu, neprijatiu, ale aj strachu, nemôžeme hovoriť o úplne slobodnej tlači. Stotožňujem sa s názorom, že v spoločnosti, kde je vôbec riešená možnosť, že vtip, prehnaná karikatúra môže zakladať vážne porušenie osobnostných práv alebo verejného poriadku, dochádza len a len k preťažovaniu súdov a hromadeniu zjavne neodpodstatnených žalôb. Zostáva len vysloviť nádej, že súdy budú v budúcnosti vo svojej rozhodovacej činnosti vždy prihliadať na nezastupiteľné miesto vyhradené ochrane slobody prejavu, že nebudú umlčiavať tam, kde to v demokracii nie je potrebné a tým prispievať k vytvoreniu lepšej a bohatšej spoločnosti.
Súvisiace články
Náhrada nemajetkovej ujmy: ako určiť jej výšku?Diaľnice vs. záhradkári (pokračovanie)Dohovor o domácich pracovníkochPrezidentský vzdor a nominačné mantinelySloboda prejavu a jej hranice Články autora
Tomáš | 11. 06. 2011 15:22:59
// Reagovať
Slavo Trnkocy | 13. 06. 2011 18:57:17
// Reagovať
Pani Potomova, v prvom rade mi dovolte zablahozelat Vam.
ocenujem, ze ste sa na nie co take dali a ini Vam zase dali ocenenie. Co sa tyka slobody prejavu a jej limitov, tak mozeme hovorit (a mozno aj pisat) skoro az bez limitov o tom, kde su limity. Stretavame sa s tym, ze nieco znevazuje, jatri a uraza a nieco informuje, provokuje ... Miera vhodnosti je casto problematicka. Co je spravne, zistime casto az neskor a aj to len vzhladom na priestor, v ktorom sa nachadzame.
Sloboda prejavu je naozaj problem a to ci sirite informacie alebo informacie siria nieco o Vas. Najdolezitejsie ale je, ze sloboda prejavu je. Aj ked casto v rozhodovacej cinnosti spochybnena.
ocenujem, ze ste sa na nie co take dali a ini Vam zase dali ocenenie. Co sa tyka slobody prejavu a jej limitov, tak mozeme hovorit (a mozno aj pisat) skoro az bez limitov o tom, kde su limity. Stretavame sa s tym, ze nieco znevazuje, jatri a uraza a nieco informuje, provokuje ... Miera vhodnosti je casto problematicka. Co je spravne, zistime casto az neskor a aj to len vzhladom na priestor, v ktorom sa nachadzame.
Sloboda prejavu je naozaj problem a to ci sirite informacie alebo informacie siria nieco o Vas. Najdolezitejsie ale je, ze sloboda prejavu je. Aj ked casto v rozhodovacej cinnosti spochybnena.
beáta svediaková | 15. 06. 2011 16:25:49
// Reagovať
V celom rozsahu súhlasím s komentárom pána Tomáša.
Ondrej Pivarči | 15. 06. 2011 16:49:55
// Reagovať
detto súhlas
ešte by som dodal, že rovnako ako existuje rozumná miera prevencie materiálnych škôd, existuje aj rozumná miera prevencie nemajetkovej ujmy. V súvislosti s tým ma priam irituje výraz "nemajetková ujma", keďže takéto pomenovanie má slúžiť rozlíšeniu od majetkovej a zdôrazňovať, akúsi prioritu majetkovej ujmy, keďže z nej sa vytvára negácia. Mohli by sme nemajetkovú ujmu nazývať jednoducho iba ujmou a majetkovú iba škodou? Potom by nemusel panovať pojmologický chaos, keď jednak existuje "škoda na zdraví" a jednak "majetková ujma na aute", čo iba vnáša zbytočný chaos do zrozumiteľnosti objektívneho práva pre bežných ľudí.
A ešte by som dodal, že ak vieme podrobne upraviť generálnu prevenčnú povinnosť predchádzať škodám a osobitné spôsoby zodpovednosti za škodu, prečo neupraviť takéto inštitúty aj vzhľadom k ujme? Či chceme mať donekonečna naše civilné právo postavené okolo "kráľa Majetku" s úbohými pár ustanoveniami o ochrane osobnosti či poslabšej úprave rodiny s odôvodnením, že veď ostatok "vyrieši aplikačná prax"? Tomu sa povie už "písané právo", fakt. Čím sú veci také výnimočné, že si "zaslúžia" prednosť pred ľuďmi, hoci je právny poriadok určený najmä ľuďom? Nuž, nie všetko treba len kopírovať z RP.
A ešte by som dodal, že ak vieme podrobne upraviť generálnu prevenčnú povinnosť predchádzať škodám a osobitné spôsoby zodpovednosti za škodu, prečo neupraviť takéto inštitúty aj vzhľadom k ujme? Či chceme mať donekonečna naše civilné právo postavené okolo "kráľa Majetku" s úbohými pár ustanoveniami o ochrane osobnosti či poslabšej úprave rodiny s odôvodnením, že veď ostatok "vyrieši aplikačná prax"? Tomu sa povie už "písané právo", fakt. Čím sú veci také výnimočné, že si "zaslúžia" prednosť pred ľuďmi, hoci je právny poriadok určený najmä ľuďom? Nuž, nie všetko treba len kopírovať z RP.
beáta svediaková | 16. 06. 2011 14:48:20
// Reagovať
Plný súhlas s pánom Pivarčim, pokiaľ ide o prestárlé právne úpravy, ktoré už vôbec neodrážajú súčasnú realitu. Ja som už na tému sa zmieňovala.
Žiaľ, navyše je v justičných vysokých kruhoch zastávaný názor, že prvostupňovým súdom judikovať neprináleží. Stačí si zobrať príklad z ČR, pokiaľ ide napr. o Občianske právo, kde ČR a kde SR.
SR zaspala v 90 -tych rokoch.
Veď však čo by sa trápili kompetentní, parlament, legislatívci a podobne...
Schytá to sudca.
Pre pobavenie posielam vtip:
Sedí matka a syn oproti sebe, matka plače a hovorí :
Vychovávali sme Ťa ako sme najlepšie vedeli, láskou sme Ťa zahŕňali, čo sme mohli, to sme Ti dali, toľké nádeje sme do Teba vkladali ....
A teraz z Teba vyrastie jeden SUDCA !?! .....
Krásny deň prajem všetkým
U nás počúvam už dvadsať rokov o rekodifikácii OZ a NIČ.
Žiaľ, navyše je v justičných vysokých kruhoch zastávaný názor, že prvostupňovým súdom judikovať neprináleží. Stačí si zobrať príklad z ČR, pokiaľ ide napr. o Občianske právo, kde ČR a kde SR.
SR zaspala v 90 -tych rokoch.
Veď však čo by sa trápili kompetentní, parlament, legislatívci a podobne...
Schytá to sudca.
Pre pobavenie posielam vtip:
Sedí matka a syn oproti sebe, matka plače a hovorí :
Vychovávali sme Ťa ako sme najlepšie vedeli, láskou sme Ťa zahŕňali, čo sme mohli, to sme Ti dali, toľké nádeje sme do Teba vkladali ....
A teraz z Teba vyrastie jeden SUDCA !?! .....
Krásny deň prajem všetkým
U nás počúvam už dvadsať rokov o rekodifikácii OZ a NIČ.
Joe (chcem zostať v anonymite) | 16. 06. 2011 15:16:27
// Reagovať
Len doplním, že vtip má aj obrazovú verziu v podobe Shootyho komentára.
Ondrej Pivarči | 16. 06. 2011 16:40:31
// Reagovať
:-)
Pobavila ma tá veta, že: "Žiaľ, navyše je v justičných vysokých kruhoch zastávaný názor, že prvostupňovým súdom judikovať neprináleží." Keďže iudicare v latinčine znamená súdiť (viď: http://de.wikipedia.org/wiki/Judikatur), tak judikátom je každé rozhodnutie súdu, inak neviem, čo by malo byť náplňou práce prvostupňových súdov, ak nie súdiť. Ak rozlišujeme na "užší" a "širší" význam slova (čo je tak trošku zvrátené, ak pojmy majú označovať jednotnú myšlienkovú predstavu, viď: http://cs.wikipedia.org/wiki/Pojem) ako rozlišuje tento zdroj: http://cs.wikipedia.org/wiki/Judikát, potom užší význam pojmu judikát je rozhodnutie, ktoré predurčuje rozhodnutia súdov nižšieho stupňa ... nie však silou práva (ipso iure), keďže precedenty nemáme, ale len ipso argumento, v SR však najskôr asi "mocou inštancie" ("ja som vyšší súd, a keď sa voči tvojmu rozhodnutiu na mňa odvolajú, zruším ho, lebo ma nerešpektuješ").
