Rozšliapnuť hlavu hydre nezákonnosti alebo burcovanie do boja za právo
Peter Wilfling | 06. 04. 2010 | komentárov: 9
Zákony a právo sú neustále a každodenne porušované. A to nielen súkromnými osobami, ale dokonca aj štátnymi orgánmi a súdmi, ktoré by mali byť strážcami práva. Ľudia sú z toho stále viac sklamaní a znechutení a pýtajú sa: „Toto je tá demokracia, toto je ten sľubovaný právny štát?“
Právo začína porušovať čoraz viac ľudí, pretože vidia, že sa im nič nestane. Mnohým sa začína cnieť za vládou „pevnej ruky“, od ktorej očakávajú, že neustálemu porušovaniu práva urobí koniec. Keď náprava neprichádza, ľudia majú sklon rezignovať. Mnohí sa prestanú spoliehať na právo a uchyľujú sa k svojpomocným či „mafiánskym“ spôsobom riešenia svojich sporov a problémov, k „právu silnejšieho“. To, že ani štátne orgány právo nedodržujú a nepresadzujú, ich presviedča, že dodržovať právo sa nevypláca. Dôsledkom toho je demoralizácia spoločnosti, rozklad poriadku, bezpečnosti, rozmach násilia a nakoniec aj rozklad štátu. Už starorímsky politik Cato povedal, že štát, ktorý nezabezpečí, aby sa dodržiavali zákony, je odsúdený k zániku a anarchii. Aké je východisko z tejto neradostnej situácie?
Východisko ponúka Rudolf von Ihering vo svojej slávnej knižke Boj za právo. Táto útla knižka, ktorá sa stala svojho času veľkým bestsellerom a bola preložená do 23 jazykov, vyšla v roku 2009 konečne aj na Slovensku. Vydalo ju vydavateľstvo Kalligram v preklade profesora Alexandra Bröstla.
Aké východisko teda Ihering ponúka? Ihering hovorí: každý človek je osobne zodpovedný za to, či sa právo a zákony dodržiavajú! V 19. storočí prednášal Rudolf von Ihering tieto burcujúce slová o boji – o povinnosti každého bojovať za presadenie práva.
Táto nekompromisná Iheringova požiadavka znie asi pre mnohých dosť prekvapivo. Veď ľudia majú skôr tendenciu očakávať od štátu, že práve on zabezpečí dodržiavanie práva, že sa o všetko postará, všetko „vybaví“. A očakávajú, že oni sami budú mať „kľud“, „pokoj“, že nebudú takýmito záležitosťami „obťažovaní“. Ihering však túto predstavu považuje za úplne mylnú. Hovorí, že právo znamená „ustavičnú prácu“ nielen štátnej moci, ale aj všetkých ľudí. Podľa Iheringa boj za presadenie a dodržiavanie práva nesmie ustať a je večný, pretože právo bude vždy čeliť útokom bezprávia. Zdá sa teda, že Ihering naznačuje ľuďom, aby sa vo vlastnom záujme rozlúčili s ilúziou, že je možné dosiahnuť akýsi „právny raj na zemi“ či „ideálny právny štát“, v ktorom je právo absolútne dodržiavané.
Štát, v ktorom sa dodržiava právo a ktorý sa nazýva „právnym štátom“ teda asi nikdy nebude existovať bez dostatočného počtu ľudí, ktorí za presadenie práva bojujú. Na myseľ v tejto súvislosti prichádza známy výrok z Goetheho Fausta: „Zaslúži len ten si slobodu s žitím, kto denne o ňu bojuje.“
Na Slovensku sa možno často stretnúť so slabým odhodlaním ľudí bojovať za presadenie práva, či už ich vlastných práv alebo toho, aby bolo právo dodržiavané aj v prípadoch, ktoré sa ich úplne priamo nedotýkajú. Nie je zriedkavý postoj rezignácie. O človeku, ktorý rezignuje na boj za svoje právo, však Ihering nekompromisne hovorí: „Pre takého človeka nemám iné slová ako Kantove...: ´Kto zo seba urobí červa, nemôže sa sťažovať, ak ho zašliapnu.´“
Boj za presadenie práva je však často hanlivo označovaný aj za „súdivosť“, za „záľubu v súdení sa“. To Ihering odmieta. Hovorí, že bojovať za dodržiavanie práva je záležitosťou cti a zároveň aj povinnosťou každého – a to vo verejnom záujme. Ihering však zároveň tiež odmieta obvinenia, že hlása „zvadu a svár“ a že sa prihovára za „večné súdenie a ruvanie“ – hovorí, že požaduje boj tam, kde „útok na právo súčasne obsahuje opovrhnutie osobou“.
