Priznám sa, že na základe ostatnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, by som niečo podobné veľmi nečakal. Veď členovia druhého senátu rozhodovali tak trochu dosť aj o sebe. A z výroku ich rozhodnutia sa niekomu môže zdať, že aj proti sebe. Neviem, akú dlhú bude mať toto rozhodnutie životnosť v rámci aplikačnej praxe a možno aj v rámci samotnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky. Je problém, či podobným spôsobom budú postupovať v podobných veciach aj ostatné senáty a či náhodou v rámci zjednocujúceho stanoviska pléna sa toto rozhodnutie nestane rozhodnutím, ktoré sa nebude ďalej aplikovať. Zatiaľ mi to nevadí. Som rád, že je. Súhlasím, že novinári nie vždy sú ochotní aspoň pridŕžať sa zábradlia slušnosti a objektivity, ale rozhodovacia činnosť všeobecných súdov bola v niektorých prípadoch, najmä keď rozhodovali vo veci niekoho verejne činného, minimálne veľmi priaznivá. Aspoň čo sa týka výšky náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch v porovnaní s "bežným", nie verejne činným občanom/obyvateľom. Veľmi oceňujem aj snahu druhého senátu, ktorú zobrazil najmä svojim odôvodnením, z ktorého môže byť čitateľovi zrejmé, čo ovplyvnilo ich nazeranie na daný problém. Skutočnosť, ako som už vyššie uviedol, potenciálne riziko zníženia ochrany vlastnej osoby, dali do úzadia a uprednostnili snahu o slušnosť (aj) v práve a presadzovanie tradičných, zaužívaných hodnôt v demokratickom právnom štáte.
Ďakujem (a to aj napriek skutočnosti, že Vaše rozhodnutie nie je všeobecne záväzné a že možno už nebude použité)
S. Trnkócy
Rozhodnutie do učebníc ústavného práva: Mészárosov senát Ústavného súdu rozhodol, že médiá mali právo kritizovať sudcu
Peter Wilfling | 15. 04. 2010 | komentárov: 20
Druhý senát Ústavného súdu SR rozhodol, že slovenské súdy porušili právo týždenníka Plus 7 dní na slobodu prejavu tým, že tento týždenník „odsúdili“ na zaplatenie odškodného 250 000 Sk sudcovi Pavlovi Polkovi za údajné zneváženie jeho osobnosti v spoločnosti. Toto rozhodnutie je tak pozoruhodné, že si zaslúži mať miesto v učebniciach ústavného práva.
Dôkladnosť a transparentnosť argumentácie trojčlenného senátu je v porovnaní s viacerými doterajšími rozhodnutiami Ústavného súdu akoby „závanom čerstvého vzduchu“. Po viacerých kontroverzných krokoch vedenia Ústavného súdu, podkopávajúcich dôveryhodnosť súdu, je dobrou správou, že na Ústavnom súde stále môže vzniknúť rozhodnutie na európskej úrovni.
Ide o nález II. ÚS 152/08, ktorý bol zverejnený na internetovej stránke ústavného súdu.
Celý spor bol o tomto: Sudca Polka zažaloval týždenník za článok nazvaný „Slovensko sa súdi“. V tomto článku šéfredaktor týždenníka vyjadroval rozhorčenie nad tým, že v porovnaní s odškodňovaním napr. politických väzňov alebo rodičov, ktorých dieťa zabil vodič pod vplyvom alkoholu, sudcom priznávajú súdy za porušenie ich osobnostných práv (napr. za zneváženie dobrej povesti) neúmerne vysoké sumy odškodného. Ako príklad šéfredaktor uviedol, že známy sudca Polka „vysúdil“ už milióny odškodného za údajné zneváženie svojej dobrej povesti. Šéfredaktor naznačil, že prisudzovanie takýchto obrovských súm súdmi môže byť aj zdrojom korupcie, ak sa žalobca napríklad dohodne so sudcom, že polovica z vysúdenej sumy bude jeho.
Sudca Polka podal na týždenník žalobu, v ktorej tvrdil, že týmto článkom bola znevážená jeho osoba v spoločnosti. Podľa Polku bolo jeho meno znevážené tým, že článok údajne naznačoval jeho nečestné a korupčné správanie. Polkovi tiež vadilo, že týždenník uviedol, že Polka milióny „vysúdil“, hoci rozhodnutia súdov ešte neboli právoplatné. Okresný aj Krajský súd Polkovej žalobe vyhoveli. Okresný súd kládol týždenníku za vinu aj to, že zverejnil „nepravdivú informáciu“, keď uviedol, že Polka vysúdil 5 miliónov, hoci v súdnom konaní mu bolo priznaných až 6 miliónov (teda v skutočnosti o milión viac). Podľa Krajského súdu v Bratislave „spôsob, ktorý vydavateľ zvolil pri spracovaní témy... bol vo vzťahu k žalobcovi urážlivý, dehonestujúci, pravdu skresľujúci; kontextom článku čitateľovi podsúval záver o nečestnosti žalobcu. ...článok vydavateľa bol založený na neobjektívnych a nepravdivých údajoch a ...bol objektívne spôsobilý znevážiť osobnosť žalobcu v spoločnosti“.
Podľa II. senátu ústavného súdu však k neoprávnenému zásahu do cti sudcu Polku neprišlo, pretože článok bol v súlade so slobodou prejavu. Ústavný súd preto zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorý Polkovi priznal odškodné 250 000 Sk. Podľa ústavného súdu okresný ani krajský súd pri svojom rozhodovaní nezohľadnili ústavné právo na slobodu prejavu.
Senát Ústavného súdu konštatoval, že „justícia je legitímnou témou verejného záujmu“ a „sociálna diskusia s prvkami kritiky zaslúži zvýšenú ochranu, pričom predmetné výroky patria do tejto kategórie“. Podľa senátu „v predmetnej veci ide o nepriamu, žánrovú kritiku dotknutých rozhodnutí, a sprostredkovane aj sudcu, ktorý bol v daných sporoch úspešný... Primárnym cieľom je kritika špecifickej rozhodovacej praxe súdov, čomu zodpovedá aj názov článku bez uvedenia mena žalobcu.“ Podľa senátu „požadovanie právnickej presnosti od novinárov by mohlo mať odradzujúci či zmrazujúci účinok ... na novinársku obec pri glosovaní tém týkajúcich sa justície“. Podľa senátu „vychádzajúc z postavenia sťažovateľa ako vydavateľa tlače, z postavenia žalobcu ako sudcu s prvkami verejne známej osoby, berúc do úvahy žáner článku a to, že účelom článku je poukázanie na paradoxy rozhodovacej činnosti súdov, považujúc nepresnosti v článku za omyly skôr technického charakteru... ústavný súd konštatuje, že krajský súd potvrdením rozsudku okresného súdu porušil sťažovateľovo právo na slobodu prejavu...“.
Rozhodnutie trojčlenného senátu Ústavného súdu SR (predseda senátu sudca Lajos Mészáros a sudcovia Sergej Kohut a Juraj Horváth) bude mať veľký význam pre podobné spory, v ktorých sudcovia alebo súdy žalujú médiá. Takéto spory na Slovensku v súčasnosti stále viac pribúdajú (napr. Štefanom Harabinom ohlásená žaloba Najvyššieho súdu SR proti týždenníku Trend za údajný zásah do dobrej povesti a zníženie dôstojnosti najvyššieho súdu).
Doslova akýmsi „pozitívnym šokom“ je štruktúra a bohatosť argumentácie trojčlenného senátu. Senát odkazuje na rozhodnutia ESĽP, nemeckého Spolkového ústavného súdu, Najvyššieho súdu Kanady, názory legendárneho sudcu Najvyššieho súdu USA O. W. Holmesa, významnú osobnosť politickej filozofie J. S. Milla, uznávané zahraničné diela ústavnoprávnej teórie (diela Roberta Alexyho), na odborné publikácie a články z ústavného práva, a dokonca aj na odborné články zo známeho právnického blogu Jiné právo.
Veľkým prínosom ku kvalite rozhodnutia je prehľadná a transparentná aplikácia niekoľkobodového testu pri posudzovaní toho, či prevažuje sloboda prejavu alebo právo na ochranu osobnosti (ide o posudzovanie otázok „kto“, „o kom“, „čo“, „kde“, „kedy“ a „ako“ hovorí, pričom na základe odpovedí na tieto otázky možno zistiť, či zásah do slobody prejavu bol ústavný). Veľkým prínosom pre transparentnosť a dôkladnosť argumentácie je aj aplikácia tzv. Alexyho vážiacej formule, ktorú senát použil pri vzájomnom vážení slobody prejavu a práva na ochranu ľudskej dôstojnosti v okolnostiach konkrétneho prípadu a pri rozhodovaní, ktoré z týchto práv má prednosť. Za pozornosť stojí aj formálna úprava rozhodnutia – jednotlivé odseky sú číslované, čím sa text nálezu stáva prehľadným.
Jednoznačne treba oceniť aj v slovenských pomeroch zriedkavé formulovanie hodnotových úsudkov ohľadom významu slobody prejavu v demokratickej spoločnosti. Ide pritom aj o závery, ktoré zohľadňujú aktuálnu spoločenskú situáciu na Slovensku. Ako príklady možno uviesť napr. konštatovanie, že existuje „nutnosť pozorne chrániť slobodu prejavu v tranzitívnej krajine“, konštatovanie, že „je legitímne, aby sa otázky práva neriešili len na stránkach, inak nemnohých, právnických časopisov, ale aby boli reflektované aj laickou verejnosťou prostredníctvom publicistiky. ...sociálna diskusia s prvkami kritiky zaslúži zvýšenú ochranu“, konštatovanie, že „transformačné krajiny môžu pri budovaní justície v požiadavkách právneho štátu buď túto viac chrániť pred spoločenskou diskusiou s prípadnými difamačnými prvkami, alebo naopak, otvárať diskusiu o justícii. Ústavný súd sa prikláňa k druhej z uvedených alternatív berúc do úvahy skutočnosť, že zmeny v justícii už prebiehajú dve desaťročia...“, konštatovanie, že „zo slobody prejavu však vyplýva pravý opak – prakticky každé súdne rozhodnutie môže byť podrobené kritike... Spochybňovanie obsahu súdnych rozhodnutí bez ohľadu na jeho zákonnosť či ústavnosť je pod ochranou slobody prejavu.“, konštatovanie, že „od spoločenského týždenníka nemožno očakávať presnosť právnického časopisu... neposkytnutie ochrany danému výroku a požadovanie právnickej presnosti od novinárov by mohlo mať odradzujúci či zmrazujúci účinok (chilling-efect) na novinársku obec pri glosovaní tém týkajúcich sa justície...“ alebo konštatovanie, že „vzhľadom na špekulatívnosť, povahu hodnotového súdu a verejný záujem je nutné uprednostniť výklad, ktorý zasahuje do slobody prejavu čo najmenej. Vágne kritérium celkového kontextu, celkového dojmu či vyznenia je nutné vykladať v prospech autora výroku. Opačný princíp by bol veľmi zneužiteľný.“
Formulovanie takýchto hodnotových úsudkov však nie je nejakým „súdnym aktivizmom“, ale je pre rozhodovanie ústavného súdu v takýchto prípadoch nevyhnutné. Takéto úvahy sa objavujú aj v rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva. Rozhodovanie o ústavných právach je totiž často rozhodovanie o tom, ktorá hodnota je v konkrétnom prípade dôležitejšia. Nejde teda o nejakú striktnú a „otrockú“ aplikáciu jednoznačného textu zákona, ale o hodnotové a praktické úvahy. Každý sudca ústavného súdu musí mať zvnútornené hodnoty demokracie, právneho štátu a slobody a tieto hodnoty musí aj zohľadniť. Možno konštatovať, že hodnotové úsudky v tomto rozhodnutí sú vyjadrené transparentne a dostatočne podrobne.
V porovnaní so "strohým" štýlom mnohých doterajších rozhodnutí ústavného súdu je toto rozhodnutie II. senátu Ústavného súdu SR veľkým posunom.
Zostáva vyjadriť nádej, že sudcovia Ústavného súdu SR budú v tejto tradícii pokračovať a ich argumentácia bude podobne transparentná a dôkladná aj v iných rozhodnutiach. Na 13 sudcov ústavného súdu napríklad čaká posúdenie otázky, či je zverejňovanie platov a odmien vedúcich zamestnancov verejnej správy na základe zákona o slobode informácií neprípustným zásahom do ich práva na súkromie, alebo ide o legitímnu povinnosť vyplývajúcu z ústavného práva verejnosti na informácie. Tu budú tiež sudcovia vážiť na jednej strane intenzitu zásahu do práva na súkromie a na druhej strane dôležitosť presadenia práva verejnosti na informácie, budú pri tom musieť zohľadniť hodnoty slobodnej a demokratickej spoločnosti – a tieto hodnotové úvahy by mali vo svojom rozhodnutí transparentne a podrobne opísať.
