Princíp dvojinštančnosti: Bariéra alebo východisko prístupu k spravodlivosti v občianskom súdnom konaní?
Róbert Urban | 15. 06. 2010 | komentárov: 8
V zmysle ustanovení občianskeho súdneho poriadku je odvolací súd vo vzťahu k preskúmavaným rozhodnutiam súdom s plnou jurisdikciou. To znamená, že je oprávnený rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť, zmeniť alebo zrušiť; a to bez ohľadu na to, čo navrhujú účastníci v nimi podanom odvolaní (§ 212 ods. 4 v spojení s § 219 až § 221 O.s.p.). Súdna prax však v súčasnosti civilné odvolacie súdy postupne, ale isto mení na súdy kasačné...
V rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (ďalej len NS SR) sa v poslednom období stále výraznejšie objavuje poukaz na princíp dvojinštančnosti občianskoprávneho konania. V niektorých rozhodnutiach je dokonca označovaný za ústavný princíp. Z hľadiska cieľa tohto článku sa nemienim venovať polemike o správnosti, resp. nesprávnosti dotknutého názoru. Za rozhodujúce považujem jeho dôsledky pre konanie a rozhodovanie civilných súdov a najmä pre účastníkov konania.
Podstata princípu dvojinštančnosti spočíva v tom, že každá významná (predovšetkým právna) otázka konkrétnej veci musí byť predmetom posúdenia tak súdu prvostupňového, ako i odvolacieho. Ak teda odvolací súd dospeje k odlišnému právnemu posúdeniu, hoci i pri nezmenenom skutkovom stave, nie je oprávnený vec meritórne uzavrieť, ale rešpektujúc princíp dvojinštančnosti, je povinný vydať kasačné rozhodnutie. Obdobne ak po doplnení alebo zopakovaní dokazovania zistí súd druhej inštancie skutočnosť, ktorá nebola posudzovaná súdom prvého stupňa alebo dospeje k iným skutkovým záverom, nemôže bezprostredne rozhodnúť (zmenou alebo potvrdením preskúmavaného rozhodnutia), ale musí napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Pre dokreslenie uvedeného si dovolím odcitovať napríklad z odôvodnenia rozhodnutia NS SR sp. zn. 3 Cdo 302/2008 z 30. júla 2009:
„Ak odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, mal správne rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania, odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Tým, že odvolací súd tak nepostupoval, znemožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, lebo im odoprel možnosť prieskumu správnosti nových, prípadne z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom, však rozhodujúcich skutkových zistení.“
Vo vzťahu k zisťovaniu skutkového stavu je výstižným „české“ rozhodnutie (C. H. Beck č. C 201/2001), citované takmer vo všetkých „slovenských“ komentároch k Občianskemu súdnemu poriadku:
„Je- li ke správnému rozhodnutí o věci samé zapotřebí podstatných (pro rozhodnutí zásadně významných) skutkových zjištení, která neučinil soud prvního stupně, popřípadě která tento soud učinil, ale vzhledem k nesprávnému právnímu názoru, který zaujal, na nich své rozhodnutí nezaložil, nejsou podmínky ani pro potvrzení, ani pro změnu rozhodnutí soudu prvního stupně; odvolací soud proto rozhodnutí zruší a věc vrátí soudu prvního stupně k dalšímu řízení.“
Samozrejme, pre ďalší postup súdu prvého stupňa po zrušení jeho prvotného rozhodnutia platí viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.) tak v otázkach ustálenia skutkového stavu, ako i právnej kvalifikácie prejednávanej veci. Prvostupňový súd teda vydá presne také rozhodnutie, aké vyplýva zo skutkových alebo právnych stanovísk odvolacieho súdu. Zjednodušene povedané rozhodne presne tak, akoby rozhodol už odvolací súd, ak by nerešpektoval princíp dvojinštančnosti. V prípade následného odvolania druhostupňový súd, s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, potvrdí takéto „nové“ prvostupňové rozhodnutie. Zároveň takýto postup, podľa NS SR (napr. rozhodnutie sp. zn. 3 Cdo 40/2009 z 5. novembra 2009), je zodpovedajúci princípu dvojinštančnosti:
„Pri viazanosti súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu zostáva dvojinštančnosť zachovaná, nakoľko účastník má po opätovnom rozhodnutí súdu prvého stupňa (po zrušení a vrátení jeho predchádzajúceho rozhodnutia) možnosť znovu ho napadnúť riadnym opravným prostriedkom na inštančne vyššom súde. Skutočnosť, že súd prvého stupňa je po zrušení a vrátení svojho predchádzajúceho rozhodnutia viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, je daná priamo zákonom (§ 226 O.s.p.), preto nemôže zakladať vadu konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p.“
Takto vnímaná dvojinštančnosť konania je skôr iluzórna. Rozhodne nemožno hovoriť o nezávislom (voľnom a samostatnom) posúdení veci v rámci konania pred súdmi dvoch inštancií.
Už z predchádzajúcich riadkov sú pomerne zrejmé dôsledky princípu dvojinštančnosti.
1. predĺženie konania; minimálne o opätovné rozhodovanie prvostupňového súdu a súdu odvolacieho. Aj pri akceptovaní ich takmer bezprieťahového postupu a vylúčení problémov napr. pri doručovaní sa jedná o obdobie v trvaní aspoň 3 mesiacov. Reálne je úspechom, ak sa opätovné prejednanie a rozhodovanie podarí zvládnuť za obdobie kratšie ako jeden rok.
2. zvýšenie trov konania; najmä pre účastníkov zastúpených advokátom. V najlepšom prípade o odmenu za 2 úkony právnej služby (účasť na jedinom pojednávaní súdu prvého stupňa, na ktorom sa i rozhodne vo veci samej a podanie odvolania, resp. vyjadrenia k odvolaniu protistrany). V skutočnosti je tých úkonov oveľa viac. Zvýšené výdavky sa rovnako týkajú súdu; minimálne trikrát za poštovné pri doručovaní súdnych písomností do vlastných rúk.
3. strata možnosti podať dovolanie. Ako je konštatované už vyššie, odvolací súd „nové“ rozhodnutie súdu prvého stupňa takmer s určitosťou potvrdí. Aktuálna úprava dovolania (§ 238 O.s.p.) následne redukuje jeho prípustnosť na situáciu, keď odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania.
Pokiaľ by bezprostredne už prvotné rozhodnutie súdu prvé stupňa odvolací súd zmenil (z dôvodu iného právneho posúdenia, prípadne z titulu ustálenia aj iného skutkového stavu) eventuálne odvolanie účastníkov by bolo prípustné podľa § 238 ods. 1 O.s.p.
Okrem dôsledkov na konkrétne konanie za štvrtý následok princíp dvojinštančnosti možno označiť to, že dostáva ustanovenia § 213 ods. 2 až 7 a § 220 O.s.p. do roviny obsoletných právnych noriem. Jeho bezprostrednou súčasťou je fakt, že odvolacie súdy v občianskom súdnom konaní sa fakticky menia na kasačné súdy. V spojení s novou úpravou (od 15. 10. 2008 zákonom č. 384/2008 Z. z.) ustanovenia § 214 O.s.p. odvolacie súdy vykonávajú minimum pojednávaní. Buď rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušia uznesením mimo nariadenia termínu pojednávania alebo potvrdia rozsudkom, ktorý bez nariadenia (a vykonania) pojednávania „len“ verejne vyhlásia. Stačí krátky pohľad na zoznam pojednávaní odvolacích súdov zverejňovaný na stránke MS SR a je zrejmý nielen relatívne nízky počet záznamov vo vzťahu ku konaniam v občianskoprávnych veciach, ale aj výrazná prevaha údaju „VVR“ (verejné vyhlásenie rozsudku) nad údajom „P“ (pojednávanie).
Z doterajšieho textu je, myslím si, dostatočne jasné, že osobne nie som zástancom princípu dvojinštančnosti vo vyššie popísanom vnímaní. Domnievam sa, že prioritnou optikou nazerania na rozoberanú problematiku je zachovanie práv účastníkov konania aj v štádiu odvolacieho konania.
V otázke zisťovania skutkového stavu to znamená, aby účastník mal umožnené reálne naplniť všetky dielčie práva v rámci dokazovania (vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonávaným dôkazom, označiť dôkazné prostriedky, so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom/svedkom...). Aktuálna právna úprava (§ 213 ods. 3 až 7, § 211 ods. 2 O.s.p.) v danom smere je dostačujúca. Tým, že sa konanie vráti na prvostupňový súd, ktorý bude opakovať dôkazy alebo vykonávať nové, účastník nezíska žiadne výraznejšie oprávnenie. Rozhodne nemožno akceptovať tézu, že odvolací súd/senát doplní, resp. zopakuje dokazovanie spôsobom, ktorý nebude rešpektovať zákonnú úpravu procesu dokazovania.
