Sloboda prejavu a jej hranice
Tomáš Meszároš | 08. 07. 2011 | komentárov: 12
Autor sa umiestnil na treťom mieste v tohtoročnej súťaži Cena Otvoreného práva. Vo svojej práci sa zaoberá Slobodou prejavu a jej hranicami.
Cnosti Johna M., internetový vek morálneho nihilizmu a vlastné cesty
(Sloboda prejavu a jej hranice)
„Freedom of Speech, let 'em take it from me
Next they'll take it from you, then what you gonna do?
Let 'em censor books, let 'em censor art
You'll censor what we see, we read, we hear, we learn
The books will burn
You better think it out
We should be able to say anything, our lungs were meant to shout
Say what we feel, yell out what's real
Even though it may not bring mass appeal
Your opinion is yours, my opinion is mine
If you don't like what I'm sayin'? Fine
But don't close it, always keep an open mind
A man who fails to listen is blind
We only got one right left in the world today
Let me have it or throw The Constitution away.“
Klasický liberalizmus je dávno prekonaný. Napriek tomu, jeho myšlienkové dedičstvo zadefinovalo viaceré esenciálne prvky súčasných demokracií. Sloboda prejavu bezpochyby patrí ku konceptom, ktoré vyšperkovala práve liberálna teória, veď len John S. Mill dielom On liberty vytvoril priam bezodnú studnicu argumentov v prospech ius murmurandi. Po viac ako 150 rokoch od vydania však mnohé strácajú na aktuálnosti a ja sa odvážim povedať, že John Stuart Mill nám ponúka obraz nakreslený na plátne idealistickej koncepcie pluralizmu. Jeho základom je pomyselný „trh potenciálne pravdivých ideí“ ktoré reprezentujú myšlienkovú pluralitu a pestrosť spoločnosti a každý jeden z týchto názorov má byť podrobený kritickému skúmaniu a analýze. V modernom veku internetu je takýto postup verifikácie neuskutočniteľný, nemysliteľný a neproduktívny. Jednak je to determinované množstvom zdieľaných informácií a názorov, o počte ktorých sa Millovi ani nemohlo zdať. Druhým, oveľa závažnejším problémom, je spôsob ich prezentácie a šírenia. Millova, ale aj ostatné klasické teórie obhajujúce slobodu prejavu, vznikali v období, keď verejné prejavovanie názoru malo radikálne odlišný charakter od toho dnešného. Ak Mill hovorí o slobode prejavu, myslí tým predovšetkým možnosť osobne predstúpiť pred verejné fórum a slobodne predniesť svoje názory. Takýto akt, v samotnej podstate, predpokladá prevzatie zodpovednosti za svoj názor. Ak sa mýlim dav ma vypíska, čitateľ môj článok roztrhá, volič ma nezvolí, môj oponent ma v diskusii – pred očami ľudu - svojou protiargumentáciou znemožní. Internetové fórum ale prináša nový prvok – absolútnu anonymitu. Každému je umožnené schovať svoju tvár za maskou a vstúpiť na dosky divadla svet. Táto „vymoženosť“ obracia naruby pôvodný zmysel slobody prejavu a konfrontuje nás s novým spektrom problémov.
„Ak sa umlčiava prejavovanie názorov, vlastné zlo spočíva v tom, že sa tým ľudstvo okráda...ak je názor správny, ľudia sa okrádajú o možnosť napraviť chybu pravdou, ak je nesprávny- a to je nemenej dôležité- strácajú jasné chápanie a lepšie uvedomenie si pravdy, ktorá sa rodí v konfrontácii s omylom.“ Pravda je kľúčovým pojmom Millovej argumentácie, je to cieľ, ktorý posväcuje a legitimuje celý koncept slobody prejavu. Súčasný mladý človek, odchovaný Matrixom žijúci v časoch WikiLeaks, sleduje relativizáciu a úpadok tradičných hodnôt a pravdu si necení o nič viac ako vrecúško mrazeného hrášku.
Nachádzame sa v situácii, keď síce máme mapu pokladu, ale krížik označujúci jeho umiestnenie už vybledol. Sloboda prejavu patrí medzi ústavne garantované politické práva, ale jej skutočný účel a zmysel sa pomaly stráca.
V historickom kontexte sa celým vývojom koncepcie slobody prejavu vyvinula výrazná nitka v podobe vzájomne podmieneného vzťahu pokrok-sloboda prejavu. Jedným z prvých miest (ak samozrejme neberieme do úvahy akademické slobody na univerzitných pôdach), kde sa presadila garancia slobody prejavu bol britský parlament – veď slobodná diskusia počas zákonodarného procesu je predpokladom efektného výkonu tejto moci. Ďalšou sférou v ktorej bolo nutné obhájiť a presadiť slobodu prejavu bola oblasť tlače. Do dnešných dní platí, že žurnalisti majú v oblasti slobody prejavu osobitné postavenie a zasluhujú si „zvýšenú mieru ochrany v porovnaní s inými subjektmi slobody prejavu.“ U novinárov, rovnako ako u politikov a akademikov, dochádza k naplneniu premisy, že ich činnosť môže spĺňať svoju spoločenskú funkciu len v tom prípade, ak je umožnená ich verejná a slobodná prezentácia. Pod vplyvom spoločenských zmien v duchu prirodzenoprávnych učení nastal obrat. Počnúc Deklaráciou práv človeka a občana z čias Francúzskej revolúcie až po kodifikácie na medzinárodnej úrovni po II. svetovej vojne, sa vytvorila záväzná a smerodajná databáza ľudských a občianskych práv. Sloboda prejavu sa „zamrazila“ do doktríny prirodzených a všeobecných práv. Paradoxne, obrovský pokrok v ochrane ľudských a občianskych práv priniesol ich súmrak. Nástroje, ktoré pôvodne slúžili „vyššiemu cieľu“, sa stali cieľom sami o sebe. Dnes je oveľa dôležitejšia faktická existencia a garancia slobody prejavu, než jej spôsob a zmysel využitia.
Človek 21.storočia jednoducho zanevrel na hľadanie pravdy a dobra. Veď prečo aj nie, aj tak je všetko na internete.
Zovšednenie a akési vnútorné uspokojenie sa s existujúcim stavom predstavujú len jeden pól. Na tej druhej strane stoja „aktívny konzumenti“ slobody prejavu. Extrémisti rôzneho zrna, či už z pravicového alebo ľavicového spektra pri konfliktoch s políciou nikdy nezabudnú nahlas zdôrazniť svoje martýrstvo v mene slobody prejavu a slova. Internet je taktiež miestom, kde pravidelne dochádza k pošliapaniu ba priam znásilňovaniu princípov slobody prejavu. Verejne prístupné násilie, pornografia, náboženský fanatizmus, nelegálny obchod či facebookovské skupiny typu „MADARI za dunaj ROMOVIA do dunaja“ nám podávajú dôkaz o tom, že samotná sloboda nie je vždy garantom pozitívneho vývoja. Ukazuje sa, že niektorí chápu slobodu prejavu v prvom rade ako svoje právo na aroganciu, netolerantnosť a neomylnosť. Ignorovať tieto tendencie je hra s ohňom, obzvlášť v našej krajine, ktorá len vstupuje do dospelého veku demokracie. Slovensko, rovnako ako ostatné krajiny postkomunistické krajiny Východného bloku, zažilo obdobie, v ktorom sloboda prejavu nebola reálne garantovaná, ba čo viac, bola potlačovaná a perzekvovaná. Víťazstvo demokracie po ´89-tom však začalo vytvárať v spoločnosti závažný kultúrny precedens. Demokraciu sme sa naučili vnímať skôr skrz vábivú optiku práv a privilégií, ale akosi sme pozabudli na druhú stranu mince. Život v demokracii má tiež svoje pravidlá, každé právo je vyvážené povinnosťou. Rovnako je to so slobodou prejavu. Áno, je to ústavne garantované právo, ale nie je neobmedzené. Samotná ústava a záväzné medzinárodné dokumenty v prípade spoločenskej potreby umožňujú vytvorenie legálneho rámca pre obmedzovanie slobody prejavu. V kontinentálnom práve, na rozdiel od anglosaského, je štandardom upraviť tieto obmedzenia predovšetkým v trestnoprávnej rovine. Slovenský Trestný zákon č.300/2005 Z.z. obsahuje hneď niekoľko takýchto ustanovení, umiestnených v dvanástej hlave. Podotýkam, že pôvodný legislatívny návrh tohto zákona nerátal s paragrafmi okliešťujúcimi slobodu prejavu. Snaha dekriminalizovať tieto činy však narazila na odpor nielen medzi poslancami zákonodarného zboru, ale i medzi odbornou verejnosťou. Spor o ponechanie „obmedzujúcich paragrafov“ bolo v symbolickej rovine možné chápať ako ukážkový konflikt kontinentálneho a anglo-saského (amerického) modelu slobôd. Koreň takýchto sporov však vedie oveľa hlbšie ako sa na prvý pohľad môže zdať. To, že pijeme Coca-Colu a konzumujeme „bohovské kura na tri“ rovnako ako Američania, ešte nemusí znamenať, že musíme aj otrocky kopírovať ich politický systém a kultúru. Už vieme, že Jozef Mak nie je Jay Gatsby a naša tradícia demokracie je v porovnaní s Amerikou v plienkach. Bezbreho vymedzená sloboda prejavu vyžaduje v prvom rade pripraveného prijímateľa. Generácie amerických deťúreniec vyrastali na príbehoch dokonalých archetypálnych superhrdinov, kdežto náš Janíček z lazov sa musel uspokojiť s blednúcou legendou zlodeja Jánošíka, z ktorého úst nikdy nemohol počuť vetu: „s veľkou silou prichádza aj veľká zodpovednosť. Po päťdesiatich rokoch strávených v totalite sa jednoducho Jozef Mak musí v demokracii naučiť žiť. A to je proces, ktorý nenastane zo dňa na deň.
O ťažkostiach s aplikáciou typických demokratických nástrojov v našom prostredí svedčia i spory pred Európskym súdom pre ľudské práva, ktoré Slovensko vo veciach obmedzovania slobody prejavu prehralo. Judikatúra tohto súdu by mohla byť pre nás osožnou barličkou na našej demokratickej ceste, ktorú ak si však musíme vyšliapať sami. Ak si už Jozef Mak tak veľmi túži nájsť vzor pre svoju púť, nech sa inšpiruje Siddhártom , ktorý zoči-voči Budhovi odmieta jeho učenie a hovorí: „ Chcem pokračovať vo svojom putovaní- nie že by som hľadal iné, lepšie učenie, lebo viem, že takého niet, ale aby som zanechal všetky učenia a všetkých učiteľov a sám dosiahol svoj cieľ, alebo zomrel.“ A tak by Jozef Mak, aj keď vie, že „demokracia je to najlepšie, čo doposiaľ ľudstvo vymyslelo“, mohol aspoň raz odvážne vykročiť vlastnou cestou a nájsť svoju tvár pre nové tisícročie.
(Sloboda prejavu a jej hranice)
„Freedom of Speech, let 'em take it from me
Next they'll take it from you, then what you gonna do?
