Horšie sa vám sťažuje? Tak sa (ne)sťažujte
Martin Štoffa | 16. 02. 2010 | komentárov: 19
Tí pozornejší si možno v záplave iných informácií všimli, že od 1. februára 2010 nadobudol účinnosť nový zákon o sťažnostiach č. 9/2010 Z.z. ktorý nahradil predošlý zákon o sťažnostiach č. 152/1998 Z.z.
Istým prekvapením pre mňa bolo, že parlament prijal hneď nový zákon, napriek tomu že predošlý zákon bol počas svojej jedenásťročnej existencie novelizovaný len jediný krát, a aj to len v rozsahu jednej vety. V dobe legislatívneho optimizmu (teda rýchleho prijímania nových zákonov a ich následných noviel), ktorú už dlhšie žijeme, to bol celkom ojedinelý zjav, nakoľko išlo o zákon, ktorého uplatňovanie v praxi je pomerne časté a široké. Preto prijatie novej ucelenej právnej úpravy nasvedčuje buď potrebe zapracovať množstvo zmien a doplnkov, ktoré by pôvodný zákon legislatívno-technicky celkom „rozbili“, alebo potrebe spravovania novej koncepcie podávania sťažností. O tom, čo bolo konkrétnou pohnútkou a či sa zámer vydaril, nech si urobí každý čitateľ (a „užívateľ“) nového zákona úsudok sám. Ja sa aspoň niekoľkými slovami pristavím pri niektorých jeho ustanoveniach.
Nový zákon priniesol napríklad spresnené vymedzenie orgánov, na ktoré sa vzťahuje povinnosť podľa neho postupovať. Preto by už po novom nemalo byť vôbec sporné, či sa zákon vzťahuje aj napr. na samosprávne kraje. Zákon podrobnejšie upravuje, čo sa za sťažnosť považuje a čo ňou už nie je. Je dôležité upozorniť, že podľa novej úpravy nie je sťažnosťou podanie, v ktorom nie sú jednoznačne vyjadrené práva, ktorých ochrany sa sťažovateľ domáha. Možno si poviete, veď tak to bolo už predtým, no v zmysle predošlej úpravy sťažnosťou nebolo podanie, ktorým sa sťažovateľ „nedomáha ochrany svojich práv“. Avšak podľa nového zákona je potrebné v podaní „jednoznačne vyjadriť, ochrany akého práva alebo právom chráneného záujmu“ sa osoba domáha. Dosť výrazný posun k reštriktívnemu negatívnemu vymedzeniu. Vyvstáva tak celkom reálne riziko, že úrady sa priklonia k formalizmu a začnú bežným ľuďom vracať podania s uvedením, že nie sú sťažnosťami, nakoľko v nich chýba jednoznačné vymedzenie práva alebo právom chráneného záujmu.
Z pohľadu ústretovosti k občanovi (o ktorej ešte v článku bude reč asi viackrát), ma zaujalo vypustenie tzv. poučovacej povinnosti voči sťažovateľovi v prípade, že jeho podanie nie je sťažnosťou, ale možno ho vybaviť v správnom konaní. Podľa pôvodného zákona (§ 4 ods. 2) takéto podanie zasielal orgán „bezodkladne sťažovateľovi s poučením, a ak ide o neprávoplatné rozhodnutie, aj orgánu príslušnému na rozhodnutie o opravnom prostriedku“. V mnohých prípadoch sa tak občanovi mohla ešte otvoriť cesta buď k správnemu označeniu a adresovaniu podania alebo k podaniu opravného prostriedku. Nová úprava pozná už len povinnosť oznámiť danej osobe, že jej podanie proti neprávoplatnému rozhodnutiu bolo postúpené príslušnému orgánu.
Novinkou je tiež nenápadné vypustenie anonymnej sťažnosti zo zákona. Predošlý zákon umožňoval (a z pohľadu jazykového výkladu aj prikazoval) vybaviť aj anonymnú sťažnosť za predpokladu, že „obsahuje konkrétne údaje, ktoré nasvedčujú, že bol porušený právny predpis“. Ak preto sťažovateľ z rôznych pohnútok neuviedol svoje identifikačné údaje, ale presvedčivo uviedol konkrétne údaje poukazujúce na protiprávny stav, sťažnosť musela byť riešená. Nový zákon túto formu sťažnosti nepripúšťa a strohým pokynom ukladá konajúcemu orgánu odložiť sťažnosť, ktorá neobsahuje požadované údaje – meno, priezvisko, adresu sťažovateľa (§ 6 ods. 1 písm. a).
Zúžili sa aj podmienky, za ktorých sa musí utajiť totožnosť sťažovateľa. Z predošlej úpravy totiž v novom zákone chýba možnosť, aby sám úrad utajil totožnosť sťažovateľa ak „je jej utajenie v záujme náležitého vybavenia sťažnosti“. Podľa platnej právnej úpravy totiž orgán utají totožnosť sťažovateľa iba vtedy, „ak o to sťažovateľ požiada“. Možno sa len domnievať, že uvedená právomoc zrejme nebola veľmi orgánmi využívaná.
Vrátim sa však ešte k samotnej sťažnosti a jej náležitostiam. Okrem už spomenutej nevyhnutnej identifikácie sťažovateľa (kde navyše pri právnických osobách pribudla povinnosť uviesť meno a priezvisko osoby oprávnenej konať v jej mene) pribudli ďalšie formálne a obsahové požiadavky, celkom zrejme súvisiace s výslovne zakotveným princípom, že podanie sa posudzuje podľa obsahu (§ 3 ods. 2). Zákon požaduje, aby sťažnosť bola čitateľná a zrozumiteľná, musí z nej byť „jednoznačné proti komu smeruje, na aké nedostatky poukazuje, čoho sa sťažovateľ domáha a musí byť sťažovateľom podpísaná“.
Čo sa týka formy podania sťažnosti, nový zákon zamenil doterajšie exemplifikatívne „spravidla písomne alebo ústne“ na taxatívne uvedenie štyroch prípustných foriem – písomne, ústne do záznamu, telefaxom a elektronickou poštou. Novým oprávnením konajúceho orgánu je, že nemusí vyhotoviť záznam o ústne podanej sťažnosti v prípade, že „s ním sťažovateľ pri ústnom podávaní sťažnosti nespolupracuje“. Záznam musí sťažovateľ po jeho vyhotovení podpísať – ak to odmietne, orgán záznam odloží s poznámkou o odmietnutí. Keďže k tomu zákon nič viac neuvádza, bude záznam nepodpísaný sťažovateľom odložený vždy, a to bez ohľadu na to, či ho nepodpísal z chvíľkového rozmaru alebo pre vážne výhrady k zachytenému obsahu alebo konaniu spisujúcej osoby. V takom prípade si bude musieť sťažovateľ sťažnosť napísať a podať sám.
