Spomínaný rozsudok Krajského súdu v Bratislave 1 S 204/2005 nesie naozaj známky bezhodnotového uplatňovania zákona - sudcovia bohužiaľ rozhodli ako "mechanické stroje" a nezohľadnili zásady spravodlivosti, ústavné hodnoty ani právne princípy. Je dobre, že ústavný súd takéto rozhodnutia koriguje. Ide o spravodlivé rozhodnutie 2. senátu Ústavného súdu.
Len by som uvítal podrobnejšie osvetlenie ústavného princípu, ktorý bol ústavným súdom aplikovaný. Napríklad princípu, že nikto nesmie mať prospech zo svojho protiprávneho konania. Alebo princípu, že ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu z dôvodu, ktorý žalobca nemôže rozumne predvídať alebo ovplyvniť, bolo by nepriznanie trov v rozpore s princípom právnej istoty a predvídateľnosti práva. Lebo bez objasnenia aplikácie konkrétneho ústavného princípu to môže vyzerať, že ústavný súd prekračuje svoju právomoc a zasahuje aj do výkladu "podústavného" práva (a tým sa stáva akousi ďalšou odvolacou inštanciou).
Inak, zaujímavou situáciou by bolo, ak by žalobca v žalobe namietal, že rozhodnutie správneho orgánu je založené na nesprávnom právnom posúdení, ale súd by rozhodnutie správneho zrušiť iba pre nedostatok dôvodov. Tu tiež podľa môjho názoru nemôže byť žalobcovi odmietnutá náhrada trov konania. Žalobca totiž nemôže rozumne predvídať, či bude súd rozhodnutie správneho orgánu považovať za nedostatočne odôvodnené, alebo za také, ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Ťažko predvídať, či bude rozhodnutie správneho orgánu pre súd dostatočne alebo nedostatočne odôvodnené. Navyše, často sa stáva, že ak sa súd chce vyhnúť tomu, aby sa musel vyjadriť k podstate sporu (teda k správnosti alebo nesprávnosti právneho posúdenia), radšej rozhodnutie správneho orgánu vyhlási za "nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov" (a teda zruší rozhodnutie iba z formálnych dôvodov). Skrátka, ak sa súd bude chcieť vyhnúť riešeniu podstaty veci, skoro každé rozhodnutie môže byť pre neho "nedostatočne odôvodnené". A žalobcovi takýto prístup nemôže byť na ujmu.
Ústavný súd: Žalobca nemôže prísť o trovy pre pochybenie správneho orgánu
Andrej Majerník | 17. 05. 2010 | komentárov: 7
Je dôvodom hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi aj okolnosť, že hoci mal žalobca z hľadiska žalobného petitu plný úspech, vo vzťahu k žalobným dôvodom mal úspech iba čiastočný, resp. žiadny, keď na základe jeho správnej žaloby síce súd zrušil napadnuté rozhodnutie, ale len preto, že bolo nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené? Tento post sa zaoberá jedným rozsudkom krajského súdu a nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorí uvedenú otázku riešili.
Podľa § 250k ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov („OSP“), ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa (zvýraznil autor).
Podľa § 250j ods. 3 OSP súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu, ak rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný. (zvýraznil autor)
V odbornej literatúre je možné stretnúť sa s nasledovným názorom: Dôvodom hodným osobitného zreteľa na strane žalovaného na priznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi iba sčasti, prípadne jej nepriznanie, môžu byť aj okolnosti, že žalobca mal z hľadiska žalobného petitu plný úspech, avšak vo vzťahu k žalobným dôvodom mal úspech iba čiastočný, resp. žiadny (napríklad ak k zrušeniu rozhodnutia orgánu verejnej správy došlo z dôvodov uvedených v § 250j ods. 3) (Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár. 1. Vydanie, Praha: C. H. Beck, 2009, str. 782; zvýraznil autor). Rovnaký názor má vyplývať aj zo záverov zo zasadnutia správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky („najvyšší súd“) z 19. a 20. mája 2009 (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 32/2008 z 18. februára 2009). Týmto uznesením najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu, ktorým nepriznal náhradu trov konania žalobkyni podľa § 250 ods. 1 veta druhá OSP, hoci na základe jej žaloby zrušil napadnuté rozhodnutia tak prvostupňového ako aj druhostupňového správneho orgánu. Krajský súd vyhovel žalobkyni, ale napadnuté rozhodnutia podľa § 250j ods. 3 OSP zrušil z dôvodov nesprávneho posúdenia veci, ktoré dôvody boli iné, ako tie, ktoré tvrdila žalobkyňa v žalobe. V tejto veci teda krajský súd aj najvyšší súd za dôvody hodné osobitného zreteľa považovali to, že tvrdenia žalobkyne uvedené v správnej žalobe neboli dôvodom pre vyhovenie správnej žalobe. Inými slovami a zjednodušene, žalobkyňa v tejto veci netvrdila také dôvody, pre ktoré mala v spore úspech, relevantné dôvody pre vyhovenie správnej žalobe „našiel“ až sám súd.
