Vzájomne si odporujúca judikatúra je porušením Dohovoru: Beian v. Rumunsko
Peter Wilfling | 13. 10. 2009 | komentárov: 5
Chcel by som upozorniť na veľmi zaujímavý rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý sa týka javu, s ktorým sa stretávame aj na Slovensku – a to rozpornosti a protirečivosti rozhodovacej činnosti súdov. Inými slovami situácie, kedy súd v dvoch obdobných veciach rozhodne odlišne – v jednom prípade žalobe vyhovie a v druhom, skutkovo rovnakom prípade, žalobu zamietne. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku vo veci Beian v. Rumunsko (č. 1) zo dňa 6. decembra 2007 rozhodol, že vzájomne si odporujúca judikatúra vnútroštátneho najvyššieho súdu predstavuje porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv.
V tomto konkrétnom prípade išlo o situáciu, kedy sa rumunský občan pán Beian domáhal odškodnenia za to, že musel počas vojenskej služby vykonávať nútené práce. Najvyšší súd ale nárok a žalobu pána Beiana zamietol. Avšak v prípade iného občana, ktorý sa nachádzal v úplne rovnakej situácii ako pán Beian, najvyšší súd nárok tohto občana na odškodnenie uznal a jeho žalobe vyhovel.
Pán Beian podal sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva pre porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V sťažnosti namietal, že rozhodnutie Najvyššieho súdu v jeho prípade je zásahom do princípu právnej istoty. Podľa neho výsledok, ku ktorému dospel sudca v jeho prípade, je v rozpore s rozhodnutiami Najvyššieho súdu, na základe ktorých sa dá rozumne očakávať úspech vo veci. Pán Beian však namietal aj porušenie čl. 14 Dohovoru v spojení s čl. 1 Protokolu č. 1. Tvrdil, že sa stal obeťou diskriminácie vo vzťahu k iným osobám nachádzajúcim sa v rovnakej situácii, ktorým Najvyšší súd na rozdiel od neho odškodnenie priznal.
Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že bolo porušené právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj právo podľa čl. 14 Dohovoru v spojení s čl. 1 Protokolu č. 1.
Tu je neoficiálny preklad právnych viet z rozsudku, kde ESĽP hodnotí rozpornosť judikatúry najvyššieho súdu:
„36. Pri absencii vhodného mechanizmu na zabezpečenie konzistencie svojej judikatúry, Najvyšší súd vydal, niekedy dokonca v ten istý deň, diametrálne odlišné rozsudky týkajúce sa oblasti aplikácie zákona č. 309-2002 (pozri napr. rozhodnutia z 11. januára, 1. a 28. marca 2005).
37. Samozrejme, že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s územnou pôsobnosťou obmedzenou pre svoj región. Úlohou najvyššieho súdu je práve usmerňovať (regulovať) tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v Francúzsko [GC], č. 24846/94 a 34165/96 až 34173/96, ods. 59, CEDH 1999-VII).
38. Je potrebné skonštatovať, že v tomto prípade je zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií označených navrhovateľom samotný Najvyšší súd.
39. Táto prax, ktorá sa vyvinula vo vnútri najvyššej súdnej autority v krajine, je sama osebe v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch Dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu (pozri, mutatis mutandis, Baranowski v Poľsko, č. 28358/95, ods. 56, CEDH 2000-III). Najvyšší súd namiesto toho, aby stanovil rozhodujúcu interpretáciu zákona, sa sám stal zdrojom právnej neistoty, podkopávajúc tak dôveru verejnosti v súdny systém (pozri, mutatis mutandis, Sovtransavto Holding v. Ukrajina, č. 48553/99, ods. 97, CEDH 2002‑VII, aPăduraru, cit. vyššie, ods. 98; a contrario, Pérez Arias v. Španielsko, č. 32978/03, ods. 27, 28. jún 2007).
40. Súd svojou neurčitosťou v judikatúre pozbavil navrhovateľa možnosti uplatňovať svoje práva na základe zákona č. 309-2002, zatiaľ čo iným osobám nachádzajúcim sa v rovnakej situácii boli ich práva priznané. Ide teda o porušenie čl. 6(1) Dohovoru.“
V súvislosti s týmto rozsudkom ESĽP by som chcel upozorniť aj na pozoruhodný článok Lukáša Opetta „Právna istota a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí“ publikovaný v Právnom obzore č. 4/2008 (str. 317 – 326).
