že sme s ČR v mnohých veciach podobní, preukazuje aj tento článok: http://jinepravo.blogspot.com/2011/04/vaclav-klaus-jedna-proti-demokratickemu.html
V diskusii k tomuto článku som argumentoval tým, že prezident ČR porušil právny poriadok štátu ČR, pokiaľ ihneď po splnení podmienky v zmysle čl.74 Ústavy ČR neodvolal príslušných členov vlády. Aj v tomto prípade (v ČR), podobne ako je konštatované v článku v prípade menovania GP v SR, má prezident notariálnu funkciu, ibaže túto funkciu Ústava ČR výslovne nevymedzuje a teda prezident ČR by nemohol neodvolať člena vlády ČR v prípade, že by po úvahe dospel k záveru, že neboli splnené procesné podmienky pre odvolanie člena vlády ČR, pretože by konal ultra vires v rozpore s Ústavou.
V SR pri menovaní GP by to bolo podobné, keby nebolo tohto: "Jednak si ústavy jejich tvůrci často pletou s literárními díly, jednak se zde vůbec nejvíce ze všech právních oborů (hůře je na tom snad už jen mezinárodní právo) projevují okamžité politické tlaky." (P. Hasenkopf),
Ústava SR síce obsahuje čl. 2 ods. 2, ktorý uvádza, že "štátne orgány [ktorým je aj prezident] môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.". Prezident taktiež nemá ústavný mandát (príkaz) nevymenovať GP v prípade, že boli porušené procesné podmienky. Ústava SR však hovorí, že prezident "vymenúva a odvoláva ... generálneho prokurátora" (102/1/t Ústavy SR), ale aj to, že "prijíma ... sľub generálneho prokurátora" (102/1/s Ústavy SR). Vyplýva z toho povinnosť prezidenta po splnení podmienok vymenovať GP? Pokiaľ by bolo v texte Ústavy uvedené "Prezident vymenuje ...", potom by bolo možné derivovať implikovanú povinnosť a musel by vymenovať, inak by porušil čl. 2 ods. 2 Ústavy (možno polemizovať, či úmyselne, ak áno, potom existuje možnosť podľa čl. 107 Ústavy "Prezidenta možno stíhať iba za úmyselné porušenie ústavy ..."). Ale "vymenúva"?
Popri peknej zbierke úvah o rozhodnutiach Ústavného súdu SR však podľa mňa v článku absentuje úvaha o zmysle niektorých súvisiacich článkoch Ústavy SR, napr. čl. 101 ods. 1 veta 2: "Prezident ... svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov." Prokuratúra je ústavný orgán (čl. 149 - 151 Ústavy SR). Potom taký čl. 152 ods. 4 Ústavy SR: "Výklad a UPLATŇOVANIE [kapitálky moje] ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou." (vrátane prezidenta aplikujúceho Ústavu SR). Prezident je teda povinný zabezpečovať svojím rozhodovaním (aj o tom, či vymenuje alebo nevymenuje GP) riadny chod ústavných orgánov (vrátane prokuratúry). Je riadnym chodom prokuratúry, ak nemá vo funkcií generálneho prokurátora? Nemyslím. Vrátime sa teda k článku 107 Ústavy?
Takže hoci formulácia "vymenúva a odvoláva" neimplikuje povinnosť prezidenta vymenovať či odvolať, prezident musí zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov. Tu už možno konštatovať, že ak by neboli (de lege lata) splnené procesné podmienky, nemusel by vymenovať generálneho prokurátora a ďalší ťah by bol na NR SR (ktorá však nemá podobnú Ústavou stanovenú povinnosť "zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov"). No ešteže máme aj zákony a aj Ústavný súd SR. Pokiaľ sú splnené procesné podmienky, v tom momente prezident musí zabezpečiť riadny chod prokuratúry vymenovaním GP. Rozhoduje platný právny stav, takže ak prebieha medzitým nejaké konanie na Ústavnom súde SR, prezident nie je oprávnený podľa Ústavy ani nijakého zákona čakať na jeho výsledok a musí konať podľa platného právneho stavu a teda má povinnosť pri splnení podmienok vymenovať zvoleného generálneho prokurátora. Pokiaľ túto povinnosť neplní, hoci sú procesné podmienky de lege lata splnené, porušuje Ústavu a keď to urobí vedome s odvolaním sa na prebiehajúce konanie na ÚS, tak mu možno pričítať nepriamy úmysel, čiže viď čl. 107 Ústavy, resp. zo strany nevymenovaného GP aj postup podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy.
Rvp 970/06 je aké rozhodnutie ÚS SR? Takú rozhodovaciu činnosť neviem vyhľadať a celkom by ma to rozhodnutie, spomínané autorom článku, zaujímalo.
Prezidentský vzdor a nominačné mantinely
Pavol Szabo | 22. 07. 2011 | komentárov: 15
Urputné vzopretie nášho najvyššieho ústavného, kladúc závory cez priechod plnohodnotnej funkčnosti generálnej prokuratúry. Zbrzdená nominácia zavesená za subjektívny výklad do prievanu ústavnosti, všetkými možnými silami držiacia v hrsti kľúčik od dverí generálneho na Štúrovej. Či sa opäť zrazilo presvedčenie so straníckym tričkom, tichou dohodou, alebo prostou nevedomosťou je témou lákavou, avšak vo vzťahu k relevantnej faktografii pravdepodobne bezvýznamnou. Pár úvah a výpočet opomenutého.
1. K zrušenému predbežnému opatreniu ústavného súdu
a) Svojim rozhodnutím z 15.6.2011 Ústavný súd SR (PL. ÚS 95/2011-15) pozastavil činnosť dvoch bodov novelizačného zákona, ktoré mali za účel pozmeniť tajnú voľbu generálneho prokurátora na verejnú. K politickej tematike vám google vyhľadá nespočetne mnoho (miestami utilitaristických) prehlásení, no na výber boli vždy iba dve varianty voľby a problém iba s jednou.
Počas zdĺhavého procesu a zmeny voľby z tajnej na verejnú, predbežným opatrením dal ÚS za pravdu prvému námestníkovi generálneho prokurátora so stanoviskom, že „nový kandidát na generálneho prokurátora by tak mohol byť zvolený postupom podľa napadnutých ustanovení zákona, ktorých ústavný prieskum ústavný súd pripustil, pričom nemožno vylúčiť ani vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení s ústavou.“ (bod 9.)
Námestník a opozícia tvrdili, že ak by napokon ÚS judikoval neústavnosť verejnej voľby, prípadné zvolenie GP v zmysle potencionálne ústavne nekonformných ustanovení, by údajne hrozil vznik vážne nenapraviteľného následku, vzhľadom na trvanie funkcie generálneho prokurátora, ako aj to, že návrat vzniknutej situácie do „pôvodného stavu“ by neprichádzalo do úvahy. Spomenutý bol aj údajný nelegitímny dôvod na zákonnú zmenu tajnej voľby počas už rozbehnutého procesu.
Nadobudnutím účinnosti derogácie (vyhlásením v zbierke zákonov) by práveže hrozilo právne vákuum a neistota v rovine ďalšieho zdržania voľby, nakoľko „Právoplatnosťou rozhodnutia o pozastavení účinnosti sa neobnovuje platnosť predchádzajúcej právnej úpravy...“ (bod 11.). Parlamentu by sa tým zabránilo voliť akoukoľvek formou, napriek spornosti iba medzi dvoma alternatívami.
Straníckopolitický vývoj parlamentnej mašinérie nakoniec previedol voľbu tajne, ešte pred účinným dosahom enunciátu. K tomuto postupu sa prevažne prikláňali odlišné stanoviská štyroch sudcov ÚS rozhodujúcich o predmetnom predbežnom opatrení.
b) Nedegradujme tajnú voľbu, pretože z právno-historického hľadiska, ako aj v súčasnosti, mala/má svoje opodstatnenie a tvorí fundament mnohých iných demokratických volieb. Však zo samotného obsahu návrhu námestníka generálneho prokurátora vyplýva, že sa namietala neústavnosť verejnej voľby v tiahnucom sa procese, pričom tajnú voľbu nespochybňoval ani on sám.
Možno vychádzať z toho, že túto skutočnosť ÚS nepriamo potvrdil ďalším uznesením, ktorým zrušil predbežné opatrenie argumentujúc, že „...uskutočnením tajnej voľby dňa 17.6.2011 pominuli dôvody, pre ktoré bolo toto rozhodnutie prijaté a ani v súčasnosti neexistujú iné, ktoré by signalizovali reálnosť alebo aspoň potencionálnosť ohrozenia základných práv a slobôd, značných hospodárskych škôd či iný nenapraviteľný následok.“ (PL. ÚS 100/2011)
2. Nominačné mantinely prezidenta v rámci moci výkonnej
Ústavnoprávna evolúcia sa na Slovensku od počiatkov sústreďovala na princíp deľby moci a parlamentnú formu vlády, s výkonnou mocou zverenou do rúk vlády, so značne rozdielnou legitimitou v porovnaní s postom prezidenta. Jeho funkcia sa často spájala so slabým postavením, resp. reprezentatívnym charakterom, s určitým podielom participácie na moci výkonnej, nakoľko sú prezidentské kompetencie zakomponované v jednej hlave spoločne s exekutívou.
Deliaca čiara kompetencií sa postupne vyprofilovávala jednak výraznými novelizáciami prvého oddielu šiestej hlavy, ako aj judikatúrou ústavného súdu. Konanie pred súdom sa v minulosti dotklo aj menovacej právomoci u kandidáta na vyšší post štátneho orgánu.
V roku 2006 I. Gašparovič odmietol vymenovať Vladimíra Tvarošku na post viceguvernéra NBS s údajným nesplnením päťročnej riadiacej praxe v menovanej oblasti a v oblasti finančníctva. Vláda preto požiadala ústavný súd o výklad článku 102 ods. 1 písm. h) Ústavy SR vo vzťahu k právomoci prezidenta SR vymenovať viceguvernéra NBS na návrh vlády SR schválený NR SR.
ÚS zhodnotil, že tam, kde prezident neparticipuje na realizácii určitého druhu výkonnej moci, pri menovacom oprávnení mu prislúcha notariálna (overovacia) funkcia a aktom vymenovania len osvedčuje, že pri navrhovaní kandidáta boli splnené zákonom stanovené procesné požiadavky. Neprislúcha mu ani posudzovať odborné predpoklady nominantov, pretože za výkon ich činnosti nezodpovedá a nemá voči nim žiadnu decíznu právomoc. (Rvp 970/06)
Analogicky je možné tento výklad aplikovať aj na článok 102 ods. 1 písm. t), nakoľko v prípade generálneho prokurátora je rozhodovacia právomoc primárne zverená NR SR. Práve z dôvodu vecnej ingerencie NR SR by sa mal prezident z hľadiska právomocí sústreďovať predovšetkým na kontrolu správnosti schvaľovacieho procesu (či kandidáta schválila požadovaná väčšina, či bol vôbec schválený plénom NR SR atď).
Prezident sa opiera o prebiehajúce konanie na ÚS o nesúlade ustanovení novelizácie s ústavou. Predmetom podania prvého námestníka generálneho prokurátora je rovnako už spomínaná iba údajná neústavnosť v zmene tajnej voľby na verejnú. Predbežné opatrenie vyústilo z rovnakého podania - spochybňujúce verejnú voľbu – ústavným súdom následne zrušené.
Akékoľvek iné výhrady, než tie, ktoré sa týkajú predmetu prebiehajúceho konania pred ÚS, alebo samotného zákonného procesu schvaľovania kandidáta, sú s veľkou pravdepodobnosťou len politického charakteru, o ktorých ÚS nemá v kompetencii rozhodovať a ústava, či judikatúra ich v tomto prípade ani nepripúšťa (pochopiteľne môže byť vecou úvah pri teoretickom a extenzívnom výklade, nebodaj pri kontraste "law in books" vs. "law in action").
Zcela iným prípadom je napríklad prezidentova osobitná pozícia u výkonnej moci, ako hlavného veliteľa ozbrojených síl pri nominácii náčelníka generálneho štábu ozbrojených síl, kde je jeho právomoc aj v personálnej oblasti plne odôvodnená, nakoľko je náčelník „...jednoznačne a mimo všetky pochybnosti – fakticky, funkčne, vecne – prepojený a viazaný na štátny orgán poverený menovacou právomocou.“ (PL. ÚS 32/95)
Z uvedeného vyplýva, že generálny prokurátor je zodpovedný zákonodarnému zboru, a nie prezidentovi. Ústavné mantinely nepustia a pokiaľ sa výhrady I. Gašparoviča nevmestia medzi ne, nemá právny dôvod, aby nevymenoval doc. Čentéša za generálneho prokurátora v rozumnej lehote.
Mohli by sme rozpútať diskusiu o umelom vsugerovávaní pasivity do prezidentského aparátu cez nesúcu sa tradíciu komunistickej minulosti jednotlivých kandidátov, či silným morálnym presvedčením u obdobných obštrukciách majúcich oporu vo verejnom záujme, avšak už pri jeho predvolebných billboardoch s jednofarebne ladenými politickými kandidátmi, pri promptnosti signácie zjavne neústavných zákonov a promptnosti vymenovania Dr. Harabína do funkcie predsedu najvyššieho súdu, by sme diskusiu predčasne ukončili.
Doplnenie: Vychádzajúc z podnetov v diskusii. Ak by prezident neprimerane oddaľoval nomináciu doc. Čentéša (z dôvodu zdĺhavého rozhodovania vo veci na ústavnom súde), bola by opodstatnená aj sťažnosť na ÚS, opierajúc sa o už spomenuté fakty vyššie.
(Článok bol už uverejnený. Čítajte viac tu.)
a) Svojim rozhodnutím z 15.6.2011 Ústavný súd SR (PL. ÚS 95/2011-15) pozastavil činnosť dvoch bodov novelizačného zákona, ktoré mali za účel pozmeniť tajnú voľbu generálneho prokurátora na verejnú. K politickej tematike vám google vyhľadá nespočetne mnoho (miestami utilitaristických) prehlásení, no na výber boli vždy iba dve varianty voľby a problém iba s jednou.
Počas zdĺhavého procesu a zmeny voľby z tajnej na verejnú, predbežným opatrením dal ÚS za pravdu prvému námestníkovi generálneho prokurátora so stanoviskom, že „nový kandidát na generálneho prokurátora by tak mohol byť zvolený postupom podľa napadnutých ustanovení zákona, ktorých ústavný prieskum ústavný súd pripustil, pričom nemožno vylúčiť ani vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení s ústavou.“ (bod 9.)
Námestník a opozícia tvrdili, že ak by napokon ÚS judikoval neústavnosť verejnej voľby, prípadné zvolenie GP v zmysle potencionálne ústavne nekonformných ustanovení, by údajne hrozil vznik vážne nenapraviteľného následku, vzhľadom na trvanie funkcie generálneho prokurátora, ako aj to, že návrat vzniknutej situácie do „pôvodného stavu“ by neprichádzalo do úvahy. Spomenutý bol aj údajný nelegitímny dôvod na zákonnú zmenu tajnej voľby počas už rozbehnutého procesu.
Nadobudnutím účinnosti derogácie (vyhlásením v zbierke zákonov) by práveže hrozilo právne vákuum a neistota v rovine ďalšieho zdržania voľby, nakoľko „Právoplatnosťou rozhodnutia o pozastavení účinnosti sa neobnovuje platnosť predchádzajúcej právnej úpravy...“ (bod 11.). Parlamentu by sa tým zabránilo voliť akoukoľvek formou, napriek spornosti iba medzi dvoma alternatívami.
Straníckopolitický vývoj parlamentnej mašinérie nakoniec previedol voľbu tajne, ešte pred účinným dosahom enunciátu. K tomuto postupu sa prevažne prikláňali odlišné stanoviská štyroch sudcov ÚS rozhodujúcich o predmetnom predbežnom opatrení.
b) Nedegradujme tajnú voľbu, pretože z právno-historického hľadiska, ako aj v súčasnosti, mala/má svoje opodstatnenie a tvorí fundament mnohých iných demokratických volieb. Však zo samotného obsahu návrhu námestníka generálneho prokurátora vyplýva, že sa namietala neústavnosť verejnej voľby v tiahnucom sa procese, pričom tajnú voľbu nespochybňoval ani on sám.
Možno vychádzať z toho, že túto skutočnosť ÚS nepriamo potvrdil ďalším uznesením, ktorým zrušil predbežné opatrenie argumentujúc, že „...uskutočnením tajnej voľby dňa 17.6.2011 pominuli dôvody, pre ktoré bolo toto rozhodnutie prijaté a ani v súčasnosti neexistujú iné, ktoré by signalizovali reálnosť alebo aspoň potencionálnosť ohrozenia základných práv a slobôd, značných hospodárskych škôd či iný nenapraviteľný následok.“ (PL. ÚS 100/2011)
2. Nominačné mantinely prezidenta v rámci moci výkonnej
Ústavnoprávna evolúcia sa na Slovensku od počiatkov sústreďovala na princíp deľby moci a parlamentnú formu vlády, s výkonnou mocou zverenou do rúk vlády, so značne rozdielnou legitimitou v porovnaní s postom prezidenta. Jeho funkcia sa často spájala so slabým postavením, resp. reprezentatívnym charakterom, s určitým podielom participácie na moci výkonnej, nakoľko sú prezidentské kompetencie zakomponované v jednej hlave spoločne s exekutívou.
