Plne rešpektujúc odlišné právne názory, si dovoľujem vysloviť svoj názor, a to taký, že disciplinárny súd nie je všeobecným súdom, a to preto, že nevykonáva súdnu moc podľa čl. 142 ods.1 ústavy, tak ako to konštatoval ÚS vo svojom predmetnom rozhodnutí. A to je podstatné a nevyvratiteľné pre uvedený záver ústavného súdu, myslím, že celkom jednoznačne a nejaví sa mi, že by toto royhodnutie ústavého súdu prinášalo do danej problematiky zmätok, ja to vidím naopak.
Čl.143 ústavy nie je možné " odtrhnúť " od čl. 142 ústavy.
Súd či nesúd? Kým vlastne si, disciplinárny súd?
Eva Kováčechová | 18. 02. 2011 | komentárov: 6
Disciplinárne konania vedené proti sudcom sú v súčasnosti vďaka viacerým kontroverzným konaniam všeobecne známe nielen odbornej ale i laickej verejnosti. Je všeobecne známe, že navrhovateľom v disciplinárnom konaní môže byť súdna rada, minister spravodlivosti, či predseda súdu, rozhoduje viacčlenný senát zložený zo sudcov a iných právnikov, že konanie pred disciplinárnym súdom je verejné (a verejnosťou aj často navštevované) a že medzi sankciami sú okrem finančných postihov aj ďaleko fatálnejšie následky – napr. preloženie na súd nižšieho stupňa alebo rovno odvolanie z funkcie sudcu. Trošku menej známe sú skutkové podstaty, za ktoré môže byť sudca disciplinárne stíhaný. Hoci ich zákon o sudcoch a prísediacich pomerne podrobne určuje, ich interpretácia rozhodne nie je jednoznačná. Zdá sa však, že veľká neznáma je úplne na začiatku – čo je to vlastne ten disciplinárny súd a najmä – aké je jeho postavenie v systéme všeobecných súdov?
Ústava sa o ňom zmieňuje len skromne: voči predsedovi a podpredsedovi Najvyššieho súdu SR a tiež voči sudcom ústavného súdu vykonáva disciplinárne konanie ústavný súd (čl. 136 a čl. 138 ods. 2 Ústavy). Členov a predsedov disciplinárnych senátov volí a odvoláva Súdna rada SR. A napokon z ústavy vyplýva, že na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu možno sudcu aj bez jeho súhlasu preložiť na súd iného stupňa (čl. 148 ods. 1), prípadne ho prezident odvolá z funkcie sudcu, ak spáchal čin nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu (čl. 147 ods. 1).
Podľa zákona o sudcoch a prísediacich je disciplinárnym súdom na účely disciplinárneho konania najvyšší súd; okrem prípadov, kedy sa disciplinárne konanie vedie proti predsedovi a podpredsedovi najvyššieho súdu, vtedy vykonáva disciplinárne konanie ústavný súd. Disciplinárnych sudcov volí Súdna rada SR spomedzi kandidátov navrhnutých ministrom, národnou radou a sudcovskými radami, pričom členmi disciplinárneho súdu môžu byť popri sudcoch aj iné osoby s právnickým vzdelaním, staršie ako 30 rokov a minimálne s 10-ročnou praxou. Zákon však už bližšie nešpecifikuje, kam patrí disciplinárny súd v systéme všeobecných súdov.
Čiastočnú odpoveď dáva ústavný súd, tá však prináša viac zmätku. Vo svojom rozhodnutí PL. ÚS 7/02 konštatuje, že disciplinárny súd nie je súdom, ktorý je zaradený medzi všeobecné súdy, nevykonáva súdnu moc podľa čl. 142 ods. 1 ústavy a nebol zriadený tak ako každý všeobecný súd zákonom. Podľa tohto nálezu súdnictvo vykonávajú nezávislé a nestranné súdy, ktorými sa v tom čase rozumeli najvyšší súd, krajské súdy, okresné súdy, vojenské súdy a napokon poľné súdy zriaďované v čase brannej pohotovosti štátu. Disciplinárny súd podľa názoru ústavného súdu nepatrí medzi všeobecné súdy, ale je „orgánom samosprávneho riadenia súdnictva“. „Rozhodovacou činnosťou súdu sa podľa názoru ústavného súdu rozumie iba výkon ústavných právomocí všeobecného súdnictva v zmysle čl. 142 ods. 1 ústavy, podľa ktorého súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Iba táto rozhodovacia činnosť je vykonávaním oprávnení a plnením povinností všeobecného súdnictva, ktoré súvisia s podielom všeobecných súdov na výkone štátnej moci ústavne rozdelenej na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc. Pôsobenie disciplinárneho súdu je zamerané výlučne na disciplinárne veci, a preto je potrebné zaradiť ho do iného systému, resp. subsystému, než je rozhodovacia činnosť podľa čl. 142 ods. 1 ústavy.“
Ústavný súd dospel k záveru, že disciplinárny súd síce je súdom, ale nie je súdom, ktorý je oprávnený prerušiť konanie a podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom o súlade právnych predpisov. Je teda súdom bez viacerých kompetencií súdu. Súdom – nesúdom.
