mám záujem o podrobnú a dlhú reakciu k obsahu, ale najskôr chcem podotknúť iné:
Tá publikácia VIA IURIS, prečítal som si ju rovnako ako tento článok, a keďže knihu od JUDr. Drgonca: Základy masmediálneho práva mám prečítanú viackrát a vlastním ju, mám dojem, že publikácia VIA IURIS aj tento článok v mnohých častiach, z nej čerpajú viac, než majú uvedené v zdrojoch (v závere publikácie od VIA IURIS som túto knihu ako zdroj si všimol).
K obsahu začnem tak mierne od konca, citátom, opäť z knihy od JUDr. Drgonca, tentokrát však z komentáru k Ústave SR (s. 141), pôvodne z case-law Ústavného súdu SR (II. ÚS 59/97 z 15.10.1997): "Ochrana poskytnutá vo fáze tvorby práva je dokonca natoľko intenzívna, že ústavou aj medzinárodnými dohovormi, ktoré majú povahu prameňa práva podľa čl. 11 ústavy, sa štátu ukladá, aby prijímal zákony, ktorými sa vytvoria podmienky umožňujúce občanovi uplatnenie práva na súkromie ..." Samozrejme, podobný prístup zastáva ESĽP aj pri uplatňovaní práv podľa čl. 10 Dohovoru. Podobná povinnosť pri ochrane ľudskej cti a dôstojnosti vyplýva z čl. 19 ods. 1 Ústavy SR.
Poškodenie dobrej povesti fyzickej osoby, napriek zneniu spomenutého čl. 19/1 Ústavy SR,považujem za mierne nevhodný pojem, skôr by som použil ujma na cti fyzickej osoby.
Ako už uviedol sudca Ryška, paušalizovaná náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia je nezmyslom, podrobnejšie tu: http://jinepravo.blogspot.com/2011/01/michal-ryska-komparace-se-smrticim.html. Nevidím preto pri osobnostných právach jediný rozumný dôvod na zákonný strop pri náhrade ujmy narozdiel od autora článku. Obdobne považujem rovnako ako ústavný súd za nezmysel, aby orgány verejnej moci mali osobitné ustanovenie týkajúce sa ich dobrej povesti (viď M Cdo 46/2000 z 27.03.2001, s. 12 a tiež J.Drgonec: Komentár k Ústave SR, s. 135-136), keďže je jasné, že takúto legitimáciu ani de lege lata nemajú.
Obdobne nesúhlasím ani s dôkazným bremenom, zásadu obráteného dôkazného bremena vo veciach ochrany osobnosti taktiež riešil ústavný súd vo svojom náleze č. 359/1997 (PL. ÚS 9/96) a v ňom takéto riešenie zdôvodnil (http://www.concourt.sk/Zbierka/1997/21_97s.htm). Súhlasím s autorom článku iba ohľadom spresnenia § 13 OZ, tam by sa exemplifikatívny výpočet kritérií zišiel.
Čo sa týka spresnenia legislatívy, skôr odporúčam niečo na spôsob EliOZ v ČR, kde v oddiele 5, v dieli 2, hlave II vo všeobecnej časti sú osobnostné práva podrobnejšie upravené jednotlivé čiastkové osobnostné práva s ohľadom na ich špecifiká. K právu na česť a dôstojnosť by som určite do legislatívy zakotvil definíciu hodnotiaceho úsudku, skutkového tvrdenia, prípadne niečo o sférach cti podľa známeho rozhodnutia ÚS ČR. Najmä odporúčam preniesť princípy, podľa ktorých ESĽP rozhoduje, do normatívneho vyjadrenia.....keď môže mať úprava kúpnej zmluvy v obchode x ustanovení, prečo by omnoho závažnejšia oblasť, ako je ochrana osobnosti ľudí, nemohlo mať podrobnejšiu a precíznejšiu úpravu, aby aj bežní ľudia si mohli prečítať v zákone, nie namáhavo čosi hľadať a extrahovať (ak vôbec majú šajn o tom, čo je ESĽP a o čom to je) to z nejakého "konštatného" case-law.
Ad "K určovaniu výšky náhrady ujmy":
Nesúhlasím s autorom článku ani v zohľadňovaní konkrétnych kritérií určovania výšky nemajetkovej ujmy (kritérií určovania VNU). VNU by sa mala určovať podľa mňa (a aj napr. anglických vyšších súdov) aj podľa zámeru novinára, zamerania jeho periodika, a vôbec všetky iné okolnosti, ktoré majú súvis so vzniknutou ujmou na osobnosti fyzickej osoby. Zohľadňovať "likvidačnosť" VNU pre žalovaného je podľa mňa z toho pohľadu scestné, nakoľko žalovaný nemôže požívať ochranu z titulu porušenia práva (viete si predstaviť obdobnú ochranu pred bankrotom, čo sú dokonca iba majetkové nároky?). Porovnanie "politikov", sudcov a verejných činiteľov a "radových občanov" v konštatovaní autora článku "ošetruje" už ústavný zákaz diskriminácie v čl. 12. Taktiež nedostatok dôvodov a argumentov pre akékoľvek rozhodnutie je a priori bez ohľadu na predmet konania dôvodom jeho suspendácie na nižšiu inštanciu pre nepreskúmateľnosť.
Ad "všeobecné" (návrhy na zmenu legislatívy):
"médiá majú právo na ospravedlniteľný omyl" - s týmto prudko nesúhlasím, médium by malo vedieť, keďže "podniká v žurnalistike", ktorý zdroj možno považovať za "spoľahlivý", konštruovať umelo nové kritérium "spoľahlivosti" zdroja sa vymyká podľa mňa aj novinárskej etike. ESĽP konštatuje, že sloboda prejavu prináša so sebou aj zodpovednosť a ako rozoberal v prípade Maxa Mosleyho, médiá sú nielen "watchdog" demokracie, ale aj podnikateľské subjekty s "mediálnou mocou", takže primerane tomu musia "ozdrojovať" aj svoje tvrdenia či úsudky. Keby to tak nebolo, došlo by k ohrozovaniu a porušovaniu cti a dôstojnosti fyzickej osoby na bežiacom páse. K tomu aj napr. rozhodnutie ESĽP Dalban c/a Romania z roku 1999.
S ostatným možno súhlasiť, viac-menej sú to tvrdenia ESĽP a ÚS SR.
Ad Prístup súdov:
slovenské súdy - ak takto naozaj postupujú, je to dôvod pre poriadnu sťažnosť na ústavný súd zo strany médií. veď máme ústavný zákaz diskriminácie a tiež čl. 46 a nasl. Ústavy. obstálo by to aj pred ESĽP ako porušenie práva na spravodlivý proces.
ESĽP - niektoré princípy by bolo načim prevziať do právneho poriadku. aj ESĽP však vie kiksnúť, napr. v prípade Mosley dalo podľa mňa dosť nedôvodne zelenú médiám pri narušení intímnej sféry FO. ono pri ESĽP je zásada vyvažovania ĽP mierne postavená na hlavu, keďže sa skúma cez "necessity test" najmä to ĽP, ktorého porušenie namieta sťažovateľ a nie aj to, ktoré je vyvažované. navyše, ESĽP sa občas pozabudne a posudzuje niektoré prípady cez optiku CBA (cost-benefit analysis) - napr. náklady na ozdrojovanie, čo potom vyústi do favorizácie slobody prejavu - a teda média. Inak ale ESĽP drží vcelku spoľahlivo princípy, podľa ktorých rozhoduje (ozaj, prečo ešte nie sú normami, keď legislatíva má podľa ESĽP tiež povinnosť primeraným spôsobom k ochrane ĽP právo tvoriť?).
súdy USA - tam došlo k niekoľkým zvratom, v zásade sú protiprávne zásahy do cti či súkromia či iných osobnostných práv deliktami (torts)... ale že by bolo vždy potrebné zavinenie, o tom nie som celkom presvedčený, skôr v prípadoch ako napr. Duncan v. WJLA-TV bola konštatovaná objektívna zodpovednosť média v prípade, že difamujúcu skutočnosť možno vnímať "objektívne" (vnímal by ju tak každý). Pri aplikácii Prvého dodatku tam skôr panuje doktrína "legitímnych otázok záujmu verejnosti", čiže delikt takmer nemožno spáchať publikáciou informácie, ktorá takouto otázkou je (len ak by mal byť účinok publikácie difamačný, ale to je osobitný delikt , kde sa skúma práve vyznenie informácie). Inak, v zásade sú česť, dôstojnosť, súkromie a iné hodnoty osobnosti, ktoré možno zasiahnuť aplikáciou práva na slobodu prejavu, v USA pod ochranou Štvrtého dodatku, keďže tam sú tieto hodnoty považované za "vlastníctvo" osoby, ktorej sa týkajú a teda zásah k nim je zásah do vlastníctva (pekne to vidno na úprave "character merchandising").
Tie slovenské prípady niet veľmi ako pozitívne komentovať, skôr negatívne, pretože preukazujú miernu neznalosť case-law ESĽP, ako aj judikatúry ÚS SR. Som zvedavý, ktorý z uvedených súdov zohľadňoval napr. skutočnosť, že svoju česť si určuje konkrétna fyzická osoba (vrátane osoby verejného záujmu) najmä sama svojím správaním, ako je vnímateľné z rozhodnutí ESĽP. Toto by malo byť závažné kritérium pri posudzovaní VNU, pretože súvisí s rozsahom ujmy na osobnosti FO.
Mimochodom, je podľa mňa chybou ESĽP v rozhodnutí Karhuvaara a Iltalehti v. Finland, že vôbec porovnáva zásahy do rôznych čiastkových hodnôt osobnosti cez prizmu VNU. Podľa mňa sú tieto hodnoty "incommensurable" (nesúmeriteľné) a preto takáto "kvantifikácia" im môže akurát tak uškodiť, najmä právu na súkromný a rodinný život (v porovnaní s právom na česť).
Čiže doporučil by som záverom inšpirovať sa tými princípmi, ktoré sa v aplikácii cez case-law ESĽP ukázali ako užitočné a použiteľné, a normatívne ich fuknúť do civilnoprávnej úpravy.
Žaloby verejných činiteľov za poškodenie povesti – ako ďalej?
Peter Wilfling | 26. 08. 2011 | komentárov: 16
Na Slovensku sa možno stretnúť s tým, že verejní činitelia, napríklad politici alebo sudcovia, často podávajú žaloby na médiá za poškodeniu povesti. A súdy veľmi často rozhodujú v prospech verejných činiteľov a prikazujú médiám zaplatiť vysoké finančné odškodnenie. Často ide aj o niekoľkomiliónové sumy. Vysoké sumy vysúdili napríklad predseda vlády, predseda Najvyššieho súdu SR alebo viacerí politici a sudcovia.
Priznávanie vysokého finančného odškodnenia verejným činiteľom má však odstrašujúci účinok. Hrozba, že budú musieť politikom a verejne činným osobám platiť miliónové finančné zadosťučinenie spôsobuje, že občania alebo novinári budú motivovaní radšej neinformovať o dôležitých veciach, o ktorých by sa verejnosť mala dozvedieť.
Navyše, z mnohých súdnych rozhodnutí sa zdá, že súdy zvýhodňujú politikov, sudcov a vplyvných ľudí pred bežnými občanmi. Existujú viaceré príklady, kedy verejne činnej osobe súdy priznali za poškodenie dobrej povesti finančné odškodnenie v miliónovej výške, ale za oveľa závažnejší zásah do osobnosti a súkromného života (napríklad za zabitie blízkeho člena rodiny) priznali súdy pozostalým tohto zomrelého oveľa nižšie finančné odškodnenie. Oba druhy prípadov sú pritom rozhodované na základe rovnakých ustanovení § 11 až 13 Občianskeho zákonníka týkajúcich sa ochrany osobnosti.
Len zopár príkladov na porovnanie: Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní 17 Co 75/2009 priznal 200 000 Sk rodičom asi dvojročného dieťaťa za to, že nemocnica neurobila dostatočné opatrenia pre bezpečnosť dieťaťa a ich dieťa sa v nemocnici zadusilo. Okresný súd v Banskej Bystrici v konaní 12 Co 405/2009 priznal 600 000 Sk manželovi za smrť jeho manželky, ktorá zomrela v dôsledku vykrvácania po operácii, neposkytnutia zdravotnej starostlivosti a poskytnutia nesprávnej náhradnej krvi zo strany nemocnice. Okresný súd v Trenčíne v konaní 20 C 126/2004 nepriznal pozostalým súrodencom za usmrtenie ich brata vodičom auta na prechode pre chodcov žiadnu finančnú náhradu citovej ujmy, a to s týmto odôvodnením: „Intenzita vzťahov medzi žalobcami a nebohým bratom v čase jeho smrti nebola tak vysoká, že by pretrhnutie väzby medzi súrodencami a strata možnosti vzťahy s bratom udržiavať, ochudobnila sféru prirodzených vzťahov a teda sféru súkromia žalobcov do takej miery, že by bolo odôvodnené priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.“
Naproti tomu Ján Slota na základe tých istých ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti vysúdil 5 000 000 Sk za poškodenie povesti – za to, že denník Nový čas o ňom napísal, že močil z terasy reštaurácie, čo sa však na súde nepodarilo dokázať. Štefan Harabin vysúdil 1 000 000 Sk od denníka SME za zverejnenie tvrdenia, že za komunizmu odsúdil do väzenia kňaza za prejav jeho viery. Robert Fico vysúdil 2 000 000 Sk od Spoločnosti 7 Plus za zverejnenie informácie, že sa o novinároch vyjadril že sú „špinaví hajzli“, a 1 000 000 Sk za zverejnenie tvrdenia, že krádež auta jeho manželky bola políciou protekčne vyšetrená.
Hoci uvedené prípady nemožno iba mechanicky porovnávať, z rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Karhuvaara a Iltalehti v. Fínsko) vyplýva, že pri priznávaní finančnej náhrady ujmy za porušenie osobnostných práv treba zohľadňovať aj výšku náhrady, ktorá sa priznáva za utrpenie, bolesť alebo obetiam násilných činov.
V súvislosti s touto témou by som rád ponúkol do verejnej diskusie na Otvorenom práve závery a odporúčania vyplývajúce z publikácie „Sloboda prejavu a žaloby na ochranu dobrej povesti“, ktorá je dostupná TU (publikáciu vydalo združenie VIA IURIS – Centrum pre práva občana, autori Peter Wilfling a Eva Kováčechová).
Účelom tejto publikácie bolo porovnať rozhodovanie súdov o žalobách verejných činiteľov za poškodenie povesti, a to v USA, v rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu a na Slovensku. Publikácia sa osobitne zaoberá priznávaním finančnej náhrady za poškodenie dobrej povesti a výškou tejto náhrady a v závere obsahuje odporúčania na úpravu legislatívy a praxe slovenských súdov.
Keďže by sme uvítali názory a spätnú väzbu diskutérov na tieto závery a odporúčania, v nasledovnom texte tieto závery a odporúčania uvádzame:
Prístup súdov v USA k žalobám verejných činiteľov:
Sloboda prejavu je v USA považovaná za jeden zo základných pilierov demokracie a slobody krajiny. Žaloby verejných činiteľov („public officials“) a verejných osôb („public figures“) voči médiám sú preto považované za ohrozenie slobody prejavu a súdy k nim pristupujú s osobitnou starostlivosťou. V sporoch týkajúcich sa verejných činiteľov, verejných osôb alebo vecí verejného záujmu požívajú napr. médiá zvláštnu ochranu – tzv. ústavné privilégium („constitutional privilege“), čo pre žalobcov znamená, že v konaní musia preukázať viaceré skutočnosti:
- každý žalobca musí preukázať nepravdivosť tvrdenia, o ktorom si myslí, že poškodilo jeho dobrú povesť,
- ak sa chce nejaký žalobca domôcť finančnej náhrady za ujmu na svojej dobrej povesti, musí preukázať žalovanému zavinenie – a to minimálne nedbanlivosť,
- žalobca v postavení „verejného činiteľa“ alebo „verejnej osoby“ však musí žalovanému médiu vždy preukázať vyšší stupeň zavinenia ako nedbanlivosť – musí preukázať, že nepravdivé tvrdenie bolo zverejnené so „skutočne zlým úmyslom“ (čo znamená, že médiá si buď uvedomovali, že tvrdenie je nepravdivé alebo že mali naozaj vážne pochybnosti o pravdivosti zverejneného tvrdenia), inak nemá nárok na priznanie žiadneho finančného zadosťučinenia,
- ak žalobca – súkromná osoba – požaduje od žalovaného nielen náhradu skutočnej ujmy (napr. vyčísliteľnú finančnú stratu), ale iné druhy náhrady (napr. tzv. sankčnú náhradu) a prípad sa týka záležitosti verejného záujmu, musí preukázať žalovanému skutočne zlý úmysel; v ostatných prípadoch pre náhradu ujmy stačí, ak žalobca preukáže žalovanému nedbanlivosť,
- žalovateľným nie je ani vyjadrenie názoru (kritika, hodnotiace úsudky) alebo reprodukovanie tvrdenia, ktoré v rámci oficiálneho postupu urobil orgán verejnej moci.
Od toho, aké je postavenie žalobcu (či je verejným činiteľom, verejnou osobou, alebo súkromnou osobou) teda závisí aj výsledok súdneho sporu, pretože preukázanie zlého úmyslu médií je veľmi ťažké a žalobca, ktorý je verejným činiteľom alebo verejnou osobou, spravidla spor prehráva alebo sa do neho vôbec nepúšťa. Ak teda médiá nekonajú so „skutočne zlým úmyslom“, môžu verejných činiteľov alebo verejné osoby kritizovať bez zodpovednosti za poškodenie dobrej povesti.
Prístup Európskeho súdu pre ľudské práva
V sporoch o poškodení dobrej povesti osoby Európsky súd „váži“ dve navzájom si konkurujúce základné práva - právo na slobodu prejavu a právo na ochranu dobrej povesti a posudzuje, ktoré právo má v okolnostiach konkrétneho prípadu väčšiu váhu a teda prednosť. Rozhodnutie vnútroštátneho súdu o tom, že nejakým tvrdením bola poškodená dobrá povesť inej osoby, je totiž vždy zároveň zásahom do slobody prejavu autora tohto tvrdenia, a preto tento zásah musí byť naozaj opodstatnený.
Európsky súd pri posudzovaní toho, či bol zásah do slobody prejavu opodstatnený, zohľadňuje rôzne skutočnosti - napríklad koho sa zverejnené tvrdenia týkajú, kto tvrdenia zverejnil, aká je povaha zverejnených tvrdení, akých záležitostí sa tvrdenia týkajú, kde, za akých okolností a akým spôsobom boli tvrdenia zverejnené atď. Záver, či bolo zverejnenie určitého tvrdenia v súlade so slobodou prejavu, alebo či bolo neoprávneným zásahom do dobrej povesti, robí Európsky súd po súhrnnom posúdení a aplikovaní napríklad týchto princípov a kritérií:
• Médiá majú v spoločnosti kľúčovú úlohu, pretože sú „strážnym psom“ demokracie. Každý zásah do slobody prejavu médií treba posudzovať veľmi prísne.
• Zvýšenú ochranu treba poskytovať šíreniu informácií a myšlienok o veciach verejného záujmu.
• Osoby verejne činné alebo verejne známe musia zniesť väčšiu mieru kritiky než súkromné osoby. Čím viac bude obsah prejavu súvisieť s verejnou činnosťou dotknutej osoby, tým viac bude tento prejav chránený slobodou prejavu.
• Je potrebné rozlišovať, či je informácia skutkovým tvrdením alebo či je hodnotiacim úsudkom. Hodnotiace úsudky požívajú vysokú mieru ochrany. Aj hodnotiace úsudky však musia vychádzať z určitého skutkového základu.
• Chráni sa nielen obsah prejavu, tvrdenia či myšlienky, ale aj spôsob, resp. forma, ktorými sú vyjadrované. Médiám je dovolená určitá miera preháňania a provokácie.
• Tvrdenia urobené v dobrej viere požívajú zvýšenú ochranu. Médiá majú právo na ospravedlniteľný omyl.
• Sankcia za poškodenie dobrej povesti musí byť primeraná a predvídateľná.
Vnútroštátne súdy sa vo svojich rozhodnutiach nemôžu zaoberať iba aspektom ochrany dobrej povesti, ale v rozhodnutiach musia uviesť aj to, ako prípad posúdili z hľadiska princípov slobody prejavu, formulovaných Európskym súdom. Ak to neurobia, dopustia sa porušenia Dohovoru. Právo na slobodu prejavu je podľa Európskeho súdu napríklad porušené aj vtedy, ak vnútroštátne orgány neuvedú dostatočné dôvody pre potrebu zásahu do slobody prejavu, resp. že pre takýto zásah existuje „naliehavá spoločenská potreba“.
Vo väčšine prípadov Európsky súd konštatuje, že vnútroštátne orgány porušili slobodu prejavu preto, lebo nesprávne aplikovali niektoré z vyššie uvedených princípov. Nastávajú však aj prípady, kedy určité tvrdenie síce naozaj neoprávnene poškodilo dobrú povesť inej osoby, avšak sankcia uložená autorovi tohto tvrdenia (napr. finančná náhrada ujmy) bola príliš prísna, neprimeraná a vysoká – a už samotná táto neprimeranosť a prísnosť sankcie môže porušiť slobodu prejavu. Z rozhodnutí Európskeho súdu možno vyvodiť viaceré pravidlá pre stanovovanie výšky náhrady ujmy za poškodenie dobrej povesti – napríklad náhrada musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme, okolnostiam a povahe skutku, nesmie byť neprimeraná príjmom žalovaného, výška náhrady nesmie byť pre médiá „ničivá” (likvidačná) a pri určovaní výšky musí byť zohľadnená náhrada, ktorá je priznávaná obetiam násilných činov alebo za telesné zranenia. Nerešpektovaním týchto pravidiel môže prísť k porušeniu slobody prejavu.
