Súčasná práva úprava vyporiadania BSM ako celku už niekoľko rokov, nereflektuje na zmenu spoločensko - ekonomickej situácie. Návrhy sudcov ostávajú bez povšimnutia. O rekodifikácii počúvam ja osobne už takmer 20 rokov.
Problém spočíva v tom, poslancom a ministrom môže byť aj analfabet.
Vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov a niektoré jeho problematické aspekty
Miroslav Ľuba | 15. 03. 2011 | komentárov: 13
Článok pojednáva o niektorých aspektoch vyporiadavania bezpodielového spoluvlastníctva manželov v podmienkach slovenského právneho poriadku. Konkrétne reflektuje vyporiadavanie členského podielu v bytovom družstve a poukazuje na rozporuplnosť posudzovania tejto právnej situácie súdnou praxou, ako i problematikou podnikania, vrátane situácie kedy jeden z exmanželov podnikal (napr. mal obchodný podiel v obchodnej spoločnosti) a z tejto činnosti dosahoval zisky, prípadne straty.
Rozvod manželstva je za predpokladu preukázanej existencie kvalifikovaného rozvratu vzťahov medzi manželmi (§ 23 ZoR) spravidla „odrazovým mostíkom“ ku konaniu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorého komplikovanosť je, neraz vďaka neschopnosti racionálne vyriešiť neochotu koexistovať, dôvodom pre vznik neúmerných prieťahov na súdoch, ktoré rozhodovanie o ňom majú vo svojej vecnej príslušnosti (rozpor so zásadou hospodárnosti). Kladie však i veľmi výrazné nároky na osobu samotného sudcu, ktorý je povinný (v záujme čo najdokonalejšieho naplnenia princípov distributívnej spravodlivosti) reflektovať všetky detaily špecifickej majetkovej koexistencie, ktorá de facto i de iure rozvodom zaniká. Zameriam sa na obzvlášť komplikované prvky vysporiadania, ku ktorým sa problematicky stavia aj súčasná justičná prax, čím môže narúšať rámec ústavnosti.
Prvým z takýchto prvkov je vyporiadavanie členského podielu v bytovom družstve v prípade, že manželia sa sporia o tzv. družstevný byt. Pre súdnu prax na niektorých okresných súdoch v SR je, zdá sa, veľmi problematické pochopiť rozdiel medzi hodnotou členského podielu v bytovom družstve a trhovou cenou družstevného bytu, ktorý je predmetom vyporiadavania.
Je totiž reáliou, minimálne v jednom prípade, že sudca sa s touto otázkou vysporiadal veľmi svojsky, keď nechal družstevný byt oceniť súdnym znalcom (t. j. zistiť trhovú cenu družstevného bytu) a následne z takto zistenej trhovej ceny chcel v zmysle § 150 OZ určiť podiely jednotlivých manželov na účely vyporiadania BSM. Pozrime sa na uvedený problém detailnejšie a analyzujme ho do dôsledkov.
Podľa platnej úpravy upravujúcej postavenie a činnosť bytových družstiev, ich činnosť, ako i rozsah práv a povinností medzi bytovým družstvom a členmi bytového družstva upravujú stanovy bytového družstva. Tieto stanovy platia pre to-ktoré bytové družstvo, pričom sa postupuje podľa tých stanov, ktoré platia pre stavebné družstvo, ktoré spravuje byt exmanželov a ktorý je predmetom sporu v rámci konania o vyporiadaní BSM. V zmysle týchto stanov (toto ustanovenie je mimochodom platné fakticky pre všetky bytové družstvá), ak vznikne len jednému z manželov za trvania manželstva právo na uzatvorenie zmluvy o nájme družstevného bytu (nebytového priestoru), alebo prejde na neho členstvo a nájom bytu (nebytového priestoru), vznikne so spoločným nájmom bytu aj spoločné členstvo manželov v družstve, pričom z tohto členstva sú obaja manželia oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne.
Z toho možno vyvodiť, že je pre potreby vyporiadavania BSM irelevantné, ktorý z manželov je uvedený ako člen bytového družstva na príslušných dokumentoch. V zmysle uvedeného, ak vezmeme za realitu, že manželia nadobudli členstvo v bytovom družstve počas trvania manželstva a toto členstvo trvalo až do okamihu nadobudnutia právoplatnosti rozsudku o rozvode ich manželstva, musíme si uvedomiť, že pri predmetnom byte nebudeme vyporiadavať medzi exmanželmi vlastníctvo bytu ako takého, pretože vlastníkom bytu je stále príslušné bytové družstvo. Vyporiadavať sa teda bude iba členský podiel v bytovom družstve.
Táto úvaha je veľmi dôležitá, obzvlášť ak si uvedomíme, že je podstatný rozdiel medzi trhovou cenou družstevného bytu (za ktorú sa bežne predáva podobný byt v danom mieste a čase) a hodnotou členského podielu v bytovom družstve.
Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR o určovaní ceny členského podielu v bytovom družstve (uvádzam iba príkladmo – vzhľadom na možnosť existencie širšieho okruhu podobných rozhodnutí – čísla jednotlivých právnych vecí o problematike pojednávajúcich: 3 Cdo 289/2005, 2 Cdo 8/2007, 5 Cdo 95/2008, 3 Cdo 56/2008) tento cenový rozdiel je niekedy až dvojnásobný (porovnanie trhovej ceny družstevného bytu vo vzťahu k cene členského podielu v bytovom družstve). Ak sudca takto neuvažuje a snaží sa vec čo najrýchlejšie vyriešiť spôsobom vyššie naznačeným, napĺňa stav iustitia nemini neganda, odmieta naplno priznať spravodlivosť, čo potom zakladá pocit krivdy pre ktoréhokoľvek z účastníkov konania o vyporiadaní BSM a dozaista povedie k uplatneniu riadneho (príp. mimoriadneho) opravného prostriedku.
To v konečnom dôsledku celé konanie predlžuje, a teda porušuje sa tým ďalší princíp – princíp hospodárnosti v konaní. Táto skutočnosť odborníka, ale i laika, zaráža o to viac, že existuje a je dostupná judikatúra, ktorá daný problém detailne rieši a je ustálená praxou. Navodzuje, celkom oprávnene, otázku, či je súdnictvo na okresnej úrovni profesionálne obsadené skutočnými odborníkmi (čo by malo byť v právnom štáte úplnou samozrejmosťou).
Druhým z problematických prvkov pri vyporiadavaní BSM je riešenie otázky podnikania ako takého, vrátane situácie kedy jeden z exmanželov podnikal (napr. mal obchodný podiel v obchodnej spoločnosti) a z tejto činnosti dosahoval zisky, prípadne straty.
Pokiaľ jeden z manželov začal podnikať a na začatie podnikania použil majetok nachádzajúci sa v BSM (napr. na splatenie vkladu spoločníka v spol. s r. o.) a vyžiadal si na použitie tohto majetku na daný účel od druhého manžela súhlas (§ 148a OZ), nemožno opomenúť i súhlas daný mlčky (konkludentne), je potrebné dozaista uvažovať tak, či má pri vyporiadavaní BSM druhý manžel (nepodnikateľ) nárok na podiel z tohto vkladu v zmysle zásad uvedených v § 150 OZ. Otázka teda znie, či sa takto manžel (podnikateľ) zbaví povinnosti voči manželovi (nepodnikateľovi) nahradiť v rámci vyporiadania BSM polovicu vkladu, ktorý použil s jeho súhlasom (aj keď konkludentným) na začatie podnikania.
Na túto otázku, uplatňujúc pravidlá formálnej logiky, i keď nemožno presne použiť oporu pochádzajúcu priamo z judikatúry, je potrebné odpovedať, že nie, t. j. minimálne polovicu z toho majetku, ktorý bol na začatie podnikania z prostriedkov BSM vynaložený má právo manžel (nepodnikateľ) dostať späť. Ak by sme uvažovali, že jeden z manželov (podnikateľ) by sa pred vyporiadaním BSM chcel obchodného podielu formálne zbaviť, aby sa tento podiel nestal predmetom vyporiadavania BSM, je zrejmé, že za týchto podmienok (ak druhý z manželov (nepodnikateľ) súhlasil na začiatku podnikania s použitím prostriedkov z BSM na začatie podnikania) tento manžel (podnikateľ) tak môže urobiť, pretože v zmysle § 148a OZ ods. 1 druhá veta na ďalšie úkony súvisiace s podnikaním už súhlas druhého manžela (nepodnikateľa) nepotrebuje.