V zákone tiež pribudlo ustanovenie, podľa ktorého sa sťažnosť podaná telefaxom alebo elektronickou poštou „považuje za písomnú iba vtedy, ak ju sťažovateľ do piatich pracovných dní od jej podania písomne potvrdí podpisom, inak sa sťažnosť odloží“. Formulácia tejto podmienky navyše na mňa pôsobí značne zmätočne a vyvoláva otázky ako vlastne zákonodarca zamýšľal splnenie podmienky dodatočného „písomného potvrdenia podpisom“. Pri doslovnom výklade textu by sa splnením podmienky rozumela fakticky iba osobná návšteva príslušného úradu a podpísanie už predtým faxom alebo e-mailom podanej sťažnosti. Až prečítaným ďalších dvoch viet v § 5 ods. 7, kde sa hovorí o „doručení písomného potvrdenia“ a o „údajoch písomného potvrdenia“ možno dospieť k záveru, že ide o klasické doplnenie podania či doplnenie podania predložením jeho originálu ako to poznáme napr. z Občianskeho súdneho poriadku (porovnaj § 42 ods. 1 O.s.p.). Nerozumiem celkom presne, prečo bol tento odsek nového zákona písaný takto nezrozumiteľne a mätúco, keď tu už máme zaužívané výrazy pre to, čo ním chcel predkladateľ pomenovať. Elektronizácia úradného styku a existencia zákona o elektronickom podpise našli svoje odzrkadlenie v ustanovení, v zmysle ktorého sťažnosť podaná elektronickou poštou a podpísaná zaručeným elektronickým podpisom sa považuje za písomnú od počiatku a netreba ju nijako dopĺňať.
Jedna z najväčších perál nového zákona o sťažnostiach sa skrýva v nenápadnom § 5 ods. 9. Keď som si ho prvýkrát prečítal, musel som tak učiniť ešte niekoľko krát. Podľa novej právnej úpravy totiž v prípade splnomocnenia na podanie sťažnosti musí byť udelené plnomocenstvo úradne osvedčené! Pre mňa samotného (ako občana i advokáta) úplne šokujúca a hlavne iracionálna požiadavka. So zachovaním posledných zvyškov chladnej hlavy horúčkovite hľadám vysvetlenie v dôvodovej správe k zákonu a nachádzam toto: „Nová oproti doterajšej právnej úprave je možnosť ustanovenia zástupcu na podanie sťažnosti a na úkony súvisiace s jej vybavovaním.“ Úžasné, fakt postačujúce vysvetlenie... Takže keď mi ako advokátovi klient vystaví generálne splnomocnenie na vybavenie nejakej veci a ja dospejem k záveru, že efektívnym (resp. zákonom požadovaným) krokom má byť podanie sťažnosti, tak klienta poženiem k notárovi alebo na matriku, aby mi udelil osobitné splnomocnenie a nechal si ho úradne osvedčiť. Alebo ho mám nechať nech si to rieši sám? Nerozumiem logike veci, keď na úkony podľa Občianskeho súdneho poriadku (§ 24 - 28), Trestného poriadku (§ 39 a 53) a Správneho poriadku (§ 17) stačí splnomocnenie „neúradné“, ale na podanie sťažnosti už treba úradne overené. Môže niekto mne a ďalším ľuďom vysvetliť, prečo je podanie sťažnosti svojou „závažnosťou“ postavené na úroveň prevodu nehnuteľností (kde sa tiež vyžadujú osvedčené podpisy prevodcov v prípade splnomocnenia), keď na konanie pred súdom (a s prepáčením súdne konanie mám v hierarchií vážnosti a dôležitosti vyššie) niečo také potrebné nie je?
Ďalšou - a mám pocit, že najvýznamnejšou - zmenou oproti doterajšej úprave je zmena lehôt na vybavenie sťažností. Už po prečítaní prvých ustanovení nového zákona som zaregistroval lehoty v „pracovných dňoch“ namiesto „kalendárnych dní“, na ktoré bol človek doteraz akosi zvyknutý. No po prečítaní § 13 ods. 1 a 2 som na chvíľu ustrnul – 60 resp. 90 pracovných dní je už teda pomerne silná káva. Hoci nemôžem novému zákonu uprieť jednu užitočnú novinku – a síce že o predĺžení lehoty musí byť rozhodnuté ešte počas plynutia tej pôvodnej – myslím, že jej čaro sa dokonale stratí v dlhom čakaní na vybavenie sťažnosti. Veď napokon rátajte so mnou: podám sťažnosť 1. marca, podľa starého zákona musela byť vybavená do 30. marca, ak si vyžadovala poskytnutie súčinnosti tak do 29. apríla, a ak bola náročná tak do 29. mája. Po novom – podám sťažnosť 1. marca, musí byť vybavená do 26. mája a ak bola náročná tak do 8. júla. Čisto číselne vzaté to znamená, že kým som na vybavenie mojej sťažnosti pred účinnosťou nového zákona musela čakať 30 dní (a náročnej sťažnosti 90 dní), na vybavenie sťažnosti po 1. februári tohto roka si počkám 86 dní (a náročnej sťažnosti dokonca 129 dní). Áno, uvedomujem si, že lehotu treba čítať so slovkom „do“ pred číselným údajom – ale z vlastných skúseností viem zhrnúť pravidlo, že ak je niekde stanovená lehota napr. „do 30 dní“, tak to znamená pre mňa to isté, akoby tam bola lehota „najskôr na tridsiaty deň“.
Na dôvažok len dopĺňam, že lehota na vybavenie sťažnosti začína plynúť až nasledujúci pracovný deň po jej doručení (§ 14) a v čase od odoslania výzvy na poskytnutie súčinnosti sťažovateľom do jej poskytnutia (§ 16 ods. 5) rovnako ako v čase od odoslania žiadosti o poskytnutie súčinnosti inému orgánu do jej poskytnutia (§ 17 ods. 2) lehota na vybavenie sťažnosti neplynie. A keď namodelujem úplne hororový scenár, že sťažnosť je adresovaná nesprávnemu orgánu (jej postúpenie do 10 pracovných dní) alebo orgánu namietajúcemu kompetenčný spor (do 10 pracovných dní postúpi nadriadenému, nadriadený rozhodne do 15 pracovných dní od doručenia žiadosti), tak tú výslednú reálnu lehotu na vybavenie sťažnosti asi radšej ani nechcem poznať.
V porovnaní s predošlou zákonnou úpravou sa vytratila povinnosť postihovať zodpovedných zamestnancov za nesprávne prešetrenie alebo vybavenie sťažnosti. Obsah ustanovenia § 21 ods. 3 zrušeného zákona o tom, že „za nesprávne prešetrenie sťažnosti alebo jej nesprávne vybavenie je vedúci orgánu verejnej správy, ktorý vybavoval sťažnosť, povinný vyvodiť dôsledky voči zodpovedným zamestnancom alebo uplatniť právnu zodpovednosť za porušenie povinnosti podľa tohto zákona“ totiž nemá svoj klon v novoprijatej právnej úprave. Tiež sa zmenil subjekt, ktorému možno uložiť poriadkovú pokutu za neplnenie povinností určených zákonom. Dôvodová správa k tomu uvádza: „Oproti platnej právnej úprave poriadkové opatrenie sa uplatňuje vo vzťahu k orgánu verejnej správy, nie vo vzťahu k jeho zamestnancom. Pokutu, ako poriadkové opatrenie možno uložiť orgánu verejnej správy, ktorý neplní povinnosti podľa tohto zákona.“
V spoločných ustanoveniach zákonodarca expressis verbis zakotvil, že na režim zákona o sťažnostiach (s výnimkou konania o uložení poriadkovej pokuty) sa nevzťahuje správny poriadok (§ 25 ods. 4), pričom dôvodová správa uviedla ako dôvod „právnu istotu“.