Zaspať zaspala už ČSFR, nieto ešte SR. Hlavná vec, že "musel byť prijatý" nový Obchodný zákonník a reštitučné zákony a "malá a veľká privatizácia" v legislatíve, pričom Ústava, Občiansky zákonník, Trestný zákon, Trestný poriadok, OSP a spol., to všetko bolo v úzadí. Keď vedela 1. ČSR mať od začiatku ústavný poriadok na úrovni, prečo nie ČSFR? Neverím tomu, že pár rozumných poradcov na legislatívu napr. zo SUI, SWE či NED by sa nebolo našlo. Ale tak niekomu ten chaos vyhovoval ... viem aj menovať, ale kto sledoval dianie v médiách vtedy, vie, kto napr. "delil republiku" a patril do tej skupinky ľudí, ktorým chaos vyhovoval.
Ale nie je to všetko len o škaredej legislatíve a pekných sudcoch ... viď napr. rozporné rozhodovanie Ústavného súdu SR dnes (písal som v inom príspevku) alebo "perly z krajských súdov", z ktorých viem uviesť (ale nesmiem, preto neuvádzam, sú totiž ešte "živé") aj nejaké tie značky.
Keď sa už bavíme o ČR ... nechcel by som byť v ich koži ohľadom právneho dopadu terajšej "stávky". Občianske právo tam tiež nemá na ružiach ustlané, inak by EliOZ bol už dávno realitou a nielen v 1. čítaní parlamentu. Ale súhlasím, že sú ďalej ako my.
Zaspať zaspala už ČSFR, nieto ešte SR. Hlavná vec, že "musel byť prijatý" nový Obchodný zákonník a reštitučné zákony a "malá a veľká privatizácia" v legislatíve, pričom Ústava, Občiansky zákonník, Trestný zákon, Trestný poriadok, OSP a spol., to všetko bolo v úzadí. Keď vedela 1. ČSR mať od začiatku ústavný poriadok na úrovni, prečo nie ČSFR? Neverím tomu, že pár rozumných poradcov na legislatívu napr. zo SUI, SWE či NED by sa nebolo našlo. Ale tak niekomu ten chaos vyhovoval ... viem aj menovať, ale kto sledoval dianie v médiách vtedy, vie, kto napr. "delil republiku" a patril do tej skupinky ľudí, ktorým chaos vyhovoval.
Ale nie je to všetko len o škaredej legislatíve a pekných sudcoch ... viď napr. rozporné rozhodovanie Ústavného súdu SR dnes (písal som v inom príspevku) alebo "perly z krajských súdov", z ktorých viem uviesť (ale nesmiem, preto neuvádzam, sú totiž ešte "živé") aj nejaké tie značky.
Keď sa už bavíme o ČR ... nechcel by som byť v ich koži ohľadom právneho dopadu terajšej "stávky". Občianske právo tam tiež nemá na ružiach ustlané, inak by EliOZ bol už dávno realitou a nielen v 1. čítaní parlamentu. Ale súhlasím, že sú ďalej ako my.
beáta svediaková | 16. 06. 2011 15:55:09
// Reagovať
Ahoj Joe, dlho som Ťa nepočula, neidela ... :-)
viem, mám ju, len v obrazovej podobe to v komentári nešlo, tak som to vyriešila takto.
viem, mám ju, len v obrazovej podobe to v komentári nešlo, tak som to vyriešila takto.
beáta svediaková | 16. 06. 2011 18:52:16
// Reagovať
No teda, pán Pivarči dnes sa mimoriadne zhodujeme, zase súhlas, ešte ma niekto obviní, že som zaujatá, lebo Vám nahrávam. :-)
Jasné, že nie je všetko o škaredých legislatívcoch a o pekných sudcoch, myslím, že ma už v tomto poznáte, že ja pripúšťam, resp., že snáď asi aj prirodzené, že sú biele ovce a v stáde sa nájde aj čierna ovca. A myslím, že aj moje názory o kritike sudcov sú tiež známe.
Nič nie je čierno biele.
Uvediem príklad z takmer z " dnešných dní".
Na tlačovej konferencii včera odznela ústami pani premiérky tzv. Správa o stave slovenskej justícii, ktorú vypracoval pán čestný prezident Medzinárodnej asociácie sudcov.
Avšak prezident, nie čestný, ale nazvime ho výkonný tejto asociácie, teda iný pán, konštatoval vo svojom liste okrem iného napr.aj to, že teraz prijaté statusové zákony sudcov zasahujú do nezávislosti súdov. To už neodznelo.
Možno si to preveriť, si myslím, určite na stránke Združenia sudcov Slovenska.
Takže ja sa samozvanecky nepasujem do pozície morálnej autority, snažím len pracovať a žiť čestne. Nie slová, ale skutky sú dôležité.
Ale kričať a robiť revolúcie odmietam, to nie je mojím poslaním.
Jasné, že nie je všetko o škaredých legislatívcoch a o pekných sudcoch, myslím, že ma už v tomto poznáte, že ja pripúšťam, resp., že snáď asi aj prirodzené, že sú biele ovce a v stáde sa nájde aj čierna ovca. A myslím, že aj moje názory o kritike sudcov sú tiež známe.
Nič nie je čierno biele.
Uvediem príklad z takmer z " dnešných dní".
Na tlačovej konferencii včera odznela ústami pani premiérky tzv. Správa o stave slovenskej justícii, ktorú vypracoval pán čestný prezident Medzinárodnej asociácie sudcov.
Avšak prezident, nie čestný, ale nazvime ho výkonný tejto asociácie, teda iný pán, konštatoval vo svojom liste okrem iného napr.aj to, že teraz prijaté statusové zákony sudcov zasahujú do nezávislosti súdov. To už neodznelo.
Možno si to preveriť, si myslím, určite na stránke Združenia sudcov Slovenska.
Takže ja sa samozvanecky nepasujem do pozície morálnej autority, snažím len pracovať a žiť čestne. Nie slová, ale skutky sú dôležité.
Ale kričať a robiť revolúcie odmietam, to nie je mojím poslaním.
beáta svediaková | 16. 06. 2011 19:44:47
// Reagovať
Ešte by som, pán Pivarči, doplnila, dúfam, že Vás nekompromitujem tým, že si Vás dovoľujem osobne oslovovať, že nevidím zmysel vo vytváraní antagonizmov a triednych nepriateľov.
To história potvrdzuje, nie ja, ja len sa učím celý život.
Veď keď sledujem dianie, tak sa v súvislosti s odvodmi napr. sú do antagonistickej pozície stavaní živnostníci proti zamestnancom, ako za " boľševika" robotnícka trieda a "zlá" intligencia,
sudcovia, policajti, prokurátori proti občanovi, lekár proti pacientovi ..... a podobne.
Kam toto vedie ? K nenávisti, k zlu... .
Veď to okrem možno politikom nikomu neprospieva.
Aj ja viem " hrubo" písať.
A čo teraz mám sa znížiť na suterénnu úroveň a vysloviť názor, že ten, kto je neschopný sa živiť vlastnými rukami alebo vlastným umom, ide do politiky ? Tak k takýmto úbohým vyjadreniam sa ja neznížim.
To história potvrdzuje, nie ja, ja len sa učím celý život.
Veď keď sledujem dianie, tak sa v súvislosti s odvodmi napr. sú do antagonistickej pozície stavaní živnostníci proti zamestnancom, ako za " boľševika" robotnícka trieda a "zlá" intligencia,
sudcovia, policajti, prokurátori proti občanovi, lekár proti pacientovi ..... a podobne.
Kam toto vedie ? K nenávisti, k zlu... .
Veď to okrem možno politikom nikomu neprospieva.
Aj ja viem " hrubo" písať.
A čo teraz mám sa znížiť na suterénnu úroveň a vysloviť názor, že ten, kto je neschopný sa živiť vlastnými rukami alebo vlastným umom, ide do politiky ? Tak k takýmto úbohým vyjadreniam sa ja neznížim.
