Chcel by som opraviť svoju nedôslednosť pri tom, ako som prechádzal rozhodnutia ÚS pri vyhľadávaní právnych viet. Neuvedomil som si, že v roku 2001 sa zmenil právny stav, do tohto času ÚS nemohol rozhodovať o odložení vykonateľnosti rozhodnutia súdu, ani o jeho zrušení, ale len o rozhodnutiach orgánov verejnej správy. Z uvedeného dôvodu už nie je možné aplikovať posledné 2 citované právne vety ÚS v článku. Za chybu sa ospravedlňujem.
Nič to však nemení na podstate článku.
Kto ustráži ochrancu ústavnosti?
Imrich Vozár | 17. 11. 2009 | komentárov: 5
V poslednom čase ma ústavný súd viackrát nepríjemne prekvapil spôsobom ako rozhodol, či rozhodoval v niektorých prípadoch vo veciach, ktoré patria do jeho rozhodovacej právomoci. Rád by som na jednu z nich, aspoň v stručnosti, poukázal. K tomu aspoň krátky úvod.
Je neodškriepiteľným faktom (čo vo svojej rozhodovacej praxi mnohokrát potvrdil aj ústavný súd), že k základným znakom právneho štátu patrí aj princíp právnej istoty. Z rozhodovacej praxe ústavného súdu je zároveň zrejmé, že k základným znakom princípu právnej istoty patrí aj to, aby rozhodnutia súdov (ústavný súd nevynímajúc) boli takého charakteru, aby výklad a aplikácia právnych noriem, ktoré súdy svojimi rozhodnutiami vykonajú, objasnili tieto právne normy a to najmä pre tých, ktorým sú tieto právne normy určené. Súdy by mali dbať o to (resp. by k tomu mali vyvinúť čo najširšiu snahu), aby svojim pôsobením „zjednodušovali a ukazovali“ cestu pre správnu a právne súladnú aplikáciu právnych noriem a to najmä preto, že výklad právnych noriem a spôsob, akým je tento „uvedený do života“, prostredníctvom nimi vydávaných rozhodnutí je právne záväzným (minimálne pre dotknutých účastníkov, ktorým sú rozhodnutia určené). V prípade ak súd svojim rozhodnutím spôsobí to, že tí, ktorých sa dané rozhodnutie týka, nevedia, ako sa podľa neho zachovať a teda súd im svojim rozhodnutím „neukáže a nezjednoduší“ cestu, akým spôsobom právnu normu aplikovať (napr. ak sú na základe rozhodnutia súdu možné dva legálne, avšak úplne protichodné možnosti ako podľa súdneho rozhodnutia postupovať), je, podľa môjho názoru, takýto postup súdu v rozpore s princípom právnej istoty.
Domnievam sa, že najmä ústavný súd (teda ten súd, ktorý by mal v prvom rade dodržiavať základné ústavné princípy, keďže rozhoduje o súlade právnych noriem s ústavou, či o porušení ústavných práv a tvorí základný pilier tretej zložky moci v štáte) by si mal dávať čo najväčší pozor na to, aby svojim rozhodovaním a spôsobom, akým k nemu pristupuje, nevyvolával pochybnosti o tom, čo jeho rozhodnutie vyvolá a aké bude mať následky. Najmä ústavný súd by nemal svojim rozhodovaním prispievať k právnej neistote dotknutých subjektov a naopak mal by byť garantom dodržiavania ústavných princípov, okrem iného aj princípu právnej istoty. V opačnom prípade svojim rozhodovaním devalvuje právny systém ako taký a vonkoncom neprispieva k vážnosti a rešpektovania svojho mena a najmä právomoci, ktorú mu ústava zveruje.
V mediálne veľmi sledovanom prípade povoľovania skládky odpadov v Pezinku, o ktorom právoplatne rozhodol Najvyšší súd SR, bola prevádzkovateľom skládky podaná ústavná sťažnosť voči porušeniu jeho ústavných práv. Túto sťažnosti ústavný súd prijal na ďalšie konanie, pričom zároveň pozastavil vykonateľnosť právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu.
Ústavný súd odložil vykonateľnosť rozhodnutia najvyššieho súdu na základe ustanovenia § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde a konaní pred ním, podľa ktorého „Ústavný súd môže na návrh sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.“. Z uvedeného je zrejmé, že ústavný súd považoval rozhodnutie najvyššieho súdu pri jeho prvotnom posúdení, na základe ktorého prijal sťažnosť na ďalšie konanie, za také, ktorého výkon by znamenal väčšiu ujmu pre sťažovateľa, než pre ostatné osoby, ktoré boli výkonom rozhodnutia dotknuté. Zároveň, ústavný súd, pri rozhodovaní o odložení vykonateľnosti nevidel rozpor s iným dôležitým verejným záujmom.