S poukazom na dikciu § 11 ods. 1 in fine, že „vybavovanie sťažností orgán verejnej správy upraví vnútorným predpisom“ a znenie § 26 ods. 3, že „vybavovanie sťažností orgán verejnej správy upraví vnútorným predpisom podľa § 11 ods. 1 do šiestich mesiacov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona“ (teda v lehote do 01. 08. 2010) bude ešte zaujímavé sledovať, ako sa orgány verejnej správy s touto úlohou popasujú.
Nový zákon o sťažnostiach je účinný prvých 15 dní, takže na hodnotenie jeho prínosov a chýb je asi priskoro. No už teraz môžem konštatovať, že podľa môjho názoru sa zákon uberá skôr smerom od ľudí ako k nim a súčasne vyslovujem veľkú pochybnosť, že ostane tak dlho nedotknutý legislatívnymi zmenami ako jeho predchodca. Ba čo viac, ja sám si v duchu už teraz želám jeho skorú novelizáciu.
Nový zákon priniesol napríklad spresnené vymedzenie orgánov, na ktoré sa vzťahuje povinnosť podľa neho postupovať. Preto by už po novom nemalo byť vôbec sporné, či sa zákon vzťahuje aj napr. na samosprávne kraje. Zákon podrobnejšie upravuje, čo sa za sťažnosť považuje a čo ňou už nie je. Je dôležité upozorniť, že podľa novej úpravy nie je sťažnosťou podanie, v ktorom nie sú jednoznačne vyjadrené práva, ktorých ochrany sa sťažovateľ domáha. Možno si poviete, veď tak to bolo už predtým, no v zmysle predošlej úpravy sťažnosťou nebolo podanie, ktorým sa sťažovateľ „nedomáha ochrany svojich práv“. Avšak podľa nového zákona je potrebné v podaní „jednoznačne vyjadriť, ochrany akého práva alebo právom chráneného záujmu“ sa osoba domáha. Dosť výrazný posun k reštriktívnemu negatívnemu vymedzeniu. Vyvstáva tak celkom reálne riziko, že úrady sa priklonia k formalizmu a začnú bežným ľuďom vracať podania s uvedením, že nie sú sťažnosťami, nakoľko v nich chýba jednoznačné vymedzenie práva alebo právom chráneného záujmu.
Z pohľadu ústretovosti k občanovi (o ktorej ešte v článku bude reč asi viackrát), ma zaujalo vypustenie tzv. poučovacej povinnosti voči sťažovateľovi v prípade, že jeho podanie nie je sťažnosťou, ale možno ho vybaviť v správnom konaní. Podľa pôvodného zákona (§ 4 ods. 2) takéto podanie zasielal orgán „bezodkladne sťažovateľovi s poučením, a ak ide o neprávoplatné rozhodnutie, aj orgánu príslušnému na rozhodnutie o opravnom prostriedku“. V mnohých prípadoch sa tak občanovi mohla ešte otvoriť cesta buď k správnemu označeniu a adresovaniu podania alebo k podaniu opravného prostriedku. Nová úprava pozná už len povinnosť oznámiť danej osobe, že jej podanie proti neprávoplatnému rozhodnutiu bolo postúpené príslušnému orgánu.
Novinkou je tiež nenápadné vypustenie anonymnej sťažnosti zo zákona. Predošlý zákon umožňoval (a z pohľadu jazykového výkladu aj prikazoval) vybaviť aj anonymnú sťažnosť za predpokladu, že „obsahuje konkrétne údaje, ktoré nasvedčujú, že bol porušený právny predpis“. Ak preto sťažovateľ z rôznych pohnútok neuviedol svoje identifikačné údaje, ale presvedčivo uviedol konkrétne údaje poukazujúce na protiprávny stav, sťažnosť musela byť riešená. Nový zákon túto formu sťažnosti nepripúšťa a strohým pokynom ukladá konajúcemu orgánu odložiť sťažnosť, ktorá neobsahuje požadované údaje – meno, priezvisko, adresu sťažovateľa (§ 6 ods. 1 písm. a).
Zúžili sa aj podmienky, za ktorých sa musí utajiť totožnosť sťažovateľa. Z predošlej úpravy totiž v novom zákone chýba možnosť, aby sám úrad utajil totožnosť sťažovateľa ak „je jej utajenie v záujme náležitého vybavenia sťažnosti“. Podľa platnej právnej úpravy totiž orgán utají totožnosť sťažovateľa iba vtedy, „ak o to sťažovateľ požiada“. Možno sa len domnievať, že uvedená právomoc zrejme nebola veľmi orgánmi využívaná.
Vrátim sa však ešte k samotnej sťažnosti a jej náležitostiam. Okrem už spomenutej nevyhnutnej identifikácie sťažovateľa (kde navyše pri právnických osobách pribudla povinnosť uviesť meno a priezvisko osoby oprávnenej konať v jej mene) pribudli ďalšie formálne a obsahové požiadavky, celkom zrejme súvisiace s výslovne zakotveným princípom, že podanie sa posudzuje podľa obsahu (§ 3 ods. 2). Zákon požaduje, aby sťažnosť bola čitateľná a zrozumiteľná, musí z nej byť „jednoznačné proti komu smeruje, na aké nedostatky poukazuje, čoho sa sťažovateľ domáha a musí byť sťažovateľom podpísaná“.
Čo sa týka formy podania sťažnosti, nový zákon zamenil doterajšie exemplifikatívne „spravidla písomne alebo ústne“ na taxatívne uvedenie štyroch prípustných foriem – písomne, ústne do záznamu, telefaxom a elektronickou poštou. Novým oprávnením konajúceho orgánu je, že nemusí vyhotoviť záznam o ústne podanej sťažnosti v prípade, že „s ním sťažovateľ pri ústnom podávaní sťažnosti nespolupracuje“. Záznam musí sťažovateľ po jeho vyhotovení podpísať – ak to odmietne, orgán záznam odloží s poznámkou o odmietnutí. Keďže k tomu zákon nič viac neuvádza, bude záznam nepodpísaný sťažovateľom odložený vždy, a to bez ohľadu na to, či ho nepodpísal z chvíľkového rozmaru alebo pre vážne výhrady k zachytenému obsahu alebo konaniu spisujúcej osoby. V takom prípade si bude musieť sťažovateľ sťažnosť napísať a podať sám.
V zákone tiež pribudlo ustanovenie, podľa ktorého sa sťažnosť podaná telefaxom alebo elektronickou poštou „považuje za písomnú iba vtedy, ak ju sťažovateľ do piatich pracovných dní od jej podania písomne potvrdí podpisom, inak sa sťažnosť odloží“. Formulácia tejto podmienky navyše na mňa pôsobí značne zmätočne a vyvoláva otázky ako vlastne zákonodarca zamýšľal splnenie podmienky dodatočného „písomného potvrdenia podpisom“. Pri doslovnom výklade textu by sa splnením podmienky rozumela fakticky iba osobná návšteva príslušného úradu a podpísanie už predtým faxom alebo e-mailom podanej sťažnosti. Až prečítaným ďalších dvoch viet v § 5 ods. 7, kde sa hovorí o „doručení písomného potvrdenia“ a o „údajoch písomného potvrdenia“ možno dospieť k záveru, že ide o klasické doplnenie podania či doplnenie podania predložením jeho originálu ako to poznáme napr. z Občianskeho súdneho poriadku (porovnaj § 42 ods. 1 O.s.p.). Nerozumiem celkom presne, prečo bol tento odsek nového zákona písaný takto nezrozumiteľne a mätúco, keď tu už máme zaužívané výrazy pre to, čo ním chcel predkladateľ pomenovať. Elektronizácia úradného styku a existencia zákona o elektronickom podpise našli svoje odzrkadlenie v ustanovení, v zmysle ktorého sťažnosť podaná elektronickou poštou a podpísaná zaručeným elektronickým podpisom sa považuje za písomnú od počiatku a netreba ju nijako dopĺňať.