Ondrej Pivarči | 16. 06. 2011 21:18:21
// Reagovať
zaujímavé
no, keď ma oslovujete osobne, znamená, že na mňa reagujete ... ja v dôraze na vecnosť diskusie niekedy zabúdam komunikovať.
ale keď spomínate antagonizmus ... to je protichodnosť. pokiaľ viem, Heglova triáda ako evolučný model ("tie také trojuholníky") tiež obsahovala tézu, antitézu ... čiže antagonizmus. Brať protichodnosť ako a priori negatívny jav ... podľa mňa nemožno. na súdoch je drvivá časť prípadov antagonistická ... sa to obvykle píše ako "c/a" (kontra).
Budem možno tvrdý, ale ja "skôr vidím" nejakú nahrávku z Rajeckých Teplíc a "Justičného Oskara", než medzinárodnú správu o stave slovenskej justície. Aj to je komunikácia sudcov smerom k ľuďom cez médiá. Keď sa pozerám na diskusiu pod článkami o týchto "fenoménoch", okrem nadávok na justíciu (ktoré majú poslabšiu informačnú hodnotu, keďže o negatívnych náladách verejnosti voči sudcom je niečo aj známe) som našiel aj niekoľko príbehov o skúsenostiach so sudcami či prokurátormi (zamiešam ich sem, pretože spolu so súdmi sú, a to hlavne v trestných veciach, konajúcou štátnou mocou), kde títo predstavitelia štátnej moci boli konkrétne označení (autori boli anonymní) a ich "neduhy" pomerne podrobne popísané. Vybadal som z toho, že autori sa nesťažujú primárne na fakt, že spor prehrali, alebo na fakt, že boli potrestaní, ale na spôsob, ako sa k rozhodnutiu dospelo. A toto si myslím, že je vážny kameň úrazu slovenskej justície, pani sudkyňa. Pre príklad si dovolím uviesť 1 z príspevkov, o ktorých rozprávam: http://www.sme.sk/diskusie/reaction_show.php?id_theme=1852263&page=2&id_reaction=16742390
Takže áno, sudcovia sú takí aj onakí. Kým však budú konať a rozhodovať zákonne, verejnosti bude ukradnuté, či v súkromí niekto mieril na sudcu atrapou samopalu a či sa ten na tom smial (i keď to tiež svedčí o mentálnej úrovni aktérov). Kým však nie, verejnosť bude buzerovať sudcov za maličkosti aj v prípade, ak 90 % sudcov bude "dobrých" a len tých 10 % bude "zlých", čiže napr. obdobných ako sa píše v nalinkovanom príspevku.
Čiže toto som myslel tým "nie všetko je o škaredej legislatíve a pekných sudcoch".
A triedny nepriateľ, to je tiež taký "vákuový" pojem .... nikto ho nikdy naživo nevidel, každý o ňom iba rozpráva a skrýva sa za ním prázdny priestor. Skôr si viem predstaviť "triednej nepriateľ" (nie, prvé slovo nie je v češtine), ale toto skončilo spolu so školou :-).
a keď načínate tie odvody ... čo s nimi podľa Vás načim urobiť? Dnes mám dojem, že od dane sa príliš nelíšia, keďže odvody sú prakticky nenávratný peňažný príspevok do bezodnej pokladne, obdobne ako dane. Keď na štátny dlh ide vyše miliardy, na dotáciu v chýbajúcich odvodoch tiež takmer 1,5 miliardy (oboje v EUR) ... ostatné tu: http://cenastatu.sme.sk/images/vvv/vvv_full_2010.jpg, kde sa tie "účelovo viazané" odvody podeli?
Nepovažoval by som taký názor za "suterénny", pani sudkyňa, pretože politika je o kolektívnom rozhodovaní, ktoré majú najradšej tí, ktorí sa vyhýbajú individuálnej zodpovednosti a to sú častokrát práve tí, ktorí sa neuživia vlastným umom či rukami, celkovo vlastnou prácou. Politickým prostriedkom je najmä moc (schopnosť určovať správanie ľudí, teda ovládať ľudí) a tá sa páči najmä weberovským "hrdinom a vodcom" - http://cs.wikipedia.org/wiki/Politická_moc.
Takže v politike sa uživí najmä vlastné ego a charizma, to sú určite nie črty tvorivej duševnej či manuálnej práce.
ale keď spomínate antagonizmus ... to je protichodnosť. pokiaľ viem, Heglova triáda ako evolučný model ("tie také trojuholníky") tiež obsahovala tézu, antitézu ... čiže antagonizmus. Brať protichodnosť ako a priori negatívny jav ... podľa mňa nemožno. na súdoch je drvivá časť prípadov antagonistická ... sa to obvykle píše ako "c/a" (kontra).
Budem možno tvrdý, ale ja "skôr vidím" nejakú nahrávku z Rajeckých Teplíc a "Justičného Oskara", než medzinárodnú správu o stave slovenskej justície. Aj to je komunikácia sudcov smerom k ľuďom cez médiá. Keď sa pozerám na diskusiu pod článkami o týchto "fenoménoch", okrem nadávok na justíciu (ktoré majú poslabšiu informačnú hodnotu, keďže o negatívnych náladách verejnosti voči sudcom je niečo aj známe) som našiel aj niekoľko príbehov o skúsenostiach so sudcami či prokurátormi (zamiešam ich sem, pretože spolu so súdmi sú, a to hlavne v trestných veciach, konajúcou štátnou mocou), kde títo predstavitelia štátnej moci boli konkrétne označení (autori boli anonymní) a ich "neduhy" pomerne podrobne popísané. Vybadal som z toho, že autori sa nesťažujú primárne na fakt, že spor prehrali, alebo na fakt, že boli potrestaní, ale na spôsob, ako sa k rozhodnutiu dospelo. A toto si myslím, že je vážny kameň úrazu slovenskej justície, pani sudkyňa. Pre príklad si dovolím uviesť 1 z príspevkov, o ktorých rozprávam: http://www.sme.sk/diskusie/reaction_show.php?id_theme=1852263&page=2&id_reaction=16742390
Takže áno, sudcovia sú takí aj onakí. Kým však budú konať a rozhodovať zákonne, verejnosti bude ukradnuté, či v súkromí niekto mieril na sudcu atrapou samopalu a či sa ten na tom smial (i keď to tiež svedčí o mentálnej úrovni aktérov). Kým však nie, verejnosť bude buzerovať sudcov za maličkosti aj v prípade, ak 90 % sudcov bude "dobrých" a len tých 10 % bude "zlých", čiže napr. obdobných ako sa píše v nalinkovanom príspevku.
Čiže toto som myslel tým "nie všetko je o škaredej legislatíve a pekných sudcoch".
A triedny nepriateľ, to je tiež taký "vákuový" pojem .... nikto ho nikdy naživo nevidel, každý o ňom iba rozpráva a skrýva sa za ním prázdny priestor. Skôr si viem predstaviť "triednej nepriateľ" (nie, prvé slovo nie je v češtine), ale toto skončilo spolu so školou :-).
a keď načínate tie odvody ... čo s nimi podľa Vás načim urobiť? Dnes mám dojem, že od dane sa príliš nelíšia, keďže odvody sú prakticky nenávratný peňažný príspevok do bezodnej pokladne, obdobne ako dane. Keď na štátny dlh ide vyše miliardy, na dotáciu v chýbajúcich odvodoch tiež takmer 1,5 miliardy (oboje v EUR) ... ostatné tu: http://cenastatu.sme.sk/images/vvv/vvv_full_2010.jpg, kde sa tie "účelovo viazané" odvody podeli?
Nepovažoval by som taký názor za "suterénny", pani sudkyňa, pretože politika je o kolektívnom rozhodovaní, ktoré majú najradšej tí, ktorí sa vyhýbajú individuálnej zodpovednosti a to sú častokrát práve tí, ktorí sa neuživia vlastným umom či rukami, celkovo vlastnou prácou. Politickým prostriedkom je najmä moc (schopnosť určovať správanie ľudí, teda ovládať ľudí) a tá sa páči najmä weberovským "hrdinom a vodcom" - http://cs.wikipedia.org/wiki/Politická_moc.
Takže v politike sa uživí najmä vlastné ego a charizma, to sú určite nie črty tvorivej duševnej či manuálnej práce.
Miroslav Adame | 18. 06. 2011 23:43:51
// Reagovať
Hranice slobody prejavu. Nevezmeš meno sudcu...
Dňa 16.júna 2011sudca Okresného súdu v Považskej Bystrici JUDr.Ladislav Vašut odsúdil býva-lého primátora mesta Považská Bystrica z rokov 2007-2010 MUDr.Miroslava Adameho na ospravedlnenie sa a zaplatenie 10 000,0 eur žalobkyni sudkyni Krajského súdu v Trenčíne JUDr.Natálií Čekanovej.
