Témy

Holokaust bol systematickým, štátom organizovaným, masovým vraždením, ktoré realizovali nacisti v koncentračných táboroch počas druhej svetovej vojny. Najpočetnejšou zavraždenou skupinou boli židia, a v tejto súvislosti sa používa hebrejský pojem HaShoah, teda Šoa. Presadzovať názor, že holokaust sa týka iba židov je rovnako nepresné, ako bagatelizovať fakt, že od začiatku prevzatia moci nacistami sa stali práve židia „predmetom“ systematického ponižovania, ktoré vyústilo v konečný zámer vyvraždiť všetkých židov.

Každému bez rozdielu sa priznáva sloboda myslenia, prejavu a vedeckého bádania. Alebo aspoň by sa priznávať mala. Možno povedať, že vo všeobecnosti to platí, ale... v momente intelektuálneho rozbehu narážame na kontroverznú tému Holokaustu. Celý superústavný domček z karát sa rozsypáva, práva a slobody prameniace z jusnaturalistickej koncepcie sa stávajú dôvodom mastnej pokuty, v horšom prípade trestu odňatia slobody a dosiaľ slobodný a sebavedomý subjekt práv a povinností žijúci v rozkvitajúcej demokracii naráža na doteraz neviditeľné mreže svojej klietky, klietky postmoderného totalitarizmu. Totalitarizmu s ľudskou tvárou, samozrejme.

Samospráva a verejnosť justície je ďalším nadväzujúcim pilierom samostatnej, nezávislej a nestrannej súdnej moci. Samospráva patrí k justícii snáď tak ako k ničomu inému. Slovenská justícia dlho bojovala za svoju samostatnosť a tento boj evidentne ešte neutíchol, ostatne sa skôr zvýraznil.

V súvislosti s voľbou generálneho prokurátora sa rozvírila debata o tom, akým spôsobom by mal byť generálny prokurátor volený, či tajným, alebo verejným hlasovaním. Debata sa následne posunula do relatívne všeobecnejšej roviny o samotnom zmysle tajnej voľby v Národnej rade SR. Pokúsim sa v článku zhrnúť doterajšiu právnu úpravu a argumenty v prospech tajného i v prospech navrhovaného verejného hlasovania o verejných funkcionároch, o ktorých hlasuje Národná rada SR.

Keď už vieme, kto je sudca, čím disponuje a aké základné atribúty tvoria jeho postavenie, začína sa nám vkrádať do slovníka ďalšia stránka sudcovského povolania. Nezávislosť a nestrannosť načrtnutá v prvej časti tohto seriálu má aj svoju druhú stranu mince. Pre niektorých je to odvrátená strana, pre iných posledná bariéra, či nebodaj prirodzená súčasť svojho poslania. Je ňou etika sudcovského povolania presnejšie vyjadrená ako deontológia a profesijná zodpovednosť. V tejto časti si načrtneme opatrný chválospev na povinnosť.

Sudca, ako člen elity národa, ktorý nežije na planéte X, ale dennodenne sa stretáva s realitou človeka milión potrebuje pre svoju prácu a najmä pre rozhodovanie piliere, ktoré mu pomôžu a najmä zabezpečia nerušený výkon poslania. Nie je, ako uviedol barón Montesquieau vo svojom O duchu zákonov iba ústami, ktoré slová zákona iba vyslovujú, sú iba bezduchými bytosťami, ktoré nemôžu zmierniť ani silu ani prísnosť zákona.

Sudca, ako služobník spravodlivosti, má vo svojich rukách pozemskú formu spravodlivosti. Jeho úloha sa stáva o to vážnejšou, o čo naliehavejšia je nutnosť korigovať spoločenský vývoj a proporcionálne rozhodovať. Obdobie partokracie, ktorá na Slovensku vládne, robí tento postup omnoho zložitejším. Nehovoriac o tom, že sudca má zároveň udržiavať equilibrium v diverzifikovanej spoločnosti akou tá demokratická rozhodne je tak, aby sa nezvrhla vo vládu, pred ktorou nás vystríhali antickí grécki filozofi – pred ochlokraciou, t.j. vládou lúzy.

Kvalitné a spravodlivé rozhodovanie súdov je jedným z hlavných prvkov právneho štátu. Tieto pojmy však nie sú synonymá. Ak si pod jedným z významov slova kvalitné predstavíme pojem zákonné, tak v právnom štáte vo formálnom zmysle môže byť konkrétne rozhodnutie zákonné z hľadiska pozitívneho práva, avšak nie je to záruka aj spravodlivého rozhodnutia z materiálneho pohľadu. História nám ponúka rôzne príklady takéhoto prístupu. Jedným z nich je účelová normotvorba v krajinách s totalitným režimom.

Verejnosť. Pre mnohých z nás slovo úplne jednoznačné. A predsa sa tento pojem v súčasnosti stáva predmetom manipulácie. V mnohých smeroch je jeho použitie limitované a obsah sa do značnej miery prispôsobuje aktuálnym potrebám.

Prinášame vám prvú zo série esejí prihlásených do Ceny otvoreného práva 2010. Práca Tomáša Vorčáka, ktorá sa stala celkovým víťazom ročníka 2010, sa venuje problematike nezávislosti ústavného sudcu. Základným východiskom práce je postulát, že „súdnictvo je nezávislé, ak je nezávislá samotná osoba sudcu“. Autor sa ho pokúša doplniť o morálny rozmer.