Jedna z najväčších perál nového zákona o sťažnostiach sa skrýva v nenápadnom § 5 ods. 9. Keď som si ho prvýkrát prečítal, musel som tak učiniť ešte niekoľko krát. Podľa novej právnej úpravy totiž v prípade splnomocnenia na podanie sťažnosti musí byť udelené plnomocenstvo úradne osvedčené! Pre mňa samotného (ako občana i advokáta) úplne šokujúca a hlavne iracionálna požiadavka. So zachovaním posledných zvyškov chladnej hlavy horúčkovite hľadám vysvetlenie v dôvodovej správe k zákonu a nachádzam toto: „Nová oproti doterajšej právnej úprave je možnosť ustanovenia zástupcu na podanie sťažnosti a na úkony súvisiace s jej vybavovaním.“ Úžasné, fakt postačujúce vysvetlenie... Takže keď mi ako advokátovi klient vystaví generálne splnomocnenie na vybavenie nejakej veci a ja dospejem k záveru, že efektívnym (resp. zákonom požadovaným) krokom má byť podanie sťažnosti, tak klienta poženiem k notárovi alebo na matriku, aby mi udelil osobitné splnomocnenie a nechal si ho úradne osvedčiť. Alebo ho mám nechať nech si to rieši sám? Nerozumiem logike veci, keď na úkony podľa Občianskeho súdneho poriadku (§ 24 - 28), Trestného poriadku (§ 39 a 53) a Správneho poriadku (§ 17) stačí splnomocnenie „neúradné“, ale na podanie sťažnosti už treba úradne overené. Môže niekto mne a ďalším ľuďom vysvetliť, prečo je podanie sťažnosti svojou „závažnosťou“ postavené na úroveň prevodu nehnuteľností (kde sa tiež vyžadujú osvedčené podpisy prevodcov v prípade splnomocnenia), keď na konanie pred súdom (a s prepáčením súdne konanie mám v hierarchií vážnosti a dôležitosti vyššie) niečo také potrebné nie je?
Ďalšou - a mám pocit, že najvýznamnejšou - zmenou oproti doterajšej úprave je zmena lehôt na vybavenie sťažností. Už po prečítaní prvých ustanovení nového zákona som zaregistroval lehoty v „pracovných dňoch“ namiesto „kalendárnych dní“, na ktoré bol človek doteraz akosi zvyknutý. No po prečítaní § 13 ods. 1 a 2 som na chvíľu ustrnul – 60 resp. 90 pracovných dní je už teda pomerne silná káva. Hoci nemôžem novému zákonu uprieť jednu užitočnú novinku – a síce že o predĺžení lehoty musí byť rozhodnuté ešte počas plynutia tej pôvodnej – myslím, že jej čaro sa dokonale stratí v dlhom čakaní na vybavenie sťažnosti. Veď napokon rátajte so mnou: podám sťažnosť 1. marca, podľa starého zákona musela byť vybavená do 30. marca, ak si vyžadovala poskytnutie súčinnosti tak do 29. apríla, a ak bola náročná tak do 29. mája. Po novom – podám sťažnosť 1. marca, musí byť vybavená do 26. mája a ak bola náročná tak do 8. júla. Čisto číselne vzaté to znamená, že kým som na vybavenie mojej sťažnosti pred účinnosťou nového zákona musela čakať 30 dní (a náročnej sťažnosti 90 dní), na vybavenie sťažnosti po 1. februári tohto roka si počkám 86 dní (a náročnej sťažnosti dokonca 129 dní). Áno, uvedomujem si, že lehotu treba čítať so slovkom „do“ pred číselným údajom – ale z vlastných skúseností viem zhrnúť pravidlo, že ak je niekde stanovená lehota napr. „do 30 dní“, tak to znamená pre mňa to isté, akoby tam bola lehota „najskôr na tridsiaty deň“.
Na dôvažok len dopĺňam, že lehota na vybavenie sťažnosti začína plynúť až nasledujúci pracovný deň po jej doručení (§ 14) a v čase od odoslania výzvy na poskytnutie súčinnosti sťažovateľom do jej poskytnutia (§ 16 ods. 5) rovnako ako v čase od odoslania žiadosti o poskytnutie súčinnosti inému orgánu do jej poskytnutia (§ 17 ods. 2) lehota na vybavenie sťažnosti neplynie. A keď namodelujem úplne hororový scenár, že sťažnosť je adresovaná nesprávnemu orgánu (jej postúpenie do 10 pracovných dní) alebo orgánu namietajúcemu kompetenčný spor (do 10 pracovných dní postúpi nadriadenému, nadriadený rozhodne do 15 pracovných dní od doručenia žiadosti), tak tú výslednú reálnu lehotu na vybavenie sťažnosti asi radšej ani nechcem poznať.
V porovnaní s predošlou zákonnou úpravou sa vytratila povinnosť postihovať zodpovedných zamestnancov za nesprávne prešetrenie alebo vybavenie sťažnosti. Obsah ustanovenia § 21 ods. 3 zrušeného zákona o tom, že „za nesprávne prešetrenie sťažnosti alebo jej nesprávne vybavenie je vedúci orgánu verejnej správy, ktorý vybavoval sťažnosť, povinný vyvodiť dôsledky voči zodpovedným zamestnancom alebo uplatniť právnu zodpovednosť za porušenie povinnosti podľa tohto zákona“ totiž nemá svoj klon v novoprijatej právnej úprave. Tiež sa zmenil subjekt, ktorému možno uložiť poriadkovú pokutu za neplnenie povinností určených zákonom. Dôvodová správa k tomu uvádza: „Oproti platnej právnej úprave poriadkové opatrenie sa uplatňuje vo vzťahu k orgánu verejnej správy, nie vo vzťahu k jeho zamestnancom. Pokutu, ako poriadkové opatrenie možno uložiť orgánu verejnej správy, ktorý neplní povinnosti podľa tohto zákona.“
V spoločných ustanoveniach zákonodarca expressis verbis zakotvil, že na režim zákona o sťažnostiach (s výnimkou konania o uložení poriadkovej pokuty) sa nevzťahuje správny poriadok (§ 25 ods. 4), pričom dôvodová správa uviedla ako dôvod „právnu istotu“.
S poukazom na dikciu § 11 ods. 1 in fine, že „vybavovanie sťažností orgán verejnej správy upraví vnútorným predpisom“ a znenie § 26 ods. 3, že „vybavovanie sťažností orgán verejnej správy upraví vnútorným predpisom podľa § 11 ods. 1 do šiestich mesiacov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona“ (teda v lehote do 01. 08. 2010) bude ešte zaujímavé sledovať, ako sa orgány verejnej správy s touto úlohou popasujú.