Prístup súdov v Slovenskej republike
Na základe analýzy rozhodovania slovenských súdov vo veciach ochrany osobnosti možno konštatovať, že súdy poskytujú verejne činným osobám nadmernú ochranu. Pri rozhodovaní súdy často nezohľadňujú princípy stanovené Európskym súdom, v zmysle ktorých verejne činné osoby musia napr. tolerovať vyššiu mieru kritiky, hodnotiace úsudky požívajú vysokú mieru ochrany, pričom chránené sú aj provokačné vyjadrenia a preháňanie, médiá majú právo na ospravedlniteľný omyl, atď.
Čo sa týka priznávania náhrady ujmy za poškodenie dobrej povesti, už samotná skutočnosť, že osoba je verejným činiteľom (napr. politikom), je často pre slovenské súdy dôvodom, aby jej priznali vyššiu finančnú kompenzáciu ako radovému občanovi. Naopak, podľa Európskeho súdu musí politik zniesť oveľa tvrdšiu kritiku, a keďže náhrada ujmy musí byť primeraná okolnostiam, tak politikom a verejne činným osobám možno finančnú kompenzáciu priznať len veľmi opatrne a je potrebné voliť skôr zdržanlivý prístup.
Rozhodnutia slovenských súdov sa často vyznačujú tým, že v nich súdy často iba povrchne poukážu na niektoré rozhodnutie Európskeho súdu, ale bez toho, aby dôkladne vysvetlili, ako aplikovali princípy vyplývajúce z týchto rozhodnutí na konkrétny posudzovaný prípad a bez toho, aby sa dôkladne vysporiadali s argumentmi účastníkov konania týkajúcich sa slobody prejavu. Ako to vyplýva z rozhodnutí Európskeho súdu v sporoch slovenských občanov, slovenské súdy často pristupujú k určovaniu výšky náhrady ujmy za poškodenie dobrej povesti bez toho, aby dostatočne zdôvodnili samotný základ priznania tejto náhrady – teda či bolo naozaj do dobrej povesti zasiahnuté naozaj neoprávnene alebo či šlo o legitímny zásah v súlade so slobodou prejavu.
Hoci Európsky súd posudzuje každý zásah do slobody prejavu médií veľmi prísne a dbá na to, aby médiá neboli odrádzané od šírenia informácií, slovenské súdy takýto opatrný prístup, pokiaľ ide o médiá, často nenasledujú. Pri určovaní výšky náhrady sa často zohľadňuje iba intenzívny dopad médiami šírených informácií na dobrú povesť dotknutej osoby, ale táto skutočnosť sa nevyvažuje ústavným princípom, že sankcia voči médiám nesmie mať odradzujúci alebo likvidačný účinok na informovanie o záležitostiach verejného záujmu.
V rozhodnutiach slovenských súdov možno často pozorovať, že priznaná výška náhrady ujmy za poškodenie dobrej povesti je veľmi slabo vyargumentovaná a zdôvodnená. Často výšku náhrady určia na základe nedostatočne preukázanej ujmy a iba na základe subjektívneho tvrdenia žalobcu o tom, ako intenzívnu ujmu pociťoval, prípadne na základe svedeckých výpovedí žalobcových príbuzných a priateľov.
Významným nedostatkom je, že pri priznávaní náhrady ujmy súdy priznávajú politikom alebo iným verejne činným osobám za poškodenie dobrej povesti oveľa vyššiu náhrady ujmy, ako radovým občanom za závažné telesné zranenia či dokonca aj usmrtenie, bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia alebo ťažké a doživotné negatívne následky na zdraví osoby. Takýto prístup vyvoláva buď dojem toho, že niektoré súdy si vážia dobrú povesť politikov a sudcov viac ako život a zdravie radových občanov, alebo to vyvoláva dojem falošnej kolegiality s verejne činnými a známymi osobami.
Návrhy na úpravu súdnej praxe a legislatívy
Všeobecné
• V rozhodovacej činnosti súdov by sa mali aplikovať princípy Európskeho súdu napríklad v tom zmysle, že sloboda prejavu umožňuje aj preháňanie, zveličovanie alebo dokonca aj provokáciu, že v diskusii o veciach verejného záujmu možno používať aj silnejšie výrazy a že sloboda prejavu sa vzťahuje aj na také informácie a myšlienky, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo určitú časť obyvateľstva (napr. rozhodnutia Európskeho súdu Hrico v. Slovensko alebo Feldek v. Slovensko). Tento prístup treba osobitne aplikovať v prípade médií.
• Ak je možný dvojaký výklad určitého tvrdenia, ktoré sa týka záležitosti verejného záujmu, malo by sa toto tvrdenie vykladať tak, aby to bolo v prospech slobody prejavu (napr. rozhodnutie Európskeho súdu Feldek v. Slovensko).
• Médiá majú právo na ospravedlniteľný omyl - súdy by mali akceptovať, že ak tvrdenie pochádza zo zdroja, ktorý je považovaný za spoľahlivý, nie je potrebné pred zverejnením tohto tvrdenia overiť s úplnou istotou jeho pravdivosť alebo nepravdivosť. Súdy by mali akceptovať, že pravdivosť niektorých tvrdení nie je možné vždy s úplnou istotou overiť, a preto ak novinári konali v dobrej viere a s náležitou starostlivosťou, ak vyvinuli dostatočnú snahu preveriť pravdivosť tvrdenia, ak dali priestor na vyjadrenie dotknutej osobe a ak použili náležite opatrné formulácie, nemali by byť zodpovedné ani vtedy, ak sa tvrdenie týkajúce sa záležitosti verejného záujmu ukáže nepravdivým.
• Aj zverejnenie nezákonne získaných informácií (napr. nahrávok) môže byť vo verejnom záujme prípustné (rozhodnutie Európskeho súdu Rádio Twist v. Slovensko).
• Slovenské súdy by mali tiež zohľadniť fakt, že stále prebieha transformácia slovenskej spoločnosti, čo vyžaduje prísnejšiu ochranu slobody prejavu a tvrdení týkajúcich sa záležitostí verejného záujmu. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 152/08 napríklad vo vzťahu ku kritike sudcov a súdnictva uviedol: „Transformačné krajiny môžu pri budovaní justície v požiadavkách právneho štátu buď túto viac chrániť pred spoločenskou diskusiou s prípadnými difamačnými prvkami, alebo naopak, otvárať diskusiu o justícii. Ústavný súd sa prikláňa k druhej z uvedených alternatív, berúc do úvahy skutočnosť, že zmeny v justícii už prebiehajú dve desaťročia.“
• Súdy by sa mali zaoberať nielen aspektom ochrany povesti osoby, ale rovnako dôkladne sa musia vo svojom rozhodnutí zaoberať aj princípmi slobody prejavu stanovenými Európskym súdom, ktoré sa vzťahujú na konkrétny prípad. Aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 326/09 uviedol, že „považuje prípady týkajúce sa slobody prejavu a jej vyvažovania, obvykle s právom na ochranu osobnosti, za veľmi dôležité, vyžadujúce veľmi citlivý a argumentačne dôkladný prístup...“. Ak rozhodnutie súdu nebude obsahovať dôkladné argumenty týkajúce sa slobody prejavu, malo by byť dôvodom na jeho zrušenie súdom vyššieho stupňa.
K určovaniu výšky náhrady ujmy
• Pri určovaní výšky náhrady ujmy by slovenské súdy nemali zvýhodňovať politikov, sudcov a verejných činiteľov pred radovými občanmi. Náhrady priznávané súdmi za poškodenie dobrej povesti nemôžu byť vo výraznom nepomere k náhradám priznávaným za vážne zranenia, ublíženia na zdraví alebo spôsobenie smrti.
• Pri určovaní výšky náhrady ujmy by slovenské súdy mali zohľadňovať finančnú situáciu žalovaného a uložená finančná kompenzácia by nemala mať pre neho ničivý, resp. likvidačný účinok.
• Súdy by mali starostlivo posudzovať aj otázku, či nie je výška náhrady ujmy priznaná za poškodenie dobrej povesti neprimeraná a či je dostatočne a dôkladne vyargumentovaná. Nedostatok dôvodov a argumentov pre priznanie náhrady finančnej ujmy by mal byť dôvodom na zrušenie rozhodnutí súdov nižších stupňov.
Odporúčania na zmenu legislatívy
• Spresniť ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka, ktoré stanovuje, že výška finančnej náhrady sa určí „s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo“. Bolo by vhodné napr. demonštratívne vymedziť kritériá, podľa ktorých sa posudzuje závažnosť ujmy a demonštratívne vymedziť okolnosti zohľadňované pri stanovovaní výšky náhrady ujmy. Bolo by vhodné, aby zákon výslovne zdôrazňoval, že výška náhrady ujmy má byť „primeraná“ závažnosti vzniknutej ujmy a existujúcim okolnostiam. Pri formulovaní ustanovenia by sa mohli využiť aj ďalšie kritériá a okolnosti zohľadňované Európskym súdom a slovenskými súdmi.
• Zvážiť zakotvenie pravidla, že osoba nemôže vysúdiť za poškodenie dobrej povesti vyššiu sumu, ako je najvyššia suma, ktorú je možné priznať ako náhradu za bolesť a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia za ťažké a doživotné negatívne následky na zdraví osoby.
• Zvážiť širšie zakotvenie práva na ospravedlniteľný omyl do tlačového zákona a to v zmysle štandardov formulovaných Európskym súdom.
• Prijať ustanovenie, že orgány verejnej moci (napr. vláda, ministerstvá, súdy) nemôžu podávať žaloby za poškodenie dobrej povesti, resp. nemôžu požadovať finančnú náhradu ujmy za poškodenie dobrej povesti. Žaloby by mali mať právo podávať iba konkrétne osoby pracujúce v týchto orgánoch, ktorých dobrá povesť bola poškodená.
• Zvážiť zakotvenie pravidla, že v prípade, ak sa sporné tvrdenie týka záležitosti verejného záujmu alebo žalobcom je verejný činiteľ, väčšia časť dôkazného bremena leží aj na žalobcovi a nie iba na žalovanom. Možno uvažovať o zakotvení pravidla existujúceho v Nemecku, že ak žalobca v takýchto sporoch požaduje, aby sa iba upustilo od zásahov do jeho dobrej povesti alebo požaduje iba ospravedlnenie, nemusí preukazovať zavinenie žalovaného a uplatňuje sa tzv. objektívna zodpovednosť žalovaného, avšak ak žalobca požaduje finančnú náhradu ujmy, musí v súdnom konaní preukázať zavinenie žalovaného (aspoň nedbanlivosť) a tiež to, že predmetné tvrdenie bolo nepravdivé. Podobné pravidlo sa uplatňuje aj v iných štátoch Európy.“
Navyše, z mnohých súdnych rozhodnutí sa zdá, že súdy zvýhodňujú politikov, sudcov a vplyvných ľudí pred bežnými občanmi. Existujú viaceré príklady, kedy verejne činnej osobe súdy priznali za poškodenie dobrej povesti finančné odškodnenie v miliónovej výške, ale za oveľa závažnejší zásah do osobnosti a súkromného života (napríklad za zabitie blízkeho člena rodiny) priznali súdy pozostalým tohto zomrelého oveľa nižšie finančné odškodnenie. Oba druhy prípadov sú pritom rozhodované na základe rovnakých ustanovení § 11 až 13 Občianskeho zákonníka týkajúcich sa ochrany osobnosti.
Len zopár príkladov na porovnanie: Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní 17 Co 75/2009 priznal 200 000 Sk rodičom asi dvojročného dieťaťa za to, že nemocnica neurobila dostatočné opatrenia pre bezpečnosť dieťaťa a ich dieťa sa v nemocnici zadusilo. Okresný súd v Banskej Bystrici v konaní 12 Co 405/2009 priznal 600 000 Sk manželovi za smrť jeho manželky, ktorá zomrela v dôsledku vykrvácania po operácii, neposkytnutia zdravotnej starostlivosti a poskytnutia nesprávnej náhradnej krvi zo strany nemocnice. Okresný súd v Trenčíne v konaní 20 C 126/2004 nepriznal pozostalým súrodencom za usmrtenie ich brata vodičom auta na prechode pre chodcov žiadnu finančnú náhradu citovej ujmy, a to s týmto odôvodnením: „Intenzita vzťahov medzi žalobcami a nebohým bratom v čase jeho smrti nebola tak vysoká, že by pretrhnutie väzby medzi súrodencami a strata možnosti vzťahy s bratom udržiavať, ochudobnila sféru prirodzených vzťahov a teda sféru súkromia žalobcov do takej miery, že by bolo odôvodnené priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.“
Naproti tomu Ján Slota na základe tých istých ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti vysúdil 5 000 000 Sk za poškodenie povesti – za to, že denník Nový čas o ňom napísal, že močil z terasy reštaurácie, čo sa však na súde nepodarilo dokázať. Štefan Harabin vysúdil 1 000 000 Sk od denníka SME za zverejnenie tvrdenia, že za komunizmu odsúdil do väzenia kňaza za prejav jeho viery. Robert Fico vysúdil 2 000 000 Sk od Spoločnosti 7 Plus za zverejnenie informácie, že sa o novinároch vyjadril že sú „špinaví hajzli“, a 1 000 000 Sk za zverejnenie tvrdenia, že krádež auta jeho manželky bola políciou protekčne vyšetrená.
Hoci uvedené prípady nemožno iba mechanicky porovnávať, z rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Karhuvaara a Iltalehti v. Fínsko) vyplýva, že pri priznávaní finančnej náhrady ujmy za porušenie osobnostných práv treba zohľadňovať aj výšku náhrady, ktorá sa priznáva za utrpenie, bolesť alebo obetiam násilných činov.
V súvislosti s touto témou by som rád ponúkol do verejnej diskusie na Otvorenom práve závery a odporúčania vyplývajúce z publikácie „Sloboda prejavu a žaloby na ochranu dobrej povesti“, ktorá je dostupná TU (publikáciu vydalo združenie VIA IURIS – Centrum pre práva občana, autori Peter Wilfling a Eva Kováčechová).
Účelom tejto publikácie bolo porovnať rozhodovanie súdov o žalobách verejných činiteľov za poškodenie povesti, a to v USA, v rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu a na Slovensku. Publikácia sa osobitne zaoberá priznávaním finančnej náhrady za poškodenie dobrej povesti a výškou tejto náhrady a v závere obsahuje odporúčania na úpravu legislatívy a praxe slovenských súdov.
Keďže by sme uvítali názory a spätnú väzbu diskutérov na tieto závery a odporúčania, v nasledovnom texte tieto závery a odporúčania uvádzame:
Prístup súdov v USA k žalobám verejných činiteľov:
Sloboda prejavu je v USA považovaná za jeden zo základných pilierov demokracie a slobody krajiny. Žaloby verejných činiteľov („public officials“) a verejných osôb („public figures“) voči médiám sú preto považované za ohrozenie slobody prejavu a súdy k nim pristupujú s osobitnou starostlivosťou. V sporoch týkajúcich sa verejných činiteľov, verejných osôb alebo vecí verejného záujmu požívajú napr. médiá zvláštnu ochranu – tzv. ústavné privilégium („constitutional privilege“), čo pre žalobcov znamená, že v konaní musia preukázať viaceré skutočnosti:
- každý žalobca musí preukázať nepravdivosť tvrdenia, o ktorom si myslí, že poškodilo jeho dobrú povesť,
- ak sa chce nejaký žalobca domôcť finančnej náhrady za ujmu na svojej dobrej povesti, musí preukázať žalovanému zavinenie – a to minimálne nedbanlivosť,
- žalobca v postavení „verejného činiteľa“ alebo „verejnej osoby“ však musí žalovanému médiu vždy preukázať vyšší stupeň zavinenia ako nedbanlivosť – musí preukázať, že nepravdivé tvrdenie bolo zverejnené so „skutočne zlým úmyslom“ (čo znamená, že médiá si buď uvedomovali, že tvrdenie je nepravdivé alebo že mali naozaj vážne pochybnosti o pravdivosti zverejneného tvrdenia), inak nemá nárok na priznanie žiadneho finančného zadosťučinenia,
- ak žalobca – súkromná osoba – požaduje od žalovaného nielen náhradu skutočnej ujmy (napr. vyčísliteľnú finančnú stratu), ale iné druhy náhrady (napr. tzv. sankčnú náhradu) a prípad sa týka záležitosti verejného záujmu, musí preukázať žalovanému skutočne zlý úmysel; v ostatných prípadoch pre náhradu ujmy stačí, ak žalobca preukáže žalovanému nedbanlivosť,
- žalovateľným nie je ani vyjadrenie názoru (kritika, hodnotiace úsudky) alebo reprodukovanie tvrdenia, ktoré v rámci oficiálneho postupu urobil orgán verejnej moci.
Od toho, aké je postavenie žalobcu (či je verejným činiteľom, verejnou osobou, alebo súkromnou osobou) teda závisí aj výsledok súdneho sporu, pretože preukázanie zlého úmyslu médií je veľmi ťažké a žalobca, ktorý je verejným činiteľom alebo verejnou osobou, spravidla spor prehráva alebo sa do neho vôbec nepúšťa. Ak teda médiá nekonajú so „skutočne zlým úmyslom“, môžu verejných činiteľov alebo verejné osoby kritizovať bez zodpovednosti za poškodenie dobrej povesti.
Prístup Európskeho súdu pre ľudské práva
V sporoch o poškodení dobrej povesti osoby Európsky súd „váži“ dve navzájom si konkurujúce základné práva - právo na slobodu prejavu a právo na ochranu dobrej povesti a posudzuje, ktoré právo má v okolnostiach konkrétneho prípadu väčšiu váhu a teda prednosť. Rozhodnutie vnútroštátneho súdu o tom, že nejakým tvrdením bola poškodená dobrá povesť inej osoby, je totiž vždy zároveň zásahom do slobody prejavu autora tohto tvrdenia, a preto tento zásah musí byť naozaj opodstatnený.
Európsky súd pri posudzovaní toho, či bol zásah do slobody prejavu opodstatnený, zohľadňuje rôzne skutočnosti - napríklad koho sa zverejnené tvrdenia týkajú, kto tvrdenia zverejnil, aká je povaha zverejnených tvrdení, akých záležitostí sa tvrdenia týkajú, kde, za akých okolností a akým spôsobom boli tvrdenia zverejnené atď. Záver, či bolo zverejnenie určitého tvrdenia v súlade so slobodou prejavu, alebo či bolo neoprávneným zásahom do dobrej povesti, robí Európsky súd po súhrnnom posúdení a aplikovaní napríklad týchto princípov a kritérií:
• Médiá majú v spoločnosti kľúčovú úlohu, pretože sú „strážnym psom“ demokracie. Každý zásah do slobody prejavu médií treba posudzovať veľmi prísne.
• Zvýšenú ochranu treba poskytovať šíreniu informácií a myšlienok o veciach verejného záujmu.
• Osoby verejne činné alebo verejne známe musia zniesť väčšiu mieru kritiky než súkromné osoby. Čím viac bude obsah prejavu súvisieť s verejnou činnosťou dotknutej osoby, tým viac bude tento prejav chránený slobodou prejavu.
• Je potrebné rozlišovať, či je informácia skutkovým tvrdením alebo či je hodnotiacim úsudkom. Hodnotiace úsudky požívajú vysokú mieru ochrany. Aj hodnotiace úsudky však musia vychádzať z určitého skutkového základu.
• Chráni sa nielen obsah prejavu, tvrdenia či myšlienky, ale aj spôsob, resp. forma, ktorými sú vyjadrované. Médiám je dovolená určitá miera preháňania a provokácie.
• Tvrdenia urobené v dobrej viere požívajú zvýšenú ochranu. Médiá majú právo na ospravedlniteľný omyl.
• Sankcia za poškodenie dobrej povesti musí byť primeraná a predvídateľná.
Vnútroštátne súdy sa vo svojich rozhodnutiach nemôžu zaoberať iba aspektom ochrany dobrej povesti, ale v rozhodnutiach musia uviesť aj to, ako prípad posúdili z hľadiska princípov slobody prejavu, formulovaných Európskym súdom. Ak to neurobia, dopustia sa porušenia Dohovoru. Právo na slobodu prejavu je podľa Európskeho súdu napríklad porušené aj vtedy, ak vnútroštátne orgány neuvedú dostatočné dôvody pre potrebu zásahu do slobody prejavu, resp. že pre takýto zásah existuje „naliehavá spoločenská potreba“.
Vo väčšine prípadov Európsky súd konštatuje, že vnútroštátne orgány porušili slobodu prejavu preto, lebo nesprávne aplikovali niektoré z vyššie uvedených princípov. Nastávajú však aj prípady, kedy určité tvrdenie síce naozaj neoprávnene poškodilo dobrú povesť inej osoby, avšak sankcia uložená autorovi tohto tvrdenia (napr. finančná náhrada ujmy) bola príliš prísna, neprimeraná a vysoká – a už samotná táto neprimeranosť a prísnosť sankcie môže porušiť slobodu prejavu. Z rozhodnutí Európskeho súdu možno vyvodiť viaceré pravidlá pre stanovovanie výšky náhrady ujmy za poškodenie dobrej povesti – napríklad náhrada musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme, okolnostiam a povahe skutku, nesmie byť neprimeraná príjmom žalovaného, výška náhrady nesmie byť pre médiá „ničivá” (likvidačná) a pri určovaní výšky musí byť zohľadnená náhrada, ktorá je priznávaná obetiam násilných činov alebo za telesné zranenia. Nerešpektovaním týchto pravidiel môže prísť k porušeniu slobody prejavu.