Môže však súd nepriznať náhradu trov konania žalobcovi podľa § 250 ods. 1 veta druhá OSP vo všetkých prípadoch zrušenia rozhodnutia verejnej správy podľa § 250j ods. 3 OSP? Hlavne, môže súd nepriznať náhradu trov konania žalobcovi podľa § 250 ods. 1 veta druhá OSP v prípade, ak na základe jeho žaloby došlo k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, pretože je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené?
Ak by si správne súdy vyložili OSP tak, že odpoveď na druhú otázku je kladná, v praxi by to vyzeralo nasledovne: Žalobca spravidla zastúpený advokátom (,ktorému zaplatí odmenu za právne služby,) podá správnu žalobu (,za čo zaplatí súdny poplatok,) a je v konaní úspešný. Keďže je však úspešný preto, že súd zrušil napadnuté rozhodnutie, pretože je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené (nemožno vylúčiť, že v niektorých prípadoch aj zámerne), žalobca sa nedočká ani právneho názoru súdu, ktorým by bol správny orgán v ďalšom správnom konaní viazaný (a teda správny orgán môže vydať ďalšie rovnako nesprávne rozhodnutie), ale ani náhrady trov konania (ktoré mu podaním žaloby vznikli). Ak by súdy takto postupovali, dochádzalo by k „znehodnoteniu“ úspechu žalobcov v súdnom konaní a k tomu, že by sa žalobcom nemuselo oplatiť uchádzať sa o súdnu ochranu, najmä v prípadoch, keď by trovy konania, ktoré by boli žalobcovia povinní sami znášať, dosahovali úroveň alebo by prevyšovali benefity z úspechu v konaní.
Ak niekto považuje takýto postup súdov za nesprávny, v rozpore so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky („ústava“) a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd („dohovor“), či dokonca absurdný, súhlasím s ním. Dávam však do pozornosti, že len nedávno rozhodol Krajský súd v Bratislave v jednom prípade práve takto absurdne (Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 204/2005-38 z 2. júla 2009), pričom svoje rozhodnutie zjavne založil na odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 32/2008 (ktoré však aplikoval mechanicky nehľadiac na odlišnosti prípadu).
V danom prípade obchodná spoločnosť podala žalobu proti Slovenskej obchodnej inšpekcii – ústrednému inšpektorátu, ktorou sa domáhala zrušenia jej rozhodnutia ako aj predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia, ktorými bola tejto spoločnosti uložená pokuta. Žaloba bola podaná na Krajský súd v Bratislave v roku 2005 a ani po opakovaných výzvach správny orgán nepredložil súdu spis, a to s odôvodnením, že spisový materiál sa nachádza na Ministerstve hospodárstva SR, ktoré preskúmava napadnuté rozhodnutie mimo odvolacieho konania. Keďže žalovaný správny orgán spisový materiál súdu nepredložil ani počas niekoľkých rokov, a tak znemožnil súdu preskúmať jeho postup, ako aj postup v prvostupňovom konaní, krajský súd v júli 2009 podľa § 250j ods. 3 OSP zrušil rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie – ústredný inšpektorát a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Súd zároveň rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi náhradu trov nepriznal. V časti odôvodnenia rozsudku týkajúceho sa trov konania krajský súd uviedol len nasledovné: „ O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 OSP a žalobcovi trovy konania nepriznal, aj keď žalobca mal z hľadiska žalobného petitu plný úspech, avšak vo vzťahu k žalobným dôvodom nemal žiadny úspech. Súd bral do úvahy dôvody osobitného zreteľa pri nepriznaní náhrady trov konania úspešnému žalobcovi.“ Obchodná spoločnosť (ďalej „sťažovateľka“) podala na Ústavný súd SR sťažnosť, ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému došlo v konaní vedenom krajským súdom a domáhala sa zrušenia časti rozsudku týkajúcej sa (ne)priznania náhrady trov konania. Podstatou sťažnosti boli dve základné námietky. Po prvé, že rozsudok v časti týkajúcej sa náhrady trov konania neobsahoval dostatok relevantných dôvodov objasňujúcich výrok o nepriznaní náhrady trov konania. Rozsudok tak bol zjavne neodôvodnený a nepreskúmateľný. Po druhé, samotný výrok o nepriznaní trov konania sťažovateľke, ktorá mala úspech, je vzhľadom na absenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v danej veci v rozpore s § 250k OSP a je takto ústavne neakceptovateľný.
