Protiústavný, nezákonný a nelogický rozsudok. Senát Najvyššieho súdu nabúrava právo občanov na informácie
Peter Wilfling | 04. 05. 2010 | komentárov: 41
Jeden zo senátov Najvyššieho súdu pred niekoľkými dňami doslova šokoval slovenskú verejnosť rozsudkom, v ktorom konštatoval, že na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám nemôžu občania od úradov žiadať sprístupnenie žiadnych dokumentov, zmlúv alebo rozhodnutí. Podľa členiek senátu sudkýň Baricovej, Urbancovej a Krajčovičovej totiž „dokumenty a ich kópie“ nie sú vlastne vôbec „informáciami“. Tento článok uvádza 4 dôvody, prečo je tento rozsudok senátu Najvyššieho súdu jednoznačne protiústavný, nezákonný a nelogický. Ak by sa takýto výklad naozaj začal v praxi používať, občanom a novínárom by sa úplne znemožnil prístup k väčšine informácií, ktoré žiadajú od úradov.
Som s istotou presvedčený, že tento protiústavný, protizákonný a nelogický rozsudok bude Ústavným súdom SR zrušený.
Uplatnenie rozsudku senátu v praxi by úplne paralyzovalo uplatňovanie základného ústavného práva na informácie ako aj zákona o prístupe k informáciám. Úrady by mohli tvrdiť, že občania nemajú právo na sprístupnenie žiadnych dokumentov – teda napríklad žiadnych rozhodnutí, zmlúv, zápisníc, obrazových informácií, obrazových a zvukových záznamov a pod. Zmysel zákona o prístupe k informáciám – možnosť verejnej kontroly úradov a politikov zo strany občanov – a tým aj základné ústavné právo občanov na informácie by boli úplne popreté.
Základnou povinnosťou každého sudcu je vykladať zákony v súlade s ústavnými právami a s hodnotami demokratického štátu tak, aby výklad zákona neporušoval ľudské práva. Sudca nevyhnutne musí mať zvnútornené ústavné hodnoty a ľudské práva a musí ich pri rozhodovaní zohľadňovať, inak sa z neho stáva iba byrokrat. Je zarážajúce, že dotyční sudcovia Najvyššieho súdu SR, ktorí by mali byť pozornými ochrancami základných práv, mohli vydať takýto rozsudok, ktorý úplne popiera základné ústavné právo občanov. Výklad zákona vykonaný trojčlenným senátom Najvyššieho súdu svedčí o tom, že dotyční sudcovia vôbec nezohľadnili ľudské práva ani ústavné hodnoty, ale zákon vykladali iba byrokraticky a bezhodnotovo, nedbajúc na jeho zmysel či súvislosť s inými zákonmi. Tiež je zarážajúce, že sudcovia porušili aj základné zásady výkladu zákonov (napr. zásady jazykového či systematického výkladu), ktoré by mali byť pre každého sudcu samozrejmosťou. Vo vetách z rozsudku senátu najvyššieho súdu, kde členovia senátu zdôvodňujú, že dokumenty a záznamy vlastne nie sú „informáciou“, sa len ťažko dá nájsť nejaká logika. Na tento rozsudok senátu Najvyššieho súdu SR plne platí aj konštatovanie Ústavného súdu Českej republiky, ktorý v známom náleze Pl. ÚS 33/97 uviedol: „Mechanická aplikácia... neuvedomujúca si, a to buď úmyselne, alebo v dôsledku nevzdelanosti, zmysel a účel právnej úpravy, robí z práva nástroj odcudzenia a absurdity.“
Hoci sudcovia všeobecných súdov často nespokojne protestujú, že ústavný súd zasahuje do ich rozhodnutí a častokrát ich rozhodnutia aj zrušuje (pre porušenie ústavných práv občanov), príklad tohto rozsudku senátu Najvyššieho súdu SR ukazuje, že existencia tejto právomoci ústavného súdu je veľmi potrebná. Zdá sa totiž, že mnohí sudcovia všeobecných súdov stále nie sú schopní dostatočne chrániť základné práva občanov.
Venujme sa teraz konkrétnym argumentom senátu najvyššieho súdu:
Konkrétne sa senát v rozsudku odvolal na „Slovník spoločenských vied“, podľa ktorého sa pod informáciou rozumie „správa, údaj a poučenie, ktorú fyzická osoba alebo právnická osoba odovzdáva inej osobe" a „človek ňou získava nové poznanie". Na základe toho prišiel k tomuto záveru: „Vychádzajúc z tejto definície a zo znenia zákona nemožno potom vyvodiť, že informáciou je aj poskytnutie rôznych dokumentov a ich kópií o právnych úkonoch či rokovaniach, čiže napríklad kúpne zmluvy alebo iné zmluvy, zasadnutia kolektívnych orgánov verejnej správy, lebo tieto sú súhrnom množstva údajov a ujednaní rôznej povahy, požívajúcich rôznu ochranu, a to ich poskytnutie tretím osobám, ktoré nie sú subjektami právnych vzťahov založenými týmito uvedenými úkonmi, a nie sú týmito dokumentami osobne dotknuté priamo. ... Z hľadiska týchto teoretických východísk bolo treba posúdiť aj danú vec. ... Žiadosť žalobcu o poskytnutie zvukového záznamu z rokovania vlády prípadne jeho prepisu nemá charakter informácie...“.
Tento názor dotyčných sudcov Najvyššieho súdu je jednoznačne nezákonný, protiústavný a nelogický z týchto 4 dôvodov:
1. Členovia senátu vôbec nerešpektovali znenie zákona o slobode informácií, z ktorého jednoznačne vyplýva, že informáciou sú aj celé dokumenty
Zo zákona o slobode informácií jednoznačne vyplýva, že „informáciou“ sú aj celé dokumenty alebo ich kópie (napr. zmluvy, zápisnice, rozhodnutia, nákresy, záznamy, obrazové dokumenty a pod.). Tento význam pojmu „informácia” vyplýva z kontextu ustanovení zákona (ide o tzv. kontextuálnu definíciu). Ustanovenie § 5 zákona o slobode informácií stanovuje, že povinne zverejňovanými „informáciami“ sú aj celé dokumenty – napríklad zápisnice zo schôdzí parlamentu, texty schválených zákonov, materiály predložené na rokovanie vlády, uznesenia vlády alebo materiály programového a koncepčného charakteru. A ustanovenie § 16 zákona o slobode informácií výslovne počíta s tým, že na základe zákona je možné občanom sprístupniť informácie vo forme kópií „predlôh s požadovanými informáciami” (§ 16 ods. 1) alebo kópií „zo spisov a z dokumentácie” (§ 16 ods. 8) - t. j. celých dokumentov. Ako teda môže senát tvrdiť, že zo zákona o slobode informácií vyplýva, že dokumenty nie sú „informáciami“?
Navyše, odvolávanie sa senátu na definíciu pojmu „informácia“ v „Slovníku spoločenských vied“ je absolútne neudržateľné. Podľa právnej teórie musí jazykový výklad zákonných pojmov zohľadňovať aj situáciu, kedy sa ustanovenie právneho predpisu týka oblasti, kde sa používajú špeciálne pojmy – vtedy sa pojmy musia vykladať v ich špeciálnom význame a nie v ich význame pri bežnom používaní jazyka. (Pozri napr. MacCormick, N. – Summers, R.: Interpretation and Justification, s. 512 – 513. In: MacCormick, D. N. – Summers, R (eds.).: Interpreting Statutes. A Comparative Study. Aldershot: Dartmouth, 1991.) Pri výklade zákona o slobode informácií niet žiadneho dôvodu význam pojmu „informácia“ redukovať iba význam, ktorý je vymedzený v „Slovníku spoločenských vied“. Pojem „informácia“ používaný v zákone o slobode informácií je právnym pojmom, ktorého význam môže byť odlišný od významu používaného v bežnom hovorovom jazyku (porov. Knapp, V.: Teorie práva. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 122.). Pri výklade pojmu nachádzajúceho sa v zákone treba vždy zohľadniť aj účel zákona, nadväznosť zákona na iné zákony, ústavné práva a hodnoty zakotvené v ústave a právne predpisy Európskej únie. Preto spoľahnutie sa výlučne na význam pojmu „informácia“ vymedzený v „Slovníku spoločenských vied“, je porušením všeobecne uznávaných zásad výkladu zákonov.
Povinnosťou sudcu pri výklade zákonných pojmov je tieto pojmy vykladať tak, aby bola zachovaná bezrozpornosť právneho poriadku a aby sa rešpektovalo miesto určitého zákona medzi ostatnými zákonmi a ich vzájomná súvislosť a nadväznosť. Zákon o slobode informácií v § 8 stanovuje, že „ak požadovaná informácia tvorí utajovanú skutočnosť podľa osobitného zákona... povinná osoba ju nesprístupní“. Ustanovenie § 2 písm. b) zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností výslovne stanovuje, že „informácia“ je „obsah písomnosti, nákresu, výkresu, mapy, fotografie, grafu alebo iného záznamu, obsah ústneho vyjadrenia alebo obsah elektrického, elektromagnetického, elektronického alebo iného fyzikálneho transportného média“. Z toho vyplýva, že „informáciou“ podľa zákona o slobode informácií (ktorá tvorí utajovanú skutočnosť) môže byť aj „obsah písomnosti“ či „obsah iného záznamu“.
Možno ešte spomenúť, že aj Najvyšší správny súd ČR v rozsudku 6 As 40/2004 zo dňa 25. augusta 2005 uviedol: „Nejvyšší správní soud považuje žádost o kopii zápisů ze schůze rady města, jak byla stěžovatelkou podána, za jednoznačnou žádost o informace v těchto zápisech obsaženou; ... Pokud stěžovatelka požadovala kopie zápisů jako celek, pak nevyloučila žádný z údajů v něm obsažených jako takový, který nepožaduje. ...rovněž pochyby žalované o tom, že žádost o kopii určité listiny vzešlé z činnosti orgánu obce není žádostí o informaci o skutečnostech v nich obsažených, nejsou důvodné. Jak by asi měla taková žádost vypadat za situace, kdy občan obce ani neví, co bylo na programu schůze rady obce?"
Členovia senátu Najvyššieho súdu teda nezohľadnili jednoznačné znenie samotného zákona o slobode informácií a nerešpektovali základné zásady výkladu zákonov.
2. Argumentácia členov senátu Najvyššieho súdu je nelogická a nezrozumiteľná
Argumentácia členov senátu, že dokument alebo záznam nie je „informácia“, je nelogická a nezrozumiteľná. Najprv senát Najvyššieho súdu tvrdí, že podľa Slovníka spoločenských vied „informáciou“ je „správa“ alebo „údaj“, ktorú osoba odovzdáva inej osobe. A následne senát zrazu tvrdí, že z tejto skutočnosti a zo znenia zákona údajne vyplýva, že informáciou nie je „poskytnutie rôznych dokumentov“. Ako mohli sudcovia dospieť k záveru, že dokument nie je „informáciou“? Vysvetlenie, prečo by „dokument“ nemohol byť „správou, ktorú osoba odovzdáva inej osobe“, úplne absentuje. Senát svoju úvahu vôbec nevysvetľuje, podľa môjho názoru aj preto, lebo takáto úvaha je neobhájiteľná. Ide o nelogický záver.
Navyše, ak dokument alebo záznam (zvukový či obrazový) nie je podľa senátu Najvyššieho súdu informáciou, nie je vôbec jasné, čo teda podľa senátu je vlastne „informácia“. Ak chcú občania získať informácie o činnosti štátnych orgánov, čo si teda majú pýtať, ak nie dokumenty, listiny, súbory alebo záznamy? Každá informácia, aj jednotlivá informácia je totiž zachytená na nejakom nosiči informácie – napr. dokumente resp. zázname. Ak chcú občania zistiť, či zmluva alebo rozhodnutie štátneho orgánu nie sú nevýhodné alebo protizákonné, a ak chcú poznať obsah zmluvy či rozhodnutia, čo si majú od štátneho orgánu pýtať, ak nie kópiu tejto zmluvy alebo rozhodnutia? Ak chcú občania poznať obsah zmluvy uzavretej medzi štátom a podnikateľom a kotrolovať, či náhodou zmluva nie je nevýhodná, čo majú požadovať ak nie kópiu tejto zmluvy (z ktorej budú samozrejme vylúčené chránené informácie). A ak občan presne nevie, aké informácie sú obsahom zmluvy, ale chce ich poznať, čo si má teda žiadať, keď obsah zmluvy nepozná? Ak senát Najvyššieho súdu nepripúšťa, že by bolo možné žiadať o sprístupnenie kópie dokumentu, požaduje od občana niečo nesplniteľné – aby presne označil informáciu, ktorú však občan nepozná a ktorú chce práve svojou žiadosťou o kópiu dokumentu získať. Absurditu takéhoto prístupu výstižne komentoval aj český Najvyšší správny súd vo vyššie citovanom rozsudku 6 As 40/2004, kde uviedol: „Pokud stěžovatelka požadovala kopie zápisů jako celek, pak nevyloučila žádný z údajů v něm obsažených jako takový, který nepožaduje. ...rovněž pochyby žalované o tom, že žádost o kopii určité listiny vzešlé z činnosti orgánu obce není žádostí o informaci o skutečnostech v nich obsažených, nejsou důvodné. Jak by asi měla taková žádost vypadat za situace, kdy občan obce ani neví, co bylo na programu schůze rady obce?“
Ústavný súd SR takéto závery súdov označuje za „svojvoľné“ (arbitrárne) a „zjavne neodôvodnené“ a zrušuje takéto rozhodnutia súdov pre ich protiústavnosť.
3. Členovia senátu nerešpektovali povinnosť vykladať zákon tak, aby neboli porušené ľudské práva
Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad všetkých zákonov musí byť v súlade s ústavou. Ústavný súd SR uvádza: „Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak ... prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinnév pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou ... garantovaných základných práv a slobôd...” (napr. rozhodnutia II. ÚS 148/06, III. ÚS 348/06, IV. ÚS 209/07, podobne aj I. ÚS 252/07).
Členovia senátu Najvyššieho súdu SR však túto povinnosť nerešpektovali. Zákon o slobode informácií vyložili tak, že popreli ústavné právo občanov na prístup k informáciám, ktoré vyplýva z čl. 26 Ústavy SR.
Právo na informácie je základným právom, bez ktorého nie je existencia skutočného demokratického zriadenia možná. Umožňuje občanom vytvoriť si názor o konaní politikov a verejných činiteľov, o činnosti úradov a o stave spoločnosti, štátu či obce. Informácie sú nazývané aj „kyslíkom demokracie“. Prístup k pravdivým, včasným a úplným informáciám je nevyhnutnou podmienkou toho, aby rozhodovanie občanov vo voľbách malo zmysel. Len informovaní občania môžu skutočne rozhodovať a kontrolovať verejnú moc alebo používanie verejných financií. Prístup k informáciám prispieva aj k dobrému a zodpovednému fungovaniu verejnej správy, znižuje riziko korupcie a zároveň posilňuje dôveru občanov v štát a jeho orgány. Ak by občania by nemali prístup k dokumentom, zmluvám, rozhodnutiam, zápisniciam alebo záznamom pochádzajúcim z činnosti úradov a politikov, základné ústavné právo na informácie by bolo úplne popreté.
