Judikatúra v uvedenej otázke existuje, najmä v súvislosti s dilemou, čo kolízia pojednávaní PZ je dôvodom na odročenie pojednávanie alebo nie, ale ako vždy, absolútne protichodná.
Nevidím problém ani v aplikácii ust.§ 101 ods.2 O.s.p., som presvedčená o tom, že pojem dôležitý dôvod snáď dokáže prvostupňový súd posúdiť, t.j. či ide alebo nejde o dôležitý dôvod.
Zlyháva najmä prax niektorých odvolacích súdov, mohla by som uviesť množstvo príkladov, za všetky aspoň jeden z mojej osobnej skúsenosti:
Účastník konania bol včas a riadne predvolaný, a nie jeden krát, predvolania preberal osobne, ani sa len neospravedlnil, jednoducho ignoroval súd trikrát, na treťom pojednávaní som rozhodla , na podané odvolanie tohto účastníka, odvolací súd rozsudok zrušil pre odňatie možnosti konať pred súdom s odôvodnením, že najskôr mali byť využité poriadkové opatrenia.
Snáď niet sporu o tom, že za dôležitý dôvod nemožno považovať ani ospravedlnenie v duchu, " mám plánovú pracovnú cestu, a preto žiadam pojednávanie odročiť ", súd má tiež plánované pracovné povinnosti, predvolania sú zasielané s dostatočným predstihom, uvedený dôvod ani náhodou nie je preukázaný, čo tiež odvolacie súdy radi opomínajú, že snáď sa vyžaduje aj náležite preukázať tvrdený dôvod. Vzorové nadužívanie procesných práv hoc formálne vyplývajúcich z O.s.p. akceptované najmä súdmi vyšších inštancií.
A druhá procesná strana, a koniec koncov aj sudca, ktorý venuje náležité pozornosť príprave pojednávania " plačú v kúte ".
Niet sa potom čo čudovať, že prvostupňový sudca po takýchto opakovaných skúsenostiach buď rezignuje alebo odročuje a odročuje, len aby opäť nedošlo k zrušeniu rozsudku.
Chvályhodná je v tejto otázke posledná, v stredu schválená, novela O.s.p., ide len o to však, ako budú k tomuto notorickému problému pristupovať najmä odvolacie súdy. Bolo by na škodu všetkých, keby sa opäť minula účinku.
Sudca v procese rozhodovania
Mária Laufová | 16. 10. 2011 | komentárov: 12
„Za kľúčové považujem, aby úsilie o reformu justície nestroskotalo na nereformovateľnosti celej spoločnosti. Pretože účinnosť a rešpektovanie akýchkoľvek noriem je priamo úmerné vyspelosti spoločnosti a jej schopnosti uvedomovať si vlastné sebadeštrukčné sily.“ (Prof. Alexandra Krsková v rozhovore pre Otvorené právo.)
Ako je to s nami, sudcami, lekármi, učiteľmi, úradníkmi, matkami vychovávajúcimi deti , poslancami, politikmi, ostatnými jedincami prijímajúcimi a hľadajúcimi dobro spoločnosti , na ceste hľadania pravdy a spravodlivosti.....?
„Prajú si elity právny štát, dostatočne silný a dostatočne autonómny (ktorý by dopadal i na nich), praje si to vôbec zmätená spoločnosť ?... Má stredná Európa sebaúctu? Je pripravená na hľadanie miery vecí, miery medzi slobodou a verejnými dobrami, medzi osobným úspechom a solidaritou, aktivitou a zdržanlivosťou a ohľadmi? Ak áno, z akých zdrojov má pritom čerpať ?“ (Problém sebaúcty: Úvodná poznámka Pavel Holländer - Právo a dobro v ústavnej demokracii.)
Súčasný stav v spoločnosti vykazujúcej znaky trhového utilitarizmu a povrchnému prístupu k riešeniu problémov v nej si vyžaduje diskusiu, asi takú, aká prebehla na stránkach Lidových novín, následne publikovanú vo vyššie uvedenej knižnej publikácii, a ktorú redaktor Tomáš Nemeček vyhodnotil takto : „Nevidí sa často, ani na akademickej pôde, takáto debata bez zlomyseľnosti a irónie, v ktorej sa obe strany počúvajú, hľadajú spoločné a rozjasňujú rozdielne.“
Ambíciou môjho krátkeho príspevku je naznačiť len niektoré problémy vo vzťahu k dôvodom prieťahov v súdnom konaní , ako jednému z problémov v súdnom konaní , ktoré by podľa môjho názoru mohli byť predmetom diskusie a hľadania spoločného riešenia.
Z nálezov Ústavného súdu SR je okrem iného možno dovodiť, že slovenské súdy porušili čl. 48 ústavy právo účastníka v súdnom konaní na konanie bez prieťahov.
Z odôvodnenia nálezov vyplýva, že súdne konanie sa často predlžuje aj napr. z dôvodu odročenia pojednávania z dôvodu ospravedlnenia účastníka konania ktorejkoľvek procesnej strany. A je to skutočne často opakujúci sa jav. Ak sudca po dôslednom naštudovaní veci, zabezpečení všetkých potrebných úkonov, dôkazov, vytýči termín pojednávania, predvolá účastníkov konania, právnych zástupcov, svedkov, príp. znalcov a účastník konania sa ospravedlní, z nie dôležitého dôvodu, sudca by po vyhodnotení veci a eliminovaní všetkých okolností, ktoré mu bránia vec prejednať a rozhodnúť, nemal pojednávanie odročiť. Mám však vedomosť, že na tento prípad niektoré odvolacie súdy rozhodnutie prvostupňového súdu zrušia s odôvodnením, že boli porušené práva účastníka na spravodlivý proces . Bolo by veľmi žiaduce v kontexte s naznačeným problémom, súdnou praxou, judikatúrou (aj keď nemám vedomosť, že je taká judikatúra ), túto skutočnosť ustáliť , rešpektovať , aby najmä v rámci právnej istoty účastníci konania mali vedomosť, že aj v ich neprítomnosti, za vopred stanovených podmienok, súd vec prejedná a rozhodne (samozrejme po zabezpečení všetkých ostatných náležitostí súdneho procesu ) a nebude týmto postupom súdu porušené ich právo na spravodlivý proces.
V odôvodnení nálezov ústavného súdu mi často chýba vyjadrenie sudcu, prípadne predsedu súdu , k dôvodom prieťahov v konaní vo veci v širšom kontexte. Aký má senát, ako v ňom pracuje , aj keď, to zdôrazňujem, sú to skutočnosti , ktoré môžu zaťažovať sudcu objektívne, avšak vo vzťahu k právu účastníka na súdne konanie v jeho veci bez zbytočných prieťahov sú irelevantné.
Ako sa správa sudca, ktorý pracuje v senáte s niekoľko sto vecami, s pravidelným mesačným nápadom 40 vecí? Aké má hranice sebaúcty, svedomia a stavovskej cti, hranice svojich fyzických síl?
Poznám sudcov, ktorí pracujú 7 dní v týždni, 10 hodín denne (prosím v tejto časti o pochopenie, snažím sa hľadať cestu v oblasti súdnictva, som si vedomá skutočnosti, že takto pracujú aj iné profesie ), sudcov, čo už rezignovali a sú na ceste sebazničenia, sudcov, ktorí túto situáciu riešia ad hoc, prežívajú tak, že veď to vždy nejako dopadne. V každom prípade to musí uznať každý súdny človek, nie je možné v takomto senáte konať objektívne vo všetkých veciach bez zbytočných prieťahov.
Povinnosťou, nie len právom, sudcu je však v takýchto prípadoch avizovať túto skutočnosť predsedovi súdu. Nie z dôvodu zbavovania sa zodpovednosti za svoj senát, ale preto, že má mať sebaúctu, stavovskú hrdosť a eminentný záujem na rozhodovaní bez prieťahov. A má na to právny prostriedok. Nie všetky senáty všetkých súdov vykazujú takýto stav. Zvyčajne sa takýto stav vyprofiluje na súde vtedy, ak odchádza sudca na dôchodok, materskú dovolenku.... Zaužívanou praxou na súdoch je automatické prerozdelenia spisov po odchádzajúcom sudcovi ostatným sudcom. Tento postup nie je správny a sudcovia sami by ho nemali mlčky znášať. Problém preťaženosti sudcu by sa mal stať predmetom riešenia výkonnou mocou, samozrejme po dôkladnom vyhodnotení všetkých konkrétnych okolností, napokon už aj preto, že je v konečnom dôsledku príčinou prieťahov v konaní na súdoch a absurdne aj disciplinárnych konaní.....
Akosi nie som schopná prijať jednoznačné vyhlásenie, že sudcovia sa boja. Aj sudcovia v súčasnej spoločnosti, v ktorej vládne prospechárstvo a nezáujem problémy riešiť vo vnútri, ale snaha s ľahkosťou problém precítiť len na povrchu, ako keď kvapka vody stečie na povrchu a vpije sa do zeme, hľadajú svoju identitu. Aby ich cesta mala zmysel, nielen pre nich, ale pre celú spoločnosť, mali by sa pokúsiť sami, vo vnútri sudcovského stavu špecifikovať podstatu problémov v justícii, podľa môjho názoru, spočívajúcich najmä v uvedomení si, „že sú určité veci ,ktoré sa proste nerobia...“ (Michal Bobek,(R) Evoluce,která se nekonala-justice dvacet let poté). Inak to potom robia za nich politici, neúspešní účastníci konania a iní, zo svojho pohľadu ,ktorý nie vždy musí byť objektívny bez hlbšieho poznania problému veci. A nedopustiť, aby bol sudcovský stav posudzovaný podľa akýchsi „Dr. Cvachov“ ...
V každom stave v spoločnosti je „Dr. Cvachov“ neúrekom, ale obraz toho ktorého stavu smerom navonok by mali určovať tí ostatní.
„Prajú si elity právny štát, dostatočne silný a dostatočne autonómny (ktorý by dopadal i na nich), praje si to vôbec zmätená spoločnosť ?... Má stredná Európa sebaúctu? Je pripravená na hľadanie miery vecí, miery medzi slobodou a verejnými dobrami, medzi osobným úspechom a solidaritou, aktivitou a zdržanlivosťou a ohľadmi? Ak áno, z akých zdrojov má pritom čerpať ?“ (Problém sebaúcty: Úvodná poznámka Pavel Holländer - Právo a dobro v ústavnej demokracii.)