Nový zákon o sťažnostiach je účinný prvých 15 dní, takže na hodnotenie jeho prínosov a chýb je asi priskoro. No už teraz môžem konštatovať, že podľa môjho názoru sa zákon uberá skôr smerom od ľudí ako k nim a súčasne vyslovujem veľkú pochybnosť, že ostane tak dlho nedotknutý legislatívnymi zmenami ako jeho predchodca. Ba čo viac, ja sám si v duchu už teraz želám jeho skorú novelizáciu.
Súvisiace články
Prípustnosť zmeny zmluvy, ktorej účastníkom je subjekt povinný postupovať podľa zákona o verejnom obstarávaníLegislatívny zámer zákona o elektronickej verejnej správePripomienkujte návrh na zverejňovanie súdnych rozhodnutíAsociácia mediátorov Slovenska pripomienkuje návrh novely zákona o mediáciiVýkladový hlavolam: Čo je „pokrm“? Môžu sa vo fajčiarskych baroch podávať oriešky, slané tyčinky, čipsy alebo zákusky ? Články autora
Otvorenie Súdnej rady verejnosti
Milan Šagát | 22. 02. 2010 16:41:15
// Reagovať
Veľmi dobrý článok... teda, je skôr na zaplakanie ako ten nový zákon vyzerá. Podľa môjho názoru jednoznačná snaha - asi to bude znieť trošku krkolomne - "sťažiť sťažovanie". Sú inštitúcie voči ktorých postupu sa už nebudeme môcť podľa nového zákona sťažovať??
roman vigr | 23. 02. 2010 08:43:44
// Reagovať
myslím že slovensko je národ kverulantov, permanentných sťažovateľov a ľudí, ktorí sa nevedia zmieriť s tým, že možno nemajú pravdu, respektíve, že možno nie sú v práve...a tak sa sťažujú, sťažujú a sťažujú...myslím, že právo by malo byť aj o tom, aby ľudí naučilo, že so svojim názorom môžu aj neuspieť, to je podstata demokracie, že nie každý môže byť v práve a nie plakať nad tým, že sa sťažovateľom sťažilo sťažovanie. možno by sme mali prijať aj zákon o ochrane pred sťažovateľmi, aby sa sťažnosti nestávali len zbytočnou šikanou úradníkov.
robert stepanik | 23. 02. 2010 11:21:56
// Reagovať
Aktualna pravna uprava VYRAZNE podporuje FORMALIZMUS uradov.
Obcan (uz tak tahajuci za kratsi koniec), taha za este kratsi "koncek".
Ziadne prekvapenie v DNESNYCH casoch. Dnes stat (verejna sprava) nema zaujem so svojimi obcanmi komunikovat a uz vobec nechce, aby mu obcan do niecoho hovoril, aby obcan do niecoho videl. Čo vytvara velky priestor na zneuzivanie rozhodovania statnych organov (dotovanych danovnikmi) na individualne ci skupinove ciele. Obcania (kverulanti?) stracaju postupne realnu moznost vzdorovat svojvoli statu (ktora vacsinou "smrdi" konkretnymi zaujmami) a zmensuje sa im priestor na obhajobu svojich prav.
Ide o postupnu (ale velmi zasadnu) likvidaciu principov obcianskej spolocnosti...
Také to prihrievanie žaby... Veď to poznate...
Obcan (uz tak tahajuci za kratsi koniec), taha za este kratsi "koncek".
Ziadne prekvapenie v DNESNYCH casoch. Dnes stat (verejna sprava) nema zaujem so svojimi obcanmi komunikovat a uz vobec nechce, aby mu obcan do niecoho hovoril, aby obcan do niecoho videl. Čo vytvara velky priestor na zneuzivanie rozhodovania statnych organov (dotovanych danovnikmi) na individualne ci skupinove ciele. Obcania (kverulanti?) stracaju postupne realnu moznost vzdorovat svojvoli statu (ktora vacsinou "smrdi" konkretnymi zaujmami) a zmensuje sa im priestor na obhajobu svojich prav.
Ide o postupnu (ale velmi zasadnu) likvidaciu principov obcianskej spolocnosti...
Také to prihrievanie žaby... Veď to poznate...
Milan Šagát | 23. 02. 2010 14:06:25
// Reagovať
Musim suhlasit s panom Stepanikom, aj ked podla mna nejde o likvidaciu principov obcianskej spolocnosti ale o likvidaciu principov liberalnej demokracie. Formalne mame zakon, ale realne je proste uplne zly a je to len zdrap papiera. Samozrejme, urcite su aj ludia, ktori sa notoricky stazuju na vsetko, ale to sa neda zovseobecnit a tvrdit ze slovaci su narod kverulantov nie je spravne.
Rozmyslam este nad tym argumentom, ze staznosti budu sluzit na sikanu uradnikov - ak by to tak bolo je to samozrejme zle. Roman neviete dat nejake konkretne pripady? A mozno do debaty prispiet s nejakymi navrhmi, ze co by sa s tym dalo robit?
Rozmyslam este nad tym argumentom, ze staznosti budu sluzit na sikanu uradnikov - ak by to tak bolo je to samozrejme zle. Roman neviete dat nejake konkretne pripady? A mozno do debaty prispiet s nejakymi navrhmi, ze co by sa s tym dalo robit?
Mária | 27. 02. 2010 16:24:36
// Reagovať
Porušenie vlastníckych práv samosprávnym krajom
Reagujem,na horeuvedené z dôvodu, že jeden samosprávny kraj užíva pozemok v mojom vlastníctve na komerčné účely- bezodplatne. Od r.2008 žiadam o uzavretie zmluvy o prenájme, na čo nereagovali ,stále chceli odkúpiť za cenu znal.posudku,ktorý si dali vyhotoviť, pre mňa neprijateľná, nájom neplatia -zmluvu odmietajú uzavrieť.Chcem sa dohodnúť. V oktobri 2009 navrhli výmenu za ich pozemok v tej lokalite .Dala som súhlas písomne. Do dnešného dňa bez odpovede. 4.2.2010 som podala sťažnosť na predsedu.Nevedela som o novom zákone.Takže vybavenie mojej sťažnosti ďaleká budúcnosť,prichádzam o peniaze,namám prístup k pozemku.Toto je konkrétny príklad, ale šikany občana ,ktorému sú porušované vlastnícke práva, a úradníci nie sú schopní 4 mesiace dať hocijakú odpoveď. Čo by sa dalo s tým robiť?
Oľga | 10. 03. 2010 16:18:17
// Reagovať
SÚ TO SAMOSPRÁVY ALEBO KOCÚRKOVO !!!
Nie ste sama, a v takýchto prípadoch občan ťahá za kratší koniec. Aj keď štátny zamestnanec poruší viditeľne zákon aj tak sa s toho vykrúti. Mne sa stalo niečo podobné! Na pozemok v mojom vlastníctve dal primátor nemenovaného MsÚ súhlas na vyňatie z pôdneho fondu pod výstavbu hospodárskej budovy susedovi. Vôbec si nekládol za potrebné zistiť a overiť vlastnícke práva k pozemku. Takže sused na mojom pozemku na čierno postavil stavbu a keď som ich na to upozornila ako náhle som to zistila , tak ma primátor odkázal na súd , aby som sa tam domáhala svojich práv. To čo on s prepáčením posr..... , tak ja mám naprávať. Úplne drzo a arogantne. Ešte sa spojil so susedom a poradil mu , aby si legalizoval stavbu čestným prehlásením , ktoré sa nezakladalo na pravde. Takže to zhrniem , buď sa budem tváriť , že sa nič nestalo alebo sa budeme súdiť. Najväčšia chyba sa stala , že všetky kompetencie prešli na samosprávy , tam sedí s prepáčením nejaký mudrák , ktorý si nie je schopný naštudovať zákon a ten podpisuje a podpisuje.
