Pridávam pár nesúrodých poznámok.
Úplne súhlasím s autorkiným názorom, že kvalitné odôvodnenie rozhodnutia „ako vodítko predvídateľnosti ďalších súdnych rozhodnutí v obdobných veciach v záujme dodržania princípu právnej istoty i v užšom zmysle ako nástroj presvedčenia adresátov rozhodnutia a tiež vodítko pre ďalšie rozhodnutie orgánov, ktoré sú rozhodnutím viazané, významne pôsobí v rámci účelu súdneho rozhodnutia, teda významne determinuje kvalitu rozhodnutia“.
Okrem načrtnutých možností zvyšovania kvality odôvodnení, vidím cestu napr. aj v
1)
Formálna úprava odôvodnenia rozhodnutia. Som presvedčený, že aj formálny vzhľad (prehľadnosť, čitateľnosť atp.) odôvodnenia rozhodnutia dvíha jeho kvalitu a je jedným (aj keď nie samoúčelným) z atribútov jeho kvality. Tu preto vidím ďalší (relatívne jednoduchý) spôsob, ako jeho kvalitu vyzdvihnúť. Ak si vezmeme vzhľad drvivej väčšiny rozhodnutí slovenských súdov v súčasnosti, tak asi ťažko by sa hľadal menej čitateľsky prívetivý text. Vzhľad odôvodnenia väčšinou je taký, že v jednom súvislom slede s minimálnymi odsekmi sa nachádza rekapitulácia skutkového stavu, priebehu konania, právnych názorov účastníkov, citácie použitej právnej úpravy, jej aplikovanie na skutkový stav a právne úvahy súdu. Domnievam sa, že nemôže byť až takým problémom, aby sa s takýmto textom sudca trochu pohral a dal ho do užívateľsky omnoho prívetivejšej polohy. Predsa nie je žiaden problém napr. uviesť obsahovo samostatné pasáže samostatnými názvami (ako napr. „popis skutkového stavu“, „právne úvahy súdu týkajúce sa predbežnej otázky v konaní“ atp.), alebo očíslovať jednotlivé odseky. S takto upraveným rozhodnutím by sa každému pracovalo omnoho lepšie (nielen ľuďom s právnickým vzdelaním) a zároveň by bolo z rozhodnutia na prvý pohľad zrejmé, akú veľkú časť zaberá popis skutkového stavu a citovanie použitej právnej úpravy a akú veľkú časť zaberajú samostatné právne úvahy súdu, či aplikovanie právnej úpravy na daný skutkový stav. Takýto posun vo „vzhľadovej“ kvalite rozhodnutia nie je pritom na nikom inom než na sudcoch samotných.
2)
Kritika konkrétnych rozhodnutí. Ako uvádza autorka, kvalita argumentácie účastníkov (či členov senátov pri disentoch) súdneho konania by mohla/mala by byť nápomocná pri zvyšovaní kvality odôvodnení samotných rozhodnutí. K tomu len dodávam, že tlak na kvalitu nemusí prichádzať len zo strany účastníkov, ale mal by prichádzať aj od inej dotknutej verejnosti, najmä pri tých rozhodnutiach, ktoré majú širší dopad, než len na samotných účastníkov konania (rozhodnutia ÚS SR či NS SR). Tlak by mal prichádzať v podobe kritiky týchto rozhodnutí a to napr. aj na fórach akým je toto. Samozrejme, aj samotná kritika pritom musí mať svoju kvalitu.
3)
Špecializácia sudcov a súdov. Vzhľadom k veľkému množstvu vydávaných právnych predpisov a iných dokumentov, ktoré musí sudca aplikovať a ktoré, ani pri najlepšej vôli, nie je (podľa mňa) možné aplikovať dostatočne kvalitne, je jedným z možných riešení väčšia miera špecializácie súdov a sudcov a to možno aj nad rámec klasického členenia na civilný a trestný proces a správne súdnictvo. Možností, ako to vykonať je viac (zmena sústavy súdov, väčšia miera špecializácie sudcov pri zachovaní súčasnej sústavy súdov, väčšia miera špecializácie vyšších súdnych úradníkov, atď.), avšak to v tejto diskusii nie je asi tak dôležité, ako to, že takýto krok by mal potenciál zvýšiť kvalitu súdnych rozhodnutí (vzhľadom k predpokladu, že v prípade menšieho množstva predpisov podľa ktorých sudca rozhoduje, bude mať čas ísť v miere ich aplikácie hlbšie). Ako veľmi pozitívny príklad tohto uvažovania uvádzam Najvyšší správny súd v ČR, u ktorého veľkú časť rozhodnutí považujem v súčasnosti za vrchol dosiahnutej kvality, ktorú sa na území býv. ČSR podarilo dosiahnuť.
Kvalita súdnych rozhodnutí
Lucia Berdisová | 10. 05. 2011 | komentárov: 20
Je všeobecne známym faktom, že v právnickej i takpovediac laickej obci často zaznievajú ponosy na adresu sudcov a ich rozhodovacej činnosti. Ak by som mala za cieľ tohto zamyslenia vytýčiť identifikáciu prostriedkov, ktorými by mala byť nespokojnosť s rozhodovacou činnosťou súdov celkom odstránená prostredníctvom zlepšenia kvality súdnych rozhodnutí, nezaslúžila by som si nič iné, než oprávnené obvinenie zo snílkovstva a stavania vzdušných zámkov. Totiž sudca, ako každý arbiter, svojimi rozhodnutiami samozrejme vždy plne nevyhovie všetkým stranám v spore, pričom v prípade nesporových konaní to platí mutatis mutandis. Je hádam len prirodzené, že rozhodnutia arbitrov (napríklad aj tých hokejových) vždy vzbudzujú istú nevôľu.
„Odbavenie“ v súčasnosti vysokej nedôveryhodnosti súdnictva na Slovensku poukazom na fakt, že „jedna strana vždy prehrá“, by však nebolo len laxné, ale aj lacné. Práve súdne rozhodnutie s vysokými kvalitatívnymi parametrami vydané po kvalitnom procese súdneho rozhodovania je tým, čo kľúčovo formuje dôveryhodnosť súdnictva úplne mimo nevyhnutnosti neúspechu jednej strany v spore.
Tieto úvodné slová majú zdôrazniť esenciálnu previazanosť problematiky kvality súdnych rozhodnutí a problematiky rešpektovania súdnej moci v demokratickom štáte. Preto v pozadí diskusie o kvalite súdnych rozhodnutí (sa) vždy hrá (o) motív dôveryhodnosti súdnictva a rešpekt k súdnej moci, ergo na začiatku i vo finalite aj rešpekt ku konkrétnemu súdnemu rozhodnutiu.
Ešte inými slovami. Súdnictvo nie je bratislavská celebrita, ktorú zopár Bratislavčanov stretne na ulici, či v pohostinskom zariadení a zvyšok Slovenska si o nej vytvára predstavu len z médií. Povesť súdnictva nie je formovaná iba a predovšetkým médiami a vyjadreniami komunikovanými v médiách. Povesť súdnictva je formovaná každým jedným súdnym rozhodnutím, ktoré je slovami Aharona Baraka priam hlasom sudcu. Tento hlas nezaznieva v Bratislave, ale nesie sa z každého sídla súdu naprieč celou našou krajinou. Tento hlas nepočujeme z médií, ale zo všetkých pojednávacích miestností. V danom spočíva jedinečná úloha každého sudcu pri formovaní rešpektovania súdnej moci. Nástroj, ktorý sudca má, je jeho hlas, jeho súdne rozhodnutie.
O čom hovorím, keď hovorím o kvalite
Po zdĺhavom úvode, v ktorom mi išlo o vymedzenie toho, čo je okrem osudu účastníkov konania pri súdnom rozhodovaní v hre, je potrebné prikročiť ku kratučkému vymedzeniu pojmov. Je prirodzene možné tento krok vynechať a odkázať na predporozumenie čitateľa, či na slovníkovú definíciu, napriek tomu si dovolím niekoľko poznámok.
Slovo „kvalita“ samozrejme používame vo viacerých významoch. Často je tento výraz používaný ako antonymum slova „kvantita“. Implicitne potom kvantita XY, vylučuje kvalitu XY. V kontexte diskusie o kvalite súdnych rozhodnutí ani netreba pripomínať akoby časovú konotáciu takéhoto použitia slova „kvalita“ smerujúcu k pripomenutiu nápadu vecí na jednotlivých sudcov. Ak mám rozhodnúť X vecí za čas t, mám menej času napríklad na precizáciu odôvodnenia, než ak by som ich mala rozhodnúť za čas t+1. Táto konotácia si zaslúži diskusiu, venovať sa jej však nebudem. Zameriam sa totiž skôr na použitie slova „kvalita“ ako aspekt/atribút veci (napr. určitá šírka, výška, farba, atď.) a na použitie tohto slova ako identifikáciu stupňa dokonalosti (i.e. čím dokonalejšie, tým kvalitnejšie). Slovo kvalita samozrejme používame aj iným spôsobom, teda má aj iné významy. Skôr než si po tomto vymedzení, čitatelia dotknutí filozofiou vytrhajú vlasy vďaka môjmu ignorovaniu vymedzenia výrazu „kvalita“ u Aristotela, Locka a ďalších a skôr než proponenti filozofie jazyka vydýchnu po hlbokom nádychu, upozorním, že dané vymedzenie má slúžiť potrebám druhej časti príspevku, teda najmä upozorneniu na dva rozmery (hodnotenia) kvality súdnych rozhodnutí.
O čom hovorím, keď hovorím o kvalitnom súdnom rozhodnutí
V zmysle vyššie uvedeného vymedzenia pojmu kvalita môžeme hovoriť o:
- kvalitách, teda atribútoch, súdneho rozhodnutia a
- kvalite súdneho rozhodnutia.
Kvality súdneho rozhodnutia sú vymedzené v právnych predpisoch, napríklad v § 157 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, či v § 163 a nasl. Trestného poriadku. Keď teda hovoríme o kvalitách rozhodnutia, hovoríme o prítomnosti daných kvalít v rozhodnutí, teda o tom, či ich rozhodnutie má alebo nemá (dichotómia 0, 1). Inak to bude s kvalitou rozhodnutia, pri ktorej budeme hovoriť o miere dokonalosti už mimo dichotómie má/nemá. Napriek tomu nie je možné v praxi posudzovať kvalitu rozhodnutia mimo kvalít rozhodnutia, ako fundamentálnych, takmer definičných požiadaviek na rozhodnutie.
Ak rozhodnutie vyššie spomenuté kvality/atribúty, či už formálne („V mene Slovenskej republiky“, označenie súdu, atď.) alebo materiálne (požiadavky na odôvodnenie, atď.) nemá, podľa môjho názoru vôbec nemôže napĺňať svoj účel, aký má mať v demokratickom (a) právnom štáte. Ak hovoríme o kvalite ako miere dokonalosti rozhodnutia, hovoríme o miere napĺňania tohto účelu, za predpokladu, že kvalitnejšie/dokonalejšie rozhodnutie, je to rozhodnutie, ktoré lepšie napĺňa svoj účel. Ponechám na diskusiu a budem sa na ňu tešiť, akým iným spôsobom je možné vymedziť kvalitnejšie/dokonalejšie rozhodnutie, než práve prostredníctvom jeho účelu. Možno sa daná otázka zdá byť príliš akademickou, ale práve tu je podľa môjho názoru možné identifikovať neuralgický bod diskusie, ktorý ju nielen rámcuje, ale leží v jej samotnej podstate.
Nechcem na tomto mieste generalizovať, keďže existujú rôzne typy súdnych rozhodnutí, ktorými sa, použijúc alúziu na Johna L. Austina, robia rôzne veci, teda ich účel, účinky, záväznosť a postavenie v právnom poriadku sa líšia. Nemusíme ani zachádzať do akoby širšej klasifikácie súdnych rozhodnutí a poukazovať na rozdielny účel rozhodnutia v civilnej či trestnej veci, alebo na rozdielny účel a účinky rozhodnutia Ústavného súdu SR podľa článku 125 v porovnaní s článkom 127 Ústavy SR. Keď sa zameriame čo i len na civilnú oblasť, je zrejmé, že účel rozhodnutia o neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej podmienky má iný účel a s ním spojené účinky (povinnosť zdržania sa používania danej podmienky v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi § 53a Občianskeho zákonníka), než rozhodnutie o neplatnosti spotrebiteľskej či inej zmluvy z iného dôvodu.
Ak však poruším vyššie uvedený záväzok nezovšeobecňovať a zameriam sa napríklad na § 1 Občianskeho súdneho poriadku, účelom úpravy občianskeho súdneho konania, a teda aj účelom rozhodnutia v občianskom súdnom konaní má v širšom zmysle byť „spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.“ Na naplnenie tohto účelu nemôže postačovať spravodlivý a so zákonom a Ústavou SR súladný výrok rozhodnutia, ale aj rozpoznanie daného rozhodnutia, resp. danej ochrany ako spravodlivej a zákonnej, či už zo strany účastníkov alebo ostatných adresátov rozhodnutia. Práve rozpoznanie ochrany ako spravodlivej či nespravodlivej, zákonnej či nezákonnej následne svedčí aj o výchove na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. Na rozpoznaní ochrany ako spravodlivej a zákonnej, teda na napĺňaní účelu rozhodnutia sa kľúčovo podieľa odôvodnenie rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia v širšom kontexte ako vodítko predvídateľnosti ďalších súdnych rozhodnutí v obdobných veciach v záujme dodržania princípu právnej istoty i v užšom zmysle ako nástroj presvedčenia adresátov rozhodnutia a tiež vodítko pre ďalšie rozhodnutie orgánov, ktoré sú rozhodnutím viazané, významne pôsobí v rámci účelu súdneho rozhodnutia, teda významne determinuje kvalitu rozhodnutia.
Ako je známe, požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia formuloval nielen Európsky súd pre ľudské práva, ale aj Ústavný súd SR v mnohých rozhodnutiach. Bez popisu konkrétnych prípadov, vrátane skutkového a právneho stavu však nemajú vybrané citácie z rozhodnutí spomenutých súdov veľký diskusný potenciál a predpokladám, že každý právnik by ich bez okolkov podpísal. Z daného dôvodu sa preto sústredím na dva mechanizmy, ktorými sa podľa môjho názoru dá zlepšiť kvalita odôvodňovania súdnych rozhodnutí, jednak čo sa týka popisu úvah, ktorými sa súd pri hodnotení dôkazov riadi a jednak čo sa týka právneho posúdenia.
Predovšetkým chcem ponúknuť niekoľko poznámok k inštitútu odlišného stanoviska a k možnosti zvýšenia tlaku na kvalitu odôvodnenia prostredníctvom kvality argumentácie účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov, či obhajcov.
Inštitút odlišného stanoviska ako taký berie súdnemu rozhodnutiu nimbus absolútnej správnosti či spravodlivosti už vo svojom zárodku. Zavedením daného inštitútu zákonodarca podľa mojej mienky otvorene priznáva, resp. by otvorene priznal, že spravodlivosť je otázkou deliberácie, že o ňu treba zápasiť, treba argumentovať, a najmä, že tento zápas neprebieha len medzi účastníkmi konania, ale medzi sudcami samotnými. Spravodlivé rozhodnutie na sudcu nespadne samo, sudca ho musí nachádzať. Dá sa samozrejme protiargumentovať aj tým, že už samotné konanie o opravnom prostriedku má rovnaké účinky. Na to je však možné odpovedať pripomenutím faktu, že o opravnom prostriedku rozhoduje súd vyššieho stupňa prípadne iný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý tak má v istom zmysle akoby patent na pravdu, keďže je vyššie postavený, je akoby múdrejší. Odlišné stanovisko však odkazuje, že aj tí, ktorí sú „rovnako múdri“ diskutujú, hľadajú, a najmä musia diskutovať, hľadať a brániť svoj názor aj proti menšinovému názoru. Sudcovia sa potom nemusia vysporiadavať len s argumentačným tlakom „zdola“ od účastníkov konania, a „zhora“ od súdu vyššieho stupňa, ale aj s tlakom z rovnakej úrovne z vnútra. Ak odlišné stanovisko otvorene vysiela odkaz „mohlo to byť aj inak“, implikuje požiadavku na kvalitnejšie odôvodnenie toho, prečo to inak nie je.
Ďalším inštrumentom pôsobiacim na kvalitu súdneho rozhodnutia, je kvalita argumentácie, s ktorou sa sudca musí v rozhodnutí vysporiadať. A tu nemôžem narážať na kvalitu argumentácie neprávnikmi, ale len právnymi zástupcami, obhajcami či prokurátormi, pričom ak hovoríme o schopnosti osôb s právnickým vzdelaním argumentovať, vždy sa musíme dotknúť aj otázky vzdelávania na právnických fakultách, resp. aj otázky vzdelávania sudcov, advokátov či prokurátorov. Po prehliadnutí študijných programov jednotlivých právnických fakúlt možno konštatovať, že s výučbou právnej argumentácie v rámci argumentačných a interpretačných techník, sa študenti práva v povinnej jazde, teda v rámci povinných predmetov, stretnú najmä v teórii práva, resp. v predmetoch orientovaných na právnu filozofiu. Dostatočnosť takéhoto dotyku s argumentačnými technikami by nebola taká otázna, ak by spôsob výučby „pozitívneho práva“ bol dostatočne kauzistický. Túto stránku výučby na jednotlivých fakultách však nemám schopnosť hodnotiť, a preto samotné hodnotenie s návrhmi na dotvorenie daného mechanizmu ponechám na diskusiu.
Mohlo by sa zdať, že vďaka ponuke vyššie spomenutých inštrumentov na skvalitnenie argumentácie vlastne nechcem formulovať žiadne priame požiadavky na sudcov, na zlepšenie kvality ich rozhodnutí nimi samými. V podstate sa však domnievam, že zmena/skvalitnenie prichádza buď prostredníctvom tlaku „zvonka“ ako vonkajší dopyt po kvalite zo strany verejnosti, iných orgánov, súdov, sudcov, atp. alebo ako tlak „zvnútra“, ako požiadavka kvality sudcov samých na ich vlastné rozhodnutia. Vnútorná požiadavka po práci na sebe samom, na svojich rozhodnutiach, povestný vnútorný „drive“, však je podľa môjho názoru skôr otázkou povahy človeka, ktorú je, ako vieme, asi ťažko meniť. Preto ak sudca pracuje na skvalitnení svojej rozhodovacej činnosti, vonkajší tlak už nepotrebuje, resp. vonkajší tlak už jeho rozhodnutia neskvalitní, keďže ich už spracováva najlepšie, ako vie. Potom do hry prichádzajú skôr inštitucionálne podmienky jeho pôsobenia, ktoré sú napríklad aj v rukách zákonodarcu.
