Taktiež som nespokojný s tým stalinským hybridom prokuratúry, čo tu zostal, a keby existovala ako štátne zastupiteľstvo v ČR, podriadená ministerstvu, bola by kontrolovateľná vládou aj parlamentom. Obdobne súhlasím so znovuzavedením súkromných žalôb trestnoprávneho charakteru, nakoľko zásada legality podľa TPor prokurátorom nič nehovorí, najmä v "politicky citlivých" kauzách. Podobne si myslím, že civilnoprávna agenda je prokuratúre na škodu ... máme predsa verejného ochrancu práv a aj správne, odvolacie a aj ústavné súdnictvo. Čiže nech jej ostane radšej len toto: "oprávnení generálneho prokurátora iniciovať abstraktnú kontrolu ústavnosti a dozoru prokuratúry nad miestami, kde je obmedzená osobná sloboda, ktoré určitým spôsobom plynú z jej trestnej právomoci", ostatné prokuratúra nepotrebuje.
Mimoriadne dovolanie by som však zachoval, pretože niekedy sú excesy súdov v našich podmienkach až príliš "silne kafe".
Ad b) Podobne si myslím, že diskrečná právomoc prokuratúry (napr. zastaviť trestné stíhanie) je príliš široká a je to podľa mňa ďalší relikt zjednocovania trestnej agendy pod prokuratúru v 50-tych rokoch.
Zásadnejšie pripomienky by som mal iba k prvej časti "nezávislosť prokuratúry" ... najmä k popisu nezávislosti a hľadaniu rovnováhy v dualite demokratický - právny štát. Ak nezávislosť znamená neviazanosť príkazmi, je nezávislý aj parlament, ktorý "skladá účty" iba raz za 4 roky. Prečo by potom generálny prokurátor nemal "skladať účty" po 7 rokoch? Ak nezávislosť sudcov, akokoľvek racionálne odôvodnená, raz odporuje čl. 2 ods. 1 Ústavy, a má tvoriť "brzdu" proti svojvôli legislatívy a exekutívy, prečo nemôže byť nezávislá aj prokuratúra? Ako sa líši od NKÚ? Samozrejme, takéto postavenie NKÚ či súdov je odôvodnené atribútom právneho štátu, jeho "právnosťou", ktorá má vyvažovať jeho "demokratickosť". Háčikom však je, že k takémuto vyvažovaniu neexistujú zrozumiteľné pravidlá. Ani k výkonu štátnej moci priamo vs. sprostredkovane nie. Vláda má nejakú demokratickú legitimitu, keď koná sprostredkovane od sprostredkovateľa (parlament) cez inštitúty hlasovania o dôvere a pod.? A má vláda aspoň atribút "právnosti", sú ministrami odborníci, resp. je nezávislá? Na obidve otázky odpoveď nie. Je parlament nezávislý, je v súlade s atribútom právnosti štátu, keď napr. prijíma protiústavné zákony? Je parlament za protiústavnosť svojich zákonov (konštatovanú ÚS SR) sankcionovaný? Možno byť za protiprávny výkon moci sankcionovaný? Možno. Prečo má parlament výnimku? Parlament predsa nie je ľud a otázne je, do akej miery ľud reprezentuje, a do akej miery je podľa Vašich vlastných kritérii nezávislý a od koho, keď volené sú strany, nie ľudia, volebný obvod je až jeden, politická zodpovednosť je raz za 4 roky vo voľbách s kvótou, ktorá zabezpečuje, aby aj najmenšia strana mala svoj poslanecký klub, referendom je parlament prakticky neodvolateľný, ústavný súd ho zastaviť nemôže (obdobne viď Maďarsko a vo veci platov v justícii aj ČR), zákonmi reguluje sám seba, nie je za protiústavnosť zákona sankcionovaný ... atď. V súboji demokratickosť vs. právnosť štátu teda víťazí úplne tretí atribút, nazvime ho parlamentná partokracia. Proti postaveniu parlamentu je prokuratúra šuviks, ešte pri hierarchickom riadení je aj tá pod silným vplyvom parlamentu, nezávislosť nižších zložiek iba "uvoľňuje vládne putá" nad prokuratúrou. Napriek tomu je prokuratúru podľa mňa potrebné zmeniť tak, ako som uviedol na začiatku príspevku. Ešte naliehavejšie je podľa mňa však potrebné zmeniť postavenie parlamentu. Autor článku spomína aktivistické rozhodnutia v USA. Ja by som aktivistickými nazval aj niektoré zlátaniny "plynúce" z parlamentu, ktoré sotva možno nazvať vôľou väčšiny ľudí. A to nie je iba o "dileme daní", keďže väčšina ľudí dane samozrejme nechce, ale musia ich platiť ako "daň" za existenciu poriadku a štátu. Podľa mňa aj realizácia volebných programov a volebná účasť svedčia o tom, že problém nie je len v prokuratúre, či v justícii, ale výrazne aj v parlamente.
Z dažďa pod odkvap – alebo o pripravovaných zmenách v prokuratúre
Michal Novotný | 22. 02. 2011 | komentárov: 22
Ministerstvo spravodlivosti zverejnilo na svojej internetovej stránke návrh zákona, ktorého cieľom je realizovať zmeny v organizácii prokuratúry. Jeho hlavným cieľom je – zdá sa – najmä posilnenie toho, čo sa nazýva nezávislosťou prokurátorov, a to najmä odbúraním tzv. negatívnych pokynov. Je toto však reálny problém prokuratúry a bude jeho odstránenie znamenať vyriešenie problému? Obávam sa, že nie, a pokúsim sa načrtnúť, prečo.
Začiatkom všetkého je pravdepodobne pohľad na to, čo znamená vykladať a aplikovať právo. Myslím, že právnická obec sa už dávno rozlúčila s predstavou práva ako všeobsiahleho bezmedzerovitého systému, ktorého aplikácia funguje ako automat, do ktorého sa na jednej strane sypú fakty a na druhej vypadávajú tie jediné správne a zákonné závery (individuálne rozhodnutia). Naopak, právo je z tisíca dôvodov medzerovité, vyžaduje výklad, ktorý sa nezaobíde bez osoby „vykladača“, ktorý zasa prirodzene do výkladu práva vnáša (a môže vnášať) svoje hodnotové predstavy či zámery. Ten, kto autoritatívne interpretuje právo, má preto v rukách obrovskú moc – a ako každý, môže ju využiť, ale i zneužiť.
Napriek tomu právny štát prijal za svoju nezávislosť sudcov – a urobil dobre. Malo by ísť však o výnimku, ktorá by sa nemala rozširovať.
Náš štát totiž podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 1 našej ústavy nie je len štátom právnym, ale aj demokratickým. Demokratickosť štátu znamená, že ľud ako zdroj moci musí mať z času na čas možnosť určiť obsahové smerovanie výkonu štátnej moci a tiež z času na čas určiť osoby, ktoré štátnu moc budú vykonávať. Práve z textu čl. 2 ods. 1 ústavy plynie významné obmedzenie pre štruktúrovanie štátnych orgánov a vzťahov medzi nimi – podľa tohto ustanovenia totiž štátnu moc vykonávajú občania buď priamo alebo volenými zástupcami. Tertium non datur – každý akt výkonu štátnej moci musí byť priamo či sprostredkovane legitimovaný občanmi ako zdrojom moci. To – okrem iného – pojmovo neumožňuje vytvárať tzv. nezávislé orgány tam, kde to ústava priamo nepripúšťa.
Nezávislosť určitého orgánu (a osôb, ktoré ním sú) reprezentovaná spravidla neviazanosťou príkazmi, neodvolateľnosťou a nepreložiteľnosťou je v nevyhnutnom protiklade s požiadavkou demokratickej legitimizácie. Tým, že sa určitý orgán nemusí pravidelne vystavovať procesu potvrdenia vo svojej funkcii (napr. voľby) a nemusí ani skladať účty z obsahu výkonu svojej funkcie (napr. volebný program) priamo koliduje s požiadavkou demokratickosti štátu podľa čl. 2 ods. 1. Taký orgán totiž má totiž omnoho menšiu zábranu stať sa nekontrolovateľným samovládcom, čo bytostne ohrozuje demokratický charakter každého štátu. Na druhej strane, bezvýhradná priama demokratická legitimizácia by hrozila nadradenosťou demokratickosti štátu nad jeho právnosťou a bola by tak nezlučiteľná s moderným ponímaním každého štátu ako právneho. Preto sa treba snažiť hľadať rovnováhu medzi oboma požiadavkami.
Nezávislosť súdov je v súčasnosti prijatá a vžitá napriek tomu, že z pohľadu demokratickej legitimizácie sú súdy určite najslabším článkom sústavy štátnych orgánov. Že nezávislosť môže byť problémom, svedčia mnohé príklady politicky ladených prípadne aktivistických rozhodnutí súdov najmä v USA. Preto nie som presvedčený, či je snaha o budovanie tzv. „nezávislosti“ prokurátorov krokom správnym smerom.
Z tohto pohľadu taktiež vnímam veľmi negatívne snahu o zrušenie „negatívnych“ pokynov. Hierarchicky organizovaná štruktúra, akou je aj prokuratúra, si totiž podľa mňa už systémovo vyžaduje existenciu účinných nástrojov riadenia a ovplyvňovania, a to aj konkrétnych vecí, zo strany hierarchicky nadriadených zložiek. To platí osobitne v prípade, keď nižší prokurátori nepodliehajú žiadnej forme demokratickej legitimizácie zo strany občanov a neexistuje ani nijaký model ich demokratickej zodpovednosti.
Generálneho prokurátora volí parlament a vymenúva prezident, možno preto povedať, že jeho demokratická legitimita nie je až takým problémom. K jej zvýšeniu by nepochybne prispela zrušenie funkčného obdobia generálneho prokurátora tak, aby voči nemu parlament a prezident mohli vyvodzovať zodpovednosť priebežne a kedykoľvek to bude potrebné. Za úvahu by stála otázka, do akej miery by bolo možné zapojiť do demokratického dozoru nad prokuratúrou vládu, resp. akým spôsobom zabezpečiť, aby parlament prípadne vláda mohli uplatňovať voči prokuratúre kontrolu obsahu výkonu jej moci, napríklad v podobe záväzných úloh a pod. Problémom dnešnej prokuratúry totiž nie je jej monokratickosť, ale primárne jej autokratickosť, keďže spomenutými oprávneniami dnes žiadny štátny orgán s priamou demokratickou legitimitou nedisponuje.
Zrušenie pokynov však môže mať reálne za následok len to, že namiesto dnešnej jednej autokracie vznikne autokracií 63 – každá prokuratúra, ba dokonca každý prokurátor sa stane samovládcom v oblasti, v ktorej mu nebude môcť nadriadený prokurátor udeliť pokyn. A o pár rokov budeme zasa riešiť problém, ako napríklad zabrániť skupinám s kontaktmi na miestne úrovne prokuratúry v zastrašovaní a šikanovaní svojich oponentov.
Teda – z dažďa pod odkvap.
Postavenie prokuratúry
Problém tzv. nezávislosti a negatívnych pokynov v systéme našej prokuratúry je vypuklý nie sám osebe, ale preto, že naša prokuratúra ho svojím postavením a kompetenciami umocňuje. Slovenská prokuratúra má totiž naďalej postavenie stalinské, ktoré vzniklo v 50tych rokoch a dodnes ho žiadna z vlád od roku 1989 nebola schopná (alebo ochotná) zmeniť. To sa prejavuje najmä v týchto oblastiach:
a) Obžalobný monopol
Až do r. 1950 platil na Slovensku uhorský trestný poriadok zák. čl. XXXIII/1896, ktorý priznával právo zastupovať obžalobu (vrátane práva navrhovať trestné stíhanie, podať obžalobu a zastupovať ju pred súdom) trom subjektom: štátnemu zastupiteľstvu ako verejnému žalobcovi, poškodenému ako súkromnému žalobcovi a poškodenému ako náhradnému (subsidiárnemu) žalobcovi. V princípe platilo, že ak verejný žalobca (štátny zástupca) na žiadosť poškodeného odoprel trestne stíhať podozrivého, mohol stíhanie vykonávať sám poškodený (pod dozorom súdu).
Tzv. obžalobný monopol prokurátora, teda jeho výlučné oprávnenie začať či nezačať trestné stíhanie a podať či nepodať obžalobu, je vynálezom 50tych rokov a bolo vedené jednoduchou úvahou – koncentrovať na jedinom orgáne politický a triedny boj trestnoprávnymi prostriedkami. Aj keď ani o vtedajších súdoch nemožno mať žiadne ilúzie, i tak nebolo pre vtedajšiu politickú moc žiaduce, aby súkromné osoby mohli čo len formálne viesť trestné stíhanie napr. voči príslušníkom ŠtB, predstaviteľom družstiev pri kolektivizácii, znárodnených podnikov apod.
Zrušenie obžalobného monopolu sa po r. 1989 – z neznámych príčin – neudialo. Práve obžalobný monopol však posilňuje všetky negatíva autokratického modelu prokuratúry – zveruje totiž demokraticky nezodpovednému a ťažko ovplyvniteľnému orgánu prenasledovanie páchateľov trestných činov, teda skutkov, ktoré sama spoločnosť považuje na natoľko závažné, že za ich spáchanie siaha na osobnú slobodu ich páchateľom. Presadenie tejto vôle je tak závislé na orgáne, ktorý nie demokraticky ani ustanovený, ani zodpovedný. V súčasnosti možno korigovať tento nedostatok len formou pokynu nadriadeného prokurátora, ktorého demokratická legitimita je však rovnako otázna.
b) Oprávnenia v trestnom konaní
Slovenský prokurátor disponuje obrovským množstvom diskrečných oprávnení v trestnom konaní, ktorých výkon je (opäť z hľadiska demokratickej legitimity) nekontrolovaný a prakticky nekontrolovateľný – oprávnenie zastaviť trestné stíhanie, podmienečne ho zastaviť, podmienečne ho prerušiť, či schváliť zmier. V takto široko koncipovaných diskrečných oprávneniach sa napríklad stráca zmysel podmienečného odkladu trestu odňatia slobody – načo by vlastne prokurátor mal určitú vec „hnať“ pred súd, keď ju môže vyriešiť sám? Je tu však rozdiel – rozhodnutia prokurátora sú súdne nepreskúmateľné, nemožno sa preto proti nim riadne brániť a taktiež Ústavný súd SR odmieta priznať napr. poškodenému v konaní pred prokurátorom práva podľa čl. 46 a nasl. ústavy.
Široké diskrečné oprávnenia vytvárajú živnú pôdu pre ich zneužívanie, čo – zákulisne – potvrdzujú v rozhovoroch i mnohí advokáti.
c) Netrestná právomoc prokuratúry
V tzv. germánskom okruhu organizácie prokuratúry, do ktorého historicky patrí i Slovensko, prokuratúra nikdy nemala tak širokú právomoc v netrestných oblastiach. Okrem oprávnení generálneho prokurátora iniciovať abstraktnú kontrolu ústavnosti a dozoru prokuratúry nad miestami, kde je obmedzená osobná sloboda, ktoré určitým spôsobom plynú z jej trestnej právomoci, má prokuratúra kontrolné právomoci voči verejnej správe (vrátane ministerstiev!) v podobe protestov a upozornení proti ich všeobecne záväzným právnym predpisom, individuálnym právnym aktom a tiež postupom.
Táto právomoc vyvoláva taktiež mnoho problémov.
Prvým je odbornosť – túto agendu vykonáva spravidla len jeden prokurátor na jednej prokuratúre, ktorý k tomu často vykonáva i štandardnú trestnú agendu. Jednotlivé odvetvia verejnej správy a ich právna regulácia sú však v súčasnosti také obsiahle a komplexné, že zvládnuť ich jednému človeku je nemožné. Kvalita dozoru prokuratúry je tak objektívne slabá a ponúka sa legitímna otázka, či by verejná správa bez takého dozoru skutočne fungovala horšie.
Druhým je enormný rozsah činnosti verejnej správy. Jeden prokurátor v okrese nemôže byť schopný trvalo a spojito monitorovať činnosť všetkých orgánov štátnej správy, nota bene obcí vo svojom obvode. Činnosť prokuratúry sa preto spravidla obmedzuje na reakcie na konkrétne podnety a raz za niekoľko rokov na previerky zákonnosti na určitých úsekoch činnosti verejnej správy. Opäť otázka – bolo by skutočne ranou právnemu štátu, ak by túto činnosť prokuratúra nevykonávala?
Tretím – a v spojení s prvým a druhým možno najpodstatnejším – je principiálna otáznosť tohto oprávnenia prokuratúry. Je nepochybné, že v časoch socializmu, kedy správne ani ústavné súdnictvo reálne resp. vôbec neexistovali, bol dozor prokuratúry jediným ako tak efektívnym právnym nástrojom (popri neprávnych – straníckych) na udržiavanie zákonnosti a ochranu práv občanov v činnosti verejnej správy. S obnovením správneho súdnictva v roku 1992 a ústavného súdnictva tamtiež sa však občan môže proti nezákonnosti v činnosti verejnej účinne správy brániť sám a nepotrebuje k tomu prokuratúru. Oprávnenie prokuratúry môže v tejto súvislosti vyvolávať dokonca ústavnoprávne otázniky rovnosti v prístupe k právnej ochrane – totiž, kým napr. občan proti správnemu rozhodnutiu môže podať jedine jeden opravný prostriedok a potom už len žalobu zaťaženú nemalým súdnym poplatkom, má prokurátor (aj na podnet občana) možnosť potiahnuť inštančný postup ešte vyššie a až následne podať žalobu, pri ktorej je od poplatku oslobodený. To otvára cestu zneužívaniu tými, ktorí z rôznych dôvodov nechcú podať žalobu sami (neochota platiť, nájsť si advokáta), aby do veci jednoduchým podnetom zapojili prokurátora, ktorý celú vec vybaví za nich.
Podobné úvahy sa týkajú aj právomoci prokuratúry v súkromnoprávnych vzťahoch, resp. v oblasti civilného súdnictva, ktoré – popri dlhodobo existujúcom, nie však neproblematickom mimoriadnom dovolaní – najmä v posledných rokoch zaznamenali enormný nárast (hypertrofia § 35 ods. 1 a 2 O. s. p.). Keď uvážime, že vo veciach uvedených týchto ustanoveniach môže generálny prokurátor podať mimoriadne dovolanie aj vtedy, keď prokurátor sám také konanie neinicioval (resp. doň nevstúpil) a zároveň ustanovenie § 146 ods. 1 písm. d) O. s. p., ktoré v konaní začatom prokurátorom absolútne vylučuje nárok na náhradu trov konania, sú pochybnosti o ústavnosti takého riešenie (aj s ohľadom na nález PL. ÚS 43/95) viac než namieste.
Záver
(návrh zákona je možné pozrieť tu)
Nezávislosť prokurátorov
Prokuratúra je upravená v čl. 149 až 151 Ústavy Slovenskej republiky a nezávislosť nie je jej nevyhnutná pojmová vlastnosť, čo výslovne potvrdil aj Ústavný súd SR (PL. ÚS 17/96, i keď nie s príliš presvedčivým odôvodnením). To si samozrejme uvedomuje i navrhovateľ, keď výslovne atribút nezávislosti prokuratúre nepriznáva – obsahovo ju však pravdepodobne vytvára.
Začiatkom všetkého je pravdepodobne pohľad na to, čo znamená vykladať a aplikovať právo. Myslím, že právnická obec sa už dávno rozlúčila s predstavou práva ako všeobsiahleho bezmedzerovitého systému, ktorého aplikácia funguje ako automat, do ktorého sa na jednej strane sypú fakty a na druhej vypadávajú tie jediné správne a zákonné závery (individuálne rozhodnutia). Naopak, právo je z tisíca dôvodov medzerovité, vyžaduje výklad, ktorý sa nezaobíde bez osoby „vykladača“, ktorý zasa prirodzene do výkladu práva vnáša (a môže vnášať) svoje hodnotové predstavy či zámery. Ten, kto autoritatívne interpretuje právo, má preto v rukách obrovskú moc – a ako každý, môže ju využiť, ale i zneužiť.
Napriek tomu právny štát prijal za svoju nezávislosť sudcov – a urobil dobre. Malo by ísť však o výnimku, ktorá by sa nemala rozširovať.
Náš štát totiž podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 1 našej ústavy nie je len štátom právnym, ale aj demokratickým. Demokratickosť štátu znamená, že ľud ako zdroj moci musí mať z času na čas možnosť určiť obsahové smerovanie výkonu štátnej moci a tiež z času na čas určiť osoby, ktoré štátnu moc budú vykonávať. Práve z textu čl. 2 ods. 1 ústavy plynie významné obmedzenie pre štruktúrovanie štátnych orgánov a vzťahov medzi nimi – podľa tohto ustanovenia totiž štátnu moc vykonávajú občania buď priamo alebo volenými zástupcami. Tertium non datur – každý akt výkonu štátnej moci musí byť priamo či sprostredkovane legitimovaný občanmi ako zdrojom moci. To – okrem iného – pojmovo neumožňuje vytvárať tzv. nezávislé orgány tam, kde to ústava priamo nepripúšťa.
Nezávislosť určitého orgánu (a osôb, ktoré ním sú) reprezentovaná spravidla neviazanosťou príkazmi, neodvolateľnosťou a nepreložiteľnosťou je v nevyhnutnom protiklade s požiadavkou demokratickej legitimizácie. Tým, že sa určitý orgán nemusí pravidelne vystavovať procesu potvrdenia vo svojej funkcii (napr. voľby) a nemusí ani skladať účty z obsahu výkonu svojej funkcie (napr. volebný program) priamo koliduje s požiadavkou demokratickosti štátu podľa čl. 2 ods. 1. Taký orgán totiž má totiž omnoho menšiu zábranu stať sa nekontrolovateľným samovládcom, čo bytostne ohrozuje demokratický charakter každého štátu. Na druhej strane, bezvýhradná priama demokratická legitimizácia by hrozila nadradenosťou demokratickosti štátu nad jeho právnosťou a bola by tak nezlučiteľná s moderným ponímaním každého štátu ako právneho. Preto sa treba snažiť hľadať rovnováhu medzi oboma požiadavkami.
Nezávislosť súdov je v súčasnosti prijatá a vžitá napriek tomu, že z pohľadu demokratickej legitimizácie sú súdy určite najslabším článkom sústavy štátnych orgánov. Že nezávislosť môže byť problémom, svedčia mnohé príklady politicky ladených prípadne aktivistických rozhodnutí súdov najmä v USA. Preto nie som presvedčený, či je snaha o budovanie tzv. „nezávislosti“ prokurátorov krokom správnym smerom.
Z tohto pohľadu taktiež vnímam veľmi negatívne snahu o zrušenie „negatívnych“ pokynov. Hierarchicky organizovaná štruktúra, akou je aj prokuratúra, si totiž podľa mňa už systémovo vyžaduje existenciu účinných nástrojov riadenia a ovplyvňovania, a to aj konkrétnych vecí, zo strany hierarchicky nadriadených zložiek. To platí osobitne v prípade, keď nižší prokurátori nepodliehajú žiadnej forme demokratickej legitimizácie zo strany občanov a neexistuje ani nijaký model ich demokratickej zodpovednosti.
Generálneho prokurátora volí parlament a vymenúva prezident, možno preto povedať, že jeho demokratická legitimita nie je až takým problémom. K jej zvýšeniu by nepochybne prispela zrušenie funkčného obdobia generálneho prokurátora tak, aby voči nemu parlament a prezident mohli vyvodzovať zodpovednosť priebežne a kedykoľvek to bude potrebné. Za úvahu by stála otázka, do akej miery by bolo možné zapojiť do demokratického dozoru nad prokuratúrou vládu, resp. akým spôsobom zabezpečiť, aby parlament prípadne vláda mohli uplatňovať voči prokuratúre kontrolu obsahu výkonu jej moci, napríklad v podobe záväzných úloh a pod. Problémom dnešnej prokuratúry totiž nie je jej monokratickosť, ale primárne jej autokratickosť, keďže spomenutými oprávneniami dnes žiadny štátny orgán s priamou demokratickou legitimitou nedisponuje.
Zrušenie pokynov však môže mať reálne za následok len to, že namiesto dnešnej jednej autokracie vznikne autokracií 63 – každá prokuratúra, ba dokonca každý prokurátor sa stane samovládcom v oblasti, v ktorej mu nebude môcť nadriadený prokurátor udeliť pokyn. A o pár rokov budeme zasa riešiť problém, ako napríklad zabrániť skupinám s kontaktmi na miestne úrovne prokuratúry v zastrašovaní a šikanovaní svojich oponentov.
Teda – z dažďa pod odkvap.
Postavenie prokuratúry
Problém tzv. nezávislosti a negatívnych pokynov v systéme našej prokuratúry je vypuklý nie sám osebe, ale preto, že naša prokuratúra ho svojím postavením a kompetenciami umocňuje. Slovenská prokuratúra má totiž naďalej postavenie stalinské, ktoré vzniklo v 50tych rokoch a dodnes ho žiadna z vlád od roku 1989 nebola schopná (alebo ochotná) zmeniť. To sa prejavuje najmä v týchto oblastiach:
a) Obžalobný monopol
Až do r. 1950 platil na Slovensku uhorský trestný poriadok zák. čl. XXXIII/1896, ktorý priznával právo zastupovať obžalobu (vrátane práva navrhovať trestné stíhanie, podať obžalobu a zastupovať ju pred súdom) trom subjektom: štátnemu zastupiteľstvu ako verejnému žalobcovi, poškodenému ako súkromnému žalobcovi a poškodenému ako náhradnému (subsidiárnemu) žalobcovi. V princípe platilo, že ak verejný žalobca (štátny zástupca) na žiadosť poškodeného odoprel trestne stíhať podozrivého, mohol stíhanie vykonávať sám poškodený (pod dozorom súdu).