V praxi to teda znamená, že sa môže vzdať svojho obchodného podielu v prospech iného subjektu, s ktorým sa napríklad dohodne, že mu tento po vyporiadaní BSM podiel opätovne vráti (napr. darovacou zmluvou).
Manžel (nepodnikateľ) však podľa všetkého nebude mať právo na samotný obchodný podiel, pretože ten možno chápať ako oddelený majetok v zmysle § 143 OZ, pretože je to vec, ktorá slúži výkonu povolania (manžel podnikateľ je vlastne samostatne zárobkovo činnou osobou), obzvlášť, ak ho manžel (podnikateľ) pred vyporiadavaním BSM scudzí z taktických dôvodov. Ak však problematiku budeme analyzovať ešte podrobnejšie, vyvstáva ešte otázka, či manžel (nepodnikateľ) nemá nárok na polovicu z prípadných ziskov, ktoré počas trvania manželstva podnikajúci manžel vďaka svojej podnikateľskej činnosti dosiahol. Platí totiž, že ak nebol podaný návrh na zrušenie BSM pri začatí podnikania jedného z manželov v zmysle § 148a ods. 2 OZ, druhý manžel (nepodnikateľ) znáša riziko straty (rozdiel medzi nákladmi a výnosmi je záporný), ktorá by prípadne podnikajúcemu manželovi mohla pri realizácii podnikateľskej činnosti vzniknúť, t. j. táto strata by musela byť „vykrytá“ z prostriedkov BSM. Ak teda musí manžel (nepodnikateľ) znášať riziko prípadných strát, je spravodlivé, aby participoval aj na prípadných ziskoch (rozdiel medzi nákladmi a výnosmi je kladný).
Je možné položiť si mnohé ďalšie otázky, pričom hľadanie odpovedí na ne bude nemenej náročné. Napríklad i otázku, či tým, že sa manžel (podnikateľ) vzdá svojho obchodného podielu (resp. ho za symbolickú sumu z taktických dôvodov scudzí), sa po právnej stránke vzdáva práva na celý zisk viažuci sa k tomuto obchodnému podielu, alebo len na polovicu zisku, pričom tá druhá prislúcha manželovi (nepodnikateľovi).
Najvyšší súd ČR zaujal zaujímavé stanovisko (22 Cdo 2296/2004), ktoré mnohé z týchto podnetov praxe rieši, nie však všetky (okruh potenciálnych situácií, ktoré môžu pri vyporiadavaní BSM medzi manželmi pri vykonávaní podnikateľskej činnosti (jedným z nich, či oboma) vzniknúť je veľmi rozmanitý a vyčerpávajúce podanie všetkých možných situácií je zaujímavým námetom pre samostatnú štúdiu), a preto je dozaista vhodné v jeho intenciách i judikovať (právne poriadky SR a ČR v oblasti občianskoprávnej legislatívy stále vykazujú výraznú mieru kompatibility): „Ak sú z výnosov podnikania nadobudnuté veci slúžiace podnikaniu, stávajú sa výlučným vlastníctvom podnikajúceho manžela, pretože to ustanovuje § 143 OZ. Ak sú následne výnosy vložené späť do podnikania (napríklad kúpa materiálu, mzdy zamestnancov, platenie daní a pod.), ide o použitie prostriedkov BSM na oddelený majetok jedného z manželov, ktoré by mal na žiadosť druhého z manželov do BSM nahradiť. Ku dňu zániku manželstva by tak podnikajúci manžel mal podľa § 150 OZ vrátiť, čo zo spoločného bolo na tieto jeho veci (prípadne jeho podnikanie) vynaložené. Pritom však nie je možné opomenúť, že vec, ktorá slúži len podnikaniu jedného z manželov, slúži i k vytváraniu ďalších výnosov, ktorými je BSM účastníkov obohacované, ak sú tieto výnosy použité k spoločným účelom (napr. príspevok na spoločnú domácnosť). Rovnako by nemalo byť prehliadnuté, že cena vecí slúžiacich podnikaniu sa ich používaním (i vytváraním výnosov, ktoré patria do BSM) znižuje. Podnikanie je teda nutné chápať ako činnosť, z ktorej výnosy prináležia obom manželom, a ktorá obvykle slúži aj k získavaniu hodnôt prináležiacich do BSM. Potom však, pochopiteľne, nie je možné opomenúť ani výdavky a záväzky podnikajúceho manžela, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho podnikaním, pretože sa nedajú oddeľovať od podnikania, z ktorého má prospech i druhý manžel.“
Ako som načrtol v prvej časti príspevku, i keď problematika rozlišovania trhovej ceny družstevného bytu a ceny členského podielu v bytovom družstve, nie je natoľko náročná, že by mohla objektívne vytvárať sudcom pri judikačnej činnosti výraznejšie problémy, existujú prípady, kedy ju sudcovia pri vykonávaní dokazovania nereflektujú. Preto je potrebné na tento stav poukázať. O druhej problematike možno objektívne skonštatovať, že vytvára na sudcu vo veci konajúceho nepredstaviteľný tlak širokého spektra argumentov. Preto je zasa potrebné, aby sa nimi minuciózne zaoberal, pretože len tak môže dospieť pri judikačnej činnosti k spravodlivému verdiktu a svedomito sa tak priblížiť v čo najväčšej miere ku kontúram právneho štátu, i keď rozhoduje v právnej veci, kde smer uberania sa v konaní do značnej miery závisí od samotných účastníkov konania.
Prvým z takýchto prvkov je vyporiadavanie členského podielu v bytovom družstve v prípade, že manželia sa sporia o tzv. družstevný byt. Pre súdnu prax na niektorých okresných súdoch v SR je, zdá sa, veľmi problematické pochopiť rozdiel medzi hodnotou členského podielu v bytovom družstve a trhovou cenou družstevného bytu, ktorý je predmetom vyporiadavania.
Je totiž reáliou, minimálne v jednom prípade, že sudca sa s touto otázkou vysporiadal veľmi svojsky, keď nechal družstevný byt oceniť súdnym znalcom (t. j. zistiť trhovú cenu družstevného bytu) a následne z takto zistenej trhovej ceny chcel v zmysle § 150 OZ určiť podiely jednotlivých manželov na účely vyporiadania BSM. Pozrime sa na uvedený problém detailnejšie a analyzujme ho do dôsledkov.
Podľa platnej úpravy upravujúcej postavenie a činnosť bytových družstiev, ich činnosť, ako i rozsah práv a povinností medzi bytovým družstvom a členmi bytového družstva upravujú stanovy bytového družstva. Tieto stanovy platia pre to-ktoré bytové družstvo, pričom sa postupuje podľa tých stanov, ktoré platia pre stavebné družstvo, ktoré spravuje byt exmanželov a ktorý je predmetom sporu v rámci konania o vyporiadaní BSM. V zmysle týchto stanov (toto ustanovenie je mimochodom platné fakticky pre všetky bytové družstvá), ak vznikne len jednému z manželov za trvania manželstva právo na uzatvorenie zmluvy o nájme družstevného bytu (nebytového priestoru), alebo prejde na neho členstvo a nájom bytu (nebytového priestoru), vznikne so spoločným nájmom bytu aj spoločné členstvo manželov v družstve, pričom z tohto členstva sú obaja manželia oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne.
Z toho možno vyvodiť, že je pre potreby vyporiadavania BSM irelevantné, ktorý z manželov je uvedený ako člen bytového družstva na príslušných dokumentoch. V zmysle uvedeného, ak vezmeme za realitu, že manželia nadobudli členstvo v bytovom družstve počas trvania manželstva a toto členstvo trvalo až do okamihu nadobudnutia právoplatnosti rozsudku o rozvode ich manželstva, musíme si uvedomiť, že pri predmetnom byte nebudeme vyporiadavať medzi exmanželmi vlastníctvo bytu ako takého, pretože vlastníkom bytu je stále príslušné bytové družstvo. Vyporiadavať sa teda bude iba členský podiel v bytovom družstve.
Táto úvaha je veľmi dôležitá, obzvlášť ak si uvedomíme, že je podstatný rozdiel medzi trhovou cenou družstevného bytu (za ktorú sa bežne predáva podobný byt v danom mieste a čase) a hodnotou členského podielu v bytovom družstve.
Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR o určovaní ceny členského podielu v bytovom družstve (uvádzam iba príkladmo – vzhľadom na možnosť existencie širšieho okruhu podobných rozhodnutí – čísla jednotlivých právnych vecí o problematike pojednávajúcich: 3 Cdo 289/2005, 2 Cdo 8/2007, 5 Cdo 95/2008, 3 Cdo 56/2008) tento cenový rozdiel je niekedy až dvojnásobný (porovnanie trhovej ceny družstevného bytu vo vzťahu k cene členského podielu v bytovom družstve). Ak sudca takto neuvažuje a snaží sa vec čo najrýchlejšie vyriešiť spôsobom vyššie naznačeným, napĺňa stav iustitia nemini neganda, odmieta naplno priznať spravodlivosť, čo potom zakladá pocit krivdy pre ktoréhokoľvek z účastníkov konania o vyporiadaní BSM a dozaista povedie k uplatneniu riadneho (príp. mimoriadneho) opravného prostriedku.
To v konečnom dôsledku celé konanie predlžuje, a teda porušuje sa tým ďalší princíp – princíp hospodárnosti v konaní. Táto skutočnosť odborníka, ale i laika, zaráža o to viac, že existuje a je dostupná judikatúra, ktorá daný problém detailne rieši a je ustálená praxou. Navodzuje, celkom oprávnene, otázku, či je súdnictvo na okresnej úrovni profesionálne obsadené skutočnými odborníkmi (čo by malo byť v právnom štáte úplnou samozrejmosťou).
Druhým z problematických prvkov pri vyporiadavaní BSM je riešenie otázky podnikania ako takého, vrátane situácie kedy jeden z exmanželov podnikal (napr. mal obchodný podiel v obchodnej spoločnosti) a z tejto činnosti dosahoval zisky, prípadne straty.
Pokiaľ jeden z manželov začal podnikať a na začatie podnikania použil majetok nachádzajúci sa v BSM (napr. na splatenie vkladu spoločníka v spol. s r. o.) a vyžiadal si na použitie tohto majetku na daný účel od druhého manžela súhlas (§ 148a OZ), nemožno opomenúť i súhlas daný mlčky (konkludentne), je potrebné dozaista uvažovať tak, či má pri vyporiadavaní BSM druhý manžel (nepodnikateľ) nárok na podiel z tohto vkladu v zmysle zásad uvedených v § 150 OZ. Otázka teda znie, či sa takto manžel (podnikateľ) zbaví povinnosti voči manželovi (nepodnikateľovi) nahradiť v rámci vyporiadania BSM polovicu vkladu, ktorý použil s jeho súhlasom (aj keď konkludentným) na začatie podnikania.
Na túto otázku, uplatňujúc pravidlá formálnej logiky, i keď nemožno presne použiť oporu pochádzajúcu priamo z judikatúry, je potrebné odpovedať, že nie, t. j. minimálne polovicu z toho majetku, ktorý bol na začatie podnikania z prostriedkov BSM vynaložený má právo manžel (nepodnikateľ) dostať späť. Ak by sme uvažovali, že jeden z manželov (podnikateľ) by sa pred vyporiadaním BSM chcel obchodného podielu formálne zbaviť, aby sa tento podiel nestal predmetom vyporiadavania BSM, je zrejmé, že za týchto podmienok (ak druhý z manželov (nepodnikateľ) súhlasil na začiatku podnikania s použitím prostriedkov z BSM na začatie podnikania) tento manžel (podnikateľ) tak môže urobiť, pretože v zmysle § 148a OZ ods. 1 druhá veta na ďalšie úkony súvisiace s podnikaním už súhlas druhého manžela (nepodnikateľa) nepotrebuje.
V praxi to teda znamená, že sa môže vzdať svojho obchodného podielu v prospech iného subjektu, s ktorým sa napríklad dohodne, že mu tento po vyporiadaní BSM podiel opätovne vráti (napr. darovacou zmluvou).
Manžel (nepodnikateľ) však podľa všetkého nebude mať právo na samotný obchodný podiel, pretože ten možno chápať ako oddelený majetok v zmysle § 143 OZ, pretože je to vec, ktorá slúži výkonu povolania (manžel podnikateľ je vlastne samostatne zárobkovo činnou osobou), obzvlášť, ak ho manžel (podnikateľ) pred vyporiadavaním BSM scudzí z taktických dôvodov. Ak však problematiku budeme analyzovať ešte podrobnejšie, vyvstáva ešte otázka, či manžel (nepodnikateľ) nemá nárok na polovicu z prípadných ziskov, ktoré počas trvania manželstva podnikajúci manžel vďaka svojej podnikateľskej činnosti dosiahol. Platí totiž, že ak nebol podaný návrh na zrušenie BSM pri začatí podnikania jedného z manželov v zmysle § 148a ods. 2 OZ, druhý manžel (nepodnikateľ) znáša riziko straty (rozdiel medzi nákladmi a výnosmi je záporný), ktorá by prípadne podnikajúcemu manželovi mohla pri realizácii podnikateľskej činnosti vzniknúť, t. j. táto strata by musela byť „vykrytá“ z prostriedkov BSM. Ak teda musí manžel (nepodnikateľ) znášať riziko prípadných strát, je spravodlivé, aby participoval aj na prípadných ziskoch (rozdiel medzi nákladmi a výnosmi je kladný).
Je možné položiť si mnohé ďalšie otázky, pričom hľadanie odpovedí na ne bude nemenej náročné. Napríklad i otázku, či tým, že sa manžel (podnikateľ) vzdá svojho obchodného podielu (resp. ho za symbolickú sumu z taktických dôvodov scudzí), sa po právnej stránke vzdáva práva na celý zisk viažuci sa k tomuto obchodnému podielu, alebo len na polovicu zisku, pričom tá druhá prislúcha manželovi (nepodnikateľovi).
Najvyšší súd ČR zaujal zaujímavé stanovisko (22 Cdo 2296/2004), ktoré mnohé z týchto podnetov praxe rieši, nie však všetky (okruh potenciálnych situácií, ktoré môžu pri vyporiadavaní BSM medzi manželmi pri vykonávaní podnikateľskej činnosti (jedným z nich, či oboma) vzniknúť je veľmi rozmanitý a vyčerpávajúce podanie všetkých možných situácií je zaujímavým námetom pre samostatnú štúdiu), a preto je dozaista vhodné v jeho intenciách i judikovať (právne poriadky SR a ČR v oblasti občianskoprávnej legislatívy stále vykazujú výraznú mieru kompatibility): „Ak sú z výnosov podnikania nadobudnuté veci slúžiace podnikaniu, stávajú sa výlučným vlastníctvom podnikajúceho manžela, pretože to ustanovuje § 143 OZ. Ak sú následne výnosy vložené späť do podnikania (napríklad kúpa materiálu, mzdy zamestnancov, platenie daní a pod.), ide o použitie prostriedkov BSM na oddelený majetok jedného z manželov, ktoré by mal na žiadosť druhého z manželov do BSM nahradiť. Ku dňu zániku manželstva by tak podnikajúci manžel mal podľa § 150 OZ vrátiť, čo zo spoločného bolo na tieto jeho veci (prípadne jeho podnikanie) vynaložené. Pritom však nie je možné opomenúť, že vec, ktorá slúži len podnikaniu jedného z manželov, slúži i k vytváraniu ďalších výnosov, ktorými je BSM účastníkov obohacované, ak sú tieto výnosy použité k spoločným účelom (napr. príspevok na spoločnú domácnosť). Rovnako by nemalo byť prehliadnuté, že cena vecí slúžiacich podnikaniu sa ich používaním (i vytváraním výnosov, ktoré patria do BSM) znižuje. Podnikanie je teda nutné chápať ako činnosť, z ktorej výnosy prináležia obom manželom, a ktorá obvykle slúži aj k získavaniu hodnôt prináležiacich do BSM. Potom však, pochopiteľne, nie je možné opomenúť ani výdavky a záväzky podnikajúceho manžela, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho podnikaním, pretože sa nedajú oddeľovať od podnikania, z ktorého má prospech i druhý manžel.“
Ako som načrtol v prvej časti príspevku, i keď problematika rozlišovania trhovej ceny družstevného bytu a ceny členského podielu v bytovom družstve, nie je natoľko náročná, že by mohla objektívne vytvárať sudcom pri judikačnej činnosti výraznejšie problémy, existujú prípady, kedy ju sudcovia pri vykonávaní dokazovania nereflektujú. Preto je potrebné na tento stav poukázať. O druhej problematike možno objektívne skonštatovať, že vytvára na sudcu vo veci konajúceho nepredstaviteľný tlak širokého spektra argumentov. Preto je zasa potrebné, aby sa nimi minuciózne zaoberal, pretože len tak môže dospieť pri judikačnej činnosti k spravodlivému verdiktu a svedomito sa tak priblížiť v čo najväčšej miere ku kontúram právneho štátu, i keď rozhoduje v právnej veci, kde smer uberania sa v konaní do značnej miery závisí od samotných účastníkov konania.
