Sú dôvody na oslavu 17. novembra v súdnictve?

Patrím k sudcom, ktorí v prostredí justície zažili zmenu politických režimov. K tým, ktorí boli najskôr „zhora“ usmerňovaní oslavovať Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu, a ktorí sa dnes môžu sami rozhodnúť, či cítia potrebu osláviť aj 17. november 1989. Napriek tomu, že komunistický režim bol v minulom storočí, čo evokuje pocit, že je to už veľmi dávno, je v nás sudcoch (prokurátoroch, policajtoch, advokátoch, notároch....) kdesi vo vnútri stále hlboko zakorenený pocit, že vrchnosť je tu na to, aby o nás rozhodovala, a my ostatní na to, aby sme ju poslúchali. Brali sme ako samozrejmosť povinné schôdze, kde sa jednohlasne odsúhlasovali pripravené vyhlásenia, podpora, vernosť. Že „citlivé kauzy“ rozhodovali funkcionári a ostatní boli radi, že majú pokoj. Že submisívnosť, pochlebovanie a donášanie boli tie najlepšie vlastnosti, ako si udržať miesto, povýšiť, dostať odmenu, byt, miesto pre deti. Bolo to také samozrejmé, že akékoľvek vybočenie z radu, vyslovenie iného názoru, kritika aj s tým najlepším úmyslom, sa považovali za neprípustnú drzosť, od ktorej sa ostatní dištancovali.

Generácia mladých právnikov odchovaná v tomto prostredí, tvorí dnes strednú generáciu sudcov (prokurátorov, advokátov, policajtov....), z ktorej je vymenovaná aj väčšina funkcionárov v týchto povolaniach a ktorá vychováva ďalšiu generáciu právnikov, alebo im aspoň poskytuje vzor ako sa to má (alebo nemá) robiť. Napriek „nežnej revolúcii“ a formálnej nezávislosti, ktorú sme získali, si často uvedomujem aj medzi sudcami, že tie staré vzorce správania stále fungujú.

Mnoho kolegov oprávnene namietne, že oni pracujú ako najlepšie vedia, rozhodujú podľa svojho presvedčenia, vzdelávajú sa, žijú čestne, úplatky neberú. A je to pravda.

Nie je však pravda aj to, že títo istí, nesporne kvalitní a poctiví sudcovia, ticho tolerujú, keď:

• ich kolegu, odlišujúceho sa otvorenými názormi, šikanujú prekladaním na iné agendy, nadmerným preťažovaním, sťahovaním do iných kancelárií, odoberaním práce v domácom prostredí,
• keď je takýto sudca disciplinárne stíhaný za list prezidentovi, svedeckú výpoveď, kritiku vedenia justície, podanie trestného oznámenia, a podobné absurdné obvinenia,
• keď sa do funkcií pretláča kolega, ktorý na to zjavne odborne a ani osobnostne nemá,
• keď na súdy vyššieho stupňa postupujú sudcovia z nižších súdov, ktorí ani zďaleka nedosahujú kvality ostatných prihlásených kolegov,
• keď vrcholný predstaviteľ justície verejne uráža a ponižuje iných sudcov,
• keď vrcholný orgán justície toto všetko podporuje, .....?

Súd nie je množina samostatných jednotiek sudcov, ktorí majú len svoj osobitný svet a svoju nezávislosť. My všetci dokopy vytvárame status nezávislosti súdnictva, jeho autority a dôveryhodnosti. Ak si sudca vybuduje svoj vlastný odborný a morálny kredit, je to pozitívne a očakávané. Celý súd však bude mať rovnaký kredit len vtedy, keď takí istí budú aj jeho kolegovia. Keď aj oni dokážu rovnako odmietnuť „lístoček“ z vedenia súdu ako majú rozhodnúť alebo koho majú voliť do sudcovských orgánov, odmietnu úplatok, výhodu. Keď aj oni budú mať odvahu dať inému sudcovi aj negatívny, ale pravdivý posudok o jeho práci, keď otvorene vystúpia proti šikanovaniu iných sudcov a nekompetentnosti nadriadených funkcionárov.

Mne osobne veľmi vadí, že nemôžem veriť súdnej rade, pretože je označovaná ako „Harabinova slúžka“ a presvedčila ma o tom mnohými svojimi rozhodnutiami. Veľmi mi vadí, že sa musím hanbiť, že reprezentantom justície je človek, ktorý klame, otvorene sa spája s konkrétnymi politickými stranami, je vulgárny a verejnosť medzi sebou vtipkuje na tému, že je kamarát drogového dílera. Veľmi mi vadí , keď otvorím noviny a čítam tieto vety:

„Srdečne sa v stredu zvítali v parlamente s predsedom Najvyššieho súdu Štefanom Harabinom viacerí poslanci Smeru. Nechýbali objatia ani bozky na líca, ktoré si s ním vymenili poslanci Jozef Buček a Richard Raši. „Štefan, servus,“ zdravil bývalý predseda parlamentu Pavol Paška. „Poď na jeden,“ povedal Harabinovi vo chvíli, keď vyšiel zo sály, predseda Smeru Robert Fico. Vzápätí sa za nimi zatvorili dvere poslaneckého klubu Smeru.“

Pripomína mi to „staré zašlé časy“, keď sudcovia boli len úradníkmi plniacimi generálnu líniu komunistickej strany, kedy „politikárčenie“ v súdnictve bolo jeho neoddeliteľnou súčasťou.

Mám pocit, že v justícii je hranica medzi oslavou Veľkej októbrovej a Nežnej novembrovej revolúcie veľmi krehká. Niektorí z nás ju budú oslavovať po starom, vo vysokých funkciách s dobre vybudovaným aparátom podriadených, ktorí spoľahlivo plnia vytýčenú líniu, aby aj oni mohli získať funkciu, peniaze alebo jednoducho zo strachu. Niektorí zas oslavovať nebudú s pocitom, že to všetko malo byť predsa inak.

Povestné štrnganie s kľúčmi a nadšené heslo „Už je to tu“, akoby zostalo pred dverami justície. Aj 17. november v justícii potrebuje svoju masu sudcov, aby sa dvere dokorán otvorili a riadne sa vyvetralo.