Skutočnosť, že aj informácie zachytené na zvukovom zázname, sú „informáciou“, jednoznačne potvrdil aj Ústavný súd SR. Podľa nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 57/00 súčasťou práva na informácie je prijímanie informácií, pričom „prijímanie informácií je získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná. Získanie informácie sa môže uskutočňovať tak zmyslovými orgánmi, ako aj rôznymi technickými prostriedkami, akými sú za súčasného stavu zvukové, obrazové, ako aj zvukovo-obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek iným spôsobom“. Ústavný súd SR vo vacerých rozhodnutiach rozhodol, že orgány verejnej moci (napr. polícia alebo súdy) tým, že zabránili občanovi vyhotovovať si zvukový alebo obrazový záznam z prebiehajúcej udalosti, porušili jeho právo na prijímanie informácií (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR II. ÚS 44/00, II. ÚS 28/96., II. ÚS 7/00, III. ÚS 169/03). Z toho jednoznačne vyplýva, že vyhotovením zvukového alebo obrazového záznamu sa „informácie“ získavajú do dispozičnej sféry osoby a teda obsah zvukového alebo obrazového záznamu je tiež „informácia“. Senát najvyššieho súdu bol povinný rešpektovať ústavný význam pojmu „informácia“, z ktorého vyplýva, že „informáciou“ je aj obsah zvukového alebo obrazového záznamu.
Keď sa pozrieme do Českej republiky, vidíme, že rozhodnutia náprotivku slovenského Najvyššieho súdu – českého Najvyššieho správneho súdu – sú čo sa týka výkladu pojmu „informácia“ neporovnateľne logickejšie. Český súd si je na rozdiel od členov senátu slovenského Najvyššieho súdu vedomý aj povinnosti zohľadňovať ľudské práva.
Najvyšší správny súd ČR v rozsudku 5 A 119/2001 uviedol: „Tím, že je zákon o svobodném přístupu k informacím realizací čl. 17 odst. 5 Listiny základních práv a svobod, musí totiž jeho výklad v zájmu ústavní konformity podléhat všem zásadám, kterými se řídí obecně výklad ústavně chráněných základních práv. Je proto nutno zvolit takový výklad pojmu „informace“, který ve svých důsledcích fakticky nezužuje rozsah ústavně zaručených práv, protože v opačném případě by se orgán aplikující právo dostal do rozporu jednak s obecnou zásadou výkladu ve prospěch práv a svobod a jednak do rozporu s příkazem šetření smyslu práv a nezneužívání možných omezení, který je obsažen v čl. 4 odst. 4 Listiny základních práv a svobod.“
Najvyšší správny súd ČR v rozsudku 1 As 17/2008, v ktorom zrušil rozsudok Mestského súdu v Prahe, uviedol: „Městský soud lpí na důsledném jazykovém výkladu tohoto ustanovení a zdůrazňuje, že nelze poskytnout listinu, nýbrž obsah. Soud však mechanicky ztotožnil pojem obsah s pojmem výtah, shrnutí, převyprávění či résumé. Jestliže se městský soud ubíral směrem rozlišování mezi formou a obsahem, pak jediný formálně správný závěr je, že forma je psaná (listina), a obsah je text v celé své celistvosti včetně eventuálních na listině zachycených grafických prvků... Právo na informace se řadí mezi politická práva jednotlivců. Jeho smyslem je kontrola činnosti veřejné správy (resp. tzv. povinných osob), mimo jiné též kontrola vynakládání veřejných prostředků a hospodaření s veřejným majetkem. ... Právní názor městského soudu a žalovaného porušuje ústavně zaručené právo stěžovatelky na poskytnutí informací; navíc se příčí účelu tohoto práva, jakož i zákona o svobodném přístupu k informacím, kterým je umožnění laické kontroly výkonu veřejné moci a nakládání s veřejným majetkem. V daném případě je v souladu s ústavou a komunitárním právem pouze takový výklad pojmu informace, dle něhož se informací rozumí veškerý textový (příp. i grafický) obsah předmětných listin (nájemních smluv). Zhotovení kopií listin (nájemních smluv) je tak v podstatě jediným racionálním prostředkem zpřístupnění požadovaných informací jejich žadateli.“
4. Členovia senátu nerešpektovali povinnosť vykladať zákon tak, aby nebolo porušené európske právo
Skutočnosť, že aj dokumenty a záznamy sú „informáciou“, vyplýva aj zo smerníc Európskej únie. Konkrétne ide o smernicu 2003/4/ES o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí a smernicu 2003/98/ES o opakovanom použití informácií verejného sektora.
Podľa čl. 2 ods. 1 smernice 2003/4/ES o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí „"informácie o životnom prostredí" sú akékoľvek informácie v písomnej, vizuálnej, zvukovej, elektronickej alebo ľubovoľnej inej forme...“. Podľa čl. 2 ods. 3 smernice 2003/98/ES o opakovanom použití informácií verejného sektora je dokumentom „každý obsah bez ohľadu na nosič tohto obsahu (na papieri alebo v elektronickej forme, alebo ako zvukový, vizuálny alebo audiovizuálny záznam)” alebo „akákoľvek časť takého obsahu”. Podľa ods. 16 preambuly smernice 2003/98/ES „Verejné sprístupnenie všetkých všeobecne dostupných dokumentov, ktoré má v držbe verejný sektor – týkajúcich sa nielen politických postupov ale aj právnych a a správnych postupov – je základným nástrojom rozšírenia práva na vedomosti, ktoré je základným princípom demokracie.“
Podľa prílohy k zákonu o slobode informácií je tento zákon prebratím (transpozícou resp. vykonaním) týchto smerníc. Súdy a iné orgány verejnej moci majú právnu povinnosť vykladať vnútroštátne zákony v súlade so smernicami Európskej únie. Pojem „informácia” je teda vzhľadom na účinok smerníc Európskej únie potrebné vykladať tak, že zahŕňa aj celé dokumenty či záznamy. (K povinnosti vykladať zákony v súlade so smernicami pozri bližšie napr. Procházka, R. – Čorba, J.: Právo Európskej únie. Vybrané otázky pre právnu prax. Žilina: Poradca podnikateľa, spol. s r. o., 2007, s. 90 – 94.)
Z iných medzinárodných dokumentov možo spomenúť čl. 2 písm. b) Dohovoru Rady Európy o prístupe k verejným dokumentom, podľa ktorého „verejný dokument“ znamená „všetky informácie zaznamenané v akejkoľvek forme, vytvorené alebo obdržané a držané orgánmi verejnej moci“.
Som s istotou presvedčený, že tento protiústavný, protizákonný a nelogický rozsudok bude Ústavným súdom SR zrušený.Uplatnenie rozsudku senátu v praxi by úplne paralyzovalo uplatňovanie základného ústavného práva na informácie ako aj zákona o prístupe k informáciám. Úrady by mohli tvrdiť, že občania nemajú právo na sprístupnenie žiadnych dokumentov – teda napríklad žiadnych rozhodnutí, zmlúv, zápisníc, obrazových informácií, obrazových a zvukových záznamov a pod. Zmysel zákona o prístupe k informáciám – možnosť verejnej kontroly úradov a politikov zo strany občanov – a tým aj základné ústavné právo občanov na informácie by boli úplne popreté.
Základnou povinnosťou každého sudcu je vykladať zákony v súlade s ústavnými právami a s hodnotami demokratického štátu tak, aby výklad zákona neporušoval ľudské práva. Sudca nevyhnutne musí mať zvnútornené ústavné hodnoty a ľudské práva a musí ich pri rozhodovaní zohľadňovať, inak sa z neho stáva iba byrokrat. Je zarážajúce, že dotyční sudcovia Najvyššieho súdu SR, ktorí by mali byť pozornými ochrancami základných práv, mohli vydať takýto rozsudok, ktorý úplne popiera základné ústavné právo občanov. Výklad zákona vykonaný trojčlenným senátom Najvyššieho súdu svedčí o tom, že dotyční sudcovia vôbec nezohľadnili ľudské práva ani ústavné hodnoty, ale zákon vykladali iba byrokraticky a bezhodnotovo, nedbajúc na jeho zmysel či súvislosť s inými zákonmi. Tiež je zarážajúce, že sudcovia porušili aj základné zásady výkladu zákonov (napr. zásady jazykového či systematického výkladu), ktoré by mali byť pre každého sudcu samozrejmosťou. Vo vetách z rozsudku senátu najvyššieho súdu, kde členovia senátu zdôvodňujú, že dokumenty a záznamy vlastne nie sú „informáciou“, sa len ťažko dá nájsť nejaká logika. Na tento rozsudok senátu Najvyššieho súdu SR plne platí aj konštatovanie Ústavného súdu Českej republiky, ktorý v známom náleze Pl. ÚS 33/97 uviedol: „Mechanická aplikácia... neuvedomujúca si, a to buď úmyselne, alebo v dôsledku nevzdelanosti, zmysel a účel právnej úpravy, robí z práva nástroj odcudzenia a absurdity.“
Hoci sudcovia všeobecných súdov často nespokojne protestujú, že ústavný súd zasahuje do ich rozhodnutí a častokrát ich rozhodnutia aj zrušuje (pre porušenie ústavných práv občanov), príklad tohto rozsudku senátu Najvyššieho súdu SR ukazuje, že existencia tejto právomoci ústavného súdu je veľmi potrebná. Zdá sa totiž, že mnohí sudcovia všeobecných súdov stále nie sú schopní dostatočne chrániť základné práva občanov.
Venujme sa teraz konkrétnym argumentom senátu najvyššieho súdu:
Konkrétne sa senát v rozsudku odvolal na „Slovník spoločenských vied“, podľa ktorého sa pod informáciou rozumie „správa, údaj a poučenie, ktorú fyzická osoba alebo právnická osoba odovzdáva inej osobe" a „človek ňou získava nové poznanie". Na základe toho prišiel k tomuto záveru: „Vychádzajúc z tejto definície a zo znenia zákona nemožno potom vyvodiť, že informáciou je aj poskytnutie rôznych dokumentov a ich kópií o právnych úkonoch či rokovaniach, čiže napríklad kúpne zmluvy alebo iné zmluvy, zasadnutia kolektívnych orgánov verejnej správy, lebo tieto sú súhrnom množstva údajov a ujednaní rôznej povahy, požívajúcich rôznu ochranu, a to ich poskytnutie tretím osobám, ktoré nie sú subjektami právnych vzťahov založenými týmito uvedenými úkonmi, a nie sú týmito dokumentami osobne dotknuté priamo. ... Z hľadiska týchto teoretických východísk bolo treba posúdiť aj danú vec. ... Žiadosť žalobcu o poskytnutie zvukového záznamu z rokovania vlády prípadne jeho prepisu nemá charakter informácie...“.
Tento názor dotyčných sudcov Najvyššieho súdu je jednoznačne nezákonný, protiústavný a nelogický z týchto 4 dôvodov:
1. Členovia senátu vôbec nerešpektovali znenie zákona o slobode informácií, z ktorého jednoznačne vyplýva, že informáciou sú aj celé dokumenty
Zo zákona o slobode informácií jednoznačne vyplýva, že „informáciou“ sú aj celé dokumenty alebo ich kópie (napr. zmluvy, zápisnice, rozhodnutia, nákresy, záznamy, obrazové dokumenty a pod.). Tento význam pojmu „informácia” vyplýva z kontextu ustanovení zákona (ide o tzv. kontextuálnu definíciu). Ustanovenie § 5 zákona o slobode informácií stanovuje, že povinne zverejňovanými „informáciami“ sú aj celé dokumenty – napríklad zápisnice zo schôdzí parlamentu, texty schválených zákonov, materiály predložené na rokovanie vlády, uznesenia vlády alebo materiály programového a koncepčného charakteru. A ustanovenie § 16 zákona o slobode informácií výslovne počíta s tým, že na základe zákona je možné občanom sprístupniť informácie vo forme kópií „predlôh s požadovanými informáciami” (§ 16 ods. 1) alebo kópií „zo spisov a z dokumentácie” (§ 16 ods. 8) - t. j. celých dokumentov. Ako teda môže senát tvrdiť, že zo zákona o slobode informácií vyplýva, že dokumenty nie sú „informáciami“?
Navyše, odvolávanie sa senátu na definíciu pojmu „informácia“ v „Slovníku spoločenských vied“ je absolútne neudržateľné. Podľa právnej teórie musí jazykový výklad zákonných pojmov zohľadňovať aj situáciu, kedy sa ustanovenie právneho predpisu týka oblasti, kde sa používajú špeciálne pojmy – vtedy sa pojmy musia vykladať v ich špeciálnom význame a nie v ich význame pri bežnom používaní jazyka. (Pozri napr. MacCormick, N. – Summers, R.: Interpretation and Justification, s. 512 – 513. In: MacCormick, D. N. – Summers, R (eds.).: Interpreting Statutes. A Comparative Study. Aldershot: Dartmouth, 1991.) Pri výklade zákona o slobode informácií niet žiadneho dôvodu význam pojmu „informácia“ redukovať iba význam, ktorý je vymedzený v „Slovníku spoločenských vied“. Pojem „informácia“ používaný v zákone o slobode informácií je právnym pojmom, ktorého význam môže byť odlišný od významu používaného v bežnom hovorovom jazyku (porov. Knapp, V.: Teorie práva. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 122.). Pri výklade pojmu nachádzajúceho sa v zákone treba vždy zohľadniť aj účel zákona, nadväznosť zákona na iné zákony, ústavné práva a hodnoty zakotvené v ústave a právne predpisy Európskej únie. Preto spoľahnutie sa výlučne na význam pojmu „informácia“ vymedzený v „Slovníku spoločenských vied“, je porušením všeobecne uznávaných zásad výkladu zákonov.
Povinnosťou sudcu pri výklade zákonných pojmov je tieto pojmy vykladať tak, aby bola zachovaná bezrozpornosť právneho poriadku a aby sa rešpektovalo miesto určitého zákona medzi ostatnými zákonmi a ich vzájomná súvislosť a nadväznosť. Zákon o slobode informácií v § 8 stanovuje, že „ak požadovaná informácia tvorí utajovanú skutočnosť podľa osobitného zákona... povinná osoba ju nesprístupní“. Ustanovenie § 2 písm. b) zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností výslovne stanovuje, že „informácia“ je „obsah písomnosti, nákresu, výkresu, mapy, fotografie, grafu alebo iného záznamu, obsah ústneho vyjadrenia alebo obsah elektrického, elektromagnetického, elektronického alebo iného fyzikálneho transportného média“. Z toho vyplýva, že „informáciou“ podľa zákona o slobode informácií (ktorá tvorí utajovanú skutočnosť) môže byť aj „obsah písomnosti“ či „obsah iného záznamu“.
Možno ešte spomenúť, že aj Najvyšší správny súd ČR v rozsudku 6 As 40/2004 zo dňa 25. augusta 2005 uviedol: „Nejvyšší správní soud považuje žádost o kopii zápisů ze schůze rady města, jak byla stěžovatelkou podána, za jednoznačnou žádost o informace v těchto zápisech obsaženou; ... Pokud stěžovatelka požadovala kopie zápisů jako celek, pak nevyloučila žádný z údajů v něm obsažených jako takový, který nepožaduje. ...rovněž pochyby žalované o tom, že žádost o kopii určité listiny vzešlé z činnosti orgánu obce není žádostí o informaci o skutečnostech v nich obsažených, nejsou důvodné. Jak by asi měla taková žádost vypadat za situace, kdy občan obce ani neví, co bylo na programu schůze rady obce?"