Žalobkyňa JUDr.N.Čekanová žalovala Adameho z porušenia jej práva na ochranu osobnosti.Na zasadnutí Mestského zastupiteľstva dňa 28.jan.2010 počas dlhšej diskusie o súdnych sporoch mesta,ktoré mali svoju postatu v konaní predchádzajúcich predstaviteľov mesta vyslovil jej priezvisko vo výroku: "...tieto-tento spor bol na krajskom súde,kde zhodou okolností,ja teda sudcov nepoznám,ale súdila to,myslím si,že to nie je nič tajné pani Čekanová,ktorá tak isto si myslím, určitú afinitu k mestu mala,pretože jej pán manžel pôsobil tu dlhší čas ako prednosta mestského úradu,to len na doplnenie".
Žalobkyňa JUDr.N.Čekanová tvrdí,že týmto ústnym prednesom žalovaného v súvislosti s výkonom jej sudcovskej činnosti došlo k neoprávnenému zásahu do jej práva na ochranu osobnosti.Tvrdenie žalovaného mohlo vo verejnosti vyvolať dojem,že sa žalobkyňa ako sudkyňa neriadi dôsledne ústavou a zákonmi,ale uprednostňuje individuálne záujmy účastníkov súdnych konaní. Žalovaný uviedol,že súdila spor týkajúci sa mesta a súkromného média a že pritom mala k mestu určitú afinitu, pretože jej manžel pôsobil ako prednosta mestského úradu.Pojem afinita pritom označuje istú príbuznosť a blízkosť,vzájomný vzťah, z čoho je zrejmé ,že žalovaný verejne obvinil žalobkyňu ,že zneužíva svoje postavenie sudcu.
Verejnosť sa o konania sudcov a súdov zaujíma legitímne.Sloboda prejavu je deklarovaná ústavou, Všeobecnou deklaráciou ľudských práv ....
Žalovaný konštatoval pravdivú skutočnosť ,bez akéhokoľvek urážania či ohovárania.
Žalobkyňa JUDr.N.Čekanová žalovala Adameho z porušenia jej práva na ochranu osobnosti.Na zasadnutí Mestského zastupiteľstva dňa 28.jan.2010 počas dlhšej diskusie o súdnych sporoch mesta,ktoré mali svoju postatu v konaní predchádzajúcich predstaviteľov mesta vyslovil jej priezvisko vo výroku: "...tieto-tento spor bol na krajskom súde,kde zhodou okolností,ja teda sudcov nepoznám,ale súdila to,myslím si,že to nie je nič tajné pani Čekanová,ktorá tak isto si myslím, určitú afinitu k mestu mala,pretože jej pán manžel pôsobil tu dlhší čas ako prednosta mestského úradu,to len na doplnenie".
Žalobkyňa JUDr.N.Čekanová tvrdí,že týmto ústnym prednesom žalovaného v súvislosti s výkonom jej sudcovskej činnosti došlo k neoprávnenému zásahu do jej práva na ochranu osobnosti.Tvrdenie žalovaného mohlo vo verejnosti vyvolať dojem,že sa žalobkyňa ako sudkyňa neriadi dôsledne ústavou a zákonmi,ale uprednostňuje individuálne záujmy účastníkov súdnych konaní. Žalovaný uviedol,že súdila spor týkajúci sa mesta a súkromného média a že pritom mala k mestu určitú afinitu, pretože jej manžel pôsobil ako prednosta mestského úradu.Pojem afinita pritom označuje istú príbuznosť a blízkosť,vzájomný vzťah, z čoho je zrejmé ,že žalovaný verejne obvinil žalobkyňu ,že zneužíva svoje postavenie sudcu.
Verejnosť sa o konania sudcov a súdov zaujíma legitímne.Sloboda prejavu je deklarovaná ústavou, Všeobecnou deklaráciou ľudských práv ....
Žalovaný konštatoval pravdivú skutočnosť ,bez akéhokoľvek urážania či ohovárania.
Milan Klobušiak | 03. 07. 2011 17:36:58
// Reagovať
Justícia, teda sudcovia, majú zrejme svoju mizernú povesť zaslúžene
beáta svediaková | 21. 06. 2011 19:22:00
// Reagovať
Ťažko komentovať komentár pána Adameho, keď človek nepozná okolnosti veci prejednávanej. Preto je správna cesta, a síce cesta zverejňovania rozsudkov na internete.
Ale je dôležité, aby boli zverejňované nielen rozsudky súdov stupňa prvého, ale i rozsudky súdov odvolacích, ale najmä i uznesenia odvolacích súdov, ktorými uzneseniami zrušujú odvolacie súdy po príslušnej novele O.s.p. rozsudky súdov prvého stupňa.
Ako predčasné sa mi však javí zverejnenie rozsudku súde prvého stupňa bez súbežného zverejnenia rozhodnutia súdu odvolacieho, ak to má priniesť občanovi niečo, inými slovami, ak táto správna cesta má byť zároveň aj zmysluplná, tak ja osobne by som zverejňovala rozhodnutie súdu prvého stupňa súbežne s rozhodnutím odvolacieho súdu.
Inak je obraz o rozhodovacej činnosti súdov mizivý, ak nie bez akejkoľvek výpovednej hodnoty a dobrý a správny cieľ tejto myšlienky, sa zamýšľanému účinku minie.
Nemej dôležité je zverejňovanie rozhodnutí Najvyššieho súdu SR.
A aby sme neobišli Ústavný súd SR, jeho rozhodnutia rovnako tak.
Ale je dôležité, aby boli zverejňované nielen rozsudky súdov stupňa prvého, ale i rozsudky súdov odvolacích, ale najmä i uznesenia odvolacích súdov, ktorými uzneseniami zrušujú odvolacie súdy po príslušnej novele O.s.p. rozsudky súdov prvého stupňa.
Ako predčasné sa mi však javí zverejnenie rozsudku súde prvého stupňa bez súbežného zverejnenia rozhodnutia súdu odvolacieho, ak to má priniesť občanovi niečo, inými slovami, ak táto správna cesta má byť zároveň aj zmysluplná, tak ja osobne by som zverejňovala rozhodnutie súdu prvého stupňa súbežne s rozhodnutím odvolacieho súdu.
Inak je obraz o rozhodovacej činnosti súdov mizivý, ak nie bez akejkoľvek výpovednej hodnoty a dobrý a správny cieľ tejto myšlienky, sa zamýšľanému účinku minie.
Nemej dôležité je zverejňovanie rozhodnutí Najvyššieho súdu SR.
A aby sme neobišli Ústavný súd SR, jeho rozhodnutia rovnako tak.
beáta svediaková | 21. 06. 2011 20:13:43
// Reagovať
Pán Pivarči, tak som rada, že ste to vyhodnotili ako zaujímavé.
K " náhravke ":
Ťažká téma, ja sa nebojím ani ťažkých tém, na okraj poviem len toľko, že ak je to všetko čo bolo zverejnené pravdivé, recesia, nerecesia : Dekandentné.
Ak je to pravdivé, zdôrazňujem, je neviem, ani ma to nezaujíma.
Poviem len toľkoto :
V justícii je viac ako 1200 sudcov, z toho prevažná väčšina slušných sudkýň, žien , matiek, ktoré majú svoju česť a nemajú čas, a to najmä na zábavy akéhokoľvek druhu.
Povinnosti a ešte raz povinnosti, vo funkcii, v domácnosti a neostane čas na zábavu, či takú, či onakú.
Ale neviem prečo, opäť zase tu niekto hovorí an bloc o nejakej nepostihnuteľnej kaste, mysliac sudcovský stav, so zvýšením hlasom, a pre istotu hlasom dramaticky od rozčúlenia roztraseným.
Pekný zvyšok večera všetkým.
K " náhravke ":
Ťažká téma, ja sa nebojím ani ťažkých tém, na okraj poviem len toľko, že ak je to všetko čo bolo zverejnené pravdivé, recesia, nerecesia : Dekandentné.
Ak je to pravdivé, zdôrazňujem, je neviem, ani ma to nezaujíma.
Poviem len toľkoto :
V justícii je viac ako 1200 sudcov, z toho prevažná väčšina slušných sudkýň, žien , matiek, ktoré majú svoju česť a nemajú čas, a to najmä na zábavy akéhokoľvek druhu.
Povinnosti a ešte raz povinnosti, vo funkcii, v domácnosti a neostane čas na zábavu, či takú, či onakú.
