Ústavný súd by mal racionálne argumentovať a občania racionálne uvažovať
Peter Wilfling | 27. 04. 2010 | komentárov: 12
Ústavný súd disponuje mocou rušiť zákony a stanovovať rozsah ústavných práv v konkrétnych prípadoch. V demokracii ale všetka moc pochádza iba od občanov. A ústavný súd občanmi volený nie je. Je vôbec existencia ústavného súdu zlučiteľná s demokraciou? Ako sa musí ústavný súd správať, aby mal demokratickú legitimitu?
Odpoveď na túto často diskutovanú otázku ponúka známy právny filozof Robert Alexy v zaujímavom článku „Balancing, constitutional review and representation“ (publikovanom v odbornom časopise International Journal of Constitutional Law, Volume 3, Number 4, 2005, s. 572 – 581).
Alexy vychádza z toho, že prieskum ústavnosti (napr. prieskum ústavnosti zákonov alebo rozhodnutí iných súdov ústavným súdom) je výkonom štátnej moci. V demokratickom štáte, v ktorom platí, že všetka štátna moc pochádza od ľudí, môže byť prieskum ústavnosti legitímny iba vtedy, keď je zlučiteľný s demokraciou. Výkon štátnej moci parlamentom je legitímny preto, lebo parlament reprezentuje (zastupuje) ľudí. Táto reprezentácia (zastupovanie) je demokratická, pretože členovia parlamentu sú vyberaní a kontrolovaní slobodnými a všeobecnými voľbami. V prípade prieskumu ústavnosti je však situácia iná. Sudcovia ústavného súdu nemajú priamu demokratickú legitimitu a občania nemajú možnosť kontrolovať ich tým, že by ich odmietli znovu zvoliť.
Podľa Alexyho jediná cesta ako zosúladiť prieskum ústavnosti a demokraciu je ponímať aj prieskum ústavnosti ústavným súdom ako reprezentáciu (zastupovanie) občanov.
Tu však narážame na problémy: Zdá sa, že reprezentácia musí byť vždy spojená s voľbami. A ak by aj bola možná reprezentácia bez volieb, môže mať takýto druh reprezentácie prednosť pred reprezentáciou založenou na voľbách?
Alexy hovorí, že riešením týchto problémov je koncepcia tzv. argumentatívnej reprezentácie. Demokracia nie je založená iba na voľbách a vláde väčšiny – nie je založená iba na tom, že rozhoduje ten, kto získa vo voľbách väčšinu. Adekvátna koncepcia demokracie musí zahŕňať nielen „rozhodovanie“, ale aj argumentáciu. Zahrnutie argumentácie do demokracie znamená tzv. deliberatívnu demokraciu. Deliberatívna demokracia je pokusom riešiť otázky rozhodovania o verejných otázkach cez diskusiu a argumentáciu (tzv. diskurz). Spojenie medzi občanmi a parlamentom nepredstavujú len voľby, ale aj argumentácia. Reprezentácia občanov parlamentom musí byť založená nielen na vôľovom rozhodovaní, ale zároveň aj na argumentácii, ktorou sa tieto rozhodnutia musia zdôvodniť.
Na rozdiel od toho je reprezentácia občanov ústavným súdom čisto argumentatívna. Aké podmienky musia byť však splnené, aby sme mohli považovať reprezentáciu občanov ústavným súdom za argumentatívnu?
Kritici prieskumu ústavnosti ústavnými súdmi namietajú, že čisto argumentatívna reprezentácia je iba ilúzia. Podľa týchto kritikov môže ústavný súd vyhlásiť každý argument za argument reprezentujúci občanov, pričom však nepodlieha žiadnej kontrole. Ústavný súd sa podľa nich môže ľubovoľne odkloniť od toho, čo si občania skutočne myslia alebo požadujú, a napriek tomu môže tvrdiť, že reprezentuje občanov. Námietka kritikov teda znie, že interpretácia ústavných práv ústavným súdom, vzájomné váženie kolidujúcich ústavných práv, ústavnoprávna argumentácia a prieskum ústavnosti ústavným súdom sú iba akousi „ilúziou“, v ktorej je možné legitimizovať čokoľvek.
Podľa Alexyho tieto námietky môžu byť vyvrátené vtedy, ak je možné preukázať, že: 1. prieskum ústavnosti ponímaný ako argumentácia neumožňuje legitimizovať čokoľvek a 2. prieskum ústavnosti môže byť spojený s tým, čo si ľudia naozaj myslia.
Alexy uvádza, že prieskum ústavnosti založený na argumentácii neumožňuje legitimizovať čokoľvek vtedy, ak môžu byť rozlišované dobré ústavnoprávne argumenty od zlých (resp. lepšie ústavnoprávne argumenty od horších). Alexy na príklade aplikácie tzv. vážiacej formule, pomocou ktorej sa posudzuje, ktoré z navzájom kolidujúcich ústavných hodnôt či ústavných práv sú v konkrétnom prípade dôležitejšie, tvrdí, že racionálna argumentácia a objektivita je v ústavnoprávnej argumentácii možná. (K aplikácii tzv. vážiacej formule pozri napr. bod 38 nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 152/08, kde bola táto vážiaca formula aplikovaná pri posudzovaní toho, či v konkrétnom prípade prevažuje právo týždenníka na slobodu prejavu alebo právo sudcu na ochranu osobnosti). Keďže pre aplikáciu tejto vážiacej formule je podstatné, aby bolo možné určiť mieru zásahu do ústavného práva a porovnať ju s mierou dôležitosti presadenia kolidujúceho ústavného práva, je potrebné, aby bolo možné konštatovanie o miere zásahu do základného práva podporiť dobrými alebo presvedčivými argumentmi.
Alexy však hovorí, že samotná existencia dobrých alebo presvedčivých argumentov nie je postačujúca, aby sme konštatovali, že ústavný súd reprezentuje (zastupuje) občanov. Je nevyhnutné, aby ústavný súd iba netvrdil, že jeho argumenty sú argumentmi občanov, ale aby aj dostatočné množstvo občanov naozaj akceptovalo tieto argumenty ako správne (prinajmenšom v dlhodobejšom časovom horizonte). Avšak len osoby s racionálnym zmýšľaním sú schopné akceptovať argument preto, že je správny alebo logický.
Z toho podľa Alexyho vyplýva, že sú tieto dve základné podmienky existencie skutočnej argumentatívnej reprezentácie: 1. existencia logických a správnych argumentov a 2. existencia racionálnych osôb, ktoré sú schopné a ochotné akceptovať logické a správne argumenty (a to iba pre ich logickosť a správnosť).
