Korupcia: Potrebuje Slovensko svojho Giovanniho Falconeho?

Na Slovensku v súčasnosti niet väčšieho problému akým je korupcia a s ňou spojený klientelizmus. Pozostatky minulosti, kedy korupcia bola národným folklórom, keďže sa jednalo o ekonomiku nedostatku, sa nám dnes vrátila ako bumerang s ešte väčšou intenzitou pri nezvládnutej transformácii a zostala opäť národným folklórom. Definovať korupciu je veľmi obtiažne vzhľadom na to, že sa jedná o hlboký, dynamický a rozšírený fenomén doby. V prípade hodnotenia korupcie na Slovensku organizáciou Transparency International sa stala korupcia verejným nepriateľom č. 1. Jedna z mnohých definícií korupcie je uvedená nasledovne „korupcia je konanie motivované snahou po zisku korumpovanej osoby, ktorá porušuje právnu normu tým, že poskytuje odmenu korumpujúcej osobe či skupine výhody akéhokoľvek druhu a môže tým poškodiť i tretie osoby na protiprávne výmennom obchode priamo nezúčastnených.“ ( David, V. – Nett, A.: Korupce v právu medzinárodním, evropském a českém. C.H.Beck. Praha, 2007, s. 27)

Slovenská republika za čias druhej Dzurindovej vlády počas ministrovania JUDr. Lipšica prijala v regióne netradične relatívne precíznu úpravu korupcie na rozdiel od napr. Českej republiky, ktorá necharakterizuje korupciu priamo, ale len rôzne korupčné konanie.

Zákon č. 300/2005 Z.z trestný zákon v aktuálnom znení v ôsmej hlave treťom dieli nazvanom korupcia charakterizuje prijímanie úplatku, nepriamu korupciu i podplácanie a čiastočne vzťahujúc sa aj na korumpovanie zahraničných činiteľov. Táto právna úprava má však háčik, a to veľmi podstatný. Upravená je v nej aj trestnosť osoby poskytujúcej úplatok či korumpujúcej inak povedané tzv. obojstranná trestnosť. Domnievam sa, že v našich podmienkach, kde obyvateľstvo trpí viac než len chabými príjmami a vysokou ekonomickou nerovnosťou, tak trestnosť osoby, ktorá nemá na výber aby sa dostala k svojmu právu, či službe, ktorá jej zo zákona patrí, inak ako úplatkom, je zámer, ktorý spôsobuje to, že tí čo sú naozaj úplatní sú ešte viacej chránení, keďže takto nie je možné ochrániť tzv. whistleblowers, pretože aj oni sú trestne zodpovední i keď mnohokrát nemajú na výber, aby ochránili omnoho väčšie hodnoty, ako podľahnúť a poskytnúť úplatok.

Naša slovenská justícia nie je nijakou výnimkou. Pokiaľ by som chcel byť trefný, zaradil by som sem aj slávne diskriminačné žaloby sudcov. Nemá žiadny zmysel rozpisovať sa o teórii, skôr si zhrňme slovenskú prax. Začnime pozitívami - prvý výskum korupcie na vlastnom súde urobila sudkyňa Dubovcová za čo bol na ňu podaný disciplinárny návrh a tým v justícii pozitívny trend skončil. Keďže justícia znamená aj advokátov tak si pripomeňme príklad advokátky Mešencovej – upozornila na prípad korupcie advokáta, podľa vyjadrenia terajšieho predsedu komory dotyčný pán už advokátom nie je. A advokátka Mešencová? Tragédia človeka – vtedy následne po oznámení disciplinárne stíhaná.

Teraz však tá odvrátená strana, aspoň tá o ktorej vieme. Z justičného stavu je to sudca Škultéty obvinený a aj odsúdený za prijímanie úplatku – sadzba 2 roky podmienečne!!! Iný prípad okrem tohto, ktorý skončil súdnym rozhodnutím na Slovensku nemáme. Spomínam si však, že televízia Markíza ako jediná odvysielala krátku reportáž zo záveru disciplinárneho konania so sudkyňou, ktorej záverečné slová zneli „vylučujete ma, pretože ja nemám autá, chaty, domy ako vy“. Nakoniec bol tejto sudkyni udelený najvyšší disciplinárny trest v podobe vyzlečenia z talára, ale jej záverečné slová z tejto reportáže mi znejú v hlave dodnes. Pri advokátoch je situácia iná, no o nič lichotivejšia. Napríklad v prípade Nigut sa objavil súvis s organizovanou kriminalitou obhajkyne.

Realita však nekončí. Prokuratúra taktiež nie je výnimkou, ktorá v tomto roku taktiež ukázala svoju temnú tvár. V tomto smere je ilustratívna kauza šéfa považsko-bystrickej okresnej prokuratúry. Problémom však je, že v rámci justície sa jedná o osoby znalé práva, takže zbieranie dôkazov aj pomocou spravodajskej činnosti je veľmi náročné. Pokiaľ niektorý zo sudcov či advokátov poukáže na korupciu, je disciplinárne stíhaný (viď advokátka Mešencová). Je to tabu téma v rámci stavu a ostáva skôr verejným tajomstvom. Slovensko ale prišlo do špecifického stavu, kedy je nutné podplatiť sudcu za to, aby rozhodol vôbec podľa zákona. Pokiaľ sa ešte spojí sudca, prokurátor a vyšetrovateľ máme organizovanú skupinu ako učebnicový príklad začarovaného kruhu.

Čudujete sa, že toto všetko sme prežili ako spoločnosť a naši sudcovia s nami? Že dnes to znie ako vzdialená minulosť divokého „východu“, ale predsa sme týmto prešli a nakoniec dopustili na štyri roky návrat dua, ktoré za týmto stálo – povestné „Mečiar to je život“. Ale sami sudcovia tomu nedokázali zabrániť, pretože zákonodarný zbor im vtedy ešte sťažoval prácu. Aby sme nezabudli kto o čom rozhodoval, slovami generálneho prokurátora Dobroslava Trnku: "Od roku 1989 a potom aj po vzniku Slovenskej republiky sa vytvárala legislatíva, ktorá umožňovala holandské dražby, nekontrolovateľnú privatizáciu, ktorá umožňovala krach bankových domov, na to tu však bol parlament. Zoberte si kto za čo hlasoval..." Ak to takto pôjde ďalej, položme si otázku: Potrebuje aj Slovensko svojho Giovanniho Falconeho?