Nechajme však prehovoriť burcujúce slová samotného Rudolfa von Iheringa, vybrané z jeho knihy „Boj za právo“. Snáď budú jeho slová povzbudením pre všetkých občanov Slovenska, právnikov aj neprávnikov:
„Právu a spravodlivosti sa nedarí v nejakej krajine len vďaka tomu, že sudca sedí na svojej stoličke v ustavičnej pohotovosti a že polícia vysiela drábov, ale preto, lebo k tomu každý prispieva svojím dielom. Každý je povolaný a povinný rozšliapnuť hlavu hydre svojvôle a nezákonnosti, bez ohľadu na to, kde ju vystrčí. Každý, kto užíva požehnania práva, má aj zo svojej strany prispievať k tomu, aby sa moc zákona a úcta k nemu zachovávala, skrátka, každý je rodeným bojovníkom za právo v záujme celej spoločnosti.“
„Cieľom práva je pokoj, prostriedkom na dosiahnutie tohto cieľa je však boj. Dokiaľ právo musí byť pripravené na útok bezprávia – a to bude trvať, kým bude svet svetom – nebude práva bez boja... Všetko právo na svete bolo vybojované, o každý dôležitý právny princíp bolo treba bojovať s tými, ktorí mu odporovali, a každé právo, právo národa i jednotlivca, predpokladá ustavičnú pripravenosť brániť sa... Preto bohyňa spravodlivosti, ktorá drží v jednej ruke váhy, ktorými právo váži, má v druhej ruke meč, aby ho ubránila. Meč bez váh predstavuje holé násilie, váhy bez meča symbolizujú bezmocnosť práva. ... Právo je ustavičná práca, a to nielen práca štátnej moci, ale celého národa. ... Každý jednotlivec, ktorý sa dostáva do situácie, keď musí brániť svoje právo, podieľa sa na tejto práci národa, prispieva svojou hrivnou k uskutočneniu idey práva na zemi.“
Ihering odsudzuje tých, čo sa rozhodli rezignovať na boj za svoje právo: „Považujem taký názor... za nanajvýš zavrhnutiahodný, odporujúci vnútornej podstate práva; keby sme si predstavili, že by sa taký názor stal všeobecným názorom, bolo by po samotnom práve, pretože tam, kde právo, ak má obstáť, potrebuje mužný odpor proti bezpráviu, hlása tento názor zbabelý útek pred bezprávím. Proti nemu staviam túto zásadu: odpor proti ohavnému bezpráviu, t. j. proti porušovaniu práva, proti bezpráviu, ktoré pohŕda právom, uráža osobnosť, je povinnosťou. Je povinnosťou oprávneného voči sebe samému – pretože je to príkaz morálnej sebazáchovy – a je aj povinnosťou voči celku, pretože bez tohto odporu by sa právo nemohlo realizovať. Boj za právo je povinnosťou oprávneného voči sebe samému... Človek má a chráni si v práve podmienku svojho morálneho bytia, bez práva klesá na stupeň zvieraťa...“
Toho, kto z pohodlnosti rezignuje na boj za právo, nazýva Ihering zbabelcom utekajúcim z boja: „Aj zbabelec, ktorý uteká z boja, zachraňuje to, čo iní obetovali: svoj život, ale zachraňuje si ho za cenu svojej cti. Iba okolnosť, že iní pevne zotrvali v bitke, chráni jeho a celé spoločenstvo pred následkami, ktoré by jeho konanie nezvratne muselo mať; keby sme všetci zmýšľali ako on, boli by všetci stratení. Presne to isté platí o onom zbabelom vzdaní sa práva. Ako správanie jednotlivca je na prvý pohľad neškodné, no ak by bolo povýšené na všeobecnú maximu správania, znamenalo by rozvrat celého práva.“ Obraz zbabelca utekajúceho z boja Ihering ďalej rozvíja takto: „...ak je právne cítenie mdlé a otupené a záujem nie je dosť silný, aby prekonal pohodlnosť a nechuť k škriepke a k sporu či plachosť pred procesom – jednoduchým následkom toho je, že právna zásada sa neuplatní. Niekto namietne – ale čo je na tom? – veď nikto iný tým netrpí. Nikto okrem samotného oprávneného. Znovu sa vrátim k obrazu, ktorý som už použil: k obrazu úteku jednotlivca z boja. Ak bojuje tisíc mužov, nikto nepostrehne, že jeden odbehol: ak však stovky mužov opustia zástavu, postupne sa zhoršuje položenie tých, ktorí verne vydržia, celé bremeno odporu padá len na nich.“
Ihering spomína aj neradostné dôsledky stavu, keď sa za právo nebojuje: „Ak si už hospodár viac netrúfa uplatňovať poriadok pre služobníctvo, ak si veriteľ viac netrúfa zabaviť vec dlžníka, ak si kupujúca verejnosť netrúfa dohliadať na správnu hmotnosť a na dodržiavanie poplatkov, neohrozuje sa tým len ideálna autorita zákona, ale obetuje sa aj reálny poriadok občianskeho života a dosť ťažko povedať, kam až môžu siahať následky... V takých pomeroch sa potom osud nemnohých, ktorí majú odvahu napomáhať, aby sa zákon uplatnil, mení na skutočné martýrium; ich energické právne cítenie, ktoré im nedovoľuje ponechať priestor svojvôli, sa pre nich stáva kliatbou. Opustení všetkými, ktorí boli ich prirodzenými spojencami, stoja zoči-voči všeobecnou ľahostajnosťou a zbabelosťou vypestovanej nezákonnosti, a hoci si ťažkými obeťami vykúpili aspoň zadosťučinenie, že zostali verní sami sebe, namiesto uznania žnú spravidla iba výsmech a pohanu.“
Krátke stretnutie s Iheringom zakončíme jeho výrokom, v ktorom vyjadruje presvedčenie, že aj boj jednotlivcov za vlastné „súkromné“ práva je mimoriadne dôležitou súčasťou boja za presadenie práva v celej spoločnosti: „Aj na pôde súkromného práva ide o boj proti neprávu, o spoločný boj celého národa, pri ktorom musia všetci držať pevne spolu, aj tu každý, kto utečie, zrádza spoločnú vec, pretože posilňuje moc protivníka, zvyšuje jeho odvahu a smelosť. Keď sa ľubovôľa a nezákonnosť opovažujú bezočivo a bezohľadne dvíhať hlavu, je to vždy neklamný znak toho, že tí, ktorí boli povolaní obhajovať zákon, si nesplnili povinnosť. V súkromnom práve je však každý na svojom mieste povolaný na to, aby obhajoval zákon, aby bol strážcom a vykonávateľom zákona v rámci svojej oblasti. Konkrétne právo, ktoré mu patrí, sa dá chápať ako splnomocnenie, ktoré mu dal štát, aby v okruhu svojho záujmu bojoval za zákon a odporoval neprávu... Kto obhajuje svoje právo, obhajuje v jeho užšom priestore právo vôbec. Záujem a dôsledky tohto jeho konania preto ďaleko presahujú rámec jeho osoby.“
Všetky vyššie uvedené citáty pochádzajú z knihy Ihering, R.: Boj za právo. Bratislava: Kalligram, 2009, preložil Alexander Bröstl.
