Zábudlivý ústavný súd?
Vladimír Kramarič | 29. 09. 2011 | komentárov: 1
Zamietnutie dovolania a zastavenie dovolacieho konania v správnom súdnictve je zvlášť nepríjemné za situácie, kedy v predchádzajúcom konaní bolo žalobcovi znemožnené konať pred súdom. Zdá sa, že Občiansky súdny poriadok je v tejto otázke nekompromisný. Je to však naozaj tak?
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, v konaní vedenom pod sp.zn. 1 Sdo/2/2010, uznesením zo dňa 22.4.2010 zastavil dovolacie konanie, v ktorom dovolateľka v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu namietala okrem iného aj vadu predchádzajúceho odvolacieho konania, spadajúcu pod ust. §237 O.s.p.
Ústavný súd SR, uznesením zo dňa 14.4.2011, sp.zn. IV. ÚS 130/2011, sťažnosť Sťažovateľky na porušenie jej základného práva zaručeného čl. 46 ods.1 Ústavy SR, odmietol.
Citujem z označeného rozhodnutia ústavného súdu:
„V relevantnej časti svojho uznesenia najvyšší súd ako dovolací súd uviedol: Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§236 ods.1 OSP). To neplatí aj vo veciach správneho súdnictva, v ktorých Najvyšší súd...nie je súdom dovolacím. V konaní sa navrhovateľ domáhal preskúmania právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci, patriacej na konanie podľa V. časti OSP, v ktorej Najvyšší súd...nie je dovolacím súdom a ako súd dovolací nemá právomoc konať. Najvyšší súd SR preto s poukazom na §104 ods.1 v spojení s §246c OSP konanie vo veci zastavil, lebo právomoc konať vo veci samej nemal.
Podľa názoru ústavného súdu uvedený právny názor najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu je zdôvodnený dostatočne, preto ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnený, je logický a vyplýva z výkladu platnej právnej úpravy. Skutočnosť, že Sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojim vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad §246c ods.1 OSP najvyšším súdom ako dovolacím súdom, takéto nedostatky nevykazuje...“
Ďalej si dovolím odcitovať z príspevku Ľudmily Gajdošíkovej (Ústav štátu a práva Slovenskej akadémie vied, SR): Správne súdnictvo a konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky:
„Za formalistický prístup pri rozhodovaní ústavný súd zhodnotil situáciu, keď najvyšší súd nepreskúmal, či napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád ustanovených v § 237 Občianskeho súdneho poriadku, a to zvlášť preto, že sťažovateľ takúto vadu namietol (odňatie možnosti konať pred súdom) a dovolanie odmietol, resp. dovolacie konanie zastavil, pretože dovolanie v tomto prípad je neprípustné . Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd týmto postupom dopustil porušenia základného práva na spravodlivý súdny proces garantovaný čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods.1 dohovoru ( IV. ÚS 283/07). Ústavný súd pritom vychádzal z toho, že prípustnosť dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku je založená na princípe univerzality, t.j. dovolaním možno napraviť každé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania. Preto ak je občianske súdne konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, možno napadnúť dovolaním aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je dovolanie inak vylúčené, t.j. rozhodnutia vo veciach správneho súdnictva nevynímajúc.“
Obe uvedené rozhodnutia vydal ten istý senát ústavného súdu, s tým istým predsedom senátu. Vychádzajúc z rozhodnutia ESĽP vo veci Beian v. Rumunsko (P. Wilfling: Vzájomne si odporujúca judikatúra je porušením Dohovoru: Beian v. Rumunsko, publikovaný na „Otvorenom práve“) sa v tomto prípade zdá byť zdrojom trvalej právnej neistoty v otázke ochrany základných práv dokonca samotný ústavný súd.
Výrok ústavného súdu „...nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor (NS SR, pozn.) svojim vlastným...“ ponechám bez komentára, je však evidentné, že v otázke základných práv je nahradenie názoru ústavného súdu neskorším odlišným názorom súdu najvyššieho, legitímne...a to aj s potvrdzujúcim stanoviskom ústavného súdu.
Záver: Vo veci riešenej v správnom súdnictve je dovolanie podľa ust. §237 OSP neprípustným opravným prostriedkom, nakoľko dovolací najvyšší súd nie je súdom dovolacím (IV. ÚS 130/2011). Naproti tomu však, vo veci riešenej v správnom súdnictve je dovolanie podľa ust. §237 OSP, súc založené na princípe univerzality, prípustným opravným prostriedkom a dovolací najvyšší súd je súdom dovolacím (IV. ÚS 283/2007).
Poznámka: výsledkom neúspešne napadnutého správneho konania bol následný úspešný návrh Slovenskej republiky na vyhlásenie konkurzu na žalobkyňu. Podnikateľské prostredie sa nám opäť trošku vyčistilo. Otázkou ostáva, či sa nám neufúľalo niečo iné?
Ústavný súd SR, uznesením zo dňa 14.4.2011, sp.zn. IV. ÚS 130/2011, sťažnosť Sťažovateľky na porušenie jej základného práva zaručeného čl. 46 ods.1 Ústavy SR, odmietol.
Citujem z označeného rozhodnutia ústavného súdu:
„V relevantnej časti svojho uznesenia najvyšší súd ako dovolací súd uviedol: Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§236 ods.1 OSP). To neplatí aj vo veciach správneho súdnictva, v ktorých Najvyšší súd...nie je súdom dovolacím. V konaní sa navrhovateľ domáhal preskúmania právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci, patriacej na konanie podľa V. časti OSP, v ktorej Najvyšší súd...nie je dovolacím súdom a ako súd dovolací nemá právomoc konať. Najvyšší súd SR preto s poukazom na §104 ods.1 v spojení s §246c OSP konanie vo veci zastavil, lebo právomoc konať vo veci samej nemal.
Podľa názoru ústavného súdu uvedený právny názor najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu je zdôvodnený dostatočne, preto ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnený, je logický a vyplýva z výkladu platnej právnej úpravy. Skutočnosť, že Sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojim vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad §246c ods.1 OSP najvyšším súdom ako dovolacím súdom, takéto nedostatky nevykazuje...“
Ďalej si dovolím odcitovať z príspevku Ľudmily Gajdošíkovej (Ústav štátu a práva Slovenskej akadémie vied, SR): Správne súdnictvo a konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky:
„Za formalistický prístup pri rozhodovaní ústavný súd zhodnotil situáciu, keď najvyšší súd nepreskúmal, či napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád ustanovených v § 237 Občianskeho súdneho poriadku, a to zvlášť preto, že sťažovateľ takúto vadu namietol (odňatie možnosti konať pred súdom) a dovolanie odmietol, resp. dovolacie konanie zastavil, pretože dovolanie v tomto prípad je neprípustné . Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd týmto postupom dopustil porušenia základného práva na spravodlivý súdny proces garantovaný čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods.1 dohovoru ( IV. ÚS 283/07). Ústavný súd pritom vychádzal z toho, že prípustnosť dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku je založená na princípe univerzality, t.j. dovolaním možno napraviť každé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania. Preto ak je občianske súdne konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, možno napadnúť dovolaním aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je dovolanie inak vylúčené, t.j. rozhodnutia vo veciach správneho súdnictva nevynímajúc.“
Obe uvedené rozhodnutia vydal ten istý senát ústavného súdu, s tým istým predsedom senátu. Vychádzajúc z rozhodnutia ESĽP vo veci Beian v. Rumunsko (P. Wilfling: Vzájomne si odporujúca judikatúra je porušením Dohovoru: Beian v. Rumunsko, publikovaný na „Otvorenom práve“) sa v tomto prípade zdá byť zdrojom trvalej právnej neistoty v otázke ochrany základných práv dokonca samotný ústavný súd.
Výrok ústavného súdu „...nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor (NS SR, pozn.) svojim vlastným...“ ponechám bez komentára, je však evidentné, že v otázke základných práv je nahradenie názoru ústavného súdu neskorším odlišným názorom súdu najvyššieho, legitímne...a to aj s potvrdzujúcim stanoviskom ústavného súdu.
Záver: Vo veci riešenej v správnom súdnictve je dovolanie podľa ust. §237 OSP neprípustným opravným prostriedkom, nakoľko dovolací najvyšší súd nie je súdom dovolacím (IV. ÚS 130/2011). Naproti tomu však, vo veci riešenej v správnom súdnictve je dovolanie podľa ust. §237 OSP, súc založené na princípe univerzality, prípustným opravným prostriedkom a dovolací najvyšší súd je súdom dovolacím (IV. ÚS 283/2007).
Poznámka: výsledkom neúspešne napadnutého správneho konania bol následný úspešný návrh Slovenskej republiky na vyhlásenie konkurzu na žalobkyňu. Podnikateľské prostredie sa nám opäť trošku vyčistilo. Otázkou ostáva, či sa nám neufúľalo niečo iné?
Jana Púpavová | 14. 11. 2011 23:38:36
// Reagovať
Zamýšľam sa nad Vaším príspevkom a zároveň, ma napadá, prečo Najvyšší súd, neponechal lehotu a prípadne nenavrhol použitie iného mimoriadneho opravného prostriedku, a tým chránil sťažovateľku, ktorá je voči SR v pozícií slabšej strany. Rozhodnutie Ústavné súdu bolo zrejme čiastočne účelové, aby chránilo pohľadávku SR v čase hospodárskej krízi, keď v prípade, ktorý je skutkovo totožný s prípadom z roku 2007, rozhodol diametrálne odlišne.