Prístup súdov v Slovenskej republike
Na základe analýzy rozhodovania slovenských súdov vo veciach ochrany osobnosti možno konštatovať, že súdy poskytujú verejne činným osobám nadmernú ochranu. Pri rozhodovaní súdy často nezohľadňujú princípy stanovené Európskym súdom, v zmysle ktorých verejne činné osoby musia napr. tolerovať vyššiu mieru kritiky, hodnotiace úsudky požívajú vysokú mieru ochrany, pričom chránené sú aj provokačné vyjadrenia a preháňanie, médiá majú právo na ospravedlniteľný omyl, atď.
Čo sa týka priznávania náhrady ujmy za poškodenie dobrej povesti, už samotná skutočnosť, že osoba je verejným činiteľom (napr. politikom), je často pre slovenské súdy dôvodom, aby jej priznali vyššiu finančnú kompenzáciu ako radovému občanovi. Naopak, podľa Európskeho súdu musí politik zniesť oveľa tvrdšiu kritiku, a keďže náhrada ujmy musí byť primeraná okolnostiam, tak politikom a verejne činným osobám možno finančnú kompenzáciu priznať len veľmi opatrne a je potrebné voliť skôr zdržanlivý prístup.
Rozhodnutia slovenských súdov sa často vyznačujú tým, že v nich súdy často iba povrchne poukážu na niektoré rozhodnutie Európskeho súdu, ale bez toho, aby dôkladne vysvetlili, ako aplikovali princípy vyplývajúce z týchto rozhodnutí na konkrétny posudzovaný prípad a bez toho, aby sa dôkladne vysporiadali s argumentmi účastníkov konania týkajúcich sa slobody prejavu. Ako to vyplýva z rozhodnutí Európskeho súdu v sporoch slovenských občanov, slovenské súdy často pristupujú k určovaniu výšky náhrady ujmy za poškodenie dobrej povesti bez toho, aby dostatočne zdôvodnili samotný základ priznania tejto náhrady – teda či bolo naozaj do dobrej povesti zasiahnuté naozaj neoprávnene alebo či šlo o legitímny zásah v súlade so slobodou prejavu.
Hoci Európsky súd posudzuje každý zásah do slobody prejavu médií veľmi prísne a dbá na to, aby médiá neboli odrádzané od šírenia informácií, slovenské súdy takýto opatrný prístup, pokiaľ ide o médiá, často nenasledujú. Pri určovaní výšky náhrady sa často zohľadňuje iba intenzívny dopad médiami šírených informácií na dobrú povesť dotknutej osoby, ale táto skutočnosť sa nevyvažuje ústavným princípom, že sankcia voči médiám nesmie mať odradzujúci alebo likvidačný účinok na informovanie o záležitostiach verejného záujmu.
V rozhodnutiach slovenských súdov možno často pozorovať, že priznaná výška náhrady ujmy za poškodenie dobrej povesti je veľmi slabo vyargumentovaná a zdôvodnená. Často výšku náhrady určia na základe nedostatočne preukázanej ujmy a iba na základe subjektívneho tvrdenia žalobcu o tom, ako intenzívnu ujmu pociťoval, prípadne na základe svedeckých výpovedí žalobcových príbuzných a priateľov.
Významným nedostatkom je, že pri priznávaní náhrady ujmy súdy priznávajú politikom alebo iným verejne činným osobám za poškodenie dobrej povesti oveľa vyššiu náhrady ujmy, ako radovým občanom za závažné telesné zranenia či dokonca aj usmrtenie, bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia alebo ťažké a doživotné negatívne následky na zdraví osoby. Takýto prístup vyvoláva buď dojem toho, že niektoré súdy si vážia dobrú povesť politikov a sudcov viac ako život a zdravie radových občanov, alebo to vyvoláva dojem falošnej kolegiality s verejne činnými a známymi osobami.
Návrhy na úpravu súdnej praxe a legislatívy
Všeobecné
• V rozhodovacej činnosti súdov by sa mali aplikovať princípy Európskeho súdu napríklad v tom zmysle, že sloboda prejavu umožňuje aj preháňanie, zveličovanie alebo dokonca aj provokáciu, že v diskusii o veciach verejného záujmu možno používať aj silnejšie výrazy a že sloboda prejavu sa vzťahuje aj na také informácie a myšlienky, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo určitú časť obyvateľstva (napr. rozhodnutia Európskeho súdu Hrico v. Slovensko alebo Feldek v. Slovensko). Tento prístup treba osobitne aplikovať v prípade médií.
• Ak je možný dvojaký výklad určitého tvrdenia, ktoré sa týka záležitosti verejného záujmu, malo by sa toto tvrdenie vykladať tak, aby to bolo v prospech slobody prejavu (napr. rozhodnutie Európskeho súdu Feldek v. Slovensko).
• Médiá majú právo na ospravedlniteľný omyl - súdy by mali akceptovať, že ak tvrdenie pochádza zo zdroja, ktorý je považovaný za spoľahlivý, nie je potrebné pred zverejnením tohto tvrdenia overiť s úplnou istotou jeho pravdivosť alebo nepravdivosť. Súdy by mali akceptovať, že pravdivosť niektorých tvrdení nie je možné vždy s úplnou istotou overiť, a preto ak novinári konali v dobrej viere a s náležitou starostlivosťou, ak vyvinuli dostatočnú snahu preveriť pravdivosť tvrdenia, ak dali priestor na vyjadrenie dotknutej osobe a ak použili náležite opatrné formulácie, nemali by byť zodpovedné ani vtedy, ak sa tvrdenie týkajúce sa záležitosti verejného záujmu ukáže nepravdivým.
• Aj zverejnenie nezákonne získaných informácií (napr. nahrávok) môže byť vo verejnom záujme prípustné (rozhodnutie Európskeho súdu Rádio Twist v. Slovensko).
• Slovenské súdy by mali tiež zohľadniť fakt, že stále prebieha transformácia slovenskej spoločnosti, čo vyžaduje prísnejšiu ochranu slobody prejavu a tvrdení týkajúcich sa záležitostí verejného záujmu. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 152/08 napríklad vo vzťahu ku kritike sudcov a súdnictva uviedol: „Transformačné krajiny môžu pri budovaní justície v požiadavkách právneho štátu buď túto viac chrániť pred spoločenskou diskusiou s prípadnými difamačnými prvkami, alebo naopak, otvárať diskusiu o justícii. Ústavný súd sa prikláňa k druhej z uvedených alternatív, berúc do úvahy skutočnosť, že zmeny v justícii už prebiehajú dve desaťročia.“
• Súdy by sa mali zaoberať nielen aspektom ochrany povesti osoby, ale rovnako dôkladne sa musia vo svojom rozhodnutí zaoberať aj princípmi slobody prejavu stanovenými Európskym súdom, ktoré sa vzťahujú na konkrétny prípad. Aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 326/09 uviedol, že „považuje prípady týkajúce sa slobody prejavu a jej vyvažovania, obvykle s právom na ochranu osobnosti, za veľmi dôležité, vyžadujúce veľmi citlivý a argumentačne dôkladný prístup...“. Ak rozhodnutie súdu nebude obsahovať dôkladné argumenty týkajúce sa slobody prejavu, malo by byť dôvodom na jeho zrušenie súdom vyššieho stupňa.
K určovaniu výšky náhrady ujmy
• Pri určovaní výšky náhrady ujmy by slovenské súdy nemali zvýhodňovať politikov, sudcov a verejných činiteľov pred radovými občanmi. Náhrady priznávané súdmi za poškodenie dobrej povesti nemôžu byť vo výraznom nepomere k náhradám priznávaným za vážne zranenia, ublíženia na zdraví alebo spôsobenie smrti.
• Pri určovaní výšky náhrady ujmy by slovenské súdy mali zohľadňovať finančnú situáciu žalovaného a uložená finančná kompenzácia by nemala mať pre neho ničivý, resp. likvidačný účinok.
• Súdy by mali starostlivo posudzovať aj otázku, či nie je výška náhrady ujmy priznaná za poškodenie dobrej povesti neprimeraná a či je dostatočne a dôkladne vyargumentovaná. Nedostatok dôvodov a argumentov pre priznanie náhrady finančnej ujmy by mal byť dôvodom na zrušenie rozhodnutí súdov nižších stupňov.
Odporúčania na zmenu legislatívy
• Spresniť ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka, ktoré stanovuje, že výška finančnej náhrady sa určí „s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo“. Bolo by vhodné napr. demonštratívne vymedziť kritériá, podľa ktorých sa posudzuje závažnosť ujmy a demonštratívne vymedziť okolnosti zohľadňované pri stanovovaní výšky náhrady ujmy. Bolo by vhodné, aby zákon výslovne zdôrazňoval, že výška náhrady ujmy má byť „primeraná“ závažnosti vzniknutej ujmy a existujúcim okolnostiam. Pri formulovaní ustanovenia by sa mohli využiť aj ďalšie kritériá a okolnosti zohľadňované Európskym súdom a slovenskými súdmi.
• Zvážiť zakotvenie pravidla, že osoba nemôže vysúdiť za poškodenie dobrej povesti vyššiu sumu, ako je najvyššia suma, ktorú je možné priznať ako náhradu za bolesť a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia za ťažké a doživotné negatívne následky na zdraví osoby.
• Zvážiť širšie zakotvenie práva na ospravedlniteľný omyl do tlačového zákona a to v zmysle štandardov formulovaných Európskym súdom.
• Prijať ustanovenie, že orgány verejnej moci (napr. vláda, ministerstvá, súdy) nemôžu podávať žaloby za poškodenie dobrej povesti, resp. nemôžu požadovať finančnú náhradu ujmy za poškodenie dobrej povesti. Žaloby by mali mať právo podávať iba konkrétne osoby pracujúce v týchto orgánoch, ktorých dobrá povesť bola poškodená.
• Zvážiť zakotvenie pravidla, že v prípade, ak sa sporné tvrdenie týka záležitosti verejného záujmu alebo žalobcom je verejný činiteľ, väčšia časť dôkazného bremena leží aj na žalobcovi a nie iba na žalovanom. Možno uvažovať o zakotvení pravidla existujúceho v Nemecku, že ak žalobca v takýchto sporoch požaduje, aby sa iba upustilo od zásahov do jeho dobrej povesti alebo požaduje iba ospravedlnenie, nemusí preukazovať zavinenie žalovaného a uplatňuje sa tzv. objektívna zodpovednosť žalovaného, avšak ak žalobca požaduje finančnú náhradu ujmy, musí v súdnom konaní preukázať zavinenie žalovaného (aspoň nedbanlivosť) a tiež to, že predmetné tvrdenie bolo nepravdivé. Podobné pravidlo sa uplatňuje aj v iných štátoch Európy.“
Súvisiace články
Konkurenčná doložkaKorupcia v právnických povolaniachČo si prajú v roku 2011?Iná planéta? Reportáž z pozorovania súdneho pojednávania vo Washingtone D.C.Reklama na konkurenčnom portáli Články autora
Možno pred občanmi utajiť informácie, ktoré sú predmetom kontroly orgánu verejnej moci?Právomoc súdu prikázať sprístupnenie informácií – prelom v prístupe občanov k informáciám?Podnet na úpravu ustanovení OSP týkajúcich sa odôvodnenia súdneho rozhodnutiaAko zvýšiť kvalitu súdnych rozhodnutí?Utajovanie procesných rozhodnutí súdov je protiústavné. Český Ústavný súd zasa inšpiráciou pre slovenské súdy.
Ondrej Pivarči | 26. 08. 2011 15:20:14
// Reagovať
veľmi zaujímavý článok
Peter Wilfling | 30. 08. 2011 21:06:56
// Reagovať
Pán Pivarči, ďakujem za podnetnú reakciu a zaujímavé postrehy! Na úvod by som zareagoval by som na niekoľko Vašich podnetov a pripomienok (aj za účelom vysvetlenia niektorých záverov obsiahnutých v publikácii), na ďalšie zareagujem neskôr.
K použitiu knihy JUDr. Drgonca:
Kniha "Základy masmediálneho práva" bola nesporne jednou z inšpirácií pri písaní publikácie, popri iných knihách slovenských, českých a iných autorov (Bartoň, Herczeg, Kerecman, Kosař, Barendt, Amponsah, Glasser, Martineau atď.) Tam, kde som z knihy JUDr. Drgonca výslovne vychádzal pri spracovaní popisu slovenských prípadov pred ESĽP, som uviedol odkaz na túto knihu (kapitola 4). Nie som si vedomý, že by som z nej výslovne vychádzal pri spracovaní ďalších konkrétnych častí publikácie.
Čo sa týka odporúčania, aby výška náhrady ujmy za poškodenie povesti nebola vyššia ako najvyššia možná výška náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia:
Nenavrhovali sme model resp. prax, ktorá existuje v Českej republike, kde sa výška náhrady ujmy za poškodenie povesti prispôsobuje sume jednorazového odškodnenia za smrť príbuzného, ktorá je stanovená českým Občianskym zákonníkom a ktorá je veľmi nízka (240 000 českých korún).
Najvyššia výška náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia je na Slovenku oveľa vyššia – pričom samozrejme podporujem možnosť jej zvýšenia. Výška náhrady za bolesť nám slúžila ako akési referenčné kritérium.
Čo sa týka prístupu ESĽP v rozhodnutí Kaarhuvara a Iltalehti v. Fínsko, kde ESĽP pri porušení osobnostných práv zohľadňoval výšku náhrady priznávanú za utrpenie, bolesť alebo obetiam násilných činov:
Samozrejme každé porovnanie trochu pokrivkáva. Avšak námietka, že porovnávané hodnoty sú nesúmeriteľné ("incommensurable" ), by potom mohla platiť aj pre akékoľvek váženie (balancing) dvoch kolidujúcich práv (napr. slobody prejavu a ochrany súkromia – tam sa dokonca porovnáva intenzita zásahu do práva na súkromie s dôležitosťou presadenia slobody prejavu), čím by bol nepoužiteľný aj test proporcionality. Ak by sme mali hľadať „merítko“, ktorým budeme dve situácie porovnávať, podľa mňa by sa dala porovnávať intenzita „emocionálnej bolesti“, ktorú človek utrpí pri závažnom poškodení zdravia sprevádzanom trýznivými bolesťami, pri úmrtí manžela, manželky či dieťaťa a intenzita emocionálnej bolesti pri poškodení povesti.
Čo sa týka práva novinárov na „ospravedlniteľný omyl“:
Tento pojem síce judikatúra ESĽP nepoužíva, ide skôr o pojem používaný na Slovensku, ale z rozhodnutí ESĽP vyplýva, že ESĽP chráni slobodu prejavu médií aj v prípadoch, ak sa tvrdenie zverejnené médiami napokon ukáže ako nepravdivé – a to za splnenia určitých podmienok (najmä ak médiá konali v „dobrej viere“):
ESĽP v rozhodnutí Bladet Tromsø a Stensaas v. Nórsko uviedol, že „pred tým, ako môžu byť noviny zbavené ich obvyklej úlohy preveriť pravdivosť skutkových tvrdení, ktoré zasahujú do dobrej povesti jednotlivcov, je vyžadovaná existencia osobitných dôvodov. Otázka, či také dôvody existujú, závisí osobitne na povahe a miere predmetného zásahu do dobrej povesti a na miere, v ktorej môžu noviny rozumne považovať ich zdroje za spoľahlivé vo vzťahu k predmetným tvrdeniam.“
V rozhodnutí Tønsbergs Blad AS a Haukom v. Nórsko ESĽP uviedol: „Súd musí preskúmať, či sťažovatelia konali v dobrej viere a či splnili obvyklú povinnosť novinára preveriť pravdivosť skutkových tvrdení. Táto povinnosť vyžadovala, že sa mali spoľahnúť na dostatočne presný a spoľahlivý skutkový (faktický) základ, ktorý mohol byť považovaný za primeraný povahe a miere závažnosti ich tvrdení, pričom čím sú tvrdenia závažnejšie, tým musí byť tento skutkový základ spoľahlivejší (dôveryhodnejší)...“.
Napokon, aj v najnovšom rozhodnutí Ringier v. Slovensko ESĽP uviedol:
“The Court also observes that in so far as the Regional Court, in its judgment of 3 February 2004, referred to other constituting elements of the doctrine applied, such as the good faith of the journalists and the presence of a public interest in the matters they had reported on, it does not appear that any relevant analysis was conducted or any specific judicial conclusions drawn on the basis of such elements. (…) In particular, in fact, the domestic courts have in no way examined on the facts or in the law whether the articles were published in good faith in order to provide accurate and reliable information in accordance with the ethics of journalism. The Court acknowledges that the present case differs from Bladet Tromsø and Stensaas, in particular in that the information published by the applicant company’s legal predecessor did not emanate from an external source but was, rather, established by its own reporters. However, unlike in that case, the applicant company’s legal predecessor in the present case did take independent steps to verify the facts through its reporters, B. and C., who visited the location of the incident and interviewed its witnesses and the claimant. It therefore remained to be established whether these steps were in accordance with its “duties and responsibilities” within the meaning of Article 10 § 2 of the Convention. (…) The Court observes that, according to its case-law, an examination of the case under the latter criteria would involve individual and contextual assessment, with reference to the situation at the time when the impugned articles were published, of such complex matters as, for example, the importance of the public interest at stake in correlation with the status of E., as contrasted to the status of D., the extent to which E. was involved in preparing the articles, the necessity of disclosing the identity of E., the bona fides of the applicant company’s legal predecessor, the genuine aim it had followed in publishing the articles and the adequacy of the efforts on the part of the applicant company’s legal predecessor to verify the veracity of the information published from the perspective of the ethics of journalism. (…) The Court acknowledges that the behaviour in public, while off duty, of officials and civil servants vested with public authority may arguably attract public interest. However, the Court considers that it was crucial that the domestic courts make a careful assessment of the presence and level of public interest in the publishing of the impugned information in the present case… (…) This also applies to the issue of the bona fides of the applicant company’s legal predecessor and other aspects of the case that are necessary for establishing whether the applicant company’s legal predecessor had acted in accordance with the “duties and responsibilities” inherent in Article 10 § 2 of the Convention. The Court considers that by failing to examine these elements of the case, the domestic courts cannot be said to have “applied standards which were in conformity with the principles embodied in Article 10” and to have “based themselves on an acceptable assessment of the relevant facts”...
Čo sa týka nutnosti preukázať médiám v USA zavinenie, rozhodnutie NS USA Gertz v. Robert Welch, Inc. uvádza: „Konštatujeme, že pokiaľ štáty nezavedú pravidlo, že vydavatelia alebo vysielatelia nesú zodpovednosť bez ohľadu na existenciu zavinenia [fault], môžu zakotviť vhodné štandardy zodpovednosti vydavateľov alebo vysielateľov za nepravdivé tvrdenia poškodzujúce dobrú povesť súkromných osôb. (...) Tento prístup uznáva váhu legitímneho záujmu štátu na odškodnení súkromných osôb za neoprávnenú ujmu na ich dobrej povesti a zároveň ochraňuje tlač a vysielateľov pred úskaliami prísnej [strict] zodpovednosti za poškodenie dobrej povesti. (...)“
K použitiu knihy JUDr. Drgonca:
Kniha "Základy masmediálneho práva" bola nesporne jednou z inšpirácií pri písaní publikácie, popri iných knihách slovenských, českých a iných autorov (Bartoň, Herczeg, Kerecman, Kosař, Barendt, Amponsah, Glasser, Martineau atď.) Tam, kde som z knihy JUDr. Drgonca výslovne vychádzal pri spracovaní popisu slovenských prípadov pred ESĽP, som uviedol odkaz na túto knihu (kapitola 4). Nie som si vedomý, že by som z nej výslovne vychádzal pri spracovaní ďalších konkrétnych častí publikácie.
Čo sa týka odporúčania, aby výška náhrady ujmy za poškodenie povesti nebola vyššia ako najvyššia možná výška náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia:
Nenavrhovali sme model resp. prax, ktorá existuje v Českej republike, kde sa výška náhrady ujmy za poškodenie povesti prispôsobuje sume jednorazového odškodnenia za smrť príbuzného, ktorá je stanovená českým Občianskym zákonníkom a ktorá je veľmi nízka (240 000 českých korún).
Najvyššia výška náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia je na Slovenku oveľa vyššia – pričom samozrejme podporujem možnosť jej zvýšenia. Výška náhrady za bolesť nám slúžila ako akési referenčné kritérium.
Čo sa týka prístupu ESĽP v rozhodnutí Kaarhuvara a Iltalehti v. Fínsko, kde ESĽP pri porušení osobnostných práv zohľadňoval výšku náhrady priznávanú za utrpenie, bolesť alebo obetiam násilných činov:
Samozrejme každé porovnanie trochu pokrivkáva. Avšak námietka, že porovnávané hodnoty sú nesúmeriteľné ("incommensurable" ), by potom mohla platiť aj pre akékoľvek váženie (balancing) dvoch kolidujúcich práv (napr. slobody prejavu a ochrany súkromia – tam sa dokonca porovnáva intenzita zásahu do práva na súkromie s dôležitosťou presadenia slobody prejavu), čím by bol nepoužiteľný aj test proporcionality. Ak by sme mali hľadať „merítko“, ktorým budeme dve situácie porovnávať, podľa mňa by sa dala porovnávať intenzita „emocionálnej bolesti“, ktorú človek utrpí pri závažnom poškodení zdravia sprevádzanom trýznivými bolesťami, pri úmrtí manžela, manželky či dieťaťa a intenzita emocionálnej bolesti pri poškodení povesti.