V otázke právneho posúdenia sa javí rozhodujúcim zamedzenie prekvapivým rozhodnutiam. To znamená, aby odvolací súd nerozhodol na základe takých ustanovení, ktorými sa súd prvého stupňa nezaoberal, a predovšetkým ku ktorým sa účastníci nemali možnosť vyjadriť. Dá sa síce diskutovať o tom, či ešte ďalej v tomto smere neprecizovať aktuálne znenie § 213 ods. 2 O.s.p., ale zásadný rámec pre vyhnutie sa prekvapivým rozhodnutiam poskytuje už aj existujúca právna úprava.
Účelom prieskumu veci odvolacím súdom by teda nemalo byť lipnutie na dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania, ale snaha o dôsledné rešpektovanie procesných práv účastníkov v procese zisťovania skutkového stavu a jeho následného právneho posúdenia aj v štádiu odvolacieho konania. Na podporu prezentovaného názoru, osobitne vo vzťahu k odlišnému právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom, si dovolím na záver citáciu z rozhodnutia Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 777/07 z 31. júla 2008:
„Předvídatelnosti rozhodnutí odvolacího soudu lze docílit nejen zrušením rozhodnutí soudu I. stupně a vrácením věci k dalšímu řízení, ale také tím, že odvolací soud seznámí účastníky se svým odlišným právním názorem a dá jim příležitost se k tomuto názoru vyjádřit.“
Podstata princípu dvojinštančnosti spočíva v tom, že každá významná (predovšetkým právna) otázka konkrétnej veci musí byť predmetom posúdenia tak súdu prvostupňového, ako i odvolacieho. Ak teda odvolací súd dospeje k odlišnému právnemu posúdeniu, hoci i pri nezmenenom skutkovom stave, nie je oprávnený vec meritórne uzavrieť, ale rešpektujúc princíp dvojinštančnosti, je povinný vydať kasačné rozhodnutie. Obdobne ak po doplnení alebo zopakovaní dokazovania zistí súd druhej inštancie skutočnosť, ktorá nebola posudzovaná súdom prvého stupňa alebo dospeje k iným skutkovým záverom, nemôže bezprostredne rozhodnúť (zmenou alebo potvrdením preskúmavaného rozhodnutia), ale musí napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Pre dokreslenie uvedeného si dovolím odcitovať napríklad z odôvodnenia rozhodnutia NS SR sp. zn. 3 Cdo 302/2008 z 30. júla 2009:
„Ak odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, mal správne rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania, odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Tým, že odvolací súd tak nepostupoval, znemožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, lebo im odoprel možnosť prieskumu správnosti nových, prípadne z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom, však rozhodujúcich skutkových zistení.“
Vo vzťahu k zisťovaniu skutkového stavu je výstižným „české“ rozhodnutie (C. H. Beck č. C 201/2001), citované takmer vo všetkých „slovenských“ komentároch k Občianskemu súdnemu poriadku:
„Je- li ke správnému rozhodnutí o věci samé zapotřebí podstatných (pro rozhodnutí zásadně významných) skutkových zjištení, která neučinil soud prvního stupně, popřípadě která tento soud učinil, ale vzhledem k nesprávnému právnímu názoru, který zaujal, na nich své rozhodnutí nezaložil, nejsou podmínky ani pro potvrzení, ani pro změnu rozhodnutí soudu prvního stupně; odvolací soud proto rozhodnutí zruší a věc vrátí soudu prvního stupně k dalšímu řízení.“
Samozrejme, pre ďalší postup súdu prvého stupňa po zrušení jeho prvotného rozhodnutia platí viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.) tak v otázkach ustálenia skutkového stavu, ako i právnej kvalifikácie prejednávanej veci. Prvostupňový súd teda vydá presne také rozhodnutie, aké vyplýva zo skutkových alebo právnych stanovísk odvolacieho súdu. Zjednodušene povedané rozhodne presne tak, akoby rozhodol už odvolací súd, ak by nerešpektoval princíp dvojinštančnosti. V prípade následného odvolania druhostupňový súd, s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, potvrdí takéto „nové“ prvostupňové rozhodnutie. Zároveň takýto postup, podľa NS SR (napr. rozhodnutie sp. zn. 3 Cdo 40/2009 z 5. novembra 2009), je zodpovedajúci princípu dvojinštančnosti:
„Pri viazanosti súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu zostáva dvojinštančnosť zachovaná, nakoľko účastník má po opätovnom rozhodnutí súdu prvého stupňa (po zrušení a vrátení jeho predchádzajúceho rozhodnutia) možnosť znovu ho napadnúť riadnym opravným prostriedkom na inštančne vyššom súde. Skutočnosť, že súd prvého stupňa je po zrušení a vrátení svojho predchádzajúceho rozhodnutia viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, je daná priamo zákonom (§ 226 O.s.p.), preto nemôže zakladať vadu konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p.“
Takto vnímaná dvojinštančnosť konania je skôr iluzórna. Rozhodne nemožno hovoriť o nezávislom (voľnom a samostatnom) posúdení veci v rámci konania pred súdmi dvoch inštancií.
Už z predchádzajúcich riadkov sú pomerne zrejmé dôsledky princípu dvojinštančnosti.
1. predĺženie konania; minimálne o opätovné rozhodovanie prvostupňového súdu a súdu odvolacieho. Aj pri akceptovaní ich takmer bezprieťahového postupu a vylúčení problémov napr. pri doručovaní sa jedná o obdobie v trvaní aspoň 3 mesiacov. Reálne je úspechom, ak sa opätovné prejednanie a rozhodovanie podarí zvládnuť za obdobie kratšie ako jeden rok.
2. zvýšenie trov konania; najmä pre účastníkov zastúpených advokátom. V najlepšom prípade o odmenu za 2 úkony právnej služby (účasť na jedinom pojednávaní súdu prvého stupňa, na ktorom sa i rozhodne vo veci samej a podanie odvolania, resp. vyjadrenia k odvolaniu protistrany). V skutočnosti je tých úkonov oveľa viac. Zvýšené výdavky sa rovnako týkajú súdu; minimálne trikrát za poštovné pri doručovaní súdnych písomností do vlastných rúk.
3. strata možnosti podať dovolanie. Ako je konštatované už vyššie, odvolací súd „nové“ rozhodnutie súdu prvého stupňa takmer s určitosťou potvrdí. Aktuálna úprava dovolania (§ 238 O.s.p.) následne redukuje jeho prípustnosť na situáciu, keď odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania.
Pokiaľ by bezprostredne už prvotné rozhodnutie súdu prvé stupňa odvolací súd zmenil (z dôvodu iného právneho posúdenia, prípadne z titulu ustálenia aj iného skutkového stavu) eventuálne odvolanie účastníkov by bolo prípustné podľa § 238 ods. 1 O.s.p.
Okrem dôsledkov na konkrétne konanie za štvrtý následok princíp dvojinštančnosti možno označiť to, že dostáva ustanovenia § 213 ods. 2 až 7 a § 220 O.s.p. do roviny obsoletných právnych noriem. Jeho bezprostrednou súčasťou je fakt, že odvolacie súdy v občianskom súdnom konaní sa fakticky menia na kasačné súdy. V spojení s novou úpravou (od 15. 10. 2008 zákonom č. 384/2008 Z. z.) ustanovenia § 214 O.s.p. odvolacie súdy vykonávajú minimum pojednávaní. Buď rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušia uznesením mimo nariadenia termínu pojednávania alebo potvrdia rozsudkom, ktorý bez nariadenia (a vykonania) pojednávania „len“ verejne vyhlásia. Stačí krátky pohľad na zoznam pojednávaní odvolacích súdov zverejňovaný na stránke MS SR a je zrejmý nielen relatívne nízky počet záznamov vo vzťahu ku konaniam v občianskoprávnych veciach, ale aj výrazná prevaha údaju „VVR“ (verejné vyhlásenie rozsudku) nad údajom „P“ (pojednávanie).
Z doterajšieho textu je, myslím si, dostatočne jasné, že osobne nie som zástancom princípu dvojinštančnosti vo vyššie popísanom vnímaní. Domnievam sa, že prioritnou optikou nazerania na rozoberanú problematiku je zachovanie práv účastníkov konania aj v štádiu odvolacieho konania.
