Zjednoduším.
Všetkým osobám so získaným právnickým vzdelaním muselo byť jasné, že predmetný zákon je nesúladný s ústavou.
Čo bolo podstatné, podľa mojej mienky, bol čas, kedy padne verdikt ÚS.
Čas sú peniaze
ÚS rozhodol v ČASE, v akom rozhodol.
Diaľnice vs. záhradkári
Imrich Vozár | 07. 02. 2011 | komentárov: 15
V mimoriadne sledovanom a diskutovanom prípade rozhodovania Ústavného súdu SR o súlade zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá s Ústavou SR (Pl. ÚS 19/09) rozhodol Ústavný súd SR v prospech navrhovateľov a vyhlásil niektoré časti tohto zákona za protiústavné.
Vzhľadom k tomu, že zatiaľ nebol zverejnený celý nález ale len krátke tlačové komuniké s výrokom a stručným odôvodnením (možné nájsť tu), nie je veľmi možné hodnotiť celkovú kvalitu tohto mimoriadne dôležitého nálezu (vrátane argumentov uvedených v disentoch troch ústavných sudcov, ktorí mali odlišný názor než väčšina z pléna). Preto sa obmedzím len na niekoľko zaujímavých citácií z tlačového komuniké. Následne si dovolím uviesť niekoľko postrehov, ktoré s týmto nálezom bezpochyby súvisia.
Najprv však citácie, ktoré ma v komuniké zaujali (bez komentára):
„Napadnuté ustanovenia procesne v režime stavebného konania dočasne quasi-legalizujú stavbu, ktorá by bola inak považovaná za neoprávnenú tým, že umožňujú výstavbu fakticky neodstrániteľnej stavby na cudzom pozemku bez akéhokoľvek hmotnoprávneho titulu stavebníka k pozemku, a bez súhlasu vlastníka pozemku. Zákonodarca síce neodstránil podmienku hmotnoprávneho titulu, jeho preukázanie však odložil až k okamihu kolaudácie, prípadne aj na neskôr. Tým však okrem iných negatív, fakticky redukoval vyvlastňovacie konanie na konanie o výške náhrady za vyvlastnenie pozemku. Ústava však dovoľuje vyvlastniť len na základe zákona, nie zákonom, a vo verejnom záujme.“
„Napadnuté ustanovenia v kontexte s celým obsahom zákona č. 669/2007 Z. z. zamieňajú poradie a účel (podstatu) stavebného a vyvlastňovacieho konania. Vytvárajú klamlivý dojem, že možno stavať na cudzom pozemku, keďže neskôr bude pozemok predsa len vyvlastnený. Z právneho poriadku však vyplýva, že to vôbec nie je také jednoznačné. Naopak, vyvlastňovacie konanie sa nemusí skončiť vyvlastnením nehnuteľnosti, ale aj zamietnutím návrhu na vyvlastnenie. To však v posudzovanom prípade spôsobilo zložitú právnu situáciu. Problémom napadnutých ustanovení je skutočnosť, že k formálnemu vyvlastňovaniu alebo odkúpeniu nehnuteľností nedošlo pred začatím stavebných prác, a teda sa stavia na pozemkoch cudzích, ešte nevyvlastnených. Môže tak dochádzať k tzv. vyvlastneniu de-facto, čo nie je zlučiteľné s ústavou, ani s dohovorom. Stavebný úrad - Ministerstvo dopravy pôšt a telekomunikácii Slovenskej republiky už vydaním stavebného povolenia de-facto vyvlastňuje nehnuteľnosť, a krajský stavebný úrad vo vyvlastňovacom konaní už len určuje výšku náhrady.“
„Verejný záujem, ktorý je predmetom posudzovania v rámci vyvlastňovacieho konania, je podľa aktuálnej koncepcie vyvlastnenia predmetom správnej úvahy a zisťuje sa v priebehu konania na základe zvažovania najrôznejších partikulárnych záujmov, po zvážení všetkých rozporov a pripomienok. Z odôvodnenia rozhodnutia, ktorého podstatou je otázka existencie verejného záujmu, potom musí jednoznačne vyplynúť, prečo verejný záujem prevážil nad inými, či už súkromnými, alebo aj verejnými záujmami. Verejný záujem je predmetom dokazovania v rámci rozhodovania o určitej otázke napr. vyvlastnení, a nemožno ho vopred a priori ustanoviť. Z tohto dôvodu spadá zisťovanie verejného záujmu zásadne do právomoci moci výkonnej a nie zákonodarnej.“
„Vzhľadom na skutočnosť, že zákon fakticky determinuje pozitívny výsledok vyvlastňovacieho konania pre stavebníka, vytvára neakceptovateľný tlak na krajské stavebné úrady smerujúci k jednému výsledku prípadného vyvlastňovacieho konania. To narúša deľbu moci medzi zákonodarnou mocou na jednej strane a výkonnou a súdnou mocou na strane druhej. V otázkach vyvlastnenia je zmyslom deľby moci individuálna ochrana vlastníka. Zákonodarca všeobecne určí vyvlastňovacie dôvody vo verejnom záujme, ktoré sa konkretizujú a preukazujú v individuálnom konaní pred orgánmi štátnej správy s možnosťou následnej súdnej ochrany. Ak zákonodarca všeobecne určí, že pozemky ku konkrétnym diaľniciam budú fakticky vyvlastnené už pred prebehnutím vyvlastňovacieho konania a tým vlastne determinuje výsledok takýchto vyvlastňovacích konaní, vylučuje tým právnu ochranu vlastníkov pozemkov.“
Nepochybne bude zaujímavé sledovať, akým spôsobom a či vôbec dôjde k náhrade škody, ktorá vznikla v súvislosti so zásahom do vlastníckeho práva na základe neústavných ustanovení zákona, ktoré zásah umožňovali. Zákon, podľa ktorého by sa malo v tejto súvislosti postupovať bude zrejme zákon č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v zmysle ktorého štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. V zmysle zákona sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Zákon umožňuje i vyplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Pre mňa bude zaujímavé najmä to, aké skutočnosti budú ako škoda uznané. Bude to napr. skutočnosť, že poľnohospodársky pozemok, patriaci súkromnému vlastníkovi, na ktorom bola umiestnená a postavená stavba diaľnice podľa neústavných ustanovení uvedeného zákona, už naďalej nemohol slúžiť ako poľnohospodársky pozemok a teda tento ušlý zisk z neuskutočneného hospodárenia na pozemku je spôsobená škoda? Čo v prípade, ak stavba diaľnice zabraňuje k prístupe na iný poľnohospodársky pozemok, ktorý vlastní iný vlastník? Bude ako škoda uznaná aj skutočnosť, že dotknutý pozemok výstavbou diaľnice stratil na hodnote a stal sa nepredajný a nevyužiteľný na iné účely? Čo v prípade, ak následne dôjde/už došlo k vyvlastneniu?
