Profesor Ján Lukáč Veverka z Univerzity Mateja Bela v B.Bystrici uviedol vo svojej prednáške "Na prelome dvoch tisícročí", že papierové právo je v súčasnosti tak komplikované, že vytvára priestor pre špekulácie navyššieho zrna a preto by bolo najlepšie celé vymazať a začať odznova tak, aby bolo jednoznačne zrozumiteľné pre každého občana.
Výklad k záložnemu právu pani Balhárekovej je toho dôkazom.
Všeobecne sa hovorí, že nastal prudký pokles mravnosti, osobnej cti a do popredia sa dostávajú nekalé konania a skryté podvody zneužívajúce nízke právne a spoločesnké povedomie človeka. (čo je pre jedného dobré, pre druhého môže byť zlé)
Môj názor je ten, že zrada na mravnisti je zakotvená v Ústave SR:
3) Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
Aby sa udržala spravodlivá rovnováha medzi potrebami všeobecného záujmu spoločnosti a potrebami ochrany práv jednotlivca, správne by malo byť:
3) Každý môže konať len to, čo je zákonom povolené, a nikoho nemožno nútiť ani presviedčať reklamou, aby konal niečo, čo je zákonom zakázané.
Ako inak udržať pravidlo všeobecne uznávaného Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý má prednosť pred domácimi zákonmi v zmysle článku 154c Ústavy SR?
"Zachovanie rovnováhy medzi potrebami všeobecného záujmu spoločnosti a potrebami ochranou práv jednotlivca" Pričom sa vždy skúma
1) zákonnosť
2) primeranosť
3) nevyhnutnosť
Nie je absolútne nevyhnutné v demokratickej spoločnosti aby sa uplatňovalo postúpenie pohľadávky aj so záložným právom, nakoľko dochádza k nabaľovaniu a doslova kšeftovaniu so záložným právom.
Treba uzákoniť "Princíp všeobecného zákonodarstva" tak aby ho pochopilo aj malé dieťa, potom nastane Vek spravidlovosti, dovtedy je to len a len o chytračení.
Pozri posledné www.koloseo.info
To nie je reklama, to je Výchova k demokratickému občianstvu v zmysle Odporúčania Rady Európy!!!! prosím nemazať.
Záložné právo
Linda Balháreková | 28. 05. 2011 | komentárov: 10
Medzi v praxi najrozšírenejšie prostriedky zabezpečovania záväzkov patrí záložné právo, ktoré v zmysle ustanovenia § 151a Občianskeho zákonníka slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva, ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená. V tomto článku by som chcela zamerať pozornosť na otázku týkajúcu sa spôsobu vyporiadania vzťahu medzi záložcom a záložným dlžníkom (ak je tento osobou odlišnou od záložcu) v prípade, keď pohľadávka záložného veriteľa bola uspokojená zo zálohu.
Ustanovenia §§ 151a a nasl. Občianskeho zákonníka, upravujúce záložné právo, neobsahujú explicitnú úpravu, akým spôsobom sa majú medzi sebou vyrovnať záložca a záložný dlžník, ak záložný veriteľ vykoná záložné právo a uspokojí sa predajom zálohu na dražbe alebo iným spôsobom. Vzhľadom na absenciu zákonnej úpravy tejto problematiky je vhodné, aby si záložca a záložný dlžník dohodli spôsob vyporiadania ich vzťahu priamo v záložnej zmluve.
Ako má však záložca v prípade vykonania záložného práva postupovať voči záložnému dlžníkovi, keď ani záložná zmluva nebude obsahovať úpravu tejto otázky?
Odpoveď je možné hľadať v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Českej republiky – úprava záložného práva v českom Občianskom zákonníku nie je síce totožná so slovenskou, ale obe právne úpravy sú založené na podobných princípoch a keďže ani česká úprava záložného práva nerieši daný problém, české súdy sa s ním museli vo svojej aplikačnej praxi vyporiadať, vďaka čomu je možné prihliadať aj na ich argumentáciu. Právne názory súdov na problematiku spôsobu vyrovnania sa záložcu a záložného dlžníka v prípade realizácie záložného práva nie sú jednotné, a preto poukážem na dve základné názorové línie zaoberajúce sa daným problémom.
Najvyšší súd Českej republiky sa prikláňa k názoru, že ak dôjde k realizácii záložného práva alebo ak záložca dobrovoľne splní za záložného dlžníka jeho záväzok voči záložnému veriteľovi, záložcovi vznikne voči záložnému dlžníkovi špecifický regresný nárok, ktorý sa má posudzovať analogicky podľa ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka, upravujúceho jednu zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia („Bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.“). Uvedený právny názor zaujal Najvyšší súd Českej republiky vo viacerých rozhodnutiach. Je možné poukázať napríklad na Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27.06.2002, sp. zn. 25 Cdo 2093/2000, Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 01.10.2008, sp. zn. 29 Odo 104/2006, Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 28.08.2008, sp. zn. 29 Odo 1141/2006 či Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 31.03.2009, sp. zn. 29 Odo 1343/2006. V odôvodnení posledného spomínaného rozsudku je uvedené: „To, že právna úprava záložného práva nerieši (na rozdiel od ručenia) zákonnú cesiu nároku (u ručenia porovnaj § 550 obč. zák. a § 308 obch. zák.) v prípade, že zabezpečená pohľadávka je uspokojená zo speňaženia zálohu, ešte neznamená, že záložný dlžník (pozn. v slovenskej právnej úprave je používaný pojem záložca), ktorý svojím majetkom takto uspokojil pohľadávku záložného veriteľa voči osobnému dlžníkovi, nemá k dispozícii žiadny regresný nárok. Ak pre tento prípad nie je medzi záložným dlžníkom a osobným dlžníkom dohodnuté niečo iné, vzniká záložnému dlžníkovi, ktorý na úhradu zabezpečenej pohľadávky „plnil zálohom“ (tým, že bol speňažený), regresný nárok svojho druhu, ktorý je nutné posudzovať analogicky podľa ustanovenia § 454 a § 458 obč. zák. ... Na týchto záveroch nemení nič ani to, či záložný dlžník plnil zo záložného práva dobrovoľne (napr. tým, že uhradil zabezpečenú pohľadávku alebo zložil hodnotu zálohu do úschovy) alebo vynútene (tak, že záloh bol aj proti jeho vôli speňažený a výťažok speňaženia vydaný záložnému veriteľovi).“