Súčasný stav v spoločnosti vykazujúcej znaky trhového utilitarizmu a povrchnému prístupu k riešeniu problémov v nej si vyžaduje diskusiu, asi takú, aká prebehla na stránkach Lidových novín, následne publikovanú vo vyššie uvedenej knižnej publikácii, a ktorú redaktor Tomáš Nemeček vyhodnotil takto : „Nevidí sa často, ani na akademickej pôde, takáto debata bez zlomyseľnosti a irónie, v ktorej sa obe strany počúvajú, hľadajú spoločné a rozjasňujú rozdielne.“
Ambíciou môjho krátkeho príspevku je naznačiť len niektoré problémy vo vzťahu k dôvodom prieťahov v súdnom konaní , ako jednému z problémov v súdnom konaní , ktoré by podľa môjho názoru mohli byť predmetom diskusie a hľadania spoločného riešenia.
Z nálezov Ústavného súdu SR je okrem iného možno dovodiť, že slovenské súdy porušili čl. 48 ústavy právo účastníka v súdnom konaní na konanie bez prieťahov.
Z odôvodnenia nálezov vyplýva, že súdne konanie sa často predlžuje aj napr. z dôvodu odročenia pojednávania z dôvodu ospravedlnenia účastníka konania ktorejkoľvek procesnej strany. A je to skutočne často opakujúci sa jav. Ak sudca po dôslednom naštudovaní veci, zabezpečení všetkých potrebných úkonov, dôkazov, vytýči termín pojednávania, predvolá účastníkov konania, právnych zástupcov, svedkov, príp. znalcov a účastník konania sa ospravedlní, z nie dôležitého dôvodu, sudca by po vyhodnotení veci a eliminovaní všetkých okolností, ktoré mu bránia vec prejednať a rozhodnúť, nemal pojednávanie odročiť. Mám však vedomosť, že na tento prípad niektoré odvolacie súdy rozhodnutie prvostupňového súdu zrušia s odôvodnením, že boli porušené práva účastníka na spravodlivý proces . Bolo by veľmi žiaduce v kontexte s naznačeným problémom, súdnou praxou, judikatúrou (aj keď nemám vedomosť, že je taká judikatúra ), túto skutočnosť ustáliť , rešpektovať , aby najmä v rámci právnej istoty účastníci konania mali vedomosť, že aj v ich neprítomnosti, za vopred stanovených podmienok, súd vec prejedná a rozhodne (samozrejme po zabezpečení všetkých ostatných náležitostí súdneho procesu ) a nebude týmto postupom súdu porušené ich právo na spravodlivý proces.
V odôvodnení nálezov ústavného súdu mi často chýba vyjadrenie sudcu, prípadne predsedu súdu , k dôvodom prieťahov v konaní vo veci v širšom kontexte. Aký má senát, ako v ňom pracuje , aj keď, to zdôrazňujem, sú to skutočnosti , ktoré môžu zaťažovať sudcu objektívne, avšak vo vzťahu k právu účastníka na súdne konanie v jeho veci bez zbytočných prieťahov sú irelevantné.
Ako sa správa sudca, ktorý pracuje v senáte s niekoľko sto vecami, s pravidelným mesačným nápadom 40 vecí? Aké má hranice sebaúcty, svedomia a stavovskej cti, hranice svojich fyzických síl?
Poznám sudcov, ktorí pracujú 7 dní v týždni, 10 hodín denne (prosím v tejto časti o pochopenie, snažím sa hľadať cestu v oblasti súdnictva, som si vedomá skutočnosti, že takto pracujú aj iné profesie ), sudcov, čo už rezignovali a sú na ceste sebazničenia, sudcov, ktorí túto situáciu riešia ad hoc, prežívajú tak, že veď to vždy nejako dopadne. V každom prípade to musí uznať každý súdny človek, nie je možné v takomto senáte konať objektívne vo všetkých veciach bez zbytočných prieťahov.
Povinnosťou, nie len právom, sudcu je však v takýchto prípadoch avizovať túto skutočnosť predsedovi súdu. Nie z dôvodu zbavovania sa zodpovednosti za svoj senát, ale preto, že má mať sebaúctu, stavovskú hrdosť a eminentný záujem na rozhodovaní bez prieťahov. A má na to právny prostriedok. Nie všetky senáty všetkých súdov vykazujú takýto stav. Zvyčajne sa takýto stav vyprofiluje na súde vtedy, ak odchádza sudca na dôchodok, materskú dovolenku.... Zaužívanou praxou na súdoch je automatické prerozdelenia spisov po odchádzajúcom sudcovi ostatným sudcom. Tento postup nie je správny a sudcovia sami by ho nemali mlčky znášať. Problém preťaženosti sudcu by sa mal stať predmetom riešenia výkonnou mocou, samozrejme po dôkladnom vyhodnotení všetkých konkrétnych okolností, napokon už aj preto, že je v konečnom dôsledku príčinou prieťahov v konaní na súdoch a absurdne aj disciplinárnych konaní.....
Akosi nie som schopná prijať jednoznačné vyhlásenie, že sudcovia sa boja. Aj sudcovia v súčasnej spoločnosti, v ktorej vládne prospechárstvo a nezáujem problémy riešiť vo vnútri, ale snaha s ľahkosťou problém precítiť len na povrchu, ako keď kvapka vody stečie na povrchu a vpije sa do zeme, hľadajú svoju identitu. Aby ich cesta mala zmysel, nielen pre nich, ale pre celú spoločnosť, mali by sa pokúsiť sami, vo vnútri sudcovského stavu špecifikovať podstatu problémov v justícii, podľa môjho názoru, spočívajúcich najmä v uvedomení si, „že sú určité veci ,ktoré sa proste nerobia...“ (Michal Bobek,(R) Evoluce,která se nekonala-justice dvacet let poté). Inak to potom robia za nich politici, neúspešní účastníci konania a iní, zo svojho pohľadu ,ktorý nie vždy musí byť objektívny bez hlbšieho poznania problému veci. A nedopustiť, aby bol sudcovský stav posudzovaný podľa akýchsi „Dr. Cvachov“ ...
V každom stave v spoločnosti je „Dr. Cvachov“ neúrekom, ale obraz toho ktorého stavu smerom navonok by mali určovať tí ostatní.
Súvisiace články
Sudcovia sa nesmú stavať nad ústavu a zákonIde o kanibalizmus, keď upír uhryzne právnika?Právomoc súdu prikázať sprístupnenie informácií – prelom v prístupe občanov k informáciám?O spolupráci občianskej spoločnosti so súdnou mocouPodnet na úpravu ustanovení OSP týkajúcich sa odôvodnenia súdneho rozhodnutia Články autora
Hľadanie novodobého kréda
beáta svediaková | 21. 10. 2011 15:36:56
// Reagovať
Ondrej Pivarči | 23. 10. 2011 23:14:23
// Reagovať
na takýto prípad, aký popisujete, by mala pre druhú stranu, ktorá je znechutená naťahovačkami v konaní, existovať možnosť podať dovolanie, aby si odvolačka raz a navždy uvedomila, že takto naťahovať konanie nemá zmysel.
ale tú poriadkovú pokutu mohol dostať .... štátny rozpočet potrebuje takéto dotácie, veď keď môže hocikto dojiť štátny rozpočet, môže byť prospešné, keď doňho niekto aj prispeje.
existuje však bohužiaľ viacero nedávnych prípadov (tuším všetky tohtoročné), keď na prvom stupni pani sudkyne odročili pojednávanie napriek tomu, že druhá strana sa ani neráčila ospravedlniť, a to s odôvodnením, že veď "čo tu budeme robiť bez protistrany", resp. "veď sa ešte ospravedlnia". najlepší gól ale bol ten, keď po pár mesiacoch prvostupňový súd v roky trvajúcom spore odročí pojednávanie s tým, že "zabudol predvolať protistranu, lebo nemá aktuálnu doručovaciu adresu (trvalý pobyt) 1 z účastníkov" [napriek tomu, že svieti na poslednej strane spisu].
potom sa, pani sudkyňa, nemôžete čudovať, že ľudi sú skeptickí nielen k odvolacím, ale aj prvostupňovým súdom. problém vidím však často v tom, že v zápisniciach akosi nikdy pri odročovaní pojednávaní nevidím dôvod odročenia ani okolnosti (napr. ospravedlnenie účastníka) ... potom môže byť v odvolačke súd z toho jeleň, čo sa to na prvom stupni vlastne dialo.
tá novela O.s.p. je slušná zmena, myslím, že pozitívna ... http://www.nrsr.sk/web/Dynamic/Download.aspx?DocID=360699
obavy mám akurát z § 147a:
"(1) Ak súd rozhodol o odročení nariadeného pojednávania na základe žiadosti účastníka z dôležitého dôvodu na jeho strane, ktorý zavinil, alebo je výsledkom náhody, ktorá sa mu prihodila, má účastník vystupujúci v konaní ako protistrana, ktorý sa dostavil na pojednávanie, právo od neho požadovať sumu 15 eur.
(2) Účastník zastúpený advokátom, prítomným na pojednávaní, ktoré bolo odročené z dôvodu podľa odseku 1 na strane zástupcu protistrany, ktorý je advokátom, má právo od účastníka ním zastúpeného požadovať sumu 100 eur.