Ústavný súd SR rozhodol o odložení vykonateľnosti rozhodnutia pri vedomí, že
- je zrejmé, že predmetné rozhodnutie vydal najvyšší súd, ako najvyšší orgán všeobecnej sústavy súdov SR a ako najvyššia súdna inštancia na ochranu zákonnosti (v zmysle § 8 ods. 3 zákona o súdoch najvyšší súd „dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vlastnou rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a zverejňuje právoplatné súdne rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.“). Vzhľadom k tomu, že odloženie vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia je svojou povahou výnimočným opatrením (v zásade platí, že ústavná sťažnosť nemá odkladný účinok), musel ústavný súd považovať rozhodnutie najvyššieho súdu, už pri prvotnom posúdení za spôsobilé poškodiť ústavné práva sťažovateľa takým závažným spôsobom, že bolo potrebné pozastaviť jeho vykonateľnosť.
- je zrejmé, že odloženie vykonateľnosti sa závažným (negatívnym) spôsobom dotklo aj pôvodných účastníkov sporu pred najvyšším súdom – a to najmä dotknutých občanov, ktorí poukazovali na nezákonnosti, ktoré sprevádzali povoľovanie skládky a ktorým dal najvyšší súd za pravdu. Je samozrejmé, že účastníci konania žili v domnienke nedotknuteľnosti a správnosti právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu, a to v súlade s princípom právnej istoty.
- je zrejmé, že účastníci konania pred najvyšším súdom sa nijakým spôsobom nemôžu voči rozhodnutiu ústavného súdu o odložení vykonateľnosti právnym spôsobom brániť – a to najmä preto, že zákon neumožňuje, aby sa v tomto konaní stali jeho účastníkmi (a to ani vedľajšími účastníkmi).
- je zrejmé, že rozhodnutie o odložení vykonateľnosti spôsobilo možnosť dvojakého výkladu, ako podľa neho postupovať. Na jednej strane existuje právoplatné rozhodnutie najvyššieho súdu (ktoré môže zrušiť ústavný súd len meritórnym rozhodnutím vo veci), avšak na druhej strane toto rozhodnutie nie je dočasne vykonateľné (zrejme až do času, kým ústavný súd nerozhodne o jeho zrušení, alebo potvrdení). Na základe uvedeného vznikol zaujímavý spor, ktorý v sebe nesie znaky sporu akademického, avšak s výraznými praktickými dôsledkami. Sťažovateľ si toto rozhodnutie ústavného súdu vyložil tak, že v zásade „obnovilo platnosť“ rozhodnutia, ktorým bolo prevádzkovanie skládky povolené a opätovne začal skládku prevádzkovať. Na druhej strane „víťazní“ účastníci sporu pred najvyšším súdom tvrdia, že toto rozhodnutie v žiadnom prípade neruší právoplatné rozhodnutie najvyššieho súdu a teda ani neobnovuje platnosť povoľovacieho rozhodnutia na prevádzkovanie skládky a skládka sa podľa ich názoru prevádzkuje v súčasnosti nelegálnym spôsobom.
- je zrejmé, že v tejto reálnej situácii (keď si sťažovateľ vysvetlil rozhodnutie ústavného súdu, ako také, ktoré mu umožňuje prevádzkovať skládku) je možná teoretická predstava, že ústavný súd sa vo svojom meritórnom rozhodnutí (pričom vôbec nie je isté, ako dlho bude toto rozhodovanie trvať) vysloví, že rozhodnutie najvyššieho súdu nespôsobilo porušenie základných práv sťažovateľa ... následne potom vzniká otázka ako sa bude posudzovať súčasná činnosť prevádzkovateľa skládky - bude posúdená ako zákonná, alebo nie, príp. kto ponesie zodpovednosť za škodu, ktorá prevádzkovaním skládky medzičasom vznikne? A kto si náhradu tejto škody bude uplatňovať ?
- v neposlednom rade je zrejmé, že ústavný súd sa svojim rozhodnutím odhodlal chrániť právo sťažovateľa - vulgárne povedané – „na prevádzkovanie skládky“ a uznal, že výkonom právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu by porušenie tohto práva znamenalo väčšiu ujmu, než porušenie práva „víťazných“ účastníkov konania pred najvyšším súdom, ktoré svojim právoplatným rozhodnutím práve najvyšší súd ochraňoval.
Za týchto okolností Ústavný súd SR rozhodol o dočasnom odložení vykonateľnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ... a z pomerne jednoznačnej, právom predvídateľnej situácie, pri ktorej právny poriadok dostatočne jasne stanovuje ako postupovať (právoplatné rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré zrušilo rozhodnutie správneho orgánu pre jeho nezákonnosť s pomenovaním dôvodom tejto nezákonnosti) sa stal pravý opak. A z právnej istoty sa stala právna neistota.
