S obsahom pojmu verejnosť súhlas. Aj keď mi nie je zrejmé, ako úspešne uplatnené právo na informácie zvyšuje rozsah právneho povedomia občanov. Pri tom totiž rozhoduje kvalita zvaná schopnosť nadobudnuté informácie používať a najmä tento parameter na Slovensku spôsobuje nízku kvalitu právneho povedomia (aky pojem :-) ).
Ako uplatnené právo na informácie prispieva k spoluúčasti na výkone verejnej moci, veru neviem. Chýba opäť činiteľ zvaný použitie získaných informácií. Za efektívnejšiu spoluúčasť na výkone verejnej moci by som skôr považoval reprezentatívny mandát poslanca voleného priamo ľuďmi ako osobu, ktorý by bol na základe jednoduchého väčšinového hlasovania vymeniteľný a nemal by priamo v Ústave SR zakotvený nezmysel o výkone funkcie určité 4 roky.
Rawlsova (Lockeho? Rousseauova, iných ...) teória spoločenskej zmluvy postráda jednu základnú vec a to je fakt, že proti "stavu anarchie" sa niektorí chcú brániť aj inak, čiže k dohode na obsahu spoločenskej zmluvy nikdy nedošlo. Fikcia tohto typu je preto mimo misu skutočnosti.
Ak je legislatíva a exekutíva povinná sa zodpovedať riadne občanom a zároveň nesie zodpovednosť za "riadny" výkon svojej funkcie, nech je "riadnym výkonom" čokoľvek, prečo si spôsob, akým sa legislatíva a exekutíva zodpovedajú, neurčia občania sami? Stále iba kecy o "politickej zodpovednosti", avšak postihy za napr. výpredaj spoločného (štátneho) majetku žiadne. Ozaj, keď disponovanie spoločnou vecou v hodnote, ktorú jednotlivec ani skupina napr. do 100 ľudí nevyprodukuje za niekoľko tisícročí, legislatíva a exekutíva koordinovanie zneužijú na "výpredaj štátneho majetku, tzv. privatizáciu" (v koho záujme, možno polemizovať) bez možnosti občanov tomu reálne zabrániť (k čomu im bude "politická zodpovednosť", keď zmluvy sú podpísané a majetok fuč?), ako vplýva "zverejnenie privatizačnej zmluvy" (výsledok práva na informácie) na skutočnú možnosť ľudí realizovať svoju moc a takúto nevýhodne podpísanú zmluvu zrušiť?
Takže ktoré sú to tie "rôzne mechanizmy"?
Quis custodiet ipsos custodes? No, systém "checks & balances" predpovedá rovnakú úroveň stráženia pre všetky zložky moci, čiže aby ani jedna sa necítila "nadradená" nad ostatnými so žiadnou alebo nižšou mierou zodpovednosti než oprávnení. Takže absolútni "guards" bez kontroly vo vybalansovanej deľbe moci nie sú. Faktický stav je však taký, že niet zákonodarnej kvalitnej páky na sudcov, niet kvalitnej sudcovskej páky na legislatívu a vrchol moci predstavuje exekutíva, ktorej stačí saturovať záujmy poslaneckej väčšiny (čo je menej než 1/50 000 všetkého obyvateľstva) a má "voľné pole" (obmedzuje ju akurát tak "Brusel" a "fyzika trhov").
"Strážiť sudcov" a určovať im mantinely má najmä kvalitná legislatíva. Avšak, ak legislatíva postráda odbornosť a slúži na presadzovanie záujmov, zjednodušene povedané = veda a vôľa sú v konflikte, kto má zvíťaziť?
Menovanie kariérnym systémom "na doživotie" (ktoré dobre umožní rozvoj odbornosti) vôbec nie je prekážkou toho, aby štát podľa zákonných pravidiel siahol za nezákonné rozhodnutia napr. na osobný majetok sudcu či na jeho platové pomery. Lenže kde niet zákonov ... resp. kde niet vetrov, sa ani parazit nepohne. Pravidlá osobnej zodpovednosti sudcov sa ukrývajú v implicitných hlbinách zákona č. 514/2003 Z. z. A aj tam sa poškodeným platí "zo spoločného". A neverím tomu, že ak by sudcovia, obdobne ako väčšina zamestnancov, boli konfrontovaní s majetkovou zodpovednosťou na štýl "do 4-násobku PMM", nedávali by si pozor na to, ako majú rozhodnúť. Poradiť sa s kolegom o výklade zákona nie je "zásah do nezávislosti sudcu". Zásahom je skôr ich osobná nezodpovednosť. Výnimky samozrejme existujú, ale zjavne na vplyv na celkový stav súdnictva nepostačujú.
Tým nechcem povedať, že som proti právu na informácie, ba priam naopak, kde sa rozhoduje o spoločnom alebo zo spoločného, tak verejne. Kto chce, nech sa podieľa. Avšak porotné súdy (a lá USA) sú už extrém. Predsa len, sudca má kvalifikáciu a skúsenosti. To je kvalita, ktorá má súdnictvu dávať predovšetkým význam. Ak by tomu tak nebolo, stačili by ad hoc rozhodcovia "z ľudu" na každý spor.
Čo sa týka verejnej diskusie, nemá podľa mňa význam glorifikovať diskusiu o aplikácii práva a totálne ignorovať diskusiu o tvorbe práva. Lebo diskusia o tom, ako sa poslanci premávajú na autách a nechodia do práce, nie je k meritu veci. Na základe nezmyselných pravidiel, ktoré nezodpovedajú faktickému stavu spoločnosti a ani nedokážu regulovať správanie v nej, sotva možno produkovať "spravodlivé judikáty". Kvalitné súdne rozhodnutie začína kvalitnou normou a dôvodovou správou. Ja osobne napríklad nerozumiem, prečo u nás platí Listina, Ústava, Medzinárodné pakty, Lisabonská zmluva aj Európsky dohovor o ĽP a ZS v rozsahu, v ktorom sa prekrývajú. Nestačí jedno pravidlo správania sa? A už len z týchto rôznych pravidiel + x výkladových, niekedy nejasných a protichodných judikátov NS SR, ÚS SR, ESĽP či stanovísk H.výboru + zahmleného a niekedy ťažko preukázateľného stavu skutočnosti má sudca na okresnom súde vytvoriť konzistentné a zmysluplné rozhodnutie? Funkcionalita objektívneho práva = jasne regulovať správanie v právnych vzťahoch, tak stráca účinnosť a obj. právo potiera samé seba. Prečo upratujeme A.CH. od konca, od poslednej fázy realizácie práva?
Súdnictvo vs. verejnosť. Dopĺňajú sa či vylučujú?
Michala Martiníková | 02. 07. 2010 | komentárov: 7
Verejnosť. Pre mnohých z nás slovo úplne jednoznačné. A predsa sa tento pojem v súčasnosti stáva predmetom manipulácie. V mnohých smeroch je jeho použitie limitované a obsah sa do značnej miery prispôsobuje aktuálnym potrebám.
Právny štát a demokratická spoločnosť sú vybudované na zásadách a princípoch, ktorých dodržiavanie je základom pre správne fungovanie spoločnosti, zachovanie jej existencie a pre vytvorenie rovnováhy a stavu harmónie. Napokon aj verejná kontrola moci prispieva k budovaniu „zdravého“ právneho a demokratického štátu.
Obsahom pojmu verejnosť je okrem iného aj umožnenie prístupu ku konkrétnej informácii všetkým, ktorí majú záujem sa s takou informáciou oboznámiť. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že prostredníctvom úspešnej realizácie práva na informácie zo strany verejnosti dochádza k zachovávaniu prirodzenej kontroly moci, k zvyšovaniu právneho povedomia občanov, k vytváraniu istoty, dôvery a spoluúčasti verejnosti pri výkone moci.
Vznik štátu sa spája s teóriou spoločenskej zmluvy, ktorej hlavnou myšlienkou je, že moc pochádza od ľudí. Exekutíva aj zákonodarný orgán odvodzujú svoju moc od občanov. Za protihodnotu takto delegovanej moci môžeme považovať povinnosť zákonodarného a výkonného orgánu zodpovedať sa nositeľom moci, teda občanom. Ak hovorím o zodpovednosti, myslím tým povinnosť orgánov vykonávať svoju funkciu riadne. V prípade nespokojnosti občanov existujú rôzne mechanizmy na vyvodenie zodpovednosti voči reprezentantom zákonodarnej a výkonnej moci.
Platí rovnaká zásada aj pre oblasť súdnictva?