Právo začína porušovať čoraz viac ľudí, pretože vidia, že sa im nič nestane. Mnohým sa začína cnieť za vládou „pevnej ruky“, od ktorej očakávajú, že neustálemu porušovaniu práva urobí koniec. Keď náprava neprichádza, ľudia majú sklon rezignovať. Mnohí sa prestanú spoliehať na právo a uchyľujú sa k svojpomocným či „mafiánskym“ spôsobom riešenia svojich sporov a problémov, k „právu silnejšieho“. To, že ani štátne orgány právo nedodržujú a nepresadzujú, ich presviedča, že dodržovať právo sa nevypláca. Dôsledkom toho je demoralizácia spoločnosti, rozklad poriadku, bezpečnosti, rozmach násilia a nakoniec aj rozklad štátu. Už starorímsky politik Cato povedal, že štát, ktorý nezabezpečí, aby sa dodržiavali zákony, je odsúdený k zániku a anarchii. Aké je východisko z tejto neradostnej situácie? Východisko ponúka Rudolf von Ihering vo svojej slávnej knižke Boj za právo. Táto útla knižka, ktorá sa stala svojho času veľkým bestsellerom a bola preložená do 23 jazykov, vyšla v roku 2009 konečne aj na Slovensku. Vydalo ju vydavateľstvo Kalligram v preklade profesora Alexandra Bröstla.
Aké východisko teda Ihering ponúka? Ihering hovorí: každý človek je osobne zodpovedný za to, či sa právo a zákony dodržiavajú! V 19. storočí prednášal Rudolf von Ihering tieto burcujúce slová o boji – o povinnosti každého bojovať za presadenie práva.
Táto nekompromisná Iheringova požiadavka znie asi pre mnohých dosť prekvapivo. Veď ľudia majú skôr tendenciu očakávať od štátu, že práve on zabezpečí dodržiavanie práva, že sa o všetko postará, všetko „vybaví“. A očakávajú, že oni sami budú mať „kľud“, „pokoj“, že nebudú takýmito záležitosťami „obťažovaní“. Ihering však túto predstavu považuje za úplne mylnú. Hovorí, že právo znamená „ustavičnú prácu“ nielen štátnej moci, ale aj všetkých ľudí. Podľa Iheringa boj za presadenie a dodržiavanie práva nesmie ustať a je večný, pretože právo bude vždy čeliť útokom bezprávia. Zdá sa teda, že Ihering naznačuje ľuďom, aby sa vo vlastnom záujme rozlúčili s ilúziou, že je možné dosiahnuť akýsi „právny raj na zemi“ či „ideálny právny štát“, v ktorom je právo absolútne dodržiavané.
Štát, v ktorom sa dodržiava právo a ktorý sa nazýva „právnym štátom“ teda asi nikdy nebude existovať bez dostatočného počtu ľudí, ktorí za presadenie práva bojujú. Na myseľ v tejto súvislosti prichádza známy výrok z Goetheho Fausta: „Zaslúži len ten si slobodu s žitím, kto denne o ňu bojuje.“
Na Slovensku sa možno často stretnúť so slabým odhodlaním ľudí bojovať za presadenie práva, či už ich vlastných práv alebo toho, aby bolo právo dodržiavané aj v prípadoch, ktoré sa ich úplne priamo nedotýkajú. Nie je zriedkavý postoj rezignácie. O človeku, ktorý rezignuje na boj za svoje právo, však Ihering nekompromisne hovorí: „Pre takého človeka nemám iné slová ako Kantove...: ´Kto zo seba urobí červa, nemôže sa sťažovať, ak ho zašliapnu.´“
Boj za presadenie práva je však často hanlivo označovaný aj za „súdivosť“, za „záľubu v súdení sa“. To Ihering odmieta. Hovorí, že bojovať za dodržiavanie práva je záležitosťou cti a zároveň aj povinnosťou každého – a to vo verejnom záujme. Ihering však zároveň tiež odmieta obvinenia, že hlása „zvadu a svár“ a že sa prihovára za „večné súdenie a ruvanie“ – hovorí, že požaduje boj tam, kde „útok na právo súčasne obsahuje opovrhnutie osobou“.