Ústavný súd zároveň rozhodol spôsobom, keď nikto, s výnimkou sťažovateľa (podľa jeho tvrdenia) nemá k dispozícii uznesenie ústavného súdu, ktorým rozhodol o odložení vykonateľnosti rozhodnutia najvyššieho súdu. Ústavný súd sa nenamáhal svoje rozhodnutie zverejniť a to napriek tomu, že tak urobiť mohol (najmä v záujme zachovania dôvery verejnosti vo svoje rozhodovanie a rovnako v záujme objasnenia právnej neistoty, ktorú svojim rozhodnutím spôsobil) a mal (na základe ustanovenia § 31 ods. 1 svojho rokovacieho a spravovacieho poriadku, kde je stanovené, že „Rozhodnutia Ústavného súdu sa sprístupňujú prostredníctvom internetu.“, i na základe svojej doterajšej praxe, keď uznesenia podobného charakteru bez problémov zverejňuje na svojich internetových stránkach priebežne). Nikto teda nepozná dôvody pre ktoré ústavný súd rozhodol tak ako rozhodol a to napriek stavu, ktorý ústavný súd svojim rozhodnutím vyvolal. A to napriek tomu, že rozhodnutie sa jednoznačne priamo dotýka omnoho širšieho okruhu subjektov, než samotného sťažovateľa a do práv ktorých svojim rozhodnutím priamo zasahuje – účastníkov konania pred najvyšším súdom.
V tejto súvislosti si ešte dovolím poukázať na niektoré z právnych viet ústavného súdu, ktoré vyslovil vo svojej rozhodovacej praxi v minulosti a ktoré je aj on sám povinný dodržiavať, pričom ponechávam na úsudok čitateľa, ako si tieto právne vety vyloží v nadväznosti na predchádzajúci text.
V I. ÚS 30/99: „Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty a z neho vyplývajúca ochrana nadobudnutých práv.“.
V I. ÚS 87/93: „Princíp právneho štátu proklamuje aj Ústava SR v čl. 1. Obsahom tohto princípu je vytvorenie istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď.“.
V II. ÚS 48/97: „Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 Ústavy SR je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať.“.
V PL. ÚS 43/95: „Zákonným naplnením požiadaviek a princípov právneho štátu, konkrétne právnej istoty, je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Právoplatnosť v civilnom procese značí predovšetkým nezmeniteľnosť súdneho rozhodovania a jeho záväzné účinky na právne vzťahy medzi účastníkmi, ktoré prostredníctvom inštitútu právoplatnosti nadobudli kvalitu judikovaných právnych vzťahov t.j. vzťahov aprobovaných súdnou mocou.“.
V PL. ÚS 38/99: „Právnu istotu vytvorenú nezmeniteľnosťou súdnych rozhodnutí je treba považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a v širšom kontexte za súčasť právneho štátu podľa čl. 1 Ústavy SR.“.
V I. ÚS 51/97: „Zásahom Ústavného súdu SR do rozhodovacej činnosti všeobecného súdu zrušením jeho rozhodnutia by došlo k porušeniu ustanovení Ústavy SR a to čl. 141 až 144 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.“.
V II. ÚS 1/95: „Preskúmanie skutkovej a právnej podstaty vo veciach, ktorá bola predmetom dokazovania všeobecnými súdmi, nepatrí do právomoci Ústavného súdu SR. Ústavný súd SR nie je oprávnený zrušovať rozsudky všeobecných súdov (ani vtedy, ak by mal pochybnosti o zistení skutkového stavu veci a tým aj o správnosti súdneho rozhodnutia alebo ak by bolo možné odstrániť tento nedostatok doplnením dokazovania). Do jeho právomoci nepatrí ani odloženie vykonateľnosti rozsudkov všeobecných súdov.“.
Na záver už len malá poznámka – Ústavný súd SR je, podľa vlastnej judikatúry, najvyšším ochrancom ústavnosti. Vzhľadom k tomu, že jeho rozhodnutia sú na slovenskej národnej úrovni nepreskúmateľné, ukazuje sa celkom významnou rečnícka otázka – ústavnosť stráži ochranca ústavnosti. Kto ustráži jej ochrancu?
Domnievam sa, že najmä ústavný súd (teda ten súd, ktorý by mal v prvom rade dodržiavať základné ústavné princípy, keďže rozhoduje o súlade právnych noriem s ústavou, či o porušení ústavných práv a tvorí základný pilier tretej zložky moci v štáte) by si mal dávať čo najväčší pozor na to, aby svojim rozhodovaním a spôsobom, akým k nemu pristupuje, nevyvolával pochybnosti o tom, čo jeho rozhodnutie vyvolá a aké bude mať následky. Najmä ústavný súd by nemal svojim rozhodovaním prispievať k právnej neistote dotknutých subjektov a naopak mal by byť garantom dodržiavania ústavných princípov, okrem iného aj princípu právnej istoty. V opačnom prípade svojim rozhodovaním devalvuje právny systém ako taký a vonkoncom neprispieva k vážnosti a rešpektovania svojho mena a najmä právomoci, ktorú mu ústava zveruje.
V mediálne veľmi sledovanom prípade povoľovania skládky odpadov v Pezinku, o ktorom právoplatne rozhodol Najvyšší súd SR, bola prevádzkovateľom skládky podaná ústavná sťažnosť voči porušeniu jeho ústavných práv. Túto sťažnosti ústavný súd prijal na ďalšie konanie, pričom zároveň pozastavil vykonateľnosť právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu.
Ústavný súd odložil vykonateľnosť rozhodnutia najvyššieho súdu na základe ustanovenia § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde a konaní pred ním, podľa ktorého „Ústavný súd môže na návrh sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.“. Z uvedeného je zrejmé, že ústavný súd považoval rozhodnutie najvyššieho súdu pri jeho prvotnom posúdení, na základe ktorého prijal sťažnosť na ďalšie konanie, za také, ktorého výkon by znamenal väčšiu ujmu pre sťažovateľa, než pre ostatné osoby, ktoré boli výkonom rozhodnutia dotknuté. Zároveň, ústavný súd, pri rozhodovaní o odložení vykonateľnosti nevidel rozpor s iným dôležitým verejným záujmom.
Ústavný súd SR rozhodol o odložení vykonateľnosti rozhodnutia pri vedomí, že
- je zrejmé, že predmetné rozhodnutie vydal najvyšší súd, ako najvyšší orgán všeobecnej sústavy súdov SR a ako najvyššia súdna inštancia na ochranu zákonnosti (v zmysle § 8 ods. 3 zákona o súdoch najvyšší súd „dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vlastnou rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a zverejňuje právoplatné súdne rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.“). Vzhľadom k tomu, že odloženie vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia je svojou povahou výnimočným opatrením (v zásade platí, že ústavná sťažnosť nemá odkladný účinok), musel ústavný súd považovať rozhodnutie najvyššieho súdu, už pri prvotnom posúdení za spôsobilé poškodiť ústavné práva sťažovateľa takým závažným spôsobom, že bolo potrebné pozastaviť jeho vykonateľnosť.
- je zrejmé, že odloženie vykonateľnosti sa závažným (negatívnym) spôsobom dotklo aj pôvodných účastníkov sporu pred najvyšším súdom – a to najmä dotknutých občanov, ktorí poukazovali na nezákonnosti, ktoré sprevádzali povoľovanie skládky a ktorým dal najvyšší súd za pravdu. Je samozrejmé, že účastníci konania žili v domnienke nedotknuteľnosti a správnosti právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu, a to v súlade s princípom právnej istoty.
- je zrejmé, že účastníci konania pred najvyšším súdom sa nijakým spôsobom nemôžu voči rozhodnutiu ústavného súdu o odložení vykonateľnosti právnym spôsobom brániť – a to najmä preto, že zákon neumožňuje, aby sa v tomto konaní stali jeho účastníkmi (a to ani vedľajšími účastníkmi).
- je zrejmé, že rozhodnutie o odložení vykonateľnosti spôsobilo možnosť dvojakého výkladu, ako podľa neho postupovať. Na jednej strane existuje právoplatné rozhodnutie najvyššieho súdu (ktoré môže zrušiť ústavný súd len meritórnym rozhodnutím vo veci), avšak na druhej strane toto rozhodnutie nie je dočasne vykonateľné (zrejme až do času, kým ústavný súd nerozhodne o jeho zrušení, alebo potvrdení). Na základe uvedeného vznikol zaujímavý spor, ktorý v sebe nesie znaky sporu akademického, avšak s výraznými praktickými dôsledkami. Sťažovateľ si toto rozhodnutie ústavného súdu vyložil tak, že v zásade „obnovilo platnosť“ rozhodnutia, ktorým bolo prevádzkovanie skládky povolené a opätovne začal skládku prevádzkovať. Na druhej strane „víťazní“ účastníci sporu pred najvyšším súdom tvrdia, že toto rozhodnutie v žiadnom prípade neruší právoplatné rozhodnutie najvyššieho súdu a teda ani neobnovuje platnosť povoľovacieho rozhodnutia na prevádzkovanie skládky a skládka sa podľa ich názoru prevádzkuje v súčasnosti nelegálnym spôsobom.