Úloha súdov je v demokratickej spoločnosti nezastupiteľná. Je povinnosťou súdov chrániť základné práva občanov, dohliadať na dodržiavanie ústavy, zákonov a chrániť princípy demokracie. Sú sudcovia pri výkone svojej funkcie zodpovední občanom? Kto môže strážiť „strážcov“? Byť zodpovedný znamená rozhodovať riadne, efektívne a s náležitou starostlivosťou. V prípade sudcov je však možnosť vyvodenia zodpovednosti zo strany občanov obmedzená. Demokratický deficit je spôsobený najmä skutočnosťou, že sudcovia sú menovaní do funkcie na doživotie.
Nezávislé súdnictvo je jednou zo základných zložiek demokratickej spoločnosti, preto je nevyhnutné zabezpečiť jeho transparentnosť, riadny výkon a začleniť verejnosť do procesu rozhodovania súdov. Iba informovaný občan je občan, ktorý si môže vytvoriť vlastný názor. Občan, ktorý na základe voľného pozorovania získava právnu istotu, dôveru v spravodlivé súdnictvo a v neposlednom rade aj možnosť kontroly. Neoddeliteľným efektom spojeným s informovaním a začleňovaním občanov do procesu rozhodovania súdov je vytváranie verejnej diskusie a s tým spojený vznik spätnej väzby medzi verejnosťou a sudcami. Spätná väzba vytvára priestor pre konfrontáciu názorov, pre nachádzanie vhodných riešení a získavanie nových poznatkov, ktoré prispejú k zlepšeniu procesu rozhodovania. Nepochybným pozitívom otvoreného súdnictva je aj zvyšovanie jednotnosti v súdnom rozhodovaní a vytváranie či prehlbovanie mechanizmov zodpovednosti sudcov.
Právo na informácie je základným ústavným právom, ktoré má podklad v množstve právnych predpisov. Nie je mojím zámerom konkretizovať tieto právne akty. Skôr by sme si mali odpovedať na otázku: ako je zabezpečené reálne využívanie tohto práva a aká je efektivita jeho vymožiteľnosti? Nie sú v niektorých situáciách právne predpisy, ktoré priznávajú právo na informácie iba bezvýznamným textom?
Viem, že názor jednotlivca nič nezmení, ale názor a tlak verejnosti – spoločnosti je najlepším nástrojom na uskutočňovanie zmien. A preto dúfam, že môj názor nie je iba presvedčením jednotlivca.
Obsahom pojmu verejnosť je okrem iného aj umožnenie prístupu ku konkrétnej informácii všetkým, ktorí majú záujem sa s takou informáciou oboznámiť. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že prostredníctvom úspešnej realizácie práva na informácie zo strany verejnosti dochádza k zachovávaniu prirodzenej kontroly moci, k zvyšovaniu právneho povedomia občanov, k vytváraniu istoty, dôvery a spoluúčasti verejnosti pri výkone moci.
Vznik štátu sa spája s teóriou spoločenskej zmluvy, ktorej hlavnou myšlienkou je, že moc pochádza od ľudí. Exekutíva aj zákonodarný orgán odvodzujú svoju moc od občanov. Za protihodnotu takto delegovanej moci môžeme považovať povinnosť zákonodarného a výkonného orgánu zodpovedať sa nositeľom moci, teda občanom. Ak hovorím o zodpovednosti, myslím tým povinnosť orgánov vykonávať svoju funkciu riadne. V prípade nespokojnosti občanov existujú rôzne mechanizmy na vyvodenie zodpovednosti voči reprezentantom zákonodarnej a výkonnej moci.
Platí rovnaká zásada aj pre oblasť súdnictva?
Úloha súdov je v demokratickej spoločnosti nezastupiteľná. Je povinnosťou súdov chrániť základné práva občanov, dohliadať na dodržiavanie ústavy, zákonov a chrániť princípy demokracie. Sú sudcovia pri výkone svojej funkcie zodpovední občanom? Kto môže strážiť „strážcov“? Byť zodpovedný znamená rozhodovať riadne, efektívne a s náležitou starostlivosťou. V prípade sudcov je však možnosť vyvodenia zodpovednosti zo strany občanov obmedzená. Demokratický deficit je spôsobený najmä skutočnosťou, že sudcovia sú menovaní do funkcie na doživotie.
Nezávislé súdnictvo je jednou zo základných zložiek demokratickej spoločnosti, preto je nevyhnutné zabezpečiť jeho transparentnosť, riadny výkon a začleniť verejnosť do procesu rozhodovania súdov. Iba informovaný občan je občan, ktorý si môže vytvoriť vlastný názor. Občan, ktorý na základe voľného pozorovania získava právnu istotu, dôveru v spravodlivé súdnictvo a v neposlednom rade aj možnosť kontroly. Neoddeliteľným efektom spojeným s informovaním a začleňovaním občanov do procesu rozhodovania súdov je vytváranie verejnej diskusie a s tým spojený vznik spätnej väzby medzi verejnosťou a sudcami. Spätná väzba vytvára priestor pre konfrontáciu názorov, pre nachádzanie vhodných riešení a získavanie nových poznatkov, ktoré prispejú k zlepšeniu procesu rozhodovania. Nepochybným pozitívom otvoreného súdnictva je aj zvyšovanie jednotnosti v súdnom rozhodovaní a vytváranie či prehlbovanie mechanizmov zodpovednosti sudcov.
Právo na informácie je základným ústavným právom, ktoré má podklad v množstve právnych predpisov. Nie je mojím zámerom konkretizovať tieto právne akty. Skôr by sme si mali odpovedať na otázku: ako je zabezpečené reálne využívanie tohto práva a aká je efektivita jeho vymožiteľnosti? Nie sú v niektorých situáciách právne predpisy, ktoré priznávajú právo na informácie iba bezvýznamným textom?
Viem, že názor jednotlivca nič nezmení, ale názor a tlak verejnosti – spoločnosti je najlepším nástrojom na uskutočňovanie zmien. A preto dúfam, že môj názor nie je iba presvedčením jednotlivca.
Súvisiace články
Advokácia a etikaAlexandra Krsková: Budúcnosť právnických profesií vidím v odklone od ich tradičného poslaniaJán Hrivnák: Prokurátor musí vystupovať etickyAD K. Čechmánek: Výsledkom popierania je presne to, čo hovorí samotný pojem. Popieranie.O popieračoch Holokaustu, alebo o vzájomnom vzťahu slobody myslenia, prejavu, vedeckého bádania a historického revizionizmu v Európe Články autora
Ondrej Pivarči | 15. 07. 2010 15:14:57
// Reagovať
no, po jednom :-)
Pavol Šuta | 15. 07. 2010 22:55:11
// Reagovať
Nepopieram, ze tvorbe prava by sa v diskusiach tiez mala venovat pozornost. Niektore zakony su novelizovane 10-krat do roka, novela este nenadobudne ucinnost a uz v legisvakancnej lehote je novelizovana dalsou novelou, legislativne prilepky v podobe pozmenovacich navrhov, ktore predlozi poslanec na poslednu chvilu, atd.
Ale mam pocit, ze aplikacia prava zo strany sudov je este horsia a to preto, ze sudcovia su odborne kvalifikovany v otazkach prava. Ked predlozi poslanec-pravny laik nejaky nezmyselny pozmenovak, tak tomu este ako tak rozumiem. Ale ked sudy aplikuju jednoznacne ustanovenia zakona (ziadne kaucukove pasaze, ziadne "hard cases") doslova tak, ze uplne popru zmysel ustanovenia, tak to mi zostava rozum stat.
Jeden priklad za vsetky: 80% sudcov podalo diskriminacne zaloby. Toto je jasny dokaz chapania a aplikacie prava slovenskymi sudmi. Na toto ma sluzit zakonna ochrana pred diskriminaciou? Asi tazko.
Rozne katalogy ludskych prav platia preto, lebo boli prijimane v rozlicnu dobu a katalogy sa neprekryvaju. Niektore prava su obsiahnute vo viacerych katalogoch, niektore prava su obsiahnute len v jednom z nich. A aj ked sa jedna o totozne pravo v dvoch katalogoch, miera jeho ochrany moze byt v roznych katalogoch rozlicna.
Aj ked sud musi aplikovat pri rozhodovani vsetky tieto katalogy prav, predsa len sa lisia svojou formou. Medzinarodnou zmluvou stat dava ostatnym statom najavo, ake zavazky sa rozhodol na seba prevziat, teda smerom navonok. Zakonom stat dava svoje zavazky najavo svojim obcanom, teda do vnutra.