Bez konkrétneho prípadu je asi ťažké na tieto (a podobné) otázky odpovedať, avšak o to viac ma bude zaujímať, akým smerom sa odškodňovanie dotknutých vlastníkov bude uberať.
A ešte postreh z iného konca:
Napriek tomu, že ústavný súd nálezom prehlásil niektoré ustanovenia zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá za protiústavné, ostatné ustanovenia zákona dotknuté nie sú a naďalej platia. V týchto konaniach sa tak naďalej budú uplatňovať niektoré významné odchýlky od režimu ustanoveného správnym poriadkom. Je otázne, či ich uplatňovaním je možné naplniť základné zásady správneho konania. Naďalej totiž platí, že
Riešenie načrtnutých otázok je teraz najmä na kompetentných orgánoch štátu. V rukách parlamentu (a asi aj vlády) je teraz otázka spôsobu uvedenia zákona do súladu s ústavou (resp. rozhodnutia o tom, že zákon sa meniť nebude, čím protiústavné ustanovenia stratia platnosť po uplynutí šiestich mesiacov) a príp. zmena iných „problematických“ ustanovení zákona, ktoré napadnuté neboli. V rukách Ministerstva dopravy SR je zase riešenie odškodňovania poškodených subjektov.
Najprv však citácie, ktoré ma v komuniké zaujali (bez komentára):
„Napadnuté ustanovenia procesne v režime stavebného konania dočasne quasi-legalizujú stavbu, ktorá by bola inak považovaná za neoprávnenú tým, že umožňujú výstavbu fakticky neodstrániteľnej stavby na cudzom pozemku bez akéhokoľvek hmotnoprávneho titulu stavebníka k pozemku, a bez súhlasu vlastníka pozemku. Zákonodarca síce neodstránil podmienku hmotnoprávneho titulu, jeho preukázanie však odložil až k okamihu kolaudácie, prípadne aj na neskôr. Tým však okrem iných negatív, fakticky redukoval vyvlastňovacie konanie na konanie o výške náhrady za vyvlastnenie pozemku. Ústava však dovoľuje vyvlastniť len na základe zákona, nie zákonom, a vo verejnom záujme.“
„Napadnuté ustanovenia v kontexte s celým obsahom zákona č. 669/2007 Z. z. zamieňajú poradie a účel (podstatu) stavebného a vyvlastňovacieho konania. Vytvárajú klamlivý dojem, že možno stavať na cudzom pozemku, keďže neskôr bude pozemok predsa len vyvlastnený. Z právneho poriadku však vyplýva, že to vôbec nie je také jednoznačné. Naopak, vyvlastňovacie konanie sa nemusí skončiť vyvlastnením nehnuteľnosti, ale aj zamietnutím návrhu na vyvlastnenie. To však v posudzovanom prípade spôsobilo zložitú právnu situáciu. Problémom napadnutých ustanovení je skutočnosť, že k formálnemu vyvlastňovaniu alebo odkúpeniu nehnuteľností nedošlo pred začatím stavebných prác, a teda sa stavia na pozemkoch cudzích, ešte nevyvlastnených. Môže tak dochádzať k tzv. vyvlastneniu de-facto, čo nie je zlučiteľné s ústavou, ani s dohovorom. Stavebný úrad - Ministerstvo dopravy pôšt a telekomunikácii Slovenskej republiky už vydaním stavebného povolenia de-facto vyvlastňuje nehnuteľnosť, a krajský stavebný úrad vo vyvlastňovacom konaní už len určuje výšku náhrady.“
„Verejný záujem, ktorý je predmetom posudzovania v rámci vyvlastňovacieho konania, je podľa aktuálnej koncepcie vyvlastnenia predmetom správnej úvahy a zisťuje sa v priebehu konania na základe zvažovania najrôznejších partikulárnych záujmov, po zvážení všetkých rozporov a pripomienok. Z odôvodnenia rozhodnutia, ktorého podstatou je otázka existencie verejného záujmu, potom musí jednoznačne vyplynúť, prečo verejný záujem prevážil nad inými, či už súkromnými, alebo aj verejnými záujmami. Verejný záujem je predmetom dokazovania v rámci rozhodovania o určitej otázke napr. vyvlastnení, a nemožno ho vopred a priori ustanoviť. Z tohto dôvodu spadá zisťovanie verejného záujmu zásadne do právomoci moci výkonnej a nie zákonodarnej.“
„Vzhľadom na skutočnosť, že zákon fakticky determinuje pozitívny výsledok vyvlastňovacieho konania pre stavebníka, vytvára neakceptovateľný tlak na krajské stavebné úrady smerujúci k jednému výsledku prípadného vyvlastňovacieho konania. To narúša deľbu moci medzi zákonodarnou mocou na jednej strane a výkonnou a súdnou mocou na strane druhej. V otázkach vyvlastnenia je zmyslom deľby moci individuálna ochrana vlastníka. Zákonodarca všeobecne určí vyvlastňovacie dôvody vo verejnom záujme, ktoré sa konkretizujú a preukazujú v individuálnom konaní pred orgánmi štátnej správy s možnosťou následnej súdnej ochrany. Ak zákonodarca všeobecne určí, že pozemky ku konkrétnym diaľniciam budú fakticky vyvlastnené už pred prebehnutím vyvlastňovacieho konania a tým vlastne determinuje výsledok takýchto vyvlastňovacích konaní, vylučuje tým právnu ochranu vlastníkov pozemkov.“
Nepochybne bude zaujímavé sledovať, akým spôsobom a či vôbec dôjde k náhrade škody, ktorá vznikla v súvislosti so zásahom do vlastníckeho práva na základe neústavných ustanovení zákona, ktoré zásah umožňovali. Zákon, podľa ktorého by sa malo v tejto súvislosti postupovať bude zrejme zákon č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v zmysle ktorého štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. V zmysle zákona sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Zákon umožňuje i vyplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Pre mňa bude zaujímavé najmä to, aké skutočnosti budú ako škoda uznané. Bude to napr. skutočnosť, že poľnohospodársky pozemok, patriaci súkromnému vlastníkovi, na ktorom bola umiestnená a postavená stavba diaľnice podľa neústavných ustanovení uvedeného zákona, už naďalej nemohol slúžiť ako poľnohospodársky pozemok a teda tento ušlý zisk z neuskutočneného hospodárenia na pozemku je spôsobená škoda? Čo v prípade, ak stavba diaľnice zabraňuje k prístupe na iný poľnohospodársky pozemok, ktorý vlastní iný vlastník? Bude ako škoda uznaná aj skutočnosť, že dotknutý pozemok výstavbou diaľnice stratil na hodnote a stal sa nepredajný a nevyužiteľný na iné účely? Čo v prípade, ak následne dôjde/už došlo k vyvlastneniu?