V otázke zisťovania skutkového stavu to znamená, aby účastník mal umožnené reálne naplniť všetky dielčie práva v rámci dokazovania (vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonávaným dôkazom, označiť dôkazné prostriedky, so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom/svedkom...). Aktuálna právna úprava (§ 213 ods. 3 až 7, § 211 ods. 2 O.s.p.) v danom smere je dostačujúca. Tým, že sa konanie vráti na prvostupňový súd, ktorý bude opakovať dôkazy alebo vykonávať nové, účastník nezíska žiadne výraznejšie oprávnenie. Rozhodne nemožno akceptovať tézu, že odvolací súd/senát doplní, resp. zopakuje dokazovanie spôsobom, ktorý nebude rešpektovať zákonnú úpravu procesu dokazovania.
V otázke právneho posúdenia sa javí rozhodujúcim zamedzenie prekvapivým rozhodnutiam. To znamená, aby odvolací súd nerozhodol na základe takých ustanovení, ktorými sa súd prvého stupňa nezaoberal, a predovšetkým ku ktorým sa účastníci nemali možnosť vyjadriť. Dá sa síce diskutovať o tom, či ešte ďalej v tomto smere neprecizovať aktuálne znenie § 213 ods. 2 O.s.p., ale zásadný rámec pre vyhnutie sa prekvapivým rozhodnutiam poskytuje už aj existujúca právna úprava.
Účelom prieskumu veci odvolacím súdom by teda nemalo byť lipnutie na dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania, ale snaha o dôsledné rešpektovanie procesných práv účastníkov v procese zisťovania skutkového stavu a jeho následného právneho posúdenia aj v štádiu odvolacieho konania. Na podporu prezentovaného názoru, osobitne vo vzťahu k odlišnému právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom, si dovolím na záver citáciu z rozhodnutia Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 777/07 z 31. júla 2008:
„Předvídatelnosti rozhodnutí odvolacího soudu lze docílit nejen zrušením rozhodnutí soudu I. stupně a vrácením věci k dalšímu řízení, ale také tím, že odvolací soud seznámí účastníky se svým odlišným právním názorem a dá jim příležitost se k tomuto názoru vyjádřit.“
Tomáš Klinka | 16. 06. 2010 11:21:55
// Reagovať
ústavné právo na dvojinštančnosť?
Ak by skutočne existovalo (som toho názoru, že neexistuje) ústavné právo na dvojinštančnosť konania v takom zmysle, že každé odchýlenie od prvostupňového právneho posúdenia na tom istom skutkovom základe by znemožňovalo odvolaciemu súdu zmeniť prvostupňový rozsudok, v článku spomínaná obsolétnosť § 220 OSP by skôr zaváňala protiústavnosťou, aj vzhľadom na to, že nasledujúci § 221 ods. 1 taxatívne vymedzuje dôvody zrušenia. Došlo by tak k spochybneniu celej novely odvolacieho konania (zákon č. 341/2005 Z.z.). Samotný pojem "právo na dvojinštančnosť konania" evokuje akýsi nedotknuteľný procesný nárok účastníka. Vhodnejší výraz by mohol byť "zásada dvojinštančnosti konania" (to je len môj subjektívny dojem). Ak už hovoríme o práve na dvojinštančnosť konania, je to "len" úzky výsek širšieho práva na spravodlivý proces. Teda odvolací súd nemôže zasiahnuť do prvého bez toho aby neporušil druhé. K nežiaducemu faktoru prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu možno uviesť požiadavku kontradiktórnosti sporového konania - odvolací súd predsa nerozhoduje v argumentačnom vákuu, ale vyberá z dvoch alternatív, v ideálnom prípade zreteľne vyjadrených účastníkmi počas konania na prvom stupni. Procesná stratégia účastníka typu "vytiahnuť eso z talónu" v záverečnej reči alebo v až odvolaní a tak dosiahnuť prekvapivo, na úkor druhého účastníka priaznivejšie rozhodnutie, je už za hranicou mantinelov procesnej spravodlivosti - férovosti, ktorej strážcom v civilnom konaní je súd.
Michal Novotny | 17. 06. 2010 10:29:50
// Reagovať
Škoda,
že ste ma predbehli, veľmi podobný článok už nejaký čas pripravujem.
Náš Najvyšší súd "vyhrabal" princíp dvojinštančnosti z nejakých rozhodnutí Ústavného súdu, ktorý ho (podľa mňa zjavne ako obiter dictum) vyhlásil dokonca za princíp ústavný. Netreba strácať veľa slov (a v komentári sa to ani nedá) o tom, že je to nezmysel - čl. 46 Ústavy garantuje len právo domáhať sa práva pred súdom, čiže jedna súdna inštancia tomuto právu robí zadosť viac než dosť.
Ak by naozaj mala byť dvojinštančnosť ústavným princípom, potom je neústavný nielen § 202 O. s. p. (prečo by sa mala dvojinštančnosť týkať len rozhodnutí meritórnych a nie procesných), ako aj mnohé ďalšie ustanovenia v Osp, kde je odvolanie priamo vylúčené. Takisto by musela byť neústavná prvostupňová vecná príslušnosť Najvyššieho súdu napr. v správnom súdnictve, pretože predsa ani Ústava nikde nerobí rozdiel medzi správnym súdnym a občianskym súdnym konaním.
Samozrejme, že ustanovenia § 202, ani ďalšie, ani prvostupňová príslušnosť Najvyššieho súdu neústavné nie sú, pretože žiadna zásada dvojinštančnosti nie je ústavným princípom.
Taktiež nie je vlastne zrejmé, čo Najvyšší súd chce docieliť týmito svojimi judikátmi (nechcem špekulovať o tom, že je to cielený tlak na odvolacie súdy, aby nemenili prvostupňové rozhodnutia, aby nebolo možné podať dovolanie...) z hľadiska základného cieľa občianskeho súdneho konania, a to zákonného a spravodlivého rozhodnutia.
V oblasti zisťovania skutkového stavu vedie táto zásada k absurdite. Ak totiž odvolací súd zruší prvostupňové rozhodnutie na doplnenie dokazovania (pretože je tu nová skutková okolnosť, resp. nový právny názor vyžadujúci nové skutkové zistenia) a prvostupňový súd aj toto dokazovanie vykoná a účastník sa odvolá, tak odvolací súd má dve možnosti - buď sa pri preskúmaní zisteného skutkového stavu obmedzí na obsah spisu (zápisnice z prvostupňového konania), čím ale popiera inú zásadu, a to zásadu bezprostrednosti, alebo dokazovanie zopakuje sám, čím ale vykonané dokazovanie na súde prvého stupňa prakticky stratí význam. V prvom prípade trpí vôbec právo účastníka na spravodlivé súdne konanie, pretože ťažko možno dospieť k názoru, že zisťovanie skutkového stavu zo zápisnice je spravodlivejšie než jeho zistenie priamo vykonaným dôkazom. V druhom prípade trpí rýchlosť (a logika), pretože je nepochopiteľné, prečo odvolací súd nemohol tie isté dôkazy vykonať už pri prvom odvolacom konaní (namiesto toho, aby prvé rozhodnutie zrušil).
V oblasti zisťovania práva robí tzv. zásada dvojinštančnosti z odvolacích súdov v podstate akademické inštitúcie, ktoré si "zamudrujú" o právnych názoroch a skutočný cieľ konania, ktorým je rozhodnutie sporu, v skutočnosti oddialia. Navyše, táto zásada robí z výkladu práva cieľ súdneho konania sám osebe, hoci by mal byť iba prostriedkom smerujúcim k rozhodnutiu vo veci, teda poskytnutiu právnej ochrany účastníkovi, ktorý sa jej domáha.
Nie je napr. bez zaujímavosti, že na Slovensku do roku 1950 (a v Nemecku v podstate dodnes) neexistovalo niečo ako kasačný systém, pretože primárnym cieľom každého súdneho rozhodovania bolo práve čo najrýchlejšie rozhodnutie vo veci samej. Práve uhorský o. s. p. z r. 1911 v tomto smere išiel najďalej, pretože dokonca umožňoval odvolaciemu súdu rozhodovať o celej veci, napadnutý prvostupňový rozsudok bol len čiastočný alebo medzitýmny. Prosto, platil pohľad - ak už to na tom odvolacom súde je, prečo by to ten nemohol celé vybaviť, keď na to má podmienky.
Zmena rozsudku sa dá veľmi dobre a úplne ústavne konformne skĺbiť s právom na spravodlivý proces - stačilo by napríklad, aby odvolací súd nariadil pojednávanie a oboznámil účastníkov konania s možnými odlišnými právnymi názormi, umožnil im v tomto smere predniesť dôkazné návrhy, ktoré by aj vykonal, a sám by vo veci rozhodol.
Jediným priestorom pre kasačné rozhodnutia by tak bola hospodárnosť konania, teda praktické úvahy, pretože odvolacie súdy sú spravidla redšie umiestnené (teda cesta k nim je dlhšia a drahšia) a rozhodujú v senátoch, teda rozsiahle dokazovanie by viazalo troch sudcov namiesto jedného na prvom stupni, čo je neekonomické a neefektívne.
