trefný príspevok, vďaka zaň.
ale stále neviem prísť na to, prečo autor stotožňuje 105 sudcov s tými, ktorí sú "hodní svojho mena" a zvyšok hodný svojho mena nie je. Na základe akých kritérií autor tak uvažuje ? Kvalita rozhodovania, resp. odbornosť zmienených sudcov to zrejme nebudú, tak čo potom ?? A čo keď je situácia opačná - sudcovia, ktorí tvoria zanedbateľné množstvo všetkých sudcov sú tými, ktorí "nie sú hodní svojho mena" ?? Chýba mi akákoľvek, racionálna argumentácia pre dosiahnutie daného hodnotiaceho úsudku, ktorý aj keď nie je závislý od dôkazu, aby sa stal skutkovým (reálnym) tvrdením, dôkaz potrebuje. Ináč úsudok zostáva len subjektívnym želaním.
Piliere spravodlivého rozhodnutia (časť I.): Nezávislosť a nestrannosť
Patrik Rako | 24. 11. 2010 | komentárov: 13
Sudca, ako člen elity národa, ktorý nežije na planéte X, ale dennodenne sa stretáva s realitou človeka milión potrebuje pre svoju prácu a najmä pre rozhodovanie piliere, ktoré mu pomôžu a najmä zabezpečia nerušený výkon poslania. Nie je, ako uviedol barón Montesquieau vo svojom O duchu zákonov iba ústami, ktoré slová zákona iba vyslovujú, sú iba bezduchými bytosťami, ktoré nemôžu zmierniť ani silu ani prísnosť zákona.
Veď Ústava Slovenskej republiky v čl. 145 ods. 5 uvádza v sľube ktorý skladá sudca „...budem vykladať zákony....“. Počas totalitného režimu sa sudca prestal javiť sebe i národu ako elita spoločnosti. A predsa „sudcovia tvoria elitnú vrstvu spoločnosti, ale okolie sa tomu ustavične bráni. To že sudca patrí k elitnej vrstve spoločnosti, znamená taktiež jeho vyššiu spoločenskú zodpovednosť.“ (prof. Ján Sokol) Príslušníka elity je veľmi ťažké spoznať. Neurčuje ho len sociálne postavenie, stranícka príslušnosť, zastávanie určitej funkcie alebo veľkosť majetku, či moci, ale aj jeho sociálny výkon, a teda schopnosť obetovať sa alebo obetovať niečo. Toto je základom uvedomenia si svojho postavenia v spoločnosti a je aj základom jeho vykonávania.
Podľa rozsudku ESĽP le Compte a De Meyere c. Belgicko nezávislosť a nestrannosť súdu sú jadrom a základným dôvodom, prečo je to práve súd, ktorý je povolaný na ochranu práva. Podstata ochrany práva spočíva v tom, že sudca môže svoje rozhodnutie vydať na základe svojho vlastného názoru slobodne vytvoreného pri posudzovaní faktov z pohľadu práva bez toho, aby mal akýkoľvek záväzok voči stranám alebo verejným orgánom a bez toho, aby jeho rozhodnutie podliehalo preskúmavaniu iným orgánom, ktorý by nebol rovnako nezávislým v uvedenom slova zmysle. V konfrontácii s totalitnou minulosťou sa nám uvedený rozsudok javí ako nebeská hudba.
Nezávislosť je objektívna kategória – inštitucionálnym rámcom pre nerušený výkon sudcovskej funkcie, povolania či poslania. Vytvára konzervatívne, niekedy až rigídne prostredie výkonu súdnej moci. Kódex z Bangalore k hodnote číslo jeden, ktorou je nezávislosť ustanovuje, že sudcovská nezávislosť je predpokladom pre zaisťovanie zákonnosti a základného práva na spravodlivý proces. Sudca je teda povinný podporovať sudcovskú nezávislosť osobnú i úradnú a ísť v tomto smere príkladom. K aplikácii sú uvedené tieto možnosti: a) sudca je povinný vykonávať svoju funkciu nezávisle, a to na základe vlastného zhodnotenia skutočností a v súlade so svedomitým výkladom zákona. Je povinný nebrať ohľad na žiadne priame či nepriame vonkajšie vplyvy, podnety, tlaky, vyhrážky či zásahy, ktorým by prípadne čelil zo strany akejkoľvek osoby konajúcej z akéhokoľvek dôvodu, b) sudca je povinný konať vo veci, v ktorej rozhoduje, celkom nezávisle na spoločnosti všeobecne i na konkrétnych stranách sporu, c) sudca je povinný brániť sa nežiadúcim väzbám na výkonnú a zákonodarnú zložku vlády i na ich prípadné snahy o získanie vplyvu, ale musí rovnako takto nezávislý pôsobiť na objektívneho pozorovateľa, d) pri výkone sudcovský povinností je sudca povinný konať nezávisle na svojich spolupracovníkoch z rezortu justície a rozhodovať vo veciach jemu zverených nezávisle e) sudca je povinný podporovať a posilňovať kontrolu nad výkonom sudcovských povinností v záujme udržania a posilnenia nezávislosti súdnictva čo sa jeho organizácie a chodu týka f) sudca je povinný dodržovať a podporovať požiadavky kladené na vysokú úroveň správania sudcov tak, aby sa posilňovala dôvera verejnosti v súdnictvo, ktorá je nevyhnutným predpokladom pre udržanie nezávislosti v tomto rezorte.
Ústava Slovenskej republiky v článku 141 ods. 1 uvádza – V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy. Teda zakotvuje nezávislosť a nestrannosť ako ústavnú hodnotu nášho štátu. V nadväznosti na čl. 1 ods. 1 ústavy by v našej krajine nemala telefónna či partajná justícia vôbec existovať. Sudcom by nemala chýbať interpretačná odvaha, veď sudca sám je najlepším garantom nezávislosti.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom právnom názore PL. ÚS 52/1999 k súdnej moci uviedol, že „základom nezávislosti súdnej moci je rozdelenie moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Predpokladá však existenciu ústavných a iných záruk, ktoré chránia súdy a sudcov pred tlakmi a ovplyvňovaním inými zložkami štátnej moci, ale aj pred ovplyvňovaním „zvnútra“ samej súdnej sústavy. Ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov však nemožno oddeľovať, keďže nezávislosť súdnej moci treba považovať za základný predpoklad nezávislosti sudcov samých. Nezávislé súdnictvo preto nemôže existovať bez nezávislých sudcov. V opačnom smere možno sudcovskú nezávislosť označiť za pojmový znak súdnej moci. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré zodpovedá ich úlohe v právnom štáte, a to tak vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii. Všeobecne možno pojem nezávislosť súdov charakterizovať tak, že zahŕňa rozhodovanie bez akýchkoľvek právnych a faktických vplyvov na výkon ich právomoci, ako aj na proces ich rozhodovania a nezávislosť súdov ako ich nepodriadenosť pri výkone svojich funkcií komukoľvek inému. Nezávislosť súdnictva a nezávislosť súdov sú preto späté s plnením tých úloh, ktoré im v právnom štáte zveruje ústava. V tomto smere ako nezávislosť súdov, tak ani nezávislosť sudcov nemôže byť nikdy nezávislosťou absolútnou a „samoúčelnou“, keďže sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva. V dôsledku toho ju nemožno považovať ani za nejakú výsadu súdnej moci, ale (a naopak) za nevyhnutný predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne rozhodnutia.“
Sudcovia nedávno vydali analýzu pomerov v justícii, 105 sudcovia sa podpísali pod petíciu riskujúc tak materiálne zabezpečenie svojej rodiny i seba samých. Zvyšok mlčal. Keď sa pozrieme na vyššie uvedené zásady z kódexu bangalore a ich aplikáciu prídeme k poznaniu, že na Slovensku máme z 1400 sudcov 105 sudcov hodných svojho poslania – tých, čo sú skutočnou elitou národa, pretože, ako bolo načrtnuté v začiatku kapitoly svet je založený na obetiach a príslušníka elity je možné poznať len podľa toho, či je schopný obety. Mizivá predstava v akej menšine máme nezávislých sudcov a na koľkých sa podpísala predošlá zvrátená totalitná moc. Veď väčším hriechom ako je nečinnosť, nič byť nemôže. Nedá sa sedieť na dvoch stoličkách tak, ako sa nedá slúžiť dvom pánom. Slovenskí sudcovia si musia vybrať, kam chcú patriť. Dvadsať rokov po nežnej revolúcii je to viac než nutné – nemajú na výber. Je to ich svätá povinnosť, nielen voči spoločnosti, ale aj voči nim samým. Musia si vydobiť svoje miesto späť tak, ako im oddávna právom patrí.
Sudcovská nezávislosť nie je privilégium sudcov, ale výhodou demokratickej spoločnosti, ktorá musí na tejto nezávislosti lipnúť. Dnes sa verejnosť stretáva s častými výpadmi voči sudcom, že „Oni majú tej nezávislosti príliš,“ v tom zmysle, že si môžu činiť, čo sa im zachce, pod rúškom sudcovskej nezávislosti. Všetko sa deje pod fenoménom dnešnej doby, a to rýchlosťou súdneho konania. Verejnosť je vytrvalo utvrdzovaná v predstavách, že pokiaľ sa jej nedostane spravodlivosti rýchlo, ako by sa jej nedostalo vôbec. Je pravda, že neskoro zaistená spravodlivosť niekedy stráca svoj význam s ohľadom na beh času, veď podľa európskych súdnych inštancií sa pomalá spravodlivosť rovná žiadnej spravodlivosti. Rýchlosť konania sa však nesmie stať tým jediným meradlom, jedinou vyznávanou hodnotou, ktorej sa bude podriaďovať všetko. Ostatne existuje staré pravidlo známe z rímskeho práva - „Pri rozsudzovaní je ponáhľať sa zločin.“
Nestrannosť je však atribútom subjektívneho ja sudcu. Zameriava sa na jeho vnútorné fórum ako aj na jeho súkromné interakcie s ľuďmi v spoločnosti, v ktorej žije a pôsobí. Už spomínaný kódex z bangalore uvádza ako hodnotu číslo dva nestrannosť. Nestrannosť je základným predpokladom pre výkon úradu sudcu. Vzťahuje sa nielen na rozhodnutie ako také, ale i na postup rozhodovania. K aplikácii uvádza a) sudca je povinný plniť si svoje sudcovské povinnosti bez toho, aby kohokoľvek uprednostňoval a bez zaujatosti a predsudkov, b) sudca je povinný správať sa vo svojom úrade i mimo neho tak, aby si svojim správaním udržal dôveru širokej verejnosti, právnickej odbornej verejnosti a účastníkov konania v nestrannosť sudcu i súdnictva, a aby túto ich dôveru naďalej posilňoval, c) sudca je povinný postupovať v rámci možností tak, aby svojím správaním obmedzil na minimum možnosť, že dôjde k situácii, keď ho bude nutné z konania vo veci či z rozhodovania vo veci vylúčiť, d) sudca nesmie v priebehu konania či pred jeho možným zahájením vedome vyslovovať pripomienky, pri ktorých by bolo možné dôvodne očakávať, že ovplyvní výsledok konania alebo poškodí dojem spravodlivého konania. Zároveň sudca nesmie verejne ani nijak vznášať pripomienky, ktoré by mohli mať dopad na priebeh spravodlivého procesu týkajúceho sa akejkoľvek osoby či veci, e) sudca je povinný odstúpiť od veci, ktorú nie je schopný rozhodovať nestranne alebo pri ktorej by mohol objektívny pozorovateľ získať dojem, že sudca nie je schopný rozhodovať nestranne. Jedná sa najmä o tieto prípady: sudca je skutočne zaujatý či predpojatý vzhľadom k účastníkovi konania či vzhľadom k osobnej znalosti skutočností, ktoré sú predmetom argumentácie a dokazovania vo veci; sudca v minulosti pôsobil v rozhodovanej veci ako právnik či vystupoval ako významný svedok alebo sudca či člen jeho rodiny má na výsledku veci ekonomický záujem. Vylúčenie sudcu nebude vyžadované v prípadoch, kedy vo veci nemožno ustanoviť iný senát či keď tomu bránia naliehavé okolnosti a nečinnosť by mohla viesť k vážnemu pochybeniu vo výkone spravodlivosti.
Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozsudkoch a doktríne vyjadruje dva prvky nestrannosti – objektívnu a subjektívnu zložku. Subjektívna nestrannosť zahŕňa prejavy konkrétneho sudcu voči konkrétnemu prípadu, pričom objektívna nestrannosť sa skladá z vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavov previazanosti sudcu s prejednávaným prípadom. Obidva sú súčasťou tohto pojmu a sú parciálnou časťou, ktorá vytvára nestrannosť vo vzájomnej kooperácii a spolupôsobení. Jedna bez druhej by nič neznamenala.
Ostáva to však predsa len na sudcovi samom. Predsa nežije vo vzduchoprázdne či planéte X. Chodil do školy, študoval na univerzite, socializoval sa a vytváral priateľstvá, antipatie, šťastné či platonické lásky - toto všetko patrí k sudcovi tak, ako k inému človeku. Na túto tému sa vždy vedú a budú viesť rozsiahle odborné diskusie a nikdy sa to nevyrieši k uspokojeniu, pretože sa jedná o vnútorné fórum človeka – sudcu. Tam je sudca ako morálne vyzretá a zodpovedná osobnosť, charakter a autorita jediný, kto môže rozhodnúť či sa cíti byť nezaujatý. Jediným vodítkom mu však ostávajú spomenuté zásady a dôveryhodnosť justície, jej výkonu a zodpovednosť voči sebe ako aj spoločnosti, veď aj sudca bude raz súdený, na to nikdy nesmie zabúdať.
Veď Ústava Slovenskej republiky v čl. 145 ods. 5 uvádza v sľube ktorý skladá sudca „...budem vykladať zákony....“. Počas totalitného režimu sa sudca prestal javiť sebe i národu ako elita spoločnosti. A predsa „sudcovia tvoria elitnú vrstvu spoločnosti, ale okolie sa tomu ustavične bráni. To že sudca patrí k elitnej vrstve spoločnosti, znamená taktiež jeho vyššiu spoločenskú zodpovednosť.“ (prof. Ján Sokol) Príslušníka elity je veľmi ťažké spoznať. Neurčuje ho len sociálne postavenie, stranícka príslušnosť, zastávanie určitej funkcie alebo veľkosť majetku, či moci, ale aj jeho sociálny výkon, a teda schopnosť obetovať sa alebo obetovať niečo. Toto je základom uvedomenia si svojho postavenia v spoločnosti a je aj základom jeho vykonávania.Podľa rozsudku ESĽP le Compte a De Meyere c. Belgicko nezávislosť a nestrannosť súdu sú jadrom a základným dôvodom, prečo je to práve súd, ktorý je povolaný na ochranu práva. Podstata ochrany práva spočíva v tom, že sudca môže svoje rozhodnutie vydať na základe svojho vlastného názoru slobodne vytvoreného pri posudzovaní faktov z pohľadu práva bez toho, aby mal akýkoľvek záväzok voči stranám alebo verejným orgánom a bez toho, aby jeho rozhodnutie podliehalo preskúmavaniu iným orgánom, ktorý by nebol rovnako nezávislým v uvedenom slova zmysle. V konfrontácii s totalitnou minulosťou sa nám uvedený rozsudok javí ako nebeská hudba.
Nezávislosť je objektívna kategória – inštitucionálnym rámcom pre nerušený výkon sudcovskej funkcie, povolania či poslania. Vytvára konzervatívne, niekedy až rigídne prostredie výkonu súdnej moci. Kódex z Bangalore k hodnote číslo jeden, ktorou je nezávislosť ustanovuje, že sudcovská nezávislosť je predpokladom pre zaisťovanie zákonnosti a základného práva na spravodlivý proces. Sudca je teda povinný podporovať sudcovskú nezávislosť osobnú i úradnú a ísť v tomto smere príkladom. K aplikácii sú uvedené tieto možnosti: a) sudca je povinný vykonávať svoju funkciu nezávisle, a to na základe vlastného zhodnotenia skutočností a v súlade so svedomitým výkladom zákona. Je povinný nebrať ohľad na žiadne priame či nepriame vonkajšie vplyvy, podnety, tlaky, vyhrážky či zásahy, ktorým by prípadne čelil zo strany akejkoľvek osoby konajúcej z akéhokoľvek dôvodu, b) sudca je povinný konať vo veci, v ktorej rozhoduje, celkom nezávisle na spoločnosti všeobecne i na konkrétnych stranách sporu, c) sudca je povinný brániť sa nežiadúcim väzbám na výkonnú a zákonodarnú zložku vlády i na ich prípadné snahy o získanie vplyvu, ale musí rovnako takto nezávislý pôsobiť na objektívneho pozorovateľa, d) pri výkone sudcovský povinností je sudca povinný konať nezávisle na svojich spolupracovníkoch z rezortu justície a rozhodovať vo veciach jemu zverených nezávisle e) sudca je povinný podporovať a posilňovať kontrolu nad výkonom sudcovských povinností v záujme udržania a posilnenia nezávislosti súdnictva čo sa jeho organizácie a chodu týka f) sudca je povinný dodržovať a podporovať požiadavky kladené na vysokú úroveň správania sudcov tak, aby sa posilňovala dôvera verejnosti v súdnictvo, ktorá je nevyhnutným predpokladom pre udržanie nezávislosti v tomto rezorte.
Ústava Slovenskej republiky v článku 141 ods. 1 uvádza – V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy. Teda zakotvuje nezávislosť a nestrannosť ako ústavnú hodnotu nášho štátu. V nadväznosti na čl. 1 ods. 1 ústavy by v našej krajine nemala telefónna či partajná justícia vôbec existovať. Sudcom by nemala chýbať interpretačná odvaha, veď sudca sám je najlepším garantom nezávislosti.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom právnom názore PL. ÚS 52/1999 k súdnej moci uviedol, že „základom nezávislosti súdnej moci je rozdelenie moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Predpokladá však existenciu ústavných a iných záruk, ktoré chránia súdy a sudcov pred tlakmi a ovplyvňovaním inými zložkami štátnej moci, ale aj pred ovplyvňovaním „zvnútra“ samej súdnej sústavy. Ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov však nemožno oddeľovať, keďže nezávislosť súdnej moci treba považovať za základný predpoklad nezávislosti sudcov samých. Nezávislé súdnictvo preto nemôže existovať bez nezávislých sudcov. V opačnom smere možno sudcovskú nezávislosť označiť za pojmový znak súdnej moci. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré zodpovedá ich úlohe v právnom štáte, a to tak vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii. Všeobecne možno pojem nezávislosť súdov charakterizovať tak, že zahŕňa rozhodovanie bez akýchkoľvek právnych a faktických vplyvov na výkon ich právomoci, ako aj na proces ich rozhodovania a nezávislosť súdov ako ich nepodriadenosť pri výkone svojich funkcií komukoľvek inému. Nezávislosť súdnictva a nezávislosť súdov sú preto späté s plnením tých úloh, ktoré im v právnom štáte zveruje ústava. V tomto smere ako nezávislosť súdov, tak ani nezávislosť sudcov nemôže byť nikdy nezávislosťou absolútnou a „samoúčelnou“, keďže sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva. V dôsledku toho ju nemožno považovať ani za nejakú výsadu súdnej moci, ale (a naopak) za nevyhnutný predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne rozhodnutia.“
Sudcovia nedávno vydali analýzu pomerov v justícii, 105 sudcovia sa podpísali pod petíciu riskujúc tak materiálne zabezpečenie svojej rodiny i seba samých. Zvyšok mlčal. Keď sa pozrieme na vyššie uvedené zásady z kódexu bangalore a ich aplikáciu prídeme k poznaniu, že na Slovensku máme z 1400 sudcov 105 sudcov hodných svojho poslania – tých, čo sú skutočnou elitou národa, pretože, ako bolo načrtnuté v začiatku kapitoly svet je založený na obetiach a príslušníka elity je možné poznať len podľa toho, či je schopný obety. Mizivá predstava v akej menšine máme nezávislých sudcov a na koľkých sa podpísala predošlá zvrátená totalitná moc. Veď väčším hriechom ako je nečinnosť, nič byť nemôže. Nedá sa sedieť na dvoch stoličkách tak, ako sa nedá slúžiť dvom pánom. Slovenskí sudcovia si musia vybrať, kam chcú patriť. Dvadsať rokov po nežnej revolúcii je to viac než nutné – nemajú na výber. Je to ich svätá povinnosť, nielen voči spoločnosti, ale aj voči nim samým. Musia si vydobiť svoje miesto späť tak, ako im oddávna právom patrí.
Sudcovská nezávislosť nie je privilégium sudcov, ale výhodou demokratickej spoločnosti, ktorá musí na tejto nezávislosti lipnúť. Dnes sa verejnosť stretáva s častými výpadmi voči sudcom, že „Oni majú tej nezávislosti príliš,“ v tom zmysle, že si môžu činiť, čo sa im zachce, pod rúškom sudcovskej nezávislosti. Všetko sa deje pod fenoménom dnešnej doby, a to rýchlosťou súdneho konania. Verejnosť je vytrvalo utvrdzovaná v predstavách, že pokiaľ sa jej nedostane spravodlivosti rýchlo, ako by sa jej nedostalo vôbec. Je pravda, že neskoro zaistená spravodlivosť niekedy stráca svoj význam s ohľadom na beh času, veď podľa európskych súdnych inštancií sa pomalá spravodlivosť rovná žiadnej spravodlivosti. Rýchlosť konania sa však nesmie stať tým jediným meradlom, jedinou vyznávanou hodnotou, ktorej sa bude podriaďovať všetko. Ostatne existuje staré pravidlo známe z rímskeho práva - „Pri rozsudzovaní je ponáhľať sa zločin.“
Nestrannosť je však atribútom subjektívneho ja sudcu. Zameriava sa na jeho vnútorné fórum ako aj na jeho súkromné interakcie s ľuďmi v spoločnosti, v ktorej žije a pôsobí. Už spomínaný kódex z bangalore uvádza ako hodnotu číslo dva nestrannosť. Nestrannosť je základným predpokladom pre výkon úradu sudcu. Vzťahuje sa nielen na rozhodnutie ako také, ale i na postup rozhodovania. K aplikácii uvádza a) sudca je povinný plniť si svoje sudcovské povinnosti bez toho, aby kohokoľvek uprednostňoval a bez zaujatosti a predsudkov, b) sudca je povinný správať sa vo svojom úrade i mimo neho tak, aby si svojim správaním udržal dôveru širokej verejnosti, právnickej odbornej verejnosti a účastníkov konania v nestrannosť sudcu i súdnictva, a aby túto ich dôveru naďalej posilňoval, c) sudca je povinný postupovať v rámci možností tak, aby svojím správaním obmedzil na minimum možnosť, že dôjde k situácii, keď ho bude nutné z konania vo veci či z rozhodovania vo veci vylúčiť, d) sudca nesmie v priebehu konania či pred jeho možným zahájením vedome vyslovovať pripomienky, pri ktorých by bolo možné dôvodne očakávať, že ovplyvní výsledok konania alebo poškodí dojem spravodlivého konania. Zároveň sudca nesmie verejne ani nijak vznášať pripomienky, ktoré by mohli mať dopad na priebeh spravodlivého procesu týkajúceho sa akejkoľvek osoby či veci, e) sudca je povinný odstúpiť od veci, ktorú nie je schopný rozhodovať nestranne alebo pri ktorej by mohol objektívny pozorovateľ získať dojem, že sudca nie je schopný rozhodovať nestranne. Jedná sa najmä o tieto prípady: sudca je skutočne zaujatý či predpojatý vzhľadom k účastníkovi konania či vzhľadom k osobnej znalosti skutočností, ktoré sú predmetom argumentácie a dokazovania vo veci; sudca v minulosti pôsobil v rozhodovanej veci ako právnik či vystupoval ako významný svedok alebo sudca či člen jeho rodiny má na výsledku veci ekonomický záujem. Vylúčenie sudcu nebude vyžadované v prípadoch, kedy vo veci nemožno ustanoviť iný senát či keď tomu bránia naliehavé okolnosti a nečinnosť by mohla viesť k vážnemu pochybeniu vo výkone spravodlivosti.
Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozsudkoch a doktríne vyjadruje dva prvky nestrannosti – objektívnu a subjektívnu zložku. Subjektívna nestrannosť zahŕňa prejavy konkrétneho sudcu voči konkrétnemu prípadu, pričom objektívna nestrannosť sa skladá z vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavov previazanosti sudcu s prejednávaným prípadom. Obidva sú súčasťou tohto pojmu a sú parciálnou časťou, ktorá vytvára nestrannosť vo vzájomnej kooperácii a spolupôsobení. Jedna bez druhej by nič neznamenala.
Ostáva to však predsa len na sudcovi samom. Predsa nežije vo vzduchoprázdne či planéte X. Chodil do školy, študoval na univerzite, socializoval sa a vytváral priateľstvá, antipatie, šťastné či platonické lásky - toto všetko patrí k sudcovi tak, ako k inému človeku. Na túto tému sa vždy vedú a budú viesť rozsiahle odborné diskusie a nikdy sa to nevyrieši k uspokojeniu, pretože sa jedná o vnútorné fórum človeka – sudcu. Tam je sudca ako morálne vyzretá a zodpovedná osobnosť, charakter a autorita jediný, kto môže rozhodnúť či sa cíti byť nezaujatý. Jediným vodítkom mu však ostávajú spomenuté zásady a dôveryhodnosť justície, jej výkonu a zodpovednosť voči sebe ako aj spoločnosti, veď aj sudca bude raz súdený, na to nikdy nesmie zabúdať.
Súvisiace články
Ide o kanibalizmus, keď upír uhryzne právnika?Advokácia a etikaAlexandra Krsková: Budúcnosť právnických profesií vidím v odklone od ich tradičného poslaniaJán Hrivnák: Prokurátor musí vystupovať etickyAD K. Čechmánek: Výsledkom popierania je presne to, čo hovorí samotný pojem. Popieranie.
tomáš | 24. 11. 2010 15:19:12
// Reagovať
Patrik Rako | 24. 11. 2010 18:19:44
// Reagovať
argumentum
Argument je veľmi jednoduchý - odvaha. V úvode je napísané, že elitu národa spoznáte podľa sociálneho výkonu - schopnosti niečo obetovať - a v čase keď to vytvorili bola to obeta, lebo ohrozili sami seba. Kvalita rozhodovania nie je kritériom keďže sudca je dnes zodpovedný len za výrok rozhodnutia a nie za odôvodnenie. Odbornosť je vonkajším či skôr sprostredkovaným znakom profesia - dá sa nadobudnúť. tu ide o to čo sa nadobudnúť nedá - odvaha alebo inak povedané moral courage - t.j. odvaha, že robím veci tak, že viem, že ich robím správne. Biblia nám uvádza zreteľný prejav hodnosti mena človeka: "Pretože nie si ani studený, ani teplý, ale vlažný už už ťa vypľúvam z úst." Preto konštatujem, že tí čo majú odvahu niečo podpísať, napísať alebo vybrať si stranu si hodní poslania, svojej spoločenskej role či úradu práve preto, že sa pridajú na jednu zo strán. Mlčanie, zdržanlivosť nie je cnosťou, ale slabosťou v otázkach kde elita národa musí prvá stáť v línii so zbraňou v ruke. vychádzam s pravidla, že väčšina nemá pravdu lebo už je to masa, ktorá je slepá a necháva sa len viesť, či zviesť alebo manipulovať. Tá vzácna osobná iniciatíva, ktorá sa v tomto štáte nikdy nevidí, je tým najväčším nebezpečenstvom pred uzurpátormi moci, je bariérou pred zvodmi moci je prameňom zodpovednosti. Preto nie naučená a mechanická kvalita, ale ľudské merateľné kritérium, osobnostná výbava a kreativita radšej než konzervovanie sú kritériami, prečo je osobná iniciatíva cennejšia než mlčiaca a zdržanlivá väčšina. napokon každý diktátor vie, že nepriateľom - jednotlivcom si vytvára on sám. preto je cennejším tých 105 ako možno niekoľko viac kvalitnejších stoviek či tisícok, lebo obeta je to čo kuje to najmocnejšie puto národa k právu, človeka k svojej existencie, odborníka k svojej profesii, nie boj.
Slavo Trnkocy | 24. 11. 2010 19:26:14
// Reagovať
Patrik, musím oceniť, že niečo ste si pozreli skôr ako ste to napísali. Musím sa ale priznať aj k tomu, že nezdieľam s Vami názor na určité elitárske usporiadanie našej spoločnosti a už vôbec nie zjednodušenie na spôsob hľadania dobrých sudcov. To, že sa niekto nepodpísal pod vyhlásenie ZOJ k stavu v slovenskej justícii, je možno aj určitým vyjadrením, ale stále je to len predpoklad niečoho. Podľa Vás, ostatným chýba odvaha. Ale na základe čoho si to dovolíte tvrdiť takto všeobecne? Na základe novinových článkov, ktoré ste si prečítali? Čo ak s tým, čo bolo v predmetnom vyhlásení nesúhlasili? či už s časťou alebo celkom? A ich rozhodovacia činnosť môže byť pritom pre ostatných (či už podpísali alebo nie) vzorom. Otázka odvahy sudcu je naozaj stále aktuálna ale nezabúdajte napr. aj na to, že nezávislosť sudcu je na jednej strane psychologická a na strane druhej odborná. Ak nie je sudca dostatočne odborne zdatný, odvaha mu ku kvalite vedenia konania a jeho rozhodnutí nepomôže. Verejnosť viac ako novinový článok trápia skôr otázky, ktoré sa viažu na rozhodnutia súdov. Nie len v prípade neúspechu, ale aj v prípade keď na súde dosiahnu čo chcú a následne zistia, že súd nepostupoval spôsobom ako mal (procesne alebo aj hmotnoprávne) a odvolací súd konanie vráti späť alebo rozhodne inak. Tu je skôr otázka, či sa dokážu sudcovia postaviť za svoje rozhodnutia napr. zverejnením na internete a potom si môžeme klásť otázku, či sú hodní svojho mena. Aj keď meno si nevyberajú a tak by som uprednostnil otázku, či má pre spoločnosť význam, aby boli naďalej sudcami. Nevadí, Patrik. Oceňujem na Vás tú Vašu odvahu a ochotu si niečo predtým, ako ste to napísali, pozrieť a prečítať. Možno tomu všetkému úplne nerozumiete, ale každý z nás sa vyvíja. Želám Vám Patrik veľa šťastia v ďalšom pozeraní si niečoho ... S. Trnkócy
Tomáš | 25. 11. 2010 00:31:27
// Reagovať
ad Patrik Rako
Prepáčte, ale dovolím si s Vami nesúhlasiť hneď v niekoľkých bodoch. Budem len veľmi stručný, čím som si vedomý, že neobsiahnem celú hĺbku problematiky:
ad 1) elitu národa spoznáme podľa sociálneho výkonu. Kto je tá elita národa ? Len (vybraní) sudcovia, či aj iní vrcholní štátni predstavitelia pred ktorými nás má súdna moc chrániť ? Sú to aj iné intelektuálne kapacity, či sa výber zužuje len na držiteľov moci ?
ad 2) Práve kvalita rozhodovania a odôvodnenia rozhodnutia (čo je v SR KATASTROFÁLNE a úradnícke, česť výnimkám) je pre mňa, ako právnika, kritériom kompetentnosti a keď chcete odvahy sudcov (vrátane schopnosti viesť pojednávanie, správať sa voči účastníkom atď atď). A nie podpísanie nejakých bezvýznamných viet, ktoré nikto ani poriadne nečíta. Sudcovia sa majú realizovať v tej práci, ktorú vykonávajú, podobne za automechanika hovorí ako rýchlo vie opraviť auto, ako kvalitne, za akú cenu atď... A contrario nikoho nezaujíma, aké má automechanik nástroje, koľko má pomocníkov, koľko zákazníkov atď. Podobne je aj so súdmi, i keď mnou uvádzaný príklad je veľmi zjednodušený, čo si uvedomujem..
ad 3) príklad z Knihy kníh nie je úplne správny - Ján píše v Zjavení o zapálení sa pre vec (Krista). Poslaním sudcu je súdiť a hľadať spravodlivosť na konkrétny prípad - realizovať sa v talári, v súdení a nachádzaní pravdy v danej veci. Byť zapálený pre spravodlivosť a právo, avšak v prvom rade nie voči sebe (akási vzťahovačnosť, urazenosť), ale voči účastníkom konania. Žiaľ činnosť 105 sudcov sa prejavuje na nesprávnom mieste, ide o plytvanie energie. Ide o zapálenie sa pre nepodstatnú vec a tá podstata im uniká (odstránením jednej osoby v sl. súdnictve sa NIČ nevyrieši, podobne nemôžeme vyhodiť 90perc. súčasných sudcov).
ad 4) Treba sa vedieť obetovať v pravý čas a za správnu vec. Príklad z Biblie - keby sa Kristus obetoval o niekoľko rokov skôr a iný dôvod, aký by malo efekt celé jeho učenie ??
ad 5) Zabúdate na jednu vec. Súdnictvo sa vyznačuje usúdkom, rozumnusťou a zdržanlivosťou (nie ústavné súdnictvo, ktoré je hybridom medzi politckým a právnym orgánom). Nie je ovládané vášňami väčšiny, preto je od väčšiny izolované a sudcovia (u nás) nie sú volení. Rovnako to pomáha vytvárať iný pohľad na vec a nestrannosť rozhodovania, čo aj uvádzate v prvom príspevku. Preto ak by sa súdna moc (rozumej sudcovia, väčšina sudcov) spojila s jednou z ďalších mocí pre akýkoľvek dobrý dôvod, bol by to koniec pre slobodu jednotlivca, menšiny (Montesquie).