Stanoviska Helsinskeho vyboru nemaju pravnu zavaznost, pri aplikacii prava mozu mat len subsidiarny charakter. A predstava toho, ze by sudca na okresnom sude studoval judikaturu vyssich sudov, ustavnych sudov a medzinarodnych sudov, tak to je moj sen. Bohuzial naozaj len sen, pretoze ked citam rozsudky, je velkou vzacnostou, ak sa niekde v odovodneni objavi odkaz na predchadzajucu judikaturu. Skladam hlboku poklonu tym par sudcom, ktori taketo judikaty pisu, ale prax je vacsinou tristna. Sudcovia castokrat aktivne nevyhladavaju rozhodnutia, a ak tak aj cinia, obmedzia sa maximalne na Najvyssi sud. Dokonca existuju rozsudky Najvyssieho sudu v zavaznych kauzach, kde sa v celom odovodneni necituje ani jeden judikat, ci uz vlastny, Ustavneho sudu alebo ESLP. A to vyslovene tam, kde sa to citovat ziada. Ak sa aj v rozhodnuti nizsieho sudu objavi nejaky odkaz na Ustavny sud alebo ESLP, tak je to preto, ze tym argumentuju ucastnici. Sudcovia castokrat pasivne preberaju argumenty niektoreho z ucastnikov bez toho, aby ich nejako konfrontovali s dalsou judikaturou. Odovodnenie rozsudku vyzera tak, ze takmer cele odovodnenie kopiruje argumenty jedneho z ucastnikov. A to je este ten lepsi pripad ako som spominal, kde sa aspon nejake odkazy na judikaturu daju najst.
Ale mam pocit, ze aplikacia prava zo strany sudov je este horsia a to preto, ze sudcovia su odborne kvalifikovany v otazkach prava. Ked predlozi poslanec-pravny laik nejaky nezmyselny pozmenovak, tak tomu este ako tak rozumiem. Ale ked sudy aplikuju jednoznacne ustanovenia zakona (ziadne kaucukove pasaze, ziadne "hard cases") doslova tak, ze uplne popru zmysel ustanovenia, tak to mi zostava rozum stat.
Jeden priklad za vsetky: 80% sudcov podalo diskriminacne zaloby. Toto je jasny dokaz chapania a aplikacie prava slovenskymi sudmi. Na toto ma sluzit zakonna ochrana pred diskriminaciou? Asi tazko.
Rozne katalogy ludskych prav platia preto, lebo boli prijimane v rozlicnu dobu a katalogy sa neprekryvaju. Niektore prava su obsiahnute vo viacerych katalogoch, niektore prava su obsiahnute len v jednom z nich. A aj ked sa jedna o totozne pravo v dvoch katalogoch, miera jeho ochrany moze byt v roznych katalogoch rozlicna.
Aj ked sud musi aplikovat pri rozhodovani vsetky tieto katalogy prav, predsa len sa lisia svojou formou. Medzinarodnou zmluvou stat dava ostatnym statom najavo, ake zavazky sa rozhodol na seba prevziat, teda smerom navonok. Zakonom stat dava svoje zavazky najavo svojim obcanom, teda do vnutra.
Stanoviska Helsinskeho vyboru nemaju pravnu zavaznost, pri aplikacii prava mozu mat len subsidiarny charakter. A predstava toho, ze by sudca na okresnom sude studoval judikaturu vyssich sudov, ustavnych sudov a medzinarodnych sudov, tak to je moj sen. Bohuzial naozaj len sen, pretoze ked citam rozsudky, je velkou vzacnostou, ak sa niekde v odovodneni objavi odkaz na predchadzajucu judikaturu. Skladam hlboku poklonu tym par sudcom, ktori taketo judikaty pisu, ale prax je vacsinou tristna. Sudcovia castokrat aktivne nevyhladavaju rozhodnutia, a ak tak aj cinia, obmedzia sa maximalne na Najvyssi sud. Dokonca existuju rozsudky Najvyssieho sudu v zavaznych kauzach, kde sa v celom odovodneni necituje ani jeden judikat, ci uz vlastny, Ustavneho sudu alebo ESLP. A to vyslovene tam, kde sa to citovat ziada. Ak sa aj v rozhodnuti nizsieho sudu objavi nejaky odkaz na Ustavny sud alebo ESLP, tak je to preto, ze tym argumentuju ucastnici. Sudcovia castokrat pasivne preberaju argumenty niektoreho z ucastnikov bez toho, aby ich nejako konfrontovali s dalsou judikaturou. Odovodnenie rozsudku vyzera tak, ze takmer cele odovodnenie kopiruje argumenty jedneho z ucastnikov. A to je este ten lepsi pripad ako som spominal, kde sa aspon nejake odkazy na judikaturu daju najst.
Ondrej Pivarči | 16. 07. 2010 09:25:26
// Reagovať
Ad P. Šuta
S niektorými argumentami súhlasím, zameriam sa však na odlišnosti, tie "ženú vývoj".
"Ked predlozi poslanec-pravny laik nejaky nezmyselny pozmenovak, tak tomu este ako tak rozumiem ..." - čiže preto, že poslanci su a priori právni laici, máme mať právne normy na úrovni "arabských kočovníkov z 19.storočia"? to znamená, že vôľa je maxima tvorby práva? a má na kvalitu doplácať x subjektov právnych vzťahov?
Sudcovia sú nepochybne tiež niektorí "pekné kvietky", a mali by na sebe zamakať, ale aj preto si to môžu dovoliť, lebo aktivita parlamentu na obmedzenie ich "svojvôle" "veškerá žádná". Taktiež žalovať môže ktokoľvek čokoľvek, pointa je v tom, aby sa to opodstatnené (najmä "hard cases") odfiltrovalo účinne od nepodstatného. Keď advokát podáva za klienta žalobu, pričom k nej priloží iba toľko dôkazov, aby sa ešte muselo pojednávať, tiež to k efektivite súdov neprispieva, rovnako, ako keď súd vyzýva pri návrhoch na PR na opravu vyčíslených trov konania. Na návrhy na PR a aj niektoré typy žalôb nech zavedú formuláre a lá tie na OR SR a bude zbytočných úkonov menej.
"Ale ked sudy aplikuju jednoznacne ustanovenia zakona (ziadne kaucukove pasaze, ziadne "hard cases") doslova tak, ze uplne popru zmysel ustanovenia, tak to mi zostava rozum stat". - nuž, keď im za takéto konanie ten, ktorý najlepšie pozná zmysel ustanovenia, t.j. zákonodarca, nevymyslí žiadnu zákonnú penalizáciu, tak to budú robiť neustále, lebo niet páky, ktorá by ich donútila robiť opak ... lenže roztrieštená súdna moc legislatívcom vyhovuje, lebo tým je kontrola voči nim samotným a ich práci minimálna ... ústavný súd sa utápa v sporoch generovaných flagrantnými porušeniami Ústavy na všeobecných súdoch a potom neslúži na kontrolu parlamentnej divočiny tak, ako by mohol.
"Jeden priklad za vsetky: 80% sudcov podalo diskriminacne zaloby. Toto je jasny dokaz chapania a aplikacie prava slovenskymi sudmi." - podať žaloby môže každý, nie iba sudcovia si takto "prihrievajú" polievočku, potrebné je však zamedziť tomu, aby mohli uspieť vo veci, keď nie sú v práve. Ak výklad právnej normy bude jednoznačný, ak budú pre sudcov existovať postihy za "kontra výklad" (poprietie očividného výkladu zákona = protizákonnosť), ak bude v dôsledku prehľadnosti v právnom poriadku mu verejnosť lepšie rozumieť a teda s väčším záujmom sledovať pojednávania ... atď. => diskriminačná žaloba onoho typu bude zamietnutá šmahom ruky.
"Rozne katalogy ludskych prav platia preto, lebo boli prijimane v rozlicnu dobu a katalogy sa neprekryvaju." - s týmto si dovolím nesúhlasiť, to, že tieto množiny majú rôzny rozsah, neznamená nutne, že sa neprekrývajú. Dôkaz, že práveže sa kryjú veľmi často a vzniká tak chaos, je v skoro každej publikácii napr. od Drgonca či Klučku. Typický príklad je ochrana slobody prejavu podľa našej Ústavy a čl. 10 Dohovoru.
"Medzinarodnou zmluvou stat dava ostatnym statom najavo, ake zavazky sa rozhodol na seba prevziat, teda smerom navonok. Zakonom stat dava svoje zavazky najavo svojim obcanom, teda do vnutra." - toto vo vzťahu k regulovaným subjektom je prílišný formalizmus a obávam sa, že na úkor funkčnosti. Tie rôzne rozsahy ľudských práv a neraz aj pomenovania v rôznych normách, upravujúcich rovnaké právo v rôznom rozsahu (viď príklad vyššie) alebo rovnaký súbor ĽP pod inými názvami (všetky osobnostné práva - opät Ústava, tentokrát kontra MPoOPP), spôsobujú chaos priamo v jadre regulácie, v základných právach ľudí. A záväznosť navonok či dovnútra, aký je tam praktický rozdiel? Ak má naša úprava v Ústave opodstatnenie a napr. v ED o ĽP a ZS nie je, ESĽP si aj tak potrebný rozsah "dotvorí" a bude. Ak nemá, prečo mätie občanov svojou existenciou? Ak chceme byť v akomkoľvek "civilizovanom" medzinárodnom zoskupení, musíme mať "úplný" štandard ĽP, bez ohľadu na to, v akých je dokumentoch. Tak, ako nesmú byť zákony v rozpore s Ústavou (obdobne judikáty), tak ani s ratifikovanými MZ. A preto je úplne zbytočné, aby sa regulácia prekrývala a sudca bol pri právnej kvalifikácii z toho jeleň (typický príklad v konaniach o žalobách na ochranu osobnosti, o práve na informácie atď.) Stanoviská Helsinského výboru síce nemajú právnu záväznosť, ale majú neraz kvalitu vyššiu ako záväzné akty súdnej moci.