Ústavný súd sťažnosti vyhovel a v náleze sp. zn. II. ÚS 351/09-33 konštatoval, že došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom. Prvú námietku sťažovateľky nepovažoval za dôvodnú, keď síce odôvodnenie rozsudku krajského súdu o nepriznaní náhrady trov konania úspešnej sťažovateľke považoval za veľmi stručné, avšak napriek tomu dostatočne jasné a zrozumiteľné. S druhou námietkou sa stotožnil. Z odôvodnenia vyberám:
„ [...] Zodpovedá skutočnosti, že dôvod, pre ktorý krajský súd správnej žalobe sťažovateľky vyhovel a rozhodnutie žalovanej zrušil, je celkom odlišný od dôvodov, ktorými argumentovala sťažovateľka vo svojej žalobe o preskúmanie právoplatného rozhodnutia žalovanej. Z toho zároveň vyplýva, že skutková okolnosť, v ktorej videl krajský súd naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania, bola nepochybne preukázaná (II. ÚS 122/09). Otázkou preto je, či uvedenú preukázanú skutočnosť možno právne kvalifikovať v zmysle § 250k ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku ako dôvod osobitného zreteľa hodný na nepriznanie náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania. [...] Ako na to správne poukazuje sťažovateľka, krajský súd sa jej žalobou v merite veci vôbec nezaoberal, a preto ani žalobné argumenty sťažovateľky nijako neposudzoval. Stalo sa tak preto, že napriek opakovaným výzvam krajského súdu a dlhému obdobiu čakania žalovaná nepredložila krajskému súdu svoj administratívny spis nevyhnutný pre meritórne preskúmanie veci, hoci to bolo jej zákonnou povinnosťou. Za takéhoto stavu krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil bez akéhokoľvek meritórneho preskúmania veci, a to z dôvodu absencie administratívneho spisu.
Možno urobiť predbežný záver, že krajský súd nemohol vecne skúmať podanú žalobu sťažovateľky preto, lebo žalovaná postupovala v konaní protizákonným spôsobom. Na tomto závere nič nemení žalovanou tvrdená okolnosť, podľa ktorej subjektívne nezavinila nepredloženie spisu, keďže sama spisom v rozhodnom období nedisponovala, a nemohla ho preto krajskému súdu predložiť. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že je postačujúce, že žalovaná porušila svoju zákonnú povinnosť z objektívneho hľadiska bez ohľadu na vlastné prípadné subjektívne zavinenie. Navyše celkom iste bolo možné prijatím vhodných opatrení uvedenej situácii predísť (napríklad vyhotovením kópie administratívneho spisu v spolupráci s ministerstvom). Napokon treba uviesť, že sťažovateľka ani z objektívneho hľadiska nespôsobila, ale ani zo subjektívneho hľadiska nezavinila nemožnosť meritórneho preskúmania rozhodnutia žalovanej.
V konečnom dôsledku dospel krajský súd v otázke náhrady trov konania k takému paradoxnému záveru, ktorým žalovanú, ktorá zákon porušila, od trov konania odbremenil, a naopak, sťažovateľku, ktorá postupovala v súlade so zákonom, trovami konania zaťažil.
Podľa názoru ústavného súdu za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 250k ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku nemožno považovať takú skutočnosť, ktorá (prípadne ktorej podklad) znamená vo svojej podstate porušenie zákona, resp. predstavuje nezákonný postup. Takýto výklad citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku je arbitrárny, lebo zásadne popiera účel a význam tohto ustanovenia (zvýraznil autor).
Na uvedenom závere nič nemení právny názor vyslovený najvyšším súdom v inom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 32/2008, podľa ktorého dôvodom hodným osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov úspešnému účastníkovi konania môže byť aj okolnosť, že v rozpore so žalobou namietanými skutočnosťami dôjde k zrušeniu rozhodnutia orgánu verejnej správy z dôvodov uvedených v ustanovení § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, teda aj preto, že nebol správnemu súdu predložený administratívny spis. Prípad skúmaný najvyšším súdom v uvedenej veci nie je analogický, lebo rozhodnutie orgánu verejnej správy nebolo zrušené pre nepredloženie administratívneho spisu. Zovšeobecňujúci záver najvyššieho súdu ide preto v značnej miere nad skutkový rámec skúmaného prípadu."