Tzv. obžalobný monopol prokurátora, teda jeho výlučné oprávnenie začať či nezačať trestné stíhanie a podať či nepodať obžalobu, je vynálezom 50tych rokov a bolo vedené jednoduchou úvahou – koncentrovať na jedinom orgáne politický a triedny boj trestnoprávnymi prostriedkami. Aj keď ani o vtedajších súdoch nemožno mať žiadne ilúzie, i tak nebolo pre vtedajšiu politickú moc žiaduce, aby súkromné osoby mohli čo len formálne viesť trestné stíhanie napr. voči príslušníkom ŠtB, predstaviteľom družstiev pri kolektivizácii, znárodnených podnikov apod.
Zrušenie obžalobného monopolu sa po r. 1989 – z neznámych príčin – neudialo. Práve obžalobný monopol však posilňuje všetky negatíva autokratického modelu prokuratúry – zveruje totiž demokraticky nezodpovednému a ťažko ovplyvniteľnému orgánu prenasledovanie páchateľov trestných činov, teda skutkov, ktoré sama spoločnosť považuje na natoľko závažné, že za ich spáchanie siaha na osobnú slobodu ich páchateľom. Presadenie tejto vôle je tak závislé na orgáne, ktorý nie demokraticky ani ustanovený, ani zodpovedný. V súčasnosti možno korigovať tento nedostatok len formou pokynu nadriadeného prokurátora, ktorého demokratická legitimita je však rovnako otázna.
b) Oprávnenia v trestnom konaní
Slovenský prokurátor disponuje obrovským množstvom diskrečných oprávnení v trestnom konaní, ktorých výkon je (opäť z hľadiska demokratickej legitimity) nekontrolovaný a prakticky nekontrolovateľný – oprávnenie zastaviť trestné stíhanie, podmienečne ho zastaviť, podmienečne ho prerušiť, či schváliť zmier. V takto široko koncipovaných diskrečných oprávneniach sa napríklad stráca zmysel podmienečného odkladu trestu odňatia slobody – načo by vlastne prokurátor mal určitú vec „hnať“ pred súd, keď ju môže vyriešiť sám? Je tu však rozdiel – rozhodnutia prokurátora sú súdne nepreskúmateľné, nemožno sa preto proti nim riadne brániť a taktiež Ústavný súd SR odmieta priznať napr. poškodenému v konaní pred prokurátorom práva podľa čl. 46 a nasl. ústavy.
Široké diskrečné oprávnenia vytvárajú živnú pôdu pre ich zneužívanie, čo – zákulisne – potvrdzujú v rozhovoroch i mnohí advokáti.
c) Netrestná právomoc prokuratúry
V tzv. germánskom okruhu organizácie prokuratúry, do ktorého historicky patrí i Slovensko, prokuratúra nikdy nemala tak širokú právomoc v netrestných oblastiach. Okrem oprávnení generálneho prokurátora iniciovať abstraktnú kontrolu ústavnosti a dozoru prokuratúry nad miestami, kde je obmedzená osobná sloboda, ktoré určitým spôsobom plynú z jej trestnej právomoci, má prokuratúra kontrolné právomoci voči verejnej správe (vrátane ministerstiev!) v podobe protestov a upozornení proti ich všeobecne záväzným právnym predpisom, individuálnym právnym aktom a tiež postupom.
Táto právomoc vyvoláva taktiež mnoho problémov.
Prvým je odbornosť – túto agendu vykonáva spravidla len jeden prokurátor na jednej prokuratúre, ktorý k tomu často vykonáva i štandardnú trestnú agendu. Jednotlivé odvetvia verejnej správy a ich právna regulácia sú však v súčasnosti také obsiahle a komplexné, že zvládnuť ich jednému človeku je nemožné. Kvalita dozoru prokuratúry je tak objektívne slabá a ponúka sa legitímna otázka, či by verejná správa bez takého dozoru skutočne fungovala horšie.
Druhým je enormný rozsah činnosti verejnej správy. Jeden prokurátor v okrese nemôže byť schopný trvalo a spojito monitorovať činnosť všetkých orgánov štátnej správy, nota bene obcí vo svojom obvode. Činnosť prokuratúry sa preto spravidla obmedzuje na reakcie na konkrétne podnety a raz za niekoľko rokov na previerky zákonnosti na určitých úsekoch činnosti verejnej správy. Opäť otázka – bolo by skutočne ranou právnemu štátu, ak by túto činnosť prokuratúra nevykonávala?
Tretím – a v spojení s prvým a druhým možno najpodstatnejším – je principiálna otáznosť tohto oprávnenia prokuratúry. Je nepochybné, že v časoch socializmu, kedy správne ani ústavné súdnictvo reálne resp. vôbec neexistovali, bol dozor prokuratúry jediným ako tak efektívnym právnym nástrojom (popri neprávnych – straníckych) na udržiavanie zákonnosti a ochranu práv občanov v činnosti verejnej správy. S obnovením správneho súdnictva v roku 1992 a ústavného súdnictva tamtiež sa však občan môže proti nezákonnosti v činnosti verejnej účinne správy brániť sám a nepotrebuje k tomu prokuratúru. Oprávnenie prokuratúry môže v tejto súvislosti vyvolávať dokonca ústavnoprávne otázniky rovnosti v prístupe k právnej ochrane – totiž, kým napr. občan proti správnemu rozhodnutiu môže podať jedine jeden opravný prostriedok a potom už len žalobu zaťaženú nemalým súdnym poplatkom, má prokurátor (aj na podnet občana) možnosť potiahnuť inštančný postup ešte vyššie a až následne podať žalobu, pri ktorej je od poplatku oslobodený. To otvára cestu zneužívaniu tými, ktorí z rôznych dôvodov nechcú podať žalobu sami (neochota platiť, nájsť si advokáta), aby do veci jednoduchým podnetom zapojili prokurátora, ktorý celú vec vybaví za nich.
Podobné úvahy sa týkajú aj právomoci prokuratúry v súkromnoprávnych vzťahoch, resp. v oblasti civilného súdnictva, ktoré – popri dlhodobo existujúcom, nie však neproblematickom mimoriadnom dovolaní – najmä v posledných rokoch zaznamenali enormný nárast (hypertrofia § 35 ods. 1 a 2 O. s. p.). Keď uvážime, že vo veciach uvedených týchto ustanoveniach môže generálny prokurátor podať mimoriadne dovolanie aj vtedy, keď prokurátor sám také konanie neinicioval (resp. doň nevstúpil) a zároveň ustanovenie § 146 ods. 1 písm. d) O. s. p., ktoré v konaní začatom prokurátorom absolútne vylučuje nárok na náhradu trov konania, sú pochybnosti o ústavnosti takého riešenie (aj s ohľadom na nález PL. ÚS 43/95) viac než namieste.
Záver
Na základe vyššie uvedeného sa obávam, že návrh predložený do pripomienkového konania trpí dvojakou vadou – rieši to, čo reálnym problémom nie je a to spôsobom, ktorý má v sebe zakódované ďalšie problémy, a ponecháva nedotknutým to, čo je viac než zrelé na pohnutie. Je to škoda, pretože lepší čas na reformu prokuratúry a systému, v ktorom funguje, sa už tak ľahko nevyskytne.
Súvisiace články
Súdnictvo a nová vláda Náhrada nemajetkovej ujmy: ako určiť jej výšku?Ústavne pochybné voľbyLucia Žitňanská: Zamerali sme sa na otvorenie súdov verejnej kontroleStranícka príslušnosť vs. nezávislí Články autora
Ondrej Pivarči | 22. 02. 2011 11:43:39
// Reagovať
s väčšinou článku súhlas
Michal Novotný | 23. 02. 2011 13:59:01
// Reagovať
Ad OP
Úprimne, k Vášmu komentáru je ťažko odniekiaľ začať reakciu, keďže ste sa pustili na to strašne zoširoka. Navyše, nie je celkom zrejmé, čo vlastne chcete konkrétne povedať. Tak sa pokúsim svoje odpovede nejako systematizovať.
Parlament/voľby/nezávislosť
V podstate máte pravdu - áno, parlament je "nezávislý", lebo nie je viazaný príkazmi. Ale to mne nevadí, pretože parlament je volený ľudom, teda priamo demokraticky legitimizovaný. Rozumiem, že máte výhrady voči tejto "legitimizácii", ale nedá sa Vám odpovedať nič, než ono Churchilovské "je to zlé, ale nič lepšie sme ešte nevymysleli". Hovoríte o partokracii - a čo by ste si predstavovali? Voľbu osobností? Takže by sme mali 150 "Martiniek - popolušiek z Turca"? Politické strany sú prosto daň za to, že dnešný štát nemá pá tisíc obyvateľov ako grécka polis, ale 5,5 milióna. Iný model než voľbu cez politické strany je podľa mňa omnoho horší...
Volebné obdobie a nezávislosť - takže čo? Mali by sme sa vrátiť k viazanému mandátu bez alebo s volebným obdobím? Viete si predstaviť, čo by to spravilo s väčšinou dôležitých dlhodobých reforiem? Ja si neviem predstaviť, že by parlament s viazaným mandátom bol schopný vidieť ďalej od nosa než dnešný.
Áno, parlament v dnešnej podobe má mnoho negatív - ale aj pozitív, ktoré ich vyvažujú. Preto je "nezávislosť" parlamentu pre mňa - aj po zohľadnení všetkých jej chýb, opísaných v článku síce o prokuratúre, no ktoré sa dajú vztiahnuť aj na parlament - v dnešnej podobe znesiteľná.
Ale práve preto nechcem, aby sa "bezhlavo" rozširovala na ďalšie orgány.
Nezávislosť sudcov a systém
Ako píšem, nezávislosť sudcov je výnimka, ale tak ako pri parlamente, aj tu je potrebná, len z opačnej strany. Veľa "bezhlavej demokratickosti" prosto škodí - stačí si uvedomiť, že väčšina národa by väčšinou okamžite každého druhého podozrivého obesila na kandeláber a nejakým dokazovaním alebo hľadaním viny by sa nezaťažovala. Preto nezávislosť súdnictva je síce (stricto sensu) v napätí (nehovoril by som priamo v rozpore) s požiadavkou demokratickej legitimizácie.
Navyše, sudcovia dbajú jedine o "zákonnosť" a preto sú ich nezávislosť a s tým spojené dôsledky obmedzené rozsahom, v ktorých ju môžu uplatňovať. I keď, ako sám píšem v článku, samozrejme dnes aj výklad práva je omnoho viac otvorený než činnosť mechanického subsumpčného automatu, predsa len táto otvorenosť má svoje medze.
Iné je to u Ústavného súdu, ale ten je zasa vďaka volebnému obdobiu sudcov nie tak úplne skutočne "sudcovsky" nezávislý...
Nezávislosť výkonnej moci
Položím protiotázku - prečo už dnes nie je nezávislá vláda, teda s pevným volebným obdobím? Jednoducho preto, pretože by to znamenalo ďalšie rozvoľňovanie vzťahu demokratickej legitimizácie tam, kde na to nie je dôvod - jeden orgán s volebným obdobím (parlament) by volil iný orgán s volebným obdobím (vládu), teda priame uplatňovanie demokratickej zodpovednosti v prípade potreby by tu narážalo na dvojitú prekážku. Preto je vláda odvolateľná kedykoľvek a podľa mňa je to tak správne.
Ďalším dobrým dôvodom je rozsah úvahy jednotlivých orgánov - vláda i celá verejná správa má vzhľadom na svoje úlohy široké miery správneho uváženia, teda výberu vhodných prostriedkov zo všetkých zákonom umožnených. Preto by bola miera "nebezpečnosti" nezávislosti vlády omnoho väčšia než napr. súdov, pretože rozsah zneužiteľných prostriedkov je u vlády (a prostredníctvom nej u celej verejnej správy) omnoho väčšia.
Navyše - verejná správa je kontrolovaná nezávislým súdnictvom, takže u nej otázka "právnosti" nie je až tak bytostne problémová (to samozrejme neznamená, že verejná správa má konať nezákonne, ale, že prípadnú nezákonnosť ešte má kto napraviť). Kým "právnosť" podlieha kontrole súdov, tak zmyslom kontroly parlamentom (teda demokratickej kontroly) je práve kontrola onej "účelnosti", teda aby účelnosť v ponímaní vlády (a sprostredkovane verejnej správy) bola zhodná s pojmom účelnosti v ponímaní zdroja demokratickej legitimity.
A v tomto smere je úloha prokuratúry bližšia verejnej správe než súdom - totiž, úlohou prokuratúry nie je len "dozor nad zákonnosťou", ale vôbec dozor nad vyšetrovaním, teda aj dozor nad jeho účelnosťou, rýchlosťou, cieľavedomosťou, odbornosťou atď. To si žiada nielen pasívny dozor obmedzený na posudzovanie zákonnosti, ale v podstate využívanie toho, čo možno označiť ako "uváženie" v trestnom procese. Dozor súdu je v treste taktiež obmedzený iba na zákonnosť, účelnosť spravidla neskúma. Účelnosť tak musí kontrolovať niekto iný - ten ale musí podľa mňa mať priamu demokratickú legitimitu a možnosť efektívnej demokratickej kontroly. A to nemá, ak prokuratúre priznáme tzv. "nezávislosť". To platí o to viac dnes, pri takom množstve diskrečných oprávnení prokuratúry, ktoré ju - efektívne - neodlišujú od orgánov verejnej správy.
