Témy

Ústavný súd disponuje mocou rušiť zákony a stanovovať rozsah ústavných práv v konkrétnych prípadoch. V demokracii ale všetka moc pochádza iba od občanov. A ústavný súd občanmi volený nie je. Je vôbec existencia ústavného súdu zlučiteľná s demokraciou? Ako sa musí ústavný súd správať, aby mal demokratickú legitimitu?

Druhý senát Ústavného súdu SR rozhodol, že slovenské súdy porušili právo týždenníka Plus 7 dní na slobodu prejavu tým, že tento týždenník „odsúdili“ na zaplatenie odškodného 250 000 Sk sudcovi Pavlovi Polkovi za údajné zneváženie jeho osobnosti v spoločnosti. Toto rozhodnutie je tak pozoruhodné, že si zaslúži mať miesto v učebniciach ústavného práva.

Zákony a právo sú neustále a každodenne porušované. A to nielen súkromnými osobami, ale dokonca aj štátnymi orgánmi a súdmi, ktoré by mali byť strážcami práva. Ľudia sú z toho stále viac sklamaní a znechutení a pýtajú sa: „Toto je tá demokracia, toto je ten sľubovaný právny štát?“

Chcel by som upozorniť na novú a pozoruhodnú knihu Filipa Melzera „Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace.“. Táto kniha môže byť považovaná za reakciu na potrebu, aby sa právnici intenzívne zaoberali interpretáciou a právnou argumentáciou, ktoré sú podstatou každej aplikácie práva. Kúpil som si ju hneď, ako som ju uvidel vo výklade.

Včerajšie média uverejnili celkom zaujímavé správy o súdnych rozhodnutiach Najvyšších súdov krajín bezprostredne susediacich so Slovenskom, ktoré majú, aspoň na prvý pohľad, vcelku veľký dopad na tamojšie aktuálne verejné dianie. Aspoň v skratke by som na ne rád upozornil.

Od Johna Grishama som prečítal skoro všetko. Pri väčšine jeho kníh, v ktorých sa zvádza zápas o „odškodné“ (najmä The King of Torts alebo posledne The Appeal), som sa pýtal, prečo je to tam tak a u nás inak.

18. mája 2005 podal Generálny prokurátor SR na Ústavný súd SR podanie, v ktorom navrhol, aby Ústavný súd SR konštatoval vo svojom náleze, že niektoré ustanovenia zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny nie sú v súlade s Ústavou SR.

Chcel by som upozorniť na veľmi zaujímavý rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý sa týka javu, s ktorým sa stretávame aj na Slovensku – a to rozpornosti a protirečivosti rozhodovacej činnosti súdov. Inými slovami situácie, kedy súd v dvoch obdobných veciach rozhodne odlišne – v jednom prípade žalobe vyhovie a v druhom, skutkovo rovnakom prípade, žalobu zamietne. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku vo veci Beian v. Rumunsko (č. 1) zo dňa 6. decembra 2007 rozhodol, že vzájomne si odporujúca judikatúra vnútroštátneho najvyššieho súdu predstavuje porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv.