Čo je to "prelomenie Ústavy"? Tomuto článku akosi chýbajú právne argumenty, preto sa pokúsim byť presnejší. Posudzovať súlad ústavného zákona s Ústavou nie je možné. Novela Ústavy sa vykonáva ústavným zákonom, pretože na prijatie Ústavy je okrem štandardných procesných podmienok potrebná aj kvalifikovaná väčšina reprezentantov-poslancov v parlamente.
V SR však existujú aj ústavné zákony mimo Ústavy SR, ktoré narúšajú hierarchiu právneho poriadku postavenú na 1 normatívnom právnom akte najvyššej právnej sily - Ústave. Ústava však obsahuje nenápadnú poistku, ktorou je čl. 152 ods. 4 Ústavy: "Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou." Z tohto plynie, že uplatňovať možno ústavný zákon iba tak, aby táto aplikácia neodporovala účinnému zneniu Ústavy v čase jeho aplikácie. Výklad Ústavy a ústavných zákonov podáva Ústavný súd podľa čl. 128 v spore, ktorý môže začať na návrh niektorého zo subjektov podľa čl. 130 Ústavy. Čl. 152 ods. 4 Ústavy limituje Ústavný súd SR, aby jeho výklad bol v súlade s aktuálne účinným znením Ústavy.
In concreto ... ústavný zákon stracuje volebné obdobie a vypisuje nové voľby na marec 2012.
Ústava v čl. 73 tvrdí nasledovné: "Národná rada Slovenskej republiky má 150 poslancov, ktorí sú volení na štyri roky." a súčasne čl. 2 ods. 2 Ústavy tvrdí: "Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon." Parlament je tiež štátny orgán a poslanci sú spôsobom podľa Rokovacieho poriadku jeho súčasťou. Tieto ustanovenia obsahovala Ústava tak dňa 12.06.2010 (deň posledných realizovaných volieb), ako aj dňa 13.10.2011 (deň prijatia nového ústavného zákona). Aktuálnym poslancom však neskončí mandát podľa čl. 81a Ústavy SR, pretože volebné obdobie podľa čl. 73 Ústavy neuplynulo a Ústava SR neumožňuje skrátiť súčasné volebné obdobie. Ústavný zákon, ktorý to urobil, nemožno vďaka čl. 152 ods. 4 Ústavy uplatňovať, pretože je v rozpore s čl. 73 Ústavy, keďže ustanovuje kratšie volebné obdobie, než je štvorročné, a to od posledných riadnych volieb.
Keďže však sme tu mali zmeny Ústavy v 1918, 1938, 1948 a pod., vieme, že ústavodárca môže prijať aj normy, ktoré sú vnútorne inkonzistentné (navzájom rozporné) a niet toho štátneho orgánu, ktorý by ho zastavil. Toto sa však prieči pravidlám demokratického štátu, kde musia byť jednotlivé zložky moci vyvážené (čl. 1 ods. 1 Ústavy + nepriamo čl. 32 Ústavy). Taktiež to nie je v súlade s pravidlami právneho štátu. Keďže "právo na právny štát" a "právo na demokratický štát" nemôže podľa väčšinového názoru právnickej obce uplatňovať priamo jednotlivec, je in concreto otázne, či poslanec, ktorému má skončiť mandát podľa ústavného zákona, ale nie Ústavy, keď aplikuje Ústavu proti zneniu ústavného zákona a odmietne skončiť reálne výkon funkcie, bude môcť byť donútený rešpektovať nový ústavný zákon.
Ak by do marca 2012 "stihol" Ústavný súd po podaní napr. 1/5 poslancov podať in concreto (inak ani nemôže) výklad, že nový ústavný zákon nemožno podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy aplikovať a je nevyhnutné držať sa čl. 73 Ústavy (čiže žiadne voľby) a parlament by tento výklad nestihol "prelomiť" priamou novelou Ústavy (napr. čl. 73) potrebnou väčšinou, aká by bola v takom prípade ústavnosť nových volieb a čo s čl. 76 Ústavy o platnosti volieb.
Vzťah lex specialis (nový ústavný zákon) ku lex generalis (čl. 73 Ústavy) nie je možný, pretože čl. 152 ods. 4 Ústavy. Ak štátny orgán má podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy konať na základe Ústavy, v jej medziach atď., nemôže ústavodarca mimo jej medzí prijať ústavný zákon. Ak tak urobí, je to porušením Ústavy. Pravdaže, môže tak urobiť aj právnou cestou, avšak najprv by musel kvalifikovanou väčšinou upraviť príslušné články Ústavy.
Do tohto procesu môžu však zasiahnuť aj občania, a to petíciou za referendum, ktoré keď by petičný výbor navrhol v obsahovo "dobrom" znení a získali by dostatok podpisov občanov na vypísanie referenda podľa čl. 95 ods. 1 Ústavy, mohlo by to byť zaujímavé. Prezident môže tiež tento predmet referenda podať na Ústavný súd SR, čo síce je neopodstatnené favorizovanie zastúpeného výkonu moci pred priamym (kontrola ústavnosti ex ante a ex post), ale bohužiaľ je to stav de lege lata.
Ústavne pochybné voľby
Marián Leško | 03. 11. 2011 | komentárov: 26
Slovenský parlament už tretí raz schválil predčasné voľby a aj tentoraz ich uzákonil tak, že pri tom prelomil ústavu
Rokovanie, na ktorom sa Robert Fico, Mikuláš Dzurinda, Ján Figeľ a Béla Bugár dohodli na predčasných voľbách, trvalo podľa predsedu Smeru len 42 minút a 31 sekúnd. Rokovanie parlamentu, keď prijímal ústavný zákon o skrátení volebného obdobia, trvalo len 85 minút - z toho 39 minút zabrala prestávka v rokovaní.
Rýchlosť, s akou tu stranícki šéfovia rozhodli o predčasných voľbách a s akou ich poslanci uzákonili, patrí do Guinessovej knihy rekordov. Problém je, že ústavný zákon, aký sa tu prijal už tretí raz, môže z viacerých dôvodov kolidovať s Ústavou Slovenskej republiky. Keby sa zákon o skrátení volebného obdobia dostal pred Ústavný súd, predčasné voľby by sa v marci 2012 konať nemuseli.
POSADNUTÍ VYVOLÁVANÍM
Vláda Ivety Radičovej je dvanástym kabinetom, ktorý tu od roku 1990 disponuje výkonnou mocou. Doteraz iba štyri z nich dokončili svoje funkčné obdobie riadnymi parlamentnými voľbami. V roku 1994 a 2006 sa volebné obdobie skončilo predčasne, lebo tak rozhodli členovia parlamentu. Známe sú pritom štúdie renomovaných autorov, akým je napríklad ústavný sudca Ladislav Orosz, v ktorých sa konštatuje, že samorozpustením parlamentu sa obchádza platná ústava.
Dvakrát – v roku 2000 a 2004 - sa na Slovensku konalo referendum, ktoré vyvolali opozičné strany (raz Mečiarovo HZDS, druhý raz Ficov Smer), aby plebiscitom skrátili funkčné obdobie národnej rady, a tým aj vlády. V žiadnom inom štáte nie sú politici takí posadnutí vyvolávaním predčasných volieb ako na Slovensku. Ide o prax, ktorá nie je iba politicky nezdravá, ale predovšetkým ústavne neudržateľná. Okolnosť, že k ústavnoprávnemu defektu dochádza opakovane, samotný defekt nelegitimizuje. Lebo ani recidíva nelegitimizuje kriminálny čin.
(NE)ÚSTAVNOSŤ ÚSTAVNÝCH
Hlavný a najdôležitejší argument, prečo je skrátenie funkčného obdobia právne čisté, pozná každý čitateľ novín: Keďže poslanci o ňom rozhodli ústavným zákonom, predčasné voľby sú v súlade v ústavou. Ústavný zákon predsa nemôže byť protiústavný. Normu, ktorú poslanci schvália ako ústavnú, nesmie nikto – dokonca ani Ústavný súd – označiť za rozpornú so základným zákonom štátu...
Hoci táto argumentácia znie celkom presvedčivo, nedá sa úspešne obhájiť. Na Slovensku ju pred tromi rokmi spochybnila aj predsedníčka Ústavného súdu.
V roku 2008 Ústavný súd označil zákon o preukazovaní pôvodu majetku za protiústavný – okrem iného aj preto, lebo neprimerane zasahoval do vlastníckych práv a porušoval princípy právneho štátu. Skupina poslancov okolo Vladimíra Palka vtedy navrhla, aby zákon o preukazovaní pôvodu majetku poslanci schválili znovu, ale ako zákon ústavný. Tým by sa vraj obišiel problém s verdiktom Ústavného súdu.
Premiér R. Fico mal o takom riešení pochybnosti, preto sa obrátil na predsedníčku Ústavného súdu. Ivetta Macejková mu napísala, že keby parlament prijal rovnaký zákon „vo forme ústavného zákona len preto, aby Národná rada SR vylúčila Ústavný súd z možnosti opätovného preskúmavania, znamenalo by to vo svojej podstate priame porušenie princípov právneho štátu“. I. Macejková k tomu ešte dodala, že postup zákonodarcu by bol v tomto prípade „v rozpore s ústavou“.
Zákon, ktorý poslanci schvália ako ústavný, nemusí byť - už len preto - v súlade s ústavou. A Ústavný súd je oprávnený skúmať aj ústavnosť ústavných zákonov, lebo inak by nemohol plniť svoju rolu ochráncu ústavnosti.
PRELOMENIE ÚSTAVY
Ústavný zákon o skrátení volebného obdobia Národnej rady SR, ktorý 13. októbra 2011 schválilo 143 poslancov, má len tri vety. Prvá hovorí, že toto funkčné obdobie „sa skončí dňom volieb do Národnej rady Slovenskej republiky“. Druhá oznamuje, že voľby sa vykonajú 10. marca 2012. Tretia konštatuje, že „tento ústavný zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia“.
Už z textu zákona je zrejmé, že táto norma ústavu nedopĺňa a ani nemení. Ide o zákon ad hoc (pre jedinečný prípad), ktorý je ústavný iba formou, ale nie obsahom. Obsahovo je individuálnym právnym aktom, ktorý sa týka jedného subjektu (parlamentu) a jednej situácie (skončenia volebného obdobia). V podstate len uzákoňuje výnimku zo všeobecne platnej právnej úpravy. Zachováva platnosť ustanovenia, že poslanci do Národnej rady SR „sú volení na štyri roky“, ale pripúšťa z neho výnimku. Takýmto postupom sa ústava nedopĺňa, ani nemení, ale prelamuje.
Prelomenie ústavy je postup, ktorý zachováva zdanie ústavnosti, ale fakticky vnáša do základného zákona štátu protirečenie. Prelomené ustanovenie (poslanci sú volení na štyri roky) a ustanovenie prelamujúce (voľby sa vykonajú 10. marca 2012) si navzájom odporujú. Vo vyspelých demokratických krajinách sa prelomenie ústavy považuje za neprípustné, preto ho viaceré štáty priamo v ústave zakázali.
Ustanovenie, ktoré vylučuje možnosť prelomenia základného zákona, platí v Nemecku už od roku 1949. Poslednou krajinou, ktorá prelomenie ústavy zakázala, je Česká republika. Jej ústavný súd o tom vyniesol nález 10. septembra 2009. Aj pre nás je dôležité, že ako protiústavný zrušil súd práve ústavný zákon, ktorým Poslanecká snemovňa skrátila svoje piate volebné obdobie.
RETROAKTÍVNY ZÁKON
Ústavný súd Českej republiky nielen odmietol názor, že zákonodarca smie prelomiť ústavu, ale v náleze zdôraznil aj zistenie, že ústavný zákon o skrátení volebného obdobia pôsobí retroaktívne.
Český zákon v roku 2009 so spätnou platnosťou menil podmienky volieb v roku 2006. Na základe ústavy českí voliči predpokladali, že volia poslancov na štyri roky a zvolení kandidáti zas predpokladali, že sú na štyri roky zvolení. Tieto podmienky aktívneho volebného práva (práva voliť) i pasívneho volebného práva (práva byť zvolený) boli spätne zmenené. Podľa českého ústavného súdu je to v právnom štáte neprípustné.
Aj slovenskí voliči na základe platnej ústavy v júni 2010 predpokladali, že volia poslancov na štyri roky a zvolení kandidáti predpokladali to isté. Pretože tieto podmienky boli v roku 2011 spätne zmenené, aj slovenský ústavný súd – ak dostane sťažnosť – by sa zaoberal problémom, či ústavný zákon o skrátení volebného obdobia nepôsobí retroaktívne.
Českí ústavní sudcovia dospeli k záveru, že musia chrániť právo občanov slobodne voliť, ktoré okrem iného zahŕňa aj „právo voliť so znalosťou podmienok ... vrátane znalosti ich volebného obdobia“. Otázka, k akému záveru by dospeli slovenskí ústavní sudcovia, sa stane aktuálnou v prípade, že ich o posúdenie „skracujúceho“ zákona požiada prezident republiky, alebo sa bude na zákon sťažovať čo i len jeden z troch poslancov, ktorí hlasovali proti ústavnej norme o skrátení volebného obdobia.
Treba povedať, že je potrebné, aby sa Ústavný súd touto vecou zaoberal – ak už pre nič iné, tak aspoň z toho dôvodu, aby sa relevantným spôsobom preverilo, či sa tu opakovane neporušuje ústava len preto, lebo to vyhovuje politikom
ZÁKON NAJVYŠŠÍ
V októbri 2011 sa zopakovala situácia z marca 1994. V oboch prípadoch vláda stratila v zákonodarnom zbore potrebnú politickú podporu. V roku 1994 si predčasné voľby vynútila Strana demokratickej ľavice „len“ preto, lebo si od nich sľubovala posilnenie svojej politickej pozície. Pritom vláda Jozefa Moravčíka, ktorá vtedy vznikla, mala dostatočnú podporu v parlamente, aby vládla až do konca volebného obdobia, čiže do septembra 1996.
Teraz si predčasné voľby vynútil Smer – sociálna demokracia, a tiež „len“ preto, lebo si od nich sľubuje posilnenie svojej politickej pozície. Očakáva, že mu volebný výsledok umožní zostaviť jednofarebnú vládu, alebo vytvorí R. Ficovi výhodnejšie podmienky, aby mohol sformovať vládnu koalíciu s niektorou zo strán, s ktorou môže vytvoriť väčšinovú koalíciu už teraz.
Základný zákon štátu hovorí, že prezident „môže rozpustiť Národnú radu SR“ iba v nevyhnutných prípadoch: Keď nie je schopná schváliť programové vyhlásenie vlády, nie je spôsobilá uznášať sa a ani schváliť či odmietnuť návrh na vyslovenie dôvery vláde. Na rozdiel od ústavy politici hovoria niečo iné – že môžu skrátiť volebné obdobie Národnej rady vždy, keď nadobudnú pocit, že z toho budú mocensky profitovať.
Ak sa voľby do parlamentu vykonajú v marci 2012 len preto, lebo sa tak predsedovia strán dohodli, znovu sa potvrdí, že na Slovensku politici rozhodujú o tom, kedy tu ústava platí a kedy je ich vôľa najvyšším zákonom.
(Článok bol uverejnený v týždenníku Trend.)
Rýchlosť, s akou tu stranícki šéfovia rozhodli o predčasných voľbách a s akou ich poslanci uzákonili, patrí do Guinessovej knihy rekordov. Problém je, že ústavný zákon, aký sa tu prijal už tretí raz, môže z viacerých dôvodov kolidovať s Ústavou Slovenskej republiky. Keby sa zákon o skrátení volebného obdobia dostal pred Ústavný súd, predčasné voľby by sa v marci 2012 konať nemuseli.
POSADNUTÍ VYVOLÁVANÍM
Vláda Ivety Radičovej je dvanástym kabinetom, ktorý tu od roku 1990 disponuje výkonnou mocou. Doteraz iba štyri z nich dokončili svoje funkčné obdobie riadnymi parlamentnými voľbami. V roku 1994 a 2006 sa volebné obdobie skončilo predčasne, lebo tak rozhodli členovia parlamentu. Známe sú pritom štúdie renomovaných autorov, akým je napríklad ústavný sudca Ladislav Orosz, v ktorých sa konštatuje, že samorozpustením parlamentu sa obchádza platná ústava.
Dvakrát – v roku 2000 a 2004 - sa na Slovensku konalo referendum, ktoré vyvolali opozičné strany (raz Mečiarovo HZDS, druhý raz Ficov Smer), aby plebiscitom skrátili funkčné obdobie národnej rady, a tým aj vlády. V žiadnom inom štáte nie sú politici takí posadnutí vyvolávaním predčasných volieb ako na Slovensku. Ide o prax, ktorá nie je iba politicky nezdravá, ale predovšetkým ústavne neudržateľná. Okolnosť, že k ústavnoprávnemu defektu dochádza opakovane, samotný defekt nelegitimizuje. Lebo ani recidíva nelegitimizuje kriminálny čin.
(NE)ÚSTAVNOSŤ ÚSTAVNÝCH
Hlavný a najdôležitejší argument, prečo je skrátenie funkčného obdobia právne čisté, pozná každý čitateľ novín: Keďže poslanci o ňom rozhodli ústavným zákonom, predčasné voľby sú v súlade v ústavou. Ústavný zákon predsa nemôže byť protiústavný. Normu, ktorú poslanci schvália ako ústavnú, nesmie nikto – dokonca ani Ústavný súd – označiť za rozpornú so základným zákonom štátu...
Hoci táto argumentácia znie celkom presvedčivo, nedá sa úspešne obhájiť. Na Slovensku ju pred tromi rokmi spochybnila aj predsedníčka Ústavného súdu.
V roku 2008 Ústavný súd označil zákon o preukazovaní pôvodu majetku za protiústavný – okrem iného aj preto, lebo neprimerane zasahoval do vlastníckych práv a porušoval princípy právneho štátu. Skupina poslancov okolo Vladimíra Palka vtedy navrhla, aby zákon o preukazovaní pôvodu majetku poslanci schválili znovu, ale ako zákon ústavný. Tým by sa vraj obišiel problém s verdiktom Ústavného súdu.