Niektoré významné právne závery z nálezu:
(sudca Polka je v texte označený ako „žalobca“ a týždenník Plus 7 dní ako „sťažovateľ“)
„Ústavný súd konštatuje, že justícia je legitímnou témou verejného záujmu. ... Z tohto dôvodu je legitímne, aby sa otázky práva neriešili len na stránkach, inak nemnohých, právnických časopisov, ale aby boli reflektované aj laickou verejnosťou prostredníctvom publicistiky. Podľa ústavného súdu si sociálna diskusia s prvkami kritiky zaslúži zvýšenú ochranu, pričom predmetné výroky patria do tejto kategórie.“
„...tlač je strážnym psom demokracie („public watch dog“) a hrá významnú úlohu v právnom štáte, pretože dovoľuje slobodnú hru politickej diskusie. Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie obdržať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie.“
„...vybrané prípady slúžili ako príklad na ilustrovanie aktuálneho problému „sudičstva“ verejne činných osôb a vysokými sumami poskytovaných zadosťučinení. ... Transformačné krajiny môžu pri budovaní justície v požiadavkách právneho štátu buď túto viac chrániť pred spoločenskou diskusiou s prípadnými difamačnými prvkami, alebo naopak, otvárať diskusiu o justícii. Ústavný súd sa prikláňa k druhej z uvedených alternatív berúc do úvahy skutočnosť, že zmeny v justícii už prebiehajú dve desaťročia.“
„V predmetnej veci ide o nepriamu, žánrovú kritiku dotknutých rozhodnutí, a sprostredkovane aj sudcu, ktorý bol v daných sporoch úspešný. Článok bol uverejnený na predposlednej strane časopisu v rubrike Slovo vydavateľa s karikatúrou pichľavého ježka. Znamená to, že išlo o komentárovú, nie spravodajskú časť časopisu. Čitateľ v tejto sekcii počíta s hodnotovo zafarbeným prípadne polemickým textom, a preto k článku pristupuje obozretnejšie. Tón článku možno považovať za sarkastický, ale nie za zákerný. Formou kritiky je teda nesúhlas s rozhodovacou činnosťou, nie však urážlivé, útočné či neslušné vyjadrenia. Článok v celkovom kontexte poukazuje na systematický problém – priznávanie vysokých náhrad nemajetkovej ujmy sudcom v sporoch o ochranu osobnosti. Primárnym cieľom je kritika špecifickej rozhodovacej praxe súdov, čomu zodpovedá aj názov článku bez uvedenia mena žalobcu.“
„Okresný súd a krajský súd videli nezákonnosť výroku 1 v skutočnosti, že tam spomínané rozhodnutia sú neprávoplatné... Presnejšie povedané, žalobca, ktorý si chránil svoje práva súdnou cestou využijúc právo na súdnu ochranu, nemá byť terčom kritiky za spôsob, akým všeobecné súdy rozhodli. Ústavný súd konštatuje, že vlastnosť právoplatnosti nie je v danej veci vôbec rozhodujúca. ... Aj prvostupňové rozhodnutie je rozhodnutím súdnej autority a stačí ako legitímny príklad rozhodnutia s vysokou sumou náhrady nemajetkovej ujmy.“
„Výslovne nesprávny je argument všeobecných súdov, podľa ktorého autor článku použil nepatričné prirovnanie, ak uviedol ako príklad vysokej náhrady nemajetkovej ujmy sumu, ktorá bola žalobcovi riadne priznaná nezávislými súdmi. Akceptácia uvedeného argumentu by znamenala absolútnu nekritizovateľnosť súdnych rozhodnutí. Zo slobody prejavu však vyplýva pravý opak – prakticky každé súdne rozhodnutie môže byť podrobené kritike. Nikto nespochybňuje záväznosť kritizovaného rozhodnutia a jeho vydanie nezávislým súdom. Je určite zrejmé, že záväznosť tu neznamená záväznosť pre jednotlivcov nekritizovať dané rozhodnutie. Spochybňovanie obsahu súdnych rozhodnutí bez ohľadu na jeho zákonnosť či ústavnosť je pod ochranou slobody prejavu.“
„Ústavný súd uznáva, že skutkové tvrdenie obsiahnuté vo výroku 2 je značne nepresné. Podstatou sporu žalobcu s vtedy úradujúcim ministrom spravodlivosti riešeného v rámci ochrany osobnosti bola otázka legálneho základu pre ministrom požadované majetkové priznanie. Autor článku však vyjadruje neistotu týkajúcu sa motivácie žalobcu k uvedenému sporu príslovkou „vraj“. Od spoločenského týždenníka nemožno očakávať presnosť právnického časopisu. Akokoľvek, aj v prípade tohto sporného výroku bolo jeho účelom poukázať na vysokú sumu náhrady nemajetkovej ujmy. Ústavný súd sa domnieva, že neposkytnutie ochrany danému výroku a požadovanie právnickej presnosti od novinárov by mohlo mať odradzujúci či zmrazujúci účinok (chilling-efect) na novinársku obec pri glosovaní tém týkajúcich sa justície.“
„Podľa všeobecných súdov je závažným zásahom do osobnostných práv „naznačenie možnosti korupčného správania sa žalobcu“. Pojmy „naznačenie možnosti“ evidentne označujú špekulatívny charakter výroku. Uvedený výrok nepochybne umožňuje viacero výkladov. Vzhľadom na špekulatívnosť, povahu hodnotového súdu a verejný záujem je nutné uprednostniť výklad, ktorý zasahuje do slobody prejavu čo najmenej. Vágne kritérium celkového kontextu, celkového dojmu či vyznenia je nutné vykladať v prospech autora výroku. Opačný princíp by bol veľmi zneužiteľný. Tretím výrokom teda nedošlo k zásahu do ochrany osobnosti.“
„V prerokúvanej veci bola intenzita zásahu do práva sťažovateľa podstatná, pretože išlo o článok novinára, ktorý sa týkal otázok verejného záujmu, kritiky rozhodovacej činnosti súdov a v zásade išlo o hodnotový súd. Miera uspokojiteľnosti práva na ochranu osobnosti žalobcu vyplýva z odpovedí na test otázkami kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovoril. S ohľadom na to, že žalobca je osobou verejného záujmu a článok má žáner glosy, miera uspokojiteľnosti vo vzťahu ku všetkým trom výrokom môže byť len stredná až nízka. K jednotlivým výrokom možno podrobnejšie uviesť: Vzhľadom na skutočnosť, že vo výroku 1 išlo o kritiku sudcov, poukazovanie na možný problém vnútrojustičnej solidarity (korporativizmus), hodnotový súd, a že s ohľadom na skutočnosť, že žalobca nebol explicitne uvedený ako aktér korupčného správania, bola miera uspokojiteľnosti jeho práva na ochranu osobnosti stredná. Vzhľadom na nepresnosť výroku 2 bola miera uspokojiteľnosti žalobcovho práva na ochranu osobnosti stredná. Napokon s ohľadom na neexplicitné uvedenie žalobcu vo výroku 3 a špekulatívny charakter tohto výroku bola miera uspokojiteľnosti žalobcovho práva na ochranu osobnosti nízka. Z uvedeného vyplýva, že podstatný zásah prevažuje nízku až strednú uspokojiteľnosť, a preto je nutné dať prednosť slobode prejavu.“
„Vychádzajúc z postavenia sťažovateľa ako vydavateľa tlače, z postavenia žalobcu ako sudcu s prvkami verejne známej osoby, berúc do úvahy žáner článku a to, že účelom článku je poukázanie na paradoxy rozhodovacej činnosti súdov, považujúc nepresnosti v článku za omyly skôr technického charakteru a aplikujúc taktiež test proporcionality s vážiacou formulou ústavný súd konštatuje, že krajský súd potvrdením rozsudku okresného súdu porušil sťažovateľovo právo na slobodu prejavu...“
Dôkladnosť a transparentnosť argumentácie trojčlenného senátu je v porovnaní s viacerými doterajšími rozhodnutiami Ústavného súdu akoby „závanom čerstvého vzduchu“. Po viacerých kontroverzných krokoch vedenia Ústavného súdu, podkopávajúcich dôveryhodnosť súdu, je dobrou správou, že na Ústavnom súde stále môže vzniknúť rozhodnutie na európskej úrovni.Ide o nález II. ÚS 152/08, ktorý bol zverejnený na internetovej stránke ústavného súdu.
Celý spor bol o tomto: Sudca Polka zažaloval týždenník za článok nazvaný „Slovensko sa súdi“. V tomto článku šéfredaktor týždenníka vyjadroval rozhorčenie nad tým, že v porovnaní s odškodňovaním napr. politických väzňov alebo rodičov, ktorých dieťa zabil vodič pod vplyvom alkoholu, sudcom priznávajú súdy za porušenie ich osobnostných práv (napr. za zneváženie dobrej povesti) neúmerne vysoké sumy odškodného. Ako príklad šéfredaktor uviedol, že známy sudca Polka „vysúdil“ už milióny odškodného za údajné zneváženie svojej dobrej povesti. Šéfredaktor naznačil, že prisudzovanie takýchto obrovských súm súdmi môže byť aj zdrojom korupcie, ak sa žalobca napríklad dohodne so sudcom, že polovica z vysúdenej sumy bude jeho.
Sudca Polka podal na týždenník žalobu, v ktorej tvrdil, že týmto článkom bola znevážená jeho osoba v spoločnosti. Podľa Polku bolo jeho meno znevážené tým, že článok údajne naznačoval jeho nečestné a korupčné správanie. Polkovi tiež vadilo, že týždenník uviedol, že Polka milióny „vysúdil“, hoci rozhodnutia súdov ešte neboli právoplatné. Okresný aj Krajský súd Polkovej žalobe vyhoveli. Okresný súd kládol týždenníku za vinu aj to, že zverejnil „nepravdivú informáciu“, keď uviedol, že Polka vysúdil 5 miliónov, hoci v súdnom konaní mu bolo priznaných až 6 miliónov (teda v skutočnosti o milión viac). Podľa Krajského súdu v Bratislave „spôsob, ktorý vydavateľ zvolil pri spracovaní témy... bol vo vzťahu k žalobcovi urážlivý, dehonestujúci, pravdu skresľujúci; kontextom článku čitateľovi podsúval záver o nečestnosti žalobcu. ...článok vydavateľa bol založený na neobjektívnych a nepravdivých údajoch a ...bol objektívne spôsobilý znevážiť osobnosť žalobcu v spoločnosti“.
Podľa II. senátu ústavného súdu však k neoprávnenému zásahu do cti sudcu Polku neprišlo, pretože článok bol v súlade so slobodou prejavu. Ústavný súd preto zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorý Polkovi priznal odškodné 250 000 Sk. Podľa ústavného súdu okresný ani krajský súd pri svojom rozhodovaní nezohľadnili ústavné právo na slobodu prejavu.
Senát Ústavného súdu konštatoval, že „justícia je legitímnou témou verejného záujmu“ a „sociálna diskusia s prvkami kritiky zaslúži zvýšenú ochranu, pričom predmetné výroky patria do tejto kategórie“. Podľa senátu „v predmetnej veci ide o nepriamu, žánrovú kritiku dotknutých rozhodnutí, a sprostredkovane aj sudcu, ktorý bol v daných sporoch úspešný... Primárnym cieľom je kritika špecifickej rozhodovacej praxe súdov, čomu zodpovedá aj názov článku bez uvedenia mena žalobcu.“ Podľa senátu „požadovanie právnickej presnosti od novinárov by mohlo mať odradzujúci či zmrazujúci účinok ... na novinársku obec pri glosovaní tém týkajúcich sa justície“. Podľa senátu „vychádzajúc z postavenia sťažovateľa ako vydavateľa tlače, z postavenia žalobcu ako sudcu s prvkami verejne známej osoby, berúc do úvahy žáner článku a to, že účelom článku je poukázanie na paradoxy rozhodovacej činnosti súdov, považujúc nepresnosti v článku za omyly skôr technického charakteru... ústavný súd konštatuje, že krajský súd potvrdením rozsudku okresného súdu porušil sťažovateľovo právo na slobodu prejavu...“.