S väčšinovým názorom sa však nestotožnili dvaja sudcovia. „Podľa nášho názoru všetky ústavné požiadavky na to, aby tento súd mal povahu súdu ustanoveného zákonom a aby bol nezávislý od výkonnej moci a od strán procesu vrátane sudcu, proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie, sú splnené. Pre tohto sudcu sú tým zároveň vytvorené zákonné podmienky na to, aby mohol uplatňovať právo „na nezávislom a nestrannom súde“ zaručené v čl. 46 ústavy. ... Uplatňovanie disciplinárnej zodpovednosti voči sudcovi disciplinárnym senátom je vždy aj vecou verejnou a podlieha preto pod verejnú kontrolu rovnako ako pod ňu podlieha každý výkon štátnej moci, ktorý je v právomoci súdov.“ Sudcovia Šváby a Babjak vychádzali z ustanovenia čl. 143 ústavy, podľa ktorého podrobnú úpravu sústavy súdov, ktorú tvorí najvyšší súd a ostatné súdy, ustanoví zákon. Všeobecné súdy pritom okrem rozhodovania v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach preskúmavajú aj rozhodnutia príslušných orgánov o disciplinárnych previneniach subjektov, ktoré sa v štátnych alebo v slobodných povolaniach podieľajú na výkone verejnej moci alebo veciach verejného záujmu, pričom významnou je aj skutočnosť, že najvyšší súd ako disciplinárny súd koná a rozhoduje aj o disciplinárnej zodpovednosti sudcu za konanie, ktoré by sa inak posudzovalo ako priestupok.
„Všetky tieto príklady podľa nášho názoru jasne svedčia o tom, že medzi rozhodovaním najvyššieho súdu ako disciplinárneho súdu a rozhodovaním najvyššieho súdu ako všeobecného súdu nie je taký rozdiel, na základe ktorého by bolo možné dospieť k záveru, že najvyšší súd ako disciplinárny súd sa nepodieľa na výkone štátnej moci rozdelenej podľa ústavy na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc.“ Za dôležité pritom považovali aj skutočnosť, že ústava spája s rozhodnutím disciplinárneho súdu závažné právne účinky pre sudcu – napr. odvolanie z funkcie sudcu alebo preloženie na iný súd. „Nemalo by zmysel ustanoviť tieto právne účinky priamo v ústave, ak by sudca na obranu proti nim nemal zároveň požívať rovnaký štandard ústavnej ochrany, aký je poskytovaný v iných obdobných prípadoch.“
Sudcovia Šváby a Babjak na záver teda zhrnuli, že: „Nemalo by zmysel v zákone o sudcoch a prísediacich upravovať konanie pred disciplinárnym súdom podľa zásad trestného konania ani priznávať sudcovi, proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie, tie isté procesné práva, ktoré má obvinený v konaní pred súdom podľa Trestného poriadku, aby sa zároveň v disciplinárnom konaní úplne vylúčila možnosť aplikácie tých ustanovení Trestného poriadku, ktoré upravujú všeobecné okolnosti a dôvody pre prerušenie trestného konania, ako je napr. okolnosť založená na „chorobe“ obvineného (§ 224 ods. 1 v spojení s § 173 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku) alebo dôvod „nesúladu aplikovaného právneho predpisu s ústavou“ uvedený v § 224 ods. 5 Trestného poriadku.“
Stručne zhrnuté: z odlišného stanoviska vyplýva, že disciplinárny súd (bez ohľadu na to, že sa občas označuje „len“ ako disciplinárny senát) je riadnym súdom, ktorý patrí do sústavy všeobecných súdov a má teda aj s tým súvisiace kompetencie.
Na rozdiel od slovenského ústavného súdu ten český neodmietol podanie, ktoré mu predložil Nejvyšší správní soud ako kárny súd. Ústavný súd Českej republiky rozhodoval (PL. ÚS 33/09) o tom, či je ustanovenie vylučujúce možnosť podať opravný prostriedok proti prvostupňovému rozhodnutiu kárneho senátu, súladné s ústavou. Ustanovenie, na základe ktorého môžu všeobecné súdy iniciovať konanie o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom interpretoval český ústavný súd tak, že: „Jinými slovy, účelem tohoto ustanovení je předejít situaci, v níž by obecný soud musel vést řízení podle ustanovení zákona, která jsou podle jeho názoru v rozporu s ústavním pořádkem (pakliže ovšem ústavnost těchto ustanovení již nebyla Ústavním soudem potvrzena). Takto vyloženému účelu citovaného ustanovení se příčí výklad, na základě něhož by Ústavní soud mohl odmítnout přezkum zákonného ustanovení, které tak výrazně ovlivňuje charakter řízení před obecným soudem a jehož případná protiústavnost by ústavní konformitu celého tohoto řízení a všech úkonů v něm učiněných zásadním způsobem zpochybnila. Odmítnutím návrhu by se Ústavní soud zpronevěřil své roli v ústavním dialogu a nutil by obecný soud vést řízení, o jehož protiústavnosti by byl tento soud přesvědčen.“
Domnievam sa, že argumenty, ktoré prinieslo jednak nesúhlasné stanovisko sudcov Babjaka a Švábyho a jednak nález Ústavného súdu ČR, jednoznačne podporujú tézu, že na disciplinárny súd zriadený zákonom o sudcoch a prísediacich (č. 385/2000 Z.z.) je nevyhnutné nahliadať ako na nezávislý a nestranný súd v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Disciplinárny súd je tak ako krajské súdy, špecializovaný trestný súd alebo okresné súdy zriadený zákonom. Spôsob jeho obsadzovania by mal poskytovať dostatočné garancie jeho nezávislosti a nestrannosti. A hoci podľa nálezu Ústavného súdu SR (II. ÚS 16/05), rovnako ako aj podľa citovaného nálezu Ústavného súdu Českej republiky (PL. ÚS 33/09) nemožno disciplinárne (kárne) konanie považovať za totožné s trestným konaním, je nevyhnutné aj disciplinárnemu konaniu poskytnúť záruky ochrany ústavných práv disciplinárne stíhaných sudcov. „Sankce, jež je možno v kárném řízení soudci uložit, se dotýkají pouze podmínek (snížení platu), resp. existence (odvolání z funkce soudce) právního vztahu mezi státem a soudcem; nejde tedy z povahy věci o sankce trestní, nýbrž disciplinární. Soudci např. nemůže být uložena pokuta, jež by za trestní sankci pokládána býti mohla, nýbrž mu „pouze“ může být snížen plat či odňato zvýšení platového koeficientu.“ (PL. ÚS 33/09). (Ak by však disciplinárny súd nemal byť nezávislým a nestranným súdom, musel by štát zabezpečiť, aby disciplinárne stíhaní sudcovia mali prístup k nezávislému a nestrannému súdu v zmysle čl. 46 ods. 1.)