Z nálezu ústavného súdu vyplýva, že za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 250k ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku nemožno považovať takú skutočnosť, ktorá (prípadne ktorej podklad) znamená vo svojej podstate porušenie zákona, resp. predstavuje nezákonný postup. Povinnosť správneho orgánu bez meškania predložiť svoje spisy spolu so spismi správneho orgánu prvého stupňa súdu je stanovená v 250d ods. 1 OSP. Ak teda dôvodom postupu podľa § 250j ods. 3 OSP je nesplnenie tejto povinnosti, nemôže byť takéto nesplnenie dôvodom hodným osobitného zreteľa.
Podľa § 250j ods. 3 OSP súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu, ak rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný. (zvýraznil autor)
V odbornej literatúre je možné stretnúť sa s nasledovným názorom: Dôvodom hodným osobitného zreteľa na strane žalovaného na priznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi iba sčasti, prípadne jej nepriznanie, môžu byť aj okolnosti, že žalobca mal z hľadiska žalobného petitu plný úspech, avšak vo vzťahu k žalobným dôvodom mal úspech iba čiastočný, resp. žiadny (napríklad ak k zrušeniu rozhodnutia orgánu verejnej správy došlo z dôvodov uvedených v § 250j ods. 3) (Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár. 1. Vydanie, Praha: C. H. Beck, 2009, str. 782; zvýraznil autor). Rovnaký názor má vyplývať aj zo záverov zo zasadnutia správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky („najvyšší súd“) z 19. a 20. mája 2009 (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 32/2008 z 18. februára 2009). Týmto uznesením najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu, ktorým nepriznal náhradu trov konania žalobkyni podľa § 250 ods. 1 veta druhá OSP, hoci na základe jej žaloby zrušil napadnuté rozhodnutia tak prvostupňového ako aj druhostupňového správneho orgánu. Krajský súd vyhovel žalobkyni, ale napadnuté rozhodnutia podľa § 250j ods. 3 OSP zrušil z dôvodov nesprávneho posúdenia veci, ktoré dôvody boli iné, ako tie, ktoré tvrdila žalobkyňa v žalobe. V tejto veci teda krajský súd aj najvyšší súd za dôvody hodné osobitného zreteľa považovali to, že tvrdenia žalobkyne uvedené v správnej žalobe neboli dôvodom pre vyhovenie správnej žalobe. Inými slovami a zjednodušene, žalobkyňa v tejto veci netvrdila také dôvody, pre ktoré mala v spore úspech, relevantné dôvody pre vyhovenie správnej žalobe „našiel“ až sám súd.
Môže však súd nepriznať náhradu trov konania žalobcovi podľa § 250 ods. 1 veta druhá OSP vo všetkých prípadoch zrušenia rozhodnutia verejnej správy podľa § 250j ods. 3 OSP? Hlavne, môže súd nepriznať náhradu trov konania žalobcovi podľa § 250 ods. 1 veta druhá OSP v prípade, ak na základe jeho žaloby došlo k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, pretože je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené?
Ak by si správne súdy vyložili OSP tak, že odpoveď na druhú otázku je kladná, v praxi by to vyzeralo nasledovne: Žalobca spravidla zastúpený advokátom (,ktorému zaplatí odmenu za právne služby,) podá správnu žalobu (,za čo zaplatí súdny poplatok,) a je v konaní úspešný. Keďže je však úspešný preto, že súd zrušil napadnuté rozhodnutie, pretože je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené (nemožno vylúčiť, že v niektorých prípadoch aj zámerne), žalobca sa nedočká ani právneho názoru súdu, ktorým by bol správny orgán v ďalšom správnom konaní viazaný (a teda správny orgán môže vydať ďalšie rovnako nesprávne rozhodnutie), ale ani náhrady trov konania (ktoré mu podaním žaloby vznikli). Ak by súdy takto postupovali, dochádzalo by k „znehodnoteniu“ úspechu žalobcov v súdnom konaní a k tomu, že by sa žalobcom nemuselo oplatiť uchádzať sa o súdnu ochranu, najmä v prípadoch, keď by trovy konania, ktoré by boli žalobcovia povinní sami znášať, dosahovali úroveň alebo by prevyšovali benefity z úspechu v konaní.
Ak niekto považuje takýto postup súdov za nesprávny, v rozpore so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky („ústava“) a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd („dohovor“), či dokonca absurdný, súhlasím s ním. Dávam však do pozornosti, že len nedávno rozhodol Krajský súd v Bratislave v jednom prípade práve takto absurdne (Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 204/2005-38 z 2. júla 2009), pričom svoje rozhodnutie zjavne založil na odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 32/2008 (ktoré však aplikoval mechanicky nehľadiac na odlišnosti prípadu).