ad 1) elitu národa spoznáme podľa sociálneho výkonu. Kto je tá elita národa ? Len (vybraní) sudcovia, či aj iní vrcholní štátni predstavitelia pred ktorými nás má súdna moc chrániť ? Sú to aj iné intelektuálne kapacity, či sa výber zužuje len na držiteľov moci ?
ad 2) Práve kvalita rozhodovania a odôvodnenia rozhodnutia (čo je v SR KATASTROFÁLNE a úradnícke, česť výnimkám) je pre mňa, ako právnika, kritériom kompetentnosti a keď chcete odvahy sudcov (vrátane schopnosti viesť pojednávanie, správať sa voči účastníkom atď atď). A nie podpísanie nejakých bezvýznamných viet, ktoré nikto ani poriadne nečíta. Sudcovia sa majú realizovať v tej práci, ktorú vykonávajú, podobne za automechanika hovorí ako rýchlo vie opraviť auto, ako kvalitne, za akú cenu atď... A contrario nikoho nezaujíma, aké má automechanik nástroje, koľko má pomocníkov, koľko zákazníkov atď. Podobne je aj so súdmi, i keď mnou uvádzaný príklad je veľmi zjednodušený, čo si uvedomujem..
ad 3) príklad z Knihy kníh nie je úplne správny - Ján píše v Zjavení o zapálení sa pre vec (Krista). Poslaním sudcu je súdiť a hľadať spravodlivosť na konkrétny prípad - realizovať sa v talári, v súdení a nachádzaní pravdy v danej veci. Byť zapálený pre spravodlivosť a právo, avšak v prvom rade nie voči sebe (akási vzťahovačnosť, urazenosť), ale voči účastníkom konania. Žiaľ činnosť 105 sudcov sa prejavuje na nesprávnom mieste, ide o plytvanie energie. Ide o zapálenie sa pre nepodstatnú vec a tá podstata im uniká (odstránením jednej osoby v sl. súdnictve sa NIČ nevyrieši, podobne nemôžeme vyhodiť 90perc. súčasných sudcov).
ad 4) Treba sa vedieť obetovať v pravý čas a za správnu vec. Príklad z Biblie - keby sa Kristus obetoval o niekoľko rokov skôr a iný dôvod, aký by malo efekt celé jeho učenie ??
ad 5) Zabúdate na jednu vec. Súdnictvo sa vyznačuje usúdkom, rozumnusťou a zdržanlivosťou (nie ústavné súdnictvo, ktoré je hybridom medzi politckým a právnym orgánom). Nie je ovládané vášňami väčšiny, preto je od väčšiny izolované a sudcovia (u nás) nie sú volení. Rovnako to pomáha vytvárať iný pohľad na vec a nestrannosť rozhodovania, čo aj uvádzate v prvom príspevku. Preto ak by sa súdna moc (rozumej sudcovia, väčšina sudcov) spojila s jednou z ďalších mocí pre akýkoľvek dobrý dôvod, bol by to koniec pre slobodu jednotlivca, menšiny (Montesquie).
Patrik Rako | 25. 11. 2010 14:55:26
// Reagovať
Vážený pán Mgr. Trnkóci oceňujem, že ste sa zapojili a nedá mi neodpovedať. Každá generalizácia je nebezpečná, ale domnievam sa, že je tu na mieste. Novinové články skresľujú realitu z nich som určite nečerpal. Nebudem vás tu zaťažovať teóriou z iných jurisdikcií kde je podobný názor preferovaný.
Ad) elitárstvo - svojím dodatkom ste legitimizovali, to čo je uvedené v článku - sudca bol, bude a je elitou spoločnosti, ale verejnosť sa tomu ustavične bráni. Chápem aj prečo, ak má byť niekto elitou národa tak potom musí spĺňať aj náročné kritériá. A pri mlčaní bez odvahy ťažko hodnotiť vyššiu spoločenskú zodpovednosť sudcov - prijímajú ju vôbec oni sami?
Ad odbornosť v. osobnostné kritériá - popravde máme mnohých odborníkov nie len v radoch sudcov a ich osobnostná výbava mnohokrát pokuľháva. Vy tvrdíte, že chcete mať odborníka. V poriadku nemám s tým problém len mi vysvetlite ako dokážete zagarantovať, že ten odborník nezneužije svoju odbornosť na vlastné obohatenie a úkor? Ja sa domnievam, že chcem sudcu, ktorého osobnostná výbava bude garantovať nezneužitie takým perverzným spôsobom ako sme zažili v 90. rokoch a zažívame dodnes. Verejnosť viac trápi to, že keď prídu na súd nebudú sa obávať, že protistrana si výrok rozhodnutia kúpila, trápi ich aby boli dôkazy hodnotené v súlade s faktami, trápi ich aby sudcovia rozhodovali contra legem keď je to potrebné. Zažil som sudkyňu, ktorá bez váhania rozhodla spor proti MS SR s náhradou škody v peniazoch v rádoch 10 000€ a padlo odvolanie a kraj to zrušil, lebo povedzme si "štátna pokladnica". Odborníka si vieme vychovať, ten sa dá pilovaním k tomu dostať, veď ako spomínal jeden americký sudca odborníka si kúpite za niekoľko desiatok hodín minimálnej mzdy, ale charakter človeka za nič.za pár dní Vám poviem opäť ako sa skepsa k funkcii sudcu počas štúdia a praxe vyvíja keď absolvujem pojednávanie ako všeobecný splnomocnenec, kde je značný záujem protistrany na výsledku, ktorý faktom a dôkazom nijak nezodpovedá.
Ad prax) - oceňujem ste si aj vy pozreli čo k tomu je potrebné. Možno ak si ho pozornejšie prečítate aj si všimnete kde je psychologická a odborná stránka nezávislosti popísaná, ale určite máte málo času na to aby ste si to prečítali pozornejšie. Možno pár rozumných rozsudkov k téme nájdete aj v knihe vášho kolegu terajšieho predsedu ústavnoprávneho výboru NR SR. Čo sa týka praktických príkladov môžeme ísť aj do tejto hĺbky je ich dosť a predpokladám, že ako advokát ich máte určite viac než takže rád sa nechám poučiť v omyloch za ktoré si ako autor zodpovedám sám.
In finite - to čo ja načrtávam je o dôvere a kontrole vy sa zameriavate na techné, ale veď to je len mechanistické - argumentacio je to kde vstupuje to hry aj osobnostná výbava človeka. Skúsim Vám poskytnúť jeden rozsudok ktorý to vystihuje dosť trefne: "Dôvera verejnosti v sudcov a v súdnictvo je základom fungujúceho systému v štáte.Znamená to dôveru verejnosti v etické štandardy sudcu. Znamená to taktiež verejnú dôveru, že sudca nie je zainteresovaný v stránkach sporu a že nebojuje pre svoju vlastnú moc, ale ochraňuje ústavu a demokraciu. Znamená to tiež verejnú dôveru, že sudca vyjadruje svoj súkromný názor, ale radšej základnú hodnotu národa.Esenciálnou podmienkou pre nezávislé súdnictvo je dôvera verejnosti. To znamená verejnú dôveru, že súdnictvo vydáva spravodlivosť podľa práva. Znamená verejnú dôveru, že súdenie prebieha fér, nestranne so slušnosťou na oboch stranách a bez žiadnej cesty súkromného záujmu na výsledku. Znamená to tiež dôveru vo vysoký stupeň etiky súdenia. Bez verejnej dôvery súdnictvo nemôže spolupracovať. Verejná dôvera v súdnictvo je najviac precízny majetok, ktorý táto zložka vlády má. Je to tiež jeden z najviac precíznych majetkov národa. Ako De Balzac napísal, nedostatok dôvery v súdnictvo je začiatkom konca spoločnosti" - H.C. 732/84, Tzaban v. Minister of Religiou Affairs, 40 (4) P.D. 141, 148 (vynesené NS štátu Izrael)
Ad) elitárstvo - svojím dodatkom ste legitimizovali, to čo je uvedené v článku - sudca bol, bude a je elitou spoločnosti, ale verejnosť sa tomu ustavične bráni. Chápem aj prečo, ak má byť niekto elitou národa tak potom musí spĺňať aj náročné kritériá. A pri mlčaní bez odvahy ťažko hodnotiť vyššiu spoločenskú zodpovednosť sudcov - prijímajú ju vôbec oni sami?
Ad odbornosť v. osobnostné kritériá - popravde máme mnohých odborníkov nie len v radoch sudcov a ich osobnostná výbava mnohokrát pokuľháva. Vy tvrdíte, že chcete mať odborníka. V poriadku nemám s tým problém len mi vysvetlite ako dokážete zagarantovať, že ten odborník nezneužije svoju odbornosť na vlastné obohatenie a úkor? Ja sa domnievam, že chcem sudcu, ktorého osobnostná výbava bude garantovať nezneužitie takým perverzným spôsobom ako sme zažili v 90. rokoch a zažívame dodnes. Verejnosť viac trápi to, že keď prídu na súd nebudú sa obávať, že protistrana si výrok rozhodnutia kúpila, trápi ich aby boli dôkazy hodnotené v súlade s faktami, trápi ich aby sudcovia rozhodovali contra legem keď je to potrebné. Zažil som sudkyňu, ktorá bez váhania rozhodla spor proti MS SR s náhradou škody v peniazoch v rádoch 10 000€ a padlo odvolanie a kraj to zrušil, lebo povedzme si "štátna pokladnica". Odborníka si vieme vychovať, ten sa dá pilovaním k tomu dostať, veď ako spomínal jeden americký sudca odborníka si kúpite za niekoľko desiatok hodín minimálnej mzdy, ale charakter človeka za nič.za pár dní Vám poviem opäť ako sa skepsa k funkcii sudcu počas štúdia a praxe vyvíja keď absolvujem pojednávanie ako všeobecný splnomocnenec, kde je značný záujem protistrany na výsledku, ktorý faktom a dôkazom nijak nezodpovedá.
Ad prax) - oceňujem ste si aj vy pozreli čo k tomu je potrebné. Možno ak si ho pozornejšie prečítate aj si všimnete kde je psychologická a odborná stránka nezávislosti popísaná, ale určite máte málo času na to aby ste si to prečítali pozornejšie. Možno pár rozumných rozsudkov k téme nájdete aj v knihe vášho kolegu terajšieho predsedu ústavnoprávneho výboru NR SR. Čo sa týka praktických príkladov môžeme ísť aj do tejto hĺbky je ich dosť a predpokladám, že ako advokát ich máte určite viac než takže rád sa nechám poučiť v omyloch za ktoré si ako autor zodpovedám sám.