Súvisiace články
beáta svediaková | 25. 03. 2011 21:07:08
// Reagovať
Ondrej Pivarči | 28. 03. 2011 09:50:43
// Reagovať
nuž .. súhlas
konečne niekto podobne vidí súčasné "legislatívne provizórium" (parafráza dôvodovej správy k veľkej novele OZ č.509 spred 20 rokov). Rovnaký Občiansky zákonník, pozliepaný Obchodný zákonník, milión ad hoc predpisov (182/1993, 116/1990, 294/1999, 610/2003, verejnosúkromnoprávne zlepence typu 22/2004 ...), nič systematické a prepracované. darmo môže niečo povedať legislatívna rada vlády, keď samotná vláda a neskôr parlament má veľa "politických" pripomienok a návrhov na zmeny ... keď sa k 1 zákonu priliepajú nesúvisiace novely atď.
Súčasný Občiansky zákonník nevyhovuje podmienkam trhovej ekonomiky a nereflektuje žiadne zmeny. Superficies solo cedit nikde, úprave BSM doteraz nie celkom rozumiem, úprava nálezov, subjektívnej a objektívnej zodpovednosti za škodu, rodina mimo OZ, žiadna ucelená úprava korporácii a nadácii v OZ, žiadna štruktúra, nadväznosť, normatívne výkladové pravidlá na začiatku, minimálna úprava osobnostných práv, § 47 OZ, chaoticky vsadená úprava spotrebiteľských zmlúv, podivná úprava premlčania, duplicitná úprava záväzkov v OZ a ObZ atď. atď.
A potom tu máme spory vlastník pozemku v. vlastník stavby, súdne vyporiadania BSM na 15-20 rokov, zneužitia práva zo strany podnikateľov, ktoré sa musia "plátať" zvláštnou spotrebiteľskou ochranou ... a pod., ktoré by pri poriadnej úprave súkromného práva ani nevznikli.
Poslancom aj ministrom môže byť aj analfabet. Je zvláštne, že do výkonnej moci - subordinovaných zložiek tejto moci, je nutné spĺňať kvalifikačné predpoklady (nejaké vysokoškolské vzdelania, jazyky, znalosti predpisov ... + zákona o štátnej službe), ale "váš nadriadený", minister, ich spĺňať nemusí. U tých poslancov, k tomu som tu už niekoľko príspevkov mal.
Nuž ale keď chýba postup k tomu, ako zmenu dosiahnuť ...
Súčasný Občiansky zákonník nevyhovuje podmienkam trhovej ekonomiky a nereflektuje žiadne zmeny. Superficies solo cedit nikde, úprave BSM doteraz nie celkom rozumiem, úprava nálezov, subjektívnej a objektívnej zodpovednosti za škodu, rodina mimo OZ, žiadna ucelená úprava korporácii a nadácii v OZ, žiadna štruktúra, nadväznosť, normatívne výkladové pravidlá na začiatku, minimálna úprava osobnostných práv, § 47 OZ, chaoticky vsadená úprava spotrebiteľských zmlúv, podivná úprava premlčania, duplicitná úprava záväzkov v OZ a ObZ atď. atď.
A potom tu máme spory vlastník pozemku v. vlastník stavby, súdne vyporiadania BSM na 15-20 rokov, zneužitia práva zo strany podnikateľov, ktoré sa musia "plátať" zvláštnou spotrebiteľskou ochranou ... a pod., ktoré by pri poriadnej úprave súkromného práva ani nevznikli.
Poslancom aj ministrom môže byť aj analfabet. Je zvláštne, že do výkonnej moci - subordinovaných zložiek tejto moci, je nutné spĺňať kvalifikačné predpoklady (nejaké vysokoškolské vzdelania, jazyky, znalosti predpisov ... + zákona o štátnej službe), ale "váš nadriadený", minister, ich spĺňať nemusí. U tých poslancov, k tomu som tu už niekoľko príspevkov mal.
Nuž ale keď chýba postup k tomu, ako zmenu dosiahnuť ...
Michal Novotný | 28. 03. 2011 10:16:08
// Reagovať
Kvalita právotvorby
Je to síce trochu mimo témy článku, ale:
Nebol by som taký kritický k práci ministrov, ale ani poslancov. Podľa mňa dosť preceňuješ význam "politických" riešení.
Bohužiaľ, väčšina z Tebou menovaných problémov je dielom "odborníkov", do ktorých ministri nezasahujú skoro vôbec. Na inom fóre sa nadhodil problém zákona č. 182/1993 Z.z. Tento zákon by sa dal uvádzať ako odstrašujúci vzorový príklad toho, keď sa k právotvorbe dostanú "odborníci", medzi nimi bohužiaľ aj právnici.
A doterajší priebeh rekodifikačných prác na Obč. zák. ukazuje na niečo ešte hroznejšie - a to prosím robí celé skupina "odborníkov". Mal som tú česť vidieť niekoľko častí toho "rekodifikovaného diela" - ak by si čakal niečo naozaj prevratné, nedočkáš sa. Väčšinou odpísaný dnešný zákon, kde tu prilepených pár definícií (inak sa celkovo tá "rekodifikácia" vyžíva v definíciách, takže je tam definícia tak právneho, ako aj protiprávneho úkonu, jedna lepšia ako druhá).
Ja osobne vidím problém práve naopak v nás právnikoch (medzi nimi aj legislatívcoch) - že nie sme schopní vidieť súvislosti, rozmýšľať nad normami, ich dosahmi a už vôbec sa nevieme postaviť proti snahám všelijakých inžinierov urobiť zo zákonov príručky ich odboru napísané právnickým jazykom.
Takže je to kritika opäť skôr do vlastných radov...
Nebol by som taký kritický k práci ministrov, ale ani poslancov. Podľa mňa dosť preceňuješ význam "politických" riešení.
Bohužiaľ, väčšina z Tebou menovaných problémov je dielom "odborníkov", do ktorých ministri nezasahujú skoro vôbec. Na inom fóre sa nadhodil problém zákona č. 182/1993 Z.z. Tento zákon by sa dal uvádzať ako odstrašujúci vzorový príklad toho, keď sa k právotvorbe dostanú "odborníci", medzi nimi bohužiaľ aj právnici.
A doterajší priebeh rekodifikačných prác na Obč. zák. ukazuje na niečo ešte hroznejšie - a to prosím robí celé skupina "odborníkov". Mal som tú česť vidieť niekoľko častí toho "rekodifikovaného diela" - ak by si čakal niečo naozaj prevratné, nedočkáš sa. Väčšinou odpísaný dnešný zákon, kde tu prilepených pár definícií (inak sa celkovo tá "rekodifikácia" vyžíva v definíciách, takže je tam definícia tak právneho, ako aj protiprávneho úkonu, jedna lepšia ako druhá).
Ja osobne vidím problém práve naopak v nás právnikoch (medzi nimi aj legislatívcoch) - že nie sme schopní vidieť súvislosti, rozmýšľať nad normami, ich dosahmi a už vôbec sa nevieme postaviť proti snahám všelijakých inžinierov urobiť zo zákonov príručky ich odboru napísané právnickým jazykom.
Takže je to kritika opäť skôr do vlastných radov...
Ondrej Pivarči | 28. 03. 2011 14:49:28
// Reagovať
ad Michal
no, keď si spomeniem napr. na privatizáciu ako politické riešenie ... som kritický k práci ministrov aj poslancov.
Áno, 182/1993 je odstrašujúci príklad, asi taký, ako aj napr. 162/1995, resp. tie ostatné, čo som uviedol vyššie.