Členovia senátu Najvyššieho súdu teda nezohľadnili jednoznačné znenie samotného zákona o slobode informácií a nerešpektovali základné zásady výkladu zákonov.
2. Argumentácia členov senátu Najvyššieho súdu je nelogická a nezrozumiteľná
Argumentácia členov senátu, že dokument alebo záznam nie je „informácia“, je nelogická a nezrozumiteľná. Najprv senát Najvyššieho súdu tvrdí, že podľa Slovníka spoločenských vied „informáciou“ je „správa“ alebo „údaj“, ktorú osoba odovzdáva inej osobe. A následne senát zrazu tvrdí, že z tejto skutočnosti a zo znenia zákona údajne vyplýva, že informáciou nie je „poskytnutie rôznych dokumentov“. Ako mohli sudcovia dospieť k záveru, že dokument nie je „informáciou“? Vysvetlenie, prečo by „dokument“ nemohol byť „správou, ktorú osoba odovzdáva inej osobe“, úplne absentuje. Senát svoju úvahu vôbec nevysvetľuje, podľa môjho názoru aj preto, lebo takáto úvaha je neobhájiteľná. Ide o nelogický záver.
Navyše, ak dokument alebo záznam (zvukový či obrazový) nie je podľa senátu Najvyššieho súdu informáciou, nie je vôbec jasné, čo teda podľa senátu je vlastne „informácia“. Ak chcú občania získať informácie o činnosti štátnych orgánov, čo si teda majú pýtať, ak nie dokumenty, listiny, súbory alebo záznamy? Každá informácia, aj jednotlivá informácia je totiž zachytená na nejakom nosiči informácie – napr. dokumente resp. zázname. Ak chcú občania zistiť, či zmluva alebo rozhodnutie štátneho orgánu nie sú nevýhodné alebo protizákonné, a ak chcú poznať obsah zmluvy či rozhodnutia, čo si majú od štátneho orgánu pýtať, ak nie kópiu tejto zmluvy alebo rozhodnutia? Ak chcú občania poznať obsah zmluvy uzavretej medzi štátom a podnikateľom a kotrolovať, či náhodou zmluva nie je nevýhodná, čo majú požadovať ak nie kópiu tejto zmluvy (z ktorej budú samozrejme vylúčené chránené informácie). A ak občan presne nevie, aké informácie sú obsahom zmluvy, ale chce ich poznať, čo si má teda žiadať, keď obsah zmluvy nepozná? Ak senát Najvyššieho súdu nepripúšťa, že by bolo možné žiadať o sprístupnenie kópie dokumentu, požaduje od občana niečo nesplniteľné – aby presne označil informáciu, ktorú však občan nepozná a ktorú chce práve svojou žiadosťou o kópiu dokumentu získať. Absurditu takéhoto prístupu výstižne komentoval aj český Najvyšší správny súd vo vyššie citovanom rozsudku 6 As 40/2004, kde uviedol: „Pokud stěžovatelka požadovala kopie zápisů jako celek, pak nevyloučila žádný z údajů v něm obsažených jako takový, který nepožaduje. ...rovněž pochyby žalované o tom, že žádost o kopii určité listiny vzešlé z činnosti orgánu obce není žádostí o informaci o skutečnostech v nich obsažených, nejsou důvodné. Jak by asi měla taková žádost vypadat za situace, kdy občan obce ani neví, co bylo na programu schůze rady obce?“
Ústavný súd SR takéto závery súdov označuje za „svojvoľné“ (arbitrárne) a „zjavne neodôvodnené“ a zrušuje takéto rozhodnutia súdov pre ich protiústavnosť.
3. Členovia senátu nerešpektovali povinnosť vykladať zákon tak, aby neboli porušené ľudské práva
Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad všetkých zákonov musí byť v súlade s ústavou. Ústavný súd SR uvádza: „Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak ... prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinnév pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou ... garantovaných základných práv a slobôd...” (napr. rozhodnutia II. ÚS 148/06, III. ÚS 348/06, IV. ÚS 209/07, podobne aj I. ÚS 252/07).
Členovia senátu Najvyššieho súdu SR však túto povinnosť nerešpektovali. Zákon o slobode informácií vyložili tak, že popreli ústavné právo občanov na prístup k informáciám, ktoré vyplýva z čl. 26 Ústavy SR.
Právo na informácie je základným právom, bez ktorého nie je existencia skutočného demokratického zriadenia možná. Umožňuje občanom vytvoriť si názor o konaní politikov a verejných činiteľov, o činnosti úradov a o stave spoločnosti, štátu či obce. Informácie sú nazývané aj „kyslíkom demokracie“. Prístup k pravdivým, včasným a úplným informáciám je nevyhnutnou podmienkou toho, aby rozhodovanie občanov vo voľbách malo zmysel. Len informovaní občania môžu skutočne rozhodovať a kontrolovať verejnú moc alebo používanie verejných financií. Prístup k informáciám prispieva aj k dobrému a zodpovednému fungovaniu verejnej správy, znižuje riziko korupcie a zároveň posilňuje dôveru občanov v štát a jeho orgány. Ak by občania by nemali prístup k dokumentom, zmluvám, rozhodnutiam, zápisniciam alebo záznamom pochádzajúcim z činnosti úradov a politikov, základné ústavné právo na informácie by bolo úplne popreté.
Skutočnosť, že aj informácie zachytené na zvukovom zázname, sú „informáciou“, jednoznačne potvrdil aj Ústavný súd SR. Podľa nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 57/00 súčasťou práva na informácie je prijímanie informácií, pričom „prijímanie informácií je získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná. Získanie informácie sa môže uskutočňovať tak zmyslovými orgánmi, ako aj rôznymi technickými prostriedkami, akými sú za súčasného stavu zvukové, obrazové, ako aj zvukovo-obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek iným spôsobom“. Ústavný súd SR vo vacerých rozhodnutiach rozhodol, že orgány verejnej moci (napr. polícia alebo súdy) tým, že zabránili občanovi vyhotovovať si zvukový alebo obrazový záznam z prebiehajúcej udalosti, porušili jeho právo na prijímanie informácií (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR II. ÚS 44/00, II. ÚS 28/96., II. ÚS 7/00, III. ÚS 169/03). Z toho jednoznačne vyplýva, že vyhotovením zvukového alebo obrazového záznamu sa „informácie“ získavajú do dispozičnej sféry osoby a teda obsah zvukového alebo obrazového záznamu je tiež „informácia“. Senát najvyššieho súdu bol povinný rešpektovať ústavný význam pojmu „informácia“, z ktorého vyplýva, že „informáciou“ je aj obsah zvukového alebo obrazového záznamu.
Keď sa pozrieme do Českej republiky, vidíme, že rozhodnutia náprotivku slovenského Najvyššieho súdu – českého Najvyššieho správneho súdu – sú čo sa týka výkladu pojmu „informácia“ neporovnateľne logickejšie. Český súd si je na rozdiel od členov senátu slovenského Najvyššieho súdu vedomý aj povinnosti zohľadňovať ľudské práva.
Najvyšší správny súd ČR v rozsudku 5 A 119/2001 uviedol: „Tím, že je zákon o svobodném přístupu k informacím realizací čl. 17 odst. 5 Listiny základních práv a svobod, musí totiž jeho výklad v zájmu ústavní konformity podléhat všem zásadám, kterými se řídí obecně výklad ústavně chráněných základních práv. Je proto nutno zvolit takový výklad pojmu „informace“, který ve svých důsledcích fakticky nezužuje rozsah ústavně zaručených práv, protože v opačném případě by se orgán aplikující právo dostal do rozporu jednak s obecnou zásadou výkladu ve prospěch práv a svobod a jednak do rozporu s příkazem šetření smyslu práv a nezneužívání možných omezení, který je obsažen v čl. 4 odst. 4 Listiny základních práv a svobod.“
Najvyšší správny súd ČR v rozsudku 1 As 17/2008, v ktorom zrušil rozsudok Mestského súdu v Prahe, uviedol: „Městský soud lpí na důsledném jazykovém výkladu tohoto ustanovení a zdůrazňuje, že nelze poskytnout listinu, nýbrž obsah. Soud však mechanicky ztotožnil pojem obsah s pojmem výtah, shrnutí, převyprávění či résumé. Jestliže se městský soud ubíral směrem rozlišování mezi formou a obsahem, pak jediný formálně správný závěr je, že forma je psaná (listina), a obsah je text v celé své celistvosti včetně eventuálních na listině zachycených grafických prvků... Právo na informace se řadí mezi politická práva jednotlivců. Jeho smyslem je kontrola činnosti veřejné správy (resp. tzv. povinných osob), mimo jiné též kontrola vynakládání veřejných prostředků a hospodaření s veřejným majetkem. ... Právní názor městského soudu a žalovaného porušuje ústavně zaručené právo stěžovatelky na poskytnutí informací; navíc se příčí účelu tohoto práva, jakož i zákona o svobodném přístupu k informacím, kterým je umožnění laické kontroly výkonu veřejné moci a nakládání s veřejným majetkem. V daném případě je v souladu s ústavou a komunitárním právem pouze takový výklad pojmu informace, dle něhož se informací rozumí veškerý textový (příp. i grafický) obsah předmětných listin (nájemních smluv). Zhotovení kopií listin (nájemních smluv) je tak v podstatě jediným racionálním prostředkem zpřístupnění požadovaných informací jejich žadateli.“
4. Členovia senátu nerešpektovali povinnosť vykladať zákon tak, aby nebolo porušené európske právo
Skutočnosť, že aj dokumenty a záznamy sú „informáciou“, vyplýva aj zo smerníc Európskej únie. Konkrétne ide o smernicu 2003/4/ES o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí a smernicu 2003/98/ES o opakovanom použití informácií verejného sektora.
Podľa čl. 2 ods. 1 smernice 2003/4/ES o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí „"informácie o životnom prostredí" sú akékoľvek informácie v písomnej, vizuálnej, zvukovej, elektronickej alebo ľubovoľnej inej forme...“. Podľa čl. 2 ods. 3 smernice 2003/98/ES o opakovanom použití informácií verejného sektora je dokumentom „každý obsah bez ohľadu na nosič tohto obsahu (na papieri alebo v elektronickej forme, alebo ako zvukový, vizuálny alebo audiovizuálny záznam)” alebo „akákoľvek časť takého obsahu”. Podľa ods. 16 preambuly smernice 2003/98/ES „Verejné sprístupnenie všetkých všeobecne dostupných dokumentov, ktoré má v držbe verejný sektor – týkajúcich sa nielen politických postupov ale aj právnych a a správnych postupov – je základným nástrojom rozšírenia práva na vedomosti, ktoré je základným princípom demokracie.“
Podľa prílohy k zákonu o slobode informácií je tento zákon prebratím (transpozícou resp. vykonaním) týchto smerníc. Súdy a iné orgány verejnej moci majú právnu povinnosť vykladať vnútroštátne zákony v súlade so smernicami Európskej únie. Pojem „informácia” je teda vzhľadom na účinok smerníc Európskej únie potrebné vykladať tak, že zahŕňa aj celé dokumenty či záznamy. (K povinnosti vykladať zákony v súlade so smernicami pozri bližšie napr. Procházka, R. – Čorba, J.: Právo Európskej únie. Vybrané otázky pre právnu prax. Žilina: Poradca podnikateľa, spol. s r. o., 2007, s. 90 – 94.)
Z iných medzinárodných dokumentov možo spomenúť čl. 2 písm. b) Dohovoru Rady Európy o prístupe k verejným dokumentom, podľa ktorého „verejný dokument“ znamená „všetky informácie zaznamenané v akejkoľvek forme, vytvorené alebo obdržané a držané orgánmi verejnej moci“.
Súvisiace články
Kto má záujem, nech sa prihlási (písomne, prosím)Vážený pán Bin Ládin, zasielame vám požadované informácie...Vedľajší účastník v konaní o sťažnosti fyzických a právnických osôb pred Ústavným súdom SRKto ustráži ochrancu ústavnosti?Dotknutá verejnosť pri ochrane životného prostredia podľa generálnej advokátky ESD Články autora
Návrhy ministerstva spravodlivosti na zmeny v súdnictvePripomienkujte návrh na zverejňovanie súdnych rozhodnutíProgramové tézy budúcej vlády v oblasti súdnictva a spravodlivostiÚstavný súd by mal racionálne argumentovať a občania racionálne uvažovaťRozhodnutie do učebníc ústavného práva: Mészárosov senát Ústavného súdu rozhodol, že médiá mali právo kritizovať sudcu
roro | 04. 05. 2010 21:18:22
// Reagovať
jednoznačný nesuhlas s článkom
v prvom rade treba uviesť, že úlohou súdov nie je rozhodovať tak ako to chce alebo si predstvavuje pán Wilfling. ďalej ma zarazilo, že pán Wilifing je názoru, že právo na informácie patrí medzi základné ľudské práva a slobody. podľa ústavy sr nie je právo na informácie základným ľudským právom, ale ide o právo politické (právo na informácie je aj zaradené medzi "politické práva" priamo v ústave, čo je aj pochopiteľné, keďže zjavne nie je "na úrovni" práva na život, práva na nedotknuteľnosť obydlia a podobne). práve preto nie sú celkom na mieste odvolávania sa v článku na "výklad zákona, aby neboli porušené ľudské práva". podľa môjho názoru je v súlade so zákon o slobodnom prístupe k informáciám aj taký výklad, ktorý považuje "informáciu" len za určitý obsah a právo na informácie je dodržané, keď sa sprístupní tento obsah a je bez významu v akej forme je poskytnutý. to znamená, že ak niekto chce nejaký dokument, nemusím mu ho vôbec sprístupniť, postačí ak mu oznámim obsah tohto dokumentu, teda čo je v dokumente (akýsi výťah z dokumentu, avšak nemusím poskytovať celé zmluvy). alebo povedané inak, z rokovania vlády úplne postačí poskytnuť verejnosti "výstup", t. j. o čom sa rokovalo a aký bol výsledok, vôbec nie je nutné, aby sa poskytla aj informácia (zvukový záznam) ako sa k týmto výstupom došlo. článku, rovnako ako aj rozsudku súdu, chýbajú riadne, zrozumiteľné a logické argumenty. článok veľmi často a zbytočne "len narieka" na nezákonnosť a nelogickosť, ktorú však zároveň podporuje svojimi nelogickými argumentami. právo na informáciu neznamená právo na šikanu úradníkov
Slavo Trnkocy | 04. 05. 2010 22:50:11
// Reagovať
jednoznacny nesuhlas s argumentaciou a la "roro"
roro, ospravedlnujem sa Vam, ale jednoznacne s Vami nesuhlasim. Ustanovenia zakona o slobodnom pristupe k informaciam ustanovuju okrem ineho povinnosti pre osoby, ktore konaju pre a za povinne subjekty. V ziadnom pripade nemoze ist o sikanovanie, ked sa niekto domaha svojich prav, ktore mu priznava pravny poriadok. A ak mam narok na informacie o tom, ako postupoval v danej veci povinny subjekt, tak sa predsa nemozem uspokojit s informaciou, co je vysledkom tohto postupu. Velmi zjednodusene mozem skonstatovat, ze aj postup daneho, v zmysle zakona o slobodnom pristupe k informaciam, povinneho subjektu, musi byt v sulade s platnym pravnym poriadkom. ved aj ustava ma vo svojom clanku 2 ods. 2 zakotvene, statny organ (v zmysle ustalenej judikatury US organ verejnej moci) moze postupovat len na zaklade ustavy, v rozsahu a sposobom, ktory ustanovi zakon. Ak informacia o konani povinneho subjektu ma byt iba o vysledku a nie aj o tom, ako sa k uvedenemu dospelo, nie su informacie poskytnute komplexne. Potom je tu priestor na to, ze sposob rozhodovania sa nedostane do odovodneni a rozhodnutia budu este viac spochybnovane. Aj napriek skutocnosti, ze bude menej sudnych konani, kedze nebudu dokazy o ktore sa bude moct navrh proti nezakonnosti opriet, budu silniet hlasy o porusovani principov nie len logiky a slusnosti ale aj principov pravneho statu. Ak si bude moct povinny subjekt vybrat, aku informaciu dotazujucemu poskytne na rozdiel od povinnosti poskytnut mu vsetky informacie v zmysle zakona o slobodnom pristupe k informaciam, nebude musiet mat poskytnuta informacia vyznam. Z formalnej stranky urcite mate pravo, nie je v ziadnom pravnom predpise, co informacia je. Z materialneho hladiska je tu problem, kedze to, co vacsina spolocnosti povazuje za samozrejme, je opravnenym subjektom vykladu vymedzene novym (obmedzenejsim) vykladom. Zelam si, ab& sa to stavalo co mozno najmenej, vynimocne az vobec. Necudujme sa potom, ze pravnici nie su v spolocnosti oblubeni, ze im nikto nerozumie, ked to, co je v spolocnosti dane, vysvetluju novym sposobom.