Druhú názorovú líniu reprezentuje Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý sa spôsobom vyrovnania sa záložcu a záložného dlžníka v prípade realizácie záložného práva zaoberal v Rozsudku zo dňa 30.11.1999, sp. zn. 2 Cdo 71/99. V uvedenom rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujal stanovisko, že záložca sa v prípade realizácie záložného práva nemôže dovolávať voči záložnému dlžníkovi vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka, pretože u záložcu nešlo o plnenie za iného, ale išlo o plnenie vlastnej vecnej povinnosti. Súd zaujal názor, že výkonom záložného práva vznikne záložcovi voči záložnému dlžníkovi regresný nárok, ktorý je potrebné posudzovať analogicky podľa ustanovenia § 550 Občianskeho zákonníka, upravujúceho zákonnú cesiu pri ručení. V odôvodnení Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.1999, sp. zn. 2 Cdo 71/99, sa uvádza nasledovné: „Záložné právo má, rovnako ako ručenie (§ 546 a nasl. Občianskeho zákonníka), subsidiárnu a akcesorickú povahu. Subsidiarita vyjadruje, že ide o podporný zdroj uspokojenia pohľadávky záložného veriteľa, ktorý nastupuje len vtedy, ak pohľadávka nebol dlžníkom dobrovoľne splnená a ani nezanikla iným spôsobom (napr. započítaním). Akcesorita záložného práva spočíva v tom, že bez základného - hlavného záväzkového právneho vzťahu nemôže existovať ani záložný právny vzťah. Záložné právo, rovnako ako ručenie, svojou povahou predstavuje záruku za dlh a je v ňom obsiahnutá aj povinnosť uspokojiť pohľadávku veriteľa. Na rozdiel od ručenia, pri ktorom je pohľadávka veriteľa zabezpečená celým majetkom ručiteľa, pri záložnom práve ide len o "ručenie" zálohom, ostatný majetok záložcu nemôže byť k uspokojeniu veriteľa použitý. Platná právna úprava považuje záložné právo za vecné právo k cudzej veci. Svojou povahou a funkciou však slúži na zabezpečenie záväzku. V prípade jeho realizácie záložca plní za dlžníka na základe svojej právnej povinnosti, vyplývajúcej mu zo záložnej zmluvy. Záložca je v podstate vecným ručiteľom. Ustanovenia § 151a až 151g Občianskeho zákonníka, upravujúce inštitút záložného práva neobsahujú spôsob vyrovnania sa medzi záložcom a dlžníkom v prípade realizácie záložného práva záložným veriteľom, ale takúto možnosť ani nezakazujú. Plnenie záložcu za dlžníka je jeho právnou povinnosťou, preto svoj nárok na náhradu za plnenie poskytnuté záložnému veriteľovi nemôže voči dlžníkovi uplatňovať podľa ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. Ustanovenia § 853 Občianskeho zákonníka však umožňuje použitie analógie legis, a preto záložca môže požadovať od dlžníka náhradu za poskytnuté plnenie veriteľovi podľa § 550 Občianskeho zákonníka analogicky. Uvedené ustanovenie upravujúce tzv. zákonnú cestu pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi na ručiteľa je obsahom a účelom tomuto právnemu vzťahu najbližšie.“
Z vyššie uvedeného vyplýva, že ani judikatúra nie je v otázke, o aké ustanovenia má záložca v prípade realizácie záložného práva uplatniť voči záložnému dlžníkovi „regresný nárok“, jednotná. Prvá názorová skupina sa prikláňa k záveru, že nárok záložcu voči záložnému dlžníkovi by sa mal posudzovať podľa ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka, zatiaľ čo druhá skupina sa argumentačne prikláňa k názoru, že nárok záložcu voči záložnému dlžníkovi by mal byť posudzovaný za využitia analógie podľa ustanovenia § 550 Občianskeho zákonníka.
Na záver ešte spomeniem, že vyššie uvedená dilema ohľadom spôsobu vyporiadania vzťahu medzi záložcom a záložným dlžníkom sa netýka prípadov, kedy je záložným právom zabezpečený obchodnoprávny vzťah. Keďže v zmysle ustanovenia § 261 ods. 4 Obchodného zákonníka sa treťou časťou Obchodného zákonníka spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečovaní plnenia záväzkov v hlavných záväzkových vzťahoch spravovaných treťou časťou Obchodného zákonníka, v prípade realizácie záložného práva (zabezpečujúceho obchodnoprávny hlavný záväzkový vzťah) by sa nárok záložcu voči záložnému dlžníkovi mal posudzovať podľa tretej časti Obchodného zákonníka. Konkrétne je táto otázka riešená v ustanovení § 332 Obchodného zákonníka – v ustanovení § 332 ods. 1 sa uvádza: „Ak plnenie záväzku nie je viazané na osobné vlastnosti dlžníka, je veriteľ povinný prijať plnenie jeho záväzku ponúknuté treťou osobou, ak s tým dlžník súhlasí. Súhlas dlžníka nie je potrebný, ak tretia osoba za záväzok ručí alebo jeho splnenie iným spôsobom zabezpečuje a dlžník svoj záväzok porušil.“ a v § 332 ods. 2 sa uvádza: „Ak z právneho vzťahu medzi dlžníkom a treťou osobou nevyplýva niečo iné, vstupuje tretia osoba splnením dlžníkovho záväzku do práv veriteľa, ktorý je povinný jej vydať a na ňu previesť všetky svoje dôkazné prostriedky.“. Z uvedeného vyplýva, že ak zo záložnej zmluvy (ktorou sa zriadilo záložné právo zabezpečujúce obchodnoprávny hlavný záväzkový vzťah) nebude vyplývať niečo iné, na vzťah záložcu a záložného dlžníka sa bude aplikovať ustanovenie § 332 ods. 2 Obchodného zákonníka, upravujúce zákonnú cesiu pohľadávky z veriteľa na osobu, ktorá za dlžníka plnila.
Ako má však záložca v prípade vykonania záložného práva postupovať voči záložnému dlžníkovi, keď ani záložná zmluva nebude obsahovať úpravu tejto otázky?
Odpoveď je možné hľadať v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Českej republiky – úprava záložného práva v českom Občianskom zákonníku nie je síce totožná so slovenskou, ale obe právne úpravy sú založené na podobných princípoch a keďže ani česká úprava záložného práva nerieši daný problém, české súdy sa s ním museli vo svojej aplikačnej praxi vyporiadať, vďaka čomu je možné prihliadať aj na ich argumentáciu. Právne názory súdov na problematiku spôsobu vyrovnania sa záložcu a záložného dlžníka v prípade realizácie záložného práva nie sú jednotné, a preto poukážem na dve základné názorové línie zaoberajúce sa daným problémom.