(3) Právo podľa odseku 1 vznikne účastníkovi, ktorý sa dostavil na nariadené pojednávanie, aj v prípade, že dôvodom jeho odročenia je neospravedlnená neprítomnosť účastníka vystupujúceho v konaní ako protistrana. Právo podľa odseku 2 vznikne účastníkovi, zastúpenému advokátom, ktorý sa dostavil na nariadené pojednávanie, aj v prípade, že dôvodom jeho odročenia je neospravedlnená neprítomnosť zástupcu z radov advokátov účastníka vystupujúceho v konaní ako protistrana."
zase niečo, čo nedopadlo dobre ... akože prečo sa má platiť 15 eur za náhodu? ... a vôbec, prečo sa má platiť presne 15 eur? a prečo sa to nemôže platiť v rámci náhrady trov konania ako osobitný nárok ale priamo, že "vznikne účastníkovi právo požadovať..."? čiže ak obsahom žaloby je zjavná hlúposť, odporca ju "zbúra" vo vyjadrení k nej, nariadi sa pojednávanie, odporca nechce prísť, veď načo by sa hlúposťou zaoberal, náhodou však niekde medzi BB a PP niekto v autobuse odpadne a odporca to nestihne (odporca samozrejme bežne nenosí čísla priamo na sudcu v mobile), navrhovateľ vypovie, sudca zistí, že žaloba je ozaj hlúposť, zamietne, odvolačka potvrdí ... a odporca za neúčasť na pre neho "nadbytočnom" (veď vyjadril sa vo vyjadrení) pojednávaní, na ktorom sa dokonca chcel zúčastniť, bude platiť 15 eur, lebo veď ho súd predvolal?
no, proste, § 147a - prudký nesúhlas .... ostatné na prvé čítanie len novely (viac uvidím, keď to zbadám v rekonštruovanom znení ako celok aj s detailami) povedzme súhlas.
ale tú poriadkovú pokutu mohol dostať .... štátny rozpočet potrebuje takéto dotácie, veď keď môže hocikto dojiť štátny rozpočet, môže byť prospešné, keď doňho niekto aj prispeje.
existuje však bohužiaľ viacero nedávnych prípadov (tuším všetky tohtoročné), keď na prvom stupni pani sudkyne odročili pojednávanie napriek tomu, že druhá strana sa ani neráčila ospravedlniť, a to s odôvodnením, že veď "čo tu budeme robiť bez protistrany", resp. "veď sa ešte ospravedlnia". najlepší gól ale bol ten, keď po pár mesiacoch prvostupňový súd v roky trvajúcom spore odročí pojednávanie s tým, že "zabudol predvolať protistranu, lebo nemá aktuálnu doručovaciu adresu (trvalý pobyt) 1 z účastníkov" [napriek tomu, že svieti na poslednej strane spisu].
potom sa, pani sudkyňa, nemôžete čudovať, že ľudi sú skeptickí nielen k odvolacím, ale aj prvostupňovým súdom. problém vidím však často v tom, že v zápisniciach akosi nikdy pri odročovaní pojednávaní nevidím dôvod odročenia ani okolnosti (napr. ospravedlnenie účastníka) ... potom môže byť v odvolačke súd z toho jeleň, čo sa to na prvom stupni vlastne dialo.
tá novela O.s.p. je slušná zmena, myslím, že pozitívna ... http://www.nrsr.sk/web/Dynamic/Download.aspx?DocID=360699
obavy mám akurát z § 147a:
"(1) Ak súd rozhodol o odročení nariadeného pojednávania na základe žiadosti účastníka z dôležitého dôvodu na jeho strane, ktorý zavinil, alebo je výsledkom náhody, ktorá sa mu prihodila, má účastník vystupujúci v konaní ako protistrana, ktorý sa dostavil na pojednávanie, právo od neho požadovať sumu 15 eur.
(2) Účastník zastúpený advokátom, prítomným na pojednávaní, ktoré bolo odročené z dôvodu podľa odseku 1 na strane zástupcu protistrany, ktorý je advokátom, má právo od účastníka ním zastúpeného požadovať sumu 100 eur.
(3) Právo podľa odseku 1 vznikne účastníkovi, ktorý sa dostavil na nariadené pojednávanie, aj v prípade, že dôvodom jeho odročenia je neospravedlnená neprítomnosť účastníka vystupujúceho v konaní ako protistrana. Právo podľa odseku 2 vznikne účastníkovi, zastúpenému advokátom, ktorý sa dostavil na nariadené pojednávanie, aj v prípade, že dôvodom jeho odročenia je neospravedlnená neprítomnosť zástupcu z radov advokátov účastníka vystupujúceho v konaní ako protistrana."
zase niečo, čo nedopadlo dobre ... akože prečo sa má platiť 15 eur za náhodu? ... a vôbec, prečo sa má platiť presne 15 eur? a prečo sa to nemôže platiť v rámci náhrady trov konania ako osobitný nárok ale priamo, že "vznikne účastníkovi právo požadovať..."? čiže ak obsahom žaloby je zjavná hlúposť, odporca ju "zbúra" vo vyjadrení k nej, nariadi sa pojednávanie, odporca nechce prísť, veď načo by sa hlúposťou zaoberal, náhodou však niekde medzi BB a PP niekto v autobuse odpadne a odporca to nestihne (odporca samozrejme bežne nenosí čísla priamo na sudcu v mobile), navrhovateľ vypovie, sudca zistí, že žaloba je ozaj hlúposť, zamietne, odvolačka potvrdí ... a odporca za neúčasť na pre neho "nadbytočnom" (veď vyjadril sa vo vyjadrení) pojednávaní, na ktorom sa dokonca chcel zúčastniť, bude platiť 15 eur, lebo veď ho súd predvolal?
no, proste, § 147a - prudký nesúhlas .... ostatné na prvé čítanie len novely (viac uvidím, keď to zbadám v rekonštruovanom znení ako celok aj s detailami) povedzme súhlas.
Michal Novotný | 24. 10. 2011 10:14:18
// Reagovať
Len stručne
Zdieľam Váš nesúhlas a Vaše výhrady... Bohužiaľ, na MS to považovali (a stále považujú)za "dobrý nápad".
Ono je to vlastne niečo na spôsob "zmluvnej", resp. "zákonnej pokuty". Len ťažko pochopiť, v čom vlastne ide o zmenu oproti § 147, keď aj dnešný § 147 bol v praxi súdov mŕtve právo. Navyše, nie je jasné, prečo jednotlivému účastníkovi 15 a pri zastúpení advokátom 100 - tie čísla sú úplne strelené z brucha, čisto arbitrárne, nie sú nijako previazané s advokátskou tarifou... V civilizovanej krajine by takéto ustanovenie zrušil Ústavný súd.
Navyše, a to je omnoho horšie, sa naďalej pokračuje v trende riešiť neaktívnosť/zdržiavanie účastníkov v procese donucujúcimi opatreniami namiesto toho, aby nastupovali čisto procesné následky (strata možnosti vyjadriť sa, rozsudky pre zmeškanie). Nehovoriac už o tom, že už pred 100 rokmi prišli civilní procesualisti na to, že najmä voči nesolventnému účastníkovi (častý prípad v SR) majú finančné "posihy" nulovú účinnosť.
Zvyšok tej novely - lehoty... Opäť niečo, čo nemá priveľký praktický zmysel, ak sa tie lehoty nebudú kontrolovať (čo sa nedeje ani dnes pri 30 dňoch na napísanie rozsudku).
§ 141a je zasa pokus zákondarcu implantovať do nášho právneho poriadku niečo, čo tu nemá tradíciu. To samo osebe nie je nič zlé, treba sa inšpirovať pozitívnymi skúsenosťami. Len ten, kto implantuje, musí mať slušný prehľad nielen o prostredí. kam sa to má implantovať, ale aj o prostredí, odkiaľ sa implantát má vziať.
Štandardom v civilizovaných krajinách nie sú preddavky, ale zábezpeky na trovy konania. To je mierny rozdiel už v názve - preddavok je vlastne plnenie vopred, zábezpeka je len zabezpečenie pre prípad nesolventnosti. Rozdiel je aj v spôsobe jej zloženia - preddavok sa už z logiky veci dáva v peniazoch, zábezpeka sa štandardne pripúšťa inými spôsobmi (§ 555 až 557 Obč. zák.). To môže mať fatálne dôsledky - nie každý disponuje peniazmi alebo dostatkom likvidných prostriedkov, hoci iné majetkové hodnoty máme. Takto budú (inak solventní) navrhovatelia nútení brať si úver len na to, aby zložili žiadaný preddavok, hoci je úplne zjavné, že ich žaloba je dôvodná a aj keby prehrali, majú dostatok majetku, z ktorého by sa odporca mohol uspokojiť. Ďalej nie je zrejmé, ako sa zákonodarca dopočítal práve k 5%.
Koncept navrhovaného preddavku je navyše zvláštny (ale možno len nerozumiem na prvé čítanie): Podľa 1. vety ods. 1 § 141a má preddavok zložiť navrhovateľ na návrh odporcu. Zároveň ale 4. veta počíta s nejakým odporcom, ktorý má takú povinnosť (čím asi odkazuje na 2. vetu, kde sa predpokladá súčasné vyzvanie odporcu, inak si to neviem vysvetliť). Navyše, konanie sa zastaví, len ak navrhovateľ nezloží, ale (povinný) odporca zloží (?!). To znamená, že ak ani odporca nezloží, nič sa nestane, akurát odporca natiahol konanie o 60 dní + čas potrebný na sprocesovanie jeho návrhov.
Takéto riešenie zjavne favorizuje solventných žalovaných (vulgo odporcov) proti menej solventným žalobcom (vulgo navrhovateľom), a to bez ohľadu na dôvodnosť či nedôvodnosť žaloby alebo obrany.
Osobne si myslím, že § 141a je v skutočnosti účelovým ustanovením, ktorého cieľom je do budúcna brániť podobným žalobám, ako si podali sudcovia vo veciach svojej diskriminácie (tomu by svedčila aj 3. veta v ods. 1 § 141a - podľa § 2 zákona o konk. a rešt. nemožno totiž podľa neho usporiadať majetkové pomery štátu a jeho orgánov - čiže žalovaný štát a ministerstvá či súdy by preddavok skladať nemuseli), prípadne účelovým obchádzaním zvýšenia súdnych poplatkov (ktoré je politicky asi nepriechodné).
Osobne sa domnievam, že takto konštruované ustanovenie § 141a odporuje ústave, pretože je účelové, zjavne arbitrárne (5% bez ohľadu na to, či vôbec nejaké trovy v konaní vzniknú) a vo výsledku nadproporcionálne sťažuje prístup k spravodlivosti.
Motto na záver:
Pri čítaní niektorých legislatívnych aktivít MS, najmä v oblasti civilného procesu, mi vždy napadne citát z britského sitcomu Yes, prime minister: "Politicians like to panic. They need activity - it´s their substitute for achievement."