Prokuratúra/NKÚ
Toto porovnanie dosť kríva, pretože právomoci prokuratúry a NKÚ sú absolútne neporovnateľné. Navyše, vzhľadom na celkovú štruktúru a zmysel činnosti NKÚ (predkladanie správ NR SR) patrí NKÚ organizačne skôr do štruktúry zákonodarnej moci - ide prosto o inštitúciu prostredníctvom ktorej vykonáva parlament časť svojej kontroly nad exekutívou (tzv. rozpočtová kontrola). Jej prvú časť tvorí schvaľovanie rozpočtu, druhú tvorí kontrola hospodárenia vlády (a verejnej správy) so schválenými peniazmi. NKÚ nedisponuje žiadnymi výkonnými právomocami voči nikomu, nemá právo ukladať žiadne povinnosti ani sankcie (okrem poriadkových pokút pri nesúčinnosti pri kontrole), takže nemôže ani realizovať nejakú cieľavedomú organizačnú činnosť (čo je znakom verejnej správy).
Prokuratúra naopak disponuje veľmi silnými a silovými oprávneniami navonok voči tretím osobám, jej cieľom je presadzovať zákony a za týmto účelom aj vyvíjať cieľavedomú organizačnú činnosť (stačí si uvedomiť - TZ obsahuje mnoho neurčitých pojmov a je vecou prokuratúry, aký výklad prijme a bude presadzovať vo svojej činnosti a tým cieľom vyvíjať svoju činnosť, napr. pri podávaní odvolaní proti rozsudkom v neprospech obžalovaných, čo je dosť podstatné, pretože len na také odvolanie môže odvolací súd sprísniť rozsudok).
Takže tak, verím, že je to zrozumiteľné
Parlament/voľby/nezávislosť
V podstate máte pravdu - áno, parlament je "nezávislý", lebo nie je viazaný príkazmi. Ale to mne nevadí, pretože parlament je volený ľudom, teda priamo demokraticky legitimizovaný. Rozumiem, že máte výhrady voči tejto "legitimizácii", ale nedá sa Vám odpovedať nič, než ono Churchilovské "je to zlé, ale nič lepšie sme ešte nevymysleli". Hovoríte o partokracii - a čo by ste si predstavovali? Voľbu osobností? Takže by sme mali 150 "Martiniek - popolušiek z Turca"? Politické strany sú prosto daň za to, že dnešný štát nemá pá tisíc obyvateľov ako grécka polis, ale 5,5 milióna. Iný model než voľbu cez politické strany je podľa mňa omnoho horší...
Volebné obdobie a nezávislosť - takže čo? Mali by sme sa vrátiť k viazanému mandátu bez alebo s volebným obdobím? Viete si predstaviť, čo by to spravilo s väčšinou dôležitých dlhodobých reforiem? Ja si neviem predstaviť, že by parlament s viazaným mandátom bol schopný vidieť ďalej od nosa než dnešný.
Áno, parlament v dnešnej podobe má mnoho negatív - ale aj pozitív, ktoré ich vyvažujú. Preto je "nezávislosť" parlamentu pre mňa - aj po zohľadnení všetkých jej chýb, opísaných v článku síce o prokuratúre, no ktoré sa dajú vztiahnuť aj na parlament - v dnešnej podobe znesiteľná.
Ale práve preto nechcem, aby sa "bezhlavo" rozširovala na ďalšie orgány.
Nezávislosť sudcov a systém
Ako píšem, nezávislosť sudcov je výnimka, ale tak ako pri parlamente, aj tu je potrebná, len z opačnej strany. Veľa "bezhlavej demokratickosti" prosto škodí - stačí si uvedomiť, že väčšina národa by väčšinou okamžite každého druhého podozrivého obesila na kandeláber a nejakým dokazovaním alebo hľadaním viny by sa nezaťažovala. Preto nezávislosť súdnictva je síce (stricto sensu) v napätí (nehovoril by som priamo v rozpore) s požiadavkou demokratickej legitimizácie.
Navyše, sudcovia dbajú jedine o "zákonnosť" a preto sú ich nezávislosť a s tým spojené dôsledky obmedzené rozsahom, v ktorých ju môžu uplatňovať. I keď, ako sám píšem v článku, samozrejme dnes aj výklad práva je omnoho viac otvorený než činnosť mechanického subsumpčného automatu, predsa len táto otvorenosť má svoje medze.
Iné je to u Ústavného súdu, ale ten je zasa vďaka volebnému obdobiu sudcov nie tak úplne skutočne "sudcovsky" nezávislý...
Nezávislosť výkonnej moci
Položím protiotázku - prečo už dnes nie je nezávislá vláda, teda s pevným volebným obdobím? Jednoducho preto, pretože by to znamenalo ďalšie rozvoľňovanie vzťahu demokratickej legitimizácie tam, kde na to nie je dôvod - jeden orgán s volebným obdobím (parlament) by volil iný orgán s volebným obdobím (vládu), teda priame uplatňovanie demokratickej zodpovednosti v prípade potreby by tu narážalo na dvojitú prekážku. Preto je vláda odvolateľná kedykoľvek a podľa mňa je to tak správne.
Ďalším dobrým dôvodom je rozsah úvahy jednotlivých orgánov - vláda i celá verejná správa má vzhľadom na svoje úlohy široké miery správneho uváženia, teda výberu vhodných prostriedkov zo všetkých zákonom umožnených. Preto by bola miera "nebezpečnosti" nezávislosti vlády omnoho väčšia než napr. súdov, pretože rozsah zneužiteľných prostriedkov je u vlády (a prostredníctvom nej u celej verejnej správy) omnoho väčšia.
Navyše - verejná správa je kontrolovaná nezávislým súdnictvom, takže u nej otázka "právnosti" nie je až tak bytostne problémová (to samozrejme neznamená, že verejná správa má konať nezákonne, ale, že prípadnú nezákonnosť ešte má kto napraviť). Kým "právnosť" podlieha kontrole súdov, tak zmyslom kontroly parlamentom (teda demokratickej kontroly) je práve kontrola onej "účelnosti", teda aby účelnosť v ponímaní vlády (a sprostredkovane verejnej správy) bola zhodná s pojmom účelnosti v ponímaní zdroja demokratickej legitimity.
A v tomto smere je úloha prokuratúry bližšia verejnej správe než súdom - totiž, úlohou prokuratúry nie je len "dozor nad zákonnosťou", ale vôbec dozor nad vyšetrovaním, teda aj dozor nad jeho účelnosťou, rýchlosťou, cieľavedomosťou, odbornosťou atď. To si žiada nielen pasívny dozor obmedzený na posudzovanie zákonnosti, ale v podstate využívanie toho, čo možno označiť ako "uváženie" v trestnom procese. Dozor súdu je v treste taktiež obmedzený iba na zákonnosť, účelnosť spravidla neskúma. Účelnosť tak musí kontrolovať niekto iný - ten ale musí podľa mňa mať priamu demokratickú legitimitu a možnosť efektívnej demokratickej kontroly. A to nemá, ak prokuratúre priznáme tzv. "nezávislosť". To platí o to viac dnes, pri takom množstve diskrečných oprávnení prokuratúry, ktoré ju - efektívne - neodlišujú od orgánov verejnej správy.
Prokuratúra/NKÚ
Toto porovnanie dosť kríva, pretože právomoci prokuratúry a NKÚ sú absolútne neporovnateľné. Navyše, vzhľadom na celkovú štruktúru a zmysel činnosti NKÚ (predkladanie správ NR SR) patrí NKÚ organizačne skôr do štruktúry zákonodarnej moci - ide prosto o inštitúciu prostredníctvom ktorej vykonáva parlament časť svojej kontroly nad exekutívou (tzv. rozpočtová kontrola). Jej prvú časť tvorí schvaľovanie rozpočtu, druhú tvorí kontrola hospodárenia vlády (a verejnej správy) so schválenými peniazmi. NKÚ nedisponuje žiadnymi výkonnými právomocami voči nikomu, nemá právo ukladať žiadne povinnosti ani sankcie (okrem poriadkových pokút pri nesúčinnosti pri kontrole), takže nemôže ani realizovať nejakú cieľavedomú organizačnú činnosť (čo je znakom verejnej správy).
Prokuratúra naopak disponuje veľmi silnými a silovými oprávneniami navonok voči tretím osobám, jej cieľom je presadzovať zákony a za týmto účelom aj vyvíjať cieľavedomú organizačnú činnosť (stačí si uvedomiť - TZ obsahuje mnoho neurčitých pojmov a je vecou prokuratúry, aký výklad prijme a bude presadzovať vo svojej činnosti a tým cieľom vyvíjať svoju činnosť, napr. pri podávaní odvolaní proti rozsudkom v neprospech obžalovaných, čo je dosť podstatné, pretože len na také odvolanie môže odvolací súd sprísniť rozsudok).
Takže tak, verím, že je to zrozumiteľné
Michal Novotný | 23. 02. 2011 14:09:16
// Reagovať
Ad OP 2
A ešte jednu vec som zabudol, ktorá by to mohla trocha osvetliť.
Vláda i verejná správa presadzujú verejný záujem, a ten má dve muchy. Po prvé, jeho definícia si nevyhnutne žiada demokratickú legitimizáciu a kontrolu, a po druhé, nemá nositeľa, teda pri jeho porušení neexistuje osoba, ktorá by sa jeho porušenia priamo domohla.
Súdy poskytujú ochranu subjektívnym právam, teda ak rozhodnutím správy trpí jednotlivec. Ak ale žiadny jednotlivec priamo netrpí, avšak trpí len "verejný záujem", súdy sú bezmocné. Na tieto prípady je možné uplatniť efektívne len demokratickú kontrolu, pretože jediným skutočným reprezentantom (aj pri uznaní všetkých jeho chýb) verejného záujmu je parlament.
V tomto smere je prokuratúra opäť typicky podobná verejnej správe - ak niekoho prokuratúra nesprávne obžaluje, súd ho oslobodí. Ak ale neobžaluje toho, koho má, žiadny súd proti tomu neposkytuje ochranu a možno sa proti tomu brániť len cez demokratickú kontrolu.
Vláda i verejná správa presadzujú verejný záujem, a ten má dve muchy. Po prvé, jeho definícia si nevyhnutne žiada demokratickú legitimizáciu a kontrolu, a po druhé, nemá nositeľa, teda pri jeho porušení neexistuje osoba, ktorá by sa jeho porušenia priamo domohla.
Súdy poskytujú ochranu subjektívnym právam, teda ak rozhodnutím správy trpí jednotlivec. Ak ale žiadny jednotlivec priamo netrpí, avšak trpí len "verejný záujem", súdy sú bezmocné. Na tieto prípady je možné uplatniť efektívne len demokratickú kontrolu, pretože jediným skutočným reprezentantom (aj pri uznaní všetkých jeho chýb) verejného záujmu je parlament.
V tomto smere je prokuratúra opäť typicky podobná verejnej správe - ak niekoho prokuratúra nesprávne obžaluje, súd ho oslobodí. Ak ale neobžaluje toho, koho má, žiadny súd proti tomu neposkytuje ochranu a možno sa proti tomu brániť len cez demokratickú kontrolu.
Ondrej Pivarči | 23. 02. 2011 16:16:01
// Reagovať
k verejnému záujmu
Zaiste, avšak nie celkom súhlasím s tým, že je možné na tieto prípady uplatniť len demokratickú kontrolu vo vzťahu vláda - parlament, nakoľko najvýznamnejším vyjadrením verejného záujmu je právna regulácia per se ... čo je vlastne nástroj "na ochranu plnenia zo spoločenskej zmluvy". Ak existuje verejnoprospešný dôvod, prečo verejná správa robí chybu, hoci ňou nie je dotknutý priamo žiadny jednotlivec, tak vždy dochádza k porušeniu platnej legislatívy (resp. malo by), čo určite má svoje právne následky. Pri Vašom poslednom príklade je to ešte zjavnejšie, ak neobžaluje toho, koho má, neplní si povinnosti podľa Trestného poriadku a je namieste voči nemu konať. Problém však v slovenskej realite nevidím v tom, že by nemal kto výkonnú moc kontrolovať, ale v tom, že výkonná moc je vďaka parlamentnej demokracii kabinetom parlamentu a jedna ruka s ním, pričom samotný občan má málo čo do toho povedať, najmä nemá jednoduchý mechanizmus na to, aby do toho mal čo povedať. Už aj to referendum a jeho výsledky sa ťažko premietajú do praxe. V prezidentskej demokracii súťažia 2 volené platformy ako zložky moci medzi sebou a tak sa navzájom lepšie strážia, pretože "voľba" jednej nezávisí od "voľby" druhej. Reprezentantom spoločného záujmu sú všetky zložky moci, hoci najviditeľnejšie sa to prejavuje pri parlamente, nakoľko "spoločenská zmluva" zriaďuje štát za účelom nastolenia poriadku a hájenia spoločných záujmov určitého populačného celku. Dbať na spoločný záujem musí preto aj exekutíva a aj súdy. Parlament nemá byť jediným reprezentantom verejného záujmu.