Otázkou však stále zostáva, či možno aj členov disciplinárnych senátov považovať v každom prípade za nestranných a nezávislých. Členmi disciplinárnych senátov sú okrem sudcov aj právnici vykonávajúci iné profesie. Títo právnici musia spĺňať určité zákonom stanovené kritériá (vek min. 30 rokov, min. 10 rokov praxe, bezúhonnosť, musí spĺňať podmienky pre vymenovanie sudu a pod.). Existujú však minimálne tri faktory, ktoré vyvolávajú pochybnosti ohľadom nezávislosti a nestrannosti týchto „nesudcovských“ členov disciplinárnych senátov:
Tým sa dostávam k druhému bodu – ústavné oprávnenie Súdnej rady SR voliť a odvolávať členov disciplinárnych senátov. Zákon neobsahuje podmienky a podrobnosti o možnosti Súdnej rady odvolať členov disciplinárnych senátov, iba zákon o Súdnej rade v tejto súvislosti ustanovuje, že v tomto prípade Súdna rada nehlasuje verejne. Neexistencia kritérií a podmienok, za akých môže Súdna rada odvolať člena disciplinárneho súdu, je z môjho pohľadu najväčšou slabinou a najslabším ohnivkom v reťazi garancií nezávislosti a nestrannosti členov disciplinárnych senátov. Za súčasného právneho stavu tak totiž môže urobiť prakticky kedykoľvek a z akýchkoľvek dôvodov, resp. bezdôvodne.
Treťou slabinou nezávislosti a nestrannosti členov disciplinárnych senátov je chýbajúca formálna podmienka deklarácie tejto nevyhnutnosti, t.j. sľub. Sudcovia všeobecných súdov skladajú sľub podľa ústavy (čl. 145 ods. 4), prísediaci – tj. nesudcovskí členovia kárnych senátov v Českej republikye skladajú osobitný sľub (§ 5 ods. 5 zákona č. 7/2002 Sb.: „Slibuji na svou čest a svědomí, že se budu řídit právním řádem České republiky, že jej budu vykládat podle svého nejlepšího vědomí a svědomí a že v souladu s ním budu rozhodovat nezávisle, nestranně a spravedlivě.“ Ak by členovia disciplinárnych súdov (osobitne ide o nesudcovských členov) skladali sľub obdobný sľubu, ktorý skladajú sudcovia, bolo by možné vyžadovať od nich, aby skutočne rozhodovali nestranne a nezávisle a v prípade porušenia tohto sľubu by bolo možné vyvodiť tomu zodpovedajúce dôsledky.
A na záver – bez ohľadu na všetko vyššie napísané, najdôležitejšie pre skutočne nezávislý a nestranný výkon funkcie disciplinárneho sudcu (ako aj sudcu všeobecných súdov) sú morálne a charakterové vlastnosti týchto osôb. Tie však, žiaľ, negarantujú ani materiálne ani formálne záruky, ale len konkrétni ľudia.
Podľa zákona o sudcoch a prísediacich je disciplinárnym súdom na účely disciplinárneho konania najvyšší súd; okrem prípadov, kedy sa disciplinárne konanie vedie proti predsedovi a podpredsedovi najvyššieho súdu, vtedy vykonáva disciplinárne konanie ústavný súd. Disciplinárnych sudcov volí Súdna rada SR spomedzi kandidátov navrhnutých ministrom, národnou radou a sudcovskými radami, pričom členmi disciplinárneho súdu môžu byť popri sudcoch aj iné osoby s právnickým vzdelaním, staršie ako 30 rokov a minimálne s 10-ročnou praxou. Zákon však už bližšie nešpecifikuje, kam patrí disciplinárny súd v systéme všeobecných súdov.
