Novinári vs. politici: kto vyhráva?
Eva Kováčechová | 15. 11. 2010 | komentárov: 0
Správy o tom, že nejaký politik prehrá spor s médiami, sú na slovenskom politickom nebi pomerne zriedkavé. Rovnako zriedkavé sú správy o tom, že novinár či médium zažalovali politika. Novinárka Marcela Vošková však zažalovala bývalého ministra hospodárstva a žiadala od neho ospravedlnenie. Po mnohých pojednávaniach súd napokon novinárke vyhovel. Z rozsudkov vyplýva, že politik nemôže ako reakciu na nepohodlný príspevok novinára používať akékoľvek prostriedky.
Nedávno sa v médiách objavila správa, že bývalý premiér a predseda strany SMER-SD Robert Fico prehral spor na ochranu osobnosti s týždenníkom Plus 7 dní. Fico zažaloval týždenník pre článok Miloša Luknára, v ktorom sa ironicky vyjadril k stretnutiu Fica s Muammarom Kaddáfím, s ktorým sa nakrátko stretol počas jeho návštevy v Líbyi, pričom o tomto rozhovore odmietol Fico informovať médiá. Fico za článok zažaloval vydavateľa týždenník a okrem ospravedlnenia žiadal aj náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 33 tisíc Eur.
Správy o tom, že nejaký politik prehrá spor s médiami, sú na slovenskom politickom nebi pomerne zriedkavé. Skutočnosť je totiž taká, že niekoľko desiatok tisíc Eur (resp. niekoľko miliónov Slovenských korún) už od médií vysúdil kdektorý politik (či iná verejne aktívna osoba) za správy či články, ktoré minimálne vyvolávajú pochybnosť o tom, že sú vôbec spôsobilé neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv verejne činnej osoby. V tomto smere je rozhodovacia prax slovenských všeobecných súdov prekvapivo zhodná, avšak v porovnaní s praxou v zahraničí pomerne unikátna a mnohí novinári (a tiež právnici) niekedy s pobavením, inokedy s prekvapením dvíhajú obočie nad zdôvodneniami súdov ohľadom priznanej náhrady nemajetkovej ujmy politikom. Slovenským novinárom až tak do smiechu nie je, pretože sumy, ktoré musia politikom vyplatiť, sú stále dychvyrážajúce.
Rovnako zriredkavé sú správy o tom, že novinár či médium zažalovali politika. A to napriek tomu, že politici značkujú novinárov výrazmi ako idiot, hyeny, prostitútky, prirovnávajú ich k slizkým hadom a ich prácu označujú ako onanovanie. Jednou z mála žalôb sa vydavateľstvo Spoločnosť 7 Plus, s.r.o. domáhala ospravedlnenia od bývalého premiéra Roberta Fica za to, že na sneme strany Smer a na následnej tlačovej konferencii obvinil vydavateľov novín „z mafiánskych praktík“.
Ešte skoršou lastovičkou bola novinárka Marcela Vošková pracujúca pôvodne v Slovenskej televízii, ktorá uspela v žalobe s bývalým ministrom hospodárstva Pavlom Ruskom. Žalobu podala ešte v októbri roku 2004 a bola reakciou na vystúpenie vtedajšieho ministra na tlačovej konferencii.
Novinárka Vošková bola autorkou relácie „Organizovaný chaos“, ktorú v rámci publicistickej relácie „Reportéri“ odvysielala STV. Témou relácie bol proces vykupovania pozemkov neďaleko Žiliny a ich príprava pre plánovanú investíciu KIA Motors a Hyundai Mobis, pričom relácia sa zameriavala na tok financií plynúcich z verejných prostriedkov na firmy a iné subjekty zapojené do tohto procesu. O päť dní na to zvolal vtedajší minister Rusko tlačovú besedu Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, ktorú venoval práve tejto relácii. Na tlačovej besede padali na adresu novinárky výrazy ako „nehanebnosť“, „manipulácia“, „drzosť najvyššieho stupňa“, „nekompetentné, hlúpe, stupídne“, „diletantská a amatérska“, „niktoš“. Okrem toho o nej povedal, že „hlúpa je ako tágo“ a že pri realizácii relácie plnila „osobné objednávky niektorých, komu sa to práve hodí do partie“, pričom novinárka mala údajne spracovať reláciu „s jasnou politickou úlohou alebo s jasnou osobnou úlohou diskreditovať všetko, čo sa dotýka investície KIA“. Informácie z tlačovej konferencie následne prevzali prakticky všetky mienkotvorné médiá v republike, pričom uvedené výroky ministra citovali v podstate všetky z nich.
