Zneužívanie sociálneho zákonodarstva v intenciách hmotnej núdze

Systém pomoci jednotlivcovi nachádzajúcemu sa v hmotnej núdzi, ktorý reglementuje zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej iba „zákon o pomoci v hmotnej núdzi“) možno, žiaľ (našťastie?), zneužívať rôznymi spôsobmi. Mojou ambíciou je kriticky poukázať na jeden z nich. Systém sociálnej pomoci, ktorého revitalizovanú podobu vychádzajúcu z koncepcií sociálnej ochrany jednotlivca v podmienkach trhového kapitalizmu, vonkoncom nezabezpečujúceho napĺňanie základných ideálov vyjadrených v systéme ľudských práv tzv. druhej generácie, sme aj v podmienkach SR po roku 1993 začali pretavovať do sociálneho zákonodarstva. Z pohľadu efektívnosti vynakladania verejných zdrojov je tento systém jedným z najviac zraniteľných spoločensko-normatívnych systémov. Ako taký je potom, pochopiteľne, najviac vystavovaný zo strany jednotlivcov i organizovaných skupín konkrétnym pokusom o jeho obchádzanie a zneužívanie.

Sociálna situácia absolventov škôl, ktorí v podmienkach súčasného systému vzdelávania, ktorý pripomína (najmä pri vysokoškolskom stupni štúdia) oveľa viac jednu z foriem „podnikania“, ako premyslenú a organizovanú činnosť zabezpečovanú v záujme kvalitnej prípravy občanov na budúce povolanie a ich uplatnenie na pracovnom trhu, núti veľmi intenzívne vyhľadávať spôsoby čerpania prostriedkov určených v rámci štátnej sociálnej pomoci, aby si tak vylepšili svoju nelichotivú finančnú situáciu. Nepohrdnú ani možnosťou zneužiť stav hmotnej núdze. Spravidla však narážajú na legislatívnu úpravu obsiahnutú v § 4 ods. 1 písm. c) zákona o pomoci v hmotnej núdzi, podľa ktorej rodičia a ich deti do 25 rokov veku, ktoré nemajú príjem alebo majú príjem najviac vo výške minimálnej mzdy žijúce s rodičmi v domácnosti, sa spoločne posudzujú na účely posudzovania hmotnej núdze, zabezpečenia základných životných podmienok a pomoci v hmotnej núdzi.

Podľa § 2 zákona o pomoci v hmotnej núdzi hmotnou núdzou je stav, keď príjem občana a fyzických osôb, ktoré sa s občanom spoločne posudzujú, nedosahuje životné minimum a občan a fyzické osoby, ktoré sa s občanom spolu posudzujú, si príjem nemôžu zabezpečiť alebo zvýšiť vlastným pričinením.
V intenciách vyššie uvedeného možno teda konštatovať, že absolventi škôl do 25 rokov, ktorí spoločne žijú s rodičmi v jednej domácnosti a nemajú nárok na dávku v nezamestnanosti (čo je prípad drvivej väčšiny absolventov škôl, nakoľko za nich nikto neodvádza poistné na poistenie v nezamestnanosti, s výnimkou že by sa po dovŕšení 16 rokov veku stali dobrovoľne poistenými osobami v nezamestnanosti) by nemali mať nárok na dávku v hmotnej núdzi a ďalšie s ňou súvisiace príspevky, najmä na príspevok na bývanie. Prax však ukázala, že i tá najexaktnejšia formulácia zákonodarcu sa dá na podklade viacerých logických argumentov vyložiť tak, aby v konečnom dôsledku došlo k tomu, aby bol zrelativizovaný zmysel zákona a došlo tak de facto k jeho porušeniu a z neho vyplývajúcemu zneužitiu dávky v hmotnej núdzi a súvisiacich príspevkov, ktoré sa vyplácajú z prostriedkov štátneho rozpočtu, teda daňových poplatníkov.

Ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c) zákona o pomoci v hmotnej núdzi sa dá v konkrétnej praktickej situácii veľmi jednoducho spochybniť tak, že si konkrétny jednotlivec nájde vo svojom blízkom okolí dôveryhodnú osobu, s ktorou formálne uzatvorí nájomnú zmluvu, na základe ktorej mu táto formálne prenajme nehnuteľnosť (byt, dom), ktorú vlastní a dohodnú sa na fiktívnom nájomnom, ku ktorého reálnemu plateniu (pochopiteľne) nikdy nedôjde, avšak toto platenie bude formálne preukazované potvrdenkami o tom, že prenajímateľ od nájomcu túto sumu preberal, resp. preberá. Ak osoba – zneužívateľ túto formálne uzatvorenú nájomnú zmluvu s dôveryhodným prenajímateľom uzavrie, spravidla nemá problém dať si aj podpisy na uvedenej nájomnej zmluve podrobiť legalizácii, keďže obe osoby fakticky spolupracujú. V intenciách gramatického výkladu § 4 ods. 1 písm. c) zákona o pomoci v hmotnej núdzi táto osoba ani nemusí meniť trvalý pobyt, pretože ak vyjdeme z tej skutočnosti, že disponuje fiktívnou nájomnou zmluvou, vie preukázať, že s rodičom, resp. rodičmi, a inými spoločne posudzovanými osobami, ktoré majú spoločný trvalý pobyt, nežije v jednej domácnosti. V zmysle § 115 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (Občiansky zákonník) totiž domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby, pričom si treba uvedomiť, že tieto dve podmienky musia byť splnené kumulatívne. Ak daný jednotlivec disponuje fiktívnou nájomnou zmluvou, preukazuje v podstate, že má vlastné náklady, a pokiaľ ešte k tomu „čestne“ vyhlási, že sa nepodieľa na úhrade nákladov spojených s chodom domácnosti rodičov a v nej žijúcich spoločne posudzovaných osôb, ktorí (ak sú správne inštruovaní) to môžu aj potvrdiť pred správnym orgánom, ktorý o priznaní dávky rozhoduje, platí, že s rodičmi, resp. ďalšími spoločne posudzovanými osobami, v spoločnej domácnosti nežije, i keď má v nej formálne trvalý pobyt. Je totiž splnená len jedna podmienka (trvalý pobyt), druhá (spoločné uhrádzanie svojich nákladov) však nie. Z toho teda vyplýva, že osoba, ktorá má do 25 rokov veku, je nezamestnaná a nemá nárok na dávku v nezamestnanosti, hoci má s rodičmi a ďalšími spoločne posudzovanými osobami spoločný trvalý pobyt, nebude posudzovaná v intenciách § 4 ods. 1 písm. c) zákona o pomoci v hmotnej núdzi, ale bude posudzovaná ako jednotlivec, t. j. vznikne jej nárok na dávku v hmotnej núdzi (60,50 eura) a dokonca i na príspevok na bývanie (58,50 eura), nakoľko v zmysle § 13 ods. 3 písm. a) zákona o pomoci v hmotnej núdzi občan v hmotnej núdzi (jednotlivec) má nárok na príspevok na bývanie o. i. aj vtedy, ak je nájomcom rodinného domu alebo bytu, čo v našom prípade jednoznačne je, nakoľko to deklaruje už spomínanou fiktívnou nájomnou zmluvou. Preukazovanie nákladov spojených s nájmom (§ 13 ods. 3 písm. b) zákona o pomoci v hmotnej núdzi) nebude problematické, a to vzhľadom k existencii spomínaných formálnych potvrdeniek o preberaní (fiktívneho) nájomného. Napokon, nezabúdajme, v zmysle § 11 zákona o pomoci v hmotnej núdzi vzniká nárok aj na príspevok na zdravotnú starostlivosť (2 eurá).

Takýmto spôsobom, za výdatnej kooperácie s úzkym kruhom dôveryhodných osôb, ktoré sa, najmä v rodinnom prostredí, vždy nájdu, osoba, ktorá by v intenciách § 4 ods. 1 písm. c) zákona o pomoci v hmotnej núdzi bola odkázaná len na finančnú pomoc rodičov, môže poľahky dostať k slušnému vreckovému (121,- eur), odhliadnuc od toho, že v modifikovanej podobe možno tento spôsob argumentácie použiť aj pri iných subjektoch nachádzajúcich sa v iných životných situáciách (t. j. nie len pri absolventoch).

Otázka, ktorú kladiem na záver, totiž, či takéto konanie možno považovať za zneužívanie sociálneho systému v takých podmienkach pre absolventov škôl, aké súčasná spoločnosť a štát pre tieto skupiny obyvateľstva (ne)vytvárajú, má čisto filozofický charakter, t. j. musí si na ňu odpovedať každý samostatne.