Milan Šagát | 10. 03. 2010 16:26:38
// Reagovať
Silná káva. Na jeseň sú ale komunálne voľby, takže šanca vo vašej obci zmeniť vedenie... A do toho súdu ste išli?
maq | 17. 03. 2010 20:56:36
// Reagovať
A uz tu máme príklad chronického stazovatela. :-) A co sa zachovat ako aktivny vlastnik a branit svoje vlastnicke pravo súdnou cestou???
Imrich Vozár | 24. 02. 2010 08:12:32
// Reagovať
aj petičný zákon
V NR SR je v II. čítaní aj novela petičného zákona, ktorá rovnako sprísňuje (či spresňuje) niektoré podmienky na uplatnenie petičného práva a vo vzťahu k zákonu o sťažnostiach ustanovuje jeho podporné použitie pre otázky, ktoré neupravuje.
Ondrej Jurišta | 26. 02. 2010 20:22:48
// Reagovať
Len jedna drobnosť
Dobrý článok, dá sa stotožniť s viacerými postojmi autora, akurát by som rád k tejto časti článku:
-Zúžili sa aj podmienky, za ktorých sa musí utajiť totožnosť sťažovateľa. Z predošlej úpravy totiž v novom zákone chýba možnosť, aby sám úrad utajil totožnosť sťažovateľa ak „je jej utajenie v záujme náležitého vybavenia sťažnosti“. Podľa platnej právnej úpravy totiž orgán utají totožnosť sťažovateľa iba vtedy, „ak o to sťažovateľ požiada“.-
uviedol, že podľa § 8 ods. 1 predmetného zákona môže orgán verejnej správy utajiť totožnosť sťažovateľa, ak je to v záujme vybavenia sťažnosti.
-Zúžili sa aj podmienky, za ktorých sa musí utajiť totožnosť sťažovateľa. Z predošlej úpravy totiž v novom zákone chýba možnosť, aby sám úrad utajil totožnosť sťažovateľa ak „je jej utajenie v záujme náležitého vybavenia sťažnosti“. Podľa platnej právnej úpravy totiž orgán utají totožnosť sťažovateľa iba vtedy, „ak o to sťažovateľ požiada“.-
uviedol, že podľa § 8 ods. 1 predmetného zákona môže orgán verejnej správy utajiť totožnosť sťažovateľa, ak je to v záujme vybavenia sťažnosti.
Martin Štoffa | 01. 03. 2010 09:57:27
// Reagovať
Na doplnenie myšlienky
Ďakujem za pozitívnu reakciu a v súvislosti s Vašou poznámkou ešte precizujem myšlienku, ktorú som v dotknutej časti uviedol:
Úprava utajenia totožnosti sťažovateľa v "starom" zákone o sťažnostiach (§ 7 ods. 1) nepoznala možnosť utajenia, iba povinnosť utajenia totožnosti. Z dikcie prvej vety toho odseku jednoznačne vyplývalo, že totožnosť sťažovateľa MUSELA byť utajená pri splnení aspoň jednej z dvoch alternatívnych podmienok - buď keď o to sťažovateľ sám požiadal, alebo keď utajenie bolo v záujme náležitého vybavenia samotnej sťažnosti.
Naproti tomu právna úprava v "novom" zákone ponechala režim povinného utajenia totožnosti sťažovateľa už len na prípady, kedy o utajenia sám sťažovateľ požiada (§ 8 ods. 1 prvá veta). Ako správne píšete, orgán verejnej správy môže utajiť totožnosť sťažovateľa, ak je to v záujem vybavenia sťažnosti (§ 8 ods. 1 druhá veta), ale výraznou zmenou je práve to slovíčko MÔŽE, pretože doteraz tak MUSEL urobiť. A práve v tom som videl to zúženie okruhu situácií, kedy musí orgán povinne ex lege totožnosť sťažovateľa utajiť.
Významovo sa teda text zákona ubral v tejto časti od povinnosti k možnosti. Na okraj ešte možno uviesť, že je na diskusiu, či táto nová formulácia textu právnej normy bude znamenať aj reálny dopad na (zhoršenie) postavenia sťažovateľa. Keď sa totiž pozrieme na pôvodné aj nové ustanovenia, zistíme, že majú spoločný východiskový znak, ktorý sa nezmenil. Aj v "starom" aj v "novom" zákone o sťažnostiach ostal ako predpoklad pre povinnosť alebo možnosť utajenia totožnosti sťažovateľa, že je to "v záujme vybavenia sťažnosti" (v pôvodnej úprave malo slovo vybavenie ešte prívlastok "náležité"). A splnenie tohto predpokladu posudzuje práve orgán verejnej správy. Za situácie, kedy sám úrad formou správnej úvahy (správneho uváženia) posudzuje, či je alebo nie je v záujme vybavenia sťažnosti využitie inštitútu utajenia totožnosti sťažovateľa, je potom v konečnom dôsledku možno aj jedno, či mu zákonodarca uložil povinnosť alebo iba možnosť ho aplikovať. Inými slovami, zatiaľ čo podľa pôvodnej právnej úpravy štátny orgán posudzoval možnosť svojej povinnosti, podľa novej právnej úpravy posudzuje možnosť svojho oprávnenia.
Úprava utajenia totožnosti sťažovateľa v "starom" zákone o sťažnostiach (§ 7 ods. 1) nepoznala možnosť utajenia, iba povinnosť utajenia totožnosti. Z dikcie prvej vety toho odseku jednoznačne vyplývalo, že totožnosť sťažovateľa MUSELA byť utajená pri splnení aspoň jednej z dvoch alternatívnych podmienok - buď keď o to sťažovateľ sám požiadal, alebo keď utajenie bolo v záujme náležitého vybavenia samotnej sťažnosti.
Naproti tomu právna úprava v "novom" zákone ponechala režim povinného utajenia totožnosti sťažovateľa už len na prípady, kedy o utajenia sám sťažovateľ požiada (§ 8 ods. 1 prvá veta). Ako správne píšete, orgán verejnej správy môže utajiť totožnosť sťažovateľa, ak je to v záujem vybavenia sťažnosti (§ 8 ods. 1 druhá veta), ale výraznou zmenou je práve to slovíčko MÔŽE, pretože doteraz tak MUSEL urobiť. A práve v tom som videl to zúženie okruhu situácií, kedy musí orgán povinne ex lege totožnosť sťažovateľa utajiť.
