Uhorková sezóna a jej plody alebo otázniky nad zodpovednosťou štátu za škodu a za nezákonné rozhodnutia

Prvým je novela zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorú na konci júna 2012 predložilo do medzirezortného pripomienkového konania Ministerstvo spravodlivosti SR.

Vzhľadom na skutočnosť, že navrhnuté zmeny sa podstatne (a negatívne) môžu dotknúť podmienok uplatňovania náhrady škody občanmi voči štátu, združenie VIA IURIS, ktoré sa dlhodobo venuje téme zodpovednosti verejných činiteľov, pripravilo k uvedenému zákonu pripomienky, ktorých časť bola ministerstvom akceptovaná.

Súčasné znenie novely už napr. nestanovuje požiadavku, aby žiadateľ spolu so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody predložil všetky listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva, pričom ich nepredloženie malo byť sankcionované neprihliadaním na žiadosť. VIA IURIS v nadväznosti na uvedené upozorňovalo, že zakotvením takejto povinnosti hrozí riziko „obštrukcií“ zo strany štátnych úradov, resp. marenie práva poškodených na náhradu škody.

Ďalej VIA IURIS pripomienkovalo zavedenie osobitnej subjektívnej šesťmesačnej premlčacej lehoty pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a úpravu podmienok za ktorých si štát uplatňuje regresnú náhradu voči subjektu, ktorý vydal nezákonné rozhodnutie alebo sa podieľal na nesprávnom úradnom postupe. Osobitná premlčacia lehota pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bola zo zákona vypustená. Pokiaľ ide o uplatňovanie regresu voči zodpovednému orgánu, zákon hovorí, že štát upustí od vymáhania regresnej náhrady alebo jej časti, len ak škoda nebola spôsobená svojvoľným rozhodnutím, ktoré zjavne nemá oporu v právnom poriadku alebo ak regresnú náhradu nie je možné vymôcť. To však znamená, že pravdepodobne dôjde k poklesu prípadov uplatňovania regresu, pretože prípadov, kedy bude možné bezpochyby konštatovať, že ide o svojvoľné rozhodnutie, ktoré zjavne nemá oporu v právnom poriadku, nebude veľa (viac prípadov zrejme bude „na hrane“). Nová zákonná úprava teda nebude prispievať k zvyšovaniu zodpovednosti orgánov verejnej správy a náklady spojené s náhradou škody bude znášať štát. Pokiaľ ide o následné uplatňovanie nároku na náhradu škody voči zodpovedným zamestnancom, pôvodná povinnosť orgánu verejnej moci uplatňovať si náhradu, ak škoda bola spôsobená zavinením zamestnanca bola modifikovaná tak, že príslušný orgán je povinný uplatniť si voči zodpovedným zamestnancom nárok na náhradu škody, ak škoda bola spôsobená úmyselným konaním, pričom zákonná možnosť uplatniť si takýto nárok sa vzťahuje na škodu spôsobenú z nedbanlivosti.

Oblasť zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci neobišiel ani ďalší návrh zákona (v tomto prípade vládny návrh zákona, ktorý už prešiel prvým čítaním v Národnej rade SR), a to novela zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch, ktorá mení aj ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

Novelou sa navrhuje vypustiť zo zákona o súdnych poplatkoch ustanovenie, ktoré súdne konania o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom zaraďovalo medzi konania oslobodené od súdneho poplatku. Znamená to, že občan postihnutý vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávnym úradným postupom, ktorý si uplatní nárok na náhradu škody na súde, bude musieť za žalobu zaplatiť súdny poplatok (6% z požadovanej sumy náhrady škody), inak súd o nej nebude konať.

Podľa dôvodovej správy k zákonu je dôvodom „spoplatnenia“ týchto konaní potreba reagovať na nárast právne neodôvodnených žalôb o náhradu škody. Čo sa však v skutočnosti skrýva za uvedenou zmenou? Čo nemožno poprieť je fakt, že štát nemá záujem na tom, aby boli podávané žaloby na náhradu škody spôsobenej štátnymi orgánmi, pretože v hre sú finančné prostriedky, ktorými disponuje. Súčasne nemožno poprieť to, že spoplatnenie žaloby na náhradu škody voči štátu sa negatívne dotkne práva občanov na to, aby ich záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), pričom je dôležité poznamenať, že títo občania neiniciujú spor na základe súkromných záväzkovoprávnych vzťahov, ale na základe toho, že boli poškodení štátom, ktorý má vo vzťahu k nim spravidla nie rovné, ale autoritatívne postavenie.