Nechajme však prehovoriť burcujúce slová samotného Rudolfa von Iheringa, vybrané z jeho knihy „Boj za právo“. Snáď budú jeho slová povzbudením pre všetkých občanov Slovenska, právnikov aj neprávnikov:
„Právu a spravodlivosti sa nedarí v nejakej krajine len vďaka tomu, že sudca sedí na svojej stoličke v ustavičnej pohotovosti a že polícia vysiela drábov, ale preto, lebo k tomu každý prispieva svojím dielom. Každý je povolaný a povinný rozšliapnuť hlavu hydre svojvôle a nezákonnosti, bez ohľadu na to, kde ju vystrčí. Každý, kto užíva požehnania práva, má aj zo svojej strany prispievať k tomu, aby sa moc zákona a úcta k nemu zachovávala, skrátka, každý je rodeným bojovníkom za právo v záujme celej spoločnosti.“
„Cieľom práva je pokoj, prostriedkom na dosiahnutie tohto cieľa je však boj. Dokiaľ právo musí byť pripravené na útok bezprávia – a to bude trvať, kým bude svet svetom – nebude práva bez boja... Všetko právo na svete bolo vybojované, o každý dôležitý právny princíp bolo treba bojovať s tými, ktorí mu odporovali, a každé právo, právo národa i jednotlivca, predpokladá ustavičnú pripravenosť brániť sa... Preto bohyňa spravodlivosti, ktorá drží v jednej ruke váhy, ktorými právo váži, má v druhej ruke meč, aby ho ubránila. Meč bez váh predstavuje holé násilie, váhy bez meča symbolizujú bezmocnosť práva. ... Právo je ustavičná práca, a to nielen práca štátnej moci, ale celého národa. ... Každý jednotlivec, ktorý sa dostáva do situácie, keď musí brániť svoje právo, podieľa sa na tejto práci národa, prispieva svojou hrivnou k uskutočneniu idey práva na zemi.“
Ihering odsudzuje tých, čo sa rozhodli rezignovať na boj za svoje právo: „Považujem taký názor... za nanajvýš zavrhnutiahodný, odporujúci vnútornej podstate práva; keby sme si predstavili, že by sa taký názor stal všeobecným názorom, bolo by po samotnom práve, pretože tam, kde právo, ak má obstáť, potrebuje mužný odpor proti bezpráviu, hlása tento názor zbabelý útek pred bezprávím. Proti nemu staviam túto zásadu: odpor proti ohavnému bezpráviu, t. j. proti porušovaniu práva, proti bezpráviu, ktoré pohŕda právom, uráža osobnosť, je povinnosťou. Je povinnosťou oprávneného voči sebe samému – pretože je to príkaz morálnej sebazáchovy – a je aj povinnosťou voči celku, pretože bez tohto odporu by sa právo nemohlo realizovať. Boj za právo je povinnosťou oprávneného voči sebe samému... Človek má a chráni si v práve podmienku svojho morálneho bytia, bez práva klesá na stupeň zvieraťa...“
Toho, kto z pohodlnosti rezignuje na boj za právo, nazýva Ihering zbabelcom utekajúcim z boja: „Aj zbabelec, ktorý uteká z boja, zachraňuje to, čo iní obetovali: svoj život, ale zachraňuje si ho za cenu svojej cti. Iba okolnosť, že iní pevne zotrvali v bitke, chráni jeho a celé spoločenstvo pred následkami, ktoré by jeho konanie nezvratne muselo mať; keby sme všetci zmýšľali ako on, boli by všetci stratení. Presne to isté platí o onom zbabelom vzdaní sa práva. Ako správanie jednotlivca je na prvý pohľad neškodné, no ak by bolo povýšené na všeobecnú maximu správania, znamenalo by rozvrat celého práva.“ Obraz zbabelca utekajúceho z boja Ihering ďalej rozvíja takto: „...ak je právne cítenie mdlé a otupené a záujem nie je dosť silný, aby prekonal pohodlnosť a nechuť k škriepke a k sporu či plachosť pred procesom – jednoduchým následkom toho je, že právna zásada sa neuplatní. Niekto namietne – ale čo je na tom? – veď nikto iný tým netrpí. Nikto okrem samotného oprávneného. Znovu sa vrátim k obrazu, ktorý som už použil: k obrazu úteku jednotlivca z boja. Ak bojuje tisíc mužov, nikto nepostrehne, že jeden odbehol: ak však stovky mužov opustia zástavu, postupne sa zhoršuje položenie tých, ktorí verne vydržia, celé bremeno odporu padá len na nich.“
Ihering spomína aj neradostné dôsledky stavu, keď sa za právo nebojuje: „Ak si už hospodár viac netrúfa uplatňovať poriadok pre služobníctvo, ak si veriteľ viac netrúfa zabaviť vec dlžníka, ak si kupujúca verejnosť netrúfa dohliadať na správnu hmotnosť a na dodržiavanie poplatkov, neohrozuje sa tým len ideálna autorita zákona, ale obetuje sa aj reálny poriadok občianskeho života a dosť ťažko povedať, kam až môžu siahať následky... V takých pomeroch sa potom osud nemnohých, ktorí majú odvahu napomáhať, aby sa zákon uplatnil, mení na skutočné martýrium; ich energické právne cítenie, ktoré im nedovoľuje ponechať priestor svojvôli, sa pre nich stáva kliatbou. Opustení všetkými, ktorí boli ich prirodzenými spojencami, stoja zoči-voči všeobecnou ľahostajnosťou a zbabelosťou vypestovanej nezákonnosti, a hoci si ťažkými obeťami vykúpili aspoň zadosťučinenie, že zostali verní sami sebe, namiesto uznania žnú spravidla iba výsmech a pohanu.“
Krátke stretnutie s Iheringom zakončíme jeho výrokom, v ktorom vyjadruje presvedčenie, že aj boj jednotlivcov za vlastné „súkromné“ práva je mimoriadne dôležitou súčasťou boja za presadenie práva v celej spoločnosti: „Aj na pôde súkromného práva ide o boj proti neprávu, o spoločný boj celého národa, pri ktorom musia všetci držať pevne spolu, aj tu každý, kto utečie, zrádza spoločnú vec, pretože posilňuje moc protivníka, zvyšuje jeho odvahu a smelosť. Keď sa ľubovôľa a nezákonnosť opovažujú bezočivo a bezohľadne dvíhať hlavu, je to vždy neklamný znak toho, že tí, ktorí boli povolaní obhajovať zákon, si nesplnili povinnosť. V súkromnom práve je však každý na svojom mieste povolaný na to, aby obhajoval zákon, aby bol strážcom a vykonávateľom zákona v rámci svojej oblasti. Konkrétne právo, ktoré mu patrí, sa dá chápať ako splnomocnenie, ktoré mu dal štát, aby v okruhu svojho záujmu bojoval za zákon a odporoval neprávu... Kto obhajuje svoje právo, obhajuje v jeho užšom priestore právo vôbec. Záujem a dôsledky tohto jeho konania preto ďaleko presahujú rámec jeho osoby.“
Všetky vyššie uvedené citáty pochádzajú z knihy Ihering, R.: Boj za právo. Bratislava: Kalligram, 2009, preložil Alexander Bröstl.