Čiastočnú odpoveď dáva ústavný súd, tá však prináša viac zmätku. Vo svojom rozhodnutí PL. ÚS 7/02 konštatuje, že disciplinárny súd nie je súdom, ktorý je zaradený medzi všeobecné súdy, nevykonáva súdnu moc podľa čl. 142 ods. 1 ústavy a nebol zriadený tak ako každý všeobecný súd zákonom. Podľa tohto nálezu súdnictvo vykonávajú nezávislé a nestranné súdy, ktorými sa v tom čase rozumeli najvyšší súd, krajské súdy, okresné súdy, vojenské súdy a napokon poľné súdy zriaďované v čase brannej pohotovosti štátu. Disciplinárny súd podľa názoru ústavného súdu nepatrí medzi všeobecné súdy, ale je „orgánom samosprávneho riadenia súdnictva“. „Rozhodovacou činnosťou súdu sa podľa názoru ústavného súdu rozumie iba výkon ústavných právomocí všeobecného súdnictva v zmysle čl. 142 ods. 1 ústavy, podľa ktorého súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Iba táto rozhodovacia činnosť je vykonávaním oprávnení a plnením povinností všeobecného súdnictva, ktoré súvisia s podielom všeobecných súdov na výkone štátnej moci ústavne rozdelenej na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc. Pôsobenie disciplinárneho súdu je zamerané výlučne na disciplinárne veci, a preto je potrebné zaradiť ho do iného systému, resp. subsystému, než je rozhodovacia činnosť podľa čl. 142 ods. 1 ústavy.“
Ústavný súd dospel k záveru, že disciplinárny súd síce je súdom, ale nie je súdom, ktorý je oprávnený prerušiť konanie a podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom o súlade právnych predpisov. Je teda súdom bez viacerých kompetencií súdu. Súdom – nesúdom.
S väčšinovým názorom sa však nestotožnili dvaja sudcovia. „Podľa nášho názoru všetky ústavné požiadavky na to, aby tento súd mal povahu súdu ustanoveného zákonom a aby bol nezávislý od výkonnej moci a od strán procesu vrátane sudcu, proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie, sú splnené. Pre tohto sudcu sú tým zároveň vytvorené zákonné podmienky na to, aby mohol uplatňovať právo „na nezávislom a nestrannom súde“ zaručené v čl. 46 ústavy. ... Uplatňovanie disciplinárnej zodpovednosti voči sudcovi disciplinárnym senátom je vždy aj vecou verejnou a podlieha preto pod verejnú kontrolu rovnako ako pod ňu podlieha každý výkon štátnej moci, ktorý je v právomoci súdov.“ Sudcovia Šváby a Babjak vychádzali z ustanovenia čl. 143 ústavy, podľa ktorého podrobnú úpravu sústavy súdov, ktorú tvorí najvyšší súd a ostatné súdy, ustanoví zákon. Všeobecné súdy pritom okrem rozhodovania v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach preskúmavajú aj rozhodnutia príslušných orgánov o disciplinárnych previneniach subjektov, ktoré sa v štátnych alebo v slobodných povolaniach podieľajú na výkone verejnej moci alebo veciach verejného záujmu, pričom významnou je aj skutočnosť, že najvyšší súd ako disciplinárny súd koná a rozhoduje aj o disciplinárnej zodpovednosti sudcu za konanie, ktoré by sa inak posudzovalo ako priestupok.
„Všetky tieto príklady podľa nášho názoru jasne svedčia o tom, že medzi rozhodovaním najvyššieho súdu ako disciplinárneho súdu a rozhodovaním najvyššieho súdu ako všeobecného súdu nie je taký rozdiel, na základe ktorého by bolo možné dospieť k záveru, že najvyšší súd ako disciplinárny súd sa nepodieľa na výkone štátnej moci rozdelenej podľa ústavy na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc.“ Za dôležité pritom považovali aj skutočnosť, že ústava spája s rozhodnutím disciplinárneho súdu závažné právne účinky pre sudcu – napr. odvolanie z funkcie sudcu alebo preloženie na iný súd. „Nemalo by zmysel ustanoviť tieto právne účinky priamo v ústave, ak by sudca na obranu proti nim nemal zároveň požívať rovnaký štandard ústavnej ochrany, aký je poskytovaný v iných obdobných prípadoch.“
Sudcovia Šváby a Babjak na záver teda zhrnuli, že: „Nemalo by zmysel v zákone o sudcoch a prísediacich upravovať konanie pred disciplinárnym súdom podľa zásad trestného konania ani priznávať sudcovi, proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie, tie isté procesné práva, ktoré má obvinený v konaní pred súdom podľa Trestného poriadku, aby sa zároveň v disciplinárnom konaní úplne vylúčila možnosť aplikácie tých ustanovení Trestného poriadku, ktoré upravujú všeobecné okolnosti a dôvody pre prerušenie trestného konania, ako je napr. okolnosť založená na „chorobe“ obvineného (§ 224 ods. 1 v spojení s § 173 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku) alebo dôvod „nesúladu aplikovaného právneho predpisu s ústavou“ uvedený v § 224 ods. 5 Trestného poriadku.“
Stručne zhrnuté: z odlišného stanoviska vyplýva, že disciplinárny súd (bez ohľadu na to, že sa občas označuje „len“ ako disciplinárny senát) je riadnym súdom, ktorý patrí do sústavy všeobecných súdov a má teda aj s tým súvisiace kompetencie.