- je zrejmé, že v tejto reálnej situácii (keď si sťažovateľ vysvetlil rozhodnutie ústavného súdu, ako také, ktoré mu umožňuje prevádzkovať skládku) je možná teoretická predstava, že ústavný súd sa vo svojom meritórnom rozhodnutí (pričom vôbec nie je isté, ako dlho bude toto rozhodovanie trvať) vysloví, že rozhodnutie najvyššieho súdu nespôsobilo porušenie základných práv sťažovateľa ... následne potom vzniká otázka ako sa bude posudzovať súčasná činnosť prevádzkovateľa skládky - bude posúdená ako zákonná, alebo nie, príp. kto ponesie zodpovednosť za škodu, ktorá prevádzkovaním skládky medzičasom vznikne? A kto si náhradu tejto škody bude uplatňovať ?
- v neposlednom rade je zrejmé, že ústavný súd sa svojim rozhodnutím odhodlal chrániť právo sťažovateľa - vulgárne povedané – „na prevádzkovanie skládky“ a uznal, že výkonom právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu by porušenie tohto práva znamenalo väčšiu ujmu, než porušenie práva „víťazných“ účastníkov konania pred najvyšším súdom, ktoré svojim právoplatným rozhodnutím práve najvyšší súd ochraňoval.
Za týchto okolností Ústavný súd SR rozhodol o dočasnom odložení vykonateľnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ... a z pomerne jednoznačnej, právom predvídateľnej situácie, pri ktorej právny poriadok dostatočne jasne stanovuje ako postupovať (právoplatné rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré zrušilo rozhodnutie správneho orgánu pre jeho nezákonnosť s pomenovaním dôvodom tejto nezákonnosti) sa stal pravý opak. A z právnej istoty sa stala právna neistota.
Ústavný súd zároveň rozhodol spôsobom, keď nikto, s výnimkou sťažovateľa (podľa jeho tvrdenia) nemá k dispozícii uznesenie ústavného súdu, ktorým rozhodol o odložení vykonateľnosti rozhodnutia najvyššieho súdu. Ústavný súd sa nenamáhal svoje rozhodnutie zverejniť a to napriek tomu, že tak urobiť mohol (najmä v záujme zachovania dôvery verejnosti vo svoje rozhodovanie a rovnako v záujme objasnenia právnej neistoty, ktorú svojim rozhodnutím spôsobil) a mal (na základe ustanovenia § 31 ods. 1 svojho rokovacieho a spravovacieho poriadku, kde je stanovené, že „Rozhodnutia Ústavného súdu sa sprístupňujú prostredníctvom internetu.“, i na základe svojej doterajšej praxe, keď uznesenia podobného charakteru bez problémov zverejňuje na svojich internetových stránkach priebežne). Nikto teda nepozná dôvody pre ktoré ústavný súd rozhodol tak ako rozhodol a to napriek stavu, ktorý ústavný súd svojim rozhodnutím vyvolal. A to napriek tomu, že rozhodnutie sa jednoznačne priamo dotýka omnoho širšieho okruhu subjektov, než samotného sťažovateľa a do práv ktorých svojim rozhodnutím priamo zasahuje – účastníkov konania pred najvyšším súdom.
V tejto súvislosti si ešte dovolím poukázať na niektoré z právnych viet ústavného súdu, ktoré vyslovil vo svojej rozhodovacej praxi v minulosti a ktoré je aj on sám povinný dodržiavať, pričom ponechávam na úsudok čitateľa, ako si tieto právne vety vyloží v nadväznosti na predchádzajúci text.
V I. ÚS 30/99: „Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty a z neho vyplývajúca ochrana nadobudnutých práv.“.
V I. ÚS 87/93: „Princíp právneho štátu proklamuje aj Ústava SR v čl. 1. Obsahom tohto princípu je vytvorenie istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď.“.
V II. ÚS 48/97: „Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 Ústavy SR je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať.“.
V PL. ÚS 43/95: „Zákonným naplnením požiadaviek a princípov právneho štátu, konkrétne právnej istoty, je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Právoplatnosť v civilnom procese značí predovšetkým nezmeniteľnosť súdneho rozhodovania a jeho záväzné účinky na právne vzťahy medzi účastníkmi, ktoré prostredníctvom inštitútu právoplatnosti nadobudli kvalitu judikovaných právnych vzťahov t.j. vzťahov aprobovaných súdnou mocou.“.
V PL. ÚS 38/99: „Právnu istotu vytvorenú nezmeniteľnosťou súdnych rozhodnutí je treba považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a v širšom kontexte za súčasť právneho štátu podľa čl. 1 Ústavy SR.“.
V I. ÚS 51/97: „Zásahom Ústavného súdu SR do rozhodovacej činnosti všeobecného súdu zrušením jeho rozhodnutia by došlo k porušeniu ustanovení Ústavy SR a to čl. 141 až 144 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.“.