Bez konkrétneho prípadu je asi ťažké na tieto (a podobné) otázky odpovedať, avšak o to viac ma bude zaujímať, akým smerom sa odškodňovanie dotknutých vlastníkov bude uberať.
A ešte postreh z iného konca:
Napriek tomu, že ústavný súd nálezom prehlásil niektoré ustanovenia zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá za protiústavné, ostatné ustanovenia zákona dotknuté nie sú a naďalej platia. V týchto konaniach sa tak naďalej budú uplatňovať niektoré významné odchýlky od režimu ustanoveného správnym poriadkom. Je otázne, či ich uplatňovaním je možné naplniť základné zásady správneho konania. Naďalej totiž platí, že
- konanie podľa zákona prebieha v zásade v písomnej forme (len výnimočne je možné uskutočniť miestne zisťovanie a ústne pojednávanie) a doručovanie účastníkom konania prebieha takmer bezvýhradne formou verejnej vyhlášky
- procesné lehoty sú porovnaní s „bežným“ správnym konaním výrazne skrátené (napr. na podanie pripomienok účastníkom konania k žiadosti o povolenie je možné určiť lehotu na 7 pracovných dní, ktorá začína plynúť od zverejnenia výzvy na ich podávanie verejnou vyhláškou). Na pripomienky podané po tejto lehote sa neprihliada pričom zmeškanie lehoty nie je možné odpustiť
- lehota na vydanie rozhodnutia v stavebnom a územnom konaní je 30 dní od podania žiadosti
- lehota na podanie odvolania alebo rozkladu je 7 dní
- stavebný úrad nemôže využiť ustanovenia správneho poriadku o možnosti odpustiť zmeškanú lehotu
- stavebný úrad nemôže prerušiť konanie na návrh účastníkov konania
- stavebný úrad nemôže zastaviť konanie z dôvodu, že účastník konania po výzve neodstránil nedostatky svojho podania
- odvolací orgán nemôže vrátiť vec na nové konanie a rozhodnutie, ale musí vec sám rozhodnúť
- stavebný úrad nemôže zastaviť konanie z dôvodu, že žiadosť o stavebné povolenie nemá niektoré požadované náležitosti, resp. že stavebník začal uskutočňovať stavbu predtým ako stavebné povolenie nadobudlo právoplatnosť
Riešenie načrtnutých otázok je teraz najmä na kompetentných orgánoch štátu. V rukách parlamentu (a asi aj vlády) je teraz otázka spôsobu uvedenia zákona do súladu s ústavou (resp. rozhodnutia o tom, že zákon sa meniť nebude, čím protiústavné ustanovenia stratia platnosť po uplynutí šiestich mesiacov) a príp. zmena iných „problematických“ ustanovení zákona, ktoré napadnuté neboli. V rukách Ministerstva dopravy SR je zase riešenie odškodňovania poškodených subjektov.
beáta svediaková | 09. 02. 2011 23:54:14
// Reagovať
Tomáš | 10. 02. 2011 13:33:06
// Reagovať
ono to vôbec nie je také jednoznačné, ako uvádza p. Beata Svediaková, naopak, ide o klasický "hard case". Kľudne mohol ÚS rozhodnúť o tom, že zákon bude v súlade s ústavou. Nechcem vynášať priskoré závery, počkám si na zverejnené rozhodnutie a nie komunikáty, ale určite nešlo o "easy case". Jediný problém celého zákona sa mi zdá narušenie princípu deľby moci - keď zákonodarná moc vo všeobecnosti a dopredu určuje, čo je verejný záujem. Na druhej strane toto tvrdenie je zmierňované aj tým, že ´výstavba cestnej siete je vždy verejným záujmom už prima facie. Neviem si predstaviť, že by stavebný úrad prišiel k záveru, že vyvlastnenie pre účely budovania diaľničnej siete by vo verejnom záujme nebolo.
Rovnako v teste proporcionality by zákon prešiel podľa mňa úplne v pohode za predpokladu, že by NR SR bola schopná reálne preukázať zrýchlenie vyvlastňovacieho konania. Možno aj bola, to tiež z komunikátu nevieme. Ani ESĽP nepoužíva pri vyvlastnení strict scrutiny, takže judikatúra ESĽP nemôže byť nápomocná. Ale treba si počkať na rozhodnutie a potom ho analyzovať. Ale opakujem, skoro všetky spory pred ústavným súdom sú "hard cases".
Rovnako v teste proporcionality by zákon prešiel podľa mňa úplne v pohode za predpokladu, že by NR SR bola schopná reálne preukázať zrýchlenie vyvlastňovacieho konania. Možno aj bola, to tiež z komunikátu nevieme. Ani ESĽP nepoužíva pri vyvlastnení strict scrutiny, takže judikatúra ESĽP nemôže byť nápomocná. Ale treba si počkať na rozhodnutie a potom ho analyzovať. Ale opakujem, skoro všetky spory pred ústavným súdom sú "hard cases".
Juraj Matěje | 10. 02. 2011 17:54:51
// Reagovať
Hmm, po prvé si myslím, že p. Svediaková napísala, že to zjednoduší, nie že to bol ľahký prípad (ale to nič v zlom, len malá korektúra).
