Slovenský sudca - podporovateľ či prekážka reformy justície?

Jedna z vecí, ktorú verejnosť (laická i odborná) právom očakáva od aktuálnej vlády, je náprava pomerov v súdnictve. Táto tretia moc štátu totiž v posledných rokoch oprávnene vzbudzuje dojem pevnosti, ktorá je nedotknuteľná – najmä však morálkou a zákonmi. Z úst ministerky spravodlivosti sa z času na čas ozývajú prvé slová o snahe o nápravu pomerov, na svete je už i prvý zákon snažiaci sa rekonštruovať súdnu radu. Účelom reformy má byť skvalitnenie služieb justície a jej beneficientom majú byť občania a všetci tí, ktorí na území nášho štátu vyvíjajú svoje hospodárske či spoločenské aktivity. Ako pri každej doterajšej snahe o reformu súdnictva však bude naopak kľúčová rola jednotlivcov – sudcov, ktorí sú súčasťou tohto systému. V tejto súvislosti často počúvať (z úst inak mĺkvych predstaviteľov sudcovských organizácií, ale i politikov) slová o „mlčiacej väčšine dobrých a svedomitých sudcov“, ktorí sú v podstate podporovateľmi všetkých reforiem. Snahou tohto príspevku je poukázať na to, že toto označenie celkom nesedí. Inak povedané – aký je vlastne skutočne slovenský sudca?

Samozrejme, ťažko generalizovať a negatívna či pozitívna skúsenosť s jednotlivcom môže byť skresľujúca. Preto skúsme nechať hovoriť čísla a porovnať ich s podobnými číslami zo štátu na západ od nás – Rakúskom. S týmto štátom máme v mnohom spoločnú, resp. podobnú právnu tradíciu, podobnú organizáciu súdnej sústavy, procesu pred súdmi, právnických povolaní. Jediným rozdielom je počet obyvateľov – kým Slovensko ich má asi 5,5 milióna, Rakúsko 8,3 milióna, teda asi o polovicu viac.

Začnime porovnaním najprozaickejším – dôverou vlastných občanov. Podľa prieskumu Eurobarometer z jesene 2009 dôveruje slovenskej justícii ani nie 30 % občanov, rakúskej 67%. Už to niečo napovedá, no mohlo by sa zdať, že takéto hodnotenie je len odrazom všeobecne nízkej dôvery Slovákov vo vlastné inštitúcie. Poďme sa teda pozrieť na fakty.

Ku koncu roka 2009 bolo na Slovensku podľa údajov ministerstva spravodlivosti celkovo 1299 sudcov krajských a okresných súdov plus približne 70 sudcov najvyššieho súdu. V Rakúsku, ktoré má o polovicu viac obyvateľov, bolo v rovnakom čase 1587 sudcov, teda len približne o 15% viac. V počte sudcov na obyvateľa tak vyhráva Slovensko.

Logickým predpokladom by malo byť, že slovenské súdnictvo bude omnoho výkonnejšie. Je tomu tak naozaj? Slovenské okresné súdy vybavili v roku 2009 v súkromnoprávnych agendách (teda občianskej, obchodnej, poručenskej, dedičskej) celkovo 485 000 vecí v prvom stupni. Za rovnaký čas vybavili rakúske súdy v prvom stupni v obdobných agendách bezmála 1 milión vecí, teda viac než o 100% viac. V trestnej agende vybavili naše súdy celkovo 66 000 prvostupňových vecí, rakúske však – 95 000 vecí, teda takmer o polovicu viac.

Tieto rozdiely sú už na prvý pohľad ohromujúce a tak sa zdanlivo musia dať logicky vysvetliť. Jedným z možných vysvetlení je, že rakúske súdy zamestnávajú omnoho viac pomocného personálu než slovenské, takže práca rakúskeho sudcu je ľahšia. Je tomu naozaj tak?

Nechajme opäť hovoriť úradnú štatistiku: nesudcovských zamestnancov bolo v slovenskej justícii v roku 2009 niečo viac než 4 500, pričom v rakúskom súdnictve ich bol približne rovnaký počet. Pritom si treba uvedomiť, že Rakúsko nepozná inštitút vyššieho súdneho úradníka, ktorým je na Slovensku kvalifikovaný univerzitne vzdelaný právnik a ktorých sudcovia často využívajú (a zneužívajú) na odborné práce. Rakúsky sudca je na odbornú prácu v zásade sám. Navyše, rakúski nesudcovskí zamestnanci vybavujú ročne niekoľko stotisíc vecí pozemkovej knihy, čo je agenda, ktorú na Slovensku vybavujú katastre.

Sčítané a podčiarknuté – výkon slovenského sudcu, ktorý má k dispozícii kvalifikovaný odborný personál, je len niečo viac než polovičný oproti jeho rakúskemu kolegovi!

Ako sa tento rozdiel prejavuje na plate? Inak, než by logicky uvažujúci človek čakal. Nástupný základný plat slovenského sudcu bez praxe na okresnom súde je niečo cez 2 100 eur, čo je takmer trojnásobok (presnejšie 95% trojnásobku) priemernej mzdy. Nástupný základný plat rakúskeho sudcu okresného a krajinského súdu bez praxe je niečo cez 3 400 eur – vzhľadom na tamojšie pomery však táto suma predstavuje len približne 1,5 násobok priemernej mzdy.

Takže, zhrnuté a podčiarknuté ešte raz – slovenský sudca s o triedu nižším výkonom oproti svojmu rakúskemu kolegovi sa v porovnaní s ním radí k platovej špičke vo svojej krajine!

Čo dokazujú tieto čísla? Samozrejme, existuje množstvo drobných odchýlok v právnej úprave, organizácii práce, povahe vecí a pod., ktoré robia vyššie uvedené porovnanie len veľmi hrubým odhadom a o ktorých by sa dala viesť siahodlhá diskusia. Avšak už takto nahrubo zistené výsledky poukazujú na obrovskú priepasť medzi výkonnosťou súdnictva tu a kúsok ďalej za hranicami. A ja osobne neverím, že tento rozdiel je spôsobený len vonkajšími faktormi a nie osobnosťou a povahou jednotlivých sudcov.

Keď sa vrátime k otázke zo začiatku tohto príspevku, tak povedané veľmi hrubo – slovenský sudca pracuje málo a za relatívne veľa peňazí a nie je to spôsobené jeho horšími pracovnými podmienkami, ale aj jeho vlastnou pracovnou „výkonnosťou“.

Ľudská prirodzenosť nás núti spríjemňovať a spohodlňovať si život. Ako je zrejmé i z týchto čísel, slovenskí sudcovia ho majú pomerne pohodlný. Takisto ľudská prirodzenosť a pud sebazáchovy nám velia brániť sa akýmkoľvek opatreniam, ktoré by naše vlastné pohodlie narúšali. Avšak reforma súdnictva, ak má byť na prospech konzumentom justičných služieb – občanom – si bude vyžadovať práve zvýšenie výkonnosti systému ako celku i sudcov ako jednotlivcov a tým i nevyhnutný zásah do ich dnešného pohodlia.

Domnievam sa preto, že od sudcov sa podpory reforme súdnictva nedočkáme. Toto si treba povedať nahlas a mať to vždy na pamäti.