Všetci vieme, čo by bolo achievement. Avšak napriek tomu vidíme už 20 rokov vždy len activity.
Ono je to vlastne niečo na spôsob "zmluvnej", resp. "zákonnej pokuty". Len ťažko pochopiť, v čom vlastne ide o zmenu oproti § 147, keď aj dnešný § 147 bol v praxi súdov mŕtve právo. Navyše, nie je jasné, prečo jednotlivému účastníkovi 15 a pri zastúpení advokátom 100 - tie čísla sú úplne strelené z brucha, čisto arbitrárne, nie sú nijako previazané s advokátskou tarifou... V civilizovanej krajine by takéto ustanovenie zrušil Ústavný súd.
Navyše, a to je omnoho horšie, sa naďalej pokračuje v trende riešiť neaktívnosť/zdržiavanie účastníkov v procese donucujúcimi opatreniami namiesto toho, aby nastupovali čisto procesné následky (strata možnosti vyjadriť sa, rozsudky pre zmeškanie). Nehovoriac už o tom, že už pred 100 rokmi prišli civilní procesualisti na to, že najmä voči nesolventnému účastníkovi (častý prípad v SR) majú finančné "posihy" nulovú účinnosť.
Zvyšok tej novely - lehoty... Opäť niečo, čo nemá priveľký praktický zmysel, ak sa tie lehoty nebudú kontrolovať (čo sa nedeje ani dnes pri 30 dňoch na napísanie rozsudku).
§ 141a je zasa pokus zákondarcu implantovať do nášho právneho poriadku niečo, čo tu nemá tradíciu. To samo osebe nie je nič zlé, treba sa inšpirovať pozitívnymi skúsenosťami. Len ten, kto implantuje, musí mať slušný prehľad nielen o prostredí. kam sa to má implantovať, ale aj o prostredí, odkiaľ sa implantát má vziať.
Štandardom v civilizovaných krajinách nie sú preddavky, ale zábezpeky na trovy konania. To je mierny rozdiel už v názve - preddavok je vlastne plnenie vopred, zábezpeka je len zabezpečenie pre prípad nesolventnosti. Rozdiel je aj v spôsobe jej zloženia - preddavok sa už z logiky veci dáva v peniazoch, zábezpeka sa štandardne pripúšťa inými spôsobmi (§ 555 až 557 Obč. zák.). To môže mať fatálne dôsledky - nie každý disponuje peniazmi alebo dostatkom likvidných prostriedkov, hoci iné majetkové hodnoty máme. Takto budú (inak solventní) navrhovatelia nútení brať si úver len na to, aby zložili žiadaný preddavok, hoci je úplne zjavné, že ich žaloba je dôvodná a aj keby prehrali, majú dostatok majetku, z ktorého by sa odporca mohol uspokojiť. Ďalej nie je zrejmé, ako sa zákonodarca dopočítal práve k 5%.
Koncept navrhovaného preddavku je navyše zvláštny (ale možno len nerozumiem na prvé čítanie): Podľa 1. vety ods. 1 § 141a má preddavok zložiť navrhovateľ na návrh odporcu. Zároveň ale 4. veta počíta s nejakým odporcom, ktorý má takú povinnosť (čím asi odkazuje na 2. vetu, kde sa predpokladá súčasné vyzvanie odporcu, inak si to neviem vysvetliť). Navyše, konanie sa zastaví, len ak navrhovateľ nezloží, ale (povinný) odporca zloží (?!). To znamená, že ak ani odporca nezloží, nič sa nestane, akurát odporca natiahol konanie o 60 dní + čas potrebný na sprocesovanie jeho návrhov.
Takéto riešenie zjavne favorizuje solventných žalovaných (vulgo odporcov) proti menej solventným žalobcom (vulgo navrhovateľom), a to bez ohľadu na dôvodnosť či nedôvodnosť žaloby alebo obrany.
Osobne si myslím, že § 141a je v skutočnosti účelovým ustanovením, ktorého cieľom je do budúcna brániť podobným žalobám, ako si podali sudcovia vo veciach svojej diskriminácie (tomu by svedčila aj 3. veta v ods. 1 § 141a - podľa § 2 zákona o konk. a rešt. nemožno totiž podľa neho usporiadať majetkové pomery štátu a jeho orgánov - čiže žalovaný štát a ministerstvá či súdy by preddavok skladať nemuseli), prípadne účelovým obchádzaním zvýšenia súdnych poplatkov (ktoré je politicky asi nepriechodné).
Osobne sa domnievam, že takto konštruované ustanovenie § 141a odporuje ústave, pretože je účelové, zjavne arbitrárne (5% bez ohľadu na to, či vôbec nejaké trovy v konaní vzniknú) a vo výsledku nadproporcionálne sťažuje prístup k spravodlivosti.
Motto na záver:
Pri čítaní niektorých legislatívnych aktivít MS, najmä v oblasti civilného procesu, mi vždy napadne citát z britského sitcomu Yes, prime minister: "Politicians like to panic. They need activity - it´s their substitute for achievement."
Všetci vieme, čo by bolo achievement. Avšak napriek tomu vidíme už 20 rokov vždy len activity.
beáta svediaková | 27. 10. 2011 10:00:09
// Reagovať
Pán Pivarči,
ak odporca považuje žalobu ako takú za " hlúposť " ako píšete, stačí, keď napíše súdu, že súhlasí s tým, aby vec bola prejednaná v jeho neprítomnosti alebo, že sa vzdáva svojho práva na verejné preporokovanie veci,a to v zmysle poučenia, ktoré mu je v rámci prípravy pojednávania vždy doručené a Vám garantujem, že žiadny sudca na Slovensku mu neuloží žiadne poriadkové ani iné opatrenie.
ak odporca považuje žalobu ako takú za " hlúposť " ako píšete, stačí, keď napíše súdu, že súhlasí s tým, aby vec bola prejednaná v jeho neprítomnosti alebo, že sa vzdáva svojho práva na verejné preporokovanie veci,a to v zmysle poučenia, ktoré mu je v rámci prípravy pojednávania vždy doručené a Vám garantujem, že žiadny sudca na Slovensku mu neuloží žiadne poriadkové ani iné opatrenie.
beáta svediaková | 27. 10. 2011 11:01:53
// Reagovať
Ešte doplním k tomu, že sa mala údajne prejednávajúca sudkyňa vykadriť v duchu " čo budeme robiť bez protistrany"
Úplne ju chápem a poviem prečo:
Napr. a príkladov by bolo veľa:
Ide o prvé pojednávanie napr. vo veci vyporiadania BSM, kde súd samozrejme ako prvé zisťuje ex offo masu BSM, za stavu keď odporca sa nevyjadrí písomne k žalobe, čo bežné, bez protistrany naozaj niet čo robiť, dúfam, že sa to dá pochopiť.
POkiaľ ide o tvrdenie, že v zápisniciach nie je dôvod odročenia, tak to je samozrejme nesprávny postup sudcu, jeho zlyhanie, ak teda sú dnes ešte takéto prípady, ale je neskoro plakať po odporčení, je nutné namietať túto skutočnosť akonáhle sudca vyhlási uznesenie o odročení pojednávania bez uvedenia dôvodu, ja si osobne takýto prípad vôbec neviem predstaviť, ale v poriadku, ak je tu tvrdenie, že sa to stáva, je potrebné sudcovi dať na známosť, že jeho postup je nesprávny a dožadovať sa vysvetlenia primo na predmetnom pojednávaní.
Úplne ju chápem a poviem prečo:
Napr. a príkladov by bolo veľa:
Ide o prvé pojednávanie napr. vo veci vyporiadania BSM, kde súd samozrejme ako prvé zisťuje ex offo masu BSM, za stavu keď odporca sa nevyjadrí písomne k žalobe, čo bežné, bez protistrany naozaj niet čo robiť, dúfam, že sa to dá pochopiť.
POkiaľ ide o tvrdenie, že v zápisniciach nie je dôvod odročenia, tak to je samozrejme nesprávny postup sudcu, jeho zlyhanie, ak teda sú dnes ešte takéto prípady, ale je neskoro plakať po odporčení, je nutné namietať túto skutočnosť akonáhle sudca vyhlási uznesenie o odročení pojednávania bez uvedenia dôvodu, ja si osobne takýto prípad vôbec neviem predstaviť, ale v poriadku, ak je tu tvrdenie, že sa to stáva, je potrebné sudcovi dať na známosť, že jeho postup je nesprávny a dožadovať sa vysvetlenia primo na predmetnom pojednávaní.
Ondrej Pivarči | 27. 10. 2011 15:03:03
// Reagovať
ja ju nechápem, prečo nemohla pojednávať bez protistrany, a poviem prečo:
tento príklad nesedí na pojednávanie o BSM ani na žiadne podobné, kde by bol výsluch strán nejako nevyhnutný. in concreto bolo listinných dôkazov viac ako dosť, aj po 2 vyjadrenia z každej strany. a navyše, protistrana nepríde bez ospravedlnenia (len dodatočné bolo, ako som vyššie uviedol) a sudkyňa odročí pojednávanie bez udania dôvodu a bez toho, aby udelila nejakú tú pokutu.
Čiže mám namietať chýbajúci dôvod odročenia? Jasné, je to moje oprávnenie, ba priam povinnosť, ale čo tak okamžite vynútiteľná sankcia pre sudcu za podobný protizákonný postup? Keďže možno na samotný výsledok konania to mať vplyv nebude, tak sa to nemusí stať odvolacím či dovolacím dôvodom, ale protizákonné to bude tak či tak.
Nie teda, niektoré kroky sudcov sa nedajú pochopiť. Pochopiť nutnosť výsluchu pri prvom pojednávaní BSM bez predošlého vyjadrenia odporcu vie každý, kto má trochu procesnoprávneho chochmesu. Ale pochopiť, prečo by sa malo nepojednávať bez neospravedlnenej protistrany, ktorá sa viackrát už vyjadrila písomne k veci, to neviem bohuiaľ ani ja.
tento príklad nesedí na pojednávanie o BSM ani na žiadne podobné, kde by bol výsluch strán nejako nevyhnutný. in concreto bolo listinných dôkazov viac ako dosť, aj po 2 vyjadrenia z každej strany. a navyše, protistrana nepríde bez ospravedlnenia (len dodatočné bolo, ako som vyššie uviedol) a sudkyňa odročí pojednávanie bez udania dôvodu a bez toho, aby udelila nejakú tú pokutu.