In finite - to čo ja načrtávam je o dôvere a kontrole vy sa zameriavate na techné, ale veď to je len mechanistické - argumentacio je to kde vstupuje to hry aj osobnostná výbava človeka. Skúsim Vám poskytnúť jeden rozsudok ktorý to vystihuje dosť trefne: "Dôvera verejnosti v sudcov a v súdnictvo je základom fungujúceho systému v štáte.Znamená to dôveru verejnosti v etické štandardy sudcu. Znamená to taktiež verejnú dôveru, že sudca nie je zainteresovaný v stránkach sporu a že nebojuje pre svoju vlastnú moc, ale ochraňuje ústavu a demokraciu. Znamená to tiež verejnú dôveru, že sudca vyjadruje svoj súkromný názor, ale radšej základnú hodnotu národa.Esenciálnou podmienkou pre nezávislé súdnictvo je dôvera verejnosti. To znamená verejnú dôveru, že súdnictvo vydáva spravodlivosť podľa práva. Znamená verejnú dôveru, že súdenie prebieha fér, nestranne so slušnosťou na oboch stranách a bez žiadnej cesty súkromného záujmu na výsledku. Znamená to tiež dôveru vo vysoký stupeň etiky súdenia. Bez verejnej dôvery súdnictvo nemôže spolupracovať. Verejná dôvera v súdnictvo je najviac precízny majetok, ktorý táto zložka vlády má. Je to tiež jeden z najviac precíznych majetkov národa. Ako De Balzac napísal, nedostatok dôvery v súdnictvo je začiatkom konca spoločnosti" - H.C. 732/84, Tzaban v. Minister of Religiou Affairs, 40 (4) P.D. 141, 148 (vynesené NS štátu Izrael)
Slavo Trnkocy | 25. 11. 2010 16:02:21
// Reagovať
Patrik, škoda len, že naozaj ste si nevšimli, o čom som písal. Pokúsil som sa upozorniť Vás na skutočnosť, že len samotný nesúhlas s vedením a smerovaním justície, vyjadrený podpisom výzvy ZOJ, nie je dostatočné kritérium na to, aby ste mohli generalizovať to, čo ste vo svojom príspevku uviedli. Existencia elít v spoločnosti pravdepodobne vždy bola, je a bude, ale nie pre právnika, ktorý hľadá a presadzuje materiálny právny štát. Nikdy som nespochybňoval a nepredpokladám, že niekedy budem, že morálny kredit sudcu je jednou z podmienok, ktoré by mala osobu sudcu spĺňať. Len mi je jasné, že právny poriadok to zahrnúť nemôže a bude to na tom sudcovi, akým spôsobom bude vykonávať svoju funkciu (v súlade s platným právnym poriadkom. Ak nie, nastupujú už mocensko právne mechanizmy). Nezostáva mi asi nič iné, len znovu zopakovať, že oceňujem na Vás tú Vašu odvahu a ochotu si niečo predtým, ako ste to napísali, pozrieť a prečítať. Možno tomu všetkému úplne nerozumiete, ale každý z nás sa vyvíja. Želám Vám Patrik veľa šťastia v ďalšom pozeraní si niečoho ... S. Trnkócy
Patrik Rako | 25. 11. 2010 15:27:41
// Reagovať
ad Tomáš
Ad 1) súhlasím, že toto kritérium je nutné uplatňovať na všetkých, ktorý majú v rukách moc, keďže sa nebavíme o politike, kde sú také značné rezervy, ale aspoň je spätná väzba v podobe volieb tak je prioritne vztiahnutá na sudcov.
Ad 2) samotné rozhodovanie a jeho kvalita je taká ako popisujete s tým s Vami súhlasím - strana uviedla A protistrana B v zákone je C a rozhodujem C+.Netvrdím aby sa sudcovia nevenovali svojej práci, ale to nie je mechanické aplikovanie, veď tá tragika osudov je niekedy taká, že ten zákon je horší ako zákonodarca, ktorý ho vydal. Veď pokiaľ si spomínam ÚS SR judikoval, že všeobecné súdy majú chrániť ústavnosť a potom zákonnosť - teda majú načrtnutú cestu common law t.j. hľadať medzi zákonmi tie, ktoré sa najviac približujú ústave a nikde sa to neodrazilo. Nie je ani vhodné aby sa sudca s rozsudkom hral ako s vedeckou prácou, ide o to ak som Vás správne pochopil aby to malo zmysel, zodpovedalo faktom a bolo odkotrolovateľné aké úvahy sudcu viedli k tomu výroku rozhodnutia a samozrejme aby to bolo rýchle. všetko je pravda, nepopieram, ale týmto to degradujeme na príliš mechanistické ponímanie procesu.
Ad 3) položme si otázku, či hľadanie spravodlivosti nie je vecou Krista však? Nezdielam Váš názor, že podpísanie tých 105 je plytvanie keby to nepodpísali kde by sme boli? Súhlasím, že to nevyrieši jedno meno, ale proste systém je o ľudoch - máme disciplinárne podstaty, zodpovednosť za škodu, etické kódexy, judikáty ESĽP, ÚS SR atď., ale vždy je predsa dôležitá realizácia a tú realizujú ľudia s istou osobnostnou výbavou. rekvalifikácia nie je tiež možná podľa mňa. Domnievam sa však, že problém je štrukturálne hlbší než je justícia sama a myslím si, že kým neprebehne reforma právnického vzdelávania tak sa nikam nepohneme, pretože tam to všetko začína.
Ad 4) áno omnia cum tempore je veľmi výstižné, ale podotýkam, že dôležitejšie než začať je vytrvať a pokiaľ by Ježiš nevytrval vedeli by sme o ňom ešte?
Ad 5) prvé dva atribúty sú správne a súhlasím s nimi, ale súdnictvo nemá byť zdržanlivé - nikdy nemôže nahradiť zákonodarcu veď sudcovia sú obmedzení stoličkou k pohybu takže viac aktivizmus ako zdržanlivosť je na mieste v našich podmienkach.S výrokom sudcu z Bordeaux súhlasím, len ho doplním o Hamiltonov postreh: Ukazuje sa tiež, že hoci na súdoch sa môžeme niekedy stretnúť s prejavmi individuálneho nátlaku, z tejto strany nemôže byť sloboda občanov nikdy nijako neohrozená – aspoň pokiaľ bude skutočne súdnictvo oddelené od zákonodarnej i výkonnej moci. Tam, kde súdnictvo nie je oddelené od zákonodarnej a výkonnej moci, niet slobody. A napokon sa ukazuje, že sloboda sa zo strany súdnictva nemusí obávať ničoho, ale musí rátať s každým nebezpečenstvom, keď sa súdnictvo spojí s niektorou inou zložkou moci; a že všetky dôsledky takéhoto spojenia budú nevyhnutne vyplývať zo závislosti súdnictva od týchto zložiek, odhliadnúc od formálnej a zdanlivej oddelenosti."
Nedá mi nespomenúť jeden prípad sudkyne, ktorá bola disciplinárne stíhaná a potrestaná vyzlečením z talára svojimi kolegami a záver jej reči bol parafrázovane "vyhadzujete ma, pretože ja nemám autá domy, jachty ako vy." Takto to vyzerá keď sa toho chopia odborníci a preferuje sa techné pred argumentacio (jedná sa o skutočný prípad).
Ad 2) samotné rozhodovanie a jeho kvalita je taká ako popisujete s tým s Vami súhlasím - strana uviedla A protistrana B v zákone je C a rozhodujem C+.Netvrdím aby sa sudcovia nevenovali svojej práci, ale to nie je mechanické aplikovanie, veď tá tragika osudov je niekedy taká, že ten zákon je horší ako zákonodarca, ktorý ho vydal. Veď pokiaľ si spomínam ÚS SR judikoval, že všeobecné súdy majú chrániť ústavnosť a potom zákonnosť - teda majú načrtnutú cestu common law t.j. hľadať medzi zákonmi tie, ktoré sa najviac približujú ústave a nikde sa to neodrazilo. Nie je ani vhodné aby sa sudca s rozsudkom hral ako s vedeckou prácou, ide o to ak som Vás správne pochopil aby to malo zmysel, zodpovedalo faktom a bolo odkotrolovateľné aké úvahy sudcu viedli k tomu výroku rozhodnutia a samozrejme aby to bolo rýchle. všetko je pravda, nepopieram, ale týmto to degradujeme na príliš mechanistické ponímanie procesu.
Ad 3) položme si otázku, či hľadanie spravodlivosti nie je vecou Krista však? Nezdielam Váš názor, že podpísanie tých 105 je plytvanie keby to nepodpísali kde by sme boli? Súhlasím, že to nevyrieši jedno meno, ale proste systém je o ľudoch - máme disciplinárne podstaty, zodpovednosť za škodu, etické kódexy, judikáty ESĽP, ÚS SR atď., ale vždy je predsa dôležitá realizácia a tú realizujú ľudia s istou osobnostnou výbavou. rekvalifikácia nie je tiež možná podľa mňa. Domnievam sa však, že problém je štrukturálne hlbší než je justícia sama a myslím si, že kým neprebehne reforma právnického vzdelávania tak sa nikam nepohneme, pretože tam to všetko začína.
Ad 4) áno omnia cum tempore je veľmi výstižné, ale podotýkam, že dôležitejšie než začať je vytrvať a pokiaľ by Ježiš nevytrval vedeli by sme o ňom ešte?
Ad 5) prvé dva atribúty sú správne a súhlasím s nimi, ale súdnictvo nemá byť zdržanlivé - nikdy nemôže nahradiť zákonodarcu veď sudcovia sú obmedzení stoličkou k pohybu takže viac aktivizmus ako zdržanlivosť je na mieste v našich podmienkach.S výrokom sudcu z Bordeaux súhlasím, len ho doplním o Hamiltonov postreh: Ukazuje sa tiež, že hoci na súdoch sa môžeme niekedy stretnúť s prejavmi individuálneho nátlaku, z tejto strany nemôže byť sloboda občanov nikdy nijako neohrozená – aspoň pokiaľ bude skutočne súdnictvo oddelené od zákonodarnej i výkonnej moci. Tam, kde súdnictvo nie je oddelené od zákonodarnej a výkonnej moci, niet slobody. A napokon sa ukazuje, že sloboda sa zo strany súdnictva nemusí obávať ničoho, ale musí rátať s každým nebezpečenstvom, keď sa súdnictvo spojí s niektorou inou zložkou moci; a že všetky dôsledky takéhoto spojenia budú nevyhnutne vyplývať zo závislosti súdnictva od týchto zložiek, odhliadnúc od formálnej a zdanlivej oddelenosti."
Nedá mi nespomenúť jeden prípad sudkyne, ktorá bola disciplinárne stíhaná a potrestaná vyzlečením z talára svojimi kolegami a záver jej reči bol parafrázovane "vyhadzujete ma, pretože ja nemám autá domy, jachty ako vy." Takto to vyzerá keď sa toho chopia odborníci a preferuje sa techné pred argumentacio (jedná sa o skutočný prípad).
Ondrej Pivarči | 25. 11. 2010 17:37:35
// Reagovať
Patriku,
Ad 1)
Aká "elita" národa? Držba moci a intelektuálne schopnosti spolu so sociálnym cítením sú 2 rozdielne záležitosti. Má byť prezidentom (a teda hlavou armády) človek, ktorý si uvedomí preľudnenie planéty (má na to intelekt), má odvahu ho riešiť a guráž postaviť sa lobby (sociálne cítenie + cnosti) a následne skolabuje, lebo si uvedomí, že kompromis proti presile nie je možný? Inteligencia a ani cnosti nie sú predpokladom "kvalitnej držby moci", skôr by som povedal, že skepsa a cynizmus (viď machiavelliho prínos do politickej vedy). To, čo má určiť rozmer držby moci (akejkoľvek), je písomná predvídateľná regulácia a na jej základe vybudované mechanizmy verejného tlaku (napr. režim "odvolaj si kedykoľvek svojho poslanca"), ktoré realizujú multiplikované porozumenie slovu "spravodlivosť" v spoločnosti (o tom je demokratická súťaž).