Ale neviem prečo, opäť zase tu niekto hovorí an bloc o nejakej nepostihnuteľnej kaste, mysliac sudcovský stav, so zvýšením hlasom, a pre istotu hlasom dramaticky od rozčúlenia roztraseným.
Pekný zvyšok večera všetkým.
Tomáš Dekan | 22. 06. 2011 17:35:21
// Reagovať
Tomáš:
Clear and present danger už nie je precedentom zakotvenou všeobecnou doktrínou v oblasti slobody prejavu v USA, bola nahradená doktrínou imminent lawless action v prípade Brandenburg v. Ohio., ktorá poskytuje slobode prejavu ešte väčšiu ochranu (samozrejme clear and present danger si osvojil ESĽP).
Všeobecne:
No celkovo si myslím, že toto nemá nič spoločné s touto doktrínou, pretože táto problematika súvisí skôr s Hate speech a otázka je, či nenávistná reč má význam pre verejnú debatu, prípadne či predstavuje hrozbu pre spoločnosť a práva iných. V USA je aj hate spech chránená, v Európe (zvyčajne) a Kanade nie (nanešťastie). Čo sa týka prejavov intenzitou podobných karikatúram proroka Mohameda, tak ich treba jednoznačne chrániť ako uviedla v článku Kika a ak aj uznáme legitimitu hate speech, tak sa musíme pozerať na intenzitu a cieľ autora (ak je identifikovateľný), napr. či môže mať obohacujúci účinok pre účastníkov diskusie, alebo je jeho cieľom (len) vyvolať nenávisť a prípadne aj iné ako verbálne útoky voči skupine (národnostnej, náboženskej, rasovej).
Výhodou podobných emotívnych (alebo emócie provokujúcich prejavov) je, že dokážu zaujať aj ľudí, ktorý by sa do klasickej logicky rigoróznej (bez apelov na emócie) debaty nezapojily. Samozrejme môžu vyvolať aj morálnu paniku v spoločnosti, ale to je daň za demokratickú spoločnosť a slobodu prejavu, pričom existuje mnoho spôsobov ako morálnu paniku utlmiť (aktívne zapájanie sa intelektuálov, skeptikov atď). A práve vyvolanie tejto celospoločenskej diskusie je dôležité, pretože núti ľudí, ktorí si osvojili určitý názor premýšľať o ňom a neupadnúť do dogmatického "delíria". Trebárs pastafariánska paródia na Michelangelovu fresku Stvorenie Adama, kde postavu Boha nahrádza lietajúce špagetové monštrum poukazuje na nefalzifikovateľnosť náboženských tvrdení oveľa prístupnejším spôsobom ako prejav vedca či filozofa obsahujúci abstrakné koncepcie, ktoré väčšinou bežný veriaci nie je schopný pochopiť, no pritom je tento umelecký prejav pre veriaceho súčasne aj ofenzívny, lebo si z kresťanstva uťahuje...
K článku: Blahoželám k uspechu a mám niekoľko pripomienok.
"Do úvahy prichádza konflikt dvoch rovnocenných práv, slobody prejavu a slobody náboženstva, alebo môže oproti slobode prejavu stáť ochrana verejného poriadku či špecifický aspekt ochrany morálky v súvislosti s náboženským vierovyznaním."
Možno, že to vytrhávam z kontextu, ale podľa mňa slobodu vierovyznania by sme sem nemali zaťahovať, pretože tá obnáša právo na výber (či zdržanie sa výberu), praktizovanie náboženstva, modlenie, slúženie omší či rituálov, stretávanie sa s inými veriacimi za účelom súvisiacim s náboženstvom a šírenie náboženských ideií (nenásilnou cestou). Akýkoľvek útok na veriacich v dôsledku prejavu by bol porušením vp a obmedzením kvôli verejnému poriadku a nie porušením práva na náboženskú slobodu (jedine by o takúto situáciu mohlo ísť vtedy, ak by štát veriacim na základe ich vyznania nazabezpečil primeranú mieru bezpečnosti a o to v Dánsku nešlo).
A ochrana (náboženskej) morálky v 21. storočí trestnými sankciami je snáď len zlým snom...
"Vezmime si príklad: keby chcel štát obmedziť povedzme slobodu pohybu, mohol by okolo svojho štátneho územia vybudovať plot znemožňujúci obyvateľom prekročiť hranice a tým by zabránil akémukoľvek výkonu tohto práva mimo svojho územia. Keby sa však štát rozhodol obmedziť slobodu prejavu, nemôže nejakým spôsobom zabrániť ľuďom, aby rozprávali a šírili myšlienky, minimálne nie vo význame formulovania slov, reči."
A ešte jedna pripomienka... Toto je podľa mňa dosť zlý príklad... Pretože ak to poženieme do extrému, tak štátna moc môže občanom vyrezať jazyk a odseknúť ruky. :D Navyše múr sa dá prekonať prekročením, zburaním, pomocou rebríka, všetky hranice ohradené múrom boli efektívne, nie kvôli obmedzeniu pohybu múrom, či inými mechanickými prostriedkami, ale kvôli existencií noriem (právnych či iných vynucovaných verejnou mocou), ktoré zakazovali ich prekročenie a existovala tu koercia týchto noriem pohraničnými strážnikmi.
Článok je zaujímavý a súhlasím so záverom, ale chýba mi tam to, na čo poukazoali po tejto afére Slavoj ŽIžek a Ronald Dworkin a moslimovia (a to bola podstatná časť kritiky). A síce je rozlišovanie medzi karikatúrami proroka Mohameda a karikatúrami holokaustu (ale aj iných genocíd) legitímne alebo ide o diskrimináciu a oba prejavy si zaslúžia rovnakú ochranu z hľadiska slobody prejavu? Ale vzhľadom na rozsah to asi nebolo možné...
Tomáš
Clear and present danger už nie je precedentom zakotvenou všeobecnou doktrínou v oblasti slobody prejavu v USA, bola nahradená doktrínou imminent lawless action v prípade Brandenburg v. Ohio., ktorá poskytuje slobode prejavu ešte väčšiu ochranu (samozrejme clear and present danger si osvojil ESĽP).
Všeobecne:
No celkovo si myslím, že toto nemá nič spoločné s touto doktrínou, pretože táto problematika súvisí skôr s Hate speech a otázka je, či nenávistná reč má význam pre verejnú debatu, prípadne či predstavuje hrozbu pre spoločnosť a práva iných. V USA je aj hate spech chránená, v Európe (zvyčajne) a Kanade nie (nanešťastie). Čo sa týka prejavov intenzitou podobných karikatúram proroka Mohameda, tak ich treba jednoznačne chrániť ako uviedla v článku Kika a ak aj uznáme legitimitu hate speech, tak sa musíme pozerať na intenzitu a cieľ autora (ak je identifikovateľný), napr. či môže mať obohacujúci účinok pre účastníkov diskusie, alebo je jeho cieľom (len) vyvolať nenávisť a prípadne aj iné ako verbálne útoky voči skupine (národnostnej, náboženskej, rasovej).
Výhodou podobných emotívnych (alebo emócie provokujúcich prejavov) je, že dokážu zaujať aj ľudí, ktorý by sa do klasickej logicky rigoróznej (bez apelov na emócie) debaty nezapojily. Samozrejme môžu vyvolať aj morálnu paniku v spoločnosti, ale to je daň za demokratickú spoločnosť a slobodu prejavu, pričom existuje mnoho spôsobov ako morálnu paniku utlmiť (aktívne zapájanie sa intelektuálov, skeptikov atď). A práve vyvolanie tejto celospoločenskej diskusie je dôležité, pretože núti ľudí, ktorí si osvojili určitý názor premýšľať o ňom a neupadnúť do dogmatického "delíria". Trebárs pastafariánska paródia na Michelangelovu fresku Stvorenie Adama, kde postavu Boha nahrádza lietajúce špagetové monštrum poukazuje na nefalzifikovateľnosť náboženských tvrdení oveľa prístupnejším spôsobom ako prejav vedca či filozofa obsahujúci abstrakné koncepcie, ktoré väčšinou bežný veriaci nie je schopný pochopiť, no pritom je tento umelecký prejav pre veriaceho súčasne aj ofenzívny, lebo si z kresťanstva uťahuje...
K článku: Blahoželám k uspechu a mám niekoľko pripomienok.
"Do úvahy prichádza konflikt dvoch rovnocenných práv, slobody prejavu a slobody náboženstva, alebo môže oproti slobode prejavu stáť ochrana verejného poriadku či špecifický aspekt ochrany morálky v súvislosti s náboženským vierovyznaním."