Čo sa týka práva novinárov na „ospravedlniteľný omyl“:
Tento pojem síce judikatúra ESĽP nepoužíva, ide skôr o pojem používaný na Slovensku, ale z rozhodnutí ESĽP vyplýva, že ESĽP chráni slobodu prejavu médií aj v prípadoch, ak sa tvrdenie zverejnené médiami napokon ukáže ako nepravdivé – a to za splnenia určitých podmienok (najmä ak médiá konali v „dobrej viere“):
ESĽP v rozhodnutí Bladet Tromsø a Stensaas v. Nórsko uviedol, že „pred tým, ako môžu byť noviny zbavené ich obvyklej úlohy preveriť pravdivosť skutkových tvrdení, ktoré zasahujú do dobrej povesti jednotlivcov, je vyžadovaná existencia osobitných dôvodov. Otázka, či také dôvody existujú, závisí osobitne na povahe a miere predmetného zásahu do dobrej povesti a na miere, v ktorej môžu noviny rozumne považovať ich zdroje za spoľahlivé vo vzťahu k predmetným tvrdeniam.“
V rozhodnutí Tønsbergs Blad AS a Haukom v. Nórsko ESĽP uviedol: „Súd musí preskúmať, či sťažovatelia konali v dobrej viere a či splnili obvyklú povinnosť novinára preveriť pravdivosť skutkových tvrdení. Táto povinnosť vyžadovala, že sa mali spoľahnúť na dostatočne presný a spoľahlivý skutkový (faktický) základ, ktorý mohol byť považovaný za primeraný povahe a miere závažnosti ich tvrdení, pričom čím sú tvrdenia závažnejšie, tým musí byť tento skutkový základ spoľahlivejší (dôveryhodnejší)...“.
Napokon, aj v najnovšom rozhodnutí Ringier v. Slovensko ESĽP uviedol:
“The Court also observes that in so far as the Regional Court, in its judgment of 3 February 2004, referred to other constituting elements of the doctrine applied, such as the good faith of the journalists and the presence of a public interest in the matters they had reported on, it does not appear that any relevant analysis was conducted or any specific judicial conclusions drawn on the basis of such elements. (…) In particular, in fact, the domestic courts have in no way examined on the facts or in the law whether the articles were published in good faith in order to provide accurate and reliable information in accordance with the ethics of journalism. The Court acknowledges that the present case differs from Bladet Tromsø and Stensaas, in particular in that the information published by the applicant company’s legal predecessor did not emanate from an external source but was, rather, established by its own reporters. However, unlike in that case, the applicant company’s legal predecessor in the present case did take independent steps to verify the facts through its reporters, B. and C., who visited the location of the incident and interviewed its witnesses and the claimant. It therefore remained to be established whether these steps were in accordance with its “duties and responsibilities” within the meaning of Article 10 § 2 of the Convention. (…) The Court observes that, according to its case-law, an examination of the case under the latter criteria would involve individual and contextual assessment, with reference to the situation at the time when the impugned articles were published, of such complex matters as, for example, the importance of the public interest at stake in correlation with the status of E., as contrasted to the status of D., the extent to which E. was involved in preparing the articles, the necessity of disclosing the identity of E., the bona fides of the applicant company’s legal predecessor, the genuine aim it had followed in publishing the articles and the adequacy of the efforts on the part of the applicant company’s legal predecessor to verify the veracity of the information published from the perspective of the ethics of journalism. (…) The Court acknowledges that the behaviour in public, while off duty, of officials and civil servants vested with public authority may arguably attract public interest. However, the Court considers that it was crucial that the domestic courts make a careful assessment of the presence and level of public interest in the publishing of the impugned information in the present case… (…) This also applies to the issue of the bona fides of the applicant company’s legal predecessor and other aspects of the case that are necessary for establishing whether the applicant company’s legal predecessor had acted in accordance with the “duties and responsibilities” inherent in Article 10 § 2 of the Convention. The Court considers that by failing to examine these elements of the case, the domestic courts cannot be said to have “applied standards which were in conformity with the principles embodied in Article 10” and to have “based themselves on an acceptable assessment of the relevant facts”...
Čo sa týka nutnosti preukázať médiám v USA zavinenie, rozhodnutie NS USA Gertz v. Robert Welch, Inc. uvádza: „Konštatujeme, že pokiaľ štáty nezavedú pravidlo, že vydavatelia alebo vysielatelia nesú zodpovednosť bez ohľadu na existenciu zavinenia [fault], môžu zakotviť vhodné štandardy zodpovednosti vydavateľov alebo vysielateľov za nepravdivé tvrdenia poškodzujúce dobrú povesť súkromných osôb. (...) Tento prístup uznáva váhu legitímneho záujmu štátu na odškodnení súkromných osôb za neoprávnenú ujmu na ich dobrej povesti a zároveň ochraňuje tlač a vysielateľov pred úskaliami prísnej [strict] zodpovednosti za poškodenie dobrej povesti. (...)“
Ondrej Pivarči | 30. 08. 2011 23:20:43
// Reagovať
teší ma konštruktívna diskusia
preto idem v nej sa snažiť pokračovať.
Ad použitie knihy JUDr. Drgonca:
Nemám tú knihu momentálne pri sebe, ale pozriem, či okrem spomenutých slovenských case-law (Bladet Tromso v. Norway som videl spomenutý len v Knapovej učebnici - tzv. "ružová Biblia"), sa čosi nevedome ešte nepritrafilo, pretože mám pocit, že áno (neberte to v zlom, ale upozorniť treba, lebo vieme, ako sú dnes upravené autorské práva, aj keď s tým nesúhlasím, je to platná úprava).
Ad VNU pri ujme na cti a náhrada za bolesť a sťaženie SU:
Že je náhrada ujmy za bolesť oveľa vyššia v SR, by som nesúhlasil, pretože sudca Ryška a spol. prelamujú podľa § 13 OZ ČR stanovenú hranicu a "rekord" v ČR je cez 1,2 milióna CZK (Ryška to niekde v 1 z tých 5 príspevkov na túto tému na Jinom práve uvádza - tuším aj PL. ÚS ČR 50/05 z 16.10.2007). Vami uvedené sumy (200 000 SKK a 600 000 SKK sú podľa mňa nie príliš vyššie od ČR hranice 240 000 CZK). Ale zhodneme sa, že ten ich zákonný limit je nezmysel, ani v zahraničí také nepoznajú (Ryška tuším uvádza aj príklady z nemeckých rozhodnutí - napr. BVerfGE 34), teda okrem extrémov od nás či z Poľska.
Trvám na tom, čo som uviedol ohľadom nesúmeriteľnosti pri Karhuvaara a Iltalehti v. Finland a nesúhlasím s Vašou námietkou ;-). Pomôžem si napr. argumentáciou Scaliu (NS USA) alebo R. Changa a spol. z Oxfordu. Nemôžete argumentovať pri vyvažovaní práv cez "necessity" test tak, ako to napr. v prípade Sunday Times (No. 1) v. UK a aj mnohých iných fatálne urobil ESĽP, pretože narazíte na problém nesúmeriteľnosti, ktorý, ako to pekne nazval Scalia, je rozhodovaním o tom, či "čiara je dlhšia než skala ťažšia". Ľahko sa totiž dáte zviesť CBA (cost-benefit analysis) či inými falošnými vodítkami (napr. referenčný rámec, resp. procesné entreé konkrétneho ĽP - napr. Otto-Preminger-Institut v. Austria) pri vyvažovaní v pozícii sudcu (napr. ESĽP). Použil by som skôr spôsob "skladačky práv", ktorý navrhuje nemecký sudca Hesse, čiže použil pri rozhodovaní princípy (definícia podľa Dworkina) vzťahujúce sa k obom ĽP - pre ilustráciu napr. Oellinger v. Austria zo dňa 29.06.2006, kde sa zhrnä "oporné body" oboch ĽP a súd sa pokúsi z nich podstatu zachovať a tak rozhodnúť. Čiže žiadna "emocionálna bolesť", tá totiž so zásahom do cti fyzickej osoby nemusí mať veľa spoločného. Neexistuje "rebríček bolesti", existujú však napr. druhy cti (vážnosti v spoločenských vzťahoch), spôsob nadväzovania vzťahov ... pri analýze toho, čo predstavujú jednotlivé ĽP, aký majú význam v živote konkrétneho jednotlivca (napr. aký význam má česť a aký rodinný život) možno napr. prísť k tomu, čo podmieni VNU. Pretože ak sa politik správa dlhodobo tak, že si ho 40 % ľudí váži a 40 % ľudí neváži a 20 % ho "salámuje" (ale aj tak nemá "polovičnú česť") a pokiaľ má človek rodinný život taký, že 40 % ľudí z rodiny sú mu citovo blízki, 20 % ľahostajní a 40 % neznáša, tak nemožno i tak tieto dve situácie zrovnať, hoci kvantifikátory by boli obdobné.
Ad ospravedlniteľný omyl:
Keďže tento pojem case-law ESĽP nepoužíva, asi vie ESĽP, prečo je to tak. Bladet Tromsø a Stensaas v. Norway bol o tom, že dotyční novinári mali zdroj, na ktorý nieže sa mohli spoľahnúť, ale ktorý bol primárnym, takže ďalšie vyšetrovanie by nemalo zmysel, keďže iné fakty nemohli zistiť. Toto je podstatný fakt, ktorý bol spomenutý aj v MGN Ltd. v UK a iných (napr. Pedersen & Baadsgaard v Denmark), pričom "The press must not overstep the bounds set for, among other things, “the protection of the reputation of ... others", including the requirements of acting in good faith and on an accurate factual basis and of providing “reliable and precise” information in accordance with the ethics of journalism ..." So žurnalistickou etikou je nezlúčiteľné, pokiaľ sa médium bude môcť spoľahnúť na "ospravedlniteľný omyl" a nebude musieť v žiadnej fáze "dovyšetrovať" ďalšie informácie na potvrdenie závažného príspevku do diskusie o verejnom záujme. Ak nebude "vyšetrovať" (resp. viesť investigatívny žurnalizmus) nové okolnosti, ktoré po zverejnení takejto informácie môžu potvrdiť či vyvrátiť závažnú informáciu, potom nemožno súdiť, že médium koná v záujme "public watchdog". A presne toto býva kameňom úrazu v mnohých prípadoch, napr. tvrdý exces médií "požehnaný ESĽP" v prípade Mosley, kde médium nevzalo do úvahy okolnosti prípadu a nekontaktovalo (resp. nereflektovalo) ani len zdroj (dotknutú osobu), iba "vypustilo do éteru" závažnú nahrávku a fotografie. Skutkový základ musí byť preto nielen preverený, ale aj preverovaný priebežne a zdroj musí byť podľa možností "primárny" a nielen "spoľahlivý". Inak budú "tradičné médiá" predbehnuté bloggermi z miesta činu, ktorí zaznamenané informácie sprístupnia na webe a úloha "masmédií" ako "public watchdog demokracie" nebude opodstatnená.
Ad Ringier v Slovakia:
Toto, čo tu predviedol ESĽP, bolo už bližšie "skladačke ĽP" podľa Hesseho, než "necessity testu". Ibaže záver tohto znel na "zrušenie pre nepreskúmateľnosť", nie na "zmenu rozhodnutia", keby sme pripustili analógiu s optikou rozhodovania podľa O.s.p., keďže ESĽP konštatoval, že porušenie vzniklo tým, že slovenské súdy "sa nezaoberali" a nie "dospeli k nesprávnemu záveru"...čiže "procesná chyba", nie "hmotnoprávny lapsus". Princípy "ĽP skladačky" by však mohli byť normatívne definované, napr. niečo na spôsob čl. 13 ods. 4 Ústavy: "cieľ oboch nositeľov ĽP", "kontext realizácie ĽP u jedného a u druhého" atď. Bez normatívnosti niet záväznej predvídateľnosti. Však je dosť rozhodnutí, niečo sa bude azda dať "znormatívniť". Je prinajmenšom čudné, že v oblasti autorských práv je úprava procesných nárokov a hmotnoprávneho základu pekne zakotvená v medzinárodných dohovoroch a smerniciach EÚ do detailov, kdežto osobnostné práva (vrátane práva na česť) nemajú žiadnu medzinárodnú úpravu (až na chabú klauzulu čl. 16 Paktu) a veľmi sa na ne zabúda, hoci majú prednosť pred právom autorským aj vlastníckym pri konflikte.
Ad zavinenie v USA:
V USA je silnejším spôsobom presadzovaná požiadavka, aby adresát mohol predvídať svoje správanie, vrátane masmédií samotných: "... the constitutional protection does not "provide a reliable guide by . . . which citizens can predict ... whether their action will be found in breach of the law." Toto platí tak pre delikty "false-light" (súkromie), ako aj delikty "libel" a "slander" (česť) ... tam sú vymedzené skutkové podstaty deliktov, ktoré potom súdy používajú (napr. Restatement of Torts z roku 1973, kde je aj "false light" delikt). Čiže myslím, že vzhľadom na pokračujúcu diskusiu o povahe týchto deliktov nebude Gertz v. Robert Welch, Inc. prelomovým rozhodnutím ako v iných oblastiach napr. Roe v. Wade a bude nutné skôr vychádzať z normatívnych úprav, aké má napr. California Civil Code. Inak, doktrína ESĽP "margin of appreciation" tiež pripomína akýsi "úzus" na tom, aby si štáty samy stanovili balančné hranice ĽP, ktoré bude ESĽP iba korigovať. Podľa mňa by stačilo východiská iba zjednotiť a prijať ako komunitárnu úpravu, pričom dobrou inšpiráciou by mohli byť aj "deliktové skutkové podstaty" z USA ...
Ad použitie knihy JUDr. Drgonca:
Nemám tú knihu momentálne pri sebe, ale pozriem, či okrem spomenutých slovenských case-law (Bladet Tromso v. Norway som videl spomenutý len v Knapovej učebnici - tzv. "ružová Biblia"), sa čosi nevedome ešte nepritrafilo, pretože mám pocit, že áno (neberte to v zlom, ale upozorniť treba, lebo vieme, ako sú dnes upravené autorské práva, aj keď s tým nesúhlasím, je to platná úprava).
Ad VNU pri ujme na cti a náhrada za bolesť a sťaženie SU:
Že je náhrada ujmy za bolesť oveľa vyššia v SR, by som nesúhlasil, pretože sudca Ryška a spol. prelamujú podľa § 13 OZ ČR stanovenú hranicu a "rekord" v ČR je cez 1,2 milióna CZK (Ryška to niekde v 1 z tých 5 príspevkov na túto tému na Jinom práve uvádza - tuším aj PL. ÚS ČR 50/05 z 16.10.2007). Vami uvedené sumy (200 000 SKK a 600 000 SKK sú podľa mňa nie príliš vyššie od ČR hranice 240 000 CZK). Ale zhodneme sa, že ten ich zákonný limit je nezmysel, ani v zahraničí také nepoznajú (Ryška tuším uvádza aj príklady z nemeckých rozhodnutí - napr. BVerfGE 34), teda okrem extrémov od nás či z Poľska.
Trvám na tom, čo som uviedol ohľadom nesúmeriteľnosti pri Karhuvaara a Iltalehti v. Finland a nesúhlasím s Vašou námietkou ;-). Pomôžem si napr. argumentáciou Scaliu (NS USA) alebo R. Changa a spol. z Oxfordu. Nemôžete argumentovať pri vyvažovaní práv cez "necessity" test tak, ako to napr. v prípade Sunday Times (No. 1) v. UK a aj mnohých iných fatálne urobil ESĽP, pretože narazíte na problém nesúmeriteľnosti, ktorý, ako to pekne nazval Scalia, je rozhodovaním o tom, či "čiara je dlhšia než skala ťažšia". Ľahko sa totiž dáte zviesť CBA (cost-benefit analysis) či inými falošnými vodítkami (napr. referenčný rámec, resp. procesné entreé konkrétneho ĽP - napr. Otto-Preminger-Institut v. Austria) pri vyvažovaní v pozícii sudcu (napr. ESĽP). Použil by som skôr spôsob "skladačky práv", ktorý navrhuje nemecký sudca Hesse, čiže použil pri rozhodovaní princípy (definícia podľa Dworkina) vzťahujúce sa k obom ĽP - pre ilustráciu napr. Oellinger v. Austria zo dňa 29.06.2006, kde sa zhrnä "oporné body" oboch ĽP a súd sa pokúsi z nich podstatu zachovať a tak rozhodnúť. Čiže žiadna "emocionálna bolesť", tá totiž so zásahom do cti fyzickej osoby nemusí mať veľa spoločného. Neexistuje "rebríček bolesti", existujú však napr. druhy cti (vážnosti v spoločenských vzťahoch), spôsob nadväzovania vzťahov ... pri analýze toho, čo predstavujú jednotlivé ĽP, aký majú význam v živote konkrétneho jednotlivca (napr. aký význam má česť a aký rodinný život) možno napr. prísť k tomu, čo podmieni VNU. Pretože ak sa politik správa dlhodobo tak, že si ho 40 % ľudí váži a 40 % ľudí neváži a 20 % ho "salámuje" (ale aj tak nemá "polovičnú česť") a pokiaľ má človek rodinný život taký, že 40 % ľudí z rodiny sú mu citovo blízki, 20 % ľahostajní a 40 % neznáša, tak nemožno i tak tieto dve situácie zrovnať, hoci kvantifikátory by boli obdobné.
Ad ospravedlniteľný omyl:
Keďže tento pojem case-law ESĽP nepoužíva, asi vie ESĽP, prečo je to tak. Bladet Tromsø a Stensaas v. Norway bol o tom, že dotyční novinári mali zdroj, na ktorý nieže sa mohli spoľahnúť, ale ktorý bol primárnym, takže ďalšie vyšetrovanie by nemalo zmysel, keďže iné fakty nemohli zistiť. Toto je podstatný fakt, ktorý bol spomenutý aj v MGN Ltd. v UK a iných (napr. Pedersen & Baadsgaard v Denmark), pričom "The press must not overstep the bounds set for, among other things, “the protection of the reputation of ... others", including the requirements of acting in good faith and on an accurate factual basis and of providing “reliable and precise” information in accordance with the ethics of journalism ..." So žurnalistickou etikou je nezlúčiteľné, pokiaľ sa médium bude môcť spoľahnúť na "ospravedlniteľný omyl" a nebude musieť v žiadnej fáze "dovyšetrovať" ďalšie informácie na potvrdenie závažného príspevku do diskusie o verejnom záujme. Ak nebude "vyšetrovať" (resp. viesť investigatívny žurnalizmus) nové okolnosti, ktoré po zverejnení takejto informácie môžu potvrdiť či vyvrátiť závažnú informáciu, potom nemožno súdiť, že médium koná v záujme "public watchdog". A presne toto býva kameňom úrazu v mnohých prípadoch, napr. tvrdý exces médií "požehnaný ESĽP" v prípade Mosley, kde médium nevzalo do úvahy okolnosti prípadu a nekontaktovalo (resp. nereflektovalo) ani len zdroj (dotknutú osobu), iba "vypustilo do éteru" závažnú nahrávku a fotografie. Skutkový základ musí byť preto nielen preverený, ale aj preverovaný priebežne a zdroj musí byť podľa možností "primárny" a nielen "spoľahlivý". Inak budú "tradičné médiá" predbehnuté bloggermi z miesta činu, ktorí zaznamenané informácie sprístupnia na webe a úloha "masmédií" ako "public watchdog demokracie" nebude opodstatnená.
Ad Ringier v Slovakia:
Toto, čo tu predviedol ESĽP, bolo už bližšie "skladačke ĽP" podľa Hesseho, než "necessity testu". Ibaže záver tohto znel na "zrušenie pre nepreskúmateľnosť", nie na "zmenu rozhodnutia", keby sme pripustili analógiu s optikou rozhodovania podľa O.s.p., keďže ESĽP konštatoval, že porušenie vzniklo tým, že slovenské súdy "sa nezaoberali" a nie "dospeli k nesprávnemu záveru"...čiže "procesná chyba", nie "hmotnoprávny lapsus". Princípy "ĽP skladačky" by však mohli byť normatívne definované, napr. niečo na spôsob čl. 13 ods. 4 Ústavy: "cieľ oboch nositeľov ĽP", "kontext realizácie ĽP u jedného a u druhého" atď. Bez normatívnosti niet záväznej predvídateľnosti. Však je dosť rozhodnutí, niečo sa bude azda dať "znormatívniť". Je prinajmenšom čudné, že v oblasti autorských práv je úprava procesných nárokov a hmotnoprávneho základu pekne zakotvená v medzinárodných dohovoroch a smerniciach EÚ do detailov, kdežto osobnostné práva (vrátane práva na česť) nemajú žiadnu medzinárodnú úpravu (až na chabú klauzulu čl. 16 Paktu) a veľmi sa na ne zabúda, hoci majú prednosť pred právom autorským aj vlastníckym pri konflikte.