Ondrej Pivarči | 23. 02. 2011 15:05:34
// Reagovať
skúsim presnejšie
Ad Parlament/voľby/nezávislosť)
Predstavoval by som si voľbu osobností, viac volebných obvodov, viazaný mandát - poslanec by bol určitou väčšinou zo "svojho" volebného obvodu odvolateľný kedykoľvek počas funkčného obdobia, ktoré by primárne zostalo 4 roky, po jeho odvolaní nastúpi iný, ktorý bude zvolený v doplňujúcej voľbe v danom obvode, pokiaľ nebude počas obdobia odvolaný, končí mu mandát po 4 rokoch od nástupu do funkcie (ako je tomu teraz) a sú opäť voľby. Dôležité dlhodobé reformy by podľa mňa nebol problém prijať aj tak, ba dokonca by sa predkladalo podľa mňa menej "účelových a ad hoc" legislatívnych návrhov, dôležitá reforma si totiž vyžaduje prijatie spoločenským konsenzom, parlamentná väčšina by mala byť už iba jeho odrazom.
A pochybujem, že by sa parlament "skvel" samými "Kleopatrami z Turca", nakoľko voličov nepovažujem za až také stádo, najmä ak si uvedomia, že tá osobnosť je skutočne ich reprezentant a môžu mať dosah na to, ako ich "počúva".
Ad nezávislosť sudcov a systém)
Rozumiem potrebe nezávislosti sudcov pred "hlasom lúzy", ale ja som tak formulovanými vetami chcel skôr naznačiť to, že chaos je v obsahu našej Ústavy a jednoducho je potrebné zaviesť vyvažovací mechanizmus aj v samotnom znení Ústavy, ako vyvažovať demokratickosť a "právnosť" štátu, pretože ak nezávislosť sudcov očividne odporuje zneniu fundamentálneho článku Ústavy a odhalí to aj človek, ktorý má len základy právnických vedomostí, čo si pomyslí o legitimite moci? o právnom poriadku štátu? môžeme sa hrať na "implicitné" potreby a nevyslovené súvislosti, ale ak adresátom právneho poriadku vrátane Ústavy a jej fundamentálnych článkov majú byť obyčajní ľudia, zväčša s právnym povedomím a nie vzdelaním, potom musíme upraviť niektoré výkladové pravidlá a súvislosti aj výslovne a normatívne, aby bolo aj neprávnikom jasné, že toto sú pravidlá, ktoré sa ich týkajú a spoluurčujú ich osud a správanie.
Ono, čím konzistentnejší, logickejší, menej vnútorne rozporný a "právnejší" bude právny poriadok, tým jednoduchšie bude adresátom objektívneho práva ho priamo aplikovať. Toto však naráža na požiadavku "suverenity vôle ľudu" a jeho reprezentantov a je v rozpore (minimálne nepriamo) s požiadavkou "demokratickosti". Pretože ak obmedzíme parlament tak (napr. referendom), že bude môcť prijímať protiústavné normy len pod hrozbou priamej sankcie voči samotnému parlamentu (nielen voči predpisu zo strany ÚS, viď sága platov sudcov v ČR), zasiahneme tým do "demokratickosti" štátu. Ale z povahy a účelu právneho poriadku vyplýva, že ak má byť prakticky využiteľný a bez zbytočne neefektívnych nákladov, musí byť demokratickosť štátu a svojvôľa parlamentu viac obmedzená, než je tomu dnes (viď aj Maďarsko) a posilnený aspekt "právnosti" štátu. Doposiaľ však nemám jasnú predstavu, akou sieťou autorít alebo bŕzd a protiváh by to bolo možné účinne realizovať, možno snáď tesnejšou väzbou voliča a jeho reprezentanta a nejakým zakotvením vedy do základov právneho poriadku. (toľko k "subsumpčnému automatu")
Samozrejme, že nezávislosť sudcu je obmedzená na jeho rozhodovaciu činnosť, avšak tento fakt taktiež nie je v čl. 2 ods. 1 Ústavy SR reflektovaný. Prečo? Navrhujem to tam zohľadniť.
Ústavný súd nie je "až tak nezávislý", čo je podľa mňa na škodu, pretože má naňho čoraz väčší vplyv legislatíva a exekutíva (najmä z jeho judikatúry mám ten dojem, možno nie korektný)
Ad nezávislosť exekutívy)
Vôbec nežiadam nezávislosť vlády, iba upozorňujem na problematickosť subdelegácie štátnej exekutívnej moci, ako je to v terajšom prípade. V prezidentskom modeli má parlament menší dosah na vládu a mocenské zložky verejnej moci sú napr. v USA viac vyvážené (i keď oni majú zas iné "muchy"). Ale budiž, nech je aj celá vláda odvolateľná parlamentom tak, ako je tomu teraz. Privítal by som však nejaké kvalifikačné, odborné alebo morálne predpoklady na funkciu premiéra či ministra alebo štátneho tajomníka, pretože parlament zo svojej povahy nemá prečo mať vzdelanostný či iný cenzus, ale prečo by nemohla byť vláda na základe odbornosti, keď má plniť najmä odborné úlohy, to netuším. A aj správne uvažovanie by to skvalitnilo, pokiaľ do štátnej služby sa vyžaduje kvalifikácia, prečo nie aj pri "nadriadených" pozíciách?
Samozrejme, že vláda je kontrolovaná parlamentom preto, aby sa v jej činnosti "prejavovala vôľa ľudu", resp. aspekt demokratickosti. Vláda však musí disponovať výrazným atribútom "právnosti", výraznejšie, než je tomu doteraz. Lebo parlament nebude "aspekt právnickosti" takto kontrolovať a povedzme si úprimne, napr. v ČR je správne súdnictvo mierne ďalej než u nás. Možno by bolo vhodné aj u nás oddeliť správne a všeobecné súdnictvo, nakoľko keď už je oddelené ústavné súdnictvo ako brzda parlamentu, brzda vlády by si tiež zaslúžila samostatnosť (narozdiel od prokuratúry).
Ako som skonštatoval už tuším inde, vo vzťahu prokuratúry k ostatným mocenským orgánom by bolo lepšie, aby bola štátnym zastupiteľstvom (... a vlastne v tomto sa zhodneme) a tak bola viac pod kontrolou parlamentu a správneho súdnictva.
Ad prokuratúra a NKÚ)
Aj NKÚ disponuje určitou mocou, mocou kontrolnou. Exekutíva jej musí umožniť kontrolu a parlament jej činnosť nemôže priamo riadiť. Sankčným nástrojom je, ako ste už spomenuli, pokuta za nečinnosť. Súhlasím, že prokuratúra je z výkonného hľadiska inde než NKÚ, avšak čo sa týka postavenia NKÚ v štruktúre rozdelenia moci, je to narovnako, nezohľadnené v čl. 2 ods.1 Ústavy a tiež mimo základného trojdelenia moci. Kontrolnú moc mal zaujímavo riešenú Sunjatsenov ústavný model. Ale s tou argumentáciou ohľadom silovosti súhlasím, mal som však na mysli predovšetkým parlament a preto som sa pýtal na funkčné obdobie generálneho prokurátora, aby bolo zrejmé, akú rolu zastáva v dualite demokratickosť - právnosť.
Snáď som trochu objasnil, prečo som svoj príspevok tak formuloval, pričom pravdepodobne vyznel asi inak.
Predstavoval by som si voľbu osobností, viac volebných obvodov, viazaný mandát - poslanec by bol určitou väčšinou zo "svojho" volebného obvodu odvolateľný kedykoľvek počas funkčného obdobia, ktoré by primárne zostalo 4 roky, po jeho odvolaní nastúpi iný, ktorý bude zvolený v doplňujúcej voľbe v danom obvode, pokiaľ nebude počas obdobia odvolaný, končí mu mandát po 4 rokoch od nástupu do funkcie (ako je tomu teraz) a sú opäť voľby. Dôležité dlhodobé reformy by podľa mňa nebol problém prijať aj tak, ba dokonca by sa predkladalo podľa mňa menej "účelových a ad hoc" legislatívnych návrhov, dôležitá reforma si totiž vyžaduje prijatie spoločenským konsenzom, parlamentná väčšina by mala byť už iba jeho odrazom.
A pochybujem, že by sa parlament "skvel" samými "Kleopatrami z Turca", nakoľko voličov nepovažujem za až také stádo, najmä ak si uvedomia, že tá osobnosť je skutočne ich reprezentant a môžu mať dosah na to, ako ich "počúva".
Ad nezávislosť sudcov a systém)
Rozumiem potrebe nezávislosti sudcov pred "hlasom lúzy", ale ja som tak formulovanými vetami chcel skôr naznačiť to, že chaos je v obsahu našej Ústavy a jednoducho je potrebné zaviesť vyvažovací mechanizmus aj v samotnom znení Ústavy, ako vyvažovať demokratickosť a "právnosť" štátu, pretože ak nezávislosť sudcov očividne odporuje zneniu fundamentálneho článku Ústavy a odhalí to aj človek, ktorý má len základy právnických vedomostí, čo si pomyslí o legitimite moci? o právnom poriadku štátu? môžeme sa hrať na "implicitné" potreby a nevyslovené súvislosti, ale ak adresátom právneho poriadku vrátane Ústavy a jej fundamentálnych článkov majú byť obyčajní ľudia, zväčša s právnym povedomím a nie vzdelaním, potom musíme upraviť niektoré výkladové pravidlá a súvislosti aj výslovne a normatívne, aby bolo aj neprávnikom jasné, že toto sú pravidlá, ktoré sa ich týkajú a spoluurčujú ich osud a správanie.
Ono, čím konzistentnejší, logickejší, menej vnútorne rozporný a "právnejší" bude právny poriadok, tým jednoduchšie bude adresátom objektívneho práva ho priamo aplikovať. Toto však naráža na požiadavku "suverenity vôle ľudu" a jeho reprezentantov a je v rozpore (minimálne nepriamo) s požiadavkou "demokratickosti". Pretože ak obmedzíme parlament tak (napr. referendom), že bude môcť prijímať protiústavné normy len pod hrozbou priamej sankcie voči samotnému parlamentu (nielen voči predpisu zo strany ÚS, viď sága platov sudcov v ČR), zasiahneme tým do "demokratickosti" štátu. Ale z povahy a účelu právneho poriadku vyplýva, že ak má byť prakticky využiteľný a bez zbytočne neefektívnych nákladov, musí byť demokratickosť štátu a svojvôľa parlamentu viac obmedzená, než je tomu dnes (viď aj Maďarsko) a posilnený aspekt "právnosti" štátu. Doposiaľ však nemám jasnú predstavu, akou sieťou autorít alebo bŕzd a protiváh by to bolo možné účinne realizovať, možno snáď tesnejšou väzbou voliča a jeho reprezentanta a nejakým zakotvením vedy do základov právneho poriadku. (toľko k "subsumpčnému automatu")
Samozrejme, že nezávislosť sudcu je obmedzená na jeho rozhodovaciu činnosť, avšak tento fakt taktiež nie je v čl. 2 ods. 1 Ústavy SR reflektovaný. Prečo? Navrhujem to tam zohľadniť.
Ústavný súd nie je "až tak nezávislý", čo je podľa mňa na škodu, pretože má naňho čoraz väčší vplyv legislatíva a exekutíva (najmä z jeho judikatúry mám ten dojem, možno nie korektný)
Ad nezávislosť exekutívy)
Vôbec nežiadam nezávislosť vlády, iba upozorňujem na problematickosť subdelegácie štátnej exekutívnej moci, ako je to v terajšom prípade. V prezidentskom modeli má parlament menší dosah na vládu a mocenské zložky verejnej moci sú napr. v USA viac vyvážené (i keď oni majú zas iné "muchy"). Ale budiž, nech je aj celá vláda odvolateľná parlamentom tak, ako je tomu teraz. Privítal by som však nejaké kvalifikačné, odborné alebo morálne predpoklady na funkciu premiéra či ministra alebo štátneho tajomníka, pretože parlament zo svojej povahy nemá prečo mať vzdelanostný či iný cenzus, ale prečo by nemohla byť vláda na základe odbornosti, keď má plniť najmä odborné úlohy, to netuším. A aj správne uvažovanie by to skvalitnilo, pokiaľ do štátnej služby sa vyžaduje kvalifikácia, prečo nie aj pri "nadriadených" pozíciách?
Samozrejme, že vláda je kontrolovaná parlamentom preto, aby sa v jej činnosti "prejavovala vôľa ľudu", resp. aspekt demokratickosti. Vláda však musí disponovať výrazným atribútom "právnosti", výraznejšie, než je tomu doteraz. Lebo parlament nebude "aspekt právnickosti" takto kontrolovať a povedzme si úprimne, napr. v ČR je správne súdnictvo mierne ďalej než u nás. Možno by bolo vhodné aj u nás oddeliť správne a všeobecné súdnictvo, nakoľko keď už je oddelené ústavné súdnictvo ako brzda parlamentu, brzda vlády by si tiež zaslúžila samostatnosť (narozdiel od prokuratúry).