Ale to nemyslíš vážne, že odpísaný zákon, s definíciami právneho a protiprávneho úkonu, preboha. Ja som myslel, že existuje aspoň porovnateľne kvalitný návrh, ako návrh Eliášovej skupiny občanského zákoníku ČR zo dňa 30.05.2008. http://obcanskyzakonik.justice.cz/cz/navrh-zakona.html (lepší odkaz nemám čas nájsť, mám návrh aj dovôdovku stiahnutú). V tej dôvodovke sa napr. výslovne píše, že:
"Příbuzné nebo tematicky spjaté instituty nejsou řazeny od důležitých k méně důležitým
(hledisko významu je relativní), ale od jednodušších ke složitějším a od obecných k
zvláštním. Tak např. v osnově návrh úpravy držby předchází vlastnické právo, darování
předchází koupi, výpůjčka předchází nájem, po nájmu následuje licence, atp."
"Osnova se snaží o terminologickou jednotnost, a užívá tedy co možná pro stejné pojmy
stejná slova a pro různé pojmy slova různá. Opouští se tudíž např. ztotožňování smlouvy se
závazkem nebo závazku s dluhem atp., neboť ani zákon nemůže měnit smysl slov. Slovem
„smlouva“ se tudíž označuje jen určitá právní skutečnost, z níž vzniká závazek, „závazkem“
se rozumí obligace, „dluhem“ povinnost k plnění ze závazku vzniklá apod.
Z týchž příčin se osnova i vyhýbá homonymům a polysémům. Proto se např. rozlišuje
„ustanovení“ (právního předpisu) a „ustavení“ (např. do funkce), slovo „věc“ se užívá jen k
označení věci v právním smyslu, nikoli však již k označení záležitosti, pro niž se volí právě
jen termín „záležitost“.
Někdy se ze stylistických důvodů, zejména s ohledem na úhlednost a zvučnost textu, anebo
se zřetelem k jazykovým uzancím dopouštějí od uvedené zásady odchylky tam, kde nemohou
vzniknout pochybnosti o jasném významu slov. Tak např. slovo „právo“ označuje právo
objektivní i subjektivní, podobně se jako „zůstavitel“ označuje jak osoba, která činí opatření
pro případ své smrti, tak osoba již zemřelá, po níž se dědí. V těchto případech lze smysl
snadno pochopit ze souvislostí, v nichž je slovo užito. Stejně tak, mluví-li se v osnově o
„vzniku smlouvy“ a o „uzavření smlouvy“, nemohou vzniknout pochybnosti, co je tím
míněno."
"Tradičním jednoslovným označením „svéprávnost“ se současně nahrazuje dosavadní výraz „způsobilost k právním úkonům“, neboť osnova opouští pojem právního úkonu. Označení „svéprávnost“ je navíc věcně správné, neboť vyjadřuje, že kdo je s to vlastním jednáním nabývat subjektivní práva a zavazovat se k povinnostem, je osobou svého práva (sui iuris)."
Podobné východiská sa mi páčili pre svoju zrozumiteľnosť, jednoduchosť a použiteľnosť pre bežného občana. Žiadne "je povinný urobiť, postaviť, napísať", ale "urobí, postaví, napíše", žiadne "je oprávnený k" ale "môže" ... aby to okrem právnikov aj ľudia vedeli čítať.
Bolo tam aj niečo také, ako "1 paragraf má mať najviac 3 odseky, viac iba výnimočne" atď.
V tej dôvodovke je viacero odkazov na ABGB, BGB atď., čiže trošku to sleduje aj platnú právnu úpravu v iných krajínách. Chcelo by to niečo podobné aj v SR, s tým, že aj u nás možno pojem "právny úkon" nepoužiť a použiť slovné spojenie "právne konať" (v ČR návrhu je "právne jednat") a namiesto "spôsobilosť na právne úkony" pojem "svojprávnosť". Ešte možno je tam menej reflexie vzhľadom k európskej legislatíve, ale to by odborníci nemali mať problém dopracovať. Práveže tento návrh z mája 2008 obsahuje minimum definícií.
Takže keď už nič iné, tak trošku prekladu z češtiny, niekoľko úprav vzhľadom na tunajšie odlišnosti a európsku legislatívu a pekne do života. Z Obchodného zákonníka by zostala len polovica, zákon o rodine by zmizol, 116/1990 prec, 182/1993 prec, 294/1999 prec, zakon o nadaciach prec, 83/1990 prec .... toľká prehľadnosť, všetko systematicky a ľudskou rečou v 1 predpise ... (snívajte s nami)
Osobne vidím problém v inom ... počul som, že na rekodifikácii v ČR a rekodifikácii v SR sa podieľali niektorí totožní ľudia (napr. prof. Lazar). V ČR je nový návrh OZ tuším v medzirezortnom pripomienkovom konaní už v paragrafovom znení ... u nás? Je teda rozdiel v odbornosti alebo v politickej vôli?
Áno, 182/1993 je odstrašujúci príklad, asi taký, ako aj napr. 162/1995, resp. tie ostatné, čo som uviedol vyššie.
Ale to nemyslíš vážne, že odpísaný zákon, s definíciami právneho a protiprávneho úkonu, preboha. Ja som myslel, že existuje aspoň porovnateľne kvalitný návrh, ako návrh Eliášovej skupiny občanského zákoníku ČR zo dňa 30.05.2008. http://obcanskyzakonik.justice.cz/cz/navrh-zakona.html (lepší odkaz nemám čas nájsť, mám návrh aj dovôdovku stiahnutú). V tej dôvodovke sa napr. výslovne píše, že:
"Příbuzné nebo tematicky spjaté instituty nejsou řazeny od důležitých k méně důležitým
(hledisko významu je relativní), ale od jednodušších ke složitějším a od obecných k
zvláštním. Tak např. v osnově návrh úpravy držby předchází vlastnické právo, darování
předchází koupi, výpůjčka předchází nájem, po nájmu následuje licence, atp."
"Osnova se snaží o terminologickou jednotnost, a užívá tedy co možná pro stejné pojmy
stejná slova a pro různé pojmy slova různá. Opouští se tudíž např. ztotožňování smlouvy se
závazkem nebo závazku s dluhem atp., neboť ani zákon nemůže měnit smysl slov. Slovem
„smlouva“ se tudíž označuje jen určitá právní skutečnost, z níž vzniká závazek, „závazkem“
se rozumí obligace, „dluhem“ povinnost k plnění ze závazku vzniklá apod.
Z týchž příčin se osnova i vyhýbá homonymům a polysémům. Proto se např. rozlišuje
„ustanovení“ (právního předpisu) a „ustavení“ (např. do funkce), slovo „věc“ se užívá jen k
označení věci v právním smyslu, nikoli však již k označení záležitosti, pro niž se volí právě
jen termín „záležitost“.
Někdy se ze stylistických důvodů, zejména s ohledem na úhlednost a zvučnost textu, anebo
se zřetelem k jazykovým uzancím dopouštějí od uvedené zásady odchylky tam, kde nemohou
vzniknout pochybnosti o jasném významu slov. Tak např. slovo „právo“ označuje právo
objektivní i subjektivní, podobně se jako „zůstavitel“ označuje jak osoba, která činí opatření
pro případ své smrti, tak osoba již zemřelá, po níž se dědí. V těchto případech lze smysl
snadno pochopit ze souvislostí, v nichž je slovo užito. Stejně tak, mluví-li se v osnově o
„vzniku smlouvy“ a o „uzavření smlouvy“, nemohou vzniknout pochybnosti, co je tím
míněno."
"Tradičním jednoslovným označením „svéprávnost“ se současně nahrazuje dosavadní výraz „způsobilost k právním úkonům“, neboť osnova opouští pojem právního úkonu. Označení „svéprávnost“ je navíc věcně správné, neboť vyjadřuje, že kdo je s to vlastním jednáním nabývat subjektivní práva a zavazovat se k povinnostem, je osobou svého práva (sui iuris)."
Podobné východiská sa mi páčili pre svoju zrozumiteľnosť, jednoduchosť a použiteľnosť pre bežného občana. Žiadne "je povinný urobiť, postaviť, napísať", ale "urobí, postaví, napíše", žiadne "je oprávnený k" ale "môže" ... aby to okrem právnikov aj ľudia vedeli čítať.
Bolo tam aj niečo také, ako "1 paragraf má mať najviac 3 odseky, viac iba výnimočne" atď.