Na rozdiel od slovenského ústavného súdu ten český neodmietol podanie, ktoré mu predložil Nejvyšší správní soud ako kárny súd. Ústavný súd Českej republiky rozhodoval (PL. ÚS 33/09) o tom, či je ustanovenie vylučujúce možnosť podať opravný prostriedok proti prvostupňovému rozhodnutiu kárneho senátu, súladné s ústavou. Ustanovenie, na základe ktorého môžu všeobecné súdy iniciovať konanie o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom interpretoval český ústavný súd tak, že: „Jinými slovy, účelem tohoto ustanovení je předejít situaci, v níž by obecný soud musel vést řízení podle ustanovení zákona, která jsou podle jeho názoru v rozporu s ústavním pořádkem (pakliže ovšem ústavnost těchto ustanovení již nebyla Ústavním soudem potvrzena). Takto vyloženému účelu citovaného ustanovení se příčí výklad, na základě něhož by Ústavní soud mohl odmítnout přezkum zákonného ustanovení, které tak výrazně ovlivňuje charakter řízení před obecným soudem a jehož případná protiústavnost by ústavní konformitu celého tohoto řízení a všech úkonů v něm učiněných zásadním způsobem zpochybnila. Odmítnutím návrhu by se Ústavní soud zpronevěřil své roli v ústavním dialogu a nutil by obecný soud vést řízení, o jehož protiústavnosti by byl tento soud přesvědčen.“
Domnievam sa, že argumenty, ktoré prinieslo jednak nesúhlasné stanovisko sudcov Babjaka a Švábyho a jednak nález Ústavného súdu ČR, jednoznačne podporujú tézu, že na disciplinárny súd zriadený zákonom o sudcoch a prísediacich (č. 385/2000 Z.z.) je nevyhnutné nahliadať ako na nezávislý a nestranný súd v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Disciplinárny súd je tak ako krajské súdy, špecializovaný trestný súd alebo okresné súdy zriadený zákonom. Spôsob jeho obsadzovania by mal poskytovať dostatočné garancie jeho nezávislosti a nestrannosti. A hoci podľa nálezu Ústavného súdu SR (II. ÚS 16/05), rovnako ako aj podľa citovaného nálezu Ústavného súdu Českej republiky (PL. ÚS 33/09) nemožno disciplinárne (kárne) konanie považovať za totožné s trestným konaním, je nevyhnutné aj disciplinárnemu konaniu poskytnúť záruky ochrany ústavných práv disciplinárne stíhaných sudcov. „Sankce, jež je možno v kárném řízení soudci uložit, se dotýkají pouze podmínek (snížení platu), resp. existence (odvolání z funkce soudce) právního vztahu mezi státem a soudcem; nejde tedy z povahy věci o sankce trestní, nýbrž disciplinární. Soudci např. nemůže být uložena pokuta, jež by za trestní sankci pokládána býti mohla, nýbrž mu „pouze“ může být snížen plat či odňato zvýšení platového koeficientu.“ (PL. ÚS 33/09). (Ak by však disciplinárny súd nemal byť nezávislým a nestranným súdom, musel by štát zabezpečiť, aby disciplinárne stíhaní sudcovia mali prístup k nezávislému a nestrannému súdu v zmysle čl. 46 ods. 1.)
Otázkou však stále zostáva, či možno aj členov disciplinárnych senátov považovať v každom prípade za nestranných a nezávislých. Členmi disciplinárnych senátov sú okrem sudcov aj právnici vykonávajúci iné profesie. Títo právnici musia spĺňať určité zákonom stanovené kritériá (vek min. 30 rokov, min. 10 rokov praxe, bezúhonnosť, musí spĺňať podmienky pre vymenovanie sudu a pod.). Existujú však minimálne tri faktory, ktoré vyvolávajú pochybnosti ohľadom nezávislosti a nestrannosti týchto „nesudcovských“ členov disciplinárnych senátov:
- nie sú vymenovaní vo svojej funkcii člena disciplinárneho senátu bez časového obmedzenia (čl. 145 ods. 1 Ústavy SR). Táto skutočnosť je za iných okolností považovaná za jednu z garancií sudcovskej nezávislosti.
- ústavné ustanovenie o tom, že Súdna rada SR volí a odvoláva členov disciplinárnych senátov (čl 141a ods. 4 písm. e) Ústavy SR).
- chýba určitá formálna záruka ich nezávislosti a nestrannosti – a to je zloženie sľubu
Tým sa dostávam k druhému bodu – ústavné oprávnenie Súdnej rady SR voliť a odvolávať členov disciplinárnych senátov. Zákon neobsahuje podmienky a podrobnosti o možnosti Súdnej rady odvolať členov disciplinárnych senátov, iba zákon o Súdnej rade v tejto súvislosti ustanovuje, že v tomto prípade Súdna rada nehlasuje verejne. Neexistencia kritérií a podmienok, za akých môže Súdna rada odvolať člena disciplinárneho súdu, je z môjho pohľadu najväčšou slabinou a najslabším ohnivkom v reťazi garancií nezávislosti a nestrannosti členov disciplinárnych senátov. Za súčasného právneho stavu tak totiž môže urobiť prakticky kedykoľvek a z akýchkoľvek dôvodov, resp. bezdôvodne.
