Dohovor o domácich pracovníkoch
Tímea Stránská | 31. 07. 2011 | komentárov: 0
V súčasnosti je na Slovensku skloňovaná téma novely Zákonníka práce, ktorá prináša zmeny tak pre zamestnancov, ako aj zamestnávateľov. Avšak toto nie je jediná zmena z oblasti pracovného práva, ktorá sa v nedávnom čase udiala. Na medzinárodnej úrovni bol prijatý prelomový dohovor, ktorý po rokoch usilovnej a vytrvalej práce prináša ochranu a uznáva práva aj tzv. domácich pracovníkov.
Medzinárodná organizácia práce prijala 16. júna 2011 Dohovor o dôstojnej práci pre domácich pracovníkov. Zo 183 členských krajín sa pri hlasovaní zdržalo 8 krajín a len Svazijsko bolo proti.
Podstata tohto medzinárodného dokumentu spočíva v tom, že ako jediný sa výlučne venuje domácim pracovníkov a ich právnemu postaveniu. Podľa článku 1(b) sa pod pojmom domáci pracovník myslí „každá osoba vykonávajúca domácu prácu v pracovnom pomere;“. Domácou prácou sa v tomto prípade rozumie „práca vykonávaná v domácnosti alebo v domácnostiach alebo pre domácnosť alebo pre domácnosti;“. Samotný text dohovoru zaväzuje členské štáty k prijatiu opatrení, ktoré zaručia práva domácich pracovníkov. Preto sa prevažná väčšina článkov dohovoru začína slovami „Každý člen príjme opatrenia, aby zabezpečil,...“
Dohovor o domácich pracovníkoch priznáva rovnaké práva domácim pracovníkom, aké sa vzťahujú na bežných zamestnancov vykonávajúcich prácu v priestoroch, ktoré určí zamestnávateľ. Snaží sa predovšetkým o zrovnoprávnenie postavenia domácich pracovníkov, ktorí sú často veľmi marginalizovanou, neviditeľnou a aj preto ľahko zneužiteľnou skupinou, s bežnými zamestnancami. Domácimi pracovníkmi sú vo väčšine ženy a dievčatá (až 90%) a odhaduje sa, že do tejto kategórie pracovníkov patrí okolo 53 miliónov ľudí, pričom niektoré organizácie uvádzajú aj 100 miliónov ľudí. Je preto na mieste, že bol prijatý takýto nástroj, ktorý predovšetkým v menej rozvinutých krajinách, kde sa domácou pracou živí značná časť populácie, poskytuje aspoň základnú ochranu ich práv a nárokov. Fakt, že za dohovor sa vyslovila drvivá väčšina členských krajín môže naznačovať, že tieto si uvedomujú nedostatočné uznanie a právnu ochranu domácich pracovníkov.
Okrem základných ustanovení, ktoré dohovor prebral zo skoršie prijatých medzinárodných dokumentov, obsahuje aj špecifické články, ktoré sa snažia prakticky odstrániť časté vykorisťovanie a obchodovanie s ľuďmi na účely práce. Napríklad článok 6 uvádza výpočet informácií, ktoré musia byť poskytnuté domácemu zamestnancovi pred nástupom do pracovného pomeru. Obzvlášť je kladený dôraz na to, aby tieto informácie boli poskytnuté „vhodným, overiteľným a ľahko pochopiteľným spôsobom“. Nakoľko domácimi pracovníkmi sú často migranti a cudzinci, dohovor požaduje od štátov, aby bolo zaručené, že takíto pracovníci budú mať písomnú zmluvu o domácej práci v danom štáte ešte pred prekročením národnej hranice. Zároveň článok 9(c) ustanovuje, že domáci pracovní „majú právo držať vo svojom vlastníctve ich cestovné doklady a doklady totožnosti.“ Toto ustanovenie priamo reaguje na obvyklú prax, kedy sú ľudia zlákaní na domácu prácu a po príchode do domácnosti sú im odňaté všetky doklady, čím sú vydaní na milosť zamestnávateľa. Takéto praktiky úzko súvisia s obchodovaním s ľuďmi, ktorí sa následne v danej krajine nevedia brániť a požiadať o pomoc.
Momentálne dohovor ešte nie je účinný, nakoľko neprebehli potrebné ratifikácie a štáty majú čas na zjednotenie svojej legislatívy s ustanoveniami dohovoru. Po ratifikačných procesoch jednotlivých krajín bude zaujímavé sledovať do akej miery bude samotný dohovor implementovaný a dodržiavaný. Súčasťou dohovoru sú aj nezáväzné odporúčania, ktoré majú štátom poskytnúť vysvetlenie jednotlivých ustanovení a návod ako ich pretaviť do praxe. Dohovor určite nevyrieši všetky problémy domácich pracovníkov, ani úplne neodstráni ich vykorisťovanie, ale stále je to významný krok vpred, ktorý dáva jasne najavo, že domáca práca je práca, a preto aj pri jej výkone musia platiť určité pravidlá.
Podstata tohto medzinárodného dokumentu spočíva v tom, že ako jediný sa výlučne venuje domácim pracovníkov a ich právnemu postaveniu. Podľa článku 1(b) sa pod pojmom domáci pracovník myslí „každá osoba vykonávajúca domácu prácu v pracovnom pomere;“. Domácou prácou sa v tomto prípade rozumie „práca vykonávaná v domácnosti alebo v domácnostiach alebo pre domácnosť alebo pre domácnosti;“. Samotný text dohovoru zaväzuje členské štáty k prijatiu opatrení, ktoré zaručia práva domácich pracovníkov. Preto sa prevažná väčšina článkov dohovoru začína slovami „Každý člen príjme opatrenia, aby zabezpečil,...“
Dohovor o domácich pracovníkoch priznáva rovnaké práva domácim pracovníkom, aké sa vzťahujú na bežných zamestnancov vykonávajúcich prácu v priestoroch, ktoré určí zamestnávateľ. Snaží sa predovšetkým o zrovnoprávnenie postavenia domácich pracovníkov, ktorí sú často veľmi marginalizovanou, neviditeľnou a aj preto ľahko zneužiteľnou skupinou, s bežnými zamestnancami. Domácimi pracovníkmi sú vo väčšine ženy a dievčatá (až 90%) a odhaduje sa, že do tejto kategórie pracovníkov patrí okolo 53 miliónov ľudí, pričom niektoré organizácie uvádzajú aj 100 miliónov ľudí. Je preto na mieste, že bol prijatý takýto nástroj, ktorý predovšetkým v menej rozvinutých krajinách, kde sa domácou pracou živí značná časť populácie, poskytuje aspoň základnú ochranu ich práv a nárokov. Fakt, že za dohovor sa vyslovila drvivá väčšina členských krajín môže naznačovať, že tieto si uvedomujú nedostatočné uznanie a právnu ochranu domácich pracovníkov.
Okrem základných ustanovení, ktoré dohovor prebral zo skoršie prijatých medzinárodných dokumentov, obsahuje aj špecifické články, ktoré sa snažia prakticky odstrániť časté vykorisťovanie a obchodovanie s ľuďmi na účely práce. Napríklad článok 6 uvádza výpočet informácií, ktoré musia byť poskytnuté domácemu zamestnancovi pred nástupom do pracovného pomeru. Obzvlášť je kladený dôraz na to, aby tieto informácie boli poskytnuté „vhodným, overiteľným a ľahko pochopiteľným spôsobom“. Nakoľko domácimi pracovníkmi sú často migranti a cudzinci, dohovor požaduje od štátov, aby bolo zaručené, že takíto pracovníci budú mať písomnú zmluvu o domácej práci v danom štáte ešte pred prekročením národnej hranice. Zároveň článok 9(c) ustanovuje, že domáci pracovní „majú právo držať vo svojom vlastníctve ich cestovné doklady a doklady totožnosti.“ Toto ustanovenie priamo reaguje na obvyklú prax, kedy sú ľudia zlákaní na domácu prácu a po príchode do domácnosti sú im odňaté všetky doklady, čím sú vydaní na milosť zamestnávateľa. Takéto praktiky úzko súvisia s obchodovaním s ľuďmi, ktorí sa následne v danej krajine nevedia brániť a požiadať o pomoc.
Momentálne dohovor ešte nie je účinný, nakoľko neprebehli potrebné ratifikácie a štáty majú čas na zjednotenie svojej legislatívy s ustanoveniami dohovoru. Po ratifikačných procesoch jednotlivých krajín bude zaujímavé sledovať do akej miery bude samotný dohovor implementovaný a dodržiavaný. Súčasťou dohovoru sú aj nezáväzné odporúčania, ktoré majú štátom poskytnúť vysvetlenie jednotlivých ustanovení a návod ako ich pretaviť do praxe. Dohovor určite nevyrieši všetky problémy domácich pracovníkov, ani úplne neodstráni ich vykorisťovanie, ale stále je to významný krok vpred, ktorý dáva jasne najavo, že domáca práca je práca, a preto aj pri jej výkone musia platiť určité pravidlá.