Rozhodnutie trojčlenného senátu Ústavného súdu SR (predseda senátu sudca Lajos Mészáros a sudcovia Sergej Kohut a Juraj Horváth) bude mať veľký význam pre podobné spory, v ktorých sudcovia alebo súdy žalujú médiá. Takéto spory na Slovensku v súčasnosti stále viac pribúdajú (napr. Štefanom Harabinom ohlásená žaloba Najvyššieho súdu SR proti týždenníku Trend za údajný zásah do dobrej povesti a zníženie dôstojnosti najvyššieho súdu).
Doslova akýmsi „pozitívnym šokom“ je štruktúra a bohatosť argumentácie trojčlenného senátu. Senát odkazuje na rozhodnutia ESĽP, nemeckého Spolkového ústavného súdu, Najvyššieho súdu Kanady, názory legendárneho sudcu Najvyššieho súdu USA O. W. Holmesa, významnú osobnosť politickej filozofie J. S. Milla, uznávané zahraničné diela ústavnoprávnej teórie (diela Roberta Alexyho), na odborné publikácie a články z ústavného práva, a dokonca aj na odborné články zo známeho právnického blogu Jiné právo.
Veľkým prínosom ku kvalite rozhodnutia je prehľadná a transparentná aplikácia niekoľkobodového testu pri posudzovaní toho, či prevažuje sloboda prejavu alebo právo na ochranu osobnosti (ide o posudzovanie otázok „kto“, „o kom“, „čo“, „kde“, „kedy“ a „ako“ hovorí, pričom na základe odpovedí na tieto otázky možno zistiť, či zásah do slobody prejavu bol ústavný). Veľkým prínosom pre transparentnosť a dôkladnosť argumentácie je aj aplikácia tzv. Alexyho vážiacej formule, ktorú senát použil pri vzájomnom vážení slobody prejavu a práva na ochranu ľudskej dôstojnosti v okolnostiach konkrétneho prípadu a pri rozhodovaní, ktoré z týchto práv má prednosť. Za pozornosť stojí aj formálna úprava rozhodnutia – jednotlivé odseky sú číslované, čím sa text nálezu stáva prehľadným.
Jednoznačne treba oceniť aj v slovenských pomeroch zriedkavé formulovanie hodnotových úsudkov ohľadom významu slobody prejavu v demokratickej spoločnosti. Ide pritom aj o závery, ktoré zohľadňujú aktuálnu spoločenskú situáciu na Slovensku. Ako príklady možno uviesť napr. konštatovanie, že existuje „nutnosť pozorne chrániť slobodu prejavu v tranzitívnej krajine“, konštatovanie, že „je legitímne, aby sa otázky práva neriešili len na stránkach, inak nemnohých, právnických časopisov, ale aby boli reflektované aj laickou verejnosťou prostredníctvom publicistiky. ...sociálna diskusia s prvkami kritiky zaslúži zvýšenú ochranu“, konštatovanie, že „transformačné krajiny môžu pri budovaní justície v požiadavkách právneho štátu buď túto viac chrániť pred spoločenskou diskusiou s prípadnými difamačnými prvkami, alebo naopak, otvárať diskusiu o justícii. Ústavný súd sa prikláňa k druhej z uvedených alternatív berúc do úvahy skutočnosť, že zmeny v justícii už prebiehajú dve desaťročia...“, konštatovanie, že „zo slobody prejavu však vyplýva pravý opak – prakticky každé súdne rozhodnutie môže byť podrobené kritike... Spochybňovanie obsahu súdnych rozhodnutí bez ohľadu na jeho zákonnosť či ústavnosť je pod ochranou slobody prejavu.“, konštatovanie, že „od spoločenského týždenníka nemožno očakávať presnosť právnického časopisu... neposkytnutie ochrany danému výroku a požadovanie právnickej presnosti od novinárov by mohlo mať odradzujúci či zmrazujúci účinok (chilling-efect) na novinársku obec pri glosovaní tém týkajúcich sa justície...“ alebo konštatovanie, že „vzhľadom na špekulatívnosť, povahu hodnotového súdu a verejný záujem je nutné uprednostniť výklad, ktorý zasahuje do slobody prejavu čo najmenej. Vágne kritérium celkového kontextu, celkového dojmu či vyznenia je nutné vykladať v prospech autora výroku. Opačný princíp by bol veľmi zneužiteľný.“
Formulovanie takýchto hodnotových úsudkov však nie je nejakým „súdnym aktivizmom“, ale je pre rozhodovanie ústavného súdu v takýchto prípadoch nevyhnutné. Takéto úvahy sa objavujú aj v rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva. Rozhodovanie o ústavných právach je totiž často rozhodovanie o tom, ktorá hodnota je v konkrétnom prípade dôležitejšia. Nejde teda o nejakú striktnú a „otrockú“ aplikáciu jednoznačného textu zákona, ale o hodnotové a praktické úvahy. Každý sudca ústavného súdu musí mať zvnútornené hodnoty demokracie, právneho štátu a slobody a tieto hodnoty musí aj zohľadniť. Možno konštatovať, že hodnotové úsudky v tomto rozhodnutí sú vyjadrené transparentne a dostatočne podrobne.
V porovnaní so "strohým" štýlom mnohých doterajších rozhodnutí ústavného súdu je toto rozhodnutie II. senátu Ústavného súdu SR veľkým posunom.
Zostáva vyjadriť nádej, že sudcovia Ústavného súdu SR budú v tejto tradícii pokračovať a ich argumentácia bude podobne transparentná a dôkladná aj v iných rozhodnutiach. Na 13 sudcov ústavného súdu napríklad čaká posúdenie otázky, či je zverejňovanie platov a odmien vedúcich zamestnancov verejnej správy na základe zákona o slobode informácií neprípustným zásahom do ich práva na súkromie, alebo ide o legitímnu povinnosť vyplývajúcu z ústavného práva verejnosti na informácie. Tu budú tiež sudcovia vážiť na jednej strane intenzitu zásahu do práva na súkromie a na druhej strane dôležitosť presadenia práva verejnosti na informácie, budú pri tom musieť zohľadniť hodnoty slobodnej a demokratickej spoločnosti – a tieto hodnotové úvahy by mali vo svojom rozhodnutí transparentne a podrobne opísať.
Niektoré významné právne závery z nálezu:
(sudca Polka je v texte označený ako „žalobca“ a týždenník Plus 7 dní ako „sťažovateľ“)
„Ústavný súd konštatuje, že justícia je legitímnou témou verejného záujmu. ... Z tohto dôvodu je legitímne, aby sa otázky práva neriešili len na stránkach, inak nemnohých, právnických časopisov, ale aby boli reflektované aj laickou verejnosťou prostredníctvom publicistiky. Podľa ústavného súdu si sociálna diskusia s prvkami kritiky zaslúži zvýšenú ochranu, pričom predmetné výroky patria do tejto kategórie.“
„...tlač je strážnym psom demokracie („public watch dog“) a hrá významnú úlohu v právnom štáte, pretože dovoľuje slobodnú hru politickej diskusie. Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie obdržať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie.“
„...vybrané prípady slúžili ako príklad na ilustrovanie aktuálneho problému „sudičstva“ verejne činných osôb a vysokými sumami poskytovaných zadosťučinení. ... Transformačné krajiny môžu pri budovaní justície v požiadavkách právneho štátu buď túto viac chrániť pred spoločenskou diskusiou s prípadnými difamačnými prvkami, alebo naopak, otvárať diskusiu o justícii. Ústavný súd sa prikláňa k druhej z uvedených alternatív berúc do úvahy skutočnosť, že zmeny v justícii už prebiehajú dve desaťročia.“
„V predmetnej veci ide o nepriamu, žánrovú kritiku dotknutých rozhodnutí, a sprostredkovane aj sudcu, ktorý bol v daných sporoch úspešný. Článok bol uverejnený na predposlednej strane časopisu v rubrike Slovo vydavateľa s karikatúrou pichľavého ježka. Znamená to, že išlo o komentárovú, nie spravodajskú časť časopisu. Čitateľ v tejto sekcii počíta s hodnotovo zafarbeným prípadne polemickým textom, a preto k článku pristupuje obozretnejšie. Tón článku možno považovať za sarkastický, ale nie za zákerný. Formou kritiky je teda nesúhlas s rozhodovacou činnosťou, nie však urážlivé, útočné či neslušné vyjadrenia. Článok v celkovom kontexte poukazuje na systematický problém – priznávanie vysokých náhrad nemajetkovej ujmy sudcom v sporoch o ochranu osobnosti. Primárnym cieľom je kritika špecifickej rozhodovacej praxe súdov, čomu zodpovedá aj názov článku bez uvedenia mena žalobcu.“
„Okresný súd a krajský súd videli nezákonnosť výroku 1 v skutočnosti, že tam spomínané rozhodnutia sú neprávoplatné... Presnejšie povedané, žalobca, ktorý si chránil svoje práva súdnou cestou využijúc právo na súdnu ochranu, nemá byť terčom kritiky za spôsob, akým všeobecné súdy rozhodli. Ústavný súd konštatuje, že vlastnosť právoplatnosti nie je v danej veci vôbec rozhodujúca. ... Aj prvostupňové rozhodnutie je rozhodnutím súdnej autority a stačí ako legitímny príklad rozhodnutia s vysokou sumou náhrady nemajetkovej ujmy.“
„Výslovne nesprávny je argument všeobecných súdov, podľa ktorého autor článku použil nepatričné prirovnanie, ak uviedol ako príklad vysokej náhrady nemajetkovej ujmy sumu, ktorá bola žalobcovi riadne priznaná nezávislými súdmi. Akceptácia uvedeného argumentu by znamenala absolútnu nekritizovateľnosť súdnych rozhodnutí. Zo slobody prejavu však vyplýva pravý opak – prakticky každé súdne rozhodnutie môže byť podrobené kritike. Nikto nespochybňuje záväznosť kritizovaného rozhodnutia a jeho vydanie nezávislým súdom. Je určite zrejmé, že záväznosť tu neznamená záväznosť pre jednotlivcov nekritizovať dané rozhodnutie. Spochybňovanie obsahu súdnych rozhodnutí bez ohľadu na jeho zákonnosť či ústavnosť je pod ochranou slobody prejavu.“
„Ústavný súd uznáva, že skutkové tvrdenie obsiahnuté vo výroku 2 je značne nepresné. Podstatou sporu žalobcu s vtedy úradujúcim ministrom spravodlivosti riešeného v rámci ochrany osobnosti bola otázka legálneho základu pre ministrom požadované majetkové priznanie. Autor článku však vyjadruje neistotu týkajúcu sa motivácie žalobcu k uvedenému sporu príslovkou „vraj“. Od spoločenského týždenníka nemožno očakávať presnosť právnického časopisu. Akokoľvek, aj v prípade tohto sporného výroku bolo jeho účelom poukázať na vysokú sumu náhrady nemajetkovej ujmy. Ústavný súd sa domnieva, že neposkytnutie ochrany danému výroku a požadovanie právnickej presnosti od novinárov by mohlo mať odradzujúci či zmrazujúci účinok (chilling-efect) na novinársku obec pri glosovaní tém týkajúcich sa justície.“
„Podľa všeobecných súdov je závažným zásahom do osobnostných práv „naznačenie možnosti korupčného správania sa žalobcu“. Pojmy „naznačenie možnosti“ evidentne označujú špekulatívny charakter výroku. Uvedený výrok nepochybne umožňuje viacero výkladov. Vzhľadom na špekulatívnosť, povahu hodnotového súdu a verejný záujem je nutné uprednostniť výklad, ktorý zasahuje do slobody prejavu čo najmenej. Vágne kritérium celkového kontextu, celkového dojmu či vyznenia je nutné vykladať v prospech autora výroku. Opačný princíp by bol veľmi zneužiteľný. Tretím výrokom teda nedošlo k zásahu do ochrany osobnosti.“
„V prerokúvanej veci bola intenzita zásahu do práva sťažovateľa podstatná, pretože išlo o článok novinára, ktorý sa týkal otázok verejného záujmu, kritiky rozhodovacej činnosti súdov a v zásade išlo o hodnotový súd. Miera uspokojiteľnosti práva na ochranu osobnosti žalobcu vyplýva z odpovedí na test otázkami kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovoril. S ohľadom na to, že žalobca je osobou verejného záujmu a článok má žáner glosy, miera uspokojiteľnosti vo vzťahu ku všetkým trom výrokom môže byť len stredná až nízka. K jednotlivým výrokom možno podrobnejšie uviesť: Vzhľadom na skutočnosť, že vo výroku 1 išlo o kritiku sudcov, poukazovanie na možný problém vnútrojustičnej solidarity (korporativizmus), hodnotový súd, a že s ohľadom na skutočnosť, že žalobca nebol explicitne uvedený ako aktér korupčného správania, bola miera uspokojiteľnosti jeho práva na ochranu osobnosti stredná. Vzhľadom na nepresnosť výroku 2 bola miera uspokojiteľnosti žalobcovho práva na ochranu osobnosti stredná. Napokon s ohľadom na neexplicitné uvedenie žalobcu vo výroku 3 a špekulatívny charakter tohto výroku bola miera uspokojiteľnosti žalobcovho práva na ochranu osobnosti nízka. Z uvedeného vyplýva, že podstatný zásah prevažuje nízku až strednú uspokojiteľnosť, a preto je nutné dať prednosť slobode prejavu.“
„Vychádzajúc z postavenia sťažovateľa ako vydavateľa tlače, z postavenia žalobcu ako sudcu s prvkami verejne známej osoby, berúc do úvahy žáner článku a to, že účelom článku je poukázanie na paradoxy rozhodovacej činnosti súdov, považujúc nepresnosti v článku za omyly skôr technického charakteru a aplikujúc taktiež test proporcionality s vážiacou formulou ústavný súd konštatuje, že krajský súd potvrdením rozsudku okresného súdu porušil sťažovateľovo právo na slobodu prejavu...“
Súvisiace články
Ústavný súd by mal racionálne argumentovať a občania racionálne uvažovaťRozšliapnuť hlavu hydre nezákonnosti alebo burcovanie do boja za právoNová kniha o tom, ako treba vykladať zákony a argumentovať – Filip Melzer: Metodologie nalézání právaSprávy od susedovJeden tip na zaujímavé čítanie: Mak proti Gatsbymu Články autora
Návrhy ministerstva spravodlivosti na zmeny v súdnictvePripomienkujte návrh na zverejňovanie súdnych rozhodnutíProgramové tézy budúcej vlády v oblasti súdnictva a spravodlivostiProtiústavný, nezákonný a nelogický rozsudok. Senát Najvyššieho súdu nabúrava právo občanov na informácieÚstavný súd by mal racionálne argumentovať a občania racionálne uvažovať
Slavo Trnkocy | 16. 04. 2010 18:51:15
// Reagovať
Štefan Grunák | 16. 04. 2010 22:40:19
// Reagovať
Anarchia už je na obzore
Mne sa zdá, že v tej našej republike čestný človek nemá čo hľadať.