"A predstava toho, ze by sudca na okresnom sude studoval judikaturu vyssich sudov, ustavnych sudov a medzinarodnych sudov, tak to je moj sen." - tak nech to čítajú, nech primitívnosti typu "nezaplatil toľko a toľko, lebo mal zmluvu a teraz sa hádaj, či podľa občana alebo obchodu ... / neuhradil nejakú faktúru, ale až na súde zistil, že si môže čosi započítať, zrazu ...." atď. nech sa riešia operatívne vo formulárových žalobách, prípadne mimosúdne. Všetko so všetkým je prepojené, vitajte v globálnej informačnej spoločnosti, ak ubudne kopa nezmyselných pozemkových a reštitučných a obdobných sporov, ktoré jestvujú len kvôli totálne spolitizovanej legislatíve, ak ubudnú žabomyšie vojny o to, kedy občan a kedy obchod, spory o to, či možno v konkurze uplatniť odporovateľnosť (osobne celý inštitút konkurzu považujem za sprostosť) atď., potom možno sudcovia sa budú môcť v sporoch, kde naozaj právna podstata nie je jasná, venovať aj štúdiu judikátov iných súdov (ešte by mohla pritom aj fungovať úplne samozrejmá vec podľa mňa, a to databáza významných rozhodnutí z EÚ priestoru + databáza všetkých judikátov KS, NS, ÚS a ŠS na 1 webe, vyhľadávateľná podľa "keywords" a lá JASPI a pravidelne v krátkych intervaloch aktualizovaná, v slovenčine samoška).
"Odovodnenie rozsudku vyzera tak, ze takmer cele odovodnenie kopiruje argumenty jedneho z ucastnikov. A to je este ten lepsi pripad ako som spominal, kde sa aspon nejake odkazy na judikaturu daju najst." - nuž, pri konkrétnom obsadení pozícií justičných čakateľov nevidím ani vyhliadky do budúcnosti, ale nie to je meritum. Sudcovia totiž ani nemajú povinnosť ich konfrontovať, tak to ani robiť nebudú (česť a morálnosť sú bohužiaľ mimoprávne kategórie). Ak nebudú mať predpísané, aký má byť ich kvalifikačný postup, budú to robiť? Takých odôvodnení som aj ja videl desiatky, ale nikto, ani len súdy vyššieho stupňa ich nenútia robiť opak, ba všeobecne okresný súd sa vie "vydlabnúť" na právny názor NS SR, hoci je preňho v konkrétnej ! veci záväzný (viď príklad trnavskej študentky a školného). Za takéto by mohli sudcovia platiť z vlastného, aspoň po nejaký limit, typu "4x PMM" a lá zamestnanci. Potom by podľa mňa pracovali ako včeličky :-).
Beztak mám pocit, že "upratovanie" sa rieši od poslednej fázy realizácie práva (aplikácia súdmi) a nie od prvých dvoch: "tvorba práva + jeho realizácia priamo subjektami v právnych vzťahoch". A podľa mňa sa omnoho ťažšie upratuje najprv posledná fáza a až potom prvá.
"Ked predlozi poslanec-pravny laik nejaky nezmyselny pozmenovak, tak tomu este ako tak rozumiem ..." - čiže preto, že poslanci su a priori právni laici, máme mať právne normy na úrovni "arabských kočovníkov z 19.storočia"? to znamená, že vôľa je maxima tvorby práva? a má na kvalitu doplácať x subjektov právnych vzťahov?
Sudcovia sú nepochybne tiež niektorí "pekné kvietky", a mali by na sebe zamakať, ale aj preto si to môžu dovoliť, lebo aktivita parlamentu na obmedzenie ich "svojvôle" "veškerá žádná". Taktiež žalovať môže ktokoľvek čokoľvek, pointa je v tom, aby sa to opodstatnené (najmä "hard cases") odfiltrovalo účinne od nepodstatného. Keď advokát podáva za klienta žalobu, pričom k nej priloží iba toľko dôkazov, aby sa ešte muselo pojednávať, tiež to k efektivite súdov neprispieva, rovnako, ako keď súd vyzýva pri návrhoch na PR na opravu vyčíslených trov konania. Na návrhy na PR a aj niektoré typy žalôb nech zavedú formuláre a lá tie na OR SR a bude zbytočných úkonov menej.
"Ale ked sudy aplikuju jednoznacne ustanovenia zakona (ziadne kaucukove pasaze, ziadne "hard cases") doslova tak, ze uplne popru zmysel ustanovenia, tak to mi zostava rozum stat". - nuž, keď im za takéto konanie ten, ktorý najlepšie pozná zmysel ustanovenia, t.j. zákonodarca, nevymyslí žiadnu zákonnú penalizáciu, tak to budú robiť neustále, lebo niet páky, ktorá by ich donútila robiť opak ... lenže roztrieštená súdna moc legislatívcom vyhovuje, lebo tým je kontrola voči nim samotným a ich práci minimálna ... ústavný súd sa utápa v sporoch generovaných flagrantnými porušeniami Ústavy na všeobecných súdoch a potom neslúži na kontrolu parlamentnej divočiny tak, ako by mohol.
"Jeden priklad za vsetky: 80% sudcov podalo diskriminacne zaloby. Toto je jasny dokaz chapania a aplikacie prava slovenskymi sudmi." - podať žaloby môže každý, nie iba sudcovia si takto "prihrievajú" polievočku, potrebné je však zamedziť tomu, aby mohli uspieť vo veci, keď nie sú v práve. Ak výklad právnej normy bude jednoznačný, ak budú pre sudcov existovať postihy za "kontra výklad" (poprietie očividného výkladu zákona = protizákonnosť), ak bude v dôsledku prehľadnosti v právnom poriadku mu verejnosť lepšie rozumieť a teda s väčším záujmom sledovať pojednávania ... atď. => diskriminačná žaloba onoho typu bude zamietnutá šmahom ruky.
"Rozne katalogy ludskych prav platia preto, lebo boli prijimane v rozlicnu dobu a katalogy sa neprekryvaju." - s týmto si dovolím nesúhlasiť, to, že tieto množiny majú rôzny rozsah, neznamená nutne, že sa neprekrývajú. Dôkaz, že práveže sa kryjú veľmi často a vzniká tak chaos, je v skoro každej publikácii napr. od Drgonca či Klučku. Typický príklad je ochrana slobody prejavu podľa našej Ústavy a čl. 10 Dohovoru.
"Medzinarodnou zmluvou stat dava ostatnym statom najavo, ake zavazky sa rozhodol na seba prevziat, teda smerom navonok. Zakonom stat dava svoje zavazky najavo svojim obcanom, teda do vnutra." - toto vo vzťahu k regulovaným subjektom je prílišný formalizmus a obávam sa, že na úkor funkčnosti. Tie rôzne rozsahy ľudských práv a neraz aj pomenovania v rôznych normách, upravujúcich rovnaké právo v rôznom rozsahu (viď príklad vyššie) alebo rovnaký súbor ĽP pod inými názvami (všetky osobnostné práva - opät Ústava, tentokrát kontra MPoOPP), spôsobujú chaos priamo v jadre regulácie, v základných právach ľudí. A záväznosť navonok či dovnútra, aký je tam praktický rozdiel? Ak má naša úprava v Ústave opodstatnenie a napr. v ED o ĽP a ZS nie je, ESĽP si aj tak potrebný rozsah "dotvorí" a bude. Ak nemá, prečo mätie občanov svojou existenciou? Ak chceme byť v akomkoľvek "civilizovanom" medzinárodnom zoskupení, musíme mať "úplný" štandard ĽP, bez ohľadu na to, v akých je dokumentoch. Tak, ako nesmú byť zákony v rozpore s Ústavou (obdobne judikáty), tak ani s ratifikovanými MZ. A preto je úplne zbytočné, aby sa regulácia prekrývala a sudca bol pri právnej kvalifikácii z toho jeleň (typický príklad v konaniach o žalobách na ochranu osobnosti, o práve na informácie atď.) Stanoviská Helsinského výboru síce nemajú právnu záväznosť, ale majú neraz kvalitu vyššiu ako záväzné akty súdnej moci.