Pokiaľ ide o samotný prípad, neviem, či pojmy "hard case" a "easy case" majú nejakú všeobecne uznávanú definíciu určujúcu podmienky, podľa ktorých je možné jednotlivé prípady posudzovať a "nálepkovať", alebo ide iba o synonymá bežných výrazov ako ťažký prípad či ľahký prípad, kedy je toto hodnotenie v zásade subjektívne.
Tak či onak súhlasím s p. Svediakovou a nemyslím si, že ÚS mohol rozhodnúť inak. Naopak nemyslím si, že vylastnenie pre účely budovania cestnej siete je automaticky vo verejnom záujme. Postaviť (v súčasnosti) diaľnicu z Revúcej do Muráňa rozhodne verejný záýujem nie je. Hlavne ale ako povedal ÚS, vyvlastňuje sa na základe zákona, nie zákonom. Na rozhodntie o vyvlastnení je tu orgán, ktorý o tom rozhoduje, nemožno zákonom vyvlastniť vec vopred. Dovolím is poznamenať, že nejde o to, či by to bolo možné, keby to bolo v ústave takto zakotvené, možno že by pán Tomáš obhájil súlad takejto úpravy so základnými právami občanov. Ale v Ústave SR to tak nie je, a preto zákon, ktorý to zavádza, je bez debát protiústavný a naozaj nie je potrebné o ňom špekulovať. Takže podľa mňa, ľahký prípad.
Pokiaľ ide o samotný prípad, neviem, či pojmy "hard case" a "easy case" majú nejakú všeobecne uznávanú definíciu určujúcu podmienky, podľa ktorých je možné jednotlivé prípady posudzovať a "nálepkovať", alebo ide iba o synonymá bežných výrazov ako ťažký prípad či ľahký prípad, kedy je toto hodnotenie v zásade subjektívne.
Tak či onak súhlasím s p. Svediakovou a nemyslím si, že ÚS mohol rozhodnúť inak. Naopak nemyslím si, že vylastnenie pre účely budovania cestnej siete je automaticky vo verejnom záujme. Postaviť (v súčasnosti) diaľnicu z Revúcej do Muráňa rozhodne verejný záýujem nie je. Hlavne ale ako povedal ÚS, vyvlastňuje sa na základe zákona, nie zákonom. Na rozhodntie o vyvlastnení je tu orgán, ktorý o tom rozhoduje, nemožno zákonom vyvlastniť vec vopred. Dovolím is poznamenať, že nejde o to, či by to bolo možné, keby to bolo v ústave takto zakotvené, možno že by pán Tomáš obhájil súlad takejto úpravy so základnými právami občanov. Ale v Ústave SR to tak nie je, a preto zákon, ktorý to zavádza, je bez debát protiústavný a naozaj nie je potrebné o ňom špekulovať. Takže podľa mňa, ľahký prípad.
Tomáš | 10. 02. 2011 20:08:47
// Reagovať
hard case a easy case sú výrazy, ktoré zaviedol R. Dworkin a sú všeobecne známe v konštitucionalistike po celom svete. V skratke ide o to, že "hard case" má dve riešenia, obe sú v súlade s textom ústavy, ale sú vo svojich dôsledkoch úplne rozdielne (klasický prípad - potraty a znenie čl. 15 ústavy). Teda do úvahy sudca berie iné princípy a hodnoty, na ktorých ústava stojí, a len tak prichádza k správnemu riešeniu. Zmienená "one right answer" sudcu Herkulesa u Dworkina bola medzičasom vyvrátená.
Budem Vám oponovať - akákoľvek výstavba cesty a diaľnice je, podľa mňa, vo verejnom záujme (aj cesta Muráň Revúca) pre niekoľko všeobecne známych dôvodov (zvýšenie bezpečnosti - menej úmrtí na cestách, skrátenie cestovania, budovanie infraštruktúry, hospodársky rozvoj atď. tých dôvodov je X). Jednoznačne ide o verejnoprospešnú stavbu.
Formulácia "na základe zákona" a "zákonom" ako uvádzate Vy, podľa môjho názoru neobstojí.Jednak ide o akési umelú diferenciáciu "zákonom" a "na základe zákona", ktorá z hľadiska jazykového výkladu nie je namieste a oba výrazy sú synonymá. Ďalej, zákon o mimoriadnych opatreniach je len lex specialis voči zákonu stavebnému podľa ktorého prebieha vyvlastňovacie konanie, a ktorý je lex generalis a "zákonom na základe ktorého prebieha vyvlastnenie". Teda subsumpcia ústavného súdu, ktorým označil zákon o mimoriadnych opatreniach pod pojem "na základe zákona" sa mi zdá chybná. Predsa ďalej platí stavebný zákon podľa ktorého prebieha vyvlastňovacie konanie s tým, že zákon o mimoriadnych opatreniach ho len modifikuje.
Ďalej uvádzate, že dopredu vyvlastniť nemožno. S tým súhlasím, ale dodávam, že ani podľa zákona o mimoriadnych opatreniach k vyvlastňovaniu nedochádzalo. Stále platí stavebný zákon. Rovnako by bolo zaujímavé si pozrieť štatistiku, že koľko z vyvlastňovacích konaní sa v konečnom dôsledku neskončilo vyvlastnením (dovolím si odhadnúť, že veľmi malé množstvo, ak vôbec).
Tak isto ÚS musel preukázať, že prišlo k intenzívnemu zásahu do práv a slobôd, čím by prelomil rozhodnutie suveréna - ľud, keďže súlad PP s ústavou sa prezumuje. Som zvedavý, na aký dôkaz poukázal ÚS SR.
To sú len niektoré veci z celého radu, ktoré ma momentálne napádajú a ktoré prípad robia oveľa zložitejším ako sa zdá. Zaujímavé budú aj dissenty ústavných sudcov. Preto "hard case"
Budem Vám oponovať - akákoľvek výstavba cesty a diaľnice je, podľa mňa, vo verejnom záujme (aj cesta Muráň Revúca) pre niekoľko všeobecne známych dôvodov (zvýšenie bezpečnosti - menej úmrtí na cestách, skrátenie cestovania, budovanie infraštruktúry, hospodársky rozvoj atď. tých dôvodov je X). Jednoznačne ide o verejnoprospešnú stavbu.