Ústavný súd sa vyjadril takto: „justícia je legitímnou témou verejného záujmu“ a „sociálna diskusia s prvkami kritiky zaslúži zvýšenú ochranu, pričom predmetné výroky patria do tejto kategórie“.
Naše podplatené médiá špinavo a klamstvami útočia na ľudí, ktorí nemajú vymyté mozgy a nie sú ochotní za judášske grošíky predať sebe, svoju vlasť, alebo svoju mať.
Tým nechcem chrániť takých, ktorí zneužijú svoje postavenie, svoju silu. Kto koná protizákonne, ten má byť potrestaný, ale nie dehonestovaný.
Časopis Plus 7 dní stojí na čele špinavých médií. Trestný čin je pracovným nástrojom redaktorov z tohto časopisu. Ľudské práva pre nich ani neexistujú a pojmy ako „slušnosť“, „čestnosť“ a „pravda“, sú pre nich neznámymi pojmami.
No a tie nehorázne špinavosti zo strany médií ÚS SR nazval, ako „diskusia s prvkami kritiky“.
Injekciu si prosím!!!
Ústavný súd sa vyjadril takto: „justícia je legitímnou témou verejného záujmu“ a „sociálna diskusia s prvkami kritiky zaslúži zvýšenú ochranu, pričom predmetné výroky patria do tejto kategórie“.
Naše podplatené médiá špinavo a klamstvami útočia na ľudí, ktorí nemajú vymyté mozgy a nie sú ochotní za judášske grošíky predať sebe, svoju vlasť, alebo svoju mať.
Tým nechcem chrániť takých, ktorí zneužijú svoje postavenie, svoju silu. Kto koná protizákonne, ten má byť potrestaný, ale nie dehonestovaný.
Časopis Plus 7 dní stojí na čele špinavých médií. Trestný čin je pracovným nástrojom redaktorov z tohto časopisu. Ľudské práva pre nich ani neexistujú a pojmy ako „slušnosť“, „čestnosť“ a „pravda“, sú pre nich neznámymi pojmami.
No a tie nehorázne špinavosti zo strany médií ÚS SR nazval, ako „diskusia s prvkami kritiky“.
Injekciu si prosím!!!
Peter Wilfling | 17. 04. 2010 16:20:21
// Reagovať
Nie je vôbec pravda, že "nehorázne špinavosti zo strany médiíí" nazval Ústavný súd "diskusiou s prvkami kritiky". Navyše, váš komentár je veľmi všeobecný. Mohli by ste napísať konkrétne, čo vyčítate rozhodnutiu Ústavného súdu, s ktorými konkrétnymi závermi nesúhlasíte a prečo podľa vás posúdil konkrétne okolnosti prípadu nesprávne? Lebo inak zostáva váš komentár iba všeobecnou a nevecnou emotívnou reakciou.
Keď si lepšie pozriete okolnosti prípadu, ktoré riešil senát Ústavného súdu, a prečítate článok týždenníka Plus 7 dní, za ktorý bol "odsúdený", tak zistíte, že nešlo o taký prípad, ktorého sa obávate. Samozrejme, nikto nepodporuje to, aby médiá uverejňovali nepravdy a aby beztrestne dehonestovali ľudí. Rozhodnutie sa však naozaj týka iba konkrétneho článku a netýka sa iných článkov týždenníka Plus 7 dní.
Ústavný súd musí každý prípad posudzovať principiálne a zásadovo a najmä sa musí zaoberať iba konkrétnym článkom, ktorý bol predmetom sporu. Ústavný súd nemôže predsa rozhodovať pod vplyvom emóciíí a podľa toho, či mu je nejaký časopis celkovo sympatický alebo nesympatický.
Keď si lepšie pozriete okolnosti prípadu, ktoré riešil senát Ústavného súdu, a prečítate článok týždenníka Plus 7 dní, za ktorý bol "odsúdený", tak zistíte, že nešlo o taký prípad, ktorého sa obávate. Samozrejme, nikto nepodporuje to, aby médiá uverejňovali nepravdy a aby beztrestne dehonestovali ľudí. Rozhodnutie sa však naozaj týka iba konkrétneho článku a netýka sa iných článkov týždenníka Plus 7 dní.
Ústavný súd musí každý prípad posudzovať principiálne a zásadovo a najmä sa musí zaoberať iba konkrétnym článkom, ktorý bol predmetom sporu. Ústavný súd nemôže predsa rozhodovať pod vplyvom emóciíí a podľa toho, či mu je nejaký časopis celkovo sympatický alebo nesympatický.
Štefan Grunák | 17. 04. 2010 20:40:26
// Reagovať
Ja nemám problém s tým nálezom ÚS, aj keď osobne som takého názoru, že kto spája konkrétneho človeka s udalosťami v Jáchymove a so zabitým dieťaťom, ten dotyčného chcel len dehonestovať.
Je tu veľa ďalších zaujímavých momentov, ktoré teraz sú prezentované v tom zmysle, že tento nález ÚS je všeobecným dôkazom bezcharakternosti tých ľudí, ktorí neodsudzujú súčasnú koalíciu.
Keď ÚS náhodou zverejnil nález v „prospech“ súčasnej koalície, vtedy všetky podplatené médiá spoločne „kritizovali“ a odsudzovali ÚS.
Keď ÚS zverejní nález, ktorý „potvrdzuje“, že za súčasnej koalície „ďalšia vec“ nefunguje, tak naše médiá vychvaľujú ÚS do neba.
Keď ÚS vynášal nálezy na politickú objednávku len preto, aby predseda ÚS bol vládou navrhnutý do funkcie v zahraničí, vtedy naše médiá nikoho nekritizovali.
Keď vraha „omylom“ prepustí sudca, ktorý podpísal tie známe „vety“, média nenapíšu žiadne konkrétnosti o sudcovi, ktorý to urobil. Ale keď také pochybenie urobí „bežný“ sudca, médiá jeho osobu roznesú na kúsky.
Keď minister Lipšic presadil všeobecný zákon o elektronickom podávaní námetov na súde, médiá nepísali, že je to absolútne zvrátený a zlý zákon, ktorý nemôže normálne fungovať, ale veľa ľuďom to znepríjemní život. Na druhej strane keď minister Harabín prehlásil, že sudcovia majú plniť svoje pracovné povinnosti a nesmú sa politicky angažovať, médiá ho rozniesli na kúsky.
Že ako je to v skutočnosti, je možné zistiť aj z Vašej osobnej činnosti.
Pri všetkej úcte k Vašej osobe, aj Vaša zaujatosť je evidentná.
Napríklad k danej téme ste vyhlásili toto (citujem Vás): (ÚS) „Sformuloval princípy, ktoré MUSIA zohľadniť aj ďalšie súdy pri iných sporoch."
Prečo chcete verejnosti nahovoriť to, čo aj sám viete, že to tak nie je? Aj pre laika je známe, že ten nález ÚS pri iných sporoch ani jeden sudca nemusí zohľadniť. Je to nález pre konkrétny spor a neznamená to žiadny precedens pre súdy.
Alebo tvrdíte, že ak novinári spravia isté nepresnosti, nemusí to znamenať porušenie práva na ochranu osobnosti. Teda ten nález ÚS už aj Vy zovšeobecňujete. Ako keby ste potvrdzovali, že napríklad keď novinár špinavým spôsobom a klamstvami dehonestuje premiérovu matku, sú to len „isté nepresnosti“.
Je to svetová rarita, aby nejaká vláda aj pred koncom vypršania mandátu, mala také vysoké preferencie, ako u nás. Ale je to aj pochopiteľné.
Je to ľudská vlastnosť, že ľudia sa prikláňajú k tým, ktorí sú klamstvami ustavične napádaní a dehonestovaní.
Je tu veľa ďalších zaujímavých momentov, ktoré teraz sú prezentované v tom zmysle, že tento nález ÚS je všeobecným dôkazom bezcharakternosti tých ľudí, ktorí neodsudzujú súčasnú koalíciu.
Keď ÚS náhodou zverejnil nález v „prospech“ súčasnej koalície, vtedy všetky podplatené médiá spoločne „kritizovali“ a odsudzovali ÚS.
Keď ÚS zverejní nález, ktorý „potvrdzuje“, že za súčasnej koalície „ďalšia vec“ nefunguje, tak naše médiá vychvaľujú ÚS do neba.
Keď ÚS vynášal nálezy na politickú objednávku len preto, aby predseda ÚS bol vládou navrhnutý do funkcie v zahraničí, vtedy naše médiá nikoho nekritizovali.
Keď vraha „omylom“ prepustí sudca, ktorý podpísal tie známe „vety“, média nenapíšu žiadne konkrétnosti o sudcovi, ktorý to urobil. Ale keď také pochybenie urobí „bežný“ sudca, médiá jeho osobu roznesú na kúsky.
Keď minister Lipšic presadil všeobecný zákon o elektronickom podávaní námetov na súde, médiá nepísali, že je to absolútne zvrátený a zlý zákon, ktorý nemôže normálne fungovať, ale veľa ľuďom to znepríjemní život. Na druhej strane keď minister Harabín prehlásil, že sudcovia majú plniť svoje pracovné povinnosti a nesmú sa politicky angažovať, médiá ho rozniesli na kúsky.
Že ako je to v skutočnosti, je možné zistiť aj z Vašej osobnej činnosti.
Pri všetkej úcte k Vašej osobe, aj Vaša zaujatosť je evidentná.
Napríklad k danej téme ste vyhlásili toto (citujem Vás): (ÚS) „Sformuloval princípy, ktoré MUSIA zohľadniť aj ďalšie súdy pri iných sporoch."
Prečo chcete verejnosti nahovoriť to, čo aj sám viete, že to tak nie je? Aj pre laika je známe, že ten nález ÚS pri iných sporoch ani jeden sudca nemusí zohľadniť. Je to nález pre konkrétny spor a neznamená to žiadny precedens pre súdy.