Najvyšší súd Českej republiky sa prikláňa k názoru, že ak dôjde k realizácii záložného práva alebo ak záložca dobrovoľne splní za záložného dlžníka jeho záväzok voči záložnému veriteľovi, záložcovi vznikne voči záložnému dlžníkovi špecifický regresný nárok, ktorý sa má posudzovať analogicky podľa ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka, upravujúceho jednu zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia („Bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.“). Uvedený právny názor zaujal Najvyšší súd Českej republiky vo viacerých rozhodnutiach. Je možné poukázať napríklad na Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27.06.2002, sp. zn. 25 Cdo 2093/2000, Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 01.10.2008, sp. zn. 29 Odo 104/2006, Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 28.08.2008, sp. zn. 29 Odo 1141/2006 či Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 31.03.2009, sp. zn. 29 Odo 1343/2006. V odôvodnení posledného spomínaného rozsudku je uvedené: „To, že právna úprava záložného práva nerieši (na rozdiel od ručenia) zákonnú cesiu nároku (u ručenia porovnaj § 550 obč. zák. a § 308 obch. zák.) v prípade, že zabezpečená pohľadávka je uspokojená zo speňaženia zálohu, ešte neznamená, že záložný dlžník (pozn. v slovenskej právnej úprave je používaný pojem záložca), ktorý svojím majetkom takto uspokojil pohľadávku záložného veriteľa voči osobnému dlžníkovi, nemá k dispozícii žiadny regresný nárok. Ak pre tento prípad nie je medzi záložným dlžníkom a osobným dlžníkom dohodnuté niečo iné, vzniká záložnému dlžníkovi, ktorý na úhradu zabezpečenej pohľadávky „plnil zálohom“ (tým, že bol speňažený), regresný nárok svojho druhu, ktorý je nutné posudzovať analogicky podľa ustanovenia § 454 a § 458 obč. zák. ... Na týchto záveroch nemení nič ani to, či záložný dlžník plnil zo záložného práva dobrovoľne (napr. tým, že uhradil zabezpečenú pohľadávku alebo zložil hodnotu zálohu do úschovy) alebo vynútene (tak, že záloh bol aj proti jeho vôli speňažený a výťažok speňaženia vydaný záložnému veriteľovi).“
Druhú názorovú líniu reprezentuje Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý sa spôsobom vyrovnania sa záložcu a záložného dlžníka v prípade realizácie záložného práva zaoberal v Rozsudku zo dňa 30.11.1999, sp. zn. 2 Cdo 71/99. V uvedenom rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujal stanovisko, že záložca sa v prípade realizácie záložného práva nemôže dovolávať voči záložnému dlžníkovi vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka, pretože u záložcu nešlo o plnenie za iného, ale išlo o plnenie vlastnej vecnej povinnosti. Súd zaujal názor, že výkonom záložného práva vznikne záložcovi voči záložnému dlžníkovi regresný nárok, ktorý je potrebné posudzovať analogicky podľa ustanovenia § 550 Občianskeho zákonníka, upravujúceho zákonnú cesiu pri ručení. V odôvodnení Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.1999, sp. zn. 2 Cdo 71/99, sa uvádza nasledovné: „Záložné právo má, rovnako ako ručenie (§ 546 a nasl. Občianskeho zákonníka), subsidiárnu a akcesorickú povahu. Subsidiarita vyjadruje, že ide o podporný zdroj uspokojenia pohľadávky záložného veriteľa, ktorý nastupuje len vtedy, ak pohľadávka nebol dlžníkom dobrovoľne splnená a ani nezanikla iným spôsobom (napr. započítaním). Akcesorita záložného práva spočíva v tom, že bez základného - hlavného záväzkového právneho vzťahu nemôže existovať ani záložný právny vzťah. Záložné právo, rovnako ako ručenie, svojou povahou predstavuje záruku za dlh a je v ňom obsiahnutá aj povinnosť uspokojiť pohľadávku veriteľa. Na rozdiel od ručenia, pri ktorom je pohľadávka veriteľa zabezpečená celým majetkom ručiteľa, pri záložnom práve ide len o "ručenie" zálohom, ostatný majetok záložcu nemôže byť k uspokojeniu veriteľa použitý. Platná právna úprava považuje záložné právo za vecné právo k cudzej veci. Svojou povahou a funkciou však slúži na zabezpečenie záväzku. V prípade jeho realizácie záložca plní za dlžníka na základe svojej právnej povinnosti, vyplývajúcej mu zo záložnej zmluvy. Záložca je v podstate vecným ručiteľom. Ustanovenia § 151a až 151g Občianskeho zákonníka, upravujúce inštitút záložného práva neobsahujú spôsob vyrovnania sa medzi záložcom a dlžníkom v prípade realizácie záložného práva záložným veriteľom, ale takúto možnosť ani nezakazujú. Plnenie záložcu za dlžníka je jeho právnou povinnosťou, preto svoj nárok na náhradu za plnenie poskytnuté záložnému veriteľovi nemôže voči dlžníkovi uplatňovať podľa ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. Ustanovenia § 853 Občianskeho zákonníka však umožňuje použitie analógie legis, a preto záložca môže požadovať od dlžníka náhradu za poskytnuté plnenie veriteľovi podľa § 550 Občianskeho zákonníka analogicky. Uvedené ustanovenie upravujúce tzv. zákonnú cestu pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi na ručiteľa je obsahom a účelom tomuto právnemu vzťahu najbližšie.“
Z vyššie uvedeného vyplýva, že ani judikatúra nie je v otázke, o aké ustanovenia má záložca v prípade realizácie záložného práva uplatniť voči záložnému dlžníkovi „regresný nárok“, jednotná. Prvá názorová skupina sa prikláňa k záveru, že nárok záložcu voči záložnému dlžníkovi by sa mal posudzovať podľa ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka, zatiaľ čo druhá skupina sa argumentačne prikláňa k názoru, že nárok záložcu voči záložnému dlžníkovi by mal byť posudzovaný za využitia analógie podľa ustanovenia § 550 Občianskeho zákonníka.