Vzhľadom na priestor, ktorý ponúka takáto forma zamyslenia, a ktorý som už i tak zrejme ďaleko prekročila, už môžem len vyjadriť údiv nad počinom čitateľa, ktorý sa dočítal až k týmto riadkom a konštatovať, že mnou ponúknuté vymedzenie kvality súdneho rozhodnutia ako miery napĺňania účelu konkrétneho (typu) rozhodnutia veľmi sťažuje, ak nie priamo vylučuje, akékoľvek systematické a inštitucionálne hodnotenie kvality súdnych rozhodnutí, po akom s vyššou či nižšou intenzitou volá časť odbornej i laickej verejnosti.
Na záver ešte ponúkam niekoľko téz do diskusie:
- Hodnotenie kvality súdneho rozhodnutia nemôže prebiehať bez hodnotenia kvality súdneho konania, teda napríklad aj súdneho pojednávania, rýchlosti konania a vymožiteľnosti výsledku konania.
- Kvalita právnych predpisov ako prameňov práva a ich stabilita, zrozumiteľnosť, možnosť identifikovať účel predpisu či ustanovenia vplýva na kvalitu súdneho rozhodnutia nepriamo úmerne – čím nekvalitnejšie právne predpisy, tým vyššie nároky sú kladené na sudcu, napr. v otázke vypĺňania medzier v práve, v hľadaní ústavnokonformnej interpretácie, atď.
- Rozhodovacia činnosť súdov v súčasnosti skôr ponúka podnety právnej teórii, než aby právna teória ponúkala podnety pre rozhodovaciu činnosť súdov.
- Kvalita súdneho rozhodnutia je úzko spojená s uchopením roly sudcu v demokratickom a právnom štáte samotným sudcom.
Tieto úvodné slová majú zdôrazniť esenciálnu previazanosť problematiky kvality súdnych rozhodnutí a problematiky rešpektovania súdnej moci v demokratickom štáte. Preto v pozadí diskusie o kvalite súdnych rozhodnutí (sa) vždy hrá (o) motív dôveryhodnosti súdnictva a rešpekt k súdnej moci, ergo na začiatku i vo finalite aj rešpekt ku konkrétnemu súdnemu rozhodnutiu.
Ešte inými slovami. Súdnictvo nie je bratislavská celebrita, ktorú zopár Bratislavčanov stretne na ulici, či v pohostinskom zariadení a zvyšok Slovenska si o nej vytvára predstavu len z médií. Povesť súdnictva nie je formovaná iba a predovšetkým médiami a vyjadreniami komunikovanými v médiách. Povesť súdnictva je formovaná každým jedným súdnym rozhodnutím, ktoré je slovami Aharona Baraka priam hlasom sudcu. Tento hlas nezaznieva v Bratislave, ale nesie sa z každého sídla súdu naprieč celou našou krajinou. Tento hlas nepočujeme z médií, ale zo všetkých pojednávacích miestností. V danom spočíva jedinečná úloha každého sudcu pri formovaní rešpektovania súdnej moci. Nástroj, ktorý sudca má, je jeho hlas, jeho súdne rozhodnutie.
O čom hovorím, keď hovorím o kvalite
Po zdĺhavom úvode, v ktorom mi išlo o vymedzenie toho, čo je okrem osudu účastníkov konania pri súdnom rozhodovaní v hre, je potrebné prikročiť ku kratučkému vymedzeniu pojmov. Je prirodzene možné tento krok vynechať a odkázať na predporozumenie čitateľa, či na slovníkovú definíciu, napriek tomu si dovolím niekoľko poznámok.
Slovo „kvalita“ samozrejme používame vo viacerých významoch. Často je tento výraz používaný ako antonymum slova „kvantita“. Implicitne potom kvantita XY, vylučuje kvalitu XY. V kontexte diskusie o kvalite súdnych rozhodnutí ani netreba pripomínať akoby časovú konotáciu takéhoto použitia slova „kvalita“ smerujúcu k pripomenutiu nápadu vecí na jednotlivých sudcov. Ak mám rozhodnúť X vecí za čas t, mám menej času napríklad na precizáciu odôvodnenia, než ak by som ich mala rozhodnúť za čas t+1. Táto konotácia si zaslúži diskusiu, venovať sa jej však nebudem. Zameriam sa totiž skôr na použitie slova „kvalita“ ako aspekt/atribút veci (napr. určitá šírka, výška, farba, atď.) a na použitie tohto slova ako identifikáciu stupňa dokonalosti (i.e. čím dokonalejšie, tým kvalitnejšie). Slovo kvalita samozrejme používame aj iným spôsobom, teda má aj iné významy. Skôr než si po tomto vymedzení, čitatelia dotknutí filozofiou vytrhajú vlasy vďaka môjmu ignorovaniu vymedzenia výrazu „kvalita“ u Aristotela, Locka a ďalších a skôr než proponenti filozofie jazyka vydýchnu po hlbokom nádychu, upozorním, že dané vymedzenie má slúžiť potrebám druhej časti príspevku, teda najmä upozorneniu na dva rozmery (hodnotenia) kvality súdnych rozhodnutí.
O čom hovorím, keď hovorím o kvalitnom súdnom rozhodnutí
V zmysle vyššie uvedeného vymedzenia pojmu kvalita môžeme hovoriť o:
- kvalitách, teda atribútoch, súdneho rozhodnutia a
- kvalite súdneho rozhodnutia.
Kvality súdneho rozhodnutia sú vymedzené v právnych predpisoch, napríklad v § 157 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, či v § 163 a nasl. Trestného poriadku. Keď teda hovoríme o kvalitách rozhodnutia, hovoríme o prítomnosti daných kvalít v rozhodnutí, teda o tom, či ich rozhodnutie má alebo nemá (dichotómia 0, 1). Inak to bude s kvalitou rozhodnutia, pri ktorej budeme hovoriť o miere dokonalosti už mimo dichotómie má/nemá. Napriek tomu nie je možné v praxi posudzovať kvalitu rozhodnutia mimo kvalít rozhodnutia, ako fundamentálnych, takmer definičných požiadaviek na rozhodnutie.
Ak rozhodnutie vyššie spomenuté kvality/atribúty, či už formálne („V mene Slovenskej republiky“, označenie súdu, atď.) alebo materiálne (požiadavky na odôvodnenie, atď.) nemá, podľa môjho názoru vôbec nemôže napĺňať svoj účel, aký má mať v demokratickom (a) právnom štáte. Ak hovoríme o kvalite ako miere dokonalosti rozhodnutia, hovoríme o miere napĺňania tohto účelu, za predpokladu, že kvalitnejšie/dokonalejšie rozhodnutie, je to rozhodnutie, ktoré lepšie napĺňa svoj účel. Ponechám na diskusiu a budem sa na ňu tešiť, akým iným spôsobom je možné vymedziť kvalitnejšie/dokonalejšie rozhodnutie, než práve prostredníctvom jeho účelu. Možno sa daná otázka zdá byť príliš akademickou, ale práve tu je podľa môjho názoru možné identifikovať neuralgický bod diskusie, ktorý ju nielen rámcuje, ale leží v jej samotnej podstate.
Nechcem na tomto mieste generalizovať, keďže existujú rôzne typy súdnych rozhodnutí, ktorými sa, použijúc alúziu na Johna L. Austina, robia rôzne veci, teda ich účel, účinky, záväznosť a postavenie v právnom poriadku sa líšia. Nemusíme ani zachádzať do akoby širšej klasifikácie súdnych rozhodnutí a poukazovať na rozdielny účel rozhodnutia v civilnej či trestnej veci, alebo na rozdielny účel a účinky rozhodnutia Ústavného súdu SR podľa článku 125 v porovnaní s článkom 127 Ústavy SR. Keď sa zameriame čo i len na civilnú oblasť, je zrejmé, že účel rozhodnutia o neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej podmienky má iný účel a s ním spojené účinky (povinnosť zdržania sa používania danej podmienky v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi § 53a Občianskeho zákonníka), než rozhodnutie o neplatnosti spotrebiteľskej či inej zmluvy z iného dôvodu.
Ak však poruším vyššie uvedený záväzok nezovšeobecňovať a zameriam sa napríklad na § 1 Občianskeho súdneho poriadku, účelom úpravy občianskeho súdneho konania, a teda aj účelom rozhodnutia v občianskom súdnom konaní má v širšom zmysle byť „spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.“ Na naplnenie tohto účelu nemôže postačovať spravodlivý a so zákonom a Ústavou SR súladný výrok rozhodnutia, ale aj rozpoznanie daného rozhodnutia, resp. danej ochrany ako spravodlivej a zákonnej, či už zo strany účastníkov alebo ostatných adresátov rozhodnutia. Práve rozpoznanie ochrany ako spravodlivej či nespravodlivej, zákonnej či nezákonnej následne svedčí aj o výchove na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. Na rozpoznaní ochrany ako spravodlivej a zákonnej, teda na napĺňaní účelu rozhodnutia sa kľúčovo podieľa odôvodnenie rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia v širšom kontexte ako vodítko predvídateľnosti ďalších súdnych rozhodnutí v obdobných veciach v záujme dodržania princípu právnej istoty i v užšom zmysle ako nástroj presvedčenia adresátov rozhodnutia a tiež vodítko pre ďalšie rozhodnutie orgánov, ktoré sú rozhodnutím viazané, významne pôsobí v rámci účelu súdneho rozhodnutia, teda významne determinuje kvalitu rozhodnutia.
Ako je známe, požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia formuloval nielen Európsky súd pre ľudské práva, ale aj Ústavný súd SR v mnohých rozhodnutiach. Bez popisu konkrétnych prípadov, vrátane skutkového a právneho stavu však nemajú vybrané citácie z rozhodnutí spomenutých súdov veľký diskusný potenciál a predpokladám, že každý právnik by ich bez okolkov podpísal. Z daného dôvodu sa preto sústredím na dva mechanizmy, ktorými sa podľa môjho názoru dá zlepšiť kvalita odôvodňovania súdnych rozhodnutí, jednak čo sa týka popisu úvah, ktorými sa súd pri hodnotení dôkazov riadi a jednak čo sa týka právneho posúdenia.
Predovšetkým chcem ponúknuť niekoľko poznámok k inštitútu odlišného stanoviska a k možnosti zvýšenia tlaku na kvalitu odôvodnenia prostredníctvom kvality argumentácie účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov, či obhajcov.
Inštitút odlišného stanoviska ako taký berie súdnemu rozhodnutiu nimbus absolútnej správnosti či spravodlivosti už vo svojom zárodku. Zavedením daného inštitútu zákonodarca podľa mojej mienky otvorene priznáva, resp. by otvorene priznal, že spravodlivosť je otázkou deliberácie, že o ňu treba zápasiť, treba argumentovať, a najmä, že tento zápas neprebieha len medzi účastníkmi konania, ale medzi sudcami samotnými. Spravodlivé rozhodnutie na sudcu nespadne samo, sudca ho musí nachádzať. Dá sa samozrejme protiargumentovať aj tým, že už samotné konanie o opravnom prostriedku má rovnaké účinky. Na to je však možné odpovedať pripomenutím faktu, že o opravnom prostriedku rozhoduje súd vyššieho stupňa prípadne iný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý tak má v istom zmysle akoby patent na pravdu, keďže je vyššie postavený, je akoby múdrejší. Odlišné stanovisko však odkazuje, že aj tí, ktorí sú „rovnako múdri“ diskutujú, hľadajú, a najmä musia diskutovať, hľadať a brániť svoj názor aj proti menšinovému názoru. Sudcovia sa potom nemusia vysporiadavať len s argumentačným tlakom „zdola“ od účastníkov konania, a „zhora“ od súdu vyššieho stupňa, ale aj s tlakom z rovnakej úrovne z vnútra. Ak odlišné stanovisko otvorene vysiela odkaz „mohlo to byť aj inak“, implikuje požiadavku na kvalitnejšie odôvodnenie toho, prečo to inak nie je.
Ďalším inštrumentom pôsobiacim na kvalitu súdneho rozhodnutia, je kvalita argumentácie, s ktorou sa sudca musí v rozhodnutí vysporiadať. A tu nemôžem narážať na kvalitu argumentácie neprávnikmi, ale len právnymi zástupcami, obhajcami či prokurátormi, pričom ak hovoríme o schopnosti osôb s právnickým vzdelaním argumentovať, vždy sa musíme dotknúť aj otázky vzdelávania na právnických fakultách, resp. aj otázky vzdelávania sudcov, advokátov či prokurátorov. Po prehliadnutí študijných programov jednotlivých právnických fakúlt možno konštatovať, že s výučbou právnej argumentácie v rámci argumentačných a interpretačných techník, sa študenti práva v povinnej jazde, teda v rámci povinných predmetov, stretnú najmä v teórii práva, resp. v predmetoch orientovaných na právnu filozofiu. Dostatočnosť takéhoto dotyku s argumentačnými technikami by nebola taká otázna, ak by spôsob výučby „pozitívneho práva“ bol dostatočne kauzistický. Túto stránku výučby na jednotlivých fakultách však nemám schopnosť hodnotiť, a preto samotné hodnotenie s návrhmi na dotvorenie daného mechanizmu ponechám na diskusiu.
Mohlo by sa zdať, že vďaka ponuke vyššie spomenutých inštrumentov na skvalitnenie argumentácie vlastne nechcem formulovať žiadne priame požiadavky na sudcov, na zlepšenie kvality ich rozhodnutí nimi samými. V podstate sa však domnievam, že zmena/skvalitnenie prichádza buď prostredníctvom tlaku „zvonka“ ako vonkajší dopyt po kvalite zo strany verejnosti, iných orgánov, súdov, sudcov, atp. alebo ako tlak „zvnútra“, ako požiadavka kvality sudcov samých na ich vlastné rozhodnutia. Vnútorná požiadavka po práci na sebe samom, na svojich rozhodnutiach, povestný vnútorný „drive“, však je podľa môjho názoru skôr otázkou povahy človeka, ktorú je, ako vieme, asi ťažko meniť. Preto ak sudca pracuje na skvalitnení svojej rozhodovacej činnosti, vonkajší tlak už nepotrebuje, resp. vonkajší tlak už jeho rozhodnutia neskvalitní, keďže ich už spracováva najlepšie, ako vie. Potom do hry prichádzajú skôr inštitucionálne podmienky jeho pôsobenia, ktoré sú napríklad aj v rukách zákonodarcu.
Vzhľadom na priestor, ktorý ponúka takáto forma zamyslenia, a ktorý som už i tak zrejme ďaleko prekročila, už môžem len vyjadriť údiv nad počinom čitateľa, ktorý sa dočítal až k týmto riadkom a konštatovať, že mnou ponúknuté vymedzenie kvality súdneho rozhodnutia ako miery napĺňania účelu konkrétneho (typu) rozhodnutia veľmi sťažuje, ak nie priamo vylučuje, akékoľvek systematické a inštitucionálne hodnotenie kvality súdnych rozhodnutí, po akom s vyššou či nižšou intenzitou volá časť odbornej i laickej verejnosti.
Na záver ešte ponúkam niekoľko téz do diskusie:
- Hodnotenie kvality súdneho rozhodnutia nemôže prebiehať bez hodnotenia kvality súdneho konania, teda napríklad aj súdneho pojednávania, rýchlosti konania a vymožiteľnosti výsledku konania.
- Kvalita právnych predpisov ako prameňov práva a ich stabilita, zrozumiteľnosť, možnosť identifikovať účel predpisu či ustanovenia vplýva na kvalitu súdneho rozhodnutia nepriamo úmerne – čím nekvalitnejšie právne predpisy, tým vyššie nároky sú kladené na sudcu, napr. v otázke vypĺňania medzier v práve, v hľadaní ústavnokonformnej interpretácie, atď.
- Rozhodovacia činnosť súdov v súčasnosti skôr ponúka podnety právnej teórii, než aby právna teória ponúkala podnety pre rozhodovaciu činnosť súdov.
- Kvalita súdneho rozhodnutia je úzko spojená s uchopením roly sudcu v demokratickom a právnom štáte samotným sudcom.
Súvisiace články
Sudcovia sa nesmú stavať nad ústavu a zákonIde o kanibalizmus, keď upír uhryzne právnika?Právomoc súdu prikázať sprístupnenie informácií – prelom v prístupe občanov k informáciám?O spolupráci občianskej spoločnosti so súdnou mocouPodnet na úpravu ustanovení OSP týkajúcich sa odôvodnenia súdneho rozhodnutia
Imrich Vozár | 12. 05. 2011 17:03:03
// Reagovať
Výborný článok
Ondrej Pivarči | 12. 05. 2011 21:44:31
// Reagovať
súhlasím
ako s autorkou článku, ktorú týmto aj pozdravujem, aj s Vašim komentárom.
Ad 1) toto by som veľmi naozaj uvítal. ten "popis skutkového stavu" "právny základ" "príslušné predpisy" "tvrdenia navrhovateľa" "tvrdenia odporcu" ... to by bolo pekné. pridávam sa k požiadavke CHCEM.
Ad 2) no najprv musí byť čo kritizovať, pretože kritizovať bez súvisu nič nehovoriace rozhodnutia z JASPI sa prosto nedá. ideálne by bolo, keby vychádzali niekde na internete "predbežne komentované prelomové rozhodnutia" a k nim by sa vyjadrovalo lepšie ... lebo za súčasného stavu sa dá diskutovať hádam len o case-law Ústavného súdu, ktoré je pekne prehľadne prístupné na www.concourt.sk.
Ad 3) s týmto tiež súhlasím, pretože už vidím, ako si sudca poradí napr. s indosovanou cudzou zmenkou s vyplňovacím právom, avalom a s protestáciou, keď predtým videl niečo o zmenke naposledy na vysokej škole .... resp. ako zvládne rozvod rodiny s 3 deťmi (dajme tomu veku 1, 8, 14), pričom každé a aj rodičia sú z iného štátu atď., keď pracoval doposiaľ na "obchode" ...
špecializácia by podstatne pomohla aj samotným sudcom, aj účastníkom, nakoľko pokiaľ sudca má hlbšiu znalosť problematiky, môže sa viac sústrediť na precíznosť a detaily, ktoré niekedy osvetlia účastníkom vec viac, než len samotný výrok rozhodnutia a základné dôvody ... samotný NSS by sa zišiel aj u nás, nielen v ČR, hoci u nás je správnych žalôb pravdepodobne menší podiel ako v ČR.
A k článku:
Konkrétne čo sa týka samotnej právnej argumentácie, nie na každej fakulte práva je napr. samostatným predmetom právna logika, čo aj keby učil neprávnik logik (viem aj dobrý príklad), tak by tak študentov vyzvŕtal a naučil argumentovať, že by až im divnô bolo.
K tým disentom sudcov ... má zmysel od krajského súdu vyššie, aspoň by sa vkuse nenadávalo len na predsedu senátu, ktorý sa podpíše nakoniec. Teraz to vyzerá skôr tak, že patent na pravdu má Najvyšší súd, z ktorého zbierky stanovísk a zjednocovacích zbierok bez ohľadu na špecifiká skutkového stavu sa nekriticky preberajú právne vety, a nedajbože ich na vyššej inštancii spochybniť, veď "Najvyšší súd povedal ...".