Vo všetkých ostatných prípadoch je však aplikácia "zásady dvojinštančnosti konania" víťazstvom súdov nad zdravým rozumom.
Náš Najvyšší súd "vyhrabal" princíp dvojinštančnosti z nejakých rozhodnutí Ústavného súdu, ktorý ho (podľa mňa zjavne ako obiter dictum) vyhlásil dokonca za princíp ústavný. Netreba strácať veľa slov (a v komentári sa to ani nedá) o tom, že je to nezmysel - čl. 46 Ústavy garantuje len právo domáhať sa práva pred súdom, čiže jedna súdna inštancia tomuto právu robí zadosť viac než dosť.
Ak by naozaj mala byť dvojinštančnosť ústavným princípom, potom je neústavný nielen § 202 O. s. p. (prečo by sa mala dvojinštančnosť týkať len rozhodnutí meritórnych a nie procesných), ako aj mnohé ďalšie ustanovenia v Osp, kde je odvolanie priamo vylúčené. Takisto by musela byť neústavná prvostupňová vecná príslušnosť Najvyššieho súdu napr. v správnom súdnictve, pretože predsa ani Ústava nikde nerobí rozdiel medzi správnym súdnym a občianskym súdnym konaním.
Samozrejme, že ustanovenia § 202, ani ďalšie, ani prvostupňová príslušnosť Najvyššieho súdu neústavné nie sú, pretože žiadna zásada dvojinštančnosti nie je ústavným princípom.
Taktiež nie je vlastne zrejmé, čo Najvyšší súd chce docieliť týmito svojimi judikátmi (nechcem špekulovať o tom, že je to cielený tlak na odvolacie súdy, aby nemenili prvostupňové rozhodnutia, aby nebolo možné podať dovolanie...) z hľadiska základného cieľa občianskeho súdneho konania, a to zákonného a spravodlivého rozhodnutia.
V oblasti zisťovania skutkového stavu vedie táto zásada k absurdite. Ak totiž odvolací súd zruší prvostupňové rozhodnutie na doplnenie dokazovania (pretože je tu nová skutková okolnosť, resp. nový právny názor vyžadujúci nové skutkové zistenia) a prvostupňový súd aj toto dokazovanie vykoná a účastník sa odvolá, tak odvolací súd má dve možnosti - buď sa pri preskúmaní zisteného skutkového stavu obmedzí na obsah spisu (zápisnice z prvostupňového konania), čím ale popiera inú zásadu, a to zásadu bezprostrednosti, alebo dokazovanie zopakuje sám, čím ale vykonané dokazovanie na súde prvého stupňa prakticky stratí význam. V prvom prípade trpí vôbec právo účastníka na spravodlivé súdne konanie, pretože ťažko možno dospieť k názoru, že zisťovanie skutkového stavu zo zápisnice je spravodlivejšie než jeho zistenie priamo vykonaným dôkazom. V druhom prípade trpí rýchlosť (a logika), pretože je nepochopiteľné, prečo odvolací súd nemohol tie isté dôkazy vykonať už pri prvom odvolacom konaní (namiesto toho, aby prvé rozhodnutie zrušil).
V oblasti zisťovania práva robí tzv. zásada dvojinštančnosti z odvolacích súdov v podstate akademické inštitúcie, ktoré si "zamudrujú" o právnych názoroch a skutočný cieľ konania, ktorým je rozhodnutie sporu, v skutočnosti oddialia. Navyše, táto zásada robí z výkladu práva cieľ súdneho konania sám osebe, hoci by mal byť iba prostriedkom smerujúcim k rozhodnutiu vo veci, teda poskytnutiu právnej ochrany účastníkovi, ktorý sa jej domáha.
Nie je napr. bez zaujímavosti, že na Slovensku do roku 1950 (a v Nemecku v podstate dodnes) neexistovalo niečo ako kasačný systém, pretože primárnym cieľom každého súdneho rozhodovania bolo práve čo najrýchlejšie rozhodnutie vo veci samej. Práve uhorský o. s. p. z r. 1911 v tomto smere išiel najďalej, pretože dokonca umožňoval odvolaciemu súdu rozhodovať o celej veci, napadnutý prvostupňový rozsudok bol len čiastočný alebo medzitýmny. Prosto, platil pohľad - ak už to na tom odvolacom súde je, prečo by to ten nemohol celé vybaviť, keď na to má podmienky.
Zmena rozsudku sa dá veľmi dobre a úplne ústavne konformne skĺbiť s právom na spravodlivý proces - stačilo by napríklad, aby odvolací súd nariadil pojednávanie a oboznámil účastníkov konania s možnými odlišnými právnymi názormi, umožnil im v tomto smere predniesť dôkazné návrhy, ktoré by aj vykonal, a sám by vo veci rozhodol.
Jediným priestorom pre kasačné rozhodnutia by tak bola hospodárnosť konania, teda praktické úvahy, pretože odvolacie súdy sú spravidla redšie umiestnené (teda cesta k nim je dlhšia a drahšia) a rozhodujú v senátoch, teda rozsiahle dokazovanie by viazalo troch sudcov namiesto jedného na prvom stupni, čo je neekonomické a neefektívne.
Vo všetkých ostatných prípadoch je však aplikácia "zásady dvojinštančnosti konania" víťazstvom súdov nad zdravým rozumom.
Milan Klobušiak | 17. 06. 2010 11:55:30
// Reagovať
Súhlasím, že právo na dvojinštančnosť konania z Ústavy ani Listiny priamo vyvodzovať ťažko a je to vecou výkladu. Ja ovšem v podmienkach súčasného stavu na súdoch a v podmienkach súčasného znenia O.s.p. právo na dvoinštančnosť tak ako ho vyložil NS vo svojom rozhodnutí 3 Cdo 302/2008 podporujem a pokladám takýto výklad za potrebný.
Všetko to súvisí s právom účastníka vyjadriť sa aj ku právnemu názoru sudcu, teda skôr s predvidateľnosťou súdneho rozhodnutia. Aj keď súčasný O.s.p. umožňuje v ust. § 100 sudcovi vyjadriť svoj právny názor počas konania, ja som to na zažil len raz. a to sudkyňa nevyjadrila právny názor ale len názor či posúdenie. Právne posúdenie sa určite musí opierať o konkrétne ustanovenie právneho predpisu. Inak je to len posúdenie.
Preto sú na Slovensku rozhodnutia súdov prakticky nepredvídateľné a účastník nevie, ako oŕientovať dokazovanie a právnu argumentáciu. Sudcovia väčšinou mlčia. Na jednom z posledných pojednávaní pri prednese protistrany do diktafónu si sudca s nezúčastneným výrazom kreslil na papier trojuholníky a postavičky. Ten sudca už dávno vie ako rozhodne. Keby svoj úmysel, teda svoje právne posúdenie účastníkom oznámil, ušetrila by sa spústa času a peňazí daňovníkov. Učastníci by vedeli, ako ďalej postupovať a aké skutočnosti prípadne ďalej dokazovať. Takto budú navrhovať aj dôkazy na už dokázané, pretože stanovisko sudcu nepoznajú.
Preto je potrebné, aby mal účastník možnosť vyjadriť sa ku každému právnemu názoru vyjadrenom v odôvodnení rozhodnutia, zvlášť ak je iný ako právny názor prezentovaný jednou či druhou stranou sporu. Tu ale treba uvisť, že je veľa prípadov, keď strana aj zastúpená zástupcom žiadny právny názor neprejaví a je aj veľa prípadov, keď ani odôvodnenie súdneho rozhodnutia žiadne právne posúdenie veci neobsahuje. Potom je právny názor odvolacieho súdu prvý, ktorý účastník počuje.
Pokiaľ sa týka uvedeného rozhodnutia českého ústavného súdu tak treba aj uviesť, že český O.s.p. spočíva na rozdiel od slovenského na zásade predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktoré ukladá súdu zprístupniť účastníkom právnu kvalifiáciu skutku konkrétnym poučením o dôkaznej povinnosti, ak priebeh konania nasvedčuje tomu, že účastník má iný právny názor ako je názor súdu.
Všetko to súvisí s právom účastníka vyjadriť sa aj ku právnemu názoru sudcu, teda skôr s predvidateľnosťou súdneho rozhodnutia. Aj keď súčasný O.s.p. umožňuje v ust. § 100 sudcovi vyjadriť svoj právny názor počas konania, ja som to na zažil len raz. a to sudkyňa nevyjadrila právny názor ale len názor či posúdenie. Právne posúdenie sa určite musí opierať o konkrétne ustanovenie právneho predpisu. Inak je to len posúdenie.