Ad zavinenie v USA:
V USA je silnejším spôsobom presadzovaná požiadavka, aby adresát mohol predvídať svoje správanie, vrátane masmédií samotných: "... the constitutional protection does not "provide a reliable guide by . . . which citizens can predict ... whether their action will be found in breach of the law." Toto platí tak pre delikty "false-light" (súkromie), ako aj delikty "libel" a "slander" (česť) ... tam sú vymedzené skutkové podstaty deliktov, ktoré potom súdy používajú (napr. Restatement of Torts z roku 1973, kde je aj "false light" delikt). Čiže myslím, že vzhľadom na pokračujúcu diskusiu o povahe týchto deliktov nebude Gertz v. Robert Welch, Inc. prelomovým rozhodnutím ako v iných oblastiach napr. Roe v. Wade a bude nutné skôr vychádzať z normatívnych úprav, aké má napr. California Civil Code. Inak, doktrína ESĽP "margin of appreciation" tiež pripomína akýsi "úzus" na tom, aby si štáty samy stanovili balančné hranice ĽP, ktoré bude ESĽP iba korigovať. Podľa mňa by stačilo východiská iba zjednotiť a prijať ako komunitárnu úpravu, pričom dobrou inšpiráciou by mohli byť aj "deliktové skutkové podstaty" z USA ...
Peter Wilfling | 05. 09. 2011 15:58:47
// Reagovať
Ad súmeriteľnosť resp. nesúmeriteľnosť práv alebo hodnôt:
Čo si myslíte o prístupe Ústavného súdu SR, ktorý na vzájomné váženie kolidujúcich základných práv použil tzv. Alexyho vážiacu formulu?
V náleze sp. zn. II. ÚS 152/08 Ústavný súd SR uviedol: „Primeranosť zásahu skúma ústavný súd, podobne ako mnohé európske ústavné súdy, na základe trojstupňového testu proporcionality. Test proporcionality je klasicky založený na nasledujúcich troch krokoch. Prvým krokom (A) je test dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate aim/effect), teda test vhodnosti (Geeignetheit)–či zásah smeruje k cieľu, ktorý je dostatočne dôležitý na ospravedlnenie zásahu; a test racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom zásahu–či daným prostriedkom (obmedzením slobody prejavu) je možné dosiahnuť akceptovateľný cieľ (ochranu cti).
Druhým krokom (B) je test nevyhnutnosti (test potrebnosti použitia daného prostriedku–zásahu (Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity)–teda či nebolo možné použiť šetrnejší zásah.
Napokon tretím krokom (C) je test proporcionality v užšom slova zmysle (Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect), ktorý zahŕňa jednak (C1) praktickú konkordanciu (praktickú súladnosť), t. j. test zachovania maxima z obidvoch základných práv, a jednak (C2) tzv. Alexyho vážiacu formulu, vážiaci vzorec (porov. Alexy, R: Balancing, constitutional review, and representation, I.CON, Volume 3, Number 4, 2005. s 572 a nasl., zvlášť s. 575; Kosař, D.: Kolize základních práv v judikatuře Ústavního soudu ČR, Jurisprudence 1/2008, s. 3 a nasl.). Príkladom praktickej súladnosti môže byť situácia, keď obec namiesto toho, aby zakázala zhromaždenie z dôvodu, že na danom mieste sa v tom istom čase koná iné zhromaždenie, umožní napr. za asistencie polície konanie oboch. (A) Uvedený zásah možno považovať za vhodný, pretože umožňuje dosiahnuť legitímny cieľ, ochranu iného základného práva, a to práva na zachovanie osobnej cti a dobrej povesti. (B) Zásah je nevyhnutný, pretože žalobca si svoju osobnosť chránil adekvátnym prostriedkom, žalobou na ochranu osobnosti. (C.1) V uvedenom prípade vyplývajúc z jeho podstaty nebolo možné zachovať obidve práva popri sebe. Pri strete práva na ochranu osobnosti v konaniach na ochranu osobnosti a slobody prejavu sú odpovede A, B a C1 v zásade automatické. Kľúčovou je teda vážiaca formula.
(C.2) Vážiaca formula pracuje s trojstupňovou stupnicou hodnôt: „nízka“, „stredná“ a „podstatná“. Intenzita zásahu do jedného základného práva sa pomeruje s mierou uspokojiteľnosti druhého práva v kolízii, pričom intenzita zásahu a miera uspokojenia nadobúdajú jednu z hodnôt – „nízka“, „stredná“ a „podstatná“.
V prerokúvanej veci bola intenzita zásahu do práva sťažovateľa podstatná, pretože išlo o článok novinára, ktorý sa týkal otázok verejného záujmu, kritiky rozhodovacej činnosti súdov a v zásade išlo o hodnotový súd.
Miera uspokojiteľnosti práva na ochranu osobnosti žalobcu vyplýva z odpovedí na test otázkami kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovoril. S ohľadom na to, že žalobca je osobou verejného záujmu a článok má žáner glosy, miera uspokojiteľnosti vo vzťahu ku všetkým trom výrokom môže byť len stredná až nízka. K jednotlivým výrokom možno podrobnejšie uviesť: Vzhľadom na skutočnosť, že vo výroku 1 išlo o kritiku sudcov, poukazovanie na možný problém vnútrojustičnej solidarity (korporativizmus), hodnotový súd, a že s ohľadom na skutočnosť, že žalobca nebol explicitne uvedený ako aktér korupčného správania, bola miera uspokojiteľnosti jeho práva na ochranu osobnosti stredná. Vzhľadom na nepresnosť výroku 2 bola miera uspokojiteľnosti žalobcovho práva na ochranu osobnosti stredná. Napokon s ohľadom na neexplicitné uvedenie žalobcu vo výroku 3 a špekulatívny charakter tohto výroku bola miera uspokojiteľnosti žalobcovho práva na ochranu osobnosti nízka. Z uvedeného vyplýva, že podstatný zásah prevažuje nízku až strednú uspokojiteľnosť, a preto je nutné dať prednosť slobode prejavu. ... Vychádzajúc z postavenia sťažovateľa ako vydavateľa tlače, z postavenia žalobcu ako sudcu s prvkami verejne známej osoby, berúc do úvahy žáner článku a to, že účelom článku je poukázanie na paradoxy rozhodovacej činnosti súdov, považujúc nepresnosti v článku za omyly skôr technického charakteru a aplikujúc taktiež test proporcionality s vážiacou formulou ústavný súd konštatuje, že krajský súd potvrdením rozsudku okresného súdu porušil sťažovateľovo právo na slobodu prejavu (bod 1 výroku nálezu).“
Ad "ospravedlniteľný omyl":
Tento pojem používa napr. Slovenský syndikát novinárov alebo Peter Kerecman vo svojej knihe "Sloboda prejavu novinára a ochrana pred jej zneužitím".
A hoci ESĽP tento pojem výslovne nepoužíva, tak de facto uznáva právo na ospravedlniteľný omyl - podľa ESĽP ak sa novinár spoľahne na zdroj, ktorý možno "rozumne považovať za zdroj spoľahlivý vo vzťahu k predmetným tvrdeniam", tak ak splní ďalšie povinnosti (napr. ak dá možnosť vyjadriť sa dotknutej osobe), nenesie zodpovednosť, hoci sa informácia neskôr ukáže ako nepravdivá a zdroj, na ktorý sa novinár spoľahol, sa v skutočnosti ukáže ako nespoľahlivý (teda sa dá povedať, že novinár "omylom", ale v dobrej viere, považoval svoj zdroj za spoľahlivý).
Čo sa týka rozhodnutia Ringier v. Slovensko, tak hoci je toto rozhodnutie v zásade postavené na "nepreskúmateľnosti" rozhodnutí slovenských súdov, tak ESĽP jednoznačne uviedol, že vnútroštátne súdy sa nemôžu obmedziť iba na preukazovanie pravdivosti tvrdení zverejnených médiami, a že "the domestic courts have in no way examined on the facts or in the law whether the articles were published in good faith in order to provide accurate and reliable information in accordance with the ethics of journalism."
Čo si myslíte o prístupe Ústavného súdu SR, ktorý na vzájomné váženie kolidujúcich základných práv použil tzv. Alexyho vážiacu formulu?
V náleze sp. zn. II. ÚS 152/08 Ústavný súd SR uviedol: „Primeranosť zásahu skúma ústavný súd, podobne ako mnohé európske ústavné súdy, na základe trojstupňového testu proporcionality. Test proporcionality je klasicky založený na nasledujúcich troch krokoch. Prvým krokom (A) je test dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate aim/effect), teda test vhodnosti (Geeignetheit)–či zásah smeruje k cieľu, ktorý je dostatočne dôležitý na ospravedlnenie zásahu; a test racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom zásahu–či daným prostriedkom (obmedzením slobody prejavu) je možné dosiahnuť akceptovateľný cieľ (ochranu cti).
Druhým krokom (B) je test nevyhnutnosti (test potrebnosti použitia daného prostriedku–zásahu (Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity)–teda či nebolo možné použiť šetrnejší zásah.
Napokon tretím krokom (C) je test proporcionality v užšom slova zmysle (Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect), ktorý zahŕňa jednak (C1) praktickú konkordanciu (praktickú súladnosť), t. j. test zachovania maxima z obidvoch základných práv, a jednak (C2) tzv. Alexyho vážiacu formulu, vážiaci vzorec (porov. Alexy, R: Balancing, constitutional review, and representation, I.CON, Volume 3, Number 4, 2005. s 572 a nasl., zvlášť s. 575; Kosař, D.: Kolize základních práv v judikatuře Ústavního soudu ČR, Jurisprudence 1/2008, s. 3 a nasl.). Príkladom praktickej súladnosti môže byť situácia, keď obec namiesto toho, aby zakázala zhromaždenie z dôvodu, že na danom mieste sa v tom istom čase koná iné zhromaždenie, umožní napr. za asistencie polície konanie oboch. (A) Uvedený zásah možno považovať za vhodný, pretože umožňuje dosiahnuť legitímny cieľ, ochranu iného základného práva, a to práva na zachovanie osobnej cti a dobrej povesti. (B) Zásah je nevyhnutný, pretože žalobca si svoju osobnosť chránil adekvátnym prostriedkom, žalobou na ochranu osobnosti. (C.1) V uvedenom prípade vyplývajúc z jeho podstaty nebolo možné zachovať obidve práva popri sebe. Pri strete práva na ochranu osobnosti v konaniach na ochranu osobnosti a slobody prejavu sú odpovede A, B a C1 v zásade automatické. Kľúčovou je teda vážiaca formula.
(C.2) Vážiaca formula pracuje s trojstupňovou stupnicou hodnôt: „nízka“, „stredná“ a „podstatná“. Intenzita zásahu do jedného základného práva sa pomeruje s mierou uspokojiteľnosti druhého práva v kolízii, pričom intenzita zásahu a miera uspokojenia nadobúdajú jednu z hodnôt – „nízka“, „stredná“ a „podstatná“.
V prerokúvanej veci bola intenzita zásahu do práva sťažovateľa podstatná, pretože išlo o článok novinára, ktorý sa týkal otázok verejného záujmu, kritiky rozhodovacej činnosti súdov a v zásade išlo o hodnotový súd.
Miera uspokojiteľnosti práva na ochranu osobnosti žalobcu vyplýva z odpovedí na test otázkami kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovoril. S ohľadom na to, že žalobca je osobou verejného záujmu a článok má žáner glosy, miera uspokojiteľnosti vo vzťahu ku všetkým trom výrokom môže byť len stredná až nízka. K jednotlivým výrokom možno podrobnejšie uviesť: Vzhľadom na skutočnosť, že vo výroku 1 išlo o kritiku sudcov, poukazovanie na možný problém vnútrojustičnej solidarity (korporativizmus), hodnotový súd, a že s ohľadom na skutočnosť, že žalobca nebol explicitne uvedený ako aktér korupčného správania, bola miera uspokojiteľnosti jeho práva na ochranu osobnosti stredná. Vzhľadom na nepresnosť výroku 2 bola miera uspokojiteľnosti žalobcovho práva na ochranu osobnosti stredná. Napokon s ohľadom na neexplicitné uvedenie žalobcu vo výroku 3 a špekulatívny charakter tohto výroku bola miera uspokojiteľnosti žalobcovho práva na ochranu osobnosti nízka. Z uvedeného vyplýva, že podstatný zásah prevažuje nízku až strednú uspokojiteľnosť, a preto je nutné dať prednosť slobode prejavu. ... Vychádzajúc z postavenia sťažovateľa ako vydavateľa tlače, z postavenia žalobcu ako sudcu s prvkami verejne známej osoby, berúc do úvahy žáner článku a to, že účelom článku je poukázanie na paradoxy rozhodovacej činnosti súdov, považujúc nepresnosti v článku za omyly skôr technického charakteru a aplikujúc taktiež test proporcionality s vážiacou formulou ústavný súd konštatuje, že krajský súd potvrdením rozsudku okresného súdu porušil sťažovateľovo právo na slobodu prejavu (bod 1 výroku nálezu).“
Ad "ospravedlniteľný omyl":
Tento pojem používa napr. Slovenský syndikát novinárov alebo Peter Kerecman vo svojej knihe "Sloboda prejavu novinára a ochrana pred jej zneužitím".
A hoci ESĽP tento pojem výslovne nepoužíva, tak de facto uznáva právo na ospravedlniteľný omyl - podľa ESĽP ak sa novinár spoľahne na zdroj, ktorý možno "rozumne považovať za zdroj spoľahlivý vo vzťahu k predmetným tvrdeniam", tak ak splní ďalšie povinnosti (napr. ak dá možnosť vyjadriť sa dotknutej osobe), nenesie zodpovednosť, hoci sa informácia neskôr ukáže ako nepravdivá a zdroj, na ktorý sa novinár spoľahol, sa v skutočnosti ukáže ako nespoľahlivý (teda sa dá povedať, že novinár "omylom", ale v dobrej viere, považoval svoj zdroj za spoľahlivý).
Čo sa týka rozhodnutia Ringier v. Slovensko, tak hoci je toto rozhodnutie v zásade postavené na "nepreskúmateľnosti" rozhodnutí slovenských súdov, tak ESĽP jednoznačne uviedol, že vnútroštátne súdy sa nemôžu obmedziť iba na preukazovanie pravdivosti tvrdení zverejnených médiami, a že "the domestic courts have in no way examined on the facts or in the law whether the articles were published in good faith in order to provide accurate and reliable information in accordance with the ethics of journalism."
Ondrej Pivarči | 05. 09. 2011 17:17:49
// Reagovať
ad
ten nález poznám veľmi dobre. Avšak čo poviete na I. ÚS ČR 453/03 a jeho čl. IV vychádzajúci z odporučení Benátskej komisie (cit. "shodně viz Amicus Curiae Opinion Benátské Komise ze dne 17. 3. 2004, CDL-AD(2004)011")?
Zdá sa mi nie veľmi vhodné používať Alexyho vážiacu formulu takým spôsobom, akým ju použil slovenský ústavný súd v tomto náleze, aj keď oceňujem kvalitu tohto nálezu čo do záberu argumentácie a čerpajúcich zdrojov. Kosařovu argumentáciu poznám z Jiného práva, pričom jeho prístup k formalizácii práva slovenský súd v tom rozhodnutí dokonca kritizuje.
Tvrdím, že nie je dôvod používať Alexyho vážiacu formulu, ktorá je v podstate teóriou diskurzu, pretože Alexy tvrdí (veľmi voľná interpretácia), že keď čokoľvek, vrátane konfliktu ĽP, prejde "zaťažkávacím argumentačným testom pre a proti" a bude to formálnou autoritou následne podľa výsledku judikované, nadobudne to legitimitu. Lenže používať diskurz takýmto spôsobom je odtrhnuté od reality, pretože kto navrhuje argumenty pre a proti? "Intenzita zásahu" a "miera uspokojenia" na ľubovoľne škálovanej stupnici (kto rozhoduje o počte stupňov?) sú vágne pojmy a navyše, nemožno v nich nájsť nijakú predvídateľnosť. Abstrakcia testu proporcionality z konkrétneho case-law je podľa mňa zbytočná náhrada nedostatku normatívnych klauzúl pre vyvažovanie konkrétnych ĽP, pričom tieto klauzuly vychádzajú zo skúsenosti (pozorovania) a referenčného používania pojmov (bližšie v dielach P. Strawsona a iných). V prípade difamačného konfliktu sú to napr. pravidlá Amicus Curiae Benátskej komisie. Tieto sú testovateľné a môžu sa tiež meniť. Ich nespornou výhodou, pokiaľ by boli normatívne zakotvené, je ich poznateľnosť a okamžitá testovateľnosť adresátmi noriem, ktorí nemajú v praxi čas "lúštiť" rozhodnutia ÚS, ESĽP a iných justičných orgánov. K tomu používam už svoj klasický argument: "Prečo môže byť zmluva o diele upravená na x paragrafov v dvoch zákonníkoch a ĽP či osobnostné práva majú tak chabú a zlú úpravu, hoci sú fundamentmi spoločnosti?" Testovateľnosť znamená, že by sa aplikovali dennodenne a ich prípadná obsolétnosť či iracionalita by sa ukázala viac než rýchlo. Pretože skutočné vzťahy (bez ohľadu na ich pojmové vymedzenie), ktoré majú právne normy upravovať, sú zdrojom takých "argumentov", ktoré možno poprieť, ale nemožno ich ignorovať. Argumenty sú len úsudky z pozorovaného. Preto nie je potrebný žiadny komplikovaný necessity test či proporčný test, ale sada normatívnych pravidiel. Nesúmeriteľnosť je práve pojem, ktorý výstižne popisuje, keď sa porovnáva váha koňa a šírka cesty podľa všeobecných abstraktných pravidiel, ktoré sú "nabarličkované" niekým mimo reality a nie podľa konkrétnych hraníc, mantinelov a limitov, ktoré sú dané reálnou povahou konkrétneho konfliktu. To je môj názor k tomu case-law.
ad "ospravedlniteľný omyl":
Kto pojem používa, to je argumentum ad populum. Novinár musí poznať difamačné kritériá rovnako ako lekár postup operácie a musí si ich byť vedomý, keď s informáciou narába. To je súčasťou žurnalistickej etiky, ako správne aplikoval ESĽP v MGN Limited v UK. V Pedersen & Baadsgaard v Denmark ukázal v odseku 81, ako sa používa objektívne testovateľné kritérium presvedčivosti médií ako argument k tomu, či audiovizuálne vysielanie je účinnejšie než informácia podaná tlačou. Novinár toto musí vedieť tiež. Nie je možné, aby v informačnom veku (viď vymedzenie podľa Naisbitt, Toffler a spol., v SR tento pojem definoval napr. I. Klinec zo SAV)
žurnalista netušil, ktorý prostriedok zdieľania informácie má aký efekt alebo si nevedel predstaviť, aký má jeho informácia status. Masmédiá sú trh s informáciami. V budúcnosti (viď komentáre k situácii v Líbyi - možno už to tak aj čiastočne je) možno vďaka blogosfére, tweetom, Youtube, Facebooku, diskusným fóram a spol. budú "žurnalistami" samotní jednotlivci, ktorí nebudú mať predaj informácií ako povolanie. Preto takíto nebudú môcť byť posudzovaní podľa kritérii pre novinára. Ale novinár musí dodržiavať isté profesné pravidlá a povedal by som, že tieto difamačné patria medzi základné. Bez dodržania pravidiel teda žiadna bona fide.
ad Ringier v. Slovensko:
Inými slovami ESĽP odkázal zákonodarcovi, aby splnil svoj pozitívny záväzok z EDĽP a zakotvil do normatívnej úpravy difamačné kritériá, lebo potom nemajú slovenské súdy na základe čoho skúmať. Slovenský súd si má potom interpretačné pravidlá "cucať z prsta", najmä legitimita jeho takéhoto konania je potom pochybná a používajú sa ešte aj na úrovni ÚS SR také perly typu: "Ústavný súd sa domnieva, že neposkytnutie ochrany danému výroku a požadovanie právnickej presnosti od novinárov by mohlo mať odradzujúci či zmrazujúci účinok (chilling-efect) na novinársku obec pri glosovaní tém týkajúcich sa justície." (áno, citujem ono rozhodnutie - II. ÚS 152/08). "Domnievam sa, že by mohlo mať ..." je taká fantastická floskulka, nahrádzajúca nedostatok empirických informácii či ich racionálnych derivátov. Tak trošku je to argumentum ad verecundiam (ja som ústavný súd, tak prečo nie).
Zdá sa mi nie veľmi vhodné používať Alexyho vážiacu formulu takým spôsobom, akým ju použil slovenský ústavný súd v tomto náleze, aj keď oceňujem kvalitu tohto nálezu čo do záberu argumentácie a čerpajúcich zdrojov. Kosařovu argumentáciu poznám z Jiného práva, pričom jeho prístup k formalizácii práva slovenský súd v tom rozhodnutí dokonca kritizuje.