No a tlak na kvalitu rozhodnutí zvonku .... čo chceme od nášho nízkeho právneho povedomia? A zase, keď ... za posledných 100 rokov sa tu vystriedalo x právnych doktrín a smerovaní, pričom v súlade so zdravým rozumom bola najviac asi tá prvorepubliková (1918 - 1938). Pritom mi 85 ročný človek povie "ako to môže byť podľa tej 182-ky [zákon 182/1993 Z. z.], veď tá je v rozpore s Občianskym zákonníkom ..." a vysvetlite mu potom, že ako sa vec má a prečo a presvedčite ho, prečo nemá pravdu, hoci by ju mohol teoreticky mať. Keďže najviac adresátov právnych noriem sú neprávnici, osobne by som bral vyšší dôraz na neprávnikov, inak budú nutní čoskoro 2 právnici na 1 občana.
Ad tézy:
Kvalita konania a kvalita rozhodnutia sú podľa mňa 2 rozdielne veci. Je možné napísať presvedčivé, pekné a zákonné rozhodnutie, avšak konanie môže trpieť vadami doručovania, chýbajúceho poučenia ... a čo sa týka vymožiteľnosti - kde niet hrozby dobrého exekútora, niet vymožiteľnosti, bohužiaľ je to tu tak, najmä pacta sunt servanda sa akosi nenosí, asi zabudli toto dať do Ústavy či Občianskeho zákonníka explicitne po slovensky. Rýchlosť, to je zase iný parameter, podľa mňa úroveň kvality jednotlivých týchto atribútov má rozdielne príčiny.
Kvalita právneho poriadku - tu si nepomôžeme, celý dnešný právny poriadok je plátaninou na pôvodnom právnom poriadku, stvorenom pre inú filozofiu riadenia society, a pokiaľ to tak bude a navyše nebude jazykovo, pojmovo a systematicky cizelovaný a podľa podstaty a obsahu štrukturovaný, bude nezrozumiteľný, nákladný a náročný na rozhodovanie (áno, narážam samozrejme najmä na "fantastickú" úpravu privátnoprávnej sféry, ktorá je spolu s českou [ktorá sa asi skoršie zmení, alebo snáď už mení] peknou a nepoužiteľnou exotikou v Európe, konkurujú snáď len niektoré "zaujímavé" skutkové podstaty TČ a úprava finančného práva, ktorej rozumie možno niekto). Kým tu nenastane posun, súdna činnosť bude tým značne trpieť,pretože bude musieť variť z vody.
Case-law v. právna teória - ono, istý pán Dworkin sa vyjadril tak, že common law je dobrý právny systém preto, lebo je pružný, spolu s ním aj istý pán Prosner, Pound a iní. Pružný je azda aj preto, že najprv existuje séria rozhodnutí, kde súd "skúša" a následne extrahuje právne princípy a "ratio decidendi", ktoré následne aplikuje v ďalšej svojej činnosti. Právna istota je síce skromnejšia, ale každý vie, že "due process to law", čiže sa nebojí, pretože môže vyargumentovať. Takže zväčša preto case-law zásobuje právnu teóriu a nie opačne. Opačne by to mohlo byť vtedy, ak by právna teória bola u nás vedou, založenou na experimentoch mimo pojednávačiek - čomu sa nadáva výskum. Také, ako napr. možno vidieť v zahraničných publikáciách, príkladmo štatistické vzorky pri skúmaní práva nebyť identifikovaný alebo práva na "odpojenie" od internetu (oboje výskum štátnej univerzity v Soule). Bez šprtania sa v experimentálnych dátach vedeckou metódou (ľudovo "expenia", sloveso "expiť") niet šance prispôsobiť teóriu realite inak, než z judikatúry.
Rola sudcu v štáte - to som už niekde tuná argumentoval, pričom viem, že s niektorými diskutujúcimi sa v tejto otázke nezhodnem, a v tejto polemike sa dá nájsť názor viacerých diskutujúcich - k článku téma mesiaca máj 2011.
Ad 1) toto by som veľmi naozaj uvítal. ten "popis skutkového stavu" "právny základ" "príslušné predpisy" "tvrdenia navrhovateľa" "tvrdenia odporcu" ... to by bolo pekné. pridávam sa k požiadavke CHCEM.
Ad 2) no najprv musí byť čo kritizovať, pretože kritizovať bez súvisu nič nehovoriace rozhodnutia z JASPI sa prosto nedá. ideálne by bolo, keby vychádzali niekde na internete "predbežne komentované prelomové rozhodnutia" a k nim by sa vyjadrovalo lepšie ... lebo za súčasného stavu sa dá diskutovať hádam len o case-law Ústavného súdu, ktoré je pekne prehľadne prístupné na www.concourt.sk.
Ad 3) s týmto tiež súhlasím, pretože už vidím, ako si sudca poradí napr. s indosovanou cudzou zmenkou s vyplňovacím právom, avalom a s protestáciou, keď predtým videl niečo o zmenke naposledy na vysokej škole .... resp. ako zvládne rozvod rodiny s 3 deťmi (dajme tomu veku 1, 8, 14), pričom každé a aj rodičia sú z iného štátu atď., keď pracoval doposiaľ na "obchode" ...
špecializácia by podstatne pomohla aj samotným sudcom, aj účastníkom, nakoľko pokiaľ sudca má hlbšiu znalosť problematiky, môže sa viac sústrediť na precíznosť a detaily, ktoré niekedy osvetlia účastníkom vec viac, než len samotný výrok rozhodnutia a základné dôvody ... samotný NSS by sa zišiel aj u nás, nielen v ČR, hoci u nás je správnych žalôb pravdepodobne menší podiel ako v ČR.
A k článku:
Konkrétne čo sa týka samotnej právnej argumentácie, nie na každej fakulte práva je napr. samostatným predmetom právna logika, čo aj keby učil neprávnik logik (viem aj dobrý príklad), tak by tak študentov vyzvŕtal a naučil argumentovať, že by až im divnô bolo.
K tým disentom sudcov ... má zmysel od krajského súdu vyššie, aspoň by sa vkuse nenadávalo len na predsedu senátu, ktorý sa podpíše nakoniec. Teraz to vyzerá skôr tak, že patent na pravdu má Najvyšší súd, z ktorého zbierky stanovísk a zjednocovacích zbierok bez ohľadu na špecifiká skutkového stavu sa nekriticky preberajú právne vety, a nedajbože ich na vyššej inštancii spochybniť, veď "Najvyšší súd povedal ...".
No a tlak na kvalitu rozhodnutí zvonku .... čo chceme od nášho nízkeho právneho povedomia? A zase, keď ... za posledných 100 rokov sa tu vystriedalo x právnych doktrín a smerovaní, pričom v súlade so zdravým rozumom bola najviac asi tá prvorepubliková (1918 - 1938). Pritom mi 85 ročný človek povie "ako to môže byť podľa tej 182-ky [zákon 182/1993 Z. z.], veď tá je v rozpore s Občianskym zákonníkom ..." a vysvetlite mu potom, že ako sa vec má a prečo a presvedčite ho, prečo nemá pravdu, hoci by ju mohol teoreticky mať. Keďže najviac adresátov právnych noriem sú neprávnici, osobne by som bral vyšší dôraz na neprávnikov, inak budú nutní čoskoro 2 právnici na 1 občana.
Ad tézy:
Kvalita konania a kvalita rozhodnutia sú podľa mňa 2 rozdielne veci. Je možné napísať presvedčivé, pekné a zákonné rozhodnutie, avšak konanie môže trpieť vadami doručovania, chýbajúceho poučenia ... a čo sa týka vymožiteľnosti - kde niet hrozby dobrého exekútora, niet vymožiteľnosti, bohužiaľ je to tu tak, najmä pacta sunt servanda sa akosi nenosí, asi zabudli toto dať do Ústavy či Občianskeho zákonníka explicitne po slovensky. Rýchlosť, to je zase iný parameter, podľa mňa úroveň kvality jednotlivých týchto atribútov má rozdielne príčiny.
Kvalita právneho poriadku - tu si nepomôžeme, celý dnešný právny poriadok je plátaninou na pôvodnom právnom poriadku, stvorenom pre inú filozofiu riadenia society, a pokiaľ to tak bude a navyše nebude jazykovo, pojmovo a systematicky cizelovaný a podľa podstaty a obsahu štrukturovaný, bude nezrozumiteľný, nákladný a náročný na rozhodovanie (áno, narážam samozrejme najmä na "fantastickú" úpravu privátnoprávnej sféry, ktorá je spolu s českou [ktorá sa asi skoršie zmení, alebo snáď už mení] peknou a nepoužiteľnou exotikou v Európe, konkurujú snáď len niektoré "zaujímavé" skutkové podstaty TČ a úprava finančného práva, ktorej rozumie možno niekto). Kým tu nenastane posun, súdna činnosť bude tým značne trpieť,pretože bude musieť variť z vody.
Case-law v. právna teória - ono, istý pán Dworkin sa vyjadril tak, že common law je dobrý právny systém preto, lebo je pružný, spolu s ním aj istý pán Prosner, Pound a iní. Pružný je azda aj preto, že najprv existuje séria rozhodnutí, kde súd "skúša" a následne extrahuje právne princípy a "ratio decidendi", ktoré následne aplikuje v ďalšej svojej činnosti. Právna istota je síce skromnejšia, ale každý vie, že "due process to law", čiže sa nebojí, pretože môže vyargumentovať. Takže zväčša preto case-law zásobuje právnu teóriu a nie opačne. Opačne by to mohlo byť vtedy, ak by právna teória bola u nás vedou, založenou na experimentoch mimo pojednávačiek - čomu sa nadáva výskum. Také, ako napr. možno vidieť v zahraničných publikáciách, príkladmo štatistické vzorky pri skúmaní práva nebyť identifikovaný alebo práva na "odpojenie" od internetu (oboje výskum štátnej univerzity v Soule). Bez šprtania sa v experimentálnych dátach vedeckou metódou (ľudovo "expenia", sloveso "expiť") niet šance prispôsobiť teóriu realite inak, než z judikatúry.
Rola sudcu v štáte - to som už niekde tuná argumentoval, pričom viem, že s niektorými diskutujúcimi sa v tejto otázke nezhodnem, a v tejto polemike sa dá nájsť názor viacerých diskutujúcich - k článku téma mesiaca máj 2011.
Michal Novotný | 13. 05. 2011 10:24:59
// Reagovať
Ad Ondrej P.
Dovoľte mi kritickú poznámku.
Reči o právnom poriadku ako plátanine na pôvodnom právnom poriadku sú relatívne v móde a počúvame ich často, a celkovo mám dojem, ako keby "poriadne napísané zákony" mali byť všeliekom. Nie celkom môžem súhlasiť.
Vezmite si, že problém s prestarnutými a plátanými predpismi je aj problém Francúzska alebo Rakúska, kde ich občianske zákonníky tiež pochádzajú z dôb politicky, sociálne i právne absolútne nekoherentných s dneškom, a napriek tomu sa na týchto zákonoch (novelizovaných) buduje vcelku úspešne dnes fungujúci právny systém. Teda samotná "kvalita zákonov" nie je podľa mňa nevyhnutným predpokladom "kvality rozhodnutí" a ani ju nezabezpečí (čo, myslím, vnímate rovnako).
Omnoho väčším problémom pre "kvalitu rozhodnutí" je kvalita právn(ick)ého prostredia vôbec, osobitne kvalita právnej vedy, právnej akadémie. Totiž, úlohou právnej vedy by práve malo byť na tomto "nekvalitnom" základe vytvoriť zmysluplný a rozumný systém v miere, v ktorej to ten základ dovolí, a vo zvyšku "búšiť" do ministerstiev, aby predkladali zákony na zmyslupné riešenie situácií, u ktorých to ten základ už nepripúšťa. Bohužiaľ, naša právna veda - zdá sa - akoby na túto svoju úlohu takmer úplne rezignovala. Stačí si porovnať napr. slovenské komentáre k O.z. a Eliášov Veľký akademický komentár (nehovoriac už o nejakých nemeckých alebo iných západných komentároch a ich rozsahu) - kvalitatívny rozdiel je tu citeľný na prvý pohľad.
Ono, sudcom ako takým potom možno ťažko vyčítať, že napr. nevedia riešiť zložité právne problémy, keď im k tomu právni teoretici neposkytujú žiadnu oporu. Stačí sa pozrieť už len do Česka, kde vychádza nepreberné množstvo odborných časopisov s naozaj zaujímavými a podnetnými článkami, ktoré sa zaoberajú i riešením aplikačných problémov, ktoré možno aj nenastali, ale ešte len môžu nastať. Sudca sa tak omnoho ľahšie dostane k názorom na daný problém, môže si ho prečítať (vidí v ňom aj odkazy, prípadne zhrnutia iných stanovísk k problému), utvoriť si naň názor, a tak sa mu potom omnoho ľahšie odôvodňuje. Sudca nie je stavaný a objektívne ani nemôže byť stavaný na to, aby sám vymýšľal nejaké teórie, pretože so si vyžaduje mať kvalitné teoretické zázemie, čítať, konfrontovať rôzne teoretické názory, komparovať apod., na čo sudca jednoducho nemá čas. Na to majú mať čas a majú to robiť teoretici; súdy (osobitne Najvyšší súd) majú ich výstupy potom aplikovať v praxi a tam, kde je to potrebné, korigovať ich, prípadne poukazovať na slabiny, aby teoretici mohli následne svoje názory doplniť, podrobnejšie rozviesť, upraviť.
To je presne to, o čom ste písali i Vy, ale aj Dr. Vozár - u nás neprebieha takmer žiadna interakcia medzi teóriou a praxou. Neexistuje ani napr. v Justičnej revue (čo je spomedzi našich asi najlepší právnický časopis) pravidelná rubrika, kde by teoretici kriticky analyzovali rozhodnutia Najvyššieho súdu. Naopak, Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach takmer vôbec necituje odborné príspevky, a to ani v prípadoch, ktoré objektívne sú sporné a dokonca predmetom dlhodobej diskusie (za odstrašujúci príklad nech slúži napr. 5 Obdo 11/2007). Táto oddelenosť je dôsledkom vývoja v časoch komunizmu (viac o tom píše Z. Kuhn vo svojej knihe Aplikace práva soudcem atď.), ale nám sa ju nepodarilo prekonať ani 20 rokov potom.
To potom vedie k tomu, že niektoré veci, ktoré nás učia na fakulte, vnímajú "praktici" ako zbytočnú teóriu, naopak, zložité právne problémy sa stávajú neriešiteľné, resp. sa riešia za pomoci všelijakých barličkových konštrukcií a (niekedy) aj otvorených nezmyslov, pretože chýba potrebný teoretický podklad. Opäť príklad za všetky - koľko všelijakých "objavných" teórií sa už popísalo okolo odťahu áut, ktorým sme sa mohli vyvarovať, keby si súdy dali námahu trochu sa na celý problém pozrieť aj z pohľadu uznávaných pojmov právnej teórie.
Ale - a tým skončím tento príspevok, než sa stane neznesiteľným - všetky tieto problémy, a tiež nízka kvalita rozhodnutí, majú jeden spoločný menovateľ. Mám pocit, akoby slovenská právna teória i prax niekedy zabúdala na to, čo raz napísal Drgonec - že "základom výkladu práva v právnom štáte je zdravý rozum". Totiž, mám dojem, že najväčším nepriateľom kvality a dôveryhodnosti súdnych rozhodnutí je to, že sa nás snažia s väžnou tvárou presvedčiť, že najväčší nezmysel je právom, pretože "tak to hovorí zákon". Súdy tu podľa mňa zabúdajú, že cieľom každého zákona, ale aj právneho poriadku nie je nič iné, než zmysluplne regulovať vzťahy medzi jednotlivými adresátmi práva, a každý text zákona je písaný s týmto cieľom. Naopak, naše súdy sú schopné tvrdiť aj ten najnezmyselnejší názor s odôvodnením, že tak to je v zákone napísané, hoci ten písaný text ponúka mnoho priestoru na výklad iný, racionálnejší. A to isté platí aj o mnohých odborných príspevkoch v našich časopisoch, kde sa autori (namiesto hľadania racionálneho riešenia problému) odbavujú na "nejednoznačnosti formulácie" a "nejasnom význame" a končia svoje pojednania slovami "nevieme, ako to je, takže by sa to malo presnejšie upraviť". Ale kým u týchto je to ospravedlniteľné, pretože ich názory nemajú priamy dopad na životy ľudí, tak sudca vyslovením "nezmyslu" môže také životy aj navždy pokaziť.
Neviem povedať, či to je naozaj v tom prostredí vžité, či je to pohodlnosť alebo nedajboh korupcia. Ale kým sa toto nezmení, tak žiaľ ani členenie rozsudkov, ani špecializácia sudcov nespôsobia, že ľudia budú ich rozhodnutia považovať za "kvalitné".
Reči o právnom poriadku ako plátanine na pôvodnom právnom poriadku sú relatívne v móde a počúvame ich často, a celkovo mám dojem, ako keby "poriadne napísané zákony" mali byť všeliekom. Nie celkom môžem súhlasiť.
Vezmite si, že problém s prestarnutými a plátanými predpismi je aj problém Francúzska alebo Rakúska, kde ich občianske zákonníky tiež pochádzajú z dôb politicky, sociálne i právne absolútne nekoherentných s dneškom, a napriek tomu sa na týchto zákonoch (novelizovaných) buduje vcelku úspešne dnes fungujúci právny systém. Teda samotná "kvalita zákonov" nie je podľa mňa nevyhnutným predpokladom "kvality rozhodnutí" a ani ju nezabezpečí (čo, myslím, vnímate rovnako).
Omnoho väčším problémom pre "kvalitu rozhodnutí" je kvalita právn(ick)ého prostredia vôbec, osobitne kvalita právnej vedy, právnej akadémie. Totiž, úlohou právnej vedy by práve malo byť na tomto "nekvalitnom" základe vytvoriť zmysluplný a rozumný systém v miere, v ktorej to ten základ dovolí, a vo zvyšku "búšiť" do ministerstiev, aby predkladali zákony na zmyslupné riešenie situácií, u ktorých to ten základ už nepripúšťa. Bohužiaľ, naša právna veda - zdá sa - akoby na túto svoju úlohu takmer úplne rezignovala. Stačí si porovnať napr. slovenské komentáre k O.z. a Eliášov Veľký akademický komentár (nehovoriac už o nejakých nemeckých alebo iných západných komentároch a ich rozsahu) - kvalitatívny rozdiel je tu citeľný na prvý pohľad.
Ono, sudcom ako takým potom možno ťažko vyčítať, že napr. nevedia riešiť zložité právne problémy, keď im k tomu právni teoretici neposkytujú žiadnu oporu. Stačí sa pozrieť už len do Česka, kde vychádza nepreberné množstvo odborných časopisov s naozaj zaujímavými a podnetnými článkami, ktoré sa zaoberajú i riešením aplikačných problémov, ktoré možno aj nenastali, ale ešte len môžu nastať. Sudca sa tak omnoho ľahšie dostane k názorom na daný problém, môže si ho prečítať (vidí v ňom aj odkazy, prípadne zhrnutia iných stanovísk k problému), utvoriť si naň názor, a tak sa mu potom omnoho ľahšie odôvodňuje. Sudca nie je stavaný a objektívne ani nemôže byť stavaný na to, aby sám vymýšľal nejaké teórie, pretože so si vyžaduje mať kvalitné teoretické zázemie, čítať, konfrontovať rôzne teoretické názory, komparovať apod., na čo sudca jednoducho nemá čas. Na to majú mať čas a majú to robiť teoretici; súdy (osobitne Najvyšší súd) majú ich výstupy potom aplikovať v praxi a tam, kde je to potrebné, korigovať ich, prípadne poukazovať na slabiny, aby teoretici mohli následne svoje názory doplniť, podrobnejšie rozviesť, upraviť.