Vladimír Kramarič | 04. 05. 2010 23:11:08
// Reagovať
Nerozumiem a nesúhlasím.
Akosi Vašim výhradám nerozumiem.
Autor v článku hovorí o porušení ľudských práv, na základe čoho mu vytýkate, že právo na informácie nepatrí k základným ľudským právam, ale k právam politickým.
Podľa ústavného zákona č. 23/1991 Zb. (Listina základných práv a slobôd), §3 ods.1: "V ústave...možno základné práva a slobody rozšíriť nad mieru upravenú Listinou...". Teda nemožno ich zúžiť.
Druhá hlava Listiny hovorí o "Ľudských právach a základných slobodách", v členení na "Základné ľudské práva a slobody" a "Politické práva". Autor článku nehovorí o porušení "základných ľudských práv", ale o porušení ľudských práv, pod ktoré patria nesporne aj práva politické. Ústava SR používa iný "slovník": "Základné práva a slobody" v členení na "základné ľudské práva a slobody" a "politické práva". Po obsahovej stránke sa však jedná temer o čistý prepis z Listiny. Keďže ústava môže chrániť viac než Listina ale nie menej, nemôžu v nej byť "politické práva" vyňaté z "ľudských práv". Preto súhlasím s autorom, že právo na informácie patrí pod "ľudské práva". Môžete prosím komentovať?
Ďalej, ak mám právo na "informáciu", som toho názoru, že mám právo na informáciu v stave, v akom sa táto nachádza a používa. Rozhodne nemám záujem o "výťah z dokumentu", kedy je pôvodná informácia prefiltrovaná inteligenciou (alebo aj zlým úmyslom neskôr vysvetlitelným prostým omylom) poskytovateľa informácie. Mám záujem o informáciu, ktorej výklad si urobím sám či už priamo, alebo sprostredkovane dôveryhodným odborníkom, a na základe tohto výkladu sa rozhodnem konať. Ak by pôvodná informácia predstavovala zásah do mojich práv, neviem si predstaviť žalobu, kde by som sa ochrany svojho porušeného práva dožadoval za pomoci dôkazu "ta Jožko povedzel, že kedz prečital, ta tam bulo napisano, že...". Kvalita "výťahu z dokumentu" je nesporne závislá na kvalitách jeho spracovateľa a je neakceptovateľné, aby informáciu predstavovalo to, čo si o obsahu predstavuje, alebo čo z obsahu pochopil, sprostredkovateľ.
Autor v článku hovorí o porušení ľudských práv, na základe čoho mu vytýkate, že právo na informácie nepatrí k základným ľudským právam, ale k právam politickým.
Podľa ústavného zákona č. 23/1991 Zb. (Listina základných práv a slobôd), §3 ods.1: "V ústave...možno základné práva a slobody rozšíriť nad mieru upravenú Listinou...". Teda nemožno ich zúžiť.
Druhá hlava Listiny hovorí o "Ľudských právach a základných slobodách", v členení na "Základné ľudské práva a slobody" a "Politické práva". Autor článku nehovorí o porušení "základných ľudských práv", ale o porušení ľudských práv, pod ktoré patria nesporne aj práva politické. Ústava SR používa iný "slovník": "Základné práva a slobody" v členení na "základné ľudské práva a slobody" a "politické práva". Po obsahovej stránke sa však jedná temer o čistý prepis z Listiny. Keďže ústava môže chrániť viac než Listina ale nie menej, nemôžu v nej byť "politické práva" vyňaté z "ľudských práv". Preto súhlasím s autorom, že právo na informácie patrí pod "ľudské práva". Môžete prosím komentovať?
Ďalej, ak mám právo na "informáciu", som toho názoru, že mám právo na informáciu v stave, v akom sa táto nachádza a používa. Rozhodne nemám záujem o "výťah z dokumentu", kedy je pôvodná informácia prefiltrovaná inteligenciou (alebo aj zlým úmyslom neskôr vysvetlitelným prostým omylom) poskytovateľa informácie. Mám záujem o informáciu, ktorej výklad si urobím sám či už priamo, alebo sprostredkovane dôveryhodným odborníkom, a na základe tohto výkladu sa rozhodnem konať. Ak by pôvodná informácia predstavovala zásah do mojich práv, neviem si predstaviť žalobu, kde by som sa ochrany svojho porušeného práva dožadoval za pomoci dôkazu "ta Jožko povedzel, že kedz prečital, ta tam bulo napisano, že...". Kvalita "výťahu z dokumentu" je nesporne závislá na kvalitách jeho spracovateľa a je neakceptovateľné, aby informáciu predstavovalo to, čo si o obsahu predstavuje, alebo čo z obsahu pochopil, sprostredkovateľ.
Pavol Suta | 07. 05. 2010 02:23:19
// Reagovať
Doplnenie
V podstate s Vami suhlasim, doplnim len par technickych pripomienok. Listina zakladnych prav a slobod nie je to iste ako ustavny zakon c. 23/1991 Zb. Ustavny zakon c. 23/1991 Zb. je ustavny zakon, ktorym sa uvadza Listina zakladnych prav a slobod ako ustavny zakon Federalneho zhromazdenia CSFR. Aj ked maju spolocne cislo v Zbierke zakonov, stale sa jedna o dva dokumenty. Prvym je uvadzaci ustavny zakon, druhym je Listina. Kazdy z nich ma samostatne cislovanie (uvadzaci ustavny zakon paragrafovane, Listina clankovane), kazdy z nich ma samostatnu uvadzaciu vetu (Federalne zhromazdenie sa uznieslo...).
Co sa tyka systematiky Listiny a jej hlavy druhej, tym by som velmi neargumentoval. Oznacenie jej hlavy druhej vnasa do systematiky ludskych prav zbytocny chaos. Ak ma oznacenie "Ludske prava a zakladne slobody", znamena to, ze sa v nech nachadzaju ludske prava vsetky a slobody iba zakladne? Asi nie, je to lapsus lingue zakonodarcu. Preto povazujem clenenie v Ustave SR za presnejsie.
Co sa tyka systematiky Listiny a jej hlavy druhej, tym by som velmi neargumentoval. Oznacenie jej hlavy druhej vnasa do systematiky ludskych prav zbytocny chaos. Ak ma oznacenie "Ludske prava a zakladne slobody", znamena to, ze sa v nech nachadzaju ludske prava vsetky a slobody iba zakladne? Asi nie, je to lapsus lingue zakonodarcu. Preto povazujem clenenie v Ustave SR za presnejsie.
Vladimír Kramarič | 07. 05. 2010 23:23:15
// Reagovať
Ďakujem za doplnenie.
Pokiaľ ide o ústavný zákon a Listinu, použil som nepresnú skratku. Takto je to jasnejšie.
Pokiaľ ide o Vašu výhradu k systematike ľudských práv v Listine a ústave, nemôžem sa s Vami stotožniť aj keď cítim, že sa jedná o dva uhly vnímania. Vaše výhrady majú svoju logiku, napriek tomu:
Členenie v Listine je v súlade s Dohovorom a vyznieva mi logicky: ľudské práva (základné a ďalšie uvedené) a základné slobody. Hovorí o ľudských právach v členení na základné a politické, pri súhrnnom označení len "ľudské", nakoľko politické práva síce sú ľudskými právami, avšak nie základnými. Slobody len základné. Teda, základné práva, politické práva a základné slobody.
Sám mám naopak problémy s pochopením označenia v našej ústave: súhrnne hovorí o "základných právach a slobodách", ktoré ďalej člení na "základné ľudské práva a slobody", "politické práva" (tie už nie sú ľudské?), atď.. Rovnako teda chráni základné práva, politické práva a základné slobody, avšak, ak názov Druhej hlavy hovorí o základných právach a slobodách a v rámci nej druhý oddiel o základných ĽUDSKÝCH právach a slobodách, znamená to, že napr. siedmy oddiel už nepatrí medzi ĽUDSKÉ práva a slobody?
Ak sa domáham ochrany podľa Dohovoru (Listiny), domáham sa ochrany ľudských práv (základných alebo ďalších uvedených), alebo základných ľudských slobôd. Ak sa domáham ochrany podľa ústavy mimo jej druhého oddielu Druhej hlavy, nedomáham sa ochrany základných ľudských práv a základných slobôd, ale už len základných práv a slobôd, pričom sa ich stále domáham ako človek. Ak sa domáham ochrany súčasne podľa ústavy aj Dohovoru, domáham sa "základných práv(ústava), ľudských práv a základných slobôd(Listina-Dohovor)". Takže pre mňa osobne z logického systému vyčnieva práve naša ústava.
Pokiaľ ide o Vašu výhradu k systematike ľudských práv v Listine a ústave, nemôžem sa s Vami stotožniť aj keď cítim, že sa jedná o dva uhly vnímania. Vaše výhrady majú svoju logiku, napriek tomu:
Členenie v Listine je v súlade s Dohovorom a vyznieva mi logicky: ľudské práva (základné a ďalšie uvedené) a základné slobody. Hovorí o ľudských právach v členení na základné a politické, pri súhrnnom označení len "ľudské", nakoľko politické práva síce sú ľudskými právami, avšak nie základnými. Slobody len základné. Teda, základné práva, politické práva a základné slobody.
Sám mám naopak problémy s pochopením označenia v našej ústave: súhrnne hovorí o "základných právach a slobodách", ktoré ďalej člení na "základné ľudské práva a slobody", "politické práva" (tie už nie sú ľudské?), atď.. Rovnako teda chráni základné práva, politické práva a základné slobody, avšak, ak názov Druhej hlavy hovorí o základných právach a slobodách a v rámci nej druhý oddiel o základných ĽUDSKÝCH právach a slobodách, znamená to, že napr. siedmy oddiel už nepatrí medzi ĽUDSKÉ práva a slobody?
Ak sa domáham ochrany podľa Dohovoru (Listiny), domáham sa ochrany ľudských práv (základných alebo ďalších uvedených), alebo základných ľudských slobôd. Ak sa domáham ochrany podľa ústavy mimo jej druhého oddielu Druhej hlavy, nedomáham sa ochrany základných ľudských práv a základných slobôd, ale už len základných práv a slobôd, pričom sa ich stále domáham ako človek. Ak sa domáham ochrany súčasne podľa ústavy aj Dohovoru, domáham sa "základných práv(ústava), ľudských práv a základných slobôd(Listina-Dohovor)". Takže pre mňa osobne z logického systému vyčnieva práve naša ústava.
Pavol Šuta | 08. 05. 2010 16:42:19
// Reagovať
V Dohovore som nenasiel ziadne clenenie na prava zakladne, politicke a zakladne slobody. Hlava prva ma oznacenie "Prava a slobody" a nenasiel som, aby sa nejako clenila. Neviem odkial teda cerpate svoje informacie.
To oznacenie LUDSKY, ktore Vam logicky nepasuje, znamena, ze prava tam uvedene by mali patrit vsetkym ludom. Prava politicke uz nemusia patrit vsetkym, niektore su obmedzene na obcanov. Historicky sa politicke prava nazyvali pravami obcianskymi.
Avsak Ustava sa ani toho nedrzi, pretoze v prvom oddiele o zakladnych ludskych pravach v cl. 23 ods. 4 a cl. 25 ods. 1 hovori o obcanoch. Preto som pisal, ze ze clenenie v Ustave je presnejsie, ale nie zase uplne presne.
Isteze, aj politickych prav sa domaham ako clovek, ale v prvom rade ako OBCAN. Konieckoncov, vsetkych prav sa domahaju ludia. Preto oznacenie "ludske" prava ma trocha iny vyznam, nez aby popisovalo skutocnost, ze zvierata sa tychto prav domahat nemozu.
To oznacenie LUDSKY, ktore Vam logicky nepasuje, znamena, ze prava tam uvedene by mali patrit vsetkym ludom. Prava politicke uz nemusia patrit vsetkym, niektore su obmedzene na obcanov. Historicky sa politicke prava nazyvali pravami obcianskymi.
Avsak Ustava sa ani toho nedrzi, pretoze v prvom oddiele o zakladnych ludskych pravach v cl. 23 ods. 4 a cl. 25 ods. 1 hovori o obcanoch. Preto som pisal, ze ze clenenie v Ustave je presnejsie, ale nie zase uplne presne.
Isteze, aj politickych prav sa domaham ako clovek, ale v prvom rade ako OBCAN. Konieckoncov, vsetkych prav sa domahaju ludia. Preto oznacenie "ludske" prava ma trocha iny vyznam, nez aby popisovalo skutocnost, ze zvierata sa tychto prav domahat nemozu.
Vladimír Kramarič | 09. 05. 2010 09:44:08
// Reagovať
Musel som sa dlhšie zamyslieť.
Nenapísal som, že Dohovor a Listina majú rovnaké členenie. Keď sa musím citovať: "Členenie v Listine je v súlade s Dohovorom...". Teda, že systematiku členenia Listiny považujem za súladnú (korešpondujúcu) s Dohovorom (aj keď Dohovor nechráni celý rozsah práv uvedených v Listine).