Let 'em censor books, let 'em censor art
You'll censor what we see, we read, we hear, we learn
The books will burn
You better think it out
We should be able to say anything, our lungs were meant to shout
Say what we feel, yell out what's real
Even though it may not bring mass appeal
Your opinion is yours, my opinion is mine
If you don't like what I'm sayin'? Fine
But don't close it, always keep an open mind
A man who fails to listen is blind
We only got one right left in the world today
Let me have it or throw The Constitution away.“
Klasický liberalizmus je dávno prekonaný. Napriek tomu, jeho myšlienkové dedičstvo zadefinovalo viaceré esenciálne prvky súčasných demokracií. Sloboda prejavu bezpochyby patrí ku konceptom, ktoré vyšperkovala práve liberálna teória, veď len John S. Mill dielom On liberty vytvoril priam bezodnú studnicu argumentov v prospech ius murmurandi. Po viac ako 150 rokoch od vydania však mnohé strácajú na aktuálnosti a ja sa odvážim povedať, že John Stuart Mill nám ponúka obraz nakreslený na plátne idealistickej koncepcie pluralizmu. Jeho základom je pomyselný „trh potenciálne pravdivých ideí“ ktoré reprezentujú myšlienkovú pluralitu a pestrosť spoločnosti a každý jeden z týchto názorov má byť podrobený kritickému skúmaniu a analýze. V modernom veku internetu je takýto postup verifikácie neuskutočniteľný, nemysliteľný a neproduktívny. Jednak je to determinované množstvom zdieľaných informácií a názorov, o počte ktorých sa Millovi ani nemohlo zdať. Druhým, oveľa závažnejším problémom, je spôsob ich prezentácie a šírenia. Millova, ale aj ostatné klasické teórie obhajujúce slobodu prejavu, vznikali v období, keď verejné prejavovanie názoru malo radikálne odlišný charakter od toho dnešného. Ak Mill hovorí o slobode prejavu, myslí tým predovšetkým možnosť osobne predstúpiť pred verejné fórum a slobodne predniesť svoje názory. Takýto akt, v samotnej podstate, predpokladá prevzatie zodpovednosti za svoj názor. Ak sa mýlim dav ma vypíska, čitateľ môj článok roztrhá, volič ma nezvolí, môj oponent ma v diskusii – pred očami ľudu - svojou protiargumentáciou znemožní. Internetové fórum ale prináša nový prvok – absolútnu anonymitu. Každému je umožnené schovať svoju tvár za maskou a vstúpiť na dosky divadla svet. Táto „vymoženosť“ obracia naruby pôvodný zmysel slobody prejavu a konfrontuje nás s novým spektrom problémov.
„Ak sa umlčiava prejavovanie názorov, vlastné zlo spočíva v tom, že sa tým ľudstvo okráda...ak je názor správny, ľudia sa okrádajú o možnosť napraviť chybu pravdou, ak je nesprávny- a to je nemenej dôležité- strácajú jasné chápanie a lepšie uvedomenie si pravdy, ktorá sa rodí v konfrontácii s omylom.“ Pravda je kľúčovým pojmom Millovej argumentácie, je to cieľ, ktorý posväcuje a legitimuje celý koncept slobody prejavu. Súčasný mladý človek, odchovaný Matrixom žijúci v časoch WikiLeaks, sleduje relativizáciu a úpadok tradičných hodnôt a pravdu si necení o nič viac ako vrecúško mrazeného hrášku.
Nachádzame sa v situácii, keď síce máme mapu pokladu, ale krížik označujúci jeho umiestnenie už vybledol. Sloboda prejavu patrí medzi ústavne garantované politické práva, ale jej skutočný účel a zmysel sa pomaly stráca.
V historickom kontexte sa celým vývojom koncepcie slobody prejavu vyvinula výrazná nitka v podobe vzájomne podmieneného vzťahu pokrok-sloboda prejavu. Jedným z prvých miest (ak samozrejme neberieme do úvahy akademické slobody na univerzitných pôdach), kde sa presadila garancia slobody prejavu bol britský parlament – veď slobodná diskusia počas zákonodarného procesu je predpokladom efektného výkonu tejto moci. Ďalšou sférou v ktorej bolo nutné obhájiť a presadiť slobodu prejavu bola oblasť tlače. Do dnešných dní platí, že žurnalisti majú v oblasti slobody prejavu osobitné postavenie a zasluhujú si „zvýšenú mieru ochrany v porovnaní s inými subjektmi slobody prejavu.“ U novinárov, rovnako ako u politikov a akademikov, dochádza k naplneniu premisy, že ich činnosť môže spĺňať svoju spoločenskú funkciu len v tom prípade, ak je umožnená ich verejná a slobodná prezentácia. Pod vplyvom spoločenských zmien v duchu prirodzenoprávnych učení nastal obrat. Počnúc Deklaráciou práv človeka a občana z čias Francúzskej revolúcie až po kodifikácie na medzinárodnej úrovni po II. svetovej vojne, sa vytvorila záväzná a smerodajná databáza ľudských a občianskych práv. Sloboda prejavu sa „zamrazila“ do doktríny prirodzených a všeobecných práv. Paradoxne, obrovský pokrok v ochrane ľudských a občianskych práv priniesol ich súmrak. Nástroje, ktoré pôvodne slúžili „vyššiemu cieľu“, sa stali cieľom sami o sebe. Dnes je oveľa dôležitejšia faktická existencia a garancia slobody prejavu, než jej spôsob a zmysel využitia.
Človek 21.storočia jednoducho zanevrel na hľadanie pravdy a dobra. Veď prečo aj nie, aj tak je všetko na internete.
Zovšednenie a akési vnútorné uspokojenie sa s existujúcim stavom predstavujú len jeden pól. Na tej druhej strane stoja „aktívny konzumenti“ slobody prejavu. Extrémisti rôzneho zrna, či už z pravicového alebo ľavicového spektra pri konfliktoch s políciou nikdy nezabudnú nahlas zdôrazniť svoje martýrstvo v mene slobody prejavu a slova. Internet je taktiež miestom, kde pravidelne dochádza k pošliapaniu ba priam znásilňovaniu princípov slobody prejavu. Verejne prístupné násilie, pornografia, náboženský fanatizmus, nelegálny obchod či facebookovské skupiny typu „MADARI za dunaj ROMOVIA do dunaja“ nám podávajú dôkaz o tom, že samotná sloboda nie je vždy garantom pozitívneho vývoja. Ukazuje sa, že niektorí chápu slobodu prejavu v prvom rade ako svoje právo na aroganciu, netolerantnosť a neomylnosť. Ignorovať tieto tendencie je hra s ohňom, obzvlášť v našej krajine, ktorá len vstupuje do dospelého veku demokracie. Slovensko, rovnako ako ostatné krajiny postkomunistické krajiny Východného bloku, zažilo obdobie, v ktorom sloboda prejavu nebola reálne garantovaná, ba čo viac, bola potlačovaná a perzekvovaná. Víťazstvo demokracie po ´89-tom však začalo vytvárať v spoločnosti závažný kultúrny precedens. Demokraciu sme sa naučili vnímať skôr skrz vábivú optiku práv a privilégií, ale akosi sme pozabudli na druhú stranu mince. Život v demokracii má tiež svoje pravidlá, každé právo je vyvážené povinnosťou. Rovnako je to so slobodou prejavu. Áno, je to ústavne garantované právo, ale nie je neobmedzené. Samotná ústava a záväzné medzinárodné dokumenty v prípade spoločenskej potreby umožňujú vytvorenie legálneho rámca pre obmedzovanie slobody prejavu. V kontinentálnom práve, na rozdiel od anglosaského, je štandardom upraviť tieto obmedzenia predovšetkým v trestnoprávnej rovine. Slovenský Trestný zákon č.300/2005 Z.z. obsahuje hneď niekoľko takýchto ustanovení, umiestnených v dvanástej hlave. Podotýkam, že pôvodný legislatívny návrh tohto zákona nerátal s paragrafmi okliešťujúcimi slobodu prejavu. Snaha dekriminalizovať tieto činy však narazila na odpor nielen medzi poslancami zákonodarného zboru, ale i medzi odbornou verejnosťou. Spor o ponechanie „obmedzujúcich paragrafov“ bolo v symbolickej rovine možné chápať ako ukážkový konflikt kontinentálneho a anglo-saského (amerického) modelu slobôd. Koreň takýchto sporov však vedie oveľa hlbšie ako sa na prvý pohľad môže zdať. To, že pijeme Coca-Colu a konzumujeme „bohovské kura na tri“ rovnako ako Američania, ešte nemusí znamenať, že musíme aj otrocky kopírovať ich politický systém a kultúru. Už vieme, že Jozef Mak nie je Jay Gatsby a naša tradícia demokracie je v porovnaní s Amerikou v plienkach. Bezbreho vymedzená sloboda prejavu vyžaduje v prvom rade pripraveného prijímateľa. Generácie amerických deťúreniec vyrastali na príbehoch dokonalých archetypálnych superhrdinov, kdežto náš Janíček z lazov sa musel uspokojiť s blednúcou legendou zlodeja Jánošíka, z ktorého úst nikdy nemohol počuť vetu: „s veľkou silou prichádza aj veľká zodpovednosť. Po päťdesiatich rokoch strávených v totalite sa jednoducho Jozef Mak musí v demokracii naučiť žiť. A to je proces, ktorý nenastane zo dňa na deň.
O ťažkostiach s aplikáciou typických demokratických nástrojov v našom prostredí svedčia i spory pred Európskym súdom pre ľudské práva, ktoré Slovensko vo veciach obmedzovania slobody prejavu prehralo. Judikatúra tohto súdu by mohla byť pre nás osožnou barličkou na našej demokratickej ceste, ktorú ak si však musíme vyšliapať sami. Ak si už Jozef Mak tak veľmi túži nájsť vzor pre svoju púť, nech sa inšpiruje Siddhártom , ktorý zoči-voči Budhovi odmieta jeho učenie a hovorí: „ Chcem pokračovať vo svojom putovaní- nie že by som hľadal iné, lepšie učenie, lebo viem, že takého niet, ale aby som zanechal všetky učenia a všetkých učiteľov a sám dosiahol svoj cieľ, alebo zomrel.“ A tak by Jozef Mak, aj keď vie, že „demokracia je to najlepšie, čo doposiaľ ľudstvo vymyslelo“, mohol aspoň raz odvážne vykročiť vlastnou cestou a nájsť svoju tvár pre nové tisícročie.
Súvisiace články
Náhrada nemajetkovej ujmy: ako určiť jej výšku?Diaľnice vs. záhradkári (pokračovanie)Dohovor o domácich pracovníkochPrezidentský vzdor a nominačné mantinelySloboda prejavu a jej hranice Články autora
Peter Kováč | 08. 07. 2011 14:49:20
// Reagovať
Sloboda prejavu (cenzúra) a súkromné diskusné web-y
Je prípustná názorová cenzúra na súkromných web stránkach (napr. SME.sk, PRAVDA a pod.) ? Nemám na mysli príspevky, ktoré sú vulgárne, urážajúce, alebo porušujúce trestný zákon. Mám na mysli názorovú cenzúru (teda vymazávanie príspevkov "nevhodných" pre ich vecnosť a kritičnosť, pretože v rámci zaplatenej (?) PR kampane sú v rozpore s biznisplánom / zmluvou s klientom platiacim kampaň) .
Ondrej Pivarči | 10. 07. 2011 19:22:11
// Reagovať
cenzúra
nie je prípustná (čl. 26, ods. 3 Ústavy), a nakoľko súkromné web stránky sú v prípade vysokej návštevnosti masmédiom a teda musia dodržiavať normy masmediálneho práva. aj keby nemali vysokú návštevnosť, sloboda prejavu je ústavné právo jednotlivca podľa čl. 26, ods. 1 Ústavy, a pokiaľ tomuto masmédium umožní v diskusii prejaviť svoj názor, nemôže ho následne cenzurovať ... príspevky, ktoré sú urážajúce, vulgárne alebo porušujúce trestný zákon, sú nie cenzúrou, ale svojpomocným zásahom na ochranu práv iných, resp. mravnosti. hranica medzi cenzúrou a ochranou práv iných je tenká, ale určiteľná. preto je lepší automatický filter pre vulgarizmy (iste, dá sa obísť, ale to je zase protiprávny zásah), v prípade nahlasovania diskusných príspevkov je možná aj ručná kontrola zasahovania do práv iných ... pre súkromné web stránky by som však doporučoval mať čo najpresnejšie pravidlá diskusie ... a ex post mazanie príspevkov podporené odkazom na porušenie konkrétneho ustanovenia podmienok diskusie (ochrany konkrétneho práva iného), napr. "odstránené z dôvodu protiprávneho zásahu do cti iného podľa ..." (dá sa poloautomatizovať) a pod. Každopádne, povedľa kvalitného diskusného fóra by mali byť odkazy na najvýznamnejšie rozhodnutia ESĽP, ÚS SR či vyšších súdov, aby sa diskutujúcim uľahčila predvídateľnosť pri publikácií ich názorov ... resp. nejaké modelové príklady príspevkov, ktorých sa treba vyvarovať a ktoré sa najčastejšie odstraňujú z dôvodu porušenia pravidiel a pod.
niektorí možno argumentujú, že pokiaľ niekto je vlastníkom internetového masmédia, môže si "cenzúrovať" diskusie na svojich stránkach, ako chce. toto je samozrejme nezmysel, nakoľko komerčné masmédiá umožňujú diskusiu aj za účelom zvyšovania záujmu, čiže v konečnom dôsledku za účelom zisku, k čomu však nesmú zneužívať svoje vlastnícke právo na ujmu práv iných (vrátane práva na slobodu prejavu či práva na česť a dôstojnosť). špecifická povaha ponúkanej služby - možnosti diskusie a teda realizácie práva na slobodu prejavu znamená, že vlastník sa musí podriadiť normám regulujúcim uplatňovanie slobody prejavu ... podobne ako sa napr. lekár musí podrobiť pravidlám v medicínskej oblasti. ak teda vlastník raz sprevádzkuje diskusné fórum, musí dodržiavať pravidlá. problematické možno bude, ako môže vlastník súkromného webu (masmédia) odstraňovať nevhodné príspevky, keďže existujú tieto 2 vtipné skutočnosti:
a) rozhodnutie ÚS ČR, PL. ÚS 2/10
b) zákon č. 22/2004 Z. z., § 6 ods. 5 veta prvá (mierne zvláštna transpozícia z čl. 15 z 2000/31/ES)
podľa ktorých vlastník nesmie prakticky pohnúť prstom, až kým mu niekto protiprávnosť nenahlási, čo je samozrejme tiež nezmysel, vlastníctvo totiž zaväzuje a povinnosť predchádzať ujme tiež možno derivovať z rôznych ustanovení OZ.
Publikovaná kritika aj na privátnom webe, pokiaľ nie je zneužitím práva na slobodu prejavu, a spĺňa požiadavky kritiky typu vecnosť a primeranosť, musí zostať v diskusii, bez ohľadu na jej autora, dotknutú osobu či skupinu a podlieha aj ochrane čl. 10 Európskeho dohovoru o ĽP (209/1992 Z. z.).
c)
niektorí možno argumentujú, že pokiaľ niekto je vlastníkom internetového masmédia, môže si "cenzúrovať" diskusie na svojich stránkach, ako chce. toto je samozrejme nezmysel, nakoľko komerčné masmédiá umožňujú diskusiu aj za účelom zvyšovania záujmu, čiže v konečnom dôsledku za účelom zisku, k čomu však nesmú zneužívať svoje vlastnícke právo na ujmu práv iných (vrátane práva na slobodu prejavu či práva na česť a dôstojnosť). špecifická povaha ponúkanej služby - možnosti diskusie a teda realizácie práva na slobodu prejavu znamená, že vlastník sa musí podriadiť normám regulujúcim uplatňovanie slobody prejavu ... podobne ako sa napr. lekár musí podrobiť pravidlám v medicínskej oblasti. ak teda vlastník raz sprevádzkuje diskusné fórum, musí dodržiavať pravidlá. problematické možno bude, ako môže vlastník súkromného webu (masmédia) odstraňovať nevhodné príspevky, keďže existujú tieto 2 vtipné skutočnosti:
a) rozhodnutie ÚS ČR, PL. ÚS 2/10
b) zákon č. 22/2004 Z. z., § 6 ods. 5 veta prvá (mierne zvláštna transpozícia z čl. 15 z 2000/31/ES)
podľa ktorých vlastník nesmie prakticky pohnúť prstom, až kým mu niekto protiprávnosť nenahlási, čo je samozrejme tiež nezmysel, vlastníctvo totiž zaväzuje a povinnosť predchádzať ujme tiež možno derivovať z rôznych ustanovení OZ.
Publikovaná kritika aj na privátnom webe, pokiaľ nie je zneužitím práva na slobodu prejavu, a spĺňa požiadavky kritiky typu vecnosť a primeranosť, musí zostať v diskusii, bez ohľadu na jej autora, dotknutú osobu či skupinu a podlieha aj ochrane čl. 10 Európskeho dohovoru o ĽP (209/1992 Z. z.).
c)
pk | 12. 07. 2011 11:32:26
// Reagovať
súhlas
súhlasím, toto je a bol vždy aj môj názor.
Tomáš Dekan | 09. 07. 2011 00:08:21
// Reagovať
Prvý odstavec:
Zdá sa mi, že autor chápe voľný trh ideí príliš literalisticky a nie metaforicky. Osobne nevidím žiadny, resp. minimálny rozdiel medzi prispievateľom na fóre, ktorý napíše svoj príspevok pod rúškom anonymity a medzi troma americkými džentlmenmi, ktorí napíšu do novín "apologetiku" pripravovaného dokumentu americkej ústavy pod menom Publius. Ľudí, ktorí publikovali pod rúškom anonymity nájdeme v každej dobe a nájdeme medzi nimi aj také osobnosti ako gróf Montesquieu, James Madison či William James Sidis. Vo všeobecnosti sa mi zdá, že autor preceňuje význam toho, kto výrok povedal a podceňuje význam samotného argumentu. Veď ak na nejakom fóre prebehne diskusia, čitatelia posúdia, či je daný názor argumentačne valídny alebo nie. A je to práve schopnosť internetu v okamihu (prostredníctvom odkazov na toto fórum) preniesť vyvrátenie mýtu, resp. iné argumentačné víťazstvo k ohromnému počtu ľudí. A tak ako čitateľ roztrhá článok, divák vypíska rečníka, aj osoba surfujúca na internete jednoducho zavrie "okno".
2. odstavec
Osobne nevidím na relativizácií pravdy, mimochodom slova s mnohými významovými nuansami, nič zlé. Z histórie vieme, že tu boli mnohí ľudia presvedčení o absolútnej pravde a dnes sa na ich názory pozeráme ako na nezmysli. Okrem toho, slovo pravda vďaka svojej mnohovrstevnatosti, je ukážkovým príkladom tzv. "ligotajúcej sa neurčitosti". To znamená, že je to slovo vágne, s pozitívnym významom, ktorého cieľom je skôr apel na city a nie na rozum. Rovnakú výhradu mám k používaniu slova zodpovednosť.
"Extrémisti rôzneho zrna, či už z pravicového alebo ľavicového spektra pri konfliktoch s políciou nikdy nezabudnú nahlas zdôrazniť svoje martýrstvo v mene slobody prejavu a slova."
A čudujete sa im? Aj "extrémista" je človek a preto má isté politické práva. Ak by boli tieto práva obmedzované, len na základe toho, kto je daný človek a nie na základe toho, či činnosť ktorú vykonáva ohrozuje nejaký verejný záujem, tak by bola vážne porušená rovnosť práv osôb... Ak začne niekto v súvislosti so zhromaždením hovoriť o nepovolenom (sic!) zhromaždení a tento neexistujúci právny dôvod použije na rozpustenie zhromaždenia, bez iného legitímneho dôvodu, tak je niečo zlé v štáte dánskom... Okrem toho značný problém vidím aj v používaní slov extrémizmus a radikalizmus takýmto vágnym spôsobom... Za radikálov boli okrem iných označovaní aj ľudia, ktorí sa zúčastnili prejavu Henryho Hunta na svätopeterských poliach v Manchestri v roku 1819, názor, že šlo o radikálov zdieľala aj vláda a pravdepodobne aj časť verejnosti, ale dnes si vieme len ťažko predstaviť legitímnejší cieľ protestu, ako je odstránenie takých nespravodlivostí v systéme volebného zastúpenia, akými bol presiaknutý vtedajší systém reprezentácie v Parlamente. Samotný názor časti verejnosti, že niekto je extrémista, prípadne je nebezpečný, môže byť aj produktom propagandy, resp. iným spôsobom vzniknutej morálnej paniky. Preto treba skúmať, či návrhy presadzované našimi "extrémistami" reálne smerujú k odstráneniu podstatných náležitostí právneho štátu, lebo ak nie, tak aj ich názory možu prispieť k verejnej debate a môžu byť v nej znemožnené. Streitbare Demokratie sa už raz neosvedčila...
"Verejne prístupné násilie, pornografia, náboženský fanatizmus, nelegálny obchod či facebookovské skupiny typu „MADARI za dunaj ROMOVIA do dunaja“ nám podávajú dôkaz o tom, že samotná sloboda nie je vždy garantom pozitívneho vývoja."
Iste, ale treba si uvedomiť, že tak ako prináša sloboda umeleckého prejavu (či sebarealizácie) pornografiu, prináša aj kvalitné umenie len kvôli faktu, že sloboda umeleckého prejavu nie je viazaná na svojvôlné rozhodnutie sudcu, či inej verejnej autority o vkuse, či nevkuse, či o morálnosti alebo amorálnosti daného diela a tak nekladie umelcom a ani "umelcom" žiadne prekážky v ich tvorbe.
Podobne aj pri náboženských prejavoch prináša sloboda prejavu tak prejavy náboženských fanatikov, ako aj prejavy vedcov, ktorí môžu zdanými prejavmi polemizovať a vo verejnej debate ich znemožniť. Ale ak by sme pripustili svojvolné, jednostranné obmedzenie slobody prejavu náboženských fanatikov, dokážeme garantovať, že nasledujúci predstaviteľ verejnej moci nebude rovnako svojvolne pristupovať aj k vedcom, resp. že aj samotní vedci, kvôli nedostaku nových výziev neupadnú do dogmatizmu. Preto je lepšie, ak sú tu abstraktné princípy, ktoré pripúšťajú čo najmenší priestor pre hodnotové súdy interpreta a práve tieto princípy určujú limity slobody prejavu a nie osobný názor aplikátora práva.
"Spor o ponechanie „obmedzujúcich paragrafov“ bolo v symbolickej rovine možné chápať ako ukážkový konflikt kontinentálneho a anglo-saského (amerického) modelu slobôd."
Nenazýval by som to konfliktom kontinentálneho a anglo-saského modelu slobôd. V tomto prípade, ide skôr o modely slobody prejavu a tie sa odlišujú aj v rámci Európy. Napr. Dánsko a Maďarsko (minimálne do roku 2010) majú bližšie k americkému chápaniu slobody prejavu ako k "európskemu" (lepšie by asi bolo nemeckému). Takisto aj v Španielsku ústavný súd rozhodol o neústavnosti časti ustanovenia o popieraní, spochybňovaní a schvalovaní... holokaustu. Ja osobne si myslím, že ustanovenia § 422 sú protiústavné.
"To, že pijeme Coca-Colu a konzumujeme „bohovské kura na tri“ rovnako ako Američania, ešte nemusí znamenať, že musíme aj otrocky kopírovať ich politický systém a kultúru."
Samozrejme netreba nekriticky preberať všetky prvky amerického politického systému. Ale na druhej strane si treba uvedomiť, že vývoj teórie prvého dodatku má za sebou určitú históriu. Obzvlášť 20. storočie bolo veľmi plodné a prinieslo aj príklady toho ako to môže vyzerať, keď je sloboda prejavu oklieštená. Sudcovia ako L.D. Brandeis, O.W. Holmes Jr., W. O. Douglas neboli dogmatici, ktorý by si automaticky spájali slobodu prejavu s americkým spôsobom života, lebo ich to mama naučila, ale vychádzali z reálnych prípadov a aj diel teoretikov ako Z. Chafee a dopadov na bohatý politický život USA 20. storočia. Teda "liberalizácia" slobody prejavu mala praktické dôvody. A to sú praktické dôvody vyskytujúce sa v každej demokratickej spoločnosti. V Európe sa hovorí, že my sme mali Holokaust, ale Američania môžu povedať "slavery was bad enough". Preto treba pochváliť doc. Procházku za jeho postreh pri rozlíšení makovskej a gatsbyovskej povahy pri náhľade na náhradu škody. Ale opýtajme sa sami seba; Nie je sloboda prejavu o niečom inom?
Zdá sa mi, že autor chápe voľný trh ideí príliš literalisticky a nie metaforicky. Osobne nevidím žiadny, resp. minimálny rozdiel medzi prispievateľom na fóre, ktorý napíše svoj príspevok pod rúškom anonymity a medzi troma americkými džentlmenmi, ktorí napíšu do novín "apologetiku" pripravovaného dokumentu americkej ústavy pod menom Publius. Ľudí, ktorí publikovali pod rúškom anonymity nájdeme v každej dobe a nájdeme medzi nimi aj také osobnosti ako gróf Montesquieu, James Madison či William James Sidis. Vo všeobecnosti sa mi zdá, že autor preceňuje význam toho, kto výrok povedal a podceňuje význam samotného argumentu. Veď ak na nejakom fóre prebehne diskusia, čitatelia posúdia, či je daný názor argumentačne valídny alebo nie. A je to práve schopnosť internetu v okamihu (prostredníctvom odkazov na toto fórum) preniesť vyvrátenie mýtu, resp. iné argumentačné víťazstvo k ohromnému počtu ľudí. A tak ako čitateľ roztrhá článok, divák vypíska rečníka, aj osoba surfujúca na internete jednoducho zavrie "okno".
2. odstavec
Osobne nevidím na relativizácií pravdy, mimochodom slova s mnohými významovými nuansami, nič zlé. Z histórie vieme, že tu boli mnohí ľudia presvedčení o absolútnej pravde a dnes sa na ich názory pozeráme ako na nezmysli. Okrem toho, slovo pravda vďaka svojej mnohovrstevnatosti, je ukážkovým príkladom tzv. "ligotajúcej sa neurčitosti". To znamená, že je to slovo vágne, s pozitívnym významom, ktorého cieľom je skôr apel na city a nie na rozum. Rovnakú výhradu mám k používaniu slova zodpovednosť.
"Extrémisti rôzneho zrna, či už z pravicového alebo ľavicového spektra pri konfliktoch s políciou nikdy nezabudnú nahlas zdôrazniť svoje martýrstvo v mene slobody prejavu a slova."
A čudujete sa im? Aj "extrémista" je človek a preto má isté politické práva. Ak by boli tieto práva obmedzované, len na základe toho, kto je daný človek a nie na základe toho, či činnosť ktorú vykonáva ohrozuje nejaký verejný záujem, tak by bola vážne porušená rovnosť práv osôb... Ak začne niekto v súvislosti so zhromaždením hovoriť o nepovolenom (sic!) zhromaždení a tento neexistujúci právny dôvod použije na rozpustenie zhromaždenia, bez iného legitímneho dôvodu, tak je niečo zlé v štáte dánskom... Okrem toho značný problém vidím aj v používaní slov extrémizmus a radikalizmus takýmto vágnym spôsobom... Za radikálov boli okrem iných označovaní aj ľudia, ktorí sa zúčastnili prejavu Henryho Hunta na svätopeterských poliach v Manchestri v roku 1819, názor, že šlo o radikálov zdieľala aj vláda a pravdepodobne aj časť verejnosti, ale dnes si vieme len ťažko predstaviť legitímnejší cieľ protestu, ako je odstránenie takých nespravodlivostí v systéme volebného zastúpenia, akými bol presiaknutý vtedajší systém reprezentácie v Parlamente. Samotný názor časti verejnosti, že niekto je extrémista, prípadne je nebezpečný, môže byť aj produktom propagandy, resp. iným spôsobom vzniknutej morálnej paniky. Preto treba skúmať, či návrhy presadzované našimi "extrémistami" reálne smerujú k odstráneniu podstatných náležitostí právneho štátu, lebo ak nie, tak aj ich názory možu prispieť k verejnej debate a môžu byť v nej znemožnené. Streitbare Demokratie sa už raz neosvedčila...
"Verejne prístupné násilie, pornografia, náboženský fanatizmus, nelegálny obchod či facebookovské skupiny typu „MADARI za dunaj ROMOVIA do dunaja“ nám podávajú dôkaz o tom, že samotná sloboda nie je vždy garantom pozitívneho vývoja."
Iste, ale treba si uvedomiť, že tak ako prináša sloboda umeleckého prejavu (či sebarealizácie) pornografiu, prináša aj kvalitné umenie len kvôli faktu, že sloboda umeleckého prejavu nie je viazaná na svojvôlné rozhodnutie sudcu, či inej verejnej autority o vkuse, či nevkuse, či o morálnosti alebo amorálnosti daného diela a tak nekladie umelcom a ani "umelcom" žiadne prekážky v ich tvorbe.
Podobne aj pri náboženských prejavoch prináša sloboda prejavu tak prejavy náboženských fanatikov, ako aj prejavy vedcov, ktorí môžu zdanými prejavmi polemizovať a vo verejnej debate ich znemožniť. Ale ak by sme pripustili svojvolné, jednostranné obmedzenie slobody prejavu náboženských fanatikov, dokážeme garantovať, že nasledujúci predstaviteľ verejnej moci nebude rovnako svojvolne pristupovať aj k vedcom, resp. že aj samotní vedci, kvôli nedostaku nových výziev neupadnú do dogmatizmu. Preto je lepšie, ak sú tu abstraktné princípy, ktoré pripúšťajú čo najmenší priestor pre hodnotové súdy interpreta a práve tieto princípy určujú limity slobody prejavu a nie osobný názor aplikátora práva.
"Spor o ponechanie „obmedzujúcich paragrafov“ bolo v symbolickej rovine možné chápať ako ukážkový konflikt kontinentálneho a anglo-saského (amerického) modelu slobôd."
Nenazýval by som to konfliktom kontinentálneho a anglo-saského modelu slobôd. V tomto prípade, ide skôr o modely slobody prejavu a tie sa odlišujú aj v rámci Európy. Napr. Dánsko a Maďarsko (minimálne do roku 2010) majú bližšie k americkému chápaniu slobody prejavu ako k "európskemu" (lepšie by asi bolo nemeckému). Takisto aj v Španielsku ústavný súd rozhodol o neústavnosti časti ustanovenia o popieraní, spochybňovaní a schvalovaní... holokaustu. Ja osobne si myslím, že ustanovenia § 422 sú protiústavné.
"To, že pijeme Coca-Colu a konzumujeme „bohovské kura na tri“ rovnako ako Američania, ešte nemusí znamenať, že musíme aj otrocky kopírovať ich politický systém a kultúru."
Samozrejme netreba nekriticky preberať všetky prvky amerického politického systému. Ale na druhej strane si treba uvedomiť, že vývoj teórie prvého dodatku má za sebou určitú históriu. Obzvlášť 20. storočie bolo veľmi plodné a prinieslo aj príklady toho ako to môže vyzerať, keď je sloboda prejavu oklieštená. Sudcovia ako L.D. Brandeis, O.W. Holmes Jr., W. O. Douglas neboli dogmatici, ktorý by si automaticky spájali slobodu prejavu s americkým spôsobom života, lebo ich to mama naučila, ale vychádzali z reálnych prípadov a aj diel teoretikov ako Z. Chafee a dopadov na bohatý politický život USA 20. storočia. Teda "liberalizácia" slobody prejavu mala praktické dôvody. A to sú praktické dôvody vyskytujúce sa v každej demokratickej spoločnosti. V Európe sa hovorí, že my sme mali Holokaust, ale Američania môžu povedať "slavery was bad enough". Preto treba pochváliť doc. Procházku za jeho postreh pri rozlíšení makovskej a gatsbyovskej povahy pri náhľade na náhradu škody. Ale opýtajme sa sami seba; Nie je sloboda prejavu o niečom inom?
Ondrej Pivarči | 10. 07. 2011 21:07:35
// Reagovať
budem reagovať
aj na článok, aj na komentár.
ad odsek 1 (odstavec = čechizmus "á prof. Blaho"):
žiadny trh potenciálne pravdivých ideí neexistuje ... pravdivosť = vlastnosť zhody s realitou (resp. s tým, čo sa predpokladá, že je realita) a tento atribút sa určuje pozorovaním reality, z čoho vyplýva, že potenciálne koľko pozorovateľov = toľko realít. a navyše, sú idey, ktorých pravdivosť nemožno nikdy overiť, už len tieto by deformovali takýto "trh". trh informácií dnes existuje, no nie je to určite liberálna voľná súťaž a informácia je definovaná inak než idea. internet tým, že lepšie eliminuje v diskusii také javy ako davová psychóza, umožňuje kvalitnejší diskurz (presviedčanie o svojej predstave pozorovaného sveta - viď Heidegger a Geschick). kvalitnejší je diskurz na internete aj preto, pretože súťaž videní sveta prebieha rýchlejšie a pružnejšie, pričom sa "do akcie" naraz môžu zapájať všetci ...
argumentačná validita je zvláštny pojem. viď vymedzenie "pravdy" vyššie. argumentačné víťazstvo vďaka vývoju neexistuje. veda je tiež založená na tom, že jej hypotézy podliehajú neustálemu testovaniu a "pravdou" si nikto nemôže byť istý (viera je však už iný druh náhľadu).
ad odsek 2:
podľa mňa sloboda prejavu nie je o pravde, tým sa práveže dobrá diskusia ničí ... cieľom slobody prejavu je konfrontovať poznatky a výsledky poznávania s inými, pričom z diskusie plynú poznatky iné a obohacujú sa zručnosti ... stanoviť "jedinú pravdu" znamená zabiť diskusiu. dobrý názor má byť presvedčivý tým, že korešponduje s vnímaním mnohých, že hľadá spoločné znaky alebo naopak výnimočnosti, ako obohatenie myslenia. Millovo východisko preto považujem za nezmysel.
no, pravdu som popísal vyššie. zodpovednosť - ak sa bavíme o práve, viď definícia Š. Lubyho, ak o "bežnom porozumení" slova zodpovednosť - potom je zodpovednosťou úcta k plneniu povinností, v ktorých vidí adresát normy určitý význam ...
v otázke vysvetlenia politických práv extrémistov súhlasím s T. Dekanom. v otázke umeleckého prejavu detto. k modelom slobôd by som doplnil toto:
- páči sa mi rozhodnutie španielskeho ústavného súdu ... ono, pokiaľ spoločnosť dbá na výchovu ľudí smerujúcu k zachovaniu poriadku v spoločnosti a k súdržnosti, úcte a tolerancii, potom zostanú radikálne názory vždy iba marginálnou časťou spoločnosti a niet dôvodu na ochranu cez vágne pojmy v TZ (tiež si myslím, že § 422 TZ je protiústavný). hovorí sa o hodnotovej kríze, podľa mňa však ide o cielený rozklad spoločnosti pár skupinami jednotlivcov, počtom neveľkej, vplyvom značnej ... pretože ... bez hodnôt kvitne biznis a teda kapitalizmus rýdzeho zrna ... stačí sa opýtať, prečo v mainstreamových médiách dominuje násilie, reklama a obsahovo zúfalé programy napr. telenovely. ale toto je už ďalej na inú diskusiu.
inak, L.D.Brandeis je "autorom práva na súkromie", tiež to vychádzalo z koncentrácie nechutných móresov masmédií...čiže mal prvý dodatok "v žalúdku". a svoju históriu mal aj štvrtý dodatok, a možno povedať, že nemenej vtipnú ako ten prvý, viď 4 delikty súkromia od R.Prosnera. a možno povedať aj to, že dnes majú mnohí americkí právni teoretici chuť kopírovať európske smernice pri regulácii slobody prejavu ... a práve preto, že sloboda prejavu = zodpovednosť. v USA totiž "liberalizácia" slobody prejavu zašla až príliš ďaleko. a to cíti nielen tá "konzervatívna časť Ameriky" ("puritáni z Mayfloweru" a spol.), ale aj tí "slobodnejší".
súhlas s autorom článku v tom, že Jozef Mak sa nenaučí žiť v demokracii zo dňa na deň ... ale ... pani Rafiková stále žije, aj Adam Krt stále žije ... a prežili aj dva druhy totalít ... prečo?
slavery a USA ... slavery zmizlo snáď vďaka priemyselnej výhode Severu, čiže z ekonomických dôvodov. aj preto v UK zmizlo podstatne skôr a v Rusku neskôr. ekonomika pochovala aj "Volstead Act", aj iné USA experimenty v Ústave. sloboda prejavu však v USA prežila preto, že bola "ekonomická", a rovnako preto dnes chce "anglo-americký model SP" transponovať ten "európsky".
ad odsek 1 (odstavec = čechizmus "á prof. Blaho"):
žiadny trh potenciálne pravdivých ideí neexistuje ... pravdivosť = vlastnosť zhody s realitou (resp. s tým, čo sa predpokladá, že je realita) a tento atribút sa určuje pozorovaním reality, z čoho vyplýva, že potenciálne koľko pozorovateľov = toľko realít. a navyše, sú idey, ktorých pravdivosť nemožno nikdy overiť, už len tieto by deformovali takýto "trh". trh informácií dnes existuje, no nie je to určite liberálna voľná súťaž a informácia je definovaná inak než idea. internet tým, že lepšie eliminuje v diskusii také javy ako davová psychóza, umožňuje kvalitnejší diskurz (presviedčanie o svojej predstave pozorovaného sveta - viď Heidegger a Geschick). kvalitnejší je diskurz na internete aj preto, pretože súťaž videní sveta prebieha rýchlejšie a pružnejšie, pričom sa "do akcie" naraz môžu zapájať všetci ...
argumentačná validita je zvláštny pojem. viď vymedzenie "pravdy" vyššie. argumentačné víťazstvo vďaka vývoju neexistuje. veda je tiež založená na tom, že jej hypotézy podliehajú neustálemu testovaniu a "pravdou" si nikto nemôže byť istý (viera je však už iný druh náhľadu).
ad odsek 2:
podľa mňa sloboda prejavu nie je o pravde, tým sa práveže dobrá diskusia ničí ... cieľom slobody prejavu je konfrontovať poznatky a výsledky poznávania s inými, pričom z diskusie plynú poznatky iné a obohacujú sa zručnosti ... stanoviť "jedinú pravdu" znamená zabiť diskusiu. dobrý názor má byť presvedčivý tým, že korešponduje s vnímaním mnohých, že hľadá spoločné znaky alebo naopak výnimočnosti, ako obohatenie myslenia. Millovo východisko preto považujem za nezmysel.
no, pravdu som popísal vyššie. zodpovednosť - ak sa bavíme o práve, viď definícia Š. Lubyho, ak o "bežnom porozumení" slova zodpovednosť - potom je zodpovednosťou úcta k plneniu povinností, v ktorých vidí adresát normy určitý význam ...
v otázke vysvetlenia politických práv extrémistov súhlasím s T. Dekanom. v otázke umeleckého prejavu detto. k modelom slobôd by som doplnil toto:
- páči sa mi rozhodnutie španielskeho ústavného súdu ... ono, pokiaľ spoločnosť dbá na výchovu ľudí smerujúcu k zachovaniu poriadku v spoločnosti a k súdržnosti, úcte a tolerancii, potom zostanú radikálne názory vždy iba marginálnou časťou spoločnosti a niet dôvodu na ochranu cez vágne pojmy v TZ (tiež si myslím, že § 422 TZ je protiústavný). hovorí sa o hodnotovej kríze, podľa mňa však ide o cielený rozklad spoločnosti pár skupinami jednotlivcov, počtom neveľkej, vplyvom značnej ... pretože ... bez hodnôt kvitne biznis a teda kapitalizmus rýdzeho zrna ... stačí sa opýtať, prečo v mainstreamových médiách dominuje násilie, reklama a obsahovo zúfalé programy napr. telenovely. ale toto je už ďalej na inú diskusiu.
inak, L.D.Brandeis je "autorom práva na súkromie", tiež to vychádzalo z koncentrácie nechutných móresov masmédií...čiže mal prvý dodatok "v žalúdku". a svoju históriu mal aj štvrtý dodatok, a možno povedať, že nemenej vtipnú ako ten prvý, viď 4 delikty súkromia od R.Prosnera. a možno povedať aj to, že dnes majú mnohí americkí právni teoretici chuť kopírovať európske smernice pri regulácii slobody prejavu ... a práve preto, že sloboda prejavu = zodpovednosť. v USA totiž "liberalizácia" slobody prejavu zašla až príliš ďaleko. a to cíti nielen tá "konzervatívna časť Ameriky" ("puritáni z Mayfloweru" a spol.), ale aj tí "slobodnejší".
súhlas s autorom článku v tom, že Jozef Mak sa nenaučí žiť v demokracii zo dňa na deň ... ale ... pani Rafiková stále žije, aj Adam Krt stále žije ... a prežili aj dva druhy totalít ... prečo?
slavery a USA ... slavery zmizlo snáď vďaka priemyselnej výhode Severu, čiže z ekonomických dôvodov. aj preto v UK zmizlo podstatne skôr a v Rusku neskôr. ekonomika pochovala aj "Volstead Act", aj iné USA experimenty v Ústave. sloboda prejavu však v USA prežila preto, že bola "ekonomická", a rovnako preto dnes chce "anglo-americký model SP" transponovať ten "európsky".
Tomáš Dekan | 11. 07. 2011 16:01:57
// Reagovať
Ad "odstavec" : Máte pravdu...
"argumentačná validita je zvláštny pojem. viď vymedzenie "pravdy" vyššie"
Obávam sa, že ste nepochopili na čo som reagoval. Reagoval som na autorov názor o anonymite prispievateľa na fóre. Podľa mňa, nie je dôležité kto daný názor napísal, pretože ak bol názor jednej strany podopretý logicky (a nielen formálne logicky) relevantnými argumentmi, ktoré boli presvedčivé a fundované, s pripustením vlastnej omylnosti, zatiaľčo druhá strana používala nepresvedčivé, nepresné argumenty, logické omyly (možno aj vedome) ako napr. útok na slamenú bábku (straw man), odvolávanie sa na autoritu (neprípustným spôsobom), ad hominem atď. Je jasné, že názor druhej strany bude braný po takejto neúspešnej debate s dešpektom a prípadné nebezpečenstvo, ktoré by názor predstavoval sa zmenší.
"argumentačné víťazstvo vďaka vývoju neexistuje.veda je tiež založená na tom, že jej hypotézy podliehajú neustálemu testovaniu a "pravdou" si nikto nemôže byť istý"
Dovolím si nesúhlasiť. Nemôžeme redukovať diskurz len na prírodné vedy. Fallibilistické teórie vedy ako napr. Popperova sa vzťahujú predovšetkým na prírodné vedy. Ale debata sa môže týkať aj morálnej, či politickej filozofie, ktoré nie sú vedou a vychádzajú z určitých spoločných hodnotových východísk debatérov a na základe týchto východísk sa snažia presvedčiť o svojej vhodnosti, potrebnosti množstvom a kvalitou použitých argumentov. Napr. diskusia o štátom zavedených obmedzeniach na dĺžku pracovného času je výrazne odlišná od diskusie evolučná teória vs. inteligentný dizajn. Okrem toho pojem argumentačné víťazstvo, ktorý som použil netreba chápať ako dosiahnutie, resp. priblíženie sa transcendentálnemu ideálu absolútnej večnej pravdy, ktorá neexistuje, ale skôr použitie takých metód presviedčania (no logicky správnych), ktoré vedú všetky strany ku konsenzu alebo k presvedčeniu čitateľov alebo aj oponenta o "pravde" jednej zo strán. Čiže tento pojem chápem skôr vo vzťahu k teórií argumentácie a preto je pre mňa argumentom (v tomto zmysle) napr. aj skutočnosť, že nejaká hypotéza odolala veľkému počtu pokusov o vyvrátenie, čo je len vyjadrenie pravdepodobnosti jej pravdivosti.
Prirodzene som proti akému konzervovaniu historických, či iných vedeckých téz zákonom ako popieranie akejkoľvek genocídy a obzvlášť politických fráz ako Lex Masaryk, Štefánik, Hlinka... (ale to je už druhá téma).
"inak, L.D.Brandeis je "autorom práva na súkromie", tiež to vychádzalo z koncentrácie nechutných móresov masmédií...čiže mal prvý dodatok "v žalúdku"."
To je neprípustná generalizácia... Sloboda prejavu je veľmi komplexný pojem, obsahujúci niekoľko druhov prejavov. To, že je niekto proti fotkám, ktorá zachytia osobu bez jej súhlasu a sú publikované v bulvári, čo je prejav s minimálnym významom pre verejnú debatu, neznamená , že má prvý dodatok vo všeobecnosti "v žalúdku". Takisto treba pripomenúť, že články z konca 19. storočia boli ukážkou legitímneho (si myslím) aktualistického výkladu IV. dodatku (legitimizovaného verejnou mienkou podobne ako "výkladová novela" New Deal - istami). Je pravdou, že narozdiel od Blacka a Douglasa nechápal prvý dodatok absolutisticky (takmer absolutisticky), ale bol to práve on, kto sa pričinil spolu s Handom o vytvorenie myšlienok vedúcich k imminent lawless action a minimalizácií možností obmedzenia prejavu na základe jeho obsahu, čo je značkou americkej koncepcie, narozdiel od "európskej" a predmetom kritiky mnohých vrátane autora článku. Takisto aj C. Edwin Baker bol osobou s takmer absolutistickým prístupom k slobode prejavu, ale pravdepodobne by protestoval proti chápaniu ochrany "slobody prejavu" majoritou SCOTUS - u v prípade Citizens United v. Federal Election Commission, ktorého rozsudok vyšiel pár mesiacov po jeho smrti. No napriek tomu by ho asi nikto nepovažoval za odporcu prvého dodatku...
"a práve preto, že sloboda prejavu = zodpovednosť. v USA totiž "liberalizácia" slobody prejavu zašla až príliš ďaleko. a to cíti nielen tá "konzervatívna časť Ameriky" ("puritáni z Mayfloweru" a spol.), ale aj tí "slobodnejší"."
V tomto je problém amerického označenia liberál. V Amerike sa nerozlišuje medzi ľavicovými liberálmi a socialistami. Cass Sunstein, popredný proponent takýchto názorov je síce ľavicový ,blížiaci sa k európskej ľavicovosti, ale na druhej strane jeho názory na slobodu prejavu sú paternalistické, typické pre autoritárskych ľudí. Aj keď v jeho prípade ide skôr o zvrátený idealizmus... A potom sú tu samozrejme niektoré feministky (C. MacKinnon, A. Dworkin) a ich vášnivá pobúrenosť. Toto dobre rozobral vo svojej knihe Overcoming law druhý najväčší grafoman americkej provinincie R. Posner (prvý je Sunstein).
Mimochodom Sunsteinove názory (názory hocikoho) treba chápať aj v súvislosti s tým, kde sa pohybuje, pôsobí. Americká exekutíva rozhodne nemá a nikdy nemala veľké pochopenie pre slobodu prejavu, pretože jej svojvoľným obmedzovaním možno pohodlne potláčať opozíciu. A keď tu takéto možnosti nie sú, musí siahať k nepohodlným (ilegálnym) metódam ako sú politické vraždy (viď programy COINTELPRO).
Sunsteinove názory boli určite jedným z dôvodov prečo Obama nominoval na post sudcu SCOTUS - u práve E. Kagan a nie Sunsteina... Asi sa chcel BO vyhnúť blamáži, akú zažil RR s podobne zmýšľajúcim (o SP) R. Borkom. Čo určite svedčí o uprednosňovaní súčasného anglo-amerického nazerania na SP pred európskym. Podobné je to aj s offence principle. Nič nenasvedčuje tomu, žeby si americká verejnosť chcela osvojiť tento prevážne európsky princíp aj v oblasti limitácie obsahu prejavu. Aj keď Feinberg na začiatku druhej knihy Offense to others slávnej "tetralógie" MLoCL prehľadne rozlišuje medzi jednotlivými postojmi k slobode prejavu (snažiac sa samostane vyčleniť OP), Offence principle (vo verejnej debate) je bohužiaľ len dutým dreveným koňom moralizmu a paternalizmu smerujúcim medzi trójske hradby slobody prejavu.
" "slavery a USA ... slavery zmizlo snáď vďaka priemyselnej výhode Severu, čiže z ekonomických dôvodov. aj preto v UK zmizlo podstatne skôr a v Rusku neskôr. ekonomika pochovala aj "Volstead Act", aj iné USA experimenty v Ústave. sloboda prejavu však v USA prežila preto, že bola "ekonomická", a rovnako preto dnes chce "anglo-americký model SP" transponovať ten "európsky"."
To, čo som napísal bol z časti parafrázovaný výrok, z časti citovaný výrok R. Dworkina, v kontexte ktorého treba chápať otroctvo lato sensu na všetky postoje rasovej (ne)rovnosti príležitostí a rasových predsudkov, ktoré sa prejavovali aj v rozsudkoch po zrušení otroctva Dredd Scott v. Sanford, Plessy v. Ferguson a ako vieme ešte aj v prípade Brown v. Board of Education chcel Jackson, možno ovplyvnený Rehnquistom, disentovať.
Zdá sa mi, že všetko redukujete (pod vplyvom L&E) len na ekonomické dôvody... Čo nie je nutne problém, ale minimálne pri slobode prejavu existujú AJ iné dôvody. Napr. celospoločenské tlaky vzniknuté potláčaním verejnej debaty o určitých otázkach (Vietnam, rasová segregácia). Silne pochybujem o tom, že sloboda prejavu a tým možnosť reagovať na niektoré mýty je ekonomicky výhodná pre predstaviteľov odvetví ako je zbrojársky, väzenský, petrochemický priemysel...
Inak s Vami plne súhlasím...
"argumentačná validita je zvláštny pojem. viď vymedzenie "pravdy" vyššie"
Obávam sa, že ste nepochopili na čo som reagoval. Reagoval som na autorov názor o anonymite prispievateľa na fóre. Podľa mňa, nie je dôležité kto daný názor napísal, pretože ak bol názor jednej strany podopretý logicky (a nielen formálne logicky) relevantnými argumentmi, ktoré boli presvedčivé a fundované, s pripustením vlastnej omylnosti, zatiaľčo druhá strana používala nepresvedčivé, nepresné argumenty, logické omyly (možno aj vedome) ako napr. útok na slamenú bábku (straw man), odvolávanie sa na autoritu (neprípustným spôsobom), ad hominem atď. Je jasné, že názor druhej strany bude braný po takejto neúspešnej debate s dešpektom a prípadné nebezpečenstvo, ktoré by názor predstavoval sa zmenší.
"argumentačné víťazstvo vďaka vývoju neexistuje.veda je tiež založená na tom, že jej hypotézy podliehajú neustálemu testovaniu a "pravdou" si nikto nemôže byť istý"
Dovolím si nesúhlasiť. Nemôžeme redukovať diskurz len na prírodné vedy. Fallibilistické teórie vedy ako napr. Popperova sa vzťahujú predovšetkým na prírodné vedy. Ale debata sa môže týkať aj morálnej, či politickej filozofie, ktoré nie sú vedou a vychádzajú z určitých spoločných hodnotových východísk debatérov a na základe týchto východísk sa snažia presvedčiť o svojej vhodnosti, potrebnosti množstvom a kvalitou použitých argumentov. Napr. diskusia o štátom zavedených obmedzeniach na dĺžku pracovného času je výrazne odlišná od diskusie evolučná teória vs. inteligentný dizajn. Okrem toho pojem argumentačné víťazstvo, ktorý som použil netreba chápať ako dosiahnutie, resp. priblíženie sa transcendentálnemu ideálu absolútnej večnej pravdy, ktorá neexistuje, ale skôr použitie takých metód presviedčania (no logicky správnych), ktoré vedú všetky strany ku konsenzu alebo k presvedčeniu čitateľov alebo aj oponenta o "pravde" jednej zo strán. Čiže tento pojem chápem skôr vo vzťahu k teórií argumentácie a preto je pre mňa argumentom (v tomto zmysle) napr. aj skutočnosť, že nejaká hypotéza odolala veľkému počtu pokusov o vyvrátenie, čo je len vyjadrenie pravdepodobnosti jej pravdivosti.
Prirodzene som proti akému konzervovaniu historických, či iných vedeckých téz zákonom ako popieranie akejkoľvek genocídy a obzvlášť politických fráz ako Lex Masaryk, Štefánik, Hlinka... (ale to je už druhá téma).
"inak, L.D.Brandeis je "autorom práva na súkromie", tiež to vychádzalo z koncentrácie nechutných móresov masmédií...čiže mal prvý dodatok "v žalúdku"."
To je neprípustná generalizácia... Sloboda prejavu je veľmi komplexný pojem, obsahujúci niekoľko druhov prejavov. To, že je niekto proti fotkám, ktorá zachytia osobu bez jej súhlasu a sú publikované v bulvári, čo je prejav s minimálnym významom pre verejnú debatu, neznamená , že má prvý dodatok vo všeobecnosti "v žalúdku". Takisto treba pripomenúť, že články z konca 19. storočia boli ukážkou legitímneho (si myslím) aktualistického výkladu IV. dodatku (legitimizovaného verejnou mienkou podobne ako "výkladová novela" New Deal - istami). Je pravdou, že narozdiel od Blacka a Douglasa nechápal prvý dodatok absolutisticky (takmer absolutisticky), ale bol to práve on, kto sa pričinil spolu s Handom o vytvorenie myšlienok vedúcich k imminent lawless action a minimalizácií možností obmedzenia prejavu na základe jeho obsahu, čo je značkou americkej koncepcie, narozdiel od "európskej" a predmetom kritiky mnohých vrátane autora článku. Takisto aj C. Edwin Baker bol osobou s takmer absolutistickým prístupom k slobode prejavu, ale pravdepodobne by protestoval proti chápaniu ochrany "slobody prejavu" majoritou SCOTUS - u v prípade Citizens United v. Federal Election Commission, ktorého rozsudok vyšiel pár mesiacov po jeho smrti. No napriek tomu by ho asi nikto nepovažoval za odporcu prvého dodatku...
"a práve preto, že sloboda prejavu = zodpovednosť. v USA totiž "liberalizácia" slobody prejavu zašla až príliš ďaleko. a to cíti nielen tá "konzervatívna časť Ameriky" ("puritáni z Mayfloweru" a spol.), ale aj tí "slobodnejší"."
V tomto je problém amerického označenia liberál. V Amerike sa nerozlišuje medzi ľavicovými liberálmi a socialistami. Cass Sunstein, popredný proponent takýchto názorov je síce ľavicový ,blížiaci sa k európskej ľavicovosti, ale na druhej strane jeho názory na slobodu prejavu sú paternalistické, typické pre autoritárskych ľudí. Aj keď v jeho prípade ide skôr o zvrátený idealizmus... A potom sú tu samozrejme niektoré feministky (C. MacKinnon, A. Dworkin) a ich vášnivá pobúrenosť. Toto dobre rozobral vo svojej knihe Overcoming law druhý najväčší grafoman americkej provinincie R. Posner (prvý je Sunstein).
Mimochodom Sunsteinove názory (názory hocikoho) treba chápať aj v súvislosti s tým, kde sa pohybuje, pôsobí. Americká exekutíva rozhodne nemá a nikdy nemala veľké pochopenie pre slobodu prejavu, pretože jej svojvoľným obmedzovaním možno pohodlne potláčať opozíciu. A keď tu takéto možnosti nie sú, musí siahať k nepohodlným (ilegálnym) metódam ako sú politické vraždy (viď programy COINTELPRO).
Sunsteinove názory boli určite jedným z dôvodov prečo Obama nominoval na post sudcu SCOTUS - u práve E. Kagan a nie Sunsteina... Asi sa chcel BO vyhnúť blamáži, akú zažil RR s podobne zmýšľajúcim (o SP) R. Borkom. Čo určite svedčí o uprednosňovaní súčasného anglo-amerického nazerania na SP pred európskym. Podobné je to aj s offence principle. Nič nenasvedčuje tomu, žeby si americká verejnosť chcela osvojiť tento prevážne európsky princíp aj v oblasti limitácie obsahu prejavu. Aj keď Feinberg na začiatku druhej knihy Offense to others slávnej "tetralógie" MLoCL prehľadne rozlišuje medzi jednotlivými postojmi k slobode prejavu (snažiac sa samostane vyčleniť OP), Offence principle (vo verejnej debate) je bohužiaľ len dutým dreveným koňom moralizmu a paternalizmu smerujúcim medzi trójske hradby slobody prejavu.
" "slavery a USA ... slavery zmizlo snáď vďaka priemyselnej výhode Severu, čiže z ekonomických dôvodov. aj preto v UK zmizlo podstatne skôr a v Rusku neskôr. ekonomika pochovala aj "Volstead Act", aj iné USA experimenty v Ústave. sloboda prejavu však v USA prežila preto, že bola "ekonomická", a rovnako preto dnes chce "anglo-americký model SP" transponovať ten "európsky"."
To, čo som napísal bol z časti parafrázovaný výrok, z časti citovaný výrok R. Dworkina, v kontexte ktorého treba chápať otroctvo lato sensu na všetky postoje rasovej (ne)rovnosti príležitostí a rasových predsudkov, ktoré sa prejavovali aj v rozsudkoch po zrušení otroctva Dredd Scott v. Sanford, Plessy v. Ferguson a ako vieme ešte aj v prípade Brown v. Board of Education chcel Jackson, možno ovplyvnený Rehnquistom, disentovať.
Zdá sa mi, že všetko redukujete (pod vplyvom L&E) len na ekonomické dôvody... Čo nie je nutne problém, ale minimálne pri slobode prejavu existujú AJ iné dôvody. Napr. celospoločenské tlaky vzniknuté potláčaním verejnej debaty o určitých otázkach (Vietnam, rasová segregácia). Silne pochybujem o tom, že sloboda prejavu a tým možnosť reagovať na niektoré mýty je ekonomicky výhodná pre predstaviteľov odvetví ako je zbrojársky, väzenský, petrochemický priemysel...
Inak s Vami plne súhlasím...
Ondrej Pivarči | 11. 07. 2011 17:27:21
// Reagovať
čo? kde?
ale pekne po poriadku ...
obávam sa, že som pochopil, na čo ste reagovali, ibaže som sa vyjadril len k tomu, k čomu som sa vyjadriť chcel. k tomu dešpektu ... keby to tak bolo, neexistovali by flamewary v diskusiách, neexistovali by diktatúry atď., pretože relevantnosť, logickosť, konzistencia a podobné "pekné" parametre argumentácie nie sú vždy predpokladom dobrej diskusie. názor nie vždy predstavuje nebezpečenstvo z toho dôvodu, že je sofistikovaný, aj ad hominem útoky môžu byť nebezpečné už len preto, že pôsobia na emócie človeka.
aj keby ste neredukovali diskurz len na prírodné vedy ... argumentačné víťazstvo nedosiahnete, pretože neexistuje. Nuž, to, že morálna a politická filozofia má málo spoločné s vedou, je škoda. Potom má morálka a politika takú úroveň, akú má. A čo sa týka "vojny presvedčení", platia Heglove triády. K syntéze vzniká nová antitéza a diskusia pokračuje. Preto "večný konsenzus" nie je argumentačným víťazstvom, keďže o presvedčení existujú vždy pochybnosti.
Ak nejaká hypotéza odolala pokusom o jej vyvrátenie, nič to nehovorí o jej "pravdivosti", len o tom, že je v zhode s doterajším pozorovaním. V inom "matrixe" by možno nebola.
V otázke Lex Hlinka atď. súhlas.
ad Brandeis ... negeneralizujem, seňor Brandeis disentoval často rozhodnutia týkajúce sa free speech, a je architektom "clear and present danger" spolu s Holmesom (ďalší disentér), ktorým výrazne limituje "americké chápanie slobody prejavu" (no a tiež iných obmedzení). Brandeis bol antimonopolista, ktorý nemal rád prvý dodatok a jeho "absolutistické chápanie" (pretože to tak vnímala vačšina v USA) a z jeho disentov to priam kýši.
Ostatné neskôr, keď mi dovolí čas.
obávam sa, že som pochopil, na čo ste reagovali, ibaže som sa vyjadril len k tomu, k čomu som sa vyjadriť chcel. k tomu dešpektu ... keby to tak bolo, neexistovali by flamewary v diskusiách, neexistovali by diktatúry atď., pretože relevantnosť, logickosť, konzistencia a podobné "pekné" parametre argumentácie nie sú vždy predpokladom dobrej diskusie. názor nie vždy predstavuje nebezpečenstvo z toho dôvodu, že je sofistikovaný, aj ad hominem útoky môžu byť nebezpečné už len preto, že pôsobia na emócie človeka.
aj keby ste neredukovali diskurz len na prírodné vedy ... argumentačné víťazstvo nedosiahnete, pretože neexistuje. Nuž, to, že morálna a politická filozofia má málo spoločné s vedou, je škoda. Potom má morálka a politika takú úroveň, akú má. A čo sa týka "vojny presvedčení", platia Heglove triády. K syntéze vzniká nová antitéza a diskusia pokračuje. Preto "večný konsenzus" nie je argumentačným víťazstvom, keďže o presvedčení existujú vždy pochybnosti.
Ak nejaká hypotéza odolala pokusom o jej vyvrátenie, nič to nehovorí o jej "pravdivosti", len o tom, že je v zhode s doterajším pozorovaním. V inom "matrixe" by možno nebola.
V otázke Lex Hlinka atď. súhlas.
ad Brandeis ... negeneralizujem, seňor Brandeis disentoval často rozhodnutia týkajúce sa free speech, a je architektom "clear and present danger" spolu s Holmesom (ďalší disentér), ktorým výrazne limituje "americké chápanie slobody prejavu" (no a tiež iných obmedzení). Brandeis bol antimonopolista, ktorý nemal rád prvý dodatok a jeho "absolutistické chápanie" (pretože to tak vnímala vačšina v USA) a z jeho disentov to priam kýši.
Ostatné neskôr, keď mi dovolí čas.
Tomáš Dekan | 11. 07. 2011 20:43:17
// Reagovať
"k tomu dešpektu ... keby to tak bolo, neexistovali by flamewary v diskusiách, neexistovali by diktatúry atď., pretože relevantnosť, logickosť, konzistencia a podobné "pekné" parametre argumentácie nie sú vždy predpokladom dobrej diskusie. názor nie vždy predstavuje nebezpečenstvo z toho dôvodu, že je sofistikovaný, aj ad hominem útoky môžu byť nebezpečné už len preto, že pôsobia na emócie človeka."
Áno názor nie vždy predstavuje nebezpečenstvo, len keď je sofistikovaný, aj ad hominem môže byť nebezpečný, to je fakt... Ľudia majú mnoho kognitívnych odchýliek, ktoré sa dajú zneužívať... Ale zabúdate na jednu skutočnosť. Pri prejavoch na internete dostávajú obe strany rovnaké množstvo priestoru, ak nie sú cenzúrované. A strana, ktorá argumentuje logicky môže poukázať na logický omyl v argumentácií. Napr. dogmatický ateista povie v diskusií o nepoškvrnenom počatí: "Ste blázon, ak veríte v to, že Ježiš nazaretský sa narodil bez toho, aby bol počatý bez splynutia pohlavných buniek muža a ženy". Na čo môže v tomto prípade logicky pôsobiaci veriaci povedať: " Ale vy ste sa vôbec nevyjadrili k dogme nepoškvrneného počatia, ale ste si vybrali tvrdenie podobné, no predsa odlišné a síce panenské počatie." Tento príklad je ľahko pochopiteľný aj pre človeka, ktorý nepozná základy argumentácie, pretože druhá strana objasnila svoje tvrdenie. Väčšina tzv. extrémistických tvrdení obsahuje podobné názory. Prirodzene existujú aj názory, ktoré môžu byť dobre vyargumentované, ale jednoducho sú v rozpore s ideálmi demokracie a právneho štátu predstavujú priamu hrozbu (napr. "tvrdé" metódy eugeniky, ktorých hlásanie vyvolá "túžbu" po sterilizácií duševne chorých ). V takomto prípade správca fóra názor vymaže a IP adresu zablokuje. Ale opakujem, má minimálny význam KTO je autorom názoru a či ho poznáme (na to celý čas narážam). Dôležité je, že názor sa buď vyvráti alebo vymaže, lebo je to názor ktorý predstavuje nebezpečenstvo! Preto si myslím, že internet nie je podstatne (!) odlišný od diskusií v "predinternetovej" dobe. Práve naopak.
"aj keby ste neredukovali diskurz len na prírodné vedy ... argumentačné víťazstvo nedosiahnete, pretože neexistuje."
Opäť nerozumiete. Ja nehovorím o argumetačnom víťazstve v zmysle nemenného konečného stanoviska, ktoré bude absolútne platiť a každý v budúcnosti aj v prítomnosti s ním bude súhlasiť. Čiže, ak ste tu už spomenuli Hegela, o nejakej obdobe konca dejín, ale nie ideologickom ale názorovom, v ktorom si nikto dokonca ani v budúcnosti nebude vedieť predstaviť inú odpoveď, pretože toto argumentačné víťazstvo už bude tak nadpozemsky perfektné, že nebude iná cesta.
Hovorím o klasickom argumentačnom víťazstve v debate, v zmysle eristiky. Teda s danými vedomosťami, kognitívnymi schopnosťami vytvorím isté argumenty, na ktoré bude oponent reagovať, ja zareagujem na ne a on prípadne na moje atď. A ostatní účastníci tejto debaty posúdia, kto má "pravdu" (v zmysle tu a teraz na základe ICH kognitívnych schopností a vedomostí). Pravdu v zmysle, toto je taký popis reality, ktorý najviac zodpovedá chápaniu reality konkrétneho individua.
"A čo sa týka "vojny presvedčení", platia Heglove triády. K syntéze vzniká nová antitéza a diskusia pokračuje. Preto "večný konsenzus" nie je argumentačným víťazstvom, keďže o presvedčení existujú vždy pochybnosti."
Isteže. Na druhej strane Vy stále hovoríte o argumentačnom víťazstve v úplne inom slova zmysle ako ja, preto tieto úvahy idú mimo toho, čo som písal. Pokúsim sa Vám ešte raz vysvetliť moje stanovisko. Vezmime si opäť ďalší príklad. Dvaja ľudia vedú diskusiu o tom, či príslušník druhu Homo sapiens sapiens na planéte Zem, dnes, dokáže bez zranenia prežiť zrážku s kamiónom s rýchlosťou 100 km/h. Jeden z účastníkov (A) diskusie hovorí, že človek sa dokáže preniesť medzi dve dimenzie a tým odhmotniť. Druhý (B) hovorí o rozsiahlom množstve prípadov, kedy ľudia boli odhodení na desiatky metrov pred kamión a častokrát mŕtvy a vždy zranení. Experimentom sa dokázala vysoká pravdepodobnosť, že zrážka s kamiónom môže zraniť. Ľudia s použitím induktívnej logiky usúdia, že sa neoplatí prechádzať cez prechod pred kamiónom a tak B dosiahol argumentačné víťazstvo (v zmysle slova aký používam ja), lebo bol veľmi presvedčivý. No na druhej strane nemožno povedať, že tvrdenie o zraneniach po zrážke s kamiónom je pravdou z vedeckého hľadiska, lebo iné experimenty to môžu vyvrátiť. A v tomto zmysle slova o argumentačnom víťazstve hovoríte Vy.
"Ak nejaká hypotéza odolala pokusom o jej vyvrátenie, nič to nehovorí o jej "pravdivosti", len o tom, že je v zhode s doterajším pozorovaním. V inom "matrixe" by možno nebola."
Áno, súhlasím. Ale hovorí to aj niečo o pravdepodobnosti jej pravdivosti v našom "Matrixe.
"ad Brandeis ... negeneralizujem, seňor Brandeis disentoval často rozhodnutia týkajúce sa free speech, a je architektom "clear and present danger" spolu s Holmesom (ďalší disentér), ktorým výrazne limituje "americké chápanie slobody prejavu" (no a tiež iných obmedzení). Brandeis bol antimonopolista, ktorý nemal rád prvý dodatok a jeho "absolutistické chápanie" (pretože to tak vnímala vačšina v USA) a z jeho disentov to priam kýši."
No nemám konkrétne údaje o vnímaní verejnosťou... Ale medzi sudcami bol Brandeis jedným z popredných zástancov SP. Veď aj vy sám to (paradoxne) uznávate, keď hovoríte, že spolu s Holmesom disentoval... V tej dobe bola nosnou doktrínou Bad tendency, ktorá bola výrazne reštriktívnou k slobode prejavu (bola dosť podobná k metódam Streitbare Demokratie) a Brandeis spolu s Holmesom ju postupne začali opúšťať, pravidelne disentovať a prechádzať k Clear and present danger . Veď bol to práve Brandeis, Hand a Chafee, ktorí ovplyvnili Holmesa, aby zaujal liberálnejší postoj... Clear and present danger je menej reštriktívny ako Bad tendency, v tej dobe používaný v UK a USA. A ak vám to nestačí, tak vo Whitney v. California podal súhlasné stanovisko v ktorom ide ešte ďalej až takmer k imminent lawless action. Z ktorého vychádzali Black a Douglas a to boli najliberálnejší sudcovia v oblasti slobody prejavu, aký kedy sedeli na "lavici" pre sudcov na Najvyššom súde. A obidvaja si ho veľmi vážili, takže neviem, či si ho s niekým nemýlite...
"Brandeis bol antimonopolista, ktorý nemal rád prvý dodatok a jeho "absolutistické chápanie" (pretože to tak vnímala vačšina v USA) a z jeho disentov to priam kýši."
Samozrejme, ale to aké názory osoba zastáva v oblasti antimonopolnej politiky, k právu na limitovaný pracovný čas neimplikuje aké názory zastáva v oblasti slobody prejavu. No ja som jeho disenty čítal a nemám taký pocit. Minimálne v jeho dobe bol zástancov slobody prejavu. Jedine ak by ste mysleli rozhodnutie o bilbordoch, Packer corporation v. Utah... Ale tam sa asi prejavila aj sudcovská zdržanlivosť, ktorú presadzoval... Okrem toho nemôžete podliehať historikovej falácií... Priznám sa, že ja by som takisto nemal problém s obmedzením prejavu vlastníkov billbordov pri cestách, pretože potenciálne ohrozujú bezpečnosť cestnej premávky. Ale uznávam argumentácia právom na súkromie je z DNEŠNÉHO pohľadu trochu nepresvedčivá, ale na základe toho by som netvrdil, že bol odporcom prvého dodatku.
Áno názor nie vždy predstavuje nebezpečenstvo, len keď je sofistikovaný, aj ad hominem môže byť nebezpečný, to je fakt... Ľudia majú mnoho kognitívnych odchýliek, ktoré sa dajú zneužívať... Ale zabúdate na jednu skutočnosť. Pri prejavoch na internete dostávajú obe strany rovnaké množstvo priestoru, ak nie sú cenzúrované. A strana, ktorá argumentuje logicky môže poukázať na logický omyl v argumentácií. Napr. dogmatický ateista povie v diskusií o nepoškvrnenom počatí: "Ste blázon, ak veríte v to, že Ježiš nazaretský sa narodil bez toho, aby bol počatý bez splynutia pohlavných buniek muža a ženy". Na čo môže v tomto prípade logicky pôsobiaci veriaci povedať: " Ale vy ste sa vôbec nevyjadrili k dogme nepoškvrneného počatia, ale ste si vybrali tvrdenie podobné, no predsa odlišné a síce panenské počatie." Tento príklad je ľahko pochopiteľný aj pre človeka, ktorý nepozná základy argumentácie, pretože druhá strana objasnila svoje tvrdenie. Väčšina tzv. extrémistických tvrdení obsahuje podobné názory. Prirodzene existujú aj názory, ktoré môžu byť dobre vyargumentované, ale jednoducho sú v rozpore s ideálmi demokracie a právneho štátu predstavujú priamu hrozbu (napr. "tvrdé" metódy eugeniky, ktorých hlásanie vyvolá "túžbu" po sterilizácií duševne chorých ). V takomto prípade správca fóra názor vymaže a IP adresu zablokuje. Ale opakujem, má minimálny význam KTO je autorom názoru a či ho poznáme (na to celý čas narážam). Dôležité je, že názor sa buď vyvráti alebo vymaže, lebo je to názor ktorý predstavuje nebezpečenstvo! Preto si myslím, že internet nie je podstatne (!) odlišný od diskusií v "predinternetovej" dobe. Práve naopak.
"aj keby ste neredukovali diskurz len na prírodné vedy ... argumentačné víťazstvo nedosiahnete, pretože neexistuje."
Opäť nerozumiete. Ja nehovorím o argumetačnom víťazstve v zmysle nemenného konečného stanoviska, ktoré bude absolútne platiť a každý v budúcnosti aj v prítomnosti s ním bude súhlasiť. Čiže, ak ste tu už spomenuli Hegela, o nejakej obdobe konca dejín, ale nie ideologickom ale názorovom, v ktorom si nikto dokonca ani v budúcnosti nebude vedieť predstaviť inú odpoveď, pretože toto argumentačné víťazstvo už bude tak nadpozemsky perfektné, že nebude iná cesta.
Hovorím o klasickom argumentačnom víťazstve v debate, v zmysle eristiky. Teda s danými vedomosťami, kognitívnymi schopnosťami vytvorím isté argumenty, na ktoré bude oponent reagovať, ja zareagujem na ne a on prípadne na moje atď. A ostatní účastníci tejto debaty posúdia, kto má "pravdu" (v zmysle tu a teraz na základe ICH kognitívnych schopností a vedomostí). Pravdu v zmysle, toto je taký popis reality, ktorý najviac zodpovedá chápaniu reality konkrétneho individua.
"A čo sa týka "vojny presvedčení", platia Heglove triády. K syntéze vzniká nová antitéza a diskusia pokračuje. Preto "večný konsenzus" nie je argumentačným víťazstvom, keďže o presvedčení existujú vždy pochybnosti."
Isteže. Na druhej strane Vy stále hovoríte o argumentačnom víťazstve v úplne inom slova zmysle ako ja, preto tieto úvahy idú mimo toho, čo som písal. Pokúsim sa Vám ešte raz vysvetliť moje stanovisko. Vezmime si opäť ďalší príklad. Dvaja ľudia vedú diskusiu o tom, či príslušník druhu Homo sapiens sapiens na planéte Zem, dnes, dokáže bez zranenia prežiť zrážku s kamiónom s rýchlosťou 100 km/h. Jeden z účastníkov (A) diskusie hovorí, že človek sa dokáže preniesť medzi dve dimenzie a tým odhmotniť. Druhý (B) hovorí o rozsiahlom množstve prípadov, kedy ľudia boli odhodení na desiatky metrov pred kamión a častokrát mŕtvy a vždy zranení. Experimentom sa dokázala vysoká pravdepodobnosť, že zrážka s kamiónom môže zraniť. Ľudia s použitím induktívnej logiky usúdia, že sa neoplatí prechádzať cez prechod pred kamiónom a tak B dosiahol argumentačné víťazstvo (v zmysle slova aký používam ja), lebo bol veľmi presvedčivý. No na druhej strane nemožno povedať, že tvrdenie o zraneniach po zrážke s kamiónom je pravdou z vedeckého hľadiska, lebo iné experimenty to môžu vyvrátiť. A v tomto zmysle slova o argumentačnom víťazstve hovoríte Vy.
"Ak nejaká hypotéza odolala pokusom o jej vyvrátenie, nič to nehovorí o jej "pravdivosti", len o tom, že je v zhode s doterajším pozorovaním. V inom "matrixe" by možno nebola."
Áno, súhlasím. Ale hovorí to aj niečo o pravdepodobnosti jej pravdivosti v našom "Matrixe.
"ad Brandeis ... negeneralizujem, seňor Brandeis disentoval často rozhodnutia týkajúce sa free speech, a je architektom "clear and present danger" spolu s Holmesom (ďalší disentér), ktorým výrazne limituje "americké chápanie slobody prejavu" (no a tiež iných obmedzení). Brandeis bol antimonopolista, ktorý nemal rád prvý dodatok a jeho "absolutistické chápanie" (pretože to tak vnímala vačšina v USA) a z jeho disentov to priam kýši."
No nemám konkrétne údaje o vnímaní verejnosťou... Ale medzi sudcami bol Brandeis jedným z popredných zástancov SP. Veď aj vy sám to (paradoxne) uznávate, keď hovoríte, že spolu s Holmesom disentoval... V tej dobe bola nosnou doktrínou Bad tendency, ktorá bola výrazne reštriktívnou k slobode prejavu (bola dosť podobná k metódam Streitbare Demokratie) a Brandeis spolu s Holmesom ju postupne začali opúšťať, pravidelne disentovať a prechádzať k Clear and present danger . Veď bol to práve Brandeis, Hand a Chafee, ktorí ovplyvnili Holmesa, aby zaujal liberálnejší postoj... Clear and present danger je menej reštriktívny ako Bad tendency, v tej dobe používaný v UK a USA. A ak vám to nestačí, tak vo Whitney v. California podal súhlasné stanovisko v ktorom ide ešte ďalej až takmer k imminent lawless action. Z ktorého vychádzali Black a Douglas a to boli najliberálnejší sudcovia v oblasti slobody prejavu, aký kedy sedeli na "lavici" pre sudcov na Najvyššom súde. A obidvaja si ho veľmi vážili, takže neviem, či si ho s niekým nemýlite...
"Brandeis bol antimonopolista, ktorý nemal rád prvý dodatok a jeho "absolutistické chápanie" (pretože to tak vnímala vačšina v USA) a z jeho disentov to priam kýši."
Samozrejme, ale to aké názory osoba zastáva v oblasti antimonopolnej politiky, k právu na limitovaný pracovný čas neimplikuje aké názory zastáva v oblasti slobody prejavu. No ja som jeho disenty čítal a nemám taký pocit. Minimálne v jeho dobe bol zástancov slobody prejavu. Jedine ak by ste mysleli rozhodnutie o bilbordoch, Packer corporation v. Utah... Ale tam sa asi prejavila aj sudcovská zdržanlivosť, ktorú presadzoval... Okrem toho nemôžete podliehať historikovej falácií... Priznám sa, že ja by som takisto nemal problém s obmedzením prejavu vlastníkov billbordov pri cestách, pretože potenciálne ohrozujú bezpečnosť cestnej premávky. Ale uznávam argumentácia právom na súkromie je z DNEŠNÉHO pohľadu trochu nepresvedčivá, ale na základe toho by som netvrdil, že bol odporcom prvého dodatku.
Peter Kováč | 15. 07. 2011 10:08:13
// Reagovať
perly pána poslanca MUDr. Petra Osuského
z dôvodovej správy k § 422d Trestného zákona, ktorým sa trestá verejne prejavený hlúpy názor : "...Objektom skutkovej podstaty je ochrana pravdy, t.j. všeobecne známych a verifikovaných skutočností..." Neviem, čo je hlúpejšie, popierať holokaust alebo tento návrh pána Osuského, rozhodne však viac konkrétnej škody spôsobí návrh pána Osuského, lebo trestať sa nebude len popieranie zločinov, ale aj spochybňovanie (!), pretože ako už všetci vieme z dôvodovej správy pána Osuského (nášho zákonodarcu a kodifikátora jedinej pravdy), pravda je len to, čo je všeobecne známe a verifikované, teda napríklad to, že Zem je stred vesmíru, netočí sa okolo Slnka a čarodejnice sú posadnuté diablom... Z pána Osuského by bol skvelý predseda inkvizičného, pardon trestného, súdu ...
Ondrej Pivarči | 15. 07. 2011 20:39:48
// Reagovať
čistý súhlas
byť však na mne, trošku by som legislatívne zredukoval osobitnú časť TZ ... asi takto:
vypustením § 196, § 204, § 216, § 217, § 244, § 263, § 269a, § 281 - 283, § 288, § 343, § 350, § 422 sčasti, § 422a, § 422b, § 422c ... podľa mňa sa tieto činy buď zbytočne prekrývajú s inými, alebo nemajú prečo byť trestné, alebo sú zásadne zle definované (napr. extrémizmus) alebo patria do roviny správnych deliktov či obchodnoprávnych deliktov ...
vypustením § 196, § 204, § 216, § 217, § 244, § 263, § 269a, § 281 - 283, § 288, § 343, § 350, § 422 sčasti, § 422a, § 422b, § 422c ... podľa mňa sa tieto činy buď zbytočne prekrývajú s inými, alebo nemajú prečo byť trestné, alebo sú zásadne zle definované (napr. extrémizmus) alebo patria do roviny správnych deliktov či obchodnoprávnych deliktov ...
Anna Priezvisko | 03. 04. 2012 22:56:50
// Reagovať
Sloboda je bez hranic. Akonahle je nieco ohranicene, uz to nie je sloboda, ale privilegium, ktore moze byt dalej zredukovane, alebo uplne odobrate.
Sloboda je absolutny stav bez hranic. Bud je, alebo nieje.
Sloboda je absolutny stav bez hranic. Bud je, alebo nieje.
Ondrej Pivarči | 10. 04. 2012 14:10:05
// Reagovať
ad
"Sloboda jedného končí tam, kde začína sloboda druhého ..."
(aby sloboda nebola privilégiom, štát má ľudské práva garantovať, nie pripúšťať, a tak sú postavené aj medzinárodné zmluvy)
Absolútny stav bez hraníc má bližšie k anarchii, ako k slobode.
Ako príklad: máte slobodu prejavu, žiadny zákon Vás neobmedzuje ... keď Vám však niekto silnejší prelepí ústa páskou, neprejavíte nič (ani toho zákon neobmedzuje, môže Vám prelepiť ústa).
V stave bez hraníc sa už niekto silnejší nájde.
Máte teda v stave bez hraníc slobodu prejavu?
(aby sloboda nebola privilégiom, štát má ľudské práva garantovať, nie pripúšťať, a tak sú postavené aj medzinárodné zmluvy)
Absolútny stav bez hraníc má bližšie k anarchii, ako k slobode.
Ako príklad: máte slobodu prejavu, žiadny zákon Vás neobmedzuje ... keď Vám však niekto silnejší prelepí ústa páskou, neprejavíte nič (ani toho zákon neobmedzuje, môže Vám prelepiť ústa).
V stave bez hraníc sa už niekto silnejší nájde.
Máte teda v stave bez hraníc slobodu prejavu?