To je presne to, o čom ste písali i Vy, ale aj Dr. Vozár - u nás neprebieha takmer žiadna interakcia medzi teóriou a praxou. Neexistuje ani napr. v Justičnej revue (čo je spomedzi našich asi najlepší právnický časopis) pravidelná rubrika, kde by teoretici kriticky analyzovali rozhodnutia Najvyššieho súdu. Naopak, Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach takmer vôbec necituje odborné príspevky, a to ani v prípadoch, ktoré objektívne sú sporné a dokonca predmetom dlhodobej diskusie (za odstrašujúci príklad nech slúži napr. 5 Obdo 11/2007). Táto oddelenosť je dôsledkom vývoja v časoch komunizmu (viac o tom píše Z. Kuhn vo svojej knihe Aplikace práva soudcem atď.), ale nám sa ju nepodarilo prekonať ani 20 rokov potom.
To potom vedie k tomu, že niektoré veci, ktoré nás učia na fakulte, vnímajú "praktici" ako zbytočnú teóriu, naopak, zložité právne problémy sa stávajú neriešiteľné, resp. sa riešia za pomoci všelijakých barličkových konštrukcií a (niekedy) aj otvorených nezmyslov, pretože chýba potrebný teoretický podklad. Opäť príklad za všetky - koľko všelijakých "objavných" teórií sa už popísalo okolo odťahu áut, ktorým sme sa mohli vyvarovať, keby si súdy dali námahu trochu sa na celý problém pozrieť aj z pohľadu uznávaných pojmov právnej teórie.
Ale - a tým skončím tento príspevok, než sa stane neznesiteľným - všetky tieto problémy, a tiež nízka kvalita rozhodnutí, majú jeden spoločný menovateľ. Mám pocit, akoby slovenská právna teória i prax niekedy zabúdala na to, čo raz napísal Drgonec - že "základom výkladu práva v právnom štáte je zdravý rozum". Totiž, mám dojem, že najväčším nepriateľom kvality a dôveryhodnosti súdnych rozhodnutí je to, že sa nás snažia s väžnou tvárou presvedčiť, že najväčší nezmysel je právom, pretože "tak to hovorí zákon". Súdy tu podľa mňa zabúdajú, že cieľom každého zákona, ale aj právneho poriadku nie je nič iné, než zmysluplne regulovať vzťahy medzi jednotlivými adresátmi práva, a každý text zákona je písaný s týmto cieľom. Naopak, naše súdy sú schopné tvrdiť aj ten najnezmyselnejší názor s odôvodnením, že tak to je v zákone napísané, hoci ten písaný text ponúka mnoho priestoru na výklad iný, racionálnejší. A to isté platí aj o mnohých odborných príspevkoch v našich časopisoch, kde sa autori (namiesto hľadania racionálneho riešenia problému) odbavujú na "nejednoznačnosti formulácie" a "nejasnom význame" a končia svoje pojednania slovami "nevieme, ako to je, takže by sa to malo presnejšie upraviť". Ale kým u týchto je to ospravedlniteľné, pretože ich názory nemajú priamy dopad na životy ľudí, tak sudca vyslovením "nezmyslu" môže také životy aj navždy pokaziť.
Neviem povedať, či to je naozaj v tom prostredí vžité, či je to pohodlnosť alebo nedajboh korupcia. Ale kým sa toto nezmení, tak žiaľ ani členenie rozsudkov, ani špecializácia sudcov nespôsobia, že ľudia budú ich rozhodnutia považovať za "kvalitné".
Ondrej Pivarči | 13. 05. 2011 14:00:40
// Reagovať
ad Michal Dufus
Nemyslím si, že dobre písané zákony sú všeliekom, pretože aj pekný a systematický zákon sa dá veľmi zle aplikovať súdom. Ale ako odrazový mostík k prospešnej evolúcii spoločnosti je taký nápad fajn, keďže potom sa nemusíme hrať na "absolútny neobchod" "relatívny obchod" (takto sa v Rakúsku asi nehrajú), pýtať sa, že k čomu slúži § 16 ods. 1 zo 182/1993 a rozmýšľať, prečo musí byť zmluva o nájme nebytových priestorov povinne písomná a s účelom nájmu, hľadať logiku v prípustnosti dovolania, v KK a REŠKO poriadku (7/05), atď.
Tiež si myslím, že Civil Code a ABGB sú podstatne vhodnejšie kódexy do kapitalizmu, než náš OZ + ObZ + mrte iných leges špecializovaných. Čiže Francúzi ani Rakúšania nemajú problém aspoň so systematikou. Súhlasím s Vami však v tom, že právna veda u nás je závažný problém, nakoľko keď poslucháč opustí fakultu práva, obvykle netuší, čo je to napr. laesio enormis, treu und glauben, market overt rule, knock-out rule, žaloba z lepšieho práva ... aj z tohto pohľadu som videl Eliášov pokus o patetický OZ v ČR pozitívne, možno by sa "chytila" aj právna veda viac ...
Búšiť do ministerstiev môžu napríklad sudcovia, ktorým aplikácia nepoužiteľných alebo nelogických ustanovení strpčuje život (viď BSM v OZ či doručovanie v O.s.p.).
Nikto sa u nás v praxi potom nenaučí ani právnu teóriu, ktorú používajú v západnej Európe a ani dôvody, prečo ju používajú. Pretože sa pri rozhodovaní ani nevyužíva. Potom vrcholom úžasu býva, ak rozhodnutie Najvyššieho súdu odporuje skoršiemu nálezu Ústavného súdu.
Presne z toho dôvodu, aby mala prax aj prepojenie s teóriou a aby v praktickom riešení prípadov bol systém, sa učí na školách taká srandička, že matematika. Bez tejto tety si vo fyzike, chémii a biológii, ekonómii či na informatike ani neškrtnete, nevraviac už o tom, že kapacity mozgového využitia, ktoré sa nadobúdajú prácou s matematickými príkladmi, sú veľmi použiteľné pri tvorbe algoritmov riešenia nových úloh (krepo řečeno - rastie tým inteligencia).
Niečo podobné, aspoň v zjednodušenej podobe typu právna logika, na fakultách práva niet, možnože voliteľne, čiže bez záujmu (ak pravda netreba naháňať kredity = "a prečo nás chcete vyhodiť zo skúšky, veď je to len voliteľný [rozumej nepotrebný] predmet!").
K Drgoncovmu citátu by som doplnil takú jeho parafrázu, že aj "základom tvorby práva v právnom štáte je zdravý rozum". Potom by ekvita slúžila naozaj k tomu, aby riešila hard cases a nie k životu nášmu každodennému. Lebo základom fungovania objektívneho práva v spoločnosti, a na tom trvám, je jeho dobrovoľná aplikácia adresátmi noriem. Ak tí budú mať galimatiáš z významu, účelu, zmyslu a výkladu právnych predpisov, potom racionálna funkcia práva je konvergenciou k nule. V právnom štáte majú súdy najmä hasiť hard cases a silu proti rozumu v ojedinelých prípadoch, nie tlmiť sporovú vlnu o nezmysloch naprieč celou spoločnosťou. Či právna norma bez príslušného súdneho rozhodnutia nie je in concreto to pravé orechové (makové, tvarohové ...)? Čiže nie súdy, ale v prvom rade legislatíva musí myslieť na to, že, citujúc Vás: "cieľom každého zákona, ale aj právneho poriadku nie je nič iné, než zmysluplne regulovať vzťahy medzi jednotlivými adresátmi práva". Dovolím si tvrdiť, že toto dnes cieľom slovenského zákonodarcu nie je, viď rôzne Leges na jednotlivé známe prípady (príkladmo menoval ich tuším Juraj Gy. na Lexfore tu: http://www.lexforum.sk/305#201104182144110200). A hoci súhlasím, že súdy sú schopné toho, čo konštatujete, avšak podľa mňa rakúsky zákonodarca nie je schopný toho, čo ten náš v SR, aby sťažil prácu justícii. Ono, keď parlament vyberáme demokraticky, ak niet mechanizmu, ktorý do jeho výstupov zamuruje racionalitu ... a politicky prifarbený ÚS to asi vždy nebude ... (o tom sme najmä my dvaja tuším diskutovali pri otázke záväznosti výsledkov referenda), rozumnú reguláciu nečakajte. A opäť Vás parafrázujúc: "Ale u týchto [zákonodarcu] to nie je ospravedlniteľné, pretože ich názory majú priamy dopad na životy ľudí,", dodávam, že v širšej miere než konkrétny sudca. Nie každý neželaný (iracionálny, defektný - podľa uhla pohľadu, najčastejšie adresáta normy) výsledok aplikácie právnej normy sa totiž dostane do fázy apud iudicem.
A že či je to pohodlnosť alebo korupcia alebo vžité ... ťažko povedať. Ale členenie rozsudkov a špecializácia sudcov môžu racionálne lepšiemu výsledku napomôcť, bez ohľadu na to ostatné tvrdené Vami a mnou tiež vyššie. K čomu nám však pomôže príčina, keď ju nevieme (nechceme, málo chceme) odstrániť?
Tiež si myslím, že Civil Code a ABGB sú podstatne vhodnejšie kódexy do kapitalizmu, než náš OZ + ObZ + mrte iných leges špecializovaných. Čiže Francúzi ani Rakúšania nemajú problém aspoň so systematikou. Súhlasím s Vami však v tom, že právna veda u nás je závažný problém, nakoľko keď poslucháč opustí fakultu práva, obvykle netuší, čo je to napr. laesio enormis, treu und glauben, market overt rule, knock-out rule, žaloba z lepšieho práva ... aj z tohto pohľadu som videl Eliášov pokus o patetický OZ v ČR pozitívne, možno by sa "chytila" aj právna veda viac ...
Búšiť do ministerstiev môžu napríklad sudcovia, ktorým aplikácia nepoužiteľných alebo nelogických ustanovení strpčuje život (viď BSM v OZ či doručovanie v O.s.p.).
Nikto sa u nás v praxi potom nenaučí ani právnu teóriu, ktorú používajú v západnej Európe a ani dôvody, prečo ju používajú. Pretože sa pri rozhodovaní ani nevyužíva. Potom vrcholom úžasu býva, ak rozhodnutie Najvyššieho súdu odporuje skoršiemu nálezu Ústavného súdu.
Presne z toho dôvodu, aby mala prax aj prepojenie s teóriou a aby v praktickom riešení prípadov bol systém, sa učí na školách taká srandička, že matematika. Bez tejto tety si vo fyzike, chémii a biológii, ekonómii či na informatike ani neškrtnete, nevraviac už o tom, že kapacity mozgového využitia, ktoré sa nadobúdajú prácou s matematickými príkladmi, sú veľmi použiteľné pri tvorbe algoritmov riešenia nových úloh (krepo řečeno - rastie tým inteligencia).
Niečo podobné, aspoň v zjednodušenej podobe typu právna logika, na fakultách práva niet, možnože voliteľne, čiže bez záujmu (ak pravda netreba naháňať kredity = "a prečo nás chcete vyhodiť zo skúšky, veď je to len voliteľný [rozumej nepotrebný] predmet!").
K Drgoncovmu citátu by som doplnil takú jeho parafrázu, že aj "základom tvorby práva v právnom štáte je zdravý rozum". Potom by ekvita slúžila naozaj k tomu, aby riešila hard cases a nie k životu nášmu každodennému. Lebo základom fungovania objektívneho práva v spoločnosti, a na tom trvám, je jeho dobrovoľná aplikácia adresátmi noriem. Ak tí budú mať galimatiáš z významu, účelu, zmyslu a výkladu právnych predpisov, potom racionálna funkcia práva je konvergenciou k nule. V právnom štáte majú súdy najmä hasiť hard cases a silu proti rozumu v ojedinelých prípadoch, nie tlmiť sporovú vlnu o nezmysloch naprieč celou spoločnosťou. Či právna norma bez príslušného súdneho rozhodnutia nie je in concreto to pravé orechové (makové, tvarohové ...)? Čiže nie súdy, ale v prvom rade legislatíva musí myslieť na to, že, citujúc Vás: "cieľom každého zákona, ale aj právneho poriadku nie je nič iné, než zmysluplne regulovať vzťahy medzi jednotlivými adresátmi práva". Dovolím si tvrdiť, že toto dnes cieľom slovenského zákonodarcu nie je, viď rôzne Leges na jednotlivé známe prípady (príkladmo menoval ich tuším Juraj Gy. na Lexfore tu: http://www.lexforum.sk/305#201104182144110200). A hoci súhlasím, že súdy sú schopné toho, čo konštatujete, avšak podľa mňa rakúsky zákonodarca nie je schopný toho, čo ten náš v SR, aby sťažil prácu justícii. Ono, keď parlament vyberáme demokraticky, ak niet mechanizmu, ktorý do jeho výstupov zamuruje racionalitu ... a politicky prifarbený ÚS to asi vždy nebude ... (o tom sme najmä my dvaja tuším diskutovali pri otázke záväznosti výsledkov referenda), rozumnú reguláciu nečakajte. A opäť Vás parafrázujúc: "Ale u týchto [zákonodarcu] to nie je ospravedlniteľné, pretože ich názory majú priamy dopad na životy ľudí,", dodávam, že v širšej miere než konkrétny sudca. Nie každý neželaný (iracionálny, defektný - podľa uhla pohľadu, najčastejšie adresáta normy) výsledok aplikácie právnej normy sa totiž dostane do fázy apud iudicem.
A že či je to pohodlnosť alebo korupcia alebo vžité ... ťažko povedať. Ale členenie rozsudkov a špecializácia sudcov môžu racionálne lepšiemu výsledku napomôcť, bez ohľadu na to ostatné tvrdené Vami a mnou tiež vyššie. K čomu nám však pomôže príčina, keď ju nevieme (nechceme, málo chceme) odstrániť?
beáta svediaková | 13. 05. 2011 15:30:47
// Reagovať
Ideálne by bolo, keby bolo možné, aby všetci prispievatelia s právnickým vzdelaním dostali skutočnú reálnu právoplatne skončenú vec, myslím súdny spis, najlepšie vec skutkovo a právne zložitú, najlepšie s veľkým počtom účastníkov a viacerými uplatnenými nárokmi, kde by boli rozsudky samozrejme " skryté, a vyskúšali by si to a potom by sme zverejnili rozsudoček a komentovali ho.
Ja som mala toto ako zadanie aj s inými uchádzačmi, okrem iného samozrejme, v rámci výberového konania na funkciu sudcu OS Žilina, ktoré výberové konanie bolo v dĺžke troch dní.
S tým, že je nutné si uvedomiť, že mesačne priemerne je potrebné urobiť či už viac alebo menej náročných cca 25 - 28, podľa toho aký je mesiac.
Ja som mala toto ako zadanie aj s inými uchádzačmi, okrem iného samozrejme, v rámci výberového konania na funkciu sudcu OS Žilina, ktoré výberové konanie bolo v dĺžke troch dní.
S tým, že je nutné si uvedomiť, že mesačne priemerne je potrebné urobiť či už viac alebo menej náročných cca 25 - 28, podľa toho aký je mesiac.
Lucia Berdisová | 17. 05. 2011 10:33:24
// Reagovať
Dobrý deň. Myslím, že simulácia rozhodovacej činnosti na reálnych veciach je výborný nápad. Vyvstáva tu však otázka realizovateľnosti. Minimálne čo sa týka rozhodnutí Ústavného súdu SR napríklad o nesúlade právnych predpisov, keďže podania sú zverejnené na stránke súdu, realizovateľné by to bolo. Nedávno sme vlastne s kolegom uvažovali o založení web stránky, na ktorej by sme publikovali "naše" rozhodnutia ÚS SR ešte predtým, než rozhodne súd. Aj vznik takejto platformy by mohol časom obracať pomer ponuky podnetov právnej teórie pre právnu prax.
Zároveň súhlasím s pánom Novotným, že to, čo ponúka právna teória právnej praxi asi nie je len výslednicou povahy kontinentálneho práva (ako to trocha vyplýva z komentára Ondreja Pivarčiho (zdravím)), ale najmä kvality a orientácie slovenskej právnej teórie, čo dokazuje napríklad práve pohľad do Českej republiky.
Zároveň súhlasím s pánom Novotným, že to, čo ponúka právna teória právnej praxi asi nie je len výslednicou povahy kontinentálneho práva (ako to trocha vyplýva z komentára Ondreja Pivarčiho (zdravím)), ale najmä kvality a orientácie slovenskej právnej teórie, čo dokazuje napríklad práve pohľad do Českej republiky.
beáta svediaková | 13. 05. 2011 15:39:43
// Reagovať
Add.: pán Pivarči,
búšime do ministerstiev, búšime, ale nie je počuť !!!
Ministerstvá, hlavne MS SR má však iné starosti asi, energiu vráža do osobných nenávistných vzťahov a do politického revanšizmu, v tom je problém.
A navyše, aj keby sudcovia nebúšili, snáď má každá zložka svoju agendu? Mám však pocit hraničiaci s istotou, že len PREDVOLEBNÚ.
A pak : skutek, utek !
Pekný deň všetkým.
búšime do ministerstiev, búšime, ale nie je počuť !!!
Ministerstvá, hlavne MS SR má však iné starosti asi, energiu vráža do osobných nenávistných vzťahov a do politického revanšizmu, v tom je problém.
A navyše, aj keby sudcovia nebúšili, snáď má každá zložka svoju agendu? Mám však pocit hraničiaci s istotou, že len PREDVOLEBNÚ.
A pak : skutek, utek !
Pekný deň všetkým.
Michal Novotný | 13. 05. 2011 17:23:03
// Reagovať
Ad Ondrej P.
Vidím, že prezývka je nesmrteľná... čo už.
Nie je to samozrejme nosná časť Vášho príspevku, ale uvádzať Code civil a ABGB ako príklady kódexov vhodných (čo len systematicky) do dnešnej doby nie je až tak šťastné... Zhodou okolností Rakúsko je nám v mnohom podobné - tiež majú Obchodný (dnes Podnikateľský) zákonník, (cit.) "mrte" leges speciales mimo ABGB (napr. také vyhlásenie za mŕtveho u nich v ABGB nenájdete, ale tiež celý spotrebiteľský kódex, čo myslím majú aj Francúzi, všelijaké zákony o zodpovednosti za škodu; navyše, vzorom "bordelu" je rakúske pracovné právo, ktoré pozostáva z asi 50 viac či menej komplexných zákonov - v tomto zmysle chválapánubohu za náš Zákonník práce),
Ale samozrejme, rozumiem, čo chcete povedať, a ja samozrejme tiež nehovorím, že dnešné naše zákony sú v poriadku. Len chcem povedať, že možno keby sa nám chcelo, tak by sme aj z nich v ich dnešnom stave vedeli vydolovať omnoho viac než z nich reálne dolujeme teraz.