V danom prípade obchodná spoločnosť podala žalobu proti Slovenskej obchodnej inšpekcii – ústrednému inšpektorátu, ktorou sa domáhala zrušenia jej rozhodnutia ako aj predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia, ktorými bola tejto spoločnosti uložená pokuta. Žaloba bola podaná na Krajský súd v Bratislave v roku 2005 a ani po opakovaných výzvach správny orgán nepredložil súdu spis, a to s odôvodnením, že spisový materiál sa nachádza na Ministerstve hospodárstva SR, ktoré preskúmava napadnuté rozhodnutie mimo odvolacieho konania. Keďže žalovaný správny orgán spisový materiál súdu nepredložil ani počas niekoľkých rokov, a tak znemožnil súdu preskúmať jeho postup, ako aj postup v prvostupňovom konaní, krajský súd v júli 2009 podľa § 250j ods. 3 OSP zrušil rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie – ústredný inšpektorát a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Súd zároveň rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi náhradu trov nepriznal. V časti odôvodnenia rozsudku týkajúceho sa trov konania krajský súd uviedol len nasledovné: „ O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 OSP a žalobcovi trovy konania nepriznal, aj keď žalobca mal z hľadiska žalobného petitu plný úspech, avšak vo vzťahu k žalobným dôvodom nemal žiadny úspech. Súd bral do úvahy dôvody osobitného zreteľa pri nepriznaní náhrady trov konania úspešnému žalobcovi.“ Obchodná spoločnosť (ďalej „sťažovateľka“) podala na Ústavný súd SR sťažnosť, ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému došlo v konaní vedenom krajským súdom a domáhala sa zrušenia časti rozsudku týkajúcej sa (ne)priznania náhrady trov konania. Podstatou sťažnosti boli dve základné námietky. Po prvé, že rozsudok v časti týkajúcej sa náhrady trov konania neobsahoval dostatok relevantných dôvodov objasňujúcich výrok o nepriznaní náhrady trov konania. Rozsudok tak bol zjavne neodôvodnený a nepreskúmateľný. Po druhé, samotný výrok o nepriznaní trov konania sťažovateľke, ktorá mala úspech, je vzhľadom na absenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v danej veci v rozpore s § 250k OSP a je takto ústavne neakceptovateľný.
Ústavný súd sťažnosti vyhovel a v náleze sp. zn. II. ÚS 351/09-33 konštatoval, že došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom. Prvú námietku sťažovateľky nepovažoval za dôvodnú, keď síce odôvodnenie rozsudku krajského súdu o nepriznaní náhrady trov konania úspešnej sťažovateľke považoval za veľmi stručné, avšak napriek tomu dostatočne jasné a zrozumiteľné. S druhou námietkou sa stotožnil. Z odôvodnenia vyberám:
„ [...] Zodpovedá skutočnosti, že dôvod, pre ktorý krajský súd správnej žalobe sťažovateľky vyhovel a rozhodnutie žalovanej zrušil, je celkom odlišný od dôvodov, ktorými argumentovala sťažovateľka vo svojej žalobe o preskúmanie právoplatného rozhodnutia žalovanej. Z toho zároveň vyplýva, že skutková okolnosť, v ktorej videl krajský súd naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania, bola nepochybne preukázaná (II. ÚS 122/09). Otázkou preto je, či uvedenú preukázanú skutočnosť možno právne kvalifikovať v zmysle § 250k ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku ako dôvod osobitného zreteľa hodný na nepriznanie náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania. [...] Ako na to správne poukazuje sťažovateľka, krajský súd sa jej žalobou v merite veci vôbec nezaoberal, a preto ani žalobné argumenty sťažovateľky nijako neposudzoval. Stalo sa tak preto, že napriek opakovaným výzvam krajského súdu a dlhému obdobiu čakania žalovaná nepredložila krajskému súdu svoj administratívny spis nevyhnutný pre meritórne preskúmanie veci, hoci to bolo jej zákonnou povinnosťou. Za takéhoto stavu krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil bez akéhokoľvek meritórneho preskúmania veci, a to z dôvodu absencie administratívneho spisu.
Možno urobiť predbežný záver, že krajský súd nemohol vecne skúmať podanú žalobu sťažovateľky preto, lebo žalovaná postupovala v konaní protizákonným spôsobom. Na tomto závere nič nemení žalovanou tvrdená okolnosť, podľa ktorej subjektívne nezavinila nepredloženie spisu, keďže sama spisom v rozhodnom období nedisponovala, a nemohla ho preto krajskému súdu predložiť. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že je postačujúce, že žalovaná porušila svoju zákonnú povinnosť z objektívneho hľadiska bez ohľadu na vlastné prípadné subjektívne zavinenie. Navyše celkom iste bolo možné prijatím vhodných opatrení uvedenej situácii predísť (napríklad vyhotovením kópie administratívneho spisu v spolupráci s ministerstvom). Napokon treba uviesť, že sťažovateľka ani z objektívneho hľadiska nespôsobila, ale ani zo subjektívneho hľadiska nezavinila nemožnosť meritórneho preskúmania rozhodnutia žalovanej.