Premiér R. Fico mal o takom riešení pochybnosti, preto sa obrátil na predsedníčku Ústavného súdu. Ivetta Macejková mu napísala, že keby parlament prijal rovnaký zákon „vo forme ústavného zákona len preto, aby Národná rada SR vylúčila Ústavný súd z možnosti opätovného preskúmavania, znamenalo by to vo svojej podstate priame porušenie princípov právneho štátu“. I. Macejková k tomu ešte dodala, že postup zákonodarcu by bol v tomto prípade „v rozpore s ústavou“.
Zákon, ktorý poslanci schvália ako ústavný, nemusí byť - už len preto - v súlade s ústavou. A Ústavný súd je oprávnený skúmať aj ústavnosť ústavných zákonov, lebo inak by nemohol plniť svoju rolu ochráncu ústavnosti.
PRELOMENIE ÚSTAVY
Ústavný zákon o skrátení volebného obdobia Národnej rady SR, ktorý 13. októbra 2011 schválilo 143 poslancov, má len tri vety. Prvá hovorí, že toto funkčné obdobie „sa skončí dňom volieb do Národnej rady Slovenskej republiky“. Druhá oznamuje, že voľby sa vykonajú 10. marca 2012. Tretia konštatuje, že „tento ústavný zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia“.
Už z textu zákona je zrejmé, že táto norma ústavu nedopĺňa a ani nemení. Ide o zákon ad hoc (pre jedinečný prípad), ktorý je ústavný iba formou, ale nie obsahom. Obsahovo je individuálnym právnym aktom, ktorý sa týka jedného subjektu (parlamentu) a jednej situácie (skončenia volebného obdobia). V podstate len uzákoňuje výnimku zo všeobecne platnej právnej úpravy. Zachováva platnosť ustanovenia, že poslanci do Národnej rady SR „sú volení na štyri roky“, ale pripúšťa z neho výnimku. Takýmto postupom sa ústava nedopĺňa, ani nemení, ale prelamuje.
Prelomenie ústavy je postup, ktorý zachováva zdanie ústavnosti, ale fakticky vnáša do základného zákona štátu protirečenie. Prelomené ustanovenie (poslanci sú volení na štyri roky) a ustanovenie prelamujúce (voľby sa vykonajú 10. marca 2012) si navzájom odporujú. Vo vyspelých demokratických krajinách sa prelomenie ústavy považuje za neprípustné, preto ho viaceré štáty priamo v ústave zakázali.
Ustanovenie, ktoré vylučuje možnosť prelomenia základného zákona, platí v Nemecku už od roku 1949. Poslednou krajinou, ktorá prelomenie ústavy zakázala, je Česká republika. Jej ústavný súd o tom vyniesol nález 10. septembra 2009. Aj pre nás je dôležité, že ako protiústavný zrušil súd práve ústavný zákon, ktorým Poslanecká snemovňa skrátila svoje piate volebné obdobie.
RETROAKTÍVNY ZÁKON
Ústavný súd Českej republiky nielen odmietol názor, že zákonodarca smie prelomiť ústavu, ale v náleze zdôraznil aj zistenie, že ústavný zákon o skrátení volebného obdobia pôsobí retroaktívne.
Český zákon v roku 2009 so spätnou platnosťou menil podmienky volieb v roku 2006. Na základe ústavy českí voliči predpokladali, že volia poslancov na štyri roky a zvolení kandidáti zas predpokladali, že sú na štyri roky zvolení. Tieto podmienky aktívneho volebného práva (práva voliť) i pasívneho volebného práva (práva byť zvolený) boli spätne zmenené. Podľa českého ústavného súdu je to v právnom štáte neprípustné.
Aj slovenskí voliči na základe platnej ústavy v júni 2010 predpokladali, že volia poslancov na štyri roky a zvolení kandidáti predpokladali to isté. Pretože tieto podmienky boli v roku 2011 spätne zmenené, aj slovenský ústavný súd – ak dostane sťažnosť – by sa zaoberal problémom, či ústavný zákon o skrátení volebného obdobia nepôsobí retroaktívne.
Českí ústavní sudcovia dospeli k záveru, že musia chrániť právo občanov slobodne voliť, ktoré okrem iného zahŕňa aj „právo voliť so znalosťou podmienok ... vrátane znalosti ich volebného obdobia“. Otázka, k akému záveru by dospeli slovenskí ústavní sudcovia, sa stane aktuálnou v prípade, že ich o posúdenie „skracujúceho“ zákona požiada prezident republiky, alebo sa bude na zákon sťažovať čo i len jeden z troch poslancov, ktorí hlasovali proti ústavnej norme o skrátení volebného obdobia.
Treba povedať, že je potrebné, aby sa Ústavný súd touto vecou zaoberal – ak už pre nič iné, tak aspoň z toho dôvodu, aby sa relevantným spôsobom preverilo, či sa tu opakovane neporušuje ústava len preto, lebo to vyhovuje politikom
ZÁKON NAJVYŠŠÍ
V októbri 2011 sa zopakovala situácia z marca 1994. V oboch prípadoch vláda stratila v zákonodarnom zbore potrebnú politickú podporu. V roku 1994 si predčasné voľby vynútila Strana demokratickej ľavice „len“ preto, lebo si od nich sľubovala posilnenie svojej politickej pozície. Pritom vláda Jozefa Moravčíka, ktorá vtedy vznikla, mala dostatočnú podporu v parlamente, aby vládla až do konca volebného obdobia, čiže do septembra 1996.
Teraz si predčasné voľby vynútil Smer – sociálna demokracia, a tiež „len“ preto, lebo si od nich sľubuje posilnenie svojej politickej pozície. Očakáva, že mu volebný výsledok umožní zostaviť jednofarebnú vládu, alebo vytvorí R. Ficovi výhodnejšie podmienky, aby mohol sformovať vládnu koalíciu s niektorou zo strán, s ktorou môže vytvoriť väčšinovú koalíciu už teraz.
Základný zákon štátu hovorí, že prezident „môže rozpustiť Národnú radu SR“ iba v nevyhnutných prípadoch: Keď nie je schopná schváliť programové vyhlásenie vlády, nie je spôsobilá uznášať sa a ani schváliť či odmietnuť návrh na vyslovenie dôvery vláde. Na rozdiel od ústavy politici hovoria niečo iné – že môžu skrátiť volebné obdobie Národnej rady vždy, keď nadobudnú pocit, že z toho budú mocensky profitovať.
Ak sa voľby do parlamentu vykonajú v marci 2012 len preto, lebo sa tak predsedovia strán dohodli, znovu sa potvrdí, že na Slovensku politici rozhodujú o tom, kedy tu ústava platí a kedy je ich vôľa najvyšším zákonom.
(Článok bol uverejnený v týždenníku Trend.)
Súvisiace články
Lucia Žitňanská: Zamerali sme sa na otvorenie súdov verejnej kontroleStranícka príslušnosť vs. nezávislíZ dažďa pod odkvap – alebo o pripravovaných zmenách v prokuratúreKorupcia: Potrebuje Slovensko svojho Giovanniho Falconeho?Voľby do Európskeho parlamentu: Návrhy de lege ferenda s perspektívou unifikovať volebný systém v SR Články autora
Ondrej Pivarči | 04. 11. 2011 13:47:38
// Reagovať
Slavo Trnkocy | 07. 11. 2011 13:51:17
// Reagovať
To, že Ústavný súd Slovenskej republiky konať o súlade ústavného zákona s ústavou nemôže, to presne nevieme, len sa to domnievame, keďže nie je nikde uvedené, že môže (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). tak ako pán Pivarči spomenul, máme výkladové pravidlo zakotvené napr. v čl. 152 ods. 4 a z neho by sme mohli argumentačne vyvodiť, že pri podávaní výkladu, Ústavný súd SR by konať mohol. Veď ani v Ústave ČR, Bulharska a myslím, že ani v ústave Lotyšska nie je toto oprávnenie zakotvené, a ich ústavné súdy konali a rozhodli o nesúlade ústavného zákona s ústavou. najmä, keď máme v čl. 124 zakotvené, že ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Veď ani najvyšší súd USA nemá a ani nemal v ústave zakotvené, že môže preskúmavať rozhodnutia prezidenta (napr. Marbury vs. Madison) a výkonnej moci všeobecne a rozhodol ... Bolo by to naozaj zaujímavé, len je naozaj problém v tom, kto by taký návrh podal, aby sa ním ústavný súd mohol zaoberať. Nejde len o skrátenie volebného obdobia, pri ktorej ide len o jednorázovú normu. ÚZ o ochrane verejného záujmu a aj úz o spolupráci NRSR a vlády v záležitostiach EÚ sú nie len výkladom ale aj znením mimo pravidlá zakotvené v Ústave. naozaj by bolo zaujímavé vedieť, či a prečo je možné prijímať v SR ústavné zákony popri ústave, ktoré samotná ústava nepredpokladá.
Určite to nie je šťastné a možno by som mohol napísať aj správne riešenie politických problémov, ale musím predpokladať, že je to riešenie právne. Predsa tu platí zásada správnosti a súladu právnych aktov, až do času, kým niekto relevantný (nie novinár) právoplatne rozhodne, že to tak nie je. A ak je pravda, čo sa píše v iných novinách, je smutné, že v rozpore s týmto princípom sa správa súdna rada. Ak sa tak začneme správať viacerí, je dosť možné, že náš právny systém, nech už ho považujeme za systém akokoľvek nedokonalý, padne.
Určite to nie je šťastné a možno by som mohol napísať aj správne riešenie politických problémov, ale musím predpokladať, že je to riešenie právne. Predsa tu platí zásada správnosti a súladu právnych aktov, až do času, kým niekto relevantný (nie novinár) právoplatne rozhodne, že to tak nie je. A ak je pravda, čo sa píše v iných novinách, je smutné, že v rozpore s týmto princípom sa správa súdna rada. Ak sa tak začneme správať viacerí, je dosť možné, že náš právny systém, nech už ho považujeme za systém akokoľvek nedokonalý, padne.
Ondrej Pivarči | 07. 11. 2011 15:56:52
// Reagovať
môžem súhlasiť, akurát o USA by som pomlčal, tam to funguje trošku inak a Marbury v. Madison napr. bola súčasť politického boja Adamsa a Jeffersona. Dokonca mám pocit, že čl. III Ústavy USA "judicial review" umožňuje.
Čl. 124 Ústavy SR je síce tak mierne deklaratívna norma, ale povedzme, že možno jeho výkladom v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR vyvodiť, že ústavnosť znamená aj nerozpornosť najvyšších noriem štátu.
To konanie o súlade ústavného zákona a Ústavy, Vami spomenuté krajiny:
Bulharsko: Ústava Bulharska umožňuje, v čl. 149 ods. 1 bode 2 je také oprávnenie zakotvené. (Inak, Ústava BG je komplexnejšia oproti našej či českej)
Lotyšško: Ústava LV umožňuje, a to podľa čl. 85 vety 2 Ústavy LV (má zvláštnu systematiku, asi preto, že je štruktúrovaná podľa stavu z roku 1922).
ČR: podobné ustanovenie v Ústave ČR nie je, avšak má vtipný čl. 112 Ústavy ČR, z ktorého možno nepriamo vyvodiť, že úmyslom ústavodarcu bolo nemať iné ústavné zákony než sú novely Ústavy ČR. Ale zase Ústavný súd ČR je známy svojím aktivizmom, takže u neho by atrakcia nejakého toho oprávnenia naviac nebola čudná.
Nech však pozerám, ako pozerám, ústavné zákony mimo ústavy, to je taký unikát v ČR a SR, iné ústavy takúto volovinu nepoznajú. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR nemôže štátny orgán robiť si, čo chce, iba to, čo mu legislatíva na čele s Ústavou SR umožňuje. A hoci je NR SR jediný ústavodárny a zákonodárny orgán v SR, tak výslovné zmocnenie na prijímanie ústavných zákonov mimo Ústavy SR v nej nikde nevidím, ba priam chýba. Preto som toho názoru, že prijímať ústavné zákony mimo Ústavy SR je protiústavné. A keď už tak oslavujeme ten 1.september ... tak nech je začo a nech v "ústavnosti" (constitutionality) nie sú rozpory, čo je podľa mňa základná nevyhnutná potreba právnosti (legality) štátu, keďže "sudcovský aktivizmus" (resp. určitá forma rule of man pri výklade noriem a chýbajúcich konkrétnostiach) nie je v stave zrušiť tento disharmonický paškvil s ústavnými zákonmi.
Prezumpcia správnosti právnych aktov je niekedy na škodu, najmä, keď chýba konkretizácia aplikácie čl. 32 Ústavy SR, čiže podmienky jeho uplatnenia. JUDr. Drgonec píše vo svojom komentári k Ústave SR, že právo na odpor možno uplatniť až po vyčerpaní ostatných politických prostriedkov (napr. petície). Keďže rovnako ako právo petičné aj právo na odpor je skupinovým právom (Drgonec - ibid), možno ho uplatniť len skupinou ľudí (najmenej 3).
Zaujímavý je vo vzťahu k "politickým ústavným zákonom", a najmä práve k tomuto ústavnému zákonu o skrátení volebného obdobia výklad čl. 31 Ústavy SR v náleze ÚS SR (15/1998), tiež analyzovanom v komentári od JUDr. Drgonca. Keďže predčasné voľby vyvolané politickými silami (snap election) sú nástrojom politického boja (najmä načasovanie), prvé, čo by mal Ústavný súd skúmať, je súlad s čl. 31 Ústavy SR a to som zvedavý na tú logickú úvahu.
Čl. 124 Ústavy SR je síce tak mierne deklaratívna norma, ale povedzme, že možno jeho výkladom v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR vyvodiť, že ústavnosť znamená aj nerozpornosť najvyšších noriem štátu.
To konanie o súlade ústavného zákona a Ústavy, Vami spomenuté krajiny:
Bulharsko: Ústava Bulharska umožňuje, v čl. 149 ods. 1 bode 2 je také oprávnenie zakotvené. (Inak, Ústava BG je komplexnejšia oproti našej či českej)
Lotyšško: Ústava LV umožňuje, a to podľa čl. 85 vety 2 Ústavy LV (má zvláštnu systematiku, asi preto, že je štruktúrovaná podľa stavu z roku 1922).
ČR: podobné ustanovenie v Ústave ČR nie je, avšak má vtipný čl. 112 Ústavy ČR, z ktorého možno nepriamo vyvodiť, že úmyslom ústavodarcu bolo nemať iné ústavné zákony než sú novely Ústavy ČR. Ale zase Ústavný súd ČR je známy svojím aktivizmom, takže u neho by atrakcia nejakého toho oprávnenia naviac nebola čudná.
Nech však pozerám, ako pozerám, ústavné zákony mimo ústavy, to je taký unikát v ČR a SR, iné ústavy takúto volovinu nepoznajú. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR nemôže štátny orgán robiť si, čo chce, iba to, čo mu legislatíva na čele s Ústavou SR umožňuje. A hoci je NR SR jediný ústavodárny a zákonodárny orgán v SR, tak výslovné zmocnenie na prijímanie ústavných zákonov mimo Ústavy SR v nej nikde nevidím, ba priam chýba. Preto som toho názoru, že prijímať ústavné zákony mimo Ústavy SR je protiústavné. A keď už tak oslavujeme ten 1.september ... tak nech je začo a nech v "ústavnosti" (constitutionality) nie sú rozpory, čo je podľa mňa základná nevyhnutná potreba právnosti (legality) štátu, keďže "sudcovský aktivizmus" (resp. určitá forma rule of man pri výklade noriem a chýbajúcich konkrétnostiach) nie je v stave zrušiť tento disharmonický paškvil s ústavnými zákonmi.
Prezumpcia správnosti právnych aktov je niekedy na škodu, najmä, keď chýba konkretizácia aplikácie čl. 32 Ústavy SR, čiže podmienky jeho uplatnenia. JUDr. Drgonec píše vo svojom komentári k Ústave SR, že právo na odpor možno uplatniť až po vyčerpaní ostatných politických prostriedkov (napr. petície). Keďže rovnako ako právo petičné aj právo na odpor je skupinovým právom (Drgonec - ibid), možno ho uplatniť len skupinou ľudí (najmenej 3).
Zaujímavý je vo vzťahu k "politickým ústavným zákonom", a najmä práve k tomuto ústavnému zákonu o skrátení volebného obdobia výklad čl. 31 Ústavy SR v náleze ÚS SR (15/1998), tiež analyzovanom v komentári od JUDr. Drgonca. Keďže predčasné voľby vyvolané politickými silami (snap election) sú nástrojom politického boja (najmä načasovanie), prvé, čo by mal Ústavný súd skúmať, je súlad s čl. 31 Ústavy SR a to som zvedavý na tú logickú úvahu.
Slavo Trnkocy | 07. 11. 2011 17:31:20
// Reagovať
pan Pivarci, neviem, preco mlcat o USA. Nebyt ich, tak asi sudnu kontrolu ustavnosti by sme nemali. Suhlasim s Vami, ze to bol vysledok politickeho boja, ale coho vysledkom su rozhodnutia ustavnych sudov? V teorii je zakotvene, ze ustavne sudy su " ... sudnopoliticke organy" a sposob kreacie u nas to jednoznacne potvrdzuje. Uz je potom na sudcoch, nakolko ich rozhodnutie je sudne a na kolko politicke. verejny tlak na kvalitu rozhodnutia potom mozu vyvolavat aj novinari, ale s presnejsim formulovanim pravnych nazorov, ako su pouzite vo vztahu k cinnosti NR SR pri ustavnom zakone o skrateni volebneho obdobia. Co sa tyka ustavnych zakonov popri ustave a Vasho nazoru, s tym s Vami urcite suhlasim, ale u nas v tomto panuje v parlamente vseobecna zhoda, ze budu. A to aj u tych co su vraj na pravo ako aj u tych na opacnej strane. Mozeme sa bavit o tom, ako by to asi malo byt, ale vo vztahu k realite to nema vyznam. Musime akceptovat to, co je. Myslim, ze keby sme este k sebe niekoho pribrali a spominali cl. 32, bude to stale len forma obcianskej neposlusnosti a nie uznane pravo na odpor.
