Iná planéta? Reportáž z pozorovania súdneho pojednávania vo Washingtone D.C.

Na úvod sa ospravedlňujem všetkým právnikom za prípadné terminologické nepresnosti. Chcem sa podeliť so zážitkom zo súdneho pojednávania v USA očami laika, ktorý občas prichádza do kontaktu so slovenským systémom spravodlivosti. Verím, že aj napriek rozdielnosti právnych systémov je o čom rozmýšľať, keď sa porovnáme s „inou planétou“. V rámci programu Antikorupčné mechanizmy a inštitúcie, ktoré zorganizoval Department of State pre predstaviteľov slovenských mimovládnych organizácií sme vo Washingtone D.C. navštívili rôzne federálne inštitúcie, zaoberajúce sa transparentnosťou a bojom proti korupcii. Na našu vlastnú prosbu sa podarilo do programu zaradiť aj dopoludnie na súde prvého stupňa, keďže sme chceli pozorovať pojednávania. Pôvodne sme si predstavovali, že vkĺzneme do pojednávačky v charaktere anonymnej verejnosti a pozrieme si, ako vyzerá ozajstný americký súd. Dostali sme však oveľa viac.

Na úvod sa s nami stretol sudca, ktorého pojednávania sme mali v to dopoludnie pozorovať. Ukázal nám svoju kanceláriu (dôstojné, aj keď nie honosné priestory) a predstavil svojich spolupracovníkov: sekretárku, jedného mladého kariérneho právnika a jedného študenta na stáži, ktorý pracuje zadarmo. Potom nás zaviedol do „svojej“ pojednávacej siene. Každý sudca má totiž svoju sieň, v ktorej pracuje. Miesto sudcu bolo vyvýšené, z pravej strany miesto pre vypočutie svedkov, z ľavej strany miesto pre asistenta, ako aj jedno pre dozorcov. Pri ňom východ, ktorým vstupoval zadržaný a za ktorým boli tiež cely. Oproti sudcovi napravo pri druhom východe miesta pre porotu, a tvárou k sudcovi, oddelené len uličkou, miesta pre strany. Verejnosť: 70-100 miest.

Ešte predtým, ako začal prácu, sudca nás zaviedol do miestnosti, kde sa radí porota a vysvetlil nám, aké veci bude v to dopoludnie riešiť. Bolo to sedem trestných vecí, a keďže bol piatok, naplánované mal najmä procesné veci, ktoré rozhoduje bez poroty. Udelenie či zrušenie väzby, zmena väzby na nejaký druh liečebno-nápravného zariadenia (liečba drogovo závislých), kaucie, či zmena väzby na kauciu a verejnoprospešné práce... Vysvetlil to tým, že predsa je neslušné naznačovať pojednávania s porotou na piatok, keď to niekedy trvá až do popoludnia a ľudia majú už plány na víkend.

Následne sme sa spolu so sudcom odobrali do pojednávacej miestnosti, kde už čakalo veľa ľudí. Usadil nás na miesta pre porotu a prítomným v sále vysvetlil, kto sme a že budeme pozorovať ich prácu. A potom sa to začalo. Od 10:00 do 12:30 sudca tých sedem vecí vyriešil, okrem poslednej, kde bolo treba vypočúvať viac svedkov. Atmosféru v sieni je len ťažko popísať. Všetko sa odohrávalo veľmi kultivovane, ľudsky, všetci účastníci (obžalovaní, dozorcovia, advokáti, prokurátori, svedkovia) sa správali k sudcovi, ale aj k sebe navzájom s obrovskou nepredstieranou úctou a slušnosťou. Sudca bol neuveriteľne milý a zároveň prísny. Zaujalo ma, ako pri povinných otázkach predchádzajúcich priznaniu sa obžalovaného k vine (z úteku z liečebného zariadenia), „prekladal“ dotyčnému právnický jazyk na „ľudský“, pričom sa rôznymi podotázkami uisťoval, či tento skutočne rozumie, čo sa ho pýta.

Jedna vec nasledovala za druhou bez prestávky, priebežne sa menili advokáti, a prokurátori, ktorí mali evidentne viac vecí v rôznych pojednávačkách, dozorca a dozorkyňa (v obleku a v kostýme, bielych rukavičkách a ozbrojení) privádzali a odvádzali obžalovaných, sekretár povolával tlmočníkov a sudca to celé „menežoval“ s neuveriteľnou efektívnosťou a gracióznosťou. Keď sa práve v miestnosti nenachádzal advokát prípadu, ktorý bol na rade, prehodil poradie, poprosil službu, aby dala avízo, nech sa pripraví ten a ten prípad a išlo to. V sieni bol stály pohyb, niekto sa presúval, niekto niečo podpisoval, s niekým sa radil a napriek tomu všetko „fičalo ako na bežiacom páse“. Vytyčovanie pojednávaní trvalo niekedy niekoľko minút a skoro som neverila svojim ušiam, keď v jednom prípade obžalovaný poprosil, že on by chcel čím skôr pojednávanie. Sudca povedal bohužiaľ, idem na konferenciu a predtým mám nabitý kalendár, najskôr to bude o 3 týždne. A ten poprosil ešte raz, že či predsa... Sudca prezeral kalendár dosť dlho a nakoniec sa spýtal advokáta, či by nemohol na budúci utorok, keď má uňho zastupovať inú vec, pripraviť sa tak, aby v rovnakom čase stihli obe záležitosti. Ten súhlasil a pojednávanie bolo vytýčené o 10 dní! V inom prípade, kde išlo o väzbu človeka obžalovaného z niekoľkých násilných trestných činov, advokát predvolal dve svedkyne, ktoré boli susedkami obžalovaného a chceli vypovedať o jeho charaktere a spoľahlivosti. Sudca advokátovi jemne vysvetlil, že v tomto procese nemá žiadny právny nárok na vypočutie svojich svedkov, „ale keď už merali cestu až tak zďaleka“, tak si ich predsa len vypočuje. Svedkyne vypovedali a ich výpoveď sa dostala do spisu.

Bol to obyčajný súd, obyčajný sudca. Predstupovali obžalovaní s rukami v želiezkach, narkomani, vrahovia, prostitútky. Dvere sa stále otvárali, vchádzali právnici s taškami plnými spisov, medzitým sa motala verejnosť. Čierni, bieli, farební... A všetci pokojní, bez jediného zvýšenia hlasu, v snahe dohodnúť sa a posunúť veci vpred. Sudca prvý zdravil obžalovaného či právnikov, vítal ich, keď sa zjavili v sieni po prvýkrát v ten deň. Nemusel sedieť na vyvýšenom mieste. Usmiaty, prívetivý a vecný zároveň. On bol autorita, on bol stredobodom diania. Až vtedy som pochopila do dôsledku význam slov, ktorými ľudia v USA oslovujú sudcu: Your Honour. Vaša dôstojnosť. A neviem prečo som mala pocit, že sa nachádzam na inej planéte...