V konečnom dôsledku dospel krajský súd v otázke náhrady trov konania k takému paradoxnému záveru, ktorým žalovanú, ktorá zákon porušila, od trov konania odbremenil, a naopak, sťažovateľku, ktorá postupovala v súlade so zákonom, trovami konania zaťažil.
Podľa názoru ústavného súdu za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 250k ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku nemožno považovať takú skutočnosť, ktorá (prípadne ktorej podklad) znamená vo svojej podstate porušenie zákona, resp. predstavuje nezákonný postup. Takýto výklad citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku je arbitrárny, lebo zásadne popiera účel a význam tohto ustanovenia (zvýraznil autor).
Na uvedenom závere nič nemení právny názor vyslovený najvyšším súdom v inom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 32/2008, podľa ktorého dôvodom hodným osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov úspešnému účastníkovi konania môže byť aj okolnosť, že v rozpore so žalobou namietanými skutočnosťami dôjde k zrušeniu rozhodnutia orgánu verejnej správy z dôvodov uvedených v ustanovení § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, teda aj preto, že nebol správnemu súdu predložený administratívny spis. Prípad skúmaný najvyšším súdom v uvedenej veci nie je analogický, lebo rozhodnutie orgánu verejnej správy nebolo zrušené pre nepredloženie administratívneho spisu. Zovšeobecňujúci záver najvyššieho súdu ide preto v značnej miere nad skutkový rámec skúmaného prípadu."
Z nálezu ústavného súdu vyplýva, že za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 250k ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku nemožno považovať takú skutočnosť, ktorá (prípadne ktorej podklad) znamená vo svojej podstate porušenie zákona, resp. predstavuje nezákonný postup. Povinnosť správneho orgánu bez meškania predložiť svoje spisy spolu so spismi správneho orgánu prvého stupňa súdu je stanovená v 250d ods. 1 OSP. Ak teda dôvodom postupu podľa § 250j ods. 3 OSP je nesplnenie tejto povinnosti, nemôže byť takéto nesplnenie dôvodom hodným osobitného zreteľa.
Peter Wilfling | 17. 05. 2010 20:05:40
// Reagovať
Ján Martin | 20. 05. 2010 23:57:28
// Reagovať
Práve naopak, rozsudok KS nesie znaky pokusu o tvorivú aplikáciu zákona a spravodlivé rozhodovanie, hoc je aj výsledok mierne insitný. Mechanické ("bezhodnotové") uplatňovanie zákona by totiž skôr zvádzalo k aplikácia zaužívanej a v zákone jasne vyjadrenej zásady "kto prehrá, ten platí" - takto by rozhodli sudcovia "ako mechanické stroje". Tu sme však boli svedkami pokusu zamedziť "nezaslúženým ziskom" žalobcu, ktorý nenamietol v žalobe vady, ktoré nakoniec viedli k zrušeniu rozhodnutia. O tom sa v zákone nič nepíše, takže nebolo čo mechanicky aplikovať.
Pre upresnenie uvádzam, že nepolemizujem s nálezom US, nevyjadrujem sa k spravodlivosti či správnosti jeho rozhodnutia. Chcem iba poukázať na úskalia voluntaristického rozhodovania založeného na hľadaní "spravodlivosti." Myslím, že naša justícia je ešte stále v štádiu, kedy má problém s jednoduchou aplikáciou zákona a pokusy rozhodovať "spravodlivo" zväčša vedú k bizarným výsledkom. Naša justícia na spravodlivosť nie je pripravená.
Pre upresnenie uvádzam, že nepolemizujem s nálezom US, nevyjadrujem sa k spravodlivosti či správnosti jeho rozhodnutia. Chcem iba poukázať na úskalia voluntaristického rozhodovania založeného na hľadaní "spravodlivosti." Myslím, že naša justícia je ešte stále v štádiu, kedy má problém s jednoduchou aplikáciou zákona a pokusy rozhodovať "spravodlivo" zväčša vedú k bizarným výsledkom. Naša justícia na spravodlivosť nie je pripravená.
Peter Wilfling | 21. 05. 2010 19:33:20
// Reagovať
V čom vidíte "nezaslúžený zisk" žalobcu? To, že úrad súdu nepredložil úradný spis, predsa žalobca nemohol v žalobe namietať, lebo sa to nedá predvídať. Senát krajského súdu mal teda postupovať tak, aby zamedzil "nezaslúženej ujme" žalobcu.
