Advokácia a etika

V dnešnej dobe sa mnoho píše a hovorí o sudcoch a justícii, no najmä o ich výkone a etike. Málokomu však napadne, že justícia nie je len o sudcoch, justícia je o tom, čo sme sa kedysi učili v škole – je to trojčlenka sudca, prokurátor a advokát. A práve advokácii sa budem venovať. V súčasnosti nie je situácia pre advokátov vôbec ľahká. Boli vyhnaní na trh a tam sa hrá rýchlo a tvrdo, nie to si ešte pridávať prekážky v podobe deontológie. Veď si to len zhrňme v tom našom slobodnom povolaní – študent umorený zo štátnic, sa tri roky plahočí ako koncipient, kde viac ako svoje skúsenosti a erudíciu, potrebuje dobre podduplované topánky a je šťastný, pokiaľ sa mu dostane aspoň nejaký plat, ak sa tá almužna dá tak vôbec nazvať (to je ten šťastnejší prípad, pokiaľ ešte nemusí platiť advokátovi, aby ho prijal za koncipienta, čo sa deje mimo Bratislavy bežne). Určite si však spomenieme na obraz vedúceho advokátskej kancelárie dr. Fauknera stvárneného brilantným Vlastou Burianom ako v prvej replike lamtentuje: „Ducháček to zařidí, Ducháček všetko zařídí, Ducháček musí všetko dělat, nikto mi nepomúže. Samej platební rozkaz, samá exekuce...“ Následne na to pred senátom komory je skúšaný a ak uspeje, tak aj hľa, máme tu advokáta. Je to ale skutočne tak?

Advokát sa v profesnom biznise na začiatku stretáva s tým, čo sa na fakulte nikde neučí – účty, príspevok komore, poistenie, nájom, plat asistentke, ak sa nájde, za softvér a.i., a ak aj zostane, tak skromný plat pre seba a to naokolo je všade konkurencia! Načo potom je etika? Veď peniaze etiku nemajú, buď sú alebo nie. Nehovoriac o tom, ak sa aj stane, že si zachová ťažko budovanú integritu, je viac v depresii, ako šťastný z pomoci blížnym – v tomto štáte vidí, že nie je možné vymôcť a uplatniť právo, v kleptokracii a degenerovanom systéme si ilúzie o spravodlivosti naozaj žiadne robiť nemôže. Bez kontaktov sa nedá ani spravodlivosti pomôcť. A následne nie je potom ani možnosť, aby advokát sám nekonal tak, ako ho k tomu nútia, a výsledok – nespokojní klienti, úplatky sudcom, zamestnávanie rodinných členov iných kolegov či svojich, miesto transparentného výberu najlepších, úplná uzavretosť. A v tejto otupenosti potom na svojom konaní nevidí žiadne chyby. A pokiaľ ostali ešte niekde tí, pre ktorých ich profesia nie je len honbou za ziskom, ale aj službou klientovi, tých zvyčajne dorazí správanie komory, ktorú zaujímajú viac veľké advokátske kancelárie a povinné poplatky, než spríjemňovanie a napomáhanie každodennému výkonu profesie pre všetkých členov.

Nezabudnime však, že ako sudcovia, tak aj advokáti, sú odrazom našej spoločnosti. Keď bude spoločenská objednávka na etického advokáta, určite ho nájdeme, zatiaľ však očakávame schopného advokáta – niekedy schopného všetkého. Ako sa traduje v profesii – „pokiaľ máte dobrého advokáta, máme najlepší právny systém na svete“.

Nie je to však až také zlé (cynici by ma doplnili, že je to ešte horšie), nájdu sa predsa aj advokáti, ktorí obetujú výkon svojej profesie pre klienta, venujú sa koncipientovi a ešte aj uvádzajú študentov ako asistentov do tajov výkonu profesie. Hneď si však vyjasnime, že ich majetkové pomery nenájdeme medzi Top 50 slovenskej ekonomickej triedy a self-mademanizmu veľa nepobrali. Sú potichu, skromní, nepočuť o nich, ale pomáhajú robiť tento svet lepším a to aj na svoj úkor.

Každá profesia má svojho patróna a v prípade advokátov je to sv. Ivo z Helóry – advokát chudobných, ktorý je zobrazený so zákonníkom v ruke a okolo neho chudobní klienti pýtajúci o radu (ČAK udeľuje sošky Iva pri súťaži právnická firma roku!). Dnes však nájdeme skôr chudobného advokáta. Nehovoriac, že o profesijnej kurtoázii si kolegovia márne spomenú, že aj to snáď existuje, i keď to nepochybne s istotou patrí k profesii – v súdnej sieni si ideme po krku, mimo nej sme predsa kolegovia.

Akokoľvek však je advokácia zatracovaná a taktiež obdivovaná, priniesla ľudskej spoločnosti mnoho dobrého. Veď si len spomeňme toľko tých slávnych literátov zo svetovej, či slovenskej literárnej tvorby pochádzalo z radov advokácie – Zola a jeho slávne J‘accusse, Cicero a jeho Súdne reči, Balzac a jeho dielo a mnoho ďalších, či v slovenskej tvorbe Janko Jesenský, P.O. Hviezdoslav, Hurban, či v súčasnosti tvoriaci Anton Blaha. To všetko sú zástupcovia tohto kedysi uctievaného a noblesného povolania.