Deliaca čiara kompetencií sa postupne vyprofilovávala jednak výraznými novelizáciami prvého oddielu šiestej hlavy, ako aj judikatúrou ústavného súdu. Konanie pred súdom sa v minulosti dotklo aj menovacej právomoci u kandidáta na vyšší post štátneho orgánu.
V roku 2006 I. Gašparovič odmietol vymenovať Vladimíra Tvarošku na post viceguvernéra NBS s údajným nesplnením päťročnej riadiacej praxe v menovanej oblasti a v oblasti finančníctva. Vláda preto požiadala ústavný súd o výklad článku 102 ods. 1 písm. h) Ústavy SR vo vzťahu k právomoci prezidenta SR vymenovať viceguvernéra NBS na návrh vlády SR schválený NR SR.
ÚS zhodnotil, že tam, kde prezident neparticipuje na realizácii určitého druhu výkonnej moci, pri menovacom oprávnení mu prislúcha notariálna (overovacia) funkcia a aktom vymenovania len osvedčuje, že pri navrhovaní kandidáta boli splnené zákonom stanovené procesné požiadavky. Neprislúcha mu ani posudzovať odborné predpoklady nominantov, pretože za výkon ich činnosti nezodpovedá a nemá voči nim žiadnu decíznu právomoc. (Rvp 970/06)
Analogicky je možné tento výklad aplikovať aj na článok 102 ods. 1 písm. t), nakoľko v prípade generálneho prokurátora je rozhodovacia právomoc primárne zverená NR SR. Práve z dôvodu vecnej ingerencie NR SR by sa mal prezident z hľadiska právomocí sústreďovať predovšetkým na kontrolu správnosti schvaľovacieho procesu (či kandidáta schválila požadovaná väčšina, či bol vôbec schválený plénom NR SR atď).
Prezident sa opiera o prebiehajúce konanie na ÚS o nesúlade ustanovení novelizácie s ústavou. Predmetom podania prvého námestníka generálneho prokurátora je rovnako už spomínaná iba údajná neústavnosť v zmene tajnej voľby na verejnú. Predbežné opatrenie vyústilo z rovnakého podania - spochybňujúce verejnú voľbu – ústavným súdom následne zrušené.
Akékoľvek iné výhrady, než tie, ktoré sa týkajú predmetu prebiehajúceho konania pred ÚS, alebo samotného zákonného procesu schvaľovania kandidáta, sú s veľkou pravdepodobnosťou len politického charakteru, o ktorých ÚS nemá v kompetencii rozhodovať a ústava, či judikatúra ich v tomto prípade ani nepripúšťa (pochopiteľne môže byť vecou úvah pri teoretickom a extenzívnom výklade, nebodaj pri kontraste "law in books" vs. "law in action").
Zcela iným prípadom je napríklad prezidentova osobitná pozícia u výkonnej moci, ako hlavného veliteľa ozbrojených síl pri nominácii náčelníka generálneho štábu ozbrojených síl, kde je jeho právomoc aj v personálnej oblasti plne odôvodnená, nakoľko je náčelník „...jednoznačne a mimo všetky pochybnosti – fakticky, funkčne, vecne – prepojený a viazaný na štátny orgán poverený menovacou právomocou.“ (PL. ÚS 32/95)
Z uvedeného vyplýva, že generálny prokurátor je zodpovedný zákonodarnému zboru, a nie prezidentovi. Ústavné mantinely nepustia a pokiaľ sa výhrady I. Gašparoviča nevmestia medzi ne, nemá právny dôvod, aby nevymenoval doc. Čentéša za generálneho prokurátora v rozumnej lehote.
Mohli by sme rozpútať diskusiu o umelom vsugerovávaní pasivity do prezidentského aparátu cez nesúcu sa tradíciu komunistickej minulosti jednotlivých kandidátov, či silným morálnym presvedčením u obdobných obštrukciách majúcich oporu vo verejnom záujme, avšak už pri jeho predvolebných billboardoch s jednofarebne ladenými politickými kandidátmi, pri promptnosti signácie zjavne neústavných zákonov a promptnosti vymenovania Dr. Harabína do funkcie predsedu najvyššieho súdu, by sme diskusiu predčasne ukončili.
Doplnenie: Vychádzajúc z podnetov v diskusii. Ak by prezident neprimerane oddaľoval nomináciu doc. Čentéša (z dôvodu zdĺhavého rozhodovania vo veci na ústavnom súde), bola by opodstatnená aj sťažnosť na ÚS, opierajúc sa o už spomenuté fakty vyššie.
(Článok bol už uverejnený. Čítajte viac tu.)
Súvisiace články
Náhrada nemajetkovej ujmy: ako určiť jej výšku?Diaľnice vs. záhradkári (pokračovanie)Dohovor o domácich pracovníkochSloboda prejavu a jej hraniceSloboda prejavu a jej hranice Články autora
Ondrej Pivarči | 22. 07. 2011 16:36:26
// Reagovať
...
beáta svediaková | 25. 07. 2011 20:58:23
// Reagovať
Úvodník autora žurnalistický. Pochvala.
Obsah príspevku naznačujúci absenciu právnej citlivosti.
Ku komentáru pána Pivarčiho :
Neprebieha NEJAKÉ súdne konanie pred ÚS SR, ale konanie ZÁSADNÉ. Ste to, pán Pivarči, veľmi na Vás netradične, zľahčili a podcenili.
A to sa nie vždy oplatí, napr. sa neopláca v športe podceniť a zľahčiť kvalitu "papierovo" slabšieho súpera.
Čo ak by ÚS SR rozhodol v merite tak, že voľba GP bola nezákonná ? Aké by potom boli prípadné rozhodnutia vydané pánom GP, zákonné alebo nezákonné ?
Ja si to neprajem, aby nedošlo k opäť ku komunikačnému nedorozumeniu, nakoľko by takéto rozhodnutie vnieslo do už načisto rozdelenej a rozhádanej slovenskej reality ešte väčšiu búrku, čierne mraky, nepokoj a nevraživosť.
Ale aby som bezpredmetne nefilozofovala, tak sa vrátim do témy.
Uvediem príklad :
Ak v akejkoľvek právnej veci rozhodol nezákonný sudca, tak jeho rozhodnutie je nezákonné a či sa to niekomu páči alebo nepáči, musí byť zmenené súdom vyššej inštancie.
Viď naposledy väzobná kauza obvineného K.M. .
A v súvislosti o ktorej teraz sa zmieňujem, nejde o to, či sa jednalo o procesnú chybu neúmyselnú, ale zaplatenú alebo donútenú. To mne hodnotiť neprináleží.
Fakt je jeden, že keby bolo v mojej moci, ten sudca by už v talári nesedel.
A to preto, že i ja ako občianskoprávna samosudkyňa viem, že podaním obžaloby končí sudca pre prípravu.
Ale na Slovensku je to zatiaľ tak :
Ekonomická lobby je jedna ruka s politickou mocou a s organizovaným zločinom, ako v Taliansku napr. . Bola som teraz dva týždne v Taliansku na dovolenke, tak ma to tak ako najbližšie napadlo.
Viete, pán Pivarči, tým, že mám už pomaly 50 rokov veku, tak kecami ma už nikto nepresvedčí, ani cudzie výrazy a mediálnym tréningom získaná a nacvičená forma odpovedí súčasných ministrov vo mne nevzbudzuje úctu ani obdiv.
Neviem, necítim sa odborne zdatná zodpovedať otázku, aké by boli dovtedy vydané rozhodnutia pána GP ?
Predpokladám totiž, že by najmä rozhodoval, lebo na to tam je každý jeden GP a v podstate každý jeden ústavný činiteľ.
Teraz ma napadlo, že úplne super sa zhostil svojej pasívnej úlohy pán minister školstva. Ten má klídek a tabáček. Toho by som zrušila na počkanie, keby som bola ministerská predsedkyňa. Nerobí vôbec nič, ale za to asi nie je platený, či ?
Mne je zrejmé, že rozhodnutia ÚS SR nepôsobia spätne, ale ak by ÚS SR rozhodol tak, že voľba GP bola nezákonná, tak minimálne sú všetky dovtedy vydané rozhodnutia spochybniteľné.
PS : Dva krát meraj, raz strihaj.
Obsah príspevku naznačujúci absenciu právnej citlivosti.
Ku komentáru pána Pivarčiho :
Neprebieha NEJAKÉ súdne konanie pred ÚS SR, ale konanie ZÁSADNÉ. Ste to, pán Pivarči, veľmi na Vás netradične, zľahčili a podcenili.
A to sa nie vždy oplatí, napr. sa neopláca v športe podceniť a zľahčiť kvalitu "papierovo" slabšieho súpera.
Čo ak by ÚS SR rozhodol v merite tak, že voľba GP bola nezákonná ? Aké by potom boli prípadné rozhodnutia vydané pánom GP, zákonné alebo nezákonné ?
Ja si to neprajem, aby nedošlo k opäť ku komunikačnému nedorozumeniu, nakoľko by takéto rozhodnutie vnieslo do už načisto rozdelenej a rozhádanej slovenskej reality ešte väčšiu búrku, čierne mraky, nepokoj a nevraživosť.
Ale aby som bezpredmetne nefilozofovala, tak sa vrátim do témy.
Uvediem príklad :
Ak v akejkoľvek právnej veci rozhodol nezákonný sudca, tak jeho rozhodnutie je nezákonné a či sa to niekomu páči alebo nepáči, musí byť zmenené súdom vyššej inštancie.
Viď naposledy väzobná kauza obvineného K.M. .
A v súvislosti o ktorej teraz sa zmieňujem, nejde o to, či sa jednalo o procesnú chybu neúmyselnú, ale zaplatenú alebo donútenú. To mne hodnotiť neprináleží.
Fakt je jeden, že keby bolo v mojej moci, ten sudca by už v talári nesedel.
A to preto, že i ja ako občianskoprávna samosudkyňa viem, že podaním obžaloby končí sudca pre prípravu.
Ale na Slovensku je to zatiaľ tak :
Ekonomická lobby je jedna ruka s politickou mocou a s organizovaným zločinom, ako v Taliansku napr. . Bola som teraz dva týždne v Taliansku na dovolenke, tak ma to tak ako najbližšie napadlo.
Viete, pán Pivarči, tým, že mám už pomaly 50 rokov veku, tak kecami ma už nikto nepresvedčí, ani cudzie výrazy a mediálnym tréningom získaná a nacvičená forma odpovedí súčasných ministrov vo mne nevzbudzuje úctu ani obdiv.
Neviem, necítim sa odborne zdatná zodpovedať otázku, aké by boli dovtedy vydané rozhodnutia pána GP ?
Predpokladám totiž, že by najmä rozhodoval, lebo na to tam je každý jeden GP a v podstate každý jeden ústavný činiteľ.
Teraz ma napadlo, že úplne super sa zhostil svojej pasívnej úlohy pán minister školstva. Ten má klídek a tabáček. Toho by som zrušila na počkanie, keby som bola ministerská predsedkyňa. Nerobí vôbec nič, ale za to asi nie je platený, či ?
Mne je zrejmé, že rozhodnutia ÚS SR nepôsobia spätne, ale ak by ÚS SR rozhodol tak, že voľba GP bola nezákonná, tak minimálne sú všetky dovtedy vydané rozhodnutia spochybniteľné.
PS : Dva krát meraj, raz strihaj.
Ondrej Pivarči | 26. 07. 2011 08:18:23
// Reagovať
pani sudkyňa
dovolím si tak mierne s Vami nesúhlasiť.
Fakt, že rozhodnutia ÚS SR nepôsobia spätne, je totiž podstatne dôležitý. V prípade, ak by ÚS SR konštatoval, že posledná konkrétna voľba GP (nie spôsob voľby vo všeobecnosti) je neplatná (čo myslím, že nebolo predmetom zatiaľ žiadneho konania na ÚS, ak sa mýlim, pokojne ma opravte) a zákon takémuto rozhodnutiu predpisuje účinky ex tunc, sú všetky rozhodnutia takto zvoleného GP neplatné, inak sú však platné (a účinné).
Takže pokiaľ je nejaký právny akt platný a účinný, je adresát povinný sa v súlade s jeho obsahom správať, vrátane prezidenta SR. Čo ak ja odmietnem zaplatiť dlh, pretože v parlamente je práve v 2. čítaní novela zákona, ktorá moju povinnosť zruší? A je veľká pravdepodobnosť, že táto novela prejde, aspoň ja si to myslím. Bude súd takáto argumentácia pri rozhodovaní o mojej povinnosti zaujímať? Preruší konanie, aby počkal na výsledok legislatívneho procesu až do nadobudnutia účinnosti novely? Ak nie, potom aj prezident nemá na čo čakať.
Spochybňovať možno čokoľvek a kedykoľvek, princíp právnej istoty a stability v právnych vzťahoch (a najmä v civilnom práve) platí práve preto, aby o platnom práve nebolo možné pochybovať. Pokiaľ by bolo možné pochybovať o právnom akte a na základe pochybností odmietnuť sa podľa neho správať, objektívne právo by stratilo zmysel.
A keď už hovoríme o "zásadnosti" niektorých konaní pred ÚS, poznáte ten evergreen o tom, že ľudia sú si pred zákonom rovní? Naproti tomu sú konania, kde ÚS rozhodol expresne rýchlo (dokonca sa neštíti avizovať, že expresne rýchlo rozhodne) a sú konania, ktoré pravdepodobne nie sú "politicky zaujímavé", hoci taktiež majú vplyv na osudy mnohých ľudí a na výsledok sa čaká roky. Konkrétne konania určite poznáte, stačí si dosadiť. Pokiaľ budem mať čas, môžem vyhľadať podľa čísel a doplniť.
K tej kauze nezákonného sudcu, ktorú ste spomenuli, pani sudkyňa, neexistuje inštitút postúpenia? Ak nie som príslušný či "právomocný" o veci rozhodnúť, postúpim vec tomu, kto oprávnený je. Viem, že väzobné veci sú záležitosť rýchla, ale postúpenie je v nich vylúčené?
A taktiež, pokiaľ by bola (hmotná, funkčná ... iná, ale účinná) zodpovednosť sudcov za procesné chyby (pretože vyššia inštancia rozhodnutie s procesným chybami zruší, ale v konečnom dôsledku utrpí ujmu účastník /účastníci/ konania, pretože sa konanie predĺži a ešte by musel si náhradu ujmy osobitne uplatniť), možno by sa procesné chyby vyskytovali menej. A nebol by to zásah do nezávislosti súdnictva, pretože platilo by to pre všetkých sudcov rovnako bez ohľadu na meno alebo rozhodovaný prípad.
Fakt, že rozhodnutia ÚS SR nepôsobia spätne, je totiž podstatne dôležitý. V prípade, ak by ÚS SR konštatoval, že posledná konkrétna voľba GP (nie spôsob voľby vo všeobecnosti) je neplatná (čo myslím, že nebolo predmetom zatiaľ žiadneho konania na ÚS, ak sa mýlim, pokojne ma opravte) a zákon takémuto rozhodnutiu predpisuje účinky ex tunc, sú všetky rozhodnutia takto zvoleného GP neplatné, inak sú však platné (a účinné).
Takže pokiaľ je nejaký právny akt platný a účinný, je adresát povinný sa v súlade s jeho obsahom správať, vrátane prezidenta SR. Čo ak ja odmietnem zaplatiť dlh, pretože v parlamente je práve v 2. čítaní novela zákona, ktorá moju povinnosť zruší? A je veľká pravdepodobnosť, že táto novela prejde, aspoň ja si to myslím. Bude súd takáto argumentácia pri rozhodovaní o mojej povinnosti zaujímať? Preruší konanie, aby počkal na výsledok legislatívneho procesu až do nadobudnutia účinnosti novely? Ak nie, potom aj prezident nemá na čo čakať.
Spochybňovať možno čokoľvek a kedykoľvek, princíp právnej istoty a stability v právnych vzťahoch (a najmä v civilnom práve) platí práve preto, aby o platnom práve nebolo možné pochybovať. Pokiaľ by bolo možné pochybovať o právnom akte a na základe pochybností odmietnuť sa podľa neho správať, objektívne právo by stratilo zmysel.
A keď už hovoríme o "zásadnosti" niektorých konaní pred ÚS, poznáte ten evergreen o tom, že ľudia sú si pred zákonom rovní? Naproti tomu sú konania, kde ÚS rozhodol expresne rýchlo (dokonca sa neštíti avizovať, že expresne rýchlo rozhodne) a sú konania, ktoré pravdepodobne nie sú "politicky zaujímavé", hoci taktiež majú vplyv na osudy mnohých ľudí a na výsledok sa čaká roky. Konkrétne konania určite poznáte, stačí si dosadiť. Pokiaľ budem mať čas, môžem vyhľadať podľa čísel a doplniť.
