Vedľajší účastník v konaní o sťažnosti fyzických a právnických osôb pred Ústavným súdom SR
Zuzana Čaputová | 15. 02. 2010 | komentárov: 3
Zmenou zákona 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej aj „zákon o konaní pred ústavným súdom“) došlo s účinnosťou od 20.3.2003 aj k zmene ustanovení týkajúcich sa vedľajších účastníkov v konaní o ústavnej sťažnosti fyzických osôb a právnických osôb. Podľa dovtedy platnej právnej úpravy mohol Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj ústavný súd) priznať postavenie vedľajšieho účastníka konania o sťažnosti osobám, ktoré preukázali právny záujem na výsledku konania. (§51 ods. 2 zákona o konaní pred ústavným súdom v znení do 20.3.2003). Novelou č. 124/2002 sa tento právny stav zmenil.
Ustanovenie § 51, týkajúce sa sťažnosti fyzických a právnických osôb sa zmenilo nasledovne: „Účastníci konania sú sťažovateľ a ten, proti komu sťažnosť smeruje“. Z uvedeného vyplýva, že bola vypustená úprava o vedľajšom účastníkovi z ustanovení upravujúcich konanie o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb. Napriek snahe sa mi nepodarilo zistiť, aké dôvody viedli k tejto legislatívnej zmene.
V súčasnosti je vedľajšie účastníctvo v konaní pred ústavným súdom upravené vo všeobecných ustanoveniach, konkrétne § 21 zákona o konaní pred ústavným súdom nasledovne:
„(2) Vedľajšími účastníkmi konania sú osoby, ktorým toto postavenie priznáva tento zákon, ak sa tohto postavenia nevzdajú. Majú v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastníci konania, konajú však iba sami za seba.“
Ako bolo uvedené vyššie, zákon o konaní pred ústavným súdom neupravuje vedľajšie účastníctvo v konaní o sťažnosti fyzických a právnických osôb.
Znamená to, že fyzická alebo právnická osoba, ktorá má právny záujem na výsledku konania, nemôže byť vedľajším účastníkom konania o tejto sťažnosti?
Podľa môjho názoru, napriek absencii výslovnej úpravy vedľajšieho účastníctva v ustanoveniach o konaní o sťažnostiach fyzických a právnických osôb, je pre ústavne súladnú aplikáciu potrebné umožniť vedľajšiu účasť každému, kto má právny záujem na výsledku konania. Uvedená absencia úpravy totiž nevylučuje konať za účasti vedľajších účastníkov, najmä ak by inak v konaní pred ústavným súdom neboli ich práva a záujmy chránené.
V praxi sa s touto o situáciou stretávame napríklad, keď neúspešná strana alebo vedľajší účastník v konaní pred všeobecným súdom, podá ústavnú sťažnosť smerujúcu voči postupu a/alebo rozhodnutiu všeobecného súdu. Účastníkom tohto konania sú sťažovateľ a súd, voči postupu alebo rozhodnutiu ktorého sťažnosť smeruje. Účastníkom konania o sťažnosti pred ústavným súdom zo zákona nie je úspešný účastník konania pred všeobecným súdom. Ťažko si možno predstaviť, že tento úspešný účastník sporu nemá vážny právny záujem na výsledku konania ústavného súdu, ktorý môže zrušiť rozsudok súdu všeobecného a tak eliminovať právnu ochranu ním poskytnutú. Zároveň treba uviesť, že predpokladom účasti v súdnom konaní je vecná legitimácia účastníka a teda skutočnosť, že je nositeľom subjektívneho práva alebo povinnosti vyplývajúceho z ustanovení práva hmotného, ktoré je predmetom sporu, o ktorom súd rozhoduje.
Na tento predpokladaný a legitímny záujem účastníka predchádzajúceho konania výslovne reflektuje český zákon č. 182/1993 Sb. o Ústavním soudu, ktorý vedľajšie účastníctvo upravuje v ustanoveniach o ústavnej sťažnosti, v § 76 nasledovne:
„(2) Vedlejšími účastníky jsou ostatní účastníci předchozího řízení, z něhož stížností napadené rozhodnutí vzešlo. Šlo-li o trestní řízení, jsou vedlejšími účastníky strany tohoto řízení.