Treťou slabinou nezávislosti a nestrannosti členov disciplinárnych senátov je chýbajúca formálna podmienka deklarácie tejto nevyhnutnosti, t.j. sľub. Sudcovia všeobecných súdov skladajú sľub podľa ústavy (čl. 145 ods. 4), prísediaci – tj. nesudcovskí členovia kárnych senátov v Českej republikye skladajú osobitný sľub (§ 5 ods. 5 zákona č. 7/2002 Sb.: „Slibuji na svou čest a svědomí, že se budu řídit právním řádem České republiky, že jej budu vykládat podle svého nejlepšího vědomí a svědomí a že v souladu s ním budu rozhodovat nezávisle, nestranně a spravedlivě.“ Ak by členovia disciplinárnych súdov (osobitne ide o nesudcovských členov) skladali sľub obdobný sľubu, ktorý skladajú sudcovia, bolo by možné vyžadovať od nich, aby skutočne rozhodovali nestranne a nezávisle a v prípade porušenia tohto sľubu by bolo možné vyvodiť tomu zodpovedajúce dôsledky.
A na záver – bez ohľadu na všetko vyššie napísané, najdôležitejšie pre skutočne nezávislý a nestranný výkon funkcie disciplinárneho sudcu (ako aj sudcu všeobecných súdov) sú morálne a charakterové vlastnosti týchto osôb. Tie však, žiaľ, negarantujú ani materiálne ani formálne záruky, ale len konkrétni ľudia.
Súvisiace články
Sudcovia sa nesmú stavať nad ústavu a zákonIde o kanibalizmus, keď upír uhryzne právnika?Právomoc súdu prikázať sprístupnenie informácií – prelom v prístupe občanov k informáciám?O spolupráci občianskej spoločnosti so súdnou mocouPodnet na úpravu ustanovení OSP týkajúcich sa odôvodnenia súdneho rozhodnutia
beáta svediaková | 18. 02. 2011 16:59:04
// Reagovať
Juraj Babjak | 18. 02. 2011 22:05:15
// Reagovať
A akú inú moc disciplinárny súd vykonáva?
Nevykonáva disciplinárny súd súdnu moc v zmysle čl.141 ods.1 ústavy?("V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy".)
A pokiaľ by disciplinárny súd nevykonával súdnu moc
-výkon akej inej moci by napr.predstavovalo jeho rozhodnutie týkajúce sa sudcu pre čin nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu?
-a na základe čoho(ak by nešlo o výkon súdnej moci) by musel prezident republiky takéto rozhodnutie disciplinárneho súdu rešpektovať a sudcu odvolať v zmysle čl.147 ods.1 ústavy?("Prezident...sudcu odvolá...na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu pre čin,ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu...")
A pokiaľ by disciplinárny súd nevykonával súdnu moc
-výkon akej inej moci by napr.predstavovalo jeho rozhodnutie týkajúce sa sudcu pre čin nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu?
-a na základe čoho(ak by nešlo o výkon súdnej moci) by musel prezident republiky takéto rozhodnutie disciplinárneho súdu rešpektovať a sudcu odvolať v zmysle čl.147 ods.1 ústavy?("Prezident...sudcu odvolá...na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu pre čin,ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu...")
václav havel | 13. 03. 2011 00:26:47
// Reagovať
Žeby vykonával discilpinárnu samosprávnu moc? Žeby prezident musel rešpektovať jeho rozhodnutie lebo mu to ukladá ústava? Ktohovie....
Aj disciplinárne "bohviečo" prokuratúry sú súčasťou súdnej moci? Aj obvodné úrady rozhodujúce o priestupkoch? Ktohovie.
Aj disciplinárne "bohviečo" prokuratúry sú súčasťou súdnej moci? Aj obvodné úrady rozhodujúce o priestupkoch? Ktohovie.
beáta svediaková | 19. 02. 2011 17:18:19
// Reagovať
Opakujem, že plne rešpekujem odlišné stanoviská a rozdielny názor neznamená ich kritiku alebo zneváženie. To v žiadnom prípade.
Nemyslím si ani to, som absolútne odborne zdatná na predmetnú diskusiu, avšak si dovoľujem ešte raz uviesť, že podstatu však skutočne vidím v tom, že pod výkonom súdnictva zmysle čl. 141 ods.1 ústavy / v rámci trojdelenia štátnej moci / je možné rozumieť len výkon ústavných právomocí podľa čl. 142 ods.1 ústavy.
Netvdím, že to vnímam správne, ale tento argument je podľa môjho názoru rozhodujúci pre zodpovedanie otázky či disciplinárny senát patrí do systému všeobecného súdnictva.
Pokiaľ ide o čl.147 ods.1 ústavy, tak obdobným ustanovením je i ust.§ 138 ods.2, písm. c/.
Nemyslím si ani to, som absolútne odborne zdatná na predmetnú diskusiu, avšak si dovoľujem ešte raz uviesť, že podstatu však skutočne vidím v tom, že pod výkonom súdnictva zmysle čl. 141 ods.1 ústavy / v rámci trojdelenia štátnej moci / je možné rozumieť len výkon ústavných právomocí podľa čl. 142 ods.1 ústavy.
Netvdím, že to vnímam správne, ale tento argument je podľa môjho názoru rozhodujúci pre zodpovedanie otázky či disciplinárny senát patrí do systému všeobecného súdnictva.
Pokiaľ ide o čl.147 ods.1 ústavy, tak obdobným ustanovením je i ust.§ 138 ods.2, písm. c/.
