Samospráva a verejnosť justície

Samospráva a verejnosť justície je ďalším nadväzujúcim pilierom samostatnej, nezávislej a nestrannej súdnej moci. Samospráva patrí k justícii snáď tak ako k ničomu inému. Slovenská justícia dlho bojovala za svoju samostatnosť a tento boj evidentne ešte neutíchol, ostatne sa skôr zvýraznil. Slovenská republika vo svojej konštitúcii zakotvila tradičnú deľbu moci implikovanú v čl. 1 ods. 1 ústavy. V na to nadväzujúcich článkoch spresňujúcich formu vlády, charakter štátneho zriadenia upravila na parlamentnú republiku a s tým aj spojené rozloženie moci a vzájomných bŕzd a protiváh. Samospráva, ktorá k súdnej moci patrí je veľmi kompromisná, proporcionálna, pretože sa pri nej bijú dva princípy a to samospráva a spravovanie svojich vecí sudcami a naliehavý záujem verejnosti na kontrole súdnej moci a vecí sudcov. O samosprávu slovenská justícia bojuje už dvadsať rokov. Sudcovia neboli schopní ujať sa svojich vecí a tak sa im tam nasťahovala štátna moc v podobe disciplinárnych podstát a sankcií z neschváleného etického kódexu do zákona za ministra Čarnogurského t.j. z roviny prevenčnej do roviny sankčnej a sudcovia sa veľmi bránili.

Samospráva sa odvíja od najvyššieho v tomto prípade ústavného orgánu sudcovskej legitimity, ktorý ma v slovenských reáliách pochybnú povesť. Prišiel totiž neskoro. Politici sa nevzdali a ani nevzdávajú svojho zasahovania a ovplyvňovania moci súdnej. Samospráva v súdnej moci sa týka najmä správy sudcovských vecí vlastnými orgánmi (sudcovskú samosprávu) a slobodné vytváranie sudcovských združení. Novelou ústavy 90/2001 Z.z. bol kreovaný najvyšší ústavný orgán sudcovskej legitimity – Súdna rada SR. Jej postavenie na slovenskej justičnej scéne je veľmi pochybné. Spolu zo vznikom súdnej rady vznikli aj sudcovské rady na jednotlivých súdoch, ktoré sú taktiež výrazom sudcovskej samosprávy. V komparácii s minulosťou sa samospráva neposunula tým správnym smerom s ohľadom na európske modely sudcovskej samosprávy.

V prípade najvyšší sudcovských rád sme niekde na úrovni Rumunska, Bulharska či Talianska (viď prípady Smilov a Iancu), kde vnímajú sudcov ako pánsku obdobu kurtizán. Kreácia členov Súdnej rady SR je skúškou ich citlivosti na inkompatibilitu funkcie, vďaka Bohu za legislatívnu iniciatívu z dielne MS SR, ktoré vo vládnom návrhu novely zákona č. 182/2002 Z.z. o Súdnej rade v v čl. I. ods. 1 zakotvuje nasledovné „V § 3 ods. 5 sa za slová „nezlučiteľná s funkciou“ vkladajú slová „predsedu súdu a podpredsedu súdu, okrem predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“.

Slobodné vytváranie sudcovských združení vychádza z už spomínanej Európskej charty sudcu a v slovenských podmienkach je súčasťou ústavou garantovaného združovacieho práva, ktoré môžu sudcovia realizovať bez obmedzenia. V rámci združovacieho práva sudcov na Slovensku ho realizujú tri združenia, čo už samo o sebe vypovedá o mnohom. Ich podstatou je reflektovať potreby sudcov ako aj stav v justícii. Jednotný sudcovský solidárny stav je dôležitý pre management v sudcovských postoch, je reflexiou vnútorného stavu v justícii. Jeho úlohou je garantovať sudcom ako aj jednotlivému sudcovi v prípade svojvôle managementu justície podporu, právne zastúpenie, či zorganizovať verejnosť pri výskyte negatívnych javov v justícii. Zároveň je aj akýmsi ukazovateľom stavu v justícii pre verejnosť. Je to občianska poistka sudcov proti zneužitiu ich vlastnej moci proti nim. Znie to ako zložitá komplikácia a veta, ale je to presne tak, veď súdna moc je mocou aj so všetkými negatívami.

Verejnosť justície je na Slovensku veľmi málo diskutovaný a dosiaľ málo realizovaný problém. Publicita justície je komplexom rôznych nástrojov na kontrolu zo strany verejnosti vnútorného diania v justícii. Vzhľadom na historicko-právne okolnosti bola publicita justície v tých prostriedkoch, ktoré obsahuje u nás právnou tradíciou (publikácia judikatúry na súkromnej báze a.i.). Nešťastné obdobie izolacionizmu, sociálneho inžinierstva vyvrátilo túto črtu právneho vedomia z prirodzenosti ľudí. Pritom za dôb Rakúsko-Uhorska sa u nás vydávali súkromne zbierky súdnych rozhodnutí ako jedna z častí verejnosti justície. Neskoršie prvorepublikové Československo na túto tradíciu nadviazalo a prejavilo sa to aj na dôvere justície ako celku.