Možno, že to vytrhávam z kontextu, ale podľa mňa slobodu vierovyznania by sme sem nemali zaťahovať, pretože tá obnáša právo na výber (či zdržanie sa výberu), praktizovanie náboženstva, modlenie, slúženie omší či rituálov, stretávanie sa s inými veriacimi za účelom súvisiacim s náboženstvom a šírenie náboženských ideií (nenásilnou cestou). Akýkoľvek útok na veriacich v dôsledku prejavu by bol porušením vp a obmedzením kvôli verejnému poriadku a nie porušením práva na náboženskú slobodu (jedine by o takúto situáciu mohlo ísť vtedy, ak by štát veriacim na základe ich vyznania nazabezpečil primeranú mieru bezpečnosti a o to v Dánsku nešlo).
A ochrana (náboženskej) morálky v 21. storočí trestnými sankciami je snáď len zlým snom...
"Vezmime si príklad: keby chcel štát obmedziť povedzme slobodu pohybu, mohol by okolo svojho štátneho územia vybudovať plot znemožňujúci obyvateľom prekročiť hranice a tým by zabránil akémukoľvek výkonu tohto práva mimo svojho územia. Keby sa však štát rozhodol obmedziť slobodu prejavu, nemôže nejakým spôsobom zabrániť ľuďom, aby rozprávali a šírili myšlienky, minimálne nie vo význame formulovania slov, reči."
A ešte jedna pripomienka... Toto je podľa mňa dosť zlý príklad... Pretože ak to poženieme do extrému, tak štátna moc môže občanom vyrezať jazyk a odseknúť ruky. :D Navyše múr sa dá prekonať prekročením, zburaním, pomocou rebríka, všetky hranice ohradené múrom boli efektívne, nie kvôli obmedzeniu pohybu múrom, či inými mechanickými prostriedkami, ale kvôli existencií noriem (právnych či iných vynucovaných verejnou mocou), ktoré zakazovali ich prekročenie a existovala tu koercia týchto noriem pohraničnými strážnikmi.
Článok je zaujímavý a súhlasím so záverom, ale chýba mi tam to, na čo poukazoali po tejto afére Slavoj ŽIžek a Ronald Dworkin a moslimovia (a to bola podstatná časť kritiky). A síce je rozlišovanie medzi karikatúrami proroka Mohameda a karikatúrami holokaustu (ale aj iných genocíd) legitímne alebo ide o diskrimináciu a oba prejavy si zaslúžia rovnakú ochranu z hľadiska slobody prejavu? Ale vzhľadom na rozsah to asi nebolo možné...
Tomáš
Tomáš | 22. 06. 2011 23:54:51
// Reagovať
V prvom rade vďaka za vyvedenie z omylu ohľadom americkej doktríny free speech. Rozhodnutie som doteraz nepoznal.
Budem Vám trochu oponovať, ale nemyslím si, že podobné prejavy ako sú karikatúry Mohammeda je potrebné chrániť. Účelom slobody prejavu je vyvolať verejnú debatu, resp. reagovať na otázku, ktorá sa týka určitého spoločenského problému. Neviem identifikovať žiaľ žiaden záujem, ktorý by sa mohol týkať, čo len obšírnejšie, nejakého verejného dobra/spoločenskej situácie v súvislosti s komickými (ba až vulgárnymi) zobrazeniami proroka. Príklad určitého emocionálneho zainteresovania osoby, či vyvedenie z dogmy nemôže podľa mňa obstáť, lebo na druhej strane hrozí práve to, čo som spomínal - bezpečnostné riziko a ohrozenie obyvateľov (nielen Dánska). Nepoznám človeka, pre ktorého má prioritu sloboda slova pred reálnou hrozbou teroristického útoku (čo myslím nie je nadnesené, či nereálne).
A rovnako si nemyslím, že demokratická a slobodná spoločnosť je tá pravá, ktorá má nútiť ľudí naučiť kriticky uvažovať (napr. o náboženstve). To by sme potom museli zrušiť celé vysielanie slovenských televízií, či zrušiť slovenský vzdelávací systém. Oboje u nás nefunguje a aj napriek tomu nepovažujem našu spoločnosť za nedemokratickú.
Do úvahy ešte pripadá prílišná disproporcia v spoločnosti ako reakcia na karikatúry Mohammeda. Pre neveriacich, resp. iných veriacich je to pobavenie, zábava, pre moslimov urážka a pomsta. Kritické premýšľanie nevidím (ak tak, tak úplne bezvýznamné a zanedbateľné), lebo stredná cesta nie je - buď je to sranda alebo ma to uráža. Čo vidím je zostrenie napätia, strata pocitu bezpečnosti u tých prvých a min. zhoršenie úrovne komunikácie v spoločnosti. Horší scenár tiež nie je vylúčený pri dlhodobých útokoch.
Argumentácia zmiernením kritiky rôznymi formami sa mi nezdá namieste (moslimov nezaujíma nejaké ospravedlnenie, odvolanie, či následné vysvetlenie ku ktorému ani nedošlo...).
Ochrana náboženského cítenia trestným právom nie je taká neaktuálna. V roku 2008 bolo zrušené rúhanie z britského trestného práva. O iných krajinách neviem, ale situácia bude podobná.
Celkovo však súhlasím s autorkou, že sloboda vierovyznania a sloboda slova do istej miery spolu súvisia aj keď nepriamo. Prekrýva sa tu totiž súkromný a verejný život osoby prostredníctvom náboženstva (náboženstvo ako najcitlivejšia časť súkromného života a následne sa prejavuje správaním a konaním na verejnosti) a ten už svojim spôsobom v konflikte so slobodou prejavu byť môže. Náboženstvo nepochybne patrí pod pojem súkromia či ochranu osobnosti. Teda je potrebné vyvažovať a aplikovať aj princíp proporcionality medzi slobodou slova a ochranou súkromného života (či spôsobu života in genere).
Budem Vám trochu oponovať, ale nemyslím si, že podobné prejavy ako sú karikatúry Mohammeda je potrebné chrániť. Účelom slobody prejavu je vyvolať verejnú debatu, resp. reagovať na otázku, ktorá sa týka určitého spoločenského problému. Neviem identifikovať žiaľ žiaden záujem, ktorý by sa mohol týkať, čo len obšírnejšie, nejakého verejného dobra/spoločenskej situácie v súvislosti s komickými (ba až vulgárnymi) zobrazeniami proroka. Príklad určitého emocionálneho zainteresovania osoby, či vyvedenie z dogmy nemôže podľa mňa obstáť, lebo na druhej strane hrozí práve to, čo som spomínal - bezpečnostné riziko a ohrozenie obyvateľov (nielen Dánska). Nepoznám človeka, pre ktorého má prioritu sloboda slova pred reálnou hrozbou teroristického útoku (čo myslím nie je nadnesené, či nereálne).
A rovnako si nemyslím, že demokratická a slobodná spoločnosť je tá pravá, ktorá má nútiť ľudí naučiť kriticky uvažovať (napr. o náboženstve). To by sme potom museli zrušiť celé vysielanie slovenských televízií, či zrušiť slovenský vzdelávací systém. Oboje u nás nefunguje a aj napriek tomu nepovažujem našu spoločnosť za nedemokratickú.
Do úvahy ešte pripadá prílišná disproporcia v spoločnosti ako reakcia na karikatúry Mohammeda. Pre neveriacich, resp. iných veriacich je to pobavenie, zábava, pre moslimov urážka a pomsta. Kritické premýšľanie nevidím (ak tak, tak úplne bezvýznamné a zanedbateľné), lebo stredná cesta nie je - buď je to sranda alebo ma to uráža. Čo vidím je zostrenie napätia, strata pocitu bezpečnosti u tých prvých a min. zhoršenie úrovne komunikácie v spoločnosti. Horší scenár tiež nie je vylúčený pri dlhodobých útokoch.
Argumentácia zmiernením kritiky rôznymi formami sa mi nezdá namieste (moslimov nezaujíma nejaké ospravedlnenie, odvolanie, či následné vysvetlenie ku ktorému ani nedošlo...).
Ochrana náboženského cítenia trestným právom nie je taká neaktuálna. V roku 2008 bolo zrušené rúhanie z britského trestného práva. O iných krajinách neviem, ale situácia bude podobná.