Neviem posúdiť, do akej miery napr. v Rakúsku parlament sťažuje prácu justícii, ono parlament nikde v tomto našom parlamentnom type vlády príliš do zákonov nerozpráva (myslím teda do ich formulácii ako takých), na to sú väčšinou skúsení úradníci-legislatívci na ministerstvách. Ale súhlasím, že tu asi majú na Západe navrch, pretože u nás sa práca na týchto ministerských útvaroch často chápe ako odrazový mostík do ďalšej, lepšie platenej kariéry (či už politika, alebo súkromná prax), kým tam ľudia nastupujú do štátnej služby s dlhodobejšou vidinou a teda aj na tých ministerstvách sú skúsenejší. Takže až tak na parlament by som to nehádzal a už vôbec by som od neho nečakal nejakú "racionalitu". Presne preto parlament tvorí všeobecné a abstraktné normy, nie konkrétne, aby sa tá neracionalita nikoho nedotkla hneď a priamo, ale len cez iných, ktorí zasa môžu tie následky trochu zmierniť.
Tú úlohu logiky ako takej by som tiež príliš nepreceňoval, ale určite súhlasím, že stav, ktorý je u nás, teda že na PrF idú tí, ktorým "nejde matematika", nie je vôbec vtipný (ale najhoršie na tom je, že mnohí - vrátane učiteľov - to za vtipné považujú). Matematika je totiž (odhliadnuc od komplikovaných teoretických problémov) prevažne vedou zdravého rozumu, navyše veľmi úsporne zapísaného. Ono by niekedy stačilo zopakovať si napríklad množiny a aplikovať ich na posúdenie lex specialis a lex generalis... Problémom, keď sa začneme na vec pozerať príiliš cez logiku, je práve to, že logika používa na zápis znaky, ale právo jazyk - a jazyk nie je tak jednoznačný ako znaky. Preto "nezdravá" aplikácia logiky v práve narobí viac paseky ako úžitku (stačí si uvedomiť, že v logike dvojitá negácia je späť nenegovaný výrok, ale v jazyku - konkrétne slovenskom - to tak vždy nie je).
Ale zaujala ma Vaša veta: "ak tí budú mať galimatiáš z významu, účelu, zmyslu a výkladu právnych predpisov, potom racionálna funkcia práva je konvergenciou k nule. V právnom štáte majú súdy najmä hasiť hard cases a silu proti rozumu v ojedinelých prípadoch, nie tlmiť sporovú vlnu o nezmysloch naprieč celou spoločnosťou". Lenže, problémom je, že ono v skutočnosti tí jednotlivci vnímajú fungovanie práva práve cez prizmu oných individuálnych prípadov. Inak povedané - pochybujem, že Fero Ľ. z Nižného Hrabovca si pravidelne číta Zbierku zákonov a rozčuľuje sa, že aké sú tie zákony nezmyselné, a z toho plynie jeho neúcta k právu. Ono je to naopak - Fero Q. si žije svoj normálny život a zrazu sa dostane do kontaktu s nejakým aplikantom práva (obec, orgán štátnej správy, súd). A ten mu zrazu povie, že: Nie, Ferko, to ako si doteraz žil, síce môže budiť dojem správnosti, ale podľa zákona žiješ zle. Ale ten zákon sa dá vyložiť aj ináč a pri takom výklade by Ferov doterajší život bol zrazu v súlade so zákonom. Lenže nie - ten aplikant si vyberie ten druhý výklad. A Fero vo svojej jednoduchosti mu verí a začne nadávať, že aké na****** zákony sú v tomto štáte.
Ako príklad si vezmite, ako súdy (kým neprišla nejaká tá vlna v 2007, od kedy zasa súdy bežia stádovito naopak) rozhodovali veci všelijakých tých splátkových, pôžičkových, zasielateľských spoločností a pod. Boli tam malinké písmenká? A oni vám povedali, aby ste to nečítali? Podpísali ste, lebo vám povedali, že dom vám zostane? Váš problém, ale podľa zákona je to inak. Naozaj? A nestačilo rozumne aplikovať § 49a Obč. zák. na to, aby sme to, o čom všetci tušíme, že to nie je v súlade so zdravým rozumom (že niekto druhého, jednoduchšieho, staršieho, menej skúseného šikovne oblafne a získa tým výhodu), aj naozaj tým ľuďom povedali? Ja myslím, že stačilo. A takýchto príkladov možno v celom právnom poriadku nájsť iks.
Samozrejme, sú situácie, kde je zákon naozaj zlý, ale to sa stáva asi všade. Pamätám si napr., že raz na ORF dávali niečo ako naša Lampáreň a bola tam žena, ktorú manžel násilník stĺkol do kritického stavu, takže musela ležať v nemocnici. Následne si zdravotná poisťovňa od manžela regredovala vynaložené náklady. No a počas regresného konania manžel zomrel a celý majetok prešiel - na manželku. A keďže regresný nárok bol väčší ako majetok, hrozilo, že si svoje vlastné liečenie zaplatí stratou svojho majetku.
Takže takéto extrémnosti sa samozrejme stávajú - ale osobne si myslím, že to, čo mi dnes vnímame ako také či onaké zákony, je z viac než 50% v skutočnosti dielom aplikačnej praxe, ktorá tým zákonom jednoducho nechce dať rozumný zmysel.
PS: Inak § 16 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. by som skúsil tlačiť na Ústavný súd.
Nie je to samozrejme nosná časť Vášho príspevku, ale uvádzať Code civil a ABGB ako príklady kódexov vhodných (čo len systematicky) do dnešnej doby nie je až tak šťastné... Zhodou okolností Rakúsko je nám v mnohom podobné - tiež majú Obchodný (dnes Podnikateľský) zákonník, (cit.) "mrte" leges speciales mimo ABGB (napr. také vyhlásenie za mŕtveho u nich v ABGB nenájdete, ale tiež celý spotrebiteľský kódex, čo myslím majú aj Francúzi, všelijaké zákony o zodpovednosti za škodu; navyše, vzorom "bordelu" je rakúske pracovné právo, ktoré pozostáva z asi 50 viac či menej komplexných zákonov - v tomto zmysle chválapánubohu za náš Zákonník práce),
Ale samozrejme, rozumiem, čo chcete povedať, a ja samozrejme tiež nehovorím, že dnešné naše zákony sú v poriadku. Len chcem povedať, že možno keby sa nám chcelo, tak by sme aj z nich v ich dnešnom stave vedeli vydolovať omnoho viac než z nich reálne dolujeme teraz.
Neviem posúdiť, do akej miery napr. v Rakúsku parlament sťažuje prácu justícii, ono parlament nikde v tomto našom parlamentnom type vlády príliš do zákonov nerozpráva (myslím teda do ich formulácii ako takých), na to sú väčšinou skúsení úradníci-legislatívci na ministerstvách. Ale súhlasím, že tu asi majú na Západe navrch, pretože u nás sa práca na týchto ministerských útvaroch často chápe ako odrazový mostík do ďalšej, lepšie platenej kariéry (či už politika, alebo súkromná prax), kým tam ľudia nastupujú do štátnej služby s dlhodobejšou vidinou a teda aj na tých ministerstvách sú skúsenejší. Takže až tak na parlament by som to nehádzal a už vôbec by som od neho nečakal nejakú "racionalitu". Presne preto parlament tvorí všeobecné a abstraktné normy, nie konkrétne, aby sa tá neracionalita nikoho nedotkla hneď a priamo, ale len cez iných, ktorí zasa môžu tie následky trochu zmierniť.
Tú úlohu logiky ako takej by som tiež príliš nepreceňoval, ale určite súhlasím, že stav, ktorý je u nás, teda že na PrF idú tí, ktorým "nejde matematika", nie je vôbec vtipný (ale najhoršie na tom je, že mnohí - vrátane učiteľov - to za vtipné považujú). Matematika je totiž (odhliadnuc od komplikovaných teoretických problémov) prevažne vedou zdravého rozumu, navyše veľmi úsporne zapísaného. Ono by niekedy stačilo zopakovať si napríklad množiny a aplikovať ich na posúdenie lex specialis a lex generalis... Problémom, keď sa začneme na vec pozerať príiliš cez logiku, je práve to, že logika používa na zápis znaky, ale právo jazyk - a jazyk nie je tak jednoznačný ako znaky. Preto "nezdravá" aplikácia logiky v práve narobí viac paseky ako úžitku (stačí si uvedomiť, že v logike dvojitá negácia je späť nenegovaný výrok, ale v jazyku - konkrétne slovenskom - to tak vždy nie je).
Ale zaujala ma Vaša veta: "ak tí budú mať galimatiáš z významu, účelu, zmyslu a výkladu právnych predpisov, potom racionálna funkcia práva je konvergenciou k nule. V právnom štáte majú súdy najmä hasiť hard cases a silu proti rozumu v ojedinelých prípadoch, nie tlmiť sporovú vlnu o nezmysloch naprieč celou spoločnosťou". Lenže, problémom je, že ono v skutočnosti tí jednotlivci vnímajú fungovanie práva práve cez prizmu oných individuálnych prípadov. Inak povedané - pochybujem, že Fero Ľ. z Nižného Hrabovca si pravidelne číta Zbierku zákonov a rozčuľuje sa, že aké sú tie zákony nezmyselné, a z toho plynie jeho neúcta k právu. Ono je to naopak - Fero Q. si žije svoj normálny život a zrazu sa dostane do kontaktu s nejakým aplikantom práva (obec, orgán štátnej správy, súd). A ten mu zrazu povie, že: Nie, Ferko, to ako si doteraz žil, síce môže budiť dojem správnosti, ale podľa zákona žiješ zle. Ale ten zákon sa dá vyložiť aj ináč a pri takom výklade by Ferov doterajší život bol zrazu v súlade so zákonom. Lenže nie - ten aplikant si vyberie ten druhý výklad. A Fero vo svojej jednoduchosti mu verí a začne nadávať, že aké na****** zákony sú v tomto štáte.
Ako príklad si vezmite, ako súdy (kým neprišla nejaká tá vlna v 2007, od kedy zasa súdy bežia stádovito naopak) rozhodovali veci všelijakých tých splátkových, pôžičkových, zasielateľských spoločností a pod. Boli tam malinké písmenká? A oni vám povedali, aby ste to nečítali? Podpísali ste, lebo vám povedali, že dom vám zostane? Váš problém, ale podľa zákona je to inak. Naozaj? A nestačilo rozumne aplikovať § 49a Obč. zák. na to, aby sme to, o čom všetci tušíme, že to nie je v súlade so zdravým rozumom (že niekto druhého, jednoduchšieho, staršieho, menej skúseného šikovne oblafne a získa tým výhodu), aj naozaj tým ľuďom povedali? Ja myslím, že stačilo. A takýchto príkladov možno v celom právnom poriadku nájsť iks.
Samozrejme, sú situácie, kde je zákon naozaj zlý, ale to sa stáva asi všade. Pamätám si napr., že raz na ORF dávali niečo ako naša Lampáreň a bola tam žena, ktorú manžel násilník stĺkol do kritického stavu, takže musela ležať v nemocnici. Následne si zdravotná poisťovňa od manžela regredovala vynaložené náklady. No a počas regresného konania manžel zomrel a celý majetok prešiel - na manželku. A keďže regresný nárok bol väčší ako majetok, hrozilo, že si svoje vlastné liečenie zaplatí stratou svojho majetku.
Takže takéto extrémnosti sa samozrejme stávajú - ale osobne si myslím, že to, čo mi dnes vnímame ako také či onaké zákony, je z viac než 50% v skutočnosti dielom aplikačnej praxe, ktorá tým zákonom jednoducho nechce dať rozumný zmysel.
PS: Inak § 16 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. by som skúsil tlačiť na Ústavný súd.
Ondrej Pivarči | 13. 05. 2011 23:16:12
// Reagovať
no, ani nieže prezývka, ale pamäť z fakulty :-).
Nuž, mám asi o západných kódexoch príliš idealistické predstavy ... možno to bude aj tým prekladom, v ktorom som ich čítal v angline.
Vydolovať sa zo zákonov dá, ale keď sudcovia u nás to zatiaľ málo robia. Konkrétne príklady tých, ktorí robia, sú v ich rozhodovacej činnosti a mám pocit, že väčšmi na okrese, než na kraji, z toho, čo som videl.
Parlament má tiež svoj ústavnoprávny výbor a pardon, kto je jeho predsedom? Pán ústavný právnik. No a teda by som očakával, že ak niekto odchytá perly z ministerstva, bude to práve on. Myslím, že Drgonec a iní obdobní ústavní právnici, kapacity v obore, boli tiež svojho času členmi výboru. A keď vidím, čo niekedy sú schopné s predpisom urobiť pozmeňovacie návrhy ... ale všeobecne súhlasím s Vami, že ministerstvo musí pracovať ešte inak.
Nezdravá aplikácia logiky síce vie narobiť viac paseky ako úžitku, avšak človek, ktorý musí prejsť nejakou matematikou a logikou, sa ju môže naučiť používať tak, aby nenarobila. "Holt, nestačí o Boolovej algebre iba si raz v knižke prečítať, treba s ňou pohnúť hlávkou" (Richard C.)
No, možno podceňujete trošku tých ľudí, mnoho z ľudí, ktorých prípady končia na súde, resp. napr. prevádzajú nehnuteľnosť, si nejaký ten predpis pozrú. By ste boli možno prekvapení, že veľa účastníkov konania vie niekedy "vytiahnuť" taký predpis, že aj sudca pozerá, kde sa vzal. Také som už videl a zažil. Čiže aj Janovi z krčmy sa občas pritrafí stretnúť so zákonom. Ako sa na dedinách najnovšie vraví, istá krčmová dynastia veľmi dobre rozumie zákonnému pojmu "diskriminácia". A len potom príslušní susedia nadávajú na zákony tohto štátu.
Tie splátkové a pôžičkové veci sú skôr (vulgárne povedané) o pude, chamtivosti a nenažranosti, než o uvažovaní, som sa už stretol aj s tým, že človek v silnej "chtivosti" podpísal aj niečo, na čo keď sa znovu pozrel, mu vypadli očká z jamôk. Veď predtým tu bola kupónka, nebankovky, vždy bežia lotérie ... kto ich živí? Rozum sotva, pretože ten ani nemusí poznať princíp Hazardérovej ruiny ako teórie, v praxi však vníma jej pôsobenie.
Ten prípad ORF, to bude asi trošku extrém funkcie, nezdá sa mi vysoká frekvencia takéhoto v praxi. Možno som však len málo skúsený.
A tlačiť na Ústavný súd sa dá len vtedy, ak je nejaký príslušný skutkový stav ... má taký niekto? Môže to niekto tam takto potlačiť?
Nuž, mám asi o západných kódexoch príliš idealistické predstavy ... možno to bude aj tým prekladom, v ktorom som ich čítal v angline.
Vydolovať sa zo zákonov dá, ale keď sudcovia u nás to zatiaľ málo robia. Konkrétne príklady tých, ktorí robia, sú v ich rozhodovacej činnosti a mám pocit, že väčšmi na okrese, než na kraji, z toho, čo som videl.
Parlament má tiež svoj ústavnoprávny výbor a pardon, kto je jeho predsedom? Pán ústavný právnik. No a teda by som očakával, že ak niekto odchytá perly z ministerstva, bude to práve on. Myslím, že Drgonec a iní obdobní ústavní právnici, kapacity v obore, boli tiež svojho času členmi výboru. A keď vidím, čo niekedy sú schopné s predpisom urobiť pozmeňovacie návrhy ... ale všeobecne súhlasím s Vami, že ministerstvo musí pracovať ešte inak.
Nezdravá aplikácia logiky síce vie narobiť viac paseky ako úžitku, avšak človek, ktorý musí prejsť nejakou matematikou a logikou, sa ju môže naučiť používať tak, aby nenarobila. "Holt, nestačí o Boolovej algebre iba si raz v knižke prečítať, treba s ňou pohnúť hlávkou" (Richard C.)
No, možno podceňujete trošku tých ľudí, mnoho z ľudí, ktorých prípady končia na súde, resp. napr. prevádzajú nehnuteľnosť, si nejaký ten predpis pozrú. By ste boli možno prekvapení, že veľa účastníkov konania vie niekedy "vytiahnuť" taký predpis, že aj sudca pozerá, kde sa vzal. Také som už videl a zažil. Čiže aj Janovi z krčmy sa občas pritrafí stretnúť so zákonom. Ako sa na dedinách najnovšie vraví, istá krčmová dynastia veľmi dobre rozumie zákonnému pojmu "diskriminácia". A len potom príslušní susedia nadávajú na zákony tohto štátu.
Tie splátkové a pôžičkové veci sú skôr (vulgárne povedané) o pude, chamtivosti a nenažranosti, než o uvažovaní, som sa už stretol aj s tým, že človek v silnej "chtivosti" podpísal aj niečo, na čo keď sa znovu pozrel, mu vypadli očká z jamôk. Veď predtým tu bola kupónka, nebankovky, vždy bežia lotérie ... kto ich živí? Rozum sotva, pretože ten ani nemusí poznať princíp Hazardérovej ruiny ako teórie, v praxi však vníma jej pôsobenie.
Ten prípad ORF, to bude asi trošku extrém funkcie, nezdá sa mi vysoká frekvencia takéhoto v praxi. Možno som však len málo skúsený.
A tlačiť na Ústavný súd sa dá len vtedy, ak je nejaký príslušný skutkový stav ... má taký niekto? Môže to niekto tam takto potlačiť?
Jakub Jošt | 16. 05. 2011 01:34:46
// Reagovať
@Ondrej Pivarci a Michal Novotny
Uplny suhlas s Michalom Novotnym.
Tie rozhodnutia anglo-americkych sudov, o ktorych basnime, tie tradicne "landmark cases", nie su v ziadnom pripade vysledkom nejakej vysokej logiky. Rehnquist, Holmes, Cardozo, Scalia, Kennedy, Blackmun, Warren, Marshall, Denning ci dokonca ani Posner, nie su tak znami preto, ze by predviedli nejake zasadne cvicenie pravnej logiky (menny zoznam vysoko subjektivny).
Z mojho pohladu su znami a citani, pretoze (okrem toho, ze boli pri velkych pripadoch) dokazali na zlozite socialne, politicke, kulturne, ekonomicke a ine problemy pozerat "inak", dokazali priniest iny pohlad, ktory sa niekedy stal mainstreamom, inokedy skor zbierkou do panoptika, ale vzdy zaujal a vzdy donutil kazdeho k zamysleniu.
Pravna logika hovori nieco o spravnosti myslenia, za istych premis. Nemyslim, ze prave pravna logika by bola tym hlavnym problemom.