Súvisiace články
Pre sudcov má priateľstvo na Facebooku hraniceNovinári vs. politici: kto vyhráva?Ústavný súd by mal racionálne argumentovať a občania racionálne uvažovaťRozhodnutie do učebníc ústavného práva: Mészárosov senát Ústavného súdu rozhodol, že médiá mali právo kritizovať sudcuNová kniha o tom, ako treba vykladať zákony a argumentovať – Filip Melzer: Metodologie nalézání práva Články autora
Podnet na úpravu ustanovení OSP týkajúcich sa odôvodnenia súdneho rozhodnutiaŽaloby verejných činiteľov za poškodenie povesti – ako ďalej?Ako zvýšiť kvalitu súdnych rozhodnutí?Utajovanie procesných rozhodnutí súdov je protiústavné. Český Ústavný súd zasa inšpiráciou pre slovenské súdy.Návrhy ministerstva spravodlivosti na zmeny v súdnictve
hutar | 06. 04. 2010 16:13:38
// Reagovať
boj za právo a neschopnosť prehry
boj za právo však znamená aj to, že sa bojuje férovo a že výsledok tohto boja nemusí zodpovedať predstave toho čo za právo bojuje (alebo si myslí, že bojuje za právo). alebo povedané inak, boj za právo napríklad na súde, je bojom dvoch strán, ktoré obidve si myslia, že sú v práve a že bojujú za to svoje právo, každá zo strán chce vyhrať (je to podobné ako vo futbalovom zápase), avšak vyhrať nemôžu obe, teda niektorá zo strán boj o (svoje) právo (možno domnelé) prehrá (tak to ale musí v právnom štáte byť, nakoľko sudca, rovnako ako v zápase rozhodca, sú pravidlami hry povolaní k tomu, aby ich vykladali a rozhodli čo právo v skutočnosti je - bližšie k tomu pozri perfektný výklad v knihe "Pojem práva" od H.L.A. Harta). každý by mal teda nielen vedieť bojovať za svoje právo férovo, ale súčasťou tohto boja by malo byť aj to, že právo nemusí byť na mojej strane. ľudí netreba učiť len to aby bojovali za svoje práva, ale aj to aby vedeli, že môžu prehrať, lebo právo nemusí byť na ich strane. Je to skutočne ako v športe, priznať si že som prehral so súperom férovo (a nehladať za prehrou vždy len korupciu alebo iné nekalé praktiky) je niekedy už samé o sebe víťazstvo.
Vladimír Kramarič | 06. 04. 2010 19:39:30
// Reagovať
Každý, kto je o svojej subjektívnej pravde presvedčený, ju považuje za pravdu objektívnu až do chvíle, kým ho niekto nepresvedčí o opaku. Neschopnosť uznať prehru je v princípe neschopnosťou poskytovateľa ochrany práva zdôvodniť neposkytnutie takejto ochrany. Súdy svoje rozhodovanie často zakladajú na preceňovaní významu výroku a podceňovaní významu odôvodnenia. Výrok je nesporne nevyhnutný, ak však súd k svojej úlohe pristupuje takpovediac "z pozície sily - je to tak, pretože som tak rozhodol" a nie "z pozície rozhodcu - skutkový stav, jeho hodnotenie a porovnanie so zákonnými normami hovoria, že je to tak", nemožno nikomu vyčítať, že rozhodnutie strpí z donútenia, ale vnútorne neakceptuje, že nemá pravdu.
Kým budú súdy odôvodnenia formalizovať a zostručňovať až na samotnú hranu preskúmateľnosti, len aby účastníkovi poskytli čo najmenej záchytných bodov pre napadnutie rozhodnutia, niet dôvodu svoje presvedčenie opustiť len preto, že to povedal súd. Sebavedomý a odborne zdatný súd nemôže mať problém poskytnúť tak široký výklad svojho rozhodnutia, aký je potrebný na jeho plné pochopenie obomi stranami sporu a každý úsudok, každú implikáciu obhájiť pri akomkoľvek následnom preskúmavaní. Niektorí sudcovia majú tak evidentné problémy s výrokovou logikou, že je pre nich priam nevyhnutné schovať sa za autoritu súdu namiesto toho, aby sa opreli o autoritu svojej múdrosti. Sudca váži a oznamuje výsledok. Účastník má právo skontrolovať, či váhy na začiatku ukazovali nulu, čo bolo na ktorú misku položené a či tam bolo položené všetko, čo na súd priniesol.
Musíme opustiť vžité predstavy, že súd je temer to isté ako neomylný Boh, že rozsudkom je treba veriť. Veriť, znamená prijať bez skúmania. Rozsudok chcem pochopiť a to nemôžem, ak nedostanem dostatok objektívnych a preskúmateľných dôvodov, ktorými ma omylný súd presvedčí, že sa nemýli.
Kým budú súdy odôvodnenia formalizovať a zostručňovať až na samotnú hranu preskúmateľnosti, len aby účastníkovi poskytli čo najmenej záchytných bodov pre napadnutie rozhodnutia, niet dôvodu svoje presvedčenie opustiť len preto, že to povedal súd. Sebavedomý a odborne zdatný súd nemôže mať problém poskytnúť tak široký výklad svojho rozhodnutia, aký je potrebný na jeho plné pochopenie obomi stranami sporu a každý úsudok, každú implikáciu obhájiť pri akomkoľvek následnom preskúmavaní. Niektorí sudcovia majú tak evidentné problémy s výrokovou logikou, že je pre nich priam nevyhnutné schovať sa za autoritu súdu namiesto toho, aby sa opreli o autoritu svojej múdrosti. Sudca váži a oznamuje výsledok. Účastník má právo skontrolovať, či váhy na začiatku ukazovali nulu, čo bolo na ktorú misku položené a či tam bolo položené všetko, čo na súd priniesol.
Musíme opustiť vžité predstavy, že súd je temer to isté ako neomylný Boh, že rozsudkom je treba veriť. Veriť, znamená prijať bez skúmania. Rozsudok chcem pochopiť a to nemôžem, ak nedostanem dostatok objektívnych a preskúmateľných dôvodov, ktorými ma omylný súd presvedčí, že sa nemýli.