Tvrdím, že nie je dôvod používať Alexyho vážiacu formulu, ktorá je v podstate teóriou diskurzu, pretože Alexy tvrdí (veľmi voľná interpretácia), že keď čokoľvek, vrátane konfliktu ĽP, prejde "zaťažkávacím argumentačným testom pre a proti" a bude to formálnou autoritou následne podľa výsledku judikované, nadobudne to legitimitu. Lenže používať diskurz takýmto spôsobom je odtrhnuté od reality, pretože kto navrhuje argumenty pre a proti? "Intenzita zásahu" a "miera uspokojenia" na ľubovoľne škálovanej stupnici (kto rozhoduje o počte stupňov?) sú vágne pojmy a navyše, nemožno v nich nájsť nijakú predvídateľnosť. Abstrakcia testu proporcionality z konkrétneho case-law je podľa mňa zbytočná náhrada nedostatku normatívnych klauzúl pre vyvažovanie konkrétnych ĽP, pričom tieto klauzuly vychádzajú zo skúsenosti (pozorovania) a referenčného používania pojmov (bližšie v dielach P. Strawsona a iných). V prípade difamačného konfliktu sú to napr. pravidlá Amicus Curiae Benátskej komisie. Tieto sú testovateľné a môžu sa tiež meniť. Ich nespornou výhodou, pokiaľ by boli normatívne zakotvené, je ich poznateľnosť a okamžitá testovateľnosť adresátmi noriem, ktorí nemajú v praxi čas "lúštiť" rozhodnutia ÚS, ESĽP a iných justičných orgánov. K tomu používam už svoj klasický argument: "Prečo môže byť zmluva o diele upravená na x paragrafov v dvoch zákonníkoch a ĽP či osobnostné práva majú tak chabú a zlú úpravu, hoci sú fundamentmi spoločnosti?" Testovateľnosť znamená, že by sa aplikovali dennodenne a ich prípadná obsolétnosť či iracionalita by sa ukázala viac než rýchlo. Pretože skutočné vzťahy (bez ohľadu na ich pojmové vymedzenie), ktoré majú právne normy upravovať, sú zdrojom takých "argumentov", ktoré možno poprieť, ale nemožno ich ignorovať. Argumenty sú len úsudky z pozorovaného. Preto nie je potrebný žiadny komplikovaný necessity test či proporčný test, ale sada normatívnych pravidiel. Nesúmeriteľnosť je práve pojem, ktorý výstižne popisuje, keď sa porovnáva váha koňa a šírka cesty podľa všeobecných abstraktných pravidiel, ktoré sú "nabarličkované" niekým mimo reality a nie podľa konkrétnych hraníc, mantinelov a limitov, ktoré sú dané reálnou povahou konkrétneho konfliktu. To je môj názor k tomu case-law.
ad "ospravedlniteľný omyl":
Kto pojem používa, to je argumentum ad populum. Novinár musí poznať difamačné kritériá rovnako ako lekár postup operácie a musí si ich byť vedomý, keď s informáciou narába. To je súčasťou žurnalistickej etiky, ako správne aplikoval ESĽP v MGN Limited v UK. V Pedersen & Baadsgaard v Denmark ukázal v odseku 81, ako sa používa objektívne testovateľné kritérium presvedčivosti médií ako argument k tomu, či audiovizuálne vysielanie je účinnejšie než informácia podaná tlačou. Novinár toto musí vedieť tiež. Nie je možné, aby v informačnom veku (viď vymedzenie podľa Naisbitt, Toffler a spol., v SR tento pojem definoval napr. I. Klinec zo SAV)
žurnalista netušil, ktorý prostriedok zdieľania informácie má aký efekt alebo si nevedel predstaviť, aký má jeho informácia status. Masmédiá sú trh s informáciami. V budúcnosti (viď komentáre k situácii v Líbyi - možno už to tak aj čiastočne je) možno vďaka blogosfére, tweetom, Youtube, Facebooku, diskusným fóram a spol. budú "žurnalistami" samotní jednotlivci, ktorí nebudú mať predaj informácií ako povolanie. Preto takíto nebudú môcť byť posudzovaní podľa kritérii pre novinára. Ale novinár musí dodržiavať isté profesné pravidlá a povedal by som, že tieto difamačné patria medzi základné. Bez dodržania pravidiel teda žiadna bona fide.
ad Ringier v. Slovensko:
Inými slovami ESĽP odkázal zákonodarcovi, aby splnil svoj pozitívny záväzok z EDĽP a zakotvil do normatívnej úpravy difamačné kritériá, lebo potom nemajú slovenské súdy na základe čoho skúmať. Slovenský súd si má potom interpretačné pravidlá "cucať z prsta", najmä legitimita jeho takéhoto konania je potom pochybná a používajú sa ešte aj na úrovni ÚS SR také perly typu: "Ústavný súd sa domnieva, že neposkytnutie ochrany danému výroku a požadovanie právnickej presnosti od novinárov by mohlo mať odradzujúci či zmrazujúci účinok (chilling-efect) na novinársku obec pri glosovaní tém týkajúcich sa justície." (áno, citujem ono rozhodnutie - II. ÚS 152/08). "Domnievam sa, že by mohlo mať ..." je taká fantastická floskulka, nahrádzajúca nedostatok empirických informácii či ich racionálnych derivátov. Tak trošku je to argumentum ad verecundiam (ja som ústavný súd, tak prečo nie).
Peter Wilfling | 06. 09. 2011 03:17:44
// Reagovať
Kritériá (otázky) uvedené v Amicus curiae Benátskej komisie sú určite veľmi užitočné a umožňujú osvetliť najvýznamnejšie aspekty prípadu. Lenže mám pocit, že aj keď odpovieme na všetkých tých 10 otázok (kritérií), tak dostaneme iba 10 izolovaných odpovedí týkajúcich sa rôznych aspektov prípadu, ktoré aj tak musíme nejako „dať dokopy“ a „spočítať“ resp. musíme z nich všetkých spraviť nejaký spoločný záver (pričom musíme zohľadniť každú z tých odpovedí). Takže myslím, že sa v konečnom dôsledku nevyhneme váženiu tých navzájom kolidujúcich práv. Ja tie odpovede na otázky Benátskej komisie vnímam ako akési „body“ resp. „argumenty“, ktoré sa pridávajú buď na stranu slobody prejavu alebo na stranu ochrany povesti – a na záver sa „zváži“, ktorá „strana“ má väčšiu „váhu“.
Myslím, že takéto chápanie kritérií Benátskej komisie možno vyvodiť aj z rozhodnutí Ústavného súdu SR. V rozhodnutí II. ÚS 152/08 Ústavný súd SR uviedol: „Vychádzajúc z uvedeného ustanovenia musel ústavný súd preskúmať (...) KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO hovorí, pričom na základe odpovedí na dané otázky možno zistiť, či zásah bol proporcionálny...“ – pričom Ústavný súd priamo odkazuje na otázky stanovené v amicus curie stanovisku Benátskej komisie. V rozhodnutí II. ÚS 152/08 Ústavný súd SR tiež uviedol: „Miera uspokojiteľnosti práva na ochranu osobnosti žalobcu vyplýva z odpovedí na test otázkami kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovoril.“
Rovnaký prístup uplatnil Ústavný súd SR v náleze II. ÚS 326/09 (sudca Soročina vs. Rádio Viva)
V náleze Ústavného súdu ČR I. ÚS 453/03 mi akoby chýbalo to záverečné vzájomné „zváženie“ tých mnohých odpovedí (argumentov), pretože Ústavný súd ČR po odpovedi na jednotlivé otázky iba konštatoval toto:
„Ze všech svrchu uvedených důvodů a při vážení významu svobodného projevu ze strany jedné a významu cti a pověsti osob ze strany druhé musí Ústavní soud konstatovat, že rozsudek vrchního soudu zcela ignoroval význam statku uvedeného posléze, což vyústilo ve flagrantní zásah do subjektivního práva stěžovatele... . Projev vedlejšího účastníka neobstál v testu provedeném Ústavním soudem, ... a to jak ve směru hodnocení pravdivosti žalovaných výroků co do tvrzených faktů, tak co do přiměřenosti vysloveného názoru.“
Možno sa ale dá „váženie“ vidieť v tejto vete, kde český ústavný súd akoby naznačuje, že väčšina „princípov“ bola v konkrétnom prípade na strane práva na ochranu cti a povesti : „Vrchní soud (...) překvapivě poskytl ochranu základnímu právu vedlejšího účastníka na svobodný projev, ač toto právo bylo v daném případě vykonáváno v rozporu s celou řadou principů, jejichž dodržování podmiňuje poskytnutí ochrany tomuto právu.“
Čo sa týka Alexyho teórie, ak jej správne rozumiem, tak jeho teória vychádza z predpokladu, že právna argumentácia pri tzv. hard cases - vrátane posudzovania a rozhodovania vzájomných kolízií základných práv - je tzv. praktickou argumentáciou (resp. praktickým diskurzom), ktorá zahŕňa praktické, hodnotové a morálne úvahy – napríklad úvahy o tom, „ako by to malo byť“, čo je „vhodné“ a „nevyhnutné“, ale aj zvažovanie praktických dôsledkov určitého konania. Myslím, že aj aplikácia kritérií stanovených Benátskou komisiou, určite zahŕňa takéto praktické úvahy, a teda je „praktickým diskurzom“.
Tu je inak zaujímavý pokus o vysvetlenie, rozvinutie a obhajobu tzv. Alexyho vážiacej formule od profesora Bernala Pulida: http://www.upf.edu/filosofiadeldret/_pdf/bernal_rationality_of_balancing.pdf
Uvádza sa tam aj toto: „...the weight formula is not an algorithmic procedure that can guarantee the only correct answer in all cases. Quite the contrary, for it has diverse rationality limits that give the judge room to exercise discretion. His ideology and appraisals play an important role here. Nevertheless, this fact does not reduce the rationality and usefulness of the formula. The weight formula is a clear procedure even when its limits are borne in mind. It offers for balancing, a clear concept and a precise legal structure, that are free of all contradiction. In this structure, the triadic scale is the common measure for determining the weight of the relevant principles. The weigh formula is also a determinate structure that clarifies the different, relevant balancing variables. It therefore enables the result of balancing to be correctly justified in the law. Through this formula, justification can be stated in conceptually clear and consistent terms, with complete and saturated premises, and with logic and the burdens of argumentation respected. The weight formula gives expression to every element that the judge ought to take into account and every decision that should be justified. In legal practice, these judicial decisions make up a network of precedents that allow principles to be applied in a consistent and coherent manner, with the result that balancing is predictable. Finally, the weight formula is a very good example of how practical problems in constitutional law can be solved with the help of juridico-philosophical considerations.“
Myslím, že takéto chápanie kritérií Benátskej komisie možno vyvodiť aj z rozhodnutí Ústavného súdu SR. V rozhodnutí II. ÚS 152/08 Ústavný súd SR uviedol: „Vychádzajúc z uvedeného ustanovenia musel ústavný súd preskúmať (...) KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO hovorí, pričom na základe odpovedí na dané otázky možno zistiť, či zásah bol proporcionálny...“ – pričom Ústavný súd priamo odkazuje na otázky stanovené v amicus curie stanovisku Benátskej komisie. V rozhodnutí II. ÚS 152/08 Ústavný súd SR tiež uviedol: „Miera uspokojiteľnosti práva na ochranu osobnosti žalobcu vyplýva z odpovedí na test otázkami kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovoril.“
Rovnaký prístup uplatnil Ústavný súd SR v náleze II. ÚS 326/09 (sudca Soročina vs. Rádio Viva)
V náleze Ústavného súdu ČR I. ÚS 453/03 mi akoby chýbalo to záverečné vzájomné „zváženie“ tých mnohých odpovedí (argumentov), pretože Ústavný súd ČR po odpovedi na jednotlivé otázky iba konštatoval toto:
„Ze všech svrchu uvedených důvodů a při vážení významu svobodného projevu ze strany jedné a významu cti a pověsti osob ze strany druhé musí Ústavní soud konstatovat, že rozsudek vrchního soudu zcela ignoroval význam statku uvedeného posléze, což vyústilo ve flagrantní zásah do subjektivního práva stěžovatele... . Projev vedlejšího účastníka neobstál v testu provedeném Ústavním soudem, ... a to jak ve směru hodnocení pravdivosti žalovaných výroků co do tvrzených faktů, tak co do přiměřenosti vysloveného názoru.“
Možno sa ale dá „váženie“ vidieť v tejto vete, kde český ústavný súd akoby naznačuje, že väčšina „princípov“ bola v konkrétnom prípade na strane práva na ochranu cti a povesti : „Vrchní soud (...) překvapivě poskytl ochranu základnímu právu vedlejšího účastníka na svobodný projev, ač toto právo bylo v daném případě vykonáváno v rozporu s celou řadou principů, jejichž dodržování podmiňuje poskytnutí ochrany tomuto právu.“
Čo sa týka Alexyho teórie, ak jej správne rozumiem, tak jeho teória vychádza z predpokladu, že právna argumentácia pri tzv. hard cases - vrátane posudzovania a rozhodovania vzájomných kolízií základných práv - je tzv. praktickou argumentáciou (resp. praktickým diskurzom), ktorá zahŕňa praktické, hodnotové a morálne úvahy – napríklad úvahy o tom, „ako by to malo byť“, čo je „vhodné“ a „nevyhnutné“, ale aj zvažovanie praktických dôsledkov určitého konania. Myslím, že aj aplikácia kritérií stanovených Benátskou komisiou, určite zahŕňa takéto praktické úvahy, a teda je „praktickým diskurzom“.
Tu je inak zaujímavý pokus o vysvetlenie, rozvinutie a obhajobu tzv. Alexyho vážiacej formule od profesora Bernala Pulida: http://www.upf.edu/filosofiadeldret/_pdf/bernal_rationality_of_balancing.pdf
Uvádza sa tam aj toto: „...the weight formula is not an algorithmic procedure that can guarantee the only correct answer in all cases. Quite the contrary, for it has diverse rationality limits that give the judge room to exercise discretion. His ideology and appraisals play an important role here. Nevertheless, this fact does not reduce the rationality and usefulness of the formula. The weight formula is a clear procedure even when its limits are borne in mind. It offers for balancing, a clear concept and a precise legal structure, that are free of all contradiction. In this structure, the triadic scale is the common measure for determining the weight of the relevant principles. The weigh formula is also a determinate structure that clarifies the different, relevant balancing variables. It therefore enables the result of balancing to be correctly justified in the law. Through this formula, justification can be stated in conceptually clear and consistent terms, with complete and saturated premises, and with logic and the burdens of argumentation respected. The weight formula gives expression to every element that the judge ought to take into account and every decision that should be justified. In legal practice, these judicial decisions make up a network of precedents that allow principles to be applied in a consistent and coherent manner, with the result that balancing is predictable. Finally, the weight formula is a very good example of how practical problems in constitutional law can be solved with the help of juridico-philosophical considerations.“
Ondrej Pivarči | 06. 09. 2011 15:11:19
// Reagovať
hm
nález Soročina v. Viva som tu už niekde spomínal. A samozrejme, že v I. ÚS ČR 453/03 to ústavný súd nedotiahol do konca, pretože napr. neuviedol všetky kritériá na posudzovanie rozsahu a obsahu cti fyzickej osoby, takže nebolo možné nájsť interferenciu (nie zvážiť, nájsť!), ale určite používal kvalitnejšiu argumentáciu než slovenský ÚS v II. ÚS 152/08.
Ešte raz .... Alexyho formula je teóriou diskurzu, to tvrdí aj vo Vami odkazovanom článku p. Broźek, keď hovorí o dvoch vrstvách pravidiel, jedna pre racionálnu argumentáciu a jedna pre "rules referring to the procedure of discourse, i.e. rules which govern the comparison of arguments". Lenže tá druhá vrstva je pochybná. Už pravidlo 1.1 "no speaker may contradict him or herself" je pochybné, pretože častokrát z protirečenia vzniká syntéza. Tá druhá vrstva sú skôr ale procedurálne otázky typu "každý sa má právo vyjadriť, kto sa môže vyjadriť" (2.1 v Broźekovom texte). Problém je skôr ten, ak je pochybný obsah argumentácie, ktorý logické pravidlá nevyriešia. Aj pataveda je totiž vedou, lenže s realitou nemá veľa spoločné. Používať Alexyho formulu na zaobalenie omáčky totiž nepovažujem za vhodný spôsob riešenia kolízie ĽP. Veď Pulid podľa Vašej citácie sám uvádza: "he weight formula is not an algorithmic procedure that can guarantee the only correct answer in all cases. Quite the contrary, for it has diverse rationality limits that give the judge room to exercise discretion. His ideology and appraisals play an important role here." To, že je Alexyho formula presný procesný súbor pravidiel, obdobný ako je súbor pravidiel napr. v O.s.p., ešte nezaručuje, že sudca narába s vhodnou "hmotnou úpravou". Lebo ako sa skutočnosť premieta do premís? Ak použijete nesprávnu hypotézu, môžete používať správne logické uvažovanie aj jednotnú pojmológiu, výsledok nebude správny a len sotva by som ho nazval "correctly justified in the law". A práve k tomuto sú potrebné normatívne pravidlá, vychádzajúce zo skúsenosti, ktoré zabezpečia, že racionálne postupy budú obsahovať empiricky testovateľné dáta. Lebo kto sa môže vyjadrovať v procese? Buď navrhovateľ alebo odporca vrátane ich právnikov (aspoň ESĽP proces, mimochodom, obvykle nákladný a zdĺhavý, je o tom), kdežto normu aplikuje každý, kto s takou interferenciou ĽP príde do styku a hneď z činnosti miestnych súdov či orgánov správy, resp. samotných účastníkov je zrejmé, či normy upravujúce jednotlivé konflikty ĽP sú použiteľné (usability).
Sudcovská tvorba práva je jedinečnosť anglo-amerického právneho systému, ktorý má svoje výhody, medzi ktoré sa obvykle radí jeho "pružnosť". Lenže systém je taký, akým ho tvoria ľudia. Aby takýto systém mohol fungovať, musia byť na sudcov obrovské morálne a odborné nároky, resp. musia byť obklopení množstvom "dobre zohratých" znalcov. Pretože pri používaní Alexyho formuly pri kolízii ĽP musí sudca jednak "vložiť empiricky správne vstupy" do racionálnej argumentácie a jednak musí byť schopný z tých vstupov urobiť logický záver. Skúste si pozrieť publikáciu od Evy Brems (Eva Brems, Conflicts between fundamental rights, Intersentia, 2008, ISBN 905095779X, 9789050957793), kde práve toto je vo viacerých článkoch zdôraznené. Preto nemôžem súhlasiť s touto vetou ÚS SR: "Miera uspokojiteľnosti práva na ochranu osobnosti žalobcu vyplýva z odpovedí na test otázkami kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovoril", pretože jednak obsahuje "chybu referujúceho ĽP" (právo na slobodu prejavu), takú istú urobil ESĽP vo viacerých prípadoch, napr. Bowman v. UK, a jednak nie je to balans dvoch vyrovnaných práv, pretože ÚS posudzoval len kritériá z aspektu práva na slobodu prejavu, čo je dané aj tým, že to bolo procesne vymedzené osobou sťažovateľa.
Dovolím si nesúhlasiť s Vami ohľadom chápania kritérií Benátskej komisie súdom v rozhodnutí II. ÚS 152/08. Keď porovnám obsah českého rozhodnutia ÚS, kde tento v čl. IV presne opísal (skopíroval) kritériá Amicus Curiae BK, opísal obsah pojmu práva na česť a tiež dokonca v čl. V podradil výroky pod jednotlivé kritériá, so slovenským rozhodnutím, kde ÚS SR si položil otázky kde, kedy, ako a pod. a potom ku každej niečo napísal, pričom napr. ku kedy napísal "V predmetnej veci však nešlo o spravodajské informovanie, ale vybrané prípady slúžili ako príklad na ilustrovanie aktuálneho problému „sudičstva“ verejne činných osôb a vysokými sumami poskytovaných zadosťučinení. So spoločenskou aktuálnosťou je previazaná aj takpovediac dejinná aktuálnosť." Čiže čistý akademizmus a teoretizovanie ÚS SR a nič o práve na česť a jeho kritériách. Tak aké zvažovanie? Čo bolo premisou v úvahe ÚS SR? Lebo v úvahe ÚS ČR premisy vidím, hoci záver mohol byť precíznejší. Problém je však, že tieto kritériá ACBK nie sú normou, a teda loviť ich v I. ÚS 453/03 môže tak pár stovák právnikov, pričom právo na česť má každý, a tiež je problém, že novinári ich neaplikujú, lebo nemá kto tlačiť na ich aplikáciu, pretože ... opäť ... nie sú normou.
Nie, nemôžem súhlasiť s teóriou "ospravedlniteľného omylu" novinára, pretože v teste už len podľa kritérií ACBK (už nevraviac o iných, napr. kritériách posudzovania práva na česť) by neobstála. Nekorešponduje totiž s bodmi 3, 4, 7 a 8 kritérií ACBK. Najmä bod 3 o zdroji informácie obsahuje klauzulu o tom, že "niektorí šíritelia nemajú priamu znalosť o udalosti". Takže pokladať takýto zdroj za "reliable" jednoducho nemožno a je nutné to vo vyznení informácie zohľadniť, obdobne aj v nadsázke či kritike. Inak by to nebolo v súlade ani s Vami prezentovaným použitím Alexyho formuly (Broźek, cit.: "Every possibly proposable argument of such a form that it can be counted as one of the canons of interpretation must be given due consideration") Presne takto nepostupoval ESĽP v prípade Mosley, keď proste odignoroval obranu Mosleyho v tom zmysle, že neskúmal, prečo Mosley žiada nezverejniť fakty a nebral do úvahy ani potenciálnu ubikvitu vysielaných informácií.
NA záver k Alexyho formuli, požičiam si opäť "Vášho" Pulida: "In legal practice, these judicial decisions make up a network of precedents that allow principles to be applied in a consistent and coherent manner, with the result that balancing is predictable." Toto je typický odraz angloamerikanizmu v tejto vete, keďže u nás niečo ako "network of precedents" právny poriadok nepozná a už sotva je pre bežných ľudí takáto "network" "predictable". Takáto prax schovávať dôležité pravidlá do súdnych rozhodnutí rôznych stupňov a druhov len napomáha nadbytočnému bujneniu právnického stavu, kde každý musí pomaly mať "svojho" právnika. Inak, sa síce hovorí, že angloamerické právo je postavené na precedentoch, ale keď si pozriete, koľko má posledný kódex U.S. Code z roku 2006 ustanovení, tak toľko náš právny poriadok ledva má a to nerátam "nefederálne zákony" jednotlivých Štátov.