V tej dôvodovke je viacero odkazov na ABGB, BGB atď., čiže trošku to sleduje aj platnú právnu úpravu v iných krajínách. Chcelo by to niečo podobné aj v SR, s tým, že aj u nás možno pojem "právny úkon" nepoužiť a použiť slovné spojenie "právne konať" (v ČR návrhu je "právne jednat") a namiesto "spôsobilosť na právne úkony" pojem "svojprávnosť". Ešte možno je tam menej reflexie vzhľadom k európskej legislatíve, ale to by odborníci nemali mať problém dopracovať. Práveže tento návrh z mája 2008 obsahuje minimum definícií.
Takže keď už nič iné, tak trošku prekladu z češtiny, niekoľko úprav vzhľadom na tunajšie odlišnosti a európsku legislatívu a pekne do života. Z Obchodného zákonníka by zostala len polovica, zákon o rodine by zmizol, 116/1990 prec, 182/1993 prec, 294/1999 prec, zakon o nadaciach prec, 83/1990 prec .... toľká prehľadnosť, všetko systematicky a ľudskou rečou v 1 predpise ... (snívajte s nami)
Osobne vidím problém v inom ... počul som, že na rekodifikácii v ČR a rekodifikácii v SR sa podieľali niektorí totožní ľudia (napr. prof. Lazar). V ČR je nový návrh OZ tuším v medzirezortnom pripomienkovom konaní už v paragrafovom znení ... u nás? Je teda rozdiel v odbornosti alebo v politickej vôli?
Michal Novotný | 28. 03. 2011 15:30:24
// Reagovať
No,
ilúzie nikomu brať nebudem... A neviem, či prof. Lazar participoval na príprave návrhu českého Oz. Inak, upozorňujem, že prof. Lazar je s menším či väčším úspechom členom reko komisií od roku 1996, už v roku 1998 pripravili pre vtedajšiu Mečiarovu vládu reko dnešného Oz, potom to zapadlo prachom (bola Vojčíkova komisia), potom zasa Lazarova, teraz vlastne nevieme. Medzitým v Česku boli myslím tiež minimálne dve komisie, takže neviem, na ktorej vlastne Lazar spolupracoval.
Ale dám pár príkladov (schválne som kvôli Tebe lovil v starých emailoch):
Definícia právnickej osoby: "Právnická osoba je právnotechnický súbor osôb alebo majetku predstavujúci právne usporiadanú a právne spôsobilú organizáciu."
Niekoľko slov o právnych úkonoch pre blbých: "Právne úkony sú jednostranné, dvojstranné alebo viacstranné. / Dvojstranné právne úkony vznikajú vtedy, ak sa stretnú súhlasné prejavy vôle dvoch strán vziať na seba vzájomné práva a povinnosti. Na každej strane môže byť aj viac osôb. / Viacstranné právne úkony vznikajú vtedy, ak sa stretnú súhlasné prejavy vôle viacerých strán vziať na seba vzájomné práva a povinnosti. Aj u viacstranných právnych úkonov môže byť na každej strane viac osôb."
Definícia protiprávneho úkonu: "Protiprávnym úkonom je každý, právom nedovolený prejav vôle, ktorý spôsobuje ako právny následok spoločensky nežiaduci vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností."
Toto sú len tri príklady z celého toho materiálu, z komisie pod vedením prof. Lazara, v čase, keď do toho ešte žiadny politik nestrčil ani špičku nosa. Na poslednú otázku si ale musíš odpovedať sám...
Ale dám pár príkladov (schválne som kvôli Tebe lovil v starých emailoch):
Definícia právnickej osoby: "Právnická osoba je právnotechnický súbor osôb alebo majetku predstavujúci právne usporiadanú a právne spôsobilú organizáciu."
Niekoľko slov o právnych úkonoch pre blbých: "Právne úkony sú jednostranné, dvojstranné alebo viacstranné. / Dvojstranné právne úkony vznikajú vtedy, ak sa stretnú súhlasné prejavy vôle dvoch strán vziať na seba vzájomné práva a povinnosti. Na každej strane môže byť aj viac osôb. / Viacstranné právne úkony vznikajú vtedy, ak sa stretnú súhlasné prejavy vôle viacerých strán vziať na seba vzájomné práva a povinnosti. Aj u viacstranných právnych úkonov môže byť na každej strane viac osôb."
Definícia protiprávneho úkonu: "Protiprávnym úkonom je každý, právom nedovolený prejav vôle, ktorý spôsobuje ako právny následok spoločensky nežiaduci vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností."
Toto sú len tri príklady z celého toho materiálu, z komisie pod vedením prof. Lazara, v čase, keď do toho ešte žiadny politik nestrčil ani špičku nosa. Na poslednú otázku si ale musíš odpovedať sám...
Ondrej Pivarči | 28. 03. 2011 16:01:33
// Reagovať
hm
tie príklady, ak toto malo byť v normatívnom texte, tak zbohom zdravý rozum. Veď to má regulovať spoločenské vzťahy ľudí, nie právnych akademikov.
Toto keď čítam, tak sa desím odpovede na poslednú otázku. Asi si mi vzal nejaké ilúzie v spojení s určitými menami v odbornej právnickej obci.
A tak pekne na prvý pohľad pri čítaní paragrafového znenia návrhu OZ ČR:
"Každé ustanovení soukromého práva lze vykládat jenom ve shodě s Listinou
základních práv a svobod a ústavním pořádkem vůbec, se zásadami, na nichž spočívá tento
zákon, jakož i s trvalým zřetelem k hodnotám, které se tím chrání. Rozejde-li se výklad
jednotlivého ustanovení pouze podle jeho slov s tímto příkazem, musí mu ustoupit." (§ 2 ods. 1)
"(1) Soukromé právo chrání důstojnost a svobodu člověka i jeho přirozené právo brát se o
vlastní štěstí a štěstí jeho rodiny nebo lidí jemu blízkých takovým způsobem, jenž nepůsobí
bezdůvodně újmu druhým.
(2) Soukromé právo spočívá zejména na zásadách, že2
a) každý má právo na ochranu svého života a zdraví, jakož i svobody, cti, důstojnosti a
soukromí,
b) rodina, rodičovství a manželství požívají zvláštní zákonné ochrany,
c) nikdo nesmí pro nedostatek věku, rozumu nebo pro závislost svého postavení utrpět
nedůvodnou újmu; nikdo však také nesmí bezdůvodně těžit z vlastní neschopnosti k újmě
druhých,
d) daný slib zavazuje a smlouvy mají být splněny,
e) vlastnické právo je chráněno zákonem a jen zákon může stanovit, jak vlastnické právo
vzniká a zaniká, a že
f) nikomu nelze odepřít, co mu po právu náleží.
(3) Soukromé právo vyvěrá také z dalších obecně uznaných zásad spravedlnosti a práva."
(§ 3 ab ovo usque ad mala)
... a x iných ... výhrady by som k tomu návrhu tiež samozrejme mal (napr. ku § 2 ods. 2) alebo ku pojmu "právna osobnosť" a jeho implikáciám v návrhu, atď., ale celkovo by som bral takúto úpravu v praxi radšej ako terajšiu platnú a určite radšej, ako si tu predstavil v tých definíciách.
Quo vadis, societas nostra?
Toto keď čítam, tak sa desím odpovede na poslednú otázku. Asi si mi vzal nejaké ilúzie v spojení s určitými menami v odbornej právnickej obci.
A tak pekne na prvý pohľad pri čítaní paragrafového znenia návrhu OZ ČR:
"Každé ustanovení soukromého práva lze vykládat jenom ve shodě s Listinou
základních práv a svobod a ústavním pořádkem vůbec, se zásadami, na nichž spočívá tento
zákon, jakož i s trvalým zřetelem k hodnotám, které se tím chrání. Rozejde-li se výklad
jednotlivého ustanovení pouze podle jeho slov s tímto příkazem, musí mu ustoupit." (§ 2 ods. 1)
"(1) Soukromé právo chrání důstojnost a svobodu člověka i jeho přirozené právo brát se o
vlastní štěstí a štěstí jeho rodiny nebo lidí jemu blízkých takovým způsobem, jenž nepůsobí
bezdůvodně újmu druhým.