Ad 2)
A pri aktuálnom stave konaní v SR by si očakával aké iné, než mechanistické a strojové chápanie procesu? Pri 1 milióne existujúcich meritných podaní na súdoch sa možno ľahko rozlúčiť s "due process to law" s akýmkoľvek materiálnym obsahom tohto výrazu. Sudca by mal aplikovať skôr vedecký prístup a s použitím úvahy, k tomu však potrebuje kvalitný normatívny podklad, na základe ktorého rozhoduje. Nie je predsa mysliteľné, aby sme neustále tlačili na sudcov, že akí sú nemožní, ale že tu máme normatívny aparát s nádychom iného režimu starý niekoľko desaťročí, a že spoločenské vzťahy niekedy stoja a padajú na otázkach "relatívneho obchodu", "stavby na cudzom pozemku", "predbežného opatrenia v inom konaní" atď., to nikoho nezaujíma, na nové "civilizované" kódexy tu totiž chýba "politická vôľa", čo nie je nič iné, ako uzda majetkovej lobby "horných" (rozumej najmajetnejších) 50 000. Preto sú súdy zavalené nezmyslami a potrebujú tony úradníkov a výstupy z nich sú, aké sú. Navyše, ťažšie sa obyčajným ľuďom rozumie predpisom, tento stav preto podporuje prebujnenosť právnického stavu a katastrofálne tendenčné rozhodovanie súdov, pretože ak by jestvoval jednoduchý spôsob nápravy, aj tlak verejnosti na kvalitu súdneho rozhodovania by vzrástol. Viď aplikácia judikátu PL. ÚS 13/01 v praxi: nikto si rozsah ústavných práv neuvedomuje, "veď keď extenzívnym môže byť zákon ... prečo by zrovna mňa mala ústavnosť zaujímať". Či? Resp. napr. aký je tlak verejnosti napr. na dodržiavanie zásady legality v TP?
Ad 3)
Osobnostné predpoklady a ani najlepšia zapálenosť pre spravodlivosť samu (už tam je možná deformácia z interpretácie) nestačia na zmenu v systéme samom, pretože tieto ani nie sú jeho štrukturálnymi esenciami. Ak raz existuje vyslovene amorálny a nelogický normatívny systém ... potom sudca môže akurát tak hasiť v hodine 12 a ešte dúfať, že sa nepomýli. Iniciatíva ZOJ je taktiež nie reforma systému, pretože nestačí poukazovať na amorálnosť v súdnictve, je potrebné vyvinúť tlak na priechod systémových zmien a musia tiež nastať. Preto súhlasím s tvrdením, že väčšina cih aktivít je plytvaním energie. Verejnosť totiž od svojich justičných reprezentantov (držiteľov súdnej moci) čaká výsledky, nie iba dobrú hru (viď napr. futbal, hokej). Jednotlivá zložka moci navyše nikdy nebude autarkická, pretože moc sa triešti cez "check & balances", takže musí počítať s kompromismi ako základným prvkom svojej politiky. Alebo inak ... ako chce súdna moc vyvinúť tlak na zmeny regulácie výkonnej moci?
Ad 4)
Nikto nevie predvídať, ktorý čas je "ten správny" a ktorá vec je "tá pravá". Už len vďaka motýliemu efektu a jeho dopadu na evolúciu systému. Podstatné je byť si vedomý, ako je možné zmeniť systém tak, aby fungoval inak a snažiť sa k takejto zmene smerovať. Napr. vieme, že sú disciplinárne konania zneužívané. Tak ich "vyrobme toľko", že "stratia význam", nutne potom dôjde k štrukturálnej zmene buď v personálnom alebo v normatívnom alebo inom substráte. Možno celý odhad zmien je o kritike a pravdepodobnosti. Spravodlivosť je hodnota, ktorú chceme uplatňovať v regulácii spoločnosti, ale má pramálo spoločné s tým, ako sa má uplatňovať. Otázka ako je doménou vedy, preto načim asi hľadať vedecké riešenia. Otázka prečo je otázka skôr zase presvedčenia, takže tam má morálny rozmer význam.
Ad 5)
Každá moc má nutne z povahy moci samotnej sklony k aktivizmu, najmä v oblasti prisvojovania kompetencií, právomoci, rozhodovania arbitrárneho, ad hoc (už len pri obyčajnom hlasovaní v parlamente) ... extenzívnosť pereat mundus je príznačnou črtou moci. Vychádzať z opačného predpokladu je ako predpokladať, že Slnko obieha okolo Zeme, nie vice versa. Takže je namieste všetky zložky moci brzdiť, čímkoľvek je to možné, najlepšie však podmienkami pre tlak priamo zo základného zdroja moci, od ľudí. Reprezentácia moci bude totiž ako drvivá početná menšina, disponujúca však autoritou (či už prirodzenou alebo nútenou), vždy chápať sama seba ako elitu, ako nadradený prvok v spoločnosti, ktorý spája už len spoločný záujem moci per se. A tomuto jej elitárstvu je nutné "pristrihnúť krídelká", pretože "držať moc" znamená výlučne "slúžiť jej zdroju, zdroju svojej reprezentácie". Slúžiť záujmom reprezentovaných, nie svojim. Preto stotožňovať elitu a moc je nebezpečné pre celé fungovanie "chodu moci" v evolúcii society. Práve naopak, ľudstvo prežilo, najmä v praveku, len vďaka solidarite a spoločnému záujmu, ktorý sa vynáral ako samoorganizujúci jzáujem z masy individuálnych záujmov, tak, ako sa samoorganizujúce adaptívne správanie vynára v správaní sa roja (swarming) jednoduchých agentov. Tento proces vynorenia záujmu je nutné reflektovať už vo fáze tvorby práva, nieto ešte pri jeho aplikácii. V správaní sa spoločnosti na základe jednoduchých pravidiel neexistuje elita, spoločnosť je distributívna množina, niečo ako sieť internet. Popis pravidiel takéhoto networkingu z technického hľadiska (oné techné) postačuje ako podklad na reguláciu spoločnosti (zložka ako) na báze hodnôt (oné psyché, či "spravodlivosť", morálne súcno, zložka prečo). V ideálnom komunizme žijú napr. mravce či termity. Tento systém vďaka zložitosti a diferenciácii ľudských osobností nie je možné dosiahnuť. Avšak ... sú aj iné východiská ... kapitalizmus ako opak, s elitou, však vďaka vyššieuvedenému, východiskovou filozofiou štruktúrovania spoločnosti nie je. Ako teda k zmene? A toto by malo trápiť aj sudcov, ak chcú reálne niečo v spoločnosti dosiahnuť, nejakú zmenu. Iniciatívy (ZOJ) bojujúce prostriedkami, ktoré sú v systéme známe a predvídané, a teda aj regulované, nevedú ku zmene systému. Motorom zmien v evolúcii boli vždy inovácie, nová vygenerovaná zmena štruktúry, nová informácia, syntéza tézy a antitézy spôsobom, ktorý pôvodný systém nepredpokladá. Toto je "argumentatio a techné", a teda tiaž skutočného.
Ad 1)
Aká "elita" národa? Držba moci a intelektuálne schopnosti spolu so sociálnym cítením sú 2 rozdielne záležitosti. Má byť prezidentom (a teda hlavou armády) človek, ktorý si uvedomí preľudnenie planéty (má na to intelekt), má odvahu ho riešiť a guráž postaviť sa lobby (sociálne cítenie + cnosti) a následne skolabuje, lebo si uvedomí, že kompromis proti presile nie je možný? Inteligencia a ani cnosti nie sú predpokladom "kvalitnej držby moci", skôr by som povedal, že skepsa a cynizmus (viď machiavelliho prínos do politickej vedy). To, čo má určiť rozmer držby moci (akejkoľvek), je písomná predvídateľná regulácia a na jej základe vybudované mechanizmy verejného tlaku (napr. režim "odvolaj si kedykoľvek svojho poslanca"), ktoré realizujú multiplikované porozumenie slovu "spravodlivosť" v spoločnosti (o tom je demokratická súťaž).
Ad 2)
A pri aktuálnom stave konaní v SR by si očakával aké iné, než mechanistické a strojové chápanie procesu? Pri 1 milióne existujúcich meritných podaní na súdoch sa možno ľahko rozlúčiť s "due process to law" s akýmkoľvek materiálnym obsahom tohto výrazu. Sudca by mal aplikovať skôr vedecký prístup a s použitím úvahy, k tomu však potrebuje kvalitný normatívny podklad, na základe ktorého rozhoduje. Nie je predsa mysliteľné, aby sme neustále tlačili na sudcov, že akí sú nemožní, ale že tu máme normatívny aparát s nádychom iného režimu starý niekoľko desaťročí, a že spoločenské vzťahy niekedy stoja a padajú na otázkach "relatívneho obchodu", "stavby na cudzom pozemku", "predbežného opatrenia v inom konaní" atď., to nikoho nezaujíma, na nové "civilizované" kódexy tu totiž chýba "politická vôľa", čo nie je nič iné, ako uzda majetkovej lobby "horných" (rozumej najmajetnejších) 50 000. Preto sú súdy zavalené nezmyslami a potrebujú tony úradníkov a výstupy z nich sú, aké sú. Navyše, ťažšie sa obyčajným ľuďom rozumie predpisom, tento stav preto podporuje prebujnenosť právnického stavu a katastrofálne tendenčné rozhodovanie súdov, pretože ak by jestvoval jednoduchý spôsob nápravy, aj tlak verejnosti na kvalitu súdneho rozhodovania by vzrástol. Viď aplikácia judikátu PL. ÚS 13/01 v praxi: nikto si rozsah ústavných práv neuvedomuje, "veď keď extenzívnym môže byť zákon ... prečo by zrovna mňa mala ústavnosť zaujímať". Či? Resp. napr. aký je tlak verejnosti napr. na dodržiavanie zásady legality v TP?
Ad 3)
Osobnostné predpoklady a ani najlepšia zapálenosť pre spravodlivosť samu (už tam je možná deformácia z interpretácie) nestačia na zmenu v systéme samom, pretože tieto ani nie sú jeho štrukturálnymi esenciami. Ak raz existuje vyslovene amorálny a nelogický normatívny systém ... potom sudca môže akurát tak hasiť v hodine 12 a ešte dúfať, že sa nepomýli. Iniciatíva ZOJ je taktiež nie reforma systému, pretože nestačí poukazovať na amorálnosť v súdnictve, je potrebné vyvinúť tlak na priechod systémových zmien a musia tiež nastať. Preto súhlasím s tvrdením, že väčšina cih aktivít je plytvaním energie. Verejnosť totiž od svojich justičných reprezentantov (držiteľov súdnej moci) čaká výsledky, nie iba dobrú hru (viď napr. futbal, hokej). Jednotlivá zložka moci navyše nikdy nebude autarkická, pretože moc sa triešti cez "check & balances", takže musí počítať s kompromismi ako základným prvkom svojej politiky. Alebo inak ... ako chce súdna moc vyvinúť tlak na zmeny regulácie výkonnej moci?