Formulácia "na základe zákona" a "zákonom" ako uvádzate Vy, podľa môjho názoru neobstojí.Jednak ide o akési umelú diferenciáciu "zákonom" a "na základe zákona", ktorá z hľadiska jazykového výkladu nie je namieste a oba výrazy sú synonymá. Ďalej, zákon o mimoriadnych opatreniach je len lex specialis voči zákonu stavebnému podľa ktorého prebieha vyvlastňovacie konanie, a ktorý je lex generalis a "zákonom na základe ktorého prebieha vyvlastnenie". Teda subsumpcia ústavného súdu, ktorým označil zákon o mimoriadnych opatreniach pod pojem "na základe zákona" sa mi zdá chybná. Predsa ďalej platí stavebný zákon podľa ktorého prebieha vyvlastňovacie konanie s tým, že zákon o mimoriadnych opatreniach ho len modifikuje.
Ďalej uvádzate, že dopredu vyvlastniť nemožno. S tým súhlasím, ale dodávam, že ani podľa zákona o mimoriadnych opatreniach k vyvlastňovaniu nedochádzalo. Stále platí stavebný zákon. Rovnako by bolo zaujímavé si pozrieť štatistiku, že koľko z vyvlastňovacích konaní sa v konečnom dôsledku neskončilo vyvlastnením (dovolím si odhadnúť, že veľmi malé množstvo, ak vôbec).
Tak isto ÚS musel preukázať, že prišlo k intenzívnemu zásahu do práv a slobôd, čím by prelomil rozhodnutie suveréna - ľud, keďže súlad PP s ústavou sa prezumuje. Som zvedavý, na aký dôkaz poukázal ÚS SR.
To sú len niektoré veci z celého radu, ktoré ma momentálne napádajú a ktoré prípad robia oveľa zložitejším ako sa zdá. Zaujímavé budú aj dissenty ústavných sudcov. Preto "hard case"
Juraj Matěje | 10. 02. 2011 20:36:05
// Reagovať
Ďakujem za objasnenie pojmov hard case, easy case.
Slová zákonom a na základe zákona nepovažujem za synonymá, i keď možno by sa našiel prípad, kde rozdiel neexistuje. Podstata rozlíšenia týchto pojmov v danom prípade u mňa vychádzala z toho, že na základe zákona sa ešte musí vydať konštitutívne rozhodnutie, ak je niečo dané zo zákona, rozhodnutie netreba (pre vymoženie je prípadne potrebné iba deklaratórne rozhodnutie). Formálne možno na základe sporného zákona nakoniec aj tak rozhoduje stavebný úrad, ale reálne tento zákon pozemky rovno vyvlastňuje. Z citácií v článku je to myslím zrejmé.
Čo sa týka verejného záujmu, asi som opäť nesprávne vyhodnotil význam tohto slovného spojenia. Za verejný záujem považujem až výsledok procesu posúdenia, t.j. keď záujem na (napr.) Vami vymenovaných následkoch preváži nad inými záujmami. Osobne považujem za verejný záujem aj ochranu súkromného vlastníctva - s týmto záujmom je vyvlastnenie v príkrom rozpore. Preto si potom myslím, že až keď sa posúdi, že prínos diaľnice je pre spoločnosť väčší ako ochrana konkrétneho ústavou garantovaného vlastníckeho práva určitej fyzickej osoby, možno jej výstavbu považovať za verejný záujem. Pokiaľ sa mýlim, rád sa nechám poučiť.
Slová zákonom a na základe zákona nepovažujem za synonymá, i keď možno by sa našiel prípad, kde rozdiel neexistuje. Podstata rozlíšenia týchto pojmov v danom prípade u mňa vychádzala z toho, že na základe zákona sa ešte musí vydať konštitutívne rozhodnutie, ak je niečo dané zo zákona, rozhodnutie netreba (pre vymoženie je prípadne potrebné iba deklaratórne rozhodnutie). Formálne možno na základe sporného zákona nakoniec aj tak rozhoduje stavebný úrad, ale reálne tento zákon pozemky rovno vyvlastňuje. Z citácií v článku je to myslím zrejmé.
Čo sa týka verejného záujmu, asi som opäť nesprávne vyhodnotil význam tohto slovného spojenia. Za verejný záujem považujem až výsledok procesu posúdenia, t.j. keď záujem na (napr.) Vami vymenovaných následkoch preváži nad inými záujmami. Osobne považujem za verejný záujem aj ochranu súkromného vlastníctva - s týmto záujmom je vyvlastnenie v príkrom rozpore. Preto si potom myslím, že až keď sa posúdi, že prínos diaľnice je pre spoločnosť väčší ako ochrana konkrétneho ústavou garantovaného vlastníckeho práva určitej fyzickej osoby, možno jej výstavbu považovať za verejný záujem. Pokiaľ sa mýlim, rád sa nechám poučiť.
Tomáš | 11. 02. 2011 00:02:56
// Reagovať
ad 1) "zo zákona" a "na základe zákona" netreba podľa mňa rozlišovať tak, ako to robí ÚS, ba takéto delenie je chybné. Nikde v zákone o mimoriadnych opatreniach nie je upravené vydanie povolenia, a tak aj začiatok realizácie stavby. To znamená, že pre vydanie stavebného povolenia sa uplatní klasický režim podľa stavebného zákona s istými modifikáciami (skrátené lehoty atď). Teda aj rozhodnutie o vyvlastnení je plne v kompetencii stavebného úradu aj naďalej a konštitutívnym aktom - iným byť ani nemôže. Zákon o mimoriadnych opatreniach formuluje len požiadavky pre prílohy k stavebnému povoleniu. Tu by som dal do pozornosti, že stavebník musí mať prísľub o nadobudnutí vlastníckeho práva k pozemkom, ak vlastnícke právo nenadobudol. Ak takýto prísľub nemá, a contrario, nemôže ani požiadať o stavebné povolenie a rovnako stavebný úrad mu ho nemá vydať. Rovnako musí stavebný úrad postupovať aj v prípade, ak stavebník nemôže získať vlastnícke právo k pozemkom za predpokladu, že nepreukáže existenciu dedičského alebo iného konania. V tomto druhom prípade by som bol oveľa opatrnejší, ale opäť je to na zvážení stavebného úradu - ten rozhoduje, či povelenie vydá alebo nie. Takže nie zákon reguluje túto otázku, ale stavebný úrad berúc do úvahy špecifiká jednotlivého prípadu. Preto zákon o mimoriadnych opatreniach nič nevyvlastňuje len špecifikuje režim ani nie vyvlastnenia, ale získania stavebného povolenia. Stavebný úrad zostáva tým, ktorý rozhoduje o (ne)vydaní stavebného povolenia a následne vyvlastňovacieho konania.