V II. ÚS 1/95: „Preskúmanie skutkovej a právnej podstaty vo veciach, ktorá bola predmetom dokazovania všeobecnými súdmi, nepatrí do právomoci Ústavného súdu SR. Ústavný súd SR nie je oprávnený zrušovať rozsudky všeobecných súdov (ani vtedy, ak by mal pochybnosti o zistení skutkového stavu veci a tým aj o správnosti súdneho rozhodnutia alebo ak by bolo možné odstrániť tento nedostatok doplnením dokazovania). Do jeho právomoci nepatrí ani odloženie vykonateľnosti rozsudkov všeobecných súdov.“.
Na záver už len malá poznámka – Ústavný súd SR je, podľa vlastnej judikatúry, najvyšším ochrancom ústavnosti. Vzhľadom k tomu, že jeho rozhodnutia sú na slovenskej národnej úrovni nepreskúmateľné, ukazuje sa celkom významnou rečnícka otázka – ústavnosť stráži ochranca ústavnosti. Kto ustráži jej ochrancu?
Súvisiace články
Princíp dvojinštančnosti: Bariéra alebo východisko prístupu k spravodlivosti v občianskom súdnom konaní?Kto má záujem, nech sa prihlási (písomne, prosím)Protiústavný, nezákonný a nelogický rozsudok. Senát Najvyššieho súdu nabúrava právo občanov na informácieÚstavný súd by mal racionálne argumentovať a občania racionálne uvažovaťVážený pán Bin Ládin, zasielame vám požadované informácie...
Imrich Vozár | 20. 11. 2009 08:31:34
// Reagovať
oprava
Zuzana Aimaq-Fialová | 05. 12. 2009 17:21:41
// Reagovať
Po lopate:
Niekedy je naozaj dobré pozrieť sa na právne problémy nie cez prizmu teórie a paragrafov, ale z ohľadom na reálny život, ktorý ovplyvňujú. Tento článok naozaj dáva tú možnosť a odhaľuje pre mňa veľmi smutné skutočnosti, ktoré sa pokúsim prerozprávať svojím, neprávnickým jazykom:
Ak tomu dobre rozumiem, Ústavný súd, ktorý má byť pre občana garantom právnej istoty, teda inými slovami, má poskytovať "vodítko" pri vysvetľovaní práva, aby občan mohol právu rozumieť, predvídať správanie sa štátnej moci a zariadiť si podľa toho život, práve tento súd vydal rozhodnutie, ktoré je natoľko nejednoznačné, že rôzne právnické kapacity ho vykladajú úplne protichodne. Sám Ústavný súd nedáva k svojmu rozhodnutiu žiaden komentár či vysvetlenie. Kto má byť teda tou autoritou, ktorá občanom vysvetlí, čo to rozhodnutie vlastne znamená?
Aby bola celá situácia ešte absurdnejšia, dané rozhodnutie nie je zverejnené. Rozhodnutie, ktoré si prevádzkovateľ skládky (ktorý ako jediný ho obdržal, keďže je sťažovateľom) vysvetlil po svojom a teda že ho oprávňuje skládku zavážať odpadom, ovplyvnilo priamo životy desiatok tisíc obyvateľov Pezinka a okolitých obcí. Títo ľudia, rovnako ako médiá či široká verejnosť, nemajú podľa Ústavného súdu právo nazrieť do tohto rozhodnutia. Ako môžme hovoriť o právnej istote?
V odpovedi na moju žiadosť o sprístupnenie daného rozhodnutia na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám mi Ústavný súd napísal, že podľa tohto zákona je súd povinný zverejňovať len rozhodnutia o merite veci. Keďže rozhodnutie, o ktoré som žiadala, malo procesný charakter (odloženie vykonateľnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu), nemôžu nám ho poskytnúť.
Odhliadnuc od toho, že súd si úplne neopodstatnene takto zúžene vykladá infozákon (o tom sa môžme pobaviť v nejakom inom článku), mne, ako občianke Pezinka občas sa pokúšajúcej používať zdravý rozum nie je jasné, ako je možné, že rozhodnutie, ktoré de facto zmenilo skutočnosť, zmenilo stav životného prostredia v mojom meste, nemôžem vidieť. Nemôžem si prečítať, ako Ústavný súd rozhodol, ako argumentoval a PREČO.
Podľa mňa je právny štát takým štátom, kde človek, občan, vie predvídať zachovanie štátnej moci. Keďže právo je jasné, zrozumiteľné a platí pre každého rovnako, ja, občan viem, že keď poruším zákon, musím rátať so sankciami. "Vulgárne povedané", keď ukradnem susedovi auto, pôjdem do basy. A keď poriadne platím dane podľa zákona, nemusím sa báť daňovej kontroly, "že či si niečo náhodou nenájde".