Ohladom tych mnou spominanych ustav, tak k tomu len tolko, ze bulhari to v ustave podla mojich informacii nemali pred samotnym rozhodnutim, ale az po nom. Lotysi myslim tiez, aspon sme to preberali pred 3 rokmi na jednej konferencii v Polsku.
A ak si mozem dovolit este malu poznamku, viac ako ustavny zakon o skrateni volebneho obdobia ma mrzi za "dve" (2) hodiny pripravena novela ustavy SR. V buducnosti predpokladam naozaj velke mnozstvo problemov spojenych s jej vykladom :( a to aj napriek zasade vzajomne si neodporujucich ustanoveni ustavy.
Ohladom tych mnou spominanych ustav, tak k tomu len tolko, ze bulhari to v ustave podla mojich informacii nemali pred samotnym rozhodnutim, ale az po nom. Lotysi myslim tiez, aspon sme to preberali pred 3 rokmi na jednej konferencii v Polsku.
A ak si mozem dovolit este malu poznamku, viac ako ustavny zakon o skrateni volebneho obdobia ma mrzi za "dve" (2) hodiny pripravena novela ustavy SR. V buducnosti predpokladam naozaj velke mnozstvo problemov spojenych s jej vykladom :( a to aj napriek zasade vzajomne si neodporujucich ustanoveni ustavy.
Ondrej Pivarči | 08. 11. 2011 08:08:52
// Reagovať
mám dojem, že súdna kontrola ústavnosti je "objavom" Montesquieua v jeho diele, v ktorom delil moc na zložky a popisoval ich vyvažovanie ... Marbury v Madison bola potom len prvá praktická aplikácia. Pomlčal by som z toho dôvodu, že v USA existuje záväzná časť súdnych rozhodnutí (najmä federálnych), ktoré môžu častokrát negovať priamy význam zákona štátu. Deľba na "štátne" a "federálne" zákony či rozhodnutia súdov z právnej úpravy robí ešte väčší zmätok, nehovoriac už o tom, že ľudia ako Scalia sa pozastavujú nad tým, čo dnešné súdy dokážu "vyložiť" zo znenia staršej Ústavy USA, pričom od predvídateľnosti to má hodne ďaleko. USA je jednoducho iný model, ako je ten kontinentálny, pričom v USA na viacero vecí nebolo v Ústave výslovné splnomocnenie a napriek tomu boli z Ústavy USA odvodené (napr. právo na súkromie a "jeho 4 delikty"). Hoci to tam každý akceptuje (vyrastal v tom), inšpirovať sa v USA vie byť skôr viac na škodu, pretože fungujeme na inom systéme a tie výslovné ústavné zmocnenia jednoducho potrebujeme.
Tie ústavy (a iné predpisy) sú spolu s bohatým case-law, článkami právnikov a inými právnickými materiálmi dostupné na vynikajúcom portáli Tilburgu (mimochodom, možno európskej legal 1 medzi právnickými školami): www.lexadin.nl. Z tamojších znení sa nie vždy dá čerpať, lebo sú často "outdated", ale na konci zoznamu legislatívy sú linky na lokálne "law sources", kde sa aktuálne znenia dajú dohľadať.
Tá dvojhodinová novela Ústavy ... súhlasím s Vami, existoval na to jeden výrok z FMFI UK z roku 1990: "Už ani deň bez zmeny Ústavy!" publikovaný v "mimoriadnom vydaní Zmeny".
Tie ústavy (a iné predpisy) sú spolu s bohatým case-law, článkami právnikov a inými právnickými materiálmi dostupné na vynikajúcom portáli Tilburgu (mimochodom, možno európskej legal 1 medzi právnickými školami): www.lexadin.nl. Z tamojších znení sa nie vždy dá čerpať, lebo sú často "outdated", ale na konci zoznamu legislatívy sú linky na lokálne "law sources", kde sa aktuálne znenia dajú dohľadať.
Tá dvojhodinová novela Ústavy ... súhlasím s Vami, existoval na to jeden výrok z FMFI UK z roku 1990: "Už ani deň bez zmeny Ústavy!" publikovaný v "mimoriadnom vydaní Zmeny".
Michal Kovács | 13. 02. 2012 15:20:46
// Reagovať
Zrušenie predčasných volieb
Dobrý deň, pán Pivarči, zaujímal by ma Váš názor ohľadom možnosti zrušenia ústavného zákona o predčasných voľbách. Nie som expert na ústavné právo, ale podľa môjho názoru by z hľadiska ústavy nemal byť problém prijať ústavný zákon, ktorým sa predchádzajúci ústavný zákon mení, rep. zrušuje. Ďakujem pekne.
Ondrej Pivarči | 13. 02. 2012 19:30:28
// Reagovať
ad
okrem možnosti cez prieskum ústavnosti naznačenej vyššie je samozrejme príslušnou parlamentnou väčšinou (3/5 poslancov NR SR) možné tento ústavný zákon zrušiť derogačnou normou (ústavným zákonom, resp. novelou Ústavy SR).
Otázna by bola zodpovednosť verejnej moci za takýto krok vo vzťahu k nárokom plynúcim zo zásady legitímnych očakávaní (keďže niektoré predvolebné lehoty - napr. na prihlásenie kandidátok - už uplynuli).
Otázna by bola zodpovednosť verejnej moci za takýto krok vo vzťahu k nárokom plynúcim zo zásady legitímnych očakávaní (keďže niektoré predvolebné lehoty - napr. na prihlásenie kandidátok - už uplynuli).
Dominik Siska | 07. 11. 2011 07:27:27
// Reagovať
Článok
Čo sa týka právnych argumentov, tie v článku naozaj chýbajú. Nájsť ich možno napr. v článkoch od BREICHOVEJ LAPČÁKOVEJ v JR 1/11 a 2/11 (Neústavné ústavné zákony?).
Nerozumiem, prečo tu takýto článok vôbec bol uverejnený....navyše keď je prevzatý z Trendu.
Úroveň tohto portálu takýmito článkami klesá, myslel som, že tu budú články plné argumentov o práve, nie šplechy politických komentátorov...keď chcem čítať o Ficovi môžem ísť aj inam.
Autora by som sa zároveň rád opýtal, prečo mu prijímanie ústavného zákona teraztak vadí, no
v prípade ústavného zákona súvisiaceho s "rušením Mečiarových amnestií" akosi priviera oči...
Nerozumiem, prečo tu takýto článok vôbec bol uverejnený....navyše keď je prevzatý z Trendu.
Úroveň tohto portálu takýmito článkami klesá, myslel som, že tu budú články plné argumentov o práve, nie šplechy politických komentátorov...keď chcem čítať o Ficovi môžem ísť aj inam.
Autora by som sa zároveň rád opýtal, prečo mu prijímanie ústavného zákona teraztak vadí, no
v prípade ústavného zákona súvisiaceho s "rušením Mečiarových amnestií" akosi priviera oči...
Michal Májsky | 07. 11. 2011 07:43:10
// Reagovať
Veru veru, tento článok na tomto webe naozaj nemá čo hľadať.
beáta svediaková | 15. 11. 2011 22:11:45
// Reagovať
Odkaz pre pána Leška
Tento komenár bol skrytý administrátorom pretože porušil pravidlá diskusie.Zobraziť komentár.
beáta svediaková | 15. 11. 2011 22:38:38
// Reagovať
add p. Dominik Siska
Tento komenár bol skrytý administrátorom pretože porušil pravidlá diskusie.Zobraziť komentár.
beáta svediaková | 15. 11. 2011 23:35:59
// Reagovať
ďalší odkaz autorovi článku
Píšete v závere Vášho článku, že - citujem :
"Ak sa voľby do parlamentu vykonajú v marci 2012 len preto, lebo sa tak predsedovia strán dohodli, znovu sa potvrdí, že na Slovensku politici rozhodujú o tom, kedy tu ústava platí a kedy je ich vôľa najvyšším zákonom."
K tomuto Vášmu právnemu nezmyslu, si dovolím uviesť nasledovné :
Parlamentné voľby, ktoré by sa mali vykonať v marci roku 2012 sa nevykonajú preto, ako Vy píšete, že sa tak predsedovia strán dohodli a že sa znovu potvrdí, že na Slovensku politici rozhodujú o tom, kedy tu ústava platí a kedy je ich vôľa najvyšším zákonom.
Tieto voľby sa vykonajú preto, že tak rozhodol zákonodárny orgán SR, teda NR SR, ktorú tvorí zbor poslancov v počte 150.
Určite viete aj o tom, že nie predsedovia strán prijímajú zákony, ale zákonodárny zbor.
Vy to viete. Ja to viem, že to viete tak prečo tento klam ?????????????
Každá vláda - výkonná moc, ako jedna z troch zložiek štátnej moci, si musí uvedomiť, že môže vládnuť len vtedy, keď má podporu zákonodárnej moci, teda keď ju podporuje v zákonodarnom zbore potrebná väčšina poslancov.
Nezmyselný a kontraproduktívny je aj boj výkonnej moci s mocou súdnou.
A to preto, že jednotlivé tri zložky štátnej moci, teda zákonodarná, výkonná a súdna, nemajú medzi sebou bojovať.
Musia sa navzájom rešpektovať a musia rešpektovať zásadu, vymyslenú pradávno, a síce zásadu
"Ak sa voľby do parlamentu vykonajú v marci 2012 len preto, lebo sa tak predsedovia strán dohodli, znovu sa potvrdí, že na Slovensku politici rozhodujú o tom, kedy tu ústava platí a kedy je ich vôľa najvyšším zákonom."
K tomuto Vášmu právnemu nezmyslu, si dovolím uviesť nasledovné :
Parlamentné voľby, ktoré by sa mali vykonať v marci roku 2012 sa nevykonajú preto, ako Vy píšete, že sa tak predsedovia strán dohodli a že sa znovu potvrdí, že na Slovensku politici rozhodujú o tom, kedy tu ústava platí a kedy je ich vôľa najvyšším zákonom.
Tieto voľby sa vykonajú preto, že tak rozhodol zákonodárny orgán SR, teda NR SR, ktorú tvorí zbor poslancov v počte 150.
Určite viete aj o tom, že nie predsedovia strán prijímajú zákony, ale zákonodárny zbor.
Vy to viete. Ja to viem, že to viete tak prečo tento klam ?????????????
Každá vláda - výkonná moc, ako jedna z troch zložiek štátnej moci, si musí uvedomiť, že môže vládnuť len vtedy, keď má podporu zákonodárnej moci, teda keď ju podporuje v zákonodarnom zbore potrebná väčšina poslancov.
Nezmyselný a kontraproduktívny je aj boj výkonnej moci s mocou súdnou.
A to preto, že jednotlivé tri zložky štátnej moci, teda zákonodarná, výkonná a súdna, nemajú medzi sebou bojovať.
Musia sa navzájom rešpektovať a musia rešpektovať zásadu, vymyslenú pradávno, a síce zásadu
beáta svediaková | 16. 11. 2011 00:42:33
// Reagovať
pokračovanie pre autora
budem pokračovať :
....zásadu, princíp vzájomných pák a bŕzd.
Toto musí vedieť POSLUCHÁČ právnickej fakulty.
Pretrvávajúci boj výkonnej a súdnej moci je veľkým zlom.
Dôkazom nezmyselnosti toho boj je kapitulácia ministerstva spravodlivosti, pokiaľ ide o platy sudcov.
Tiež by si výkonná moc mala uvedomiť, že minister je služobník, preložené z latinského jazyka do slovenského jazyka a teda jeho povinnosťou je slúžiť.
Ako slúži rezort zdravotníctva napr.
Zložité, ale aspoň maličkosť :
V nedeľu v relácii " o 5 minút 12 " na STV okrem iných zúčastnených, sa zúčastnil debaty aj MUDr. Vladimír Cingel, nie je potrebné sa domnievam osobitne predstavovať toho lekára rozhľadeným ľudom, na otázku redaktorky, aká je jeho hodinová mzda v službe odpovedal :
"sedem Eur 25 centov."
" Krásna " odmena v službe pre taký európsky, ak nie svetový formát v detskej chirurgii akým MUDr. Cingel je.
V Žilinskej Fakultnej nemocnici z urgentného príjmu z 22 anesteziológov dalo výpoveď 20 anesteziológov a Uhliarik sa v jednom kuse usmieva, spína ruky a pokojne vystupuje v médiách. Žiaľ, že mne neprináleží túto persónu diagnostikovať.
....zásadu, princíp vzájomných pák a bŕzd.
Toto musí vedieť POSLUCHÁČ právnickej fakulty.
Pretrvávajúci boj výkonnej a súdnej moci je veľkým zlom.
Dôkazom nezmyselnosti toho boj je kapitulácia ministerstva spravodlivosti, pokiaľ ide o platy sudcov.
Tiež by si výkonná moc mala uvedomiť, že minister je služobník, preložené z latinského jazyka do slovenského jazyka a teda jeho povinnosťou je slúžiť.
Ako slúži rezort zdravotníctva napr.
Zložité, ale aspoň maličkosť :
V nedeľu v relácii " o 5 minút 12 " na STV okrem iných zúčastnených, sa zúčastnil debaty aj MUDr. Vladimír Cingel, nie je potrebné sa domnievam osobitne predstavovať toho lekára rozhľadeným ľudom, na otázku redaktorky, aká je jeho hodinová mzda v službe odpovedal :
"sedem Eur 25 centov."
" Krásna " odmena v službe pre taký európsky, ak nie svetový formát v detskej chirurgii akým MUDr. Cingel je.
V Žilinskej Fakultnej nemocnici z urgentného príjmu z 22 anesteziológov dalo výpoveď 20 anesteziológov a Uhliarik sa v jednom kuse usmieva, spína ruky a pokojne vystupuje v médiách. Žiaľ, že mne neprináleží túto persónu diagnostikovať.
Tomáš Klinka | 16. 11. 2011 08:13:26
// Reagovať
veru, neuveriteľné...
Musím najprv vyjadriť úžas nad schopnosťou pani Svediakovej obsiahnuť vo svojich stručných komentoch až prekvapivo široký tematický záber :
- na úvod obligátny osobný útok na autora
- ďalej pokus o právno-filozofický (?) výklad vzťahov parlament - vláda - súdy
- plynulý prechod k platom sudcov (btw: tu ľudsky chápem, že p. Svediaková ako sudkyňa pravdepodobne pociťuje veľké zadosťučinenie, že kategória sudcov nakoniec ostáva naďalej platovo "pozitívne diskriminovaná" a pritom má potrebu vyjadriť to aj verejne)
- krátky etymologický rozbor slova "minister"
- vsuvka k platom lekárov a záverečný pokus o bonmot na adresu ministra zdravotníctva.
Opakujem sa, neuveriteľné! Ani s prihliadnutím na pokročilú nočnú dobu, kedy p. Svediaková svoje komenty písala, nedokážem pochopiť jej myšlienkové pochody. Vopred sa ospravedlňujem p. Svediakovej, ak by sa cítila dotknutá mojimi vyjadreniami - myslím si však, že spôsob a štýl jej prezentácie nezodpovedá jej postaveniu a znižuje úroveň diskusie na tomto fóre.
Stručná reakcia k vzťahom vláda - parlament - súdy: parlament pri hlasovaní o predčasných voľbách nevykonáva svoju zákonodarnú právomoc, ale ústavodarnú ( viď čl. 72 Ústavy). Podstatou systému bŕzd a protiváh nie je idylické spolunažívanie všetkých troch zložiek moci, ale inštitucionálne a systematické zabezpečenie obmedzenia moci. Preto isté napätie medzi parlamentom a vládou v súvislosti s tvorbou a prijímaním zákonov je doslova žiadúce - v prípade záujmu o hlbšiu diskusiu na túto tému odkazujem na svoju esej "Nová ústava" http://www.hayek.sk/images/stories/eseje/klinka_esej.pdf s možnosťou diskusie na http://www.lexforum.sk/233.
- na úvod obligátny osobný útok na autora
- ďalej pokus o právno-filozofický (?) výklad vzťahov parlament - vláda - súdy
- plynulý prechod k platom sudcov (btw: tu ľudsky chápem, že p. Svediaková ako sudkyňa pravdepodobne pociťuje veľké zadosťučinenie, že kategória sudcov nakoniec ostáva naďalej platovo "pozitívne diskriminovaná" a pritom má potrebu vyjadriť to aj verejne)
- krátky etymologický rozbor slova "minister"
- vsuvka k platom lekárov a záverečný pokus o bonmot na adresu ministra zdravotníctva.
Opakujem sa, neuveriteľné! Ani s prihliadnutím na pokročilú nočnú dobu, kedy p. Svediaková svoje komenty písala, nedokážem pochopiť jej myšlienkové pochody. Vopred sa ospravedlňujem p. Svediakovej, ak by sa cítila dotknutá mojimi vyjadreniami - myslím si však, že spôsob a štýl jej prezentácie nezodpovedá jej postaveniu a znižuje úroveň diskusie na tomto fóre.
Stručná reakcia k vzťahom vláda - parlament - súdy: parlament pri hlasovaní o predčasných voľbách nevykonáva svoju zákonodarnú právomoc, ale ústavodarnú ( viď čl. 72 Ústavy). Podstatou systému bŕzd a protiváh nie je idylické spolunažívanie všetkých troch zložiek moci, ale inštitucionálne a systematické zabezpečenie obmedzenia moci. Preto isté napätie medzi parlamentom a vládou v súvislosti s tvorbou a prijímaním zákonov je doslova žiadúce - v prípade záujmu o hlbšiu diskusiu na túto tému odkazujem na svoju esej "Nová ústava" http://www.hayek.sk/images/stories/eseje/klinka_esej.pdf s možnosťou diskusie na http://www.lexforum.sk/233.
Ondrej Pivarči | 16. 11. 2011 17:37:40
// Reagovať
mám pocit
že sa tu stretli 2 filozofické pohľady na svet ... ale súhlasím s neuveriteľnosťou obsahu tých príspevkov.
Pani sudkyňa ... áno, reprezentanti vôle ľudu majú potrebám ľudu slúžiť. Ale nemôžete očakávať od moci, že bude automaticky sama slúžiť ... k pochopeniu klasické dielo L. Mňačka - Ako chutí moc. Domnievať sa, že to tak bude, je prinajmenšom naivné.