(2) Soukromé právo spočívá zejména na zásadách, že2
a) každý má právo na ochranu svého života a zdraví, jakož i svobody, cti, důstojnosti a
soukromí,
b) rodina, rodičovství a manželství požívají zvláštní zákonné ochrany,
c) nikdo nesmí pro nedostatek věku, rozumu nebo pro závislost svého postavení utrpět
nedůvodnou újmu; nikdo však také nesmí bezdůvodně těžit z vlastní neschopnosti k újmě
druhých,
d) daný slib zavazuje a smlouvy mají být splněny,
e) vlastnické právo je chráněno zákonem a jen zákon může stanovit, jak vlastnické právo
vzniká a zaniká, a že
f) nikomu nelze odepřít, co mu po právu náleží.
(3) Soukromé právo vyvěrá také z dalších obecně uznaných zásad spravedlnosti a práva."
(§ 3 ab ovo usque ad mala)
... a x iných ... výhrady by som k tomu návrhu tiež samozrejme mal (napr. ku § 2 ods. 2) alebo ku pojmu "právna osobnosť" a jeho implikáciám v návrhu, atď., ale celkovo by som bral takúto úpravu v praxi radšej ako terajšiu platnú a určite radšej, ako si tu predstavil v tých definíciách.
Quo vadis, societas nostra?
Michal Novotný | 28. 03. 2011 16:43:44
// Reagovať
To teda
malo byť v normatívnom texte, teda aspoň v tej verzii, čo som mal možnosť vidieť ja. Ale neviem, počul som, že toto nepísal Lazar, ale niekto z Generálnej prokuratúry.
Zasa, to čo predvádza český Oz, je trochu iný extrém. Totižto, český Oz sa snaží hovoriť s akýmsi pátosom pre nasledujúce generácie (ktorý bol a dodnes trochu je vlastný napr. ABGB). Lenže trochu zabúda, že ABGB bol vydávaný milostivým panovníkom ako výron osvietenskej legislatívy (je len paradoxom, že ho podpísal Fantišek II...), ako dar vlastným poddaným na znak láskavej snahy usporiadať spoločenské vzťahy.
Dnes sme o 200 rokov ďalej a rozlúčili sme sa s predstavou osvieteného absolútneho panovníka, ktorý nám prináša právo a spravodlivosť. Stačí si pozrieť rozdiel (nazvime ho "medzriadkový") v textácii nemeckého BGB alebo švajčiarskeho ZGB+OR oproti AGBG - formulácie sú omnoho vecnejšie, akoby triezvejšie. Taktiež veda a prax od roku 1811 poskočili výrazne vpred.
Podľa mňa bude mať ten český Oz práve preto problém sa vžiť. A keď si k tomu ešte prirátaš prirodzený (mimoprávny) odpor právnického prostredia (kolega má kamarátov českých okresných sudcov, ktorí údajne nevedia Eliášovi prísť na meno...) voči novotám... Neviem, či ten efekt rekodifikácie bude taký, aký by si všetci aktéri želali.
Mojím želaním by boli radšej jednoduchšie, vecnejšie, a najmä v praxi efektívnejšie, formulácie.
Zasa, to čo predvádza český Oz, je trochu iný extrém. Totižto, český Oz sa snaží hovoriť s akýmsi pátosom pre nasledujúce generácie (ktorý bol a dodnes trochu je vlastný napr. ABGB). Lenže trochu zabúda, že ABGB bol vydávaný milostivým panovníkom ako výron osvietenskej legislatívy (je len paradoxom, že ho podpísal Fantišek II...), ako dar vlastným poddaným na znak láskavej snahy usporiadať spoločenské vzťahy.
Dnes sme o 200 rokov ďalej a rozlúčili sme sa s predstavou osvieteného absolútneho panovníka, ktorý nám prináša právo a spravodlivosť. Stačí si pozrieť rozdiel (nazvime ho "medzriadkový") v textácii nemeckého BGB alebo švajčiarskeho ZGB+OR oproti AGBG - formulácie sú omnoho vecnejšie, akoby triezvejšie. Taktiež veda a prax od roku 1811 poskočili výrazne vpred.
Podľa mňa bude mať ten český Oz práve preto problém sa vžiť. A keď si k tomu ešte prirátaš prirodzený (mimoprávny) odpor právnického prostredia (kolega má kamarátov českých okresných sudcov, ktorí údajne nevedia Eliášovi prísť na meno...) voči novotám... Neviem, či ten efekt rekodifikácie bude taký, aký by si všetci aktéri želali.
Mojím želaním by boli radšej jednoduchšie, vecnejšie, a najmä v praxi efektívnejšie, formulácie.
Ondrej Pivarči | 28. 03. 2011 18:06:01
// Reagovať
iste
aj ja by som uvítal v ideálnom prípade matematicky presné, jednoduché a zrozumiteľné, všetko potrebné zachycujúce informácie ... lenže radšej do textu zákona vsuniem pár patetických omáčok na vysvetlenie, než by som ho mal mať nesystematicky poskladaný, chybnú úpravu čo do následkov a potom rozsiahle "dotváranie práva judikatúrou", keď bežný človek je stratený v mori rozhodnutí ústavného a najvyššieho súdu a nevie, kde je sever, a nevie mu ani jeho právnik povedať, ako to na tom súde skončí.
Už, že Eliášovi nevedia prísť na meno, je to síce možné (aj v prípade diskutérov Jiného práva - sudcov je to tuším tak), ale v slovenskom kontexte nepodstatné. Veď nechcem automatickú recepciu, iba inšpiráciu s tým návrhom. Ten návrh má aj tak problém byť súladný s európskou legislatívou, takže by sa musel mierne upraviť už len z tohto dôvodu.
Ale aspoň by bola ucelená, prehľadná, štrukturovaná a použiteľná právna úprava.
Už, že Eliášovi nevedia prísť na meno, je to síce možné (aj v prípade diskutérov Jiného práva - sudcov je to tuším tak), ale v slovenskom kontexte nepodstatné. Veď nechcem automatickú recepciu, iba inšpiráciu s tým návrhom. Ten návrh má aj tak problém byť súladný s európskou legislatívou, takže by sa musel mierne upraviť už len z tohto dôvodu.
Ale aspoň by bola ucelená, prehľadná, štrukturovaná a použiteľná právna úprava.
Michal Novotný | 29. 03. 2011 11:24:35
// Reagovať
Ale nie
celkom tak som nemyslel, ja nie som legislatívny optimista. Skôr som mal namysli niečo iné - ale veď si prečítaj sám ustanovenia typu § 16, 17, 317 či 381 ABGB. Prosto, srší z nich tá snaha osvietiť zadubencov.
Pritom sa to dá vyjadriť menej pompézne, napr. (namiesto § 16 a 17) "každý človek má spôsobilosť na práva už od narodenia" a namiesto § 317 a 381 "vec, ktorá nikomu nepatrí, si môže privlastniť/vziať do držby ktokoľvek".
Ale inak myslím, že v zásade hovoríme to isté.
Pritom sa to dá vyjadriť menej pompézne, napr. (namiesto § 16 a 17) "každý človek má spôsobilosť na práva už od narodenia" a namiesto § 317 a 381 "vec, ktorá nikomu nepatrí, si môže privlastniť/vziať do držby ktokoľvek".
Ale inak myslím, že v zásade hovoríme to isté.
Patrik Rako | 28. 03. 2011 16:53:06
// Reagovať
Páni k návrhu OZ v ČR vrele odporúčam ku kvalite pozriem zverejnený list advokátky Kláry Veselej Samkovej vtedy sa človek preberie do reality ako je to vlastne v ČR. K slovenskému konečne tam niekto definuje niečo čo nikdy definovateľné nebolo chvalabohu, že sa odstraňuje svojvôľa výkladu pri mnohých inštitútoch a konečne sa začína prejavovať konvergencia s európskymi OZtkami. Videl som § znenie a som viac než potešení za všetko uvediem len superficio solo cedit ako konečnú možnosť zastaviť špekulácie a ožobračovanie ľudí o ich nehnuteľnosti. Dokonca aj unifikácia zmlúv je super pokrok nehovoriac o úprave rodinného práva, komisia prof. Lazara sa vyšvihla. To čo ste uviedli ako príklad sa vo vlastnom materiály pokiaľ si pamätám nenachádza vôbec ale nepopieram, že sa to tam vrátilo. Stále lepšie než kompatibilita českého OZ s výnosmi F.F. Erste a nulovou konvergenciou s EU.
Michal Novotný | 28. 03. 2011 17:47:53
// Reagovať
Naozaj
fasa definície, to je účelom zákona, všakže. Ako len tí Nemci, Rakúšania a Švajčiari mohli prežiť s tými svojimi občianskymi zákonníkmi, keď tam je definícií minimum.