Čiže mám namietať chýbajúci dôvod odročenia? Jasné, je to moje oprávnenie, ba priam povinnosť, ale čo tak okamžite vynútiteľná sankcia pre sudcu za podobný protizákonný postup? Keďže možno na samotný výsledok konania to mať vplyv nebude, tak sa to nemusí stať odvolacím či dovolacím dôvodom, ale protizákonné to bude tak či tak.
Nie teda, niektoré kroky sudcov sa nedajú pochopiť. Pochopiť nutnosť výsluchu pri prvom pojednávaní BSM bez predošlého vyjadrenia odporcu vie každý, kto má trochu procesnoprávneho chochmesu. Ale pochopiť, prečo by sa malo nepojednávať bez neospravedlnenej protistrany, ktorá sa viackrát už vyjadrila písomne k veci, to neviem bohuiaľ ani ja.
beáta svediaková | 28. 10. 2011 17:29:32
// Reagovať
Skúsim ešte raz, pán Pivarči, asi som bola nezrozumiteľná.
ten príklad s BSM je vzorový a ako vždy poviem prečo, ale ja bez latinčiny:
Navrhovateľ v konaní o vyporiadanie BSM v návrhu označí, čo podľa jeho predstavy tvorí masu BSM. Podstatné je to, čo som uviedla v predchádzajúcom príspevku, že odporca svoje právo vyjadriť sa k žalobe nevyužije.
Tak čo podľa Vás, keď prvým krokom je zistenie masy, teda inými slovami, ustálenie predmetu konania by malo nasledovať. Nemôže nasledovať podľa elementárnej logiky nič iné, len vyjadrenie odporcu k mase BSM zatiaľ tvrdenej navrhovateľom.
Predsa je bežné, že odporca začne popierať a tvrdí, že z 18 - tich položiek uvedených navrhovateľom v návrhu, 17 nepatrí do BSM, lebo mu ich darovali otec, mamina, strýko, teta, kamarát, dostal darom na 50 - tku v práci a ako všetci vieme, veci získané darom do BSM nepatria. Tak o čom by malo byť to prvé pojednávanie ? Ja fakt neviem. Ak viete, ja sa rada poučím.
Ja už roky tvrdím, že keby sa na všetky druhy konaní vzťahovala úprava v O.s.p. taká, aká je pri konaniach vo veciach ochrany osobnosti, pokiaľ ide o navrhovanie dôkazov do prvého pojednávania, a dôsledne dodržiavali najmä niektoré odvolacie súdy zásadu kontradiktórnosti súdneho konania a apelačný systém a keby si niektoré odvolacie súdy uvedomili dôsledne, že sú pokračovaním spravodlivosti a pri apelačnom systéme, má byť rozsudok súdu prvého stupňa zrušený len v prípade vážneho zlyhania súdu prvého stupňa, a teda že treba pojednávať a po prípade meniť rozsudky a nie rušiť a navyše bez vyslovenia akéhokoľvek právneho názoru, ktorým má byť v ďalšom konaní podľa § 226 O.s.p. súd prvého stupňa viazaný, skončil by ping - pong a skrátila by sa dĺžka konania tak, že by sme sa všetci čudovali. Ale asi pre poniektorých na konci mesiaca bič plieska a treba mať čiarku.
Pokiaľ o namietanie chýbajúceho dôvodu odročenia, nešlo mi o vynutiteľnú sankciu pre sudcu, myslím si, že tá hanba, ktorú takýto sudca zažije, že účastník konania ho priamo pred protistranou verejne upozorní, že zlyháva jeho odbornosť alebo príprava veci, je tou najhoršou sankciou, ktorá ho mohla postihnúť , Musí si totiž každý jeden sudca byť vedomý toho, že nie účastníci sú tu pre neho, ale on pre účastníkov, musí byť ich arbitrom a prenesene povedané služobníkom. Samozrejme za to je možné očakávať aspoň najmenšiu úctu a spoluprácu účastníka konania, tak ako o predpokladá ust, § 6 O.s.p. .
Záverom Vášho príspevku uvádzate, že neviete pochopiť prečo by sa malo nepojednávať bez neospravedlnenej strany, ktorá sa VIACKRÁT UŽ VYJADRILA PÍSOMNE K VECI. Poviem Vám, pán Pivarči ani ja to neviem pochopiť a úplne s Vami súhlasím . Ale to je skôr ten notoricky známy problém : Keď to rozhodne, kraj vám to zruší, že ste odňali možnosť účastníkovi konať pred súdom. Nenechali by ste ani Vy po takýchto skúsenostiam dookola zrušovať rozsudky na základe tohto vágneho zrušovacieho dôvodu, navyše, keď si dôverne poznáte odvolačku. Výsledkom je , že rezignujete a voláte toho odporcu do úmoru..... a nič do úmoru a dĺžka konania je taká, aká je, žiaľ. Mňa to neteší, verte mi.
ten príklad s BSM je vzorový a ako vždy poviem prečo, ale ja bez latinčiny:
Navrhovateľ v konaní o vyporiadanie BSM v návrhu označí, čo podľa jeho predstavy tvorí masu BSM. Podstatné je to, čo som uviedla v predchádzajúcom príspevku, že odporca svoje právo vyjadriť sa k žalobe nevyužije.
Tak čo podľa Vás, keď prvým krokom je zistenie masy, teda inými slovami, ustálenie predmetu konania by malo nasledovať. Nemôže nasledovať podľa elementárnej logiky nič iné, len vyjadrenie odporcu k mase BSM zatiaľ tvrdenej navrhovateľom.
Predsa je bežné, že odporca začne popierať a tvrdí, že z 18 - tich položiek uvedených navrhovateľom v návrhu, 17 nepatrí do BSM, lebo mu ich darovali otec, mamina, strýko, teta, kamarát, dostal darom na 50 - tku v práci a ako všetci vieme, veci získané darom do BSM nepatria. Tak o čom by malo byť to prvé pojednávanie ? Ja fakt neviem. Ak viete, ja sa rada poučím.
Ja už roky tvrdím, že keby sa na všetky druhy konaní vzťahovala úprava v O.s.p. taká, aká je pri konaniach vo veciach ochrany osobnosti, pokiaľ ide o navrhovanie dôkazov do prvého pojednávania, a dôsledne dodržiavali najmä niektoré odvolacie súdy zásadu kontradiktórnosti súdneho konania a apelačný systém a keby si niektoré odvolacie súdy uvedomili dôsledne, že sú pokračovaním spravodlivosti a pri apelačnom systéme, má byť rozsudok súdu prvého stupňa zrušený len v prípade vážneho zlyhania súdu prvého stupňa, a teda že treba pojednávať a po prípade meniť rozsudky a nie rušiť a navyše bez vyslovenia akéhokoľvek právneho názoru, ktorým má byť v ďalšom konaní podľa § 226 O.s.p. súd prvého stupňa viazaný, skončil by ping - pong a skrátila by sa dĺžka konania tak, že by sme sa všetci čudovali. Ale asi pre poniektorých na konci mesiaca bič plieska a treba mať čiarku.
Pokiaľ o namietanie chýbajúceho dôvodu odročenia, nešlo mi o vynutiteľnú sankciu pre sudcu, myslím si, že tá hanba, ktorú takýto sudca zažije, že účastník konania ho priamo pred protistranou verejne upozorní, že zlyháva jeho odbornosť alebo príprava veci, je tou najhoršou sankciou, ktorá ho mohla postihnúť , Musí si totiž každý jeden sudca byť vedomý toho, že nie účastníci sú tu pre neho, ale on pre účastníkov, musí byť ich arbitrom a prenesene povedané služobníkom. Samozrejme za to je možné očakávať aspoň najmenšiu úctu a spoluprácu účastníka konania, tak ako o predpokladá ust, § 6 O.s.p. .
Záverom Vášho príspevku uvádzate, že neviete pochopiť prečo by sa malo nepojednávať bez neospravedlnenej strany, ktorá sa VIACKRÁT UŽ VYJADRILA PÍSOMNE K VECI. Poviem Vám, pán Pivarči ani ja to neviem pochopiť a úplne s Vami súhlasím . Ale to je skôr ten notoricky známy problém : Keď to rozhodne, kraj vám to zruší, že ste odňali možnosť účastníkovi konať pred súdom. Nenechali by ste ani Vy po takýchto skúsenostiam dookola zrušovať rozsudky na základe tohto vágneho zrušovacieho dôvodu, navyše, keď si dôverne poznáte odvolačku. Výsledkom je , že rezignujete a voláte toho odporcu do úmoru..... a nič do úmoru a dĺžka konania je taká, aká je, žiaľ. Mňa to neteší, verte mi.
Ondrej Pivarči | 29. 10. 2011 18:42:16
// Reagovať
pani sudkyňa
ponajprv ďakujem za rozsiahle vysvetlenie ... vážim si, že s Vami takúto diskusiu možno viesť.
K darovaniu a BSM a vôbec k podstate konštrukcie BSM v hmotnom práve sa radšej nevyjadrujem, pretože nič lichotivé by som nepovedal.
Súhlasím s tým, že koncentrácia konania je fajn vec. Keď niekto žaluje, musí mať žalobu podloženú riadne, čiže aj s označením všetkých dôkazných prostriedkov, lebo mnoho najmä právnych zástupcov žaluje "veď skúsime, čo to dá, snáď nemusíme predložiť všetky karty ..." a potom sa na druhom a ďalšom pojednávaní vyťahujú tzv. "tajné zbrane".
Avšak odvolací súd zruší pre vadu konania rozhodnutie súdu prvého stupňa, aj keď sa účastník viackrát písomne vyjadril k veci a neprišiel na pojednávanie ... a vysvetlím prečo. Vraj v tomto prípade platí totiž zásada "ústnosti a bezprostrednosti konania", ktorú na občanov procese vtĺkajú do hlávok poslucháčov, ktorá sa však akosi záhadne uplatňuje najmä pri výsluchoch znalcov. Čo však tomu účastníkovi, ktorému bola uložená povinnosť sa vyjadriť k žalobe, nevyhovuje, pretože on sa už vyjadril a znovu, ale ústne to povedať nepotrebuje.