Úskalia voluntaristického rozhodovania samozrejme vnímam tiež. Ale v tomto prípade už samotný zákon tým, že obsahuje neurčitý pojem "dôvod hodný osobitného zreteľa", ukladá sudcom povinnosť rozhodovať na základe princípov spravodlivosti. Práve rozhodnutie, kedy senát krajského súdu de facto spôsobil žalobcovi finančnú ujmu, a to za vadu v postupe správneho orgánu, ktorú žalobca nemohol vo svojej žalobe predvídať ani namietať, je voluntaristické a nevidím v ňom zohľadnenie žiadneho princípu spravodlivosti.
Úskalia voluntaristického rozhodovania samozrejme vnímam tiež. Ale v tomto prípade už samotný zákon tým, že obsahuje neurčitý pojem "dôvod hodný osobitného zreteľa", ukladá sudcom povinnosť rozhodovať na základe princípov spravodlivosti. Práve rozhodnutie, kedy senát krajského súdu de facto spôsobil žalobcovi finančnú ujmu, a to za vadu v postupe správneho orgánu, ktorú žalobca nemohol vo svojej žalobe predvídať ani namietať, je voluntaristické a nevidím v ňom zohľadnenie žiadneho princípu spravodlivosti.
Ján Martin | 22. 05. 2010 22:27:50
// Reagovať
Je netvrdím, ze ide o nezaslúzený zisk, iba dávam do pozornosti, ze toto urcite nie je prípad mechanickej aplikácie zákona. Keby bol zákon aplikovaný mechnaicky, tak zalobcovi je priznaná náhrada trov.
Takze opakujem - islo o typickú snahu rozhodnut spravodlivo, kedze sudcovia mali dojem, ze zákonodarca im "dôvodmi hodnými osobitného zretela" ponechal priestor. Ze vysledok tejto snahy nie je spravodlivy, je tiez typické pre nase justíciu.
Takze opakujem - islo o typickú snahu rozhodnut spravodlivo, kedze sudcovia mali dojem, ze zákonodarca im "dôvodmi hodnými osobitného zretela" ponechal priestor. Ze vysledok tejto snahy nie je spravodlivy, je tiez typické pre nase justíciu.
Peter Wilfling | 23. 05. 2010 02:39:56
// Reagovať
Hej, súhlasím, vhodnejší výraz by bol, že išlo o aplikáciu práva, pri ktorej neboli zohľadnené hodnoty a právne princípy. Zákonodarca ale naozaj nechal sudcom priestor na uváženie tým, že do zákona zakotvil pojem "dôvody hodné osobitného zreteľa". Ale tiež súhlasím, že konkrétni sudcovia mali podivné predstavy o spravodlivosti, keď im prišlo spravodlivé, aby žalobca utrpel finančnú ujmu za chybu (nepredloženie úradného spisu správnym orgánom), ktorú nemohol vo svojej žalobe ani predvídať.
Andrej Majerník | 23. 05. 2010 17:55:12
// Reagovať
Ad Peter W.:
Súhlasím, že odôvodnenie ústavného súdu mohlo ísť ďalej minimálne v tých smeroch, ktoré si naznačil. No, asi nemôže byť každý deň nedeľa a nálezy II. senátu nebudú vždy „také učebnicové“, ako ten jeden, o ktorom si písal.
Tvoja druhá poznámka je veľmi trefná. To, čo ma zaujalo na tomto prípade, nebol len samotný nález, ale skôr to napadnuté rozhodnutie krajského súdu a (dodatočné) odôvodnenie výroku o nepriznaní náhrady trov konania. Krajský súd totiž až vo vyjadrení k sťažnosti uviedol, že v prejednávanej veci vychádzal zo záverov zo zasadnutia správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. – 20. 5. 2009 (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.2.2009 sp. zn. 6Sžo 32/2008). Sám som sa nedopátral, či záverom je len tá právna veta - uvedená aj v komentári k OSP, ktorú v úvode postu citujem, alebo aj niečo iné. V každom prípade „mechanická aplikácia“ záveru, že ... dôvodom hodným osobitného zreteľa na strane žalovaného pre priznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi iba sčasti, prípadne jej nepriznanie, môžu byť aj okolnosti, že žalobca mal z hľadiska žalobného petitu plný úspech, avšak vo vzťahu k žalobným dôvodom mal úspech iba čiastočný resp. žiadny (napríklad, ak k zrušeniu rozhodnutia orgánu verejnej správy došlo z dôvodov uvedených § 250j ods. 3 OSP) implikuje presne to, o čom píšeš. A síce, že súd, ak zruší žalobu podľa § 250j ods. 3 OSP z dôvodu, že je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, hoci žalobca v žalobe namietal, že rozhodnutie správneho orgánu je založené na nesprávnom právnom posúdení, môže náhradu trov konania žalobcovi nepriznať. Takýto postup by som však považoval tiež za nesprávny.