Peter Wilfling | 06. 04. 2010 21:50:29
// Reagovať
Veľmi súhlasím s pánom Kramaričom. Na Slovensku sa totiž možno často stretnúť s prípadmi, kedy súd v rozsudku najprv siahodlho opisuje skutkový stav, potom odcituje všetky možné zákonné ustanovenia, ale keď má dôjsť k samotnej právnej argumentácii (teda k samotnému odôvodneniu, z ktorého by sa mal účastník konania dozvedieť, prečo súd rozhodol určitým spôsobom), tak zrazu nasedujú dva stručné a nie celkom zrorumiteľné ostavce, ktoré tvoria vlastne celé odôvodnenie. Takéto rozsudky neozaj neprispievajú k tomu, aby strana, ktorá spor prehrala, mohla uznať, že nebola v práve.
Inak, ďakujem aj pánovi Hutárovi za upozornenie na pasáž v knihe Pojem práva.
Inak, ďakujem aj pánovi Hutárovi za upozornenie na pasáž v knihe Pojem práva.
Štefan Grunák | 07. 04. 2010 13:14:00
// Reagovať
Pán Wilfing.
Sudca svoje zdôvodnenie rozhodnutia MUSÍ vždy prezentovať zákonmi a paragrafmi a len zákonmi a paragrafmi.
Len pre pochopenie mojej myšlienky.
Berme trestný čin popieranie holokaustu. Keď niekto vysloví svoj názor, že napríklad rozsah a spôsob vykonania holokaustu prečo nie je možné študovať a prípadne spresniť, tak ho odsúdia podľa Trestného zákona a podľa príslušného paragrafu. A ten paragraf je uvádzaný aj v texte odôvodnenia.
Predsa sudca nemôže svoj rozsudok odôvodniť tak, že „ste potrestaný za svoj názor“.
Sudca svoje zdôvodnenie rozhodnutia MUSÍ vždy prezentovať zákonmi a paragrafmi a len zákonmi a paragrafmi.
Len pre pochopenie mojej myšlienky.
Berme trestný čin popieranie holokaustu. Keď niekto vysloví svoj názor, že napríklad rozsah a spôsob vykonania holokaustu prečo nie je možné študovať a prípadne spresniť, tak ho odsúdia podľa Trestného zákona a podľa príslušného paragrafu. A ten paragraf je uvádzaný aj v texte odôvodnenia.
Predsa sudca nemôže svoj rozsudok odôvodniť tak, že „ste potrestaný za svoj názor“.
Peter Wilfling | 07. 04. 2010 13:48:56
// Reagovať
S tým samozrejme súhlasím, že rozsudok sa musí zakladať na zákone. Ale častokrát zákony obsahujú neurčité pojmy alebo pojmy vyžadujúce hodnotové naplnenie (napr. "hrubá nedbalosť", "verejný poriadok", "dobré mravy", "zjavná neprimeranosť") a preto nestačí v rozsudku uviesť iba samotný text zákona. Sudca musí vysvetliť, prečo konkrétne okolnosti prípadu možno pod tieto neurčité či všeobecné zákonné pojmy podradiť - a musí pri tom použiť hodnotové a praktické úvahy. A preto častokrát riešenie nemožno nájsť iba v samotnom texte zákona, ale rozsudok musí obsahovať aj hodnotové a praktické úvahy, ktoré "premosťujú" text zákona s okolnosťami konkrétneho prípadu. O tom pojednávajú napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko alebo H. v. Belgicko.
Tomáš Klinka | 07. 04. 2010 14:28:15
// Reagovať
ad Š. Grunák
Dovolím si tvrdiť, že Vaša námietka nie je namieste. Nemožno súhlasiť s tým, že odôvodnenie rozhodnutia musí obsahovať len paragrafy a zákony. Jadrom odôvodnenia rozhodnutia je totiž logicky udržateľné vysvetlenie úvahy súdu týkajúcej sa aplikácie konkrétneho zákonného ustanovenia. Naozaj nestačí odcitovať príslušné paragrafy a zosumarizovať skutkový stav. V jednoduchých prípadoch môže byť táto úvaha vyjadrená jedinou vetou (napr. keďže bolo preukázané, že žalovaný dlhuje žalobcovi x eur z dôvodu neuhradenia kúpnej ceny vo výške za ...., súd rozhodol na základe § 588 OZ, že žalovaný je povinný zaplatiť sumu ...). V ťažších prípadoch takáto "primitívna" aplikácia nestačí. Súd musí reagovať na právnu argumentáciu oboch účastníkov, známu judikatúru a odbornú literatúru, a nakoniec sám intepretovať právnu normu. Problém nastáva vtedy, keď sa pred sudcu zvyknutého rozhodovať jednoduché prípady dostane právne komplikovanejšia vec, ktorá sa vymyká so zabehnutej schémy. Ak je sudca schopný opustiť svoje návyky a ochotný riadne si vec naštudovať, môže byť odôvodnenie rozsudku na slušnej úrovni. Inak, nie.
Alexander Gal | 08. 04. 2010 13:50:56
// Reagovať
p. Kramaric
vynikajuci komentar, zial prave vyklad svojej dolezitosti seba samych v pripade sudcov je kamen urazu tejto spolocnosti. Dokazom je sam predseda NS.