Preto sú na Slovensku rozhodnutia súdov prakticky nepredvídateľné a účastník nevie, ako oŕientovať dokazovanie a právnu argumentáciu. Sudcovia väčšinou mlčia. Na jednom z posledných pojednávaní pri prednese protistrany do diktafónu si sudca s nezúčastneným výrazom kreslil na papier trojuholníky a postavičky. Ten sudca už dávno vie ako rozhodne. Keby svoj úmysel, teda svoje právne posúdenie účastníkom oznámil, ušetrila by sa spústa času a peňazí daňovníkov. Učastníci by vedeli, ako ďalej postupovať a aké skutočnosti prípadne ďalej dokazovať. Takto budú navrhovať aj dôkazy na už dokázané, pretože stanovisko sudcu nepoznajú.
Preto je potrebné, aby mal účastník možnosť vyjadriť sa ku každému právnemu názoru vyjadrenom v odôvodnení rozhodnutia, zvlášť ak je iný ako právny názor prezentovaný jednou či druhou stranou sporu. Tu ale treba uvisť, že je veľa prípadov, keď strana aj zastúpená zástupcom žiadny právny názor neprejaví a je aj veľa prípadov, keď ani odôvodnenie súdneho rozhodnutia žiadne právne posúdenie veci neobsahuje. Potom je právny názor odvolacieho súdu prvý, ktorý účastník počuje.
Pokiaľ sa týka uvedeného rozhodnutia českého ústavného súdu tak treba aj uviesť, že český O.s.p. spočíva na rozdiel od slovenského na zásade predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktoré ukladá súdu zprístupniť účastníkom právnu kvalifiáciu skutku konkrétnym poučením o dôkaznej povinnosti, ak priebeh konania nasvedčuje tomu, že účastník má iný právny názor ako je názor súdu.
Michal Novotny | 17. 06. 2010 15:52:10
// Reagovať
Rozumiem
Vám a v podstate s Vami súhlasím, ale riešenie tohto problému cez tzv. zásadu dvojinštančnosti konania je najhoršie možné.
Pretože - a to chcem opätovne zdôrazniť - zo žiadneho právneho predpisu na Slovensku nevyplýva, že by sa skutočné konanie so všetkým čo k tomu patrí malo odohrávať na PRVOM stupni. To, čo hovoríte vy, by predsa odvolací súd mohol v pohode urobiť sám, pokiaľ sa mu zdá, že prvostupňové rozhodnutie je "prekvapivé". Navyše, vydaním prvostupňového rozhodnutia moment prekvapivosti odpadá, pretože na druhom stupni je už predmetom preskúmania toto hotové rozhodnutie. Na druhej strane, aj odvolací súd môže byť prekvapivý, akurát že v "kasačnom" rozhodnutí to vlastne nikomu nevadí (okrem účastníkov a daňových poplatníkov, ktorí to celé platia), pretože nasleduje nová prvá inštancia.
Prosto, zmyslom je, aby súdy rozhodovali najrýchlejšie ako sa dá, nie aby vlastnú nechuť skrývali za vzletné teórie o dvojinštančnosti.
Pokiaľ mi je známe (ale môžem sa mýliť), tak to rozhodnutie českého ÚS vychádza zo stavu, kedy práveže niečo také ako prezentovanie právneho názoru zo strany sudcu nebolo ani v ich Osp.
Pretože - a to chcem opätovne zdôrazniť - zo žiadneho právneho predpisu na Slovensku nevyplýva, že by sa skutočné konanie so všetkým čo k tomu patrí malo odohrávať na PRVOM stupni. To, čo hovoríte vy, by predsa odvolací súd mohol v pohode urobiť sám, pokiaľ sa mu zdá, že prvostupňové rozhodnutie je "prekvapivé". Navyše, vydaním prvostupňového rozhodnutia moment prekvapivosti odpadá, pretože na druhom stupni je už predmetom preskúmania toto hotové rozhodnutie. Na druhej strane, aj odvolací súd môže byť prekvapivý, akurát že v "kasačnom" rozhodnutí to vlastne nikomu nevadí (okrem účastníkov a daňových poplatníkov, ktorí to celé platia), pretože nasleduje nová prvá inštancia.
Prosto, zmyslom je, aby súdy rozhodovali najrýchlejšie ako sa dá, nie aby vlastnú nechuť skrývali za vzletné teórie o dvojinštančnosti.
Pokiaľ mi je známe (ale môžem sa mýliť), tak to rozhodnutie českého ÚS vychádza zo stavu, kedy práveže niečo také ako prezentovanie právneho názoru zo strany sudcu nebolo ani v ich Osp.
Peter Straka | 17. 06. 2010 18:06:56
// Reagovať
Je to o umení
Súhlasím s článkom. Aby sa naplnilo poskytovanie spravodlivosti, má to urobiť 1. súd 2. včasne a 3. spravodlivo. Tým súdom je prvostupňový, apelačný a aj dovolací súd. Každý z týchto súdov má príležitosť poskytnúť niečo výnimočné - spravodlivosť. Zbytočným zrušením rozhodnutia v skutkovo ustálenej veci z nepochopiteľných dôvodov sa senát opravného súdu ukracuje o toto výnimočné poslanie. Druhá vec je, že je to o umení, a tým umením je privodiť neprekvapivé rozhodnutie po daní príležitosti účastníkom, aby sa vyjadrili k sledovanému právnemu posúdeniu veci, a tak využili ešte možnosť argumentačne presvedčiť súd.
:-) Keď sa chce, tak to ide. Do pozornosti dávam článok v Bulletine slovenskej advokácie 07-08/2009:
Princíp dvojinštančnosti občiansko-právneho konania nie je ústavným princípom. Ak odvolací súd oboznámi účastníkov so svojim právnym názorom a dá im príležitosť sa vyjadriť, naplní princíp právnej istoty aj bez zrušenia rozsudku (§ 213 ods. 2O.s.p).
Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 10. decembra 2008 č. 3Co 67/2008
Zdroj: http://www.sak.sk/blox/cms/sk/zone1/bulletin/archiv/id8/id6/id1/id1/_getFile/BSA_07_08_web.pdf, strana 36
:-) Keď sa chce, tak to ide. Do pozornosti dávam článok v Bulletine slovenskej advokácie 07-08/2009:
Princíp dvojinštančnosti občiansko-právneho konania nie je ústavným princípom. Ak odvolací súd oboznámi účastníkov so svojim právnym názorom a dá im príležitosť sa vyjadriť, naplní princíp právnej istoty aj bez zrušenia rozsudku (§ 213 ods. 2O.s.p).
Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 10. decembra 2008 č. 3Co 67/2008
Zdroj: http://www.sak.sk/blox/cms/sk/zone1/bulletin/archiv/id8/id6/id1/id1/_getFile/BSA_07_08_web.pdf, strana 36
Andrej Majerník | 20. 06. 2010 15:45:34
// Reagovať
Veľmi zaujímavé. Netrúfam si reagovať na všetko, čo bolo napísané, pretože sa v tejto téme spája množstvo problémov súvisiacich s tým, ako chápať zásadu dvojinštančnosti, čo sa má na mysli pod nečakaným, prekvapivým rozhodnutím a ako vykladať § 213 a § 221 ods. 1 písm. h) OSP. Preto:
1) Ad Michal Novotný: Je to naozaj na dlhý článok, a dúfam, že ho skoro napíšete a publikujete
2) Súhlasím s názormi, že nie je možné vyvodzovať vždy zo zásady dvojinštančnosti nutnosť kasácie, a s tým, že prekvapivým rozhodnutiam, najmä tým meniacim, sa dá vyhnúť tak, že sa bude rešpektovať právo na spravodlivý proces, teda, že sa účastníci oboznámia s možnou odlišnou právnou kvalifikáciou a umožní sa im realizácia ich procesných práv na odvolacom súde. V žiadnom prípade nie je poučovacia povinnosť podľa § 213 ods. 2 OSP splnená tak, že účastníkovi je doručené odvolanie účastníka s výzvou vyjadriť sa k nemu (niekedy s odvolaním účastníka, niekedy s predvolaním na pojednávanie odvolacieho súdu), v ktorej sa len odcituje § 213 ods. 2 OSP a nič.