Ondrej Pivarči | 19. 02. 2011 19:09:35
// Reagovať
disciplinárne súdy
Prikláňam sa k názoru 2 disentujúcich sudcov, českému ÚS SR a autorke článku v tom, že disciplinárne senáty sú podľa môjho názoru súčasťou súdnej moci. Nemožno ich však podľa mňa de lege ferenda považovať za súčasť všeobecného súdnictva (čo ale je de lege lata opačne, viď nižšie), v čom sa prikláňam k názoru väčšiny slovenského ÚS SR v rozhodnutí PL. ÚS 7/02 v časti, ktorá je kurzívou citovaná v článku. Nesúhlasím však so závermi v tomto rozhodnutí (v článku necitovanými, iba spomenutými), podľa ktorých by nebolo možné prerušiť konanie a podať podanie na Ústavný súd, pretože čl. 144 ods. 2 Ústavy sa podľa mňa nevzťahuje len na sústavu všeobecných súdov podľa čl. 143 Ústavy.
Zaujímavá je vo vzťahu k takejto otázke situácia, pokiaľ by bol disciplinárnym súdom ÚS SR a mal by súdiť "vlastného" sudcu a mal by takto prerušiť konanie ... podotýkam, že Ústavný súd nie je všeobecným súdom ...
Čo sa týka "faktoru" 1 sudcovskej nezávislosti, a to neexistencii časového obmedzenia => sudcovia Ústavného súdu sú taktiež menovaní na 12 rokov do funkcie. preto tento argument nepovažujem za kľúčový.
faktor 2 = taktiež považujem za vhodné, aby podmienky voľby a odvolania členov disciplinárnych senátov ustanovil zákon, čo by napríklad bolo garanciou riadneho výkonu súdnej moci podľa čl. 46 a spol. Ústavy (napr. v otázke "zákonného sudcu") a zabránilo by to kuriozitám typu "disciplinárny senát Ústavného súdu súdi predsedu NS SR, ktorý je predsedom Súdnej rady, ktorá volí a odvoláva členov a predsedu disciplinárneho senátu" (bez zákona = bez ladu a skladu, sa žiada dodať). podotýkam, že SR je malá krajina na generovanie dostatočného počtu odborne zdatných osôb, ktorí budú môcť nezávisle na sebe vyrovnávať takýto paradox, prihliadnúc na faktor, že pôsobením v malom kolektíve tých istých vo funkciách sa obmieňajúcich ľudí sa ľahko nadväzujú priateľské vzťahy (apriori odbúrava faktor nezávislosti, tzv. "syndróm 2 kolegov v kancli").
neviem, či je formálnou zárukou nezávislosti zloženie sľubu, keď za jeho porušenie nie je sankcia ... azda len u morálnych sudcov, ktorí však na dodržiavanie nezávislosti nepotrebujú sľub (analógia k tomu, že rozumní a poctiví ľudia nepotrebujú písomné zmluvy a sankcie v nich).
hoci vidím spojitosť (podľa mňa dosť nešťastnú) medzi čl. 142 ods. 2 Ústavy a čl. 148 ods. 1 Ústavy na základe pojmu "senát", skôr by som de lege ferenda akceptoval osobitné postavenie disciplinárneho senátu ako súdu, ktorý nepatrí do sústavy všobecných súdov, ibaže de lege lata podľa mňa majú pravdu 2 disentujúci sudcovia, pretože Ústava nerozlišuje a tak ani Ústavný súd v rozhodnutí nemôže rozlišovať, keďže nie je ústavodarcom, iba orgánom ochrany ústavnosti.
inak, neviem, prečo sa disciplinárne konanie prirovnáva ku konaniu trestnému. to podľa závažnosti (spoločenskej nebezpečnosti)? ak áno, prečo je diferenciácia na sudcov a ostatných občanov a nie sú skutkové podstaty disciplinárne sankcionovaných činov priamo TČ? alebo inak, nemožno pre menej závažné disciplinárne previnenia ustanoviť osobitný režim v priestupkovom zákone a pre závažnejšie v trestnom? zaiste, výkonná moc by nemala "kafrať" do súdnej, ale keď je prokuratúra nie štátnym zastupiteľstvom, ale sui generis druhom moci, potom by som až také riziko v podobnom počine nevidel. samozrejme, vyžadovalo by si to menšiu novelu Ústavy a výrazné zmeny v zákonoch. lebo už Súdna rada ako inštitúcia mi v niečom pripomína Štátnu radu z rokov druhej svetovej a prehľadnosť delenia verejnej moci je aj vďaka prokuratúre, NKÚ a spol. hmlistá.
Zaujímavá je vo vzťahu k takejto otázke situácia, pokiaľ by bol disciplinárnym súdom ÚS SR a mal by súdiť "vlastného" sudcu a mal by takto prerušiť konanie ... podotýkam, že Ústavný súd nie je všeobecným súdom ...
Čo sa týka "faktoru" 1 sudcovskej nezávislosti, a to neexistencii časového obmedzenia => sudcovia Ústavného súdu sú taktiež menovaní na 12 rokov do funkcie. preto tento argument nepovažujem za kľúčový.
faktor 2 = taktiež považujem za vhodné, aby podmienky voľby a odvolania členov disciplinárnych senátov ustanovil zákon, čo by napríklad bolo garanciou riadneho výkonu súdnej moci podľa čl. 46 a spol. Ústavy (napr. v otázke "zákonného sudcu") a zabránilo by to kuriozitám typu "disciplinárny senát Ústavného súdu súdi predsedu NS SR, ktorý je predsedom Súdnej rady, ktorá volí a odvoláva členov a predsedu disciplinárneho senátu" (bez zákona = bez ladu a skladu, sa žiada dodať). podotýkam, že SR je malá krajina na generovanie dostatočného počtu odborne zdatných osôb, ktorí budú môcť nezávisle na sebe vyrovnávať takýto paradox, prihliadnúc na faktor, že pôsobením v malom kolektíve tých istých vo funkciách sa obmieňajúcich ľudí sa ľahko nadväzujú priateľské vzťahy (apriori odbúrava faktor nezávislosti, tzv. "syndróm 2 kolegov v kancli").