(3) Ústavní soud může přiznat postavení vedlejšího účastníka i jiným osobám, které prokáží právní zájem na výsledku řízení.“
Odvolávajúc sa vyššie na potrebu ústavne súladnej aplikácie inštitútu vedľajšieho účastníka je potrebné poukázať na čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky:
„(1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“
K obsahu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ústavný súd judikoval, že súčasťou obsahu tohto práva je nielen právo každého domáhať sa svojho práva na súde, ale aj právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach. Z toho vyplýva, že každý má právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje aj o jeho právach a povinnostiach, lebo inak v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy. Inak povedané, domáhať sa jednotlivých aspektov práva na súdnu ochranu možno len v medziach príslušných zákonov, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov v súlade s ústavou. Zároveň v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd (I. ÚS 23/01 v spojení s I. ÚS 5/02).
Zákonom možno stanoviť okruh účastníkov konania a postup domáhania sa práv, ale nemožno ním daný subjekt vylúčiť z konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach, lebo to by znamenalo popretie podstaty a zmyslu (čl. 13 ods. 4 ústavy) práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ak je obsahom práva podľa čl. 46 ods. 1 možnosť vyvolať svojím prejavom vôle konanie súdu alebo iného zákonom určeného orgánu o právach, tak je o to viac jeho obsahom možnosť byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o právach bez toho, aby toto konanie inicioval subjekt práv, o ktorých sa koná (NS SR 1 Sžo 88/2008).
Obdobne o tom judikoval ústavný súd keď uviedol, že „skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok výslovne neoznačuje niekoho za účastníka konania, neznamená, že s ním konajúci súd nemôže v prípade potreby konať, ak sa účinky jeho postupu alebo jeho rozhodnutia týkajú základných práv, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo medzinárodnej zmluve“ (I. ÚS 23/01).
Ústavný súd SR k výkladu a aplikácii práva uvádza: „Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy).“ (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07).
Podľa nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 33/97 „naprosto neudržitelným momentem používání práva je jeho aplikace, vycházející pouze z jeho jazykového výkladu. Jazykový výklad představuje toliko prvotní přiblížení se k aplikované právní normě. Je pouze východiskem pro objasnění a ujasnění si jeho smyslu a účelu (k čemu slouží i řada dalších postupů, jako logický a systematický výklad, výklad e ratione legis atd.). Mechanická aplikace abstrahující, resp. neuvědomující si, a to buď úmyslně, nebo v důsledku nevzdělanosti, smysl a účel právní normy, činí z práva nástroj odcizení a absurdity“.
Zároveň treba poukázať na ustanovenie § 93 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, v zmysle ktorého: „(1) Ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je“. Zároveň podľa § 31a zákona o konaní pred ústavným súdom sa na konanie pred ústavným súdom primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ak zákon o konaní pred ústavným súdom neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje. Považujem však za sporné, či zákon o konaní pred ústavným súdom „neustanovuje inak“, keď vedľajšie účastníctvo upravuje vo všeobecných ustanoveniach a v ustanoveniach o konaní o sťažnosti fyzických a právnických osôb im právo byť vedľajším účastníkom nepriznáva.
