Slovenským notárom už nemusí byť len Slovák

Podľa Súdneho dvora EÚ sú právne úpravy členských štátov, ktoré viažu prístup k povolaniu notára na podmienku štátnej príslušnosti v rozpore s právom EÚ, pretože predstavujú diskrimináciu založenú na štátnej príslušnosti. Súdny dvor svoj záver založil na podrobnej analýze právnych úprav notárskych činností v dotknutých členských štátoch, keď uviedol, že notárska činnosť nespadá pod výnimku zo slobody usadiť sa, keďže nesúvisí s výkonom verejnej moci, tak ako to vyžaduje právo EÚ. V roku 2008 podala Komisia Súdnemu dvoru Európskej únie žaloby na nesplnenie povinnosti proti šiestim členským štátom (Belgicko, Grécko, Francúzsko, Luxembursko, Nemecko a Rakúsko) z dôvodu, že tieto vyhradili prístup k notárskemu povolaniu pre svojich štátnych príslušníkov, čo podľa Komisie predstavuje diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, ktorú právo EÚ zakazuje. Slovenská republika vo všetkých šiestich žalobách intervenovala na podporu žalovaných členských štátov, keďže rovnako podľa slovenskej právnej úpravy, zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok), môže byť za notára vymenovaný len občan Slovenskej republiky. Komisia taktiež vyčítala uvedeným členským štátom vrátane Portugalska, s výnimkou Francúzska, že na notárov neuplatňujú smernicu o uznávaní odborných kvalifikácií, ktorá zavádza systém uznávania diplomov vyššieho vzdelania.

Súdny dvor EÚ sa vo svojich šiestich rozhodnutiach z mája 2011 zaoberal predovšetkým otázkou, či činnosti zverené notárom súvisia s výkonom verejnej moci v zmysle článku 45 Zmluvy o ES (súčasný článok 51 Zmluvy o fungovaní EÚ), ktorý vylučuje aplikáciu ustanovení zmluvy upravujúcich slobodu usadzovania sa na činnosti, ktoré v tom ktorom členskom štáte súvisia, hoci len príležitostne, s výkonom verejnej moci. V takom prípade by podmienka štátnej príslušnosti predstavovala výnimku z článku 43 Zmluvy o ES (súčasný článok 49 Zmluvy o fungovaní EÚ), ktorý zakazuje členským štátom stanovovať obmedzenia slobody usadiť sa štátnych príslušníkov jedného členského štátu na území iného členského štátu.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že výnimku ustanovenú v článku 45 prvý odsek Zmluvy o ES treba vykladať tak, aby bola jej pôsobnosť obmedzená len na to, čo je striktne nevyhnutné na ochranu záujmov, ktoré toto ustanovenie členským štátom dovoľuje chrániť. Zároveň z judikatúry vyplýva, že predmetná výnimka zo slobody usadiť sa sa musí obmedzovať len na činnosti, ktoré sú samy osebe priamo a špecificky spojené s výkonom verejnej moci. Súdny dvor mal viacero príležitostí definovať činnosti, ktoré pod výnimku stanovenú článkom 45 prvý odsek Zmluvy o ES nespadajú (napr. určité pomocné alebo prípravné činnosti, pokiaľ ide o výkon verejnej moci, alebo niektoré činnosti, ktoré nezahŕňajú výkon rozhodovacej právomoci alebo donucovacích právomocí).

Z analýzy Súdneho dvora jednotlivých činností zverených notárom v žalovaných členských štátoch, ako napr. vyhotovovanie notárskych zápisníc o právnych úkonov, úkony notárov pri zabezpečení nehnuteľného majetku, či činnosti v oblasti dedičského práva, možno stručne vytvoriť záver, že každá z nich sama osebe priamo a špecificky nesúvisí s výkonom verejnej moci.