Celkom by ma zaujímalo, či sa takéto rozhodnutie na Slovensku už objavilo a vôbec, či a ako správne súdy aplikujú spomínané závery zo zasadnutia správneho kolégia NS SR ohľadom uplatňovania § 250k ods. 1 veta druhá OSP.
Ad Ján Martin:
Súhlasím, že uplatňovanie zásady "kto prehrá, ten platí", vždy nemusí byť a ani nebude vždy v správnom súdnictve spravodlivé. A OSP to zohľadňuje, keďže súd môže náhradu trov výnimočne - z dôvodov hodných osobitného zreteľa aj nepriznať. Aplikovať však túto výnimku tak, že žalobca príde o náhradu nákladov spojených s uplatnením svojho ústavného práva len preto, že druhá strana, v tomto prípade dokonca štátny orgán, neurobí to, čo musí, mi príde pomýlené.
Súhlasím, že odôvodnenie ústavného súdu mohlo ísť ďalej minimálne v tých smeroch, ktoré si naznačil. No, asi nemôže byť každý deň nedeľa a nálezy II. senátu nebudú vždy „také učebnicové“, ako ten jeden, o ktorom si písal.
Tvoja druhá poznámka je veľmi trefná. To, čo ma zaujalo na tomto prípade, nebol len samotný nález, ale skôr to napadnuté rozhodnutie krajského súdu a (dodatočné) odôvodnenie výroku o nepriznaní náhrady trov konania. Krajský súd totiž až vo vyjadrení k sťažnosti uviedol, že v prejednávanej veci vychádzal zo záverov zo zasadnutia správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. – 20. 5. 2009 (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.2.2009 sp. zn. 6Sžo 32/2008). Sám som sa nedopátral, či záverom je len tá právna veta - uvedená aj v komentári k OSP, ktorú v úvode postu citujem, alebo aj niečo iné. V každom prípade „mechanická aplikácia“ záveru, že ... dôvodom hodným osobitného zreteľa na strane žalovaného pre priznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi iba sčasti, prípadne jej nepriznanie, môžu byť aj okolnosti, že žalobca mal z hľadiska žalobného petitu plný úspech, avšak vo vzťahu k žalobným dôvodom mal úspech iba čiastočný resp. žiadny (napríklad, ak k zrušeniu rozhodnutia orgánu verejnej správy došlo z dôvodov uvedených § 250j ods. 3 OSP) implikuje presne to, o čom píšeš. A síce, že súd, ak zruší žalobu podľa § 250j ods. 3 OSP z dôvodu, že je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, hoci žalobca v žalobe namietal, že rozhodnutie správneho orgánu je založené na nesprávnom právnom posúdení, môže náhradu trov konania žalobcovi nepriznať. Takýto postup by som však považoval tiež za nesprávny.
Celkom by ma zaujímalo, či sa takéto rozhodnutie na Slovensku už objavilo a vôbec, či a ako správne súdy aplikujú spomínané závery zo zasadnutia správneho kolégia NS SR ohľadom uplatňovania § 250k ods. 1 veta druhá OSP.
Ad Ján Martin:
Súhlasím, že uplatňovanie zásady "kto prehrá, ten platí", vždy nemusí byť a ani nebude vždy v správnom súdnictve spravodlivé. A OSP to zohľadňuje, keďže súd môže náhradu trov výnimočne - z dôvodov hodných osobitného zreteľa aj nepriznať. Aplikovať však túto výnimku tak, že žalobca príde o náhradu nákladov spojených s uplatnením svojho ústavného práva len preto, že druhá strana, v tomto prípade dokonca štátny orgán, neurobí to, čo musí, mi príde pomýlené.
Halama Emil | 03. 06. 2010 22:35:57
// Reagovať
platnosť správneho rozhodnutia
Prosím Vás o radu. Úrad práce dal zamestnávateľovi ktorý mal úmysel skončiť prac pomer so zamestnancom so ZŤP predbežné rozhodnutie k výpovedi pracovníka. Zároveň podal pracovník na súd žalobu proti rozhodnutiu úradu a súčasne v zákone stanovenej lehote žalobu na o neplatnosť výpovede. NS SR určil, že správne rozhodnutie zrušuje. Následne po doručení rozsudku NS SR okresnému súdu ktorý rozhoduje o neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ktorý sa vyjadril na sťažnosť k prieťahom v konaní uviedol, že nemôže prejudicialne určiť platnosť správneho rozhodnutia. Je teraz možné aby rozhodol okresný súd zamietol žalobu o neplatnosti výpovede?
Ďakujem
Ďakujem