Faktom však ostáva, že slobodná a súkromná advokácia je v našom biednom štáte nezastupiteľná. Etika jej výkonu sa však dostáva čoraz častejšie pod paľbu. Najviac to vidieť pri procesoch s organizovaným zločinom, obhajobou vrahov, násilníkov, či pedofilov. Verejnosť pobúrená, že ako ho vôbec môže ten pán v obleku zastupovať? Jednoducho, je to jeho povinnosť. Je garanciou spravodlivého procesu, rovnosti pred zákonom, ako aj rovnosti použitých zbraní pri procese, t.j. či polícia nevyrobila dôkazy, či prokurátor nezamlčal svedkov alebo či konali v medziach zákona a svojich oprávnení priznaným im zákonom. A predsa stará zásada rímskeho práva hovorí, že radšej pustím na slobodu desať zločincov ako odsúdim jedného nevinného. Karel Čapek nám dodáva v jednej zo svojich Povídek z malé kapsy ako Boh pri súdnom procese hovorí obžalovanému: „Ja, viem, ja jediný viem, prečo si to spravil a vidím do teba a tvojej duše hlbšie, než tí čo ťa súdia.“ A keďže klient má advokátovi povedať pravdu, aby bola možná účinná obhajoba aj toto nám napovedá prečo je jeho profesia tak dôležitá. Ešte sa však stáva, že nebojuje len s prokurátorom, ale aj so sudcom samým! A etika, spočíva v obrane klientových práv, v dozorovaní nad ich zachovávaním, v kontrole zákonnosti postupu tak, ako by sa jednalo o neho samého či jeho blízkych. Nehovoriac, že klient, ktorému nie je pomoci si po procese zapamätá obhajcovu reč, profesionalitu a vystupovanie pri procese ako to jediné, kedy zaňho aspoň niekto bojoval.

Je zvláštne, že verejnosť nikdy nehovorí o advokátoch s úctou, ale vždy pretriasa ich domnelé etické správanie a pod rúškom vlastné obohacovanie sa na úkor druhých. Faktom však ostáva, že tento obraz je značne pokrivený. Advokáti mnohokrát už nedokážu klientom pomôcť v stave akom sa ich vec nachádza. Verejnosť má právne vedomie mizerné, spolieha sa na náhodu, či vis maior pri urovnávaní sporov. Pravdou však je, že aj v advokácii sa nájdu tí, ktorí zlyhali či nikdy ju nemali vykonávať. Taliansky sociológ Pino Arlechcci povedal, že dnes môžeme byť veľký taliansky či americký mafián veľmi úspešným advokátom. Naznačuje nám, že aj advokácia opúšťa princípy deontológie, prikláňa sa ku komercionalizmu, ale čo je horšie pripúšťa aj spätosť s kriminalitou. Traduje sa, že advokát pesimista sa bojí, keď kriminalita klesá. A etika, kde? Opäť len zisk, maximalizácia zisku. A čudujeme sa? Pýtame sa ho aký je v súkromí? Ako sa správa k svojmu personálu, či ako sa správa k personálu na súde? Nie sme my vôbec rovnakí? Nie je len odrazom nás, našej spoločnosti? Je. Veď je s ňou spätý, keďže rieši naše problémy, je nútený mať radosť zo starosti iných, aby zabudol na vlastné. Predsa však očakávame, že aspoň v tej časti spoločnosti, v ktorej pretrvala aspoň aká taká úcta, slušnosť a zrnko spravodlivosti bude taký aj náš advokát. Prečo? Aby sa mohol pozrieť na spoločnosť kritickým okom a byť alter ego pri tom nekonečnom procese demokratizácie nášho slovenského kocúrkova. Nie je to však len našou požiadavkou a vizitkou vyspelosti spoločnosti, robí to aj pre seba. Preto aby sa sám na seba mohol pozrieť v zrkadle. Aby tam kdesi v diaľke v jeho očiach, stála zašlá sláva jeho profesie. Aby vedel, že je tu od nepamäti a má chrániť dobrých, slušných a spravodlivých a pomôcť v ceste tej pani spravodlivosti keď už je teda slepá.

Ak ste čakali vyjadrenia imperatívov, poučovania a kritiky stavu, ostanete sklamaní. Cieľom tohto článku nie je prikazovať a poučovať, to tu už bolo a nikam to neviedlo. Ak ste však našli zamyslenie nad jeho vetami či nastolenými i nevypovedanými otázkami, potešil som sa. Ak Vás to motivuje robiť svet lepším v nadchádzajúcom úsvite nového dňa, jeho napísanie nebolo zbytočné. K jeho koncu si však neodpustím humor, keďže láme ľady a robí život ľahším. Advokát počas procesu zakončuje svoju plamennú záverečnú reč slovami: „A žiadam pre svojho klienta spravodlivosť.“ Na to mu predseda senátu odpovedá: „Ale pán kolega, uvedomte si kde ste.“