3) Ak odvolací súd dospeje k odlišnému právnemu posúdeniu ako súd prvého stupňa môžu nastať dve situácie. Buď aj odlišná právna kvalifikácia vedie k tomu istému výsledku, t.j. výrok prvostupňového rozhodnutia je vecne správny, ale z iných dôvodov, alebo má za následok možnú zmenu rozhodnutia prvého stupňa. Tiež si myslím, že ak odvolací súd dospeje k odlišnému právnemu posúdeniu (z ktorého vyplýva, že prvostupňové rozhodnutie je nesprávne) a zároveň považuje skutkový stav, ako ho zistil súd prvého stupňa, za dostatočný pre svoje rozhodnutie, mal by rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť a nie rušiť. A je, podľa mňa, jedno, či zmena právneho posúdenia spočíva v tom, či inak vyloží právnu normu, ktorú použil súd prvého stupňa, alebo použije úplne inú normu (iný právny predpis), o ktorom prvostupňový súd (a ani žiadny z účastníkov) neuvažoval. Samozrejme za podmienky, že účastníci budú mať reálnu a nielen iluzórnu možnosť vyjadriť sa k inej možnej kvalifikácii, ktorá sa má podľa odvolacieho súdu (správne) použiť (§ 213 ods. 2 OSP).
4) Ako však postupovať v prípade, že skutkový stav, ako ho zistil súd prvého stupňa, nepredstavuje dostatočný základ pre nové právne posúdenie? Róbert Urban mieni, že je to možné „... pri zachovaní práv účastníkov konania aj v štádiu odvolacieho konania. ... V otázke zisťovania skutkového stavu to znamená, aby účastník mal umožnené reálne naplniť všetky dielčie práva v rámci dokazovania...“ V poriadku. Pýtam sa však, je to návrh de lege ferenda. Alebo je to apel na súdnu prax, ktorá tak nekoná, napriek tomu, že „ aktuálna právna úprava v danom smere je dostačujúca“, o čom mám ja pochybnosti. Uvažujme o takomto prípade (podobných sa dá namodelovať veľa): Žalobca dostal výpoveď z nájmu bytu z dôvodu, že sústavne narušuje pokojné bývanie ostatných nájomcov/vlastníkov bytov (vo výpovedi je nejaký skutkový popis). Žaluje o určenie neplatnosti výpovede a tvrdí, že nikdy pokojné bývanie nenarušoval. Žalovaný pri svojej obrane popisuje protiprávne konanie žalobcu a zároveň na preukázanie svojich tvrdení, že žalobca je notorický rušiteľ, navrhne armádu svedkov. Súd hneď na prvom pojednávaní určí, že výpoveď je neplatná, lebo dôvod výpovede nebol skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom (rozpor s § 711 ods. 2 OZ) a žiadne dokazovanie navrhnuté žalovaným nepripustí. Rozsudok súdu sa obmedzí len na dôvod neplatnosti výpovede pre jej nesúlad s § 711 ods. 2 OZ. Žalovaný podá odvolanie a odvolací súd zaujme názor, že výpoveď je v súlade s § 711 ods. 2 OZ a to, čo je potrebné riešiť, je otázka, či tvrdené (a preukázané) konanie žalobcu napĺňa znaky sústavného narušovania alebo nie [§ 711 ods. 1 písm. c) OZ]. Je teda potrebné aplikovať ustanovenie OZ, ktoré na prvom stupni nebolo predmetom aplikácie. Na to je však potrebné zistiť skutkový stav.
(i) V takomto prípade sa, podľa mňa, má uplatniť § 221 ods. 1 písm. h) OSP. A priestor pre iný postup nevidím. Alebo sa mýlim?
(ii) A aj keby sa súd rozhodol ísť inou cestou (možno zmeňujúceho/možno potvrdzujúceho rozsudku – závisí aj od výsledkov dokazovania), nie som si istý, na základe ktorého ustanovenia OSP môže žalobca navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, že nikdy nikoho nerušil... Možno zle čítam OSP, ale mne tam úprava možnosti navrhovať dôkazy v takomto prípade chýba [žeby § 205a ods. 1 písm. d) ?]. A na tomto mieste vychádzam len z OSP a už neuvažujem o nejakom opravnom výklade alebo rozširujúcom výklade relevantných ustanovení OSP v platnom znení, aby boli v súlade s požiadavkami spravodlivého konania - rovnosti zbraní, kontradiktórnosti, atď...
(iii) A nakoniec, praktické hľadisko (rovnaký postreh ako Michal Novotný). Bude naozaj hospodárnejšie a rýchlejšie, aby dokazovanie v tomto prípade vykonával odvolací súd s troma sudcami, vzdialený od bydliska účastníkov (a svedkov) možno aj viac ako 100 km. A ak ho má vykonať súd prvého stupňa podľa pokynov odvolacieho súdu, bude to naozaj rýchlejšie ako kasačné rozhodnutie?
1) Ad Michal Novotný: Je to naozaj na dlhý článok, a dúfam, že ho skoro napíšete a publikujete
2) Súhlasím s názormi, že nie je možné vyvodzovať vždy zo zásady dvojinštančnosti nutnosť kasácie, a s tým, že prekvapivým rozhodnutiam, najmä tým meniacim, sa dá vyhnúť tak, že sa bude rešpektovať právo na spravodlivý proces, teda, že sa účastníci oboznámia s možnou odlišnou právnou kvalifikáciou a umožní sa im realizácia ich procesných práv na odvolacom súde. V žiadnom prípade nie je poučovacia povinnosť podľa § 213 ods. 2 OSP splnená tak, že účastníkovi je doručené odvolanie účastníka s výzvou vyjadriť sa k nemu (niekedy s odvolaním účastníka, niekedy s predvolaním na pojednávanie odvolacieho súdu), v ktorej sa len odcituje § 213 ods. 2 OSP a nič.
3) Ak odvolací súd dospeje k odlišnému právnemu posúdeniu ako súd prvého stupňa môžu nastať dve situácie. Buď aj odlišná právna kvalifikácia vedie k tomu istému výsledku, t.j. výrok prvostupňového rozhodnutia je vecne správny, ale z iných dôvodov, alebo má za následok možnú zmenu rozhodnutia prvého stupňa. Tiež si myslím, že ak odvolací súd dospeje k odlišnému právnemu posúdeniu (z ktorého vyplýva, že prvostupňové rozhodnutie je nesprávne) a zároveň považuje skutkový stav, ako ho zistil súd prvého stupňa, za dostatočný pre svoje rozhodnutie, mal by rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť a nie rušiť. A je, podľa mňa, jedno, či zmena právneho posúdenia spočíva v tom, či inak vyloží právnu normu, ktorú použil súd prvého stupňa, alebo použije úplne inú normu (iný právny predpis), o ktorom prvostupňový súd (a ani žiadny z účastníkov) neuvažoval. Samozrejme za podmienky, že účastníci budú mať reálnu a nielen iluzórnu možnosť vyjadriť sa k inej možnej kvalifikácii, ktorá sa má podľa odvolacieho súdu (správne) použiť (§ 213 ods. 2 OSP).
4) Ako však postupovať v prípade, že skutkový stav, ako ho zistil súd prvého stupňa, nepredstavuje dostatočný základ pre nové právne posúdenie? Róbert Urban mieni, že je to možné „... pri zachovaní práv účastníkov konania aj v štádiu odvolacieho konania. ... V otázke zisťovania skutkového stavu to znamená, aby účastník mal umožnené reálne naplniť všetky dielčie práva v rámci dokazovania...“ V poriadku. Pýtam sa však, je to návrh de lege ferenda. Alebo je to apel na súdnu prax, ktorá tak nekoná, napriek tomu, že „ aktuálna právna úprava v danom smere je dostačujúca“, o čom mám ja pochybnosti. Uvažujme o takomto prípade (podobných sa dá namodelovať veľa): Žalobca dostal výpoveď z nájmu bytu z dôvodu, že sústavne narušuje pokojné bývanie ostatných nájomcov/vlastníkov bytov (vo výpovedi je nejaký skutkový popis). Žaluje o určenie neplatnosti výpovede a tvrdí, že nikdy pokojné bývanie nenarušoval. Žalovaný pri svojej obrane popisuje protiprávne konanie žalobcu a zároveň na preukázanie svojich tvrdení, že žalobca je notorický rušiteľ, navrhne armádu svedkov. Súd hneď na prvom pojednávaní určí, že výpoveď je neplatná, lebo dôvod výpovede nebol skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom (rozpor s § 711 ods. 2 OZ) a žiadne dokazovanie navrhnuté žalovaným nepripustí. Rozsudok súdu sa obmedzí len na dôvod neplatnosti výpovede pre jej nesúlad s § 711 ods. 2 OZ. Žalovaný podá odvolanie a odvolací súd zaujme názor, že výpoveď je v súlade s § 711 ods. 2 OZ a to, čo je potrebné riešiť, je otázka, či tvrdené (a preukázané) konanie žalobcu napĺňa znaky sústavného narušovania alebo nie [§ 711 ods. 1 písm. c) OZ]. Je teda potrebné aplikovať ustanovenie OZ, ktoré na prvom stupni nebolo predmetom aplikácie. Na to je však potrebné zistiť skutkový stav.