Na záver ešte spomeniem, že vyššie uvedená dilema ohľadom spôsobu vyporiadania vzťahu medzi záložcom a záložným dlžníkom sa netýka prípadov, kedy je záložným právom zabezpečený obchodnoprávny vzťah. Keďže v zmysle ustanovenia § 261 ods. 4 Obchodného zákonníka sa treťou časťou Obchodného zákonníka spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečovaní plnenia záväzkov v hlavných záväzkových vzťahoch spravovaných treťou časťou Obchodného zákonníka, v prípade realizácie záložného práva (zabezpečujúceho obchodnoprávny hlavný záväzkový vzťah) by sa nárok záložcu voči záložnému dlžníkovi mal posudzovať podľa tretej časti Obchodného zákonníka. Konkrétne je táto otázka riešená v ustanovení § 332 Obchodného zákonníka – v ustanovení § 332 ods. 1 sa uvádza: „Ak plnenie záväzku nie je viazané na osobné vlastnosti dlžníka, je veriteľ povinný prijať plnenie jeho záväzku ponúknuté treťou osobou, ak s tým dlžník súhlasí. Súhlas dlžníka nie je potrebný, ak tretia osoba za záväzok ručí alebo jeho splnenie iným spôsobom zabezpečuje a dlžník svoj záväzok porušil.“ a v § 332 ods. 2 sa uvádza: „Ak z právneho vzťahu medzi dlžníkom a treťou osobou nevyplýva niečo iné, vstupuje tretia osoba splnením dlžníkovho záväzku do práv veriteľa, ktorý je povinný jej vydať a na ňu previesť všetky svoje dôkazné prostriedky.“. Z uvedeného vyplýva, že ak zo záložnej zmluvy (ktorou sa zriadilo záložné právo zabezpečujúce obchodnoprávny hlavný záväzkový vzťah) nebude vyplývať niečo iné, na vzťah záložcu a záložného dlžníka sa bude aplikovať ustanovenie § 332 ods. 2 Obchodného zákonníka, upravujúce zákonnú cesiu pohľadávky z veriteľa na osobu, ktorá za dlžníka plnila.
Ján Molnár | 29. 05. 2011 20:42:20
// Reagovať
Nejednotnosť vo výklade tvorí priestor pre špekulácie
Ondrej Pivarči | 30. 05. 2011 13:51:31
// Reagovať
ad)
a) papierové právo môže byť aj jednoduché, len musí mať štruktúru, systém, vyhľadávanie ... v súčasnosti je skôr problém, že nie je optimalizované, žiadny "betatest", nič podobné. a práve absencia optimalizácie, štruktúry, systému či vyhľadávania spôsobuje, že je "nezrozumiteľné". Prečo nevie obyčajný človek niečo nájsť v rozhodnutiach NS SR? prečo nevie, čo je to "osobitný zákon", prečo nepozná zásadu "lex specialis derogat legi generali"?
b) pokles mravnosti? prečo si to myslíte? o čo sú ľudia dnes nemravnejší ako v roku 1960? možno ju merať?
c) "každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané" - buďte rád, že takéto ustanovenie je v ústave, pri Vašej formulácii by zákonodarca výlučne určoval správanie ľudí. toto nemá nič s rovnováhou záujmov. to ustanovenie vychádza z predpokladu, že jednotlivec si najlepšie ustráži svoj záujem a spoločný záujem háji regulačná autorita, t.j. moc (verejná, štátna ...). ak spoločný záujem sa snaží pretlačiť jednotlivca silou, je potrebné zahrnúť do spoločeného záujmu ochranu ochrany jednotlivca ... reklama je tlak na podvedomie človeka, čiže je preto potrebné regulovať reklamu tvrdšie (napr. zákaz neónových reklám v noci, čo je navyše svetelný spam), ak veľa ľudí cíti information overflow a z toho plynúci tlak ...
d) postúpenie pohľadávky je vyňatie jednotlivého zmluvného vzťahu z komplexu zmluvných vzťahov, pretože meníte strany obchodu ... v B2B by som to považoval za narušenie harmonického obchodu, taká "urážka partnera". ako mám potom ďalej obchodovať s niekým, kto mi trhá zväzok vzťahov? v B2C je to ošetrené ochranou spotrebiteľa, v B2A je to vyrovnávanie síl proti moci, ktorá má vždy širšie možnosti. ak niekto je tak nekultúrny, že kvôli 5 eurám je ochotný trhať zmluvný vzťah ... potom je pravdepodobne chyba niekde v komunikácii
e) čo je to "princíp všeobecného zákonodarstva"? norma zákonodarcu má v regulovanom spoločenstve všeobecnú záväznosť. a malé dieťa ju pochopí vtedy, keď budú navrchu pravidlá základné, ktoré pochopí inštinktívne, lebo racionálny aparát ešte nemá, inak nie.
f) chytračenie = kapitalizmus. nakoľko kapitalizmus je o nahrabaní zisku a nepredpisuje win-win stratégiu, častokrát tí, ktorí majú radi riziko, riešia dilemu väzňa maximalizáciou svojho zisku (takíto ľudia sú potom rodenými hazardnými hráčmi). a keď si uvedomíme, že hazardér vždy vyjde na "psí tridsiatok" (Hazardérova záhuba), je vždy skazou "divokého" kapitalizmu, pokiaľ "hráte na hazard" a snažia sa vytĺcť z obchodného partnera maximum zisku bez ohľadu na jeho potreby. v B2C to dospelo už do štádia, keď sa ľudia vzbúrili a de facto si vynútili ochranu spotrebiteľa. mediálna (reklamná) "masáž" nie je win-win stratégia, pretože sa snaží predať ľuďom "ružovú neviemakolesklú parochňu", napriek tomu, že ľudia takéto čosi nepotrebujú. pritom by možno stačilo sa opýtať prieskumom - "akej farby a tvaru by ste chceli tričko"? preto nie je "chytračenie ako chytračenie". o tom je šikovný CRM a marketing.
b) pokles mravnosti? prečo si to myslíte? o čo sú ľudia dnes nemravnejší ako v roku 1960? možno ju merať?
c) "každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané" - buďte rád, že takéto ustanovenie je v ústave, pri Vašej formulácii by zákonodarca výlučne určoval správanie ľudí. toto nemá nič s rovnováhou záujmov. to ustanovenie vychádza z predpokladu, že jednotlivec si najlepšie ustráži svoj záujem a spoločný záujem háji regulačná autorita, t.j. moc (verejná, štátna ...). ak spoločný záujem sa snaží pretlačiť jednotlivca silou, je potrebné zahrnúť do spoločeného záujmu ochranu ochrany jednotlivca ... reklama je tlak na podvedomie človeka, čiže je preto potrebné regulovať reklamu tvrdšie (napr. zákaz neónových reklám v noci, čo je navyše svetelný spam), ak veľa ľudí cíti information overflow a z toho plynúci tlak ...
