K jednému nálezu ústavného súdu

Prokurátor požadoval vyslovenie nesúladu viacerých ustanovení zákona s rôznymi článkami Ústavy SR. Avšak z hľadiska záujmu inej ako bezprostredne dotknutej verejnosti, bolo, podľa môjho názoru, najdôležitejšie odpovedať právne záväzným spôsobom na otázku, ktorá by sa dala načrtnúť v spojení „ochrana prírody (resp. životného prostredia) vs. využívanie vlastníctva“; teda aký je vzťah týchto dvoch základných práv definovaných Ústavou SR podľa Ústavného súdu?

1. októbra 2008 Ústavný súd vydal v tejto veci svoj nález (č. PL. ÚS 22/06), pričom návrhu v takmer celom rozsahu nevyhovel a v malej časti návrhu konanie zastavil. Inými slovami, Ústavný súd rozhodol, že ustanovenia zákona o ochrane prírody, ktoré boli Generálnym prokurátorom navrhnuté označiť ako protiústavné, sú v súlade s Ústavou SR.

Vo svojom náleze sa Ústavný súd, okrem iného, dôkladne zaoberal práve aj vyššie spomenutou otázkou vzťahu využívania vlastníctva a ochrany prírody. Na niektoré názory Ústavného súdu by som v tejto súvislosti rád poukázal.

Základným a určujúcim ústavnoprávnym rámcom, ktorý vymedzuje vzťah využívania vlastníctva a ochrany prírody, alebo životného prostredia vo všeobecnosti, je uvedený v čl. 20 ods. 3 ústavy („Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných, alebo v rozpore so všeobecne záväznými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.“) a v čl. 44 ods. 3 ústavy („Nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky.“). K tomuto je potrebné poznamenať, že zákonom, ktorý stanovuje prípustnú mieru zásahov do prírody, je zákon o ochrane prírody.

Ústavný súd vo svojom náleze konštatuje, že ústavou garantované základné právo na využívanie vlastníctva nie je nadradené ústavne garantovanému základnému právu na priaznivé životné prostredie, ale naopak, tieto dve základné práva sa navzájom dopĺňajú a vytvárajú koherentný vzťah, keď jedno základné právo dopĺňa a vytvára hranice toho druhého. Uplatnením jedného z nich nesmie dôjsť k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu toho druhého z nich. V tejto súvislosti, je zákon o ochrane prírody tým, ktorý stanovuje mieru využívania vlastníckeho práva z hľadiska ochrany prírody, čím zároveň definuje jeho obsah.

Podľa názoru Ústavného súdu „opatrenia vyplývajúce zo zákazov a iných podmienok ochrany prírody... obmedzujú okrem dotknutej skupiny vlastníkov aj ďalšie subjekty práva, sledujúc legitímny cieľ ochrany ekologickej stability a trvalé udržiavanie a obnovovanie a racionálne využívanie prírodných zdrojov, keďže sa prostredníctvom svojho vlastníctva priamo, alebo nepriamo podieľajú na využívaní uvedených prírodných zdrojov alebo majú možnosť sa na ich využívaní podieľať, pričom ochrana a zachovanie týchto zdrojov prispieva k ochrane a zachovaniu hodnoty samotného vlastníctva dotknutých vlastníkov“. Čl. 20 ods. 3 ústavy bráni vlastníkovi v bezohľadnom výkone vlastníckeho práva nad mieru ustanovenú zákonom. Vlastníka nemožno oslobodiť od povinnosti nepoškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie a to ani zákonom, pretože výkon vlastníckeho práva je v záujme zachovania iných práv limitovaný ústavou určenými medzami.