"A predstava toho, ze by sudca na okresnom sude studoval judikaturu vyssich sudov, ustavnych sudov a medzinarodnych sudov, tak to je moj sen." - tak nech to čítajú, nech primitívnosti typu "nezaplatil toľko a toľko, lebo mal zmluvu a teraz sa hádaj, či podľa občana alebo obchodu ... / neuhradil nejakú faktúru, ale až na súde zistil, že si môže čosi započítať, zrazu ...." atď. nech sa riešia operatívne vo formulárových žalobách, prípadne mimosúdne. Všetko so všetkým je prepojené, vitajte v globálnej informačnej spoločnosti, ak ubudne kopa nezmyselných pozemkových a reštitučných a obdobných sporov, ktoré jestvujú len kvôli totálne spolitizovanej legislatíve, ak ubudnú žabomyšie vojny o to, kedy občan a kedy obchod, spory o to, či možno v konkurze uplatniť odporovateľnosť (osobne celý inštitút konkurzu považujem za sprostosť) atď., potom možno sudcovia sa budú môcť v sporoch, kde naozaj právna podstata nie je jasná, venovať aj štúdiu judikátov iných súdov (ešte by mohla pritom aj fungovať úplne samozrejmá vec podľa mňa, a to databáza významných rozhodnutí z EÚ priestoru + databáza všetkých judikátov KS, NS, ÚS a ŠS na 1 webe, vyhľadávateľná podľa "keywords" a lá JASPI a pravidelne v krátkych intervaloch aktualizovaná, v slovenčine samoška).
"Odovodnenie rozsudku vyzera tak, ze takmer cele odovodnenie kopiruje argumenty jedneho z ucastnikov. A to je este ten lepsi pripad ako som spominal, kde sa aspon nejake odkazy na judikaturu daju najst." - nuž, pri konkrétnom obsadení pozícií justičných čakateľov nevidím ani vyhliadky do budúcnosti, ale nie to je meritum. Sudcovia totiž ani nemajú povinnosť ich konfrontovať, tak to ani robiť nebudú (česť a morálnosť sú bohužiaľ mimoprávne kategórie). Ak nebudú mať predpísané, aký má byť ich kvalifikačný postup, budú to robiť? Takých odôvodnení som aj ja videl desiatky, ale nikto, ani len súdy vyššieho stupňa ich nenútia robiť opak, ba všeobecne okresný súd sa vie "vydlabnúť" na právny názor NS SR, hoci je preňho v konkrétnej ! veci záväzný (viď príklad trnavskej študentky a školného). Za takéto by mohli sudcovia platiť z vlastného, aspoň po nejaký limit, typu "4x PMM" a lá zamestnanci. Potom by podľa mňa pracovali ako včeličky :-).
Beztak mám pocit, že "upratovanie" sa rieši od poslednej fázy realizácie práva (aplikácia súdmi) a nie od prvých dvoch: "tvorba práva + jeho realizácia priamo subjektami v právnych vzťahoch". A podľa mňa sa omnoho ťažšie upratuje najprv posledná fáza a až potom prvá.
Pavol Šuta | 16. 07. 2010 12:29:55
// Reagovať
Ano, vola je maxima tvroby prava a vyplyva priamo z ustavy, teorie suverenity ludu a demokratickeho mandatu poslancov. Odborne kriteria su len korektivom, vola napriek tomu zostava maximou. Ako korektiv by sa malo oplatnovat prezidentske veto a ak ani to nepostaci, tak jedinym kvalifikovanym organom, ktory moze zasahovat do legislativnej buriny je ustavny sud.
Neviem, odkial ceprate vieru, ze zmysel zakona pozna najlepsie zakonodarca. Ved ti poslanci casto v tych zmatkoch pri hlasovani vobec nevedia, za co hlasuju. Ak by to tak bolo, tak by sa pri vyklade pravnej normy uprednostnovl historicky vyklad. Realita je ina, korunou vykladu pravnej normy je teleologicky vyklad. Zmysel zakona totiz nie je primarne viazany na okolnosti jeho vzniku.
Nemyslim si, ze do zakonov musia byt vkladane stale nejake sankcne mechanizmy, aby bol zakony naplnovany. O naplnenie zakona sa musia predovsetkym starat ucastnici pravnych vztahov. Lenze na Slovensku je taka pravna kultura, ze sa nehlada, ako normu naplnit, ale ako ju obist. Takze potom pravny poriadok vyzera tak, ze na Slovensku musi byt upravena v zakone kazda blbost s nejakou sankciou za nevykonanie nejakej pravnej povinnosti. To vedie opat k dalsiemu zneprehliadneniu pravneho poriadku. V normylnych krajinach nemaju kazdu blbost upravenu v zakone a nie su pri kazdom paragrafe hned sankcie a napriek tomu su tie zakony dodrziavane. Preco je to tak? Lebo tam pravna kulturi veli hladat naplnenie zakona, nie jeho obchadzanie. Mimochodom, aj ked budu zakony neviem ako podrobne, aj ked budu za vsetko nejake sankcie, aj tak sa budu na Slovensku hladat sposoby, ako to obist. Neexistuje totiz taka pravna norma, ktora by sa nedala obchadzat. Ved preto sa pravo studuje, vsak?
A ta cela pravna kultura sa netyka len sudov a parlamentu, tyka sa celej spolocnosti. Aka je spolocnost, take mame zakony a take mame aj sudy, takych mame advokatov, notarov, exekutorov, policajtov. Ziadne reformy, ziadne zmeny zakonov nepomozu, pokial sa nezmeni vztah ludi k pravu.
Rozdiel medzi medzinarodnou zmluvou a zakonom nie je ziadny pravny formalizmus. Z hladiska medzinarodneho prava je tam rozdiel velky, kedze v MP su subjektom primarne staty a nie jednotlivci.
Co sa tyka jednotlivych katalogov, tam kde su ustanovenia totzne, nie je problem v aplikacii prava. Tam kde je ochrana toho isteho prava rozna, pouzije sa ten katalog, kde je ochrana konkretneho prava najvyssia.
Sudcovia praveze maju povinnost argumenty ucastnikov konfrontovat, to je predsa zakladny princip hodnotenia dokazov. A nemusi to byt ani napisane v zakone, tak predsa veli normalny zdravy rozum, ze rozhodovanie sudov je potom zbytocne, ak kopiruju argumenty niektoreho z ucastnikov. Sud ma argumenty posudzovat, to znamena vyhodnocovat a konfrontovat a nie kopirovat.
Neviem, odkial ceprate vieru, ze zmysel zakona pozna najlepsie zakonodarca. Ved ti poslanci casto v tych zmatkoch pri hlasovani vobec nevedia, za co hlasuju. Ak by to tak bolo, tak by sa pri vyklade pravnej normy uprednostnovl historicky vyklad. Realita je ina, korunou vykladu pravnej normy je teleologicky vyklad. Zmysel zakona totiz nie je primarne viazany na okolnosti jeho vzniku.
Nemyslim si, ze do zakonov musia byt vkladane stale nejake sankcne mechanizmy, aby bol zakony naplnovany. O naplnenie zakona sa musia predovsetkym starat ucastnici pravnych vztahov. Lenze na Slovensku je taka pravna kultura, ze sa nehlada, ako normu naplnit, ale ako ju obist. Takze potom pravny poriadok vyzera tak, ze na Slovensku musi byt upravena v zakone kazda blbost s nejakou sankciou za nevykonanie nejakej pravnej povinnosti. To vedie opat k dalsiemu zneprehliadneniu pravneho poriadku. V normylnych krajinach nemaju kazdu blbost upravenu v zakone a nie su pri kazdom paragrafe hned sankcie a napriek tomu su tie zakony dodrziavane. Preco je to tak? Lebo tam pravna kulturi veli hladat naplnenie zakona, nie jeho obchadzanie. Mimochodom, aj ked budu zakony neviem ako podrobne, aj ked budu za vsetko nejake sankcie, aj tak sa budu na Slovensku hladat sposoby, ako to obist. Neexistuje totiz taka pravna norma, ktora by sa nedala obchadzat. Ved preto sa pravo studuje, vsak?
A ta cela pravna kultura sa netyka len sudov a parlamentu, tyka sa celej spolocnosti. Aka je spolocnost, take mame zakony a take mame aj sudy, takych mame advokatov, notarov, exekutorov, policajtov. Ziadne reformy, ziadne zmeny zakonov nepomozu, pokial sa nezmeni vztah ludi k pravu.
Rozdiel medzi medzinarodnou zmluvou a zakonom nie je ziadny pravny formalizmus. Z hladiska medzinarodneho prava je tam rozdiel velky, kedze v MP su subjektom primarne staty a nie jednotlivci.
Co sa tyka jednotlivych katalogov, tam kde su ustanovenia totzne, nie je problem v aplikacii prava. Tam kde je ochrana toho isteho prava rozna, pouzije sa ten katalog, kde je ochrana konkretneho prava najvyssia.
