Toto konanie už malo svoje pokračovanie na Najvyššom súde SR, ktorý rozsudkom z 12/04/2011, sp. zn. 5Sžp/41/2009 rozhodol tak, že rozhodnutie Ministerstva životného prostredia zrušil a vrátil mu na nové konanie. V rozsudku, ktorý v plnej miere vyhovuje rozhodnutiu Súdneho dvoru EÚ, v tom aby Najvyšší súd vykladal vnútroštátne právo v predmetnej oblasti tak, aby mohla uvedená organizácia napadnúť sa súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia sa objavujú napr. nasledovné zaujímavé tvrdenia
"Je nepochybné, že cieľom týchto ustanovení Aarhuského dohovoru, hoci sú formulované všeobecne, je umožniť zabezpečiť účinnú ochranu životného prostredia. Aj toto vyzdvihol Súdny dvor v citovanom rozsudku (bod 46). Na tomto mieste Najvyšší súd preto vyzdvihuje všeobecný imperatív Aarhuského dohovoru obsiahnutý v 17. recitáli: pre verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy, nepochybne nasmerovaný k zmluvným štátom."
"Vzhľadom na prirodzenú vzájomnú závislosť človeka a ostatných organizmov nachádzajúcich sa v prírode, a to najmä v krajine, a s uvedomením si povinnosť vyvažovať právo človeka pretvárať prírodu v súlade s princípom trvalo udržateľného rozvoja, Najvyšší súd nemôže prehliadnuť základné smerovanie Z. jednotlivcov združených za účelom naplnenia svojho základného práva na priaznivé životné prostredie. Tým, že toto právo žalobca dal za základ existencie svojho združenia a v tomto konaní od neho odvodzuje svoje postavenie účastníka, naplnil žalobca podľa Najvyššieho súdu záver vyslovený v hore citovanom ústavnom náleze č. k. II. ÚS 197/2010-52.
Za tohto stavu by potom v prejednávanej veci bolo v rozpore s ústavným imperatívom „každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie“ (článok 44 ods. 2 ústavy) brániť hore uvedenému združeniu v ich výslovne prejavenej snahe, aby prostredníctvom legálne dostupných mechanizmov vnútroštátnej právnej ochrany, medzi ktoré nepochybne patrí aj súdny prieskum rozhodnutí správnych orgánov týkajúcich sa životného prostredia, naplňovalo svoj cieľ."
"...je potom celkom logické konštatovanie, že Slovenská republika okrem iného prevzala na seba medzinárodný záväzok zabezpečiť v zmysle čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru prístup verejnosti k správnym a súdnym konaniam, a pokiaľ zákonodarná alebo výkonná moc nevykonala príslušné normotvorné (všebecne záväzné) kroky k vytvoreniu vhodných podmienok na implementáciu tohto subjektívneho práva jednotlivca v slovenskom právnom poriadku, potom súdna moc na základe ústavného kritéria prednosti komunitárneho práva (čl. 7 ods. 2 ústavy) a zásady lojálnej spolupráce (čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii) a rešpektovania princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) musí v prípade jednotlivca dovolávajúceho sa v konkrétne prejednávanej veci na právo prístupu verejnosti k správnym a súdnym konaniam toto právo mu v individuálnej veci priznať.".
"Potom iba takýmto výkladom procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správnej žaloby, sa v čo najväčšej možnej miere zohľadnia ciele článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ako aj cieľ účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných komunitárnym právom za účelom, aby organizácia na ochranu životného prostredia, akou je nepochybne žalobca, mohla v súdnom prieskume napadnúť rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s komunitárnym právom v oblasti životného prostredia.".
VLK pred Súdnym dvorom EÚ
Viera Muríňová | 01. 07. 2011 | komentárov: 1
Dňa 8. marca 2011 vydal Súdny dvor EÚ rozsudok vo veci C-240/09 Lesoochranárske zoskupenie VLK proti Ministerstvu životného prostredia Slovenskej republiky. Prostredníctvom neho otvoril priestor občianskym združeniam, ktorých cieľom je chrániť životné prostredie, aby mohli pred vnútroštátnym súdom napadnúť rozhodnutie správneho orgánu, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia. V danom prípade sa jednalo o rozhodnutie udeliť výnimku z ochrany medveďa hnedého poľovníckym združeniam za účelom ich odstrelu.