Definícia právneho úkonu typu "právny úkon je prejav vôle smerujúci k..." a v ďalšom paragrafe "ak sa stretnú súhlasné prejavy vôle dvoch/viacerých strán" prispieva k právnej istote určite - je právny úkon jeden alebo viac prejavov vôle?
Podobne definícia právnickej osoby - takže ak nejaký zákon označí niečo za právnickú osobu, ale nebude to "právnotechnický súbor osôb alebo majetku predstavujúci právne usporiadanú a právne spôsobilú organizáciu", tak to bude alebo nebude právnická osoba?
A to bez ohľadu na to, či tam tie ustanovenia práve takto obsiahnuté sú alebo nie - omnia definitio periculosa est, to vedeli už starí Rimania.
Vydávať superficies solo cedit a rodinné právo (mimochodom, BSM tam aspoň podľa verzie, čo mám, stále zostáva) a údajnú "kovergenciu s európskymi OZtkami" (neviem, nejak som si ju tam zásadne nevšimol) za nejaké ohromné pozitíva - neviem. Podľa mňa je to to minimum, čo mala rekodifikácia priniesť.
Unifikácia zmlúv - áno, modelom, že napr. (ak vychádzam z legislatívneho zámeru) v časti zmluvy o obstarávací vecí máme najskôr "príkazná zmlvua" a potom "mandátna zmluva", hoci ja som si doteraz vo svojej naivite myslel, že by to mala byť jedna zmluva.
Ďalej - zachovanie doterajšieho chaosu v úprave prevodu nehnuteľností (človek by čakal napr. normatívne zakotvenie princípu titulu a modu a princípu kauzality alebo abstrakcie v zrozumiteľnej podobe, ale nie).
Opatrovníctvo/poručníctvo - vo všeobecnej časti sa mu venuje cakung-prask päť (5) paragrafov (napr. u nás účinný zákon XX/1877 do 1950 mal o poručníctve a opatrovníctve niekoľko desiatok paragrafov, moderné úpravy ich majú podobný počet; za všetky okruhy - čo tak riešiť otázku ustanovenia vlastného opatrovníka pre prípad staroby/choroby - s predlžovaním strednej dlžky života maximálne aktuálna otázka - resp. opatrovníka vlastným deťom - nepostrehol som to).
Tak neviem, ale podľa mňa vyšvihnutie sa vyzerá inak. Ale de gustibus...
Definícia právneho úkonu typu "právny úkon je prejav vôle smerujúci k..." a v ďalšom paragrafe "ak sa stretnú súhlasné prejavy vôle dvoch/viacerých strán" prispieva k právnej istote určite - je právny úkon jeden alebo viac prejavov vôle?
Podobne definícia právnickej osoby - takže ak nejaký zákon označí niečo za právnickú osobu, ale nebude to "právnotechnický súbor osôb alebo majetku predstavujúci právne usporiadanú a právne spôsobilú organizáciu", tak to bude alebo nebude právnická osoba?
A to bez ohľadu na to, či tam tie ustanovenia práve takto obsiahnuté sú alebo nie - omnia definitio periculosa est, to vedeli už starí Rimania.
Vydávať superficies solo cedit a rodinné právo (mimochodom, BSM tam aspoň podľa verzie, čo mám, stále zostáva) a údajnú "kovergenciu s európskymi OZtkami" (neviem, nejak som si ju tam zásadne nevšimol) za nejaké ohromné pozitíva - neviem. Podľa mňa je to to minimum, čo mala rekodifikácia priniesť.
Unifikácia zmlúv - áno, modelom, že napr. (ak vychádzam z legislatívneho zámeru) v časti zmluvy o obstarávací vecí máme najskôr "príkazná zmlvua" a potom "mandátna zmluva", hoci ja som si doteraz vo svojej naivite myslel, že by to mala byť jedna zmluva.
Ďalej - zachovanie doterajšieho chaosu v úprave prevodu nehnuteľností (človek by čakal napr. normatívne zakotvenie princípu titulu a modu a princípu kauzality alebo abstrakcie v zrozumiteľnej podobe, ale nie).
Opatrovníctvo/poručníctvo - vo všeobecnej časti sa mu venuje cakung-prask päť (5) paragrafov (napr. u nás účinný zákon XX/1877 do 1950 mal o poručníctve a opatrovníctve niekoľko desiatok paragrafov, moderné úpravy ich majú podobný počet; za všetky okruhy - čo tak riešiť otázku ustanovenia vlastného opatrovníka pre prípad staroby/choroby - s predlžovaním strednej dlžky života maximálne aktuálna otázka - resp. opatrovníka vlastným deťom - nepostrehol som to).
Tak neviem, ale podľa mňa vyšvihnutie sa vyzerá inak. Ale de gustibus...
Ondrej Pivarči | 28. 03. 2011 18:20:28
// Reagovať
v tomto súhlasím s Michalom.
Patricku, keď už ideme kodifikovať, tak poriadne, s odpálením všetkých reliktov predošlého "sovietskeho" modelu. A okrem toho, takej definícii nebude nikto mimo právnickej brandže rozumieť. Keď si bežný človek prečíta, že: "Každý človek môže konať to, čo nie je zákonom zakázané", porozumie tomu inak, ako keď si prečíta: "Každá fyzická osoba je oprávnená na všetky právne úkony, ktoré nie sú zákonom reprobované." A to by som vyžadoval od každej kodifikácie súkromného práva, aby bola zrozumiteľná. Navyše, ako Michal napísal, každá definícia spútava, preto som radšej za patetické, ale použiteľné a bežnému človeku zrozumiteľné výkladové pravidlá a jednoduché presné normy bez obsiahlych definícii. Praktický život nie je akademická pôda.
Kompatibilitu českého OZ s právom EÚ kritizujem aj ja, ale nechcem vidieť v novom kódexe BSM, ani subjektívnu lehotu pri náhrade škody, ani pojem "spôsobilosť na právne úkony", ani "právo na ochranu osobnosti" (= ústavná otázka, snáď všeobecné osobnostné práva, keď sme v ius civile), ani 3-násobnú úpravu pôžičky (ako pôžičku, ako úver, ako zálohu od neviemkoho ...), ani duálne príkaznú a mandátnu zmluvu, kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo (o diele správne) atď. Už nevraviac o x-násobnej úprave náhrady škody, z ktorej som doteraz jeleň.
Patricku, keď už ideme kodifikovať, tak poriadne, s odpálením všetkých reliktov predošlého "sovietskeho" modelu. A okrem toho, takej definícii nebude nikto mimo právnickej brandže rozumieť. Keď si bežný človek prečíta, že: "Každý človek môže konať to, čo nie je zákonom zakázané", porozumie tomu inak, ako keď si prečíta: "Každá fyzická osoba je oprávnená na všetky právne úkony, ktoré nie sú zákonom reprobované." A to by som vyžadoval od každej kodifikácie súkromného práva, aby bola zrozumiteľná. Navyše, ako Michal napísal, každá definícia spútava, preto som radšej za patetické, ale použiteľné a bežnému človeku zrozumiteľné výkladové pravidlá a jednoduché presné normy bez obsiahlych definícii. Praktický život nie je akademická pôda.
Kompatibilitu českého OZ s právom EÚ kritizujem aj ja, ale nechcem vidieť v novom kódexe BSM, ani subjektívnu lehotu pri náhrade škody, ani pojem "spôsobilosť na právne úkony", ani "právo na ochranu osobnosti" (= ústavná otázka, snáď všeobecné osobnostné práva, keď sme v ius civile), ani 3-násobnú úpravu pôžičky (ako pôžičku, ako úver, ako zálohu od neviemkoho ...), ani duálne príkaznú a mandátnu zmluvu, kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo (o diele správne) atď. Už nevraviac o x-násobnej úprave náhrady škody, z ktorej som doteraz jeleň.
Patrik Rako | 28. 03. 2011 20:38:54
// Reagovať
Súhlasím s napísaním len som reagoval na to, čo tu bolo zverejnené lebo ako som kukal tak som kukal nevidel som to tam. Ale Vami posledne navrhované veci sú tam tak krivo upravené tak ako ste uviedli. Len netuším kto má aktuálnejšiu verziu paragrafového znenia lebo ten legislatívny zámer no sami viete.....