Alexyho záver teda znie, že prieskum ústavnosti ústavným súdom môže „úspešne“ existovať iba vtedy, ak argumenty predkladané ústavným súdom sú správne a logicky platné a zároveň ak existuje dostatočný počet členov spoločnosti, schopných a ochotných uvažovať racionálne.
Alexy vychádza z toho, že prieskum ústavnosti (napr. prieskum ústavnosti zákonov alebo rozhodnutí iných súdov ústavným súdom) je výkonom štátnej moci. V demokratickom štáte, v ktorom platí, že všetka štátna moc pochádza od ľudí, môže byť prieskum ústavnosti legitímny iba vtedy, keď je zlučiteľný s demokraciou. Výkon štátnej moci parlamentom je legitímny preto, lebo parlament reprezentuje (zastupuje) ľudí. Táto reprezentácia (zastupovanie) je demokratická, pretože členovia parlamentu sú vyberaní a kontrolovaní slobodnými a všeobecnými voľbami. V prípade prieskumu ústavnosti je však situácia iná. Sudcovia ústavného súdu nemajú priamu demokratickú legitimitu a občania nemajú možnosť kontrolovať ich tým, že by ich odmietli znovu zvoliť.
Podľa Alexyho jediná cesta ako zosúladiť prieskum ústavnosti a demokraciu je ponímať aj prieskum ústavnosti ústavným súdom ako reprezentáciu (zastupovanie) občanov.
Tu však narážame na problémy: Zdá sa, že reprezentácia musí byť vždy spojená s voľbami. A ak by aj bola možná reprezentácia bez volieb, môže mať takýto druh reprezentácie prednosť pred reprezentáciou založenou na voľbách?
Alexy hovorí, že riešením týchto problémov je koncepcia tzv. argumentatívnej reprezentácie. Demokracia nie je založená iba na voľbách a vláde väčšiny – nie je založená iba na tom, že rozhoduje ten, kto získa vo voľbách väčšinu. Adekvátna koncepcia demokracie musí zahŕňať nielen „rozhodovanie“, ale aj argumentáciu. Zahrnutie argumentácie do demokracie znamená tzv. deliberatívnu demokraciu. Deliberatívna demokracia je pokusom riešiť otázky rozhodovania o verejných otázkach cez diskusiu a argumentáciu (tzv. diskurz). Spojenie medzi občanmi a parlamentom nepredstavujú len voľby, ale aj argumentácia. Reprezentácia občanov parlamentom musí byť založená nielen na vôľovom rozhodovaní, ale zároveň aj na argumentácii, ktorou sa tieto rozhodnutia musia zdôvodniť.
Na rozdiel od toho je reprezentácia občanov ústavným súdom čisto argumentatívna. Aké podmienky musia byť však splnené, aby sme mohli považovať reprezentáciu občanov ústavným súdom za argumentatívnu?
Kritici prieskumu ústavnosti ústavnými súdmi namietajú, že čisto argumentatívna reprezentácia je iba ilúzia. Podľa týchto kritikov môže ústavný súd vyhlásiť každý argument za argument reprezentujúci občanov, pričom však nepodlieha žiadnej kontrole. Ústavný súd sa podľa nich môže ľubovoľne odkloniť od toho, čo si občania skutočne myslia alebo požadujú, a napriek tomu môže tvrdiť, že reprezentuje občanov. Námietka kritikov teda znie, že interpretácia ústavných práv ústavným súdom, vzájomné váženie kolidujúcich ústavných práv, ústavnoprávna argumentácia a prieskum ústavnosti ústavným súdom sú iba akousi „ilúziou“, v ktorej je možné legitimizovať čokoľvek.
Podľa Alexyho tieto námietky môžu byť vyvrátené vtedy, ak je možné preukázať, že: 1. prieskum ústavnosti ponímaný ako argumentácia neumožňuje legitimizovať čokoľvek a 2. prieskum ústavnosti môže byť spojený s tým, čo si ľudia naozaj myslia.
Alexy uvádza, že prieskum ústavnosti založený na argumentácii neumožňuje legitimizovať čokoľvek vtedy, ak môžu byť rozlišované dobré ústavnoprávne argumenty od zlých (resp. lepšie ústavnoprávne argumenty od horších). Alexy na príklade aplikácie tzv. vážiacej formule, pomocou ktorej sa posudzuje, ktoré z navzájom kolidujúcich ústavných hodnôt či ústavných práv sú v konkrétnom prípade dôležitejšie, tvrdí, že racionálna argumentácia a objektivita je v ústavnoprávnej argumentácii možná. (K aplikácii tzv. vážiacej formule pozri napr. bod 38 nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 152/08, kde bola táto vážiaca formula aplikovaná pri posudzovaní toho, či v konkrétnom prípade prevažuje právo týždenníka na slobodu prejavu alebo právo sudcu na ochranu osobnosti). Keďže pre aplikáciu tejto vážiacej formule je podstatné, aby bolo možné určiť mieru zásahu do ústavného práva a porovnať ju s mierou dôležitosti presadenia kolidujúceho ústavného práva, je potrebné, aby bolo možné konštatovanie o miere zásahu do základného práva podporiť dobrými alebo presvedčivými argumentmi.
Alexy však hovorí, že samotná existencia dobrých alebo presvedčivých argumentov nie je postačujúca, aby sme konštatovali, že ústavný súd reprezentuje (zastupuje) občanov. Je nevyhnutné, aby ústavný súd iba netvrdil, že jeho argumenty sú argumentmi občanov, ale aby aj dostatočné množstvo občanov naozaj akceptovalo tieto argumenty ako správne (prinajmenšom v dlhodobejšom časovom horizonte). Avšak len osoby s racionálnym zmýšľaním sú schopné akceptovať argument preto, že je správny alebo logický.
Z toho podľa Alexyho vyplýva, že sú tieto dve základné podmienky existencie skutočnej argumentatívnej reprezentácie: 1. existencia logických a správnych argumentov a 2. existencia racionálnych osôb, ktoré sú schopné a ochotné akceptovať logické a správne argumenty (a to iba pre ich logickosť a správnosť).
Alexyho záver teda znie, že prieskum ústavnosti ústavným súdom môže „úspešne“ existovať iba vtedy, ak argumenty predkladané ústavným súdom sú správne a logicky platné a zároveň ak existuje dostatočný počet členov spoločnosti, schopných a ochotných uvažovať racionálne.