neviem, či je formálnou zárukou nezávislosti zloženie sľubu, keď za jeho porušenie nie je sankcia ... azda len u morálnych sudcov, ktorí však na dodržiavanie nezávislosti nepotrebujú sľub (analógia k tomu, že rozumní a poctiví ľudia nepotrebujú písomné zmluvy a sankcie v nich).
hoci vidím spojitosť (podľa mňa dosť nešťastnú) medzi čl. 142 ods. 2 Ústavy a čl. 148 ods. 1 Ústavy na základe pojmu "senát", skôr by som de lege ferenda akceptoval osobitné postavenie disciplinárneho senátu ako súdu, ktorý nepatrí do sústavy všobecných súdov, ibaže de lege lata podľa mňa majú pravdu 2 disentujúci sudcovia, pretože Ústava nerozlišuje a tak ani Ústavný súd v rozhodnutí nemôže rozlišovať, keďže nie je ústavodarcom, iba orgánom ochrany ústavnosti.
inak, neviem, prečo sa disciplinárne konanie prirovnáva ku konaniu trestnému. to podľa závažnosti (spoločenskej nebezpečnosti)? ak áno, prečo je diferenciácia na sudcov a ostatných občanov a nie sú skutkové podstaty disciplinárne sankcionovaných činov priamo TČ? alebo inak, nemožno pre menej závažné disciplinárne previnenia ustanoviť osobitný režim v priestupkovom zákone a pre závažnejšie v trestnom? zaiste, výkonná moc by nemala "kafrať" do súdnej, ale keď je prokuratúra nie štátnym zastupiteľstvom, ale sui generis druhom moci, potom by som až také riziko v podobnom počine nevidel. samozrejme, vyžadovalo by si to menšiu novelu Ústavy a výrazné zmeny v zákonoch. lebo už Súdna rada ako inštitúcia mi v niečom pripomína Štátnu radu z rokov druhej svetovej a prehľadnosť delenia verejnej moci je aj vďaka prokuratúre, NKÚ a spol. hmlistá.
beáta svediaková | 21. 02. 2011 15:58:33
// Reagovať
Domnievam sa, že aj otázka či disciplinárny súd je vôbec súd nie je jednoznačná. Aj ústavný súd dospel k záveru, že je orgánom samosprávy súdnictva. Priklonila by som sa k tomuto názoru, okrem iného aj z dôvodu, že aj podľa môjho názoru nebol ziadený zákonom , nakoľko ust.§ 119 ods.2 zákona č. 385/2000 Z.z. hovorí, že disciplinárnym súdom na účely disciplinárneho konania je Najvyšší súd a vo veci predsedu NS SR a podpredsedu NS SR vykonáva disciplinárne konanie ÚS SR. Neviem, či pri takejto úprave možno hovoriť o ZRIADENÍ disciplinárneho súdu.
Vrátim sa ešte k otázke či patrí alebo nepatrí DS so systému všeobecných súdov, no tak, odpoveď dáva aj práve citované ust.§ 119 ods.2 zákona č. 385/2000 Z.z., pretože ak by patril disciplinárny súd do systému všeobecných súdov, tak potom by aj Ústavný súd SR mal patriť do systému všeobecných súdov, pretože je vlastne disciplinárnym súdom vo veci predsedu NS SR a podpredsedu NS SR a snáď o tom niet pochýb, že ÚS SR nie je všeobecným súdom.
Keby ustanovenie § 119 ods.2 znelo tak, že : " Disciplinárne konanie vykonáva NS SR a vo veci predsedu NS SR a podpredsedu NS SR vykonáva disciplinárne konanie ÚS SR, nevznikol by asi daný problém.
Myslím si však, že práve výstižnejšie znenie vety za bodkočiarkou v ust. § 119 ods.2 zákona č. 385/2000 je svojim obsahom identické aj s vetou pred bodkočiarkou, teda vetou, ktorá narobila toľko výkladových problémov.
Vrátim sa ešte k otázke či patrí alebo nepatrí DS so systému všeobecných súdov, no tak, odpoveď dáva aj práve citované ust.§ 119 ods.2 zákona č. 385/2000 Z.z., pretože ak by patril disciplinárny súd do systému všeobecných súdov, tak potom by aj Ústavný súd SR mal patriť do systému všeobecných súdov, pretože je vlastne disciplinárnym súdom vo veci predsedu NS SR a podpredsedu NS SR a snáď o tom niet pochýb, že ÚS SR nie je všeobecným súdom.
Keby ustanovenie § 119 ods.2 znelo tak, že : " Disciplinárne konanie vykonáva NS SR a vo veci predsedu NS SR a podpredsedu NS SR vykonáva disciplinárne konanie ÚS SR, nevznikol by asi daný problém.
Myslím si však, že práve výstižnejšie znenie vety za bodkočiarkou v ust. § 119 ods.2 zákona č. 385/2000 je svojim obsahom identické aj s vetou pred bodkočiarkou, teda vetou, ktorá narobila toľko výkladových problémov.