Celkovo však súhlasím s autorkou, že sloboda vierovyznania a sloboda slova do istej miery spolu súvisia aj keď nepriamo. Prekrýva sa tu totiž súkromný a verejný život osoby prostredníctvom náboženstva (náboženstvo ako najcitlivejšia časť súkromného života a následne sa prejavuje správaním a konaním na verejnosti) a ten už svojim spôsobom v konflikte so slobodou prejavu byť môže. Náboženstvo nepochybne patrí pod pojem súkromia či ochranu osobnosti. Teda je potrebné vyvažovať a aplikovať aj princíp proporcionality medzi slobodou slova a ochranou súkromného života (či spôsobu života in genere).
Tomáš Dekan | 23. 06. 2011 13:04:35
// Reagovať
"Neviem identifikovať žiaľ žiaden záujem, ktorý by sa mohol týkať, čo len obšírnejšie, nejakého verejného dobra/spoločenskej situácie v súvislosti s komickými (ba až vulgárnymi) zobrazeniami proroka."
Tak, minimálne má umelecký význam a takisto nesie v sebe aj názor autora na nábožensvo, je to vyjadrenie jeho názoru na správanie určitej časti určitej náboženskej skupiny, okrem toho prorok Mohammed bol (a v istom zmysle aj je verejne známou osobou a symbolom), resp. náboženstvo (islam) vychádza z určitých doktrín, ktorých bol autorom alebo ktorých autorstvo sa mu pripisuje a z toho dôvodu, je nutné ponechať priestor na kritiku, právo disentovať, nesúhlasiť aj vulgárnym spôsobom s určitými prvkami islamského učenia (v tomto prípade zvulgarizovanej formy, ktorej symbolom, aj keď nie autorom je Mohammed). Práve právo nesúhlasiť je základnou črtou slobody prejavu (čím nechcem povedať, že prejavy, ktorých cieľom nie je vyjadrenie nesúhlasu, či nemajú diskurzívny by nemali byť (z časti) chránené.
"Príklad určitého emocionálneho zainteresovania osoby, či vyvedenie z dogmy nemôže podľa mňa obstáť, lebo na druhej strane hrozí práve to, čo som spomínal - bezpečnostné riziko a ohrozenie obyvateľov (nielen Dánska)."
Podľa mňa môže... "Strach z vážneho zranenia nemôže sám o sebe ospravedlniť potláčanie slobody slova a zhromažďovania. Ľudia sa báli čarodejníc a upalovali ženy. Funkciou slobody slova je práve oslobodenie ľudí z okov iracionálnych strachov. (Louis D. Brandeis). Nebezpečenstvo prípadnej reakcie, ktorá by vyvolala rozsiahle násilie v spoločnosti, resp. by viedla k obmedzovaniu ľudských práv samo o sebe nestačí... Toto nebezpečenstvo musí byť reálne a prítomné... A to v prípade Jyllands Posten nebolo.... Okrem toho mnohých moslimov znepokojoval práve fakt obsahovej diskriminácie prejavu. Ich symbol mohol byť predmetom karikatúry, ale napr. Holokaust už nie, čo (niektorí) moslimovia vnímali ako rasizmus... Pokým Jyllands Posten nemali problém s prípadnými urážkami a stálo im to za to, tak tam nevidím problém (jedine, ak by Dáni prebrali doktrínu "výtržníkovho veta" v extenzívnom výklade) .
"A rovnako si nemyslím, že demokratická a slobodná spoločnosť je tá pravá, ktorá má nútiť ľudí naučiť kriticky uvažovať (napr. o náboženstve)."
No ja si myslím, že je lepšia ako diktatúra. Pretože propaganda existuje aj v diktatúrach, aj v demokraciách. Len v demokraciách je oveľa viac prepracovaná vzhľadom na to, že opozíciu nemožno hocikedy potlačiť násilím a práve preto má význam sloboda prejavu, môžte polemizovať názory eštablišmentu, zosmiešňovať ich, porovnávať, poukazovať na silu dvojitej morálky... Samozrejme nemôžete nútiť ľudí aby prijali váš názor, ale môžete ich presviedčať bez toho, aby ste boli vyhlásený za kacíra, nepriateľa štátu a následne perzekuovaný.
"Kritické premýšľanie nevidím (ak tak, tak úplne bezvýznamné a zanedbateľné), lebo stredná cesta nie je - buď je to sranda alebo ma to uráža."
Toto je logická falácia, tzv. falošná dilema. Pretože existuje viacero možností. Napr. len tieto 4. 1. Je to vtipné a zabavil som sa. 2. Je to vtipné a naozaj to má výpovednú hodnotu o správaní moslimov 3. Nie je to vtipné, ale neuráža ma to. 4. Nie je to vtipné a uráža ma to.
Prirodzene kritickým myslením som nemyslel nejaký logický pozitivizmus, ale obyčajné spochybňovanie a vysmievanie sa dogmám, v tomto prípade fundamentalistického prúdu islamu. A v tomto smere bol účel splnený a následný efekt bol výsledkom morálnej paniky, ktorá vznikla medializáciou karikatúr po celom svete.
"Čo vidím je zostrenie napätia, strata pocitu bezpečnosti u tých prvých a min. zhoršenie úrovne komunikácie v spoločnosti."
Iste v rámci verejnej debaty vznikajú aj emócie, aj napätie, ale ak sa chceme zbaviť týchto prvkov inherentne spätých s liberálnou demokraciou, tak by sme mali voliť život v Severnej Kórei. Pretože aj výrok "čarodejnice neexistujú", by vyvolal s ohľadom na ducha doby 15. storočia pobúrenie, no napriek tomu nebudeme chváliť vtedajšie mocenské štruktúry za elimináciu napätia v spoločnosti perzekúciou hlásateľov takýchto výrokov.
"Argumentácia zmiernením kritiky rôznymi formami sa mi nezdá namieste (moslimov nezaujíma nejaké ospravedlnenie, odvolanie, či následné vysvetlenie ku ktorému ani nedošlo...)."
Ak chápeme ústavu v zmysle kontraktualizmu ako spoločenskú zmluvu, tak občania dostali za to, že sa zriekli svojej slobody určité práva. Tieto práva majú svoje limity, najčastejšie vyjadrené prostredníctvom kautel (ako napr. ochrana verejného poriadku, morálky, zdravia, národnej bezpečnosti a práv a slobôd iných). Okrem toho na obmedzenie ĽP môžeme využiť iné ústavné princípy, ktoré sa v Európe vyvažujú na základe princípu proporcionality. No medzi týmito spôsobmi nevidím možnosť obmedzenia z dôvodu zhoršenia vzťahov s moslimskými partnermi, ktoré môže spôsobiť politické turbulencie.
"Ochrana náboženského cítenia trestným právom nie je taká neaktuálna. V roku 2008 bolo zrušené rúhanie z britského trestného práva. O iných krajinách neviem, ale situácia bude podobná."
Áno, možno spomenúť rovnako, že do roku 2000, nebolo možne aplikovať EDĽP vo VB, doteraz je tam trest smrti možný, no nevykonáva sa atď. Toto ustanovenie je historickým reliktom a tak ako niektorí britskí právnici (ako napr. T. Bingham) kritizovali preberanie niektorých kontinentálnych právnych inštitútov a tendencií s kontinentálneho práva ako hrozbu pre rule of law, my sa zase nemusíme inšpirovať vo všetkom Britmi, Írmi a Poliakmi, kde je vplyv cirkví väčší a preto aj zákony proti rúhaniu (mimochodom, keď čítate Millovu dielo O slobode, tak je vám jasné proti čomu tak vehementne protestoval a z akých dôvodov zastával a vytvoril liberálne poňatie slobody prejavu).
"Prekrýva sa tu totiž súkromný a verejný život osoby prostredníctvom náboženstva (náboženstvo ako najcitlivejšia časť súkromného života a následne sa prejavuje správaním a konaním na verejnosti) a ten už svojim spôsobom v konflikte so slobodou prejavu byť môže."
Miesto, čas a forma prejavu sú dôležité. Ak by prišiel niekto hlásať protimoslimské výroky do mešity, tak by mohli na seba naraziť aj tieto práva, i keď tam by šlo skôr o konflikt slobody prejavu a vlastníckeho práva komunity, resp. správcu mešity.