Až neskorší prevrat dopomohol k demontáži tejto zložky nezávislosti a právne korene európskych hodnôt padli za obeť Víťaznému februáru. Verejnosť justície znamená publicitu súdnych rozhodnutí v plnom rozsahu (niektoré po nutnej anonymizácii) ako aj disciplinárnych podaní a rozhodnutí, komunikáciu s verejnosťou, účasť v diskusiách, tvorbe odôvodnení priamo v súdnej sieni, či zrozumiteľnosť súdnych rozhodnutí.

„Demokratická justícia podľa nášho názoru musí byť schopná komunikácie s verejnosťou nielen na úrovni pojednávacích miestností. Uzavretá justícia stiahnutá do ulity totiž veľmi rýchlo môže stratiť kontakt s realitou. Nakoniec vystúpenia sudcov v médiách nie sú zďaleka zrozumiteľné bežným občanom. Je mimoriadne dôležité, pokiaľ nemá justícia podliehať svojvôli a nevôli politickej reprezentácie, aby získala oporu verejnosti ako takej, ktorá bude vnímať súdy sudcov nie len prostredníctvom škandalizujúcich TV šotov, kde pred kameru postavený sudca je ťažko schopný obhájiť vlastnú dôstojnosť alebo prostredníctvom neustále kolujúcich svedectvách o pomalosti justície a nevymáhateľnosti práva, ale prostredníctvom kvalitných a zrozumiteľných výstupov sudcov v politických a spoločenských debatách a akciách „otvorené dvere“, v kvalitných prezentačných materiáloch, prehľadných orientačných tabuliach v súdnych budovách, ľudsky jednajúceho personálu súdov, hodnotných a zreteľných výstupoch (rozsudky, uznesenia, výzvy) atd. Dobre fungujúca a komunikujúca justícia je najvyššou zárukou stability spoločnosti.“ (Jirsa, J. – Vávra, L. – Janek, K. – Meduna, P.: Klíč k soudní síni – příručka pro začínajíci soudce a advokáty. LexisNexis CZ. Praha, 2007, s. 64)

Preto je možné len vítať legislatívnu iniciatívu, ktorá povinne zakotvuje publicitu rozhodnutí Súdnej rady SR a jej zasadnutí v horeuvedenej novele nasledovne: V § 6 ods. 6 sa na konci pripájajú tieto vety: „Každé uznesenie súdnej rady musí byť odôvodnené. Súdna rada je povinná odôvodňovať svoje uznesenia tak, aby boli presvedčivé. Písomné vyhotovenie uznesenia súdnej rady týkajúce sa práv a právom chránených záujmov sudcu obsahuje odôvodnenie, v ktorom súdna rada musí vysvetliť, akými úvahami sa riadila a ako vec právne posúdila.“ V § 6 ods. 9 sa za slová „jedno vyhotovenie uznesenia súdnej rady“ vkladajú slová „obsahujúce odôvodnenie“. V § 6 sa za odsek 9 vkladá nový odsek 10, ktorý znie: „(10) Z každého zasadnutia súdnej rady sa vyhotovuje zvukový záznam a zápisnica, z ktorej musí byť okrem účasti, programu zasadnutia súdnej rady a obsahu prijatých uznesení zrejmý aj obsah, priebeh rokovania a výsledok hlasovania o jednotlivých bodoch programu zasadnutia súdnej rady.“

Je potrebné dodať, že slovenská justícia nadviazala na historicko-právnu skutočnosť vyhotovovania rozsudkov podľa francúzskeho štýlu. Minulé štátne zriadenie neumožňovalo súkromnú iniciatívu vydávania zbierok rozhodnutí, naopak, liplo na centralistickom printe týchto vydaní t.j. obmedzovalo reflexiu na vývoj súdnej judikatúry a cenzurovalo „správne rozhodnutia“ od tých nesprávnych resp. politicky nevhodné, nekorektné rozhodnutia boli vylúčené z uverejnenia. V našom prostredí sa vyskytuje aj prežitok centralistického vzdelávania zavedeného v socializme a uskutočňovaného jedine sudcami justičnej akadémie. Ján Svák to charakterizuje takto „Vonkajším prejavom tejto profesionálnej uzavretosti sudcovského stavu je vznik osobitných sudcovských akadémií, ktoré dokonca aj verejne prezentujú účelovosť ďalšieho vzdelávania sudcov, kde cieľom je aby sudcov vzdelávali sudcovia. Takéto umelé uzatvorenie sudcovského stavu vytvára izoláciu sudcov nielen od právnej teórie ale aj od právnej praxe reprezentovanej právnickými profesiami pôsobiacimi v súkromnej sfére. Táto situácia môže priamo ohrozovať samotnú legitimitu sudcov, ktorej zdrojom má byť čo možno najvyššia odborná úroveň a môže viesť k „balkanizácii justičných profesií“ a ich osobitnému vnímaniu spoločenských reálií vo vzťahu k pojmu spravodlivosti.“(Svák, J.: Súdna moc a moc sudcov na Slovensku. Inauguračná prednáška)

Je právom a povinnosťou demokratickej spoločnosti dbať na to, aby bola verejnosť konania uplatňovaná extenzívne. A sudcovia sú to za 20 rokov nedokončenej transformácie tej najdôležitejšej sféry života verejnosti dlžní. Dnes počas moderných technológií prenosu veľkých objemov dát a vysokorýchlostného internetu, kde nie je jeho prevádzka veľmi nákladná, je ideálnym prostriedkom na takéto splnenie tejto dlžoby.