Novinárka zažalovala bývalého ministra hospodárstva a žiadala od neho ospravedlnenie. (Podotýkam, že nežiadala žiadnu náhradu nemajetkovej ujmy, hoci posmešky od niektorých kolegov typu „kedy si zahráme biliard“, či odsudzujúce vyjadrenia na jej adresu, ktorým čelila jej matka, odzneli opakovane.)
Po mnohých pojednávaniach súd napokon novinárke vyhovel a v roku 2009 (sic!) vydal rozsudok, v ktorom okrem iného konštatoval, že bývalý minister Rusko „nesporne zasiahol do práva (novinárky) na ochranu osobnosti, keď sa o nej zámerne vyjadril hrubo a znevážil jej osobu“. Okresný súd Bratislava IV. ďalej konštatuje, že „súd sa nemohol stotožniť s obranou odporcu v tom smere, že na intenzívny útok navrhovateľky voči nemu v predmetnej relácii sa tiež bránil intenzívne. Odporca v tom čase zastával post ministra hospodárstva a podpredsedu vlády SR. Bol teda jedným z popredných predstaviteľov štátu. Bezpochyby disponoval výrazovými prostriedkami, ktorými mal možnosť reláciu (a navrhovateľku) skritizovať, no nie navrhovateľku uraziť a ponížiť. Výraz „hlúpa je ako tágo z tejto problematiky“, ktorý sa naviac malo možnosť prečítať a vypočuť množstvo obyvateľov na celom Slovensku, súd považuje za mimoriadne expresívny, nepochybne prekračujúci rámec oprávnenej a primeranej kritiky.“
Aj vo vzťahu k výroku „prišla s jasnou politickou úlohou alebo s jasnou osobnou úlohou zdiskreditovať všetko, čo sa dotýka investície KIA“ súd konštatoval, že Pavol Rusko „verejne obvinil navrhovateľku z vykonávania bližšie neidentifikovanej politickej úlohy alebo osobnej úlohy bez toho, aby tvrdené skutočnosti vedel preukázať. Ani v tomto smere sa súd nemohol stotožniť s obranou odporcu, že sa jednalo len o jeho vyslovený názor, úsudok, alebo uvažovanie, ale podľa intonácie hlasu, ako bol výrok prednesený, sa jednalo o oznámenie faktu. Výrok odporcu bol prednesený na tlačovej besede, tak nielenže odznel pred skupinou ľudí (t.j. verejne), ale odznel na fóre, od ktorého mohol odporca s istotou očakávať, že sprostredkuje okamžité šírenie jeho výrokov k neobmedzenému počtu prijímateľov.“
Prvostupňový rozsudok potvrdil aj Krajský súd v Bratislave, ktorý uviedol, že výroky bývalého ministra Ruska na adresu novinárky „boli neprimerané a znevažujúce, navyše vyslovené odporcom v čase, keď jeho vyjadrenia ako ministra hospodárstva vnímala široká verejnosť s určitou vážnosťou a práve ako minister a člen vlády si mal byť vedomý, ako treba reagovať na danú situáciu“. Súd nepovažoval vyjadrenia Pavla Ruska za také, ktoré by boli bezprostrednou impulzívnou reakciou v afekte, pretože odzneli až päť dní od odvysielania relácie, pričom odzneli na tlačovej besede ministra, na ktorú sa on dopredu pripravuje a sám určuje, čo bude jej obsahom. Súd neakceptoval ani jeho tvrdenie, že intenzita jeho odpovede zodpovedala intenzite útoku novinárky proti jemu ako ministrovi v relácii Reportéri.