d) postúpenie pohľadávky je vyňatie jednotlivého zmluvného vzťahu z komplexu zmluvných vzťahov, pretože meníte strany obchodu ... v B2B by som to považoval za narušenie harmonického obchodu, taká "urážka partnera". ako mám potom ďalej obchodovať s niekým, kto mi trhá zväzok vzťahov? v B2C je to ošetrené ochranou spotrebiteľa, v B2A je to vyrovnávanie síl proti moci, ktorá má vždy širšie možnosti. ak niekto je tak nekultúrny, že kvôli 5 eurám je ochotný trhať zmluvný vzťah ... potom je pravdepodobne chyba niekde v komunikácii
e) čo je to "princíp všeobecného zákonodarstva"? norma zákonodarcu má v regulovanom spoločenstve všeobecnú záväznosť. a malé dieťa ju pochopí vtedy, keď budú navrchu pravidlá základné, ktoré pochopí inštinktívne, lebo racionálny aparát ešte nemá, inak nie.
f) chytračenie = kapitalizmus. nakoľko kapitalizmus je o nahrabaní zisku a nepredpisuje win-win stratégiu, častokrát tí, ktorí majú radi riziko, riešia dilemu väzňa maximalizáciou svojho zisku (takíto ľudia sú potom rodenými hazardnými hráčmi). a keď si uvedomíme, že hazardér vždy vyjde na "psí tridsiatok" (Hazardérova záhuba), je vždy skazou "divokého" kapitalizmu, pokiaľ "hráte na hazard" a snažia sa vytĺcť z obchodného partnera maximum zisku bez ohľadu na jeho potreby. v B2C to dospelo už do štádia, keď sa ľudia vzbúrili a de facto si vynútili ochranu spotrebiteľa. mediálna (reklamná) "masáž" nie je win-win stratégia, pretože sa snaží predať ľuďom "ružovú neviemakolesklú parochňu", napriek tomu, že ľudia takéto čosi nepotrebujú. pritom by možno stačilo sa opýtať prieskumom - "akej farby a tvaru by ste chceli tričko"? preto nie je "chytračenie ako chytračenie". o tom je šikovný CRM a marketing.
Michal Andrej Molnár | 01. 06. 2011 15:26:28
// Reagovať
reakcia
Hlavný problém nášho zákonodarstva je protichodnosť, nejasnosť a nie neoptimalitácia. Myslím si, že aj v prípade betatestu by zákony boli nejednotné a komplikované. Môj názor je taký, že je definitívne na vine rozhodovací systém a to zastupiteľská demokracia. Hneď vysvetlím. Zastupiteľská demokracia dovoľuje poslancom rozhodovať úplne slobodne a nezávisle od moci občanov, keďže disponujú imunitou, znamená to, že môžu prijať aj také zákony, ktoré sú v rozpore s programom ich strany alebo v rozpore s vôľou ľudu.
To znamená, keďže sú de facto nepostihnuteľní autokrati, rozhodujú nakoniec len v záujme svojho osobného profitu, v záujme monopolov, pod nátlakom lobbyistických skupín a v záujme mafií, nadnárodných spoločností, maximalizácie zisku a iných skupín, len jednej nie. Nerozhodujú v záujme väčšiny občanov. V tom je podľa mňa koreň úrazu a z tohto existuje len jediné východisko: Priama demokracia. Ak chcete vedieť viac, pozrite http://www.youtube.com/watch?v=H3L1UeO1abI
alebo http://www.youtube.com/user/chorademokracia?feature=mhee#p/u
To znamená, keďže sú de facto nepostihnuteľní autokrati, rozhodujú nakoniec len v záujme svojho osobného profitu, v záujme monopolov, pod nátlakom lobbyistických skupín a v záujme mafií, nadnárodných spoločností, maximalizácie zisku a iných skupín, len jednej nie. Nerozhodujú v záujme väčšiny občanov. V tom je podľa mňa koreň úrazu a z tohto existuje len jediné východisko: Priama demokracia. Ak chcete vedieť viac, pozrite http://www.youtube.com/watch?v=H3L1UeO1abI
alebo http://www.youtube.com/user/chorademokracia?feature=mhee#p/u
Ondrej Pivarči | 01. 06. 2011 17:46:26
// Reagovať
fajn
ibaže protichodnosť a nejasnosť sú technické parametre právneho poriadku a je čo do kvality právneho poriadku irelevantné, koho vôľu má takýto právny poriadok reprezentovať, či lobistov či ľudí. Imunita s tým už vôbec nemá nič spoločné, miešate jablká s hruškami.
Je jasné, že môžu rozhodovať v záujme tých subjektov, ktoré ste vymenovali, avšak záujem nie je to, čo určuje, či 2 predpisy sú protichodné.
Priama demokracia a vôbec kohokoľvek vôľa nie je vedou, a teda nepostará sa o to, aby právny poriadok nemal rozpory. Rozpory sú totiž technická vada. Snáď je Vám jasné, čo mám na mysli. Preto aj v Ústave SR je SR demokratickým A právnym štátom. Práve atribút právnosti štátu je o kvalite právneho poriadku a jeho vnútorného súladu (zákony s ústavou, navzájom atď.).
Je jasné, že môžu rozhodovať v záujme tých subjektov, ktoré ste vymenovali, avšak záujem nie je to, čo určuje, či 2 predpisy sú protichodné.
Priama demokracia a vôbec kohokoľvek vôľa nie je vedou, a teda nepostará sa o to, aby právny poriadok nemal rozpory. Rozpory sú totiž technická vada. Snáď je Vám jasné, čo mám na mysli. Preto aj v Ústave SR je SR demokratickým A právnym štátom. Práve atribút právnosti štátu je o kvalite právneho poriadku a jeho vnútorného súladu (zákony s ústavou, navzájom atď.).
Michal Andrej Molnár | 02. 06. 2011 15:03:21
// Reagovať
Reakcia
Hádam nechcete povedať, že rozpory, protichodnosť a nejasnosť v právnom poriadku je náhodná, že je to dôsledkom flákania sa legislatívnych tvorcov?
Chcete povedať, že to je len technická vada, niečo, čo sa stalo omylom? Nebudzte smiešny. Je jasné, že celé zákonodarstvo bolo zámerne takto nastavené, pretože v rozpore s Ústavou upredňostnuje jednu skupinu nad druhou. Je jasné, že napríklad zákon o dobrovoľných dražbách č.527/2002 vznikol práve preto, aby umožňoval v neprítomnosti vlastníka, bez jeho vedomia, neprimerane a niekedy aj na neexistujúce právne dôvody oberať o majetok slovenských občanov (dôkazom je jeho novelizácia a existencia prekluzívnej lehoty.