Alebo tvrdíte, že ak novinári spravia isté nepresnosti, nemusí to znamenať porušenie práva na ochranu osobnosti. Teda ten nález ÚS už aj Vy zovšeobecňujete. Ako keby ste potvrdzovali, že napríklad keď novinár špinavým spôsobom a klamstvami dehonestuje premiérovu matku, sú to len „isté nepresnosti“.
Je to svetová rarita, aby nejaká vláda aj pred koncom vypršania mandátu, mala také vysoké preferencie, ako u nás. Ale je to aj pochopiteľné.
Je to ľudská vlastnosť, že ľudia sa prikláňajú k tým, ktorí sú klamstvami ustavične napádaní a dehonestovaní.
Michal Novotný | 18. 04. 2010 16:47:46
// Reagovať
Ad p. Grunak
Vážený pane,
nechcem reagovať na všetko, čo ste napísali, len jednu kratučkú poznámku:
Keď minister Harabin, ktorý BOL SUDCOM A PO ZÁNIKU MINISTERSKEJ FUNKCIE SA VRÁTIL DO SUDCOVSKEJ FUNKCIE? DOKONCA DO ČELA NAJVYŠŠIEHO SÚDU, vyhlási, že sudcovia sa nemajú politicky angažovať, tak myslím, že áno, je povinnosťou médií, ako hovoríte, rozniesť ho na kúsky.
Zostávam s pozdravom
Michal Novotný
nechcem reagovať na všetko, čo ste napísali, len jednu kratučkú poznámku:
Keď minister Harabin, ktorý BOL SUDCOM A PO ZÁNIKU MINISTERSKEJ FUNKCIE SA VRÁTIL DO SUDCOVSKEJ FUNKCIE? DOKONCA DO ČELA NAJVYŠŠIEHO SÚDU, vyhlási, že sudcovia sa nemajú politicky angažovať, tak myslím, že áno, je povinnosťou médií, ako hovoríte, rozniesť ho na kúsky.
Zostávam s pozdravom
Michal Novotný
Štefan Grunák | 19. 04. 2010 10:48:48
// Reagovať
p. Novotný
Nerozumiem Vášmu textu.
Pokiaľ som to dobre sledoval, Harabín ako sudca NIKDY nevyvíjal politickú aktivitu. Ako sudca vždy presadzoval len zákonné právo a to bez politického podtónu. A na rozdiel od rebelujúcich sudcov, Harabín, ako sudca nikdy neprepustil vraha na slobodu len preto, že „nemal čas“ na preštudovanie spisu.
Politické prejavy mal len ako minister a nie ako sudca.
Dovolím si Vás opraviť. Keď Harabín bol ministrom, NEVYKONÁVAL funkciu sudcu, lebo mal pozastavenú činnosť sudcu.
Nerozumiem Vášmu textu.
Pokiaľ som to dobre sledoval, Harabín ako sudca NIKDY nevyvíjal politickú aktivitu. Ako sudca vždy presadzoval len zákonné právo a to bez politického podtónu. A na rozdiel od rebelujúcich sudcov, Harabín, ako sudca nikdy neprepustil vraha na slobodu len preto, že „nemal čas“ na preštudovanie spisu.
Politické prejavy mal len ako minister a nie ako sudca.
Dovolím si Vás opraviť. Keď Harabín bol ministrom, NEVYKONÁVAL funkciu sudcu, lebo mal pozastavenú činnosť sudcu.
Peter Wilfling | 26. 04. 2010 11:03:06
// Reagovať
Ja som sa v článku snažil byť vecný a venovať sa iba konkrétnemu rozhodnutiu Ústavného súdu a príncípom, ktoré obsahuje. Nespomenul som ani koalíciu, ani opozíciu, ani Harabina ani Lipšica. Skôr mám dojem, že vy za každým príspevkom vidíte nejaký politický zámer a nepripúšťate, že by niekto mohol diskutovať iba vecne a nezaujato, bez toho, aby "kopal" za koalíciu alebo opozíciu. Povedal by som teda, že skôr vaša reakcia naznačuje vašu zaujatosť.
Čo sa týka, toho, že či princípy sformulované v náleze ÚS musia súdy zohľadniť aj pri iných sporoch, tak na tom samozrejme trvám. Tieto sformulované princípy totiž všeobecne vymedzujú hranice slobody prejavu pri kritike rozhodovania súdov a pri kritike sudcov. A je pravdepodobné, že ak sa iné prípady dostanú na Ústavný súd, tak ÚS rozhodne aj v týchto prípadoch rovnako. Takže v tomto spočíva "záväznosť" názoru ÚS pre iné súdy a pre iné spory.
Čo sa týka toho, že novinári sa môžu dopustiť určitých nepresností.. Prečítajte si lepšie, aké konkrétne nepresnosti sa spomínajú v náleze. V žiadnom prípade som ten nález nezovšeobecnil tak, že novinári sa môžu dopúšťať akýchkoľvek nepresností.
Čo sa týka, toho, že či princípy sformulované v náleze ÚS musia súdy zohľadniť aj pri iných sporoch, tak na tom samozrejme trvám. Tieto sformulované princípy totiž všeobecne vymedzujú hranice slobody prejavu pri kritike rozhodovania súdov a pri kritike sudcov. A je pravdepodobné, že ak sa iné prípady dostanú na Ústavný súd, tak ÚS rozhodne aj v týchto prípadoch rovnako. Takže v tomto spočíva "záväznosť" názoru ÚS pre iné súdy a pre iné spory.
Čo sa týka toho, že novinári sa môžu dopustiť určitých nepresností.. Prečítajte si lepšie, aké konkrétne nepresnosti sa spomínajú v náleze. V žiadnom prípade som ten nález nezovšeobecnil tak, že novinári sa môžu dopúšťať akýchkoľvek nepresností.
Štefan Grunák | 01. 05. 2010 23:22:48
// Reagovať
Pán Wilfling.
Aby som bol presný, tak Vás doslovne citujem.
„Čo sa týka, toho, že či princípy sformulované v náleze ÚS musia súdy zohľadniť aj pri iných sporoch, tak na tom samozrejme trvám. Tieto sformulované princípy totiž všeobecne vymedzujú hranice slobody prejavu pri kritike rozhodovania súdov a pri kritike sudcov. A je pravdepodobné, že ak sa iné prípady dostanú na Ústavný súd, tak ÚS rozhodne aj v týchto prípadoch rovnako. Takže v tomto spočíva "záväznosť" názoru ÚS pre iné súdy a pre iné spory.“
Teda konštatujete, že nález ÚS v tom konkrétnom spore znamená principiálny nález, podľa ktorého aj iné súdy pri iných sporoch musia rozhodnúť rovnako.
Nie som právnik, ale to chápem tak, že už aj u nás platí obyčajové právo. To ale znamená, že už neplatí tá časť Ústavy SR, kde je napísané toto:
Čl.144
(1) Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.
Vaše slová chápem tak, že u nás sudcovia sú pri výkone svojej funkcie viazaní už aj nálezmi ÚS.
Ozaj je to tak, ako píšete, alebo ten nález ÚS pre konkrétny spor platí len pre ten konkrétny spor?
Aby som bol presný, tak Vás doslovne citujem.
„Čo sa týka, toho, že či princípy sformulované v náleze ÚS musia súdy zohľadniť aj pri iných sporoch, tak na tom samozrejme trvám. Tieto sformulované princípy totiž všeobecne vymedzujú hranice slobody prejavu pri kritike rozhodovania súdov a pri kritike sudcov. A je pravdepodobné, že ak sa iné prípady dostanú na Ústavný súd, tak ÚS rozhodne aj v týchto prípadoch rovnako. Takže v tomto spočíva "záväznosť" názoru ÚS pre iné súdy a pre iné spory.“
Teda konštatujete, že nález ÚS v tom konkrétnom spore znamená principiálny nález, podľa ktorého aj iné súdy pri iných sporoch musia rozhodnúť rovnako.
Nie som právnik, ale to chápem tak, že už aj u nás platí obyčajové právo. To ale znamená, že už neplatí tá časť Ústavy SR, kde je napísané toto:
Čl.144
(1) Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.
Vaše slová chápem tak, že u nás sudcovia sú pri výkone svojej funkcie viazaní už aj nálezmi ÚS.
Ozaj je to tak, ako píšete, alebo ten nález ÚS pre konkrétny spor platí len pre ten konkrétny spor?
Peter Wilfling | 02. 05. 2010 16:16:20
// Reagovať
Neznamena to, že u nás platí "obyčajové právo", ale že u nás existuje Ústavný súd, ktorý má právomoc s konečnou platnosťou interpretovať ústavné práva a že svoj názor musí konzistentne uplatňovať vo všetkých podobných prípadoch. Keďže ako viete, ústava presne nemôže upraviť každý konkrétny prípad, ktorý môže v praxi vzniknúť (to by musela mať státisíce strán), ale obsahuje iba všeobecne formulované princípy, interpretácia rozsahu ústavných práv v konkrétnych prípadoch je úlohou súdov (a v konečnom dôsledku Ústavného súdu). A keď Ústavný súd stabilne zaujme nejaký názor a bude ho konzistentne uplatňovať vo všetkých podobných prípadoch, ktoré sa naň dostanú, tak ide o faktickú "záväznosť" rozhodnutí Ústavného súdu. Posudzovať podobné prípady rovnako je základným pravidlom právnej istoty a právneho štátu. Táto "záväznosť" teda spočíva v tom, že kažé rozhodnutie iného súdu, ktoré bude odporovať princípom vysloveným v rozhodnutí Ústavného súdu, bude zrušené a iné ("nižšie") súdy budú nútené rešpektovať názory Ústavného súdu.
Štefan Grunák | 02. 05. 2010 19:15:25
// Reagovať
Podľa mňa záväznosť nálezu ÚS (mimo konkrétneho prípadu), môže byť len v rovine všeobecnosti (napríklad interrupcie, alebo trest smrti).
Nechce sa mi veriť, že nález v konkrétnom súdnom prípade môže byť záväzný v inom prípade.
Dva identické osobné spory neexistujú, lebo neexistujú ani dve rovnaké osoby.
Práve preto, že ústava, ale ani ostatné zákony, nemôžu presne upraviť každý konkrétny prípad, nezávislí sudcovia osobitne posudzujú každý prípad. Teda keď dvaja urobia ten istý trestný čin, nikdy nie je možné tvrdiť, že obaja dostanú rovnaký trest.
Podľa mňa práve preto, že dva prípady nie je možné rovnako posudzovať, existuje (nie len u nás), viac možností na korigovanie rozhodnutia. ÚS zo zákona má takú právomoc, že môže zrušiť rozsudky nižších súdov.
Dokonca ani to nie je jednoznačné, či iný senát ÚS vynesie taký istý nález aj v tomto, alebo podobnom prípade, o akom tu diskutujeme.
Skrátka.
Ako tak sledujem, doteraz keď ÚS vydal nález, ktorý „nepasoval“ do scenára Tretieho sektora, tak taký nález platil len a jedine pre daný konkrétny spor. Teraz keď ten nález ochraňuje naše primitívne urážajúce médiá, tak zrazu ten nález je precedensom.
Nechce sa mi veriť, že nález v konkrétnom súdnom prípade môže byť záväzný v inom prípade.
Dva identické osobné spory neexistujú, lebo neexistujú ani dve rovnaké osoby.
Práve preto, že ústava, ale ani ostatné zákony, nemôžu presne upraviť každý konkrétny prípad, nezávislí sudcovia osobitne posudzujú každý prípad. Teda keď dvaja urobia ten istý trestný čin, nikdy nie je možné tvrdiť, že obaja dostanú rovnaký trest.
Podľa mňa práve preto, že dva prípady nie je možné rovnako posudzovať, existuje (nie len u nás), viac možností na korigovanie rozhodnutia. ÚS zo zákona má takú právomoc, že môže zrušiť rozsudky nižších súdov.
Dokonca ani to nie je jednoznačné, či iný senát ÚS vynesie taký istý nález aj v tomto, alebo podobnom prípade, o akom tu diskutujeme.
Skrátka.
Ako tak sledujem, doteraz keď ÚS vydal nález, ktorý „nepasoval“ do scenára Tretieho sektora, tak taký nález platil len a jedine pre daný konkrétny spor. Teraz keď ten nález ochraňuje naše primitívne urážajúce médiá, tak zrazu ten nález je precedensom.