Sudcovia praveze maju povinnost argumenty ucastnikov konfrontovat, to je predsa zakladny princip hodnotenia dokazov. A nemusi to byt ani napisane v zakone, tak predsa veli normalny zdravy rozum, ze rozhodovanie sudov je potom zbytocne, ak kopiruju argumenty niektoreho z ucastnikov. Sud ma argumenty posudzovat, to znamena vyhodnocovat a konfrontovat a nie kopirovat.
Ondrej Pivarči | 19. 07. 2010 14:54:32
// Reagovať
Ad Pavol Šuta
Ak je maximom objektívneho práva vôľa (predpokladám, že väčšinová), no zbohom, tak to nepoteší. Dav je ľahšie manipulovateľný ako pár vzájomne izolovaných jednotlivcov, čo je myslím aj vedecky preukázateľný fakt. Predvídateľnosť správania regulovaných subjektov práva (širšie), ktorá má byť základom právneho poriadku, sa potom zužuje na minimum, platí aj pre správanie sa realizátorov moci (legislatíva a spol.).
Neviem, kde v ústave je vôľa zakotvená ako maxima tvorby práva, keďže konštatovanie, že zdrojom moci je občan, ešte neznamená, že tvorba práva sa riadi svojvôľou jeho zástupcov. Reprezentatívnosť mandátu, v čase imperatívnych straníckych mandátov, snáď to myslíte ako žart. A teória suverenity ľudu, z nej sa vychádzalo aj v hitlerovskom Nemecku, ďalej azda netreba vysvetľovať, aké to malo následky. Ak je vôľa maximou tvorby práva [vrátane regulácie ľudských práv a "materiálneho jadra Ústavy" (ČR verejná diskusia - Melčák)], odborné kritériá, podľa Vás korektív, sú jej podriadené. Prezidentské veto nepostačuje (viď argumentácia T. Vorčáka nižšie) a ústavný súd je málo pružný a má prípadne aj iné neduhy (to je na inú tému zase).
Zákonodarca musí poznať predsa najlepšie "zmysel svojej normy", keďže dnes táto vyjadruje "jeho vôľu". Nie som tým nadšený (tým, o čom vypovedá predošlá veta), ale ak má byť medzi jednotlivými zložkami moci konzistentnosť (čiže aby nesúperili, ale sa dopĺňali, veď na to konieckoncov slúžia), tak by mal zákonodarca limitovať "svojvôľu" pri sudcovskej aplikácii práva tak, ako som naznačil vyššie.
Occasio legis pri historickom výklade by nemal byť zdrojom pre výklad ratio legis súdmi. Jednak právne normy sa prijímajú pro futuro, teda sú určené pri iný stav (budúci), než stav minulý, ktorý je zdrojovým poľom pre occasio legis. Z hľadiska predvídateľnosti najvhodnejšími formami výkladu sú gramatický a systematický, keďže potom sa slová používajú takým spôsobom, pre aký sú určené (vyjadriť zmysel). Ideálne pre každého rovnaký zmysel. Takýto výklad posilňuje súdržnosť právneho poriadku a najmä je ľahko predvídateľný. Pre takýto výklad by mal teda zákonodarca najčastejšie tvoriť normy. Teleologický výklad by sa mal používať podporne, ak prvé dva (gram. a syst.) nie sú použiteľné (skôr nie). Historický zase, ak nemožno použiť prvé tri (prvé 2 + teleol.). Výklad by si mal urobiť pred prijatím aj zákonodarca, aby vedel, či normu možno vôbec účinne uplatniť. Celá táto otázka je na samostatnú debatu.
"Nemyslim si, ze do zakonov musia byt vkladane stale nejake sankcne mechanizmy, aby bol zakony naplnovany. O naplnenie zakona sa musia predovsetkym starat ucastnici pravnych vztahov. Lenze na Slovensku je taka pravna kultura, ze sa nehlada, ako normu naplnit, ale ako ju obist. Takze potom pravny poriadok vyzera tak, ze na Slovensku musi byt upravena v zakone kazda blbost s nejakou sankciou za nevykonanie nejakej pravnej povinnosti. To vedie opat k dalsiemu zneprehliadneniu pravneho poriadku. V normylnych krajinach nemaju kazdu blbost upravenu v zakone a nie su pri kazdom paragrafe hned sankcie a napriek tomu su tie zakony dodrziavane. Preco je to tak? Lebo tam pravna kulturi veli hladat naplnenie zakona, nie jeho obchadzanie." - čo sú to "normálne krajiny"? aj v tzv. vyspelých európskych krajinách sa dá bez väčšej námahy stretnúť s "flagrantným porušovaním zákona". Dobrovoľne budú rešpektovať právne normy účastníci iba vtedy, ak budú v súlade s ich vôľou. Ak maximou tvorby práva je vôľa (Váš predpoklad zo začiatku príspevku), tak sankčné mechanizmy by teoreticky nemuseli byť potrebné. Ibaže ak je vôľou každého účastníka kapitalizácia (maximalizácia zisku) a to bez ohľadu na vôľu ostatných, dobrovoľne sa sám neukráti o to, čo by získal na úkor iných, pokiaľ mu to právne predpisy umožňujú. A ak je spoločnosť postavená na kapitalizme (ideológii založenej na maximalizácii zisku a priori, ex ante ...) a v jeho mene možno akokoľvek (vôľa je maximou tvorby a výchova jednotlivcov - sú vychovávaní prevažne podľa tejto ideológie) "deformovať" právny poriadok, bez sankcií sa nikto svojich ziskov nevzdá, aj keby vznikli len nečinnosťou alebo (zámernou?) fušerinou. Právo sa nezmení, ak bude viazané na vôľu a ideológie (fašizmus, komunizmus, kapitalizmus ...), vždy to zostane o tom, že prevažná ideológia vyhrá a bude rozhodujúcim regulačným činiteľom tej-ktorej spoločnosti. Kým sa nezmení premisa, že vôľa je maximou existencie (tvorby aj aplikácia práva) právneho poriadku, nezmení sa ani vzťah ľudí a práva. Pravdepodobnosť toho, že sa bude teória dokonale realizovať (viď utopistické predstavy socialistov / komunistov), sa podľa mňa blíži nule, takže sebelepší svetonázor skôr ako základ objektívnej regulácie škodí. Implementácia hodnôt do právneho poriadku by sa mala realizovať na objektívnejšom princípe, než je vôľa subjektu.
Rozdiel medzi medzinárodnou zmluvou, regulujúcou ĽP v prospech jednotlivcov a zákonom, ktorý reguluje obsahovo to isté, je len zbytočný právny formalizmus. Sankcie v MP (okrem politických) sú s výnimkou ESĽP nepoužiteľné (viď "pružnosť tribunálov v Haagu") a fakt, že porušenie ĽP voči jednotlivcovi "znáša" štát (povinnosť reparácie, reštitúcie, ale najčastejšie relutárnej satisfakcie) ako ich hlavný garant, je aj podľa zákonov v SR, aj podľa MZ zakotvené. Nevidím medzi nimi rozdiely čo do pravidiel správania sa jednotlivých subjektov ani vyvodzovania zodpovednosti, ani v iných parametroch okrem ich meniteľnosti a rozsahu ochrany, ktorá sa však prekrýva.
"Co sa tyka jednotlivych katalogov, tam kde su ustanovenia totzne, nie je problem v aplikacii prava. Tam kde je ochrana toho isteho prava rozna, pouzije sa ten katalog, kde je ochrana konkretneho prava najvyssia." - toto zakladá široký interpretačný problém, pretože už iba "najvyššia miera ochrany" je sporný bod. Tam, kde sú ustanovenia totožné, je problém v aplikácii práva ten, že ku každému sa viaže iný procesný režim, aj keď sa procesom dosiahne rovnaký výsledok (obvykle satisfakcia).
Ten základný princíp hodnotenia dôkazov konfrontáciou (derivát kontradiktórnosti konania) je iba želaním právnej teórie, alebo sa premieta aj v O.s.p.? § 132 OSP: "Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci..." - kde tam vidíte sankciu? Zdravý rozum tu naráža na vôľu súdu, ktorá v tomto prípade nereprezentuje väčšinovú vôľu, ale právny poriadok to umožňuje, tak prečo nie? (irónia samozrejme). Z toho ustanovenia OSP je zrejmé, že súd má povinnosť konfrontovať dôkazy týkajúce sa skutkového stavu (hodnotenie dôkazov je vlastne formovanie finálneho skutkového stavu, ktorý bude podkladom pre právnu kvalifikáciu rozhodnutia)... kdežto v duchu "iura novit curia" môže "osalámovať" všetky "právnokvalifikačné názory" účastníkov, hoci musí reflektovať ich skutkového stavu sa týkajúce tvrdenia (citované ustanovenie in fine). Právne posúdenie je v rukách súdu a tak dochádza k tomu, že súd si môže osvojiť právny záver tvrdený účastníkom, bez ohľadu na právnu kvalifikáciu toho druhého. Čiže nie je argument ako argument. Tým neobhajujem sudcov, pretože arbitrárnosť v prospech účastníka sa v rovine zdravého rozumu určite ospravedlniť nedá.