Je mi jasné, že výraz "ľudský" nemal za účel vylúčiť zvieratá. Ak chápem "človeka" ako širšiu kategóriu a "občana" ako kategóriu užšiu, opakujem, že pri domáhaní sa práv podľa iného než druhého oddielu Druhej hlavy ústavy sa ich vo viacerých prípadoch stále domáham ako "človek" a nie ako "občan", nakoľko napr. šiesty a siedmy oddiel Druhej hlavy hovorí výhradne o právach "každého". Napriek tomu ich ústava neuvádza špecificky pod ľudskými právami, teda právami každého človeka, ale pod súhrnným označením "základné práva a slobody" ako mix práv každého a občanov. Je však pravdou, že rovnako sú tieto práva začlenené aj v Listine.
Je pravdou, že politické práva som chápal ako mimozákladné práva ľudské a nie ako mix práv ľudských a občianskych. Beriem späť.
Vrátiac sa späť k otázke systematiky členenia Listiny a ústavy, dávam Vám za pravdu - ústava je naozaj asi logickejšia.
Nenapísal som, že Dohovor a Listina majú rovnaké členenie. Keď sa musím citovať: "Členenie v Listine je v súlade s Dohovorom...". Teda, že systematiku členenia Listiny považujem za súladnú (korešpondujúcu) s Dohovorom (aj keď Dohovor nechráni celý rozsah práv uvedených v Listine).
Je mi jasné, že výraz "ľudský" nemal za účel vylúčiť zvieratá. Ak chápem "človeka" ako širšiu kategóriu a "občana" ako kategóriu užšiu, opakujem, že pri domáhaní sa práv podľa iného než druhého oddielu Druhej hlavy ústavy sa ich vo viacerých prípadoch stále domáham ako "človek" a nie ako "občan", nakoľko napr. šiesty a siedmy oddiel Druhej hlavy hovorí výhradne o právach "každého". Napriek tomu ich ústava neuvádza špecificky pod ľudskými právami, teda právami každého človeka, ale pod súhrnným označením "základné práva a slobody" ako mix práv každého a občanov. Je však pravdou, že rovnako sú tieto práva začlenené aj v Listine.
Je pravdou, že politické práva som chápal ako mimozákladné práva ľudské a nie ako mix práv ľudských a občianskych. Beriem späť.
Vrátiac sa späť k otázke systematiky členenia Listiny a ústavy, dávam Vám za pravdu - ústava je naozaj asi logickejšia.
Pavol Šuta | 09. 05. 2010 10:48:32
// Reagovať
Rozdelenie na oddiely ma svoj historicky povod a dnes uz neplati, pretoze sa skupiny subjektov navzajom prekryvaju.
Druhy oddiel - akysi zaklad pre zivot vsetkych ludi
Treti oddiel - kedysi boli politicke prava iba pravami obcanov, ti mali moznost podielat sa na spravovani statu. Dnes uzmnohe patria vsetkym ludom.
Stvrty oddiel - Kedysi subjektom boli narodnostne mensiny ako kolektivy. Oznacenie samostatneho oddielu o pravach narodnostnych mensin ma svoj povod v Ustavnej listine z roku 1920 a jej hlave VI.
Piaty a siesty oddiel - prava tretej generacie. Casto su sice obmedzene na obcana, ale nepatria medzi politicke prava, pretoze nesluzia k ucasti obcanov na riadeni statu. Ich zakladnou charakterisikou je, ze sa ich nie je mozne domahat priamo, ale len v medziach zakona (cl. 51ods. 1 Ustavy).
Siedmy oddiel - No sice subjektom je kazdy, ale su to procesne prava, preto samostatny oddiel.
Nemozem suhlasit s Vami, ze oznacenie "zakladne prava a slobody" je mix prav kazdeho a obcanov. V Ustave i Listine nie su subjektami iba "kazdy" a "obcan". V Ustave najdeme tieto subjekty prav: a) Prava pre vsetkych ludi (ludske prava); b) pre obcanov (prava obcianske); c) pre niektore skupiny osob (alebo obcanov) napr. osoby zdravotne postihnute, prislusnici narodnostnych mensin; d) len pre cudzincov; e) pre pravnicke osoby a kolektivy fyzickych osob (kolektivne prava); f) pre vsetky subjekty (osoby fyzicke a pravnicke). Tieto skupiny osob sa vsak prekryvaju, preto je s clenenim na oddiely taky problem.
Clenenie na oddiely kombinuje historicky pristup a systemovy pristup tak ako som sa snazil naznacit vyssie.
Druhy oddiel - akysi zaklad pre zivot vsetkych ludi
Treti oddiel - kedysi boli politicke prava iba pravami obcanov, ti mali moznost podielat sa na spravovani statu. Dnes uzmnohe patria vsetkym ludom.
Stvrty oddiel - Kedysi subjektom boli narodnostne mensiny ako kolektivy. Oznacenie samostatneho oddielu o pravach narodnostnych mensin ma svoj povod v Ustavnej listine z roku 1920 a jej hlave VI.
Piaty a siesty oddiel - prava tretej generacie. Casto su sice obmedzene na obcana, ale nepatria medzi politicke prava, pretoze nesluzia k ucasti obcanov na riadeni statu. Ich zakladnou charakterisikou je, ze sa ich nie je mozne domahat priamo, ale len v medziach zakona (cl. 51ods. 1 Ustavy).
Siedmy oddiel - No sice subjektom je kazdy, ale su to procesne prava, preto samostatny oddiel.
Nemozem suhlasit s Vami, ze oznacenie "zakladne prava a slobody" je mix prav kazdeho a obcanov. V Ustave i Listine nie su subjektami iba "kazdy" a "obcan". V Ustave najdeme tieto subjekty prav: a) Prava pre vsetkych ludi (ludske prava); b) pre obcanov (prava obcianske); c) pre niektore skupiny osob (alebo obcanov) napr. osoby zdravotne postihnute, prislusnici narodnostnych mensin; d) len pre cudzincov; e) pre pravnicke osoby a kolektivy fyzickych osob (kolektivne prava); f) pre vsetky subjekty (osoby fyzicke a pravnicke). Tieto skupiny osob sa vsak prekryvaju, preto je s clenenim na oddiely taky problem.
Clenenie na oddiely kombinuje historicky pristup a systemovy pristup tak ako som sa snazil naznacit vyssie.
Vladimír Kramarič | 09. 05. 2010 13:13:53
// Reagovať
Ale áno, opäť s Vami môžem len súhlasiť.
Nesporne by bolo správnejšie, ak by som bol býval napísal: "základné práva a slobody" ako mix práv každého a občanov a všetkých ľudí, ako aj niektorých skupín osôb, cudzincov,...
Obávam sa, že podobné nedostatky nájdete aj v mojich budúcich komentároch. Ak budem komentovať zub vylomený na nezrelom jablku pretože bolo tvrdé, asi sa nebudem venovať aj tomu, že bolo zároveň aj kyslé a trpké, pretože cieľom komentára nebude definícia nezrelosti jablka.
V otázkach ktoré boli jadrom môjho komentára a v ktorých ste ma presvedčil že nemám pravdu, som túto skutočnosť uznal a debatu považujem za osožnú, nakoľko som sa niečo naučil.
Ak si ešte raz prečítate môj posledný komentár, iste postrehnete, že som ho uviedol poukázaním na dve kategórie (človek a občan v zmysle širšia a užšia kategória) a myšlienku som založil len na týchto dvoch kategóriách. Nie preto, že by som ďalšie kategórie nevnímal (viď. môj komentár z 7.5. - ľudské práva (základné a ďalšie uvedené)), ale preto, že na poukázanie na nedostatok na ktorý som poukázať chcel, tieto dve kategórie príkladne postačovali a mojim cieľom nebola snaha o komplexnú opravu ústavy, či komplexné poukázanie na všetky jej, mnou vnímané, nedostatky: "...sa ich vo VIACERÝCH PRÍPADOCH (nie vo všetkých) stále domáham...nakoľko NAPR. šiesty a siedmy oddiel...napriek tomu ICH (uvedené príkladné oddiely)...uvádza ako mix práv každého a občanov (v zmysle širšej a užšej kategórie)."
Nesporne by bolo správnejšie, ak by som bol býval napísal: "základné práva a slobody" ako mix práv každého a občanov a všetkých ľudí, ako aj niektorých skupín osôb, cudzincov,...
Obávam sa, že podobné nedostatky nájdete aj v mojich budúcich komentároch. Ak budem komentovať zub vylomený na nezrelom jablku pretože bolo tvrdé, asi sa nebudem venovať aj tomu, že bolo zároveň aj kyslé a trpké, pretože cieľom komentára nebude definícia nezrelosti jablka.
V otázkach ktoré boli jadrom môjho komentára a v ktorých ste ma presvedčil že nemám pravdu, som túto skutočnosť uznal a debatu považujem za osožnú, nakoľko som sa niečo naučil.
Ak si ešte raz prečítate môj posledný komentár, iste postrehnete, že som ho uviedol poukázaním na dve kategórie (človek a občan v zmysle širšia a užšia kategória) a myšlienku som založil len na týchto dvoch kategóriách. Nie preto, že by som ďalšie kategórie nevnímal (viď. môj komentár z 7.5. - ľudské práva (základné a ďalšie uvedené)), ale preto, že na poukázanie na nedostatok na ktorý som poukázať chcel, tieto dve kategórie príkladne postačovali a mojim cieľom nebola snaha o komplexnú opravu ústavy, či komplexné poukázanie na všetky jej, mnou vnímané, nedostatky: "...sa ich vo VIACERÝCH PRÍPADOCH (nie vo všetkých) stále domáham...nakoľko NAPR. šiesty a siedmy oddiel...napriek tomu ICH (uvedené príkladné oddiely)...uvádza ako mix práv každého a občanov (v zmysle širšej a užšej kategórie)."
Administrátor | 05. 05. 2010 15:18:09
// Reagovať
UPOZORNENIE
Vážený diskutujúci "roro",
Chceli by sme Vás upozorniť, že Váš príspevok do diskusie porušuje pravidlá diskusie. Radi by sme Vám pripomenuli bod z "Pravidiel diskusie", ktoré nájdete v hornej časti webportálu:
"Každý prispievateľ do diskusie, resp. autor komentára, sa musí podpísať svojím vlastným menom a priezviskom. Nie sú dovolené anonymné diskusné príspevky alebo príspevky podpísané iba tzv. „aliasom“ alebo „nickom“."
Ďakujeme Vám za záujem o Otvorené právo a aktívnu diskusiu, zároveň Vás však prosíme o dodržiavanie pravidiel. V opačnom prípade budeme nútení anonymné príspevky z diskusie odstrániť.
Administrátor
www.otvorenepravo.sk
Chceli by sme Vás upozorniť, že Váš príspevok do diskusie porušuje pravidlá diskusie. Radi by sme Vám pripomenuli bod z "Pravidiel diskusie", ktoré nájdete v hornej časti webportálu:
"Každý prispievateľ do diskusie, resp. autor komentára, sa musí podpísať svojím vlastným menom a priezviskom. Nie sú dovolené anonymné diskusné príspevky alebo príspevky podpísané iba tzv. „aliasom“ alebo „nickom“."
Ďakujeme Vám za záujem o Otvorené právo a aktívnu diskusiu, zároveň Vás však prosíme o dodržiavanie pravidiel. V opačnom prípade budeme nútení anonymné príspevky z diskusie odstrániť.
Administrátor
www.otvorenepravo.sk
Václav Havel | 05. 05. 2010 17:14:38
// Reagovať
Myslíte takto?
Alexander Gal | 05. 05. 2010 19:20:23
// Reagovať
ubohy prispevok
presne ako uboha uroven pana " roro ".
peter kováč | 06. 05. 2010 13:17:09
// Reagovať
?
Zaujala ma poznámka administrátora, tak uvádzam niečo na obranu autora roro pokiaľ ide o jeho právo publikovať pod nickom...
podľa § 17 AutZ
Autor má právo
a) označiť svoje dielo menom alebo pseudonymom a žiadať, aby sa jeho meno alebo pseudonym uvádzalo na všetkých rozmnoženinách diela náležitým spôsobom pri každom použití diela na verejnosti, a to podľa spôsobu použitia ...
...
(2) Práv podľa odseku 1 sa autor nemôže vzdať; tieto práva sú neprevoditeľné a smrťou autora zanikajú.
? ja by som to vykladal tak, že sa jedná o kogentné ustanovenia zákona a nie je možné sa zmluvne dohodnúť, že sa vzdávam práva na pseudonym (nick) a takáto dohoda je v tejto časti neplatná podľa § 39 OZ ...
ďakujem za prípadný koment alebo iné argumenty.
podľa § 17 AutZ
Autor má právo
a) označiť svoje dielo menom alebo pseudonymom a žiadať, aby sa jeho meno alebo pseudonym uvádzalo na všetkých rozmnoženinách diela náležitým spôsobom pri každom použití diela na verejnosti, a to podľa spôsobu použitia ...
...
(2) Práv podľa odseku 1 sa autor nemôže vzdať; tieto práva sú neprevoditeľné a smrťou autora zanikajú.
? ja by som to vykladal tak, že sa jedná o kogentné ustanovenia zákona a nie je možné sa zmluvne dohodnúť, že sa vzdávam práva na pseudonym (nick) a takáto dohoda je v tejto časti neplatná podľa § 39 OZ ...
ďakujem za prípadný koment alebo iné argumenty.
Juraj Lörinc | 07. 05. 2010 11:51:17
// Reagovať
Autor ma pravo pouzit pseudonym a pri pouziti diela na verejnosti vyzadovat oznacenie diela pseudonymom.
Ale pokial som spravne pochopil mechanizmus, pokial majitel / administrator servera nesuhlasi s pouzitim pseudonymu, odstrani dielo (diskusny prispevok) a tak nedochadza k poruseniu prava na oznacenie pseudonymom, kedze ziadne pouzitie diela na verejnosti sa nekona.
Ale pokial som spravne pochopil mechanizmus, pokial majitel / administrator servera nesuhlasi s pouzitim pseudonymu, odstrani dielo (diskusny prispevok) a tak nedochadza k poruseniu prava na oznacenie pseudonymom, kedze ziadne pouzitie diela na verejnosti sa nekona.
peter kováč | 07. 05. 2010 12:17:56
// Reagovať
ad J.L.
ďakujem za argument; čiže otázka stojí tak, čo je predmetom dohody, ak by predmetom dohody bolo vylúčenie používania pseudonymu, potom je takáto dohoda v tejto časti neplatná, ak jej účinkom je vzdanie sa práva na pseudonym pri zverejnenom diele na webe ... ; ak je táto časť dohody neplatná, môže potom admin platne -z tohoto neplatného dôvodu- sankcionovať autora vymazaním príspevku ? predsalen je uzatvorená dohoda a autor má právo publikovať podľa dohody (jej zvyšnej platnej časti)... a prevádzkovateľ by teda mal mať povinnosť mu to umožniť , nie ?
Peter Malina | 07. 05. 2010 07:34:51
// Reagovať
"Každý prispievateľ do diskusie, resp. autor komentára, sa musí podpísať svojím vlastným menom a priezviskom".
Takze Vase meno a priezvisko je "Administrator".
Takze Vase meno a priezvisko je "Administrator".