V tejto súvislosti treba ešte podotknúť, že niekoľko fyzických osôb (vrátane ex-ministra Ruska) podalo žalobu na ochranu osobnosti proti Slovenskej televízii pre údajný neoprávnený zásah do ich osobnostných práv spomínanou reláciou „Organizovaný chaos“. Pravdou je, že túto žalobu vyhrali a súd skonštatoval, že touto reláciou žalobcovia skutočne utrpeli neoprávnený zásah do svojich práv. Pravdou však je tiež to, že Slovenská televízia sa v čase prejednávania tejto žaloby už nijako nebránila, na súde nevypovedal nikto z tvorcov relácie (t.j. novinárka, ktorá bola jej autorkou a režisérkou, ani jej priamy nadriadený, ktorý bol zodpovedný za celú publicistickú reláciu „Reportéri“. V skutočnosti Slovenská televízia nepredvolala žiadnych svedkov, ktorí by vypovedali v jej prospech a proti prvostupňovému rozsudku sa ani neodvolala, takže rozhodnutie sa stalo právoplatným na prvom stupni. Okrem iného to znamená, že dnes možno len ťažko hovoriť o tom, že v konaní bolo preukázané, že relácia mala taký charakter, že bola vôbec spôsobilá zasiahnuť do práv niektorých fyzických osôb, o ktorých sa v nej hovorilo. A to nevypovedá nič o kvalite rozhodnutia súdu, ale o kvalite obrany verejnoprávnej televízie na súde a o jej postoji k prostriedkom verejného rozpočtu (STV v čase tohto súdneho sporu už menežovala iná skupina ľudí ako v čase vysielania spornej relácie).
Čo z toho vyplýva?
Súdy v plnom rozsahu vyhoveli žalobe a dôvodom uvedeným v návrhu. Uznali, že výroky, ktoré minister Rusko uviedol na adresu novinárky Voškovej, boli hrubo urážajúce, resp. nepravdivé, čím ju hrubo znevážil ako osobu aj ako novinárku. Súdy pritom prihliadli aj na skutočnosť, že výroky povedal minister a podpredseda vlády, že odzneli na tlačovej konferencii a následne sa objavili naprieč celým spektrom televízií, rádií a tlačených médií, takže ich mohol počuť-čítať prakticky každý na Slovensku.
Významnejšou je však skutočnosť, že z rozsudkov vyplýva, že politik nemôže ako reakciu na nepohodlný príspevok novinára používať akékoľvek prostriedky. Novinári ako „watch-dogs“ spoločnosti strážia politikov a iné verejne činné osoby, je to ich poslaním a úlohou, a ak im spoločnosť nevytvorí také podmienky, ktoré im toto umožnia, znamená to zásah do ich práva na slobodu prejavu a práva na sprostredkovanie informácií širokej verejnosti. Niektoré výrazy sú len prejavom hrubého nevkusu a nevychovanosti toho-ktorého politika, sú však aj také výrazy, ktoré už prekračujú hranicu slušného správania a stávajú sa nezákonnými. Nedomnievam sa, že by takéto rozhodnutia súdov zrazu zmenili spoločenskú klímu a správanie sa politikov k novinárom, ale je dobre, aby politici vedeli, že aj takéto rozhodnutia existujú a že v sporoch s novinármi nie sú vždy víťazmi len politici, ale môžu to byť aj slušnosť, sloboda prejavu a právo na šírenie informácií.
Správy o tom, že nejaký politik prehrá spor s médiami, sú na slovenskom politickom nebi pomerne zriedkavé. Skutočnosť je totiž taká, že niekoľko desiatok tisíc Eur (resp. niekoľko miliónov Slovenských korún) už od médií vysúdil kdektorý politik (či iná verejne aktívna osoba) za správy či články, ktoré minimálne vyvolávajú pochybnosť o tom, že sú vôbec spôsobilé neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv verejne činnej osoby. V tomto smere je rozhodovacia prax slovenských všeobecných súdov prekvapivo zhodná, avšak v porovnaní s praxou v zahraničí pomerne unikátna a mnohí novinári (a tiež právnici) niekedy s pobavením, inokedy s prekvapením dvíhajú obočie nad zdôvodneniami súdov ohľadom priznanej náhrady nemajetkovej ujmy politikom. Slovenským novinárom až tak do smiechu nie je, pretože sumy, ktoré musia politikom vyplatiť, sú stále dychvyrážajúce.
Rovnako zriredkavé sú správy o tom, že novinár či médium zažalovali politika. A to napriek tomu, že politici značkujú novinárov výrazmi ako idiot, hyeny, prostitútky, prirovnávajú ich k slizkým hadom a ich prácu označujú ako onanovanie. Jednou z mála žalôb sa vydavateľstvo Spoločnosť 7 Plus, s.r.o. domáhala ospravedlnenia od bývalého premiéra Roberta Fica za to, že na sneme strany Smer a na následnej tlačovej konferencii obvinil vydavateľov novín „z mafiánskych praktík“.