Neviem, kde v ústave je vôľa zakotvená ako maxima tvorby práva, keďže konštatovanie, že zdrojom moci je občan, ešte neznamená, že tvorba práva sa riadi svojvôľou jeho zástupcov. Reprezentatívnosť mandátu, v čase imperatívnych straníckych mandátov, snáď to myslíte ako žart. A teória suverenity ľudu, z nej sa vychádzalo aj v hitlerovskom Nemecku, ďalej azda netreba vysvetľovať, aké to malo následky. Ak je vôľa maximou tvorby práva [vrátane regulácie ľudských práv a "materiálneho jadra Ústavy" (ČR verejná diskusia - Melčák)], odborné kritériá, podľa Vás korektív, sú jej podriadené. Prezidentské veto nepostačuje (viď argumentácia T. Vorčáka nižšie) a ústavný súd je málo pružný a má prípadne aj iné neduhy (to je na inú tému zase).
Zákonodarca musí poznať predsa najlepšie "zmysel svojej normy", keďže dnes táto vyjadruje "jeho vôľu". Nie som tým nadšený (tým, o čom vypovedá predošlá veta), ale ak má byť medzi jednotlivými zložkami moci konzistentnosť (čiže aby nesúperili, ale sa dopĺňali, veď na to konieckoncov slúžia), tak by mal zákonodarca limitovať "svojvôľu" pri sudcovskej aplikácii práva tak, ako som naznačil vyššie.
Occasio legis pri historickom výklade by nemal byť zdrojom pre výklad ratio legis súdmi. Jednak právne normy sa prijímajú pro futuro, teda sú určené pri iný stav (budúci), než stav minulý, ktorý je zdrojovým poľom pre occasio legis. Z hľadiska predvídateľnosti najvhodnejšími formami výkladu sú gramatický a systematický, keďže potom sa slová používajú takým spôsobom, pre aký sú určené (vyjadriť zmysel). Ideálne pre každého rovnaký zmysel. Takýto výklad posilňuje súdržnosť právneho poriadku a najmä je ľahko predvídateľný. Pre takýto výklad by mal teda zákonodarca najčastejšie tvoriť normy. Teleologický výklad by sa mal používať podporne, ak prvé dva (gram. a syst.) nie sú použiteľné (skôr nie). Historický zase, ak nemožno použiť prvé tri (prvé 2 + teleol.). Výklad by si mal urobiť pred prijatím aj zákonodarca, aby vedel, či normu možno vôbec účinne uplatniť. Celá táto otázka je na samostatnú debatu.
"Nemyslim si, ze do zakonov musia byt vkladane stale nejake sankcne mechanizmy, aby bol zakony naplnovany. O naplnenie zakona sa musia predovsetkym starat ucastnici pravnych vztahov. Lenze na Slovensku je taka pravna kultura, ze sa nehlada, ako normu naplnit, ale ako ju obist. Takze potom pravny poriadok vyzera tak, ze na Slovensku musi byt upravena v zakone kazda blbost s nejakou sankciou za nevykonanie nejakej pravnej povinnosti. To vedie opat k dalsiemu zneprehliadneniu pravneho poriadku. V normylnych krajinach nemaju kazdu blbost upravenu v zakone a nie su pri kazdom paragrafe hned sankcie a napriek tomu su tie zakony dodrziavane. Preco je to tak? Lebo tam pravna kulturi veli hladat naplnenie zakona, nie jeho obchadzanie." - čo sú to "normálne krajiny"? aj v tzv. vyspelých európskych krajinách sa dá bez väčšej námahy stretnúť s "flagrantným porušovaním zákona". Dobrovoľne budú rešpektovať právne normy účastníci iba vtedy, ak budú v súlade s ich vôľou. Ak maximou tvorby práva je vôľa (Váš predpoklad zo začiatku príspevku), tak sankčné mechanizmy by teoreticky nemuseli byť potrebné. Ibaže ak je vôľou každého účastníka kapitalizácia (maximalizácia zisku) a to bez ohľadu na vôľu ostatných, dobrovoľne sa sám neukráti o to, čo by získal na úkor iných, pokiaľ mu to právne predpisy umožňujú. A ak je spoločnosť postavená na kapitalizme (ideológii založenej na maximalizácii zisku a priori, ex ante ...) a v jeho mene možno akokoľvek (vôľa je maximou tvorby a výchova jednotlivcov - sú vychovávaní prevažne podľa tejto ideológie) "deformovať" právny poriadok, bez sankcií sa nikto svojich ziskov nevzdá, aj keby vznikli len nečinnosťou alebo (zámernou?) fušerinou. Právo sa nezmení, ak bude viazané na vôľu a ideológie (fašizmus, komunizmus, kapitalizmus ...), vždy to zostane o tom, že prevažná ideológia vyhrá a bude rozhodujúcim regulačným činiteľom tej-ktorej spoločnosti. Kým sa nezmení premisa, že vôľa je maximou existencie (tvorby aj aplikácia práva) právneho poriadku, nezmení sa ani vzťah ľudí a práva. Pravdepodobnosť toho, že sa bude teória dokonale realizovať (viď utopistické predstavy socialistov / komunistov), sa podľa mňa blíži nule, takže sebelepší svetonázor skôr ako základ objektívnej regulácie škodí. Implementácia hodnôt do právneho poriadku by sa mala realizovať na objektívnejšom princípe, než je vôľa subjektu.
Rozdiel medzi medzinárodnou zmluvou, regulujúcou ĽP v prospech jednotlivcov a zákonom, ktorý reguluje obsahovo to isté, je len zbytočný právny formalizmus. Sankcie v MP (okrem politických) sú s výnimkou ESĽP nepoužiteľné (viď "pružnosť tribunálov v Haagu") a fakt, že porušenie ĽP voči jednotlivcovi "znáša" štát (povinnosť reparácie, reštitúcie, ale najčastejšie relutárnej satisfakcie) ako ich hlavný garant, je aj podľa zákonov v SR, aj podľa MZ zakotvené. Nevidím medzi nimi rozdiely čo do pravidiel správania sa jednotlivých subjektov ani vyvodzovania zodpovednosti, ani v iných parametroch okrem ich meniteľnosti a rozsahu ochrany, ktorá sa však prekrýva.
"Co sa tyka jednotlivych katalogov, tam kde su ustanovenia totzne, nie je problem v aplikacii prava. Tam kde je ochrana toho isteho prava rozna, pouzije sa ten katalog, kde je ochrana konkretneho prava najvyssia." - toto zakladá široký interpretačný problém, pretože už iba "najvyššia miera ochrany" je sporný bod. Tam, kde sú ustanovenia totožné, je problém v aplikácii práva ten, že ku každému sa viaže iný procesný režim, aj keď sa procesom dosiahne rovnaký výsledok (obvykle satisfakcia).
Ten základný princíp hodnotenia dôkazov konfrontáciou (derivát kontradiktórnosti konania) je iba želaním právnej teórie, alebo sa premieta aj v O.s.p.? § 132 OSP: "Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci..." - kde tam vidíte sankciu? Zdravý rozum tu naráža na vôľu súdu, ktorá v tomto prípade nereprezentuje väčšinovú vôľu, ale právny poriadok to umožňuje, tak prečo nie? (irónia samozrejme). Z toho ustanovenia OSP je zrejmé, že súd má povinnosť konfrontovať dôkazy týkajúce sa skutkového stavu (hodnotenie dôkazov je vlastne formovanie finálneho skutkového stavu, ktorý bude podkladom pre právnu kvalifikáciu rozhodnutia)... kdežto v duchu "iura novit curia" môže "osalámovať" všetky "právnokvalifikačné názory" účastníkov, hoci musí reflektovať ich skutkového stavu sa týkajúce tvrdenia (citované ustanovenie in fine). Právne posúdenie je v rukách súdu a tak dochádza k tomu, že súd si môže osvojiť právny záver tvrdený účastníkom, bez ohľadu na právnu kvalifikáciu toho druhého. Čiže nie je argument ako argument. Tým neobhajujem sudcov, pretože arbitrárnosť v prospech účastníka sa v rovine zdravého rozumu určite ospravedlniť nedá.
Tomáš Vorčák | 19. 07. 2010 00:07:10
// Reagovať
Ad Ondrej Pivarči
"kedy občan a kedy obchod,"
Chápem to tak, že existuje nejasnosť v tom, keby použiť aký predpis. Nie je náhodou zámerom rekodifikácie Občianského zákonníka aj vyriešenie tejto veci?