K tej kauze nezákonného sudcu, ktorú ste spomenuli, pani sudkyňa, neexistuje inštitút postúpenia? Ak nie som príslušný či "právomocný" o veci rozhodnúť, postúpim vec tomu, kto oprávnený je. Viem, že väzobné veci sú záležitosť rýchla, ale postúpenie je v nich vylúčené?
A taktiež, pokiaľ by bola (hmotná, funkčná ... iná, ale účinná) zodpovednosť sudcov za procesné chyby (pretože vyššia inštancia rozhodnutie s procesným chybami zruší, ale v konečnom dôsledku utrpí ujmu účastník /účastníci/ konania, pretože sa konanie predĺži a ešte by musel si náhradu ujmy osobitne uplatniť), možno by sa procesné chyby vyskytovali menej. A nebol by to zásah do nezávislosti súdnictva, pretože platilo by to pre všetkých sudcov rovnako bez ohľadu na meno alebo rozhodovaný prípad.
peter kováč | 26. 07. 2011 09:18:26
// Reagovať
návrh NR SR...
čl. 2 Ústavy a § 7 ods. 2 zákona č. 153/2001 Zz
Generálneho prokurátora vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na n á v r h Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len "národná rada"). Funkčné obdobie generálneho prokurátora je sedem rokov; začína plynúť dňom vymenovania do funkcie generálneho prokurátora. Tá istá osoba môže byť vymenovaná za generálneho prokurátora najviac na dve po sebe nasledujúce obdobia.
.. Teda NR SR iba navrhuje; nerozhoduje o tom kto bude GP; keďže je to návrh, každý návrh môže byť aj odmietnutý... nejde teda o "notariálnu" funkciu , lebo tákýto výklad by robil z prezidenta len figúrku, pričom, ak mu ústava zveruje právomoc vrátiť zákon, nie je dôvod robiť z prezidenta takýmto výkladom nejakého notára, ktorý v príade GP iba overuje právne skutočnosti... naopak, práve v prípade GP je dôležité mať vyváženú zákonodarnú moc aj inou mocou. (Nehovoriac o tom, Čentéš sa ukázal ako politická figúrka bez vlastnej vôle a presvedčenia, ako môže takáto handra konajúca na pokyn nejakého politického pajáca garantovať nezávislosť prokuratúry od politických vplyvov ? Alebo sa naozaj všetci tak túžime vrátiť do 50. rokov aby politruci z koaličnej rady a ich podržtašky rozhodovali o trestnom stíhaní ? )
Generálneho prokurátora vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na n á v r h Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len "národná rada"). Funkčné obdobie generálneho prokurátora je sedem rokov; začína plynúť dňom vymenovania do funkcie generálneho prokurátora. Tá istá osoba môže byť vymenovaná za generálneho prokurátora najviac na dve po sebe nasledujúce obdobia.
.. Teda NR SR iba navrhuje; nerozhoduje o tom kto bude GP; keďže je to návrh, každý návrh môže byť aj odmietnutý... nejde teda o "notariálnu" funkciu , lebo tákýto výklad by robil z prezidenta len figúrku, pričom, ak mu ústava zveruje právomoc vrátiť zákon, nie je dôvod robiť z prezidenta takýmto výkladom nejakého notára, ktorý v príade GP iba overuje právne skutočnosti... naopak, práve v prípade GP je dôležité mať vyváženú zákonodarnú moc aj inou mocou. (Nehovoriac o tom, Čentéš sa ukázal ako politická figúrka bez vlastnej vôle a presvedčenia, ako môže takáto handra konajúca na pokyn nejakého politického pajáca garantovať nezávislosť prokuratúry od politických vplyvov ? Alebo sa naozaj všetci tak túžime vrátiť do 50. rokov aby politruci z koaličnej rady a ich podržtašky rozhodovali o trestnom stíhaní ? )
Slavo Trnkocy | 26. 07. 2011 11:09:55
// Reagovať
To, čo prezident môže a má a to, čo nemusí a nemôže je veľký problém. Súvisí to aj s vymedzením jeho kompetencií a aj s tým, že vymedzenie jeho zodpovednosti je naozaj problematické. Na základe predchádzajúcej rozhodovacej činnosti som ochotný presadzovať názor, že prezident nie je povinný kandidáta navrhnutého NR SR vymenovať, ale je povinný návrhom sa zaoberať. Ústavný zákon č. 90/2001 Z.z. to síce z časti zmenil, ale môže vychádzať len z dôvodovej správy, nie z rozhodovacej činnosti. Ak by som mal brať do úvahy argumentáciu pána Pivarčiho o tom, že prezident je povinný zabezpečovať svojim rozhodovaním riadny chod ústavných orgánov, čo v zmysle ústavy musím, domnievam sa, že pán prezident by mal jasne povedať, či zvoleného a NRSR navrhovaného kandidáta vymenuje alebo nie. Nie dávať do médií vyhlásenia o tom, že bude čakať na rozhodnutie ÚS SR, ktorý o platnosti alebo neplatnosti voľby nemá dôvod rozhodovať. Nikto predsa takéto konanie neinicioval. Konanie o súlade právneho predpisu s ústavou je naozaj o niečom inom, ako o tom, či bola voľba platná alebo nie. To by si mal aj pán prezident uvedomiť (ak si to uvedomuje, je to naozaj veľmi smutné). Veď ak na čele GP je osoba, ktorá tam je síce v zmysle zákona ale nie je osobou, ktorá by tam mala byť v zmysle ústavy, tak argumentácia pána prezidenta, spomínajúca snahu zachovania ústavného poriadku, je veľmi chabá.
Pani Svediaková, dovolím si Vám pripomenúť, že ÚS SR nerozhoduje o porušení zákona, ale o ochrane ústavnosti. ÚS SR sa už vo svojich rozhodnutiach viac krát vyjadril, že ochrana zákonnosti patrí najmä do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. ÚS SR zatiaľ nerozhodoval o tom, že by mala byť voľba nezákonná. Nikto nepochyboval a asi ani nepochybuje o tom, že sa voľba uskutočnila v zmysle zákona, ktorého účinnosť ÚSSR pozastavil, ale účinky pozastavenia ešte neboli vykonateľné.
K tvrdeniu pána Kováča na adresu zvoleného kandidáta si dovolím uviesť, že osobne považujem za nie príliš vhodné informovať ostatných čitateľov na stránkach snažiacich sa o vecný a pokiaľ možno aj odborný pohľad na právny problém o osobných názoroch na osoby a nie na právne problémy.
K otázke pána Pivarčiho, ktorý spomína autor článku, tak si dovolím uviesť, že ide pravdepodobne o Uznesenie PL. ÚS 14/06-38 (http://www.concourt.sk/rozhod.do?urlpage=dokument&id_spisu=324907&slovo=vymenovanie%20viceguvern%E9ra).
Pani Svediaková, dovolím si Vám pripomenúť, že ÚS SR nerozhoduje o porušení zákona, ale o ochrane ústavnosti. ÚS SR sa už vo svojich rozhodnutiach viac krát vyjadril, že ochrana zákonnosti patrí najmä do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. ÚS SR zatiaľ nerozhodoval o tom, že by mala byť voľba nezákonná. Nikto nepochyboval a asi ani nepochybuje o tom, že sa voľba uskutočnila v zmysle zákona, ktorého účinnosť ÚSSR pozastavil, ale účinky pozastavenia ešte neboli vykonateľné.
K tvrdeniu pána Kováča na adresu zvoleného kandidáta si dovolím uviesť, že osobne považujem za nie príliš vhodné informovať ostatných čitateľov na stránkach snažiacich sa o vecný a pokiaľ možno aj odborný pohľad na právny problém o osobných názoroch na osoby a nie na právne problémy.
K otázke pána Pivarčiho, ktorý spomína autor článku, tak si dovolím uviesť, že ide pravdepodobne o Uznesenie PL. ÚS 14/06-38 (http://www.concourt.sk/rozhod.do?urlpage=dokument&id_spisu=324907&slovo=vymenovanie%20viceguvern%E9ra).
Ondrej Pivarči | 26. 07. 2011 12:01:48
// Reagovať
súhlasím s tým, že to, čo prezident môže a nemôže, je dnes problém. Vidím však za ním iný problém, a to je kvalita normatívneho zakotvenia ústavných princípov v aktuálnom texte Ústavy SR.