Predloženie prejudiciálnej otázky Najvyšším súdom SR Súdnemu dvoru EÚ podnietil spor medzi Lesoochranárskym zoskupením VLK a Ministerstvom životného prostredia SR, keďže toto zamietlo žiadosť zoskupenia VLK o priznanie postavenia účastníka konania v správnom konaní o udelenie výnimky z režimu ochrany chránených živočíchov, ako je medveď hnedý, ktorý zaviedla smernica o biotopoch.
Najvyšší súd SR položil Súdnemu dvoru 3 otázky týkajúce sa článku 9 tzv. Aarhuského dohovoru (teda Dohovoru EHK OSN o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia), najmä jeho odseku 3, ktorý zaväzuje zmluvné štáty zabezpečiť členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnúť úkony a opomenutia súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s ich vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Súdny dvor odpovedal na prvé dve predložené otázky týkajúce sa priameho účinku predmetného ustanovenia, teda či jednotlivci a združenia na ochranu životného prostredia, akým je aj VLK, môžu odvodiť svoju aktívnu legitimáciu priamo z práva Únie, pokiaľ chcú napadnúť rozhodnutie udeľujúce výnimku z režimu, ktorý zaviedla smernica o biotopoch, keďže EÚ je taktiež zmluvnou stranou Aarhuského dohovoru a jeho ustanovenia tvoria neoddeliteľnú súčasť právneho poriadku Únie.
Po tom, ako Súdny dvor kladne rozhodol o prípustnosti predložených otázok, skonštatoval, že keďže dohovor bol uzavretý Spoločenstvom a všetkými členskými štátmi na základe spoločnej právomoci, Súdny dvor je oprávnený, s cieľom interpretovať Aarhuský dohovor, zadefinovať povinnosti, ktoré na seba prevzala Únia a tie, ktoré ostali plne v kompetencii členských štátov. Okrem toho Súdny dvor dospel k záveru, že záležitosť, ktorá ešte nebola predmetom právnej úpravy Únie, patrí do práva Únie v prípade keď je táto upravená v dohodách uzatvorených Úniou a jej členskými štátmi a týka sa oblasti, ktorá už je vo veľkej miere upravená právom Únie. V tomto prípade ide o napadnutie správneho aktu o zamietnutí priznania postavenia účastníka konania o udelenie výnimky z režimu ochrany medveďa hnedého, ktorý zaviedla smernica o biotopoch, a to na podklade Aarhuského dohovoru, a teda spor spadá do pôsobnosti práva EÚ.
Hoci čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nie je doposiaľ plne implementovaný do práva EÚ tak, aby sa vzťahoval aj na členské štáty (v súčasnosti sa uplatňuje len vo vzťahu k inštitúciám EÚ), Súdny dvor vyhodnotil tento fakt ako irelevantný, keď konštatoval, že ak sa môže ustanovenie uplatniť tak na situácie, na ktoré sa vzťahuje vnútroštátne právo, ako aj na situácie, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, existuje nepochybný záujem na tom, aby toto ustanovenie malo jednotný výklad bez ohľadu na to, aké sú podmienky, za akých sa má uplatniť, aby sa predišlo rozdielom vo výklade v budúcnosti.
Na základe tohto konštatovania pokračoval Súdny dvor v analýze predmetného ustanovenia z pohľadu jeho potenciálneho priameho účinku. Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, Súdny dvor dospel k záveru, že čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nenapĺňa predpoklady priameho účinku. Predmetné ustanovenie má však za cieľ zabezpečiť účinnú ochranu životného prostredia. A preto, pokiaľ neexistuje právna úprava danej problematiky na úrovni Únie, je na členských štátoch, aby prijali také procesné pravidlá upravujúce podávanie žalôb jednotlivcami na zabezpečenie ich práv vyplývajúcich im z práva Únie, ktoré zabezpečia účinnú ochranu týchto práv. Takéto procesné pravidlá nesmú byť menej výhodné ako procesné pravidlá týkajúce sa podobných žalôb vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity).
Nemožno si preto predstaviť, že bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva Únie v oblasti životného prostredia, by bol možný taký výklad ustanovení článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý by spôsobil praktickú nemožnosť alebo nadmernú obtiažnosť výkonu práv zverených právom Únie.
Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o druhy chránené právom Únie, najmä smernicou o biotopoch, je na vnútroštátnom súde, aby s cieľom zabezpečiť účinnú súdnu ochranu v oblastiach, ktoré patria do environmentálneho práva Únie, poskytol taký výklad vnútroštátneho práva, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade s cieľmi stanovenými v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Súdny dvor teda konštatoval, že je na vnútroštátnom súde, aby vykladal vnútroštátne právo v predmetnej oblasti tak, aby mohla organizácia ako je VLK napadnúť sa súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.