Tie doktriny, ktore Ondrej uvadzate, casto vznikali ako "common sense" argumenty. Nikto kvoli nim nemusel vytahovat Kanta ani Heideggera. Stacil spolocensky cit. A dnes ich vnimame ako neviem ake mudra, pricom z pohladu pravnej filozofie (ci pouzitia pravnej logiky) ide o trivialne veci. Z pohladu aplikovaneho day-to-day prava su vsak taketo veci zasadne.
Uznavam, ze vtedy ked vznikali, bola doba ina. Dnes aj v USA a coraz viac i UK, je vela pisaneho prava, a tak ma sudca coraz menej priestoru na "ludovu tvorivost". Nakoniec, podobne je na tom pravo EU. Ale je to vec pristupu.
Ponosy na "pravne vedomie" ci "povedomie" su podla mna smiesne. Kvalitny pravnik moze *dufat* v expertizu v nejakom odvetvii. Normalny clovek sa pri takychto legislativnych vlnach vobec nechyta. A v tomto je Slovensko nevinne. Svet je jednoducho komplikovany a ludia hasterivi, takze treba hladat vela rieseni na vela problemov:).
Pravna logika a pod. je pre uplnych fajnsmekrov a obavam sa, ze vzhladom na 1 milion rokov stare a nevyriesene spory v nej, bude i nadalej sluzit ako viac ci menej prijemna kratochvila akademikov (a to nevravim o vsetkych tych interdisciplinarnych pristupoch?) Dovtedy by stacilo, keby zmluvy, ktorych obsahom nie je nic ine ako to, comu sa v online diskuterskom argote hovori "kradnutie", neboli vnimane ako nikdy, nijak a hlavne nikym nenapadnutelne prejavy vole vsehomiru, ktore len cakaju na to spasonosne ustanovenie, ktore by vsetkym rozviazalo ruky.
Idem si von zapalit a dufam, ze neublizim ziadnemu skorcovi, lebo som si dnes nestihol pozriet Z.z.
http://arnika.org/soubory/ekoporadna/Vzorova_podani_a_zakony/Ochrana_prirody/Zakony_a_vyhlasky/vyhlaska_spacci.txt
Tie rozhodnutia anglo-americkych sudov, o ktorych basnime, tie tradicne "landmark cases", nie su v ziadnom pripade vysledkom nejakej vysokej logiky. Rehnquist, Holmes, Cardozo, Scalia, Kennedy, Blackmun, Warren, Marshall, Denning ci dokonca ani Posner, nie su tak znami preto, ze by predviedli nejake zasadne cvicenie pravnej logiky (menny zoznam vysoko subjektivny).
Z mojho pohladu su znami a citani, pretoze (okrem toho, ze boli pri velkych pripadoch) dokazali na zlozite socialne, politicke, kulturne, ekonomicke a ine problemy pozerat "inak", dokazali priniest iny pohlad, ktory sa niekedy stal mainstreamom, inokedy skor zbierkou do panoptika, ale vzdy zaujal a vzdy donutil kazdeho k zamysleniu.
Pravna logika hovori nieco o spravnosti myslenia, za istych premis. Nemyslim, ze prave pravna logika by bola tym hlavnym problemom.
Tie doktriny, ktore Ondrej uvadzate, casto vznikali ako "common sense" argumenty. Nikto kvoli nim nemusel vytahovat Kanta ani Heideggera. Stacil spolocensky cit. A dnes ich vnimame ako neviem ake mudra, pricom z pohladu pravnej filozofie (ci pouzitia pravnej logiky) ide o trivialne veci. Z pohladu aplikovaneho day-to-day prava su vsak taketo veci zasadne.
Uznavam, ze vtedy ked vznikali, bola doba ina. Dnes aj v USA a coraz viac i UK, je vela pisaneho prava, a tak ma sudca coraz menej priestoru na "ludovu tvorivost". Nakoniec, podobne je na tom pravo EU. Ale je to vec pristupu.
Ponosy na "pravne vedomie" ci "povedomie" su podla mna smiesne. Kvalitny pravnik moze *dufat* v expertizu v nejakom odvetvii. Normalny clovek sa pri takychto legislativnych vlnach vobec nechyta. A v tomto je Slovensko nevinne. Svet je jednoducho komplikovany a ludia hasterivi, takze treba hladat vela rieseni na vela problemov:).
Pravna logika a pod. je pre uplnych fajnsmekrov a obavam sa, ze vzhladom na 1 milion rokov stare a nevyriesene spory v nej, bude i nadalej sluzit ako viac ci menej prijemna kratochvila akademikov (a to nevravim o vsetkych tych interdisciplinarnych pristupoch?) Dovtedy by stacilo, keby zmluvy, ktorych obsahom nie je nic ine ako to, comu sa v online diskuterskom argote hovori "kradnutie", neboli vnimane ako nikdy, nijak a hlavne nikym nenapadnutelne prejavy vole vsehomiru, ktore len cakaju na to spasonosne ustanovenie, ktore by vsetkym rozviazalo ruky.
Idem si von zapalit a dufam, ze neublizim ziadnemu skorcovi, lebo som si dnes nestihol pozriet Z.z.
http://arnika.org/soubory/ekoporadna/Vzorova_podani_a_zakony/Ochrana_prirody/Zakony_a_vyhlasky/vyhlaska_spacci.txt
Slavo Trnkocy | 16. 05. 2011 11:39:06
// Reagovať
Pravna logika je podla mna nieco, co ro zhodnutiam a pravnej argumentacii u nas casto chyba. Prave spochybnovanie absencie spravnosti myslenia pri vytvarani spravneho pravneho usudku, je to, co spochybnuje casto kvalitu sudnych rozhodnuti. Suhlasim, ze v dnesnej spolocnosti mame omnoho vacsi priestor na ziskanie informacii ako ho mali ludia v minulosti, ked sa vytvarali v UK a USA zakladne precedensy, ale prave z tohto dovodu by to sudne rozhodnutie malo byt v takom stave, aby bolo pokial mozno, co najmenej spochybnovane. Nejde len o rozhodnutia ustavneho sudu, ide najma o rozhodnutia sudu vseobecneho. Osobne nesuhlasim s nazorom, ze pravna logika je len pre uplnych fajnsmekrov ... a bude sluzit ako viac ci menej prijemna chvila akademikov. Pravna logika nevyzaduje automaticky mat poznatky z ucenia toho alebo onoho filozofa, logika, matematika a pod. Aj pravna logika je tu na to, aby priniesla nie vzdy iny, ale pokial sa da, spravny (spravodlivy) pohlad na riesenie pravneho vztahu. Casto nezmyselne (a asi aj nelogicke) opisovanie nazorov ucastnikov konania v odovodneni rozhodnuti nevedie k zisteniu, preco organ aplikacie prava, rozhodol v prospech jednej alebo druhej strany. Odovodnenie casto absentuje a ak sa nahodou aj nejake najde, nie vzdy je zrozumitelne (logicke). Myslim, ze vacsine je zrejme, ze logika nie je jedinym obsahovym prvkom rozhodnutia, ale je jednym z najcastejsie absentujucim. A ak sa mame bavit o kvalite sudneho rozhodnutia, je to prvok, ktory by v danej diskusii nemal chybat.
Suhlasim s nazorom, ze pri aplikacii prava je tazke prijat kvalitne rozhodnutie, lebo malokedy dava zakon priestor na spravodlivu aplikaciu, Pravny predpis je nie zriedka nekvalitny a odporuje inemu pravnemu predpisu. Ale tu je priestor o.i. pre pravnu logiku, ktora moze byt vychodiskom pre najdenie kvalitneho (spravodliveho) rozhodnutia.
Suhlasim s nazorom, ze pri aplikacii prava je tazke prijat kvalitne rozhodnutie, lebo malokedy dava zakon priestor na spravodlivu aplikaciu, Pravny predpis je nie zriedka nekvalitny a odporuje inemu pravnemu predpisu. Ale tu je priestor o.i. pre pravnu logiku, ktora moze byt vychodiskom pre najdenie kvalitneho (spravodliveho) rozhodnutia.
Jakub Jošt | 16. 05. 2011 14:28:13
// Reagovať
priklad
Vedeli by ste uviest priklad nejakeho rozhodnutia, kde bol podla Vas spor zalozeny na nespravnych inferenciach, teda nelogickych postupoch? Osobne si myslim, ze omnoho castejsie je problem v premisach. A s tym pravna logika prilis nepomoze.
A zaujala ma veta: "Suhlasim, ze v dnesnej spolocnosti mame omnoho vacsi priestor na ziskanie informacii ako ho mali ludia v minulosti, ked sa vytvarali v UK a USA zakladne precedensy, ale prave z tohto dovodu by to sudne rozhodnutie malo byt v takom stave, aby bolo pokial mozno, co najmenej spochybnovane."
Myslim, ze to funguje zial presne opacne:). Cim viac informacii, cim dlhsia debata, tym mensia presvedcivost a viac spochybnovania. Vidno to historicky (svet jedneho boha - postmoderna), ale aj individualne v diskusiach. Preco? Podla mna najma preto, ze to na com sa vieme spolocne zhodnut (aspon na istej urovni), teda pravidla spravneho rozmyslania - logika, nic nehovori o premisach, ktore sme prijali. Lenze cim viac informacii, cim komplikovanejsi vztah, tym viac premis.
"Suhlasim s nazorom, ze pri aplikacii prava je tazke prijat kvalitne rozhodnutie, lebo malokedy dava zakon priestor na spravodlivu aplikaciu"
Tak cierne by som to nevidel:).
"Ale tu je priestor o.i. pre pravnu logiku, ktora moze byt vychodiskom pre najdenie kvalitneho (spravodliveho) rozhodnutia."
Tomuto prilis neverim. Distributivna spravodlivost, korektivna spravodlivost, retributivna spravodlivost, spravodlivost ludska, spravodlivost bozska...keby to zaviselo od logiky, nebolo by nic jednoduchsie, ako si na dlhsiu dobu sadnut a pravidla logiky by nas predsa museli neomylne zaviest k spravodlivosti s velkym S. A predsa to tak nefunguje, pretoze (a co sa zda byt prijimanym nazorom pravnych logikov) kazdy normativny zaver musi mat aspon jednu normativnu premisu. Normativnu, teda "neoveritelnu".
A zaujala ma veta: "Suhlasim, ze v dnesnej spolocnosti mame omnoho vacsi priestor na ziskanie informacii ako ho mali ludia v minulosti, ked sa vytvarali v UK a USA zakladne precedensy, ale prave z tohto dovodu by to sudne rozhodnutie malo byt v takom stave, aby bolo pokial mozno, co najmenej spochybnovane."
Myslim, ze to funguje zial presne opacne:). Cim viac informacii, cim dlhsia debata, tym mensia presvedcivost a viac spochybnovania. Vidno to historicky (svet jedneho boha - postmoderna), ale aj individualne v diskusiach. Preco? Podla mna najma preto, ze to na com sa vieme spolocne zhodnut (aspon na istej urovni), teda pravidla spravneho rozmyslania - logika, nic nehovori o premisach, ktore sme prijali. Lenze cim viac informacii, cim komplikovanejsi vztah, tym viac premis.
"Suhlasim s nazorom, ze pri aplikacii prava je tazke prijat kvalitne rozhodnutie, lebo malokedy dava zakon priestor na spravodlivu aplikaciu"
Tak cierne by som to nevidel:).
"Ale tu je priestor o.i. pre pravnu logiku, ktora moze byt vychodiskom pre najdenie kvalitneho (spravodliveho) rozhodnutia."
Tomuto prilis neverim. Distributivna spravodlivost, korektivna spravodlivost, retributivna spravodlivost, spravodlivost ludska, spravodlivost bozska...keby to zaviselo od logiky, nebolo by nic jednoduchsie, ako si na dlhsiu dobu sadnut a pravidla logiky by nas predsa museli neomylne zaviest k spravodlivosti s velkym S. A predsa to tak nefunguje, pretoze (a co sa zda byt prijimanym nazorom pravnych logikov) kazdy normativny zaver musi mat aspon jednu normativnu premisu. Normativnu, teda "neoveritelnu".
Ondrej Pivarči | 16. 05. 2011 16:10:28
// Reagovať
a koľko takých axióm, ktoré voláte premisami (pričom premisy sú spojivo medzi súdmi a úsudkami alebo medzi nimi navzájom, asi ako body sú spojivo medzi vzťahmi) poznáte?. Resp. máme právny poriadok založený na množstve postulátov, pričom účastníci konania sú tí, ktorí v procese rozhodovania môžu pridať ďalšie? Čo je teda axiómami právneho poriadku? Tých postulátov zas až tak nie je veľa a pointa je v tom, že sa hľadajú postuláty pre každého človeka spoločné (alebo aspoň pre sporové strany a prípadné záujmy tretích osôb v konkrétnom prípade) a na nich sa buduje logický záver. Súhlasím s tým, že spravodlivosť ako absolútny pojem je nezmysel a ani kvalita sa nedá per se merať. Dajú sa však merať parametre, ktoré odlišujú kvalitné rozhodnutie od nekvalitného (napr. jeho prehľadnosť) a to napr. porovnávaním cez rýchlosť orientácie, pravdepodobnosť právneho (aprobovaného) správania sa na základe rozhodnutia v nasledujúcom podobnom prípade (protiklad k "recidíve" - nie striktný TPH význam) atď.
Namiesto Posner som mal správne uviesť Prosser (D. W.), tak sa ospravedlňujem. Ten iný pohľad priniesli zrejme preto, že dokázali použiť logickú úvahu tak, ako iní ju použiť nedokázali, niečo ako nájdenie riešenia pri hlavolame. Či práve preto sú tak citovaní, lebo rozhodovali v mainstreamových kauzách bežným spôsobom? Keby ich inovatívny pohľad bol výsledkom triviálnej logickej úvahy, nebol by inovatívny.
Kant ani Heidegger nie sú filozofovia, ktorí by mali byť "vyťahovaní" pri právnej argumentácii, nakoľko kategorický imperatív alebo definícia svetoplochy mysle či "úzkostný extrém funkcie bytia" nie sú otázky podstatné pri riešení regulácie spoločnosti, ani snáď metaprávne otázky. Kantova "apriórna spravodlivosť", ktorá je funkciou samotného rozumu, neexistuje a ani nie je v praxi použiteľná. Heidegger => Sartre => (doplňovačka) je teda mimo hry. K Heideggerovi doporučujem Strawsona, Wittgensteina či Russella ... s tými je väčšia zábava (najmä sú "viac použiteľní do právnej argumentácie").
Vravíte, že im stačil "spoločenský cit"? Čo je to spoločenský cit? Cit v prospech jednotlivca či spoločnosti? Ponosy na právne vedomie či povedomie vôbec nie sú smiešne, nakoľko ak máme vytvoriť funkčný systém regulácie spoločnosti, nie filozofovať o nesmrteľnosti chrústa, musí byť regulácia jej adresátom primerane zrozumiteľná a musia mať možnosť s ňou narábať (čiže ju aplikovať). Inak bude každý potrebovať slovník, osobného právnika, svojho sudcu a nebodaj aj svojho exekútora. Možno, ak to zvládne nejaká elektronika, potom dajme tomu, lebo ľudí toľko pravdepodobne nemáme. Čo však, keď vypadne prúd? No nič, azda by sme sa mali geneticky naprogramovať tak, aby sme komplikovanú reguláciu zvládli. Ale genetické zásahy do človeka sú zakázané, takže neviem, keď obvyklá výnosnosť novej technológie je riskantné 1 %, kde máme nabrať potrebné vedomosti. Či inštitút dovoleného rizika?
Svet možno komplikovaný je, avšak právnici hľadajú jednoduché riešenia jeho regulácie. Pokiaľ ho nezregulujeme ... ďalej viď dualita poriadok - chaos ... ale nie, ľudia aj iné živé organizmy pravidelne žijú na rozhraní chaosu, a napriek tomu majú funkčnú reguláciu. Inšpiroval by som sa aj v práve.
Ktoré spory sú pre fajnšmekrov a 1 milión rokov visia vo vzduchu? A ktoré zmluvy sa považujú za kradnutie? Myslíte "úbytok spoločného majetku do rúk vyvolených jedincov"? Tam postačí aktívna procesná legitimácia každého jedinca slúžiaca na ochranu spoločného majetku. Je pritom zaujímavé, že majetok štátu je určitým spôsobom všetkých aj nikoho, pretože všetci sa skladajú, niekto rozhoduje o jeho použití a nikto ho nevlastní (resp. až po "transfere", rozumej privatizácii).
A tie škorce ... "poručíme větru, dešti ..." aneb "nespĺňa požiadavku technologickej neutrality".
Namiesto Posner som mal správne uviesť Prosser (D. W.), tak sa ospravedlňujem. Ten iný pohľad priniesli zrejme preto, že dokázali použiť logickú úvahu tak, ako iní ju použiť nedokázali, niečo ako nájdenie riešenia pri hlavolame. Či práve preto sú tak citovaní, lebo rozhodovali v mainstreamových kauzách bežným spôsobom? Keby ich inovatívny pohľad bol výsledkom triviálnej logickej úvahy, nebol by inovatívny.
Kant ani Heidegger nie sú filozofovia, ktorí by mali byť "vyťahovaní" pri právnej argumentácii, nakoľko kategorický imperatív alebo definícia svetoplochy mysle či "úzkostný extrém funkcie bytia" nie sú otázky podstatné pri riešení regulácie spoločnosti, ani snáď metaprávne otázky. Kantova "apriórna spravodlivosť", ktorá je funkciou samotného rozumu, neexistuje a ani nie je v praxi použiteľná. Heidegger => Sartre => (doplňovačka) je teda mimo hry. K Heideggerovi doporučujem Strawsona, Wittgensteina či Russella ... s tými je väčšia zábava (najmä sú "viac použiteľní do právnej argumentácie").
Vravíte, že im stačil "spoločenský cit"? Čo je to spoločenský cit? Cit v prospech jednotlivca či spoločnosti? Ponosy na právne vedomie či povedomie vôbec nie sú smiešne, nakoľko ak máme vytvoriť funkčný systém regulácie spoločnosti, nie filozofovať o nesmrteľnosti chrústa, musí byť regulácia jej adresátom primerane zrozumiteľná a musia mať možnosť s ňou narábať (čiže ju aplikovať). Inak bude každý potrebovať slovník, osobného právnika, svojho sudcu a nebodaj aj svojho exekútora. Možno, ak to zvládne nejaká elektronika, potom dajme tomu, lebo ľudí toľko pravdepodobne nemáme. Čo však, keď vypadne prúd? No nič, azda by sme sa mali geneticky naprogramovať tak, aby sme komplikovanú reguláciu zvládli. Ale genetické zásahy do človeka sú zakázané, takže neviem, keď obvyklá výnosnosť novej technológie je riskantné 1 %, kde máme nabrať potrebné vedomosti. Či inštitút dovoleného rizika?
Svet možno komplikovaný je, avšak právnici hľadajú jednoduché riešenia jeho regulácie. Pokiaľ ho nezregulujeme ... ďalej viď dualita poriadok - chaos ... ale nie, ľudia aj iné živé organizmy pravidelne žijú na rozhraní chaosu, a napriek tomu majú funkčnú reguláciu. Inšpiroval by som sa aj v práve.