V tom Vami nalinkovanom uznesení ÚS sa okrem iného uvádza: "Predovšetkým ústavodarca nie je v otázke organizačného usporiadania štátnych orgánov viazaný ideálnymi modelmi formy vlády. Rozlišovanie medzi prezidentskou a parlamentnou formou vlády, prípadne formou vlády parlamentu má nepochybne význam z hľadiska ústavnoprávnej teórie a vo významnej miere sa dozaista premieta do úvah o ústavnom usporiadaní v jednotlivých štátoch. Je ale vecou politického rozhodnutia ústavodarcu, aby určil, ktoré orgány verejnej moci budú vykonávať určité právomoci. Ani súčasné znenie ústavy nie je výsledkom izolovaných úvah jej tvorcov, ale bezpochyby sa doň v určitej miere premietli poznatky ústavnoprávnej teórie vrátane poznatkov ústavnoprávnej komparatistiky, ako aj doterajší ústavný vývoj na území Slovenska. Uvedené je napokon zjavné na posudzovanej kompetencii."
Povedal by som, že celá ústavnoprávna teória má význam v tom, že pokrýva aj súvislosti a vzťahy, ktoré ústavodarca vo svojej vôli nemusí uvažovať. Keď sa na problém prezidentských oprávnení pozriem z hľadiska deľby moci, každá normatívna neurčitosť v ich vymedzení zväčšuje diskrečnú právomoc prezidenta (až po prípadné rozhodnutie ÚS, pokiaľ by bolo procesne možné) a tým znižuje priamy dosah parlamentu na oprávnenia prezidenta. Inak povedané, vágnou právnou normou sa ústavodarca sám obmedzí pri stanovení oprávnení prezidenta a tým aj v rámci systému bŕzd a protiváh. Ideálny ústavnoteoretický model však predpokladá, že systém bŕzd a protiváh je v úplnom rozsahu zakotvený normatívne (ono by to aj bolo vhodné vzhľadom na čl. 1 a 2 Ústavy) a teda je aj lepšie kontrolovateľný zo strany zdroja moci.
Preto zdroj moci nemôže mať záujem na "politickom rozhodnutí ústavodarcu", aby tento určil vágne oprávnenia (povinnosti, zodpovednosť) prezidenta, ktoré mu ponechajú široké pole pôsobnosti, a ktoré musí "hasiť" ÚS, ako keby nemal primárne mať inú funkciu (prácu). Bolo by odvážne implikovať povinnosť ústavodarcu prijať funkčný systém brźd a protiváh (napr. na teoretickej báze ústavnej teórie) priamo na základe čl. 1 a 2 Ústavy, ale ... najmä príklady z ČR ukazujú, že funkčnosť tohto systému je esenciálnou pre právnosť štátu. Takže je mimoriadne vhodné, aby prezident mal ako priamy reprezentant vôle zdroja moci čo najpresnejšie vymedzené oprávnenia (povinnosti, zodpovednosť), a keďže je ústavným orgánom, priamo v Ústave. Otázka však znie: "Kto prinúti parlament, aby tak urobil?"
V tom Vami nalinkovanom uznesení ÚS sa okrem iného uvádza: "Predovšetkým ústavodarca nie je v otázke organizačného usporiadania štátnych orgánov viazaný ideálnymi modelmi formy vlády. Rozlišovanie medzi prezidentskou a parlamentnou formou vlády, prípadne formou vlády parlamentu má nepochybne význam z hľadiska ústavnoprávnej teórie a vo významnej miere sa dozaista premieta do úvah o ústavnom usporiadaní v jednotlivých štátoch. Je ale vecou politického rozhodnutia ústavodarcu, aby určil, ktoré orgány verejnej moci budú vykonávať určité právomoci. Ani súčasné znenie ústavy nie je výsledkom izolovaných úvah jej tvorcov, ale bezpochyby sa doň v určitej miere premietli poznatky ústavnoprávnej teórie vrátane poznatkov ústavnoprávnej komparatistiky, ako aj doterajší ústavný vývoj na území Slovenska. Uvedené je napokon zjavné na posudzovanej kompetencii."
Povedal by som, že celá ústavnoprávna teória má význam v tom, že pokrýva aj súvislosti a vzťahy, ktoré ústavodarca vo svojej vôli nemusí uvažovať. Keď sa na problém prezidentských oprávnení pozriem z hľadiska deľby moci, každá normatívna neurčitosť v ich vymedzení zväčšuje diskrečnú právomoc prezidenta (až po prípadné rozhodnutie ÚS, pokiaľ by bolo procesne možné) a tým znižuje priamy dosah parlamentu na oprávnenia prezidenta. Inak povedané, vágnou právnou normou sa ústavodarca sám obmedzí pri stanovení oprávnení prezidenta a tým aj v rámci systému bŕzd a protiváh. Ideálny ústavnoteoretický model však predpokladá, že systém bŕzd a protiváh je v úplnom rozsahu zakotvený normatívne (ono by to aj bolo vhodné vzhľadom na čl. 1 a 2 Ústavy) a teda je aj lepšie kontrolovateľný zo strany zdroja moci.
Preto zdroj moci nemôže mať záujem na "politickom rozhodnutí ústavodarcu", aby tento určil vágne oprávnenia (povinnosti, zodpovednosť) prezidenta, ktoré mu ponechajú široké pole pôsobnosti, a ktoré musí "hasiť" ÚS, ako keby nemal primárne mať inú funkciu (prácu). Bolo by odvážne implikovať povinnosť ústavodarcu prijať funkčný systém brźd a protiváh (napr. na teoretickej báze ústavnej teórie) priamo na základe čl. 1 a 2 Ústavy, ale ... najmä príklady z ČR ukazujú, že funkčnosť tohto systému je esenciálnou pre právnosť štátu. Takže je mimoriadne vhodné, aby prezident mal ako priamy reprezentant vôle zdroja moci čo najpresnejšie vymedzené oprávnenia (povinnosti, zodpovednosť), a keďže je ústavným orgánom, priamo v Ústave. Otázka však znie: "Kto prinúti parlament, aby tak urobil?"
peter kováč | 26. 07. 2011 12:11:46
// Reagovať
ad osoba kandidáta
OK, beriem. Len mi vadí, že človek, ktorý má byť GP koná podľa pokynov politikov. Aká je tam potom garancia, že sa jedná naozaj o osobnosť, ktorá dokáže odolať iným tlakom v prípadoch... ?
Slavo Trnkocy | 26. 07. 2011 12:13:48
// Reagovať
To prekáža asi každému. Ale to by ho nemohli voliť politici ...
peter Kováč | 26. 07. 2011 12:43:33
// Reagovať
politizácia
V prvom rade tzv. politici, napr. ministerka spravodlivosti alebo poslanci, sú verejnými činiteľmi, vykonávajú funkcie vo verejnom záujme a skladajú nejaké sľuby, teda sa zaväzujú občanom - nám všetkým... nikde tam nie je ani zmienka o tom, že majú právo vykladať si zákony a Ústavu tak, ako sa to "ich" politickým stranám práve hodí, teda napr. pri voľbe kandidáta GP vykladať tajnosť spôsobom, akým sa dialo. Títo páni a dámy vedome porušovali zákon a len slabosť a politická servilnosť štátnych orgánov zabránili efektívnemu zásahu proti takémuto flagrantnému porušovaniu. Aký trest by mal nasledovať za porušovanie zákonov ? Nemala prinajmenšom by nasledovať okamžitá strata mandátu poslanca a strata funkcie ministra ? Kde to žijeme, že si jeden minister / ministerka vôbec dovoľuje zasahovať verejne do súkromia hocikoho, navyše s neskrývaným záujmom škandalizovať konkrétne osoby len a výlučne z dôvodu vlastných politických záujmov ? To už sme naozaj stratili akúkoľvek mieru ? To si necháme od politikov, aby sa nám hrabali v súkromí ako to robili Tichému & Co. ? Kde potom máme limity, ak dopustíme ako verejnosť, že sa tu zneužíva politická verejná moc na spoločenskú likvidáciu jednotlivcov ? Sú tie limity v deportáciách židov ? V arizácii ? V kolektivizácii ako v 1948 a popravách nevhodných osôb ? Aké máme potom vôbec právo (slušnosť) dožadovať sa zákonnosti a právneho štátu ?