Súvisiace články
Spojka „a“: „Volajte ma „alebo“. Alebo?Za skvalitnenie výučby práva na technických univerzitáchPrincíp dvojinštančnosti: Bariéra alebo východisko prístupu k spravodlivosti v občianskom súdnom konaní?Rozhodnutie do učebníc ústavného práva: Mészárosov senát Ústavného súdu rozhodol, že médiá mali právo kritizovať sudcuRozšliapnuť hlavu hydre nezákonnosti alebo burcovanie do boja za právo Články autora
Návrhy ministerstva spravodlivosti na zmeny v súdnictvePripomienkujte návrh na zverejňovanie súdnych rozhodnutíProgramové tézy budúcej vlády v oblasti súdnictva a spravodlivostiProtiústavný, nezákonný a nelogický rozsudok. Senát Najvyššieho súdu nabúrava právo občanov na informácieRozhodnutie do učebníc ústavného práva: Mészárosov senát Ústavného súdu rozhodol, že médiá mali právo kritizovať sudcu
Tomáš Klinka | 28. 04. 2010 08:18:32
// Reagovať
Legitimita ústavy
Dobrý článok. Problém potencionálneho nedostatku demokratickej legitimity ústavného súdu Alexy rieši v nadväznosti na svoju rýdzo nepozivitistickú teóriu sociálnej účinnosti ústavy. Podľa tejto teórie jediným predpokladom platnosti ústavy je empiricky overiteľné kritérium, že „má byť v rozhodujúcej miere sociálne účinná“ [ALEXY, R.: Pojem a platnost práva. Kalligram. Bratislava 2009, s. 162]. Práve podmienka sociálnej účinnosti dáva legitimitu ústavodarcovi, ktorý ako jediný subjekt disponuje určitou obdobou „suverenity“ a aj to len v čase tvorby ústavy. Ak nazrieme na koncepciu tzv. argumentatívnej reprezentácie z tohto pohľadu, ústavný súd v rámci prieskumu ústavnosti naozaj musí udržať svoju argumentáciu v priestore, ktorý je v "rozhodujúcej miere" akceptovateľný pre členov spoločnosti. Celá táto konštrukcia pritom stojí a padá na ich rozumovej vyspelosti a spoločenskej angažovanosti. Btw. toto je podľa mňa jeden z hlavných dôvodov, prečo nie je vhodné (možné) vyvážať nejaký modelový typ ústavy do úplne odlišného spoločenského prostredia.
Peter Wilfling | 29. 04. 2010 12:33:31
// Reagovať
Hm, zaujímavé. Myslím, že sa na Slovensku málo hovorí a diskutuje o tom, čo sú vlastne dobré resp. racionálne argumenty. A málo sa zdôrazňuje, že legitimitu každému rozhodnutiu alebo každému názoru dodáva práve to, že toto rozhodnutie alebo názor je podopreté dobrými a racionálnymi argumentmi. Inak hrozia dva nežiadúce javy - buď sa budú akceptovať rozhodnutia súdov iba preto, že ide o súdne rozhodnutia (bez ohľadu na to, či sú aj naozaj racionálne zdôvodnené), alebo sa budú súdne rozhodnutia kritizovať iracionálnou a nevecnou kritikou.
Ondrej Pivarči | 25. 05. 2010 14:30:40
// Reagovať
Demokratická legitimita Ústavného súdu
Článok je podľa mňa, ľudovo povedané, fajn. Avšak začal by som od Ústavy a práva. Právo je podľa mňa predovšetkým mechanizmus regulácie ľudskej spoločnosti, pričom Kelsen ho zúžil na systematickú množinu právnych noriem a Dworkin dopĺňa aj "prirodzenoprávny" prvok - zložité prípady (hard cases), ktoré sú neriešiteľné per se kelsenovskými právnymi normami a ktoré "medzerou v práve" (inak povedané, Godelovou vetou pre kelsenovský systém PN). Ústava je súbor najdôležitejších pravidiel správania sa spoločnosti (sieť), jednotlivcov (FO) a entít (PO, OVM ...) a regulácie ich vzájomných vzťahov.
Základom nahliadania na právne systémy sú východiskové "právonázory" (derivát od svetonázoru) ako právny pozitivizmus a jusnaturalizmus. V právnom pozitivizme je právo (objektívne) výrazom všeobecnej vôle (a kvalifikovaný spôsob atď, detaily bokom) a v jusnaturalizme sú imanentnou súčasťou prvku spoločenskej normativity (siete) a príslušné orgány ho "nachádzajú". Vôľa je nekontrolovateľný vnútorný činiteľ (def. Rímske právo - Blaho, Rebro). Legitímne podľa chápania autora článku je to, čo je demokratické, teda v súlade s "väčsinovou vôľou" (nacizmus v 30-tych rokoch v Nemecku?). Aby sa nezopakovala situácia z hitlerovského Nemecka, medzinárodné spoločenstvo (čo to je?) prijalo za všeobecnú podstatu pravidiel regulácie tzv. ľudskoprávnu doktrínu, vychádzajúcu z jusnaturalistického "právonázoru". Doktrína ľudských práv však nie je výsledkom konsenzu "ľudu", teda prevažnej väčšiny alebo všetkých ľudí, ale výtvorom >>elít<< = reprezentantov >>ľudu<< + >>mozgov<< >>ľudu<<, o tom, čo je vhodným základným kameňom pre systém regulácie spoločnosti, čo je spoločný menovateľ potrieb ľudí. Podľa môjho názoru aj ústavný súd je výsledkom obdobného myslenia "elít" o tom, aká inštitúcia je potrebná na kontrolu vnútornej nerozpornosti právneho poriadku. Myslím si však, že málo pružná a neefektívna, to je ale vedľajšie. Podľa uvedeného by teda nemal ústavný súd mať legitimitu, lebo proces jeho kreovania nebol demokratický. Z pohľadu jednoducho uvažujúceho človeka by činnosť ústavného súdu mohla byť legitímna iba ak by bola schválená demokratickým spôsobom a teda asoň absolútnou väčšinou v referende (parlament, ktorý sa aj u nás cíti zdrojom moci a lá >>King in parliament sovereignity<<, hoci je primárne určený výlučne na reprezentovanie "vôle ľudu" - čl. 2, ods. 1 Ústavy - nie je podľa mňa u nás názorovým odrazom vôle ľudí). Takéto schválenie však neexistuje. Ústavný súd rovnako ako ľudskoprávna doktrína je racionálnym (vedeckým? podľa mňa nie) prvkom v pozitivistickom (vôľovom) právnom poriadku. Reagujúc na prvý komentár pod článkom, ako sa určuje spoločenská akceptácia rozhodnutí ústavného súdu? Je na to prieskum verejnej