Témy

Možno aj vzhľadom k postupu slovenských futbalistov na majstrovstvá sveta vo futbale, rezonoval chvíľu v našich médiách spôsob, akým na majstrovstvá sveta vo futbale postúpil reprezentačný tím Francúzska. V tejto súvislosti mi napadli nejaké paralely, týkajúce sa aplikácie a interpretácie právnych noriem (tento článok je zároveň možné chápať aj ako voľné pokračovanie článku Petra Wilflinga "Ústavný súd o výklade práva: impulzy pre zmenu právneho myslenia").

V poslednom čase ma ústavný súd viackrát nepríjemne prekvapil spôsobom ako rozhodol, či rozhodoval v niektorých prípadoch vo veciach, ktoré patria do jeho rozhodovacej právomoci. Rád by som na jednu z nich, aspoň v stručnosti, poukázal. K tomu aspoň krátky úvod.

Asociácia mediátorov Slovenska organizuje diskusiu na tému Smernica Európskeho parlamentu a Rady o určitých aspektoch mediácie v občianskych a obchodných veciach.

Chcel by som dať do pozornosti prípad č. C-263/08, ktorý riešil Európsky súdny dvor a to najmä pre stanovisko generálnej advokátky Eleanor Sharpston.

18. mája 2005 podal Generálny prokurátor SR na Ústavný súd SR podanie, v ktorom navrhol, aby Ústavný súd SR konštatoval vo svojom náleze, že niektoré ustanovenia zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny nie sú v súlade s Ústavou SR.

Aktuální číslo časopisu Přítomnost bilancuje 20 let české transformace. Do tohoto čísla jsem přispěl krátkou úvahou. Má stejný název, jako je titulek tohoto postu. Jejím zadáním bylo zamyslet se nad transformací české justice. Přetiskuji ji níže.

Ústavný súd SR v posledných rokoch vyniesol viaceré rozhodnutia, v ktorých sa vyjadril k spôsobu výkladu právnych predpisov. Niektoré právne vety z týchto rozhodnutí sú pozoruhodné, pretože signalizujú odklon od v praxi často pretrvávajúceho mechanického jazykového výkladu, nezohľadňujúceho účel zákona, právne princípy alebo ústavné hodnoty. Tým prispievajú k zmene právneho myslenia.

Stovky majiteľov barov a kaviarní počas bezsenných nocí asi v súčasnosti dumajú, čo je to „pokrm“. Príčinou je novela zákona o ochrane nefajčiarov. Majitelia barov a kaviarní musia totiž určiť, či sa v ich podniku poskytujú „služby spojené s výrobou, prípravou a podávaním pokrmov“ a teda či musia aj oni zaviesť zákaz fajčenia alebo zriadiť stavebne oddelenú nefajčiarsku miestnosť (čo je však vo väčšine prípadov technicky nerealizovateľné). Sú však „pokrmom“ aj oriešky, slané tyčinky, čipsy alebo zákusky? Zákon o ochrane nefajčiarov nedefinuje, čo je to „pokrm“ a zdá sa, že na túto otázku nikto nevie jednoznačne odpovedať. Zdá sa, že ide o výkladový hlavolam.

V mene VIA IURIS sa chcem veľmi pekne poďakovať Jurajovi Gyarfášovi za propagáciu na portále Lexfórum.

Konečne sa ústavný súd zaoberal Aarhuským dohovorom, napriek tomu sme sa však nepohli ďalej, čo sa týka jeho interpretácie a aplikácie v našich pomeroch.

Chcel by som upozorniť na veľmi zaujímavý rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý sa týka javu, s ktorým sa stretávame aj na Slovensku – a to rozpornosti a protirečivosti rozhodovacej činnosti súdov. Inými slovami situácie, kedy súd v dvoch obdobných veciach rozhodne odlišne – v jednom prípade žalobe vyhovie a v druhom, skutkovo rovnakom prípade, žalobu zamietne. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku vo veci Beian v. Rumunsko (č. 1) zo dňa 6. decembra 2007 rozhodol, že vzájomne si odporujúca judikatúra vnútroštátneho najvyššieho súdu predstavuje porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv.

V týždenníku Trend vyšiel veľmi zaujímavý rozhovor s podpredsedom českého ústavného súdu Pavlom Holländerom.

Takto nejako som si zapamätal vetu uja so štamperlíkom v ruke z najnovšieho dokumentárneho filmu Marka Škopa „Osadné“. K tomu niet čo dodať. Hamlet sa pýtal „byť či nebyť“, diskusia formou aperitívu Petra Wilflinga vyzýva na zodpovedanie otázky „zverejňovať, či nezverejňovať“ súdne rozhodnutia. Hamletova otázka možno má aj abstraktný a od konkrétnej situácie abstrahovateľný charakter, Wilflingovu otázku riešili vždy vo vzťahu k miestu, času a stavu vedomostí inak v starovekom Ríme, inak v stredoveku, inak v Sovietskom zväze, inak dnes.

Dva príspevky JUDr. R. Urbana „Veľké dopady malej novely katastrálneho zákona“, osobitne 2. časť so zameraním na zodpovednosť notárov a advokátov, ma prinútili k tomu, aby som aj ja napísal pár riadkov k otázkam, ktoré si v súvislosti so zákonom č. 304/2009 Z. z. (ďalej len „novela“) kladiem sám a spolu so mnou aj iní advokáti. Tých otázok je veľa, oveľa viac, ako si trúfnem v tomto skromnom príspevku položiť. Kto je klientom advokáta autorizujúceho zmluvu? Aká je zodpovednosť advokáta autorizujúceho zmluvu a vo vzťahu ku komu? (Ako overiť totožnosť účastníkov, aké prostriedky použiť tak, aby si bol advokát istý, že zistil ich totožnosť, ako pritom postupovať hospodárne, sú otázky, ktoré tu zámerne prehliadam, nakoľko si zaslúžia oveľa väčší priestor a verím, že ja alebo niekto iní ich na stránkach otvoreného práva ešte otvorí).

Rozoberaná novela (zák. č. 304/2009 Z. z.) výrazne zasiahla do problematiky zodpovednosti notárov a advokátov za škodu a tiež do ich disciplinárnej zodpovednosti. Zatiaľ čo právne úpravy zodpovednosti za škodu viac-menej priamo nadväzujú na hlavný cieľ novely – vytvoriť bezpečné miesta pre prevody nehnuteľností – úprava, znamenajúca sprísnenie disciplinárnej zodpovednosti, ide v značnej miere nad bezprostredný zámer novely.