(i) V takomto prípade sa, podľa mňa, má uplatniť § 221 ods. 1 písm. h) OSP. A priestor pre iný postup nevidím. Alebo sa mýlim?
(ii) A aj keby sa súd rozhodol ísť inou cestou (možno zmeňujúceho/možno potvrdzujúceho rozsudku – závisí aj od výsledkov dokazovania), nie som si istý, na základe ktorého ustanovenia OSP môže žalobca navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, že nikdy nikoho nerušil... Možno zle čítam OSP, ale mne tam úprava možnosti navrhovať dôkazy v takomto prípade chýba [žeby § 205a ods. 1 písm. d) ?]. A na tomto mieste vychádzam len z OSP a už neuvažujem o nejakom opravnom výklade alebo rozširujúcom výklade relevantných ustanovení OSP v platnom znení, aby boli v súlade s požiadavkami spravodlivého konania - rovnosti zbraní, kontradiktórnosti, atď...
(iii) A nakoniec, praktické hľadisko (rovnaký postreh ako Michal Novotný). Bude naozaj hospodárnejšie a rýchlejšie, aby dokazovanie v tomto prípade vykonával odvolací súd s troma sudcami, vzdialený od bydliska účastníkov (a svedkov) možno aj viac ako 100 km. A ak ho má vykonať súd prvého stupňa podľa pokynov odvolacieho súdu, bude to naozaj rýchlejšie ako kasačné rozhodnutie?
Michal Novotny | 21. 06. 2010 21:42:58
// Reagovať
Ad
Len stručne, lebo spomínate viac vecí:
Ad 1): Uvidíme...
Ad 2): Súhlasím, pretože nie je s čím nesúhlasiť. Ale upozorňujem na to, že podľa našej Ústavy neexistuje právo vyjadriť sa k právnemu posúdeniu veci, len právo navrhovať dôkazy. Takže nepreceňoval by som význam poučovania o inom právnom názore - to má skutočný význam len tam, kde jeho dôsledkom je potreba/možnosť/nutnosť navrhnúť ďalšie dôkazy. Typicky napr. pri určovacích žalobách je žalobca už na prvom stupni povinný navrhnúť dôkazy na preukázanie naliehavého právneho záujmu a v zásade ich nemôže rozširovať v odvolacom konaní (§ 205 s výnimkou § 205a). Ak prvostupňový súd žalobe vyhovie, môže podľa mňa odvolací súd žalobu zamietnuť pre nedostatok naliehavého právneho záujmu aj vtedy, keď nepoučil podľa § 213, pretože pre účastníka by sa tým z hľadiska jeho práv nič nemenilo.
Ad 3): Opäť súhlas s výhradou vyššie.
Ad 4): Vo Vašom prípade jen síce možný postup podľa § 221 ods. 1 písm. h), ale nemusí nevyhnutne byť. Pokojne môže odvolací súd doplniť dokazovanie výsluchom tých svedkov,a z druhej strany vykonaním nových dôkazov, že žalovaný nikdy nikoho nerušil - to je parádny príklad aplikácie § 205 ods. 1 písm. d) Osp. A k tej hospodárnosti - ja by som ju tiež nejako extrémne nepreceňoval (i ja sám som ju použil ako možný, nie automatický rozumný argument). Jednak, teória o vzdialenosti možno funguje v čistej podobe v Prešovskom či Košickom alebo Banskobystrickom kraji, kde je zlé spojenie a ďaleko do sídla krajského súdu, ale nie v Bratislavskom alebo v Trenčianskom kraji, kde sa dá dostať do krajského mesta relatívne pohodlne. Druhak, aj v odvolacom konaní existuje čosi ako dožiadanie, čo síce narušuje, ale nie viac než zrušenie a vrátenie veci na prvý stupeň, zásadu bezprostrednosti konania. Navyše, dožiadanie má oproti zrušeniu veci niekoľko výhod - vec sa prikazuje dožiadanému súdu na vykonanie presne určených úkonov, kým pri zrušení sa vlastne vec vracia znova do prvostupňového štádia (padá napr. obmedzenie § 120 ods. 4), účastníci konania môžu k výsledkom dokazovania zaujať stanovisko pred vydaním rozhodnutia priamo pred odvolacím súdom a hlavne sa (takmer na 100%) zamedzuje novému odvolaciemu konaniu.
Tak neviem, ale zdá sa mi, že tých argumentov proti tzv. zásade dvojinštančnosti je viac než dosť a stále viac...
Ad 1): Uvidíme...
Ad 2): Súhlasím, pretože nie je s čím nesúhlasiť. Ale upozorňujem na to, že podľa našej Ústavy neexistuje právo vyjadriť sa k právnemu posúdeniu veci, len právo navrhovať dôkazy. Takže nepreceňoval by som význam poučovania o inom právnom názore - to má skutočný význam len tam, kde jeho dôsledkom je potreba/možnosť/nutnosť navrhnúť ďalšie dôkazy. Typicky napr. pri určovacích žalobách je žalobca už na prvom stupni povinný navrhnúť dôkazy na preukázanie naliehavého právneho záujmu a v zásade ich nemôže rozširovať v odvolacom konaní (§ 205 s výnimkou § 205a). Ak prvostupňový súd žalobe vyhovie, môže podľa mňa odvolací súd žalobu zamietnuť pre nedostatok naliehavého právneho záujmu aj vtedy, keď nepoučil podľa § 213, pretože pre účastníka by sa tým z hľadiska jeho práv nič nemenilo.
Ad 3): Opäť súhlas s výhradou vyššie.
Ad 4): Vo Vašom prípade jen síce možný postup podľa § 221 ods. 1 písm. h), ale nemusí nevyhnutne byť. Pokojne môže odvolací súd doplniť dokazovanie výsluchom tých svedkov,a z druhej strany vykonaním nových dôkazov, že žalovaný nikdy nikoho nerušil - to je parádny príklad aplikácie § 205 ods. 1 písm. d) Osp. A k tej hospodárnosti - ja by som ju tiež nejako extrémne nepreceňoval (i ja sám som ju použil ako možný, nie automatický rozumný argument). Jednak, teória o vzdialenosti možno funguje v čistej podobe v Prešovskom či Košickom alebo Banskobystrickom kraji, kde je zlé spojenie a ďaleko do sídla krajského súdu, ale nie v Bratislavskom alebo v Trenčianskom kraji, kde sa dá dostať do krajského mesta relatívne pohodlne. Druhak, aj v odvolacom konaní existuje čosi ako dožiadanie, čo síce narušuje, ale nie viac než zrušenie a vrátenie veci na prvý stupeň, zásadu bezprostrednosti konania. Navyše, dožiadanie má oproti zrušeniu veci niekoľko výhod - vec sa prikazuje dožiadanému súdu na vykonanie presne určených úkonov, kým pri zrušení sa vlastne vec vracia znova do prvostupňového štádia (padá napr. obmedzenie § 120 ods. 4), účastníci konania môžu k výsledkom dokazovania zaujať stanovisko pred vydaním rozhodnutia priamo pred odvolacím súdom a hlavne sa (takmer na 100%) zamedzuje novému odvolaciemu konaniu.
Tak neviem, ale zdá sa mi, že tých argumentov proti tzv. zásade dvojinštančnosti je viac než dosť a stále viac...
Róbert Urban | 30. 06. 2010 01:45:48
// Reagovať
poznámky
Ďakujem za reakcie a z nich rezonujúce podnety. Pridávam niekoľko poznámok:
1. ospravedlňujem sa za preklep v označení rozhodnutia (prvého v texte článku citovaného) jedná sa o 3Cdo/102/2008 a nie 3Cdo/302/2008.
2. na popísanom prístupe NS SR a následne odvolacích súdov mi prekáža jeho absolútna formálnosť, ktorú vo vzťahu k účastníkom vnímam až ako „aroganciu moci“. Odvolací súd preskúma, či je správne to, čo predtým povedal, že správne je a zároveň súdu prvého stupňa zdôraznil viazanosť jeho právnym názorom.
3. z ustanovenia § 213 ods.2 OSP vyplýva, že odvolací súd musí výslovne označiť ustanovenie, ktoré sa doteraz pri rozhodovaní veci nepoužilo. „Nepoužitie“ vnímam tak, že sa jeho aplikáciou na prejednávaný prípad súd I. stupňa nezaoberal. Nepostačuje teda to, že niektorý z účastníkov ho spomínal vo svojich podaniach/prednesoch. Rozhodujúce je či súd zaujal postoj k jeho uplatneniu na rozhodnutie súdenej veci.