Je irelevantné, koho má právny poriadok zastupovať? Veď o to tu celý čas ide, že nás právny poriadok dáva zelenú podvodníkom, zločincom, monopolom a práve lobbyistom nahráva, práve obhajuje ich privilégiá. Veď to je ten najväčší problém súdnictva. A že vraj imunita s tým nemá nic spoločné?
Naozaj neviem, ako si môžete myslieť, že skutočnosť, že nejakí autokrati v Národnej Rade môžu nezávisle od akejkoľvek moci prijímať zákony aké chcú, bez kontroly ľudu či nezávislých odborníkov, mimovládnych organizácii a následkom toho sú tie zákony práve PRETO také nespravodlivé a protiústavné, s tým nemá nič spoločné.
Takéto zlé zákonodarstvo, ako má Slovensko, nevzniklo omylom, pretože to sa jednoducho nedá, ale práve zámerne pre tie dôvody, ktoré som uviedol.
Chcete povedať, že to je len technická vada, niečo, čo sa stalo omylom? Nebudzte smiešny. Je jasné, že celé zákonodarstvo bolo zámerne takto nastavené, pretože v rozpore s Ústavou upredňostnuje jednu skupinu nad druhou. Je jasné, že napríklad zákon o dobrovoľných dražbách č.527/2002 vznikol práve preto, aby umožňoval v neprítomnosti vlastníka, bez jeho vedomia, neprimerane a niekedy aj na neexistujúce právne dôvody oberať o majetok slovenských občanov (dôkazom je jeho novelizácia a existencia prekluzívnej lehoty.
Je irelevantné, koho má právny poriadok zastupovať? Veď o to tu celý čas ide, že nás právny poriadok dáva zelenú podvodníkom, zločincom, monopolom a práve lobbyistom nahráva, práve obhajuje ich privilégiá. Veď to je ten najväčší problém súdnictva. A že vraj imunita s tým nemá nic spoločné?
Naozaj neviem, ako si môžete myslieť, že skutočnosť, že nejakí autokrati v Národnej Rade môžu nezávisle od akejkoľvek moci prijímať zákony aké chcú, bez kontroly ľudu či nezávislých odborníkov, mimovládnych organizácii a následkom toho sú tie zákony práve PRETO také nespravodlivé a protiústavné, s tým nemá nič spoločné.
Takéto zlé zákonodarstvo, ako má Slovensko, nevzniklo omylom, pretože to sa jednoducho nedá, ale práve zámerne pre tie dôvody, ktoré som uviedol.
Ondrej Pivarči | 02. 06. 2011 15:23:30
// Reagovať
ad
ešte raz - miešate jablká s hruškami, keď uvádzate, že právne nekvalitný právny poriadok reprezentuje lobistov, pretože keby to tak bolo, právny poriadok by bol kvalitný a justícia by nebola pod paľbou kritiky a napriek tomu by reprezentoval lobistov a nadnárodné korporácie, čiže asi tak, ako sa to deje napr. v USA, Británii či Francúzsku. nekvalitný právny poriadok stojí lobistov (alebo iné nelegálne skupiny) viac peňazí, než by ich stál kvalitný v ich prospech, pretože musia tratiť zbytočne (najmä čas) aj na spory ...
taktiež miešate jablká s hruškami, ak si myslíte, že zrušenie imunity vyrieši niečo vo vzťahu k lobistom a že parlament prestane zastupovať ich záujmy. pretože tí lobisti nie sú anonymní, ono sú známe aj ich mená ... k čomu v praxi teda zrušenie imunity poškodí lobistom? poslanci budú môcť byť stíhateľní, ale nie za hlasovanie a výroky v NR SR, len za svoje činy mimo pôdy NR SR.
aký toto má súvis so záujmovými skupinami a ich politikou?
ste úplne mimo, ak si myslíte, že priama demokracia by nám prospela ... sa pozrite, ako dopadlo posledné referendum, kde práve ľudia mohli vytvoriť tlak na zrušenie imunity, a prečo tak dopadlo. ak by takto mala vyzerať priama demokracia, tak zbohom ... posledný nech zhasne svetlo.
riešením by bolo skôr prepísať volebnú matematiku, už som tu niekde načrtol model 5x20 (tuším v diskusii s p. Miroslavom Ľubom pri jeho článku).
tiež tvrdím, že legislatíva je škodná, ale keď si pozriete návrhy zákonov z dielne exekutívy, pochopíte, že "to pravé orechové" v zákonoch vzniká na ministerstvách ... legislatívu by som tlačil k tomu, aby vylepšovala kvalitu, keď môže, nielen mechanicky "stláčala knoflíky" hlasovacích zariadení podľa trička ... ale ešte raz, kde sa rodia tie nekvalitné návrhy zákonov? a je to vinou lobizmu?
právny poriadok má reprezentovať ľudí, o tom je demokracia ... lenže tu nevidím rozpor, právny poriadok reprezentuje bohužiaľ ľudí (vrátane lobistov), určite nie kvalitu .... prečo je to tak - opäť odkaz na referendum spomenuté vyššie ... a toto nemá nič dočinenia s jeho kvalitou ...
či chcete povedať, že aj právo na slobodu myslenia, či právo voliť a byť volený slúži len lobistom a nadnárodným korporáciám?
taktiež miešate jablká s hruškami, ak si myslíte, že zrušenie imunity vyrieši niečo vo vzťahu k lobistom a že parlament prestane zastupovať ich záujmy. pretože tí lobisti nie sú anonymní, ono sú známe aj ich mená ... k čomu v praxi teda zrušenie imunity poškodí lobistom? poslanci budú môcť byť stíhateľní, ale nie za hlasovanie a výroky v NR SR, len za svoje činy mimo pôdy NR SR.
aký toto má súvis so záujmovými skupinami a ich politikou?
ste úplne mimo, ak si myslíte, že priama demokracia by nám prospela ... sa pozrite, ako dopadlo posledné referendum, kde práve ľudia mohli vytvoriť tlak na zrušenie imunity, a prečo tak dopadlo. ak by takto mala vyzerať priama demokracia, tak zbohom ... posledný nech zhasne svetlo.
riešením by bolo skôr prepísať volebnú matematiku, už som tu niekde načrtol model 5x20 (tuším v diskusii s p. Miroslavom Ľubom pri jeho článku).
tiež tvrdím, že legislatíva je škodná, ale keď si pozriete návrhy zákonov z dielne exekutívy, pochopíte, že "to pravé orechové" v zákonoch vzniká na ministerstvách ... legislatívu by som tlačil k tomu, aby vylepšovala kvalitu, keď môže, nielen mechanicky "stláčala knoflíky" hlasovacích zariadení podľa trička ... ale ešte raz, kde sa rodia tie nekvalitné návrhy zákonov? a je to vinou lobizmu?
právny poriadok má reprezentovať ľudí, o tom je demokracia ... lenže tu nevidím rozpor, právny poriadok reprezentuje bohužiaľ ľudí (vrátane lobistov), určite nie kvalitu .... prečo je to tak - opäť odkaz na referendum spomenuté vyššie ... a toto nemá nič dočinenia s jeho kvalitou ...