Ad 4)
Nikto nevie predvídať, ktorý čas je "ten správny" a ktorá vec je "tá pravá". Už len vďaka motýliemu efektu a jeho dopadu na evolúciu systému. Podstatné je byť si vedomý, ako je možné zmeniť systém tak, aby fungoval inak a snažiť sa k takejto zmene smerovať. Napr. vieme, že sú disciplinárne konania zneužívané. Tak ich "vyrobme toľko", že "stratia význam", nutne potom dôjde k štrukturálnej zmene buď v personálnom alebo v normatívnom alebo inom substráte. Možno celý odhad zmien je o kritike a pravdepodobnosti. Spravodlivosť je hodnota, ktorú chceme uplatňovať v regulácii spoločnosti, ale má pramálo spoločné s tým, ako sa má uplatňovať. Otázka ako je doménou vedy, preto načim asi hľadať vedecké riešenia. Otázka prečo je otázka skôr zase presvedčenia, takže tam má morálny rozmer význam.
Ad 5)
Každá moc má nutne z povahy moci samotnej sklony k aktivizmu, najmä v oblasti prisvojovania kompetencií, právomoci, rozhodovania arbitrárneho, ad hoc (už len pri obyčajnom hlasovaní v parlamente) ... extenzívnosť pereat mundus je príznačnou črtou moci. Vychádzať z opačného predpokladu je ako predpokladať, že Slnko obieha okolo Zeme, nie vice versa. Takže je namieste všetky zložky moci brzdiť, čímkoľvek je to možné, najlepšie však podmienkami pre tlak priamo zo základného zdroja moci, od ľudí. Reprezentácia moci bude totiž ako drvivá početná menšina, disponujúca však autoritou (či už prirodzenou alebo nútenou), vždy chápať sama seba ako elitu, ako nadradený prvok v spoločnosti, ktorý spája už len spoločný záujem moci per se. A tomuto jej elitárstvu je nutné "pristrihnúť krídelká", pretože "držať moc" znamená výlučne "slúžiť jej zdroju, zdroju svojej reprezentácie". Slúžiť záujmom reprezentovaných, nie svojim. Preto stotožňovať elitu a moc je nebezpečné pre celé fungovanie "chodu moci" v evolúcii society. Práve naopak, ľudstvo prežilo, najmä v praveku, len vďaka solidarite a spoločnému záujmu, ktorý sa vynáral ako samoorganizujúci jzáujem z masy individuálnych záujmov, tak, ako sa samoorganizujúce adaptívne správanie vynára v správaní sa roja (swarming) jednoduchých agentov. Tento proces vynorenia záujmu je nutné reflektovať už vo fáze tvorby práva, nieto ešte pri jeho aplikácii. V správaní sa spoločnosti na základe jednoduchých pravidiel neexistuje elita, spoločnosť je distributívna množina, niečo ako sieť internet. Popis pravidiel takéhoto networkingu z technického hľadiska (oné techné) postačuje ako podklad na reguláciu spoločnosti (zložka ako) na báze hodnôt (oné psyché, či "spravodlivosť", morálne súcno, zložka prečo). V ideálnom komunizme žijú napr. mravce či termity. Tento systém vďaka zložitosti a diferenciácii ľudských osobností nie je možné dosiahnuť. Avšak ... sú aj iné východiská ... kapitalizmus ako opak, s elitou, však vďaka vyššieuvedenému, východiskovou filozofiou štruktúrovania spoločnosti nie je. Ako teda k zmene? A toto by malo trápiť aj sudcov, ak chcú reálne niečo v spoločnosti dosiahnuť, nejakú zmenu. Iniciatívy (ZOJ) bojujúce prostriedkami, ktoré sú v systéme známe a predvídané, a teda aj regulované, nevedú ku zmene systému. Motorom zmien v evolúcii boli vždy inovácie, nová vygenerovaná zmena štruktúry, nová informácia, syntéza tézy a antitézy spôsobom, ktorý pôvodný systém nepredpokladá. Toto je "argumentatio a techné", a teda tiaž skutočného.
Patrik Rako | 25. 11. 2010 17:06:26
// Reagovať
Pán Mgr. Trnkóci neviem či máme komunikačnú bariéru alebo nie, skúsim opäť. Mám za to, že nie je možné sa deliť na tých za, proti a zdržanlivých. je to predsa alibizmus. Jemné nuansy a odtienky šedej sú mne zrejmé, veď svet a život nie je čiernobiely. Stojím si, ale za tým, že pokiaľ sa jedná o takú principiálnu vec ako je vyslovenie súhlasu či nesúhlasu so smerovaním štátu keďže justícia je štátnou mocou je elementárne vybrať si stranu. praktické skúsenosti aj komunikácia so samotnými sudcami sa presvedčili, že to nie je možné byť niekde medzi. proste veď je to o individuálnej zodpovednosti, ktorá u nás snáď neexistuje. Čo sa týka postihnuteľnosti osobnostných kritérií či predpokladov sudcu uvediem príklad, že keď prof. Krsková participovala na tvorbe etického kódexu pre justíciu bol v rovine, ktorú mám na mysli ja a po jeho neprijatí sa presunula rovina autoregulačná do roviny sankčnej za ministrovania Čarnogurského, čiže sa tam nasťahovala štátna moc a tu je možná postihnuteľnosť v rámci právneho poriadku, ktorú uvádzate. A materiálny právny štát nedokáže presadiť osobnosť sudcu? Alebo sa spýtam inak pri presadzovaní materiálneho právneho štátu nie je osobnostná výbava (spätosť s reáliami, dynamikou vývoja, potrieb bežných občanov, kontrolných mechanizmov, otvorenosti) práve tak dôležitá ak nie dôležitejšia ako samotné techné ?
Slavo Trnkocy | 25. 11. 2010 17:50:48
// Reagovať
Patrik, naozaj to bude asi o tej nejakej bariére. Inak to nevidím. Môžete písať koľko chcete a dokazovať, čo všetko ste prečítali a ako veľmi ste znalý veci, ale ja som písal o niečom inom. Nemá asi veľký význam si tu dopisovať cez internet a prípadným čitateľom ukazovať, kto toho viac vie, je principiálnejší, alibistickejší a pod. Považoval som vo Vašom článku za nesprávne Vaše kritérium a aj zovšeobecnenie, kto dobrým sudcom je a kto nie a to, že nepovažujem za vhodné pomerne jednoducho odsudzovať tých, ktorí nie sú v zornom uhle môjho videnia sveta. A to je asi tak všetko, čo som k tomu chcel napísať.
Michal Novotný | 26. 11. 2010 09:08:53
// Reagovať
Nezávislosť?
Nedá mi, aby som nepoložil jednu otázku, ktorá súvisí s témou príspevku:
Nezávislosť sudcov sa veľmi často zdôrazňuje, najviac snáď nimi samými. Nepočul som však, že by sme sa nejako relevantne zaoberali vzťahom nezávislosti s inými atribútmi výkonu súdnej moci.
Súdna moc ako každá iná moc musí byť legitímna. Spôsoby legitimácie moci sú nepochybne rôzne, ale v našom štáte, ktorý sa vyhlasuje za demokratický (čl. 1 ods. 1 ústavy) je legitimita demokratickou legitimitou, čo napokon plynie aj z čl. 2 ods. 2 ústavy. Sudcovia z tohto hľadiska nie sú žiadnou výnimkou, pretože sú reprezentatmi súdnej ako jednej čiastkovej moci v štáte.
Demokratická legitimita má dve stránky - tzv. obsahovú a tzv. personálnu, Teda jednak obsah výkonu štátnej moci musí (obsah zákonov, rozhodnutí apod.) musí spočívať na "vôli ľudu", jednak osoby, ktoré štátnu moci vykonávajú, musia mať za sebou demokratickú legitimáciu v podobe volieb.
Na druhej strane, je prirodzené očakávanie, že súdna moc nebude ovplyvňovaná "momentálnymi" náladami obyvateľstva. Inak nám hrozí skĺznutie do stavu, že súdna moc bude len prevodnou pákou lynčujúceho davu. Tieto očakávania sa väčšinou snažíme napĺnať garanciami sudcovskej nezávislosti.
Už z tohto kratučkého náčrtu je preto zrejmé, že tu existuje permanentné pnutie a protiklad medzi potrebou demokratickej legitimity na strane jednej a sudcovskou nezávislosťou na strane druhej. Úlohou i nás právnikov musí byť hľadanie rozumnej rovnováhy medzi nimi.
Nezávislosť sa totiž dá dosiahnuť úplne dedemokratizáciou súdnictva - určite sa zhodneme, že najväčšou nezávislosťou disponuje diktátor alebo absolútny vládca, ktorý sa nemusí nikomu zodpovedať a na nikoho brať ohľad. Toto však nepochybne nemôže byť riešenie prijateľné v demokratickom štáte - avšak posilňovanie sudcovskej nezávislosti hrozí práve tým, že sudcovia skĺznu do diktátorskej polohy. Na druhej strane, demokratizácia (vulgo "zľudovenie") súdnictva zasa hrozí skĺznuť do opačného extrému, čo v miernej podobe dokazujú i poznatky z niektorých štátov USA, v ktorých sú sudcovia volení priamo.
Takže späť k tému článku - nezávislosť opatrne a s rozvahou. Lebo v konečnom dôsledku je podstatou nestrannosť, nie nezávislosť - tá je len prostriedkom.
Nezávislosť sudcov sa veľmi často zdôrazňuje, najviac snáď nimi samými. Nepočul som však, že by sme sa nejako relevantne zaoberali vzťahom nezávislosti s inými atribútmi výkonu súdnej moci.
Súdna moc ako každá iná moc musí byť legitímna. Spôsoby legitimácie moci sú nepochybne rôzne, ale v našom štáte, ktorý sa vyhlasuje za demokratický (čl. 1 ods. 1 ústavy) je legitimita demokratickou legitimitou, čo napokon plynie aj z čl. 2 ods. 2 ústavy. Sudcovia z tohto hľadiska nie sú žiadnou výnimkou, pretože sú reprezentatmi súdnej ako jednej čiastkovej moci v štáte.
Demokratická legitimita má dve stránky - tzv. obsahovú a tzv. personálnu, Teda jednak obsah výkonu štátnej moci musí (obsah zákonov, rozhodnutí apod.) musí spočívať na "vôli ľudu", jednak osoby, ktoré štátnu moci vykonávajú, musia mať za sebou demokratickú legitimáciu v podobe volieb.
Na druhej strane, je prirodzené očakávanie, že súdna moc nebude ovplyvňovaná "momentálnymi" náladami obyvateľstva. Inak nám hrozí skĺznutie do stavu, že súdna moc bude len prevodnou pákou lynčujúceho davu. Tieto očakávania sa väčšinou snažíme napĺnať garanciami sudcovskej nezávislosti.
Už z tohto kratučkého náčrtu je preto zrejmé, že tu existuje permanentné pnutie a protiklad medzi potrebou demokratickej legitimity na strane jednej a sudcovskou nezávislosťou na strane druhej. Úlohou i nás právnikov musí byť hľadanie rozumnej rovnováhy medzi nimi.