Moc, čiže možnosť a schopnosť určiť správanie ľudí s podporou donútenia majú zložky moci na základe "spoločenskej zmluvy" danú od ľudí (občanov), ktorých zastupujú a súčinne regulujú. Ak pravidlá reprezentácie obsiahnuté v tejto "zmluve" nie sú úplné, sú vágne, neobmedzujú dostatočne svojvôľu moci ... môže to vyvolávať pocity podobné Vašim. Ale Vy ste predstaviteľka súdnej moci ... čiže ak bojuje súdna a výkonná moc, máte na tom svoj určitý podiel, pretože ste súčasťou bojujúcej strany. Pre zložky moci v demokracii je to normálne a prirodzené (nanešťastie až podnes), ale potom sa nemáte prečo sťažovať na moc výkonnú.
Zásada bŕzd a protiváh existuje práveže preto, že zložky moci medzi sebou bojujú. Keby nebojovali, ale sa rešpektovali (čiže rešpektovali navzájom aj jestvujúce právne akty iných zložiek moci), systém brźd a protiváh by bol nadbytočný.
V záujme zdroja moci, a teda všetkých ľudí-voličov však je práve to, aby ich reprezentácia, ktorá je nimi poverená regulovať pravidlá a chod spoločnosti, im slúžila k čo najvyššej miere uspokojovania potrieb. Ak popisujete prípad MUDr. Cingeľa a jeho príjem, ktorý sa Vám zdá vzhľadom na jeho pôsobenie v spoločnosti neprimerane nízky, potom sa musíte snažiť, aby jednotlivé zložky moci naozaj vyhovovali potrebám a hodnotám ľudí. Z Vašej pozície je to o niečo ľahšie (hoci možno nie ľahké), ako z pozície bežného občana, ktorý nie je súčasťou žiadnej zložky moci, pretože máte možnosť ovplyvňovať chod súdnej moci ako celku už napr. len voľbou do justičných orgánov či Súdnej rady (iné väzby neuvažujúc).
Ad Tomáš:
Parlament pri hlasovaní o predčasných voľbách akosi pozabudol, že môže konať len v medziach Ústavy a nemôže teda prijímať ľubovoľné ústavné zákony, ktoré sú s ňou v rozpore. Toto si sám predtým odhlasoval. Pokiaľ by parlament nemusel rešpektovať nič, iba "kvalifikovanosť" určitej svojej väčšiny a mohol by ústavným zákonom pri zachovaní 3/5 hlasov za nazvať obsahovo čokoľvek, bola by to svojvôľa v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy a teda naplnenie prvej časti SP práva na odpor. Pokiaľ by to Ústavný súd neskasal, k uplatneniu čl. 32 by veľa chýbať nemuselo.
Niečo podobné píšete aj vo Vašej linkovanej eseji. Akurát ... čo so situáciou, v ktorej sú právne normy takého znenia, že nevyhovujú potrebám väčšiny ľudí (a nesnažia sa vyhovieť všetkým, ako by mali, aby nedošlo k totalite väčšiny), ale len napr. 15 % z nich, a keď je rule of law deformovaná obsahom "law", ktorý nereprezentuje potreby občanov, ale svojvôľu ľudí tvoriacich mocenské orgány a ich "sponzorov"? (niekde sa to nazvalo "partokratickou oligarchiou", kde si sponzori strán, ktoré sú súčasťou výkonnej, zákonodarnej a sčasti aj súdnej moci, diktujú požiadavky a tieto sú stranami plnené).
Pani sudkyňa ... áno, reprezentanti vôle ľudu majú potrebám ľudu slúžiť. Ale nemôžete očakávať od moci, že bude automaticky sama slúžiť ... k pochopeniu klasické dielo L. Mňačka - Ako chutí moc. Domnievať sa, že to tak bude, je prinajmenšom naivné.
Moc, čiže možnosť a schopnosť určiť správanie ľudí s podporou donútenia majú zložky moci na základe "spoločenskej zmluvy" danú od ľudí (občanov), ktorých zastupujú a súčinne regulujú. Ak pravidlá reprezentácie obsiahnuté v tejto "zmluve" nie sú úplné, sú vágne, neobmedzujú dostatočne svojvôľu moci ... môže to vyvolávať pocity podobné Vašim. Ale Vy ste predstaviteľka súdnej moci ... čiže ak bojuje súdna a výkonná moc, máte na tom svoj určitý podiel, pretože ste súčasťou bojujúcej strany. Pre zložky moci v demokracii je to normálne a prirodzené (nanešťastie až podnes), ale potom sa nemáte prečo sťažovať na moc výkonnú.
Zásada bŕzd a protiváh existuje práveže preto, že zložky moci medzi sebou bojujú. Keby nebojovali, ale sa rešpektovali (čiže rešpektovali navzájom aj jestvujúce právne akty iných zložiek moci), systém brźd a protiváh by bol nadbytočný.
V záujme zdroja moci, a teda všetkých ľudí-voličov však je práve to, aby ich reprezentácia, ktorá je nimi poverená regulovať pravidlá a chod spoločnosti, im slúžila k čo najvyššej miere uspokojovania potrieb. Ak popisujete prípad MUDr. Cingeľa a jeho príjem, ktorý sa Vám zdá vzhľadom na jeho pôsobenie v spoločnosti neprimerane nízky, potom sa musíte snažiť, aby jednotlivé zložky moci naozaj vyhovovali potrebám a hodnotám ľudí. Z Vašej pozície je to o niečo ľahšie (hoci možno nie ľahké), ako z pozície bežného občana, ktorý nie je súčasťou žiadnej zložky moci, pretože máte možnosť ovplyvňovať chod súdnej moci ako celku už napr. len voľbou do justičných orgánov či Súdnej rady (iné väzby neuvažujúc).
Ad Tomáš:
Parlament pri hlasovaní o predčasných voľbách akosi pozabudol, že môže konať len v medziach Ústavy a nemôže teda prijímať ľubovoľné ústavné zákony, ktoré sú s ňou v rozpore. Toto si sám predtým odhlasoval. Pokiaľ by parlament nemusel rešpektovať nič, iba "kvalifikovanosť" určitej svojej väčšiny a mohol by ústavným zákonom pri zachovaní 3/5 hlasov za nazvať obsahovo čokoľvek, bola by to svojvôľa v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy a teda naplnenie prvej časti SP práva na odpor. Pokiaľ by to Ústavný súd neskasal, k uplatneniu čl. 32 by veľa chýbať nemuselo.
Niečo podobné píšete aj vo Vašej linkovanej eseji. Akurát ... čo so situáciou, v ktorej sú právne normy takého znenia, že nevyhovujú potrebám väčšiny ľudí (a nesnažia sa vyhovieť všetkým, ako by mali, aby nedošlo k totalite väčšiny), ale len napr. 15 % z nich, a keď je rule of law deformovaná obsahom "law", ktorý nereprezentuje potreby občanov, ale svojvôľu ľudí tvoriacich mocenské orgány a ich "sponzorov"? (niekde sa to nazvalo "partokratickou oligarchiou", kde si sponzori strán, ktoré sú súčasťou výkonnej, zákonodarnej a sčasti aj súdnej moci, diktujú požiadavky a tieto sú stranami plnené).
Ondrej Pivarči | 16. 11. 2011 17:47:12
// Reagovať
ešte dodatok
ako čítam tú nalinkovanú esej ... ma napadlo, prečo nezrušiť politické strany? Napr. v SAE to tak majú, a niet tam pomaly korupcie. Je ťažšie, aby "lobisti" dosiahli konsenzus 40 ľudí, z ktorých každý je autonómne volený a podlieha neustálemu tlaku odvolania vo svojom volebnom obvode (reprezentatívnosť mandátu, aj keď nie imperatívnosť), ako aby podplatili "stranícku pokladňu", ktorá zabezpečí hlasovanie všetkých 40 členov 1 strany. Vo "vyspelých demokraciách" došiel tento tlak lobizmu až tak ďaleko, že tam jestvujú 2-3 politické strany s reálnou silou (každá s iným "podhubím", niekedy aj všetky s rovnakým - viď situácia v ČR). To radšej chcem také slovenské: "čo Slovák, to politická strana".
Judicial review jednoducho nestíha, resp. tiež je presiaknutý nežiadúcimi javmi, a súlad ústavných zákonov s Ústavou dokonca ani skúmať nemôže, takže niet voči straníckej svojvôli de lege lata protiváha, ktorá by bola prakticky uplatnená (teoreticky máme petíciu + referendum) ale videli sme, ako dopadlo to posledné ...
Judicial review jednoducho nestíha, resp. tiež je presiaknutý nežiadúcimi javmi, a súlad ústavných zákonov s Ústavou dokonca ani skúmať nemôže, takže niet voči straníckej svojvôli de lege lata protiváha, ktorá by bola prakticky uplatnená (teoreticky máme petíciu + referendum) ale videli sme, ako dopadlo to posledné ...
Michal Novotný | 21. 11. 2011 01:22:24
// Reagovať
Celé to nedáva zmysel
Neviem, ale mne celá táto diskusia o "neústavných" ústavných zákonoch nedáva zmysel a pripadá mi argumentačne úplne odtrhnutá od reality.
Po prvé, z čl. 86 písm. a) ústavy plynie národnej rade kompetencia "uznášať sa" na ústavných zákonoch. Žiadne iné ustanovenie ústavy národnú radu vo výkone tejto jej kompetencie nijako neobmedzuje. Národná rada nepotrebuje výslovné ústavné splnomocnenie na vydanie ústavného zákona s určitým obsahom, tak ako nepotrebuje ani výslovné splnomocnenie na vydanie obyčajného zákona. Čl. 86 jej dáva dostatočnú kompetenciu.
Po druhé, vyvodzovanie z čl. 152 ods. 4 ústavy nejakú "hierarchiu" ústavných noriem je podľa mňa varenie z vody a navyše ignorovanie iných ústavných noriem. Tak napr. z čl. 72 je zrejmé, že ústava delí "normotvornú právomoc" národnej rady len na dve zložky - ústavodarná a zákonodarná. Ak vylúčime na prvý pohľad ťažko obhájiteľný záver, že by národná rada prijímaním ústavných zákonov realizovala svoju "zákonodarnú právomoc", potom nezostáva než prijať záver, že ústava a ústavné zákony sú prejavom tej istej "ústavodarnej právomoci" národnej rady. Čl. 152 ods. 4 je v ústave zaradený medzi PRECHODNÉ ustanovenia, čo je minimálne zvláštne a hodné zamyslenia, ak chceme tvrdiť, že táto norma má mať tak zásadný následok, že kvôli nej ideme prekopávať iné ústavné ustanovenia (čl. 125 najmä o právomoci ústavného súdu). Výklad čl. 152 ods. 4 má najväčší zmysel v systematickej súvislosti s odsekmi 1 až 3 toho istého článku - ide tu prosto o transformačnú normu, ktorá normuje (formálnu?) kontinuitu s predchádzajúcim právnym poriadkom. Treba si uvedomiť, že ústava z 1. septembra 1992 je PRVÁ slovenská ústava po r. 1968, dovtedy boli všetky ústavnoprávne aspekty regulované predpismi aj formálne označenými ako "ústavné zákony" (viď ich čiastočný prehľad v čl. 155). Ústava sa v roku 1992 stala novou "ústrednou normou" ústavného poriadku, preto bolo potrebné formou generálnej klauzuly v čl. 152 ods. 4 dať výklad a používanie DOTERAJŠÍCH ústavných a iných zákonov do súladu s novou ústavou (podobne ako napr. v § 2 - myslím - zákona č. 1/1939 Sl. z. o samostatnom Slovenskom štáte, kde sa povedalo podobne - zákony zostávajú v platnosti SO ZMENAMI vyplývajúcimi z ducha samostatnosti SR). Judikatúra ÚS toto ustanovenie rozšírila (logicky) na jednoduché zákony prijaté po 1. októbri 1992, keďže táto požiadavka je v súlade s hierarchizáciou noriem v čl. 125 ústavy. Avšak rozširovať ho na ústavné zákony prijaté po 1. októbri 1992 (t.j. po účinnosti novej ústavy a na jej základe - čl. 86 písm. a/) je podľa mňa úplne mimo toho, čo ústavodarca v roku 1992 uvedeným ustanovením sledoval.
Po tretie, delenie ústavných zákonov na také, ktoré novelizujú ústavu, a také, ktoré nie, a hľadanie nejakej ich hierarchie je opäť varenie z vody. Jednak, striktne vzaté, naša ústava nikde neustanovuje, že by sa ústava mohla meniť ústavným zákonom. Naopak, v čl. 84 ods. 3 sa používajú osobitne termín "zmena ústavy" a osobitne termín "prijatie ..., zmena ... ústavného zákona". Z toho by sa dalo súdiť, že "zmena ústavy" je osobitným druhom normy, odišným od ústavného zákona. Takáto interpretácia je však v rozpore s doterajšou ústavnou praxou a pravdepodobne by narážala na problémy aj v iných ustanoveniach ústavy (napr. čl. 87 - môže prezident vrátiť "zmenu ústavy" na opätovné prerokovanie?). Druhak, o je omnoho podstatnejšie, o hierarchii mlčia kľúčové normy, najmä čl.125, čl. 72, čl. 86 atď. Treťak, tejto snahe chýba akýkoľvek hlbší účel - vyzerá to skôr na papagájovanie záverov vyslovených cudzou právnou vedou bez toho, že by sme sa pozreli, či náhodou nie je rozdiel vo východiskách. V Nemecku je úprava jasná - čl. 79 ods. 3 ZZ žiada novelizáciu ústavy výslovným spôsobom (a samotné nemecké ústavné právo nepozná kategóriu "ústavných zákonov" v našom slova zmysle), takže tam delenie na priamu novelu a nepriamy "odklon" od ústavy má zmysel. V Rakúsku majú v čl. 44 ods. 3 S.ú.z. ("B-VG") ustanovené rozdielne procedurálne pravidlo pre tzv. celkovú zmenu ústavy (t.j. zmenu niektorého z princípov spolkovej ústavy) s obligatórnym referenom (na rozdiel od obyčajnej novely, na ktorú stačí parlament). Opät preto má zmysel hierarchizácia (i keď nie priamo delenie na priame a nepriame novely). V ČR majú čl. 9 ods. 2 (dúfam, že si správne pamätám citáciu), z ktorého sa (povedzme) dá vyvodiť nejaá hierarchia ústavných noriem. V našej ústave ale akékoľvek takéto ustanovenie absentuje. Hľadať ho teraz nasilu niekde, napr. v čl. 152 ods. 4 (alebo ešte lepšie, tvrdiť, že tu nejaká hierarchia je, ale nepovedať, z čoho plynie) znamená robiť želanie otcom myšlienky.
Nemal som zatiaľ možnosť čítať Brostlove a Oroszove argumenty, ani Procházkove kontraargumenty. Čítal som len článok tu už spomínanej Breichovej Lapčákovej a jej argumenty ma nijako nepresvedčili (asi najmä preto, že ich podstatu tvorí odkazovanie na Orosza a Brostla).
Vo vzťahu k skráteniu volebného obdobia mi navyše príde celé toto cvičenie ako úplne neúčelné. V niektorých európskych ústavách (námatkou napr. Rakúsko alebo Bavorsko) je výslovne zakotvené, že parlament môže disponovať svojím volebným obdobím - ak sa na tom uznesie (nadpolovičnou väčšinou), je rozpustený a konajú sa nové voľby. Tieto štáty pritom nepovažujú uvedené ustanovenia za žiadne porušenie materiálnych ohnísk. Tak čo ak by parlament odhlasoval napr. doplnenie nového čl. 82a do ústavy, ktorý by znel: "NR je rozpustená dňom, kedy sa na tom uznesenie nadpolovičnou väčšinou všetkých poslancov.".
Dnes je na rovnaké (alebo podobné) uznesenie potrebný ústavný zákon a teda 3/5 všetkých poslancov. Osobne nevidím, v čom je toto riešenie problémovejšie než to prvé - okrem teda slastného pocitu teoretikov z dobre vykonanej (i keď vo výsledku jalovej) práce.
Po prvé, z čl. 86 písm. a) ústavy plynie národnej rade kompetencia "uznášať sa" na ústavných zákonoch. Žiadne iné ustanovenie ústavy národnú radu vo výkone tejto jej kompetencie nijako neobmedzuje. Národná rada nepotrebuje výslovné ústavné splnomocnenie na vydanie ústavného zákona s určitým obsahom, tak ako nepotrebuje ani výslovné splnomocnenie na vydanie obyčajného zákona. Čl. 86 jej dáva dostatočnú kompetenciu.
Po druhé, vyvodzovanie z čl. 152 ods. 4 ústavy nejakú "hierarchiu" ústavných noriem je podľa mňa varenie z vody a navyše ignorovanie iných ústavných noriem. Tak napr. z čl. 72 je zrejmé, že ústava delí "normotvornú právomoc" národnej rady len na dve zložky - ústavodarná a zákonodarná. Ak vylúčime na prvý pohľad ťažko obhájiteľný záver, že by národná rada prijímaním ústavných zákonov realizovala svoju "zákonodarnú právomoc", potom nezostáva než prijať záver, že ústava a ústavné zákony sú prejavom tej istej "ústavodarnej právomoci" národnej rady. Čl. 152 ods. 4 je v ústave zaradený medzi PRECHODNÉ ustanovenia, čo je minimálne zvláštne a hodné zamyslenia, ak chceme tvrdiť, že táto norma má mať tak zásadný následok, že kvôli nej ideme prekopávať iné ústavné ustanovenia (čl. 125 najmä o právomoci ústavného súdu). Výklad čl. 152 ods. 4 má najväčší zmysel v systematickej súvislosti s odsekmi 1 až 3 toho istého článku - ide tu prosto o transformačnú normu, ktorá normuje (formálnu?) kontinuitu s predchádzajúcim právnym poriadkom. Treba si uvedomiť, že ústava z 1. septembra 1992 je PRVÁ slovenská ústava po r. 1968, dovtedy boli všetky ústavnoprávne aspekty regulované predpismi aj formálne označenými ako "ústavné zákony" (viď ich čiastočný prehľad v čl. 155). Ústava sa v roku 1992 stala novou "ústrednou normou" ústavného poriadku, preto bolo potrebné formou generálnej klauzuly v čl. 152 ods. 4 dať výklad a používanie DOTERAJŠÍCH ústavných a iných zákonov do súladu s novou ústavou (podobne ako napr. v § 2 - myslím - zákona č. 1/1939 Sl. z. o samostatnom Slovenskom štáte, kde sa povedalo podobne - zákony zostávajú v platnosti SO ZMENAMI vyplývajúcimi z ducha samostatnosti SR). Judikatúra ÚS toto ustanovenie rozšírila (logicky) na jednoduché zákony prijaté po 1. októbri 1992, keďže táto požiadavka je v súlade s hierarchizáciou noriem v čl. 125 ústavy. Avšak rozširovať ho na ústavné zákony prijaté po 1. októbri 1992 (t.j. po účinnosti novej ústavy a na jej základe - čl. 86 písm. a/) je podľa mňa úplne mimo toho, čo ústavodarca v roku 1992 uvedeným ustanovením sledoval.