či chcete povedať, že aj právo na slobodu myslenia, či právo voliť a byť volený slúži len lobistom a nadnárodným korporáciám?
Juraj Gyarfas | 30. 05. 2011 16:53:54
// Reagovať
Ďakujem za veľmi zaujímavý článok. Rozmýšlam, do akej miery na tom vlastne záleží. Aký to bude rozdiel v praxi rozdiel, keď regres oprieme o analógiu s ručením alebo keď ho oprieme o ustanovenia o bezdôvodnom obohatení. Bude tam nejaký rozdiel v premlčaní? Alebo prípadne v iných právach a povinnostiach?
Ondrej Pivarči | 30. 05. 2011 17:30:48
// Reagovať
ad Juraj
v premlčaní, v plodoch, v náhrade škody ... no skrátka, bude.
Michal Novotný | 31. 05. 2011 09:25:57
// Reagovať
Naozaj
zaujímavý článok a tiež problém.
Záležať na tom asi záleží, aj keď neviem, do akej miery sú dôvody, ktoré ja považujem za podstatné, v súlade s nejakými rozhodnutiami NS. Totiž, pri legálnej cesii podľa § 550 Obč. zák., resp. § 332 ods. 2 Obch. zák., ide podľa mňa síce o legálnu, ale predsa CESIU. To znamená, že na toho, kto plnil, prechádza PôVODNÁ POHĽADÁVKA. Z § 524 ods. 2 v spojení s § 528 ods. 1 Obč. zák. potom ale plynie, že spolu s touto pohľadávkou naňho prechádza aj zabezpečenie tejto pohľadávky. To môže mať význam v prípade, že pohľadávka je zabezpečená nielen záložným právom, ktoré bolo vykonané, ale aj ďalším záložným právom, ktoré nebolo vykonané, alebo trebárs ručiteľmi. Legálny cesionár by mal mať v takom prípade právo uplatňovať aj tieto práva, čo by pri uplatňovaní jednoduchého bezdôvodného obohatenia asi nemal,
Osobne sa neviem stotožniť ani so záverom, že by malo ísť o bezdôvodné obohatenie podľa § 454 Obč. zák. Totiž, viem síce, že to z tohto paragrafu priamo neplynie, ale zo súvislostí najmä s úpravou konania bez príkazu (§ 742 a nasl.), ale napokon aj z toho § 332 Obch. z. vyplýva, že naše právo nepovažuje za v poriadku situáciu, ak niekto vedome a úmyselne "pchá" nos do cudzích vecí. Preto si osobne myslím, že § 454 Obč. zák. si žiada miernu teleologickú redukciu v tom zmysle, že predpokladá, aby ten, kto plnil, plnil "omylom", teda nevediac, že plní za iného, alebo aspoň s výhradou, že je sporné, či má plniť sám alebo onen iný.
Úmyselné a vedomé splnenie cudzieho dlhu proti vôli dlžníka nemôže mať podľa mňa za následok vznik bezdôvodného obohatenia podľa § 454 Obč. zák.
Ale uznávam, že to asi je proti mainstreamu a teda ťažko stráviteľné...
Záležať na tom asi záleží, aj keď neviem, do akej miery sú dôvody, ktoré ja považujem za podstatné, v súlade s nejakými rozhodnutiami NS. Totiž, pri legálnej cesii podľa § 550 Obč. zák., resp. § 332 ods. 2 Obch. zák., ide podľa mňa síce o legálnu, ale predsa CESIU. To znamená, že na toho, kto plnil, prechádza PôVODNÁ POHĽADÁVKA. Z § 524 ods. 2 v spojení s § 528 ods. 1 Obč. zák. potom ale plynie, že spolu s touto pohľadávkou naňho prechádza aj zabezpečenie tejto pohľadávky. To môže mať význam v prípade, že pohľadávka je zabezpečená nielen záložným právom, ktoré bolo vykonané, ale aj ďalším záložným právom, ktoré nebolo vykonané, alebo trebárs ručiteľmi. Legálny cesionár by mal mať v takom prípade právo uplatňovať aj tieto práva, čo by pri uplatňovaní jednoduchého bezdôvodného obohatenia asi nemal,
Osobne sa neviem stotožniť ani so záverom, že by malo ísť o bezdôvodné obohatenie podľa § 454 Obč. zák. Totiž, viem síce, že to z tohto paragrafu priamo neplynie, ale zo súvislostí najmä s úpravou konania bez príkazu (§ 742 a nasl.), ale napokon aj z toho § 332 Obch. z. vyplýva, že naše právo nepovažuje za v poriadku situáciu, ak niekto vedome a úmyselne "pchá" nos do cudzích vecí. Preto si osobne myslím, že § 454 Obč. zák. si žiada miernu teleologickú redukciu v tom zmysle, že predpokladá, aby ten, kto plnil, plnil "omylom", teda nevediac, že plní za iného, alebo aspoň s výhradou, že je sporné, či má plniť sám alebo onen iný.
Úmyselné a vedomé splnenie cudzieho dlhu proti vôli dlžníka nemôže mať podľa mňa za následok vznik bezdôvodného obohatenia podľa § 454 Obč. zák.
Ale uznávam, že to asi je proti mainstreamu a teda ťažko stráviteľné...