Ako som skonštatoval už tuším inde, vo vzťahu prokuratúry k ostatným mocenským orgánom by bolo lepšie, aby bola štátnym zastupiteľstvom (... a vlastne v tomto sa zhodneme) a tak bola viac pod kontrolou parlamentu a správneho súdnictva.
Ad prokuratúra a NKÚ)
Aj NKÚ disponuje určitou mocou, mocou kontrolnou. Exekutíva jej musí umožniť kontrolu a parlament jej činnosť nemôže priamo riadiť. Sankčným nástrojom je, ako ste už spomenuli, pokuta za nečinnosť. Súhlasím, že prokuratúra je z výkonného hľadiska inde než NKÚ, avšak čo sa týka postavenia NKÚ v štruktúre rozdelenia moci, je to narovnako, nezohľadnené v čl. 2 ods.1 Ústavy a tiež mimo základného trojdelenia moci. Kontrolnú moc mal zaujímavo riešenú Sunjatsenov ústavný model. Ale s tou argumentáciou ohľadom silovosti súhlasím, mal som však na mysli predovšetkým parlament a preto som sa pýtal na funkčné obdobie generálneho prokurátora, aby bolo zrejmé, akú rolu zastáva v dualite demokratickosť - právnosť.
Snáď som trochu objasnil, prečo som svoj príspevok tak formuloval, pričom pravdepodobne vyznel asi inak.
Milan Suchý | 18. 02. 2012 14:06:31
// Reagovať
V tomto článku sa diskutuje aj otázka, či je opodstatnená pôsobnosť prokurátorov v netrestnej oblasti.
Tu by som sa chcel dotknúť niektorých foriem účasti prokurátora na civilnom procese podľa § 35 ods. 2 OSP. Predovšetkým má podľa môjho názoru význam oprávnenie prokurátora vstúpiť do nesporových konaní, napr. do konania vo veciach starostlivosti o maloletých, prípadne do konania vo veciach pozbavenia/obmedzenia spôsobilosti na právne úkony. Ide o nesporové konania, teda na ich výsledku má záujem štát a spoločnosť. Prokurátor v týchto konaniach reprezentuje práve tento záujem, pričom môže aktívne ovplyvňovať priebeh konania.
Ešte by som chcel reagovať na tvrdenie: „Mimoriadne dovolanie by som však zachoval, pretože niekedy sú excesy súdov v našich podmienkach až príliš "silne kafe".“
Súhlasím s tým, že mimoriadne dovolanie má svoj význam, nakoľko existuje reálne riziko „súdnych excesov“ (nepamätám si presne, ale bol som oboznámený so štatistickým údajom podľa ktorého až 16 percent podnetov na podanie mimoriadneho dovolania je úspešných!).
Na druhej si myslím, že inštitút mimoriadneho dovolania predsa len predstavuje veľmi silný zásah do právnej istoty účastníkov konania, preto by ma zaujímalo, aký je Váš názor na pozmenenie právnej úpravy tohto inštitútu, napr. v podobnom duchu ako pri dovolaní – to znamená stanovenie určitej minimálnej hodnoty predmetu konania, aby bolo vôbec možné využiť tento inštitút (pri dovolaní je to obsiahnuté v §238 OSP ods. 5) ). Tým by sa do určitej miery zabránilo zneužívaniu tohto inštitútu a nadmernému zaťažovaniu prokurátorov.
Tu by som sa chcel dotknúť niektorých foriem účasti prokurátora na civilnom procese podľa § 35 ods. 2 OSP. Predovšetkým má podľa môjho názoru význam oprávnenie prokurátora vstúpiť do nesporových konaní, napr. do konania vo veciach starostlivosti o maloletých, prípadne do konania vo veciach pozbavenia/obmedzenia spôsobilosti na právne úkony. Ide o nesporové konania, teda na ich výsledku má záujem štát a spoločnosť. Prokurátor v týchto konaniach reprezentuje práve tento záujem, pričom môže aktívne ovplyvňovať priebeh konania.
Ešte by som chcel reagovať na tvrdenie: „Mimoriadne dovolanie by som však zachoval, pretože niekedy sú excesy súdov v našich podmienkach až príliš "silne kafe".“
Súhlasím s tým, že mimoriadne dovolanie má svoj význam, nakoľko existuje reálne riziko „súdnych excesov“ (nepamätám si presne, ale bol som oboznámený so štatistickým údajom podľa ktorého až 16 percent podnetov na podanie mimoriadneho dovolania je úspešných!).
Na druhej si myslím, že inštitút mimoriadneho dovolania predsa len predstavuje veľmi silný zásah do právnej istoty účastníkov konania, preto by ma zaujímalo, aký je Váš názor na pozmenenie právnej úpravy tohto inštitútu, napr. v podobnom duchu ako pri dovolaní – to znamená stanovenie určitej minimálnej hodnoty predmetu konania, aby bolo vôbec možné využiť tento inštitút (pri dovolaní je to obsiahnuté v §238 OSP ods. 5) ). Tým by sa do určitej miery zabránilo zneužívaniu tohto inštitútu a nadmernému zaťažovaniu prokurátorov.
Ondrej Pivarči | 18. 02. 2012 17:28:52
// Reagovať
napr. v podobnom duchu ako pri dovolaní som zásadne proti ... lebo práve vďaka tomu, že existujú krajské súdy, ktoré sú schopné vo veciach rodinnoprávnych či v uzneseniach o predbežných opatreniach páchať neuveriteľné veci, s ktorými by inak okresný súd nemal problém, lenže odvolacie konanie postrádalo trošku viac racionality než prvostupňové ...
no a potom je človek v situácii, že iné ako podnet na mimoriadne dovolanie nemôže podať (a chvalabohu, že existuje nejaká prokuratúra, lebo okrem mimoriadnych dovolaní aj podnety na upozornenia a protesty vedia byť mimoriadne úspešné a ešte okrem toho narozdiel od MD aj rýchle), a na jeho výsledok (obdobne však aj pri dovolaní), čaká mesiace až roky ... keď už teda nejaká debata o hodnote sporu, tak to skúsme urobiť tak, že pripustíme do určitej hodnoty sporu pred dovolaním (resp. aj odvolaním) "žiadosť o autoremedúru", čiže dať šancu súdu daného stupňa, nech sa po vytknutí fatality uvedomí a opraví si nezmysel, pričom pokiaľ súd žiadosti nevyhovie a:
a) účastník sa na vyššej inštancii domôže rozhodnutia vo svoj prospech, nižší súd automaticky platí trovy (a štát ich môže zosobňovať);
b) účastníkovi vyššia inštancia nevyhovie, účastník platí dvojnásobné trovy ...
a ešte, aby bola väčšia zábava, by sme mohli nastaviť poplatky v osobitných prípadoch (keď percentuálne z hodnoty sporu je zjavne neprimerané) percentuálne z majetku / príjmov navrhovateľa (resp. odvolateľa, dovolateľa atď.) a mohol by sa zriadiť poplatkový pôžičkový fond ... aby sa nezneužíval, tak s úročením, veď pokiaľ nemám peniaze, ale len zákon na svojej strane, môže mi to byť jedno, či druhá strana zaplatí nejaké úroky v rámci náhrady trov ...
základné problémy v justícii sú však rozpitvané v diskusii pod článkom M.Husovca, tie by sa mali skôr riešiť, než nejaké "nadmerné zaťažovanie prokurátorov" (si dokonca myslím, že nie sú ani tak zaťažení ako sú súdy).
no a potom je človek v situácii, že iné ako podnet na mimoriadne dovolanie nemôže podať (a chvalabohu, že existuje nejaká prokuratúra, lebo okrem mimoriadnych dovolaní aj podnety na upozornenia a protesty vedia byť mimoriadne úspešné a ešte okrem toho narozdiel od MD aj rýchle), a na jeho výsledok (obdobne však aj pri dovolaní), čaká mesiace až roky ... keď už teda nejaká debata o hodnote sporu, tak to skúsme urobiť tak, že pripustíme do určitej hodnoty sporu pred dovolaním (resp. aj odvolaním) "žiadosť o autoremedúru", čiže dať šancu súdu daného stupňa, nech sa po vytknutí fatality uvedomí a opraví si nezmysel, pričom pokiaľ súd žiadosti nevyhovie a:
a) účastník sa na vyššej inštancii domôže rozhodnutia vo svoj prospech, nižší súd automaticky platí trovy (a štát ich môže zosobňovať);
b) účastníkovi vyššia inštancia nevyhovie, účastník platí dvojnásobné trovy ...
a ešte, aby bola väčšia zábava, by sme mohli nastaviť poplatky v osobitných prípadoch (keď percentuálne z hodnoty sporu je zjavne neprimerané) percentuálne z majetku / príjmov navrhovateľa (resp. odvolateľa, dovolateľa atď.) a mohol by sa zriadiť poplatkový pôžičkový fond ... aby sa nezneužíval, tak s úročením, veď pokiaľ nemám peniaze, ale len zákon na svojej strane, môže mi to byť jedno, či druhá strana zaplatí nejaké úroky v rámci náhrady trov ...
základné problémy v justícii sú však rozpitvané v diskusii pod článkom M.Husovca, tie by sa mali skôr riešiť, než nejaké "nadmerné zaťažovanie prokurátorov" (si dokonca myslím, že nie sú ani tak zaťažení ako sú súdy).
Juraj Gyarfas | 23. 02. 2011 10:13:48
// Reagovať
Skvelý článok. Naozaj radosť čítať.
Nie úplne síce súhlasím s úvahami o demokratickosti v. právny štát, ale to by asi bolo na viac filozofickú diskusiu. Skôr ma zaujíma aké praktické riešenia by podľa Teba pomohli. Nebol by problém so znovuzavedením súkromných trestných žalôb v tom, že v súčasnosti už obžaloba - dokonca aj obvinenie (napriek prezumpcii neviny) so sebou nesie určitý morálny biľag. Nezačali by sa množiť šikanózne súkromné obžaloby ako spôsob diskreditácie určitej osoby? Alebo myslíš, že by so sebou neniesli taký morálny biľag, nakoľko by ich podávali súkromné osoby?
A druhá otázka - bol by si teda za zriadenie štátneho zastupiteľstva, ktoré by bolo podriadené ministerstvu spravodlivosti alebo vláde?
Nie úplne síce súhlasím s úvahami o demokratickosti v. právny štát, ale to by asi bolo na viac filozofickú diskusiu. Skôr ma zaujíma aké praktické riešenia by podľa Teba pomohli. Nebol by problém so znovuzavedením súkromných trestných žalôb v tom, že v súčasnosti už obžaloba - dokonca aj obvinenie (napriek prezumpcii neviny) so sebou nesie určitý morálny biľag. Nezačali by sa množiť šikanózne súkromné obžaloby ako spôsob diskreditácie určitej osoby? Alebo myslíš, že by so sebou neniesli taký morálny biľag, nakoľko by ich podávali súkromné osoby?
A druhá otázka - bol by si teda za zriadenie štátneho zastupiteľstva, ktoré by bolo podriadené ministerstvu spravodlivosti alebo vláde?
Michal Novotný | 23. 02. 2011 12:28:12
// Reagovať
Ad Juraj:
Tebe odpisujem prvému, lebo máš kratšie otázky, tak je to jednoduchšie.
Ale v pohode polemizuj, veď o to ide. Na Tvoje otázky odpovedám:
1. áno, som za súkromné žaloby, šikanóznych by som sa až tak nebál, dalo by sa tam urobiť viacnásobné sito (ono súkromnú žalobu si nemožno predstavovať tak, že niekoho "len tak" obžalujem pred súdom a koná sa HP - práve ako ochrana proti šikane by mali existovať viaceré kontrolné zastavenia, ktoré by to filtrovali);
2. áno, som za zriadenie štátneho zastupiteľstva (ale nech sa kľudne volá prokuratúra, mne je to jedno) podriadeného ministrovi spravodlivosti. Aj s rizikom toho, že ním bude znova ŠH...
Ale v pohode polemizuj, veď o to ide. Na Tvoje otázky odpovedám:
1. áno, som za súkromné žaloby, šikanóznych by som sa až tak nebál, dalo by sa tam urobiť viacnásobné sito (ono súkromnú žalobu si nemožno predstavovať tak, že niekoho "len tak" obžalujem pred súdom a koná sa HP - práve ako ochrana proti šikane by mali existovať viaceré kontrolné zastavenia, ktoré by to filtrovali);
2. áno, som za zriadenie štátneho zastupiteľstva (ale nech sa kľudne volá prokuratúra, mne je to jedno) podriadeného ministrovi spravodlivosti. Aj s rizikom toho, že ním bude znova ŠH...
beáta svediaková | 23. 02. 2011 18:09:54
// Reagovať
Myslím si , že slovenská občianska spoločnosť pri úrovni právneho vedomia a aj " vďaka " určitých vplyvov slovenského naturelu, bez akejkoľvek urážky, nie je zrelá na súkromno - žalovacie delikty, ja by som sa obávala a veľmi šikanóznych žalôb.