Štát, v ktorom sú zákony komplikované, nejednoznačné a nezrozumiteľné, štát, v ktorom najvyššie súdy rozhodujú nejednoznačne a netransparentne, štát, ktorý nemá jasné pravidlá hry, nie je právnym štátom. V takom štáte sa dobre darí klientelizmu, korupcii, vydieraniu.
Neviem, kto má ustrážiť strážcu ústavnosti. Asi len odborná verejnosť, občianski aktivisti, morálne a odborné elity, ľudia, ktorí sa nestotožňujú so štátom, ktorý som popísala vyššie. V takom štáte sme už podaktorí žili a nebolo to nič príjemné.
Ak tomu dobre rozumiem, Ústavný súd, ktorý má byť pre občana garantom právnej istoty, teda inými slovami, má poskytovať "vodítko" pri vysvetľovaní práva, aby občan mohol právu rozumieť, predvídať správanie sa štátnej moci a zariadiť si podľa toho život, práve tento súd vydal rozhodnutie, ktoré je natoľko nejednoznačné, že rôzne právnické kapacity ho vykladajú úplne protichodne. Sám Ústavný súd nedáva k svojmu rozhodnutiu žiaden komentár či vysvetlenie. Kto má byť teda tou autoritou, ktorá občanom vysvetlí, čo to rozhodnutie vlastne znamená?
Aby bola celá situácia ešte absurdnejšia, dané rozhodnutie nie je zverejnené. Rozhodnutie, ktoré si prevádzkovateľ skládky (ktorý ako jediný ho obdržal, keďže je sťažovateľom) vysvetlil po svojom a teda že ho oprávňuje skládku zavážať odpadom, ovplyvnilo priamo životy desiatok tisíc obyvateľov Pezinka a okolitých obcí. Títo ľudia, rovnako ako médiá či široká verejnosť, nemajú podľa Ústavného súdu právo nazrieť do tohto rozhodnutia. Ako môžme hovoriť o právnej istote?
V odpovedi na moju žiadosť o sprístupnenie daného rozhodnutia na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám mi Ústavný súd napísal, že podľa tohto zákona je súd povinný zverejňovať len rozhodnutia o merite veci. Keďže rozhodnutie, o ktoré som žiadala, malo procesný charakter (odloženie vykonateľnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu), nemôžu nám ho poskytnúť.
Odhliadnuc od toho, že súd si úplne neopodstatnene takto zúžene vykladá infozákon (o tom sa môžme pobaviť v nejakom inom článku), mne, ako občianke Pezinka občas sa pokúšajúcej používať zdravý rozum nie je jasné, ako je možné, že rozhodnutie, ktoré de facto zmenilo skutočnosť, zmenilo stav životného prostredia v mojom meste, nemôžem vidieť. Nemôžem si prečítať, ako Ústavný súd rozhodol, ako argumentoval a PREČO.
Podľa mňa je právny štát takým štátom, kde človek, občan, vie predvídať zachovanie štátnej moci. Keďže právo je jasné, zrozumiteľné a platí pre každého rovnako, ja, občan viem, že keď poruším zákon, musím rátať so sankciami. "Vulgárne povedané", keď ukradnem susedovi auto, pôjdem do basy. A keď poriadne platím dane podľa zákona, nemusím sa báť daňovej kontroly, "že či si niečo náhodou nenájde".
Štát, v ktorom sú zákony komplikované, nejednoznačné a nezrozumiteľné, štát, v ktorom najvyššie súdy rozhodujú nejednoznačne a netransparentne, štát, ktorý nemá jasné pravidlá hry, nie je právnym štátom. V takom štáte sa dobre darí klientelizmu, korupcii, vydieraniu.
Neviem, kto má ustrážiť strážcu ústavnosti. Asi len odborná verejnosť, občianski aktivisti, morálne a odborné elity, ľudia, ktorí sa nestotožňujú so štátom, ktorý som popísala vyššie. V takom štáte sme už podaktorí žili a nebolo to nič príjemné.
Marek Poracký | 06. 12. 2009 14:51:31
// Reagovať
Ústavný súd Slovenskej republiky
Najhoršie nie je podľa mňa to, že zákon o slobodnom prístupe k informáciám si slovenský Ústavný súd vykladá takto reštritívne. Najhoršie je to, že slovenské súdy si zákon o slobodnom prístupe k informáciám vykladajú takto reštriktívne. Môj osobný predpoklad (podporený skúsenosťou) je, že v prípade žaloby o preskúmanie rozhodnutia predsedníčky Ústavného súdu, všeobecné súdy (Krajský súd, Najvyšší súd) rozhodnú, že postup Ústavného súdu SR a jeho predsedníčky je v poriadku a žalobu zamietnu.