Martin Maliar | 10. 06. 2011 23:23:37
// Reagovať
Surogačné nároky
3 postrehy
1./
NSSR 2 Cdo 71/99 – dôvody sa žiaľ nemôžu presadiť
„Akcesorita záložného práva spočíva v tom, že bez základného - hlavného záväzkového právneho vzťahu nemôže existovať ani záložný právny vzťah“
Právna veta má byť práve s opačným výsledkom: „Tá okolnosť, že obligačný dlžník nesplnil pohľadávku, hoc aj z dôvodu, že zanikol bez právneho nástupcu, nemá vplyv na existenciu povinnosti ručiteľov a záložných dlžníkov (záložcov) ju plniť namiesto neho.“
Inak povedané - akcesoritu nemožno z povahy veci viazať k osobe obligačného dlžníka, ale k zabezpečovanej pohľadávke. Neviem z čoho sa dovodí, že povinnosť plniť zaniká spolu so zánikom obligačného dlžníka (z § 579 OZ to nebude – ním práve opačný argument).
Ak ja budem záložným dlžníkom a zabezpečovať pohľadávku bude ešte iný záložný dlžník, tak by som teda určite nechcel, aby (nelogicky) nadobudol voči mne právo domáhať sa uspokojenia z majetku, ktorým som zabezpečoval pôvodnú pohľadávku obligačnému dlžníkovi. Tobôž nie ručiteľ (ak to premyslíte najpoctivejšie ako viete, zistíte, že vedie to k nelogickým výsledkom, ak je pohľadávka zabezpečená viacerými spôsobmi naraz).
2./
Následky obdobné ako pri bezdôvodnom obohatení vs. následky obdobné ako pri ručení
Paradoxne, primárnu úvahu by som nezakladal vôbec na tejto úvahe, ale na existencii kauzálneho vzťahu medzi obligačným dlžníkom a záložným dlžníkom (druhá veta § 546 OZ môže niekoho popliesť aj pri ručení v úvahe, že by išlo o nejakú obdobu abstraktnej stipulácie, ale nie je to tak – medzi obligačným dlžníkom a ručiteľom existuje kauzálny vzťah, obdobne kauzálnym je vzťah medzi obligačným dlžníkom a záložcom). V prvom rade by som skúmal existenciu tohto vzťahu.
§ 550 OZ považujem z povahy za dispozitívne - ja sa ako ručiteľ dohodnem s obligačným dlžníkom, že ak za neho budem v prípade ručenia plniť, nech to považuje za dar (prosím neargumentujte, že sa dopredu vzdávam svojich práv:-) ), tak snáď je to v pohode.
Presadí skôr ten názor, že ide o obdobu bezdôvodka t.j. nárok na náhradu poskytnutého plnenia je surogačný a ten, kto ho nadobúda má len nezabezpečenú pohľadávku (mohol sa však dohodnúť s obligačným dlžníkom, že budúca surogačná pohľadávka sa zabezpečí niečím/niekým).
3./
Ustanovenie § 332 OBZ – celkom fajn opísané, ale výsledok zostal otvorený.
Ručiteľ sa tým, že splní napr. zabezpečenú pohľadávku, záložným veriteľom namiesto pôvodného veriteľa nestane. Rovnako naopak. Záložný dlžník sa tým, že splní zabezpečenú pohľadávku, oprávneným voči ručiteľovi namiesto pôvodného veriteľa nestane.
Ako to skutočne je so surogačnými nárokmi sa najnázornejšie ukazuje spravidla v pomeroch konkurzných.
1./
NSSR 2 Cdo 71/99 – dôvody sa žiaľ nemôžu presadiť
„Akcesorita záložného práva spočíva v tom, že bez základného - hlavného záväzkového právneho vzťahu nemôže existovať ani záložný právny vzťah“
Právna veta má byť práve s opačným výsledkom: „Tá okolnosť, že obligačný dlžník nesplnil pohľadávku, hoc aj z dôvodu, že zanikol bez právneho nástupcu, nemá vplyv na existenciu povinnosti ručiteľov a záložných dlžníkov (záložcov) ju plniť namiesto neho.“
Inak povedané - akcesoritu nemožno z povahy veci viazať k osobe obligačného dlžníka, ale k zabezpečovanej pohľadávke. Neviem z čoho sa dovodí, že povinnosť plniť zaniká spolu so zánikom obligačného dlžníka (z § 579 OZ to nebude – ním práve opačný argument).
Ak ja budem záložným dlžníkom a zabezpečovať pohľadávku bude ešte iný záložný dlžník, tak by som teda určite nechcel, aby (nelogicky) nadobudol voči mne právo domáhať sa uspokojenia z majetku, ktorým som zabezpečoval pôvodnú pohľadávku obligačnému dlžníkovi. Tobôž nie ručiteľ (ak to premyslíte najpoctivejšie ako viete, zistíte, že vedie to k nelogickým výsledkom, ak je pohľadávka zabezpečená viacerými spôsobmi naraz).
2./
Následky obdobné ako pri bezdôvodnom obohatení vs. následky obdobné ako pri ručení
Paradoxne, primárnu úvahu by som nezakladal vôbec na tejto úvahe, ale na existencii kauzálneho vzťahu medzi obligačným dlžníkom a záložným dlžníkom (druhá veta § 546 OZ môže niekoho popliesť aj pri ručení v úvahe, že by išlo o nejakú obdobu abstraktnej stipulácie, ale nie je to tak – medzi obligačným dlžníkom a ručiteľom existuje kauzálny vzťah, obdobne kauzálnym je vzťah medzi obligačným dlžníkom a záložcom). V prvom rade by som skúmal existenciu tohto vzťahu.
§ 550 OZ považujem z povahy za dispozitívne - ja sa ako ručiteľ dohodnem s obligačným dlžníkom, že ak za neho budem v prípade ručenia plniť, nech to považuje za dar (prosím neargumentujte, že sa dopredu vzdávam svojich práv:-) ), tak snáď je to v pohode.
Presadí skôr ten názor, že ide o obdobu bezdôvodka t.j. nárok na náhradu poskytnutého plnenia je surogačný a ten, kto ho nadobúda má len nezabezpečenú pohľadávku (mohol sa však dohodnúť s obligačným dlžníkom, že budúca surogačná pohľadávka sa zabezpečí niečím/niekým).
3./
Ustanovenie § 332 OBZ – celkom fajn opísané, ale výsledok zostal otvorený.
Ručiteľ sa tým, že splní napr. zabezpečenú pohľadávku, záložným veriteľom namiesto pôvodného veriteľa nestane. Rovnako naopak. Záložný dlžník sa tým, že splní zabezpečenú pohľadávku, oprávneným voči ručiteľovi namiesto pôvodného veriteľa nestane.
Ako to skutočne je so surogačnými nárokmi sa najnázornejšie ukazuje spravidla v pomeroch konkurzných.