Apelačný systém ... tu by som zdôraznil, že som mal na mysli pri tom odročení, aby súd dôsledne dodržiaval existujúce procesné pravidlá a účastník nemusel ich porušenie potom namietať do odvolacieho konania. Existuje toľko prípadov, kedy súd rozhodne z hmotnoprávneho hľadiska správne, avšak poruší procesný postup a druhá strana má zrazu dôvod na naťahovanie konania odvolaním, pretože odvolací súd zruší a vráti (musí - meniť môže, keď má iný právny názor na vec, nie vtedy, keď prvostupňové konanie má vady). A účastník, ktorému súd prvého stupňa vyhovel, si môže akurát búchať hlávku o stenu. Pokiaľ vnímam nejaké šumy z médií, tak v trestných konaniach práve procesné pochybenia sú dôvodom, ktorý vyvoláva rozpaky vo verejnosti, a nie hmotnoprávne posúdenie vecí.
Vravíte, že je hanba najhoršou sankciou pre sudcu? Poviem to tak, legitimita v očiach verejnosti, ktorá veľmi poriedko (ba až vôbec okrem pár poslucháčov v rámci praxe alebo najsledovanejších káuz) navštevuje pojednávania, pretože ju konkrétne prípady nezaujímajú, sa nezmení jedným-dvoma pochybeniami sudcu a preto sudcu vôbec nemusí zaujímať, zvlášť keď nemá takéto procesné pochybenie na jeho ďalšie pôsobenie žiadny dosah, či si vec pripraví riadne alebo nie. Čo môže urobiť účastník, ktorému takéto pochybenie je na škodu?
Apelujete na spoluprácu účastníkov podľa § 6 O.s.p., v prvom rade však elity sú na to, aby išli príkladom, čiže sudcovia aj právni zástupcovia, a potom môžu aj účastníci. Súd má osobitne chránenú dôstojnosť (napr. SP TČ pohŕdania súdom), preto by jeho pôsobenie malo takejto ochrane aj korešpondovať. Ale ako tomu korešpondujú zápisnice s chybami, chýbajúce dôvody odročenia, rozhodnutia dovolacích senátov o zrušení kvôli vadám konania odvolacích súdov, tvrdenia typu "neviem zistiť adresu účastníka" a pod.?
Keď súdy prvého stupňa si myslia, že majú pravdu a vraj len kvôli móresom ich odvolacích súdov "rezignujú a volajú odporcov do úmoru", čo má potom robiť účastník, ktorého vady konania a prapodivné právne posúdenie veci doženie až na dovolací súd? Keď rezignuje prvostupňový súd, čo má robiť účastník a čo si účastník má celé o tom myslieť?
Nenechajte si, pani sudkyňa, zrušovať rozsudky, keď viete, že zákon je na Vašej strane. Podporte svoj právny názor, odôvodnite, prečo ste rozhodli a nie čakali na ospravedlnenie účastníka, ktoré neprišlo včas. A keď Vám vec príde nazad od odvolacieho súdu bez právneho názoru, ktorým by ste mali byť viazaná ... rozhodnite znovu zákonne. Pokiaľ tam odvolací súd napíše odlišný, ale svoj názor, rozhodnite podľa neho a nech to rieši dovolací súd, ak to bude účastník namietať. Toto je Vaša zákonná možnosť, ako sa vysporiadať s vágnym zrušovacím dôvodom. A že to konanie bude rovnako dlhé? Bude, ale nie kvôli Vám. Pretože argumentácia "poznám si svoju odvolačku" je nebezpečná dvojsečná zbraň. Aj účastník si povie "poznám si svojho sudcu" a bude skúšať, pokúšať, vymýšľať a kalkulovať, bez ohľadu na zákon. A aj právny zástupca si môže takto povedať: "a načo by som to písal do odvolania, veď predtým rozhodli takto a aj tak s tým nič neurobím" (no, možno povedať, že očakáva konštatné rozhodovanie, ale ... snáď zákonné).
A na záver k "sociálnemu cíteniu" z Vášho príspevku nižšie:
Ak považujú odvolačky právne pomery v SR za tak výnimočné (viď § 120 ods. 1 in fine O. s. p.), že majú potrebu vyhľadávať prostredníctvom súdov prvého stupňa neoznačené dôkazy, budiž, to im žiadny poctivý účastník nevytýka. Tie dôkazy však musia mať vzhľadom k predmetu konania zmysel, vzťah a musia prispieť k objasneniu veci. Rovnosť zbraní tak zachovaná je, lebo okruh procesných práv sa nemení a navyše, hodnotenie dôkazov môže mať výsledok rôzny.
Prekáža mi však častejšia varianta "sociálneho cítenia" odvolačiek, keď prvostupňový rozsudok:
A) má hlavu a pätu a odvolačka ho zmení na taký, ktorý je úplne zmätočný,
B) je prapodivný, ale odvolačka, aby sa s tým nemusela podrobne zaoberať a tvarovať si prvostupňových sudcov, uvedie pár svojich vágnych dôvodov a ho potvrdí (a keďže prípustnosť dovolania v takomto prípade je biedna a odvolačky to vedia, sú náchylné potvrdzovať aj extrémy, čím vzniká 8 partikulárnych zmesí čudesných rozhodnutí, ešteže existuje mimoriadne dovolanie).
Ešte k posledným 2 Vaším vetám z príspevku nižšie:
Súd nepomáha? Tak to je veľmi zlé ... pretože súdy sú tu k tomu, aby pomáhali odstraňovať spory a pomáhali ich predchádzaniu. Áno, myslíte poučovanie o hmotnom práve. Ale mňa by skôr zaujímalo, ako jednotlivé súdy reagujú na najčastejšie sa opakujúce chyby, na omyly účastníkov (aj hmotnoprávne) a ako pomáhajú ich prevencii. Pretože hoci sú na poskytovanie právnej pomoci advokáti či CPP, týchto nie každý účastník má, a aj advokát či pracovník CPP by sa potešil pružnejšej spolupráci. Vraj budú podľa novely O.s.p. žalobné formuláre (§ 79 ods. 3 O.s.p.), dokonca má byť aj fakultatívna komunikácia cez elektronické adresy (napr. § 119 ods. 2 písm. c) O.s.p.). Ale prečo musí účastník / právny zástupca žiadať o zápisnicu a nedostane ju automaticky? Prečo si súd nemôže pýtať elektronické adresy na doručovanie napr. zápisníc aktívne? Štandardizované formuláre na odvolania, sťažnosti a vôbec všetky procesné podania? (Nie, súd neuľahčí tým prácu najmä advokátom [CPP by si to zaslúžilo, tí sú v permanencii stále], ale najmä sebe, keďže advokáti používajú každý iné formátovanie, chápajúc podania ako svoje "diela" a "prezentáciu"). V týchto formulároch bude môcť byť potom aj miesto na pečiatku súdu pri osobnom podaní, na kolky, na poznámky, na plnú moc, na čokoľvek potrebné. Prečo sudca nemôže používať diktafón a záznam nemôže byť prílohou spisu? (Jednak odvolačka nemusí lúštiť zo zápisnice, čo sa tam dialo na prvom stupni, zapisovateľky sa nemusia upísať xmrti, sudca nemusí prediktovávaním skresľovať obsah povedaného, ušetrí sa čas ... atď.) Prečo súd nie je viac "user-friendly"? Napr. mal by rozpis denných pojednávaní vo vestibule, resp. na hlavnom vchode súdu, poťažmo na internete, aspoň 24 hodín vopred (tzv. "jízdní řád"). A samozrejme záväzný (pričom by sa zákonne dotiahli ospravedlnenia). Alebo všeobecné formuláre na uplatňovanie svedočného, znalečného. Alebo by rovno na tlačive na podanie návrhu bola kolónka pre zadanie adresy pre elektronickú komunikáciu podľa § 45 ods. 4 O.s.p.? Alebo ... (tých nápadov je tak na stranu A4, možno aj viac). Takže ak tvrdíte, že súd má slúžiť účastníkom a nie opačne, musí tomu systém jeho činnosti zodpovedať a nie, že: "veď účastník má právneho zástupcu, ten vyrieši všetko". Jednak ho nemusia mať (iba môžu) a máme predsa rovnosť zbraní a jednak právny zástupca má pomáhať účastníkovi s hmotnoprávnou stránkou veci a uplatňovaním jeho procesných práv, nie "sledovaním činnosti súdu a prispôsobovaním svojej činnosti na mieru súdu", ako to v praxi občas býva. Najmä CPP na takéto nuansy naozaj nemajú čas (ešte advokáti budiž).
K darovaniu a BSM a vôbec k podstate konštrukcie BSM v hmotnom práve sa radšej nevyjadrujem, pretože nič lichotivé by som nepovedal.
Súhlasím s tým, že koncentrácia konania je fajn vec. Keď niekto žaluje, musí mať žalobu podloženú riadne, čiže aj s označením všetkých dôkazných prostriedkov, lebo mnoho najmä právnych zástupcov žaluje "veď skúsime, čo to dá, snáď nemusíme predložiť všetky karty ..." a potom sa na druhom a ďalšom pojednávaní vyťahujú tzv. "tajné zbrane".
Avšak odvolací súd zruší pre vadu konania rozhodnutie súdu prvého stupňa, aj keď sa účastník viackrát písomne vyjadril k veci a neprišiel na pojednávanie ... a vysvetlím prečo. Vraj v tomto prípade platí totiž zásada "ústnosti a bezprostrednosti konania", ktorú na občanov procese vtĺkajú do hlávok poslucháčov, ktorá sa však akosi záhadne uplatňuje najmä pri výsluchoch znalcov. Čo však tomu účastníkovi, ktorému bola uložená povinnosť sa vyjadriť k žalobe, nevyhovuje, pretože on sa už vyjadril a znovu, ale ústne to povedať nepotrebuje.