Peter Wilfling | 03. 05. 2010 17:48:33
// Reagovať
Aký "scenár Tretieho sektora"? Ak s nejakým súdnym rozhodnutím súhlasím, tak mám slobodu ho pochváliť, ak s niektorým nesúhlasím, mám slobodu ho kritizovať. To je úplne prirodzené. A je prirodzené, že nebudem tvrdiť, že zlé rozhodnutie by malo byť precedensom hodným nasledovania. Inak, tiež by som mohol tvrdiť, že kritizujete iba to, čo sa vám nehodí do "scenára". Súdne rozhodnutie sa precedensom stáva aj preto, že jeho argumenty sú racionálne a presvedčivé.
K tomu, či dva rôzne prípady je alebo nie je možné rovnako posudzovať:
Všeobecne platná zásada je, že v prípadoch, ktoré sú svojimi podstatnými okolnosťami rovnaké (v podobných prípadoch), musí súd rozhodovať rovnako. Na tom je založený aj koncept "judikátu". Načo by sa inak publikovali zbierky súdnych rozhodnutí, ak by sa nedali princípy vyslovené v súdnych rozhodnutiach zovšeobecniť aj na iné, podobné, prípady? Odporúčam pozrieť si k tomuto nejaké rozhodutia Ústavného súdu SR alebo prečítať si napr. knihu "Judikatura a právní argumentace", ktorá o tom pojednáva.
http://www.auditorium.cz/judikatura
http://www.auditorium.cz/judikatura-recenze
K tomu, či dva rôzne prípady je alebo nie je možné rovnako posudzovať:
Všeobecne platná zásada je, že v prípadoch, ktoré sú svojimi podstatnými okolnosťami rovnaké (v podobných prípadoch), musí súd rozhodovať rovnako. Na tom je založený aj koncept "judikátu". Načo by sa inak publikovali zbierky súdnych rozhodnutí, ak by sa nedali princípy vyslovené v súdnych rozhodnutiach zovšeobecniť aj na iné, podobné, prípady? Odporúčam pozrieť si k tomuto nejaké rozhodutia Ústavného súdu SR alebo prečítať si napr. knihu "Judikatura a právní argumentace", ktorá o tom pojednáva.
http://www.auditorium.cz/judikatura
http://www.auditorium.cz/judikatura-recenze
Štefan Grunák | 04. 05. 2010 16:11:53
// Reagovať
P. Wilfling,
Teraz s vami súhlasím v plnom rozsahu.
Som rád, že ma odkazujete na zbierku súdnych rozhodnutí. Vlastne ste mi potvrdili, že Tretí sektor, ktorý má za úlohu destabilizovať štát, je úplne zbytočný, dokonca škodlivý.
Pre sudcov existuje Judikatúra, teda majú dostatok zdrojov z práva na to, aby v jednotlivých sporoch vedeli odborne a nezávisle sa rozhodnúť.
Na druhej strane ľudia vedia vytvoriť svoj vlastný a rozumný názor aj bez toho, aby nejaký Tretí sektor im tlačil kaleráb do hlavy. No a ľudia vedia aj kriticky posúdiť každý orgán v štáte a zistené nešváry vedia aj patrične odmeniť (napríklad vo voľbách).
Nedá mi, aby som znovu nespomínal naše podplatené a bezcharakterné médiá.
Dnes (4.5.2010), bolo niekoľko tlačových besied na tému stav justície u nás. Tí takzvaní novinári opakovane dávali otázku tak prezidentovi, ako aj predsedníčke ÚS, že čo povedia na to, že pán Hrabín udržiava styk s drogovým dílerom? Je to špinavosť, lebo podľa všetkých informácií JUDr, Harabín nemá žiadne styky s podsvetím. Síce bol medializovaný jeden bezvýznamný telefonický rozhovor z minulého tisícročia, ale ľudia nechápu, že prečo to treba donekonečna opakovať?
Dnes aj JUDr. Lipšic, ktorý podvodom bol zapísaný do zoznamu advokátov, chcel presvedčiť ľudí, že zlí sudcovia sú len tí, ktorých vymenovala vláda, parlament, alebo prezident.
Samozrejme neraz zdôraznil, že on, ako čestný človek, vždy hájil len záujmy obyčajných ľudí. Zaujímavé bolo, že ani jeden prítomný novinár mu nepoložil otázku, že ako „čestný človek“ , ako mohol za peniaze daňových poplatníkov dať vyhotoviť verejný prieskum na svoju osobu?
Takí sú tí naši neZávislí novinári.
V širšom kontexte by som povedal, že Slováci za 1000 rokov preto nemali svoj pevný štát, lebo vždy sa našlo nemálo členov národa, ktorí za judášske grošíky zničili všetko, čo bolo prospešné pre Slovákov.
Výsledok je taký, že Slováci nevedia, čo je vlastenectvo, nevedia, čo je štátnosť a je možné predpokladať, že ani súčasná Slovenská republika nebude mať dlhú existenciu.
Teraz s vami súhlasím v plnom rozsahu.
Som rád, že ma odkazujete na zbierku súdnych rozhodnutí. Vlastne ste mi potvrdili, že Tretí sektor, ktorý má za úlohu destabilizovať štát, je úplne zbytočný, dokonca škodlivý.
Pre sudcov existuje Judikatúra, teda majú dostatok zdrojov z práva na to, aby v jednotlivých sporoch vedeli odborne a nezávisle sa rozhodnúť.
Na druhej strane ľudia vedia vytvoriť svoj vlastný a rozumný názor aj bez toho, aby nejaký Tretí sektor im tlačil kaleráb do hlavy. No a ľudia vedia aj kriticky posúdiť každý orgán v štáte a zistené nešváry vedia aj patrične odmeniť (napríklad vo voľbách).
Nedá mi, aby som znovu nespomínal naše podplatené a bezcharakterné médiá.
Dnes (4.5.2010), bolo niekoľko tlačových besied na tému stav justície u nás. Tí takzvaní novinári opakovane dávali otázku tak prezidentovi, ako aj predsedníčke ÚS, že čo povedia na to, že pán Hrabín udržiava styk s drogovým dílerom? Je to špinavosť, lebo podľa všetkých informácií JUDr, Harabín nemá žiadne styky s podsvetím. Síce bol medializovaný jeden bezvýznamný telefonický rozhovor z minulého tisícročia, ale ľudia nechápu, že prečo to treba donekonečna opakovať?
Dnes aj JUDr. Lipšic, ktorý podvodom bol zapísaný do zoznamu advokátov, chcel presvedčiť ľudí, že zlí sudcovia sú len tí, ktorých vymenovala vláda, parlament, alebo prezident.
Samozrejme neraz zdôraznil, že on, ako čestný človek, vždy hájil len záujmy obyčajných ľudí. Zaujímavé bolo, že ani jeden prítomný novinár mu nepoložil otázku, že ako „čestný človek“ , ako mohol za peniaze daňových poplatníkov dať vyhotoviť verejný prieskum na svoju osobu?
Takí sú tí naši neZávislí novinári.
V širšom kontexte by som povedal, že Slováci za 1000 rokov preto nemali svoj pevný štát, lebo vždy sa našlo nemálo členov národa, ktorí za judášske grošíky zničili všetko, čo bolo prospešné pre Slovákov.
Výsledok je taký, že Slováci nevedia, čo je vlastenectvo, nevedia, čo je štátnosť a je možné predpokladať, že ani súčasná Slovenská republika nebude mať dlhú existenciu.
www.szcpv.org | 17. 04. 2010 10:28:20
// Reagovať
Excelentny prispevok vdaka za uverejnenie
Vazeny autor, v mene byvalych politickych vaznov prijmite touto cestou prejav nasho uznania
za bravurny a excelentny komentar
S uctou
za SZCPV
Frantisek Bednar
za bravurny a excelentny komentar
S uctou
za SZCPV
Frantisek Bednar
Alojz Svedek | 20. 04. 2010 01:01:04
// Reagovať
Aj ako vhodný študijný materiál...
Teší ma, keď súd použije pri rozhodovaní sedliacky rozum podopretý prehľadnou argumentáciou. O to viac takéto rozhodnutie vyniká, keď je možné (žiaľ) predpokladať, že bude kvantitatívne prevalcované obsahovo opačnými rozhodnutiami. No, možno ja nie...
Dnes, vlastne už včera, som na toto rozhodnutie ÚS upriamil pozornosť môjho kolegu; napriek tomu, že je to otvorený človek, nezaprel v sebe dlhoročného zamestanca justície a kritizoval predstavu komentovania súdnych rozhodnutí, lebo "rozsudky sa nekomentujú..."
Ako študentovi práva sa mi toto rozhodnutie čítalo veľmi dobre aj napriek pokročilej hodine. V niektorých úsekoch lepšie ako dobre napísaná učebnica. Čo ma priviedlo k záveru, že (verejná) diskusia o súdnych rozhodnutiach je nielen možná, ale aj nutná. Pri hodnotení a komentovaní sa dá veľa naučiť. "Bežní" občania (aj z rôznych médií) o spôsobe uvažovania a posudzovania problémov sudcami a sudcovský stav v ideálno prípade zároveň získa cez spätnú väzbu možnosť sa naďalej zlepšovať. Za posledné roky som videl stovky súdnych rozhodnutí - dobrých, slabších, poučných a niektoré (aj keď zákonné, ale podľa mojej mienky) nespravodlivé... Nekomentovateľnosť súdneho rozhodnutia si spájam s dogmatizmom, dogmatizmus s nárokom na absolútnu pravdu. Justícia však nie je náboženstvo či mytológia. Je to ľudský výtvor so všetkými kladmi a chybami a musí ísť stále vpred a hľadať pravdu. O pravde sa hovorí, že oslobodzuje. Pointou je, chcieť vedome tú Pravdu nájsť; nech je akákoľvek.
Alojz Svedek
Dnes, vlastne už včera, som na toto rozhodnutie ÚS upriamil pozornosť môjho kolegu; napriek tomu, že je to otvorený človek, nezaprel v sebe dlhoročného zamestanca justície a kritizoval predstavu komentovania súdnych rozhodnutí, lebo "rozsudky sa nekomentujú..."
Ako študentovi práva sa mi toto rozhodnutie čítalo veľmi dobre aj napriek pokročilej hodine. V niektorých úsekoch lepšie ako dobre napísaná učebnica. Čo ma priviedlo k záveru, že (verejná) diskusia o súdnych rozhodnutiach je nielen možná, ale aj nutná. Pri hodnotení a komentovaní sa dá veľa naučiť. "Bežní" občania (aj z rôznych médií) o spôsobe uvažovania a posudzovania problémov sudcami a sudcovský stav v ideálno prípade zároveň získa cez spätnú väzbu možnosť sa naďalej zlepšovať. Za posledné roky som videl stovky súdnych rozhodnutí - dobrých, slabších, poučných a niektoré (aj keď zákonné, ale podľa mojej mienky) nespravodlivé... Nekomentovateľnosť súdneho rozhodnutia si spájam s dogmatizmom, dogmatizmus s nárokom na absolútnu pravdu. Justícia však nie je náboženstvo či mytológia. Je to ľudský výtvor so všetkými kladmi a chybami a musí ísť stále vpred a hľadať pravdu. O pravde sa hovorí, že oslobodzuje. Pointou je, chcieť vedome tú Pravdu nájsť; nech je akákoľvek.
Alojz Svedek
Martin Štoffa | 20. 04. 2010 18:03:42
// Reagovať
Pripájam sa k napísanému
Musím povedať, že na mňa tiež blahodárne pôsobí, keď čítam rozhodnutie súdu, ktoré má hlavu a pätu a ktoré je skutočne odôvodnené (teda odôvodnené v zmysle presvedčivo odôvodnené a nie v duchu "...preto súd rozhodol tak ako rozhodol"). Z takých je potom radosť čerpať inšpiráciu a pracovať na svojom odbornom raste. Zatiaľ však mám ten pocit (podporený poznatkami z praxe), že situácia je v pomerovo v neprospech kvalitne odôvodnených rozhodnutí.
Na margo posledných 5 viet Vášho komentára, p. Svedek, sa mi žiada uviesť, že s nimi plne súhlasím a podpisujem ich. Som toho názoru, že iba otvorená diskusia (odborná aj laická) o kvalite rozhodovania sudcov môže byť nápomocná jednak pri znovuzískavaní dôvery súdnictva v očiach občanov a jednak pri robení tak potrebnej sebareflexie sudcov-jednotlivcov, ktorí túto zložku štátnej moci tvoria.