Peter Wilfling | 05. 05. 2010 16:28:26
// Reagovať
Samozrejme súhlasím, že úlohou súdov nie je rozhodovať tak, ako si ja predstavujem :-) Ale výhrada v mojom článku nespočívala v tom, že senát Najvyššieho súdu nevyhovel nejakým mojim subjektívnym rozmarom. Výhrada spočíva v tom, že rozsudok senátu je protiústavný, nezákonný a nelogický - a tieto tvrdenia som podoprel konkrétnymi právnymi argumentmi. Takže nejde len o môj ničím nezdôvodnený subjektívny dojem. Zaujímala by ma preto Vaša reakcia na konkrétne právne argumenty v článku.
Čo sa týka argumentu, že právo na informácie údajne "nie je ľudským právom" - tak to je len obyčajné "slovíčkarenie", bez právneho významu. Právo na informácie je jedno zo základných ústavných práv, ktoré sa vo všeobecnosti (aj v odbornej literatúre) označujú aj ako "ľudské práva" (aj ústavný súd vo svojich rozhodnutiach všetky práva zakotvené v ústave označuje všeobecne za "ľudské práva"). V takomto zmysle som toto označenie použil aj v článku. Napokon, v rozhodnutiach Ústavného súdu citovaných v článku sa uvádza: "Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné... vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou ... garantovaných základných práv a slobôd." Ak sa teda ideme hrať na slovíčka, tak právo na informácie je nesporne "základným právom". A teda platí povinnosť súdov vykladať zákony tak, aby neporušovali "základné práva".
Názor, že postačí sprístupniť "obsah" dokumentu nie je v súlade so zákonom. Zákon v § 16 umožňuje žiadateľovi určiť si aj formu sprístupnenia - teda napr. že chce sprístupniť fotokópie, že chce sprístupniť informáciu napr. na CD disku a pod. Navyše, obsahom listiny sú predsa aj grafické informácie - napr. pečiatky, vlastnoručné podpisy, grafické informácie - ide o dôležité informácie, ktoré svedčia o autentickosti listiny. Takže žiadateľ má právo aj na sprístupnenie takýchto informácií - a teda aj kópií listín či dokumentov. Inak by nebolo možné posúdiť, či úrad poskytol občanovi pravdivé informácie. Úrad by potom mohol tvrdiť, že "toto je obsah listiny", ale v skutočnosti by mohol vynechať niektoré pre úrad "nepríjemné" informácie svedčiace napr. o jeho nezákonnej činnosti. Ak by malo ísť o informáciu, ktorá je pre vás naozaj dôležitá, určite by ste sa ani vy nespoľahli na "dobré slovo", že prepis nejakej listiny sa naozaj zhoduje so skutočnm obsahom listiny, ale chceli by ste mať kópiu originálneho vyhotovenia listiny. Čo sa týka vášho názoru, že občanovi postačí "výťah" z obsahu listiny... Hm, to občanom majú stačiť tie informácie, ktoré sa úrad občanom rozhodne podľa vlastného uváženia poskytnúť ako "výťah"? Veď tam nie je absolútne žiadna záruka objektivity alebo toho, že "výťah" sa naozaj zhoduje so skutočným obsahom listiny. Zmysel práva na informácie - možnosť verejnej kontroly - by bol takýmto postupom popretý.
A napokon, vôbec nechápem, prečo by mal byť problém poskytovať kópie listín alebo dokumentov. Veď je to aj pre úrady pohodlnejšie - je ľahšie vyčierniť z listiny zákonom chránené informácie a zvyšok listiny poskytnúť ako pracne prepisovať obsah listiny.
Čo sa týka argumentu, že právo na informácie údajne "nie je ľudským právom" - tak to je len obyčajné "slovíčkarenie", bez právneho významu. Právo na informácie je jedno zo základných ústavných práv, ktoré sa vo všeobecnosti (aj v odbornej literatúre) označujú aj ako "ľudské práva" (aj ústavný súd vo svojich rozhodnutiach všetky práva zakotvené v ústave označuje všeobecne za "ľudské práva"). V takomto zmysle som toto označenie použil aj v článku. Napokon, v rozhodnutiach Ústavného súdu citovaných v článku sa uvádza: "Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné... vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou ... garantovaných základných práv a slobôd." Ak sa teda ideme hrať na slovíčka, tak právo na informácie je nesporne "základným právom". A teda platí povinnosť súdov vykladať zákony tak, aby neporušovali "základné práva".
Názor, že postačí sprístupniť "obsah" dokumentu nie je v súlade so zákonom. Zákon v § 16 umožňuje žiadateľovi určiť si aj formu sprístupnenia - teda napr. že chce sprístupniť fotokópie, že chce sprístupniť informáciu napr. na CD disku a pod. Navyše, obsahom listiny sú predsa aj grafické informácie - napr. pečiatky, vlastnoručné podpisy, grafické informácie - ide o dôležité informácie, ktoré svedčia o autentickosti listiny. Takže žiadateľ má právo aj na sprístupnenie takýchto informácií - a teda aj kópií listín či dokumentov. Inak by nebolo možné posúdiť, či úrad poskytol občanovi pravdivé informácie. Úrad by potom mohol tvrdiť, že "toto je obsah listiny", ale v skutočnosti by mohol vynechať niektoré pre úrad "nepríjemné" informácie svedčiace napr. o jeho nezákonnej činnosti. Ak by malo ísť o informáciu, ktorá je pre vás naozaj dôležitá, určite by ste sa ani vy nespoľahli na "dobré slovo", že prepis nejakej listiny sa naozaj zhoduje so skutočnm obsahom listiny, ale chceli by ste mať kópiu originálneho vyhotovenia listiny. Čo sa týka vášho názoru, že občanovi postačí "výťah" z obsahu listiny... Hm, to občanom majú stačiť tie informácie, ktoré sa úrad občanom rozhodne podľa vlastného uváženia poskytnúť ako "výťah"? Veď tam nie je absolútne žiadna záruka objektivity alebo toho, že "výťah" sa naozaj zhoduje so skutočným obsahom listiny. Zmysel práva na informácie - možnosť verejnej kontroly - by bol takýmto postupom popretý.
A napokon, vôbec nechápem, prečo by mal byť problém poskytovať kópie listín alebo dokumentov. Veď je to aj pre úrady pohodlnejšie - je ľahšie vyčierniť z listiny zákonom chránené informácie a zvyšok listiny poskytnúť ako pracne prepisovať obsah listiny.
eco nom | 06. 05. 2010 00:12:58
// Reagovať
proste verejna moc (uradnici, sudcovia, policajti,skolstvo,zdravotnictvo)
by si mali uvedomit ze to oni su tu pre nas a nie my pre nich - ze oni existuju z nasich dani a preto sa maju prisposobovat nam a kedze to mi platime chceme aj vidiet ucet - nestaci nam ukazat len jedalni listok...
by si mali uvedomit ze to oni su tu pre nas a nie my pre nich - ze oni existuju z nasich dani a preto sa maju prisposobovat nam a kedze to mi platime chceme aj vidiet ucet - nestaci nam ukazat len jedalni listok...
Matej Sapák | 09. 06. 2010 15:46:02
// Reagovať
Pôjde síce čiastočne o slovíčkarenie, ale podľa môjho názoru sprístupnenie "obsahu dokumentu" môže za určitých podmienok byť v súlade so zákonom. Zákon totiž odlišuje "informáciu," čiže obsahovú stránku toho, čo žiadateľ požaduje sprístupniť, a "spôsob sprístupnenia informácie," čiže formu, akou sa informácia sprístupní.
Zákon pri tom v §16 požaduje nielen to, aby povinná osoba poskytla informáciu, ale aj to, aby ju pokiaľ je to možné, poskytla vo forme, v akej to určil žiadateľ. Ak by teda povinná osoba chcela utajiť "nepohodlnú" časť dokumentu, musela by vysvetliť, prečo sprístupnenie napr. nahliadnutím do spisu nie je možné.
Nakoniec ak veríme, že povinné osoby sú ochotné klamať o obsahu listiny, čo im bráni nepohodlnú časť listiny vyčierniť a tvrdiť, že ide napr. o obchodné tajomstvo?
Mimochodom, súd tiež v odôvodnení nehovorí, že dokument nie je informácia, ale len to, že nie je možné jednoznačne vyhlásiť, že poskytnutie dokumentu je nevyhnutne informáciou.
Na jednej strane, výsledkom tohto slovíčkarenia je, že neopatrný žiadateľ sa nedostane tak ľahko k informáciám, o ktoré má záujem. Povinné osoby majú možnosť naťahovať odovede, vyhovárať sa, že sprístupnenie dokumentov požadovanou fomrou nie je možné, alebo v prípade, že žiadteľ neurčí formu odpovede, poskytovať len kusé a potenciálne zavádzajúce odpovede. Je teda pravda, že kritizované rozhodnutie sťaží výkon verejnej kontroly.
Na druhej strane treba povedať aj to, že slovenský zákon o prístupe k informáciám je aspoň na prvý pohľad netypicky široký. O detailnejšie porovnanie sa pokúsim neskôr, na Slovensku ale viac alebo menej absentujú koncepty ako attorney-client privilege, work product doctrine, či cabinet privilege, ktoré v iných krajinách v určitých prípadoch obmedzujú právo verejnosti na prístup k informáciám.
Výklad súdu podľa môjho názoru de facto nebráni prístupu k dokumentom, ale len núti žiadateľa špecifikovať nie len dokument, ktorý požaduje, ale aj konkrétnu informáciu, ktorá ho zaujíma, a formu, akou chce túto informáciu dostať. Tým sa aspoň čiastočne obmedzí schoponosť žiadateľov podnikať tzv. "fishing expeditions" kde si vyžiadajú množstvo dokumentov len preto, aby sa v nich mohli hrabať a hladať "špinu" či prešlapy povinných osôb.
Je samozrejme možné tvrdiť, že aj takéto "fishing expeditions" slúžia v konečnom dôsledku verejnej kontrole a väčšej transaprentnosti rozhodovania verejných orgánov. Niektoré štáty sa ale rozhodli, že na to, aby sa podporila diskusia v rámci štátnych orgánov, alebo napr. aj otvorenosť komunikácie medzi jednotlivými štátnymi orgánmi, je potrebné aspoň časť tejto komunikácie chrániť. Netvrdím, že pre slovensko by bol ideálny princíp kolektívnej zodpovednosti vlády ako ho majú napr. v Anglicku, istá miera ochrany však zmysel má.
Samotné rozhodnutie Najvyššieho súdu teda podľa mňa aspoň na prvý pohľad nie je až také nezmyselné ani protiústavné, ako píše autor. Dôležité bude hlavne to, ako ho budú vykladať povinné osoby a prípadne nižšie súdy, a ako sa bude vykladať "nemožnosť" sprístupnenia informácie formou požadovanou žiadateľom podľa §16.
Zákon pri tom v §16 požaduje nielen to, aby povinná osoba poskytla informáciu, ale aj to, aby ju pokiaľ je to možné, poskytla vo forme, v akej to určil žiadateľ. Ak by teda povinná osoba chcela utajiť "nepohodlnú" časť dokumentu, musela by vysvetliť, prečo sprístupnenie napr. nahliadnutím do spisu nie je možné.
Nakoniec ak veríme, že povinné osoby sú ochotné klamať o obsahu listiny, čo im bráni nepohodlnú časť listiny vyčierniť a tvrdiť, že ide napr. o obchodné tajomstvo?
Mimochodom, súd tiež v odôvodnení nehovorí, že dokument nie je informácia, ale len to, že nie je možné jednoznačne vyhlásiť, že poskytnutie dokumentu je nevyhnutne informáciou.
Na jednej strane, výsledkom tohto slovíčkarenia je, že neopatrný žiadateľ sa nedostane tak ľahko k informáciám, o ktoré má záujem. Povinné osoby majú možnosť naťahovať odovede, vyhovárať sa, že sprístupnenie dokumentov požadovanou fomrou nie je možné, alebo v prípade, že žiadteľ neurčí formu odpovede, poskytovať len kusé a potenciálne zavádzajúce odpovede. Je teda pravda, že kritizované rozhodnutie sťaží výkon verejnej kontroly.
Na druhej strane treba povedať aj to, že slovenský zákon o prístupe k informáciám je aspoň na prvý pohľad netypicky široký. O detailnejšie porovnanie sa pokúsim neskôr, na Slovensku ale viac alebo menej absentujú koncepty ako attorney-client privilege, work product doctrine, či cabinet privilege, ktoré v iných krajinách v určitých prípadoch obmedzujú právo verejnosti na prístup k informáciám.
Výklad súdu podľa môjho názoru de facto nebráni prístupu k dokumentom, ale len núti žiadateľa špecifikovať nie len dokument, ktorý požaduje, ale aj konkrétnu informáciu, ktorá ho zaujíma, a formu, akou chce túto informáciu dostať. Tým sa aspoň čiastočne obmedzí schoponosť žiadateľov podnikať tzv. "fishing expeditions" kde si vyžiadajú množstvo dokumentov len preto, aby sa v nich mohli hrabať a hladať "špinu" či prešlapy povinných osôb.
Je samozrejme možné tvrdiť, že aj takéto "fishing expeditions" slúžia v konečnom dôsledku verejnej kontrole a väčšej transaprentnosti rozhodovania verejných orgánov. Niektoré štáty sa ale rozhodli, že na to, aby sa podporila diskusia v rámci štátnych orgánov, alebo napr. aj otvorenosť komunikácie medzi jednotlivými štátnymi orgánmi, je potrebné aspoň časť tejto komunikácie chrániť. Netvrdím, že pre slovensko by bol ideálny princíp kolektívnej zodpovednosti vlády ako ho majú napr. v Anglicku, istá miera ochrany však zmysel má.
Samotné rozhodnutie Najvyššieho súdu teda podľa mňa aspoň na prvý pohľad nie je až také nezmyselné ani protiústavné, ako píše autor. Dôležité bude hlavne to, ako ho budú vykladať povinné osoby a prípadne nižšie súdy, a ako sa bude vykladať "nemožnosť" sprístupnenia informácie formou požadovanou žiadateľom podľa §16.
Peter Wilfling | 15. 06. 2010 10:30:00
// Reagovať
Celkom vašej argumentácii nerozumiem.
K vášmu tvrdeniu, že z rozsudku nevyplýva, že "dokument" nie je "informácia": Tu je citát z rozsudku: "...nemožno... vyvodiť, že informáciou je aj poskytnutie rôznych dokumentov a ich kópií o právnych úkonoch či rokovaniach, čiže napríklad kúpne zmluvy alebo iné zmluvy... Žiadosť žalobcu o poskytnutie zvukového záznamu z rokovania vlády prípadne jeho prepisu nemá charakter informácie...“. Z tohto podľa mňa zjavne vyplýva, že senát nepovažuje "dokument" za "informáciu".
Čo sa týka sprístupňovania "obsahu dokumentu": Ak samozrejme žiadateľ požiada iba o nejakú konkrétnu informáciu nachádzajúcu sa v dokumente, tak mu úrad poskytne iba túto informáciu. Ale keď požiada o fotokópiu napr. úradného rozhodnutia, tak požaduje nielen kompletný prepis textu rozhodnutia, ale aj iné grafické informácie nachádzajúce sa v rozhodnutí (napr. úradná pečiatka, podpis..), svedčiace o autentickosti listiny. Čiže aj kópia autentického vyhotovenia nejkého dokumentu je "informácia" - a nejde o "spôsob poskytnutia informácie". Spôsobom poskytnutia informácie je napr. zaslanie informácie faxom, mailom alebo poštou.