ad 2) Súhlasím s Vami, že tu je najväčší problém celého zákona, a to že verejný záujem je prezumovaný dopredu a tým sa narúša princíp deľby moci ako súčasť právneho štátu (čl. 1 ústavy). Ale zo stabilnej judikatúry ÚS vyplýva, že samotné porušenie čl. 1 nie je dostatočným dôvodom pre to, aby bol zákon v rozpore s ústavou. Teda, že je potrebné ďalšie ustanovenie ústavy. Táto doktrína sa modifikovala v náleze o Špeciálnom súde, kde ÚS sa vyjadril v tom zmysle, že pri veľmi výraznom porušení čl. 1 ústavy, samotné porušenie čl. 1 bude dostatočné na to, aby zákon bol v rozpore s ústavou. Zatiaľ som nič iné v zákone o mimoriadnych opatreniach, okrem porušenia čl. 1 ústavy, nenašiel, čo by stálo za pozornosť. Ale treba počkať na samotný nález, a nechať sa prekvapiť ústavným súdom ako sa vysporiadal s touto situáciou.
ad 3) nerobím si nárok na absolútnu pravdu, ale takto to vnímam ja. Iste by si tento prípad vyžiadal hlbšiu analýzu.
ad 2) Súhlasím s Vami, že tu je najväčší problém celého zákona, a to že verejný záujem je prezumovaný dopredu a tým sa narúša princíp deľby moci ako súčasť právneho štátu (čl. 1 ústavy). Ale zo stabilnej judikatúry ÚS vyplýva, že samotné porušenie čl. 1 nie je dostatočným dôvodom pre to, aby bol zákon v rozpore s ústavou. Teda, že je potrebné ďalšie ustanovenie ústavy. Táto doktrína sa modifikovala v náleze o Špeciálnom súde, kde ÚS sa vyjadril v tom zmysle, že pri veľmi výraznom porušení čl. 1 ústavy, samotné porušenie čl. 1 bude dostatočné na to, aby zákon bol v rozpore s ústavou. Zatiaľ som nič iné v zákone o mimoriadnych opatreniach, okrem porušenia čl. 1 ústavy, nenašiel, čo by stálo za pozornosť. Ale treba počkať na samotný nález, a nechať sa prekvapiť ústavným súdom ako sa vysporiadal s touto situáciou.
ad 3) nerobím si nárok na absolútnu pravdu, ale takto to vnímam ja. Iste by si tento prípad vyžiadal hlbšiu analýzu.
beáta svediaková | 11. 02. 2011 11:33:40
// Reagovať
ďakujem, skutočne som nepovedala, že prípad je jednoduchý, je málo jednoduchých súdnych vecí, nehovoriac o veciach, o ktorých rozhoduje ÚS.
Jednoduché veci sú možno právne veci, ktoré prejednávame typu Dopravný podnik c/a čierny pasažier.
Chcela som poukázať na to, že podľa mojej mienky pri tvorbe predmetného zákona sami autori dobre vedeli, že absahuje v sebe prvky prostiústavnosti. V prípade tohto zákona išlo úplne o niečo iné. A preto som zdôrazňovala, že dôležitý bol ČAS, kedy padne verdikt ÚS.
Ale to je o inom, než o právnej stránke veci.
Jednoduché veci sú možno právne veci, ktoré prejednávame typu Dopravný podnik c/a čierny pasažier.
Chcela som poukázať na to, že podľa mojej mienky pri tvorbe predmetného zákona sami autori dobre vedeli, že absahuje v sebe prvky prostiústavnosti. V prípade tohto zákona išlo úplne o niečo iné. A preto som zdôrazňovala, že dôležitý bol ČAS, kedy padne verdikt ÚS.
Ale to je o inom, než o právnej stránke veci.
Patrik Rako | 11. 02. 2011 16:09:43
// Reagovať
Pani sudkyňa neuvádza konkrétne, ale z judikatúry - US SR výtýčil časový interval pre prietah ako nekonanie po dobu 6 mesiacov, len s háčikom, že tak učinil, len pre štátne orgány a súdy všeobecné, pre seba uplatňuje "ústavné" kritériá....
Ondrej Pivarči | 11. 02. 2011 20:20:19
// Reagovať
zaujímavé
ja len toľko, že pokiaľ môže rokovací poriadok NR SR zaväzovať poslancov NR SR, prečo by ústavný výklad ÚS SR vo forme nálezu nemal zaväzovať sudcov ÚS SR?
Tomáš | 11. 02. 2011 16:48:28
// Reagovať
prieťahmi trpí celé súdnictvo a nielen to slovenské, ale aj nemecké a talianske. O ESĽP či SD EÚ ani nehovoriac...
beáta svediaková | 11. 02. 2011 17:54:11
// Reagovať
Add.: pán Rako, :-) , ako vždy, pochopil v celom rozsahu.
Add.: pán Tomáš,
To nie je ospravedlnenie.
Ak ÚS má v kompentencii konštatovať prieťahy všeobecným súdom bez zohľadňovania konkrétnych podmienok, v akých pracujú nielen jednotlivé všeobecné súdy na Slovenku, ale i bez zohľadňovania konkrétnych podmienok, v ktorých pracujú jednotliví samosudcovia alebo senáty na tom - ktorom všeobecnom súde v podrobnostiach odkazujem na článok pána JUDr. Babjaka o znení, žiaľ o znení statusového zákona sudcov, lebo inak sa to asi nedá, tak nemôže mať ÚS tak priehľadné "prieťahy" v NIEKTORÝCH veciach, ak vôbec ide o objektívne prieťahy, a nie o niečo iné ......., napr. politickú objednávku ......
Add.: pán Tomáš,
To nie je ospravedlnenie.