Súdny dvor teda svojim extenzívnym výkladom povedal členskému štátu ako má vykladať a implementovať ustanovenia medzinárodnej zmluvy, ktorá má zatiaľ len účinky na vnútroštátnej úrovni, tak, aby sa zabezpečila účinná ochrana práva Únie v oblasti životného prostredia, a zároveň, aby sa zabezpečil jednotný výklad predmetného ustanovenia Aarhuského dohovoru v rámci EÚ do budúcnosti. Treba však zdôrazniť, ako uviedla generálna advokátka Sharpston, že existencia nariadenia uplatňujúceho čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru na inštitúcie EÚ iba zdôrazňuje skutočnosť, že zatiaľ neexistuje žiadne opatrenie Únie, ktoré by inkorporovalo obdobné záväzky do vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov. Návrh smernice z dielne Komisie, ktorá by uviedla do života čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vo vzťahu k povinnostiam členských štátov, zatiaľ nebol prijatý. V tejto súvislosti vyjadrila generálna advokátka názor, že Súdny dvor by nemal ignorovať túto skutočnosť a nemal by na seba prevziať právomoc rozhodnúť o tom, či čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru má alebo nemá priamy účinok. Pokiaľ by tak spravil, „pasoval“ by sa do role zákonodarcu.
Súdny dvor však vo svojom rozsudku zanalyzoval existenciu priameho účinku predmetného článku. A keďže dospel k vyššie uvedeným záverom, jeho snahou bolo dať čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru aspoň nepriamy účinok. Tým zaviazal vnútroštátne súdy vykladať toto ustanovenie eurokonformným spôsobom, teda takým, aby bola zachovaná účinná ochrana práva Únie konkrétne v oblasti životného prostredia. Dá sa teda povedať, že pokiaľ by členské štáty nenašli spoločnú vôľu inkorporovať ustanovenie čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru do práva EÚ, Súdny dvor si túto inkorporáciu na vnútroštátnej úrovni už „poistil“.
Najvyšší súd SR položil Súdnemu dvoru 3 otázky týkajúce sa článku 9 tzv. Aarhuského dohovoru (teda Dohovoru EHK OSN o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia), najmä jeho odseku 3, ktorý zaväzuje zmluvné štáty zabezpečiť členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnúť úkony a opomenutia súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s ich vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Súdny dvor odpovedal na prvé dve predložené otázky týkajúce sa priameho účinku predmetného ustanovenia, teda či jednotlivci a združenia na ochranu životného prostredia, akým je aj VLK, môžu odvodiť svoju aktívnu legitimáciu priamo z práva Únie, pokiaľ chcú napadnúť rozhodnutie udeľujúce výnimku z režimu, ktorý zaviedla smernica o biotopoch, keďže EÚ je taktiež zmluvnou stranou Aarhuského dohovoru a jeho ustanovenia tvoria neoddeliteľnú súčasť právneho poriadku Únie.
Po tom, ako Súdny dvor kladne rozhodol o prípustnosti predložených otázok, skonštatoval, že keďže dohovor bol uzavretý Spoločenstvom a všetkými členskými štátmi na základe spoločnej právomoci, Súdny dvor je oprávnený, s cieľom interpretovať Aarhuský dohovor, zadefinovať povinnosti, ktoré na seba prevzala Únia a tie, ktoré ostali plne v kompetencii členských štátov. Okrem toho Súdny dvor dospel k záveru, že záležitosť, ktorá ešte nebola predmetom právnej úpravy Únie, patrí do práva Únie v prípade keď je táto upravená v dohodách uzatvorených Úniou a jej členskými štátmi a týka sa oblasti, ktorá už je vo veľkej miere upravená právom Únie. V tomto prípade ide o napadnutie správneho aktu o zamietnutí priznania postavenia účastníka konania o udelenie výnimky z režimu ochrany medveďa hnedého, ktorý zaviedla smernica o biotopoch, a to na podklade Aarhuského dohovoru, a teda spor spadá do pôsobnosti práva EÚ.