Nuž a k postoju Vášho kolegu, ktorý ste v komentári popísali, poznamenávam len toľko, že možno ako človek ho trochu chápem (zrejme nie je veľa jednotlivcov, ktorým nič nerobí predstava verejného pranierovania výsledkov ich práce), ale ako občan a právny profesionál mu musím tvrdo oponovať. Ak totiž niečo vyhlásime za tabu, potlačíme možnosť interakcií a názorového vývinu. A hoci sa ja osobne nemusím stotožniť s každým rozhodnutím súdu, chcem a musím poznať názor, pozadie, rozumové pochody, úvahy, dôvody, argumenty a logické konštrukcie, ktoré k jeho vydaniu v konečnom dôsledku viedli. Myslím si totiž, že nie je nič horšie, ako rozhodnutie, s ktorým sa nielenže neviete stotožniť, ale ktoré vám ani nedáva šancu, aby ste ho mohli pochopiť.
Na margo posledných 5 viet Vášho komentára, p. Svedek, sa mi žiada uviesť, že s nimi plne súhlasím a podpisujem ich. Som toho názoru, že iba otvorená diskusia (odborná aj laická) o kvalite rozhodovania sudcov môže byť nápomocná jednak pri znovuzískavaní dôvery súdnictva v očiach občanov a jednak pri robení tak potrebnej sebareflexie sudcov-jednotlivcov, ktorí túto zložku štátnej moci tvoria.
Nuž a k postoju Vášho kolegu, ktorý ste v komentári popísali, poznamenávam len toľko, že možno ako človek ho trochu chápem (zrejme nie je veľa jednotlivcov, ktorým nič nerobí predstava verejného pranierovania výsledkov ich práce), ale ako občan a právny profesionál mu musím tvrdo oponovať. Ak totiž niečo vyhlásime za tabu, potlačíme možnosť interakcií a názorového vývinu. A hoci sa ja osobne nemusím stotožniť s každým rozhodnutím súdu, chcem a musím poznať názor, pozadie, rozumové pochody, úvahy, dôvody, argumenty a logické konštrukcie, ktoré k jeho vydaniu v konečnom dôsledku viedli. Myslím si totiž, že nie je nič horšie, ako rozhodnutie, s ktorým sa nielenže neviete stotožniť, ale ktoré vám ani nedáva šancu, aby ste ho mohli pochopiť.
Zuzana Aimaq-Fialová | 20. 04. 2010 15:12:07
// Reagovať
Ale áno, je dobré že rozsudky sa konečne komentujú
Vďaka za podrobný a kvalitný článok a najmä za upriamenie pozornosti na kvalitný rozsudok ÚS. Bohužiaľ v našej spoločnosti je stále udržiavaný mýtus, že je neslušné, či dokonca "protiprávne" komentovať rozsudky súdov. Nie, vážení páni sudcovia, je to omyl. Nebudem používať triviálne príklady zo zahraničia argumentujúc, že v civilizovanom svete existuje otvorená odborná i laická diskusia o významných rozsudkoch súdov rôznych stupňov. Odvolám sa na nedávny výrok jedného sudcu na verejnosti. Povedal, že on ako sudca chce, aby jeho rozsudky boli verejné, chce, aby si ich každý mohol prečítať a vyjadriť svoj názor. Rozsudok je totiž jeho vizitka práce, jeho obhajoba pred prípadnými útokmi, jeho vysvedčenie o kompetentnosti a profesionálnej úrovni.
Rozhodnutie súdu, zvlášť ÚS, je tiež, či chceme či nie, aj zdrojom práva. Diskusia o rozhodnutiach súdov formuje právnu kultúru, právne povedomie verejnosti, prispieva k praktickému naplneniu princípu právneho štátu. Som nesmierne rada, že máme na Slovensku, a aj na ÚS sudcov, na ktorých rozsudky môžeme byť hrdí.
Rozhodnutie súdu, zvlášť ÚS, je tiež, či chceme či nie, aj zdrojom práva. Diskusia o rozhodnutiach súdov formuje právnu kultúru, právne povedomie verejnosti, prispieva k praktickému naplneniu princípu právneho štátu. Som nesmierne rada, že máme na Slovensku, a aj na ÚS sudcov, na ktorých rozsudky môžeme byť hrdí.
Juraj Alexander | 20. 04. 2010 22:36:53
// Reagovať
Odvaha
S rozhodnutím samozrejme súhlasím a príde mi ako na slovenské pomery veľmi povzbudivý prejav sudcovskej odvahy. Aj tak je však neskutočne smutné, že túto vec rozhodol až Ústavný súd, že jeho argumentácia je veľmi defenzívna, a v prípade takej nehoráznosti, akou boli rozhodnutia nižších súdov, že Ústavný súd neprikročil k ostrejším výrazom, kratšiemu a razantnejšiemu odôvodneniu a že vôbec zvažoval... v tejto veci šlo podľa mňa o prípad, kedy veľmi pre váženie nebol priestor, ale bolo potrebné jednoznačne deklarovať, že všeobecné súdy úplne minuli akokoľvek široko nastavené mantinely stanovené slobodou slova...
roro | 24. 04. 2010 18:08:54
// Reagovať
myslim ze kritika by sa nemala týkat len súdnych rozhodnutí ale aj, a možno hlavne, rozhodnutí prokuratúry v trestnom konaní. je zaujímavé že rozhodnutia napríklad generálnej prokuratúry SR, ktoré sú často na úrovni rozsudkov, nakoľko s konečnou platnosťou dokážu ukončiť trestné stíhanie proti komukoľvek sa vôbec nezverejňujú a teda ani nepodliehajú kritike nakoľko nikto o nich nevie. zaujímavým je aj to že mimovládne organizácie sa vôbec nezaujímajú o rozhodnutia prokuratúry a vôbec nenavrhuju ich zverejňovanie. na stránke generalnej prokuratúry je jedno také rozhodnutie prokuratúry zverejnené (nakázal im to zverejniť až najvyšší súd) týka sa zastavenia stíhania vo veci tzv. darcov pre SDKU a obsahovo je velmi pochybné a slabe. moj návrh je aby sa zverejnovanie a prípadná kritika netýkala len súdnych rohodnutí ale aj rozhodnutí prokuratúry. Všetci (aj diskutujúci na tejto stránke) akoby sa "zabrzdili" len pri súdoch a to im stačí....myslím že je to nesprávne
Ondrej Pivarči | 25. 05. 2010 15:52:57
// Reagovať
II. ÚS 152/08
Aj mňa tento nález ÚS potešil. Fakt, že náš Ústavný súd pozná rozhodnutie ÚS Gruzínska, číta blog Jiné právo, disponuje závermi Benátskej komisie či rozhodnutiami NS Kanady ... je povzbudzujúci. Okrem iného ma zaujali argumenty ako:
"poukazovanie na možný problém vnútrojustičnej solidarity (korporativizmus)" = lebo tento fenomén podľa mňa presakuje nielen súdnictvom, ale aj orgánmi záujmovej samosprávy (komory), políciou, armádou, štátnou správou ... ústavný súd podľa mňa ešte mohol a mal konštatovať (nevedomá nedbanlivosť :-) ), že vnútorná solidarita v spore c/a zákonné záujmy a oprávnenia musí byť vždy v defenzíve a že existencia takéhoto fenoménu má (high likelihood) priamy vplyv na vznik ujmy na právach a oprávnených záujmoch FO / PO
"s ohľadom na skutočnosť, že žalobca nebol explicitne uvedený ako aktér korupčného správania, bola miera uspokojiteľnosti jeho práva na ochranu osobnosti stredná" - pekne vystihnutý rozdiel medzi "podozrením" a "faktom"
"Alexyho vážiacu formulu" - je síce pekné, že ÚS SR pozná Radbruchovú formulu a Alexyho vzorec, ale mohol by ho aj konkrétne uviesť s vysvetlením, aj v súlade s požiadavkou verejnej kontroly a preskúmateľnosti. Nie každý je v legal english dosť dobrý (malá časť verejnosti ju ovláda, čiže predpoklad kontroly - zrozumiteľnosť pre väčšiu časť - nie je naplnený). Pre rýchly prístup a anglicky (legal english) hovoriacich: http://books.google.sk/books?id=nKf434xsTkwC&pg=PA101&lpg=PA101&dq=alexy's+weight+formula&source=bl&ots=BEDQ8c0m_b&sig=562Jl3zS07cIvio8Y5J9DQZPTx4&hl=sk&ei=W9D7S6LUEIOs4Qbtmp22Ag&sa=X&oi=book_result&ct=result&resnum=4&ved=0CCQQ6AEwAw#v=onepage&q=alexy's%20weight%20formula&f=false; pre ostatných: požiadajte zdatného o preklad...
bod 26. rozhodnutia - toto je veľmi zaujímavé konštatovanie, pretože ak má priama aplikovateľnosť základných práv a slobôd (ľudských práv alternatívne, hra o slovíčka nie je podstatná) v spoločnosti fungovať, musí byť predvídateľné, v akej miere sa ktoré ľudské právo uplatňuje, kde končí hranica dovoleného spôsobu správania a začína zakázaná. V súlade s požiadavkou právnej istoty je, aby jedinec (entita) vedeli čo najjednoduchším spôsobom dospieť k tomu, ako sa majú v určitej situácii správať, aby konali v súlade s množinou noriem ľudské práva ako celkom (ak sa bavíme o vyvažovaní ĽP - balance). Vyrovnávacie právo podľa Alexyho čoby rekogničná norma je síce fajn, ale ak sa nebude vyučovať v rámci občianskej náuky na ZŠ, bude nulovo premietnuté(á) v správaní sa neprávnickej časti (drvivo-väčšinovej časti) populácie a teda nanič. Ak má byť Ústava vrátane integrovaných ľudských práv určujúci činiteľ fungovania spoločenských vzťahov (a teda správania sa spoločnosti ako celku [holisticky] a všetkých jej jedincov [redukcionisticky], spolu komplexnej množiny) a ich evolúcie (prihliadajúc na vlastnosti typu disipatívnosť, chaotickosť ...), musí byť známy adresátom (fikcia obsiahnutá v zákone o Z. z. toto priam potiera). Ak je správanie vynucované so spätným účinkom (represia za zlé správanie) a navyše ani tak nie je známe jedincom, ako sa majú správať, nemôžu sa tak správať.
"Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať v súlade s ústavou" - toto bežnému človeku je vzdialené ako galaxia Andromeda, predsa najmä každodenný adresát si musí urobiť výklad normy, aby pochopil, ako sa správať. Lepšie previazanie noriem typu -> namiesto blanketky "ak osobitné predpisy neustanovujú inak" vymedzenie "v hraniciach čl. 152, ods. 4 Ústavy a ak Občiansky zákonník a Atómový zákon neurčia inak" by istotne, napriek "právnickej elegancii" (ozaj, kto je arbiter elegantiae?) pôsobilo rozhodne praktickejšie.
bod 31 nálezu - pri zásahu do osobnosti sa musí brať osobnosť ako celok, ktorý inter alia pozostáva aj z množiny k jedincovi, ktorého osobnosť je k nemu upnutá, patriacich spoločenských vzťahov a rolí (sféra súkromia je podmnožina uvedeného), čiže ústavný súd okrem toho, čo pekne tvrdil, mohol doplniť, že zásah do osobnosti sa musí posudzovať ako konkrétny zásah do konkrétnej osobnosti s konkrétnymi vzťahmi a rolami (= okolnosti prípadu). Profesné (profesijné? - pomôžte jazykovedci) zaradenie (sudca) je 1 z čŕt konkrétnej osobnosti. žiadalo sa mi v rozsudku viac všeobecnosti v tomto bode a potom až postup od všeobecného ku konkrétnemu (prvok "ľudovej zrozumiteľnosti").
... atď. O vetách z tohto významného nálezu by sa dalo básniť dlho.
Napokon by ma zaujímalo, prečo sa výraz "public watch dog" prekladá ako "strážny pes demokracie", keď v rozsudkoch ESĽP ho skôr možno vnímať ako strážneho psa vecí verejných, čo je diametrálne odlišný význam.