mienky? Z celého sa vynára otázka, či má demokracia vôbec zmysel, ak v nej majú možnosť fungovať nedemokratické prvky, ako je práve ústavný súd a ľudskoprávna doktrína. Alexyho záver o existencii "dostatočný počet členov spoločnosti, schopných a ochotných uvažovať racionálne" ako predpokladu "úspešnej" (mal na mysli funkčnej?) činnosti ústavného súdu je nezrozumiteľný, pretože čo je to uvažovať racionálne? Odpoveď podľa mňa možno! dáva veda, ktorá je z povahy veci (preskúmateľnosť hypotéz experimentom bez závislosti na skúmajúcom na aspoň 99,9%) možným zdrojom poznatkov a "vodidiel" pre tvorbu a existenciu pravidiel a inštitúcií v práve. Má teória deľby moci vedecký základ? Z tejto teórie totiž vychádza aj existencia ústavného súdu ako orgánu verejnej moci. Logická platnosť argumentácie ústavného súdu vzhľadom na dodané premisy v zmysle Alexyho záveru je preskúmateľná aj vedeckou metódou, ale správnosť? Čo to je? Je to vedecký poznatok? Súlad s právnou normou vedecky testovateľný? Posúvajúc uvažovanie ďalej, ak ústavný súd môže suspendovať akýkoľvek normatívny výklad ústavy od parlamentu v podobe zákona, ale nemôže ovplyvňovať vnútornú rozpornosť ústavy (či môže, viď istá diskusia na jinom práve o materiálnom základe ústavy), aké má opodstatnenie jeho existencia vzhľadom na demokratickosť právneho poriadku a aj vzhľadom na jeho funkčnosť? Ak má ústava ako najvyšší súbor regulácii byť pilierom fungujúceho chodu spoločnosti, akou metódou sa zabezpečuje jej funkcionalita? Parlamentným hlasovaním "z vôle ľudu" (reálne "z vôle reprezentantov")? Akou metódou sa zabezpečuje "sociálna účinnosť ústavy" (= "zdravé fungovanie vzájomných vzťahov v spoločnosti?)? (pojem "zdravé" = prospešné pre jednotlivca aj celok v maximálnom možnom rozsahu). Inak povedané, funguje účinná verejná kontrola moci (vrátane kontroly moci ústavného súdu) zdrojom moci v zmysle ústavy? Sú spoločenské vzťahy (napr. v SR) aspoň prevažne "zdravé"? Existuje účinný mechanizmus "čistenia spol. vzťahov od špiny" a prečo súdy, ktoré ho zabezpečujú pri aplikácii práva, sú "nedemokratické"? (= kreované na báze odbornosti). V tomto najlepší model "demokratickosti" ako teória bol Sunjatsenov model deľby moci na 5 zložiek. V praxi Nankinská ústava nefungovala vôbec, v komentároch niektorých sinológov aj kvôli absencii ústavného súdu.
Čo teda s ústavným súdom? Existuje spôsob, akým zabezpečiť, aby plnil svoju funkciu efektívne (= bola prevažne "zdravá" spoločnosť, ak má byť "čističom" parlamentných a iných - všeobecné súdy napr. - excesov) + bol demokratickou inštitúciou + bol racionálne nespochybniteľný jeho prínos a úžitok pre spoločnosť? Ako musia vyzerať a byť k tomu štrukturované právne normy ako regulačná sila celej spoločnosti?
Základom nahliadania na právne systémy sú východiskové "právonázory" (derivát od svetonázoru) ako právny pozitivizmus a jusnaturalizmus. V právnom pozitivizme je právo (objektívne) výrazom všeobecnej vôle (a kvalifikovaný spôsob atď, detaily bokom) a v jusnaturalizme sú imanentnou súčasťou prvku spoločenskej normativity (siete) a príslušné orgány ho "nachádzajú". Vôľa je nekontrolovateľný vnútorný činiteľ (def. Rímske právo - Blaho, Rebro). Legitímne podľa chápania autora článku je to, čo je demokratické, teda v súlade s "väčsinovou vôľou" (nacizmus v 30-tych rokoch v Nemecku?). Aby sa nezopakovala situácia z hitlerovského Nemecka, medzinárodné spoločenstvo (čo to je?) prijalo za všeobecnú podstatu pravidiel regulácie tzv. ľudskoprávnu doktrínu, vychádzajúcu z jusnaturalistického "právonázoru". Doktrína ľudských práv však nie je výsledkom konsenzu "ľudu", teda prevažnej väčšiny alebo všetkých ľudí, ale výtvorom >>elít<< = reprezentantov >>ľudu<< + >>mozgov<< >>ľudu<<, o tom, čo je vhodným základným kameňom pre systém regulácie spoločnosti, čo je spoločný menovateľ potrieb ľudí. Podľa môjho názoru aj ústavný súd je výsledkom obdobného myslenia "elít" o tom, aká inštitúcia je potrebná na kontrolu vnútornej nerozpornosti právneho poriadku. Myslím si však, že málo pružná a neefektívna, to je ale vedľajšie. Podľa uvedeného by teda nemal ústavný súd mať legitimitu, lebo proces jeho kreovania nebol demokratický. Z pohľadu jednoducho uvažujúceho človeka by činnosť ústavného súdu mohla byť legitímna iba ak by bola schválená demokratickým spôsobom a teda asoň absolútnou väčšinou v referende (parlament, ktorý sa aj u nás cíti zdrojom moci a lá >>King in parliament sovereignity<<, hoci je primárne určený výlučne na reprezentovanie "vôle ľudu" - čl. 2, ods. 1 Ústavy - nie je podľa mňa u nás názorovým odrazom vôle ľudí). Takéto schválenie však neexistuje. Ústavný súd rovnako ako ľudskoprávna doktrína je racionálnym (vedeckým? podľa mňa nie) prvkom v pozitivistickom (vôľovom) právnom poriadku. Reagujúc na prvý komentár pod článkom, ako sa určuje spoločenská akceptácia rozhodnutí ústavného súdu? Je na to prieskum verejnej mienky? Z celého sa vynára otázka, či má demokracia vôbec zmysel, ak v nej majú možnosť fungovať nedemokratické prvky, ako je práve ústavný súd a ľudskoprávna doktrína. Alexyho záver o existencii "dostatočný počet členov spoločnosti, schopných a ochotných uvažovať racionálne" ako predpokladu "úspešnej" (mal na mysli funkčnej?) činnosti ústavného súdu je nezrozumiteľný, pretože čo je to uvažovať racionálne? Odpoveď podľa mňa možno! dáva veda, ktorá je z povahy veci (preskúmateľnosť hypotéz