Apelačný systém ... tu by som zdôraznil, že som mal na mysli pri tom odročení, aby súd dôsledne dodržiaval existujúce procesné pravidlá a účastník nemusel ich porušenie potom namietať do odvolacieho konania. Existuje toľko prípadov, kedy súd rozhodne z hmotnoprávneho hľadiska správne, avšak poruší procesný postup a druhá strana má zrazu dôvod na naťahovanie konania odvolaním, pretože odvolací súd zruší a vráti (musí - meniť môže, keď má iný právny názor na vec, nie vtedy, keď prvostupňové konanie má vady). A účastník, ktorému súd prvého stupňa vyhovel, si môže akurát búchať hlávku o stenu. Pokiaľ vnímam nejaké šumy z médií, tak v trestných konaniach práve procesné pochybenia sú dôvodom, ktorý vyvoláva rozpaky vo verejnosti, a nie hmotnoprávne posúdenie vecí.
Vravíte, že je hanba najhoršou sankciou pre sudcu? Poviem to tak, legitimita v očiach verejnosti, ktorá veľmi poriedko (ba až vôbec okrem pár poslucháčov v rámci praxe alebo najsledovanejších káuz) navštevuje pojednávania, pretože ju konkrétne prípady nezaujímajú, sa nezmení jedným-dvoma pochybeniami sudcu a preto sudcu vôbec nemusí zaujímať, zvlášť keď nemá takéto procesné pochybenie na jeho ďalšie pôsobenie žiadny dosah, či si vec pripraví riadne alebo nie. Čo môže urobiť účastník, ktorému takéto pochybenie je na škodu?
Apelujete na spoluprácu účastníkov podľa § 6 O.s.p., v prvom rade však elity sú na to, aby išli príkladom, čiže sudcovia aj právni zástupcovia, a potom môžu aj účastníci. Súd má osobitne chránenú dôstojnosť (napr. SP TČ pohŕdania súdom), preto by jeho pôsobenie malo takejto ochrane aj korešpondovať. Ale ako tomu korešpondujú zápisnice s chybami, chýbajúce dôvody odročenia, rozhodnutia dovolacích senátov o zrušení kvôli vadám konania odvolacích súdov, tvrdenia typu "neviem zistiť adresu účastníka" a pod.?
Keď súdy prvého stupňa si myslia, že majú pravdu a vraj len kvôli móresom ich odvolacích súdov "rezignujú a volajú odporcov do úmoru", čo má potom robiť účastník, ktorého vady konania a prapodivné právne posúdenie veci doženie až na dovolací súd? Keď rezignuje prvostupňový súd, čo má robiť účastník a čo si účastník má celé o tom myslieť?
Nenechajte si, pani sudkyňa, zrušovať rozsudky, keď viete, že zákon je na Vašej strane. Podporte svoj právny názor, odôvodnite, prečo ste rozhodli a nie čakali na ospravedlnenie účastníka, ktoré neprišlo včas. A keď Vám vec príde nazad od odvolacieho súdu bez právneho názoru, ktorým by ste mali byť viazaná ... rozhodnite znovu zákonne. Pokiaľ tam odvolací súd napíše odlišný, ale svoj názor, rozhodnite podľa neho a nech to rieši dovolací súd, ak to bude účastník namietať. Toto je Vaša zákonná možnosť, ako sa vysporiadať s vágnym zrušovacím dôvodom. A že to konanie bude rovnako dlhé? Bude, ale nie kvôli Vám. Pretože argumentácia "poznám si svoju odvolačku" je nebezpečná dvojsečná zbraň. Aj účastník si povie "poznám si svojho sudcu" a bude skúšať, pokúšať, vymýšľať a kalkulovať, bez ohľadu na zákon. A aj právny zástupca si môže takto povedať: "a načo by som to písal do odvolania, veď predtým rozhodli takto a aj tak s tým nič neurobím" (no, možno povedať, že očakáva konštatné rozhodovanie, ale ... snáď zákonné).
A na záver k "sociálnemu cíteniu" z Vášho príspevku nižšie:
Ak považujú odvolačky právne pomery v SR za tak výnimočné (viď § 120 ods. 1 in fine O. s. p.), že majú potrebu vyhľadávať prostredníctvom súdov prvého stupňa neoznačené dôkazy, budiž, to im žiadny poctivý účastník nevytýka. Tie dôkazy však musia mať vzhľadom k predmetu konania zmysel, vzťah a musia prispieť k objasneniu veci. Rovnosť zbraní tak zachovaná je, lebo okruh procesných práv sa nemení a navyše, hodnotenie dôkazov môže mať výsledok rôzny.
Prekáža mi však častejšia varianta "sociálneho cítenia" odvolačiek, keď prvostupňový rozsudok:
A) má hlavu a pätu a odvolačka ho zmení na taký, ktorý je úplne zmätočný,
B) je prapodivný, ale odvolačka, aby sa s tým nemusela podrobne zaoberať a tvarovať si prvostupňových sudcov, uvedie pár svojich vágnych dôvodov a ho potvrdí (a keďže prípustnosť dovolania v takomto prípade je biedna a odvolačky to vedia, sú náchylné potvrdzovať aj extrémy, čím vzniká 8 partikulárnych zmesí čudesných rozhodnutí, ešteže existuje mimoriadne dovolanie).
Ešte k posledným 2 Vaším vetám z príspevku nižšie:
Súd nepomáha? Tak to je veľmi zlé ... pretože súdy sú tu k tomu, aby pomáhali odstraňovať spory a pomáhali ich predchádzaniu. Áno, myslíte poučovanie o hmotnom práve. Ale mňa by skôr zaujímalo, ako jednotlivé súdy reagujú na najčastejšie sa opakujúce chyby, na omyly účastníkov (aj hmotnoprávne) a ako pomáhajú ich prevencii. Pretože hoci sú na poskytovanie právnej pomoci advokáti či CPP, týchto nie každý účastník má, a aj advokát či pracovník CPP by sa potešil pružnejšej spolupráci. Vraj budú podľa novely O.s.p. žalobné formuláre (§ 79 ods. 3 O.s.p.), dokonca má byť aj fakultatívna komunikácia cez elektronické adresy (napr. § 119 ods. 2 písm. c) O.s.p.). Ale prečo musí účastník / právny zástupca žiadať o zápisnicu a nedostane ju automaticky? Prečo si súd nemôže pýtať elektronické adresy na doručovanie napr. zápisníc aktívne? Štandardizované formuláre na odvolania, sťažnosti a vôbec všetky procesné podania? (Nie, súd neuľahčí tým prácu najmä advokátom [CPP by si to zaslúžilo, tí sú v permanencii stále], ale najmä sebe, keďže advokáti používajú každý iné formátovanie, chápajúc podania ako svoje "diela" a "prezentáciu"). V týchto formulároch bude môcť byť potom aj miesto na pečiatku súdu pri osobnom podaní, na kolky, na poznámky, na plnú moc, na čokoľvek potrebné. Prečo sudca nemôže používať diktafón a záznam nemôže byť prílohou spisu? (Jednak odvolačka nemusí lúštiť zo zápisnice, čo sa tam dialo na prvom stupni, zapisovateľky sa nemusia upísať xmrti, sudca nemusí prediktovávaním skresľovať obsah povedaného, ušetrí sa čas ... atď.) Prečo súd nie je viac "user-friendly"? Napr. mal by rozpis denných pojednávaní vo vestibule, resp. na hlavnom vchode súdu, poťažmo na internete, aspoň 24 hodín vopred (tzv. "jízdní řád"). A samozrejme záväzný (pričom by sa zákonne dotiahli ospravedlnenia). Alebo všeobecné formuláre na uplatňovanie svedočného, znalečného. Alebo by rovno na tlačive na podanie návrhu bola kolónka pre zadanie adresy pre elektronickú komunikáciu podľa § 45 ods. 4 O.s.p.? Alebo ... (tých nápadov je tak na stranu A4, možno aj viac). Takže ak tvrdíte, že súd má slúžiť účastníkom a nie opačne, musí tomu systém jeho činnosti zodpovedať a nie, že: "veď účastník má právneho zástupcu, ten vyrieši všetko". Jednak ho nemusia mať (iba môžu) a máme predsa rovnosť zbraní a jednak právny zástupca má pomáhať účastníkovi s hmotnoprávnou stránkou veci a uplatňovaním jeho procesných práv, nie "sledovaním činnosti súdu a prispôsobovaním svojej činnosti na mieru súdu", ako to v praxi občas býva. Najmä CPP na takéto nuansy naozaj nemajú čas (ešte advokáti budiž).
beáta svediaková | 28. 10. 2011 18:17:04
// Reagovať
Ako vždy ešte doplním k dôvodom neprimeranej dĺžky konania z mojich osobných postrehov :
Mnohí sudcovia najmä odvolacích súdov majú silné sociálne cítenie, čo je v zásade chvályhodné a nepochybne v dobrom úmysle učinené najmä z hľadiska absolútnej spravodlivosti a ľudskosti, a preto pomáhajú a pomáhajú účastníkom ako sa len dá, svoje sociálne cítenie vyjadrí odvolací súd v zrušujúcom uznesení a naloží vykonať dôkazy, ktoré nie že nikto nenavrhoval, ale niet ani skutkových tvrdení účastníkov konania.
Každý má podľa našej ústavy právo na spravodlivý súdny proces, NIE však právo na úspech vo veci.
Rovnosť zbraní a rovnosť účastníkov musí byť zachovaná, to hovorí ústava.
Súd rozhoduje a pri svojom rozhodovaní je viazaný výlučne ústavou a zákonmi a NEPOMÁHA.
Na poskytovanie právnej POMOCI sú tu advokáti a pri zákonom splnených podmienkach centrá bezplatnej právnej pomoci.
Mnohí sudcovia najmä odvolacích súdov majú silné sociálne cítenie, čo je v zásade chvályhodné a nepochybne v dobrom úmysle učinené najmä z hľadiska absolútnej spravodlivosti a ľudskosti, a preto pomáhajú a pomáhajú účastníkom ako sa len dá, svoje sociálne cítenie vyjadrí odvolací súd v zrušujúcom uznesení a naloží vykonať dôkazy, ktoré nie že nikto nenavrhoval, ale niet ani skutkových tvrdení účastníkov konania.
