Otvorenie Súdnej rady verejnosti

Parlament schválil novelu zákona o Súdnej rade Slovenskej republiky. Keď odhliadneme od faktu, že zo 150 poslancov ju podporila 78 hlasmi iba súčasná koalícia, ide o veľkú vec. Prečo? Pretože táto rozsahom pomerne krátka, no obsahom významná novela prináša viacero dôležitých zmien, ktoré v podmienkach nášho štátu nie sú, či neboli vždy samozrejmé. Schválená novela, ktorá je vo svojej konečnej podobe len málo poslanecky upravenou verziou vládneho návrhu, nepochybne sleduje cieľ vytýčený programovým vyhlásením novej vlády. Ako napokon uvádza aj dôvodová správa, je ním „vytvorenie zákonných predpokladov pre zvýšenie transparentnosti a dôveryhodnosti Súdnej rady“. Dá sa polemizovať, či vôbec možno zákonom zabezpečiť dôveru občanov v nejaký štátny orgán, no s úsilím o zabezpečenie transparentnosti treba jednoznačne súhlasiť. Súdna rada, ktorá sa sama považuje za „orgán sudcovskej legitimity“, bez nej nemôže obstáť v úlohe predstaviteľa sudcovskej elity. Tento orgán, bez ohľadu na jeho súčasné a budúce zloženie, by mal vždy reprezentovať súdnictvo ako stav, ktorý v očiach laickej i odbornej verejnosti požíva náležitú úctu a rešpekt.

Novinky, ktoré novela prináša, napríklad zakotvenie povinnosti zverejňovať zo zasadnutí rady podrobné zápisnice a zvukové nahrávky ich priebehu a tiež princíp verejnosti zasadnutí, sú pozitívnym krokom smerom k zodpovednosti. K zodpovednosti obojstrannej – občanov voči sudcom aj sudcov voči občanom. Uvedomujem si, že nie sme krajinou, v ktorej by bola tradícia navštevovať súdy a súdne pojednávania občanmi. No práve preto je dôležité starať sa o to, aby sa súdna moc a jej predstavitelia ľuďom nevzďaľovali a neuzatvárali sa do seba, ale naopak, aby otvorili dvere a ponúkli verejnosti možnosť nazrieť dnu.

Vcelku zamrzí skutočnosť, že samotná Súdna rada k prerokúvanému návrhu zákona predložila pripomienku, obsahom ktorej bolo vyjadrenie, že „nevidí dôvod, prečo by malo byť zasadnutie Súdnej rady SR verejné“. Škoda, existuje totiž pomerne veľká skupina ľudí, ktorí ten dôvod vidia. Ak nie je ilúziou predstava, že občania sú pôvodcom všetkej moci v štáte - teda aj tej súdnej, tak potom určitá možnosť spätnej väzby od pôvodcov moci smerom k jej nositeľom sa musí vytvoriť. Asi tak ako prvé ohnivko reťaze musí mať istotu, že aj ohnivko, ktoré je v rade posledné, je ešte stále súčasťou tej istej reťaze, čo ako autonómne každé z nich bude.

Niekomu sa môže zdať, že bežnému občanovi novela nič neprináša, a teda, že napokon o nič nejde, no opak je pravda. Z pohľadu sudcu, o zásadných otázkach ktorého má Súdna rada právomoc rozhodovať, a ktorý teraz bude môcť konečne zistiť, prečo sa o ňom rozhodlo tak či onak, ide o veľa. A cez sudcu rozhodujúceho konkrétny prípad sa to týka každého z nás.

Možno nie je úplne štandardné, aby sa určovali zákonom veci, ktoré by mali byť skôr výsledkom prirodzeného vývoja a dozrievania spoločnosti. Ale v neštandardných situáciách (devalvácia dôvery v súdnictvo a jeho predstaviteľov) je legitímne siahnuť po neštandardných prostriedkoch, ako je výchova k otvorenosti zákonným imperatívom. Túto snahu a novelu preto treba oceniť.

------------

Článok vyššiel aj v denníku Pravda, 24. októbra 2010.