Súdny dvor tento svoj záver pri jednotlivých činnostiach notárov odôvodnil najmä tým, že notár nemôže bez ingerencie či už jednotlivcov, napr. pri vyhotovovaní notárskych zápisníc v podobe predchádzajúceho prejavu vôle alebo súhlasu účastníkov, alebo ingerencie súdu vykonávať také právomoci, ktoré sú príznačné pre orgány verejnej moci. Súdny dvor taktiež konštatoval, že notárske činnosti síce sledujú cieľ všeobecného záujmu, ktorý spočíva najmä v zabezpečení zákonnosti a právnej istoty právnych úkonov uzatváraných medzi jednotlivcami a ktorý umožňuje odôvodniť prípadné obmedzenia článku 43 Zmluvy o ES vyplývajúce z osobitostí vlastných notárskej činnosti (ako napr. obmedzenie počtu notárov a ich územnej pôsobnosti), no táto skutočnosť sama osebe nepostačuje, aby sa určitá činnosť mohla považovať za činnosť, ktorá priamo a špecificky súvisí s výkonom verejnej moci.

Ďalej Súdny dvor konštatoval, že notári v rámci svojich jednotlivých územných pôsobností vykonávajú svoje povolanie v konkurenčných podmienkach, čo nie je znakom výkonu verejnej moci v zmysle článku 45 Zmluvy o ES. Takisto sú vo vzťahu k svojim klientom priamo a osobne zodpovední za škody spôsobené akýmkoľvek nesprávnym postupom, ktorého sa dopustia pri výkone svojich činností, na rozdiel od štátnych orgánov, za ktorých chyby nesie zodpovednosť štát.

Za týchto podmienok Súdny dvor rozhodol, že notárske činnosti, ako sú v súčasnosti vymedzené v dotknutých členských štátoch, nesúvisia s výkonom verejnej moci v zmysle článku 45 Zmluvy o ES. V dôsledku toho podmienka štátnej príslušnosti stanovená právnou úpravou týchto štátov pre prístup k notárskemu povolaniu predstavuje diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, ktorú právo EÚ zakazuje.

Na záver by sa ešte patrilo dodať, že jediným členským štátom, ktorý intervenoval na podporu žalobcu, teda Komisie, bolo Spojené kráľovstvo, ktorého spoločenstvo združujúce právnikov pôsobiacich ako tzv. solicitors, Law Society of England and Wales, uvítalo rozhodnutie Súdneho dvora ako „dobrú správu tak pre právnickú spoločnosť ako aj pre verejnosť“, pretože členské štáty už nemôžu ďalej brániť britským solicitor-om konajúcim ako notári pri výkone ich právomocí aj v iných krajinách EÚ.

Britský entuziazmus sa mi javí trochu prehnaný, keďže predpokladám, že štátna príslušnosť nebola jediným dôvodom, prečo sa doteraz notári iných členských štátov nemohli uchádzať o miesto notára napríklad na Slovensku. Pretože okrem štátnej príslušnosti sa o vymenovanie za notára môže uchádzať človek, ktorý má splnené aj ďalšie podmienky uložené slovenským právnym poriadkom, ako napr. dĺžka právnej praxe v trvaní 5 rokov, z toho notárskej praxe 2 roky, či zloženie notárskej skúšky. Dostatočná znalosť štátneho jazyka je taktiež nevyhnutným predpokladom na vykonávanie profesie notára v inom členskom štáte. Preto sa nedá očakávať, že by pracovný trh ktoréhokoľvek členského štátu zaplavili notári iných členských štátov, nehovoriac o tom, že notári podliehajú vo väčšine členských štátoch obmedzeniam vyplývajúcim z osobitostí charakteristických pre notársku činnosť, ako napr. postupy ich menovania, obmedzenie ich počtu a ich územnej pôsobnosti, ktoré Súdny dvor označil za legitímne, umožňujúce odôvodniť prípadné obmedzenia slobody usadzovania sa podľa článku 49 Zmluvy o fungovaní EÚ.



(Odlišný postoj vo svojom návrhu zo 14. septembra 2010 prezentoval Generálny advokát Cruz Villalón, ktorý dospel k záveru, že spisovanie notárskych zápisníc, ako najpodstatnejšia a neoddeliteľná súčasť notárskej činnosti, súvisí priamo a špecificky s výkonom verejnej moci, a teda profesia notára ako taká spadá pod výnimku ustanovenú článkom 45 prvý odsek Zmluvy ES. V otázke diskriminácie postupoval podľa článku 12 Zmluvy o ES (súčasný článok 18 Zmluvy o fungovaní EÚ), ktorý zakazuje diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, a s použitím testu proporcionality konštatoval, že podmienka štátnej príslušnosti sa nejaví ako primeraná vo vzťahu k rozsahu, v akom sú činnosti notára spojené s výkonom verejnej moci (bod 146 návrhu).