Významovo sa teda text zákona ubral v tejto časti od povinnosti k možnosti. Na okraj ešte možno uviesť, že je na diskusiu, či táto nová formulácia textu právnej normy bude znamenať aj reálny dopad na (zhoršenie) postavenia sťažovateľa. Keď sa totiž pozrieme na pôvodné aj nové ustanovenia, zistíme, že majú spoločný východiskový znak, ktorý sa nezmenil. Aj v "starom" aj v "novom" zákone o sťažnostiach ostal ako predpoklad pre povinnosť alebo možnosť utajenia totožnosti sťažovateľa, že je to "v záujme vybavenia sťažnosti" (v pôvodnej úprave malo slovo vybavenie ešte prívlastok "náležité"). A splnenie tohto predpokladu posudzuje práve orgán verejnej správy. Za situácie, kedy sám úrad formou správnej úvahy (správneho uváženia) posudzuje, či je alebo nie je v záujme vybavenia sťažnosti využitie inštitútu utajenia totožnosti sťažovateľa, je potom v konečnom dôsledku možno aj jedno, či mu zákonodarca uložil povinnosť alebo iba možnosť ho aplikovať. Inými slovami, zatiaľ čo podľa pôvodnej právnej úpravy štátny orgán posudzoval možnosť svojej povinnosti, podľa novej právnej úpravy posudzuje možnosť svojho oprávnenia.
dusan vitko | 09. 03. 2010 07:45:21
// Reagovať
je smutné čítať ako sa každý chce sťažovať a plače že úradníci sú zlí a že mu nevyhovejú. ja som úradník a môžem vám povedať, že takmer polovicu svojho mesačného pracovného času miniem na vybavovanie sťažností večne nespokojných konkrétnych jednincov. tie mená sťažovateľov sa spravidla opakujú a sú aj takí, ktorí pošlú niekoľko sťažností do mesiaca (rekordér na úrade kde pracujem je jeden pán, ktorý zaslal za jeden mesiac 22 sťažností na rôzne veci). ak teda "zabijem" polovicu času vypisovaním nezmyslov ľudom, ktorých životným poslaním je vidieť krivdy všade, ak sa im nevyhovie, potom automaticky mám menej času na vybavovanie riadnej agendy a tým sa spôsobujú prieťahy v plynulosti konania a potom sa zas ďalšie osoby sťažujú (a oprávnene) na prieťahy. je to začarovaný kruh, avšak podľa môjho názoru je pre štát priveľký luxus, aby platil úradníka, ktorého veľkú väčšinu pracovného času tvorí odpisovanie kverulantom, ktorí napíšu opäť, ako dostanú nejaké písomné vyjadrenie.myslim, že to v diskusii bolo celkom dobre napísané, že je nutné asi prijať niečo na ochranu úradníkov pred sťažovateľmi, čo by nielen zabranilo šikane úradníkov, ale zároveň spôsobilo aj to, že úradník by sa mohol venovať svojej hlavnej práci a nespôsobovať tak prieťahy.
miki | 14. 03. 2010 08:13:25
// Reagovať
poznamka k príspevku p. dusan vitko
pane ak sa vám nechce vybavovať stažnosti občanov, patríte niekam inam nie do úradu. ak je nezmysel pre vás o čom píšete, musím s poľutovaním konštatovať: ste zlý úradník.
košice
košice
maw | 17. 03. 2010 20:58:29
// Reagovať
vázeny miki, ja ako danovy poplatnik nerad vidim, ked z mojich penazi plateni uradnici zabijaju cas vybavovanim podani kverulantov.
dišan vitko | 16. 03. 2010 09:09:40
// Reagovať
sťažovateľom zo zvyku
písal som len o tom, že byť sťažovateľom môže byť aj diagnóza (ide o kverulantstvo) s tým, že hlanou úlohou úradníka má byť niečo iné ako neustále vybavovanie sťažností tých istých ľudí, ktorým môžete odpísať aj stokrát a stále (dookola) sa sťažujú. ide skutočne o začarovaný kruh, ak stále odpisujem tým istým, ktorí nemajú asi čo robiť len písať kopy sťažností, tak nemám čas na vybavovanie skutočnej agendy a potom sa ostatní sťažujú oprávnene na prieťahy. ak som zlý úradník preto, že chcem hlavne robiť to na čo mám pracovnú zmluvu a nie neustále sa zdržiavať odpisovaním ľudom, ktorí sú už na hranici diagnózy, tak potom som skutočne zlým úradníkom, nakoľko v tom nevidím zmysel. ani sťažovatelia by nemali zabúdať na to, že (aj v zmysle judikatúry ústavného súdu sr), neexistuje právo na to, aby výsledok preskúmavania sťažnosti zodpovedal predstavám a prianiam sťažovateľa
roman vigr | 16. 03. 2010 14:11:55
// Reagovať
suhlas
už som to písal k tomuto článku vyššie, že slovensko je národ kverulantov (samozrejme každé zovšeobecnenie kríva, ale tí sťažovatelia zo zvyku, ako ich trefne pomenoval p. vitko skutočne robia zo sťažností šikanu). ja viem z osobnej skúsenosti, že kopec sťažností, ktoré sú adresované na úrady, sú obsahovo zúfalé, často plné invektív, úrážok a niekedy aj vulgarizmov a nezriedka aj vyhrážok, že ak sa sťažnosti nevyhovie tak "mám za to, že ste podplatení a pôjdem do štrasburku a tí vám ukážu". toľko úryvok z jednej takjej úžasnej sťažnosti. Vašou povinnosťou je potom vysvetliť takémuto sťažovateľovi, že zákon je zákon, ten nepustí a ak sa mu to nepáči, má sa ísť sťažovať do parlamentu, nakoľko úradník zákony netvorí.môžem vám potvrdiť, že kopec kvalitných ľudí odchádza z úradov práve z dôvodu, že sú znechutení podobnými sťažnosťami (po ktorých nezriedka nasledujú aj trestné oznámenia na úradníkov a povinná účasť úradníka na výsluchu na polícii). ak bude aj naďalej odchádzať kvalita z úradov do súkromnej sféry, nezostane nič, väčšina úradníkov bude potom rovnako kvalitná ako väčšina sťažovateľov.
Vladimir Sarnik | 17. 03. 2010 21:04:57
// Reagovať
Tu by som len dve poznámky. Propagovanie strasburgskeho sudu prinieslo aj trpke ovocie v podobe presvedcenia, ze "v strasburgu" kazdy najde spasu a chronicky spornici sa snazia priamou cestou posunut svoju kauzu tam a potom 5 rokov cakat, kedy ich dvojvetovym listom poslu kade lahsie.
Co sa tyka chodenia po vysluchoch, tak moja sklusenost je presne opacna. Aj trestne oznamenie pre zjavny trestny cin je spravidla organom odmietnute pre "absenciu umyslu", takze nebezpecenstvo castych vysluchov nevnímam ako akútne. Bodaj by to bolo naopak. Na Slovensku sa totiz spravidla trestna cinnost pacha neumyselne, ba az nevedomky a pokial aj nahodou nie, tak organy aplikuju populárny výmysel ustavného sudu zvany ultima ratio.
Co sa tyka chodenia po vysluchoch, tak moja sklusenost je presne opacna. Aj trestne oznamenie pre zjavny trestny cin je spravidla organom odmietnute pre "absenciu umyslu", takze nebezpecenstvo castych vysluchov nevnímam ako akútne. Bodaj by to bolo naopak. Na Slovensku sa totiz spravidla trestna cinnost pacha neumyselne, ba az nevedomky a pokial aj nahodou nie, tak organy aplikuju populárny výmysel ustavného sudu zvany ultima ratio.