Ešte raz .... Alexyho formula je teóriou diskurzu, to tvrdí aj vo Vami odkazovanom článku p. Broźek, keď hovorí o dvoch vrstvách pravidiel, jedna pre racionálnu argumentáciu a jedna pre "rules referring to the procedure of discourse, i.e. rules which govern the comparison of arguments". Lenže tá druhá vrstva je pochybná. Už pravidlo 1.1 "no speaker may contradict him or herself" je pochybné, pretože častokrát z protirečenia vzniká syntéza. Tá druhá vrstva sú skôr ale procedurálne otázky typu "každý sa má právo vyjadriť, kto sa môže vyjadriť" (2.1 v Broźekovom texte). Problém je skôr ten, ak je pochybný obsah argumentácie, ktorý logické pravidlá nevyriešia. Aj pataveda je totiž vedou, lenže s realitou nemá veľa spoločné. Používať Alexyho formulu na zaobalenie omáčky totiž nepovažujem za vhodný spôsob riešenia kolízie ĽP. Veď Pulid podľa Vašej citácie sám uvádza: "he weight formula is not an algorithmic procedure that can guarantee the only correct answer in all cases. Quite the contrary, for it has diverse rationality limits that give the judge room to exercise discretion. His ideology and appraisals play an important role here." To, že je Alexyho formula presný procesný súbor pravidiel, obdobný ako je súbor pravidiel napr. v O.s.p., ešte nezaručuje, že sudca narába s vhodnou "hmotnou úpravou". Lebo ako sa skutočnosť premieta do premís? Ak použijete nesprávnu hypotézu, môžete používať správne logické uvažovanie aj jednotnú pojmológiu, výsledok nebude správny a len sotva by som ho nazval "correctly justified in the law". A práve k tomuto sú potrebné normatívne pravidlá, vychádzajúce zo skúsenosti, ktoré zabezpečia, že racionálne postupy budú obsahovať empiricky testovateľné dáta. Lebo kto sa môže vyjadrovať v procese? Buď navrhovateľ alebo odporca vrátane ich právnikov (aspoň ESĽP proces, mimochodom, obvykle nákladný a zdĺhavý, je o tom), kdežto normu aplikuje každý, kto s takou interferenciou ĽP príde do styku a hneď z činnosti miestnych súdov či orgánov správy, resp. samotných účastníkov je zrejmé, či normy upravujúce jednotlivé konflikty ĽP sú použiteľné (usability).
Sudcovská tvorba práva je jedinečnosť anglo-amerického právneho systému, ktorý má svoje výhody, medzi ktoré sa obvykle radí jeho "pružnosť". Lenže systém je taký, akým ho tvoria ľudia. Aby takýto systém mohol fungovať, musia byť na sudcov obrovské morálne a odborné nároky, resp. musia byť obklopení množstvom "dobre zohratých" znalcov. Pretože pri používaní Alexyho formuly pri kolízii ĽP musí sudca jednak "vložiť empiricky správne vstupy" do racionálnej argumentácie a jednak musí byť schopný z tých vstupov urobiť logický záver. Skúste si pozrieť publikáciu od Evy Brems (Eva Brems, Conflicts between fundamental rights, Intersentia, 2008, ISBN 905095779X, 9789050957793), kde práve toto je vo viacerých článkoch zdôraznené. Preto nemôžem súhlasiť s touto vetou ÚS SR: "Miera uspokojiteľnosti práva na ochranu osobnosti žalobcu vyplýva z odpovedí na test otázkami kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovoril", pretože jednak obsahuje "chybu referujúceho ĽP" (právo na slobodu prejavu), takú istú urobil ESĽP vo viacerých prípadoch, napr. Bowman v. UK, a jednak nie je to balans dvoch vyrovnaných práv, pretože ÚS posudzoval len kritériá z aspektu práva na slobodu prejavu, čo je dané aj tým, že to bolo procesne vymedzené osobou sťažovateľa.
Dovolím si nesúhlasiť s Vami ohľadom chápania kritérií Benátskej komisie súdom v rozhodnutí II. ÚS 152/08. Keď porovnám obsah českého rozhodnutia ÚS, kde tento v čl. IV presne opísal (skopíroval) kritériá Amicus Curiae BK, opísal obsah pojmu práva na česť a tiež dokonca v čl. V podradil výroky pod jednotlivé kritériá, so slovenským rozhodnutím, kde ÚS SR si položil otázky kde, kedy, ako a pod. a potom ku každej niečo napísal, pričom napr. ku kedy napísal "V predmetnej veci však nešlo o spravodajské informovanie, ale vybrané prípady slúžili ako príklad na ilustrovanie aktuálneho problému „sudičstva“ verejne činných osôb a vysokými sumami poskytovaných zadosťučinení. So spoločenskou aktuálnosťou je previazaná aj takpovediac dejinná aktuálnosť." Čiže čistý akademizmus a teoretizovanie ÚS SR a nič o práve na česť a jeho kritériách. Tak aké zvažovanie? Čo bolo premisou v úvahe ÚS SR? Lebo v úvahe ÚS ČR premisy vidím, hoci záver mohol byť precíznejší. Problém je však, že tieto kritériá ACBK nie sú normou, a teda loviť ich v I. ÚS 453/03 môže tak pár stovák právnikov, pričom právo na česť má každý, a tiež je problém, že novinári ich neaplikujú, lebo nemá kto tlačiť na ich aplikáciu, pretože ... opäť ... nie sú normou.
Nie, nemôžem súhlasiť s teóriou "ospravedlniteľného omylu" novinára, pretože v teste už len podľa kritérií ACBK (už nevraviac o iných, napr. kritériách posudzovania práva na česť) by neobstála. Nekorešponduje totiž s bodmi 3, 4, 7 a 8 kritérií ACBK. Najmä bod 3 o zdroji informácie obsahuje klauzulu o tom, že "niektorí šíritelia nemajú priamu znalosť o udalosti". Takže pokladať takýto zdroj za "reliable" jednoducho nemožno a je nutné to vo vyznení informácie zohľadniť, obdobne aj v nadsázke či kritike. Inak by to nebolo v súlade ani s Vami prezentovaným použitím Alexyho formuly (Broźek, cit.: "Every possibly proposable argument of such a form that it can be counted as one of the canons of interpretation must be given due consideration") Presne takto nepostupoval ESĽP v prípade Mosley, keď proste odignoroval obranu Mosleyho v tom zmysle, že neskúmal, prečo Mosley žiada nezverejniť fakty a nebral do úvahy ani potenciálnu ubikvitu vysielaných informácií.
NA záver k Alexyho formuli, požičiam si opäť "Vášho" Pulida: "In legal practice, these judicial decisions make up a network of precedents that allow principles to be applied in a consistent and coherent manner, with the result that balancing is predictable." Toto je typický odraz angloamerikanizmu v tejto vete, keďže u nás niečo ako "network of precedents" právny poriadok nepozná a už sotva je pre bežných ľudí takáto "network" "predictable". Takáto prax schovávať dôležité pravidlá do súdnych rozhodnutí rôznych stupňov a druhov len napomáha nadbytočnému bujneniu právnického stavu, kde každý musí pomaly mať "svojho" právnika. Inak, sa síce hovorí, že angloamerické právo je postavené na precedentoch, ale keď si pozriete, koľko má posledný kódex U.S. Code z roku 2006 ustanovení, tak toľko náš právny poriadok ledva má a to nerátam "nefederálne zákony" jednotlivých Štátov.
Peter Wilfling | 08. 09. 2011 18:16:17
// Reagovať
Ďakujem za veľmi zaujímavú a podnetnú diskusiu. Zborník Evy Brems a kol. som v minulosti zaregistroval, a aj na vaše odporúčanie sa s ním určite zoznámim.
Na internete sú zverejnené niektoré príspevky z tohto zborníka, napríklad príspevok Davida Kosařa (ktorý je v zásade anglickou verziou článku „Kolize základních práv v judikatuře Ústavního soudu ČR“, na ktorý odkazuje ÚS SR v náleze II. ÚS 152/08 - Polka vs. Plus 7 Dní): http://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=1689259
Inak, všimol som si, že aj David Kosař vo svojom príspevku obhajuje používanie Alexyho vážiacej formule – uvádza napr. toto: „For instance, the Vondrackova v. Rejzek case could be more persuasively decided with the application of Alexy’s “Weight Formula” and his triadic model of values. ... The intensity of infringement with the freedom of expression in the present case is “serious” since the speech regarded a matter of public interest, i.e. on the issue of “dealing with the past” and, more specifically, the behaviour of celebrities in the communist-era. The importance of satisfying the right to reputation is only “moderate” or even “light”, since Mrs. Vondrackova is a public figure who can easily rebut the accusation in the press and also given to highly satirical context of the article. If, in this way, the intensity of interference with freedom of speech is established as serious and the degree of importance of the competing right to reputation as moderate or even light, the outcome of the proportionality test in the narrow sense would be obvious. This approach would also be more transparent than the actual reasoning of the CCC.“
Zdá sa, že aj nemecký Spolkový ústavný súd, je ovplyvnený diskurzívnou teóriou, pretože v náleze BVerfGE 82, 30 uviedol: „Výklad zejména ústavního práva má povahu diskursu, v němž se při metodicky bezvadné práci nabízejí nikoliv absolutně správná tvrzení, nýbrž se zde důvody činí platnými, staví se proti nim jiné důvody a nakonec ty nejlepší důvody věc rozhodují.“ (citované podľa Hlouch, L.: Teorie a realita právní interpretace, str. 188).
K právu na ospravedlniteľný omyl:
Nemusíme to teda nazývať „ospravedlniteľným omylom“, ale z judikatúry ESĽP podľa mňa stále vyplýva, že existujú špecifické okolnosti, kedy novinári nemajú niesť zodpovednosť ani za zverejnenie nepravdivých informácií.
Aj Ústavný súd ČR v náleze IV. ÚS 23/05 uviedol: „Další obecné principy uplatňované v judikatuře evropských ústavních soudů, jakož i v judikatuře ESLP jsou následující: nelze považovat za rozumné (legitimní) zveřejnění difamační informace o jiné osobě působící ve veřejném životě, pokud (1) se neprokáže, že existovaly rozumné důvody pro spoléhání se na pravdivost difamační informace, dále (2) pokud se neprokáže, že byly podniknuty dostupné kroky k ověření pravdivosti takové informace, a to v míře a intenzitě, v níž bylo ověření informace přístupné a definitivní a (3) pokud ten, kdo difamační informaci zveřejnil, měl důvod nevěřit, že tato informace je pravdivá. Zveřejněním takové informace nelze považovat za legitimní či rozumné i tehdy, pokud si šiřitel takové informace neověří její pravdivost dotazem u osoby, již se informační údaj týká a nezveřejní její stanovisko, s výjimkou nemožnosti takového postupu, a nebo tam, kde tento postup zjevně nebyl nutný (Lange v. Australian Corporation, 1997, citováno v kauze Reynolds Lds. – viz. shora). Důležité pro posouzení legitimity zveřejnění informace je zkoumání motivu. Legitimitu nelze dovodit pokud bylo zveřejnění dominantně motivováno touhou poškodit osobu, k níž se informace váže, a pokud šiřitel sám informaci nevěřil a nebo pokud ji poskytl bezohledně a hrubě nedbale bez toho, aby si ověřil, zda informace je pravdivá či nikoliv.“
Na internete sú zverejnené niektoré príspevky z tohto zborníka, napríklad príspevok Davida Kosařa (ktorý je v zásade anglickou verziou článku „Kolize základních práv v judikatuře Ústavního soudu ČR“, na ktorý odkazuje ÚS SR v náleze II. ÚS 152/08 - Polka vs. Plus 7 Dní): http://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=1689259
Inak, všimol som si, že aj David Kosař vo svojom príspevku obhajuje používanie Alexyho vážiacej formule – uvádza napr. toto: „For instance, the Vondrackova v. Rejzek case could be more persuasively decided with the application of Alexy’s “Weight Formula” and his triadic model of values. ... The intensity of infringement with the freedom of expression in the present case is “serious” since the speech regarded a matter of public interest, i.e. on the issue of “dealing with the past” and, more specifically, the behaviour of celebrities in the communist-era. The importance of satisfying the right to reputation is only “moderate” or even “light”, since Mrs. Vondrackova is a public figure who can easily rebut the accusation in the press and also given to highly satirical context of the article. If, in this way, the intensity of interference with freedom of speech is established as serious and the degree of importance of the competing right to reputation as moderate or even light, the outcome of the proportionality test in the narrow sense would be obvious. This approach would also be more transparent than the actual reasoning of the CCC.“
Zdá sa, že aj nemecký Spolkový ústavný súd, je ovplyvnený diskurzívnou teóriou, pretože v náleze BVerfGE 82, 30 uviedol: „Výklad zejména ústavního práva má povahu diskursu, v němž se při metodicky bezvadné práci nabízejí nikoliv absolutně správná tvrzení, nýbrž se zde důvody činí platnými, staví se proti nim jiné důvody a nakonec ty nejlepší důvody věc rozhodují.“ (citované podľa Hlouch, L.: Teorie a realita právní interpretace, str. 188).
K právu na ospravedlniteľný omyl:
Nemusíme to teda nazývať „ospravedlniteľným omylom“, ale z judikatúry ESĽP podľa mňa stále vyplýva, že existujú špecifické okolnosti, kedy novinári nemajú niesť zodpovednosť ani za zverejnenie nepravdivých informácií.
Aj Ústavný súd ČR v náleze IV. ÚS 23/05 uviedol: „Další obecné principy uplatňované v judikatuře evropských ústavních soudů, jakož i v judikatuře ESLP jsou následující: nelze považovat za rozumné (legitimní) zveřejnění difamační informace o jiné osobě působící ve veřejném životě, pokud (1) se neprokáže, že existovaly rozumné důvody pro spoléhání se na pravdivost difamační informace, dále (2) pokud se neprokáže, že byly podniknuty dostupné kroky k ověření pravdivosti takové informace, a to v míře a intenzitě, v níž bylo ověření informace přístupné a definitivní a (3) pokud ten, kdo difamační informaci zveřejnil, měl důvod nevěřit, že tato informace je pravdivá. Zveřejněním takové informace nelze považovat za legitimní či rozumné i tehdy, pokud si šiřitel takové informace neověří její pravdivost dotazem u osoby, již se informační údaj týká a nezveřejní její stanovisko, s výjimkou nemožnosti takového postupu, a nebo tam, kde tento postup zjevně nebyl nutný (Lange v. Australian Corporation, 1997, citováno v kauze Reynolds Lds. – viz. shora). Důležité pro posouzení legitimity zveřejnění informace je zkoumání motivu. Legitimitu nelze dovodit pokud bylo zveřejnění dominantně motivováno touhou poškodit osobu, k níž se informace váže, a pokud šiřitel sám informaci nevěřil a nebo pokud ji poskytl bezohledně a hrubě nedbale bez toho, aby si ověřil, zda informace je pravdivá či nikoliv.“
Ondrej Pivarči | 26. 09. 2011 22:31:40
// Reagovať
reakcia
toto už je tak asi tretí pokus o úspešnú reakciu, tak snáď.
Alexyho formula je matematický princíp, vzorec, ktorý Broźek pekne analyzuje. Používa sa za súčasného použitia procesných pravidiel, ktoré Broźek vypísal v bodoch podľa Alexyho systematiky v jeho knihe. Procesné pravidlá definujú proces argumentácie, resp. ako dosiahnuť "správny stret korektných argumentov". Alexyho formula ich má vyvážiť, vyvážiť dva súťažiace argumenty, ktoré sú oba podporené súčasne platnou a účinnou legislatívou.
Avšak ... v prípade zlých vstupov dáva Alexyho formula aj zlé výsledky. Zlým vstupom sú najmä zlé argumentačné tvrdenia (čo napr. v prípade konfliktu ĽP nie je problém vyrobiť, pokiaľ existuje iba veľmi všeobecná norma a nič konkrétne, potom je široká miera a vysoká zátaž na diskréciu sudcov). A navyše, aj v prípade korektne sformulovaných racionálnych argumentov použitím Alexyho formule v implikačnom uvažovaní vždy vyjde výsledok uprednostnenia formulácie 1 pred formuláciou 2, čiže potom je všetko už len o poradí argumentov.
Broźek píše o "odporovateľnej logike", pričom odporovateľnosť je definovaná takto:
vzťah A a B je odporovateľnosť vtedy a len vtedy, keď existuje x, pre ktoré A platí a B nie.
pozri aj: http://en.wikipedia.org/wiki/Defeasible_reasoning
potom možno použiť Alexyho vážiacu formulu.
Ja si však nemyslím, že je nutné vo väčšine prípadov vôbec používať Alexyho formulu. A už vôbec nie v prípade citovanom D. Kosařom - Vondráčková v. Rejžek (I. ÚS 367/03), kde možno pomerne jednoducho aplikovať podmienky vecnej a správnej kritiky (kritériá ACBK) a tiež kritériá ochrany cti a dôstojnosti ... tento pohľad by bol ešte transparentnejší, než použitie weight formuly či postup ÚS ČR. Preto je nevyhnutné mať tieto kritéria a podmienky normatívne upravené, kde sa môžu priebežne cizelovať praxou.
BverfGE 82, 30 som bohužiaľ nenašiel ani v nemčine, takže k izolovanej vete sa ťažko môžem vyjadriť.
Ad právo na ospravedlniteľný omyl:
Kedy žurnalista nemá niesť zodpovednosť za uverejnenie nepravdivých informácií zasahujúcich do osobnosti iného?
Ja si myslím, že vždy má niesť takúto zodpovednosť, čiže odpoveď je - nikdy nemá niesť.
Preto je novinár (povolaním), aby vedel príjemcovi informácií dať vhodným spôsobom najavo, že informácia zasahujúca do cti iného, ktorú uverejňuje, má neznámu pravdivostnú hodnotu, pokiaľ túto hodnotu sám nevie preveriť, resp. zaznamenať. Pokiaľ bez ďalšieho túto nepravdivú informáciu uverejní a takéto upozornenie nepripojí, musí znášať následky. Pravdivostnú hodnotu môžu mať len skutkové tvrdenia, nie kritika. Túto hodnotu novinár musí poznať, resp. musí si byť vedomý zodpovednosti, ak ju nepozná. Informácia rovnako ako auto či ako pištoľ môže byť zbraňou. Nepravdivé tvrdenia môžu byť silnou zbraňou. Ujma spôsobená informáciou, ktorú nemôžno vziať späť spolu s prinavrátením pôvodného stavu, sa musí zhojiť.
Nález IV. ÚS 23/05 je skvelým rozhodnutím, ale nemá nič do činenia s "právom na ospravedlniteľný omyl". Podľa kritérií ACBK: Autorka reportáže žiadala zdroj o fakty, ktorými by overila hypotézu (3, 7 ACBK). Hodnotiaci úsudok prejavila otázkou (9 ACBK). Zverejnenie bolo za okolností, ktoré nasvedčovali tomu, že reportáž sa týka diskusie verejného záujmu, nakoľko bola súčasťou verejnej diskusie o očiste justície (2, 10 ACBK). Zisťovala mnoho informácii k zisteniu pravdivosti všetkých tvrdení (4 ACBK). Podkladové tvrdenia, ktorých pravdivostnú hodnotu mohla autorka overiť, sú pravdivé (1 ACBK). Vec nepodliehala mlčanlivosti, práve naopak, bola predmetom legitímneho záujmu na hodnotení súdnej moci verejnosťou (5 ACBK). Reportáž bola odvysielaná až po príprave všetkých podkladov (6 ACBK). Reportáž sa sudkyne nepriamo pýtala (8 ACBK). Kritériá cti ÚS objasnil v bodoch 50. a nasl. rozhodnutia. Autorka sa nedopustila žiadneho omylu, nakoľko všetky jej tvrdenia boli preukázané ako pravdivé a hodnotiaci úsudok, ktorý v reportáži použila, nemá pravdivostnú hodnotu. Takže nebol dôvod používať vážiacu formulu, nakoľko pri splnení podmienok nedochádza k nezákonnej interferencií oboch ĽP (niet sporu).
Ostatné ústavnoprávne hľadiská, ktoré ÚS ČR v danom rozhodnutí uvádzal (napr. kontrola súdnej moci), by preto pri normatívnej platnosti kritérií posudzovania difamačného stretu už nebolo nutné uvádzať, keďže kritériá posudzovania difamačného stretu dvoch ĽP by mali byť zákonnou konkretizáciou ústavných práv, ktoré okrem zriedkavých "hard cases" (keď nebude možné určiť splnenie kritérií) rozšifrujú spor v zákonnej rovine. V takomto prípade by si nemusel pomáhať citátmi od Chief Justice of Canada o aplikácií noriem (i keď mu slúži ku cti, že tieto výroky pozná). Pretože ak má závisieť spravodlivosť len na počte ústavných súdov, nakoľko k takýmto stretom dochádza denne mnohokrát a pri želanom vysokom stave právneho povedomia ľudí by žalôb a sťažností pribúdalo závratným tempom, nie je to správne. Preto poslúži normatívna úprava stretu v zákone ako návod pri primárnej aplikácii ústavných noriem adresátmi noriem.