Ktoré spory sú pre fajnšmekrov a 1 milión rokov visia vo vzduchu? A ktoré zmluvy sa považujú za kradnutie? Myslíte "úbytok spoločného majetku do rúk vyvolených jedincov"? Tam postačí aktívna procesná legitimácia každého jedinca slúžiaca na ochranu spoločného majetku. Je pritom zaujímavé, že majetok štátu je určitým spôsobom všetkých aj nikoho, pretože všetci sa skladajú, niekto rozhoduje o jeho použití a nikto ho nevlastní (resp. až po "transfere", rozumej privatizácii).
A tie škorce ... "poručíme větru, dešti ..." aneb "nespĺňa požiadavku technologickej neutrality".
Jakub Jošt | 16. 05. 2011 18:21:22
// Reagovať
1. Vyhnem sa ekvilibristike so slovami "premisa", "axióma" a "postulát" (dalej len "xy" resp. "XY"), hoci mi nie je jasne, preco a ani sposob akym tie pojmy pouzivate:). Tym co som napisal mi prirodzene nevyplyva povinnost vysolit tu nejaky katalog pravnych "xy". Nejde predsa o nejaky standardizovany subor a ja to tak rozhodne nepodavam. Ale pre ilustraciu mozem uviest priklad:
"XY" c. 1: V zmluve medzi statom a podnikatelom je cena, ktora milion nasobne prevysuje trhovu cenu.
"XY" c. 2: Pri zmluvach medzi statom a podnikatelom je cena, ktora milion nasobne prevysuje trhovu cenu v rozpore s dobrymi mravmi.
"XY" c. 3: Pravne ukony, ktore odporuju dobrym mravom su neplatne.
Takto nejak by mohlo vyzerat uvazovanie sudcu o nejakej zmluve.
Mozne zavery:
A) Zmluva je platna.
B) Zmluva je neplatna.
Rozni sudcovia by asi dospeli k roznym zaverom. To co ja tvrdim je, ze otazka v ktorej spolu budu nesuhlasit nie je otazka logiky. Inymi slovami, sudcovia budu suhlasit, ze ak uznaju pravdivost vsetkych troch "xy", tak dojdu k zaveru B). V com vsak suhlasit nebudu je pravdivost "xy", teda pravdepodobne najma c. 2 (ale niekto by si mozno trufol aj na c. 1 alebo 3.:)).
Spor teda nie je o logike, o jej trivialnej aplikacii, ale o "xy". Takych prikladov je kopec, mozno az do nebies (pravo na zivot, pravo na vlastnictvo...ale zdaleka nie nutne len ustavnopravnych).
Z mojho pohladu bola tou šťavou "velkych" sudcov vzdy ich schopnost prijst s velmi presvedcivym "xy", alebo naopak s "xy", ktore naburalo nejake roky prijimane zavery a nie nejake nova logicka koncepcia, ci aplikacia logiky. Logika sa samozrejme predpoklada, ale ja skutocne nemam pocit, ze by nejak zasadne absentovala. Ale mozem sa mylit a preto si dovolujem rozsirit prosbu, ktoru som povodne adresoval panu Trnkocymu aj na Vas. Skuste prosim uviest nejaky priklad, kde sa jedna o *nelogicke* rozhodnutie.
2. Kant a Heidegger boli synekdochou.
3. Spolocensky cit - tak som si dovolil nazvat schopnost pravnikov identifikovat sirsie spolocenske suvislosti nejakeho pripadu, teda a) identifikovat o konflikt akych hodnot a principov sa jedna, ak demaskujeme pravo, ktore ho upravuje, a b) k tomu konfliktu prispiet bud velmi presvedcivym alebo naopak kontroverznym pristupom.
4. S tym pravnym vedomim Vam asi rozumiem, ale inak by som to sformuloval. Ponosovat sa mozeme na komplikovanost pravneho systemu, nezrozumitelnost pravnych predpisov ci individualnych pravnych aktov, to je vsetko ok. Ale nema zmysel v sucasnosti obvinovat "lud" z toho, ze pravu nerozumie. To je nerealne. Preto sa nestazujem, ze ludia nepoznaju pravo.
5. Ktore spory su pre fajnsmekrov?:) No ja mam pocit, ze v pravnej logike vsetky:). Napriklad ten zakladny, ze ci nam ju treba:): http://www.cirfid.unibo.it/~agsw/lmpd03/papers/Soeteman_Do.pdf
"XY" c. 1: V zmluve medzi statom a podnikatelom je cena, ktora milion nasobne prevysuje trhovu cenu.
"XY" c. 2: Pri zmluvach medzi statom a podnikatelom je cena, ktora milion nasobne prevysuje trhovu cenu v rozpore s dobrymi mravmi.
"XY" c. 3: Pravne ukony, ktore odporuju dobrym mravom su neplatne.
Takto nejak by mohlo vyzerat uvazovanie sudcu o nejakej zmluve.
Mozne zavery:
A) Zmluva je platna.
B) Zmluva je neplatna.
Rozni sudcovia by asi dospeli k roznym zaverom. To co ja tvrdim je, ze otazka v ktorej spolu budu nesuhlasit nie je otazka logiky. Inymi slovami, sudcovia budu suhlasit, ze ak uznaju pravdivost vsetkych troch "xy", tak dojdu k zaveru B). V com vsak suhlasit nebudu je pravdivost "xy", teda pravdepodobne najma c. 2 (ale niekto by si mozno trufol aj na c. 1 alebo 3.:)).
Spor teda nie je o logike, o jej trivialnej aplikacii, ale o "xy". Takych prikladov je kopec, mozno az do nebies (pravo na zivot, pravo na vlastnictvo...ale zdaleka nie nutne len ustavnopravnych).
Z mojho pohladu bola tou šťavou "velkych" sudcov vzdy ich schopnost prijst s velmi presvedcivym "xy", alebo naopak s "xy", ktore naburalo nejake roky prijimane zavery a nie nejake nova logicka koncepcia, ci aplikacia logiky. Logika sa samozrejme predpoklada, ale ja skutocne nemam pocit, ze by nejak zasadne absentovala. Ale mozem sa mylit a preto si dovolujem rozsirit prosbu, ktoru som povodne adresoval panu Trnkocymu aj na Vas. Skuste prosim uviest nejaky priklad, kde sa jedna o *nelogicke* rozhodnutie.
2. Kant a Heidegger boli synekdochou.
3. Spolocensky cit - tak som si dovolil nazvat schopnost pravnikov identifikovat sirsie spolocenske suvislosti nejakeho pripadu, teda a) identifikovat o konflikt akych hodnot a principov sa jedna, ak demaskujeme pravo, ktore ho upravuje, a b) k tomu konfliktu prispiet bud velmi presvedcivym alebo naopak kontroverznym pristupom.
4. S tym pravnym vedomim Vam asi rozumiem, ale inak by som to sformuloval. Ponosovat sa mozeme na komplikovanost pravneho systemu, nezrozumitelnost pravnych predpisov ci individualnych pravnych aktov, to je vsetko ok. Ale nema zmysel v sucasnosti obvinovat "lud" z toho, ze pravu nerozumie. To je nerealne. Preto sa nestazujem, ze ludia nepoznaju pravo.
5. Ktore spory su pre fajnsmekrov?:) No ja mam pocit, ze v pravnej logike vsetky:). Napriklad ten zakladny, ze ci nam ju treba:): http://www.cirfid.unibo.it/~agsw/lmpd03/papers/Soeteman_Do.pdf
Ondrej Pivarči | 16. 05. 2011 19:54:54
// Reagovať
Pojmológia - http://sk.wikipedia.org/wiki/Premisa, http://sk.wikipedia.org/wiki/Axióma
c.1 = cast skutkoveho stavu
c.2 = pravna kvalifikacia
c.3 = pravna norma
zaver = incommensurability, resp. nedostatok informacii pre zaver o platnosti zmluvy.
Preco?
pretoze:
1: V (Q) medzi (a) a (b) je (C) = 1 000 000 x (T) = F(C)
2: Ak F(C) => (CBM)
3: Ak (Q) = (CBM) => (N)
a pri výbere z Vašich alternatív:
a) (Q) = (P)
b) (Q) = (N)
je výsledkom (Q) = (N), čiže zmluva je neplatná.
Až na to, že sudca musí mať 1 preukázané, 3 má z normy vždy preukázané a k 2 môže dospieť.
Preto nemôžete parameter "pravdivostná hodnota" priraďovať k všetkým 3 vetám.
Pokiaľ pripustíme rovnaký preukázaný skutkový stav pre každého sudcu, potom 1 a 3 má sudca dané a má dospieť k jednej z alternatív a) alebo b). Aby mohol dospieť k záveru, že b), musí tvrdiť 2, aby dospel k záveru a) (automaticky non-b), musí tvrdiť niečo iné ... problém je ten, že 2 je pravdivý výrok aj vtedy, keď obe jeho hodnoty sú nepravdivé...paragraf je preto ohýbateľný.
Príkladom nelogického rozhodnutia je to, pokiaľ 1 a 3 sú dané, ako obvykle, sudca tvrdí 2 a napriek tomu v závere nekonštatuje variantu b), ale a). A takých veru nie je málo.
Synekdocha ... ok, beriem.
Ad "spoločenský cit") ... Doporučujem k tomu napr. knihu The Next od M. Crichtona ... je jedno, či nazveme postoj týchto právnikov presvedčivým alebo kontroverzným, tento postoj sa udržal aplikovateľným .... to je kľúčové kritérium, že prežil roky vývoja v spoločnosti, čiže vychádzal z racionálneho pohľadu a bol podložený logickým úsúdkom ... ako príklad: článok Warrena a Brandeisa z 1890 vychádzal z takých postulátov, ktorým rozumel každý (bolesť, byť sám atď.), avšak vymedzenie práva na súkromie bolo dielom ich racionálnej úvahy s použitím logiky ...
Ad 4.) nikto neobviňuje "ľud" z toho, že právu nerozumie, ja skôr viním preto tých, ktorí sú reprezentantmi moci od ľudu (áno, aj sudcov).
Ad 5.) no, obávam sa, že napriek tomu, že v linkovanom článku sú pekné logické vzorce, obsahuje zradné formulácie, za všetky jediná: "The question which system is or
which systems are the right one(s) is nonsensical. As long as they are consistent, they are all
‘right ones’ –and one may even doubt the necessity of this requirement of consistency." - žiadny logický systém nie je konzistentný, nakoľko každý má axiómy, ktoré nemožno derivovať zo základných axióm (Godelova veta o neuplnosti). To však podľa mňa neznižuje jeho použiteľnosť. V tom článku sa píše o "systéme neformálnej logiky" založenej na presvedčivosti - neformálna logika takto definovaná je však oxymoron. Logika per se je totiž formálnou metódou nazerania na pozorované. Pojmom informal logic niektorí zastrešujú druh uvažovania o prirodzenom ľudskom jazyku a jeho nepresnostiach.
Ono, ak chceme regulovať spoločnosť a zároveň dať jednotlivcom nejakú mieru právnej istoty a zároveň garantovať jednotlivcovi nejaké tie práva a slobody, nemôže mať jedinec nekonečnú množinu "premises to attack" (citujúc z Vášho linku). Ak postulátmi budú napr. ľudské práva ako všeobecne uznávané hodnoty + všeobecne akceptované princípy ich vyvažovania + princípy nachádzania tejto rovnováhy, potom ostatné normatívne akty aj individuálnej akty sú iba logickými derivátmi týchto hodnôt a princípov. Preto nie je možné, aby si jedinec "vycucal z prsta" nejaký "attack argument", ktorý nie je súčasťou tohto okruhu hodnôt či princípov. Na takomto "cucaní z prsta" je však postavené common law a jeho due process to law, pretože sa uvažuje tak, že vývoj neumožňuje existenciu uzatvoreného okruhu riadiacich hodnôt a princípov. Toto sa však často zneužíva na arbitrárne rozhodovanie, pričom prelomové hodnoty a princípy sú tie, ktoré vydržia skúšku časom. My však máme právny poriadok písaný práve preto, aby toto nebolo možné zneužívať. Preto sa spoliehame na to, že zákonodarca bude schopný reagovať na vývoj a v prípade, že nie je, používame "ekvitu" na to, aby sme jeho omyl napravili.
Možno však súhlasiť s tým, že nie každé odchýlenie sa od písaného práva v SR, ktoré pozorujeme pri aplikácii práva v SR, je v záujme pružnej reakcie na prekotný vývoj spoločnosti. Často je iba nástrojom presadzovania záujmov pomocou moci a sily. Preto by som nenapádal právnu logiku, ani jej potrebu, ale skôr to, či niektoré argumenty nie sú iba argumentami z pozície sily a moci, resp. z iných dôvodov než sú spoločenské hodnoty alebo budúce spoločenské hodnoty. Vtip je v tom, že Warren a Brandeis racionálne zdôvodnili, prečo je právo na súkromie jednou z hodnôt, ktoré budú požívať všeobecný spoločenský konsenzus v budúcnosti. Prišli však na to logicky.
c.1 = cast skutkoveho stavu
c.2 = pravna kvalifikacia
c.3 = pravna norma
zaver = incommensurability, resp. nedostatok informacii pre zaver o platnosti zmluvy.
Preco?
pretoze:
1: V (Q) medzi (a) a (b) je (C) = 1 000 000 x (T) = F(C)
2: Ak F(C) => (CBM)
3: Ak (Q) = (CBM) => (N)
a pri výbere z Vašich alternatív:
a) (Q) = (P)
b) (Q) = (N)
je výsledkom (Q) = (N), čiže zmluva je neplatná.
Až na to, že sudca musí mať 1 preukázané, 3 má z normy vždy preukázané a k 2 môže dospieť.
Preto nemôžete parameter "pravdivostná hodnota" priraďovať k všetkým 3 vetám.
Pokiaľ pripustíme rovnaký preukázaný skutkový stav pre každého sudcu, potom 1 a 3 má sudca dané a má dospieť k jednej z alternatív a) alebo b). Aby mohol dospieť k záveru, že b), musí tvrdiť 2, aby dospel k záveru a) (automaticky non-b), musí tvrdiť niečo iné ... problém je ten, že 2 je pravdivý výrok aj vtedy, keď obe jeho hodnoty sú nepravdivé...paragraf je preto ohýbateľný.
Príkladom nelogického rozhodnutia je to, pokiaľ 1 a 3 sú dané, ako obvykle, sudca tvrdí 2 a napriek tomu v závere nekonštatuje variantu b), ale a). A takých veru nie je málo.
Synekdocha ... ok, beriem.
Ad "spoločenský cit") ... Doporučujem k tomu napr. knihu The Next od M. Crichtona ... je jedno, či nazveme postoj týchto právnikov presvedčivým alebo kontroverzným, tento postoj sa udržal aplikovateľným .... to je kľúčové kritérium, že prežil roky vývoja v spoločnosti, čiže vychádzal z racionálneho pohľadu a bol podložený logickým úsúdkom ... ako príklad: článok Warrena a Brandeisa z 1890 vychádzal z takých postulátov, ktorým rozumel každý (bolesť, byť sám atď.), avšak vymedzenie práva na súkromie bolo dielom ich racionálnej úvahy s použitím logiky ...
Ad 4.) nikto neobviňuje "ľud" z toho, že právu nerozumie, ja skôr viním preto tých, ktorí sú reprezentantmi moci od ľudu (áno, aj sudcov).
Ad 5.) no, obávam sa, že napriek tomu, že v linkovanom článku sú pekné logické vzorce, obsahuje zradné formulácie, za všetky jediná: "The question which system is or
which systems are the right one(s) is nonsensical. As long as they are consistent, they are all
‘right ones’ –and one may even doubt the necessity of this requirement of consistency." - žiadny logický systém nie je konzistentný, nakoľko každý má axiómy, ktoré nemožno derivovať zo základných axióm (Godelova veta o neuplnosti). To však podľa mňa neznižuje jeho použiteľnosť. V tom článku sa píše o "systéme neformálnej logiky" založenej na presvedčivosti - neformálna logika takto definovaná je však oxymoron. Logika per se je totiž formálnou metódou nazerania na pozorované. Pojmom informal logic niektorí zastrešujú druh uvažovania o prirodzenom ľudskom jazyku a jeho nepresnostiach.
Ono, ak chceme regulovať spoločnosť a zároveň dať jednotlivcom nejakú mieru právnej istoty a zároveň garantovať jednotlivcovi nejaké tie práva a slobody, nemôže mať jedinec nekonečnú množinu "premises to attack" (citujúc z Vášho linku). Ak postulátmi budú napr. ľudské práva ako všeobecne uznávané hodnoty + všeobecne akceptované princípy ich vyvažovania + princípy nachádzania tejto rovnováhy, potom ostatné normatívne akty aj individuálnej akty sú iba logickými derivátmi týchto hodnôt a princípov. Preto nie je možné, aby si jedinec "vycucal z prsta" nejaký "attack argument", ktorý nie je súčasťou tohto okruhu hodnôt či princípov. Na takomto "cucaní z prsta" je však postavené common law a jeho due process to law, pretože sa uvažuje tak, že vývoj neumožňuje existenciu uzatvoreného okruhu riadiacich hodnôt a princípov. Toto sa však často zneužíva na arbitrárne rozhodovanie, pričom prelomové hodnoty a princípy sú tie, ktoré vydržia skúšku časom. My však máme právny poriadok písaný práve preto, aby toto nebolo možné zneužívať. Preto sa spoliehame na to, že zákonodarca bude schopný reagovať na vývoj a v prípade, že nie je, používame "ekvitu" na to, aby sme jeho omyl napravili.
Možno však súhlasiť s tým, že nie každé odchýlenie sa od písaného práva v SR, ktoré pozorujeme pri aplikácii práva v SR, je v záujme pružnej reakcie na prekotný vývoj spoločnosti. Často je iba nástrojom presadzovania záujmov pomocou moci a sily. Preto by som nenapádal právnu logiku, ani jej potrebu, ale skôr to, či niektoré argumenty nie sú iba argumentami z pozície sily a moci, resp. z iných dôvodov než sú spoločenské hodnoty alebo budúce spoločenské hodnoty. Vtip je v tom, že Warren a Brandeis racionálne zdôvodnili, prečo je právo na súkromie jednou z hodnôt, ktoré budú požívať všeobecný spoločenský konsenzus v budúcnosti. Prišli však na to logicky.
Jakub Jošt | 16. 05. 2011 22:28:18
// Reagovať
No, ak by som si mal vybrat to z mojho pohladu relevantne:
"Príkladom nelogického rozhodnutia je to, pokiaľ 1 a 3 sú dané, ako obvykle, sudca tvrdí 2 a napriek tomu v závere nekonštatuje variantu b), ale a). A takých veru nie je málo."
O tomto hovorim. Zial, v diskusii sa budeme musiet obmedzit na skusenosti nase a skusenosti ludi co pripadne prispeju, kazdopadne moj pocit je, ze taketo flagrantne porusenie logiky je dost zriedkave. Ako som uz pisal, mozno sa mylim, tak kludne mozete uvadzat priklady.