Hoci čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nie je doposiaľ plne implementovaný do práva EÚ tak, aby sa vzťahoval aj na členské štáty (v súčasnosti sa uplatňuje len vo vzťahu k inštitúciám EÚ), Súdny dvor vyhodnotil tento fakt ako irelevantný, keď konštatoval, že ak sa môže ustanovenie uplatniť tak na situácie, na ktoré sa vzťahuje vnútroštátne právo, ako aj na situácie, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, existuje nepochybný záujem na tom, aby toto ustanovenie malo jednotný výklad bez ohľadu na to, aké sú podmienky, za akých sa má uplatniť, aby sa predišlo rozdielom vo výklade v budúcnosti.
Na základe tohto konštatovania pokračoval Súdny dvor v analýze predmetného ustanovenia z pohľadu jeho potenciálneho priameho účinku. Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, Súdny dvor dospel k záveru, že čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nenapĺňa predpoklady priameho účinku. Predmetné ustanovenie má však za cieľ zabezpečiť účinnú ochranu životného prostredia. A preto, pokiaľ neexistuje právna úprava danej problematiky na úrovni Únie, je na členských štátoch, aby prijali také procesné pravidlá upravujúce podávanie žalôb jednotlivcami na zabezpečenie ich práv vyplývajúcich im z práva Únie, ktoré zabezpečia účinnú ochranu týchto práv. Takéto procesné pravidlá nesmú byť menej výhodné ako procesné pravidlá týkajúce sa podobných žalôb vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity).
Nemožno si preto predstaviť, že bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva Únie v oblasti životného prostredia, by bol možný taký výklad ustanovení článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý by spôsobil praktickú nemožnosť alebo nadmernú obtiažnosť výkonu práv zverených právom Únie.
Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o druhy chránené právom Únie, najmä smernicou o biotopoch, je na vnútroštátnom súde, aby s cieľom zabezpečiť účinnú súdnu ochranu v oblastiach, ktoré patria do environmentálneho práva Únie, poskytol taký výklad vnútroštátneho práva, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade s cieľmi stanovenými v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Súdny dvor teda konštatoval, že je na vnútroštátnom súde, aby vykladal vnútroštátne právo v predmetnej oblasti tak, aby mohla organizácia ako je VLK napadnúť sa súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.
Súdny dvor teda svojim extenzívnym výkladom povedal členskému štátu ako má vykladať a implementovať ustanovenia medzinárodnej zmluvy, ktorá má zatiaľ len účinky na vnútroštátnej úrovni, tak, aby sa zabezpečila účinná ochrana práva Únie v oblasti životného prostredia, a zároveň, aby sa zabezpečil jednotný výklad predmetného ustanovenia Aarhuského dohovoru v rámci EÚ do budúcnosti. Treba však zdôrazniť, ako uviedla generálna advokátka Sharpston, že existencia nariadenia uplatňujúceho čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru na inštitúcie EÚ iba zdôrazňuje skutočnosť, že zatiaľ neexistuje žiadne opatrenie Únie, ktoré by inkorporovalo obdobné záväzky do vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov. Návrh smernice z dielne Komisie, ktorá by uviedla do života čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vo vzťahu k povinnostiam členských štátov, zatiaľ nebol prijatý. V tejto súvislosti vyjadrila generálna advokátka názor, že Súdny dvor by nemal ignorovať túto skutočnosť a nemal by na seba prevziať právomoc rozhodnúť o tom, či čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru má alebo nemá priamy účinok. Pokiaľ by tak spravil, „pasoval“ by sa do role zákonodarcu.
Súdny dvor však vo svojom rozsudku zanalyzoval existenciu priameho účinku predmetného článku. A keďže dospel k vyššie uvedeným záverom, jeho snahou bolo dať čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru aspoň nepriamy účinok. Tým zaviazal vnútroštátne súdy vykladať toto ustanovenie eurokonformným spôsobom, teda takým, aby bola zachovaná účinná ochrana práva Únie konkrétne v oblasti životného prostredia. Dá sa teda povedať, že pokiaľ by členské štáty nenašli spoločnú vôľu inkorporovať ustanovenie čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru do práva EÚ, Súdny dvor si túto inkorporáciu na vnútroštátnej úrovni už „poistil“.
Súvisiace články
Európa versus Facebook„Principiálny“ problém práva EÚSlovenským notárom už nemusí byť len SlovákE-justícia Prípad PADAWAN Články autora
Slovenským notárom už nemusí byť len Slovák
Imrich Vozár | 15. 07. 2011 17:04:05
// Reagovať
ako pokračoval NS