Po tretie, delenie ústavných zákonov na také, ktoré novelizujú ústavu, a také, ktoré nie, a hľadanie nejakej ich hierarchie je opäť varenie z vody. Jednak, striktne vzaté, naša ústava nikde neustanovuje, že by sa ústava mohla meniť ústavným zákonom. Naopak, v čl. 84 ods. 3 sa používajú osobitne termín "zmena ústavy" a osobitne termín "prijatie ..., zmena ... ústavného zákona". Z toho by sa dalo súdiť, že "zmena ústavy" je osobitným druhom normy, odišným od ústavného zákona. Takáto interpretácia je však v rozpore s doterajšou ústavnou praxou a pravdepodobne by narážala na problémy aj v iných ustanoveniach ústavy (napr. čl. 87 - môže prezident vrátiť "zmenu ústavy" na opätovné prerokovanie?). Druhak, o je omnoho podstatnejšie, o hierarchii mlčia kľúčové normy, najmä čl.125, čl. 72, čl. 86 atď. Treťak, tejto snahe chýba akýkoľvek hlbší účel - vyzerá to skôr na papagájovanie záverov vyslovených cudzou právnou vedou bez toho, že by sme sa pozreli, či náhodou nie je rozdiel vo východiskách. V Nemecku je úprava jasná - čl. 79 ods. 3 ZZ žiada novelizáciu ústavy výslovným spôsobom (a samotné nemecké ústavné právo nepozná kategóriu "ústavných zákonov" v našom slova zmysle), takže tam delenie na priamu novelu a nepriamy "odklon" od ústavy má zmysel. V Rakúsku majú v čl. 44 ods. 3 S.ú.z. ("B-VG") ustanovené rozdielne procedurálne pravidlo pre tzv. celkovú zmenu ústavy (t.j. zmenu niektorého z princípov spolkovej ústavy) s obligatórnym referenom (na rozdiel od obyčajnej novely, na ktorú stačí parlament). Opät preto má zmysel hierarchizácia (i keď nie priamo delenie na priame a nepriame novely). V ČR majú čl. 9 ods. 2 (dúfam, že si správne pamätám citáciu), z ktorého sa (povedzme) dá vyvodiť nejaá hierarchia ústavných noriem. V našej ústave ale akékoľvek takéto ustanovenie absentuje. Hľadať ho teraz nasilu niekde, napr. v čl. 152 ods. 4 (alebo ešte lepšie, tvrdiť, že tu nejaká hierarchia je, ale nepovedať, z čoho plynie) znamená robiť želanie otcom myšlienky.
Nemal som zatiaľ možnosť čítať Brostlove a Oroszove argumenty, ani Procházkove kontraargumenty. Čítal som len článok tu už spomínanej Breichovej Lapčákovej a jej argumenty ma nijako nepresvedčili (asi najmä preto, že ich podstatu tvorí odkazovanie na Orosza a Brostla).
Vo vzťahu k skráteniu volebného obdobia mi navyše príde celé toto cvičenie ako úplne neúčelné. V niektorých európskych ústavách (námatkou napr. Rakúsko alebo Bavorsko) je výslovne zakotvené, že parlament môže disponovať svojím volebným obdobím - ak sa na tom uznesie (nadpolovičnou väčšinou), je rozpustený a konajú sa nové voľby. Tieto štáty pritom nepovažujú uvedené ustanovenia za žiadne porušenie materiálnych ohnísk. Tak čo ak by parlament odhlasoval napr. doplnenie nového čl. 82a do ústavy, ktorý by znel: "NR je rozpustená dňom, kedy sa na tom uznesenie nadpolovičnou väčšinou všetkých poslancov.".
Dnes je na rovnaké (alebo podobné) uznesenie potrebný ústavný zákon a teda 3/5 všetkých poslancov. Osobne nevidím, v čom je toto riešenie problémovejšie než to prvé - okrem teda slastného pocitu teoretikov z dobre vykonanej (i keď vo výsledku jalovej) práce.
Slavo Trnkócy | 21. 11. 2011 10:49:50
// Reagovať
Michal, musím priznať, že ma dosť prekvapuje Váš názor. podľa môjho názoru je jasne stanovený limit pre NR SR v článku 2 ods. 2 Ústavy. ďalej je v Ústave jasne predpokladaná situácia, ktorá môže byť/má byť (?) riešená prijatím ústavného zákona (čl. 3 ods. 2, čl. 7 ods. 1, čl. 51 ods. 2). O iných ústavných zákonoch, okrem novelizácie Ústavy, samotná Ústava nepredpokladá.
V prípade obyčajného varenia z vody, o ktorom Michal píšete, tu môže bez akýchkoľvek problémov vzniknúť situácia, že v ústave bude určené pravidlo, napr. že vláda rozhoduje v zbore o zásadných opatreniach na zabezpečenie hospodárskej a sociálnej politiky, o zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky, o medzinárodných zmluvách Slovenskej republiky, ktorých dojednávanie preniesol na vládu prezident Slovenskej republiky a následne si nájdeme ústavný zákon č. 397/2004 Z.z., prečítame si jeho krátky obsah a zistíme, že môžeme mať problém s aplikáciou. Čo má platiť? Ústava, ktorú ústavný zákon vyslovene nenovelizoval alebo ústavný zákon, ktorý bol prijatý neskôr (za použitia jedného z výkladových pravidiel "lex posteriori derogat lex priori")? Ak má platiť aj Vami spomínaný článok 152 ods. 4, tak je to zrejmé. Ak nemá platiť, prečo?
K tým argumentom pána profesora Brostla v skratke len toľko, že rozdelil pre lepšie vnímanie reality činnosti NR SR ústavné zákony na tie, ktoré Ústava SR predpokladá (taxatívne v Ústave uvedené a tie, ktorými sa novelizuje a mení Ústava) a na tie, na ktoré NR SR nemá pre prijatie oporu v Ústave. nazval ich ústavné zákony popri ústave. Tu si následne musíme položiť otázku, či je teda NR SR viazaná a zároveň obmedzená čl. 2 ods. 2 Ústavy alebo nie.
Ako som už skôr v komentároch k tomuto článku napísal, je tu problém určiť, či v zmysle Ústavy existuje niekto, kto by o danej veci mohol rozhodnúť s právnymi účinkami ale dovolím si nesúhlasiť s Vami, že táto debata je varením z vody ...
V prípade obyčajného varenia z vody, o ktorom Michal píšete, tu môže bez akýchkoľvek problémov vzniknúť situácia, že v ústave bude určené pravidlo, napr. že vláda rozhoduje v zbore o zásadných opatreniach na zabezpečenie hospodárskej a sociálnej politiky, o zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky, o medzinárodných zmluvách Slovenskej republiky, ktorých dojednávanie preniesol na vládu prezident Slovenskej republiky a následne si nájdeme ústavný zákon č. 397/2004 Z.z., prečítame si jeho krátky obsah a zistíme, že môžeme mať problém s aplikáciou. Čo má platiť? Ústava, ktorú ústavný zákon vyslovene nenovelizoval alebo ústavný zákon, ktorý bol prijatý neskôr (za použitia jedného z výkladových pravidiel "lex posteriori derogat lex priori")? Ak má platiť aj Vami spomínaný článok 152 ods. 4, tak je to zrejmé. Ak nemá platiť, prečo?
K tým argumentom pána profesora Brostla v skratke len toľko, že rozdelil pre lepšie vnímanie reality činnosti NR SR ústavné zákony na tie, ktoré Ústava SR predpokladá (taxatívne v Ústave uvedené a tie, ktorými sa novelizuje a mení Ústava) a na tie, na ktoré NR SR nemá pre prijatie oporu v Ústave. nazval ich ústavné zákony popri ústave. Tu si následne musíme položiť otázku, či je teda NR SR viazaná a zároveň obmedzená čl. 2 ods. 2 Ústavy alebo nie.
Ako som už skôr v komentároch k tomuto článku napísal, je tu problém určiť, či v zmysle Ústavy existuje niekto, kto by o danej veci mohol rozhodnúť s právnymi účinkami ale dovolím si nesúhlasiť s Vami, že táto debata je varením z vody ...
Michal Novotný | 21. 11. 2011 11:38:11
// Reagovať
To ma mrzí
že Vás môj názor prekvapuje. Snažím sa ho však na tomto fóre držať konzekventne a myslím, že som sa v tomto zmysle vyjadril už vo svojich skorších príspevkoch.
Vo Vašom príspevku sú dva momenty, kde podľa mňa vychádzate z premisy, ktorú ja nepovažujem za správnu a vo svojom príspevku som sa to snažil podložiť argumentom.
Po prvé, čl. 2 ods. 2: Odhliadnime teraz od otázky, či koordinovaný predpis je viazaný obmedzeniami iného koordinovaného predpisu, pretože by sme sa točili v kruhu (heslo: aký problém by ste mali s výslovnou novelou ústavy v zmysle "V čl. 2 sa vypúšťa odsek 2"?). Ja som ale poukázal na úplne jednoznačné znenie čl. 72 a čl. 86 písm. a) ústavy, kde je národnej rade zverená právomoc uznášať sa na ústavných zákonoch. Národná rada preto - podľa mňa - nepotrebuje výslovné ústavné splnomocnenie v inom ustanovení, pretože ho má tu. Takisto ako by nikomu nenapadlo tvrdiť (alebo to tvrdíte?), že národná rada potrebuje výslovné splnomocnenie aj na vydanie jednoduchého zákona. Naopak, čl. 72 a čl. 86 písm. a) je dostatočnou "kompetenčnou normou". To, že ústava na niektorých miestach predpokladá prijatie (ústavného) zákona, neznamená, že sú to jediné prípady, kedy ich možno vydať.
K pravidlu lex posterior derogat legi priori (ale aj lex specialis derogat generali, lebo o to ide podľa mňa skôr v prípade ú.z. č. 397/2004 Z.z.): Áno, podľa mňa platí aj v ústavnom práve, a je úlohou Ústavného súdu (čl. 128) v prípade potreby toto pravidlo aplikovať a vyjasniť jeho pôsobenie in concreto. Opýtam sa inak - je podľa Vás neústavný (jednoduchý) zákon, ktorý určitú matériu upraví odchylne od predchádzajúceho (jednoduchého) zákona, bez toho, aby ho výslovne novelizoval? Ak áno, prečo? Ak nie, prečo potom má spôsobovať takýto vzťah ústavy a ústavných zákonov iný následok?
K čl. 152 ods. 4: Ja som argumentoval v prospech záveru, že čl. 152 ods. 4 sa nemôže použiť na ústavné zákony prijaté pod 1. októbri 1992 (už jeho použitie na obyčajné zákony je dôsledkom rozširujúcej interpretácie ÚS, ktorá je ale systémovo konformná s čl. 125, preto vo výsledku neproblematická), môžem Vás preto odkázať na predchádzajúci príspevok. Ak máte nejaké protiargumenty (konkrétne k mojim argumentom), rád si ich samozrejme vypočujem a budem nad nimi uvažovať.
Navyše, problém Vášho výkladu čl. 152 ods. 4 je jeho selektívnosť. Ak totiž vyjdeme z premisy, že naša ústava sa naozaj novelizuje ústavnými zákonmi, potom sa na takéto ústavné zákony asi tiež vzťahuje čl. 152 ods. 4 ústavy, či nie? Alebo inak - aký télos odôvodňuje výklad čl. 152 ods. 4, že výslovná zmena ústavy (nech je akokoľvek nezmyselná alebo dokonca škodlivá!) je v poriadku, lebo sa stáva súčasťou ústavy, ale nevýslovná zmena nie je v poriadku, keď medzi procedúrou v jednom a druhom prípade niet žiadneho rozdielu?
Alebo ešte inak a možno jednoduchšie - je podľa Vás takým télom "prehľadnosť" ústavného poriadku v tom zmysle, že všetky ústavné úpravy musia byť obsiahnuté v ústave priamo? Ak áno, z čoho podľa Vás taký télos - najmä s ohľadom na čl. 125, ktorý pomerne jasne vymedzuje hierarchiu noriem - plynie?
Vo Vašom príspevku sú dva momenty, kde podľa mňa vychádzate z premisy, ktorú ja nepovažujem za správnu a vo svojom príspevku som sa to snažil podložiť argumentom.
Po prvé, čl. 2 ods. 2: Odhliadnime teraz od otázky, či koordinovaný predpis je viazaný obmedzeniami iného koordinovaného predpisu, pretože by sme sa točili v kruhu (heslo: aký problém by ste mali s výslovnou novelou ústavy v zmysle "V čl. 2 sa vypúšťa odsek 2"?). Ja som ale poukázal na úplne jednoznačné znenie čl. 72 a čl. 86 písm. a) ústavy, kde je národnej rade zverená právomoc uznášať sa na ústavných zákonoch. Národná rada preto - podľa mňa - nepotrebuje výslovné ústavné splnomocnenie v inom ustanovení, pretože ho má tu. Takisto ako by nikomu nenapadlo tvrdiť (alebo to tvrdíte?), že národná rada potrebuje výslovné splnomocnenie aj na vydanie jednoduchého zákona. Naopak, čl. 72 a čl. 86 písm. a) je dostatočnou "kompetenčnou normou". To, že ústava na niektorých miestach predpokladá prijatie (ústavného) zákona, neznamená, že sú to jediné prípady, kedy ich možno vydať.
K pravidlu lex posterior derogat legi priori (ale aj lex specialis derogat generali, lebo o to ide podľa mňa skôr v prípade ú.z. č. 397/2004 Z.z.): Áno, podľa mňa platí aj v ústavnom práve, a je úlohou Ústavného súdu (čl. 128) v prípade potreby toto pravidlo aplikovať a vyjasniť jeho pôsobenie in concreto. Opýtam sa inak - je podľa Vás neústavný (jednoduchý) zákon, ktorý určitú matériu upraví odchylne od predchádzajúceho (jednoduchého) zákona, bez toho, aby ho výslovne novelizoval? Ak áno, prečo? Ak nie, prečo potom má spôsobovať takýto vzťah ústavy a ústavných zákonov iný následok?
K čl. 152 ods. 4: Ja som argumentoval v prospech záveru, že čl. 152 ods. 4 sa nemôže použiť na ústavné zákony prijaté pod 1. októbri 1992 (už jeho použitie na obyčajné zákony je dôsledkom rozširujúcej interpretácie ÚS, ktorá je ale systémovo konformná s čl. 125, preto vo výsledku neproblematická), môžem Vás preto odkázať na predchádzajúci príspevok. Ak máte nejaké protiargumenty (konkrétne k mojim argumentom), rád si ich samozrejme vypočujem a budem nad nimi uvažovať.
Navyše, problém Vášho výkladu čl. 152 ods. 4 je jeho selektívnosť. Ak totiž vyjdeme z premisy, že naša ústava sa naozaj novelizuje ústavnými zákonmi, potom sa na takéto ústavné zákony asi tiež vzťahuje čl. 152 ods. 4 ústavy, či nie? Alebo inak - aký télos odôvodňuje výklad čl. 152 ods. 4, že výslovná zmena ústavy (nech je akokoľvek nezmyselná alebo dokonca škodlivá!) je v poriadku, lebo sa stáva súčasťou ústavy, ale nevýslovná zmena nie je v poriadku, keď medzi procedúrou v jednom a druhom prípade niet žiadneho rozdielu?
Alebo ešte inak a možno jednoduchšie - je podľa Vás takým télom "prehľadnosť" ústavného poriadku v tom zmysle, že všetky ústavné úpravy musia byť obsiahnuté v ústave priamo? Ak áno, z čoho podľa Vás taký télos - najmä s ohľadom na čl. 125, ktorý pomerne jasne vymedzuje hierarchiu noriem - plynie?
Ondrej Pivarči | 23. 11. 2011 13:58:43
// Reagovať
pardon
nevšimol som si v našom "ementáli" čl. 86 písm. a) Ústavy, lebo ma ani nenapadlo, že niečo také tam je ústavodárca schopný napísať. De lege lata samozrejme potom môže NR SR prijímať aj ústavné zákony mimo Ústavy, de lege ferenda pomlčím radšej. Z čl. 72 Ústavy však také nič o nemožnosti prijímať ústavné zákony parlamentom nevyplýva (ale ani nič také ním nie je výslovne vylúčené).
A k tomu télosu:
Každá ústava, ústavný zákon a zákon, pokiaľ výslovne menia alebo rušia predošlý predpis, obsahujú kvalifikovaným spôsobom prejavenú "vôľu" ústavodarcu, resp. zákonodarcu. Normatívny akt vôle nemožno prejaviť mlčky. Už preto taký systematický výklad čl. 152 ods. 4 Ústavy, že na ústavné zákony prijaté po 01.10.1992 sa toto ustanovenie nevzťahuje, nemožno akceptovať. Súlad s čl. 125 Ústavy zostáva zachovaný aj vtedy, ak výklad ústavných zákonov musí byť v súlade s Ústavou, avšak tento súlad neposudzuje Ústavný súd podľa čl. 125. Keďže podľa čl. 128 podáva výklad ústavný súd, je to práve on, ktorý sa má starať o ich súlad s Ústavou. Čl. 152 ods. 1 Ústavy možno považovať za "variantu" čl. 125 Ústavy, ktorá taktiež určuje vzájomný súlad právnych predpisov a teda právnu silu.