Z rozhodovacej praxe ústavného súdu ohľadom vedľajšieho účastníctva v konaní o sťažnosti fyzických a právnických osôb by som chcela poukázať na uznesenie č. I.ÚS 363/08-44 zo dňa 5. novembra 2008. V tomto uznesení ústavný súd uviedol, že „Ústavnému súdu bolo 2. septembra 2008 doručené podanie Obce Š., v ktorom žiada, aby rozhodol o jej pristúpení do konania ako vedľajšieho účastníka na strane najvyššieho súdu. Svoj návrh odôvodnila tým, že majú "na výsledku konania v uvedenej veci právny záujem, lebo bola úspešným účastníkom konania č. k. 3 SžoKS 21/06 na najvyššom súde“. Vzhľadom na skutočnosť, že Obec Š. má právny záujem na výsledku konania pred ústavným súdom, ústavný súd s ňou ďalej konal ako s vedľajším účastníkom konania.“
V uvedenom konaní išlo o sťažnosť Mesta Vysoké Tatry, ktorou namietalo porušenie svojich práv rozsudkom najvyššieho súdu a v ktorom obec Štrba bola úspešným žalobcom v konaní pred najvyšším súdom. Ústavný súd vyhovel návrhu obci Štrba a konal s ňou ako s vedľajším účastníkom konania, vzhľadom na to, že mala právny záujem na výsledku konania.
Zohľadňujúc úpravu obsiahnutú v § 21 ods. 2 zákona o konaní pred ústavným súdom a teda absenciu výslovnej úpravy vedľajšieho účastníctva v konaní o sťažnosti fyzických a právnických osôb som toho názoru, že ústavne konformná aplikácia tohto inštitútu vyžaduje zohľadnenie čl. 46 Ústavy SR a teda umožnenie vedľajšieho účastníctva tomu, kto má právny záujem na výsledku konania. Výslovná úprava vedľajšieho účastníctva v konaní ústavného súdu o sťažnostiach fyzických a právnických osôb by však prispela k právnej istote účastníkov a tiež nespornej a jednotnej aplikácii tohto inštitútu.
V súčasnosti je vedľajšie účastníctvo v konaní pred ústavným súdom upravené vo všeobecných ustanoveniach, konkrétne § 21 zákona o konaní pred ústavným súdom nasledovne:
„(2) Vedľajšími účastníkmi konania sú osoby, ktorým toto postavenie priznáva tento zákon, ak sa tohto postavenia nevzdajú. Majú v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastníci konania, konajú však iba sami za seba.“
Ako bolo uvedené vyššie, zákon o konaní pred ústavným súdom neupravuje vedľajšie účastníctvo v konaní o sťažnosti fyzických a právnických osôb.
Znamená to, že fyzická alebo právnická osoba, ktorá má právny záujem na výsledku konania, nemôže byť vedľajším účastníkom konania o tejto sťažnosti?
Podľa môjho názoru, napriek absencii výslovnej úpravy vedľajšieho účastníctva v ustanoveniach o konaní o sťažnostiach fyzických a právnických osôb, je pre ústavne súladnú aplikáciu potrebné umožniť vedľajšiu účasť každému, kto má právny záujem na výsledku konania. Uvedená absencia úpravy totiž nevylučuje konať za účasti vedľajších účastníkov, najmä ak by inak v konaní pred ústavným súdom neboli ich práva a záujmy chránené.
V praxi sa s touto o situáciou stretávame napríklad, keď neúspešná strana alebo vedľajší účastník v konaní pred všeobecným súdom, podá ústavnú sťažnosť smerujúcu voči postupu a/alebo rozhodnutiu všeobecného súdu. Účastníkom tohto konania sú sťažovateľ a súd, voči postupu alebo rozhodnutiu ktorého sťažnosť smeruje. Účastníkom konania o sťažnosti pred ústavným súdom zo zákona nie je úspešný účastník konania pred všeobecným súdom. Ťažko si možno predstaviť, že tento úspešný účastník sporu nemá vážny právny záujem na výsledku konania ústavného súdu, ktorý môže zrušiť rozsudok súdu všeobecného a tak eliminovať právnu ochranu ním poskytnutú. Zároveň treba uviesť, že predpokladom účasti v súdnom konaní je vecná legitimácia účastníka a teda skutočnosť, že je nositeľom subjektívneho práva alebo povinnosti vyplývajúceho z ustanovení práva hmotného, ktoré je predmetom sporu, o ktorom súd rozhoduje.