Každý má podľa našej ústavy právo na spravodlivý súdny proces, NIE však právo na úspech vo veci.
Rovnosť zbraní a rovnosť účastníkov musí byť zachovaná, to hovorí ústava.
Súd rozhoduje a pri svojom rozhodovaní je viazaný výlučne ústavou a zákonmi a NEPOMÁHA.
Na poskytovanie právnej POMOCI sú tu advokáti a pri zákonom splnených podmienkach centrá bezplatnej právnej pomoci.
Ondrej Pivarči | 29. 10. 2011 19:04:26
// Reagovať
pár technických detailov
K predošlému môjmu príspevku, ako reakcie na Vás, pani sudkyňa, ale otázky nielen na Vás, ale na kohokoľvek, kto vie odpoveď.
Novela OSP má byť účinná od 1.1.2012, kde nájdem tie tlačivá na podanie návrhu na začatie konania na webovom sídle ministerstva? (eŽaloby sú z dôvodu marginálneho rozšírenia el. podpisu nie významné)
To naozaj podľa rozpisu pojednávaní na stránke ministerstva sa v nejakom konaní 5C/167/2011 pojednávalo v sobotu o 13.00 hod., resp. v konaní 21C/169/2011 sa pojednáva v nedeľu o 08.00 hod.? (z hľadiska spoľahlivosti tohto zoznamu)
To fakt je 1 z najvyhľadávanejších dokumentov na jaspi zákon o konkurze a reštrukturalizácii? Prečo v tomto zozname chýba základná trojica - Občiansky zákonník, Obchodný zákonník a Občiansky súdny poriadok, keď sa nimi spravuje drvivá väčšina právnych vzťahov v tejto krajine?
A kde zmizla zo stránky ministerstva podstránka venovaná rozhodnutiam súdov vo veciach ochrany spotrebiteľa?
Je potešiteľné, že stránka ministerstva zverejňuje viac, než bolo zverejňované predtým, ale toto sú veci, ktoré pokiaľ budú mať vysvetlenie, pomôžu účastníkom v súdnych konaniach. Súdy by na ministerstvo práve v týchto veciach mali tlačiť a trvať na tom, aby účastníkom (a teda aj im samotným) bola poskytnutá pomoc v takom rozsahu, ako je možná a prípustná. O takejto pomoci vravím, pani sudkyňa, nie o poučovaní o hmotnom práve (inak, ešte ma napadlo pri tomto, ako sa využíva inštitút podľa § 100 ods. 1 in fine O.s.p.?).
Novela OSP má byť účinná od 1.1.2012, kde nájdem tie tlačivá na podanie návrhu na začatie konania na webovom sídle ministerstva? (eŽaloby sú z dôvodu marginálneho rozšírenia el. podpisu nie významné)
To naozaj podľa rozpisu pojednávaní na stránke ministerstva sa v nejakom konaní 5C/167/2011 pojednávalo v sobotu o 13.00 hod., resp. v konaní 21C/169/2011 sa pojednáva v nedeľu o 08.00 hod.? (z hľadiska spoľahlivosti tohto zoznamu)
To fakt je 1 z najvyhľadávanejších dokumentov na jaspi zákon o konkurze a reštrukturalizácii? Prečo v tomto zozname chýba základná trojica - Občiansky zákonník, Obchodný zákonník a Občiansky súdny poriadok, keď sa nimi spravuje drvivá väčšina právnych vzťahov v tejto krajine?
A kde zmizla zo stránky ministerstva podstránka venovaná rozhodnutiam súdov vo veciach ochrany spotrebiteľa?
Je potešiteľné, že stránka ministerstva zverejňuje viac, než bolo zverejňované predtým, ale toto sú veci, ktoré pokiaľ budú mať vysvetlenie, pomôžu účastníkom v súdnych konaniach. Súdy by na ministerstvo práve v týchto veciach mali tlačiť a trvať na tom, aby účastníkom (a teda aj im samotným) bola poskytnutá pomoc v takom rozsahu, ako je možná a prípustná. O takejto pomoci vravím, pani sudkyňa, nie o poučovaní o hmotnom práve (inak, ešte ma napadlo pri tomto, ako sa využíva inštitút podľa § 100 ods. 1 in fine O.s.p.?).
beáta svediaková | 02. 11. 2011 17:45:52
// Reagovať
Rada by som Vám odpovedala, pán Pivarči, ale neviem, na stránku MS SR totiž už nechodím.
To je reklamná vec, ktorá veľmi podľa mienky z hľadiska toho, to čo by sa od nej očakávalo, nespĺňa. Jej tzv. aktualizácia určite stála nemalé finančné prostriedky a myslím si, že mohli byť využité zmysluplnejšie v našom rezorte. Je to vidieť aj podľa toho, čo píšete pokiaľ ide o súdne pojednávanie počas soboty a nedele.
Pokiaľ ide o JASPI, rozšírenejšie je používanie ASPI. Ale to je tiež len moja domnienka, lebo JASPI tiež nepoužívam, takže tiež nepoznám odpoveď na Vašu otázku.
Ak na stránke MS SR chýba podstránka venovaná veciam ochrany spotrebiteľa tak to je veľká škoda, možno je to tým, že na MS SR už nepôsobí pán JUDr. Peter Straka z Krajského súdu v Prešove v súčasnosti, ten venuje ochrane spotrebiteľa všetku svoju energiu, aj z hľadiska odbornosti, zhromažďovania najmä prelomových súdnych rozhodnutí, je veľmi nápomocný sudcom v rámci tzv. neformálnej spolupráce, tiež svojim prednáškami a osvetou. Klobúk dolu pred ním.
Neviem povedať vo všeobecnosti, ako sa osvedčilo využívanie inštitútu podľa § 100 ods.1 O.s.p., za seba môžem povedať, že ja ho využívam a som za toto ustanovenie zákonodarcovi vďačná, nakoľko v minulosti, keď ste v tom najlepšom úmysle sa pokúsili vysvetliť účastníkom čo má a čo nemá zmysel, okamžite prišlo osočenie, že prejudikujete a ste podplatení protistranou, v prospech ktorej predbežne sa javilo Vaše predbežné právne posúdenie. Je to celé o tom, či aj účastník chce prispieť len prispieť, tak ako mu na inom mieste ukladá O.s.p,. k tomu, aby vec bola prejednaná bez zbytočných prieťahov alebo mu ide o niečo iné napr. " vyrovnávanie si účtov medzi rozvádzajúcimi sa manželmi a podobne, príkladov ako vždy by sa našlo veľa.
To je reklamná vec, ktorá veľmi podľa mienky z hľadiska toho, to čo by sa od nej očakávalo, nespĺňa. Jej tzv. aktualizácia určite stála nemalé finančné prostriedky a myslím si, že mohli byť využité zmysluplnejšie v našom rezorte. Je to vidieť aj podľa toho, čo píšete pokiaľ ide o súdne pojednávanie počas soboty a nedele.
Pokiaľ ide o JASPI, rozšírenejšie je používanie ASPI. Ale to je tiež len moja domnienka, lebo JASPI tiež nepoužívam, takže tiež nepoznám odpoveď na Vašu otázku.
Ak na stránke MS SR chýba podstránka venovaná veciam ochrany spotrebiteľa tak to je veľká škoda, možno je to tým, že na MS SR už nepôsobí pán JUDr. Peter Straka z Krajského súdu v Prešove v súčasnosti, ten venuje ochrane spotrebiteľa všetku svoju energiu, aj z hľadiska odbornosti, zhromažďovania najmä prelomových súdnych rozhodnutí, je veľmi nápomocný sudcom v rámci tzv. neformálnej spolupráce, tiež svojim prednáškami a osvetou. Klobúk dolu pred ním.
Neviem povedať vo všeobecnosti, ako sa osvedčilo využívanie inštitútu podľa § 100 ods.1 O.s.p., za seba môžem povedať, že ja ho využívam a som za toto ustanovenie zákonodarcovi vďačná, nakoľko v minulosti, keď ste v tom najlepšom úmysle sa pokúsili vysvetliť účastníkom čo má a čo nemá zmysel, okamžite prišlo osočenie, že prejudikujete a ste podplatení protistranou, v prospech ktorej predbežne sa javilo Vaše predbežné právne posúdenie. Je to celé o tom, či aj účastník chce prispieť len prispieť, tak ako mu na inom mieste ukladá O.s.p,. k tomu, aby vec bola prejednaná bez zbytočných prieťahov alebo mu ide o niečo iné napr. " vyrovnávanie si účtov medzi rozvádzajúcimi sa manželmi a podobne, príkladov ako vždy by sa našlo veľa.
Andrej Hrabčák | 17. 12. 2011 17:12:23
// Reagovať
Nereformovateľosť....
Myslím, že je veľa rečí, mlátenia prázdnej slamy. Obavy, ktoré vyslovila Prof. Krsková sú viac ako opodstatnené. Iste, optimizmus nadovšetko, nádej zomiera posledná. Všetky doposiaľ aj úprimne niekedy myslené reformy, narazili na prekážky. Bola to viac menej improvizácia, zapáčiť sa voličom alebo aj odbornej verejnosti. Nikto zatiaľ otvorene nepomenoval problém, skôr sa išlo na dizajn / hoci aj ten sa nezlepšil, skôr naopak / ako o podstatu. Keď príde doba, že sa budú najvyššie štátne posty / vrátane súdov / obsadzovať na základe odbornosti, poctivosti, slušnosti a pod., až potom príde ten pravý čas na reformy. Jednoducho povedané, keď politika ostane pred dverami súdov a ostatných štátnych inštitúcii, ktoré sú akože apolitické. Kultúra spoločnosti, ešte horšie politická kultúra neexistuje, môžeme sa o nej dočítať len v knihách.
Teraz prezentované kritéria hodnotenia práce sudcov, považujem za niečo čo ani nezlepší ani nezhorší súčasný stav. Prof. Krsková sa mi začína páčiť, len treba pokračovať ďalej.
Teraz prezentované kritéria hodnotenia práce sudcov, považujem za niečo čo ani nezlepší ani nezhorší súčasný stav. Prof. Krsková sa mi začína páčiť, len treba pokračovať ďalej.