K tvorbe práva
Ono už je vyššie spomenutý problém "prílepkov". Tu je istou brzdou prezident. Ten dňa 23. júla 2008 vrátil zákon o cestnej premávke NRSR. Okrem iného argumentoval aj judikatúrou US ČR.
„V tejto súvislosti treba uviesť aj rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky (Pl.ÚS 21/1, Pl. ÚS 77/06), ktoré novelizáciu viacerých zákonov jedným zákonom, ktoré navzájom obsahovo bezprostredne nesúvisia považuje nielen za nežiaduci jav, ale za postup, ktorý nezodpovedá základným princípom právneho štátu.“ http://www.nrsr.sk/Dynamic/Download.aspx?DocID=275006 (26.2. 2010) Na inom mieste citovaného rozhodnutia prezident uvádza: „Spôsob novelizácie (postup), keď sa jedným zákonom súčasne novelizuje viacero zákonov, ktoré navzájom bezprostredne obsahovo nesúvisia, nie je medzi nimi obsahová a systematická väzba, nie je, podľa môjho názoru, v súlade s princípom právnej istoty, ani s princípom predvídateľnosti zákona a jeho zrozumiteľnosti.“
Začiatkom roka 2009 mal prezident príležitosť vetovať zákon, ktorý bol napokon schválený a vyhlásený pod č. 66/2009 Z. z. Tento zákon v sebe obsahuje dva rozdielne predmety právnej úpravy. V čl. I. sa upravujú vybrané opatrenia pri usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva Slovenskej republiky na jej územnú samosprávu (obec a vyšší územný celok). Článok II. a III. menia zákon č. 50/1976 Zb. v znení neskorších prepisov a zákon č. 330/ 1991 Zb. v znení neskorších predpisov formou úpravy poznámky pod čiarou a štyroch §-ov. Táto úprava súvisí s predmetom čl. I., keďže súčasne s novelou zákona je potrebné meniť aj súvisiace právne predpisy. Článok IV. ani okrajovo nesúvisí s čl. I. Ten totiž dopĺňa zákon č. 483/ 2001 Z. z. o bankách v znení zákona č. 552/ 2008 Z. z. Do tohto zákona sa vkladá nový § 122j, ktorého obsahom je povinnosť bánk v stanovenom období prijímať pri vkladoch v hotovosti eurobankovky a euromince bezodplatne a zákaz účtovania si rôznych poplatkov spojených s vykonanými úkonmi.
Prečo nekonal prezident v druhom prípade rovnako ako v prvom? Nejedná sa o rovnako závažnú vec? Nejde o možný "prílepok"
Celá vec okolo tejto škvrny legislatívy ide odstrániť podľa mňa jednoducho nálezom US SR, obdobne ako v CR.
Druhou možnosťou je novelizovať zákon o rokovacom poriadku NRSR. Na sklonku roku 2009 bol preložený poslanecký návrh, ktorý zdôrazňoval potrebu vecnej súvislosti pri predkladaní pozmeňujúcich návrhov.(4. volebné obdobie NRSR, parlamentná tlač č. 1336) Uznesením NRSR č. 1816 sa rozhodlo o nepokračovaní v rokovaní o uvedenom návrhu.
Som zástancom konania pred US.
"kedy občan a kedy obchod,"
Chápem to tak, že existuje nejasnosť v tom, keby použiť aký predpis. Nie je náhodou zámerom rekodifikácie Občianského zákonníka aj vyriešenie tejto veci?
K tvorbe práva
Ono už je vyššie spomenutý problém "prílepkov". Tu je istou brzdou prezident. Ten dňa 23. júla 2008 vrátil zákon o cestnej premávke NRSR. Okrem iného argumentoval aj judikatúrou US ČR.
„V tejto súvislosti treba uviesť aj rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky (Pl.ÚS 21/1, Pl. ÚS 77/06), ktoré novelizáciu viacerých zákonov jedným zákonom, ktoré navzájom obsahovo bezprostredne nesúvisia považuje nielen za nežiaduci jav, ale za postup, ktorý nezodpovedá základným princípom právneho štátu.“ http://www.nrsr.sk/Dynamic/Download.aspx?DocID=275006 (26.2. 2010) Na inom mieste citovaného rozhodnutia prezident uvádza: „Spôsob novelizácie (postup), keď sa jedným zákonom súčasne novelizuje viacero zákonov, ktoré navzájom bezprostredne obsahovo nesúvisia, nie je medzi nimi obsahová a systematická väzba, nie je, podľa môjho názoru, v súlade s princípom právnej istoty, ani s princípom predvídateľnosti zákona a jeho zrozumiteľnosti.“
Začiatkom roka 2009 mal prezident príležitosť vetovať zákon, ktorý bol napokon schválený a vyhlásený pod č. 66/2009 Z. z. Tento zákon v sebe obsahuje dva rozdielne predmety právnej úpravy. V čl. I. sa upravujú vybrané opatrenia pri usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva Slovenskej republiky na jej územnú samosprávu (obec a vyšší územný celok). Článok II. a III. menia zákon č. 50/1976 Zb. v znení neskorších prepisov a zákon č. 330/ 1991 Zb. v znení neskorších predpisov formou úpravy poznámky pod čiarou a štyroch §-ov. Táto úprava súvisí s predmetom čl. I., keďže súčasne s novelou zákona je potrebné meniť aj súvisiace právne predpisy. Článok IV. ani okrajovo nesúvisí s čl. I. Ten totiž dopĺňa zákon č. 483/ 2001 Z. z. o bankách v znení zákona č. 552/ 2008 Z. z. Do tohto zákona sa vkladá nový § 122j, ktorého obsahom je povinnosť bánk v stanovenom období prijímať pri vkladoch v hotovosti eurobankovky a euromince bezodplatne a zákaz účtovania si rôznych poplatkov spojených s vykonanými úkonmi.
Prečo nekonal prezident v druhom prípade rovnako ako v prvom? Nejedná sa o rovnako závažnú vec? Nejde o možný "prílepok"
Celá vec okolo tejto škvrny legislatívy ide odstrániť podľa mňa jednoducho nálezom US SR, obdobne ako v CR.
Druhou možnosťou je novelizovať zákon o rokovacom poriadku NRSR. Na sklonku roku 2009 bol preložený poslanecký návrh, ktorý zdôrazňoval potrebu vecnej súvislosti pri predkladaní pozmeňujúcich návrhov.(4. volebné obdobie NRSR, parlamentná tlač č. 1336) Uznesením NRSR č. 1816 sa rozhodlo o nepokračovaní v rokovaní o uvedenom návrhu.
Som zástancom konania pred US.
Ondrej Pivarči | 19. 07. 2010 13:52:39
// Reagovať
Ad Tomáš Vorčák
1. Rekodifikácia OZ sa predpokladala už v dôvodovej správe k "veľkej novele OZ" (509/1991), "stojí" už 20 rokov ... kedy sa jej dočkáme, je vo hviezdach. Dovolím si tvrdiť, že je v záujme istých podnikateľských subjektov, aby k nej došlo čo najneskôr, pretože terajšia systematika OZ, chýbajúce výkladové pravidlá a iné "neduhy" súčasného OZ podporujú špekulatívne správanie sa v obchodnoprávnych, ale najmä v občianskoprávnych vzťahoch B2C (typicky napr. "absolútny obchod" + spotrebiteľ režim / zmluvy o pripojení či iné zmluvy "s doložkou režimu obchodu" pre spotrebiteľa). A chýbajúce "právo stavby" či úprava osobnostných práv, náhrady škody a pod. nepotrebujú komentár, vďaka prvej uvedenej napr. kolabuje pozemkové právo ("kataster pri niektorých rozhodnutiach nevie, čí je").
2.Tiež som zástancom konania pred ÚS v tomto prípade, ale kto má procesnú legitimáciu? ÚS by sa rýchlo českým ÚS mohol inšpirovať, keďže ústavný režim "je takřka to samý". V ústavnej úprave, prípadne na zákonnej úrovni však chýba poriadna rekogničná norma, keďže sa očividne zhodneme na tom, že rokovací poriadok NR SR v zákonnej forme "trošku nepostačuje", najmä mu chýba poriadny sankčný mechanizmus "zvonku" (má priveľa autarkie).
2.
2.Tiež som zástancom konania pred ÚS v tomto prípade, ale kto má procesnú legitimáciu? ÚS by sa rýchlo českým ÚS mohol inšpirovať, keďže ústavný režim "je takřka to samý". V ústavnej úprave, prípadne na zákonnej úrovni však chýba poriadna rekogničná norma, keďže sa očividne zhodneme na tom, že rokovací poriadok NR SR v zákonnej forme "trošku nepostačuje", najmä mu chýba poriadny sankčný mechanizmus "zvonku" (má priveľa autarkie).
2.