Imrich Vozár | 08. 12. 2009 09:24:37
// Reagovať
Rozhodnutia súdov, ktoré nemajú charakter meritórneho rozhodnutia sa odmietajú sprístupniť na základe ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d), zákona o slobodnom prístupe k informáciám podľa ktorého povinná osoba informáciu nesprístupní, alebo obmedzí sprístupnenie informácie, ak sa informácia "týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov, alebo orgánu činného v trestnom konaní podľa osobitných predpisov okrem informácie o rozhodnutí alebo o výsledku konania, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy,".
Zákon o slobodnom prístupe k informáciám celkom legitímne obmedzuje sprístupňovanie informácii o rozhodovacej činnosti, avšak vyníma z toho samotnú informáciu o rozhodnutí, alebo o výsledku konania. Prax slovenských súdov je zatiaľ taká, že pojem informácia o rozhodnutí je zužovaný na meritórne rozhodnutie vo veci, čo však z textu citovaného ustanovenia nevyplýva. Je zrejmé, že rozhodnutím, ako takým, nie je len rozhodnutie vo veci, ale aj iné rozhodnutia (v zmysle definície rozhodnutia podľa OSP, alebo správneho poriadku), ako je napr. aj rozhodnutie o odklade vykonateľnosti. Nie je preto úplne jasné, prečo je prístup a výklad slovenských súdov k tomuto ustanoveniu tak reštriktívny a neprimerane zužujúci.
Zákon o slobodnom prístupe k informáciám celkom legitímne obmedzuje sprístupňovanie informácii o rozhodovacej činnosti, avšak vyníma z toho samotnú informáciu o rozhodnutí, alebo o výsledku konania. Prax slovenských súdov je zatiaľ taká, že pojem informácia o rozhodnutí je zužovaný na meritórne rozhodnutie vo veci, čo však z textu citovaného ustanovenia nevyplýva. Je zrejmé, že rozhodnutím, ako takým, nie je len rozhodnutie vo veci, ale aj iné rozhodnutia (v zmysle definície rozhodnutia podľa OSP, alebo správneho poriadku), ako je napr. aj rozhodnutie o odklade vykonateľnosti. Nie je preto úplne jasné, prečo je prístup a výklad slovenských súdov k tomuto ustanoveniu tak reštriktívny a neprimerane zužujúci.
Peter Wilfling | 17. 12. 2009 20:47:20
// Reagovať
Povinnosť Ústavného súdu SR zverejniť rozhodnutia o odklade vykonateľnosti vyplýva aj z medzinárodného Aarhuského dohovoru, ku ktorému SR pristúpila a ktorý je pre nás záväzný od marca 2006 (dohovor bol publikovaný v zbierke zákonov pod č. 43/2006).
Podľa čl. 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru „Rozhodnutia súdov, a kedykoľvek je to možné, aj iných orgánov budú verejne prístupné.“
Citované ustanovenie čl. 9 ods. 4 stanovuje, že súdy musia umožniť verejnú prístupnosť všetkých súdnych rozhodnutí, ktoré podliehajú čl. 9 Aarhuského dohovoru - a teda aj súdnych rozhodnutí týkajúcich sa prieskumu činností podliehajúcich procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie – tzv. EIA.
A pezinská skládka podliehala tomuto procesu posudzovania vplyvov.
Teda akékoľvek súdne rozhodnutie týkajúce sa posudzovania zákonnosti alebo ústavnosti povolenia Pezinskej skládky musí byť verejne prístupné. K tomu nás jednoznačne zaväzuje medzinárodný dohovor.
A tento medzinárodný dohovor musí jednoznačne rešpektovať aj Ústavný súd SR.
Podľa čl. 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru „Rozhodnutia súdov, a kedykoľvek je to možné, aj iných orgánov budú verejne prístupné.“
Citované ustanovenie čl. 9 ods. 4 stanovuje, že súdy musia umožniť verejnú prístupnosť všetkých súdnych rozhodnutí, ktoré podliehajú čl. 9 Aarhuského dohovoru - a teda aj súdnych rozhodnutí týkajúcich sa prieskumu činností podliehajúcich procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie – tzv. EIA.
A pezinská skládka podliehala tomuto procesu posudzovania vplyvov.
Teda akékoľvek súdne rozhodnutie týkajúce sa posudzovania zákonnosti alebo ústavnosti povolenia Pezinskej skládky musí byť verejne prístupné. K tomu nás jednoznačne zaväzuje medzinárodný dohovor.
A tento medzinárodný dohovor musí jednoznačne rešpektovať aj Ústavný súd SR.