Alexyho formula je matematický princíp, vzorec, ktorý Broźek pekne analyzuje. Používa sa za súčasného použitia procesných pravidiel, ktoré Broźek vypísal v bodoch podľa Alexyho systematiky v jeho knihe. Procesné pravidlá definujú proces argumentácie, resp. ako dosiahnuť "správny stret korektných argumentov". Alexyho formula ich má vyvážiť, vyvážiť dva súťažiace argumenty, ktoré sú oba podporené súčasne platnou a účinnou legislatívou.
Avšak ... v prípade zlých vstupov dáva Alexyho formula aj zlé výsledky. Zlým vstupom sú najmä zlé argumentačné tvrdenia (čo napr. v prípade konfliktu ĽP nie je problém vyrobiť, pokiaľ existuje iba veľmi všeobecná norma a nič konkrétne, potom je široká miera a vysoká zátaž na diskréciu sudcov). A navyše, aj v prípade korektne sformulovaných racionálnych argumentov použitím Alexyho formule v implikačnom uvažovaní vždy vyjde výsledok uprednostnenia formulácie 1 pred formuláciou 2, čiže potom je všetko už len o poradí argumentov.
Broźek píše o "odporovateľnej logike", pričom odporovateľnosť je definovaná takto:
vzťah A a B je odporovateľnosť vtedy a len vtedy, keď existuje x, pre ktoré A platí a B nie.
pozri aj: http://en.wikipedia.org/wiki/Defeasible_reasoning
potom možno použiť Alexyho vážiacu formulu.
Ja si však nemyslím, že je nutné vo väčšine prípadov vôbec používať Alexyho formulu. A už vôbec nie v prípade citovanom D. Kosařom - Vondráčková v. Rejžek (I. ÚS 367/03), kde možno pomerne jednoducho aplikovať podmienky vecnej a správnej kritiky (kritériá ACBK) a tiež kritériá ochrany cti a dôstojnosti ... tento pohľad by bol ešte transparentnejší, než použitie weight formuly či postup ÚS ČR. Preto je nevyhnutné mať tieto kritéria a podmienky normatívne upravené, kde sa môžu priebežne cizelovať praxou.
BverfGE 82, 30 som bohužiaľ nenašiel ani v nemčine, takže k izolovanej vete sa ťažko môžem vyjadriť.
Ad právo na ospravedlniteľný omyl:
Kedy žurnalista nemá niesť zodpovednosť za uverejnenie nepravdivých informácií zasahujúcich do osobnosti iného?
Ja si myslím, že vždy má niesť takúto zodpovednosť, čiže odpoveď je - nikdy nemá niesť.
Preto je novinár (povolaním), aby vedel príjemcovi informácií dať vhodným spôsobom najavo, že informácia zasahujúca do cti iného, ktorú uverejňuje, má neznámu pravdivostnú hodnotu, pokiaľ túto hodnotu sám nevie preveriť, resp. zaznamenať. Pokiaľ bez ďalšieho túto nepravdivú informáciu uverejní a takéto upozornenie nepripojí, musí znášať následky. Pravdivostnú hodnotu môžu mať len skutkové tvrdenia, nie kritika. Túto hodnotu novinár musí poznať, resp. musí si byť vedomý zodpovednosti, ak ju nepozná. Informácia rovnako ako auto či ako pištoľ môže byť zbraňou. Nepravdivé tvrdenia môžu byť silnou zbraňou. Ujma spôsobená informáciou, ktorú nemôžno vziať späť spolu s prinavrátením pôvodného stavu, sa musí zhojiť.
Nález IV. ÚS 23/05 je skvelým rozhodnutím, ale nemá nič do činenia s "právom na ospravedlniteľný omyl". Podľa kritérií ACBK: Autorka reportáže žiadala zdroj o fakty, ktorými by overila hypotézu (3, 7 ACBK). Hodnotiaci úsudok prejavila otázkou (9 ACBK). Zverejnenie bolo za okolností, ktoré nasvedčovali tomu, že reportáž sa týka diskusie verejného záujmu, nakoľko bola súčasťou verejnej diskusie o očiste justície (2, 10 ACBK). Zisťovala mnoho informácii k zisteniu pravdivosti všetkých tvrdení (4 ACBK). Podkladové tvrdenia, ktorých pravdivostnú hodnotu mohla autorka overiť, sú pravdivé (1 ACBK). Vec nepodliehala mlčanlivosti, práve naopak, bola predmetom legitímneho záujmu na hodnotení súdnej moci verejnosťou (5 ACBK). Reportáž bola odvysielaná až po príprave všetkých podkladov (6 ACBK). Reportáž sa sudkyne nepriamo pýtala (8 ACBK). Kritériá cti ÚS objasnil v bodoch 50. a nasl. rozhodnutia. Autorka sa nedopustila žiadneho omylu, nakoľko všetky jej tvrdenia boli preukázané ako pravdivé a hodnotiaci úsudok, ktorý v reportáži použila, nemá pravdivostnú hodnotu. Takže nebol dôvod používať vážiacu formulu, nakoľko pri splnení podmienok nedochádza k nezákonnej interferencií oboch ĽP (niet sporu).
Ostatné ústavnoprávne hľadiská, ktoré ÚS ČR v danom rozhodnutí uvádzal (napr. kontrola súdnej moci), by preto pri normatívnej platnosti kritérií posudzovania difamačného stretu už nebolo nutné uvádzať, keďže kritériá posudzovania difamačného stretu dvoch ĽP by mali byť zákonnou konkretizáciou ústavných práv, ktoré okrem zriedkavých "hard cases" (keď nebude možné určiť splnenie kritérií) rozšifrujú spor v zákonnej rovine. V takomto prípade by si nemusel pomáhať citátmi od Chief Justice of Canada o aplikácií noriem (i keď mu slúži ku cti, že tieto výroky pozná). Pretože ak má závisieť spravodlivosť len na počte ústavných súdov, nakoľko k takýmto stretom dochádza denne mnohokrát a pri želanom vysokom stave právneho povedomia ľudí by žalôb a sťažností pribúdalo závratným tempom, nie je to správne. Preto poslúži normatívna úprava stretu v zákone ako návod pri primárnej aplikácii ústavných noriem adresátmi noriem.
Peter Wilfling | 06. 09. 2011 13:14:10
// Reagovať
Inak, o úlohe tzv. vážiacej formule v právnej argumentácii pojednáva aj tento článok:
http://jagiellonian.academia.edu/BartoszBrozek/Papers/306941/_The_Weight_Formula_and_Argumentation_in_Law_Rights_and_Discourse_The_Legal_Philosophy_of_Robert_Alexy_G._Pavlakos_ed._Hart_Publishing_Oxford_2007_319-332
http://jagiellonian.academia.edu/BartoszBrozek/Papers/306941/_The_Weight_Formula_and_Argumentation_in_Law_Rights_and_Discourse_The_Legal_Philosophy_of_Robert_Alexy_G._Pavlakos_ed._Hart_Publishing_Oxford_2007_319-332
samuel | 30. 08. 2011 15:24:31
// Reagovať
V podstate súhlasím s článkom
Dovolím si v tejto súvislosti poukázať na článok publikovaný v periodiku Justičná revue ročník 2010 číslo 4 str. 540 s názvom
Právo médií na slobodu prejavu a kritika sudcov
Právo médií na slobodu prejavu a kritika sudcov
Andrej Hrabčák | 31. 08. 2011 20:52:07
// Reagovať
Veľa slov....
Autor článku a ostatní komentujú doširoka tento problém. Napísať sa dá aj niekoľko kníh, ale pomenovať problém sa dá jasne a stručne aj niekoľkými vetami. Otázka je taká, či chceme a máme odvahu povedať ako to skutočne je. Zaobaľovať do honosných prejavov bolo typické pre bývalý režim. Kultúra slovenskej spoločnosti je úplne na dne. Súvisí to s politikou. Politikou je prešpikovaný celý život. Dnes nemôžete pomaly ani upratovať v štátnom úrade, bez požehnania partaje. Kritizovať môžete, ale len raz, potom tiež, ale už budete bezvýznamným človiečikom, na ktorého nikto nič nedá. Ja, ktorý som sa narodil, žil a pracoval aj v totalitnom režime, môžem s čistým svedomím jednoznačne prehlásiť, že v oných časoch som viac kritizoval nadriadených a rôznych úradníkov. Potvrdia to aj ostatní skôr narodení. Dnes, keď hovoríme, že máme demokraciu, nemôžeme si v zamestnaní dovoliť žiadnu kritiku, pretože hneď letíme.... Niekedy sme si robili žarty, posmievali sme sa takým nemehlom, ale v podstate sa nám nič nestalo. Dnes sa úrady obsadzujú len vyvolenými papalašmi, preto akýkoľvek naznak kritiky tvrdo postihujú. Súdna moc je presiaknutá politikou, jej rozhodnutia napr. v oblasti ochrany osobnosti sú toho výsledkom. Nestrannosť a nezávislosť súdnictva je len v texte zákonov / ústavy /, ale skutočnosť je celkom iná. Myslím, že je potrebné viac skutkov ako prázdnych slov. Iste, prázdnymi frázami si nikoho nepohneváme, ale ani sa nepohneme z miesta. Aby sme neboli len ako štekajúca karavana / názov knihy istého poslanca /.
Peter Kováč | 26. 09. 2011 15:24:32
// Reagovať
ad Legislatívne odporúčania
Na záver článku by som si dovolil navrhnúť ešte jednu legislatívnu zmenu, - médiá môžu zverejniť informácie alebo hodnotiace úsudky o nejakej o s o b e, len ak dá na to táto osoba predchádzajúci (písomný) súhlas. Do dôvodovej správy by som uviedol niečo v tom zmysle, že predmetom slobody prejavu je sloboda kriticky diskutovať a vyjadrovať sa k veci, a nie ku konkrétnej osobe, navyše poväčšinou skrývajúc sa za tzv. hodnotiaci úsudok s úmyslom osobu dehonestovať. Aj termín k r i t i k a sa väčšinou berie voľne, ale aj ona má svoje kvalitatívne znaky, vecnosť, objektívne poznateľné východiská, jasné argumenty a logické závery... to čo nespĺňa aspoň tieto podmienky nie je kritikou, ale účelovým mediálnym nástrojom s cieľom použiť ho proti osobe a nie s cieľom vyjadriť sa k veci. Pokiaľ ide o hodnotiace úsudky aj na tie sa predsa vzťahujú určité kritériá logiky, pretože tiež sa jedná o usudzovanie, a teda o nejaký logický proces s výsledkom primeraným východiskovým predpokladom, ktorý by mal spĺňať aspoň minimálne objektívne kritériá (a tým nemyslím zisk alebo čítanosť ale verejný = spoločenský záujem) pre publikovateľnosť ... Produkty slobody prejavu najmä našich printových médií sa najčastejšie podobajú odpadu , ktorý servírujú občanom tváriac sa, že sa jedná o prvotriedny tovar, pričom často je to zámerne povrchná a manipulatívna selekcia informácií a poloprávd. Médiá tu nie sú samé pre seba a spoločnosť si musí povedať, akú úlohu budú v spoločnosti plniť a tomu je potrebné prispôsobiť právny stav a tento v tomto duchu aj aplikovať, alebo nebudú...
Ondrej Pivarči | 26. 09. 2011 20:13:51
// Reagovať
pekne :-)
táto topánka ma v hlave tlačila už veľmi dlho, preto je načase ísť s ňou von, preto som rád, že ste práve tento aspekt slobody prejavu nadškrtli ...
Totiž aj ESĽP stále omieľa dookola niečo o "public watchdog" demokracie, ale o zodpovednosti masmédií málo odtiaľ počuť. V knihe pána Drgonca o masmediálnom práve sú načrtnuté aj povinnosti žurnalistu (či už novinára printových alebo elektronických masmédií), napr. nezverejniť zdroj informácií (pán Assange by vedel rozprávať, prečo nemal zverejniť zdroje inak prospešných leakov informácií). Nezávislosť masmédií má byť chránená jednak reguláciou cenzúry, ktorá je neprípustná, a jednak vlastníckou nezávislosťou, pričom hospodársku súťaž regulujú predpisy o neprípustnosti koncentrácie vlastníctva viacerých masmédií.
Kde je však priama zodpovednosť novinára? V rozhodnutí von Hannover v Germany (notorieta) boli medze novinárom prekročené a masmédium sankcionované. A tak sa dnes posudzuje zodpovednosť masmédia za príspevok jeho žurnalistu. V nedávnom prípade Maxa Mosleyho je však zrazu všetko inak. Masmédium je "strážny pes demokracie" a prechodné zdržanie zverejnenia informácií bez ohľadu na ich charakter môže mať vraj "mrazivý efekt" na masmédiá.
K tomu posunu by som podotkol 2 veci:
1. v dnešnej informačnej spoločnosti (vysvetlenie pojmu poskytne každý vzdelaný futurológ) sa čoraz viac správ získava individuálne priamo od zdroja cez proces "social networking". Jeden uverejní informáciu a ostatní sa na ňu cez siete ľudí "nalinkujú". Úloha hromadnej žurnalistiky môže slabnúť (prečo nie, vysvetlím nižšie).
2. masmédiá sú nástrojom moci, nástrojom presadzovania svetonázoru, optiky videnia sveta, nástrojom regulátora spoločenských nálad. Mainstream nie je nezávislý od názoru svojho vlastníka ani jeho najväčších sponzorov. Najväčšie masmédiá nie sú "reprezentantom predpokladaného záujmu verejnosti", ale tvorcom záujmu verejnosti. Internet dramaticky zvýšil konkurenciu v oblasti masmédií, ale zároveň to spôsobilo, že veľké masmédiá už nie sú jediným a ani nevyhnutným strážnym psom demokracie a za také ich ani nemožno považovať. V spravodajstve väčšieho množstva masmédií napr. o posledných konfliktoch vo svete sa ukazuje, že nereprezentujú pluralitné videnie sveta, že majú problém s racionálnou analýzou a komentovaním svetovej politiky. Pripadá mi schizofrénne, ak je masmédium považované automaticky za strážneho psa demokracie, ktorý diskutuje v názorovom poli a spektre bez toho, aby jeho názorové zameranie bolo bližšie podrobené skúmaniu (či je to bulvár, aké prostriedky používa k zaujatiu verejnosti, aké metódy uplatňuje, koľko násilia používa, akú mieru etickosti dodržiava atď.). Pretože masmédium neprodukuje "náhodné slobodné prejavy názorov", ale cielený komplex názorov, ktoré odrážajú jeho ciele a smerovanie. Vlastníci masmédií nie sú "charitou pre slobodné prejavovanie názorov ich redaktorov", ale ľudia s ekonomickými záujmami, pre ktoré forsírujú isté hranice žurnalistického prejavu (áno, mierna obdoba autocenzúry).
Z toho dôvodu, ako som už viackrát tu uviedol, by základné kritériá posudzovania kritiky, základné interferenčné pravidlá konfliktu ľudskej osobnosti so slobodou prejavu, základné pravidlá pre posudzovanie činnosti masmédií mali byť normatívne upravené. Tak, ako sú definované normy pre podnikanie technikov (STN a spol.), pre podnikanie advokátov, pre podnikanie v iných službách, musia byť aj normy pre podnikanie v žurnalistike. Séria case-law ESĽP, navyše s dlhou "access period" a pomalou odozvou v praxi, nestačí.
Napríklad, ak chceš byť považovaný za reprezentanta verejného záujmu, strážneho psa demokracie, musíš mať fungujúcu pluralitu názorov v masmédiu, musíš byť komformný s morálnymi hodnotami, musíš dodržiavať nejakú etiku, musíš byť hodný toho, aby si dostal nálepku strážneho psa. Pretože inak nie si strážny pes, ba skôr škodná.
Ešte by som podotkol, že ako je posudzovaná v masmédiách miera násilia a etickosti, keď si masmédium dovolí napr. uverejniť fotografiu upaľujúceho sa občana jedného nemenovaného južného štátu, keď masmédium napr. nedbá osloviť členov rodiny bezprostredne po leteckej tragédii bez rešpektu k ľudskej piete a dôstojnosti ... takých príkladov možno nalinkovať mnoho.
Totiž aj ESĽP stále omieľa dookola niečo o "public watchdog" demokracie, ale o zodpovednosti masmédií málo odtiaľ počuť. V knihe pána Drgonca o masmediálnom práve sú načrtnuté aj povinnosti žurnalistu (či už novinára printových alebo elektronických masmédií), napr. nezverejniť zdroj informácií (pán Assange by vedel rozprávať, prečo nemal zverejniť zdroje inak prospešných leakov informácií). Nezávislosť masmédií má byť chránená jednak reguláciou cenzúry, ktorá je neprípustná, a jednak vlastníckou nezávislosťou, pričom hospodársku súťaž regulujú predpisy o neprípustnosti koncentrácie vlastníctva viacerých masmédií.
Kde je však priama zodpovednosť novinára? V rozhodnutí von Hannover v Germany (notorieta) boli medze novinárom prekročené a masmédium sankcionované. A tak sa dnes posudzuje zodpovednosť masmédia za príspevok jeho žurnalistu. V nedávnom prípade Maxa Mosleyho je však zrazu všetko inak. Masmédium je "strážny pes demokracie" a prechodné zdržanie zverejnenia informácií bez ohľadu na ich charakter môže mať vraj "mrazivý efekt" na masmédiá.
K tomu posunu by som podotkol 2 veci:
1. v dnešnej informačnej spoločnosti (vysvetlenie pojmu poskytne každý vzdelaný futurológ) sa čoraz viac správ získava individuálne priamo od zdroja cez proces "social networking". Jeden uverejní informáciu a ostatní sa na ňu cez siete ľudí "nalinkujú". Úloha hromadnej žurnalistiky môže slabnúť (prečo nie, vysvetlím nižšie).
2. masmédiá sú nástrojom moci, nástrojom presadzovania svetonázoru, optiky videnia sveta, nástrojom regulátora spoločenských nálad. Mainstream nie je nezávislý od názoru svojho vlastníka ani jeho najväčších sponzorov. Najväčšie masmédiá nie sú "reprezentantom predpokladaného záujmu verejnosti", ale tvorcom záujmu verejnosti. Internet dramaticky zvýšil konkurenciu v oblasti masmédií, ale zároveň to spôsobilo, že veľké masmédiá už nie sú jediným a ani nevyhnutným strážnym psom demokracie a za také ich ani nemožno považovať. V spravodajstve väčšieho množstva masmédií napr. o posledných konfliktoch vo svete sa ukazuje, že nereprezentujú pluralitné videnie sveta, že majú problém s racionálnou analýzou a komentovaním svetovej politiky. Pripadá mi schizofrénne, ak je masmédium považované automaticky za strážneho psa demokracie, ktorý diskutuje v názorovom poli a spektre bez toho, aby jeho názorové zameranie bolo bližšie podrobené skúmaniu (či je to bulvár, aké prostriedky používa k zaujatiu verejnosti, aké metódy uplatňuje, koľko násilia používa, akú mieru etickosti dodržiava atď.). Pretože masmédium neprodukuje "náhodné slobodné prejavy názorov", ale cielený komplex názorov, ktoré odrážajú jeho ciele a smerovanie. Vlastníci masmédií nie sú "charitou pre slobodné prejavovanie názorov ich redaktorov", ale ľudia s ekonomickými záujmami, pre ktoré forsírujú isté hranice žurnalistického prejavu (áno, mierna obdoba autocenzúry).
Z toho dôvodu, ako som už viackrát tu uviedol, by základné kritériá posudzovania kritiky, základné interferenčné pravidlá konfliktu ľudskej osobnosti so slobodou prejavu, základné pravidlá pre posudzovanie činnosti masmédií mali byť normatívne upravené. Tak, ako sú definované normy pre podnikanie technikov (STN a spol.), pre podnikanie advokátov, pre podnikanie v iných službách, musia byť aj normy pre podnikanie v žurnalistike. Séria case-law ESĽP, navyše s dlhou "access period" a pomalou odozvou v praxi, nestačí.
Napríklad, ak chceš byť považovaný za reprezentanta verejného záujmu, strážneho psa demokracie, musíš mať fungujúcu pluralitu názorov v masmédiu, musíš byť komformný s morálnymi hodnotami, musíš dodržiavať nejakú etiku, musíš byť hodný toho, aby si dostal nálepku strážneho psa. Pretože inak nie si strážny pes, ba skôr škodná.
Ešte by som podotkol, že ako je posudzovaná v masmédiách miera násilia a etickosti, keď si masmédium dovolí napr. uverejniť fotografiu upaľujúceho sa občana jedného nemenovaného južného štátu, keď masmédium napr. nedbá osloviť členov rodiny bezprostredne po leteckej tragédii bez rešpektu k ľudskej piete a dôstojnosti ... takých príkladov možno nalinkovať mnoho.
linda cako | 24. 01. 2012 19:32:19
// Reagovať
ja som to dieta neporodila.tak preco som jeho biologicka matka??
www.cudzie-dieta.meu.zoznam.sk 0917911804...... politici, urady , institucie, prokuratury aj sudy ma ignoruju,, kto vec napravi???
Ondrej Pivarči | 27. 01. 2012 15:32:18
// Reagovať
to je nechutná vizitka štátnej moci
napriek tomu, že to nesúvisí s týmto článkom, napraviť by to mohlo viacero štátnych orgánov, podľa toho, v akom štádiu sa vec nachádza. Treba osobne vyhľadať právnu pomoc, ktorí by mali podľa podkladov vedieť, čo s tým.
Minimálne ujma na osobnosti, resp. porušenie Dohovoru v čl. 8 sú z obsahu nalinkovaného odkazu zrejmé.
Minimálne ujma na osobnosti, resp. porušenie Dohovoru v čl. 8 sú z obsahu nalinkovaného odkazu zrejmé.