Tomáš Klinka | 07. 04. 2010 07:51:23
// Reagovať
sudcu tiež bojuje za právo
Súhlasím a dodávam - Podobne ako jednotlivec uplatňovaním a bránením svojho subjektívneho práva (v zmysle "boj za právo") prispieva svojim dielom k presadeniu právneho poriadku spoločnosti (objektívneho práva), aj civilný sudca tým, že poskytuje ochranu právam účastníkov (§ 1 OSP), udržiava a chráni právo v najširšom význame. A to aj vtedy, ak žalobu zamietne. Ochranu subjektívnemu právu žalobcu teda neposkytol resp. sudca zistí, že toto právo žalobca ani nemá. Často však nemožno hovoriť o tom, že súd automaticky poskytol ochranu právam žalovaného (ak nechápeme ako právo žalovaného jednoducho jeho právo v spore neprehrať). Vychádzajúc z prezumpcie materiálnej spravodlivosti každého rozsudku (a to je slabé miesto tejto úvahy), som presvedčený, že aj zamietacím rozsudkom, sudca chráni dotknutú časť právneho poriadku. Nedovoľuje totiž vulgárny, svojvoľný výklad ani realizáciu právnych noriem. Zachytáva pokusy o zneužívanie práva, zvyšuje právne vedomie v spoločnosti (tiež § 1 OSP na konci: "výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb"). Tento objektívny aspekt súdnej ochrany práva u nás veľmi nerezonuje, a to možno aj vplyvom tradície európskych súdov klásť dôraz na poskytnutie súdnej ochrany právam jednotlivca, čo je v našom okolí chápané ako jediný (alebo aspoň primárny) zmysel a cieľ súdneho procesu. Principiálne odlišný a veľmi podnetný prístup k tejto otázke ponúka F.A.Hayek v diele Law, Legislation and Liberty (český preklad vyšiel v r. 1994 vo vydavateľstve ACADEMIA).
Ondrej Pivarči | 25. 05. 2010 16:44:25
// Reagovať
Ad boj za právo
Som myslel, že objektívne právo má už celkom jasnú kryštalickú štruktúru, že okrem tzv. hard-cases už nie je nejaký významný nevyriešený problém so správaním jedincov a vo formulácii právnych noriem v množstve situácii ... okej, naspäť do reality.
Podľa mňa regulačný akcent, akcent právneho štátu, akcent supremácie práva určitej funkčnosti a kvality je stále málo zdôrazňovaný, stále málo implementovaný ako "law-in-action", stále málo používaný ako činiteľ determinujúci správanie ľudí v rozhodujúcej a motivujúcej miere.
Teória a lá § 1 OSP je pekná najmä na papieri, ale sokratovská dichotómia (antinómia?) stále bude ľudí stavať pred alternatívu, či sa správať v súlade s právom alebo protiprávne. Určujúci faktor kvality práva, ktorý bude riešenie tejto otázky stimulovať, je podľa mňa z á u j e m .
Ak je právo výsledkom vôle "bohatých a mocných", rozumej ekonomických elít a reprezentantov moci, nebude v záujme väčšiny dodržiavať. Ak by sa malo v tejto situácii postupovať podľa postoja Sokrata, deštruoval by sa právny akcent, dôraz na funkčnosť regulácie (= na maximalizáciu uspokojovania potrieb a záujmov všetkých, v súlade s "honeste vivere, alterum non laedere, suum cuique tribuere") a najmä vývoj spoločnosti, ktorý by sa pro futuro vyznačoval výrazným zdrojom nestability = nespokojnosťou. Z hľadiska toho, aby sa právo približovalo funkčnému systému zabezpečujúcemu zdravé fungovanie spoločnosti (law-in-action hlavná úloha), je vhodné, aby bolo objektívne právo nezávisle na základe skúsenosti, racionality a vedy kryštalizované do formy a obsahu, ktorý účinne pôsobí na správanie ľudí, ba priam ktorý ľudia chcú dodržiavať, lebo rozumejú tomu, že je to dobré a že akokoľvek inak im bude horšie. Vysoké právne vedomie spoločnosti sa obvykle spája s uspokojením základných potrieb [život, jedlo, ošatenie, bývanie + zdravie (a la def. WHO), vzdelanie (nie memorovanie), sloboda prejavu ...], s vysokou kvalitou právnych noriem a s vysokou mierou ich aplikácie. Podľa mňa toto nestačí. Law-in-action musí byť odrazom law-in-books, čiže právna norma na papieri musí byť extraktom toho, aké správanie okolo seba pozorujem "na ulici". To sa nedá inak, ako cieleným formovaním a "zažieraním" najdôležitejších (ústavných) pravidiel od útleho detstva do osobnosti človeka, do jeho mysle a podstaty (inak povedané - teror vzdelávania ústavou = naoktrojovaný výchovný mechanizmus). Takáto myšlienka by sa "liberálom" určite nepáčila, ale aktuálne lepší spôsob, ako ľudí naučiť potrebným vzorcom správania nepoznám. Či má byť daňou za slobodu výchovy, za možnosť (oprávnenie) mať k spoločnosti škodlivý názor riziko, že už bude súdom môcť byť priznaná iba satisfakcia, lebo reštitúcia nie je možná? Slobodný systém je búrlivý systém, kde miera rizika ujmy je vyššia než v totalitnom systéme práva a vzorcov správania. Za aké právo teda bojovať? Za vedecky vyskladanú množinu všeobecne prospešných právnych noriem, ktoré obmedzujú vôľu jednotlivcov alebo za pozitívne právo z vôle (a teda arbitrárne a priori), korigované ľudskými právami či inými "jusnaturalistickými vrhnutiami", umožňujúce existenciu "kotlebovcov", "satanizmov" a pod.? Star Trek prezentoval zaujímavú koncepciu, v podstate heglovskú: "Kde je harmónia, končí vývoj." V podstate, najviac dnes užitočných vynálezov a objavov sa realizovalo v čase alebo hrozbe vojny či nepokojov. Zo vzruchu (čiže chaosu) pochádzajú nové evolučné skoky. Na princípe nerovnováhy (napr. termodynamickej) funguje ako komplexná množina aj samotný život. Podarí sa snahe o harmonickú spoločnosť raz vymazať chaos, kde pokojnú hladinu očakávaného správania občas zčerí nejaký hard-case, ktorý sa "ľahko" súdom rozhodne (veď nejestvuje denegatio iustitiae, či?) a "zastane vývoj" alebo bude náš vývoj ako spoločnosti neustále oscilovať na rozhraní chaosu a sebadeštrukcie ako ľudstva? Za aké právo teda ideme bojovať? A ideme vôbec bojovať? Sokrates tvrdí, že máme bojovať za disciplínu, teda dodržiavanie platného práva bez ohľadu na jeho kvalitu (= ideálny člen armády). Aristoteles akcentuje etiku a spravodlivosť na objektívnom princípe (čiže je aj proti "volenti non fit iniuria") a teda z povahy veci vedecký prístup. Stoici a skeptici nebojujú, adaptujú sa. Rimania bojujú, ale nevedia začo (Non omnes quod liced honestum est. / Pecunia non olet. / Quis custodiet ipsos custodes. atď.) a "novodobá spoločnosť" (novum societatis?) bojuje začo? Aký má podrobný obsah výrok "fiat iustitia"?