Myslím si, že takéto upozornenie – v záujme vylúčenia prekvapivých výrokov súdnych rozhodnutí – by sa malo týkať nielen veci samej, ale i nadväzujúcich/súvisiacich výrokov. Napr. odvolací súd dospeje k tomu, že je namieste aplikácia § 150 OSP, pričom súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania výlučne na základe zásady úspechu v spore.
4. otázne zostáva, či má odvolací súd vyzvať účastníkov na vyjadrenie sa nielen k použitiu iného (doposiaľ nepoužitého) ustanovenia, ale aj na možnosť odlišného výkladu, resp. aplikácie ustanovenia súdom prvého stupňa použitého; osobitne vtedy, keď ani samotní účastníci v rámci ich argumentácie dotknutý, odvolacím súdom zamýšľaný, výklad alebo aplikáciu vôbec v priebehu konania nespomínali. Samozrejmosťou uvedeného je vymedzenie predmetného odlišného výkladu alebo aplikácie aspoň v zásadných bodoch. Nevylučujem, že to môže viesť k tomu, že „trojuholníkový“ sudca Milana Klobušiaka bude musieť povedať konkrétnu podobu ním už vopred uzavretej právnej argumentácie.
Ak zoberieme za princíp vylúčenie prekvapivých výrokov, ktoré vo svojich dôsledkoch vždy uberajú účastníkovi právo reakcie, tak odvolací súd by mal pristúpiť i k takémuto rozšírenému upovedomeniu/výzve na vyjadrenie. Jednoznačne najvhodnejším miestom na takýto postup je pojednávanie odvolacieho súdu, ktorých úkonov odvolacích súdov je však aktuálne žalostne málo.
5. zatiaľ čo aplikácia § 213 ods. 2 OSP spôsobom popísaným v bodoch 3, 4 môže narážať na „nedostatok dobrého úmyslu“ konkrétneho senátu, vykonanie dokazovanie odvolacím súdom nemá žiadnu procesnú prekážku. Súhlasím s Michalom Novotným, že ide o učebnicový príklad využitia ustanovenia § 205a ods.1 písm. d) OSP. Navyše aj odvolací súd má tiež možnosť využiť tretiu vetu § 120 ods. 1 OSP; hoci treba dodať, že toto oprávnenie v sporovom kontradiktórnom konaní je na hrane s rovnosťou účastníkov. To už je však na inú diskusiu...
6. netvrdím, že odvolací súd za každú cenu musí spor uzavrieť. V súdnej praxi nie je problém nájsť prípady, kedy je kasácia vhodnejšia ako vykonávanie dokazovania odvolacím súdom, vrátane možnosti jeho vykonania dožiadaným súdom. Dôležitým v tejto súvislosti je však to, že odvolací súd má k prejednaniu a rozhodnutiu veci pristúpiť prioritne tak, aby ju meritórne uzavrel, a nie, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Samozrejme, že doplnenie alebo opakovanie dokazovania vyžaduje viac aktivity/práce odvolacieho súdu, ale toto snáď nemôže byť argument, o ktorom sa treba seriózne baviť. Položiť dve-tri doplňujúce otázky účastníkom, stanoviť začiatok pojednávania tak, aby docestovali bez problémov aj svedkovia zo vzdialenejších miest, predvolať len tých svedkov, ktorí sa vyjadrujú k sporným otázkam, požiadať kataster o vyjadrenie k nejasnej identifikácii parciel atď. je len otázkou sudcovských skúseností a zručností, ktoré sú na odvolacom súde samozrejmosťou.
Viem, že i zážitky zo súdnych (pred)siení sú na samostatnú a poriadne dlhú diskusiu. Na čo však nedostatky súdnej praxe znásobovať postulovaním neúčelných princípov, akým je aj princíp dvojinštančnosti v jeho aktuálnom (v prvotnom článku popísanom) ponímaní.
1. ospravedlňujem sa za preklep v označení rozhodnutia (prvého v texte článku citovaného) jedná sa o 3Cdo/102/2008 a nie 3Cdo/302/2008.
2. na popísanom prístupe NS SR a následne odvolacích súdov mi prekáža jeho absolútna formálnosť, ktorú vo vzťahu k účastníkom vnímam až ako „aroganciu moci“. Odvolací súd preskúma, či je správne to, čo predtým povedal, že správne je a zároveň súdu prvého stupňa zdôraznil viazanosť jeho právnym názorom.
3. z ustanovenia § 213 ods.2 OSP vyplýva, že odvolací súd musí výslovne označiť ustanovenie, ktoré sa doteraz pri rozhodovaní veci nepoužilo. „Nepoužitie“ vnímam tak, že sa jeho aplikáciou na prejednávaný prípad súd I. stupňa nezaoberal. Nepostačuje teda to, že niektorý z účastníkov ho spomínal vo svojich podaniach/prednesoch. Rozhodujúce je či súd zaujal postoj k jeho uplatneniu na rozhodnutie súdenej veci.
Myslím si, že takéto upozornenie – v záujme vylúčenia prekvapivých výrokov súdnych rozhodnutí – by sa malo týkať nielen veci samej, ale i nadväzujúcich/súvisiacich výrokov. Napr. odvolací súd dospeje k tomu, že je namieste aplikácia § 150 OSP, pričom súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania výlučne na základe zásady úspechu v spore.
4. otázne zostáva, či má odvolací súd vyzvať účastníkov na vyjadrenie sa nielen k použitiu iného (doposiaľ nepoužitého) ustanovenia, ale aj na možnosť odlišného výkladu, resp. aplikácie ustanovenia súdom prvého stupňa použitého; osobitne vtedy, keď ani samotní účastníci v rámci ich argumentácie dotknutý, odvolacím súdom zamýšľaný, výklad alebo aplikáciu vôbec v priebehu konania nespomínali. Samozrejmosťou uvedeného je vymedzenie predmetného odlišného výkladu alebo aplikácie aspoň v zásadných bodoch. Nevylučujem, že to môže viesť k tomu, že „trojuholníkový“ sudca Milana Klobušiaka bude musieť povedať konkrétnu podobu ním už vopred uzavretej právnej argumentácie.
Ak zoberieme za princíp vylúčenie prekvapivých výrokov, ktoré vo svojich dôsledkoch vždy uberajú účastníkovi právo reakcie, tak odvolací súd by mal pristúpiť i k takémuto rozšírenému upovedomeniu/výzve na vyjadrenie. Jednoznačne najvhodnejším miestom na takýto postup je pojednávanie odvolacieho súdu, ktorých úkonov odvolacích súdov je však aktuálne žalostne málo.
5. zatiaľ čo aplikácia § 213 ods. 2 OSP spôsobom popísaným v bodoch 3, 4 môže narážať na „nedostatok dobrého úmyslu“ konkrétneho senátu, vykonanie dokazovanie odvolacím súdom nemá žiadnu procesnú prekážku. Súhlasím s Michalom Novotným, že ide o učebnicový príklad využitia ustanovenia § 205a ods.1 písm. d) OSP. Navyše aj odvolací súd má tiež možnosť využiť tretiu vetu § 120 ods. 1 OSP; hoci treba dodať, že toto oprávnenie v sporovom kontradiktórnom konaní je na hrane s rovnosťou účastníkov. To už je však na inú diskusiu...
6. netvrdím, že odvolací súd za každú cenu musí spor uzavrieť. V súdnej praxi nie je problém nájsť prípady, kedy je kasácia vhodnejšia ako vykonávanie dokazovania odvolacím súdom, vrátane možnosti jeho vykonania dožiadaným súdom. Dôležitým v tejto súvislosti je však to, že odvolací súd má k prejednaniu a rozhodnutiu veci pristúpiť prioritne tak, aby ju meritórne uzavrel, a nie, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Samozrejme, že doplnenie alebo opakovanie dokazovania vyžaduje viac aktivity/práce odvolacieho súdu, ale toto snáď nemôže byť argument, o ktorom sa treba seriózne baviť. Položiť dve-tri doplňujúce otázky účastníkom, stanoviť začiatok pojednávania tak, aby docestovali bez problémov aj svedkovia zo vzdialenejších miest, predvolať len tých svedkov, ktorí sa vyjadrujú k sporným otázkam, požiadať kataster o vyjadrenie k nejasnej identifikácii parciel atď. je len otázkou sudcovských skúseností a zručností, ktoré sú na odvolacom súde samozrejmosťou.
Viem, že i zážitky zo súdnych (pred)siení sú na samostatnú a poriadne dlhú diskusiu. Na čo však nedostatky súdnej praxe znásobovať postulovaním neúčelných princípov, akým je aj princíp dvojinštančnosti v jeho aktuálnom (v prvotnom článku popísanom) ponímaní.