Na tento predpokladaný a legitímny záujem účastníka predchádzajúceho konania výslovne reflektuje český zákon č. 182/1993 Sb. o Ústavním soudu, ktorý vedľajšie účastníctvo upravuje v ustanoveniach o ústavnej sťažnosti, v § 76 nasledovne:
„(2) Vedlejšími účastníky jsou ostatní účastníci předchozího řízení, z něhož stížností napadené rozhodnutí vzešlo. Šlo-li o trestní řízení, jsou vedlejšími účastníky strany tohoto řízení.
(3) Ústavní soud může přiznat postavení vedlejšího účastníka i jiným osobám, které prokáží právní zájem na výsledku řízení.“
Odvolávajúc sa vyššie na potrebu ústavne súladnej aplikácie inštitútu vedľajšieho účastníka je potrebné poukázať na čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky:
„(1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“
K obsahu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ústavný súd judikoval, že súčasťou obsahu tohto práva je nielen právo každého domáhať sa svojho práva na súde, ale aj právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach. Z toho vyplýva, že každý má právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje aj o jeho právach a povinnostiach, lebo inak v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy. Inak povedané, domáhať sa jednotlivých aspektov práva na súdnu ochranu možno len v medziach príslušných zákonov, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov v súlade s ústavou. Zároveň v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd (I. ÚS 23/01 v spojení s I. ÚS 5/02).
Zákonom možno stanoviť okruh účastníkov konania a postup domáhania sa práv, ale nemožno ním daný subjekt vylúčiť z konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach, lebo to by znamenalo popretie podstaty a zmyslu (čl. 13 ods. 4 ústavy) práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ak je obsahom práva podľa čl. 46 ods. 1 možnosť vyvolať svojím prejavom vôle konanie súdu alebo iného zákonom určeného orgánu o právach, tak je o to viac jeho obsahom možnosť byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o právach bez toho, aby toto konanie inicioval subjekt práv, o ktorých sa koná (NS SR 1 Sžo 88/2008).
Obdobne o tom judikoval ústavný súd keď uviedol, že „skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok výslovne neoznačuje niekoho za účastníka konania, neznamená, že s ním konajúci súd nemôže v prípade potreby konať, ak sa účinky jeho postupu alebo jeho rozhodnutia týkajú základných práv, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo medzinárodnej zmluve“ (I. ÚS 23/01).
Ústavný súd SR k výkladu a aplikácii práva uvádza: „Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy).“ (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07).
Podľa nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 33/97 „naprosto neudržitelným momentem používání práva je jeho aplikace, vycházející pouze z jeho jazykového výkladu. Jazykový výklad představuje toliko prvotní přiblížení se k aplikované právní normě. Je pouze východiskem pro objasnění a ujasnění si jeho smyslu a účelu (k čemu slouží i řada dalších postupů, jako logický a systematický výklad, výklad e ratione legis atd.). Mechanická aplikace abstrahující, resp. neuvědomující si, a to buď úmyslně, nebo v důsledku nevzdělanosti, smysl a účel právní normy, činí z práva nástroj odcizení a absurdity“.
Zároveň treba poukázať na ustanovenie § 93 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, v zmysle ktorého: „(1) Ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je“. Zároveň podľa § 31a zákona o konaní pred ústavným súdom sa na konanie pred ústavným súdom primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ak zákon o konaní pred ústavným súdom neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje. Považujem však za sporné, či zákon o konaní pred ústavným súdom „neustanovuje inak“, keď vedľajšie účastníctvo upravuje vo všeobecných ustanoveniach a v ustanoveniach o konaní o sťažnosti fyzických a právnických osôb im právo byť vedľajším účastníkom nepriznáva.