experimentom bez závislosti na skúmajúcom na aspoň 99,9%) možným zdrojom poznatkov a "vodidiel" pre tvorbu a existenciu pravidiel a inštitúcií v práve. Má teória deľby moci vedecký základ? Z tejto teórie totiž vychádza aj existencia ústavného súdu ako orgánu verejnej moci. Logická platnosť argumentácie ústavného súdu vzhľadom na dodané premisy v zmysle Alexyho záveru je preskúmateľná aj vedeckou metódou, ale správnosť? Čo to je? Je to vedecký poznatok? Súlad s právnou normou vedecky testovateľný? Posúvajúc uvažovanie ďalej, ak ústavný súd môže suspendovať akýkoľvek normatívny výklad ústavy od parlamentu v podobe zákona, ale nemôže ovplyvňovať vnútornú rozpornosť ústavy (či môže, viď istá diskusia na jinom práve o materiálnom základe ústavy), aké má opodstatnenie jeho existencia vzhľadom na demokratickosť právneho poriadku a aj vzhľadom na jeho funkčnosť? Ak má ústava ako najvyšší súbor regulácii byť pilierom fungujúceho chodu spoločnosti, akou metódou sa zabezpečuje jej funkcionalita? Parlamentným hlasovaním "z vôle ľudu" (reálne "z vôle reprezentantov")? Akou metódou sa zabezpečuje "sociálna účinnosť ústavy" (= "zdravé fungovanie vzájomných vzťahov v spoločnosti?)? (pojem "zdravé" = prospešné pre jednotlivca aj celok v maximálnom možnom rozsahu). Inak povedané, funguje účinná verejná kontrola moci (vrátane kontroly moci ústavného súdu) zdrojom moci v zmysle ústavy? Sú spoločenské vzťahy (napr. v SR) aspoň prevažne "zdravé"? Existuje účinný mechanizmus "čistenia spol. vzťahov od špiny" a prečo súdy, ktoré ho zabezpečujú pri aplikácii práva, sú "nedemokratické"? (= kreované na báze odbornosti). V tomto najlepší model "demokratickosti" ako teória bol Sunjatsenov model deľby moci na 5 zložiek. V praxi Nankinská ústava nefungovala vôbec, v komentároch niektorých sinológov aj kvôli absencii ústavného súdu.
Čo teda s ústavným súdom? Existuje spôsob, akým zabezpečiť, aby plnil svoju funkciu efektívne (= bola prevažne "zdravá" spoločnosť, ak má byť "čističom" parlamentných a iných - všeobecné súdy napr. - excesov) + bol demokratickou inštitúciou + bol racionálne nespochybniteľný jeho prínos a úžitok pre spoločnosť? Ako musia vyzerať a byť k tomu štrukturované právne normy ako regulačná sila celej spoločnosti?
Tomas Hlinka | 29. 05. 2010 11:40:30
// Reagovať
Podľa môjho názoru je dobré, že existujú záruky nezávislého výkonu súdnej moci. Prítomnosť určitého zámerného a citlivo vytvoreného demokratického deficitu nemusí byť vždy na škodu. Koniec koncov z politického hľadiska (umožňuje trochu iný náhľad ako len hľadisko právne), ústavný súd nikdy nebude môcť extenzívne vykonávať svoje právomoci, pretože keby si proti sebe postavil celé politické spektrum a obyvateľstvo, jeho rozhodnutia by nikto nerešpektoval. To samo o sebe je veľkou zárukou racionálnosti jeho rozhodnutí.
Ondrej Pivarči | 31. 05. 2010 10:29:40
// Reagovať
Podľa mňa politické spektrum a obyvateľstvo, aj čo do záujmov, sú dnes prakticky 2 rozdielne množiny. Schopnosť Ústavného súdu vykonávať extenzívne svoje právomoci môže byť len ťažko obmedzená priamym zásahom obyvateľstva (obdobne dnes aj pri parlamente, i keď predsa podstatne jednoduchšie). Politické spektrum môže ovplyvniť činnosť Ústavného súdu len pri kreácii jeho obsadenia, prípadne podávaním návrhov (podaní), ak by parlament či vláda pristúpili k nerešpektovaniu rozhodnutí Ústavného súdu, právny poriadok možno recyklovať, pretože tým sabotujú jeho funkciu. Ak by však súdny substrát Ústavného súdu mal extenzívne chúťky, tak bez faktického rozbitia deľby moci by politické spektrum s tým nič nemohlo robiť. Častokrát sa racionálnosť rozhodnutí Ústavného súdu ukáže až po čase. Vzhľadom na počet právnych vzťahov je táto doba v terajšej spoločnosti až ukrutne dlhá. Ak má právny poriadok štrukturálnu chybu (napr. nesúlad predpisov, prípadne ratio decidendi iného typu rozhodnutia objaví zjavné porušenie ľudských práv alebo aj iné "právne deficity"), je pre stabilitu (= princíp právnej istoty a stability) právnych a tým aj spoločenských vzťahov kľúčové, aby bola odstránená čo najskôr. Preto odozva politického spektra (ktoré formuje čo do záujmov najmä prvok moci) a obyvateľstva (čoby prvku demokratizmu, hoci veľmi otázneho) nemôže byť meradlom racionálnosti rozhodnutí Ústavného súdu. Ak však má byť Ústavný súd súčasťou demokratického (inter alia) štátu a lá čl. 1, ods.1 Ústavy, musí byť zrejmé, prečo je zámerným demokratickým deficitom. Inak pojem (prídavné meno) demokratický v prvom článku Ústavy nemá praktickú funkciu (nemá tam čo robiť), aj vzhľadom na derogatívnu silu rozhodnutí Ústavného súdu, ktorý v terajšom prevedení pripomína skôr nejaký aristokratický prvok v štáte.
Tomas Hlinka | 03. 06. 2010 11:48:17
// Reagovať
k tomu len, že vždy si pri téme demokratického deficitu a súdnej kontroly ústavnosti spomeniem na Montesquieho Ducha zákonov - „tak ako je cnosť potrebná v ľudovom štáte, je potrebná aj v aristokratickom. Je pravda, že v ňom sa nevyžaduje tak naliehavo.“
(rád by som odpovedal aj dlhšie, ale žiaľ som v časovej tiesni)
(rád by som odpovedal aj dlhšie, ale žiaľ som v časovej tiesni)
Ondrej Pivarči | 05. 06. 2010 23:07:51
// Reagovať
ad Montesquieu - Ratio legis
1. čo je to cnosť?
2. čo je podľa Montesquieu-a aristokracia? Ak aristotelovská, podľa cnosti, potom "goto 1." Ak nie, potom je to podľa materiálneho bohatstva, alebo podľa akého kritéria?