A tiež si myslím, že rovnako tak nie je zrelá naša spoločnosť ani na to, aby prokuratúra bola podriadená exekutíve, podľa môjho názoru, 20 - ročná skúsenosť s akoukoľvek vládou, nasvedčuje tomu, že predstavitelia exekutívy majú tendenciu prílišne si " uzurpovať " moc, namiesto svojho pravého poslania
Veď v minulosti nedávnej, väčšina ministrov ani nevedela, že minister je v služobník.
A tiež si myslím, že rovnako tak nie je zrelá naša spoločnosť ani na to, aby prokuratúra bola podriadená exekutíve, podľa môjho názoru, 20 - ročná skúsenosť s akoukoľvek vládou, nasvedčuje tomu, že predstavitelia exekutívy majú tendenciu prílišne si " uzurpovať " moc, namiesto svojho pravého poslania
Veď v minulosti nedávnej, väčšina ministrov ani nevedela, že minister je v služobník.
Ondrej Pivarči | 24. 02. 2011 07:41:29
// Reagovať
ja by som sa neobával súkromných žalôb, pretože dnes, keď to podáva prokuratúra, byť obžalovaný, a to až po vyšetrovaní, vyznieva podanie žaloby inak, než keď ju podá súkromná osoba ... okrem toho, pri trestnoprávnych žalobách by bolo možno aj vhodnejšie, pokiaľ by súdy zaviedli formulárové podania, kde by každý, kto chce žalovať, uviedol do príslušného poľa "svoju" právnu kvalifikáciu, prípadne musel uviesť niektoré parametre skutkového stavu .... resp., možno by "na začiatok" postačovalo obligatórne zastúpenie právne vzdelanou osobou, napr. advokátom, ako je to pri ústavnej sťažnosti a dovolaní.
a pokojne by som prokuratúru podriadil exekutíve, len exekutívu by som podriadil kvalifikačným kritériám, aby minister musel mať vedomosť, že je v služobník, inak by sa ním ani nemohol stať.
a pokiaľ by to i tak urobil, parlament a správne súdnictvo, s rozšírenou aktívnou legitimáciou na začatie konania pred ním, exekutíve "rožky pristrihnú". dnes je totiž prokuratúra prakticky nekontrolovateľné torpédo.
a pokojne by som prokuratúru podriadil exekutíve, len exekutívu by som podriadil kvalifikačným kritériám, aby minister musel mať vedomosť, že je v služobník, inak by sa ním ani nemohol stať.
a pokiaľ by to i tak urobil, parlament a správne súdnictvo, s rozšírenou aktívnou legitimáciou na začatie konania pred ním, exekutíve "rožky pristrihnú". dnes je totiž prokuratúra prakticky nekontrolovateľné torpédo.
Michal Novotný | 24. 02. 2011 22:46:11
// Reagovať
Ad
Len malé upresnenia (pričom samozrejme upresňujem aj seba, keďže ja som s touto nepresnosťou začal):
Súkromná žaloba v trestnom konaní neznamená, že osoba A si myslí, že osoba B spáchala trestný čin, a tak hor sa na súd s obžalobou. Takéto súkromné žaloby existujú snáď len vo Francúzsku a aj to neviem, či naozaj.
V skutočnosti aj u nás historicky súkromnoalobných trestných činov bolo len zopár (urážka na cti a nejaké tlačové delikty). Skutočná podstata zapojenia súkromného prvku do TK je inštitút tzv. náhradného súkromného žalobcu - to je poškodený, ktorý sa za istých okolností môže ujať sám tzv. zastupovania obžaloby, teda konať namiesto prokuratúry.
Už z toho je zrejmých niekoľko prekážok:
1. musí ísť o poškodeného (teda nie hocikto, len tak),
2. musel najskôr podať trestné oznámenie prokurátorovi, ktorý musel odmietnuť zastupovať obžalobu (t.j. začať stíhanie) a musel na tom zotrvať aj nadriadený prokurátor.
Ďalej sa v takomto prípade konalo povinné vyšetrovanie pred vyšetrujúcim sudcom (pri zastupovaní obžaloby prokuratúrou sa konalo povinné vyšetrovanie len pri ťažkých zločinoch, inak mohol prokurátor podať priamo obžalobu), ktorý mal právo trestné stíhanie zastaviť, ak bolo zjavne nedôvodné.
Takže len do fázy obžaloby sú tam už tri prekážky, ktoré by sa dali adaptovať aj na dnešok.
Súkromná žaloba v trestnom konaní neznamená, že osoba A si myslí, že osoba B spáchala trestný čin, a tak hor sa na súd s obžalobou. Takéto súkromné žaloby existujú snáď len vo Francúzsku a aj to neviem, či naozaj.
V skutočnosti aj u nás historicky súkromnoalobných trestných činov bolo len zopár (urážka na cti a nejaké tlačové delikty). Skutočná podstata zapojenia súkromného prvku do TK je inštitút tzv. náhradného súkromného žalobcu - to je poškodený, ktorý sa za istých okolností môže ujať sám tzv. zastupovania obžaloby, teda konať namiesto prokuratúry.
Už z toho je zrejmých niekoľko prekážok:
1. musí ísť o poškodeného (teda nie hocikto, len tak),
2. musel najskôr podať trestné oznámenie prokurátorovi, ktorý musel odmietnuť zastupovať obžalobu (t.j. začať stíhanie) a musel na tom zotrvať aj nadriadený prokurátor.
Ďalej sa v takomto prípade konalo povinné vyšetrovanie pred vyšetrujúcim sudcom (pri zastupovaní obžaloby prokuratúrou sa konalo povinné vyšetrovanie len pri ťažkých zločinoch, inak mohol prokurátor podať priamo obžalobu), ktorý mal právo trestné stíhanie zastaviť, ak bolo zjavne nedôvodné.
Takže len do fázy obžaloby sú tam už tri prekážky, ktoré by sa dali adaptovať aj na dnešok.
Ondrej Pivarči | 25. 02. 2011 08:41:53
// Reagovať
viem, len už vidím, ako to súdy budú odmietať s odôvodneniami typu: "nie ste poškodený", resp. budú podobné veci ležať u prokurátora na stole, resp. prokurátor to neodmietne, ale priamo zastaví sám trestné stíhanie (prípadne ho zastaví podmienečne za smiešnych podmienok) ...
Michal Novotný | 25. 02. 2011 09:39:47
// Reagovať
No, ak to odmietne súd, tak sa s tým nič nedá robiť - tak ako dnes človeka oslobodí. Ale to je úloha súdu a daň za jeho nezávislosť. Ale nech to nerobí prokuratúra.
K druhému bodu - no samozrejme, že ten model má zmysel jedine vtedy, ak sa zrušia všelijaké podmienečné zastavenia a odloženia obvinenia a pod. A zastavenie stíhania prokurátorom by malo byť tiež považované za "odstúpenie zastupovania obžaloby", takže poškodený by mohol v trestnom stíhaní pokračovať.
Je to celé o dosť komplikovanejšie než aby sa to dalo zmestiť do jediného bodu.
K druhému bodu - no samozrejme, že ten model má zmysel jedine vtedy, ak sa zrušia všelijaké podmienečné zastavenia a odloženia obvinenia a pod. A zastavenie stíhania prokurátorom by malo byť tiež považované za "odstúpenie zastupovania obžaloby", takže poškodený by mohol v trestnom stíhaní pokračovať.
Je to celé o dosť komplikovanejšie než aby sa to dalo zmestiť do jediného bodu.
Ondrej Pivarči | 25. 02. 2011 12:33:59
// Reagovať
už len k tomu prvému bodu - je samozrejmé, a nič nemám proti tomu, keď súd zamietne žalobu pre nedostatok dôkazov - že sa skutok nestal, že sa stal a nespáchal ho obžalovaný a pod., ale odmietnutie z uvedeného dôvodu, poškodený sa obvykle uspokojuje čo do nárokov v adhéznom konaní ... a odmietnuť žalobu len preto, že som si "nie istý" osobou poškodeného ...
beáta svediaková | 23. 02. 2011 18:36:52
// Reagovať
Ešte by som sa doplnila. V zásade je dobrá myšlienka kontrolných zastavení, len aké konkrétne by to mali byť.
ten môj pesimizmus vyplýva z niekoľkoročnej skúsenosti v justícii, kedy pri zásade, že súd je povinný sa vyporiadať s akýmkoľvek súdu doručeným podaním to vidím naozaj pesimisticky, pretože moja skúsenosť hovorí, že od počiatku je v mnohých prípadoch zrejmé, že vec skonči odmietnutím podania v zmysle O.s.p., avšak kým sa tak stane, sudca a jeho tím ( asistent, tajomník a VSÚ a ten najmä, žiaľ vyzýva a vyzýva, poučuje a poučuje, lebo tak mu to prikazuje O.s.p. a prejde aj viac ako polroka, kým je možné podanie odmietnuť, a to je " len " rovina občianskeho práva. Absolútne neefektívne, zanedbateľný nie je ani ekonomický rozmer takejto nútenej neefektívnej činnosti súdu a stratený čas a energia sudcu a jeho tímu by mohla byť vložená za ten čas do zmysluplnej činnosti súdu. Ruky sú však zviazané a nemôže súd postupovať inak.
Ak by však existovali efektívne kontrolné zastavenia, tak snáď možno aj súkromno - žalovacie delikty, práve v týchto mechanizmoch však vidím pomerne nejednoduchý problém.
ten môj pesimizmus vyplýva z niekoľkoročnej skúsenosti v justícii, kedy pri zásade, že súd je povinný sa vyporiadať s akýmkoľvek súdu doručeným podaním to vidím naozaj pesimisticky, pretože moja skúsenosť hovorí, že od počiatku je v mnohých prípadoch zrejmé, že vec skonči odmietnutím podania v zmysle O.s.p., avšak kým sa tak stane, sudca a jeho tím ( asistent, tajomník a VSÚ a ten najmä, žiaľ vyzýva a vyzýva, poučuje a poučuje, lebo tak mu to prikazuje O.s.p. a prejde aj viac ako polroka, kým je možné podanie odmietnuť, a to je " len " rovina občianskeho práva. Absolútne neefektívne, zanedbateľný nie je ani ekonomický rozmer takejto nútenej neefektívnej činnosti súdu a stratený čas a energia sudcu a jeho tímu by mohla byť vložená za ten čas do zmysluplnej činnosti súdu. Ruky sú však zviazané a nemôže súd postupovať inak.
Ak by však existovali efektívne kontrolné zastavenia, tak snáď možno aj súkromno - žalovacie delikty, práve v týchto mechanizmoch však vidím pomerne nejednoduchý problém.
Michal Novotný | 23. 02. 2011 19:11:51
// Reagovať
Len stručne
Len veľmi stručne k jednému (chápem, že nepodstatnému, ale predsa) bodu - že súd vyzýva a vyzýva a práca s tým spojená....
Jedna vec je, že poučovacia povinnosť je u nás prebujnená; pevne verím, že novela Osp to v dohľadnom čase bude riešiť. Detto zhovievavosť voči účastníkom.
Ale - túto prácu si vyrábajú súdy čiastočne samy dvoma vecami: 1. nevedia vyzvať naraz a vyzývajú postupne na ikskrát a 2. neuveriteľne nafukujú svoje rozhodnutia
Vždy ma ide roztrhnúť, keď príde uznesenie na doplnenie podania rozpísané s odôvodnením (!) na troch-štyroch stranách. § 169 ods. 2 Osp pritom umožňuje neodôvodňovať takéto uznesenia (o vedení konania). Namiesto jedného odseku a pol minúty práce tak súdy vyrábajú prácu na polhodinu...
Jedna vec je, že poučovacia povinnosť je u nás prebujnená; pevne verím, že novela Osp to v dohľadnom čase bude riešiť. Detto zhovievavosť voči účastníkom.
Ale - túto prácu si vyrábajú súdy čiastočne samy dvoma vecami: 1. nevedia vyzvať naraz a vyzývajú postupne na ikskrát a 2. neuveriteľne nafukujú svoje rozhodnutia
Vždy ma ide roztrhnúť, keď príde uznesenie na doplnenie podania rozpísané s odôvodnením (!) na troch-štyroch stranách. § 169 ods. 2 Osp pritom umožňuje neodôvodňovať takéto uznesenia (o vedení konania). Namiesto jedného odseku a pol minúty práce tak súdy vyrábajú prácu na polhodinu...