Zdá sa mi neprimerané skúmať účel (telos) normy tam, kde zákonodarca (ústavodarca), proste autorita na prijímanie normy, môže do dôvodovej správy uviesť niečo iné, než je v norme a pritom platí to, čo je v dôvodovej správe a nie to, čo vyplýva z textu normy jazykovým výkladom (tzv. teleologický výklad normy). Kde je tu splnená požiadavka právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy? (ktorá by ako zásada mala byť normatívne v Ústave vyjadrená, pretože je 1 zo základných pravidiel a zásad právneho poriadku, de lege ferenda sa mi nepáči, že nie je princíp právneho aj demokratického štátu viac konkretizovaný na takéto zásady)
V čl. 152 ods. 1 ako aj 152 ods. 4 Ústavy, ktoré sa systematicky tvária ako prechodné ustanovenia Ústavy riešiace temporalitu, nie je výslovne uvedené určením času alebo iným diferenciálom, na ktoré ústavné zákony, zákony a spol. sa tieto normy vzťahujú.
Pri použití zásady "keď nerozlišuje zákon, nemáme ani my" potom v súlade s princípom právnej istoty (v časti "aby bol jednotný obsah konkrétnej normy rovnaký pre všetkých") nemožno tvrdiť, že sa čl. 152 na dnešné ústavné zákony nevzťahuje.
Vychádzajúc z tohto, áno, je neústavným taký zákon, ktorý bez priamej novelizácie skoršieho je s ním v rozpore. Takýto zákon výrokom ústavného súdu podľa ústavného postupu tohto súdu stráca účinky. Do rozhodnutia ústavného súdu existuje faktická "neústavnosť" v právnom poriadku vždy, aj keď je nesúlad odstraňovaný podľa § 125 Ústavy.
A k tomu télosu:
Každá ústava, ústavný zákon a zákon, pokiaľ výslovne menia alebo rušia predošlý predpis, obsahujú kvalifikovaným spôsobom prejavenú "vôľu" ústavodarcu, resp. zákonodarcu. Normatívny akt vôle nemožno prejaviť mlčky. Už preto taký systematický výklad čl. 152 ods. 4 Ústavy, že na ústavné zákony prijaté po 01.10.1992 sa toto ustanovenie nevzťahuje, nemožno akceptovať. Súlad s čl. 125 Ústavy zostáva zachovaný aj vtedy, ak výklad ústavných zákonov musí byť v súlade s Ústavou, avšak tento súlad neposudzuje Ústavný súd podľa čl. 125. Keďže podľa čl. 128 podáva výklad ústavný súd, je to práve on, ktorý sa má starať o ich súlad s Ústavou. Čl. 152 ods. 1 Ústavy možno považovať za "variantu" čl. 125 Ústavy, ktorá taktiež určuje vzájomný súlad právnych predpisov a teda právnu silu.
Zdá sa mi neprimerané skúmať účel (telos) normy tam, kde zákonodarca (ústavodarca), proste autorita na prijímanie normy, môže do dôvodovej správy uviesť niečo iné, než je v norme a pritom platí to, čo je v dôvodovej správe a nie to, čo vyplýva z textu normy jazykovým výkladom (tzv. teleologický výklad normy). Kde je tu splnená požiadavka právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy? (ktorá by ako zásada mala byť normatívne v Ústave vyjadrená, pretože je 1 zo základných pravidiel a zásad právneho poriadku, de lege ferenda sa mi nepáči, že nie je princíp právneho aj demokratického štátu viac konkretizovaný na takéto zásady)
V čl. 152 ods. 1 ako aj 152 ods. 4 Ústavy, ktoré sa systematicky tvária ako prechodné ustanovenia Ústavy riešiace temporalitu, nie je výslovne uvedené určením času alebo iným diferenciálom, na ktoré ústavné zákony, zákony a spol. sa tieto normy vzťahujú.
Pri použití zásady "keď nerozlišuje zákon, nemáme ani my" potom v súlade s princípom právnej istoty (v časti "aby bol jednotný obsah konkrétnej normy rovnaký pre všetkých") nemožno tvrdiť, že sa čl. 152 na dnešné ústavné zákony nevzťahuje.
Vychádzajúc z tohto, áno, je neústavným taký zákon, ktorý bez priamej novelizácie skoršieho je s ním v rozpore. Takýto zákon výrokom ústavného súdu podľa ústavného postupu tohto súdu stráca účinky. Do rozhodnutia ústavného súdu existuje faktická "neústavnosť" v právnom poriadku vždy, aj keď je nesúlad odstraňovaný podľa § 125 Ústavy.
Michal Novotný | 23. 11. 2011 17:53:02
// Reagovať
V poriadku
že ste si nevšimli Vy čl. 86 písm. a), nie je tragédia (človek si toho nevšimne veľa - sám som toho živým príkladom). Ale že sa k tomu nevyjadruje napr. Breichová Lapčáková vo svojej vedeckej štúdii (!), to je horšie.
K Vašim argumenom:
Postavenie čl. 152 ods. 4 medzi prechodnými ustanoveniami je fakt, neviem, prečo hovoríte, že sa "tvári" ako prechodné ustanovenie. Ono ním naozaj je a z toho treba vychádzať. Inak vo svojom príspevku tvrdíte presný opak toho, čo sa snažíte dokázať - ústavodarca ho výslovne zaradil medzi prechodné ustanovenia, Vy ale tvrdíte, že vlastne jeho skutočnou vôľou bolo ho nechať platiť naveky. Podľa mňa sa nedá ignorovať jeho systematické zaradenie (čo je ešte veselšie, deviata hlava ústavy neobsahuje napr. nadpis "spoločné ustanovenia", kam by sa potom dal Váš názor vtesnať. Hovorí len o prechodných a záverečných ustanoveniach.
Princíp "lege non distinguente..." hovorí rovnako v neprospech Vášho názoru. Totiž, ak v čl. 125 ústavy (či už v starom znení, ale aj v novom) vyplytval ústavodarca veľa slov na vybudovanie hierarchie noriem a riešenia následkov ich rozporu, následne menej slov, ale predsa vyplytval v čl. 152 ods. 1 až 3, potom znenie čl. 152 ods. 4 je ZJAVNE a ZRETEĽNE odlišné. Navyše, lege non distinguente neznamená (aspoň podľa mňa) odkaz len na prísne TEXTUALISTICKÚ, ale na významovú zhodnosť. Z porovnania čl. 125 a čl. 152 ods. 1 (!) s čl. 152 ods. 4 je podľa mňa na prvý pohľad zrejmý rozdiel.
K otázke teleologického výkladu - nie som na to určite expert, ale podľa mňa teleologický výklad nerovná sa výklad podľa dôvodovej správy. Práve naopak, onen télos treba vyvodiť z textu zákona, z predmetu jeho úpravy, z určitých zásad úpravy a pod. Télos vyjadrený v dôvodovej správe, ale nijako nevyjadrený v zákone nemožno vziať do úvahy. Preto mňa nezaujíma (teda primárne), čo je v dôvodovej správe, ale čo je vyjadrené v zákone.
Ak télom má byť akási "jednotnosť" ústavnej úpravy, tak tento télos popiera sama ústava v čl. 51 ods. 2 a čl. 102 ods. 4, kde sama predpokladá, že matéria hodná ústavnej úpravy nebude prosto v ústave, ale v samostatnom ústavnom zákone. Ak to ústave (ústavodarcovi) nevadilo principiálne, zjavne to nie je až taký princíp, aký by mal (podľa Vás) plynúť z čl. 152 ods. 4.
Váš názor v poslednom odseku je podľa mňa trochu ojedinelý - jednak je materiálna derogácia (jednoduchého) zákona neskorším (jednoduchým) zákonom bežná, a pokiaľ viem, v našej i v západnej právnej vede zásadne (zjavne okrem úrovne ústavného práva) nespochybňovaná. Navyše si myslím, že tu ide o absurdne široký výklad princípu právnej istoty, ktorý ju prakticky stotožňuje s absolútnou jednoznačnosťou zákonov, čo je - vzhľadom na to, že samotná ľudská reč je neostrá - požiadavka nesplniteľná. Pretože praticky nie je rozdiel v tom, či musím vykladať pojem "dobré mravy" alebo aplikovať pravidlo lex posterior/specialis derogat priori/generali, takže by aj následky mali byť rovnaké.
K Vašim argumenom:
Postavenie čl. 152 ods. 4 medzi prechodnými ustanoveniami je fakt, neviem, prečo hovoríte, že sa "tvári" ako prechodné ustanovenie. Ono ním naozaj je a z toho treba vychádzať. Inak vo svojom príspevku tvrdíte presný opak toho, čo sa snažíte dokázať - ústavodarca ho výslovne zaradil medzi prechodné ustanovenia, Vy ale tvrdíte, že vlastne jeho skutočnou vôľou bolo ho nechať platiť naveky. Podľa mňa sa nedá ignorovať jeho systematické zaradenie (čo je ešte veselšie, deviata hlava ústavy neobsahuje napr. nadpis "spoločné ustanovenia", kam by sa potom dal Váš názor vtesnať. Hovorí len o prechodných a záverečných ustanoveniach.
Princíp "lege non distinguente..." hovorí rovnako v neprospech Vášho názoru. Totiž, ak v čl. 125 ústavy (či už v starom znení, ale aj v novom) vyplytval ústavodarca veľa slov na vybudovanie hierarchie noriem a riešenia následkov ich rozporu, následne menej slov, ale predsa vyplytval v čl. 152 ods. 1 až 3, potom znenie čl. 152 ods. 4 je ZJAVNE a ZRETEĽNE odlišné. Navyše, lege non distinguente neznamená (aspoň podľa mňa) odkaz len na prísne TEXTUALISTICKÚ, ale na významovú zhodnosť. Z porovnania čl. 125 a čl. 152 ods. 1 (!) s čl. 152 ods. 4 je podľa mňa na prvý pohľad zrejmý rozdiel.
K otázke teleologického výkladu - nie som na to určite expert, ale podľa mňa teleologický výklad nerovná sa výklad podľa dôvodovej správy. Práve naopak, onen télos treba vyvodiť z textu zákona, z predmetu jeho úpravy, z určitých zásad úpravy a pod. Télos vyjadrený v dôvodovej správe, ale nijako nevyjadrený v zákone nemožno vziať do úvahy. Preto mňa nezaujíma (teda primárne), čo je v dôvodovej správe, ale čo je vyjadrené v zákone.
Ak télom má byť akási "jednotnosť" ústavnej úpravy, tak tento télos popiera sama ústava v čl. 51 ods. 2 a čl. 102 ods. 4, kde sama predpokladá, že matéria hodná ústavnej úpravy nebude prosto v ústave, ale v samostatnom ústavnom zákone. Ak to ústave (ústavodarcovi) nevadilo principiálne, zjavne to nie je až taký princíp, aký by mal (podľa Vás) plynúť z čl. 152 ods. 4.
Váš názor v poslednom odseku je podľa mňa trochu ojedinelý - jednak je materiálna derogácia (jednoduchého) zákona neskorším (jednoduchým) zákonom bežná, a pokiaľ viem, v našej i v západnej právnej vede zásadne (zjavne okrem úrovne ústavného práva) nespochybňovaná. Navyše si myslím, že tu ide o absurdne široký výklad princípu právnej istoty, ktorý ju prakticky stotožňuje s absolútnou jednoznačnosťou zákonov, čo je - vzhľadom na to, že samotná ľudská reč je neostrá - požiadavka nesplniteľná. Pretože praticky nie je rozdiel v tom, či musím vykladať pojem "dobré mravy" alebo aplikovať pravidlo lex posterior/specialis derogat priori/generali, takže by aj následky mali byť rovnaké.
Ondrej Pivarči | 02. 12. 2011 15:47:05
// Reagovať
ok, skúsim inak
Môžem súhlasiť s argumentom, že ak ústavodarca zaradil čl. 152 ods. 4 medzi prechodné ustanovenia, tak to môže vyjadrovať jeho úmysel. Lenže ak si dal tú námahu a v čl. 152 ods. 1 či 2, prečo si nedal tú námahu aj pri čl. 152 ods. 4?
Hierarchia noriem sa dá vybudovať jednoducho a náš jazyk to zvláda, tak zle na tom slovenčina nie je. Proste všetky ostatné VZPP a aj IPA musí byť v súlade s Ústavou, ktorá je iba 1 a je predpisom najvyššej právnej sily, so zákonmi musí byť v súlade toto atď. (viď čl. 125 Ústavy). Toto kontroluje ústavný súd pomocou čl. 125 a nasl. Ak ESĽP ustanovuje určité požiadavky na kvalitu zákona a máme mať určité požiadavky na tvorbu práva (nielen aby to bol kvalifikovaný výsledok "vôle zákonodarcu", ale aby daný zákon mal formu, zmysel - napr. neobsahoval v 1 vete protichodnú dispozíciu, resp. v určitej časti logický nezmysel), tak musí byť tak dôležitý prvok v právnom štáte, ako je hierarchia, výklad a uplatňovanie noriem založené na právnej istote.
Tvrdíte, že preceňujem princíp právnej istoty. Ale tu sa nebavíme o pravidlách správania sa, o kategorizácii alebo o javoch, ktoré by neboli abstrahovateľné do slovenčiny, do jazykového prejavu. Tvorca práva vie túto neistotu v čl. 152 ods. 4, ktorú musíme prekleňovať systematickým výkladom, resp. teleologickým "na Váš spôsob", odstrániť jednoznačným jazykovým prejavom, ktorý nie je problém intepretovať logicky a gramaticky. Toto sú požiadavky na tvorbu práva, aby jazykom vyjadriteľné pravidlá normatívneho charakteru boli presné a ponechávali čo najmenej priestoru na iný výklad než textualistický, pokiaľ to nie je z pohľadu ekvity nutné (tzv. hard case). Čiže žiadna "absolútna jednoznačnosť zákonov", len prísny meter na tvorbu práva, aby z dielne NR SR nevychádzali nejasné a "širokovýkladné" predpisy. Vždy sa totiž medzera v práve nájde, ale prečo si vyrábať také, ktoré nie sú nevyhnutné a vieme ich odstrániť normatívne.
De lege lata bohužiaľ (keďže tá 86-tka), ale de lege ferenda nie som stotožnený s tým, že existujú ústavné zákony popri Ústave a zákonoch. Jednak z jazykového hľadiska je to "hybrid", ktorý mätie bežného človeka (tak je to zákon alebo Ústava alebo akú to má silu?), jednak to nie je prehľadné a môžu medzi ústavnými zákonmi a Ústavou navzájom nastať vnútorné rozpory a jednak načo zbytočne vytvárať novú kategóriu?
Nemyslím, že teleologický výklad = dôvodová správa. Avšak ak má mať čosi ako dôvodová správa zmysel, mal by z nej byť zistiteľný úmysel zákonodarcu aj súvislosti a príčiny k prijímanej norme, a nie ako napr. v prípade zákona o mimosúdnych rehabilitáciách (87/1991), kde sa jednoducho do správy napíše: "ustanovuje sa 6-mesačná prekluzívna lehota", bez nejakého dôvodu a úmyslu, prečo je tak zúfalo krátka pre uplatnenie reštitučných nárokov vzhľadom na právne povedomie ľudí. Čo tým ústavodarca sledoval? (no mňa napadá 1 účel - obrať ľudí o majetok, ktorý by mohli reštituovať, aby ho bolo viac pre privatizáciu, potom už samozrejme tým "vhodným" ľuďom). Ak télos má byť to, čo Vy uvádzate, čakal by som odôvodnenie v dôvodovej správe, preto sa vraj tak nazýva, ako vravel i prof. Prusák.
A materiálna derogácia - je možno fajn, ale vysvetlite ju neprávnikovi. Že je v západnej právnej vede nespochybňovaná, je arg. ad populum (silou väčšiny ľudí, nech je akákoľvek rozumná, pričom západnú právnu vedu za rozumnú považujem, aby ste si to zle nevysvetlili), nie racionálny dôvod. Ak používame pravidlá typu "lex posterior derogat priori" a spol., nebolo by na škodu ich normatívne zakotviť, toto náš jazyk dokáže (áno, akési "metaprávne" ustanovenia regulujúce nie správanie ľudí, ale používanie, interpretáciu, aplikáciu a kvalitu noriem). Pretože právna istota je o tom, že sa pozriem do textu zákona ako laik, prečítam si tam nejaké pravidlo a môžem mu dôverovať, nieže v 20 iných zákonoch je kopu "lex specialis" ustanovení, ktoré mi negujú všeobecnú normu zo zákona X a ja, bežný človek, o nich neviem.
Obľúbený argument "keď máš zdravotný problém, choď k lekárovi, keď právny, choď za právnikom" je síce fajn, niektoré prípady sa inak nedajú riešiť ... ale dnes sú nemocnice plné pacientov pre banálne zanedbanie životosprávy (na ktorú štát tiež nevydá univerzálnu orientačnú príručku, hoci by to možno ušetrilo x pacientov a chorôb a nákladov a času na ich liečenie, zvýšilo HDP a pod.) a právnici zahltení prípadmi, keď niekto si prečítal zákon, bol "múdry", neprišiel za právnikom a pochybil (a teraz pán "šaman" právnik, vyriešte). Možno pochybil len preto, že zákon "nevedel prečítať".
A o tom vravím, takých by malo byť čo najmenej ... predsa čítať vie takmer každý. Slovám zvyknú ľudia aj porozumieť. Lenže výkladové pravidlá poznajú len právnici. Judikatúru poznajú a vedia v nej "plávať" len právnici (možno keby boli odôvodnenia povinne štrukturované a rozhodnutia fulltextovo prehľadávateľné a členené do kategórii podrobnejšie než "civil" "obchod" "trest" ...). Takže bežný človek je stratený v tom ... napriek tomu, že tie normy sú určené primárne pre neho ako pravidlá správania sa! Predsa objektívne právo nereguluje len správanie právnikov, ale aj ostatných ľudí v dosahu jeho pôsobnosti.