Čo sa týka povinnosti špecifikovať informáciu v dokumente, o ktorú má záujem: Ak žiadateľ nepozná obsah dokumentu (napr. úradného rozhodnutia) a práve preto sa chce s dokumentom oboznámiť, aby zistil jeho obsah, ako môže špecifikovať konkrétnu informáciu, o ktorú má záujem? Takýto prístup by úplne poprel zmysel práva na informácie - verejnú kontrolu moci.
K vášmu tvrdeniu, že z rozsudku nevyplýva, že "dokument" nie je "informácia": Tu je citát z rozsudku: "...nemožno... vyvodiť, že informáciou je aj poskytnutie rôznych dokumentov a ich kópií o právnych úkonoch či rokovaniach, čiže napríklad kúpne zmluvy alebo iné zmluvy... Žiadosť žalobcu o poskytnutie zvukového záznamu z rokovania vlády prípadne jeho prepisu nemá charakter informácie...“. Z tohto podľa mňa zjavne vyplýva, že senát nepovažuje "dokument" za "informáciu".
Čo sa týka sprístupňovania "obsahu dokumentu": Ak samozrejme žiadateľ požiada iba o nejakú konkrétnu informáciu nachádzajúcu sa v dokumente, tak mu úrad poskytne iba túto informáciu. Ale keď požiada o fotokópiu napr. úradného rozhodnutia, tak požaduje nielen kompletný prepis textu rozhodnutia, ale aj iné grafické informácie nachádzajúce sa v rozhodnutí (napr. úradná pečiatka, podpis..), svedčiace o autentickosti listiny. Čiže aj kópia autentického vyhotovenia nejkého dokumentu je "informácia" - a nejde o "spôsob poskytnutia informácie". Spôsobom poskytnutia informácie je napr. zaslanie informácie faxom, mailom alebo poštou.
Čo sa týka povinnosti špecifikovať informáciu v dokumente, o ktorú má záujem: Ak žiadateľ nepozná obsah dokumentu (napr. úradného rozhodnutia) a práve preto sa chce s dokumentom oboznámiť, aby zistil jeho obsah, ako môže špecifikovať konkrétnu informáciu, o ktorú má záujem? Takýto prístup by úplne poprel zmysel práva na informácie - verejnú kontrolu moci.
Matej Sapák | 15. 06. 2010 11:35:59
// Reagovať
Máte pravdu, senát v podstate hovorí, že dokument ako taký väčšinou nie je "informáciou," ale súborom informácií. Podľa senátu teda zákon nevyžaduje "nevyhnutne" sprístupnenie dokumentu, ale len sprístupnenie jednej alebo viacerých informácií v ňom obsiahnutých.
Podľa predstavy senátu by teda pravdepodobne bolo potrebné požadovať namiesto dokumentu (napr. úradného rozhodnutia) napríklad: všetky informácie obsiahnuté v dokumente (rozhodnutí), a to prostredníctvom nahliadnutia do spisu. Rozhodnutie senátu predstavuje teda v drvivej väčšine prípadov čistý formalizmus.
V prípade, že žiadateľ teda pozná buď konkrétny dokument, o ktorý má záujem, alebo konkrétnu informáciu, ktorú chce získať, rozhodnutím senátu sa prakticky nič nezmenilo. Napr. v konkrétnom prípade zvukových záznamov o ktoré žiadal žalobca by malo stačiť preformulovať žiadosť napríklad nasledovne: žiadam o informáciu, kto podal návrh na odvolanie štátnych tajomníkov na prvom zasadaní vlády SR dňa XXX, spolu so všetkými informáciami s tým súvisiacimi a obsiahnutými v zvukovom zázname z predmetného zasadania vlády. Informácie žiadam sprístupniť poskytnutím kópie zvukového záznamu z tohto zasadania vlády. V prípade, že kópiu nemožno vyhotoviť, informácie žiadam poskytnúť formou osobného vypočutia zvukového záznamu a poskytnutia prepisu záznamu.
Podobne vo vašom príklade úradného rozhodnutia by malo stačiť požiadať namiesto o predmetné rozhodutie o "všetky informácie obsiahnuté v predmetnom rozhodnutí, formou nahliadnutia do spisu." Opäť čistý formalizmus. Ak dokážete identifikovať rozhodnutie, o ktoré vám ide, žiadna povinná osoba so štipkou zdravého rozumu nebude tvrdiť, že takto formulovaná žiadosť nie je dosť konkrétna na to, aby bolo jasné, ktoré informácie požadujete. A keby to aj niekdo skúsil, neviem si predstaviť sudcu, ktorý by takýto postup povinnej osoby odobril.
Z praktického hľadiska sa teda skoro nič nezmenilo, len pribudli možno zbytočné formality ohľadom formy žiadosti, ktoré môžu sťažiť prístup k dokumentom menej skúseným/informovaným žiadateľom. Máte samozrejme pravdu v tom, že menej konzervatívne uvažujúci senát by mohol rozhodnúť aj opačne, a jednoducho vyhlásiť, že v svetle úmyslov zákonodarcu, súvisiacej legislatívy EU a praktického výsledku je potrebné aj dokument (ako súhrn informácií) pokladať pre účely zákona o slobodnom prístupe za "informáciu." Možno len špekulovať o dôvodoch, ktoré senát k takto formalistikému rozhodnutiu viedli.
Napriek tomu ako som spomínal vyššie, má rozhodnutie senátu možno aj pozitívnu stránku v tom, že aspoň čiastočne obmedzuje čisté "fishing expeditions" tam, kde žiadateľ nepozná ani konkrétne dokumenty, o ktoré má záujem, ani presné informácie, ktoré by chcel získať. Otázkou ostáva, či formalizmus NS SR je nalepším spôsobom, ako začať riešiť problematiku dosahu a rozsahu zákona o prístupe k informáciám.
Podľa predstavy senátu by teda pravdepodobne bolo potrebné požadovať namiesto dokumentu (napr. úradného rozhodnutia) napríklad: všetky informácie obsiahnuté v dokumente (rozhodnutí), a to prostredníctvom nahliadnutia do spisu. Rozhodnutie senátu predstavuje teda v drvivej väčšine prípadov čistý formalizmus.
V prípade, že žiadateľ teda pozná buď konkrétny dokument, o ktorý má záujem, alebo konkrétnu informáciu, ktorú chce získať, rozhodnutím senátu sa prakticky nič nezmenilo. Napr. v konkrétnom prípade zvukových záznamov o ktoré žiadal žalobca by malo stačiť preformulovať žiadosť napríklad nasledovne: žiadam o informáciu, kto podal návrh na odvolanie štátnych tajomníkov na prvom zasadaní vlády SR dňa XXX, spolu so všetkými informáciami s tým súvisiacimi a obsiahnutými v zvukovom zázname z predmetného zasadania vlády. Informácie žiadam sprístupniť poskytnutím kópie zvukového záznamu z tohto zasadania vlády. V prípade, že kópiu nemožno vyhotoviť, informácie žiadam poskytnúť formou osobného vypočutia zvukového záznamu a poskytnutia prepisu záznamu.
Podobne vo vašom príklade úradného rozhodnutia by malo stačiť požiadať namiesto o predmetné rozhodutie o "všetky informácie obsiahnuté v predmetnom rozhodnutí, formou nahliadnutia do spisu." Opäť čistý formalizmus. Ak dokážete identifikovať rozhodnutie, o ktoré vám ide, žiadna povinná osoba so štipkou zdravého rozumu nebude tvrdiť, že takto formulovaná žiadosť nie je dosť konkrétna na to, aby bolo jasné, ktoré informácie požadujete. A keby to aj niekdo skúsil, neviem si predstaviť sudcu, ktorý by takýto postup povinnej osoby odobril.
Z praktického hľadiska sa teda skoro nič nezmenilo, len pribudli možno zbytočné formality ohľadom formy žiadosti, ktoré môžu sťažiť prístup k dokumentom menej skúseným/informovaným žiadateľom. Máte samozrejme pravdu v tom, že menej konzervatívne uvažujúci senát by mohol rozhodnúť aj opačne, a jednoducho vyhlásiť, že v svetle úmyslov zákonodarcu, súvisiacej legislatívy EU a praktického výsledku je potrebné aj dokument (ako súhrn informácií) pokladať pre účely zákona o slobodnom prístupe za "informáciu." Možno len špekulovať o dôvodoch, ktoré senát k takto formalistikému rozhodnutiu viedli.
Napriek tomu ako som spomínal vyššie, má rozhodnutie senátu možno aj pozitívnu stránku v tom, že aspoň čiastočne obmedzuje čisté "fishing expeditions" tam, kde žiadateľ nepozná ani konkrétne dokumenty, o ktoré má záujem, ani presné informácie, ktoré by chcel získať. Otázkou ostáva, či formalizmus NS SR je nalepším spôsobom, ako začať riešiť problematiku dosahu a rozsahu zákona o prístupe k informáciám.
Peter Wilfling | 15. 06. 2010 12:39:03
// Reagovať
Prikladam citat z rozsudku ceskeho NSS, ktory som citoval aj v clanku. Vidno tu pekne rozdiel medzi logikou a prirodzenym "sedliackym" rozumom, ktore pouzil cesky NSS, a medzi formalistickymi vyvrtkami, o ktore sa pokusa trojclenny senat nasho Najvyssieho sudu:
Najvyšší správny súd ČR v rozsudku 6 As 40/2004 zo dňa 25. augusta 2005 uviedol: „Nejvyšší správní soud považuje žádost o kopii zápisů ze schůze rady města, jak byla stěžovatelkou podána, za jednoznačnou žádost o informace v těchto zápisech obsaženou; ... Pokud stěžovatelka požadovala kopie zápisů jako celek, pak nevyloučila žádný z údajů v něm obsažených jako takový, který nepožaduje. ...rovněž pochyby žalované o tom, že žádost o kopii určité listiny vzešlé z činnosti orgánu obce není žádostí o informaci o skutečnostech v nich obsažených, nejsou důvodné. Jak by asi měla taková žádost vypadat za situace, kdy občan obce ani neví, co bylo na programu schůze rady obce?"
Inak, v clanku citujem doslovny prepis ustneho odovodnenia rozhodnutia, ktore bolo nahrane na zvukovy zaznam. Tento zaznam mam k dispozicii. V pisomnom vyhotoveni rozsudku 5Sži 4/2009 zverejnenom nedavno na stranke Najvyssieho sudu vsak uz chyba ta klucova veta, ze "Žiadosť žalobcu o poskytnutie zvukového záznamu z rokovania vlády prípadne jeho prepisu nemá charakter informácie...". Cize mam pocit, ze akoby sa to senatu "rozležalo v hlave" (nastastie) a nakoniec do rozsudku tuto vetu nedali... Kedze tam chyba tato klucova veta, ktora vlastne tvori zaver tych uvah, tak uvahy o tom, ze zakon o slobode informacii nedefinuje pojem "informacia" sa mi zdaju v rozsudku nejak nadbytocne..
Najvyšší správny súd ČR v rozsudku 6 As 40/2004 zo dňa 25. augusta 2005 uviedol: „Nejvyšší správní soud považuje žádost o kopii zápisů ze schůze rady města, jak byla stěžovatelkou podána, za jednoznačnou žádost o informace v těchto zápisech obsaženou; ... Pokud stěžovatelka požadovala kopie zápisů jako celek, pak nevyloučila žádný z údajů v něm obsažených jako takový, který nepožaduje. ...rovněž pochyby žalované o tom, že žádost o kopii určité listiny vzešlé z činnosti orgánu obce není žádostí o informaci o skutečnostech v nich obsažených, nejsou důvodné. Jak by asi měla taková žádost vypadat za situace, kdy občan obce ani neví, co bylo na programu schůze rady obce?"
Inak, v clanku citujem doslovny prepis ustneho odovodnenia rozhodnutia, ktore bolo nahrane na zvukovy zaznam. Tento zaznam mam k dispozicii. V pisomnom vyhotoveni rozsudku 5Sži 4/2009 zverejnenom nedavno na stranke Najvyssieho sudu vsak uz chyba ta klucova veta, ze "Žiadosť žalobcu o poskytnutie zvukového záznamu z rokovania vlády prípadne jeho prepisu nemá charakter informácie...". Cize mam pocit, ze akoby sa to senatu "rozležalo v hlave" (nastastie) a nakoniec do rozsudku tuto vetu nedali... Kedze tam chyba tato klucova veta, ktora vlastne tvori zaver tych uvah, tak uvahy o tom, ze zakon o slobode informacii nedefinuje pojem "informacia" sa mi zdaju v rozsudku nejak nadbytocne..
Oliver Sabik | 05. 05. 2010 20:07:23
// Reagovať
mily roro
nie som sice pravnik, ale pokusim sa o lahku logicku uvahu (pocul som ze logika, konkretne vyrokova logika, je zakladom prava, alebo minimalne jeho dolezita sucast). jedno z kriterii delenia informacii moze byt ich dostupnost. pri deleni podla tohoto kriteria mozeme vytvorit dve zakladne kategorie - verejne pristupne informacie a "ostatne". prva kategoria evidentne nepotrebuje ziadne specialne regulacie pre ich dostupnost a pristup ku nim a teda ani ziaden zakon ktory by to zarucoval. kategoriu "ostatne" mozeme rozdelit na tie ktore spadaju pod nejaky specialnym rezim narabania s nimi - kontrola pristupu, kopirovania, publikovania a podobne. vacsina tychto specifickych typov informacii je teda samozrejme regulovana nejkymi zakonmi - autorsky zakon, zakon o utajovani skutocnosti, zakon o obchodnom tajomstve a podobne. a samozrejme potom existuju take informacie ktore sice nie su verejne pristupne, ale nakladanie s nimi nie je nijako osetrene ani ziadnym inym specifickym zakonom. na tieto informacie sa teda automaticky vztahuje zakon o slobodnom pristupe k informaciam. pricom slovo informacia je klucove, jedna sa o konkretnu informaciu. nie jej interpretaciu, ktora je v principe informaciou novou. pokial ziadatel specifikuje dostatocne presne o aku informaciu ma zaujem, tak tym je jednoznacne dane ze o aku informaciu sa jedna a teda snaha o jej nahradenie za nejaku interpretaciu nie je nic ine ako spekulacia.
nie som sice pravnik, ale pokusim sa o lahku logicku uvahu (pocul som ze logika, konkretne vyrokova logika, je zakladom prava, alebo minimalne jeho dolezita sucast). jedno z kriterii delenia informacii moze byt ich dostupnost. pri deleni podla tohoto kriteria mozeme vytvorit dve zakladne kategorie - verejne pristupne informacie a "ostatne". prva kategoria evidentne nepotrebuje ziadne specialne regulacie pre ich dostupnost a pristup ku nim a teda ani ziaden zakon ktory by to zarucoval. kategoriu "ostatne" mozeme rozdelit na tie ktore spadaju pod nejaky specialnym rezim narabania s nimi - kontrola pristupu, kopirovania, publikovania a podobne. vacsina tychto specifickych typov informacii je teda samozrejme regulovana nejkymi zakonmi - autorsky zakon, zakon o utajovani skutocnosti, zakon o obchodnom tajomstve a podobne. a samozrejme potom existuju take informacie ktore sice nie su verejne pristupne, ale nakladanie s nimi nie je nijako osetrene ani ziadnym inym specifickym zakonom. na tieto informacie sa teda automaticky vztahuje zakon o slobodnom pristupe k informaciam. pricom slovo informacia je klucove, jedna sa o konkretnu informaciu. nie jej interpretaciu, ktora je v principe informaciou novou. pokial ziadatel specifikuje dostatocne presne o aku informaciu ma zaujem, tak tym je jednoznacne dane ze o aku informaciu sa jedna a teda snaha o jej nahradenie za nejaku interpretaciu nie je nic ine ako spekulacia.