Nezávislosť sa totiž dá dosiahnuť úplne dedemokratizáciou súdnictva - určite sa zhodneme, že najväčšou nezávislosťou disponuje diktátor alebo absolútny vládca, ktorý sa nemusí nikomu zodpovedať a na nikoho brať ohľad. Toto však nepochybne nemôže byť riešenie prijateľné v demokratickom štáte - avšak posilňovanie sudcovskej nezávislosti hrozí práve tým, že sudcovia skĺznu do diktátorskej polohy. Na druhej strane, demokratizácia (vulgo "zľudovenie") súdnictva zasa hrozí skĺznuť do opačného extrému, čo v miernej podobe dokazujú i poznatky z niektorých štátov USA, v ktorých sú sudcovia volení priamo.
Takže späť k tému článku - nezávislosť opatrne a s rozvahou. Lebo v konečnom dôsledku je podstatou nestrannosť, nie nezávislosť - tá je len prostriedkom.
Tomáš | 26. 11. 2010 11:06:06
// Reagovať
Áno, súhlasím s p. Novotným. Treba hľadať rovnováhu medzi nezávislosťou a zodpovednosťou. Avšak zodpovednosť je podľa môjho názoru zachovaná v podmienkach SR na celkom slušnej úrovni - či už je to trestná zodpovednosť a príslušná rozhodovacia činnosť ÚS SR (netreba si všímať dezinformácie v denníku SME, resp. treba zobrať do úvahy, že sudcovia, ktorí sa museli podrobiť represii zo strany OČTK - napr. JUDr. Precechtel, v súčasnosti žalujú SR podľa 514/2003 Z.z.), disciplinárna zodpovednosť (sami sudcovia) - tu si myslím, že je priestor pre zlepšenie, a najmä nebranie do úvahy, že posudzujem vlastného kolegu a o chvíľu môžem byť na jeho mieste) a rovnako aj občianskoprávna zodpovednosť (náhrada škody § 22(2) z. č. 514/2003)... Osobne, by som uvítal akési preskúšavanie sudcov po istom období (napr. každé 3 roky) z poslednej matérie, čo sa za ten čas zmenilo v judikatúre, v praxi, v doktríne, v európskom práve atď. Avšak podobnú možnosť ÚS ČR zrušil v jednom zo svojich nálezov ako prostriedok, ktorý ohrozuje nezávislosť. Avšak podľa mňa ide o vhodný prostriedok pre to, ako sudcov donútiť, aby čítali a vzdelávali sa aj napriek tomu, že mnohí z nich majú X vecí, ktoré nestíhajú riešiť. Potom by možno záujem o sudcovské povolanie nebol taký významný a výber by umožňoval, aby sudcami zostávali len osoby, ktoré sú schopné sa ďalej intelektuálne vyvíjať. Samozrejme ide len o akúsi myšlienku, ktorú by bolo treba ďalej rozpracovať napr. aké by boli sankcie za nezvládnutie skúšky, kto by skúšal, kritériá hodnotenia atď atď.
Patrik Rako | 26. 11. 2010 16:05:26
// Reagovať
odpovede
Ad) Mgr. Trnkóci - ja Vám veľmi ďakujem za upozornenie, som na Váš spôsobo diskurzu zvyknutý a preto oceňujem Váš príspevok, keďže insiderský pohľad praktikujúceho advokáta je vždy prínosný. Napriek tomu som sa snažil poukázať na ľudskú vadu stavu, ktorá si myslím, že je dôležitým kritériom generalizácie i keď nepopieram, že každá generalizácia je nebezpečná, ale odvahu nenájde človek na každom rohu.
Ad) Pán Novotný - súhlasím vo svojej podstate v príspevku, nezávislosť je prostriedkom k nestrannosti inka sa v koncepcii k dosiahnutiu rozchadzame.
Ad) Ondriš - 1) všímam si, že Slovensko má problém s pozitívnymi elitami. Nepochybujem, že to súvisí so štátoprávnym vývojom - maďarizácia, neskôr čechoslovakizmus a potom náš stále živý socializmus na slovenský spôsob tzn. miesto rovnosti rovnostárstvo, miesto individualizácie, stratifikácie a diverzifikácie spoločnosti homogetita, uniformita, unipolarita a najmä všetkým telám rovnako. Naša národná "makovská" afinita nás predurčuje k trpiteľstvu a najmä problémom s funkčnosťou autorít. Podľa mojej mienky elita má existovať na základe všeobecne akceptovaných kritérií (vzdelanie, dobročinnosť, spoločenská zodpovednosť, moral courage) a preto je nutné potom vývažiť jej postavenie vysokou spoločenskou zodpovednosťou, ktorá je vynútiteľná nie len právno-realizačne ale a s týmto sa plne stotožnujem "verejným tlakom", teda najmä ním.
2) zvrátiť mechanistický stav je možné práve aktivizmom. Ale o ňom v inom bode. Máš pravdu, ale nezabudni, že verejnosť nikdy nebude mať dostatočné právne vzdelanie, čo znamená, preto sa musíme spoliehať len an to, čo je pre ľudí spoločné a tým je predsa prirodzený zmysel a základna elementárna spravodlivosť.
3) V tomto bode sa mýliš história nás učí a písal som o tom vyššie osobná iniciatíva je pre uzurpátorov moci tá najväčšia hrozba aká existuje, zmeny systému nikdy pre nich hrozbu neznamenali napr. prerod weimaru k nacistickému nemecku a keďže systém napĺňajú ľudia je pre nich osobná iniciatíva hrozbou najväčšieho zrna veď si všimni najprv debaty Lampy o súdoch, potom vyhlásenia, iniciatívy, diplomatická kontrola disciplinárnych konaní, zmena vlády a.i. už toto je dôkazom, že to má zmysel. Justícia predsa dokáže korigovať a doslova biť moc výkonnú a zákonodárnu, veď derogácie aktov výkonnej moci a nesúlad zákonov s ústavou existujú a samozrejme cez peniaze je to najefektívnejšie t.j. náhrada škody za výkon verjenej funkcie, úradnému postupu atď. a nemusíme chodiť ďaleko stačí ísť do ČR.
4) S bodom štyri sa plne stotožňujem
5) Moc sa nestotožňuje v mojom prostriedku s elitou. Elita v pozitívnom a kvalitatívnom zmysle slova je väčšinou protiváhou moci. Justícia je de facto protiváhou medzi ostatné dve moci a viac stojí na strane občanov ako politikov v právnom štáte. Toľko k tomu len si všímam, že trpíme pojmov nepresnosťou v znakoch: trošku definícií a) Aktivizmus - Filozofia sudcovského rozhodovania prostredníctvom sudcom povoleného osobného pohľadu o verejnej politike, spomedzi viacerých faktorov, ktoré vedú ich rozhodovanie, obvykle s návrhom, že účastníci tejto filozofie sa starajú o nachádzanie porušení ústavy a ochotne ignorujú precedens. Jeho úlohou je kreácia radšej než objavovanie. (blacks law dictionary) a potom self-restraint: je to sudcovská tendencia – vedomá alebo nevedomá – na dosiahnutie správnej rovnováhy medzi konfliktnými sociálnymi hodnotami pomocou konzervovania existujúceho práva radšej, než tvorbou nového. Nachádza vyjadrenie v neochote zneplatniť právnu politiku, ktorá bola určená v minulosti. Zdržanlivý sudca všeobecne dosahuje svoje góly používaním existujúcich sudcovských možností (A.Barak).
In finite - preto si myslím, že aktivizmus je práve žiadúci pretože mi máme otvorené pole keď chceme prekoanť kontinuitu so socialistickým právom a jeho systémom.
Ad) Pán Novotný - súhlasím vo svojej podstate v príspevku, nezávislosť je prostriedkom k nestrannosti inka sa v koncepcii k dosiahnutiu rozchadzame.
Ad) Ondriš - 1) všímam si, že Slovensko má problém s pozitívnymi elitami. Nepochybujem, že to súvisí so štátoprávnym vývojom - maďarizácia, neskôr čechoslovakizmus a potom náš stále živý socializmus na slovenský spôsob tzn. miesto rovnosti rovnostárstvo, miesto individualizácie, stratifikácie a diverzifikácie spoločnosti homogetita, uniformita, unipolarita a najmä všetkým telám rovnako. Naša národná "makovská" afinita nás predurčuje k trpiteľstvu a najmä problémom s funkčnosťou autorít. Podľa mojej mienky elita má existovať na základe všeobecne akceptovaných kritérií (vzdelanie, dobročinnosť, spoločenská zodpovednosť, moral courage) a preto je nutné potom vývažiť jej postavenie vysokou spoločenskou zodpovednosťou, ktorá je vynútiteľná nie len právno-realizačne ale a s týmto sa plne stotožnujem "verejným tlakom", teda najmä ním.
2) zvrátiť mechanistický stav je možné práve aktivizmom. Ale o ňom v inom bode. Máš pravdu, ale nezabudni, že verejnosť nikdy nebude mať dostatočné právne vzdelanie, čo znamená, preto sa musíme spoliehať len an to, čo je pre ľudí spoločné a tým je predsa prirodzený zmysel a základna elementárna spravodlivosť.
3) V tomto bode sa mýliš história nás učí a písal som o tom vyššie osobná iniciatíva je pre uzurpátorov moci tá najväčšia hrozba aká existuje, zmeny systému nikdy pre nich hrozbu neznamenali napr. prerod weimaru k nacistickému nemecku a keďže systém napĺňajú ľudia je pre nich osobná iniciatíva hrozbou najväčšieho zrna veď si všimni najprv debaty Lampy o súdoch, potom vyhlásenia, iniciatívy, diplomatická kontrola disciplinárnych konaní, zmena vlády a.i. už toto je dôkazom, že to má zmysel. Justícia predsa dokáže korigovať a doslova biť moc výkonnú a zákonodárnu, veď derogácie aktov výkonnej moci a nesúlad zákonov s ústavou existujú a samozrejme cez peniaze je to najefektívnejšie t.j. náhrada škody za výkon verjenej funkcie, úradnému postupu atď. a nemusíme chodiť ďaleko stačí ísť do ČR.
4) S bodom štyri sa plne stotožňujem
5) Moc sa nestotožňuje v mojom prostriedku s elitou. Elita v pozitívnom a kvalitatívnom zmysle slova je väčšinou protiváhou moci. Justícia je de facto protiváhou medzi ostatné dve moci a viac stojí na strane občanov ako politikov v právnom štáte. Toľko k tomu len si všímam, že trpíme pojmov nepresnosťou v znakoch: trošku definícií a) Aktivizmus - Filozofia sudcovského rozhodovania prostredníctvom sudcom povoleného osobného pohľadu o verejnej politike, spomedzi viacerých faktorov, ktoré vedú ich rozhodovanie, obvykle s návrhom, že účastníci tejto filozofie sa starajú o nachádzanie porušení ústavy a ochotne ignorujú precedens. Jeho úlohou je kreácia radšej než objavovanie. (blacks law dictionary) a potom self-restraint: je to sudcovská tendencia – vedomá alebo nevedomá – na dosiahnutie správnej rovnováhy medzi konfliktnými sociálnymi hodnotami pomocou konzervovania existujúceho práva radšej, než tvorbou nového. Nachádza vyjadrenie v neochote zneplatniť právnu politiku, ktorá bola určená v minulosti. Zdržanlivý sudca všeobecne dosahuje svoje góly používaním existujúcich sudcovských možností (A.Barak).
In finite - preto si myslím, že aktivizmus je práve žiadúci pretože mi máme otvorené pole keď chceme prekoanť kontinuitu so socialistickým právom a jeho systémom.