Ešte skoršou lastovičkou bola novinárka Marcela Vošková pracujúca pôvodne v Slovenskej televízii, ktorá uspela v žalobe s bývalým ministrom hospodárstva Pavlom Ruskom. Žalobu podala ešte v októbri roku 2004 a bola reakciou na vystúpenie vtedajšieho ministra na tlačovej konferencii.
Novinárka Vošková bola autorkou relácie „Organizovaný chaos“, ktorú v rámci publicistickej relácie „Reportéri“ odvysielala STV. Témou relácie bol proces vykupovania pozemkov neďaleko Žiliny a ich príprava pre plánovanú investíciu KIA Motors a Hyundai Mobis, pričom relácia sa zameriavala na tok financií plynúcich z verejných prostriedkov na firmy a iné subjekty zapojené do tohto procesu. O päť dní na to zvolal vtedajší minister Rusko tlačovú besedu Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, ktorú venoval práve tejto relácii. Na tlačovej besede padali na adresu novinárky výrazy ako „nehanebnosť“, „manipulácia“, „drzosť najvyššieho stupňa“, „nekompetentné, hlúpe, stupídne“, „diletantská a amatérska“, „niktoš“. Okrem toho o nej povedal, že „hlúpa je ako tágo“ a že pri realizácii relácie plnila „osobné objednávky niektorých, komu sa to práve hodí do partie“, pričom novinárka mala údajne spracovať reláciu „s jasnou politickou úlohou alebo s jasnou osobnou úlohou diskreditovať všetko, čo sa dotýka investície KIA“. Informácie z tlačovej konferencie následne prevzali prakticky všetky mienkotvorné médiá v republike, pričom uvedené výroky ministra citovali v podstate všetky z nich.
Novinárka zažalovala bývalého ministra hospodárstva a žiadala od neho ospravedlnenie. (Podotýkam, že nežiadala žiadnu náhradu nemajetkovej ujmy, hoci posmešky od niektorých kolegov typu „kedy si zahráme biliard“, či odsudzujúce vyjadrenia na jej adresu, ktorým čelila jej matka, odzneli opakovane.)
Po mnohých pojednávaniach súd napokon novinárke vyhovel a v roku 2009 (sic!) vydal rozsudok, v ktorom okrem iného konštatoval, že bývalý minister Rusko „nesporne zasiahol do práva (novinárky) na ochranu osobnosti, keď sa o nej zámerne vyjadril hrubo a znevážil jej osobu“. Okresný súd Bratislava IV. ďalej konštatuje, že „súd sa nemohol stotožniť s obranou odporcu v tom smere, že na intenzívny útok navrhovateľky voči nemu v predmetnej relácii sa tiež bránil intenzívne. Odporca v tom čase zastával post ministra hospodárstva a podpredsedu vlády SR. Bol teda jedným z popredných predstaviteľov štátu. Bezpochyby disponoval výrazovými prostriedkami, ktorými mal možnosť reláciu (a navrhovateľku) skritizovať, no nie navrhovateľku uraziť a ponížiť. Výraz „hlúpa je ako tágo z tejto problematiky“, ktorý sa naviac malo možnosť prečítať a vypočuť množstvo obyvateľov na celom Slovensku, súd považuje za mimoriadne expresívny, nepochybne prekračujúci rámec oprávnenej a primeranej kritiky.“
Aj vo vzťahu k výroku „prišla s jasnou politickou úlohou alebo s jasnou osobnou úlohou zdiskreditovať všetko, čo sa dotýka investície KIA“ súd konštatoval, že Pavol Rusko „verejne obvinil navrhovateľku z vykonávania bližšie neidentifikovanej politickej úlohy alebo osobnej úlohy bez toho, aby tvrdené skutočnosti vedel preukázať. Ani v tomto smere sa súd nemohol stotožniť s obranou odporcu, že sa jednalo len o jeho vyslovený názor, úsudok, alebo uvažovanie, ale podľa intonácie hlasu, ako bol výrok prednesený, sa jednalo o oznámenie faktu. Výrok odporcu bol prednesený na tlačovej besede, tak nielenže odznel pred skupinou ľudí (t.j. verejne), ale odznel na fóre, od ktorého mohol odporca s istotou očakávať, že sprostredkuje okamžité šírenie jeho výrokov k neobmedzenému počtu prijímateľov.“
Prvostupňový rozsudok potvrdil aj Krajský súd v Bratislave, ktorý uviedol, že výroky bývalého ministra Ruska na adresu novinárky „boli neprimerané a znevažujúce, navyše vyslovené odporcom v čase, keď jeho vyjadrenia ako ministra hospodárstva vnímala široká verejnosť s určitou vážnosťou a práve ako minister a člen vlády si mal byť vedomý, ako treba reagovať na danú situáciu“. Súd nepovažoval vyjadrenia Pavla Ruska za také, ktoré by boli bezprostrednou impulzívnou reakciou v afekte, pretože odzneli až päť dní od odvysielania relácie, pričom odzneli na tlačovej besede ministra, na ktorú sa on dopredu pripravuje a sám určuje, čo bude jej obsahom. Súd neakceptoval ani jeho tvrdenie, že intenzita jeho odpovede zodpovedala intenzite útoku novinárky proti jemu ako ministrovi v relácii Reportéri.