Z rozhodovacej praxe ústavného súdu ohľadom vedľajšieho účastníctva v konaní o sťažnosti fyzických a právnických osôb by som chcela poukázať na uznesenie č. I.ÚS 363/08-44 zo dňa 5. novembra 2008. V tomto uznesení ústavný súd uviedol, že „Ústavnému súdu bolo 2. septembra 2008 doručené podanie Obce Š., v ktorom žiada, aby rozhodol o jej pristúpení do konania ako vedľajšieho účastníka na strane najvyššieho súdu. Svoj návrh odôvodnila tým, že majú "na výsledku konania v uvedenej veci právny záujem, lebo bola úspešným účastníkom konania č. k. 3 SžoKS 21/06 na najvyššom súde“. Vzhľadom na skutočnosť, že Obec Š. má právny záujem na výsledku konania pred ústavným súdom, ústavný súd s ňou ďalej konal ako s vedľajším účastníkom konania.“
V uvedenom konaní išlo o sťažnosť Mesta Vysoké Tatry, ktorou namietalo porušenie svojich práv rozsudkom najvyššieho súdu a v ktorom obec Štrba bola úspešným žalobcom v konaní pred najvyšším súdom. Ústavný súd vyhovel návrhu obci Štrba a konal s ňou ako s vedľajším účastníkom konania, vzhľadom na to, že mala právny záujem na výsledku konania.
Zohľadňujúc úpravu obsiahnutú v § 21 ods. 2 zákona o konaní pred ústavným súdom a teda absenciu výslovnej úpravy vedľajšieho účastníctva v konaní o sťažnosti fyzických a právnických osôb som toho názoru, že ústavne konformná aplikácia tohto inštitútu vyžaduje zohľadnenie čl. 46 Ústavy SR a teda umožnenie vedľajšieho účastníctva tomu, kto má právny záujem na výsledku konania. Výslovná úprava vedľajšieho účastníctva v konaní ústavného súdu o sťažnostiach fyzických a právnických osôb by však prispela k právnej istote účastníkov a tiež nespornej a jednotnej aplikácii tohto inštitútu.
Súvisiace články
Diaľnice vs. záhradkári (pokračovanie)Dohovor o domácich pracovníkochPrezidentský vzdor a nominačné mantinelySloboda prejavu a jej hraniceSloboda prejavu a jej hranice Články autora
Nezodpovednosť verejných činiteľov
Martin Štoffa | 16. 02. 2010 10:18:04
// Reagovať
Presne tak
Súhlasím s autorkou príspevku, že právo na vedľajšie účastníctvo v súdnom konaní pramení z práva na spravodlivý proces. Tiež si myslím, že priznanie postavenie vedľajšieho účastníka niekomu, kto o to prejaví záujem a vie ho aj zdôvodniť, by malo byť skôr istou formou "radosti" a nadšenia súdu ako jeho nočnou morou. Veď prečo neumožniť vedľajšiemu účastníkovi sledovať proces ako zúčastnenej strane a tak súdu predkladať argumenty za a proti namietaným skutočnostiam? Myslím, že to je práve cesta ako by súd mohol rozhodnúť nielen v súlade so zákonom ale aj spravodlivo. Navyše by to mohla byť cesta pre širšiu akceptovateľnosť súdneho rozhodnutia, keďže súd posudzuje prejednávanú vec z rôznych pohľadov na veci zúčastnených osôb. Obávam sa však - napriek optimistickému záveru autorky, s nemám problém sa plne stotožniť - že ani pri rešpektovaní ústavných princípov a použití výkladových zručností sa vedľajšie účastníctvo v konaniach o ústavnej sťažnosti fyzických a právnických osôb nestane pravidlom, pokiaľ nedôjde k výslovnej pozitívnej právnej úprave v zákone. Aj preto sa za ňu, napr. v znení platnom v Českej republike, určite prihováram.
Imrich Vozár | 16. 02. 2010 17:40:29
// Reagovať
rozsudok NS SR k tomu
K uvedenému by som rád upriamil pozornosť na rozsudok NS SR 1 Sžo 88/2008 (publikovaný v Zo súdnej praxe 5/2009) v podobnej veci, kde sa jednalo odvolaní voči rozhodnutiu o nepriznaní postavenia vedľajšieho účastníka v konaní podľa piatej časti OSP (správne súdnictvo). Podobne, ako v konaní pred ÚS, ani v konaní podľa piatej časti OSP nie je výslovne upravená možnosť byť vedľajším účastníkom konania a NS SR tak postupoval podľa všeobecnej úpravy v OSP (§ 93).