Novela súčasne zvyšuje poplatky za preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy súdmi v rámci správneho súdnictva. Zvyšujú sa všetky poplatky (napr. poplatok z návrhu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zo 66 eur na 70 eur, poplatok za konanie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu z 33 eur na 70 eur, ak rozhodol okresný alebo krajský súd). Zásadným spôsobom sa však zvyšuje poplatok za podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutí orgánov štátnej správy s pôsobnosťou pre celé územie SR (okrem ministerstiev), ktoré rozhodli vo veci aj v prvom stupni, a to zo 66 eur na 500 eur. Ak bola rozhodnutím uložená pokuta, okrem súdneho poplatku bude potrebné uhradiť aj 1% z výšky uloženej pokuty (najviac 20 000 eur). Z praktického hľadiska pôjde o preskúmavanie rozhodnutí tzv. ostatných ústredných orgánov štátnej správy (napr. Úrad vlády SR, Protimonopolný úrad, Štatistický úrad, Úrad jadrového dozoru, Úrad priemyselného vlastníctva a i.), ale i ďalších štátnych orgánov (napr. Úrad na ochranu osobných údajov, Telekomunikačný úrad, Úrad pre verejné obstarávanie), ktoré majú celoslovenskú pôsobnosť (a rozhodujú vo veci aj v prvom stupni).

Dôvodová správa k návrhu zákona hovorí, že týmto spôsobom sa zvýrazní náročnosť a ekonomický dosah konania a rozhodovania súdov v správnom súdnictve, kde konanie spravidla končí na Najvyššom súde SR. V tejto súvislosti si však treba uvedomiť, že súdy v správnom súdnictve nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodnutí, ale výlučne ich zákonnosť, pričom sa všeobecne uplatňuje kasačný princíp. Povinnosť dohliadať nad zákonnosťou rozhodnutí a postupov správnych orgánov súdom vyplýva priamo z Ústavy SR. Zdá sa mi teda nesprávne vyvolávať dojem akejsi „nadpráce“ súdov pri prieskume rozhodnutí orgánov štátnej správy s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky, ktoré rozhodli vo veci aj v prvom stupni, v porovnaní s prieskumom rozhodnutí ostatných orgánov verejnej správy. Všetky konania v správnom súdnictve totiž môžu skončiť na Najvyššom súde SR. Uvedené zvýšenie poplatkov môže pritom vytvárať výraznú bariéru pre prístup fyzických a právnických osôb, ktorých práva alebo oprávnené záujmy boli rozhodnutím takýchto orgánov verejnej správy dotknuté, k spravodlivosti. Neobstojí ani argument, že účastníkmi týchto konaní budú zväčša len podnikateľské subjekty (napr. v konaniach o preskúmanie zákonností rozhodnutí tzv. regulačných orgánov), pretože napr. v prípade Úradu jadrového dozoru, ktorý je zároveň stavebným orgánom pre jadrové zariadenia (teda rozhoduje aj o umiestnení stavby jadrovej elektrárne alebo o stavebnom povolení na ňu), môžu mať záujem na preskúmaní jeho rozhodnutia i nepodnikateľské subjekty (napr. radoví občania). Rovnako to platí napr. pre Štatistický úrad, Úrad na ochranu osobných údajov alebo všetky ostatné orgány s celoslovenskou pôsobnosťou ohľadom rozhodnutí o nesprístupnení informácií v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám.

Zvyšovanie súdnych poplatkov výlučne v konaniach, kde sa má preskúmavať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej moci (t.j. orgánov štátu) v nadväznosti na zrušenie vecného oslobodenia konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym postupom od súdneho poplatku dáva tušiť snahu štátu o elimináciu takýchto konaní. Štát by však nemal chrániť seba pred občanmi, štát by mal chrániť občanov...

Darina Štoffová, spolupracujúca právnička VIA IURIS