Marek Ondik | 05. 05. 2010 23:33:51
// Reagovať
pan Stefan Sadiki, pardon arabin
nemusite sa ukryvat za prezyvky. Dakujem.
Martin Maliar | 05. 05. 2010 22:49:17
// Reagovať
Ak súd niekedy robí "nadprácu", tak sa niekedy dostaneme aj k tomuto typu rozhodnutí. Dôsledky argumentácie NSSR vedú zrejme ku sofistikovanejšej verzii princípu opisovanému v známom Hellerovom románe Hlava XXII a samozrejme "argumentačná pasca" vo vzťahu napr. k zákonu o ochrane utajovaných skutočností. Mám dojem, že NSSR akoby predosielal, že právo je "tajomná veda", v ktorej nie je nič isté. Napr. aké farby sú vlastne na štátnej vlajke? Mne sa javí, že čierna (v tme je aj biela vlastne čierna), zelená (za šera podobná s modou) a oranžová (podobná ako červená).
Juraj Smatana | 05. 05. 2010 23:23:39
// Reagovať
slovníkový výklad pojmu informácia
Sudkyne sa zachovali podobne, ako ten sudca, ktorý zamietol obvinenie z rasovo motivovaného útoku. Skinheadovi zaútočil na Róma, ale sudca to súdil len ako bežné ublíženie na zdraví - pretože Rómovia sú z antropologického hľadiska tej istej europoidnej rasy ako Slováci.
Václav Havel | 17. 05. 2010 11:38:58
// Reagovať
A v čom je problém? Romovia naozaj nie sú odlišná rasa. Treba písať zákony poriadne, nie ich potom ohýbať podľa toho, čo práve letí.
eco nom | 06. 05. 2010 00:09:08
// Reagovať
jedine co pomoze slovenskej justicii je zaviest - precedensi: aby kazdy sudca pri vyneseni rozsudku mohol brat do uvahy rozhodnutie v podobnej veci z minulosti - takze aj ked nejaky sudca(senat) rozhodne vo veci uplne blbo - je to vlastne jedno - predsa ked bude X-dalsich rozhodnuti zniet inak na hocijakom odvolacom senate dospeju k tomu k comu dospeje aj 5-rocny chalan...
Administrátor | 06. 05. 2010 09:22:46
// Reagovať
UPOZORNENIE
Vážený diskutujúci "eco nom",
Chceli by sme Vás upozorniť, že Váš príspevok do diskusie porušuje pravidlá diskusie. Radi by sme Vám pripomenuli bod z "Pravidiel diskusie", ktoré nájdete v hornej časti webportálu:
"Každý prispievateľ do diskusie, resp. autor komentára, sa musí podpísať svojím vlastným menom a priezviskom. Nie sú dovolené anonymné diskusné príspevky alebo príspevky podpísané iba tzv. „aliasom“ alebo „nickom“."
Ďakujeme Vám za záujem o Otvorené právo a aktívnu diskusiu, zároveň Vás však prosíme o dodržiavanie pravidiel. V opačnom prípade budeme nútení anonymné príspevky z diskusie odstrániť.
Administrátor
www.otvorenepravo.sk
Chceli by sme Vás upozorniť, že Váš príspevok do diskusie porušuje pravidlá diskusie. Radi by sme Vám pripomenuli bod z "Pravidiel diskusie", ktoré nájdete v hornej časti webportálu:
"Každý prispievateľ do diskusie, resp. autor komentára, sa musí podpísať svojím vlastným menom a priezviskom. Nie sú dovolené anonymné diskusné príspevky alebo príspevky podpísané iba tzv. „aliasom“ alebo „nickom“."
Ďakujeme Vám za záujem o Otvorené právo a aktívnu diskusiu, zároveň Vás však prosíme o dodržiavanie pravidiel. V opačnom prípade budeme nútení anonymné príspevky z diskusie odstrániť.
Administrátor
www.otvorenepravo.sk
„alias“ alebo „nick“ | 26. 05. 2010 10:51:18
// Reagovať
"Každý prispievateľ do diskusie, resp. autor komentára, sa musí podpísať svojím vlastným menom a priezviskom".
Takže Vaše meno a priezvisko je "Administrátor"???
Takže Vaše meno a priezvisko je "Administrátor"???
Palo Jurkovič | 06. 05. 2010 18:56:01
// Reagovať
Súdnictvo - hanba spoločnosti
... je najvyšší čas, urobiť v súdnictve radikálny rez. K tomu samozrejme patrí aj zníženie platov týmto arogantným nadčlovekom. Roky sa tu trepalo, že sudcovia musia byť nezávislý a nekorumpovateľný a preto musia mať aj vysoké platy. Teraz, keď je zrejmé, že sú normálny smrteľníci - neodborný, úplatný - a preto by mali dostávať aj normálne platy - presne také ako učitelia, inžinieri, lekári, ktorý sú mnohokrát schopnejší a múdrejší. Mám nespočet skúseností o hlúposti sudcov, tak hlúpych, že až ostáva rozum stáť... majúcich problém s elementárnou logikou a matematikou základnej školy (len pre ilustráciu, sudca prehlásil, že nevie, aký je rozdiel medzi m2 a m3, iný zase obrazne povedané uveril, že do litrovej fľašky sa zmestia 2 litre vody)
Súdnictvo je najslabší článok spoločnosti, s dôveryhodnosťou na bode mrazu. Ale všetci sa tvária, že je všetko v poriadku, Takže česť práci, súdruhovia.....
Súdnictvo je najslabší článok spoločnosti, s dôveryhodnosťou na bode mrazu. Ale všetci sa tvária, že je všetko v poriadku, Takže česť práci, súdruhovia.....
roman jakes | 11. 05. 2010 20:55:37
// Reagovať
nezmyselný a trápny príspevok
zas si tu niekto lieči svoj komplex z toho, že je v živote nula a zrejme prehral niekedy nejaký súdny proces a teraz sa vrši na vsetkých sudcoch. odkial tento pán vie že vsetci sudcovia sú úplatní?to ich sám upláca že to tak dobre vie? a nie je náhodou hanba spoločnosti takýto kverulant ktorý zneužíva pomerne odborne zameranú diskusiu nja ventilovanie si svojich "bolačiek". myslím že je hanbou že takýto jurkovičovci, ktorí nič o práci sudcu nevedia ju hodnotia a to len preto že plačú nad nejakou svojou domnelou krivdou, ktorá sa im stala. takže važený pán, skúste navštíviť psychiatra a ten vám možno pomôže
Václav Havel | 17. 05. 2010 11:48:20
// Reagovať
Vážený pán, bohužiaľ aj tí, čo o súdoch niečo vedia, sa v zásade zhodujú s názorom "jurkovičovcov". Začína to totiž už obľúbeným právnickym bonmotom - nešla mi matematika, tak som išiel na právo.
Václav Havel | 17. 05. 2010 11:42:37
// Reagovať
Ja by som skôr navrhoval vyhadzovať neschopných, než znižovať platy. Pretože nakoniec to bude ako u lekárov - úplatok bude fakticky povinný. Je naivné si myslieť, že keď znížime platy, kvalita sa nezmení k horšiemu.
Ale súdnictvo nie je najslabší článok spolončosti, súdnictvo je bohužiaľ verným obrazom spoločnosti.
Ale súdnictvo nie je najslabší článok spolončosti, súdnictvo je bohužiaľ verným obrazom spoločnosti.
Peter Kunder | 11. 05. 2010 17:08:05
// Reagovať
Ak tomu dobre rozumiem,
podľa názoru týchto ctihodných sudkýň môžem zverejniť kópiu utajenej zmluvy, pretože to už nie je utajovaná informácia?
Václav Havel | 17. 05. 2010 11:45:51
// Reagovať
Je to utajovaná ne-informácia. :-) Ale utajovací zákon chráni aj "veci", nielen informácie. No a zmluva je "vec", zrejme hnuteľná. :-)
Na účely tohto zákona je
a) utajovanou skutočnosťou informácia alebo vec určená pôvodcom utajovanej skutočnosti, ktorú vzhľadom na záujem Slovenskej republiky treba chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, neoprávneným rozmnožením, zničením, stratou alebo odcudzením (ďalej len "neoprávnená manipulácia") a ktorá môže vznikať len v oblastiach, ktoré ustanoví vláda Slovenskej republiky svojím nariadením,
b) informáciou
1. obsah písomnosti, nákresu, výkresu, mapy, fotografie, grafu alebo iného záznamu,
2. obsah ústneho vyjadrenia,
3. obsah elektrického, elektromagnetického, elektronického alebo iného fyzikálneho transportného média,
c) vecou
1. hmotný nosič so záznamom informácií,
2. výrobok,
3. zariadenie,
4. nehnuteľnosť,
Na účely tohto zákona je
a) utajovanou skutočnosťou informácia alebo vec určená pôvodcom utajovanej skutočnosti, ktorú vzhľadom na záujem Slovenskej republiky treba chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, neoprávneným rozmnožením, zničením, stratou alebo odcudzením (ďalej len "neoprávnená manipulácia") a ktorá môže vznikať len v oblastiach, ktoré ustanoví vláda Slovenskej republiky svojím nariadením,
b) informáciou
1. obsah písomnosti, nákresu, výkresu, mapy, fotografie, grafu alebo iného záznamu,
2. obsah ústneho vyjadrenia,
3. obsah elektrického, elektromagnetického, elektronického alebo iného fyzikálneho transportného média,
c) vecou
1. hmotný nosič so záznamom informácií,
2. výrobok,
3. zariadenie,
4. nehnuteľnosť,
Peter Tomecek | 30. 06. 2010 15:40:09
// Reagovať
utajovana ne-informacia
Pokial utajovana zmluva nie je informaciou, moze byt sice hnutelnou vecou, ale kopia tejto hnutelnej veci uz nemoze byt utajovanou skutocnostou, pretoze je roznou od povodne utajovanej hnutelnej veci a zaroven nie je aspon podla rozhodnutia najvyssieho sudu informaciou. Takze kopia utajovanej zmluvy nemoze byt utajovanou skutocnostou.
Juraj Alexander | 14. 06. 2010 17:32:45
// Reagovať
Absurdita myslenia
Trochu ma fascinuje, ako tu pani pod pseudonymami, tj. asi sa hanbiaci za svoje nazory, krasne demonstruju absurdny sposob uvazovania, ktory pouziva velka cast slovenskeho pravnictva na maskovanie neschopnosti rozmyslat a bezohladneho sebeckeho nasledovania svojich zaujmov (ktore nepochybne vedie len k ich osobnym neurozam a neukojenej tuzbe mat stale viac a viac).
Petovi gratulujem za upozornenie na perfektne nezmyselny rozsudok a panom sudcom (bohuzial nemam citaciu) gratulujem k tomu, ze sa pod to podpisali. Poprosil by som preto o citaciu, aby som si text mohol stiahnut z NS SR.
Petovi gratulujem za upozornenie na perfektne nezmyselny rozsudok a panom sudcom (bohuzial nemam citaciu) gratulujem k tomu, ze sa pod to podpisali. Poprosil by som preto o citaciu, aby som si text mohol stiahnut z NS SR.
Matej Sapák | 15. 06. 2010 08:48:18
// Reagovať
citácia
5Sži/4/2009 z 21.4.2010
Matej Sapák | 15. 06. 2010 09:01:10
// Reagovať
este k tomu sposobu msylenia...
a este odporucam http://dilbert.com/strips/comic/2010-04-11/.
Peter Wilfling | 15. 06. 2010 12:54:39
// Reagovať
Tak zda sa, ze senat svoju argumentaciu v pisomnom vyhotoveni rozsudku pozmenil - v porovnani s tym, co bolo senatom prezentovane pri vyhlaseni rozsudku. V clanku citujem doslovny prepis ustneho odovodnenia rozhodnutia, ktore bolo nahrane na zvukovy zaznam. Tento zaznam mam k dispozicii. Ale v pisomnom vyhotoveni rozsudku 5Sži 4/2009 zverejnenom nedavno na stranke Najvyssieho sudu vsak uz chyba ta klucova veta, ze "Žiadosť žalobcu o poskytnutie zvukového záznamu z rokovania vlády prípadne jeho prepisu nemá charakter informácie...". Cize mam pocit, ze akoby sa to senatu "rozležalo v hlave" (naštastie) a nakoniec do rozsudku tuto vetu nedali... A teda cela ta cast rozsudku, kde senat uvazuje o tom, ze co je informacia, sa dostava do ineho svetla...
Ten konkrétny odsek v písomnom vyhotovení rozsudku teda znie už takto:
"Vychádzajúc z vyššie uvedeného nemožno vyvodiť, že informáciou v zmysle zákona
o slobode informácií je nevyhnutne aj poskytovanie rôznych dokumentov a ich kópií
o právnych úkonoch, či o rokovaniach (kúpne či iné zmluvy, zasadnutia a rokovania
kolektívnych orgánov včítane orgánov verejnej moci), ktoré sú súhrnom množstva údajov
(informácií) prípadne aj ujednaní rôznej povahy, požívajúcich rôznu ochranu, a to tretím
osobám, ktoré nie sú subjektmi právnych vzťahov založených uvedenými úkonmi (napr. nie
sú zmluvnými stranami) a ktorých sa tieto dokumenty priamo osobne nedotýkajú
(tak napr. pri investičných zmluvách medzi Slovenskou republikou a investičnými
spoločnosťami P.., C., K. a H. boli napokon zverejnené informácie z týchto zmlúv, nie celé
zmluvy – k tomu bližšie aj www.infocin.sk).";
Ten konkrétny odsek v písomnom vyhotovení rozsudku teda znie už takto:
"Vychádzajúc z vyššie uvedeného nemožno vyvodiť, že informáciou v zmysle zákona
o slobode informácií je nevyhnutne aj poskytovanie rôznych dokumentov a ich kópií
o právnych úkonoch, či o rokovaniach (kúpne či iné zmluvy, zasadnutia a rokovania
kolektívnych orgánov včítane orgánov verejnej moci), ktoré sú súhrnom množstva údajov
(informácií) prípadne aj ujednaní rôznej povahy, požívajúcich rôznu ochranu, a to tretím
osobám, ktoré nie sú subjektmi právnych vzťahov založených uvedenými úkonmi (napr. nie
sú zmluvnými stranami) a ktorých sa tieto dokumenty priamo osobne nedotýkajú
(tak napr. pri investičných zmluvách medzi Slovenskou republikou a investičnými
spoločnosťami P.., C., K. a H. boli napokon zverejnené informácie z týchto zmlúv, nie celé
zmluvy – k tomu bližšie aj www.infocin.sk).";