"poukazovanie na možný problém vnútrojustičnej solidarity (korporativizmus)" = lebo tento fenomén podľa mňa presakuje nielen súdnictvom, ale aj orgánmi záujmovej samosprávy (komory), políciou, armádou, štátnou správou ... ústavný súd podľa mňa ešte mohol a mal konštatovať (nevedomá nedbanlivosť :-) ), že vnútorná solidarita v spore c/a zákonné záujmy a oprávnenia musí byť vždy v defenzíve a že existencia takéhoto fenoménu má (high likelihood) priamy vplyv na vznik ujmy na právach a oprávnených záujmoch FO / PO
"s ohľadom na skutočnosť, že žalobca nebol explicitne uvedený ako aktér korupčného správania, bola miera uspokojiteľnosti jeho práva na ochranu osobnosti stredná" - pekne vystihnutý rozdiel medzi "podozrením" a "faktom"
"Alexyho vážiacu formulu" - je síce pekné, že ÚS SR pozná Radbruchovú formulu a Alexyho vzorec, ale mohol by ho aj konkrétne uviesť s vysvetlením, aj v súlade s požiadavkou verejnej kontroly a preskúmateľnosti. Nie každý je v legal english dosť dobrý (malá časť verejnosti ju ovláda, čiže predpoklad kontroly - zrozumiteľnosť pre väčšiu časť - nie je naplnený). Pre rýchly prístup a anglicky (legal english) hovoriacich: http://books.google.sk/books?id=nKf434xsTkwC&pg=PA101&lpg=PA101&dq=alexy's+weight+formula&source=bl&ots=BEDQ8c0m_b&sig=562Jl3zS07cIvio8Y5J9DQZPTx4&hl=sk&ei=W9D7S6LUEIOs4Qbtmp22Ag&sa=X&oi=book_result&ct=result&resnum=4&ved=0CCQQ6AEwAw#v=onepage&q=alexy's%20weight%20formula&f=false; pre ostatných: požiadajte zdatného o preklad...
bod 26. rozhodnutia - toto je veľmi zaujímavé konštatovanie, pretože ak má priama aplikovateľnosť základných práv a slobôd (ľudských práv alternatívne, hra o slovíčka nie je podstatná) v spoločnosti fungovať, musí byť predvídateľné, v akej miere sa ktoré ľudské právo uplatňuje, kde končí hranica dovoleného spôsobu správania a začína zakázaná. V súlade s požiadavkou právnej istoty je, aby jedinec (entita) vedeli čo najjednoduchším spôsobom dospieť k tomu, ako sa majú v určitej situácii správať, aby konali v súlade s množinou noriem ľudské práva ako celkom (ak sa bavíme o vyvažovaní ĽP - balance). Vyrovnávacie právo podľa Alexyho čoby rekogničná norma je síce fajn, ale ak sa nebude vyučovať v rámci občianskej náuky na ZŠ, bude nulovo premietnuté(á) v správaní sa neprávnickej časti (drvivo-väčšinovej časti) populácie a teda nanič. Ak má byť Ústava vrátane integrovaných ľudských práv určujúci činiteľ fungovania spoločenských vzťahov (a teda správania sa spoločnosti ako celku [holisticky] a všetkých jej jedincov [redukcionisticky], spolu komplexnej množiny) a ich evolúcie (prihliadajúc na vlastnosti typu disipatívnosť, chaotickosť ...), musí byť známy adresátom (fikcia obsiahnutá v zákone o Z. z. toto priam potiera). Ak je správanie vynucované so spätným účinkom (represia za zlé správanie) a navyše ani tak nie je známe jedincom, ako sa majú správať, nemôžu sa tak správať.
"Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať v súlade s ústavou" - toto bežnému človeku je vzdialené ako galaxia Andromeda, predsa najmä každodenný adresát si musí urobiť výklad normy, aby pochopil, ako sa správať. Lepšie previazanie noriem typu -> namiesto blanketky "ak osobitné predpisy neustanovujú inak" vymedzenie "v hraniciach čl. 152, ods. 4 Ústavy a ak Občiansky zákonník a Atómový zákon neurčia inak" by istotne, napriek "právnickej elegancii" (ozaj, kto je arbiter elegantiae?) pôsobilo rozhodne praktickejšie.
bod 31 nálezu - pri zásahu do osobnosti sa musí brať osobnosť ako celok, ktorý inter alia pozostáva aj z množiny k jedincovi, ktorého osobnosť je k nemu upnutá, patriacich spoločenských vzťahov a rolí (sféra súkromia je podmnožina uvedeného), čiže ústavný súd okrem toho, čo pekne tvrdil, mohol doplniť, že zásah do osobnosti sa musí posudzovať ako konkrétny zásah do konkrétnej osobnosti s konkrétnymi vzťahmi a rolami (= okolnosti prípadu). Profesné (profesijné? - pomôžte jazykovedci) zaradenie (sudca) je 1 z čŕt konkrétnej osobnosti. žiadalo sa mi v rozsudku viac všeobecnosti v tomto bode a potom až postup od všeobecného ku konkrétnemu (prvok "ľudovej zrozumiteľnosti").
... atď. O vetách z tohto významného nálezu by sa dalo básniť dlho.
Napokon by ma zaujímalo, prečo sa výraz "public watch dog" prekladá ako "strážny pes demokracie", keď v rozsudkoch ESĽP ho skôr možno vnímať ako strážneho psa vecí verejných, čo je diametrálne odlišný význam.
Ján Molnár | 06. 08. 2010 11:45:51
// Reagovať
Ina je pravda kapitálu iná je pravda chudoby
Čo je pre niekoho dobré pre iného je zlé, dôležitá je miera, spravodlivá rovnováha medzi potrebami všeobecného záujmu a potrebou ochrany práv jednotlivca, to je princip rozhodovania ESĽP v Štrasburgu.
Kedy bolo lepšie, za socializmu alebo teraz? No použijem staré známe "Iná je prevda kapitálu a iná je pravda chudoby". Pre tých ktorí majú dosť je teraz lepšie, pre tých ktorí majú málo bolo lepšie za socializmu. Kde je pravda? PRAVDA by mal byť tam kde je väčšina!
To je len na zahriate.
Doposiaľ žiadne zriadenie nebolo ideálne pre ľudstvo ako také, pokiaľ sa nezmení zákonodárstvo, ktoré zasahuje od pradávna prostredníctvom štátnej moci do rozhodovacieho procesu či to bolo v socializme, kapitalizme alebo v trhovom hospodárstve.
Katedra filozofických vied Fakulty humanitných vied UMB v Banskej Bystrici,
každorocne usporiadajú sympózium s medzinárodnou účasťou na tému: „Človek na prelome dvoch tisícrocí". Profesor Veverka sa raz vyjadril v tomto zmysle: “poriadok a spravodlivosť nastane bez ohľadu na spoločenské zriadenie až vtedy, ak všetky zákony do jedného zrušíme a postavíme nové zákonodárstvo založené na inom princípe, ktorý bude zohľadňovať prirodzené právo každého človeka na život, v modernejšom ponímaní na dôstojný život bez akéhokoľvek ohrozenia”.
Asi vám bude prekážať, že môj príspevok nebude ani v jazyku právneho vzdelanca ani v jazyku jazykovedca ale v jazyku radového občana, ktorých je drvivá väčšina. Pre drvivú väčšinu bol socializmus lepší lebo zabezpečoval sociálne istoty zamestnanosť, prácu a dôstojný život. A táto drvivá väčšina si neželá aby teraz vládol taký poriadok v ktorom vládnu úzke skupiny oligarchie a výkonná moc im slúži ako „ochranka“ na zakrývanie podvodov a tiež ako „mafia“ na odstraňovanie nepohodlných ľudí. Viem o čom hovorím, som prenasledovaný výkonnou mocou už 20 rokov www.koloseo.info/17november .
V otázke spravodlivosti bysme sa pohli dopredu vtedy ak by sme urobili to čo navrhoval profesor Veverka, čo ale nie je to stále možné, pretože to oligarchvia nedovolia, druhe riešenie je prijateľnejšie, ak ľud zoberie kontrolu moci do vlastných rúk, čo sa neprieči ani slovu „demokracia“. Z mojích 17 sporoch v ktorých sa sám zastupujem vyplýva, že paragrafy sa dajú ohýbať ako prútik na hľadanie zaltého prameňa, profesor Veverka má pravdu.
Skromné východisko je v tej druhej možnosti aby občania prevzali kontrolu moci do vlastných rúk demokraticky, slušne ale účinne a razantne.
OKDS Občianska komisia pre dohľad nad spravodlivosťou vznikla práve preto, aby sa takéto problémy riešili pod občianskym dohľadom. Nastal čas, aby občania zobrali kontrolu moci do vlastných rúk. Právo je príliš komplikované a nezohľadňuje rovnováhu medzi potrebami všeobecného záujmu spoločnosti a potrebou ochrany práv jednotlivca, jedno ducho z toho dôvodu, že o mantineloch nerozhodujú občania prostrednáctvom ľudového referenda. Bodka.
MOC POTREBUJE KONTROLU
Pozrite si videonahrávky diskusii na www.koloseo.info (k o l o s e o . i n f o) a zapojte sa do novej OKDS Občianskej komisie dohľadu nad spravodlivosťou , každý nepárny štvrtok o 17-tej hodine v knižnici Informačnej kancelárii Rady Európy na Klariskej 5 v Bratislave, Zapojte sa Slovensko!!!
Kedy bolo lepšie, za socializmu alebo teraz? No použijem staré známe "Iná je prevda kapitálu a iná je pravda chudoby". Pre tých ktorí majú dosť je teraz lepšie, pre tých ktorí majú málo bolo lepšie za socializmu. Kde je pravda? PRAVDA by mal byť tam kde je väčšina!
To je len na zahriate.
Doposiaľ žiadne zriadenie nebolo ideálne pre ľudstvo ako také, pokiaľ sa nezmení zákonodárstvo, ktoré zasahuje od pradávna prostredníctvom štátnej moci do rozhodovacieho procesu či to bolo v socializme, kapitalizme alebo v trhovom hospodárstve.
Katedra filozofických vied Fakulty humanitných vied UMB v Banskej Bystrici,
každorocne usporiadajú sympózium s medzinárodnou účasťou na tému: „Človek na prelome dvoch tisícrocí". Profesor Veverka sa raz vyjadril v tomto zmysle: “poriadok a spravodlivosť nastane bez ohľadu na spoločenské zriadenie až vtedy, ak všetky zákony do jedného zrušíme a postavíme nové zákonodárstvo založené na inom princípe, ktorý bude zohľadňovať prirodzené právo každého človeka na život, v modernejšom ponímaní na dôstojný život bez akéhokoľvek ohrozenia”.
Asi vám bude prekážať, že môj príspevok nebude ani v jazyku právneho vzdelanca ani v jazyku jazykovedca ale v jazyku radového občana, ktorých je drvivá väčšina. Pre drvivú väčšinu bol socializmus lepší lebo zabezpečoval sociálne istoty zamestnanosť, prácu a dôstojný život. A táto drvivá väčšina si neželá aby teraz vládol taký poriadok v ktorom vládnu úzke skupiny oligarchie a výkonná moc im slúži ako „ochranka“ na zakrývanie podvodov a tiež ako „mafia“ na odstraňovanie nepohodlných ľudí. Viem o čom hovorím, som prenasledovaný výkonnou mocou už 20 rokov www.koloseo.info/17november .
V otázke spravodlivosti bysme sa pohli dopredu vtedy ak by sme urobili to čo navrhoval profesor Veverka, čo ale nie je to stále možné, pretože to oligarchvia nedovolia, druhe riešenie je prijateľnejšie, ak ľud zoberie kontrolu moci do vlastných rúk, čo sa neprieči ani slovu „demokracia“. Z mojích 17 sporoch v ktorých sa sám zastupujem vyplýva, že paragrafy sa dajú ohýbať ako prútik na hľadanie zaltého prameňa, profesor Veverka má pravdu.
Skromné východisko je v tej druhej možnosti aby občania prevzali kontrolu moci do vlastných rúk demokraticky, slušne ale účinne a razantne.
OKDS Občianska komisia pre dohľad nad spravodlivosťou vznikla práve preto, aby sa takéto problémy riešili pod občianskym dohľadom. Nastal čas, aby občania zobrali kontrolu moci do vlastných rúk. Právo je príliš komplikované a nezohľadňuje rovnováhu medzi potrebami všeobecného záujmu spoločnosti a potrebou ochrany práv jednotlivca, jedno ducho z toho dôvodu, že o mantineloch nerozhodujú občania prostrednáctvom ľudového referenda. Bodka.
MOC POTREBUJE KONTROLU
Pozrite si videonahrávky diskusii na www.koloseo.info (k o l o s e o . i n f o) a zapojte sa do novej OKDS Občianskej komisie dohľadu nad spravodlivosťou , každý nepárny štvrtok o 17-tej hodine v knižnici Informačnej kancelárii Rady Európy na Klariskej 5 v Bratislave, Zapojte sa Slovensko!!!