Autor tu upozorňuje na judikatúru Ústavného súdu SR týkajúcu sa predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princípu, že v rovnakých podmienkach sa musí dať rovnaká odpoveď. Podľa ústavného súdu je diskriminačný taký postup, ktorý „rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť.“ (napr. nálezy II. ÚS 159/07, III. ÚS 328/05, IV. ÚS 88/07). Ústavný súd SR napr. v náleze IV. ÚS 14/07 výslovne uvádza: „K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty [(čl. 1 ods. 1 ústavy), napr. PL. ÚS 36/95], ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04).“
Lukáš Opett vo svojom článku osobitne upozorňuje na nález III. ÚS 192/06 z 3. novembra 2006, v ktorom ústavný súd konštatoval: „Podľa názoru ústavného súdu, ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.“
Napokon, povinnosť súdu rozhodovať v obdobných veciach rovnako a v prípade odklonu od judikatúry povinnosť uviesť dostatočné a presvedčivé dôvody pre tento odklon, jednoznačne vyplýva aj z požiadaviek právnej teórie. Pravidlo, že kto sa chce odchýliť od súdneho precedentu alebo ustálenej judikatúry, musí pre odklon uviesť dostatočný dôvod (a teda nesie bremeno argumentácie) je považované za jedno zo základných pravidiel racionálnej právnej argumentácie (Napr. ALEXY, R.: A Theory of Legal Argumentation. A Theory of Rational Discourse as Theory of Legal Justification. Oxford: Clarendon Press, 1989, s. 277 – 278).
(Rozsudok Beian v. Rumunsko (č. 1) je prístupný vo francúzštine na
Súvisiace články
Pre sudcov má priateľstvo na Facebooku hraniceNovinári vs. politici: kto vyhráva?Ústavný súd by mal racionálne argumentovať a občania racionálne uvažovaťRozhodnutie do učebníc ústavného práva: Mészárosov senát Ústavného súdu rozhodol, že médiá mali právo kritizovať sudcuRozšliapnuť hlavu hydre nezákonnosti alebo burcovanie do boja za právo Články autora
Možno pred občanmi utajiť informácie, ktoré sú predmetom kontroly orgánu verejnej moci?Právomoc súdu prikázať sprístupnenie informácií – prelom v prístupe občanov k informáciám?Podnet na úpravu ustanovení OSP týkajúcich sa odôvodnenia súdneho rozhodnutiaŽaloby verejných činiteľov za poškodenie povesti – ako ďalej?Ako zvýšiť kvalitu súdnych rozhodnutí?
ivan | 13. 10. 2009 19:08:03
// Reagovať
myslím, že také čosi sa stalo aj pri rozhodovaní ÚS nespomínam si o čo konkrétne sa jednalo, súdna moc robila na objednávku politikov, resp. sudcovia ÚS sú v ich područí
Marcel Jurko | 13. 10. 2009 20:58:02
// Reagovať
Ďakujem za pekný judikát, pomôže. :)
Eva Kováčechová | 14. 10. 2009 09:41:44
// Reagovať
Mám pocit, že slovenský NS SR má nejakú skrytú družbu s tým rumunským - lebo nielenže judikatúru nezjednocuje, hoci mu to vyplýva z jeho statusového zákona (757/2004 o súdoch), ale sám veselo prijíma rozhodnutia v štýle čo senát, to názor.. najlepšie iný. Napr. v identickej veci (viacerí účastníci podali samostatné žaloby) som dostala z NS SR tri odlišné názory.
Ale - fajn judikát, najbližšie použijem.
Ale - fajn judikát, najbližšie použijem.
peter kováč | 26. 02. 2010 13:42:15
// Reagovať
ESLP
Nebol to nas NS, ktory tvrdil, ze nie je viazany judikatmi ESLP ? ... inak super judikat, vdaka
Romana Vojteková | 11. 01. 2011 07:36:32
// Reagovať
"súd môže rozhodnúť"
Len príklad - v slovenčine sloveso môcť (môže) patrí medzi modálne slovesá. V spojení s neurčitkom plnovýznamového slovesa pridáva slovnému spojeniu význam možnosti. Slovné spojenie „súd môže rozhodnúť“ znamená pre adresáta, že súd rozhodne alebo nerozhodne. V Občianskom zákonníku sa toto neurčité a nejednoznačné slovné spojenie uvádza v dvadsiatich ustanoveniach. Napr. súd môže rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť, súd môže zriadiť, obmedziť, zrušiť vecné bremeno, obmedziť užívacie právo, zrušiť bezpodielové vlastníctvo manželov, súd môže lehotu predĺžiť, súd môže znížiť neprimerane vysokú pokutu, môže zrušiť právo spoločného nájmu bytu, obmedziť užívacie právo, atď. Vo všetkých takto vyjadrených situáciách po podaní žaloby navrhovateľ nemá istotu, ako a či súd rozhodne.