V tejto súvislosti treba ešte podotknúť, že niekoľko fyzických osôb (vrátane ex-ministra Ruska) podalo žalobu na ochranu osobnosti proti Slovenskej televízii pre údajný neoprávnený zásah do ich osobnostných práv spomínanou reláciou „Organizovaný chaos“. Pravdou je, že túto žalobu vyhrali a súd skonštatoval, že touto reláciou žalobcovia skutočne utrpeli neoprávnený zásah do svojich práv. Pravdou však je tiež to, že Slovenská televízia sa v čase prejednávania tejto žaloby už nijako nebránila, na súde nevypovedal nikto z tvorcov relácie (t.j. novinárka, ktorá bola jej autorkou a režisérkou, ani jej priamy nadriadený, ktorý bol zodpovedný za celú publicistickú reláciu „Reportéri“. V skutočnosti Slovenská televízia nepredvolala žiadnych svedkov, ktorí by vypovedali v jej prospech a proti prvostupňovému rozsudku sa ani neodvolala, takže rozhodnutie sa stalo právoplatným na prvom stupni. Okrem iného to znamená, že dnes možno len ťažko hovoriť o tom, že v konaní bolo preukázané, že relácia mala taký charakter, že bola vôbec spôsobilá zasiahnuť do práv niektorých fyzických osôb, o ktorých sa v nej hovorilo. A to nevypovedá nič o kvalite rozhodnutia súdu, ale o kvalite obrany verejnoprávnej televízie na súde a o jej postoji k prostriedkom verejného rozpočtu (STV v čase tohto súdneho sporu už menežovala iná skupina ľudí ako v čase vysielania spornej relácie).
Čo z toho vyplýva?
Súdy v plnom rozsahu vyhoveli žalobe a dôvodom uvedeným v návrhu. Uznali, že výroky, ktoré minister Rusko uviedol na adresu novinárky Voškovej, boli hrubo urážajúce, resp. nepravdivé, čím ju hrubo znevážil ako osobu aj ako novinárku. Súdy pritom prihliadli aj na skutočnosť, že výroky povedal minister a podpredseda vlády, že odzneli na tlačovej konferencii a následne sa objavili naprieč celým spektrom televízií, rádií a tlačených médií, takže ich mohol počuť-čítať prakticky každý na Slovensku.
Významnejšou je však skutočnosť, že z rozsudkov vyplýva, že politik nemôže ako reakciu na nepohodlný príspevok novinára používať akékoľvek prostriedky. Novinári ako „watch-dogs“ spoločnosti strážia politikov a iné verejne činné osoby, je to ich poslaním a úlohou, a ak im spoločnosť nevytvorí také podmienky, ktoré im toto umožnia, znamená to zásah do ich práva na slobodu prejavu a práva na sprostredkovanie informácií širokej verejnosti. Niektoré výrazy sú len prejavom hrubého nevkusu a nevychovanosti toho-ktorého politika, sú však aj také výrazy, ktoré už prekračujú hranicu slušného správania a stávajú sa nezákonnými. Nedomnievam sa, že by takéto rozhodnutia súdov zrazu zmenili spoločenskú klímu a správanie sa politikov k novinárom, ale je dobre, aby politici vedeli, že aj takéto rozhodnutia existujú a že v sporoch s novinármi nie sú vždy víťazmi len politici, ale môžu to byť aj slušnosť, sloboda prejavu a právo na šírenie informácií.