V odôvodnení sa mimo iné uvádza: "NS SR poukazuje ďalej na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy každému priznáva právo domáhať sa ustanoveným postupom svojich práv na súde, alebo na inom orgáne Slovenskej republiky a odsek 2 tohto ustanovenia zaručuje tomu kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Čl. 46 ods.1 ústavy ustanovuje, že sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne SR. Ústavný súd SR vychádzal z jeho výkladu, podľa ktorého súčasťou obsahu práva podľa čl. 46 ods. 1 je nielen právo každého domáhať sa svojho práva na súde alebo na inom orgáne SR ale aj právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach. Z toho vyplýva, že každý má právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach, lebo inak v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy.Zákonom možno stanoviť okruh účastníkov konania a postup domáhania sa práv, ale nemožno ním daný subjekt vylúčiť z konania, lebo to by znamenalo popretie podstaty a tmyslu (čl. 13 ods. 4 ústavy SR) práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ak je obsahom práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR možnosť svojim prejavom vôle konanie súdu alebo iného zákonom určeného orgánu, tak je o to viac jeho obsahom možnosť byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach bez toho, aby toto konanie inicioval subjekt práv, o ktorých sa jedná.".
V odôvodnení sa mimo iné uvádza: "NS SR poukazuje ďalej na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy každému priznáva právo domáhať sa ustanoveným postupom svojich práv na súde, alebo na inom orgáne Slovenskej republiky a odsek 2 tohto ustanovenia zaručuje tomu kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Čl. 46 ods.1 ústavy ustanovuje, že sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne SR. Ústavný súd SR vychádzal z jeho výkladu, podľa ktorého súčasťou obsahu práva podľa čl. 46 ods. 1 je nielen právo každého domáhať sa svojho práva na súde alebo na inom orgáne SR ale aj právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach. Z toho vyplýva, že každý má právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach, lebo inak v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy.Zákonom možno stanoviť okruh účastníkov konania a postup domáhania sa práv, ale nemožno ním daný subjekt vylúčiť z konania, lebo to by znamenalo popretie podstaty a tmyslu (čl. 13 ods. 4 ústavy SR) práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ak je obsahom práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR možnosť svojim prejavom vôle konanie súdu alebo iného zákonom určeného orgánu, tak je o to viac jeho obsahom možnosť byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach bez toho, aby toto konanie inicioval subjekt práv, o ktorých sa jedná.".
Vladimír Kramarič | 14. 01. 2012 13:18:06
// Reagovať
„Základné práva sa volajú „základnými“ preto, že ich je možné uplatniť až subsidiárne vtedy a len vtedy, keď nie sú v kolízii so žiadnym, a to akýmkoľvek, iným právom. Právny systém takto zabezpečuje, že tam kde nepôsobili žiadne práva, subsidiárne pôsobia aspoň práva základné.“
V zmysle tejto mojej definície ku ktorej som dospel na podklade ust. §1 OSP v kontexte s niektorými súdnymi rozhodnutiami je potom otázne, či si autorka článku aj komentujúci vykladajú účel a pôsobenie základných práv správnym spôsobom?
Veriteľ úpadcu má zistenú pohľadávku, PODMIENENÚ úspechom úpadcu v spore KS KE 7Cb/786/2000. Žalujúci správca súhlasí s jeho pristúpením ako vedľajšieho účastníka na jeho strane. Odporkyňa nenamieta. Súd návrhu na pripustenie jeho pristúpenia nevyhovel: „Vzhľadom na zákonné povinnosti správcu KP podľa §40 ods.2 z.č. 7/2005 Z.z. súd má zato, že podmienky nespĺňa ani ako veriteľ úpadcu.“ (KS KE 7Cb/786/2000, Mgr. Fuchsová).