Primárne by aplikácia mala byť mimosúdna, nesporná, realizovaná priamo adresátmi práva správaním bez predchádzajúcich aktov správy či súdu. No lenže keď ľudia nevedia interpretovať pravidlá, podľa ktorých sa majú správať, sotva si vystačia bez rozsiahlej ingerencie verejnej moci. A práve kvalitná tvorba práva napomáha nižšej miere zasahovania moci a je prevenciou nadmerného bujnenia právnického stavu, z pohľadu užitočnosti nadbytočného. Neviem si predstaviť hokejistov či futbalistov, ktorí by hrali hokej či futbal a nepoznali pravidlá, resp. poznali ich len matne a "hádali", či niečo bolo podľa pravidiel. Navyše, konečný verdikt v športe prichádza rýchlo, spravodlivosť súdov pomaly.
Čiže k materiálnej derogácii ... uvítal by som radšej formálnu derogáciu, keďže táto je jazykovo vyjadriteľná a ľuďmi ľahšie pochopiteľná. Keď by bolo slov potrebných priveľa, dá sa zhodnúť aj na inom zrozumiteľnom vyjadrení obsahu, napr. na Boolovej algebre (trošku pritiahnuté za vlasy, ale nielen slová vyjadrujú význam a to aj v práve), prakticky napr. na preškrtnutom čísle zákona v novom zákone (čiže namiesto slov "zrušuje sa" by boli v zrušovacích ustanoveniach len taxatívne uvedené čísla a názvy zákonov + ich preškrtnutie [ako "piktografický prejav"]).
Takže nato, aby sme podstatne vedeli vylepšiť kvalitu tunajšej legislatívy, máme podstatnú rezervu v rozsahu jazyka, čiže tento dokáže vyjadriť dosť presnejšie tú reguláciu spoločenských vzťahov, akú je nutné regulovať. Neostrosť reči sa bude môcť prejavovať v "hard cases", ale tých nebude na súde v počte nápadov 400 za mesiac, ako je možno priemerná hodnota na OS v sídle krajov (vraj súdy majú cez milión podaní v súhrne).
Hierarchia noriem sa dá vybudovať jednoducho a náš jazyk to zvláda, tak zle na tom slovenčina nie je. Proste všetky ostatné VZPP a aj IPA musí byť v súlade s Ústavou, ktorá je iba 1 a je predpisom najvyššej právnej sily, so zákonmi musí byť v súlade toto atď. (viď čl. 125 Ústavy). Toto kontroluje ústavný súd pomocou čl. 125 a nasl. Ak ESĽP ustanovuje určité požiadavky na kvalitu zákona a máme mať určité požiadavky na tvorbu práva (nielen aby to bol kvalifikovaný výsledok "vôle zákonodarcu", ale aby daný zákon mal formu, zmysel - napr. neobsahoval v 1 vete protichodnú dispozíciu, resp. v určitej časti logický nezmysel), tak musí byť tak dôležitý prvok v právnom štáte, ako je hierarchia, výklad a uplatňovanie noriem založené na právnej istote.
Tvrdíte, že preceňujem princíp právnej istoty. Ale tu sa nebavíme o pravidlách správania sa, o kategorizácii alebo o javoch, ktoré by neboli abstrahovateľné do slovenčiny, do jazykového prejavu. Tvorca práva vie túto neistotu v čl. 152 ods. 4, ktorú musíme prekleňovať systematickým výkladom, resp. teleologickým "na Váš spôsob", odstrániť jednoznačným jazykovým prejavom, ktorý nie je problém intepretovať logicky a gramaticky. Toto sú požiadavky na tvorbu práva, aby jazykom vyjadriteľné pravidlá normatívneho charakteru boli presné a ponechávali čo najmenej priestoru na iný výklad než textualistický, pokiaľ to nie je z pohľadu ekvity nutné (tzv. hard case). Čiže žiadna "absolútna jednoznačnosť zákonov", len prísny meter na tvorbu práva, aby z dielne NR SR nevychádzali nejasné a "širokovýkladné" predpisy. Vždy sa totiž medzera v práve nájde, ale prečo si vyrábať také, ktoré nie sú nevyhnutné a vieme ich odstrániť normatívne.
De lege lata bohužiaľ (keďže tá 86-tka), ale de lege ferenda nie som stotožnený s tým, že existujú ústavné zákony popri Ústave a zákonoch. Jednak z jazykového hľadiska je to "hybrid", ktorý mätie bežného človeka (tak je to zákon alebo Ústava alebo akú to má silu?), jednak to nie je prehľadné a môžu medzi ústavnými zákonmi a Ústavou navzájom nastať vnútorné rozpory a jednak načo zbytočne vytvárať novú kategóriu?
Nemyslím, že teleologický výklad = dôvodová správa. Avšak ak má mať čosi ako dôvodová správa zmysel, mal by z nej byť zistiteľný úmysel zákonodarcu aj súvislosti a príčiny k prijímanej norme, a nie ako napr. v prípade zákona o mimosúdnych rehabilitáciách (87/1991), kde sa jednoducho do správy napíše: "ustanovuje sa 6-mesačná prekluzívna lehota", bez nejakého dôvodu a úmyslu, prečo je tak zúfalo krátka pre uplatnenie reštitučných nárokov vzhľadom na právne povedomie ľudí. Čo tým ústavodarca sledoval? (no mňa napadá 1 účel - obrať ľudí o majetok, ktorý by mohli reštituovať, aby ho bolo viac pre privatizáciu, potom už samozrejme tým "vhodným" ľuďom). Ak télos má byť to, čo Vy uvádzate, čakal by som odôvodnenie v dôvodovej správe, preto sa vraj tak nazýva, ako vravel i prof. Prusák.
A materiálna derogácia - je možno fajn, ale vysvetlite ju neprávnikovi. Že je v západnej právnej vede nespochybňovaná, je arg. ad populum (silou väčšiny ľudí, nech je akákoľvek rozumná, pričom západnú právnu vedu za rozumnú považujem, aby ste si to zle nevysvetlili), nie racionálny dôvod. Ak používame pravidlá typu "lex posterior derogat priori" a spol., nebolo by na škodu ich normatívne zakotviť, toto náš jazyk dokáže (áno, akési "metaprávne" ustanovenia regulujúce nie správanie ľudí, ale používanie, interpretáciu, aplikáciu a kvalitu noriem). Pretože právna istota je o tom, že sa pozriem do textu zákona ako laik, prečítam si tam nejaké pravidlo a môžem mu dôverovať, nieže v 20 iných zákonoch je kopu "lex specialis" ustanovení, ktoré mi negujú všeobecnú normu zo zákona X a ja, bežný človek, o nich neviem.
Obľúbený argument "keď máš zdravotný problém, choď k lekárovi, keď právny, choď za právnikom" je síce fajn, niektoré prípady sa inak nedajú riešiť ... ale dnes sú nemocnice plné pacientov pre banálne zanedbanie životosprávy (na ktorú štát tiež nevydá univerzálnu orientačnú príručku, hoci by to možno ušetrilo x pacientov a chorôb a nákladov a času na ich liečenie, zvýšilo HDP a pod.) a právnici zahltení prípadmi, keď niekto si prečítal zákon, bol "múdry", neprišiel za právnikom a pochybil (a teraz pán "šaman" právnik, vyriešte). Možno pochybil len preto, že zákon "nevedel prečítať".
A o tom vravím, takých by malo byť čo najmenej ... predsa čítať vie takmer každý. Slovám zvyknú ľudia aj porozumieť. Lenže výkladové pravidlá poznajú len právnici. Judikatúru poznajú a vedia v nej "plávať" len právnici (možno keby boli odôvodnenia povinne štrukturované a rozhodnutia fulltextovo prehľadávateľné a členené do kategórii podrobnejšie než "civil" "obchod" "trest" ...). Takže bežný človek je stratený v tom ... napriek tomu, že tie normy sú určené primárne pre neho ako pravidlá správania sa! Predsa objektívne právo nereguluje len správanie právnikov, ale aj ostatných ľudí v dosahu jeho pôsobnosti.
Primárne by aplikácia mala byť mimosúdna, nesporná, realizovaná priamo adresátmi práva správaním bez predchádzajúcich aktov správy či súdu. No lenže keď ľudia nevedia interpretovať pravidlá, podľa ktorých sa majú správať, sotva si vystačia bez rozsiahlej ingerencie verejnej moci. A práve kvalitná tvorba práva napomáha nižšej miere zasahovania moci a je prevenciou nadmerného bujnenia právnického stavu, z pohľadu užitočnosti nadbytočného. Neviem si predstaviť hokejistov či futbalistov, ktorí by hrali hokej či futbal a nepoznali pravidlá, resp. poznali ich len matne a "hádali", či niečo bolo podľa pravidiel. Navyše, konečný verdikt v športe prichádza rýchlo, spravodlivosť súdov pomaly.
Čiže k materiálnej derogácii ... uvítal by som radšej formálnu derogáciu, keďže táto je jazykovo vyjadriteľná a ľuďmi ľahšie pochopiteľná. Keď by bolo slov potrebných priveľa, dá sa zhodnúť aj na inom zrozumiteľnom vyjadrení obsahu, napr. na Boolovej algebre (trošku pritiahnuté za vlasy, ale nielen slová vyjadrujú význam a to aj v práve), prakticky napr. na preškrtnutom čísle zákona v novom zákone (čiže namiesto slov "zrušuje sa" by boli v zrušovacích ustanoveniach len taxatívne uvedené čísla a názvy zákonov + ich preškrtnutie [ako "piktografický prejav"]).
Takže nato, aby sme podstatne vedeli vylepšiť kvalitu tunajšej legislatívy, máme podstatnú rezervu v rozsahu jazyka, čiže tento dokáže vyjadriť dosť presnejšie tú reguláciu spoločenských vzťahov, akú je nutné regulovať. Neostrosť reči sa bude môcť prejavovať v "hard cases", ale tých nebude na súde v počte nápadov 400 za mesiac, ako je možno priemerná hodnota na OS v sídle krajov (vraj súdy majú cez milión podaní v súhrne).
Ondrej Pivarči | 02. 12. 2011 15:58:13
// Reagovať
ešte doplním
Akú funkciu má potom objektívne právo, keď mu ľudia nemajú rozumieť? Má byť len nástrojom moci na kontrolu ľudí či objektivizujúcim činiteľom pôsobiacim proti svojvôli moci (áno, aj moci zákonodarnej či ústavodarnej)? Majú byť výkladové pravidlá, zdĺhavý postup cez súdne inštancie, automaticky nesankcionované procesné chyby súdov a správnych orgánov, vnútorné rozpory v znení noriem atď. pláštikom pre elitu (možno aj inteligenciou, možno tú právnickú, alebo tú, ktorá si právnickú zaplatí), aby táto mohla presadiť svoje záujmy na úkor ostatných?
Lebo, zdanlivo je to banalita, veď jedno výkladové pravidlo, je tam toho. Ale až vetička "prior tempore potior iure" (tentokrát bez normatívneho priemetu v zákone) rozhoduje o osude rodinného domu, v ktorom býva rodina, ktorá iný majetok nemá a nemá kde inde bývať ... potom sa ukazuje, ako je dôležité, aby ľudia právo poznali aj bez právnikov.
Lebo, zdanlivo je to banalita, veď jedno výkladové pravidlo, je tam toho. Ale až vetička "prior tempore potior iure" (tentokrát bez normatívneho priemetu v zákone) rozhoduje o osude rodinného domu, v ktorom býva rodina, ktorá iný majetok nemá a nemá kde inde bývať ... potom sa ukazuje, ako je dôležité, aby ľudia právo poznali aj bez právnikov.
Michal Novotný | 05. 12. 2011 11:21:56
// Reagovať
Nič v zlom
ale Vaše komentáre sú strašne ťažké na čítanie... Naozaj nič v zlom, ale ľahšie by sa diskutovalo, ak by ste nemiešali de lege lata a de lege ferenda, lebo potom sa človek stráca, či konkrétny argument je k tomu či onomu. Ja skúsim pár postrehov len k aktuálnemu stavu.
Rozumiem preto, že de lege (resp. constitutione) lata považujete za ústavne súladnú existenciu ústavných zákonov v ústave. S tým plne súhlasím. Bohužiaľ, treba si zvyknúť (a nič to nedokazuje lepšie než čl. 125 ústavy!), že slovenský ústavný systém nepozná len jednu ústavu, ale pozná aj ďalších iks ústavných zákonov mimo nej, ktoré spoločne vytvárajú tú najvyššiu štruktúru. V nich ústava je síce primus inter pares, ale ako každý správny primus inter pares nemá voči ostatným ÚZ žiadne derogačné, ba ani vytesňujúce účinky (v zmysle, že by sa ÚZ s ňou rozporné stávali automaticky obsolentnými).
Nie je pravda, že by toto bola slovenská (a česká) špecialita. Okolo nás je to naopak ešte extrémnejšia špecialita rakúska, ktoré pozná okrem samostatných ústavných zákonov dokonca ešte i ústavné ustanovenia jednoduchých zákonov, ktorých donedávna bolo niekoľko stovák (!), často v pomerne obskúrnych témach (napr. čl. I zákona o ochrane súkromných údajov). Pritom je v tamojšej konštitucionalistike síce vytrvalo kriticky hodnotená neprehľadnosť takého systému, ale nikdy nebola spochybnená jeho ústavnosť (ako systému). Tieto ústavné ustanovenia sa dokonca často vedome používajú na materiálnu derogáciu, resp. doplnenie ústavy, najmä v kompetenčných veciach [typicky - ak federácia (Bund) chce vydať nejaký zákon, no nemá na to ústavnú kompetenciu, tak sa prijme obyčajný zákon a z čl. I sa urobí ústavné ustanovenie, že celá matéria upravená v zákone spadá do zákonodarnej kompetencie federácie], pričom tieto postupy boli síce kritizované, ale ich ústavnosť spochybnená nebola.
K zvyšným úvahám - osobne si nemyslím, že odklon od textu zákona je potrebný vtedy, ak ide o "hard case", ale to nie je podstatné. Problém Vašej úvahy na túto tému ale spočíva v tom, POKIAĽ je vlastne pravidlo pochopiteľné "len z textu", teda bez potreby iného výkladu. Je to samostatný článok/paragraf? Odsek? Písmeno? Samostatná veta? Takto by ste dospeli do úplného extrému. Text treba vždy čítať v súvislosti s celým textom.
Ale povedzme si hlavne úplne na rovinu - myslíte si, že by nejakého normálneho občana (na ktorého sa odvolávate) naozaj z čl. 152 ods. 4 napadlo, že v prípade stretu ústavného zákona a ústavy sa nemusí riadiť ústavným zákonom, ale ústavou (čo ste tvrdili na začiatku)? Myslím si, že nie. Také niečo napadne len a len právnikovi - no a od toho už zasa môžeme očakávať nejakú interpretačnú spôsobilosť.
Rozumiem preto, že de lege (resp. constitutione) lata považujete za ústavne súladnú existenciu ústavných zákonov v ústave. S tým plne súhlasím. Bohužiaľ, treba si zvyknúť (a nič to nedokazuje lepšie než čl. 125 ústavy!), že slovenský ústavný systém nepozná len jednu ústavu, ale pozná aj ďalších iks ústavných zákonov mimo nej, ktoré spoločne vytvárajú tú najvyššiu štruktúru. V nich ústava je síce primus inter pares, ale ako každý správny primus inter pares nemá voči ostatným ÚZ žiadne derogačné, ba ani vytesňujúce účinky (v zmysle, že by sa ÚZ s ňou rozporné stávali automaticky obsolentnými).
Nie je pravda, že by toto bola slovenská (a česká) špecialita. Okolo nás je to naopak ešte extrémnejšia špecialita rakúska, ktoré pozná okrem samostatných ústavných zákonov dokonca ešte i ústavné ustanovenia jednoduchých zákonov, ktorých donedávna bolo niekoľko stovák (!), často v pomerne obskúrnych témach (napr. čl. I zákona o ochrane súkromných údajov). Pritom je v tamojšej konštitucionalistike síce vytrvalo kriticky hodnotená neprehľadnosť takého systému, ale nikdy nebola spochybnená jeho ústavnosť (ako systému). Tieto ústavné ustanovenia sa dokonca často vedome používajú na materiálnu derogáciu, resp. doplnenie ústavy, najmä v kompetenčných veciach [typicky - ak federácia (Bund) chce vydať nejaký zákon, no nemá na to ústavnú kompetenciu, tak sa prijme obyčajný zákon a z čl. I sa urobí ústavné ustanovenie, že celá matéria upravená v zákone spadá do zákonodarnej kompetencie federácie], pričom tieto postupy boli síce kritizované, ale ich ústavnosť spochybnená nebola.
K zvyšným úvahám - osobne si nemyslím, že odklon od textu zákona je potrebný vtedy, ak ide o "hard case", ale to nie je podstatné. Problém Vašej úvahy na túto tému ale spočíva v tom, POKIAĽ je vlastne pravidlo pochopiteľné "len z textu", teda bez potreby iného výkladu. Je to samostatný článok/paragraf? Odsek? Písmeno? Samostatná veta? Takto by ste dospeli do úplného extrému. Text treba vždy čítať v súvislosti s celým textom.
Ale povedzme si hlavne úplne na rovinu - myslíte si, že by nejakého normálneho občana (na ktorého sa odvolávate) naozaj z čl. 152 ods. 4 napadlo, že v prípade stretu ústavného zákona a ústavy sa nemusí riadiť ústavným zákonom, ale ústavou (čo ste tvrdili na začiatku)? Myslím si, že nie. Také niečo napadne len a len právnikovi - no a od toho už zasa môžeme očakávať nejakú interpretačnú spôsobilosť.
Ondrej Pivarči | 05. 12. 2011 17:24:07
// Reagovať
ad M.N.
ťažké na čítanie? hm ... skúsim s tým čosi urobiť.
Rakúšanom nezávidím pri takom systéme ... ale zase, systém tvoria a aplikujú ľudia, a pokiaľ u nich morálka a etiketa má akú takú úroveň, nepotrebujú všetky strety záujmov riešiť právnou cestou, kdežto u nás sa vyžaduje minimálne sila zákona, resp. najlepšie hrubá sila.