Ústavný súd sa zároveň vyjadril, že vylúčenie bezohľadnej dispozície s majetkom podľa čl. 20. ods. 3 ústavy nemožno zároveň stotožniť s núteným obmedzením vlastníka podľa čl. 20 ods. 4 ústavy („Vyvlastnenie, alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miera a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.“), pretože to predstavuje individuálny selektívny zásah do postavenia konkrétneho vlastníka. V čl. 20 ods. 3 sa ustanovuje základná ústavná požiadavka zachovania spravodlivej rovnováhy medzi rozsahom práv vlastníka a právami tretích osôb zaručených, okrem iného aj v čl. 44. ods. 1 ústavy („Každý má právo na priaznivé životné prostredie.“). V tejto súvislosti ešte ústavný súd poznamenáva, že právo na priaznivé životné prostredie sa nepriznáva zákonom, ale (rovnako ako právo na využívanie vlastníctva) ústavou. Inými slovami, vlastník, výkonom svojho vlastníckeho práva nesmie zasahovať do práva na priaznivé životné prostredie nad mieru stanovenú zákonom (v tomto prípade zákonom o ochrane prírody), pretože by tým neoprávnene zasahoval do práv iných osôb.

Zákon o ochrane prírody definuje tzv. „náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania pozemkov“, čo je v skratke vyplatenie finančnej náhrady za obmedzenia využívania vlastníctva spôsobené zákonom o ochrane prírody. To však podľa názoru ústavného súdu nie je náhrada definovaná v citovanom čl. 20 ods. 4 ústavy, ale rešpektovanie zachovania spravodlivej rovnováhy pri ochrane základných práv definovaných v čl. 20 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti je dôležitý aj názor Ústavného súdu, na to, ako má byť takáto finančná náhrada definovaná. Podľa názoru Ústavného súdu, v čase vzniku obmedzenia nemusí byť určená presná suma náhrady, avšak vlastníkovi musí byť známy spôsob, akým sa suma náhrady určí a podmienky, podľa ktorých sa bude meniť.

Domnievam sa, že je v prospech veci, že Ústavný súd jasne definoval vzťah využívania vlastníctva a ochrany prírody, pretože tým právne záväzným spôsobom stanovil hranice, v ktorých sa dotknuté subjekty môžu pohybovať a zároveň tým uzavrel dlhé kolo sporov, ktoré právo z uvedených je „ústavnejšie“ než to druhé. Domnievam sa zároveň, že to je dobrý začiatok na otvorenie nového prístupu k vzťahu vlastníctvo vs. ochrana prírody.

Je samozrejmé, že zmysluplná ochrana prírody nie je možná bez aktívneho a pozitívneho prispenia tých, ktorí dotknuté pozemky využívajú a vlastnia, čo predpokladá spravodlivý a otvorený prístup k nim zo strany dotknutých štátnych orgánov i zo strany ochranárskej verejnosti. Prvý krok k takémuto prístupu vidím v začatí otvorenej diskusie a zároveň v nastaveniu takého systému vyplácania náhrad za obmedzenie bežného obhospodarovania, ktorý prinesie spokojnosť na strane dotknutých vlastníkov (v tejto súvislosti si dovoľujem poznamenať, že na Ministerstve životného prostredia SR bol vypracovaný komplexný návrh nového systému náhrad za obmedzenie bežného obhospodarovania, ktorý, podľa môjho názoru, znamenal značný pokrok v tejto problematike, avšak žiadna diskusia o ňom s vlastníkmi neprebehla a v súčasnosti je zrejme ukrytý v niektorom „šuflíku“ ministerstva. Tento návrh bol verejne prezentovaný napr. tu).

Zároveň sa domnievam, že na to, aby sa zmenil prístup verejnosti (teda tých, ktorých právo na priaznivé životné prostredie je výkonom vlastníckeho práva dotknuté) k vlastníkom dotknutých pozemkov, je potrebné aby i oni svoje vlastníctvo využívali v súlade s horeuvedenými názormi Ústavného súdu, čo predpokladá využívanie pozemkov takým spôsobom, ktorý nepoškodzuje prírodné hodnoty nachádzajúce sa na pozemku v ich vlastníctve. V prípade, ak vlastníci budú využívať svoje vlastníctvo bez ohľadu na prítomné prírodné hodnoty a s vidinou momentálneho finančného zisku, nikdy sa im nepodarí získať na svoju stranu dotknutú verejnosť a k horeuvedenému dialógu nikdy nedôjde. Zároveň budú títo vlastníci postupovať v rozpore s právne záväznými názormi ústavného súdu.

Predmetný nález Ústavného súdu SR je možné získať na jeho internetových stránkach.