Ondrej Pivarči | 24. 02. 2011 07:34:28
// Reagovať
ale veď poučovacie ustanovenia sú obvykle rovnaké, či? ctrl+c a ctrl+v považujem za vhodnú kombináciu. len to by, česť výnimkám, musel niekto ovládať prácu vo worde.
súhlas s M.N. ohľadom zbytočného odôvodňovania rozhodnutia a vyzývania na x-krát.
v Rakúsku to ako zvládajú na súdoch?
no a ešte niektorí majú potrebu "skúšať si, čo to dá" na súdoch a podávajú nezmyselné žaloby,
ďalší zase netušia, čo je to návrh na vydanie PR a ako im to má uľahčiť život a podávajú to ako žalobu, a najmä, niektorí píšu jednoduchú žalobu na zaplatenie alebo návrh na rozvod či iné jednoduchšie podania zbytočne ako slohové práce, od čoho by ich mohli ušetriť formulárové žaloby, možno aj online na stránkach súdov voľne dostupné, resp. vyplniteľné ...
súhlas s M.N. ohľadom zbytočného odôvodňovania rozhodnutia a vyzývania na x-krát.
v Rakúsku to ako zvládajú na súdoch?
no a ešte niektorí majú potrebu "skúšať si, čo to dá" na súdoch a podávajú nezmyselné žaloby,
ďalší zase netušia, čo je to návrh na vydanie PR a ako im to má uľahčiť život a podávajú to ako žalobu, a najmä, niektorí píšu jednoduchú žalobu na zaplatenie alebo návrh na rozvod či iné jednoduchšie podania zbytočne ako slohové práce, od čoho by ich mohli ušetriť formulárové žaloby, možno aj online na stránkach súdov voľne dostupné, resp. vyplniteľné ...
beáta svediaková | 01. 03. 2011 18:35:00
// Reagovať
Pomerne oneskorene, ale skôr mi nedovolili pracovné povinnosti, dúfam, že prispievatelia pán Novotný a pán Pivarči kuknú aj dodatočne:
Add : pán Novotný - absolútny súhlas s posledným komentárom, po novele Osp. voláme a voláme už roky a nie a nie počuť a tiež plný súhlas s nafukovaním svojich rozhodnutí zo strany súdov, len s malinkou poznámočkou, keď ich " nenafúkneme", a sú stručné a výstižné, tak odvolačka povie : nedostatok dôvodov, tak jeden už neviem ako ďalej.
Vyzývanie na x - krát, tak k tomu sa neviem vyjadriť, nevylučujem aj takéto situácie, ja sa snažím naraz, ale aj mne sa už stalo v dávnej minulosti, že kolega predchodca vyzval, ale žiaľ podľa môjho názoru na veci, na ktoré nebolo potrebné vyzývať: napr. : Uveďte na ktorom LV je zapísaný pozemok, ku ktorému sa domáhate určenia vlastníckeho práva, však stačí kuknúť na "KAPRA" a nevyzval na nesprávne označenie odporcu, takže to by asi sme museli vidieť konkrétnu vec, či boli alebo neboli výzvy relevantné.
Add : pán Pivarči, no tak žiadne ctrl c , ctrl v, lebo výzva má síce predtlačené časti, ale musí byť konkrétna, podľa toho - ktorého vadného podania, takže tam nasleduje časť konkrétna a niekedy to tak ani nevyzerá, ale sformulovať ju do pár zrozumiteľných viet, dá pekne vyššiemu súdnemu úradníkovi zabrať.
A s tou prácou s PC, tak to ste pán Pivarči, s dovolením poriadne prehnali, dnes je to bežné, že sudcovia ovládajú prácu s PC a nielen vo WORDE, a najmä výzvy robia VSÚ, a to sú mladí zdatní ľudia, ktorých snáď nebudeme takto podceňovať.
A k Rakúsku som už vyjadrovala v reakcii dávno minulej na pána Andela, takže tentokrát Rakúsko nechám bez komentára.
Add : pán Novotný - absolútny súhlas s posledným komentárom, po novele Osp. voláme a voláme už roky a nie a nie počuť a tiež plný súhlas s nafukovaním svojich rozhodnutí zo strany súdov, len s malinkou poznámočkou, keď ich " nenafúkneme", a sú stručné a výstižné, tak odvolačka povie : nedostatok dôvodov, tak jeden už neviem ako ďalej.
Vyzývanie na x - krát, tak k tomu sa neviem vyjadriť, nevylučujem aj takéto situácie, ja sa snažím naraz, ale aj mne sa už stalo v dávnej minulosti, že kolega predchodca vyzval, ale žiaľ podľa môjho názoru na veci, na ktoré nebolo potrebné vyzývať: napr. : Uveďte na ktorom LV je zapísaný pozemok, ku ktorému sa domáhate určenia vlastníckeho práva, však stačí kuknúť na "KAPRA" a nevyzval na nesprávne označenie odporcu, takže to by asi sme museli vidieť konkrétnu vec, či boli alebo neboli výzvy relevantné.
Add : pán Pivarči, no tak žiadne ctrl c , ctrl v, lebo výzva má síce predtlačené časti, ale musí byť konkrétna, podľa toho - ktorého vadného podania, takže tam nasleduje časť konkrétna a niekedy to tak ani nevyzerá, ale sformulovať ju do pár zrozumiteľných viet, dá pekne vyššiemu súdnemu úradníkovi zabrať.
A s tou prácou s PC, tak to ste pán Pivarči, s dovolením poriadne prehnali, dnes je to bežné, že sudcovia ovládajú prácu s PC a nielen vo WORDE, a najmä výzvy robia VSÚ, a to sú mladí zdatní ľudia, ktorých snáď nebudeme takto podceňovať.
A k Rakúsku som už vyjadrovala v reakcii dávno minulej na pána Andela, takže tentokrát Rakúsko nechám bez komentára.
Ondrej Pivarči | 02. 03. 2011 09:25:11
// Reagovať
pani sudkyňa
ospravedlňujem sa, pokiaľ sa Vás nejako dotklo konštatovanie o neovládaní práce vo worde, ale skúsenosti práve s mladými VSÚ mi hovoria čosi iné ... ja by som ich nepodceňoval, avšak nech im niekto vysvetlí, k čomu sa napr. používa prehľad netlačových znakov ... je iné vedieť písať text a čísla vo worde a používať 2 druhy zarážok a iné je vedieť používať program word a aspoň väčšinu jeho funkcií ... predpokladám dokonca, že niektorí sudcovia ovládajú lepšie prácu vo worde než väčšina mladých VSÚ, presne z dôvodov v predošlých vetách.
a s tým kopírovaním, predsa existujú opakujúce sa matice vád v podaniach ... čiže väčšina poučení sa dá konštruovať s výraznou pomocou kopírovania ... ostatne, nejedno poučenie som už videl, preto mám na poučenia taký názor. v prípade uznesení o doplnení či opravení vád podania nie je problém vytvoriť si maticu a používať copy paste z ASPI, potom sa do textu dopĺňajú dátumy, strany, časť výroku a 2-3 vety o skutkovom stave ... aby som nezavádzal, práve držím pri písaní tohto 2 také uznesenia v ruke ... a obidve majú spoločné presne takýto možný postup pri zostavovaní ...
beztak si myslím, že na väčšinu bežných žalôb či podaní je možné vydávať predtlačené alebo dopĺňovacie elektronické formuláre, ktoré by si následne účastník iba vytlačil a poslal poštou ... po doplnení údajov strán, dátumov, popisu skutkového stavu (aj tam ho môže formulár naviesť, prípadne dať mu možnosti, kde je to možné) a niekoľkých ďalších detailoch, elektronický formulár má tú výhodu, že účastníka ani nepustí na ďalší krok, kým napr. nenapíše dátum narodenia na prvej strane a teda ho tam nezabudne ...
súhlasím s tým, že novelu O. s. p. je potrebné prijať, a k tým odvolačkám ... mám pocit, z vlastnej skúsenosti, že na okresných súdoch (najmä na tých väčších) sú zväčša kvalitnejšie odôvodnené a logickejšie rozhodnutia, než na súdoch krajských.
Pani sudkyňa, máte inak informáciu o tom, čo sa deje so systémom elektronického rozpoznávania hlasu pre naše súdy? Pokiaľ som počul, má byť postupne zavedený už do praxe, keďže tuším minulý alebo predminulý rok prebiehali testy. Tento nástroj by ušetril zapisovateľkám mnoho práce, resp. na pojednávaniach by ani prítomné byť nemuseli (už som zažil aj použitie diktafónu bez zapisovateľky na pojednávaní na slovenskom okresnom súde).
a s tým kopírovaním, predsa existujú opakujúce sa matice vád v podaniach ... čiže väčšina poučení sa dá konštruovať s výraznou pomocou kopírovania ... ostatne, nejedno poučenie som už videl, preto mám na poučenia taký názor. v prípade uznesení o doplnení či opravení vád podania nie je problém vytvoriť si maticu a používať copy paste z ASPI, potom sa do textu dopĺňajú dátumy, strany, časť výroku a 2-3 vety o skutkovom stave ... aby som nezavádzal, práve držím pri písaní tohto 2 také uznesenia v ruke ... a obidve majú spoločné presne takýto možný postup pri zostavovaní ...
beztak si myslím, že na väčšinu bežných žalôb či podaní je možné vydávať predtlačené alebo dopĺňovacie elektronické formuláre, ktoré by si následne účastník iba vytlačil a poslal poštou ... po doplnení údajov strán, dátumov, popisu skutkového stavu (aj tam ho môže formulár naviesť, prípadne dať mu možnosti, kde je to možné) a niekoľkých ďalších detailoch, elektronický formulár má tú výhodu, že účastníka ani nepustí na ďalší krok, kým napr. nenapíše dátum narodenia na prvej strane a teda ho tam nezabudne ...
súhlasím s tým, že novelu O. s. p. je potrebné prijať, a k tým odvolačkám ... mám pocit, z vlastnej skúsenosti, že na okresných súdoch (najmä na tých väčších) sú zväčša kvalitnejšie odôvodnené a logickejšie rozhodnutia, než na súdoch krajských.
Pani sudkyňa, máte inak informáciu o tom, čo sa deje so systémom elektronického rozpoznávania hlasu pre naše súdy? Pokiaľ som počul, má byť postupne zavedený už do praxe, keďže tuším minulý alebo predminulý rok prebiehali testy. Tento nástroj by ušetril zapisovateľkám mnoho práce, resp. na pojednávaniach by ani prítomné byť nemuseli (už som zažil aj použitie diktafónu bez zapisovateľky na pojednávaní na slovenskom okresnom súde).
Ondrej Pivarči | 02. 03. 2011 11:21:34
// Reagovať
a ešte dodatok: pri tom neovládaní práce s wordom či PC problém nie je v lenivosti sudcov či VSÚ, problém je chyba v systéme, ktorá ich nenaučí s modernými technológiami pracovať. Tak buď vyžadujme prácu v MS Word na úrovni aspoň pokročilý už pri kvalifikačných kritériách (VSÚ) alebo im zabezpečme školenia (sudcovia, keďže sú vo funkciách doživotne a doba sa mení, by im cielené a kvalitné počítačové školenia len prospeli), nech sa naučia efektívne pracovať s PC (lebo je rozdiel efektívne a neefektívne) a ušetria si predovšetkým sami sebe námahu (platí tak pri sudcoch, ako aj pri VSÚ). Okrem toho, problém systému nie je iba a najmä v absentujúcich školeniach. VSÚ ani sudcovia ani iní zamestnanci súdu by mali ľahší život, pokiaľ by im typické podanie chodili štandardizované (vypĺňané cez elektronický formulár alebo do predtlačeného s návodom, niečo ako formuláre na konkurz a obchodný register). Nikto nemusí potom človeka bez právneho zastúpenia vyzývať, aby svoje podanie doplnil napr. o identifikačné údaje navrhovateľa alebo aby zrozumiteľne formuloval petit o vyporiadanie BSM.
Pri jednotnej štruktúre by príslušný VSÚ takmer okamžite videl, či sú formálne náležitosti typizovaného podania splnené. Samozrejme, možné sú aj netradičné a zložité druhy žalôb, ale tie nie sú až tak frekventované. Prečo napr. neexistuje elektronický formulár návrhu na vydanie PR?
Pri jednotnej štruktúre by príslušný VSÚ takmer okamžite videl, či sú formálne náležitosti typizovaného podania splnené. Samozrejme, možné sú aj netradičné a zložité druhy žalôb, ale tie nie sú až tak frekventované. Prečo napr. neexistuje elektronický formulár návrhu na vydanie PR?
Martin Straznicky | 02. 03. 2011 10:09:28
// Reagovať
Budem reagovať (z dôvodu krátkosti času) na posledné príspevky týkajúce sa výziev, systému "ctrl c ctrl v" trošku z iného pohľadu. Páči sa mi, že sa tu rozbehla diskusia na túto tému, možno ste mali možnosť zachytiť, pred časom prebehla na stránkach Bulletinu českej advokácie (r. 2008) zaujímavá diskusia pod názvom "Advokáti a soudci, co nám vadí na tech druhých". Prispieval vždy jeden zástupca z radov sudcov a jeden z radov advokátov, bolo to veľmi zaujímavé. Do veľkej miery sa týkala vecí, ktoré sú rozoberané v posledných príspevkoch. Myslíte si, že niečo podobné by bolo možné (okrem tohto fóra ako lastovičky) aj u nás resp. ako by to prijali zúčastnení? Ja si myslím, že by to bolo vhodné a prínosné pre oboch a zotreli by sa tak možno niektoré predsudky resp. vyjasnili niektoré veci o "lenivých VSU, čo nevedia ani výzvu napísať" a "lenivých advokátoch, čo sa neuráčia ani na výzvu reagovať" a pod. Zároveň by sa možno objavili podnetné návrhy na zelpšenia z oboch strán.
Ospravedlňujem sa vecnejšie teraz k príspevkom nestíham reagovať.
Ospravedlňujem sa vecnejšie teraz k príspevkom nestíham reagovať.