Preto povedzme si úplne na rovinu, kým v Rakúsku môže byť kritika takéhoto existujúceho ústavného systému v AUT iba salónnym cvičením, pretože nútená aplikácia ústavných noriem bude marginálna, v SR sa každé "hlasnejšie kýchnutie" dostane až na Ústavný súd, a nezriedka to nie je len ješitnosťou účastníka konania.
Norma (obsah, význam, pravidlo správania sa či iné pravidlo) v. znenie (text, veta, formálna štruktúra jazyka) ... skúsim analogicky: keď dobrý autor píše literárne dielo, najprv uvedie čitateľa do deja, potom nasleduje zápletka, potom zauzlenie, potom rozuzlenie, potom záver ... táto štruktúra docieli to, že čitateľ si utvorí obraz o tom, čo číta a rozumie tomu, aký obsah chcel autor čitateľovi podať (interpretácia sa potom líši len v subjektívnom postoji jednotlivých čitateľov k dielu, ale nie je spor o obsahu diela)
Takže systematika diela je vecou prirodzenosti, čitateľ nepotrebuje vedieť, že na strane 123 začína zauzlenie a na strane 165 zauzlenie končí, pretože to vycíti aj zo samotného textu, resp. to vycítiť nepotrebuje (je mu to nanič).
A obdobne by na tom mohol byť právny poriadok ... ak existujú interpretačné pravidlá, ktoré sú každému zrozumiteľné (resp. iné nástroje referencie), potom môže adresát právnej normy vnímať jej obsah bez toho, aby musel vedome analyzovať systematické zaradenie normy do väčších celkov, než je bežné pre interpretáciu jazyka (veta, súvetie, nanajvýš odsek).
Základný problém je v tom, že BEŽNÝ ADRESÁT MUSÍ BYŤ SCHOPNÝ poznať normy, ktoré sa ho týkajú, resp. inak ich musí intuitívne dodržiavať. Fikcia "neznalosť práva neospravedlňuje" je
dnes v SR hojne zneužívaná (napr. v spotrebiteľských vzťahoch). Pri svojej takmer úplnej neznalosti rakúskej praktickej aplikácie ich práva si napriek tomu dovolím tvrdiť, že tento fakt sa v Rakúsku podstatne menej zneužíva, ako v SR či ČR. Dané podľa mňa kultúrou, ktorá je daná špecifikami vývoja.
Preto v Rakúsku nie je natoľko kritické, aby bol právny poriadok prehľadný a zrozumiteľný, nakoľko objektívne právo nie je najvyužívanejšou pákou na riešenie stretu záujmov v porovnaní so SR (preto tam možno je viac mediácii, viac mimosúdnych dohôd, poctivých rozhodcovských doložiek [nie typu "dosaď si svojho rozhodcu"] atď.), v SR však akékoľvek nepresnosti v texte, resp. neporiadok v systematike alebo iné činitele, ktoré môžu znamenať dezinterpretáciu normy z textu, naberajú na význame.
V SR totiž padol jeden spoločenský systém (obdobne v ČR), ktorý riadil celé generácie vzťahov a na ktorého silové a iné pôsobenie si ľudia zvykli ("režim '48-'89") a ktorý nastoľoval určité podmienky. Potom došlo ku jeho transformácii metódou "zdivočenia", keď starý poriadok padol a nový sa neimplementoval. Preto hoci bola revolúcia "nežná", v práve a v spoločenských pomeroch to bola revolúcia divoká a prudká. V prvých rokoch po prevrate panovala v SR doslova "právna džungľa", ktorá tu s pár obmenami platí dodnes. A odskáče si to ten adresát normy, ktorý nemá k dispozícii "hrubú silu" (moc) na to, aby presadil svoju interpretáciu. Toto v Rakúsku nezažili (iba v ČR, resp. celom "Ostbloku").
Preto existuje u nás naliehavejšia spoločenská potreba mať zrozumiteľný, presný (možno aj rigídnejší) a najmä prehľadný právny poriadok, než je tomu v AUT, a to z dôvodu "prečistenia Augiášovho chlievu", resp. skultivovania tunajšej právnej džungle. Inšpirácia západnou právnou vedou a právnymi poriadkami je fajn, ale keďže tú konštitucionálnu rozdrobenosť kritizujú podľa Vás aj v samotnom Rakúsku, nebudeme si predsa brať príklad (de lege lata bohužiaľ kráčame obdobným smerom, viď "čierny štvrtok 13.10.").
K Vášmu poslednému odseku ... myslím, že od bežného občana (bohužiaľ) nemožno očakávať, že nejaký čl. 152 ods. 4 Ústavy existuje, preto si tento vždy zavolá na pomoc právnika. A koľko právnikov, toľko interpretácii.
Už ste však zažili 10 rôznych právnických názorov na to, koľko sa má platiť súdny poplatok z podaného návrhu, keď sadzba je 6 % a istina je 100 EUR? Ja nie, pretože tam sa kľučkovať nedá. U právnikov totiž neexistuje "jednotná interpretačná spôsobilosť" a očakávať ju je myslím nezmysel. Buď máme záväzné interpretačné pravidlá (de lege lata nemáme) a tie používame, alebo varíme z vodky (to približne de lege lata robíme) a "koľko Slovákov, toľko politických strán" (lebo každý sa rozumie do riadenia štátu), čiže koľko právnikov, toľko právnych názorov, lebo každý je predsa odborník vo fachu (dilema "ako určiť fachidiota").
Pokiaľ viem, znakom práva je monizmus (jednoliatosť), lenže toto je de lege lata fikcia, pretože určite ste to pravidlo podľa predošlej vety tohto odseku zažili na nejednej diskusii na lexfore, tu či inde.
Rakúšanom nezávidím pri takom systéme ... ale zase, systém tvoria a aplikujú ľudia, a pokiaľ u nich morálka a etiketa má akú takú úroveň, nepotrebujú všetky strety záujmov riešiť právnou cestou, kdežto u nás sa vyžaduje minimálne sila zákona, resp. najlepšie hrubá sila.
Preto povedzme si úplne na rovinu, kým v Rakúsku môže byť kritika takéhoto existujúceho ústavného systému v AUT iba salónnym cvičením, pretože nútená aplikácia ústavných noriem bude marginálna, v SR sa každé "hlasnejšie kýchnutie" dostane až na Ústavný súd, a nezriedka to nie je len ješitnosťou účastníka konania.
Norma (obsah, význam, pravidlo správania sa či iné pravidlo) v. znenie (text, veta, formálna štruktúra jazyka) ... skúsim analogicky: keď dobrý autor píše literárne dielo, najprv uvedie čitateľa do deja, potom nasleduje zápletka, potom zauzlenie, potom rozuzlenie, potom záver ... táto štruktúra docieli to, že čitateľ si utvorí obraz o tom, čo číta a rozumie tomu, aký obsah chcel autor čitateľovi podať (interpretácia sa potom líši len v subjektívnom postoji jednotlivých čitateľov k dielu, ale nie je spor o obsahu diela)
Takže systematika diela je vecou prirodzenosti, čitateľ nepotrebuje vedieť, že na strane 123 začína zauzlenie a na strane 165 zauzlenie končí, pretože to vycíti aj zo samotného textu, resp. to vycítiť nepotrebuje (je mu to nanič).
A obdobne by na tom mohol byť právny poriadok ... ak existujú interpretačné pravidlá, ktoré sú každému zrozumiteľné (resp. iné nástroje referencie), potom môže adresát právnej normy vnímať jej obsah bez toho, aby musel vedome analyzovať systematické zaradenie normy do väčších celkov, než je bežné pre interpretáciu jazyka (veta, súvetie, nanajvýš odsek).
Základný problém je v tom, že BEŽNÝ ADRESÁT MUSÍ BYŤ SCHOPNÝ poznať normy, ktoré sa ho týkajú, resp. inak ich musí intuitívne dodržiavať. Fikcia "neznalosť práva neospravedlňuje" je
dnes v SR hojne zneužívaná (napr. v spotrebiteľských vzťahoch). Pri svojej takmer úplnej neznalosti rakúskej praktickej aplikácie ich práva si napriek tomu dovolím tvrdiť, že tento fakt sa v Rakúsku podstatne menej zneužíva, ako v SR či ČR. Dané podľa mňa kultúrou, ktorá je daná špecifikami vývoja.
Preto v Rakúsku nie je natoľko kritické, aby bol právny poriadok prehľadný a zrozumiteľný, nakoľko objektívne právo nie je najvyužívanejšou pákou na riešenie stretu záujmov v porovnaní so SR (preto tam možno je viac mediácii, viac mimosúdnych dohôd, poctivých rozhodcovských doložiek [nie typu "dosaď si svojho rozhodcu"] atď.), v SR však akékoľvek nepresnosti v texte, resp. neporiadok v systematike alebo iné činitele, ktoré môžu znamenať dezinterpretáciu normy z textu, naberajú na význame.
V SR totiž padol jeden spoločenský systém (obdobne v ČR), ktorý riadil celé generácie vzťahov a na ktorého silové a iné pôsobenie si ľudia zvykli ("režim '48-'89") a ktorý nastoľoval určité podmienky. Potom došlo ku jeho transformácii metódou "zdivočenia", keď starý poriadok padol a nový sa neimplementoval. Preto hoci bola revolúcia "nežná", v práve a v spoločenských pomeroch to bola revolúcia divoká a prudká. V prvých rokoch po prevrate panovala v SR doslova "právna džungľa", ktorá tu s pár obmenami platí dodnes. A odskáče si to ten adresát normy, ktorý nemá k dispozícii "hrubú silu" (moc) na to, aby presadil svoju interpretáciu. Toto v Rakúsku nezažili (iba v ČR, resp. celom "Ostbloku").
Preto existuje u nás naliehavejšia spoločenská potreba mať zrozumiteľný, presný (možno aj rigídnejší) a najmä prehľadný právny poriadok, než je tomu v AUT, a to z dôvodu "prečistenia Augiášovho chlievu", resp. skultivovania tunajšej právnej džungle. Inšpirácia západnou právnou vedou a právnymi poriadkami je fajn, ale keďže tú konštitucionálnu rozdrobenosť kritizujú podľa Vás aj v samotnom Rakúsku, nebudeme si predsa brať príklad (de lege lata bohužiaľ kráčame obdobným smerom, viď "čierny štvrtok 13.10.").
K Vášmu poslednému odseku ... myslím, že od bežného občana (bohužiaľ) nemožno očakávať, že nejaký čl. 152 ods. 4 Ústavy existuje, preto si tento vždy zavolá na pomoc právnika. A koľko právnikov, toľko interpretácii.
Už ste však zažili 10 rôznych právnických názorov na to, koľko sa má platiť súdny poplatok z podaného návrhu, keď sadzba je 6 % a istina je 100 EUR? Ja nie, pretože tam sa kľučkovať nedá. U právnikov totiž neexistuje "jednotná interpretačná spôsobilosť" a očakávať ju je myslím nezmysel. Buď máme záväzné interpretačné pravidlá (de lege lata nemáme) a tie používame, alebo varíme z vodky (to približne de lege lata robíme) a "koľko Slovákov, toľko politických strán" (lebo každý sa rozumie do riadenia štátu), čiže koľko právnikov, toľko právnych názorov, lebo každý je predsa odborník vo fachu (dilema "ako určiť fachidiota").
Pokiaľ viem, znakom práva je monizmus (jednoliatosť), lenže toto je de lege lata fikcia, pretože určite ste to pravidlo podľa predošlej vety tohto odseku zažili na nejednej diskusii na lexfore, tu či inde.
Michal Novotný | 06. 12. 2011 09:30:11
// Reagovať
AD
Len na vyjasnenie, ja som ten odkaz na rakúske ústavnoprávne debaty a problémy nechcel dať celkom ako argument, ale len som chcel tak nejak "relativizovať" Váš odsudok (v niektorom zo skorších komentárov), že je to naša špecialita, ktorú treba vymiesť. Samozrejme, nemožno to vnímať ani tak, že keď to majú tam, je to dobre aj u nás.
Ja s Vami súhlasím, že je dobré mať prehľadný právny poriadok, zrozumiteľný každému (alebo väčšine), aj keď v niektorých riešeniach sa s Vami nezhodnem. Lenže - a to je primárne moje hlavné posolstvo, ktoré sa snažím v týchto príspevkoch zdôrazňovať - toto je nejaká idea, ktorú by sme síce všetci radi mali, ale na to, aby sa stala právne zaujímavou, musí ju najskôr ústavodarca príslušným spôsobom formulovať a zakotviť. Inak povedané, takáto idea musí najskôr získať demokratickú legitimáciu, a to demokratickú legitimáciou najvyššiu v podobe ústavnej normy. Pokiaľ tak ústavodarca neurobí, nemôžeme ju tam násilne pchať pokrúteným výkladom štyroch článkov ústavy. De lege lata totiž táto idea vo vzťahu k ústavnému právu (t.j. ústave a ústavným zákonom) v ústave nijako vyjadrená nie je.
Navyše, vo Vašom výpočte problémov v skutočnosti nejde o problém normotvorby, ale o problém aplikácie. Iste, všetci vieme, čo sú zač naše súdy a verejná správa. Právnemu štátu by preto omnoho viac pomohlo, ak by bol "poriadok" pri aplikácii, nielen pri tvorbe práva. Lenže, riešenie, ktoré vy ponúkate, znova a znova smeruje len a len k aplikácii - pretože v konečnom dôsledku by všetky problémy okolo vzťahov ústavy a ústavných zákonov musel rozhodnúť "súd" - hoci aj s prídomkom "Ústavný".
Nakoniec sa vrátim na začiatok - v Rakúsku už ÚS tiež zrušil jedno ústavné ustanovenie v obyčajnom zákone (podrobne o tom píše aj tá Breichová-Lapčáková vo svojom článku v JR) a bolo z toho veľké haló a dodnes je to s obľubou citované všetkými našimi zástancami podobného postupu u nás. V Rakúsku však prebieha aj kritická diskusia. Jedným z takých kritických príspevkov je aj starý, ale podľa mňa stále aktuálny príspevok prof. Oehlingera, (emeritného) profesora ústavného práva vo Viedni, s názvom "Ústavodarstvo a ústavné súdnictvo", s ktorým plne súhlasím a ktorý celú podstatu vystihol takto (dovolím si citovať v originále):
"Wie bedeutsam aber die Gesetzesprüfungskompetenz des VfGH auch immer ist, ihre Grenze ergibt sich aus dem bundesverfassungsgesetzlichen System der parlamentarischen Demokratie mit seiner Letztentscheidungskompetenz des Bundesverfassungsgesetzgebers. Verfassungsbestimmungen der skizzierten Art sind daher verfassungsrechtlich nicht angreifbar. Ihre Problematik ist keine verfassungsrechtliche, wohl aber eine verfassungspolitische. Mit seiner Letztentscheidungskompetenz trägt der Bundesverfassungsgesetzgeber auch die Verantwortung für den Zustand des Verfassungsrechts.".
Ak by ste mali záujem o celý článok, môžem poskytnúť, stačí mi napísať na mail michal.novotny@weinholdlegal.com.
Ja s Vami súhlasím, že je dobré mať prehľadný právny poriadok, zrozumiteľný každému (alebo väčšine), aj keď v niektorých riešeniach sa s Vami nezhodnem. Lenže - a to je primárne moje hlavné posolstvo, ktoré sa snažím v týchto príspevkoch zdôrazňovať - toto je nejaká idea, ktorú by sme síce všetci radi mali, ale na to, aby sa stala právne zaujímavou, musí ju najskôr ústavodarca príslušným spôsobom formulovať a zakotviť. Inak povedané, takáto idea musí najskôr získať demokratickú legitimáciu, a to demokratickú legitimáciou najvyššiu v podobe ústavnej normy. Pokiaľ tak ústavodarca neurobí, nemôžeme ju tam násilne pchať pokrúteným výkladom štyroch článkov ústavy. De lege lata totiž táto idea vo vzťahu k ústavnému právu (t.j. ústave a ústavným zákonom) v ústave nijako vyjadrená nie je.
Navyše, vo Vašom výpočte problémov v skutočnosti nejde o problém normotvorby, ale o problém aplikácie. Iste, všetci vieme, čo sú zač naše súdy a verejná správa. Právnemu štátu by preto omnoho viac pomohlo, ak by bol "poriadok" pri aplikácii, nielen pri tvorbe práva. Lenže, riešenie, ktoré vy ponúkate, znova a znova smeruje len a len k aplikácii - pretože v konečnom dôsledku by všetky problémy okolo vzťahov ústavy a ústavných zákonov musel rozhodnúť "súd" - hoci aj s prídomkom "Ústavný".
Nakoniec sa vrátim na začiatok - v Rakúsku už ÚS tiež zrušil jedno ústavné ustanovenie v obyčajnom zákone (podrobne o tom píše aj tá Breichová-Lapčáková vo svojom článku v JR) a bolo z toho veľké haló a dodnes je to s obľubou citované všetkými našimi zástancami podobného postupu u nás. V Rakúsku však prebieha aj kritická diskusia. Jedným z takých kritických príspevkov je aj starý, ale podľa mňa stále aktuálny príspevok prof. Oehlingera, (emeritného) profesora ústavného práva vo Viedni, s názvom "Ústavodarstvo a ústavné súdnictvo", s ktorým plne súhlasím a ktorý celú podstatu vystihol takto (dovolím si citovať v originále):
"Wie bedeutsam aber die Gesetzesprüfungskompetenz des VfGH auch immer ist, ihre Grenze ergibt sich aus dem bundesverfassungsgesetzlichen System der parlamentarischen Demokratie mit seiner Letztentscheidungskompetenz des Bundesverfassungsgesetzgebers. Verfassungsbestimmungen der skizzierten Art sind daher verfassungsrechtlich nicht angreifbar. Ihre Problematik ist keine verfassungsrechtliche, wohl aber eine verfassungspolitische. Mit seiner Letztentscheidungskompetenz trägt der Bundesverfassungsgesetzgeber auch die Verantwortung für den Zustand des Verfassungsrechts.".
Ak by ste mali záujem o celý článok, môžem poskytnúť, stačí mi napísať na mail michal.novotny@weinholdlegal.com.