3. prečo sa pri vláde väčšiny s ľubovoľnými "cnosťami" (nech je to akýkoľvek atribút), ergo pri vláde ľudu v ľudovom štáte vyžaduje cnosť naliehavejšie ako pri vláde aristokracie, ktorá sa vyznačuje buď bohatstvom (a potom je tam cnosť rovnako potrebná ako v ľudovom štáte) alebo "cnosťou" a potom tam "prídavná" cnosť nie je potrebná, pretože je už atribútom vládnucej vrstvy - aristokracie?
4.vzhľadom na funkciu ústavného súdu v dnešnej podobe nášho právneho poriadku a sile jeho rozhodnutí by som povedal, že cnosť je nutný parameter ústavného súdu, ktorý by mal byť používaný, sýty, razantný a nedobytný (aj parameter aj ústavný súd per se).
2. čo je podľa Montesquieu-a aristokracia? Ak aristotelovská, podľa cnosti, potom "goto 1." Ak nie, potom je to podľa materiálneho bohatstva, alebo podľa akého kritéria?
3. prečo sa pri vláde väčšiny s ľubovoľnými "cnosťami" (nech je to akýkoľvek atribút), ergo pri vláde ľudu v ľudovom štáte vyžaduje cnosť naliehavejšie ako pri vláde aristokracie, ktorá sa vyznačuje buď bohatstvom (a potom je tam cnosť rovnako potrebná ako v ľudovom štáte) alebo "cnosťou" a potom tam "prídavná" cnosť nie je potrebná, pretože je už atribútom vládnucej vrstvy - aristokracie?
4.vzhľadom na funkciu ústavného súdu v dnešnej podobe nášho právneho poriadku a sile jeho rozhodnutí by som povedal, že cnosť je nutný parameter ústavného súdu, ktorý by mal byť používaný, sýty, razantný a nedobytný (aj parameter aj ústavný súd per se).
Imrich Vozár | 03. 06. 2010 09:04:20
// Reagovať
??
Nuž neviem, ja tu veľmi demokratický deficit nevidím, resp. neviem prečo by mal byť zvýrazňovaný práve pri Ústavnom súde. Veď z troch zložiek mocí sa predsa len jedna (parlament) kreuje na báze zastupovania obyvateľstva (voľbami), ostatné (ak vynechám voľby prezidenta) vznikajú až (viac či menej) prostredníctvom parlamentu.
A parlament je tým, kto nastavuje podmienky hry, schvaľovaním ústavy a zákonov. Teda parlament sa prihlásil k trojrozdeleniu moci jeho vyjadrením v ústave, pričom nastavil podmienky (aj pre fungovanie ústavného súdu) také ako nastavil. Je otázne do akej miery je toto nastavenie dokonalé, ale z hľadiska "demokratickej legitimity" by som problém v pôsobení a kreovaní Ústavného súdu nevidel, pretože odvíjam jeho legitimitu od samotnej ústavy, ktorá vznikla ako akt suverénneho parlamentu.
A parlament je tým, kto nastavuje podmienky hry, schvaľovaním ústavy a zákonov. Teda parlament sa prihlásil k trojrozdeleniu moci jeho vyjadrením v ústave, pričom nastavil podmienky (aj pre fungovanie ústavného súdu) také ako nastavil. Je otázne do akej miery je toto nastavenie dokonalé, ale z hľadiska "demokratickej legitimity" by som problém v pôsobení a kreovaní Ústavného súdu nevidel, pretože odvíjam jeho legitimitu od samotnej ústavy, ktorá vznikla ako akt suverénneho parlamentu.
Ondrej Pivarči | 05. 06. 2010 22:55:16
// Reagovať
...
Dovolím si zacitovať: "Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo". Nikde v tomto rozsahu som neobjavil ústavný súd. A vôbec, slovné spojenie "suverénny parlament" mi naháňa hrôzu. Suverenita parlamentu by práve v otázkach, ako sú dôležité ústavné otázky, či už deľba moci, alebo ľudskoprávna doktrína, mala byť obmedzovaná priamym výkonom moci občanmi (viď Švajčiarsko či náznakom Dánsko).
"Ostatné vznikajú až prostredníctvom parlamentu." To máte na mysli aj súdnu moc?
"Parlament sa prihlásil k trojrozdeleniu moci jeho vyjadrením v ústave ..." Myslíte tú ústavu schválenú v inom štáte, ktorá v podstate okopírovala Listinu, aj to s chybami? Odhliadnúc od skutočnosti, že toto nemá vplyv na merit veci (dem. deficit ústavného súdu).
"je otázne, do akej miery je toto nastavenie dokonalé ..." - myslím, že má k tomu ďaleko, viď dnešný obraz právneho štátu a "demokratickosti" štátu (čiže prejavu skutočnej vôle občanov jeho zástupcami, krásne ilustruje najmä volebná účasť z posledných volieb)
"z hľadiska demokratickej legitimity....nevidel" - ba práve ja by som videl, keďže ústavný súd nepredstavuje priamy ani jedoúrovňovo sprostredkovaný výkon moci. Či je to na škodu alebo prospech veci, je už iná téma.
Ale nie vždy je vox populi to pravé orechové pre "blaho ľudu". Vox Dei zase nemá "demokratickú legitimitu". Riešenie?
"Ostatné vznikajú až prostredníctvom parlamentu." To máte na mysli aj súdnu moc?
"Parlament sa prihlásil k trojrozdeleniu moci jeho vyjadrením v ústave ..." Myslíte tú ústavu schválenú v inom štáte, ktorá v podstate okopírovala Listinu, aj to s chybami? Odhliadnúc od skutočnosti, že toto nemá vplyv na merit veci (dem. deficit ústavného súdu).
"je otázne, do akej miery je toto nastavenie dokonalé ..." - myslím, že má k tomu ďaleko, viď dnešný obraz právneho štátu a "demokratickosti" štátu (čiže prejavu skutočnej vôle občanov jeho zástupcami, krásne ilustruje najmä volebná účasť z posledných volieb)
"z hľadiska demokratickej legitimity....nevidel" - ba práve ja by som videl, keďže ústavný súd nepredstavuje priamy ani jedoúrovňovo sprostredkovaný výkon moci. Či je to na škodu alebo prospech veci, je už iná téma.
Ale nie vždy je vox populi to pravé orechové pre "blaho ľudu". Vox Dei zase nemá "demokratickú legitimitu". Riešenie?
Imrich Vozár | 08. 06. 2010 12:02:25
// Reagovať
...
Pokúsim sa vysvetliť svoju logiku v tomto.