Andrej Bonko | 19. 04. 2010 09:31:38
// Reagovať
Dobrý deň, zaujal ma Váš článok, ku kritizovanému zákonu, by som dodal len tolko, počas môjho pôsobenia na SVL, som bol poverený vypracovaním stanoviska k návrhu tohoto zákona, v ktorom bolo vytknuté okrem iného aj nezmyselné sprísnenie formy v zmysle potreby úradného overenia splnomocnenia na podanie sťažnosti s poukazom práve na OSP, TP, SP a pod., argument bol presne rovnaký ako Váš, keďže stažnosť ani zďaleka nepredstavuje taký významný prejav vôle ako žaloba alebo trestné oznámenie a podobne, argumentom predkaldateľa bolo, že niektorí ludia sa podpíšu za iného, teda že ja podám sťažnosť a podpíšem sa vaším menom a Vám príde odpoveď na sťažnosť, ktorú ste neurobili. Taktiež otázka "natiahnutia" dĺžky lehoty v ktorej má byť sťažnosť vybavená z kalendárnych dní na dni pracovné bola predmetom pripomienok SVL, kedže oproti riešeniu v SP ide o, podla môjho názoru dosť neštandardné riešenie a dochádza k neúmernému predĺženiu času na vybavenie sťažnosti, argument predkladateľa bol, že často treba súčinnnosť iných organizačných zložiek a to je zdlhavé, taktiež bola predmetom kritiky SVL úprava jednotlivých foriem podania písomne, ústne a pod., ktoré je viac než konplikované a zetočné (tu by som len rád dodal že z pohladu tých ktorí zákon písali a boli to inžiniery oni si mýlili ústnu a písomnúp sťažnosť ak bola urobená elektronicky) navrhovali sme, aby to bolo ako v SP kedže tam to je roky rokúce a nikomu to nerobí žiadne problémy v raxi, aspoň o tom neviem. Prečoto všetko píšem, som právnik a pripomienkoval som to z pohladu právnika, ktorý pozná OSP, TP, SP a mnoho ďalších právnych prepdisov, žial bohu zákon nevypracúvali právnici, ale inžiniery, ktorí pracujú na ÚVSR a venujú sa kontrole vybavovania stažností a okrem zákona o sťažnostiach a zákona o kontrole v štátnej správe nič iné vlasnte poriadne nepoznajú z práva a asi za tie roky už ani nič iné nevedia robiť. V dôsledku toho akákoľvek argumentácia, ktorá by bola zmysluplná pre kohokolvek sa míňala účinku a ich prístup bol ako Molotova, akúkolvek triviálnu pripomienku si najprv "premysleli" (niekolko dní to trvalo) a to tým spôsobom, že fakticky hladali spôsoby ako to nejde a to hovorím aj o legislatívnotechnických pripominekach, pričom za legislatívnu techniku neniesly zodpovednosť oni ale SVL a to je prístup s ktorým sa nikde inde nestretnete. Osobne považujem zákon za nie moc vydarený, a to sú dosť slabé slová, kedže sa mnohými svojimi formuláciami a riešeniami vymiká zo zabehnutých procesnoprávnch úprav a formulácií, ale také niečo inžinierovy nevysvetlíte, zvýťazila snaha byť za každú cenu originálny (čo sa v legislatíve moc nenosí, ale spracovatelia nie sú právnici), zrejme aby mohli na rôznych školeniach ďalším inžinierom, ktorí sa venujú vybavovaniu sťažností na rezortoch vysvetlovať ako to chápu oni. Miera energie a času ktorú som musel vynaložiť a ktory sa minul akúmukolvek účinku napokon viedol k znechuteniu a nepriniesla žiadne ovocie, pretože neústupčivosť a priam zákopová mentalita tých, ktorí tento návrh napísali bola vo vzťahu k akýmkolvek (z ich pohladu ne) kvalifikovaným pripomienkam SVL až neuveriteľná. Na záver možno dodať len tolko, že tento zákon bol písaný inžiniermi pre inžinierov, aspoň taký dojem to zanechalo vo mne. Cielom tohoto príspevku nebolo dotknúť sa štátnych úradníkov s iným ako právnickým vzdelaním, ale objasniť prostredie v ktorom celý zákon vznikal.
Mária Strážovcová | 20. 04. 2010 00:19:23
// Reagovať
Porušenie vlastníckych práv samosprávnym krajom
Dobrý deň.Trnavský samosprávny kraj porušuje moje vlastnícke práva užívaním pozemku bez platenia nájmu za užívanie.Tlačí ma stále do predaja,len za cenu nimi určenú, pre mňa je to neprijateľné.Zmluvu o prenájme zaslanú právnikom za cenu nájmu obvyklú v tom regione odmieta a trvá len na najnižšej cene za prenájom podľa Zásad hosp. s majetkom sam. kraja.Toto sa deje od. jan.2008. 28.10.2009 som dostala od nich návrh na usporiadanie formou zámeny za pozemok v ich vlastníctve, v tej istej obci o 197 m2 menej.Po obhliadke na mieste som písomne súhlasila s výmenou , s doplatkom za rozdiel vo výmere podľa znal. posudku,ktorý si sami dali vypracovať a uhradenie ceny za užívanie pozemku bez právneho dôvodu len najnižšou sumou,ktorú určili podľa zásad hospodárenia.Odpovedala som do 7 dní ako žiadali. V dec. 2009 som sa telefonicky informovala o odpovedi a dozvedela som sa,že je pripravená v tom zmysle,ako požadujem, u vedúceho na podpis . Nedostala som žiadnu odpoveď 3 a po mesiaca.Vo februári 2010 podala som preto sťažnosť u Predsedu TTSk pre porušovanie vlastníckych práv nečinnosťou odd.hosp. stratégie. Má to pokračovanie .2. marca 2010 som dostala list, kde mi oznamujú z odd. hosp. stratégie, že evidujú môj súhlas so zámenou ,bude to predložené Komisii pre hospodárenie, Rade TTSK a následne poslancom.Zároveň mi priložili na vedomie list ,ktorý bol predsedom TTsk podpísaný a zaslaný na Pozemkový úrad v Trnave o nariadenie pozemkových úprav podľa zákona 66/2009 V tomto mojom prípade môj pozemok je využívaný na podnikanie,čo mám preukázané a preto sa tento zákon nevzťahuje / Zák.66/2009 Z.z § 1 ods.3 /.30.3.2010 bolo Na Pozemkovom úrade v Trnave ústne pojednávanie ,kde zástupkyne TTSK uviedli, že zámenu pozemkov neodsúhlasila Komisia pre hospodárenie v r. 2009,nepredložili presný dátum kedy a zápis z toho, a dôvody nesúhlasu.Aká je pravda? Dajú to do komisie ako mi oznámili ,alebo už komisia rozhodla v r. 2009 ako uviedli na pozemkovom úrade v Trnave? Preto,že som si dovolila podať sťažnosť na najvyšší orgán TTSK, sa neuskutoční nimi iniciovaná a navrhovaná zámena pozemkov? Určite mi každý uzná ,že som sa maximálne snažila dohodnuť, súd je posledná možnosť,no už po 2 rokoch jednania ,ktoré takto dopadlo sa tomu nedá vyhnúť. Keď je občan v koncoch tak myslí si,že keď podá sťažnosť tak sa niečo porieši a vznikne nejaká náprava. Rada by som si prečítala názor nejakého právnika na takýto postup štátneho orgánu, ktorý dozerá,aby neboli porušované práva občanov .