Odvolanie zamietnuté: „V takomto prípade by odvolateľ (ak je veriteľom úpadcu) mohol mať právny záujem na výsledku sporu, avšak...samostatné uplatňovanie práv upravených Ústavou SR a Dohovorom jednotlivými veriteľmi by spôsobovalo zbytočné predlžovanie konaní a neúmerné zvyšovanie nákladov konaní.“ (1 Obo 169/2010, JUDr. Štefanko).
Dovolanie odmietnuté: „...súd prvého stupňa ako aj odvolací súd skúmali podmienky vstupu () do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalobcu, riadne ich vyhodnotili a svoje rozhodnutie presvedčivo odôvodnili...(pretože) po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu, podľa §14 ods.1 ZKV č.328/1991 Zb. v znení noviel, na SKP prešlo predovšetkým právo nakladať s majetkom...“ (1ObdoV/36/2011, JUDr. Marková) (konkurz vyhlásený v r.2009, pozn.).
Pretože prezumpcia viny budúceho obštrukčného správania sa pristupujúceho vedľajšieho účastníka konania vyplýva podľa všetkého priamo zo zákona, a to takého ktorý má podľa všetkého postavenie lex specialis k akýmkoľvek ďalším zákonným normám, právo na hospodárnosť akéhokoľvek konania bráni uplatneniu základného práva konať vo svojej veci pred súdom. Existencia právneho záujmu je v takomto prípade irelevantná. Preto je možné, že nejednoznačnosť, na ktorú v z.č. 38/1993 Zb. poukázala autorka článku, je nedostatkom len formálnym. Ako rád by som sa mýlil!
V zmysle tejto mojej definície ku ktorej som dospel na podklade ust. §1 OSP v kontexte s niektorými súdnymi rozhodnutiami je potom otázne, či si autorka článku aj komentujúci vykladajú účel a pôsobenie základných práv správnym spôsobom?
Veriteľ úpadcu má zistenú pohľadávku, PODMIENENÚ úspechom úpadcu v spore KS KE 7Cb/786/2000. Žalujúci správca súhlasí s jeho pristúpením ako vedľajšieho účastníka na jeho strane. Odporkyňa nenamieta. Súd návrhu na pripustenie jeho pristúpenia nevyhovel: „Vzhľadom na zákonné povinnosti správcu KP podľa §40 ods.2 z.č. 7/2005 Z.z. súd má zato, že podmienky nespĺňa ani ako veriteľ úpadcu.“ (KS KE 7Cb/786/2000, Mgr. Fuchsová).
Odvolanie zamietnuté: „V takomto prípade by odvolateľ (ak je veriteľom úpadcu) mohol mať právny záujem na výsledku sporu, avšak...samostatné uplatňovanie práv upravených Ústavou SR a Dohovorom jednotlivými veriteľmi by spôsobovalo zbytočné predlžovanie konaní a neúmerné zvyšovanie nákladov konaní.“ (1 Obo 169/2010, JUDr. Štefanko).
Dovolanie odmietnuté: „...súd prvého stupňa ako aj odvolací súd skúmali podmienky vstupu () do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalobcu, riadne ich vyhodnotili a svoje rozhodnutie presvedčivo odôvodnili...(pretože) po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu, podľa §14 ods.1 ZKV č.328/1991 Zb. v znení noviel, na SKP prešlo predovšetkým právo nakladať s majetkom...“ (1ObdoV/36/2011, JUDr. Marková) (konkurz vyhlásený v r.2009, pozn.).
Pretože prezumpcia viny budúceho obštrukčného správania sa pristupujúceho vedľajšieho účastníka konania vyplýva podľa všetkého priamo zo zákona, a to takého ktorý má podľa všetkého postavenie lex specialis k akýmkoľvek ďalším zákonným normám, právo na hospodárnosť akéhokoľvek konania bráni uplatneniu základného práva konať vo svojej veci pred súdom. Existencia právneho záujmu je v takomto prípade irelevantná. Preto je možné, že nejednoznačnosť, na ktorú v z.č. 38/1993 Zb. poukázala autorka článku, je nedostatkom len formálnym. Ako rád by som sa mýlil!