Keď urobíme hrubú čiaru za komunistickým režimom a povieme si, že sme v SR v bode nula (po rozhodnutí o rozdelení republík), tak tu máme všetku moc ľudu v jej rukách, vykonávanú prostredníctvom zástupcov v SNR. Keďže sme v bode nula, nemáme ešte rozdelenie moci, v tomto bode je všetka v SNR. Rozdelenie moci prichádza až potom - schválením Ústavy.
Takže všetka moc bola demokratickým spôsobom (voľbami) daná na vykonávanie zástupcom ľudu. V bode nula ešte neexistujú pravidlá, akým spôsobom bude moc vykonávaná.
Následne je milý parlament (teda SNR) tak láskavý, že schváli základné pravidlá (Ústavu) na základe ktorých bude štát a moc fungovať a zaviaže sa ich dodržiavať- a až tu prichádza rozdelenie moci na jej klasické tri zložky.
No a milý parlament to v Ústave a následne v zákonoch nastaví tak, že ľud ako zdroj moci bude môcť priamo voliť svojich zástupcov len do parlamentu. A ostatné zložky moci nebude môcť priamo ovplyvniť. Mohol to samozrejme spraviť aj inak a povedať napr. že aj pri výkonnej a súdnej moci sa musí uplatniť priame pôsobenie ľudu na kreovanie a pôsobenie týchto zložiek moci. Neurobil to však a môžme mu to síce mať za zlé, avšak mandát od ľudu na to mal (ak vynecháme spornú otázku rozhodnutia o rozdelení republík, čo však v danom prípade podľa môjho názoru nehrá rolu).
Nuž a ak sa na to dívam takto, tak tam jednoducho demokratický deficit nevidím. Lebo ľud v bode nula naozaj disponoval všetkou mocou a ním zvolení zástupcovia až potom nastavili pravidlá jej rozdelenia. Takže v tomto bode platilo aj neskôr schválené citované pravidlo, že "Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo".
Na druhej strane - vôbec som sa nevyjadroval ku kvalite takéhoto nastavenia rozdelenia moci.
Keď urobíme hrubú čiaru za komunistickým režimom a povieme si, že sme v SR v bode nula (po rozhodnutí o rozdelení republík), tak tu máme všetku moc ľudu v jej rukách, vykonávanú prostredníctvom zástupcov v SNR. Keďže sme v bode nula, nemáme ešte rozdelenie moci, v tomto bode je všetka v SNR. Rozdelenie moci prichádza až potom - schválením Ústavy.
Takže všetka moc bola demokratickým spôsobom (voľbami) daná na vykonávanie zástupcom ľudu. V bode nula ešte neexistujú pravidlá, akým spôsobom bude moc vykonávaná.
Následne je milý parlament (teda SNR) tak láskavý, že schváli základné pravidlá (Ústavu) na základe ktorých bude štát a moc fungovať a zaviaže sa ich dodržiavať- a až tu prichádza rozdelenie moci na jej klasické tri zložky.
No a milý parlament to v Ústave a následne v zákonoch nastaví tak, že ľud ako zdroj moci bude môcť priamo voliť svojich zástupcov len do parlamentu. A ostatné zložky moci nebude môcť priamo ovplyvniť. Mohol to samozrejme spraviť aj inak a povedať napr. že aj pri výkonnej a súdnej moci sa musí uplatniť priame pôsobenie ľudu na kreovanie a pôsobenie týchto zložiek moci. Neurobil to však a môžme mu to síce mať za zlé, avšak mandát od ľudu na to mal (ak vynecháme spornú otázku rozhodnutia o rozdelení republík, čo však v danom prípade podľa môjho názoru nehrá rolu).
Nuž a ak sa na to dívam takto, tak tam jednoducho demokratický deficit nevidím. Lebo ľud v bode nula naozaj disponoval všetkou mocou a ním zvolení zástupcovia až potom nastavili pravidlá jej rozdelenia. Takže v tomto bode platilo aj neskôr schválené citované pravidlo, že "Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo".
Na druhej strane - vôbec som sa nevyjadroval ku kvalite takéhoto nastavenia rozdelenia moci.
Ondrej Pivarči | 08. 06. 2010 18:03:22
// Reagovať
ad I.Vozár - (Ústav Š a P SAV?)
bod nula a SNR - to je síce pekné, ale SNR schválila Ústavu presne s uvedeným článkom 2, ods. 1. a výkonná (okrem prezidenta) ani súdna nemajú v súlade s týmto článkom Ústavy demokratický atribút.
Nebudem sa taktiež vyjadrovať ku kvalite takéhoto rozdelenia nejako podrobne, ostatne, podľa aktuálneho vývoja "právneho štátu" a dodržiavania právnych princípov je možné si rýchlo urobiť obraz.
Avšak, ak prijímam tak závažný dokument, ako sú základné pravidlá fungovania nového štátu (SNR prijímala pravidlá fungovania SR ako nového štátu pro futuro), považujem za nebezpečné, aby sa občania (in concreto budúci) nemohli priamo vyjadriť k obsahu, alebo aspoň súhlasiť s takouto ústavou. Preto to zdesenie zo "suverenity" parlamentu, z najširšieho rozsahu ústavodárnych právomocí, kde v "bode nula" môže mať moc suverén parlament, ktorý nemusí žiadať o súhlas primárny zdroj moci (aj za cenu, že taký postup bude finančne nákladnejší).
Bod nula podľa mňa znamená stav proudhonovsko-rousseauovskej anarchie (prípadne podľa Hobbesa, Locka atď, záleží od chutí), kde "každý každému je levom (vlkom)" a zdroj moci majú obyvatelia teritória. Keďže takýto stav počas ČSFR nejestvoval, nepovažujem ho za bod nula. Bod nula vo Vašom ponímaní považujem práve za metodický zdroj "nedostatku legitimity" (presnejší výraz mi momentálne nenapadá) ústavodárcu parlamentu, keďže v takom ponímaní parlament a priori "môže všetko" (keď si prispôsobí legislatívu). Môcť všetko považujem za výsadu primárneho zdroja moci, teda ľudu, aj to s výhradami (viď ľudskoprávna doktrína a pod.), aby nedošlo k totalite väčšiny (absolútnu moc a netotalitnú, ale totálnu povahu, má len 100% konsenzus obyvateľstva, čo je v praxi len ideálna konštrukcia, čokoľvek percentuálne pod 100 a nad 50 je totalita väčšiny). "King in Parliament sovereignity" som už v dejinách niekde videl a netúžim po repete, obrazne: "aj deti vtedy pracovali v továrňach".
V bode vzniku základnej sústavy pravidiel nemôže platiť výlučne alternatívna možnosť "ktorí ju vykonávajú prostredníctvom volených zástupcov", pretože tak neplatí hypotéza "štátna moc pochádza od občanov."