Ondrej Pivarči | 26. 07. 2011 13:49:59
// Reagovať
nuž, na Vaše otázky podľa mňa existujú odpovede. Myslím si, že práve viac kontroly, bŕzd, balansu a presnejšie pravidlá môžu pomôcť. Triediac svoje požiadavky podľa jednotlivých druhov mocí, by sa meniť mohlo nasledovne:
a) zákonodarná (ústavodarná) moc - poslanci by mali imunitu len na výroky v parlamente, na hlasovanie ... na nič iné by ju nemali mať, pretože ju nepotrebujú. Nebolo by možné ich vziať do väzby (aby nebolo možné na nich vyvíjať priamy nátlak, tak, ako aj teraz to je), ale bolo by ich možné stíhať aj bez súhlasu parlamentu ako celku (či mandátovo-imunitného výboru).
volebný systém je nutné zmeniť tak, aby mohol byť poslanec volený svojim obvodom (už som tu na portáli niekde prezentoval 5x20 systém, tam sú podrobnosti) a reprezentoval voličov. a aby ho títo mohli odvolať pri splnení procesných podmienok, žiadna garancia 4 rokov mandátu, potom chýba zodpovednosť. za porušenie Ústavy konštatované oprávneným orgánom (ÚS) v riadnom procese - automaticky hmotná zodpovednosť.
b) výkonná moc - tu je vhodná priama voľba prezidenta, aby nebol hračkou v rukách parlamentu. inak existuje slušný aparát brzdenia výkonnej moci (NKÚ, ombudsman, správne súdnictvo, interpelácie, zodpovednosť voči parlamentu - inštitút dôvery atď.), len by mali príslušné právne inštitúty ešte vyprecizovať, aby neboli ustanovenia príliš vágne a neponechávali preto širokú diskrečnú právomoc.
c) súdna moc - už sa tu toho popísalo veľa, zdôraznil by som, že hmotná zodpovednosť za procesné chyby či kodifikovaný etický kódex alebo iné obdobné riešenia by možno mohli prečistiť obydlie uja Augiáša.
a) zákonodarná (ústavodarná) moc - poslanci by mali imunitu len na výroky v parlamente, na hlasovanie ... na nič iné by ju nemali mať, pretože ju nepotrebujú. Nebolo by možné ich vziať do väzby (aby nebolo možné na nich vyvíjať priamy nátlak, tak, ako aj teraz to je), ale bolo by ich možné stíhať aj bez súhlasu parlamentu ako celku (či mandátovo-imunitného výboru).
volebný systém je nutné zmeniť tak, aby mohol byť poslanec volený svojim obvodom (už som tu na portáli niekde prezentoval 5x20 systém, tam sú podrobnosti) a reprezentoval voličov. a aby ho títo mohli odvolať pri splnení procesných podmienok, žiadna garancia 4 rokov mandátu, potom chýba zodpovednosť. za porušenie Ústavy konštatované oprávneným orgánom (ÚS) v riadnom procese - automaticky hmotná zodpovednosť.
b) výkonná moc - tu je vhodná priama voľba prezidenta, aby nebol hračkou v rukách parlamentu. inak existuje slušný aparát brzdenia výkonnej moci (NKÚ, ombudsman, správne súdnictvo, interpelácie, zodpovednosť voči parlamentu - inštitút dôvery atď.), len by mali príslušné právne inštitúty ešte vyprecizovať, aby neboli ustanovenia príliš vágne a neponechávali preto širokú diskrečnú právomoc.
c) súdna moc - už sa tu toho popísalo veľa, zdôraznil by som, že hmotná zodpovednosť za procesné chyby či kodifikovaný etický kódex alebo iné obdobné riešenia by možno mohli prečistiť obydlie uja Augiáša.
Ondrej Pivarči | 26. 07. 2011 11:31:45
// Reagovať
nuž, v tom prípade
je nutné mierne novelizovať Ústavu SR, ak má byť toto ustanovenie s ňou v súlade. Dôvody vysvetlené vyššie, najmä čl. 101 ods. 1 veta 2 Ústavy SR. Pretože prokuratúra je potom ústavno-zákonný hybrid, nie riadna ústavná moc v štáte a ešte vyvážená.
Ale, ako som to už tu dávnejšie uviedol, mojím osobným náhľadom je prokuratúru zmeniť tak, ako to urobili v ČR, na štátne zastupiteľstvo v rámci výkonnej moci, aby mohlo fungovať správne súdnictvo, interpelácie, ombudsman a iné mechanizmy bŕzd a protiváh, ktoré za súčasného modelu prokuratúry nefungujú. Prokuratúra je tu tak "4.mocou v štáte", ktorá však nemá vybudované svoje zložky bŕzd a protiváh riadne, nie je nastavená na použitie v demokratickom režime štátu. Prokuratúra je skôr vhodná do režimu, aký existoval v rokoch 1948 - 1989 na území dnešnej SR, kde "politruci z (KSČ, poťažmo KSS) a ich podržtašky rozhodovali o trestnom stíhaní", pričom najvýznamnejšou "podržtaškou" bola práve samotná prokuratúra, v podstate hierarchizovaná ako armáda, ktorú nemohol kontrolovať ani súd, ani poslanec ... v podstate bola kabinetom exekutívy ako aj štátne zastupiteľstvo, ale bez kontroly. Lebo bez kontroly sa ľahšie plnia direktívy či "závery zjazdu a poučenia z vývoja" od vybraných politrukov.
Už keď spomínate konkrétne mená a politické figúrky, pekné je povedať a, lenže by sa žiadalo dodať aj b, a síce napr. toto: http://www.sme.sk/c/5597867/trnka-sa-spraval-ako-clovek-smeru.html. Čiže mal by som pochybnosti aj o iných kandidátoch na túto funkciu. V štátnom zastupiteľstve by bol štátny zástupca pochopiteľne "koaličný", avšak kontrolovať by ho jednoducho mohla aj opozícia.
Ale, ako som to už tu dávnejšie uviedol, mojím osobným náhľadom je prokuratúru zmeniť tak, ako to urobili v ČR, na štátne zastupiteľstvo v rámci výkonnej moci, aby mohlo fungovať správne súdnictvo, interpelácie, ombudsman a iné mechanizmy bŕzd a protiváh, ktoré za súčasného modelu prokuratúry nefungujú. Prokuratúra je tu tak "4.mocou v štáte", ktorá však nemá vybudované svoje zložky bŕzd a protiváh riadne, nie je nastavená na použitie v demokratickom režime štátu. Prokuratúra je skôr vhodná do režimu, aký existoval v rokoch 1948 - 1989 na území dnešnej SR, kde "politruci z (KSČ, poťažmo KSS) a ich podržtašky rozhodovali o trestnom stíhaní", pričom najvýznamnejšou "podržtaškou" bola práve samotná prokuratúra, v podstate hierarchizovaná ako armáda, ktorú nemohol kontrolovať ani súd, ani poslanec ... v podstate bola kabinetom exekutívy ako aj štátne zastupiteľstvo, ale bez kontroly. Lebo bez kontroly sa ľahšie plnia direktívy či "závery zjazdu a poučenia z vývoja" od vybraných politrukov.
Už keď spomínate konkrétne mená a politické figúrky, pekné je povedať a, lenže by sa žiadalo dodať aj b, a síce napr. toto: http://www.sme.sk/c/5597867/trnka-sa-spraval-ako-clovek-smeru.html. Čiže mal by som pochybnosti aj o iných kandidátoch na túto funkciu. V štátnom zastupiteľstve by bol štátny zástupca pochopiteľne "koaličný", avšak kontrolovať by ho jednoducho mohla aj opozícia.
peter kováč | 26. 07. 2011 12:26:42
// Reagovať
štátne zastupiteľstvo
Prokuratúra , podľa môjho názoru, by mala byť nezávislá, pretože zákony by nemali byť aplikované koalične alebo opozične, čomu sa nedá vyhnúť ak to pripustíme v princípe - politizácie... Tak ako si neviem predstaviť politické súdnictvo - ak teda chceme stále o sebe tvrdiť, že sme právny štát, tak si neviem predstaviť, že dozor nad zákonnosťou v trestných veciach bude ovplyvňovaný politickými nomináciami osôb prokuratúry (čo sa nepriamo deje už aj teraz)... Riešenie vidím v explicitnom posilnení právomocí prezidenta, a to v menovaní ako aj odvolaní GP. Ak prezident n e m á mať reálnu moc, potom je to úplne zbytočná funkcia a je to v rozpore s princípom efektívnosti právneho štátu. Možno sa napokon zhodneme, že budovať politickú prokuratúru môže byť aj značne nebezpečné, pretože nikdy nevieme, komu sa podarí uchopiť moc a kto v mene budovania demokracie a svetlejších zajtrajškov bude stínať viac hláv z politických dôvodov.
Na záver:
§ 2
Postavenie prokuratúry
Prokuratúra je s a m o s t a t n á hierarchicky usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom, v ktorej pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti.
Pôsobnosť prokuratúry
§ 3
(1) Prokuratúra ch r á n i práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu.
(2) Prokuratúra je v rozsahu svojej pôsobnosti povinná vo v e r e j n om záujme vykonať opatrenia na predchádzanie porušeniu zákonnosti, na zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie. Pri výkone svojej pôsobnosti je prokuratúra povinná využívať všetky zákonné prostriedky tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu.
Na záver:
§ 2
Postavenie prokuratúry
Prokuratúra je s a m o s t a t n á hierarchicky usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom, v ktorej pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti.
Pôsobnosť prokuratúry
§ 3
(1) Prokuratúra ch r á n i práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu.
(2) Prokuratúra je v rozsahu svojej pôsobnosti povinná vo v e r e j n om záujme vykonať opatrenia na predchádzanie porušeniu zákonnosti, na zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie. Pri výkone svojej pôsobnosti je prokuratúra povinná využívať všetky zákonné prostriedky tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu.
Ondrej Pivarči | 26. 07. 2011 14:59:40
// Reagovať
okej
Vami prezentovaný názor je zaujímavý, ale ... dozor nad zákonnosťou v trestných veciach vykonáva prokurátor, obžalobu však tiež podáva prokurátor. prokurátor vykonáva aj dozor v civilných veciach, môže podávať mimoriadne dovolanie a pod. Aký je to druh moci? Kontrolná? Výkonná? V prípravnom konaní môže rozhodnúť o zastavení TS, kto je potom dozor? Akú moc reprezentuje v takomto prípade? Súdnu?
"Prokuratúra je samostatná ..." (teda predpokladám, že prestrkávaním ste chceli zdôrazniť pojem samostatná). To znamená čo v štruktúre rovnováhy a brzdenia? Pretože ostatné moci majú vplyv na kreovanie GP, zákonom má legislatíva dosah aj na podmienky a pod., ale aké páky majú ostatné druhy mocí na chod prokuratúry? Akú spätnú väzbu okrem opätovného nezvolenia má prokurátor a jeho akty od ostatných mocí?
"Prokuratúra chráni ...." Matne si pritom vybavujem v pamäti zásady z trestného procesu, napr. zásadu legality, ktorá je normatívne vyjadrená v § 2 TPor., čo by mohlo byť konkretizáciou Vami uvádzaného § 3 ods. 1 ZoP. Neviem, čie záujmy chráni, keď sa tak intenzívne uvažuje o súkromných trestných žalobách. Neviem tiež, či to platí aj na trestné činy (resp. podozrenia z TČ), o ktorých sa dozvie z médií (pravdepodobne áno, keďže norma nerozlišuje). Považujem za zvláštne, aby prokuratúra chránila napr. zákonnosť v mieste výkonu väzby (čiže záujmy obvineného) a zároveň bola tým orgánom, ktorý podáva žalobu na osobu vo výkone väzby (čiže protichodný záujem štátu).
Ad § 3 ods. 2 ZoP: vo verejnom záujme (mimochodom, čo to znamená?) sa už toho realizovalo veľa, napr. vyvlastňovanie pre výstavbu diaľníc. Čo v tomto prípade robila (a vlastne aj mohla robiť) prokuratúra, ak sa niektorí vlastníci pozemkov dočkali ochrany svojich práv až na ÚS? viď: http://www.cas.sk/clanok/190353/vyvlastnovanie-pod-dialnice-bolo-protiustavne-odskodnia-teraz-1300-ludi.html. Vo "verejnom záujme" sa toho realizuje. Inak, keď prokuratúra sleduje dodržiavanie zákonnosti, čo čierne stavby v Malackách (dozoruje predsa zákonnosť aj v civilnom práve), pezinská skládka, niektoré "dodatočne zlegalizované" stavby v BA a pod.? Predsa disponujú inštitútmi protestu, upozornenia, previerky atď (§ 22 a nasl. ZoP, resp. § 28 a nasl. ZoP, resp. § 30 ZoP). No nebadať nejakú výraznú aktivitu (viete o nejakej?). A samozrejme, nepotrebujú k tomu podnet ani podľa ZoP, stačí im čítať dennú tlač.
Inak povedané, mám pocit, že prokuratúra si neplní niektoré zákonné (a tým aj rovnovážne vzhľadom na reálnu deľbu moci v SR) funkcie tak, ako by bolo potrebné.
"Prokuratúra je samostatná ..." (teda predpokladám, že prestrkávaním ste chceli zdôrazniť pojem samostatná). To znamená čo v štruktúre rovnováhy a brzdenia? Pretože ostatné moci majú vplyv na kreovanie GP, zákonom má legislatíva dosah aj na podmienky a pod., ale aké páky majú ostatné druhy mocí na chod prokuratúry? Akú spätnú väzbu okrem opätovného nezvolenia má prokurátor a jeho akty od ostatných mocí?
"Prokuratúra chráni ...." Matne si pritom vybavujem v pamäti zásady z trestného procesu, napr. zásadu legality, ktorá je normatívne vyjadrená v § 2 TPor., čo by mohlo byť konkretizáciou Vami uvádzaného § 3 ods. 1 ZoP. Neviem, čie záujmy chráni, keď sa tak intenzívne uvažuje o súkromných trestných žalobách. Neviem tiež, či to platí aj na trestné činy (resp. podozrenia z TČ), o ktorých sa dozvie z médií (pravdepodobne áno, keďže norma nerozlišuje). Považujem za zvláštne, aby prokuratúra chránila napr. zákonnosť v mieste výkonu väzby (čiže záujmy obvineného) a zároveň bola tým orgánom, ktorý podáva žalobu na osobu vo výkone väzby (čiže protichodný záujem štátu).
Ad § 3 ods. 2 ZoP: vo verejnom záujme (mimochodom, čo to znamená?) sa už toho realizovalo veľa, napr. vyvlastňovanie pre výstavbu diaľníc. Čo v tomto prípade robila (a vlastne aj mohla robiť) prokuratúra, ak sa niektorí vlastníci pozemkov dočkali ochrany svojich práv až na ÚS? viď: http://www.cas.sk/clanok/190353/vyvlastnovanie-pod-dialnice-bolo-protiustavne-odskodnia-teraz-1300-ludi.html. Vo "verejnom záujme" sa toho realizuje. Inak, keď prokuratúra sleduje dodržiavanie zákonnosti, čo čierne stavby v Malackách (dozoruje predsa zákonnosť aj v civilnom práve), pezinská skládka, niektoré "dodatočne zlegalizované" stavby v BA a pod.? Predsa disponujú inštitútmi protestu, upozornenia, previerky atď (§ 22 a nasl. ZoP, resp. § 28 a nasl. ZoP, resp. § 30 ZoP). No nebadať nejakú výraznú aktivitu (viete o nejakej?). A samozrejme, nepotrebujú k tomu podnet ani podľa ZoP, stačí im čítať dennú tlač.
Inak povedané, mám pocit, že prokuratúra si neplní niektoré zákonné (a tým aj rovnovážne vzhľadom na reálnu deľbu moci v SR) funkcie tak, ako by bolo potrebné.
Ondrej Pivarči | 26. 07. 2011 15:02:56
// Reagovať
doplním ešte
... funkcie tak, ako by bolo potrebné a neexistuje štátny orgán iného druhu moci, ktorý by ju k tomu nútil.
beáta svediaková | 30. 07. 2011 15:41:36
// Reagovať
Trošku oneskorene. ale predsa :
Iba narýchlo, lebo robím veľké upratovanie bytu, keďže je sobota, ale dala som si krátku prestávku :
V celom rozsahu súhlasím s komentárom pána P. Kováča zo dňa 26.07.2011, hod. 09:18:26, teda s prvým komentárom pána P. Kováča zo dňa 26.07.2011.
A ešte k aktuálnym udalostiam aktuálne pridám :
Vraj pani asistentka pána prokurátora C. sa ponáhľala, tak skartovala omylom prvú výpoveď pána poslanca Matoviča.
Nie je ešte Silvester ? Či mám zle nastavený kalendár ????????????????????????????
:-) :-) :-)
Iba narýchlo, lebo robím veľké upratovanie bytu, keďže je sobota, ale dala som si krátku prestávku :
V celom rozsahu súhlasím s komentárom pána P. Kováča zo dňa 26.07.2011, hod. 09:18:26, teda s prvým komentárom pána P. Kováča zo dňa 26.07.2011.
A ešte k aktuálnym udalostiam aktuálne pridám :
Vraj pani asistentka pána prokurátora C. sa ponáhľala, tak skartovala omylom prvú výpoveď pána poslanca Matoviča.
Nie je ešte Silvester ? Či mám zle nastavený kalendár ????????????????????????????
:-) :-) :-)