Ak ÚS má v kompentencii konštatovať prieťahy všeobecným súdom bez zohľadňovania konkrétnych podmienok, v akých pracujú nielen jednotlivé všeobecné súdy na Slovenku, ale i bez zohľadňovania konkrétnych podmienok, v ktorých pracujú jednotliví samosudcovia alebo senáty na tom - ktorom všeobecnom súde v podrobnostiach odkazujem na článok pána JUDr. Babjaka o znení, žiaľ o znení statusového zákona sudcov, lebo inak sa to asi nedá, tak nemôže mať ÚS tak priehľadné "prieťahy" v NIEKTORÝCH veciach, ak vôbec ide o objektívne prieťahy, a nie o niečo iné ......., napr. politickú objednávku ......
beáta svediaková | 11. 02. 2011 18:10:28
// Reagovať
Ešte budem konkrétnejšia, lebo pán Rako ma správne vrátil, sama nemám rada, keď niekto píše alebo hovorí " medzi riadkami ", to je alibistické, teraz sa mi to stalo, ale nebolo to cielené alebo zo zbabelosti, tak sa snažím opraviť svoju chybu.
ÚS SR je schopný skonštatovať prieťah v intervale troch mesiacov, kedy akože nebol vo veci urobený žiadny úkon a pritom ide o situáciu, kedy vec je pripravená na nariadenie pojednávania a niet AKÝ úkon urobiť, len žiaľ spis čaká na termín. Príkladmo : spis - vec sa predloží po vykonaní úkonov spojených s prípravou pojednávania sudcovi napr. v mesiaci január. Nuž, v mesiaci január mám aj ja osobne vztýčené pojednávania až do mesiaca marec a pojednávanie nariadim teda až na mesiac apríl, keďže inak sa nedá a ÚS skonštatuje, a to tak, to nie je hypotéza, to je realita, že od januára do apríla bol prieťah. Má toto logiku ?
ÚS SR je schopný skonštatovať prieťah v intervale troch mesiacov, kedy akože nebol vo veci urobený žiadny úkon a pritom ide o situáciu, kedy vec je pripravená na nariadenie pojednávania a niet AKÝ úkon urobiť, len žiaľ spis čaká na termín. Príkladmo : spis - vec sa predloží po vykonaní úkonov spojených s prípravou pojednávania sudcovi napr. v mesiaci január. Nuž, v mesiaci január mám aj ja osobne vztýčené pojednávania až do mesiaca marec a pojednávanie nariadim teda až na mesiac apríl, keďže inak sa nedá a ÚS skonštatuje, a to tak, to nie je hypotéza, to je realita, že od januára do apríla bol prieťah. Má toto logiku ?
Ondrej Pivarči | 11. 02. 2011 20:55:53
// Reagovať
budem asi súhlasiť dolu s Tomášom, čl. 6 EDĽP proste nepustí. ak je málo termínov, tak nech sa rozšíria kapacity sudcov. keďže predpokladám, že zhustením pojednávaní na viac dní v týždni by mohla utrpieť kvalita (v Rakúsku majú VSÚ? - ma napadlo mimochodom), potom len navýšiť kapacity sudcov. Ak sa ľudia chcú súdiť, resp. ak vďaka narastajúcej prebujnenosti právnického stavu má každý potrebu sa zrazu súdiť, tak nech si na tú potrebu priplácajú a nech je sudcov viac.
inak sa nedá, to nie je ústavný argument. štát tu existuje práve preto, aby bol právny a trval na svojich pravidlách, predovšetkým ústavných. inak ho môžeme rovno rozpustiť, lebo džungľa je tak približne rovnaký stav ako tento kvitnúci režim banánového typu. veď účastník aj sudca do 3 mesiacov zabudnú, o čom bol spor. a nezaškodilo by posilniť koncentračnú zásadu ... pokiaľ je účastník pri platobných rozkazoch v práve, má listinné DP a priloží ich všetky poriadne k návrhu na vydanie PR, niet dôvod po podaní odporu dokazovať na ďalších 10 pojednávaniach.
a potom že niektoré spory trvajú cez 10 rokov ... keď po piatich rokoch sa stále dokazuje, resp. nič sa nedeje ... keď už je toľko právnikov, nech zamakajú a predkladajú za účastníkov návrhy na dokazovanie, resp. listinné DP a obdobne priložiteľné DP priamo k meritórnym podaniam ... výnimky viď "nové skutočnosti" podľa OSP a ich úprava.
a ešte poznámočka ... má logiku nasledovný (podotýkam reálny) priebeh konania?:
Rozhodnutia: okres, kraj, okres, kraj, okres, kraj, okres, kraj ... lebo toto tiež podľa mňa nasvedčuje prieťahom v konaní.
A ešte reakcia k článku:
To, že ÚS SR "neodpálil" celý ten protiústavný "paškvil" v podobe zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá na smetisko dejín, nie je dobré, nakoľko možno súhlasiť s autorom článku ohľadom narušenia zásad správneho konania a aj zdravej správnej úvahy.
Otočím otázku inak ... ak štát vyberá vhodné varianty, ako a kde bude stáť napr. diaľnica , zohľadňuje sa pri verejnom obstarávaní aj súkromný záujem? ako sa napr. zohľadní fakt, že pozemky v okolí diaľnice stratia bonitu? príkladmo "považská estakáda": čo súkromný záujem na hodnote pozemkov pod ňou? riziko havárie (napr. pád kamióna odtiaľ)? bolo v kontexte stretu verejného a súkromného záujmu (podstata vyvlastnovacieho konania) zvažované, či nie je vyváženejšie postaviť variantu "tunely poza mesto"?
lebo rozumiem motívom diaľnice BA-ZA, ale kvalitnejšia doprava je v podstate verejným záujmom iba preto, že je súčtom väčšieho množstva súkromných záujmov ... tento protiústavný paškvil tak umožňuje v praxi totalitu väčšiny, pokiaľ obmedzuje "rovnosť zbraní". a to je to, čomu má doktrína základných ľudských práv vrátane čl. 20 Ústavy brániť, nie napomáhať. potom podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy ťažko možno vidieť zmysel vyvlastňovacieho konania v čo najrýchlejšom stavaní diaľníc.
keby si toto poslanci uvedomili aspoň v hodine dvanástej, nemuseli by sa na náhradu škody á 514/03 po ich devastujúcej činnosti skladať všetci cez štátnu kasu. možno by prospelo zodpovednosti poslancov, pokiaľ by podobne ako zamestnanci á § 181 v 311/01 (ZP) museli na náhradu škody prispievať z vlastného majetku do štvornásobku PMZ, a možno by sa hodilo takúto "novinku" pridať do "zodpovednostného repertoára" aj napr. členov exekutívy či justície ... či?