Nebudem sa taktiež vyjadrovať ku kvalite takéhoto rozdelenia nejako podrobne, ostatne, podľa aktuálneho vývoja "právneho štátu" a dodržiavania právnych princípov je možné si rýchlo urobiť obraz.
Avšak, ak prijímam tak závažný dokument, ako sú základné pravidlá fungovania nového štátu (SNR prijímala pravidlá fungovania SR ako nového štátu pro futuro), považujem za nebezpečné, aby sa občania (in concreto budúci) nemohli priamo vyjadriť k obsahu, alebo aspoň súhlasiť s takouto ústavou. Preto to zdesenie zo "suverenity" parlamentu, z najširšieho rozsahu ústavodárnych právomocí, kde v "bode nula" môže mať moc suverén parlament, ktorý nemusí žiadať o súhlas primárny zdroj moci (aj za cenu, že taký postup bude finančne nákladnejší).
Bod nula podľa mňa znamená stav proudhonovsko-rousseauovskej anarchie (prípadne podľa Hobbesa, Locka atď, záleží od chutí), kde "každý každému je levom (vlkom)" a zdroj moci majú obyvatelia teritória. Keďže takýto stav počas ČSFR nejestvoval, nepovažujem ho za bod nula. Bod nula vo Vašom ponímaní považujem práve za metodický zdroj "nedostatku legitimity" (presnejší výraz mi momentálne nenapadá) ústavodárcu parlamentu, keďže v takom ponímaní parlament a priori "môže všetko" (keď si prispôsobí legislatívu). Môcť všetko považujem za výsadu primárneho zdroja moci, teda ľudu, aj to s výhradami (viď ľudskoprávna doktrína a pod.), aby nedošlo k totalite väčšiny (absolútnu moc a netotalitnú, ale totálnu povahu, má len 100% konsenzus obyvateľstva, čo je v praxi len ideálna konštrukcia, čokoľvek percentuálne pod 100 a nad 50 je totalita väčšiny). "King in Parliament sovereignity" som už v dejinách niekde videl a netúžim po repete, obrazne: "aj deti vtedy pracovali v továrňach".
V bode vzniku základnej sústavy pravidiel nemôže platiť výlučne alternatívna možnosť "ktorí ju vykonávajú prostredníctvom volených zástupcov", pretože tak neplatí hypotéza "štátna moc pochádza od občanov."
Imrich Vozár | 09. 06. 2010 18:30:36
// Reagovať
...
ad "suverénny parlament" - možno som nebol úplne presný vo vyjadrení, nemal som na mysli suverénny parlament ktorý "môže všetko", ale suverénny parlament, ktorý schvaľuje vlastné pravidlá pre konkrétne určený ľud, ktorý zastupuje (občania SR) na konkrétnom území (SR) ... nemyslím si ale, žeby v "bode nula v mojom ponímaní" si mohol robiť čo sa mu zachce - myslím si, že v danom čase bol mandát jasne daný a tým bolo vytvorenie pravidiel pre fungovanie demokratického štátu. V prípade, ak by si parlament schválil ústavu, ktorá by povedzme (v absurdnom prípade) opätovne v Ústave zakotvila vedúcu rolu KSS, nemyslím si, žeby toto ľud, ako zdroj moci, akceptoval a svojich zástupcov "nezvrhol". Je samozrejme otázne, ktoré presné kroky si parlament mal nechať "dať potvrdiť" ľudu (teda napr. či si mal nechať schváliť Ústavu), avšak myslím si, že toto je už hľadisko subjektívneho názoru a presvedčenia, ktoré v zásade nemusí mať vplyv na kvalitu daného kroku (čo konieckoncov sám potvrdzujete vetou "nie vždy je vox populi to pravé orechové pre "blaho ľudu". Vox Dei zase nemá "demokratickú legitimitu".")
ad bod nula - úprimne a bez irónie musím povedať, že som sa dobre pobavil na tejto pasáži - áno, máte pravdu (aj keď potom je otázkou ako hlboko do minulosti musíme ísť), napriek tomu si za svojím tvrdením stojím, pretože reálne to v tom čase skutočne bol bod nula - nový systém, nový parlament, nový štát. Nerozumiem úplne, ako myslíte "nedostatok legitimity". Myslím, že k reálnemu obmedzeniu parlamentu ľudom som sa vyjadril v predchádzajúcom bode.
ad "demokratický deficit výkonnej a súdnej moci" podľa nastavených pravidiel hry - aj keď rozumiem, ako to myslíte, stále mám dojem, že ľud má v rukách to, aby zmenil pravidlá fungovania ostatných mocí prostredníctvom parlamentu - ak ľud dá mandát parlamentu na zmenu pravidiel výkonu a kreovania ostatných mocí (ako to urobil v prípade zmeny voľby prezidenta), tak to predsa parlament vykonať môže, čím je zabezpečený (teoreticky) dosah ľudu aj na ostatné moci.
ad "Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo". - v bode pred zvolením prvej SNR platí možnosť, že občania vykonávajú moc priamo, po jej zvolení už platí druhá možnosť, že ju vykonávajú prostredníctvom svojich zástupcov
ad doc. Vozár - pletiete si ma s JUDr. Jozefom Vozárom zo SAVky - http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=1193
ad bod nula - úprimne a bez irónie musím povedať, že som sa dobre pobavil na tejto pasáži - áno, máte pravdu (aj keď potom je otázkou ako hlboko do minulosti musíme ísť), napriek tomu si za svojím tvrdením stojím, pretože reálne to v tom čase skutočne bol bod nula - nový systém, nový parlament, nový štát. Nerozumiem úplne, ako myslíte "nedostatok legitimity". Myslím, že k reálnemu obmedzeniu parlamentu ľudom som sa vyjadril v predchádzajúcom bode.
ad "demokratický deficit výkonnej a súdnej moci" podľa nastavených pravidiel hry - aj keď rozumiem, ako to myslíte, stále mám dojem, že ľud má v rukách to, aby zmenil pravidlá fungovania ostatných mocí prostredníctvom parlamentu - ak ľud dá mandát parlamentu na zmenu pravidiel výkonu a kreovania ostatných mocí (ako to urobil v prípade zmeny voľby prezidenta), tak to predsa parlament vykonať môže, čím je zabezpečený (teoreticky) dosah ľudu aj na ostatné moci.
ad "Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo". - v bode pred zvolením prvej SNR platí možnosť, že občania vykonávajú moc priamo, po jej zvolení už platí druhá možnosť, že ju vykonávajú prostredníctvom svojich zástupcov
ad doc. Vozár - pletiete si ma s JUDr. Jozefom Vozárom zo SAVky - http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=1193