Ad spolocensky cit: Ja predsa nespochybnujem, ze ti mnou ci Vami menovani pouzivali logiku:). Akakolvek racionalna argumentacia ju pouziva. Tvrdim ale, ze ich rozhodnutia ci nazory (ktore sa nie vzdy stali aplikovatelnymi) nas zaujimaju z inych dovodov - konkretne to, ze vychadzali zo zaujimavych axiom (sem sa to slovo hodi) a tieto aplikovali na rozne vztahy, ktore s nimi na prvy pohlad nesuviseli. Pouzili k tomu indukciu, dedukciu, abdukciu? Ano. Predsa ma vsak na ich nazoroch zaujima napr. to, co je podla nich rasizmus a preco nie je spravodlivy/suladny s pravom. Aby som sa vsak priznal, ako to teraz pisem, mam dojem, ze sa to skratka neda oddelit a ze uvazovanie je proste jeden celok, kde logika patri a tak ho treba brat. Ale minimalne si myslim, ze ak by ste curriculum pravnickeho studia naplnili predmetmi o logike od 1. rocnika po 5., tak to zdaleka neznamena, ze budete mat pravnikov s akymi by ste boli spokojny. Ale kludne sa zhodnem na tom, ze logika pre pravnikov sa ucit ma a ze je dolezita.
Ad. 4: Ok, tak potom si rozumieme viac ako predtym. Len napriklad vaham, ci to vobec mozno pricitat za vinu niecomu inemu, ako tomu, ze v komplikovanom svete je vela hasterivych ludi :).
Ad. 5: Myslim, ze si zamienate uplnost a konzistentnost. To, ze Goedelova veta je o neuplnosti a nie o nekonzistentnosti ma svoj dovod. Kazdopadne pointa nie je v tom, aby sme sa dohadovali o tom clanku. Len som postol nejaku diskusiu. Rovnako logici riesia kopec inych problemov (napr. Hume-Jorgensenovu tezu).
"Vtip je v tom, že Warren a Brandeis racionálne zdôvodnili, prečo je právo na súkromie jednou z hodnôt, ktoré budú požívať všeobecný spoločenský konsenzus v budúcnosti. Prišli však na to logicky."
Clanok som necital, ale vzhladom na tu spominanu Hume-Jorgensenovu tezu si myslim, ze mali v prvom rade nejaku presvedcivu axiomu, prvu normativnu premisu, a az nasledne z nej dospeli (logicky) k nejakym zaverom.
"Príkladom nelogického rozhodnutia je to, pokiaľ 1 a 3 sú dané, ako obvykle, sudca tvrdí 2 a napriek tomu v závere nekonštatuje variantu b), ale a). A takých veru nie je málo."
O tomto hovorim. Zial, v diskusii sa budeme musiet obmedzit na skusenosti nase a skusenosti ludi co pripadne prispeju, kazdopadne moj pocit je, ze taketo flagrantne porusenie logiky je dost zriedkave. Ako som uz pisal, mozno sa mylim, tak kludne mozete uvadzat priklady.
Ad spolocensky cit: Ja predsa nespochybnujem, ze ti mnou ci Vami menovani pouzivali logiku:). Akakolvek racionalna argumentacia ju pouziva. Tvrdim ale, ze ich rozhodnutia ci nazory (ktore sa nie vzdy stali aplikovatelnymi) nas zaujimaju z inych dovodov - konkretne to, ze vychadzali zo zaujimavych axiom (sem sa to slovo hodi) a tieto aplikovali na rozne vztahy, ktore s nimi na prvy pohlad nesuviseli. Pouzili k tomu indukciu, dedukciu, abdukciu? Ano. Predsa ma vsak na ich nazoroch zaujima napr. to, co je podla nich rasizmus a preco nie je spravodlivy/suladny s pravom. Aby som sa vsak priznal, ako to teraz pisem, mam dojem, ze sa to skratka neda oddelit a ze uvazovanie je proste jeden celok, kde logika patri a tak ho treba brat. Ale minimalne si myslim, ze ak by ste curriculum pravnickeho studia naplnili predmetmi o logike od 1. rocnika po 5., tak to zdaleka neznamena, ze budete mat pravnikov s akymi by ste boli spokojny. Ale kludne sa zhodnem na tom, ze logika pre pravnikov sa ucit ma a ze je dolezita.
Ad. 4: Ok, tak potom si rozumieme viac ako predtym. Len napriklad vaham, ci to vobec mozno pricitat za vinu niecomu inemu, ako tomu, ze v komplikovanom svete je vela hasterivych ludi :).
Ad. 5: Myslim, ze si zamienate uplnost a konzistentnost. To, ze Goedelova veta je o neuplnosti a nie o nekonzistentnosti ma svoj dovod. Kazdopadne pointa nie je v tom, aby sme sa dohadovali o tom clanku. Len som postol nejaku diskusiu. Rovnako logici riesia kopec inych problemov (napr. Hume-Jorgensenovu tezu).
"Vtip je v tom, že Warren a Brandeis racionálne zdôvodnili, prečo je právo na súkromie jednou z hodnôt, ktoré budú požívať všeobecný spoločenský konsenzus v budúcnosti. Prišli však na to logicky."
Clanok som necital, ale vzhladom na tu spominanu Hume-Jorgensenovu tezu si myslim, ze mali v prvom rade nejaku presvedcivu axiomu, prvu normativnu premisu, a az nasledne z nej dospeli (logicky) k nejakym zaverom.
Ondrej Pivarči | 17. 05. 2011 08:27:27
// Reagovať
ad spoločenský cit)
to som práve napísal, že axiómy mali rovnaké, predsa každý, koho sa to mohlo týkať, vtedy v spoločnosti cítil, že sa mu médiá vtierajú do priestoru, kde chce byť sám ... ale právny záver z toho práveže urobili Warren a Brandeis logickým postupom, použijúc k tomu indukciu, dedukciu a ich subderivácie. A nechcem curriculum celého štúdia napĺňať logikou, stačí, ak jej bude mať študent prvé 4 semestre štúdia, aby na pozitívnoprávnych predmetoch ju vedel používať a aby to, čo sa ako hodnoty naučí na právnej filozofii či dejinách, mohol okamžite s logikou kombinovať do pozitívnoprávneho výstupu.
Ad 4) tomu by som to za vinu nepričítal ...
Ad 5) uplnost v prípade logického formálneho systému je funkciou konzistentnosti ...
to som práve napísal, že axiómy mali rovnaké, predsa každý, koho sa to mohlo týkať, vtedy v spoločnosti cítil, že sa mu médiá vtierajú do priestoru, kde chce byť sám ... ale právny záver z toho práveže urobili Warren a Brandeis logickým postupom, použijúc k tomu indukciu, dedukciu a ich subderivácie. A nechcem curriculum celého štúdia napĺňať logikou, stačí, ak jej bude mať študent prvé 4 semestre štúdia, aby na pozitívnoprávnych predmetoch ju vedel používať a aby to, čo sa ako hodnoty naučí na právnej filozofii či dejinách, mohol okamžite s logikou kombinovať do pozitívnoprávneho výstupu.
Ad 4) tomu by som to za vinu nepričítal ...
Ad 5) uplnost v prípade logického formálneho systému je funkciou konzistentnosti ...
beáta svediaková | 13. 05. 2011 20:27:36
// Reagovať
Skúsim dať do pozornosti všetkým, že akékoľvek pokusy o merateľnosť rozhodovacej činnosti sudcu, sú márne. Či sa to niekomu páči alebo nepáči, ide o intelektuálnu činnosť a preto je to o osobe sudcu .
A preto zúfalé paušálne výkriky o tom, akí sú sudcovia skorumpovaní, leniví a pod.., ja vnímam ako zakrývanie vlastnej neschopnosti, ako výlev vnútornej zloby a nespokojnosti.
A preto zúfalé paušálne výkriky o tom, akí sú sudcovia skorumpovaní, leniví a pod.., ja vnímam ako zakrývanie vlastnej neschopnosti, ako výlev vnútornej zloby a nespokojnosti.
Andrej Hrabčák | 15. 05. 2011 21:17:00
// Reagovať
Kvalita sa dá čítať....
Dobrí právnici nie sú len sudcovia, advokáti alebo prokurátori. Sú aj iné povolania, v ktorých sa právnici dostatočne do hĺbky venujú právnej problematike, hoci iným spôsobom. Sudcovia si o sebe myslia, že oni práve vedia právo najlepšie. Mám vlastné skúseností so súdmi, preto ako právnik aj ako nezainteresovaný posudzujem veci z nadhľadu. Neznamená, že ľudia, ktorí nie sú právnici, tak už apriori nerozumejú obsahu rozhodnutia súdu. Rozhodnutie súdu, ktoré je kvalifikovane odôvodnené / vyargumentované / rozumie väčšina ľudí. Jasné prieťahy, obštrukcie a iné nezákonné praktiky zo strany súdov sa nedajú prehľadnúť. Kvalita zákonov je kapitola sama o sebe. Akí sú to právnici, ktorí dosť často predkladajú do parlamentu jasné protiústavné návrhy zákonov. Niektorí sú alebo boli advokátmi, sudcami, prokurátormi, učiteľmi právnických fakúlt a pod.. Potom sa všeobecne hovorí, že verejnosť má nízke právne vedomie. Otázka znie : kto to má nízke právne vedomie a znalosť práva ? Istý pán generálny prokurátor, na otázku, že prečo prokuratúra nekoná, keď zo strany novinárov, médii a ďalších strán je toľko podnetov na spáchanie konkrétneho trestného činu, odpovedal, že písomne nič prokuratúra nedostala. Aký chcete ešte väčší dôkaz o znalostí / neznalostí / práva a pritom vysloveného priamo pred očami divákov v televízii ? Niektoré tzv. hviezdy "právnického neba" , keď niečo niekedy zapotia, tak človeku sa až žalúdok obracia. Netreba nikoho extra vyzdvihovať ani nikoho zatracovať. Rozumieť právu, je veľká vec,je to štúdium na celý život, záleží od každého individuálne, do akej miery sa mu to v živote podarí. Výberové konania na Slovensku nie sú identifikátorom kvality, ale určite puncom vplyvných známostí !
Bartolomej Belík | 19. 06. 2011 19:11:11
// Reagovať
REALIZMUS A SÚčASNÉ PRÁVNE ORGÁNY.
Príspevok "Kvalita súdnych rozhodnutí" Lucii Berdisovej je ponímaný z fylozofického hľadiska a myšlienky v ňom uvedené charakterizujú viac menej zbožné prianie ako by právne inštitúcie mali vo veciach spravedlnosti rozhodovať, ale realita je diametrálne iná. Z uvedeného dôvodu som sa rozhodol, že poukážem na relevantné skutočnosti o spôsobe a kvalite rozhodovania naších právnych inštitúcií z vlastnej skúsenosti.
Predvšetkým citujem: "Realizmus je zmmysel pre skutočnosť, vecnosť, systém nadhľadov vychádzajúci z reálnej skutočnosti a opierajúci sa o ňu".
Moje skúsenosti v konaniach trvajúcich 18 rokov o moje Ústavné práva týkajúce sa reštitučných nárokov sú žiaľ v rozpore z uvedenou citáciou.
Na nemenovanom súde ako aj odvolacom a dovolacom NS SR vo veci žaloby štátu o moje oprávnené OS rozhodnuté reštitučné nároky súdy rozhodovali len "Uznesením" odmietnutím mojich práv irelevantnými zdôvodneniami bez rešpektovania rozhodnutia OS a mnou uvedených dôkazov. V zmysle Ú SR čl.48 boli porušené moje práva vyjadriť sa pred súdom, t.j. nebolo vytýčené konanie.
Keď som sa dozvedel, že píslušné ministerstvo v zmysle TZ ma závádzalo vedome do omylu podal som trestné oznámenie na OP, ktorá moju žalobu pustúpila OR PZ a tento zamietol moju žalobu na základe nepravdivej informácie príslušného ministerstva ,bez rešpektovania mojich reálnych dôkazov. Následne som podal sťažnosť na Prezídium PZ, ktoré moju sťažnosť rešpektovalo a dalo príkaz OR PZ na ďalšie konanie, ktoré OR PZ nerešpektovalo a ďalej nekonalo a OP na základe rozhodnutia OR PZ zaujala zamietavé stanovisko. KP bez preskúmania reálnych dôkazov a ich popretia sťažnosť zamietla. Následne som sa odvolal na GP SR, ktorá súhlasila s rozhodnutím predchádzajúcich orgánov bez popretia mojich reálnych dôkazov. Opakovaný podnet som podal nadriadenému prokurátorovi už po druhý krát a ten mi do zákonom určenej lehoty, t.j. do dvoch mesiacov ešte neodpovedal. Dúfam, že nový generálny prokurátor dôsledne preskúma moju žalobu a zadosťučiní pravde a zákonom, ktoré sú jednoznačne v môj prospech. Prípadne mi zostáva ÚS SR a následne Európsky súd o ľudských právach.
Krátke objasnenie dôkazov: Príslušné ministerstvo ma písomne oboznámilo, že v zmysle zákona ma zahrnuli do privatizačného projektu, ale tak neurobili a o nezahrnutí ma neinformovali, t.j. zaviedli ma do omylu čím sa dopustili spáchania trestného činu. Dôsledkom tohto ich podvodu je, že 18 rokov som môj OS priznaný oprávnený majetok nemohol užívať, čím mi okrem môjho nevydaného majetku spôsobili veľkú škodu a štát sa predajom aj môjho majetku v privatizačnom procese obohatil bez právne.
Ďalšie perličky, ktoré sa mi stali na súdoch:
Na nemenovanom súde samosudca napriek tomu, že na predchádzajúcom pojednávaní sudkyňa rozhodla o predvolaní svedka tento predvolanie klasifikoval za neopodstatnené a rozhodol bez svedectva svedka, ktoré malo byť v môj prospech tak, že so neuniesol dôkazové bremeno a súd som prehral.
Na jednom pojednávaní som požiadal o záopis do zápisnice môjho obhajúceho dôkazu, čo sudkyňa odmietla slovami " o tom čo sa dá do zápisu rozhodujem ja". Ja som sa ohradil a dala mi pokutu za pohŕdanie súdom, ktoré v závere zrušila.
Proti zákonne konal OS, ktorý ma vyzval na podanie "Návrhu na súdne rozhodnutie" a keď som ho podal vo veci vôbec nekonal.
Záverom: Naše súdy rozhodujú subjektívne bez zdôvodnenia dôkazov a keď sa občan odvolá tak bez toho aby si preštudovali obsah spisu rozhodnú ako ich predchodca. Porekadlo hovorí "Vranan vrane oko nevyďobe", alebo čo je subjektívna pravda: "Subjektívna pravda bez faktov je klamstvo".
Rozkvitá klientelizmus a korupcia. Keby klientelizmus a korupcia boli ruže, tak Slovenské súdnictvo by bolo ružovou záhradou. Česť výnimkám.
Predvšetkým citujem: "Realizmus je zmmysel pre skutočnosť, vecnosť, systém nadhľadov vychádzajúci z reálnej skutočnosti a opierajúci sa o ňu".
Moje skúsenosti v konaniach trvajúcich 18 rokov o moje Ústavné práva týkajúce sa reštitučných nárokov sú žiaľ v rozpore z uvedenou citáciou.
Na nemenovanom súde ako aj odvolacom a dovolacom NS SR vo veci žaloby štátu o moje oprávnené OS rozhodnuté reštitučné nároky súdy rozhodovali len "Uznesením" odmietnutím mojich práv irelevantnými zdôvodneniami bez rešpektovania rozhodnutia OS a mnou uvedených dôkazov. V zmysle Ú SR čl.48 boli porušené moje práva vyjadriť sa pred súdom, t.j. nebolo vytýčené konanie.
Keď som sa dozvedel, že píslušné ministerstvo v zmysle TZ ma závádzalo vedome do omylu podal som trestné oznámenie na OP, ktorá moju žalobu pustúpila OR PZ a tento zamietol moju žalobu na základe nepravdivej informácie príslušného ministerstva ,bez rešpektovania mojich reálnych dôkazov. Následne som podal sťažnosť na Prezídium PZ, ktoré moju sťažnosť rešpektovalo a dalo príkaz OR PZ na ďalšie konanie, ktoré OR PZ nerešpektovalo a ďalej nekonalo a OP na základe rozhodnutia OR PZ zaujala zamietavé stanovisko. KP bez preskúmania reálnych dôkazov a ich popretia sťažnosť zamietla. Následne som sa odvolal na GP SR, ktorá súhlasila s rozhodnutím predchádzajúcich orgánov bez popretia mojich reálnych dôkazov. Opakovaný podnet som podal nadriadenému prokurátorovi už po druhý krát a ten mi do zákonom určenej lehoty, t.j. do dvoch mesiacov ešte neodpovedal. Dúfam, že nový generálny prokurátor dôsledne preskúma moju žalobu a zadosťučiní pravde a zákonom, ktoré sú jednoznačne v môj prospech. Prípadne mi zostáva ÚS SR a následne Európsky súd o ľudských právach.
Krátke objasnenie dôkazov: Príslušné ministerstvo ma písomne oboznámilo, že v zmysle zákona ma zahrnuli do privatizačného projektu, ale tak neurobili a o nezahrnutí ma neinformovali, t.j. zaviedli ma do omylu čím sa dopustili spáchania trestného činu. Dôsledkom tohto ich podvodu je, že 18 rokov som môj OS priznaný oprávnený majetok nemohol užívať, čím mi okrem môjho nevydaného majetku spôsobili veľkú škodu a štát sa predajom aj môjho majetku v privatizačnom procese obohatil bez právne.
Ďalšie perličky, ktoré sa mi stali na súdoch:
Na nemenovanom súde samosudca napriek tomu, že na predchádzajúcom pojednávaní sudkyňa rozhodla o predvolaní svedka tento predvolanie klasifikoval za neopodstatnené a rozhodol bez svedectva svedka, ktoré malo byť v môj prospech tak, že so neuniesol dôkazové bremeno a súd som prehral.
Na jednom pojednávaní som požiadal o záopis do zápisnice môjho obhajúceho dôkazu, čo sudkyňa odmietla slovami " o tom čo sa dá do zápisu rozhodujem ja". Ja som sa ohradil a dala mi pokutu za pohŕdanie súdom, ktoré v závere zrušila.
Proti zákonne konal OS, ktorý ma vyzval na podanie "Návrhu na súdne rozhodnutie" a keď som ho podal vo veci vôbec nekonal.
Záverom: Naše súdy rozhodujú subjektívne bez zdôvodnenia dôkazov a keď sa občan odvolá tak bez toho aby si preštudovali obsah spisu rozhodnú ako ich predchodca. Porekadlo hovorí "Vranan vrane oko nevyďobe", alebo čo je subjektívna pravda: "Subjektívna pravda bez faktov je klamstvo".
Rozkvitá klientelizmus a korupcia. Keby klientelizmus a korupcia boli ruže, tak Slovenské súdnictvo by bolo ružovou záhradou. Česť výnimkám.