inak sa nedá, to nie je ústavný argument. štát tu existuje práve preto, aby bol právny a trval na svojich pravidlách, predovšetkým ústavných. inak ho môžeme rovno rozpustiť, lebo džungľa je tak približne rovnaký stav ako tento kvitnúci režim banánového typu. veď účastník aj sudca do 3 mesiacov zabudnú, o čom bol spor. a nezaškodilo by posilniť koncentračnú zásadu ... pokiaľ je účastník pri platobných rozkazoch v práve, má listinné DP a priloží ich všetky poriadne k návrhu na vydanie PR, niet dôvod po podaní odporu dokazovať na ďalších 10 pojednávaniach.
a potom že niektoré spory trvajú cez 10 rokov ... keď po piatich rokoch sa stále dokazuje, resp. nič sa nedeje ... keď už je toľko právnikov, nech zamakajú a predkladajú za účastníkov návrhy na dokazovanie, resp. listinné DP a obdobne priložiteľné DP priamo k meritórnym podaniam ... výnimky viď "nové skutočnosti" podľa OSP a ich úprava.
a ešte poznámočka ... má logiku nasledovný (podotýkam reálny) priebeh konania?:
Rozhodnutia: okres, kraj, okres, kraj, okres, kraj, okres, kraj ... lebo toto tiež podľa mňa nasvedčuje prieťahom v konaní.
A ešte reakcia k článku:
To, že ÚS SR "neodpálil" celý ten protiústavný "paškvil" v podobe zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá na smetisko dejín, nie je dobré, nakoľko možno súhlasiť s autorom článku ohľadom narušenia zásad správneho konania a aj zdravej správnej úvahy.
Otočím otázku inak ... ak štát vyberá vhodné varianty, ako a kde bude stáť napr. diaľnica , zohľadňuje sa pri verejnom obstarávaní aj súkromný záujem? ako sa napr. zohľadní fakt, že pozemky v okolí diaľnice stratia bonitu? príkladmo "považská estakáda": čo súkromný záujem na hodnote pozemkov pod ňou? riziko havárie (napr. pád kamióna odtiaľ)? bolo v kontexte stretu verejného a súkromného záujmu (podstata vyvlastnovacieho konania) zvažované, či nie je vyváženejšie postaviť variantu "tunely poza mesto"?
lebo rozumiem motívom diaľnice BA-ZA, ale kvalitnejšia doprava je v podstate verejným záujmom iba preto, že je súčtom väčšieho množstva súkromných záujmov ... tento protiústavný paškvil tak umožňuje v praxi totalitu väčšiny, pokiaľ obmedzuje "rovnosť zbraní". a to je to, čomu má doktrína základných ľudských práv vrátane čl. 20 Ústavy brániť, nie napomáhať. potom podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy ťažko možno vidieť zmysel vyvlastňovacieho konania v čo najrýchlejšom stavaní diaľníc.
keby si toto poslanci uvedomili aspoň v hodine dvanástej, nemuseli by sa na náhradu škody á 514/03 po ich devastujúcej činnosti skladať všetci cez štátnu kasu. možno by prospelo zodpovednosti poslancov, pokiaľ by podobne ako zamestnanci á § 181 v 311/01 (ZP) museli na náhradu škody prispievať z vlastného majetku do štvornásobku PMZ, a možno by sa hodilo takúto "novinku" pridať do "zodpovednostného repertoára" aj napr. členov exekutívy či justície ... či?
Tomáš | 11. 02. 2011 19:33:29
// Reagovať
ad 1) asi sme sa nepochopili - ja som konštatoval realitu, že prieťahy existujú bez ohľadu na to, o akom súde alebo akej krajine je reč. Teda nielen v slovenskej realite.
ad 2) určite konštatovanie ÚS súdu o prieťahoch logiku má, dokonca veľkú. Ide o to, že strany majú právo na súdne konanie BEZ zbytočných prieťahov. Strany nezaujíma, že sudca má toho veľa, že nestíha alebo že je pomalý, alebo že bol chorý alebo že sa mu len jednoducho nechcelo. Tu ide o objektívnu zodpovednosť štátu/súdu, ktoré tento subjektívny nárok vyjadruje. Preto ani ústavný súd nemôže povedať: "Na tom Okresnom súde BA I majú nápad vecí obrovský, dáme im trochu vydýchnuť a budeme ich šetriť." Také niečo neexistuje a ani existovať nemôže. Je tomu aj preto, lebo ani ESĽP nešetrí žiadnu krajinu v rámci čl. 6 EDĽP. Kritériá sú jasné pre posudzovanie prieťahov: čoho sa vec týka, správanie procesných strán a zložitosť prípadu. Nič viac (napr. nedostatok sudcov či veľa prípadov).
ad 2) určite konštatovanie ÚS súdu o prieťahoch logiku má, dokonca veľkú. Ide o to, že strany majú právo na súdne konanie BEZ zbytočných prieťahov. Strany nezaujíma, že sudca má toho veľa, že nestíha alebo že je pomalý, alebo že bol chorý alebo že sa mu len jednoducho nechcelo. Tu ide o objektívnu zodpovednosť štátu/súdu, ktoré tento subjektívny nárok vyjadruje. Preto ani ústavný súd nemôže povedať: "Na tom Okresnom súde BA I majú nápad vecí obrovský, dáme im trochu vydýchnuť a budeme ich šetriť." Také niečo neexistuje a ani existovať nemôže. Je tomu aj preto, lebo ani ESĽP nešetrí žiadnu krajinu v rámci čl. 6 EDĽP. Kritériá sú jasné pre posudzovanie prieťahov: čoho sa vec týka, správanie procesných strán a zložitosť prípadu. Nič viac (napr. nedostatok sudcov či veľa prípadov).
beáta svediaková | 11. 02. 2011 21:44:09
// Reagovať
Evidentne sa nechápame, pán Tomáš, evidentne. Diskusie tohto typu mám už ale za sebou a už nemám záujem sa " prestreľovať ".
Hovorila som úplne o niečom inom, než ako ste pochopili Vy.
Hovorila som úplne o niečom inom, než ako ste pochopili Vy.
