Ústavný súd o výklade práva: impulzy pre zmenu právneho myslenia

Ústavný súd sa v týchto právnych vetách vyjadruje napríklad k používaniu jazykového výkladu (ktorý je súdmi používaný niekedy skoro výlučne), k poradiu používania výkladových metód, k možnosti a povinnosti odchýliť sa od doslovného významu právneho predpisu, k povinnosti riadiť sa zmyslom a účelom zákona alebo k prednosti ústavne súladného výkladu pred inými výkladovými metódami.

Nižšie sú citáty z niektorých rozhodnutí Ústavného súdu SR:

Ústavný súd SR k výkladu práva v náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 uvádza:
„Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.

V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom.

Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“

K používaniu jazykového výkladu sa Ústavný súd vyjadril aj v náleze sp. zn. I. ÚS 243/07:
„Ako v prípade výkladu právneho predpisu, tak v prípade zmluvy rovnako platí, že jazykový výklad predstavuje prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme. Je východiskom na objasnenie a ujasnenie si jej obsahu, zmyslu a účelu.“.

V náleze sp. zn. I. ÚS 243/07 ústavný súd naznačil príklon k téze, že právo je fenomén argumentatívny – čo znamená, že k tomu, čo je právom (t.j. čo je významom právneho predpisu – právnou normou) sa dopracovávame procesom argumentácie, v ktorom súperia rôzne argumenty a najlepší a najpresvedčivejší z týchto argumentov nakoniec určí výsledok:
„Vo všeobecnej rovine nemožno presne vyjadriť hierarchiu jednotlivých interpretačných argumentov ani špecifikovať okolnosti, za ktorých má mať jednotlivý argument prednosť pred argumentom iným. ... Súd musí prihliadať k vzájomným vzťahom jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť s ohľadom na špecifikum danej kauzy, a nie tieto kritériá iba mechanicky aplikovať. Takýto prístup je zároveň prístupom modernej judikatúry, ktorá postupne nahrádza formálne legalistický pohľad na právo pohľadom, ktorým sa sudca usiluje poskytnúť najlepšie vyargumentovanú odpoveď na právne a skutkové otázky, ktoré pred neho strany sporu predložia.“

(Inak, Viktor Knapp vo svojej „Teórii práva“ tiež hovorí, že „poznanie práva, právnych inštitútov atď. a dôsledne ani zistenie quid iuris v určitom prípade nemožno odvodiť z axióm, ale je spravidla potrebné sa k nemu dopracovať argumentáciou v prospech niektorej z viacerých možností.“ Pozri KNAPP, V.: Teorie práva. Praha : C.H.Beck, 1995, s. 167.)

K skutočnosti, že ústavne súladný výklad musí mať prednosť pred inými metódami výkladu, sa ústavný súd vyjadril vo viacerých rozhodnutiach nasledovne:
„Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd...” (napr. II. ÚS 148/06, III. ÚS 348/06, IV. ÚS 209/07, podobne aj I. ÚS 252/07).

Pre zaujímavosť uvádzam ešte známy citát z nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 33/97, ktorý bol následne reprodukovaný v mnohých rozhodnutiach českého ústavného súdu a ktorý bol jedným z dôrazných odkazov ústavného súdu adresovaných všeobecným súdom, podnecujúcich všeobecné súdy ku zmene právneho myslenia:
„Naprosto neudržitelným momentem používání práva je jeho aplikace, vycházející pouze z jeho jazykového výkladu. ... Mechanická aplikace abstrahující, resp. neuvědomující si, a to buď úmyslně, nebo v důsledku nevzdělanosti, smysl a účel právní normy, činí z práva nástroj odcizení a absurdity.“

A v náleze sp. zn. Pl. ÚS 21/96 Ústavný súd Českej republiky zasa konštatoval, že „účel a zmysel zákona nie je možné... hľadať len v slovách a vetách právneho predpisu, pretože v právnom predpise sú a musia byť vždy obsiahnuté i princípy uznávané demokratickými právnymi štátmi.“.