Podľa mňa regulačný akcent, akcent právneho štátu, akcent supremácie práva určitej funkčnosti a kvality je stále málo zdôrazňovaný, stále málo implementovaný ako "law-in-action", stále málo používaný ako činiteľ determinujúci správanie ľudí v rozhodujúcej a motivujúcej miere.
Teória a lá § 1 OSP je pekná najmä na papieri, ale sokratovská dichotómia (antinómia?) stále bude ľudí stavať pred alternatívu, či sa správať v súlade s právom alebo protiprávne. Určujúci faktor kvality práva, ktorý bude riešenie tejto otázky stimulovať, je podľa mňa z á u j e m .
Ak je právo výsledkom vôle "bohatých a mocných", rozumej ekonomických elít a reprezentantov moci, nebude v záujme väčšiny dodržiavať. Ak by sa malo v tejto situácii postupovať podľa postoja Sokrata, deštruoval by sa právny akcent, dôraz na funkčnosť regulácie (= na maximalizáciu uspokojovania potrieb a záujmov všetkých, v súlade s "honeste vivere, alterum non laedere, suum cuique tribuere") a najmä vývoj spoločnosti, ktorý by sa pro futuro vyznačoval výrazným zdrojom nestability = nespokojnosťou. Z hľadiska toho, aby sa právo približovalo funkčnému systému zabezpečujúcemu zdravé fungovanie spoločnosti (law-in-action hlavná úloha), je vhodné, aby bolo objektívne právo nezávisle na základe skúsenosti, racionality a vedy kryštalizované do formy a obsahu, ktorý účinne pôsobí na správanie ľudí, ba priam ktorý ľudia chcú dodržiavať, lebo rozumejú tomu, že je to dobré a že akokoľvek inak im bude horšie. Vysoké právne vedomie spoločnosti sa obvykle spája s uspokojením základných potrieb [život, jedlo, ošatenie, bývanie + zdravie (a la def. WHO), vzdelanie (nie memorovanie), sloboda prejavu ...], s vysokou kvalitou právnych noriem a s vysokou mierou ich aplikácie. Podľa mňa toto nestačí. Law-in-action musí byť odrazom law-in-books, čiže právna norma na papieri musí byť extraktom toho, aké správanie okolo seba pozorujem "na ulici". To sa nedá inak, ako cieleným formovaním a "zažieraním" najdôležitejších (ústavných) pravidiel od útleho detstva do osobnosti človeka, do jeho mysle a podstaty (inak povedané - teror vzdelávania ústavou = naoktrojovaný výchovný mechanizmus). Takáto myšlienka by sa "liberálom" určite nepáčila, ale aktuálne lepší spôsob, ako ľudí naučiť potrebným vzorcom správania nepoznám. Či má byť daňou za slobodu výchovy, za možnosť (oprávnenie) mať k spoločnosti škodlivý názor riziko, že už bude súdom môcť byť priznaná iba satisfakcia, lebo reštitúcia nie je možná? Slobodný systém je búrlivý systém, kde miera rizika ujmy je vyššia než v totalitnom systéme práva a vzorcov správania. Za aké právo teda bojovať? Za vedecky vyskladanú množinu všeobecne prospešných právnych noriem, ktoré obmedzujú vôľu jednotlivcov alebo za pozitívne právo z vôle (a teda arbitrárne a priori), korigované ľudskými právami či inými "jusnaturalistickými vrhnutiami", umožňujúce existenciu "kotlebovcov", "satanizmov" a pod.? Star Trek prezentoval zaujímavú koncepciu, v podstate heglovskú: "Kde je harmónia, končí vývoj." V podstate, najviac dnes užitočných vynálezov a objavov sa realizovalo v čase alebo hrozbe vojny či nepokojov. Zo vzruchu (čiže chaosu) pochádzajú nové evolučné skoky. Na princípe nerovnováhy (napr. termodynamickej) funguje ako komplexná množina aj samotný život. Podarí sa snahe o harmonickú spoločnosť raz vymazať chaos, kde pokojnú hladinu očakávaného správania občas zčerí nejaký hard-case, ktorý sa "ľahko" súdom rozhodne (veď nejestvuje denegatio iustitiae, či?) a "zastane vývoj" alebo bude náš vývoj ako spoločnosti neustále oscilovať na rozhraní chaosu a sebadeštrukcie ako ľudstva? Za aké právo teda ideme bojovať? A ideme vôbec bojovať? Sokrates tvrdí, že máme bojovať za disciplínu, teda dodržiavanie platného práva bez ohľadu na jeho kvalitu (= ideálny člen armády). Aristoteles akcentuje etiku a spravodlivosť na objektívnom princípe (čiže je aj proti "volenti non fit iniuria") a teda z povahy veci vedecký prístup. Stoici a skeptici nebojujú, adaptujú sa. Rimania bojujú, ale nevedia začo (Non omnes quod liced honestum est. / Pecunia non olet. / Quis custodiet ipsos custodes. atď.) a "novodobá spoločnosť" (novum societatis?) bojuje začo? Aký má podrobný obsah výrok "fiat iustitia"?