Tak, minimálne má umelecký význam a takisto nesie v sebe aj názor autora na nábožensvo, je to vyjadrenie jeho názoru na správanie určitej časti určitej náboženskej skupiny, okrem toho prorok Mohammed bol (a v istom zmysle aj je verejne známou osobou a symbolom), resp. náboženstvo (islam) vychádza z určitých doktrín, ktorých bol autorom alebo ktorých autorstvo sa mu pripisuje a z toho dôvodu, je nutné ponechať priestor na kritiku, právo disentovať, nesúhlasiť aj vulgárnym spôsobom s určitými prvkami islamského učenia (v tomto prípade zvulgarizovanej formy, ktorej symbolom, aj keď nie autorom je Mohammed). Práve právo nesúhlasiť je základnou črtou slobody prejavu (čím nechcem povedať, že prejavy, ktorých cieľom nie je vyjadrenie nesúhlasu, či nemajú diskurzívny by nemali byť (z časti) chránené.
"Príklad určitého emocionálneho zainteresovania osoby, či vyvedenie z dogmy nemôže podľa mňa obstáť, lebo na druhej strane hrozí práve to, čo som spomínal - bezpečnostné riziko a ohrozenie obyvateľov (nielen Dánska)."
Podľa mňa môže... "Strach z vážneho zranenia nemôže sám o sebe ospravedlniť potláčanie slobody slova a zhromažďovania. Ľudia sa báli čarodejníc a upalovali ženy. Funkciou slobody slova je práve oslobodenie ľudí z okov iracionálnych strachov. (Louis D. Brandeis). Nebezpečenstvo prípadnej reakcie, ktorá by vyvolala rozsiahle násilie v spoločnosti, resp. by viedla k obmedzovaniu ľudských práv samo o sebe nestačí... Toto nebezpečenstvo musí byť reálne a prítomné... A to v prípade Jyllands Posten nebolo.... Okrem toho mnohých moslimov znepokojoval práve fakt obsahovej diskriminácie prejavu. Ich symbol mohol byť predmetom karikatúry, ale napr. Holokaust už nie, čo (niektorí) moslimovia vnímali ako rasizmus... Pokým Jyllands Posten nemali problém s prípadnými urážkami a stálo im to za to, tak tam nevidím problém (jedine, ak by Dáni prebrali doktrínu "výtržníkovho veta" v extenzívnom výklade) .
"A rovnako si nemyslím, že demokratická a slobodná spoločnosť je tá pravá, ktorá má nútiť ľudí naučiť kriticky uvažovať (napr. o náboženstve)."
No ja si myslím, že je lepšia ako diktatúra. Pretože propaganda existuje aj v diktatúrach, aj v demokraciách. Len v demokraciách je oveľa viac prepracovaná vzhľadom na to, že opozíciu nemožno hocikedy potlačiť násilím a práve preto má význam sloboda prejavu, môžte polemizovať názory eštablišmentu, zosmiešňovať ich, porovnávať, poukazovať na silu dvojitej morálky... Samozrejme nemôžete nútiť ľudí aby prijali váš názor, ale môžete ich presviedčať bez toho, aby ste boli vyhlásený za kacíra, nepriateľa štátu a následne perzekuovaný.
"Kritické premýšľanie nevidím (ak tak, tak úplne bezvýznamné a zanedbateľné), lebo stredná cesta nie je - buď je to sranda alebo ma to uráža."
Toto je logická falácia, tzv. falošná dilema. Pretože existuje viacero možností. Napr. len tieto 4. 1. Je to vtipné a zabavil som sa. 2. Je to vtipné a naozaj to má výpovednú hodnotu o správaní moslimov 3. Nie je to vtipné, ale neuráža ma to. 4. Nie je to vtipné a uráža ma to.
Prirodzene kritickým myslením som nemyslel nejaký logický pozitivizmus, ale obyčajné spochybňovanie a vysmievanie sa dogmám, v tomto prípade fundamentalistického prúdu islamu. A v tomto smere bol účel splnený a následný efekt bol výsledkom morálnej paniky, ktorá vznikla medializáciou karikatúr po celom svete.
"Čo vidím je zostrenie napätia, strata pocitu bezpečnosti u tých prvých a min. zhoršenie úrovne komunikácie v spoločnosti."
Iste v rámci verejnej debaty vznikajú aj emócie, aj napätie, ale ak sa chceme zbaviť týchto prvkov inherentne spätých s liberálnou demokraciou, tak by sme mali voliť život v Severnej Kórei. Pretože aj výrok "čarodejnice neexistujú", by vyvolal s ohľadom na ducha doby 15. storočia pobúrenie, no napriek tomu nebudeme chváliť vtedajšie mocenské štruktúry za elimináciu napätia v spoločnosti perzekúciou hlásateľov takýchto výrokov.
"Argumentácia zmiernením kritiky rôznymi formami sa mi nezdá namieste (moslimov nezaujíma nejaké ospravedlnenie, odvolanie, či následné vysvetlenie ku ktorému ani nedošlo...)."
Ak chápeme ústavu v zmysle kontraktualizmu ako spoločenskú zmluvu, tak občania dostali za to, že sa zriekli svojej slobody určité práva. Tieto práva majú svoje limity, najčastejšie vyjadrené prostredníctvom kautel (ako napr. ochrana verejného poriadku, morálky, zdravia, národnej bezpečnosti a práv a slobôd iných). Okrem toho na obmedzenie ĽP môžeme využiť iné ústavné princípy, ktoré sa v Európe vyvažujú na základe princípu proporcionality. No medzi týmito spôsobmi nevidím možnosť obmedzenia z dôvodu zhoršenia vzťahov s moslimskými partnermi, ktoré môže spôsobiť politické turbulencie.
"Ochrana náboženského cítenia trestným právom nie je taká neaktuálna. V roku 2008 bolo zrušené rúhanie z britského trestného práva. O iných krajinách neviem, ale situácia bude podobná."
Áno, možno spomenúť rovnako, že do roku 2000, nebolo možne aplikovať EDĽP vo VB, doteraz je tam trest smrti možný, no nevykonáva sa atď. Toto ustanovenie je historickým reliktom a tak ako niektorí britskí právnici (ako napr. T. Bingham) kritizovali preberanie niektorých kontinentálnych právnych inštitútov a tendencií s kontinentálneho práva ako hrozbu pre rule of law, my sa zase nemusíme inšpirovať vo všetkom Britmi, Írmi a Poliakmi, kde je vplyv cirkví väčší a preto aj zákony proti rúhaniu (mimochodom, keď čítate Millovu dielo O slobode, tak je vám jasné proti čomu tak vehementne protestoval a z akých dôvodov zastával a vytvoril liberálne poňatie slobody prejavu).
"Prekrýva sa tu totiž súkromný a verejný život osoby prostredníctvom náboženstva (náboženstvo ako najcitlivejšia časť súkromného života a následne sa prejavuje správaním a konaním na verejnosti) a ten už svojim spôsobom v konflikte so slobodou prejavu byť môže."
Miesto, čas a forma prejavu sú dôležité. Ak by prišiel niekto hlásať protimoslimské výroky do mešity, tak by mohli na seba naraziť aj tieto práva, i keď tam by šlo skôr o konflikt slobody prejavu a vlastníckeho práva komunity, resp. správcu mešity.
Peter Kováč | 08. 07. 2011 09:34:41
// Reagovať
Sloboda prejavu a lynčovanie prokurátora Tichého
V kontext tejto eseje je zaujimavé uplatniť rovnaký meter na mediálne lynčovanie advokátov, sudcov ale najmä nepohodlných prokurátorov na GP... Verejne deklarovaná snaha o "očistu" justície sa mení na politické čistky v záujme mocenského politického ovládnutia a politici na čele so Žitňanskou, Lipšicom sa neštítia útočiť na slobodu prejavu SÚKROMNEJ povahy... Kam sme to dospeli, že štát prenasleduje a šikanuje občanov za to, akým spôsobom sa súkromne zabávbajú, bez ohľadu na to, či sa nám páči alebo nepáči obsah tejto "zábavy"... Kam to politicky smerujeme, keď štát, ministri a politici zneužívajú médiá a svoje funkcie na zásah do súkromia a dovoľujú si zo svojej mocenskej pozície niekoho verejne pranierovať za jeho súkromie ? ... To už nie je o slobode prejavu, tieto absurdné a zvrátené mocenské spôsoby sú len symptómom chorých politických ambícií a praktík.. Diskusia sa týka slobody prejavu, teda prejavu na verejnosti, na druhej strane tu máme stav, že tu dochádza k zásahom do súkromia, podľa mňa toto je oveľa vážnejším ohrozovaním právneho štátu - Rechtsstaat... Na záver, trochu mi chýba podrobnejšie vymedzenie tých hraníc, mimo treststnoprávnych.
